Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. apríl 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/95/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1320204629
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 04. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nadežda Wallnerová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1320204629.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Nadeždy Wallnerovej a
členiek senátu: JUDr. Michaely Královej a JUDr. Ivany Jahnovej v právnej veci žalobcu: N.. Y. O., nar.
XX.XX.XXXX, bytom Š. X, XXX XX X., právne zastúpený: JUDr. Dušan Pohovej & partners, s.r.o., so
sídlom: Nám. Slobody 10, 811 06 Bratislava, proti žalovanej: Ľ. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom: Š. X, XXX
XX X., o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, na odvolanie žalobcu a žalovanej proti

uzneseniu Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 04.08.2023, č.k. B2-29C/85/2020-560, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 04.08.2023, č.k. B2-29C/85/2020-560,
p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava IV (ďalej ako súd prvej inštancie) uznesením zo dňa 04.08.2023,
č.k. B2-29C/85/2020-560 rozhodol, že konanie v časti vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva

manželov týkajúcej sa bytu S..X-XX, parkovacie miesta č. XX a č. XX, pivnica S. - X.XX na X. ulici v
L., Č. G., LV XXXX, LV XXXX a LV XXXX, k.ú. T. a hnuteľných vecí nachádzajúcich sa mimo územia
Slovenskej republiky, zastavuje.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou bývalému Okresnému súdu Bratislava III dňa
05.03.2020 a postúpenou Okresnému súdu Bratislava II (odo dňa 01.06.2023 Mestský súd Bratislava IV)

dňa 02.10.2020 sa žalobca domáha vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov tak, že do
výlučného vlastníctva žalovanej prikazuje byt XXXC, parkovacie miesta č. XX a č. XX v R.-U., skladový
priestor L.-XX a U. nachádzajúci sa v polyfunkčnom bytovom dome na ulici W. - Ž. - Š. s názvom ". G., LV
XXXX, k.ú. G. a byt XXXC, parkovacie miesta č. XX a č. XX v R.-U., skladový priestor L.-XX nachádzajúci
sa v polyfunkčnom bytovom dome na ulici W. - Ž. - Š. s názvom ". G., LV XXXX, k. ú. B., do výlučného
vlastníctva žalobcu prikazuje byt S..X-XX, parkovacie miesta č. XX a č. XX, pivnica S. - X.XX na X. ulici v

L., LV XXXX, LV XXXX, k.ú. T. a byt č. X, garáže B., B. XX na J. S. XXX, zapísaný na LV XXXX, k.ú. U. T.,
vrátane prislúchajúcich spoluvlastníckych podielov na nehnuteľnosti 1 zapísaných na LV XXXX, k.ú. U.
T., por. č. XXX, XXX, XXX a prislúchajúcich spoluvlastníckych podielov na nehnuteľnosti 2 zapísaných
na LV XXXX, k.ú. U. T., por. č. XXX, XXX, XXX. Manželstvo strán sporu bolo rozvedené rozsudkom
Okresného súdu Bratislava III zo dňa 28.02.2017, č.k. 19Pc 7/2016-35, právoplatným a vykonateľným
dňa 09.03.2017.

3. Súd prvej inštancie uviedol, že vo veci nie je sporné, že spoločná nehnuteľnosť strán sporu, ktorá
tvorí masu BSM - byt S..X-XX, parkovacie miesta č. XX a č. XX, pivnica S. - X.XX na X. ulici v L.,
LV XXXX, LV XXXX, LV XXXX, k.ú. T., sa nachádza v Č. G.. Rovnako nie sú sporné ani finančné
prostriedky a aktíva, na ktoré poukázal žalobca podaním osobne doručeným súdu v dňoch 20.04.2022
a 03.03.2023. Žalobca súdu predložil potvrdenie, z ktorého vyplýva, že žalobca mal ku dňu 09.03.2017

finančné prostriedky vedené na českom účte v Č. L. X.. Súčasne predložil súdu aj výpis z majetkových
účtov cenných papierov vedených v Č. S., ako aj z majetkových účtov cenných papierov vedených vsamostatnej evidencii štátnych dlhopisov vedených Ministerstvom financií Českej republiky, z ktorého
vyplýva, že žalobca vlastnil cenné papiere, rovnako aj žalovaná.

4. Súd prvej inštancie konštatoval, že vyporiadanie BSM je majetkový spor, a ak sa spor týka majetku,
ktorý sa nachádza v inom štáte, je súd povinný skúmať svoju právomoc. Keďže časť majetku, ktorý
je predmetom konania sa nachádza v Českej republike, v členskom štáte Európskej únie, súd skúmal
svoje oprávnenie vo veci konať a rozhodnúť v tom smere, či existuje nariadenie Európskej únie, ktoré
by sa dalo uplatniť na daný právny vzťah. Súd prvej inštancie uviedol, že na občianskoprávne spory

s cudzím prvkom týkajúcich sa Európskej únie, sa uplatňuje nariadenie č. 1215/2012 o právomoci a o
uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach. Článok
I, ods. 2, písm. a/ tohto nariadenia však vylučuje jeho uplatnenie na spory, týkajúce sa majetkových
práv, vyplývajúcich z manželského zväzku. Súd prvej inštancie preto skúmal existenciu medzinárodnej
zmluvy medzi Slovenskou republikou a Českou republikou, ktorá má prednosť pred zákonom, a ktorú
by bolo možné aplikovať na daný právny vzťah. Existenciu takejto zmluvy nezistil. Vo veci preto súd

prvej inštancie aplikoval ustanovenie § 37 zákona a medzinárodnom práve súkromnom a procesnom,
a dospel k záveru, že keďže nehnuteľnosť (byt S..X-XX, parkovacie miesta č. XX a č. XX, pivnica S.
- X.XX na X. ulici v L., Č. G., LV XXXX, LV XXXX a LV XXXX, k.ú. T.), ako aj finančné prostriedky na
účtoch v bankách a cenné papiere, ktoré sa majú vyporiadať v rámci konania o vyporiadanie BSM, sa
nachádzajú v Českej republike, je miestne príslušným súdom na takéto konanie súd tohto štátu.

5. Súd prvej inštancie poukázal aj na to, že Česká a Slovenská republika sú členmi Európskej únie,
pričom by bolo možné aplikovať na občianskoprávne spory s cudzím prvkom citované nariadenie č.
1215/2012 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, avšak
podľa článku I, ods. 2 písm. a/ tohto nariadenia sa vylučuje jeho aplikácia na spory, týkajúce sa

majetkových práv vyplývajúcich z manželského zväzku. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal
aj na ďalšie nariadenie Európskej únie č. 2016/1103 zo dňa 24.06.2016, ktorým sa vykonáva posilnená
spolupráca v oblasti právomoci rozhodného práva a uznávania a výkonu rozhodnutí vo veciach
majetkových režimov manželov. Z preambuly k predmetnému nariadeniu, z bodu
11 však vyplýva, že k predmetnému nariadeniu pristúpili len členské krajiny tam vymenované, medzi

ktorýmisanachádzaajČeskárepublika,avšakSlovenskoktomutonariadeniunepristúpilo.Toznamená,
že nie je možné, aby sa v Slovenskej republike aplikovalo uvedené nariadenie, ktoré rieši právomoc,
rozhodné právo, uznávanie a výkon rozhodnutí vo veciach majetkových režimov manželov. Predmetom
tohto nariadenia je jednoznačne aj vyporiadanie BSM, teda spoločného majetku bývalých manželov,
keďže podľa článku 1, bod 1 sa nariadenie vzťahuje výlučne na majetkové režimy manželov, okrem

daňových, colných a správnych vecí. Navyše je daná príslušnosť českého súdu aj v zmysle citovaného
§ 37 ZMPS, keďže spoločný majetok strán sporu sa nachádza na území Českej republiky. Súd prvej
inštancie pre nedostatok právomoci slovenských súdov konať vo veci, konanie čiastočne zastavil.

6. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Napadnuté uznesenie

považuje za nesprávne vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval právne predpisy a
z toho dôvodu dospel k názoru, že vyporiadať časť BSM nachádzajúceho sa mimo Slovenskej republiky
nie je v kompetencii súdov SR. Tento právny záver je nesprávny a je evidentné, že nie je možné pri
uvedenom vyporiadaní použiť Európske normy, ktoré súd aplikoval tzv. Brusel I., resp. Brusel II. Na
predmetnú vec je potrebné v danom prípade aplikovať ustanovenie zákona č. 97/1963 Zb. ZMPS,

pričom ustanovenie § 37 určuje, že ak ďalej nie je ustanovené inak, právomoc slovenských súdov je
daná ak osoba proti ktorej smeruje návrh má na území Slovenskej republiky bydlisko alebo sídlo a
ak ide o majetkové práva ak tu má majetok. Pre vyporiadanie BSM platí povinnosť vyporiadať celú
masu BSM a nie je z nej možné vylúčiť majetok nachádzajúci sa v zahraničí, v danom prípade ČR. Je
nepredstaviteľné, že v prípade, že by občania SR majúci apartmán v Chorvátsku, dom v Kitsse a byt v

Rajke, čo nie je zvláštnosťou obyvateľov SR, by podľa uvedeného rozhodnutia mali prebiehať súčasne
vyporiadania BSM na súdoch v Chorvátsku, Maďarsku a Rakúsku, podľa právnych predpisov danej
krajiny. Následne pri vyporiadavaní nehnuteľností v tomto prípade v ČR je medzi ČR a SR platný zákon
193/1993 Z.z., ktorý vo svojom článku 22 definuje uznávania rozhodnutí v majetkových veciach, čo by
v danom prípade znamenalo zápis zmeny vlastníka na Katastrálnom úrade v ČR. Zároveň s poukazom

na čl. 19 platí, že pred justičnými orgánmi zmluvných strán / ČR + SR / platí litispendencia a nemožnosť
viesť konanie v oboch štátoch. Vzhľadom k uvedenej skutočnosti navrhol, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie zrušil a prikázal súdu prvej inštancie konať o celej mase BSM.7. Odvolanie podala aj žalovaná, ktorá uviedla, že nevie síce podporiť žiadosť paragrafmi, ako sa dá
rozhodnúť o ich majetku v zahraničí, ale jej predchádzajúca advokátka dala na súd do Prahy žiadosť o
rozhodnutie ohľadom bytu na X. ul. a prišlo rozhodnutie, že Pražský súd 4 nie je miestne príslušný a má

o tom rozhodnúť súd v Bratislave v prebiehajúcom konaní o BSM. Uviedla, že rozhodnutie súdu z Prahy
už nevie nájsť. Pre tieto dôvody žiada odvolací súd, aby rozhodol, že zamieta zastavenie konania v časti
vysporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov týkajúcej sa bytu S.,X-XX, parkovacie miesta
č. XX a XX, pivnica -X.XX na X. ulici v L., Č. G., LV XXXX, LV XXXX a LV XXXX, k.ú. T. a hnuteľných
vecí nachádzajúcich sa mimo územia Slovenskej republiky.

8. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380
ods. 1 Civilného sporového poriadku), túto prejednal bez nariadenia pojednávania keď pre nariadenie
pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku neboli splnené zákonné
podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný
záujem) a dospel k záveru, že odvolania žalobcu a žalovanej nie sú dôvodné.

9. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vyhodnotil správne, že tu nie je daná právomoc
slovenského súdu riešiť vysporiadanie majetku z bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov, ktorý sa
nachádza na území Českej republiky. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie oprel o relevantný právny
predpis a to zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom a jeho ustanovenie

§ 37. Vysvetlil aj, že nie je v danej veci možné uplatniť nariadenie EÚ č. 1215/2012 o právomoci a o
uznávaní rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, keď čl. I, ods. 2, písm. a) tohto nariadenia
vylučuje jeho uplatnenie na spory týkajúce sa majetkových práv vyplývajúcich z manželského zväzku.
Ďalej súd prvej inštancie správne poukázal na to, že nariadenie EÚ č. 2016/1103 zo dňa 24.06.2016,
ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca v oblasti právomoci rozhodného práva a uznávania a výkonu

rozhodnutí vo veciach majetkových režimov manželov sa nemôže aplikovať vo vzťahu k Slovenskej
republike, nakoľko Slovenská republika k danému nariadeniu nepristúpila. V danom nariadení v bode 13
je uvedené, že toto nariadenie by malo byť záväzné v celom rozsahu a uplatniteľné iba v tých členských
štátoch, ktoré sa podieľajú na posilnenej spolupráci v oblasti právomoci, rozhodného práva a uznávania
a výkonu rozhodnutí vo veciach majetkových režimov medzinárodných párov, vzťahujúca sa na veci

majetkových režimov manželov, ako aj na majetkové dôsledky registrovaných partnerstiev. K nariadeniu
pristúpili Belgicko, Bulharsko, Česká republika, Nemecko, Grécko, Španielsko, Francúzsko, Chorvátsko,
Taliansko, Luxembursko, Malta, Holandsko, Rakúsko, Portugalsko, Slovinsko, Fínsko a Švédsko.
Slovenská republika k danému nariadeniu nepristúpila. Tu odvolací súd reaguje na odvolaciu námietku
žalovanej, ktorá v odvolaní uviedla, že bol podaný návrh na vyporiadanie majetku, ktorý sa nachádza v

Českej republike na český súd, avšak ten zastavil konanie z dôvodu, že nemá právomoc konať. Odvolací
súd si vyžiadal od Obvodného súdu pre Prahu 4 predmetné rozhodnutie, ktoré bolo odvolaciemu
súdu dňa 18.03.2024 doručené. Ide o uznesenie zo dňa 06. apríla 2020, č.k. 38C/58/2020-12, ktorým
súd rozhodol, že konanie o vyporiadanie BSM účastníkov k majetku nachádzajúcemu sa v Českej
republike bolo zastavené z dôvodu nepríslušnosti Českej republiky na prejednanie danej veci. Z

odôvodenia daného uznesenia odvolací súd zistil, že český súd aplikoval na vec práve nariadenie
EÚ č. 2016/1103 zo dňa 24.06.2016, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca v oblasti právomoci
rozhodného práva a uznávania a výkonu rozhodnutí vo veciach majetkových režimov manželov. Zrejme
si neuvedomil, že Slovenská republika k danému nariadeniu nepristúpila. Je zrejmé, že český súd
zastavil konanie na základe nesprávnej aplikácie daného nariadenia. Slovenský súd nemôže si dané

nevšimnúť a danú chybu ignorovať. Nemôže slovenský súd chybu českého rozhodnutia zhojiť tým,
že vysloví svoju právomoc, hoc ju nemá. Slovenský súd musí aplikovať správne a platné predpisy, a
keďže tu nie je nariadenie EÚ, ktoré by riešilo danú vec, nastupujú dvojstranné zmluvy medzi štátmi,
a ak ani tieto neposkytujú riešenie danej problematiky, nastupuje aplikácia zákona o medzinárodnom
práve súkromnom a procesnom. Dvojstranná zmluva podpísaná medzi Slovenskou republikou a

Českou republikou o právnej pomoci poskytovanej justičnými orgánmi a úprave niektorých právnych
vzťahov v občianskych a trestných veciach publikovaná pod oznámením ministerstva zahraničných
vecí SR pod č. 193/1993 Z.z. nerieši právomoc pri vyporiadaní majetkových práv manželov. Žalobca
v odvolaní poukazuje na čl. 22 písm. a) danej zmluvy, kde je uvedené, že zmluvné strany s výnimkou
rozhodnutí uvedených v článku 25 tejto zmluvy uznávajú a vykonávajú na svojom území za podmienok

ustanovenýchvtejtozmluverozhodnutiavydanénaúzemídruhejzmluvnejstranyatorozhodnutiasúdov
majetkovej povahy v občianskych veciach, ako aj súdom schválené zmiery v týchto veciach. Z tohto
článku žalobca odvodzuje, že je právomoc vyporiadať majetok manželov nachádzajúci sa na území ČR,
keď ide o rozhodnutie majetkovej povahy, ktoré sa uznáva na území ČR. Odvolací súd však poukazujena čl. 23 písm. d) danej zmluvy, kde sú uvedené podmienky uznania a výkonu rozhodnutí uvedených
v čl. 22 a jednou z podmienok je, že na konanie nebola daná výlučná právomoc orgánov zmluvnej
strany, na území ktorej sa o uznanie žiada. Nedochádza teda k automatickému uznaniu, ale musia byť

k uznaniu splnené podmienky a tu má odvolací súd za to, že pre vyporiadanie majetku v BSM, ktorý je
na území Českej republiky je daná výlučná právomoc českého súdu, keď ako je vyššie uvedené nie je
možné aplikovať nariadenie EÚ č. 2016/1103 a právomoc slovenského súdu na riešenie majetkového
sporu týkajúceho sa majetku BSM na území ČR nie je daná ani dvojstrannou zmluvou. Slovenský súd
musí potom aplikovať a vychádzať z ustanovení zákonov o medzinárodnom práve súkromnom, kde

v Českej republike ide o zákon č. 91/2012 Sb. a ktorý v hlave VII, v § 68 uvádza, že rozhodovať o
právach k nehnuteľným veciam, ktoré sú na území Českej republiky, prináleží výlučne českým súdom
alebo iným, príslušným českým orgánom verejnej moci. Nie je dôvodné odvodiť právomoc slovenského
súdu ani z čl. 19 dvojstrannej zmluvy, na ktorý poukázal žalobca, nakoľko tu nejde o prekážku začatého
konania a veci rozhodnutej, keď v konaní pred českým súdom sa rieši iný majetok, ako v konaní
pred súdom slovenským. Nedochádza k tomu, že by oba súdy riešili ten istý majetok. Odvolací súd k

argumentu žalobcu, že je bežné, že slovenskí manželia napríklad žijú v hraničnej obci v Rakúsku, či
Maďarsku, kde majú nehnuteľnosť, a majú nehnuteľnosť aj na Slovensku, v Čechách, či Chorvátsku
a nie je mysliteľné, aby sa vyporiadávalo ich BSM vo viacerých štátoch, uvádza, že aj keď sa zdá,
že to je skutočne zaťažujúce pre občanov, ale je to možné. Ako je vyššie uvedené, je tu taká právna
situácia, že majetok, ktorý sa nachádza na území Českej republiky si manželia musia vyporiadať na

súde českej republiky, rovnako je tomu tak v prípade napríklad majetku v Rakúskej republike. Len pre
ilustráciu, napríklad na vyporiadanie majetku manželov na území Maďarskej republiky je daná právomoc
slovenského súdu, nakoľko je táto otázka riešená priamo v dvojstrannej zmluve, ktorá je platná medzi
Slovenskou a Maďarskou republikou (oznámenie ministerstva zahraničných veci č. 63/1990 Zb.) a to v
čl. 26 ods. 3, kde je stanovené, že na konanie o osobných a majetkových vzťahov manželov je daná

právomoc súdov oboch zmluvných strán. Takáto úprava však v dvojstrannej zmluve medzi Slovenskou
a Českou republikou nie je. Odvolací súd uvádza, že je viazaný platným právnym stavom, nemôže súd
rozhodnúť inak, ako je upravené, nemôže si prisvojiť právomoc len preto, že tu dochádza k tomu, že
viacero súdov môže riešiť vyporiadanie majetku manželov a pre manželov to je zaťažujúce. Ako je už
vyššie uvedené, uľahčenie riešenia vyporiadania BSM k majetku nachádzajúcom sa v rôznych štátov

je plne v rukách zákonodárnej a výkonnej moci. K uľahčeniu by určite došlo pristúpením Slovenskej
republiky k nariadeniu EÚ č. 2016/1103 zo dňa 24.06.2016, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca v
oblasti právomoci rozhodného práva a uznávania a výkonu rozhodnutí vo veciach majetkových režimov
manželov, avšak Slovenská republika do dnešného dňa k danému nariadeniu nepristúpila a súd ho preto
nemôže aplikovať.

10. Na základe vyššie uvedeného, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval
právne správne, keď aplikoval na posúdenie právomoci prejednať vyporiadanie majetku v BSM,
nachádzajúci sa na území Českej republiky § 37 zákona č. 97/1993 Zb. o medzinárodnom práve
súkromnom a procesnom a ustálil, že tu nie je daná právomoc slovenského súdu. Ako je vyššie uvedené,

rozhodnutie Obvodného súdu pre Prahu 4 zo dňa 06. apríla 2020, č.k. 38C/58/2020-12, ktorým rozhodol
o zastavení konania pre nedostatok svojej právomoci k prejednaniu vyporiadania BSM účastníkov
vychádza z nesprávnej aplikácie nariadenia EÚ č. 2016/1103, a preto nie je možné z tohto rozhodnutia
vychádzať.

11. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011, § 393 ods. 2 posledná veta Civilného
sporového poriadku).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).