Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. január 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14CoPr/5/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1318202708
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1318202708.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia

senátu JUDr. Branislav Král a JUDr. Michaela Krajčová v spore žalobcu: J.. W. K., narodený
XX.XX.XXXX, bytom Q. S. XX, A., zastúpený advokátskou kanceláriou Hagyari & Partners, s. r. o., so
sídlom Vlčkova 8/A, Bratislava, IČO: 51 473 208, proti žalovanému: TDI - Kompleting, s.r.o., so sídlom
Trnavská cesta 13, Bratislava, IČO: 35 897 678, zastúpený advokátskou kanceláriou Mgr. Rastislav
Munk, PhD., so sídlom Strojnícka 97, Bratislava, za účasti intervenienta na strane žalovaného: Sociálna
poisťovňa, so sídlom Ulica 29. augusta 8-10, Bratislava, zastúpená JUDr. Dagmar Kubovičovou,
advokátkou, so sídlom Námestie Biely kríž 3, Bratislava, o určenie pracovného úrazu, o odvolaní

žalovaného a intervenienta na strane žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k.
11Cpr/5/2018-342 zo dňa 12.08.2021, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. k. 11Cpr/5/2018-342 zo dňa
12.08.2021 (teraz vec vedená na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. B3-11Cpr/5/2018) p o t v
r d z u j e.

Žalobcovi proti žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného p r i z n á v a nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava III rozsudkom č.k. 11Cpr/5/2018-342 zo dňa 12.08.2021 určil, že úraz, ktorý
utrpel žalobca dňa 22.01.2018 je pracovným úrazom (výrok I.). Žalobca za škodu z pracovného úrazu
zodpovedá v rozsahu 50 % (výrok II.) a žalobca má nárok proti žalovanému na náhradu trov konania
v plnej výške (výrok III.).

2. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa domáhal, aby súd určil, že úraz,

ktorý utrpel dňa 22.01.2018 je pracovným úrazom. Žalobca uviedol, že je zamestnancom žalovaného na
základe pracovnej zmluvy uzavretej dňa 09.06.2017, pre žalovaného vykonával druh práce: stavebný
a technický dozor - slaboprúdové a silnoprúdové profesie. Dňa 22.01.2018 v čase o 11.15 hod. došlo
počas pracovnej doby k úrazu a to jeho pádu do jamy hlbokej asi 4 metre, úraz sa stal v budove VERSUS
v prítomnosti svedka pána F. S., ktorý je zamestnaný ako elektrikár subdodávateľskej spoločnosti
žalovaného a ktorý so žalobcom hľadal osvetľovacie telesá do garážového domu pre stavbu Panorama
City III. V budove, kde sa stal úraz, bol žalobca viackrát v minulosti a aj v deň, keď došlo k úrazu,

na základe pokynu jeho nadriadeného J.. Q. L.. Do budovy bol vysielaný z dôvodu zabezpečenia
osvetľovacích telies do garážového domu, čo bolo príčinou vyslania do tejto budovy J.. L. aj v deň, keď k
úrazu došlo. Jednalo sa o nájdenie dočasného núdzového osvetlenia, ktoré sa neskôr malo vymeniť za
nové svietidlá. Nemal dôvod vchádzať do budovy a pohybovať sa v nej na základe svojho rozhodnutia,nakoľko pre to neexistoval žiaden dôvod. Jediným dôvodom bol pokyn k plneniu si pracovných úloh od
jeho nadriadeného. Uraz žalovaný nenahlásil ako pracovný úraz a nesplnil si povinnosti vyplývajúce mu
zo zákona č. 124/2006 Z.z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých

zákonov. Žalovaný si prizval na kontrolu nezávislého technika, ktorý vykonal šetrenie a skonštatoval, že
žalobca údajne vstúpil do budovy VERSUS na základe vlastného rozhodnutia, zamestnávateľ skutok
klasifikoval ako iný úraz spôsobený z dôvodu svojvôle žalobcu. So závermi šetrenia nesúhlasí; pádom
do jamy hlbokej 4 metre utrpel závažný pracovný úraz a bola mu spôsobená ťažká ujma na zdraví, je
odkázaný na 24 hodinovú starostlivosť, s predpokladom trvalých následkov. Dňa

07.04.2018 mu Sociálna poisťovňa oznámila, že žalovaný neeviduje žiadny pracovný úraz a v prípade
nesúhlasu s postupom žalovaného má možnosť podať určovaciu žalobu na súd.

3. Žalovaný sa ku žalobe písomne nevyjadril. Na pojednávaní uviedol, že nesúhlasí so záverom, že
sa jedná o pracovný úraz. S ohľadom na všetky vykonané úkony v rámci šetrenia skutok klasifikoval
ako iný úraz spôsobený z dôvodu svojvôle poškodeného. Ďalej uviedol, že zatiaľ nebolo možné

získať informácie od žalobcu ako poškodeného o vzniknutej udalosti z dôvodu, že to jeho zdravotný
stav neumožňoval, spôsob zistenia príčiny a okolnosti vzniku úrazu je vo výlučnej kompetencii
zamestnávateľa, a preto navrhol, aby bol žalobca vypočutý v konaní pred súdom.

4. Na základe oznámenia zo dňa 05.06.2018 vstúpil do sporu intervenient na starne žalovaného,

ktorý uviedol, že dňa 01.02.2018 mu bolo doručené potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti žalobcu,
s ktorým žalovaný doručil aj list s oznámením, že potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti nie je
kompletne vyplnené z dôvodu, že žalobca je v umelom spánku a nie je schopný tlačivo osobne vyplniť,
že k úrazu žalobcu došlo, avšak žalovaný nezistil ako; šetrenie nie je ukončené. Dňa 05.02.2018 bola
intervenientovi doručená žiadosť manželky žalobcu o vyplatenie nemocenských dávok a úrazového

príplatku. Nakoľko intervenient ako subjekt vyplácajúci dávky sociálneho poistenia nedisponoval
dostatočnými podkladmi pre vydanie rozhodnutia o úrazovom príplatku vyzval žalovaného, ktorý na
výzvu reagoval podaním zo dňa 06.03.2018, kedy oznámil, že zistil, že úraz žalobcu nie je úrazom
pracovným a pokiaľ aj potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti je vyznačené, že dôvodom je pracovný
úraz, tak toto vyznačenie vykonal žalobca bez vedomia žalovaného a žalovaný trvá na tom, že v danom

prípade sa nejedná o pracovný úraz. Intervenient má za to, že v danej veci nebolo preukázané, že by
úraz žalobcu bol pracovným úrazom a konanie prerušil z dôvodu začatia konania o predbežnej otázke
na súde. Má za to, že žalobca nepreukázal, že úraz, ktorý utrpel sa stal pri plnení pracovných úloh, ku
ktorým bol poverený žalovaným a na základe pokynu žalovaného ako zamestnávateľa a teda, že jeho
úraz je úraz pracovný. Zároveň uviedol, že v prípade, ak by súd dospel k záveru, že žalobca úraz utrpel

pri plnení pracovných úloh má za to, že je potrebné preskúmať priebeh úrazového deja a posúdiť, či a v
akej miere došlo zo strany žalobcu k porušeniu právnych predpisov a predpisov na zaistenie bezpečnosti
a ochrany zdravia pri práci, či žalobca nekonal ľahkomyseľne a či sú dané dôvody na zbavenie sa
zodpovednosti žalovaného. Mal za to, že žalobca konal minimálne v rozpore s obvyklým spôsobom
správania a minimálne ľahkovážne.

5. Súd prvej inštancie posúdil spor po právnej stránke podľa § 14, § 195 ods. 1 a ods. 6, § 196 a §
495 ods. 1 Zákonníka práce a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. V prvom rade uviedol, že žalobca
má naliehavý právny záujem na požadovanom určení, nakoľko bez ingerencie súdu nemôže požadovať
plnenia, na ktoré by mohol mať nárok, ak by súd vyriešil individuálny pracovnoprávny spor a určil, či úraz

je pracovným úrazom, alebo nie je. Navyše Sociálna poisťovňa rozhodnutím č.k. 25859- 8/2018-BAM
zo dňa 04.05.2018 prerušila konanie o nároku na úrazový príplatok žalobcu z dôvodu začatia konania
o predbežnej otázke, o otázke či úraz zo dňa 22.01.2018 je pracovným úrazom.

6. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania považoval za preukázané, že žalobca v

inkriminovaný deň, kedy došlo k jeho zraneniu, mal za úlohu osvetliť časť stavby. Žalobca vypovedal, že
v ten deň mal zabezpečiť pre LED-stenu osvetlenie. Časť svetiel, ktoré mal k dispozícii nepostačovalo,
nakoľko LED-stena mala viac poschodí a bolo treba viac osvetlenia, a preto išiel do budovy VERSUS
(chýbaliosvetľovacietelesánavčasnéukončenieosvetleniagarážovéhodomu).Žalobcauviedol,žemal
dodanéibajednotrubicovéosvetlenie,demontovaťchceldvojtrubicovésvetlá,ktorénebolidodané.LED-

stena išla na garážový dom a bolo treba zabezpečiť jej osvetlenie. Mali to byť provizórne svetlá, nakoľko
neboli ešte dodané svetlá, ktoré mali osvetľovať miestnosť. Skutočnosť, že v ten deň mal žalobca za
úlohu nasvietiť miestnosť v novostavbe potvrdil aj svedok J.. M. A., priamy nadriadený žalobcu, ktorý
vo výpovedi uviedol, že v ten deň ráno prišiel do práce a so žalobcom riešili spoločne vec, ktorú maliza úlohu v rámci osvetlenia priestoru na stavenisku. Uviedol, že realizátor mal prísť o dva dni neskôr
a úloha, ktorú mal žalobca nebola splnená, o čom sa on v piatok dozvedel, a preto žalobcovi povedal,
že to musí vyriešiť, lebo ten priestor musí byť nasvietený. Rovnako vypovedal aj svedok F. S., ktorý

uviedol, že v ten deň žalobca, ako jeho nadriadený, mu zavolal, že je potrebné nasvietiť miestnosť v
novostavbe, boli sa tam spolu pozrieť a dohodli sa, že pôjdu pozrieť do vedľajšej stavby nejaké svetlá,
mali to byť provizórne svetlá, nakoľko neboli ešte dodané svetlá, ktoré mali osvetľovať miestnosť, tak
preto malo ísť o provizórne osvetlenie. Svedok potvrdil, že do budovy išli pre svetlá a svetlami mali
nasvietiť miestnosť v novostavbe. O tom, že v daný deň žalobca zabezpečoval osvetlenie svedčí aj zápis

v písomnej výpovedi F. S. zo dňa 23.01.2018, kde uviedol, že so žalobcom vošiel do budovy VERSUS
za účelom ohliadky svietidiel k demontáži. Rovnako v zápisnici o šetrení úrazu zo dňa 29.01.2018 J.. M.
A. uviedol, že v piatok 19.01.2018 dostal informáciu, aby zabezpečil nasvietenie miestnosti na stavbe,
pondelok skoro ráno na stavenisku v priestoroch pre zamestnancov povedal žalobcovi, aby zabezpečil
nasvietenie miestnosti na stavbe, pričom mu vysvetlil, o ktorú miestnosť ide. Povedal, že je to potrebné
urobiť najneskôr do utorka, na čo žalobca povedal, že to zabezpečí. Žalobca v snahe zabezpečiť

osvetlenie miestnosti, za situácie, že nemal dostatok osvetľovacích telies, čo súd prvej inštancie tiež
považoval svedeckou výpoveďou svedka F. S. za preukázané, sa rozhodol pre demontáž osvetlenia
v budove VERSUS, ktorá bola určená na demoláciu. Žalobca tvrdil, že to bolo na príkaz pána J.. L..
Táto skutočnosť sa v spore nepreukázala. J.. L. to poprel a iný svedok o priamom príkaze nevypovedal.
Dokonca sám žalobca povedal, že to nebol priamo pokyn, aby išiel do budovy VERSUS, ale dostal

pokyn od pána Urbanovského, že v budove spoločnosti VERSUS sa nachádza nejaké osvetlenie a
treba poveriť niekoho na demontáž tohto osvetlenia, že keď treba nejaké svietidlá, tak vo VERSUS sú
svietidlá a ak vie odtiaľ niečo použiť, tak nech to použije, že vo VERSUS sa nájdu také osvetľovacie
telesá, čo by sa dali pred demoláciou použiť. Napriek tomu, že žalobca nepreukázal, že dostal pokyn od
nadriadeného na vstup do budovy VERSUS, súd prvej inštancie považoval za preukázané, že vstupoval

do tejto budovy za účelom demontáže svetiel, ktoré sa mali použiť na provizórne osvetlenie časti
novostavby. Teda plnil pracovné úlohy, ktoré mu boli dané. Výpoveď svedka J.. L., ktorý tvrdil, že nešlo o
nasvietenie LED steny, ale betónovej podlahy, súd prvej inštancie nepovažoval za dôveryhodnú, nakoľko
jeho tvrdenie nikto a nič nepreukazovalo. Naopak, že išlo o osvetlenie steny v novostavbe uviedol priamy
nadriadený p. A. a rovnako svedok S.. Preto súd nezobral do úvahy ani jeho tvrdenie, že žalobca mohol

použiť iné svetlo, halogén, ktorý mal na stavbe. Naopak svedok S. potvrdil, že nemali naskladnené
svetlá a riešili provizórne osvetlenie a priamy nadriadený žalobcu, pán A. žalobcovi uložil povinnosť
zabezpečiť osvetlenie zo dňa na deň. Za situácie, že nie je štandardné, aby tak ako to opisoval svedok
S., išiel zamestnanec do obchodu a kúpil nejaký materiál, za situácie, že objednanie a naskladnenie
by trvalo niekoľko dní, čo bolo svedeckou výpoveďou preukázané, je logický záver žalobcu, že sa

snažil (či už z podnetu J.. L., alebo z jeho vlastnej iniciatívy) zabezpečiť osvetlenie použitím svietidiel,
o ktorý existencii vedel v budove určenej na demoláciu. Preto súd jeho konanie považoval za plnenie
pracovných povinností.
Žalovaný argumentoval, že v prípade konania žalobcu išlo o exces, a preto sa nejednalo o pracovný
úraz. V prípade, keď došlo k poškodeniu zdravia zamestnanca v čase, keď ten prekročil, vybočil z

plnenia pracovných úloh, alebo činnosti, ktorá je v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh, ak sa
zdravie zamestnanca poškodilo v čase, keď vybočil z plnenia pracovných úloh alebo z činnosti, ktorá
je v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh a kedy nastal takzvaný exces (R 17/1975). Súd prvej
inštancie však konanie žalobcu nepovažoval za exces, ale jeho konanie posúdil ako plnenie pracovných
úloh. Žalobca plnil úlohu osvetlenia miestnosti za situácie, že nemal zabezpečené osvetľovacie telesá

a zároveň osvetlenie malo slúžiť na prezentáciu, nie na konečný cieľ a to osvetlenie budovy. Súd prvej
inštancie preto konanie žalobcu nepovažoval za exces. Žalobca si nepočínal svojvoľne, ale plnil zverené
úlohy. V danom prípade ide o objektívnu zodpovednosť žalovaného, predpokladom nie je zavinenie a
na vznik zodpovednosti sa vyžaduje vznik ujmy, škodová udalosť a príčinná súvislosť medzi škodovou
udalosťou a vznikom škody. Tieto okolnosti mal súd prvej inštancie za preukázané.

7. Intervenient na strane žalovaného žiadal súd prvej inštancie preskúmať, či sú dané dôvody na
zbavenie sa zodpovednosti žalovaného. Na zbavenie sa zodpovednosti v zmysle ustanovenia § 196
Zákonníkaprácebyžalovanýmuselpreukázať,žejedinoupríčinouškodybolaskutočnosť,žeškodabola
spôsobená tým, že postihnutý zamestnanec svojím zavinením porušil právne predpisy alebo ostatné

predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti
a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený a ich znalosť a
dodržiavanie sa sústavne vyžadovali a kontrolovali. Dôkazné bremeno pri zbavení sa zodpovednosti
je na strane žalovaného a ten by mal v spore preukázať, že žalobca porušil právne alebo ostatnépredpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany
zdravia alebo inak porušil predpisy, hoci s týmito predpismi bol riadne a preukázateľne oboznámený a
ich znalosť bola sústavne vyžadovaná a kontrolovaná a tieto skutočnosti boli jedinou príčinou škody.

Je pravdou, že žalobca porušil predpisy o bezpečnosti a ochrane zdravia, sám uviedol, že napriek
vedomosti o demolačnom rozhodnutí a zákazu vstupu na stavbu, vstúpil na stavbu určenú na demoláciu.
Avšak žalovaný v spore nepreukázal, že žalobca bol s predpismi riadne a preukázateľne oboznámený
a žalovaný ich znalosť sústavne vyžadoval a kontroloval a tieto skutočnosti boli jedinou príčinou
škody. Takéto okolnosti v spore preukázané neboli, preto súd prvej inštancie dôvody na zbavenie sa

zodpovednosti žalovaného nevidel.
8. Nebolo sporné, že žalobca vstúpil do budovy, do ktorej bol zákaz vstupu. Sám žalobca uviedol, že
vedel, že budova je určená na demoláciu. Ale v spore bolo preukázané, že zamestnanci žalovaného
mali do budovy prístup. Spočiatku za účelom uskladnenia nábytku, neskôr tam podľa svedeckých
výpovedí vstupovali sporadicky. Zároveň bolo v spore preukázané, že J.. L. disponoval kľúčom od
budovy, žalobca tvrdil, že kľúč bol všeobecne prístupný, J.. L. uviedol, že mal kľúč v šuplíku a tento

bol všeobecne prístupný. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že nebolo treba prekonať prekážky,
aby sa zamestnanec dostal do uzamknutej budovy. O tom, že zabezpečiť vstup do budovy nebolo nič
výnimočné, svedčí aj mailová komunikácia žalobcu so svedkom J.. X.. Ani svedok S. sa v deň úrazu
nepozastavoval nad tým, že idú do budovy, kde podľa slov štatutára žalovaného, nemajú prístup.

9.Pričiastočnomzbavenísazodpovednostistačíriadneoboznámeniezamestnancov správnymia
ostatnými predpismi a pokynmi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a podmienka, že sa
sústavne vyžadovali a kontrolovali nemusí byť splnená a rovnako ako aj dodržiavanie týchto predpisov
a pokynov nemusí byť sústavne vyžadované ani kontrolované. Intervenient na stane žalovaného označil
konanie žalobcu za ľahkomyseľné. Pri ľahkomyseľnom konaní zamestnanca treba prihliadať najmä

na kvalifikáciu zamestnanca získané skúsenosti, dĺžku zamestnania a ďalšou podmienkou právnej
kvalifikácie ľahkomyseľného konania zamestnanca je, aby aj spôsob činnosti bol v rozpore s obvyklým
spôsobom konania zamestnanca, pričom ak by si takýmto spôsobom počínali aj iní zamestnanci a
zamestnávateľ by im to trpel, konanie zamestnanca by nebolo možné hodnotiť ako ľahkomyseľné,
v rozpore s obvyklým správaním sa zamestnancov. Dôvod ľahkomyseľnosti konania zamestnanca

prichádza do úvahy len v prípade, ak zamestnanec súčasne neporušil bezpečnostné predpisy v prípade,
ak zamestnanec porušil takýto predpis alebo pokyn treba posudzovať vec podľa odseku 1 písm. a) alebo
odseku 2 písm. a) § 196 Zákonníka práce (R 28/1980, R 19/1991). Keďže v prípade žalobcu ten porušil
bezpečnostné predpisy, súd sa ľahkomyseľnosťou jeho konania nezaoberal.

10. Za predpisy o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci sa považujú všeobecne záväzné právne
predpisy publikované v Zbierke zákonov, aj tie, ktoré sú v tejto zbierke len oznámené, a aj technické
normy (R 28/1980). Je preto zrejmé, že žalobca porušil právne predpisy alebo ostatné predpisy, alebo
pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne
oboznámený. Žalobca vedel, že budova VERSUS je určená na demoláciu a napriek zákazu vstupu do

nej vstúpil. Súd prvej inštancie považoval za splnené podmienky ustanovenia § 196 ods. 2 Zákonníka
práce, žalovaný sa zbavil zodpovednosti sčasti, nakoľko preukázal, že žalobca porušil svojím konaním
bezpečnostné predpisy a toto porušenie bolo jednou z príčin škody.

11. Intervenient na stane žalovaného navrhoval, aby súd prvej inštancie preskúmal priebeh úrazového

deja a posúdil, či a v akej miere došlo zo strany žalobcu k porušeniu právnych predpisov a predpisov
na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a či sú dané dôvody na zbavenie sa zodpovednosti
žalovaného.

12. Súd prvej inštancie vzal do úvahy okolnosť, že žalobca nemal problém si zabezpečiť otvorenie

budovy VERSUS, že ani pracovníkovi subdodávateľa pánovi S. neprišlo jeho konanie, keď rozhodol, že
idú demontovať svietidlá do tejto budovy, za nemožné, prípadne nebezpečné, či dokonca za zakázané,
ale naopak, so žalobcom prechádzal po budove a hľadal svetlá. Zároveň súd prvej inštancie zvážil, že
žalobca musel vedieť, že do budovy určenej na demoláciu, ktorá je uzamknutá a zadebnená, je vstup
zakázaný. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobca porušil svojím zavinením právne predpisy

alebo ostatné predpisy, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol
riadne a preukázateľne oboznámený, a že toto porušenie bolo jednou z príčin škody. V tomto prípade sa
žalovaný zbaví zodpovednosti sčasti. Ak sa žalovaný zbavil zodpovednosti sčasti, súd určí časť škody,za ktorú zodpovedá zamestnanec, podľa miery jeho zavinenia. Vzhľadom na okolnosti tohto pracovného
úrazu súd prvej inštancie určil mieru zavinenia žalobcu na 50 %.

13. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodoval podľa ustanovenia § 255 C.s.p., podľa ktorého súd
prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru je úspechu vo veci. Žalobca mal vo veci úspech, súd
prvej inštancie určil, že úraz je pracovným úrazom, preto zaviazal žalovaného ku náhrade trov konania v
plnej výške. Súd prvej inštancie konštatoval úspech žalobcu čo do základu uplatneného nároku, pričom
výška plnenia v danom prípade závisela výlučne od úvahy súdu, preto čiastočná liberácia žalovaného

nebola prejavom procesného neúspechu žalobcu, ale dôsledok úvahy súdu. Tento záver možno dovodiť
aj z komentára k ustanoveniu § 255 C.s.p. (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S.,
Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C.H.Beck, 2016, str.
927).

14. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal odvolanie intervenient na strane žalovaného, a to z

dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), d), f) a h) C.s.p.. Intervenient podal odvolanie (so súhlasom
žalovaného) voči všetkým výrokom rozsudku.
Namietal, že pokiaľ sa žalobca domáha v súdnom konaní určenia, že úraz, ktorý utrpel je úrazom
pracovným, tak je na jeho ťarchu preukázať, že boli naplnené zákonné predpoklady pre vznik
pracovného úrazu. Intervenient trvá na tom, že žalobca nepreukázal, základnú podmienku pracovného

úrazu - že v čase úrazu, ktorý utrpel dňa 22.01.2018 plnil pre žalovaného pracovné úlohy alebo
plnil úlohy v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh. Poukázal najmä na to, že v Pracovnej
zmluve uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným je uvedená charakteristika dohodnutého druhu
práce „Stavebný a technický dozor - slaboprúdové a silnoprúdové profesie“ nasledovne: príprava a
realizácia investičnej výstavby, spolupráca a odborné konzultácie pri výberovom konaní, činnosť Cost

Control a zabezpečenie všetkých procesov súvisiacich s riadením výstavby. V zmysle Pracovnej zmluvy
teda žalobca plnil pre žalovaného pracovné úlohy pri výbere zhotoviteľov - zabezpečenie výberu
akceptovateľných zhotoviteľov jednotlivých častí diela, práce súvisiace s Cost Control - sledovanie
nákladov, fakturácie, vecné a finančné odsúhlasenie súpisov realizovaných prác a k jeho pracovným
úlohám patrilo aj zabezpečenie všetkých procesov súvisiacich s riadením výstavby, v rámci čoho mal

podľa pracovnej zmluvy „zabezpečiť všetky potrebné kroky a činnosti, ktoré je potrebné vykonať pre
zrealizovanie a odovzdanie diela, respektíve častí diela vrátane koordinácie činností.“ Do pracovných
povinností žalobcu preukázateľne a nespochybniteľne patrili riadiace, koordinačné a kontrolné činnosti
na stavbe, v žiadnom prípade však do pracovných povinností nepatril výkon jednotlivých profesií,
ktorých prácu len koordinoval a kontroloval. Žalobca v konaní uvádzal, že dňa 22.01.2018 vstúpil do

budovy VERSUS, ktorá bola v susedstve budovy Panorama City III, ktorá bola jeho pracoviskom.
Do budovy VERSUS mal žalobca podľa jeho tvrdenia vstúpiť na základe vyslania jeho priameho
nadriadeného J.. L., ktorý mal dať žalobcovi pokyn, aby v tejto budove vyhľadal dočasné osvetľovacie
telesá do garážového domu pre stavbu Panorama City III. V priebehu konania však bolo dokazovaním
preukázané, že J.. L. nebol nadriadeným zamestnancom žalobcu, nedával mu a ani nemohol mu dávať

pokyny na prácu a jediným nadriadeným žalobcu bol J.. A., J.. L. a ani nadriadený zamestnanec
žalobcu nevydal dňa 22.01.2018 žalobcovi pokyn na vstup do objektu VERSUS, objekt VERSUS bol
uzatvorený, určený na demoláciu a zamestnanci žalovaného mali v danom čase výslovný zákaz vstupu
do daného objektu, ktorý bol uzamknutý a žalovaný, resp. žalovaným poverený zamestnanec disponoval
kľúčom k danému objektu pre prípad potreby, pričom žalobca nemal povolenie si akýmkoľvek spôsobom

svojvoľne brať kľúč od daného objektu, žalobca nedisponoval žiadnym kľúčom od žalovaného, žalobca
si nepreukázaným spôsobom obstaral kľúče od objektu VERSUS, ktorý bol odpojený od dodávky
elektrickej energie a teda v priestoroch, do ktorých žalobca vstupoval bola tma, žalobca si svietil v
týchto priestoroch iba mobilným telefónom, pričom dokonca sa pohyboval v tomto objekte v takých
častiach, ktoré mu neboli známe. Dodávka a inštalácia osvetľovacích telies bola pre danú stavbu

zabezpečená dodávateľským spôsobom prostredníctvom spoločnosti NECTEL s. r. o., ktorej činnosť
žalovaný iba koordinoval a kontroloval, dňa 22.01.2018 bola žalobcovi zo strany nadriadeného žalobcu
daná pracovná úloha zabezpečiť do nasledujúceho dňa osvetlenie do garážového domu pre stavby
Panorama City III, materiál na stavbu bol dodávaný výlučne zo skladu, nikdy nebol použitý spôsob
„náhradného dodania z objektu VERSUS určeného na demoláciu“ a žalobcovi nebol nikým daný

pokyn na použitie starého materiálu, technicky ani nebolo možné demontovať osvetlenia zo stropu
objektu v objekte VERSUS bez inštalácie lešenia. Žalobca teda v konaní nepreukázal tvrdenie, že
jediným dôvodom pre vstup do objektu VERSUS mal byť pokyn k plneniu si pracovných úloh od jeho
nadriadeného. Toto skutkové tvrdenie žalovaný v plnom rozsahu poprel a v konaní preukázal opak.V konaní bolo nepochybne preukázané, že to bol žalobca, ktorý sa rozhodol sám vstúpiť do objektu
VERSUS, hoc mu boli známe všetky vyššie uvedené okolnosti.
Z vykonaného dokazovania považoval intervenient za preukázané, že na splnenie pracovnej úlohy,

ktorou bol žalobca poverený, bolo v rámci jeho pracovnej náplne kontaktovať subdodávateľa,
oznámiť mu požiadavku realizovať do určeného termínu osvetlenie daného priestoru a následne
skontrolovať splnenie tejto úlohy subdodávateľom. Žalobca bol zodpovedný iba za koordináciu prác voči
subdodávateľovi,vžiadnomprípadeniezasamotnúinštaláciuosvetľovacíchtelies.Namietal,žežalobca
fyzicky nevykonával na stavbe žiadne profesijné práce - a to ani elektrikárske a nebol zodpovedný

za obstaranie materiálu pre inštaláciu osvetľovacích telies, nakoľko toto bolo v plnej kompetencii a
zodpovednosti daného subdodávateľa. Napriek tomu žalobca bez akéhokoľvek pokynu žalovaného
iniciatívne a v rozpore s jeho pracovnou náplňou dal pokyn zamestnancovi subdodávateľa, aby s ním
vstúpil do zakázaného priestoru, obstaral si dokonca kľúče od objektu VERSUS a to za účelom hľadania
osvetľovacích telies, ich demontáže a ich dočasnej inštalácie v objekte Panorama City III.
Súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým záverom, nakoľko z vykonaného dokazovania

nevyplynulo, že žalobca mal za úlohu osvetliť časť stavby. Z vykonaného dokazovania vyplynulo,
že žalobca mal v rámci úloh žalovaného ako koordinátora všetkých subjektov podieľajúcich sa na
výstavbe diela, teda v rámci svojej koordinačnej pracovnej pozície a obsahu pracovnej náplne, iba
úlohu zabezpečiť, aby tretí subjekt, ktorý bol dodávateľom vykonal osvetlenie, čo prakticky znamenalo,
že mal kontaktovať tretí subjekt s pokynom vykonať osvetlenie v danom priestore Panorama City

III a skontrolovať splnenie tejto úlohy. Ako z dokazovania vyplynulo, žalovaný kontaktoval p. S. ako
zamestnanca spoločnosti NECTEL s. r. o. vykonávajúcej danú dodávku pre stavbu a svojvoľne sa
rozhodol riešiť vlastnými silami úlohy, ktorých riešenie prislúchalo spoločnosti NECTEL s. r. o., kedy p.
S. vyzval, aby s ním išiel hľadať svietidlá do uzamknutého priestoru objektu určeného na demoláciu,
ktorý bol uzamknutý a do ktorého bol vstup zakázaný. Namietal, že tvrdený nedostatok osvetľovacích

telies nebol na strane žalobcu ako zamestnanca žalovaného, ktorý mal iba koordinačnú úlohu, ale na
strane tretej strany, dodávateľa spoločnosti NECTEL s. r. o..
Intervenient preto s poukazom na znenie § 220 ods. 1 ZP namieta záver súdu prvej inštancie, že žalobca
v čase úrazu plnil pracovné úlohy. V konaní bolo podľa neho preukázané, že žalobca nedostal pokyn
nadriadeného na vstup do budovy VERSUS, že žalobca nemal v pracovnej náplni vykonávať

akékoľvek stavebné a iné tomu podobné práce na stavbe, (teda ani dodávku a demontáž svietidiel),
ale iba koordinačné a organizačné práce. Žalobca sa svojvoľne bez pokynu a v rozpore s obsahom
jeho pracovnej náplne rozhodol plniť úlohy namiesto spoločnosti NECTEL s. r. o., teda dodať svietidlá
a vykonať elektrikárske práce a za tým účelom vyzval zamestnanca dodávateľskej spoločnosti k vstupu
do nebezpečného, uzamknutého priestoru za účelom hľadania a demontáže svietidiel.

Intervenient má za to, že žalovaný dôvodne v konaní tvrdil, že v prípade konania žalobcu išlo o exces
a nejednalo sa o pracovný úraz, kedy správne poukázal na judikatúru (R 17/1975). Záver súdu prvej
inštancie vyslovený v bode 29. odôvodnenia rozsudku „Súd preto konanie žalobcu nepovažoval za
exces. Žalobca si nepočínal svojvoľne, ale plnil zverené úlohy.“ nemá oporu vo vykonanom dokazovaní,
kedy bol v konaní preukázaný opak, a to, že žalobca neplnil zverené úlohy.

Navyše súd prvej inštancie v danej veci porušil zásadu stanovenú § 191 ods. 1 C.s.p., keď neprihliadal
na všetko, čo vyšlo najavo počas konania a k zásadným otázkam ako je činnosť žalovaného v rámci
projektu Panorama City III a s tým súvisiaca pracovná náplň žalobcu, sa v odôvodnení rozsudku vôbec
nevysporiadal.Uvedenýmnesprávnymprocesnýmpostupomsúdprvejinštancieznemožnilžalovanému
a intervenientovi, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces, keďže súčasťou práva na spravodlivý proces je aj právo na presvedčivé
a riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, a to tak, aby toto rozhodnutie bolo preskúmateľné, a aby z
neho bolo zrejmé, akým spôsobom súd dospel k záveru, ktorý v rozhodnutí vyslovil, a akým spôsobom
sa vysporiadal s relevantnými a pre vec podstatnými argumentami žalovaného a intervenienta, dôkazmi
a skutkovými okolnosťami, na ktoré žalovaný a intervenient v konaní poukázali.

Súd prvej inštancie teda dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým záverom
(§ 365 ods. 1 písm. f) C.s.p.), rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP) a súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom
znemožnil žalovanému a intervenientovi, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.).

15. Vo vzťahu k výroku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol, že žalobca za škodu z pracovného
úrazu zodpovedá v rozsahu 50 % intervenient namieta, že predmetom konania nebolo určenie miery
zodpovednosti za pracovný úraz. Žalobca sa žalobou domáhal výslovne určenia, že úraz, ktorý utrpeldňa 22.01.2018 je pracovným úrazom. Intervenient nemá vedomosť o tom, že by žalobca v priebehu
konania menil petit a navrhol súdu prvej inštancie, aby rozhodoval o miere zodpovednosti za škodu
žalobcu, ktorá mu mala vzniknúť predmetným úrazom a nemá vedomosť ani o tom, že by súd prvej

inštancie takúto zmenu žaloby uznesením pripustil. Ani samotný žalobca sa v konaní nevyjadril k otázke
miery zavinenia za úraz, ktorý utrpel dňa 22.01.2018 a ani neuviedol, že má za to, že za jeho úraz
zodpovedá žalovaný v plnom rozsahu. Z uvedeného dôvodu sa žalovaný k miere zavinenia za pracovný
úraz a k prípadnému zbaveniu sa zodpovednosti za pracovný úraz žalobcu podrobne nevyjadroval a v
tomto smere ani neprebiehalo dokazovanie.

Súd prvej inštancie nevyužil svoje právo a povinnosť vyplývajúce mu z § 319 C.s.p. a nevykonával
dôkazy zamerané na zistenie miery zavinenia strán za úraz, ktorý žalobca utrpel dňa 22.01.2018,
čomu svedčí aj jeho strohé konštatovanie v bode 32. odôvodnenia rozsudku : „Avšak žalovaný v spore
nepreukázal, že žalobca bol s predpismi riadne a preukázateľne oboznámený a žalovaný ich znalosť
sústavne vyžadoval a kontroloval a tieto skutočnosti boli jedinou príčinou škody. Takéto okolnosti v spore
preukázané neboli, preto súd dôvody na zbavenie sa zodpovednosti žalovaného nevidel.“ Uvedené

konštatovanie navyše nie je pravdivé, nakoľko žalovaný preukázal súdu plnenie si uvedenej povinnosti,
čomu svedčia aj dôkazy predložené žalovaným dňa 09.10.2010 (č.l. 269 až 309).
Je pravdou, že intervenient sa k otázke miery zodpovednosti, v prípade uznania úrazu žalobcu za úraz
pracovný, okrajovo a stručne vyjadril, avšak činil tak nad rámec predmetu sporu a výslovne iba z dôvodu
procesnej opatrnosti a bez akéhokoľvek procesného návrhu, o ktorom by konajúci súd rozhodoval a

ktorým by súd pripustil zmenu predmetu konania.
Patrí k základným zásadám civilného sporového konania, že súd je viazaný petitom vysloveným
žalobcom v žalobe a nemôže sám rozširovať predmet konania (§216 ods. 1 a 2 C.s.p.). Súd prvej
inštancie týmto (II.) výrokom sa nesporne necítil viazaný návrhom žalobcu, prekročil žalobný návrh a
prisúdil žalobcovi viac ako sa tento v konaní domáhal, a teda pri svojom rozhodovaní súd prvej inštancie

porušil § 216 ods. 1 a ods. 2 C.s.p.. V danom prípade neboli splnené procesné podmienky (§ 365
ods. 1 písm. a) C.s.p.) pre rozhodnutie II. výrokom rozsudku. Navyše svoje rozhodnutie rozhodovať nad
rámec žaloby žiadnym spôsobom neodôvodnil. Uvedeným postupom súd prvej inštancie nesprávnym
procesným postupom znemožnil žalovanému a intervenientovi, aby uskutočňovali im patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keďže súčasťou práva na

spravodlivý proces je aj právo na presvedčivé a riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, a to tak, aby
toto rozhodnutie bolo preskúmateľné, a aby z neho bolo zrejmé, akým spôsobom súd dospel k záveru,
ktorý v rozhodnutí vyslovil, čím je tiež daný dôvod na odvolanie (§ 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.).
Intervenient v tejto súvislosti nad rámec potreby a z dôvodu opatrnosti tiež uvádza, že súd prvej inštancie
nesprávne určil mieru zodpovednosti žalobcu za úraz, ktorý žalobca utrpel dňa 22.01.2018, keď určil,

že žalobca za úraz zodpovedá v rozsahu 50 %. Z vykonaného dokazovania je nesporné, že žalobca
riadne absolvoval školenie o BOZP a to iba niekoľko mesiacov pred úrazom, že budova VERSUS bola
uzamknutá a že zamestnanci žalovaného mali výslovný zákaz vstupu do danej budovy, že žalobca si bez
vedomia žalovaného vzal kľúče od budovy VERSUS a v rozpore s výslovným zákazom žalovaného v
tme do budovy VERSUS vstúpil, že sa v danej budove pohyboval napriek tomu, že v nej bola tma, keďže

budovabolaodpojenáodelektrickejenergie,žesapohybovalvtmevpriestoroch,ktorémuneboliznáme
a nemal vedomosť o stave budovy, ktorá bola určená na demoláciu, že nedostal žiadny pokyn k hľadaniu
a demontáži starých svietidiel a už vôbec nie v budove VERSUS. Z vykonaného dokazovania nesporne
vyplýva, že jedinou príčinou úrazu žalobcu zo dňa 22.01.2018 je výlučne viacnásobné porušenie
predpisov o BOZP zo strany žalobcu, ktorý navyše mal postavenie vedúceho zamestnanca. Teda sú

dané dôvody na úplné zbavenie sa zodpovednosti žalovaného za úraz žalobcu a že samotný žalobca
zodpovedá za úraz, ktorý utrpel dňa 22.01.2018 v plnom rozsahu.
Intervenient zároveň podal odvolanie aj voči výroku rozsudku, ktorým súd priznal žalobcovi nárok na
náhradu trov konania v plnej výške.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného intervenient žiada odvolací súd, aby zmenil rozsudok súdu prvej

inštancie v napadnutých častiach tak, že súd žalobu zamietne a žalovanému a intervenientovi na
strane žalovaného prizná proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Alternatívne
intervenient žiada odvolací súd, aby rozsudok súdu prvej inštancie v zrušil a vrátil vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.

16. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal odvolanie aj žalovaný a to z dôvodov podľa § 365
ods. 1 písm. a), b), f) a h) C.s.p.. Uviedol, že s odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa nemožno
stotožniť, a to vzhľadom na vykonané dokazovanie, z ktorého vyplynulo, že žalovaný nevykonával na
stavbe Panorama City III žiadne stavebné práce, ale vykonával len služby stavebného manažéra, tedapráce na stavbe koordinoval, riadil a kontroloval, nebolo výkonom činnosti žalovaného konkrétny výkon
konkrétnych montážnych prác na stavbe, žalobca nevykonával a nemal vykonávať žiadne stavebné ani
montážne práce na stavbe Panorama City III, jeho úlohou v zmysle pracovnej zmluvy bola príprava a

realizácia investičnej výstavby, spolupráca a odborné konzultácie, činnosť Cost Control a zabezpečenie
procesov súvisiacich s riadením výstavby. J.. L. nebol nadriadeným zamestnancom žalobcu, jediným
nadriadeným žalobcu bol J.. A.. J.. L. ani žiadny nadriadený zamestnanec žalobcu nevydal dňa
22.01.2018 žalobcovi pokyn na vstup do objektu VERSUS, ktorý bol uzatvorený, určený na demoláciu a
zamestnanci žalovaného mali v danom čase výslovný zákaz vstupu do daného objektu. Tento objekt bol

uzamknutý a stavebne uzatvorený nakoľko bolo vydané búracie povolenie a tým bola budova VERSUS
neužívania schopná a určená len na zbúranie. Žalovaný nedisponoval žiadnym kľúčom od budovy
VERSUS a nemal žiadne povolenie na vstup do nej v rozhodnom čase a už vôbec nie 22.01.2018.
Objekt bol odpojený od dodávky elektrickej energie, v priestoroch, do ktorých žalobca vstupoval bola
tma, žalobca si svietil v týchto priestoroch iba mobilným telefónom, pričom sa pohyboval v objekte
v takých častiach, ktoré mu neboli známe. Dodávka a inštalácia osvetľovacích telies bola pre danú

stavbu zabezpečená dodávateľským spôsobom prostredníctvom spoločnosti NECTEL s. r. o., ktorej
činnosť žalovaný iba koordinoval a kontroloval. Žalobcovi zo strany nadriadeného bola daná pracovná
úloha zabezpečiť osvetlenie do garážového domu pre stavby Panorama City III už o dva týždne skôr,
no žalobca predmetné nezabezpečil. Materiál na stavbu bol dodávaný výlučne zo skladu, nikdy nebol
použitý spôsob „náhradného dodania z objektu VERSUS určeného na demoláciu“ a žalobcovi nebol

nikým daný pokyn na použitie starého materiálu, technicky ani nebolo možné demontovať osvetlenia zo
stropu objektu v objekte VERSUS bez inštalácie lešenia.
V prvom rade žalovaný poukázal na to, že v danom prípade nebola splnená podmienka „conditio
sine qua non“, ako nevyhnutná podmienka, bez ktorej nie je možné určiť, že ide o pracovný úraz, k
čomu nesprávne dospel prvostupňový súd v napadnutom rozhodnutí. Pracovný úraz je poškodenie

zdravia, ktoré bolo zamestnancovi spôsobené pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s
ním nezávisle od jeho vôle krátkodobým, náhlym a násilným pôsobením vonkajších vplyvov. Okrem
iných podmienok, základnou podmienkou na to, aby mohlo dôjsť k pracovnému úrazu je skutočnosť, že
došlo k poškodeniu zdravia nezávisle od vôle zamestnanca, čo v prejednávanom prípade vzhľadom na
vykonané dokazovanie nebolo splnené. Prvostupňový súd sa touto základnou podmienkou absolútne

vo svojom napadnutom rozhodnutí absolútne nezaoberal, ba dokonca v túto základnú podmienku pre
pracovný úraz úplne vypustil.
Žalobca neuniesol ani bremeno tvrdenia a ani neuniesol dôkazné bremeno. Žalobca v rámci svojho
bremena tvrdenia uviedol rozhodné skutočnosti v žalobe, ktoré mal následne na základe dôkazného
bremena v konaní preukázať. Žalovaný všetky skutkové tvrdenia uvedené žalobcom v žalobe poprel a

uviedol svoje skutkové tvrdenia a označil dôkazy na ich preukázanie. Žalobca v priebehu celého konania
neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k ním tvrdeným rozhodným skutočnostiam uvedeným v žalobe,
ba dokonca žalovaný preukázal v mnohom opak.
Bola popretá skutočnosť, že „žalovaný mal prístup do budovy VERSUS“. Bola popretá skutočnosť,
že by žalobca vstúpil do budovy VERSUS na základe pokynu daného nadriadeným zamestnancom

J.. L. z dôvodu zabezpečenia osvetľovacích telies. Žalobca vstúpil do budovy „VERSUS“ na vlastnú
zodpovednosť bez toho, aby dostal akýkoľvek pokyn od žalovaného. Do budovy „VERSUS“ sa vôbec
nechodilo, išlo o budovu, na ktorú bolo v čase, kedy došlo k úrazu vydané búracie povolenie a žalovaný
ani nemal žiadny prístup do tejto budovy. Dôvodom samovoľného vstupu žalobcu do budovy „VERSUS“
za žiadnych okolností nemôže byť zabezpečenie pracovnej úlohy, pretože jednoznačne a bezpochyby

bolo v priebehu konania preukázané, že všetko, čo bolo potrebné pre stavbu sa riešilo dodávateľsky cez
zazmluvnenú spoločnosť Nectel, spol. s r. o.. Zároveň ani nebola preukázaná skutočnosť, ako sa vôbec
žalobca dostal do budovy „VERSUS“, nakoľko ako už bolo uvedené žalovaný do budovy prístup nemal.
Konajúciprvoinštančnýsúdvmnohýchprípadochmalzapreukázanéskutočnosti,ktorébolivypovedané
len samotným žalobcom. bez unesenia dôkazného bremena, ba dokonca v mnohých prípadoch aj v

rozpore s vykonaným dokazovaním.
Z vykonaného dokazovania - z výsluchu svedkov - je pritom zrejmé, že žalobca mal určenú úlohu dva
týždne vopred, ďalej je zrejmé, že nadriadený žalobcu túto úlohu pripomenul žalobcovi v pondelok
22.1.2018, pričom žalobca mal čas na splnenie úlohy do nasledujúceho dňa 23.1.2018. Z vykonaného
dokazovania je zrejmé, že jej splnenie sa dalo absolútne bez problémov stihnúť štandardným a jediným

možným spôsobom - dodaním svietidiel prostredníctvom dodávateľa Nectel. Ako vyplýva z vykonaného
dokazovania, tak sa to aj bez problémov štandardným spôsobom stihlo, a to napriek smutnej udalosti -
úrazu žalobcu. Z vykonaného dokazovanie - z výsluchu svedkov - je ďalej zrejmé, že žalobca bol ten, čomal procesy riadiť a mal zabezpečiť dodanie potrebných svetiel prostredníctvom zmluvnej dodávateľskej
spoločnosti.
Záver súdu prvej inštancie, že cit.: „v ten deň mal žalobca za úlohu nasvietiť miestnosť v novostavbe,

čo potvrdil aj svedok J.. M. A., priamy nadriadený žalobcu, ktorý vo výpovedi uviedol, že v ten deň ráno
prišiel do práce a so žalobcom riešili spoločne vec, ktorú mali za úlohu v rámci osvetlenia priestoru
na stavenisku. Uviedol, že realizátor mal prísť o dva dni neskôr a úloha, ktorú mal žalobca nebola
splnená, o čom sa on v piatok dozvedel, a preto žalobcovi povedal, že to musí vyriešiť, lebo ten priestor
musí byť nasvietený.“ je v rozpore s vykonaným dokazovaním, vychádza len z výpovede žalobcu a

absolútne nehodnotí ďalšie dôkazy. Z vykonaného dokazovania - z výsluchu svedkov je zrejmé, že
žalobca vedel o tejto úlohe už 2 týždne a nesplnil ju, žalobca bol upozornený na úlohu opätovne už
v piatok 19.1.2018 - nesplnil ju a opätovne bol žalobca upozornený na úlohu dňa 22.1.2018, pričom
mal stále dostatok času úlohu do druhého dňa ju splniť dodaním potrebných svetiel prostredníctvom
zmluvnej dodávateľskej spoločnosti. Pokiaľ žalobca tvrdí, že nemal dostatok osvetľovacích telies, tak
mal predmetnú situáciu riešiť so svojim nadriadeným a oznámiť mu, že toto nasvietenie miestnosti sa

nedá stihnúť, a nie svojvoľne opustiť pracovisko, vstúpiť do budovy, vlastníkom ktorej je tretia osoba bez
jej vedomia a hľadať tam svietidlá, ktoré chcel „ukradnúť“.
Žalovaný namieta, že je potrebné dôkazy (najmä výsluchy svedkov, najmä p. S. - zástupca spoločnosti
Nectel) hodnotiť komplexne, logicky a vo vzájomnej súvislosti a potom by prvostupňový súd musel prijať
iný záver, a to taký, že keď zazmluvnený dodávateľ Nectel, nemal na sklade potrebné svietidlá, buď

ich objednal (čo by trvalo niekoľko dní) alebo by zamestnanec dodávateľa Nectel išiel tieto kúpiť do
ktoréhokoľvekobchodu(čobyvybavilokamžite).DodávateľNectelnebolvýrobcaelektronikyasvietidiel,
ale len dodávateľ, čiže všetko, čo bolo potrebné na stavbu buď objednal zo SR alebo zahraničia alebo
proste išiel kúpiť niekde do obchodu, a dodal na stavbu. Podľa tohto odôvodnenia prvostupňový súd
legalizoval postup, že keď zamestnanec nemá na svojom pracovisku potrebný materiál, tak ho má ísť

„ukradnúť“ na susedné stavenisko, mimo svoje pracovisko.
Žalovaný poukazuje na to, že žalobca bol dokonca vedúcim zamestnancom v manažérskej pozícii, to
znamená zamestnancom, ktorý mal riadiť výkonnú činnosť iných zamestnancov. Je potrebné prihliadať
aj na túto skutočnosť, ďalej na osobu zamestnanca, ktorý mal už predchádzajúce pracovné skúsenosti,
a ktorý mal odborné dosiahnuté vzdelanie. Preto aj s ohľadom na osobu zamestnanca nemožno takéto

konanie považovať za plnenie pracovných úloh; v danom prípade išlo prinajmenšom o exces.
Žalovaný ďalej vo vzťahu k II. výroku napadnutého rozhodnutia namietal, že takýto výrok rozhodnutia
je nad rámec predmetného súdneho konania a nad rámec žaloby. Predmetom konania nebolo určenie
miery zodpovednosti za pracovný úraz, žalobca sa domáhal len určenia že úraz, ktorý utrpel žalobca
dňa 22.1.2018 je pracovným úrazom. Počas celého konania žalobca nenavrhol zmenu žaloby a súd o

zmene žaloby počas celého konania nerozhodol. Počas celého súdneho konania žalobca ani žalovaný
a ani konajúci súd nekonal o otázke miery zavinenia za úraz, ktorý utrpel dňa 22.01.2018. Súd nevyužil
svoje právo a povinnosť vyplývajúce mu z § 319 CSP a nevykonával dôkazy zamerané na zistenie
miery zavinenia strán za úraz, ktorý žalobca utrpel dňa 22.01.2018. Konajúci súd je viazaný žalobným
návrhom žalobcom, ktorý žalobca uviedol v žalobe a nemôže sám rozhodnúť nad rámec žaloby. Súd

prvej inštancie zároveň nesprávne určil mieru zodpovednosti žalobcu za úraz, ktorý žalobca utrpel dňa
22.01.2018, keď určil, že žalobca za úraz zodpovedá v rozsahu 50 %. Súd prvej inštancie odôvodnil
určenie zodpovednosti na 50% nesprávne a nedostatočne, nakoľko uviedol len nasledovné: „Zároveň
súd zvážil, že žalobca musel vedieť, že do budovy určenej na demoláciu, ktorá je uzamknutá a
zadebnená je vstup zakázaný. Súd mal za preukázané, že žalobca porušil svojím zavinením právne

predpisy alebo ostatné predpisy, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci
s nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený, a že toto porušenie bolo jednou z príčin škody. V tomto
prípade sa žalovaný zbaví zodpovednosti sčasti.“ Takéto odôvodnenie nemôže obstáť. Už len takéto
samotné porušenie povinnosti, že žalobca musel vedieť, že do budovy určenej na demolíciu, ktorá je
uzamknutá a zadebnená, je vstup zakázaný a že do nej vstúpil jednoznačne zbavuje zodpovednosti

žalovaného v celom rozsahu. Nakoľko súd nesprávne vyhodnotil, že takéto porušenie povinnosti bolo
jednou z príčin škody, pretože toto porušenie bolo jednoznačne hlavnou a jedinou príčinou škody. Pokiaľ
by žalobca nevstúpil do budovy VERSUS, škoda by nenastala, pretože by nepadol do jamy.
Preukázané porušenia povinností zo strany žalobcu sú jednoznačnou a jedinou príčinou úrazu žalobcu
zo dňa 22.01.2018, nakoľko ide o mnohonásobné porušenie predpisov o BOZP zo strany žalobcu a

mnohonásobné porušenie pracovnoprávnych predpisov. S ohľadom na uvedené skutočnosti sú dané
dôvodynaúplnézbaveniesazodpovednostižalovanéhozaúrazžalobcuanazáver,žesamotnýžalobca
zodpovedá za úraz, ktorý utrpel dňa 22.01.2018 v plnom rozsahu.Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj vec nesprávne právne posúdil, ďalej neboli splnené
procesné podmienky a súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému a

intervenientovi, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces žalovaný navrhuje, aby súd v zmysle § 388 C.s.p. zmenil napadnutý rozsudok
v časti výroku I., II. a III. tak, že žalobu zamietne a uloží žalobcovi povinnosť uhradiť žalovanému a
intervenientovi na strane žalovaného náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

17. K odvolaniu žalovaného a intervenienta sa písomne vyjadril žalobca, ktorý sa s vyjadrením
žalovaného a intervenienta nestotožnil, pričom uviedol dôvody nesúhlasu a konkurenčnú argumentáciu,
ktorú už prezentoval aj v doterajšom priebehu konania, vrátane zhrnutia skutkového stavu, ktorý bol
preukázaný z vykonaných dôkazov, keď v tejto súvislosti v zásade len zopakoval a zdôraznil svoje
tvrdenia a argumenty vo vzťahu k priebehu a vzniku pracovného úrazu.

18. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatnených
odvolacích dôvodov, ktorým je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým
stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.), dospel k záveru, že odvolanie žalovaného
a intervenienta na strane žalovaného nie je dôvodné.

19. Rozsudok súdu prvej inštancie vecne a právne správny, je výsledkom vykonaného dokazovania,
a ako taký ho odvolací súd potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2 C.s.p.). Odvolatelia v
odvolaní neuvádzali podstatné, rozhodujúce, konkrétne, právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné
rozhodnutie odvolacieho súdu.

20. Podľa ustanovenia § 195 ods. 1 Zákonníka práce, ak u zamestnanca došlo pri plnení pracovných
úloh alebo v priamej súvislosti s ním k poškodeniu zdravia alebo k jeho smrti úrazom (pracovný úraz),
zodpovedá za škodu tým vzniknutú zamestnávateľ, u ktorého bol zamestnanec v čase pracovného úrazu
v pracovnom pomere.

Podľa ustanovenia § 195 ods. 2 Zákonníka práce pracovný úraz je poškodenie zdravia, ktoré bolo
zamestnancovi spôsobené pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním nezávisle od jeho
vôle krátkodobým, náhlym a násilným pôsobením vonkajších vplyvov.

Podľa ustanovenia § 195 ods. 6 Zákonníka práce zamestnávateľ zodpovedá za škodu, aj keď dodržal
povinnostivyplývajúcezosobitnýchpredpisovaostatnýchpredpisovnazaisteniebezpečnostiaochrany
zdravia pri práci, ak sa zodpovednosti nezbaví podľa § 196 .

Podľa ustanovenia § 196 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ sa zbaví zodpovednosti celkom, ak
preukáže, že jedinou príčinou škody bola skutočnosť, že
a) škoda bola spôsobená tým, že postihnutý zamestnanec svojím zavinením porušil právne predpisy
alebo ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo pokyny na zaistenie
bezpečnostiaochranyzdraviapripráci,hocisnimibolriadneapreukázateľneoboznámenýaichznalosť

a dodržiavanie sa sústavne vyžadovali a kontrolovali, alebo
b) škodu si spôsobil postihnutý zamestnanec pod vplyvom alkoholu, omamných látok alebo
psychotropných látok a zamestnávateľ nemohol škode zabrániť.

Podľa ustanovenia § 196 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ sa zbaví zodpovednosti sčasti, ak

preukáže, že
a) postihnutý zamestnanec porušil svojím zavinením právne predpisy alebo ostatné predpisy, alebo
pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne
oboznámený, a že toto porušenie bolo jednou z príčin škody,
b) jednou z príčin škody bolo, že zamestnanec bol pod vplyvom alkoholu, omamných látok alebo

psychotropných látok,
c) zamestnancovi vznikla škoda preto, že si počínal v rozpore s obvyklým spôsobom správania sa
tak, že je zrejmé, že hoci neporušil právne predpisy alebo ostatné predpisy, alebo pokyny na zaisteniebezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo osobitné predpisy, konal ľahkomyseľne a musel si pritom
byť vzhľadom na svoju kvalifikáciu a skúsenosti vedomý, že si môže privodiť ujmu na zdraví.

Podľa ustanovenia § 196 ods. 3 Zákonníka práce, ak sa zamestnávateľ zbaví zodpovednosti sčasti, určí
sa časť škody, za ktorú zodpovedá zamestnanec, podľa miery jeho zavinenia. V prípade
uvedenom v odseku 2 písm. c) sa zamestnancovi uhradí aspoň jedna tretina škody.

Podľa ustanovenia § 196 ods. 4 Zákonníka práce pri posudzovaní, či zamestnanec porušil právne

predpisy alebo ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci [odsek 1 písm. a) a
odsek 2 písm. a)], alebo osobitné predpisy, nemožno sa dovolávať len všeobecných ustanovení, podľa
ktorých si má každý počínať tak, aby neohrozoval svoje zdravie a zdravie iných.

Podľa ustanovenia § 196 ods. 5 Zákonníka práce za ľahkomyseľné konanie podľa odseku 2 písm. c)
nemožno považovať bežnú neopatrnosť a konanie vyplývajúce z rizika práce.

Podľa ustanovenia § 220 ods. 1 Zákonníka práce plnenie pracovných úloh je výkon pracovných
povinností vyplývajúcich z pracovného pomeru, iná činnosť vykonávaná na príkaz zamestnávateľa a
činnosť, ktorá je predmetom pracovnej cesty.

Podľa ustanovenia § 220 ods. 2 Zákonníka práce v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh sú
úkony potrebné na výkon práce a úkony počas práce zvyčajné alebo potrebné pred začiatkom práce
alebo po jej skončení. Takými úkonmi nie je cesta do zamestnania a späť, stravovanie, ošetrenie
alebo vyšetrenie v zdravotníckom zariadení, ani cesta na ne a späť, ak sa nevykonáva v objekte
zamestnávateľa. Vyšetrenie v zdravotníckom zariadení vykonávané na príkaz zamestnávateľa alebo

ošetrenie pri prvej pomoci a cesta na ne a späť sú úkony v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh.

Podľa ustanovenia § 220 ods. 1 Zákonníka práce ako pracovný úraz sa posudzuje aj úraz, ktorý
zamestnanec utrpel pre plnenie pracovných úloh.

21. Z hľadiska skutkového stavu bolo v posudzovanom prípade súdom prvej inštancie správne ustálené,
že dňa 09.06.2017 bola medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená pracovná zmluva, v ktorej bol
dohodnutý druh práce (funkcia): stavebný a technický dozor - slaboprúdové a silnoprúdové profesie,
príprava a realizácia investičnej výstavby, spolupráca a odborné konzultácie pri výberovom konaní,
činnosť cost control, zabezpečenie všetkých procesov súvisiacich s riadením výstavby. V rámci výkonu

práce zabezpečí všetky potrebné kroky a činnosti, ktoré je potrebné vykonať pre zrealizovanie a
odovzdanie diela, respektíve časť diela vrátanie koordinácie činností. Pracovný pomer bol dohodnutý na
dobu neurčitú, s miestom výkonu práce: sídlo firmy a pridelené stavby. Rovnako nebolo sporné, že dňa
22.01.2018 v čase o 11.15 hod. došlo počas pracovnej doby k úrazu a to pádu žalobcu do jamy hlbokej
asi 4 metre, úraz sa stal v budove VERSUS, v prítomnosti svedka pána F. S., ktorý je zamestnaný ako

elektrikár subdodávateľskej spoločnosti žalovaného a ktorý so žalobcom hľadal osvetľovacie telesá do
garážového domu pre stavbu Panorama City III. Pri tejto činnosti žalobca spadol a následkom pádu do
jamy hlbokej 4 metre utrpel závažný úraz a bola mu spôsobená ťažká ujma na zdraví, je odkázaný na
24 hodinovú starostlivosť, s predpokladom trvalých následkov.

22. Za tohoto skutkového stavu je pre posúdenie veci (jej základu) v prvom rade významné, či činnosť,
pri ktorej žalobca utrpel poškodenie zdravia (úraz), je možné považovať za plnenie jeho pracovných úloh
u žalovaného podľa pracovnej zmluvy alebo príkazu (pokynu) zamestnávateľa.

23. Odo dňa, kedy vznikne pracovný pomer, vznikajú medzi zamestnancom a zamestnávateľom

pracovnoprávne vzťahy, charakterizované vzájomnými právami a povinnosťami. K základným
povinnostiam vyplývajúcim z pracovného pomeru patrí (okrem iného) povinnosť zamestnávateľa
prideľovať zamestnancovi práci podľa pracovnej zmluvy a tomu zodpovedajúca povinnosť zamestnanca
túto prácu podľa pracovnej zmluvy a podľa pokynov zamestnávateľa osobne vykonávať; povinnostiam
jedného účastníka právneho vzťahu zodpovedajú vždy oprávnenia druhého účastníka vyžadovať, aby

voči nemu boli tieto povinnosti plnené. Zamestnávateľ môže od zamestnanca vyžadovať len také
pracovné úkony, ktoré spadajú do rámce druhu a miesta výkonu dohodnutej práce. Zamestnávateľ
nemôže platne vydávať príkazy (pokyny), ktoré by boli v rozpore s obsahom pracovného pomeru. Ak
zamestnávateľ napriek tomu vydá príkaz (pokyn), ktorý je v rozpore s obsahom pracovného pomeru,nie je zamestnanec povinný taký príkaz poslúchnuť; ak tak urobí a pri výkone nariadenej činnosti utrpí
úraz, nie je jeho postavenie menej priaznivé, než keby vykonával činnosť, ktorá spadá do rámca rámce
druhu a miesta výkonu práce podľa pracovnej zmluvy, lebo plnením pracovných úloh je nielen výkon

pracovných povinností vyplývajúcich z pracovného pomeru, ale aj iná činnosť vykonávaná
na príkaz zamestnávateľa.
Špecifickýmpracovno-právnympredpokladomzodpovednostije,žekpracovnémuúrazudošlopriplnení
pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s týmto plnením. Pojmy „plnenie pracovných úloh“ a „priama
súvislosť s ním“ vymedzuje § 220 Zákonníka práce. Podľa § 220 ods. 1 Zákonníka práce, plnenie

pracovných úloh je výkon pracovných povinností, vyplývajúcich z pracovného pomeru, iná činnosť
vykonávaná na príkaz zamestnávateľa a činnosť, ktorá je predmetom pracovnej cesty. Podľa ods. 2
citovaného ustanovenia zákona v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh sú to úkony potrebné na
výkon práce a úkony počas práce zvyčajné alebo potrebné pred začiatkom práce alebo po jej skončení.
Takýmito úkonmi nie je napr. cesta do zamestnania a späť, stravovanie, ošetrenie alebo vyšetrenie
v zdravotníckom zariadení, ani cesta naň a späť. Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia zákona, ako

pracovný úraz sa posudzuje aj úraz, ktorý zamestnanec utrpel pre plnenie pracovných úloh, pričom ide
napríklad o úkony súvisiace so zabezpečením materiálu, údržbou stroja a podobne.
O pracovný úraz však nejde v prípade, ak sa zdravie zamestnanca poškodilo v čase, keď vybočil zo
splnenia pracovných úloh alebo z činnosti, ktorá je v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh a keď
nastal tzv. exces (zamestnanec utrpí úraz, keď si vyrába pre seba bez dovolenia nejakú vec alebo pri

tzv. čiernej jazde, R 55/1971).

24. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že napriek tomu, že
žalobca nepreukázal, že dostal pokyn od nadriadeného na vstup do budovy VERSUS, vstupoval do tejto
budovy za účelom demontáže svetiel, ktoré sa mali použiť na provizórne osvetlenie časti novostavby.

Teda podľa súdu prvej inštancie plnil pracovné úlohy, ktoré mu boli dané. Výpoveď svedka J.. L., ktorý
tvrdil, že nešlo o nasvietenie LED steny, ale betónovej podlahy, súd prvej inštancie nepovažoval za
dôveryhodnú, nakoľko jeho tvrdenie nikto a nič nepreukazovalo. Naopak, že išlo o osvetlenie steny v
novostavbe uviedol priamy nadriadený p. A. a rovnako svedok S.. W. súd nezobral do úvahy ani jeho
tvrdenie, že žalobca mohol použiť iné svetlo, halogén, ktorý mal na stavbe. Naopak svedok S. potvrdil, že

nemali naskladnené svetlá a riešili provizórne osvetlenie a priamy nadriadený žalobcu, pán A. žalobcovi
uložil povinnosť zabezpečiť osvetlenie zo dňa na deň. Za situácie, že nie je štandardné, aby tak ako to
opisoval svedok S., išiel zamestnanec do obchodu a kúpil nejaký materiál, za situácie, že objednanie
a naskladnenie by trvalo niekoľko dní, čo bolo svedeckou výpoveďou preukázané, je podľa súdu prvej
inštancie logický záver žalobcu, že sa snažil (či už z podnetu J.. L., alebo z jeho vlastnej iniciatívy)

zabezpečiť osvetlenie použitím svietidiel, o ktorých existencii vedel v budove určenej na demoláciu.
Preto súd jeho konanie považoval za plnenie pracovných povinností.

25. Pre posúdenie veci, tak ako uviedli aj odvolatelia, je rozhodujúce, či činnosť, pri ktorej utrpel žalobca
úraz predstavovala plnenie jeho pracovných úloh. Podľa názoru odvolacieho súdu pritom môže byť ako

pracovný úraz posúdené aj také kvalifikované poškodenie zdravia zamestnanca, ku ktorému došlo mimo
výkonu práce podľa pracovnej zmluvy, pri činnosti, na ktorú zamestnávateľ nedal zamestnancovi príkaz
(alebo o tejto činnosti dokonca ani nevedel), ak táto činnosť bude kvalifikovaná ako plnenie pracovných
úloh.

26. Podľa ustanovenia § 220 ods. 1 Zákonníka práce plnenie pracovných úloh je výkon pracovných
povinností vyplývajúcich z pracovného pomeru, iná činnosť vykonávaná na príkaz zamestnávateľa a
činnosť, ktorá je predmetom pracovnej cesty, pričom podľa § 220 ods. 2 Zákonníka práce v priamej
súvislosti s plnením pracovných úloh sú aj úkony potrebné na výkon práce a úkony počas práce zvyčajné
alebo potrebné pred začiatkom práce alebo po jej skončení.

27. V konaní nebolo sporné, že žalobca vychádzajúc z obsahu jeho pracovnej zmluvy a aj vzhľadom
na jeho vzdelanie a odbornosť mal na starosti zabezpečovanie koordinácie činností v oblasti
elektroinštalácie na stavbe Panorama City III, vrátane zabezpečenia osvetlenia stavby/budovy. V konaní
bolo preukázané, že žalobca dostal pokyn od J.. A., aby zabezpečil provizórne osvetlenie časti stavby

pre potreby investora stavby. Z hľadiska posúdenia, či išlo o pracovný úraz je podľa odvolacieho
súdu v danom prípade irelevantné, kedy tento príkaz dostal a či išlo o osvetlenie LED-steny, podlahy
alebo osvetlenie iného priestoru garážového domu. Na druhej strane je však zároveň nesporné, že
spôsob akým sa žalobca rozhodol zabezpečiť splnenie tejto úlohy nebol spôsobom bežne zaužívaným aobvyklým. Rovnako v konaní nebolo preukázané, že by bol takýto spôsob a postup plnenia požadovanej
úlohy určený zamestnávateľom, a to aj napriek tomu, že sa to snažil žalobca v konaní tvrdiť, keď
uvádzal, že pokyn, aby na splnenie úlohy použil svietidlá zo susednej budovy VERSUS dostal od J..

L.. Toto skutkové tvrdenie sa však žalobcovi v konaní nepodarilo preukázať a napokon aj sám žalobca
vo svojej výpovedi uviedol, že nešlo o takýto „priamy pokyn“. Navyše v konaní bolo preukázané, že
jediným priamym nadriadeným žalobcu bol J.. A. a J.. L. bol len kolegom žalobcu a nebol oprávnený
akýmkoľvek spôsobom určovať žalobcovi spôsob plnenia jeho úloh a pokynov, ktoré mu boli uložené
jeho nadriadeným J.. A..

28. Teda v danom prípade je možné na základe vykonaného dokazovania konštatovať, že zvolený
spôsob splnenia zadanej úlohy bol spôsob, ku ktorému pristúpil žalobca z vlastnej iniciatívy, s cieľom,
aby v danom čase a na danom mieste zabezpečil čo najrýchlejšie a z jeho pohľadu najefektívnejšie a
najhospodárnejšie splnenie zadanej úlohy, pričom jej zabezpečenie bez pochybností patrilo do náplne
jeho práce.

29. Odvolací súd má za to, že za činnosť v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh (popri činnosti
na príkaz zamestnávateľa) je potrebné považovať aj činnosť vykonávanú bez vonkajšieho podnetu
iných osôb, iba na základe vlastného rozhodnutia zamestnanca. Pre záver, či je možné považovať
takúto činnosť zamestnanca za plnenie pracovných úloh alebo za činnosť v priamej súvislosti s ňou,

nie je významný motív alebo pohnútka zamestnanca, t. j. predpoklady a predstavy, z ktorých tento
zamestnanec vychádza, ale rozhodujúce je, či z hľadiska vecného, miestneho a časového ide objektívne
o činnosť vykonávanú pre zamestnávateľa. V danom prípade teda je rozhodujúce, že žalobca ako
zamestnanec žalovaného, hoci aj na základe vlastného rozhodnutia, vykonával činnosť v prospech
zamestnávateľa,pričomnatútočinnosťnepotrebovalžiadnezvláštnepovoleniealebooprávnenie.Treba

však zdôrazniť aj to, že nebolo v konaní preukázané, že by žalovaný ako zamestnávateľ žalobcovi ako
zamestnancovi výkon tejto činnosti (zabezpečenie osvetlenia) výslovne zakázal.

30. V nadväznosti na takto ustálený skutkový stav veci; ktorým je odvolací súd v zmysle ust. § 383
C.s.p. viazaný; odvolací súd považuje za správny záver súdu prvej inštancie, že predmetný úraz, ktorý

žalobca utrpel ako zamestnanec pri činnosti, ktorú vykonával pre žalovaného ako zamestnávateľa a
ktorú je potrebné vyhodnotiť ako plnenie pracovných úloh, je pracovným úrazom v zmysle ust. § 195
ods. 2 Zákonníka práce.

31. Rovnako je správny aj záveru súdu prvej inštancie, že v danom prípade nešlo o exces, tak

ako to tvrdil žalovaný a intervenient na strane žalovaného. Ustanovenie § 220 Zákonníka práce
relatívne extenzívnym spôsobom
vymedzuje, čo treba rozumieť pod plnením pracovných úloh zamestnanca a čo možno považovať
za priamu súvislosť s plnením pracovných úloh. Existenciu pracovnoprávneho vzťahu možno ľahko
identifikovať. Ak je síce daný pracovnoprávny vzťah, k založeniu pracovnoprávnej zodpovednosti

nedôjde, ak škoda vznikla správaním zamestnanca, ktorý vybočuje z rámca plnenia pracovných úloh
a nie je súčasne v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh (exces). Aj keď sa všeobecnejšie
predpokladá, že exces zamestnanca je práve tou právnou situáciou, keď možno založiť priamu
zodpovednosť zamestnanca, správna identifikácia excesu nie je jednoduchá. Zamestnanec musí konať
spôsobom,ktorývzmysle§220Zákonníkapráce nie je plnením pracovných úloh a povinností, ani jeho konanie nemožno vtesnať pod
priamu súvislosť s plnením pracovných úloh a povinnosti. Pri porušení pracovných povinností, ktoré
by bolo možné považovať za exces, nejde o akékoľvek vadné konanie zamestnanca. Dôležité je, či k
nemu došlo pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh. Za exces
by bolo možné považovať len také vadné konanie, ktoré nie je plnením pracovných úloh, ani nie je

konaním v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh. Zďaleka nejde len o samotný výkon práce.
Rozhodujúce súčasne je, či z hľadiska vecného, miestneho a časového ide objektívne o činnosť konanú
pre zamestnávateľa. Vzhľadom vyššie uvádzané na závery odvolacieho súdu však v prejednávanej veci,
keďsižalobcavčaseúrazuplnilsvojepracovnépovinnosti/úlohy,nemohlodôjsťnajehostranekexcesu.

32. Súd prvej inštancie teda na základe dostatočne a správne ustáleného skutkového stavu veci
správne vychádzal z toho, že k úrazu žalobcu došlo pri činnosti, ktorú vykonával ako zamestnanec v
rámci pracovného pomeru a v prospech žalovaného ako jeho zamestnávateľa, hoci nie najvhodnejším
spôsobom,avšaknepochybnenievrozporesvýslovnýmpríkazom,čizákazomžalovanéhoazasprávnypreto treba považovať aj jeho právny záver, že predmetný úraz žalobcu je pracovným úrazom. V tomto
smere preto námietky žalovaného a intervenienta na jeho strane v ich odvolaniach nie sú dôvodné,
napadnutý rozsudok je vo výroku, ktorým súd prvej inštancie určil, že úraz, ktorý utrpel žalobca dňa

22.01.2018 je pracovným úrazom, vecne správny, a preto v tejto časti odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

33. Rovnako odvolací súd za vecne a právne správne považuje napadnuté rozhodnutie v časti, v
ktorej súd prvej inštancie určil, že žalobca za škodu z pracovného úrazu zodpovedá v rozsahu

50 %. Žalovaný, ako aj intervenient na strane žalovaného, vo svojom odvolaní namietajú, že súd
prvej inštancie postupoval nesprávne, nakoľko mali za to, že porušil zásadu „ne ultra petitum“, teda
rozhodoval nad rámec podanej žaloby aj o nároku, ktorý nebol predmetom žaloby a navyše neuviedol
ani v rámci predbežného posúdenia veci a ani v priebehu konania, že bude rozhodovať aj o tom,
kto a v akom rozsahu zodpovedá za vzniknutý úraz a uvedeným nesprávnym procesným postupom
znemožnil žalovanému a intervenientovi, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere,

že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keďže súčasťou práva na spravodlivý proces je aj
právo na presvedčivé a riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, a to tak, aby toto rozhodnutie bolo
preskúmateľné, a aby z neho bolo zrejmé, akým spôsobom súd dospel k záveru, ktorý v rozhodnutí
vyslovil, čím je tiež daný dôvod na odvolanie (§ 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.). Aj tieto odvolacie námietky
považoval odvolací súd za nedôvodné.

34. Je nesporné, že žalobca sa podanou žalobou zo dňa 19.04.2018 domáhal, určenia, že úraz, ktorý
žalobca utrpel dňa 22.01.2018 je pracovným úrazom a zároveň žiadal, aby súd priznal žalobcovi nárok
na náhradu trov konania.

35. V prípade takéhoto určenia pracovného úrazu podľa § 195 Zákonníka práce, je však zároveň
potrebné posúdiť, aj vo vzťahu k osobnosti konkrétneho zamestnanca a priebehu nehodového deja,
možnosť uplatnenia liberačných dôvodov zo strany zamestnávateľa podľa ustanovenia § 196 ods. 1 a
2 Zákonníka práce.
Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí správne poukázal na to, že sám intervenient na strane

žalovaného v písomnom podaní zo dňa 07.08.2018 navrhoval, že ak by súd prvej inštancie po vykonaní
dokazovania dospel k záveru, že žalobca úraz utrpel pri plnení pracovných úloh pre žalovaného, je
potrebné v konaní riadne preukázať priebeh úrazového deja a posúdiť, či a v akej miere došlo zo strany
žalobcu k porušeniu právnych predpisov, predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci,
či žalobca nekonal ľahkomyseľne, a teda či sú dané dôvody na zbavenie sa zodpovednosti žalovaného

podľa§196ods.1Zákonníkaprácealebočiastočnézbaveniesazodpovednostižalovanéhopodľa§196
ods. 2 Zákonníka práce. Vôľu žalovaného/intervenienta pritom treba posúdiť v prvom rade s ohľadom
na obsah jeho prejavu (príslušné podanie doručené súdu).
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na stanovisko Najvyššieho súd SR v
rozsudku 1Sžso/74/2015 zo dňa 14.03.2017, podľa ktorého intervenient (Sociálna poisťovňa) nie

je v zmysle zákona č. 461/2003 Z.z.
oprávnená stanoviť (rozhodnúť) mieru zavinenia zamestnanca, nakoľko ide o vec, ktorá vyplýva
jednoznačne z pracovných vzťahov založených medzi zamestnávateľom a zamestnancom. O
určení spoluzavinenia zamestnanca na vzniku pracovného úrazu v zmysle § 196 Zákonníka
práce môže rozhodovať

ako kompetentný orgán jedine všeobecný súd, ktorý rozhoduje v pracovnoprávnych veciach.
Pritom zo žiadneho ustanovenia zákona č. 461/2003 Z.z. nevyplýva oprávnenie intervenienta (Sociálnej poisťovne) rozhodovať o rozsahu
zodpovednosti žalovaného ako zamestnávateľa a o miere zavinenia žalobcu ako poškodeného podľa
§ 195, § 196 Zákonníka práce. Sociálna poisťovňa (intervenient) teda nie je oprávnená rozhodovať o

tom, či sa zamestnávateľ čiastočne alebo úplne vyviní zo svojej zodpovednosti za pracovný úraz, resp. o
zavinení poškodeného na pracovnom úraze. Spor o toto určenie je sporom pracovnoprávnym, o ktorom
rozhodujú súdy v civilnom súdnom konaní. Na základe úrazového poistenia intervenient (Sociálna
poisťovňa) rozhoduje len o priznaní úrazových dávok.
Je pritom prirodzené a nesporné, že pre potreby žalobcu je rozhodujúce predovšetkým posúdenie

daného úrazového deja ako úrazu pracovného, pričom naopak posúdenie miery zodpovednosti za
spôsobený úraz je na druhej strane predovšetkým v záujme žalovaného/intervenienta, keďže práve
žalovaný ako zamestnávateľ sa môže úplne alebo čiastočne zbaviť zodpovednosti za pracovný úraz
z dôvodov, ktoré sú výslovne uvedené v Zákonníku práce (§ 196 ods. 1 a 2 Zákonníkapráce). Takéto rozhodnutie súdu je teda nesporne práve v záujme zamestnávateľa (teda žalovaného) a
rovnako je aj v záujme intervenienta (v súvislosti s vyplácaním úrazových dávok). Dôkazné bremeno pri
zbavení sa zodpovednosti je na strane zamestnávateľa. Zamestnávateľ musí preukázať, že postihnutý

zamestnanec porušil právne alebo ostatné predpisy o zaistení bezpečnosti a ochrany zdravia alebo
pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia - ide o zavinené porušenie predpisov zo strany
zamestnanca - s týmito predpismi bol riadne a preukázateľne oboznámený - ich znalosť bola zo strany
zamestnávateľa sústavne vyžadovaná - ich znalosť bola zamestnávateľom sústavne kontrolovaná
- dodržiavanie týchto predpisov bolo zamestnávateľom sústavne vyžadované - dodržiavanie týchto

predpisov zo strany zamestnávateľa bolo sústavne kontrolované - uvedené skutočnosti boli jedinou
príčinou škody. Platí pritom, že v prípade, ak sa zamestnávateľ zbaví zodpovednosti sčasti, určí sa časť
škody, za ktorú zodpovedá zamestnanec, podľa miery jeho zavinenia.

36. Súd prvej inštancie potom postupoval správne, keď vzhľadom k tomu, že intervenient na strane
žalovaného v priebehu konania doručil písomné podanie, ktorým sa domáhal posúdenia, či a v akej

miere došlo zo strany žalobcu k porušeniu právnych predpisov, predpisov na zaistenie bezpečnosti a
ochrany zdravia pri práci, či žalobca nekonal ľahkomyseľne, a teda, či sú dané dôvody na zbavenie
sa zodpovednosti žalovaného podľa § 196 ods. 1 Zákonníka práce alebo čiastočné zbavenie sa
zodpovednosti žalovaného podľa § 196 ods. 2 Zákonníka práce, posúdil a rozhodol v konaní aj o
zodpovednosti za pracovný úraz. Zároveň, práve vzhľadom na tento návrh, s ktorým súhlasil aj žalovaný,

keďže v priebehu konania sa k tejto otázke opakovane vyjadroval a predkladal na preukázanie zbavenia
sa zodpovednosti súdu prvej inštancie aj listinné dôkazy (podanie žalovaného zo dňa 05.10.2020),
z ktorých potom súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní aj vychádzal, možno konštatovať, že
súd prvej inštancie vytvoril žalovanému, resp. intervenientovi na jeho strane, zároveň aj dostatočný
priestor na uplatnenie ich procesných práv, keď vo veci samej rozhodol až 12.08.2021 (teda 3 roky po

návrhu intervenienta na určenie miery zavinenia a takmer rok po doručení listinných dôkazov zo strany
žalovaného) .

37. Pokiaľ ide o otázku posúdenia miery zodpovednosti žalovaného za pracovaný úraz, odvolací súd v
prvom rade konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie dáva dostatočne presvedčivé a jasné odpovede

na právne a skutkovo relevantné dôvody určenia tejto miery spoluzavinenia žalobcu v rozsahu 50 %.
Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav zistený po
náležite vykonanom dokazovaní. Vykonaným dokazovaním dospel k správnym skutkovým zisteniam,
ktoré majú oporu v obsahu spisového materiálu. Dokazovanie o tejto otázke súd prvej inštancie vykonal
v dostatočnom rozsahu a výsledky vykonaného dokazovania zhodnotil jednotlivo i vo vzájomných

súvislostiach. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami
pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových
zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, ktoré boli pre posúdenie veci a
rozhodnutie podstatné. Naopak, súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom posúdil v celom súhrne,
a aj náležite vyhodnotil. Na takto ustálený skutkový stav aplikoval súd prvej inštancie zodpovedajúce

ustanovenia právnych predpisov (§ 196 ods. 2 Zákonníka práce), a svoje dôvody, pre ktoré v tejto
napadnutej časti rozhodol tak, že určil mieru zodpovednosti žalobcu za škodu z pracovného úrazu v
rozsahu 50% riadne a presvedčivo odôvodnil. V odôvodnení svojho rozhodnutia podal súd
prvej inštancie dostatočne zrozumiteľný výklad opodstatnenosti a zákonnosti tohto (II.) výroku svojho
rozsudku. Rozhodnutie je teda dostatočne skutkovo a právne odôvodnené.

38. Odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v tejto časti preto nemožno považovať
za svojvoľné, či zjavne neodôvodnené, keď z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie sa
na základe tvrdení žalovaného a intervenienta na strane žalovaného dostatočne zaoberal zákonnými
podmienkami (§ 196 ZP), kedy sa zamestnávateľ zbaví zodpovednosti úplne alebo sčasti, pričom

dospel k správnemu záveru, že žalovaný v spore nepreukázal, že žalobca bol s predpismi riadne a
preukázateľne oboznámený a žalovaný ich znalosť sústavne vyžadoval a kontroloval a tieto skutočnosti
boli jedinou príčinou škody. Žalovaný preukázal len to, že žalobca sa zúčastnil jedného vstupného
školenia dňa zo dňa 13.04.2017, nepreukázal však, tak ako správne uviedol súd prvej inštancie, že by
žalovaný ich znalosť sústavne vyžadoval a kontroloval. Takéto okolnosti v spore preukázané neboli,

preto súd prvej inštancie dôvody na úplné zbavenie sa zodpovednosti žalovaného nevidel. Na druhej
strane však žalobca musel vedieť, že do budovy určenej na demolíciu, ktorá je uzamknutá a zadebnená,
je vstup zakázaný a zároveň bolo v konaní preukázané, že žalobca porušil svojím zavinením právne
predpisy alebo ostatné predpisy, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hocis nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený, a že toto porušenie bolo jednou z príčin škody. Teda
v tomto prípade bola naplnená zákonná podmienka, v zmysle ktorej sa žalovaný zbavil zodpovednosti
sčasti (§ 196 ods. 2 písm. a) ZP). Ak sa žalovaný zbavil zodpovednosti sčasti, súd určí časť škody, za

ktorú zodpovedá zamestnanec, podľa miery jeho zavinenia. Preto súd prvej inštancie potom postupujúc
v súlade s ustanovením § 196 ods. 3, keďže sa žalovaný ako zamestnávateľ zbavil zodpovednosti sčasti,
zároveň určil časť škody, za ktorú zodpovedá zamestnanec, podľa miery jeho zavinenia. Vzhľadom na
všetky okolnosti tohto pracovného úrazu potom súd prvej inštancie určil mieru zavinenia žalobcu na 50
%.

39. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva
strany sporu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument nie je súd povinný
dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranami sporu [porovnaj

napr. m. m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.09.2012 vo veci Vojtěchová
proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa
14.09.2011,č.k.I.ÚS361/2010-34,rozsudokNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyzodňa17.06.2009,
sp.zn. 5M Cdo 8/2008]. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a

právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý
by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí
právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov (II. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná,
teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/2004).

40. Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania dospel k správnemu záveru, že žalobca úraz utrpel pri
plnení pracovných úloh pre žalovaného, a teda že tento úraz je úrazom pracovným a zároveň správne
posúdil dôvody na čiastočné zbavenie sa zodpovednosti žalovaného podľa § 196 ods. 2 Zákonníka
práce.

41. Vzhľadom na uvedené, keď súdu prvej inštancie nemožno vytknúť žiadne procesné pochybenie,
ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ani pochybenie pri skutkovom a právnom
posúdení otázky vzniku nároku žalobcu, za stavu, keď ani na základe podaného odvolania nebolo
možné dospieť k odlišnému posúdeniu danej otázky odvolacím súdom, pričom súd prvej inštancie sa

v rámci predmetného konania vysporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami významnými pre
rozhodnutie vo veci, a svoje rozhodnutie i náležite odôvodnil; odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 C.s.p.).

42. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 2 C.s.p.

v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p., a v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, pričom o ich výške rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

43. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§

435 C.s.p.).