Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. apríl 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Cdo/37/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4206210189
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:4206210189.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Rímskokatolíckej cirkvi - Trnavskej arcidiecézy,
Trnava, Hollého 10, IČO 00 419 702, zastúpenej splnomocnenkyňou MAPLE & FISH, s.r.o., Bratislava,
Dunajská 15/A, IČO 36 718 432, proti žalovanému Slovenskému pozemkovému fondu, Bratislava,
Búdková 36, IČO 17 335 345, o vydanie nehnuteľností, vedenom na Okresnom súde Komárno pod sp.
zn. 9C/172/2006, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 20. apríla 2016 sp. zn.

25Co/459/2015, takto

r o z h o d o l :

Senát 6C Najvyššieho súdu Slovenskej republiky postupuje vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému
senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Komárno (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 9. marca 2015 č. k.
9C/172/2006-955 I. zastavil konanie o vydanie nehnuteľností identifikovaných ako parcela č. 4769/2 -

zastavané plochy a nádvoria o výmere 6.275 m2 a parcela č. 4760/4 - ostatné plochy o výmere 257
m2, oboch vedených katastrálnym odborom Okresného úradu Komárno pre obec a katastrálne územie
E. L. E. ako parcely registra „C“ na LV č. XXX; II. zamietol žalobu požadujúcu vydanie ďalších v nej
označených nehnuteľností a III. vyslovil, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej. V rozsudku právne odôvodnenom ustanoveniami §§ 2 a 3, § 4 ods. 1 a §§
5 a 6 zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským

spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej tiež len „zákon č. 161/2005
Z. z.“) uzavrel, že nespornou bola vecná legitimácia na oboch stranách sporu (tzv. aktívna na strane
žalobkyne pre jej status právneho subjektu i jej nástupníctvo vo vzťahu ku všetkým nehnuteľnostiam
zapísaným ako vlastníctvo útvarov rímskokatolíckej cirkvi dnes sa nachádzajúcich v C., tzv. pasívna
na strane žalovaného potom preto, že je osobou definovanou za povinnú príslušným ustanovením
zákona č. 161/2005 Z. z.), existencia kvalifikovanej výzvy na vydanie nehnuteľností (z 5. septembra

2005) a žalovaný nepreukázal vlastné tvrdenia o zabratí sporných nehnuteľností podľa záborového
zákona (č. 215/1919 Sb. z. a n.) a o vyplatení preberacej ceny. Spornou tak ostala len možnosť
vydania nehnuteľností evidovaných v katastri inak ako orná pôda a záhrady a identifikovaných v
odôvodnení rozsudku, čo sa týkalo 11 parciel v katastrálnom území T. (?), evidovaných ako zastavané
plochy a nádvoria, ďalších 14 parciel v rovnakom katastrálnom území (?), evidovaných ako ostatné
plochy a 3 parciel evidovaných ako vodné plochy (všetko parciel registra „C“, z ktorých ohľadne

dvoch žalobkyňa žalobu čiastočne vzala späť), resp. aj 5 parciel registra „E“ evidovaných ako ostatné
plochy a pretože spôsobilým predmetom vydania podľa zákona č. 161/2005 Z. z. sú len nehnuteľnosti
tvoriace poľnohospodársku pôdu (s jej legálnou definíciou podanou v zákone č. 220/2004 Z. z.) a nie
poľnohospodársky pôdny fond (ktorý právny názor bol vyslovený aj v rozhodnutí odvolacieho súdu,
čiastočne zrušujúcom prvý rozsudok súdu prvej inštancie) a žalobkyňa nepreukázala spochybnenie
katastrálneho zápisu druhu pozemkov nespadajúcich do definície poľnohospodárskej pôdy, žaloba v

tejto časti nebola dôvodnou.2. Krajský súd v Nitre (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 20. apríla 2016 sp. zn. 25Co/459/2015
vyššie priblížený rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti na odvolanie žalobkyne
zmenil uložením žalovanému povinností do 3 dní vydať a žalobkyni navrátiť vlastnícke právo ku všetkým

31 nehnuteľnostiam tvoriacim v čase jeho rozhodovania predmet konania (k 26 parcelám registra
„C“ a 5 parcelám registra „E“, vo výroku rozsudku odvolacieho súdu identifikovaným číslom parcely,
druhom a výmerou pozemku, údajmi o katastrálnom území, obci, katastrálnom úrade a čísle listu
vlastníctva, ako aj o tom, že u parciel registra „C“ ide o parcely evidované na katastrálnej mape a u
parciel registra „E“ naopak o parcely evidované na mape určeného operátu). Mal za to, že odvolanie

žalobkyne je dôvodným a rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne nesprávny treba zmeniť, nakoľko
z výsledkov dokazovania (odvolacím súdom čiastočne zopakovaného a doplneného o aktuálne listy
vlastníctva č. XXX, XXX a XXX) vyplývalo, že všetky žalobkyňou požadované a v minulosti jej právnej
predchodkyni odňaté nehnuteľnosti tvorili celok v podobe pôvodnej hospodárskej usadlosti, do ktorého
okrem poľnohospodárskej pôdy patrili aj hospodárske budovy a iné stavby (čo potvrdzuje i obsah
prídelových listín, podľa ktorých u prideľovaných parciel nešlo len o role, lúky a pasienky, ale aj o cestu,

jarok, ochrannú hrádzu, cintorín - pasienok a pod.) a žalobkyňa preukázala (správou Obecného úradu
E. L. E. a prehľadom skutkového stavu na základe ohliadky v teréne, vypracovanom Mgr. O. X., žiadnym
nevzatým súdom prvej inštancie do úvahy), že v katastri evidovaný stav pri pozemkoch označených
ako zastavané plochy a nádvoria, ostatné plochy a vodné plochy nezodpovedá stavu reálnemu a že
u žiadnej z požadovaných nehnuteľností neexistuje reálna prekážka vydania (pretože buď ide tiež o

poľnohospodárskupôdu,opôvodnéstavbypatriaceešteprávnejpredchodkynižalobkynealebooplochy
slúžiace zavlažovaniu a odvodňovaniu či súvisiacemu hospodárskemu využitiu ako prístupové cesty či
odstavné plochy), na čom nič nemení ani stav vlastníctva fyzickej osoby odchylnej od strán sporu (Ing. B.
N.) k pôvodným hospodárskym budovám ležiacim na troch z požadovaných parciel (keďže predmetom
vydania nie sú stavby, ale pozemky, ktorých vlastníkom dotyčný nikdy nebol). Úmyslom zákonodarcu

pri prijímaní zákona dopadajúceho na posudzovaný právny vzťah podľa odvolacieho súdu nebolo zúžiť
rozsah vydania, ale umožniť uplatnenie reštitučných nárokov cirkví a náboženských spoločností v novej
lehote, aby tak mohlo prísť k odstráneniu skoršej disproporcie medzi nárokmi týchto osôb (na jednej
strane) a fyzických osôb (na strane druhej).

3. Proti takémuto rozsudku odvolacieho súdu (ako celku) podal dovolanie žalovaný (ďalej tiež
„dovolateľ“) s návrhom na zrušenie rozsudku a vrátenie veci odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. V
dovolaní smerujúcom proti zmeňujúcemu rozsudku a prípustnom zo zákona (§ 238 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku, t. j. zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „OSP“)
namietal postihnutím konania inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241

ods. 2 písm. b) OSP), ako aj spočinutím rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení veci (písmeno c)
rovnakého ustanovenia). Inou vadou konania s následkom v podobe nesprávneho rozhodnutia vo veci je
podľa neho len formálne doplnenie, resp. zopakovanie dokazovania odvolacím súdom, z ktorého navyše
záver o spôsobilosti sporných pozemkov byť predmetom vydania vyvodiť nejde. Vyjadrenie geodeta Mgr.
X. totiž reálne poľnohospodárske využitie sporných pozemkov nepotvrdzuje, ale je naopak preukazom

správnosti v katastri zapísaného druhu pozemkov a takto vyvrátiť hodnovernosť a záväznosť údajov
evidovaných v katastri (§ 70 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a
inýchprávknehnuteľnostiam(katastrálnyzákon)vzneníneskoršíchpredpisovvzneníneskoršíchzmien
a doplnení) nemôže, čo podobne platí u listov vlastníctva (preukazujúcich opak tvrdeného odvolacím
súdom a síce, že žiaden zo sporných pozemkov definíciu poľnohospodárskej pôdy nenapĺňa). Odvolací

súd okrem toho pochybil aj nevysvetlením rozporu svojho rozsudku so skorším zrušujúcim rozhodnutím
v tejto veci, resp. neobjasnil dôvody ústupu od pomerne kategoricky formulovaného právneho názoru o
nemožnosti vydania iných pozemkov než poľnohospodárskej pôdy. Nesprávnosť právneho posúdenia
veci potom podľa dovolateľa tkvie predovšetkým v nespôsobilosti sporných pozemkov byť predmetom
vydania a navrátenia vlastníctva podľa zákona č. 161/2005 Z. z. Tento zákon totiž taxatívnym spôsobom

(vo forme úplného výpočtu) vymedzil nehnuteľnosti, ku ktorým sa vlastnícke právo navracia a ak tieto
zadefinoval ako poľnohospodársku pôdu, tou nie sú pozemky evidované v katastri inak ako spôsobom
predpokladaným v § 2 písm. b) zákona č. 220/2004 Z. z. Aj predmetom úpravy zákona č. 282/1993 Z. z.
(o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam, ďalej
tiež len „zákon č. 282/1993 Z. z.“) ako osobitného predpisu, na ktorý odkazuje i zákon č. 161/2005 Z.

z., je podobne ako u všetkých reštitučných predpisov zmiernenie následkov len niektorých majetkových
krívd a s prihliadnutím na taký účel i cieľ reštitučného zákonodarstva je vylúčené, aby skutočnú
vôľu zákonodarcu extenzívnym výkladom zákona popieral a účelovo nahrádzal súd. Nesprávnym (v
dôsledku nenáležitého gramatického výkladu) je tiež záver odvolacieho súdu o nenavracaní vlastníctvak pozemkom len v prípade ich zastavania stavbami vymenovanými v § 6 písm. b) zákona č. 161/2005
Z. z., keďže tam uvedené obmedzenie (v časti vety za bodkočiarkou) platí len na pozemky priľahlé
k pozemkom zastavaným akoukoľvek stavbou (ktorej charakter tak nerozhoduje). Závery odvolacieho

súdu o tom, že účelom využitia všetkých sporných pozemkov je poľnohospodárska výroba alebo činnosti
s ňou súvisiace, nemajú vôbec oporu vo vykonanom dokazovaní, tak ako ani právny záver, podľa
ktorého predmetom vydania má byť všetok majetok odňatý cirkvi (z dôvodov uvedených vyššie priamo
odporujúci rozhodnej úprave). Ak by podľa dovolateľa odvolací súd skutočne analyzoval obsah ním
zadovážených listov vlastníctva, nemohlo by mu uniknúť, že na jednom z pozemkov bol zriadený cintorín

a je tu zákonná prekážka vydania podľa § 6 písm. a) zákona č. 161/2005 Z. z., u ďalších sú iné prekážky
vydania podľa § 6 písm. b) a e) zákona a napokon dovolaním napadnutý rozsudok je v rozpore s
ustálenou rozhodovacou praxou súdov v príslušnej oblasti, reprezentovanou rozsudkami trnavských a
bratislavských súdov označenými v dovolaní.

4. Žalobkyňa navrhla dovolanie zamietnuť, majúc za to, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu

vadami mu vytýkanými netrpí. Ani z prvého rozsudku odvolacieho súdu v tejto veci nevyplýva absolútne
odmietnutie reštitučného nároku u pozemkov evidovaných v katastri ako zastavané plochy a nádvoria,
vodné plochy a ostatné plochy, ale predčasnosť prvého rozsudku súdu prvej inštancie v tejto časti
so zreteľom k nezisteniu, či takéto pozemky nenapĺňajú definíciu niektorého z predmetov vydania
podľa § 2 ods. 1 písm. a) až d) zákona č. 161/2005 Z. z. Doplneným dokazovaním podľa názoru

žalobkyne takáto ich podraditeľnosť pod pojem poľnohospodárska pôda (hoc aj v širšom význame
takéhoto pojmu) preukázaná bola. Zásada viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 226
OSP platí len pre súd prvého stupňa (dnes inštancie - pozn. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
ďalej tiež len „najvyšší súd“ alebo dovolací súd“) a nie aj pre odvolací súd, ktorý si v tejto veci navyše
priestor pre zmenu rozsudku súdu prvej inštancie zjednal tým, že v potrebnom rozsahu zopakoval,

resp. doplnil dokazovanie; argumentovala tiež žalobkyňa, ktorá na podporu názoru vysloveného v
dovolaním napadnutého rozsudku naopak poukázala na viacero rozsudkov rovnakého odvolacieho
súdu (Krajského súdu v Nitre), vyslovujúcich právny názor totožný s tým zaujatým v prejednávanej
veci, odcitovala podľa nej významné pasáže z dovolaním napadnutého rozsudku a zdôraznila, že pri
uzákonení aj možnosti dosiahnutia zmeny zápisu druhu pozemku v katastri (z „iného“ pozemku na

poľnohospodársky) aj postupu, ako toto dosiahnuť (odkaz na § 9 ods. 3 zákona č. 220/2004 Z. z.)
nemožno pre účely reštitúcií striktne vychádzať len z legálnej definície poľnohospodárskej pôdy.

5. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., dnes už i on
v znení celého radu neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „CSP“). V dovolacom konaní začatom

ešte predtým, než sa tak stalo, avšak s možnosťou pristúpenia dovolacieho súdu k rozhodovaniu až
po 1. júli 2016, bolo potrebné postupovať na základe úpravy z prechodného ustanovenia § 470 ods.
1 CSP (podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa tohto zákona. Keďže však dovolanie bolo podané ešte pred 1.
júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase

podania dovolania (podľa príslušných ustanovení OSP), majúc na zreteli nevyhnutnosť rešpektovania
základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak,
abybolnaplnenýprincípprávnejistoty,vrátanenaplnenialegitímnychočakávaníúčastníkovdovolacieho
konania, ktoré začalo, ale neskončilo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (Čl. 2 ods. 1 a 2
CSP) aj o nevyhnutnosti ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva

(Čl. 3 ods. 1 CSP).

6. Najvyšší súd takto aj postupoval a po zistení, že dovolanie bolo podané včas (§ 240 ods. 1 OSP)
proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu na to principiálne oprávnenou osobou (žalovaným
ako účastníkom konania - dnes a ďalej len stranou sporu, ktorá v dôsledku rozhodnutia odvolacieho

súdu v konaní zaznamenala procesný neúspech), reprezentovanou zamestnankyňou s vysokoškolským
právnickým vzdelaním druhého stupňa (v čase podania dovolania podľa § 241 ods. 1 vety druhej OSP,
dnes podľa § 429 ods. 1 a ods. 2 písm. b) CSP) a preskúmaní dovolaním napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP, časť vety pred bodkočiarkou) predovšetkým
z pohľadu prípustnosti dovolania dospel k záveru, že dovolanie je prípustné aj dôvodné.

7. Uznesením zo 14. júna 2018 sp. zn. 7Cdo/169/2016 zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
a vec mu vrátil na ďalšie konanie prakticky pre stotožnenie sa so záverom súdu prvej inštancie o
možnosti vydania (navrátenia vlastníctva) podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 161/2005 Z. z. lenpoľnohospodárskej pôdy, ktorej legálnu definíciu vo forme taxatívneho (úplného a uzavretého) výpočtu
obsahuje ustanovenie § 2 písm. b) zákona č. 220/2004 Z. z. s tým, že spôsobilým predmetom navrátenia
vlastníctva podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona č. 161/2005 Z. z. sú výlučne stavby zodpovedajúce tam

uvedeným kritériám (bez pozemkov).

8. Hoci takéto rozhodnutie bolo uverejnené aj v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky (ako R 75/2019), Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) ho na
základeústavnejsťažnostižalobkynenálezomz30.marca2021č.k.III.ÚS46/2020-71zrušilavecvrátil

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (o. i.) pre konštatovanie porušenia základného práva žalobkyne na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavného zákona SNR č. 460/1992
Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), keď senát najvyššieho súdu prejednávajúci vec nevyužil
inštitút veľkého senátu, i keď názor ním vyslovený sa dostal do stretu s iným názorom vysloveným skôr
vo veci najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/238/2013, v ktorej sa najvyšší súd naopak zasadil za širší výklad
reštitučnej úpravy, berúci do úvahy pri pozemkoch vydávaných na jej základe najmä faktický stav.

9.Podľa§48ods.1CSPaksenátnajvyššiehosúduprisvojomrozhodovanídospejekprávnemunázoru,
ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu,
postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu. V uznesení o postúpení veci odôvodní svoj
odlišný právny názor.

10. Vec prejednávajúci senát pri opätovnom zaoberaní sa vecou v dôsledku kasačného nálezu
ústavného súdu nielenže bol viazaný názorom vysloveným ústavným súdom, pokiaľ šlo o vec samu,
tvoriacu predmet takto opätovne otvoreného dovolacieho konania a za stavu podržania si ním názoru
zakladajúceho judikatórny stret ani príliš nemal na výber, okrem toho však dospel k presvedčeniu, že je

tu ešte jeden ďalší skôr procesný (nech aj ústavným súdom nespomínaný) problém, pre ktorý sa treba
obrátiť na veľký senát.

K problému interpretácie zákona č. 161/2005 Z. z.

11. Ťažiskom rozhodnutia najvyššieho súdu z 28. júla 2014 sp zn. 4Cdo/238/2013, uvedeného v náleze
ústavného súdu, týkajúcom sa aj prejednávanej veci, je názor, že v rámci reštitúcie v režime zákona
č. 161/2005 Z. z. je navrátenie prípustné i vtedy, ak medzičasom pôda zmenila svoj charakter. I keď
ani podľa senátu 6C najvyššieho súdu tento názor celkom kategoricky odmietnuť nejde, bližšia mu je
tá interpretácia právnych predpisov rozhodných aj pre posúdenie tejto konkrétnej veci, ktorú zvolil pri

predchádzajúcom rozhodovaní senát 7C.

12. Podľa názoru senátu 6C najvyššieho súdu dovolateľovi treba prisvedčiť v tom, že právny záver
odvolacieho súdu o podraditeľnosti všetkých nehnuteľností tvoriacich predmet konania v čase jeho
rozhodovania pod úpravu z ustanovenia § 2 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. nejde považovať za správny.

13. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným veciam,
ktoré tvoria a/ poľnohospodársku pôdu (odkaz poznámkou č. 2 na zákon č. 220/2004 Z. z. o ochrane
a využívaní poľnohospodárskej pôdy a o zmene zákona č. 245/2003 Z. z. o integrovanej prevencii a
kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ďalej len „zákon

č. 220/2004 Z. z.“), b/ hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti,
c/ lesný pôdny fond (odkaz poznámkou č. 3 na zákon č. 61/1977 Zb. o lesoch v znení neskorších
predpisov, po prijatí zákona č. 161/2005 Z. z. a to s účinnosťou od 1. septembra 2005 inak nahradený
zákonom č. 326/2005 Z. z.), hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním a d/ podiely spoločnej
nehnuteľnosti (odkaz poznámkou č. 4 na zákon č. 181/1995 Z. z. o pozemkových spoločenstvách v

znení zákona č. 217/2004 Z. z.

14. Podľa § 2 písm. b) zákona č. 220/2004 Z. z. na účely tohto zákona (a cez už vyššie
citovanú poznámku v zákone č. 161/2005 Z. z. sprostredkovane tiež na jeho účely) sa rozumie
poľnohospodárskou pôdou produkčne potenciálna pôda evidovaná v katastri nehnuteľností [odkaz

poznámkou č. 1 na zákon č. 162/1995 Z. z.] (ďalej len "kataster") ako orná pôda, chmeľnice, vinice,
ovocné sady, záhrady a trvalé trávne porasty.15. Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 220/2004 Z. z. orgán ochrany poľnohospodárskej pôdy z vlastného
podnetu alebo na žiadosť vlastníka alebo užívateľa rozhodne o zmene druhu pozemku, ak je
pochybnosť o tom, či pozemok je, alebo nie je poľnohospodárskou pôdou a podľa odseku 2 písm. b)

rovnakého ustanovenia predmetom rozhodovania podľa odseku 1 sú (o. i.) pozemky, ktoré vplyvom
prírodných procesov zmenili vlastnosti a charakter pôdneho profilu tak, že zodpovedajú charakteru
poľnohospodárskej pôdy, ale sú v katastri evidované ako ostatná plocha, vodná plocha alebo zastavaná
plocha a nádvorie; pri rozhodovaní orgán ochrany poľnohospodárskej pôdy prihliada na odborné
stanovisko pôdnej služby.

16. Účelom zákona č. 161/2005 Z. z. ako v poradí tretieho reštitučného zákona, týkajúceho sa
majetku cirkví a náboženských spoločností v podmienkach Slovenskej republiky, podobne ako účelom
oboch jeho predchodcov (1. zákona č. 298/1990 Zb. o úprave niektorých majetkových vzťahov
rehoľných rádov a kongregácií a arcibiskupstva olomouckého v znení zákona č. 338/1991 Zb. a 2. už
dovolaním žalovaného spomínaného zákona č. 282/1993 Z. z. o zmiernení niektorých majetkových krívd

spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam, tohto v znení zákonov č. 97/2002 Z. z. a 125/2016
Z. z.) je náprava niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam
vrátane nižších organizačných zložiek takýchto právnických osôb s vlastnou právnou subjektivitou v
období vyznačujúcom sa potláčaním práv nielen týchto osôb.

17. Okrem toho, že prvý z takýchto zákonov a ďalšie dva pristúpili k zadefinovaniu nimi pokrývaných
rozhodných období odlišne (prvý ho vymedzil len veľmi všeobecne za pomoci výrazu „v päťdesiatych
rokoch“ ako výsek až neskôr uzákonenej doby neslobody, ktorou je podľa § 1 rovnomenného zákona
č. 480/1991 Zb. obdobie rokov 1948 až 1989; kým druhý a tretí naopak rozhodné obdobie rozšírili
aj na skoršie obdobie od 8. mája 1945, resp. u židovských náboženských obcí už od 2. novembra

1938 a pridali i nový koncový referenčný deň 1. januára 1990), odlišná bola tiež technika reštitúcie aj
určenie rozsahu majetku predstavujúceho predmet reštitúcií. U zákona č. 298/1990 Zb. k reštitúcii došlo
priamo rozhodnutím zákonodarného zboru (Federálneho zhromaždenia ČSFR) o vyhlásení zákonom
vymedzeného nehnuteľného majetku, resp. i hnuteľného majetku (§ 1 a prílohy 1 až 3 zákona), za
vlastníctvo zákonom taktiež výslovne označených oprávnených osôb (takže tu vznik sporu o tom, čo

tvorí a čo naopak netvorí predmet reštitúcie, bol až na prípady spornej spolupatričnosti existujúceho
hnuteľného majetku k majetku nehnuteľnému vylúčený). Zákony č. 282/1993 Z. z. a č. 161/2005 Z. z.
naopakustanoviliipreinéreštitúciezaužívanýpostupvydávaniamajetkuajehonavracaniaoprávneným
osobám na základe reštitučných výziev, najmä ale každý z nich pojal odchylne rozsah majetku majúceho
byť navracaného oprávneným osobám.

18. Kým zákon č. 282/1993 Z. z. nepochybne dosť široko zakotvil, že predmetom vrátenia majetku podľa
tohto zákona sú nehnuteľné veci a hnuteľné veci s určenými výnimkami (§ 1 ods. 1 a 2 a § 7 zákona) a
nadtaktoustanovenýrámeczdôraznil,žepredmetomvráteniasúajpozemky,ktorésúsúčasťoulesného
pôdneho fondu v národnom parku, pričom s pozemkami sa vydávajú aj hospodárske budovy a ostatné

stavby slúžiace lesnej výrobe, nachádzajúce sa v rozhodujúcom období na týchto pozemkoch, bez
ohľadu na neskoršiu zmenu ich skutočného využitia (všetko mimo akúkoľvek pochybnosť podraditeľné
pod pojem nehnuteľné veci - pozn. najvyššieho súdu); zákon č. 161/2005 Z. z. bol v tomto smere
evidentne zdržanlivejší, keď za predmet reštitúcie označil len veci nehnuteľné, taktiež s určenými
výnimkami (§ 1 a § 6 zákona) a i u takýchto vecí ešte možnosť navrátenia vlastníctva podmienil splnením

určitých ich charakteristík (§ 2 zákona).

19. Neobstojí preto názor odvolacieho súdu, že úmyslom zákonodarcu pri prijatí zákona č. 161/2005
Z. z. nebolo (rozumej v porovnaní so zákonom č. 282/1993 Z. z.) zúžiť rozsah vydania a rozporným
s rozhodnou právnou úpravou je tiež ďalší názor, podľa ktorého predmetom vydania má byť všetok

majetok odňatý cirkvi v rozhodnom období, najmä v prípade, že tvoril pôvodnú hospodársku usadlosť
(úvodný odsek strany 19 rozsudku odvolacieho súdu na č. l. 1042 spisu). Nielenže totiž pre všetky
zhora približované a aj pre ostatné reštitučné zákony je (bez ohľadu na vyjadrenie expressis verbis)
príznačným (pri vymedzovaní rozsahu odstraňovania v minulosti spôsobených majetkových krívd)
adjektívum „niektoré“ (ktoré celkom zjavne nejde interpretovať inak ako „nie všetky“), ťažko ale inak

než súhlasiť i s tou námietkou z dovolania v prejednávanej veci, podľa ktorej výklad rozhodnej úpravy
prijatý odvolacím súdom tu bol v priamom rozpore s jej doslovným znením (contra legem) bez toho, aby
existovalo uspokojivé vysvetlenie dôvodov pre takýto postup.20. Odvolaciemu súdu pritom okrem faktického zotretia rozdielov medzi vyššie priblíženým pojmom
poľnohospodárska pôda a skorším nepochybne širším, legislatívou však opusteným pojmom
poľnohospodárskypôdnyfond(definovanýmvminulostivustanovení§2ods.1zákonaSNRč.307/1992

Zb. v znení neskorších zmien a doplnení tak, že ho tvoria poľnohospodárske pozemky, ktoré sú v
katastri nehnuteľností členené na ornú pôdu, chmeľnice, vinice, záhrady, ovocné sady a trvalé trávne
porasty a že do poľnohospodárskeho pôdneho fondu patria aj pozemky, ktoré slúžia na zabezpečenie
účelu využívania jednotlivých druhov pozemkov) a ďalšieho nerozlišovania medzi paralelne v zákone
č. 161/2005 Z. z. používanými pojmami poľnohospodárska pôda a lesný pôdny fond uniklo i to, že ním

použitá argumentácia na podporu možnosti vydania aj pozemkov zastavaných stavbami vo vlastníctve
tretej osoby, opierajúca sa o stále platnú tuzemskú negáciu rímskoprávnej zásady „superficies solo
cedit“, podľa ktorej stavby nie sú súčasťou pozemku (tu por. § 120 ods. 2 Občianskeho zákonníka č.
40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) je v skutočnosti zvolenému spôsobu rozhodnutia na
neprospech, keď aj § 2 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. v oboch častiach prichádzajúcich tu do úvahy
(písmená a) a b) ustanovenia) rozlišuje medzi poľnohospodárskou pôdou, teda pozemkami (písmeno

a)) a hospodárskymi budovami a inými stavbami patriacimi k pôvodnej hospodárskej usadlosti, čiže
stavbami (písmeno b)). Náležitou a najširšou možnou interpretáciou takejto úpravy by tak šlo dospieť
nanajvýš k záveru o možnosti vydania len pozemkov reprezentujúcich poľnohospodársku pôdu a stavieb
patriacich k pôvodnej hospodárskej usadlosti, v tomto prípade ale bez nimi zastavaných pozemkov,
pokiaľ by do definície poľnohospodárskej pôdy nespadali.

21. Ani záver odvolacieho súdu o preukázaní opaku hodnovernosti a záväznosti údajov katastra
nehnuteľnostíodruhuspornýchpozemkovpodľadovolaciehosúdunemožnopovažovaťzasprávny.Bez
ohľadu na možnosť polemiky o tom, či uspokojivým dôkazom opaku uvedeného v katastri (vo verejných
listinách) môže byť prehľad skutkového stavu na základe ohliadky v teréne vypracovaný geodetom na

žiadosť jednej zo sporových strán totiž podľa § 70 ods. 2 vety druhej katastrálneho zákona záväznými
nie sú údaje o druhoch pozemkov evidovaných ako parcely registra „E“ (v ktorom prípade by vyvracanie
hodnovernosti údajov uvedených v katastri bolo jednoduchšie, u sporných parciel v prejednávanej veci
by sa ale nezaobišlo bez ich rozčlenenia na vodné a iné plochy), predovšetkým ale nástrojom riešenia
nesúladu medzi údajmi katastra a skutočným stavom, využiteľným aj bez vyvinutia aktivity evidovaného

vlastníka nehnuteľností je postup normovaný v ustanovení § 10 zákona č. 220/2004 Z. z. (umožňujúci
zmenu „kvalifikácie“ poľnohospodárskej pôdy na nepoľnohospodársku aj opačne, pričom za inú než
poľnohospodárskupôduzákonč.220/2004Z.z.považujetiežostatnúplochu,vodnúplochuazastavanú
plochu a nádvorie, teda všetky druhy sporných pozemkov z prejednávanej veci) a z ničoho nevyplynulo,
žeby takýto postup ktokoľvek inicioval. Prijať pritom nejde obavu žalobkyne z jej vyjadrenia k dovolaniu,

podľa ktorej účelové zmeny druhov pozemkov zapísaných v katastri by mohli byť na ujmu uplatňovaniu
reštitučných nárokov, keďže za rozhodujúci tu treba považovať stav v čase nadobudnutia účinnosti
zákona č. 161/2005 Z. z., poťažne stav v čase urobenia tzv. reštitučnej výzvy a všetky prípadné zmeny, o
ktoré by sa usilovalo v neskoršom čase, by bolo nutné posudzovať cez prizmu dodržania účelu zákona,
o ktorý tu ide.

22. Odvolací súd opomenul vysporiadať sa tiež s tým, že na jednom z pozemkov má byť zriadený cintorín
(kde samozrejme predmetom dokazovania musí byť čas jeho zriadenia, keďže prekážkou vydania podľa
§ 6 písm. a) zákona č. 161/2005 Z. z. je len zriadenie po prevode pozemku alebo jeho prechode do
vlastníctva štátu a v prejedenávanej veci ostalo sporným, či parcela spomínaná v úvode strany 15

rozsudku odvolacieho súdu ako cintorín - pasienok je totožná s parcelou č. 4785 uvádzanou v takomto
rozsudku, príslušnom liste vlastníctva i dovolaní žalovaného) a že u iných pozemkov by mali byť iné
prekážky vydania podľa písmen b) a e) ustanovenia, o ktorom tu je reč.

23. Už uvedené je preto možné zhrnúť spôsobom už v minulosti najvyšším súdom judikovaným, teda tak,

že spôsobilým predmetom navrátenia vlastníctva podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 161/2005 Z. z. nie
je iná než poľnohospodárska pôda, ktorej legálnu definíciu vo forme taxatívneho (úplného a uzavretého)
výpočtu obsahuje ustanovenie § 2 písm. b) zákona č. 220/2004 Z. z. Spôsobilým predmetom navrátenia
vlastníctva podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona č. 161/2005 Z. z. sú potom výlučne stavby zodpovedajúce
tam uvedeným kritériám (bez pozemkov).

K povinnosti postúpiť vec veľkému senátu
aj v dovolacích konaniach začatých ešte podľa OSP24. Ústavný súd najvyššiemu súdu vytkol a porušenie základného práva žalobkyne na súdnu ochranu
konštatoval pre neobrátenie sa na veľký senát, pretože sa tak ale stalo v konaní iniciovanom ešte
dovolaním podaným v čase účinnosti OSP, implicitne tým bola vyjadrená i požiadavka na postup podľa §

48ods.1CSPajvtýchtoprípadoch(evidentneakonásledokokamžitejaplikabilitynovejúpravycivilného
procesu). Tým sa však usmernenie ústavného súdu, ktorým bol najvyšší súd viazaný, dostalo do stretu s
časťou argumentácie najvyššieho súdu z jeho iného skoršieho rozhodnutia, dokonca taktiež s povahou
judikátu (R 61/2018).

25. V takomto rozhodnutí (v rozsudku z 31. júla 2017 sp zn. 6MCdo/1/2016) sa totiž najvyšší
súd nevenoval len hmotnoprávnemu problému krytia nemajetkovej ujmy pozostalých po obetiach
dopravných nehôd povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel, ale aj procesnoprávnym problémom v súvislosti s prípadným obracaním sa na
veľký senát a uzavrel (o. i.) nasledovné :

„Súčasťou legitímnych očakávaní účastníkov konania o dovolaní, začatého ešte v čase účinnosti skoršej
úpravy procesného práva (nech aj pomerne krátko, ale ešte pred nadobudnutím účinnosti CSP) bolo ako
očakávanie prejednania veci aj jej rozhodnutia zákonným sudcom (tu trojčlenným senátom), určeným
už v čase začatia konania o dovolaní; tak i súvisiace očakávanie možností robenia zmien v okruhu osôb
takto povolaných k rozhodnutiu konkrétnej veci len spôsobom predpokladaným zákonom (prakticky len

pre vylúčenie jedného, viacerých či dokonca aj všetkých členov senátu alebo pre takú zmenu v obsadení
súdu sudcami, po ktorej by sa prejednanie a rozhodnutie veci senátom určeným v čase začatia konania
stalo nemožným).

Tým, čo ale naopak v žiadnom konaní začatom ešte za účinnosti OSP súčasťou legitímnych očakávaní

byť nemohlo, bolo očakávanie, že by senát najvyššieho súdu povolaný k prejednaniu a rozhodnutiu
veci mal možnosť prenechať jej vyriešenie niekomu inému. Tým, komu by takto mala byť prenechaná
povinnosť vec prejednať a rozhodnúť, je totiž veľký (sedemčlenný) senát najvyššieho súdu, teda teleso,
ktoré úprava procesného práva platná a účinná v čase začatia konania o dovolaní nepoznala.

Rozhodujúcim pritom nie je to, že ponúknutú úvahu o prenechaní povinnosti niekomu inému, hraničiacu
s inou úvahou o „zbavení sa“ veci senátom povolaným inak k jej rozhodnutiu, treba samozrejme brať
s rezervou (keďže všetci členovia senátu postupujúceho vec veľkému senátu sú - zo zákona - i členmi
veľkého senátu a podľa všetkého aj v rámci vnútornej organizácie práce veľkého senátu je namieste
predpokladať, že sudcom spravodajcom i osobou povolanou k vypracovaniu písomného vyhotovenia

rozhodnutia v ňom ostane ten, ktorý ním bol v senáte postupujúcom vec), ale to, že úprava procesného
práva nadobudnuvšia účinnosť až po začatí dovolacieho konania v konkrétnej veci umožňuje (na rozdiel
od skoršej úpravy toto neumožňujúcej a ani nepredpokladajúcej) potlačiť rozhodovací vplyv sudcov
zamýšľajúcich sa odkloniť od názoru skôr vysloveného iným senátom najvyššieho súdu a nebyť novej
úpravy povinných prevziať zodpovednosť za rozhodnutie - či už tým, že podmienkou úspechu každej

snahy o odklon od skoršieho názoru je získanie pre nový názor prinajmenšom jedného ďalšieho (takto už
štvrtého a nebyť novej úpravy nepotrebného) člena senátu, alebo tým, že neochota väčšiny vo veľkom
senáte ustúpiť od skôr vysloveného povedie k prehlasovaniu nimi zástancov nového prístupu (v tomto
prípade bez ohľadu na to, či títo budú alebo naopak nebudú pri jeho presadzovaní jednotnými).

26. Senát 6C najvyššieho súdu, majúci za to, že požiadavka na rozhodnutie veľkého senátu v
prejednávanej veci si vyžaduje zaujatie stanoviska k obom otázkam (problémom) priblíženým zhora a
preto rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto jeho uznesenia.

27. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.