Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 6. marec 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/138/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4120205802
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 03. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oliver Kolenčík

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:4120205802.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Olivera Kolenčíka a sudcov JUDr.

Borisa Minksa a JUDr. Renáty Pátrovičovej, v spore žalobcu: A. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. D. XXX/
XX, C. E., zastúpený advokátom JUDr. Petrom Koscelanským, so sídlom Fraňa Mojtu 24, Nitra, proti
žalovaným: 1/ F. G. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom H. XXX/XX a 2/ I. J. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom H.
XXX/XX, C. E., obaja zastúpení advokátkou JUDr. Romanou Mravíkovou, so sídlom Štefánikova trieda
2/3, Nitra, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku
Okresného súdu Nitra zo dňa 23. júna 2022, č. k. 10C/48/2020-447, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobca má voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra (ako súd prvej inštancie podľa § 12 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok, ďalej len „CSP“) rozsudkom zo dňa 23. júna 2022, č. k. 10C/48/2020-447, určil, že žalobca A.
B., nar. XX. XX. XXXX je výlučným vlastníkom v celosti parcely registra „C“ č. 665/6 – záhrada vo výmere
915 m2 pre K. C. E., kat. úz. C. E. tak, ako je táto zakreslená v geometrickom pláne č. 126/2019, ktorý
bol vyhotovený dňa 26. 07. 2019 geometrom F. J. L., autorizačne overený dňa 26. 07. 2019 geometrom
F. J. L. a úradne overenom dňa 08. 08. 2019 K. M. N., katastrálnym odborom pod č. G1-1716/2019,

ktorý geometrický plán tvorí neoddeliteľnú súčasť tohto rozsudku. Druhým výrokom priznal žalobcovi
proti žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 137 písm. c/ CSP,
§ 34 ods. 1 zák. č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv
k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) (ďalej len „Katastrálny zákon“), § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, 2, §
132, § 134 ods. 1 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“).

3. V odôvodnení rozsudku poukázal na to, že žalobca žalobou a jej doplnením požadoval, aby súd
rozhodol, že je výlučným vlastníkom parcely registra „C“ parc. č. 665/6 – záhrada o výmere 915 m2 pre
Obec C. E., kat. úz. C. E. tak, ako je zakreslená v geometrickom pláne č. 126/2019, ktorý bol vyhotovený
dňa 26. 07. 2019 geometrom F. J. L. autorizačne overený dňa 26. 07. 2019 geometrom F. J. L. a úradne
overenom dňa 08. 08. 2019 Okresným úradom N., katastrálnym úradom pod č. G1- 1716/2019, ktorý
tvorí neoddeliteľnú súčasť rozsudku.

4. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uviedol, že v danom prípade nebolo v konaní sporné,
že parcela registra „C“, ktorá sa nachádza v katastrálnom území C. E. a to parc. č. 665/6 – záhrada vo
výmere 915 m2 je spôsobilým predmetnom vydržania a že žalobca je oprávneným subjektom, ale bolosporné, či je držba žalobcu oprávnená a či bol žalobca dobromyseľný v tom, že mu vlastnícke právo k
spornej parcele patrí počas celej vydržacej doby. V konaní bolo vykonaným dokazovaním preukázané,
že držba žalobcu bola oprávnená a nastúpil do nej v roku 1971 za okolností, z ktorých možno usudzovať

jeho dobromyseľnosť.

5. Výsluchom svedka O. P., svedkyne J. Q. a C. B. bolo preukázané, že rodičia R. B. a J. B.
boli podielovými spoluvlastníkmi pôvodných pozemnoknižných parciel č. 665/1 a č. 665/2, ktoré sa
nachádzali v katastrálnom území C. E., z ktorých žalobcovi v roku 1971, keď sa oženil darovali 1-inu zo

strany C. D. ulice po koniec spornej parcely č. 665/6 – záhrada o výmere 915 m2. V prírode išlo vtedy,
po odčlenení parcely zasahujúcej do susednej parcely, ktorú kúpili manželia J., o jednu dlhú záhradu,
ktorá bola z jednej strany ohraničená H. ulicou, z druhej strany C. D. ulicou a od susedných pozemkov
bola ohraničenú plotom a hoci na parc. č. 665/2 aj po odčlenení zostali naďalej evidovaní ako podieloví
spoluvlastníci S. J., E. I. a A. J. v konaní bolo preukázané, že rodičia žalobcu užívali nehnuteľnosti v
zostávajúcomrozsahuakosvojevlastnéataktoichajrozdelilinapolovicumedzižalobcuajehosestruH.

A.. Uvedené bolo preukázané aj písomným čestným prehlásením susied J. I. a S. T., proti ktorému síce
žalovaní namietali, ale súd prvej inštancie ich námietky nepovažoval za dôvodné, pretože aj samotný
žalovaný 1/ potvrdil, že S. I. žila v obci od roku 1975, t. j. ešte za života R. B. a S. T. od roku 1980, a preto
mohli mať obe vedomosť o pomeroch v obci a pretože bez ohľadu na formu bola pravosť ich podpisu
na prehlásení osvedčená notárom.

6. Súd prvej inštancie poznamenal, že z dôvodu, že S. J., E. I. a A. J. už nie sú podielovými
spoluvlastníkmi nehnuteľností, z ktorých sporná nehnuteľnosť vznikla, nie je námietka žalovaných čo
do nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaných v konaní dôvodná. Pretože predmetom žaloby
je určenie vlastníckeho práva žalobcu titulom jeho vydržania nie sú ani okolnosti, za ktorých žalovaní

nadobudli od S. J., E. I. a A. J. ich spoluvlastnícke podiely podstatné a rozhodujúce.

7. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že v konaní bolo preukázané, že hranica spornej parcely bola v
prírode od parciel, ktoré nesporne patrili sestre žalobcu zreteľne vyznačená otcom žalobcu a jeho sestry
R. B. najskôr kolíkom a špagátom, neskôr stromami, ktoré vysadil žalobca a plotom, ktorý postavil, bez

ohľadu na to kedy, pretože v roku 1994 kedy bol vyhotovený geometrický plán, ktorý bola táto parcela
zameraná už stál a je tam vyznačený. Plot medzi pozemkami podľa všeobecnej skúsenosti tvorí hranice
pozemku, tak ako aj v danom prípade aj keď jeho umiestnenie nie je výlučným hľadiskom pre posúdenie
dobrej viery držiteľa (Rozsudok NS ČR sp. zn. 22 Cdo 4822/2014 z 27. mája 2015).

8. Výsluchom svedkov a čestným prehlásením J. I. a S. T. bolo preukázané, že žalobca pozemky v smere
od C. D. až po uvedenú hranicu parcely č. 665/6 odvtedy užíval ako svoje vlastné, obhospodaroval
ich najskôr ako ornú pôdu, na časti si postavil svoj dom a zvyšnú užíval ako záhradu a neskôr tam
vysadil stromy v domnení, že mu patria. V konaní bolo preukázané, že vlastnícke právo k zastavaným a
priľahlým pozemkom má vysporiadané a nevysporiadaná zostala iba sporná parc. č. 665/6 o výmere 915

m2, ktorej určenia vlastníckeho práva sa domáha v tomto konaní. Z uvedeného dôvodu bol preto žalobca
so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že je vlastníkom spornej parcely. Dobromyseľnosť
je jeho vnútorné presvedčenie, že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec. Ide o jeho psychický
stav, ktorý nemôže byť predmetom dokazovania pričom rozhodujúce je, či pri normálnej opatrnosti, ktorú
možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu rozumne od neho požadovať, mal, či mohol mať

prípadne nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Predmetom dokazovania môžu byť len
skutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie prejavuje navonok,
teda okolnosti, z ktorých možno vyvodiť presvedčenie nadobúdateľa, že mu vec patrí.

9. Žalovaní proti žalobe namietali s odôvodnením, že starí rodičia darovali nehnuteľnosti až v roku 1972 a

to v zostávajúcej časti po zohľadnení toho, čo ich matka s otcom od nich kúpili v roku 1961, po odčlenení
dvoch 8 árových pozemkov a parcely v prospech susedov J. a to ich matke t. j. aj sporný pozemok a
užívalo ho až kým ich v tom žalobca nevyrušil. V konaní nebolo sporné, že sestra žalobcu s manželom
nadobudli v roku 1961 po tom ako sa sestra vydala od rodičov pozemok, na ktorom si z opačnej strany
od Hlavnej ulice postavili svoj rodinný dom a užívali a obhospodarovali zastavené pozemky a priľahlé

pozemky tak, ako žalobca z druhej strany a ani to, že v roku 1972 boli odčlenené z pôvodných parciel
dva 8 árové pozemky ako stavebné pozemky, ktoré vlastní a obhospodaruje žalobca a aj pozemok v
prospech susedov J., ktorého sú vlastníkom, ale bolo sporné, či ostatné pozemky vrátane sporného starí
rodičia previedli na matku žalovaných a tá ho užívala. Pokiaľ žalovaní popierali dobrú vieru žalobcu, bolona nich, aby podali plný dôkaz jeho zlej viery ako nadobúdateľa a vyvrátili pochybnosti o oprávnenosti
držby žalobcu. Žalovaní však na preukázanie svojich tvrdení nepredložili žiadne relevantné dôkazy.
Nemožno to vyvodiť ani z neurčitého platobného výmeru, ktorým preukazovali, že za pozemok platili

dane. Naopak z notárskej zápisnice spísanej v roku 1994, ktorou si ich matka dala osvedčiť vlastnícke
právo iba k pozemkom, ktoré boli nesporné, vyplýva, že ani ona sama netvrdila, že je vlastníčkou
spornej parcely, napriek tomu, že bola do katastra nehnuteľností zapísaná bez vlastníckych vzťahov. V
štádiu rozhodovania odvolacieho súdu o podanom odvolaná nebola podľa odvolacieho súdu v konaní
predložená žiadna listina, ktorá by preukazovala vlastnícke právo žalovaných alebo ich matky k spornej

parcele. Takýto dôkaz nebol predložený ani následne a hoci J. U. v písomnom prehlásení zo dňa 09.
02. 2022 uviedol, že za majiteľa a užívateľa spornej parcely považoval rodinu A., tým, že sa k dôvodom
nevyjadril a jeho prehlásenie bolo v rozpore s ostatnými dôkazmi, súd prvej inštancie ho nepovažoval
za hodnoverné. Sestra žalobcu a ani žalovaní si nesporne na spornú parcelu, ktorú žalobca užíval
ako svoju vlastnú v presvedčení, že mu patrí a mal ju oddelenú plotom od pozemku svojej sestry
a žalovaných žiadne nároky kvalifikovaným spôsobom nerobili aj keď nejaké spory ohľadne užívania

nehnuteľností medzi nimi mohli byť. Hoci v dedičských konaniach po ich rodičoch boli prejednávaná aj
sporná nehnuteľnosť a žalobca uzavrel dedičské dohody, ktoré nezohľadňovali darovanie v roku 1971,
súd prvej inštancie vzhľadom na právny názor odvolacieho súdu, podľa ktorého prejednávané pozemky
boli v tom čase nestotožnené a tak pre obtiažnosť neidentifikovateľné, a preto dedičia v dedičských
konaniach už v skutočnosti nemuseli vedieť čo dedia, a preto iba z dedičských rozhodnutí nemožno bez

ďalšieho usudzovať stratu dobrej viery žalobcu, že mu sporný pozemok patrí nebola strata dobrej vôle
žalobcu ani týmito dôkazmi preukázaná. Samotná vedomosť držiteľa o evidenčnom zápise o vlastníctve
v prospech inej osoby bez ďalšieho nie je spôsobilá narušiť oprávnenosť držby, pokiaľ oprávnenosť
nebola žiadnym úkonom smerujúcim proti držiteľom narušená (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 10. 02.
2009 sp. zn. 1 Sžo 134/2008). Ani skutočnosť, že na parcele č. 665/2 boli ako podieloví spoluvlastníci

evidovaní S. J., E. I. a A. J. preto nemohla oprávnenosť držby žalobcu narušiť.

10. Súd prvej inštancie zistil, že v konaní nebolo sporné a aj bolo geometrickým plánom preukázané,
že sporná parcela registra „C“ parc. č. 665/6 - záhrada o výmere 915 m2, ktorá sa nachádza v kat. úz.
C. E. tak, ako je zakreslená v geometrickom pláne č. 126/2019, ktorý bol vyhotovený dňa 26. 07. 2019

geometrom F. J. L., ním autorizačne overený dňa 26. 07. 2019 a úradne overený Okresným úradom
N. katastrálnym úradom dňa 08. 08. 2019, pod č. U./2019 bola vytvorená z parciel registra E“, ktoré sa
nachádzajúvkatastrálnomúzemníC.E.atoparc.č.665/1–ornápôdaovýmere372m2aparc.č.665/2
– orná pôda o výmere 485 m2. Z poznámky geodeta v geometrickom pláne vyplýva, že parc. č. 665/1
má mať správne výmeru 396 m2 a parc. č. 665/2 výmeru 519 m2. Podielovým spoluvlastníkom parcely

registra „E“ parc. č. 665/1, ktorá je zapísaná na LV č. XXXX je žalobca v podiele 1-ina a žalovaný 1/ v
podiele 1-ina a podielovým spoluvlastníkom parcely registra „E“ parc. č. 665/2, ktorá je zapísaná na LV č.
XXXX je žalobca v podiele X/XX-XXX, žalovaný 1/ v podiele XX/XX-XXX a žalovaná 2/ v podiele X/XX-
XXX a XX/XX-XXX tak ako to vyplýva aj z príslušných listov vlastníctva. Parcela č. 665/1 bola pôvodne
zapísaná v pozemnoknižnej vložke č. XXX a parcela č. 665/2 v pozemnoknižnej vložke č. XXXX, pričom

z nich okrem spornej parcely č. 665/6 vznikli aj ďalšie parcely č. 665/3, č. 665/4, č. 665/5, č. 665/8 a
č. 665/9. Pôvodná parcela č. 665/1 mala výmeru 480 siah a jej podielovými spoluvlastníkmi bol R. B.
v podiele 1-ina a J. B. v podiele 1-ina, rodičia žalobcu a jeho sestry H. A., matky žalovaných. Pôvodná
parcela parc. č. 665/2 mala výmeru 40 árov a 25 m2 a jej podielovými spoluvlastníkmi bol rovnako R. B.
v podiele X/XX-XXX, J. B. v podiele X/XX-XXX a zvyšná X/XX-XXX patrila rodine J. a to S. J. v podiele

X/XX-XXX, E. J. v podiele X/XX-XX a A. J. v podiele X/XX-XXX.

11. V súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 5C/183/71 proti S. J., E. I. a A. J.
sa manželia O. a C. J. domohli určenia, že sú vlastníkmi časti parcely č. 665/2 o výmere 657 m2, ktorú
nadobudli neperfektnou kúpnou zmluvou z roku 1961, čo vyplýva aj z rozsudku zo dňa 10. 03. 1971. Aj

z výsluchu geodeta F. J. L. bolo preukázané, že pôvodné pozemnoknižné parcely pôvodne zasahovali
aj do susedných parciel. Od nich však boli oddelené pletivovým plotom, čo vyplýva aj z fotografií na č.
l. 337 a 338 a parcely č. 665/1 a č. 665/2 boli ohraničené z jednej strany H. D. a z druhej strany C. D.
ulicou. Na parcele č. 665/2 orná pôda už iba o výmere 485 m2 napriek tomu naďalej zostali ako podieloví
spoluvlastníci evidovaní S. J., E. I. a A. J.. Z listu vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie C. E. zo

dňa 21. 02. 2018, darovacej zmluvy zo dňa 02. 03. 2017, kúpnej zmluvy zo dňa 18. 06. 2019 a zo dňa
25. 10. 2018 a rozhodnutí Okresného úradu N. o povolení vkladu vlastníckeho práva pod V 7688/2017,
V 10272/2018 a V 7915/2019 bolo preukázané, že v rokoch 2017 až 2019 ich spoluvlastnícke podiely
nadobudli žalovaní 1/ a 2/. V konaní nebolo sporné, že spoluvlastnícky podiel R. B. v rozsahu X/XX-XXX na parcele č. 665/2 nadobudla v roku 1961, keď sa vydala, sestra žalobcu H. A. v podiele 6/25-ín
a jej manžel G. A. v podiele 6/25-ín, ktorí dňa 23. 05. 1961 podpísali písomnú kúpnopredajnú zmluva
a postavili si následne svoj rodinný dom so vstupom na pozemok z H. D.. Sporné bolo, či pozemok,

ktorému zodpovedala výmera 1857 m2 a nie 2012,50 m2 tak ako žalovaní v priebehu konania tvrdili,
nadobudli ich rodičia od starých rodičov titulom darovania alebo kúpy a či rodičia v 1971, keď sa oženil aj
žalobca, darovali aj jemu pozemok, ktorého výmera zodpovedala polovici pôvodných pozemnoknižných
parciel č. 665/1 a č. 665/2, t. j. 2508 m2 a jeho sestre „dodarovali“ k výmere 1857 m2 ešte pozemok o
výmere 588 m2, čo spolu predstavuje 2445 m2 alebo jej darovali v roku 1972 zvyšnú časť pozemok po

odčlenení dvoch 8 árových pozemkov za účelom výstavby rodinného domu starých rodičov a žalobcu
a pozemku po súdnom spore s manželmi J..

12. Z výsluchu žalobcu vyplynulo, že otec v roku 1971 sáhou požičanou od svojho priateľa pána P.
premeral pozemok od H. P. po D., tento vydelil dvoma, v strede vydelil kolík a povedal, že „toto je jeho
a toto je ich“. Tieto tvrdenia žalobcu boli preukázané výsluchom svedka O. P., ktorý uviedol, že v 70-

tich rokoch, keď pomáhal orať otcovi žalobcu pozemok, tak mu ten povedal, že pozemky rozdelil na
polovicu medzi žalobcu a jeho sestru, pričom k žalobcovi sa ide z C. D. a k jeho sestre z druhej ulice.
Výsluchom J. Q., švagrinej žalobcu, z ktorého vyplýva, že sestra žalobcu si na záhrade ohraničenej H.
ulicou a D. ulicou postavila svoj dom ako prvá, a keď sa oženil žalobca ich otec rozdelil záhradu na
polovicu. Výsluchom svedkyne C. B. manželky žalobcu, ktorá uviedla, že R. B. rozdelil po ich svadbe

záhradu na dve polovice, jednu pre žalobcu a druhú pre jeho sestru a hoci pri premeraní záhrady nebola,
videla natiahnutý špagát a zatlčený kolík a aj ho počula ako hovorí, že záhradu rozdelí medzi žalobcu
a jeho sestru. Čestným prehlásením susedy J. I. a S. T. zo dňa 22. 11. 2019, z ktorého vyplýva, že mali
vedomosť o tom, že rodičia žalobcu a jeho sestry, ktorí boli vlastníkmi pôvodných parciel v roku1971
rozdelili parcely medzi svoje deti a to žalobcu a jeho sestru H. A. tak, že žalobca dostal 1-inu z nich a

jeho sestra taktiež 1-inu v roku 1971, pretože to za svojho života spomínal otec R. B.. Z potvrdenia obce
Veľké Zálužie zo dňa 06. 07. 2020 vyplýva, že žalobca platí za spornú parcelu č. 665/6 dane od 01. 01.
2017. Žalobca nenamietal proti tomu, že matka predala v roku 1972 obci pozemok o výmere 15 árov a
93 m2, z čoho sa vytvorili dva stavebné pozemky parcely č. 665/3 a 665/4, z ktorých jednu kúpil on s
manželkou a druhú otec s mamou, ale namietal, že to bolo iba formálne, pretože otec s mamou nechceli

stavať dom pre svoj pokročilý vek a ani nedisponovali peňažnými prostriedkami. Zo zápisnice spísanej
na Okresnom úrade N. dňa 30. 07. 2018 vyplýva, že na základe geometrického plánu č. 761-147-71
vznikli z parciel č. 665/1 a č. 665/2 parcely č. 665/3 záhrada o výmere 798 m2 a č. 665/4 zastavaná
plocha a nádvorie o výmere 795 m2. Z dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku zo dňa
05. 10. 1972 vyplýva, že Rada Miestneho národného výboru vo C. E. zriadila právo osobného užívania

pozemku v kat. území C. E. parc. čís. dľa EN XXX/X vo výmere 798 m2 za účelom výstavby rodinného
domku, ktorý bol pridelený do osobného užívania právoplatným rozhodnutím ONV finančného odboru v
Nitre číslo: Fin.3481/42 Má zo dňa 18. 09. 1972 rodičom žalobcu, ale rozhodnutím o prípustnosti stavby
Okresného národného výboru odbor výstavby a územného plánovania v N. zo dňa 14.IX.1973 bolo
preukázané, že výstavba rodinného domu na parc. č. 665/3 a 665/4 vo výmere 1593 m2 bola povolená

iba žalobcovi a jeho manželke, ktorý nesporne aj rodinný dom postavili. V konaní nebolo sporné, že do
domu žalobcu sa vstupuje z druhej strany, t. j. od C. D. ulice. Aj z aktuálneho výpisu z listu vlastníctva
č. XXX pre kat. územie C. E. vyplýva, že rodinný dom na parcele č 665/4 a hospodárska budova na
parcele č. 665/3 sú v ich bezpodielovom spoluvlastníctve rovnako ako parcely registra „C“ parc. č. 665/4
o výmere 123 m2, parc. č. 665/8 o výmere 672 m2, ktoré majú spolu výmeru 795 m2 totožnú s výmerou

pôvodnej parcely č. 665/4. Aj z aktuálneho výpisu z listu vlastníctva č. XXX pre kat. územie C. E. vyplýva,
že žalobca je výlučným vlastníkom parc. č. 665/3 o výmere 82 m2 a parc. č. 665/9 o výmere 716 m2,
ktoré zase majú spolu výmeru 798 m2 tak ako pôvodná parcela č. 665/3.

13. Hoci žalovaní tvrdili, že rodičia darovali ich matke v roku 1972 nehnuteľnosti v zostávajúcej výmere

tieto ich tvrdenia nevyplývajú ani z notárskej zápisnice spísanej na Notárskom úrade notárky JUDr.
Gabriely Rehákovej dňa 09. 12. 1994 pod NZ 435/94, N 260/94, v ktorej ich matka prehlásila, že od
rodičov nadobudla okrem pozemku parc. č. 665/2 o výmere 1857 m2 ešte pozemok parc. č. 665/1 zast.
plocha s domom č. 710 o výmere 540 m2 a parc. č. 665/5 zast. plocha s garážou o výmere 45 m2
tak, ako sú zamerané geometrickým plánom č.: 240- LŠ-42-94 zo dňa 14. 07. 1994. Z geometrického

plánu vyplýva, že ním bola zameraná aj sporná parcela parc. č. 665/6 o výmere 915 m2, o ktorej, ale
sestra žalobcu pred notárom netvrdila, že ju získala od rodičov. Z výsluchu geodeta F. J. L. pritom
vyplýva, že jeho zameranie z roku 2019 zodpovedalo zameraniu podľa geometrického plánu z roku
1994, pozemnoknižným vložkám, polovici parciel a užívaciemu stavu žalobcu. Zo zápisnice spísanej naOkresnom úrade N. dňa 30. 07. 2018 vyplýva, že táto parcela bola do katastra nehnuteľností zapísaná
ako zbytková parcela bez vlastníckych vzťahov, a preto neboli preukázané ani tvrdenia žalovaných,
že ich matka bola jej vlastníčkou, a preto nebolo potrebné k nej osvedčovať jej vlastnícke právo. Aj

aktuálnym výpisom z listu vlastníctva č. XXXX pre kat. územie C. E. bolo preukázané, že sestra žalobcu
alebo žalovaní sú evidovaní iba ako vlastníci parcely registra „C“ parc. č. 665/2 o výmere 1860 m2,
parc. č. 665/1 o výmere 540 m2 a parc. č. 665/5 o výmere 45 m2, ktoré zápisy sú, ako vyplýva zo
zápisnice spísanej dňa 30. 07. 2018 na Okresnom úrade N., katastrálnom odbore za prítomnosti H.
A., správne. Z platobného výmeru zo dňa 27. 02. 2000 vyplýva, že žalovaní platili dane za záhrady o

výmere 3560 m2, stavby na bývanie o výmere 143 m2 a garáže o výmere 26 m2, ale nie je možné z
neho nesporne zistiť, že platili dane aj za sporný pozemok. V konaní bolo sporné, či takto rozdelené
nehnuteľnosti žalobca užíval od roku 1971 dodnes, čo tvrdil žalobca, ale namietali proti tomu žalovaní
namietali s odôvodnením, že o roľu sa starali od roku 1961 ich rodičia a obhospodarovali ju ešte chvíľu
po tom ako zomrel starý otec v roku XXXX, až kým neprišlo v roku 1980 k fyzickému napadnutiu ich otca
žalobcom. V konaní bolo výpoveďou O. P. preukázané, že žalobca užíval pozemok tak ako bol v roku

1971 rozdelený jeho otcom, on tam viac krát oral až kým si tam žalobca nevysadil v roku 1981 stromčeky,
pričom aj fotografiou, ktorá nesporne pochádza cca z roku 1977 bolo preukázané, že išlo o ornú pôdu,
ktorá sa orala. Aj výpoveďou svedkyne J. Q. bolo preukázané, že žalobca takto pozemky užíval, postavil
si tam svoj dom a na konci vysadil stromčeky. Výpoveďou svedkyne C. B. bolo preukázané, že so
žalobcom záhradu takto užívajú 51 rokov, postavili si tam rodinný dom, v ktorom tri roky s nimi žil aj

svokor až kým v roku XXXX nezomrel, ktorý už v záhrade nerobil, pretože bol chorý, vysadili tam aj
stromy, pričom žalovaní a ani ich rodičia záhradu neužívali. Aj písomným prehlásením susedy J. I. a S. T.
bolo preukázané, že žalobca takto oddelené nehnuteľnosti, ktoré po nahliadnutí do geometrického plánu
F. J. L. č. 126/2019 stotožnili ako parc. č. 665/4, 665/8, 665/3, 665/9 a č. 665/6, za ktorou je viditeľný
plot, ktorý bývalé spoločné parcely rozdeľuje užíva a jeho sestra užíva parc. č. 665/1, 665/2 a 665/5 a

tento stav nebol od roku 1971 menený. V konaní nebolo sporné, že nehnuteľnosti sú v prírode oddelené
pletivovým plotom, ktorý postavil žalobca, čo aj bolo preukázané výpoveďami horeuvedených svedkov,
ale bolo sporné kedy ho žalobca postavil, pretože najskôr žalobca tvrdil, že plot postavil hneď po smrti
svojho otca v roku XXXX, proti čomu žalovaní namietali s odôvodnením, že ho postavil v roku 1992 a
na preukázanie svojich tvrdení predložili fotografiu z roku 1987 alebo 1988, na ktorej sa plot, ktorý mal

oddeľovať pozemky nenachádza. Žalobca následne korigoval svoje vyjadrenia ohľadne stavby plota.
Aj výpoveďou geometra F. J. L., ktorý zameriaval pozemok v roku 2019 bolo preukázané, že oplotenie
bolo postavené neskôr ako v roku 1979, pretože bolo podľa neho 15 až 20 ročné. V konaní však nebolo
sporné, že oplotenie medzi pozemkami sa tam už v roku 1994, keď sa vyhotovoval geometrický plán
č. 240- V.- XX-XX nachádzalo a je na ňom aj zachytené. V konaní bolo sporné, či ohľadne užívania

spornej parcely boli medzi žalobcom a manželom sestry žalobcu spory, čo tvrdili žalovaní, ale namietal
proti tomu žalobca. Z vyjadrenia svedkyne J. Q. a C. B. vyplýva, že žiadne spory nezaznamenali a
sestra žalobcu užívanie žalobcu rešpektovala. Svedok O. P. sa vyjadril, že spory medzi nimi boli a aj
z písomného prehlásenia J. U. zo dňa 09. 02. 2022 vyplýva, že spory medzi nimi boli. Sestra žalobcu,
jej manžel a ani žalovaní sa však nesporne žiadnou žalobou určenia vlastníckeho práva voči žalobcovi

nedomáhali. V konaní nebolo sporné, že na podklade neperfektnej darovacej zmluvy z roku 1971 nebol
do katastra nehnuteľností povolený vklad vlastníckeho práva v prospech žalobcu a bolo sporné, či mohol
byť žalobca dobromyseľný v tom, že mu vlastnícke právo k spornej parcele patrí. V dedičskom konaní po
matke J. B., ktorá zomrela dňa XX. XX. XXXX vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. D 115/75
bol síce premetom dedenia aj jej spoluvlastnícky podiel na parcele č. 665/1 o veľkosti 1- ina, ktorý na

základe dedičskej dohody nadobudol žalobca a aj spoluvlastnícky podiel na parcele č. 665/2 o veľkosti
6/13-ín, ktorý na základe dedičskej dohody nadobudol žalobca v rozsahu 1 a jeho sestra v rozsahu 1 a
rovnako v dedičskom konaní po otcovi R. B., ktorý zomrel dňa XX. XX. XXXX vedenom na Okresnom
súde Nitra pod sp. zn. D 1403/78 bol predmetom dedenia spoluvlastnícky podiel na parcele č. 665/3 o
veľkosti 1, ktorý na základe dedičskej dohody nadobudol žalobca, spoluvlastnícky podiel na parcele č.

665/1voveľkosti1,ktorýnadobudlasestražalobcu,pričomnehnuteľnosťzapísanúvLVč.XXXakoparc.
č. 665/3 osobné užívanie s nadstavbou domu č. XXX patriacu poručiteľovi z titulu vyporiadania BSM
v 1-ine nadobudol žalobca bezodplatne voči spoludedičom, ale keďže aj v súlade s právnym názorom
odvolacieho súdu, ktorý bol súd viazaný tým, že pozemkovoknižné parcely č. 665/1 a 665/2 boli pred
dedičskýmrozhodnutímrozdelenénaviacčastí,ktorésadodedičstvanedostali,dedičianemuselivedieť

v akej výmere v skutočnosti nehnuteľnosti zdedili. Aj z pozemkovoknižných vložiek č. XXX a č. 1328,
do ktorých boli parcely zapísané a zo spisu Štátneho notárstva v N. sp. zn. D 1403/78 vyplýva, že
parcely boli nestotožnené a pre obtiažnosť neidentifikovateľné. Aj z geometrického plánu č. 126/2019,
vyhotoveného dňa 26.7.2019 geometrom F. J. L. vyplýva, že sporná parcela č. 665/6 záhrada o výmere915 m2 bola vytvorená z parciel reg. „E“, ide teda o pôvodné parcely zapísané v pozemkovoknižných
vložkách (hárkoch, listinách), ktoré aj keď preukazujú vlastnícky vzťah, údaj o druhu pozemku pri týchto
parcelách nie je právne záväzný, hranice parciel už vzhľadom na vtvorenie parciel registra „C“ nie sú

v teréne viditeľné, zreteľné.

14. Prvoinštančný súd uviedol, že dobromyseľnosť je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná
bezprávne, keď si napríklad prisvojuje určitú vec alebo ňou disponuje (porov. § 129 ods. 1 Občianskeho
zákonníka). Ide teda o psychický stav, o vnútorné presvedčenie subjektu, ktoré samo osebe nemôže

byť predmetom dokazovania. Predmetom dokazovania môžu byť skutočnosti vonkajšieho sveta,
prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie prejavuje navonok, teda okolnosti, z ktorých možno
vyvodiť presvedčenie nadobúdateľa o dobromyseľnosti, že mu vec patrí. Okolnosťami, ktoré budú
svedčiť pre záver o existencii dobromyseľnosti, budú spravidla okolnosťami týkajúcimi sa právneho
dôvodu nadobudnutia a svedčiace o poctivosti nadobúdateľa. Na rozdiel od preukazovania vlastníctva
nebude treba, aby preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia, riadny prechod vlastníctva, ale len

okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia; v tom je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva
a ochranou držby (R 45/1986). Nadobúdateľ svoju dobrú vieru nemusí ani preukazovať, lebo aj v
pochybnostiach platí, že držba je oprávnená (§ 130 ods. 1 in fine Občianskeho zákonníka). Na tom, kto
nadobudnutie v dobrej viere popiera, bude, aby túto domnienku vyvrátil (porov. 4Cdo/102/2017, bod 17).
Pre vydržanie je rozhodujúci stav v prírode, v akom držiteľ po zákonom predpísanú minimálnu dobu 10

rokov s pozemkom nakladá ako so svojím a je so zreteľom k všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu
tento pozemok v príslušných hraniciach určených v prírode vlastnícky patrí.

15. Prvoinštančný súd ďalej konštatoval, že pri hodnotení významu držby podľa minulej právnej úpravy
nemožno prehliadnuť, že držba na základe zákona č. 131/1982 Zb. bola všeobecne prípustná, súčasťou

skutkovej podstaty vydržania však bola len obmedzene. Nová právna úprava (zákon č. 509/1991
Zb.) držbu uskutočňovanú do 31. decembra 1991 nekvalifikuje odlišne, len ju započítava do dĺžky
nevyhnutnej vydržacej doby. Pritom však účinky súhrnnej právnej skutočnosti mohli nastať najskôr 1.
januára 1992. Z toho možno vyvodiť, že celá lehota nemusí uplynúť až po jeho účinnosti, t. j. po 1.
januári 1992. Pre započítanie vydržacej doby treba zohľadniť aj ustanovenie § 865 ods. 3 Občianskeho

zákonníka. Ide o možnosť započítania vydržacej doby a možnosť túto dobu započítať celú (t. j. vlastnú
aj predchodcom), avšak vydržacia doba nemohla skončiť skôr, než uplynutím jedného roka po 1. apríli
1983, teda 31. marca 1984. Ustanovenie § 868 Občianskeho zákonníka uvádza, že pokiaľ nie je ďalej
stanovené inak, spravujú sa ustanoveniami tohto zákona aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom
1992. Vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 1992 sa však

posudzujú podľa doterajších predpisov. Vydržanie vlastníckeho práva je osobitný spôsob nadobudnutia
vlastníckeho práva, pretože za splnenia zákonom určených podmienok k nemu dochádza priamo zo
zákona. K tomu, aby bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, musia byť splnené zároveň
nasledujúce zákonné predpoklady: 1/ spôsobilý predmet vydržania, 2/ spôsobilý subjekt vydržania, 3/
oprávnená držba a 4/ vydržacia doba.

16. Prvoinštančný súd uviedol, že v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým je
pri rozhodovaní viazaný, posúdil v prejednávanej veci opäť, či sú splnené podmienky vydržania
vlastníckeho práva žalobcu k spornej parcele registra „C“, ktorá sa nachádza v katastrálnom území C. E.
a to parc. č. 665/6 – záhrada vo výmere 915 m2. V danom prípade nebolo v konaní sporné, že parcela

registra „C“, ktorá sa nachádza v katastrálnom území C. E. a to parc. č. 665/6 – záhrada vo výmere
915 m2 je spôsobilým predmetnom vydržania a že žalobca je oprávneným subjektom, ale bolo sporné,
či je držba žalobcu oprávnená a či bol žalobca dobromyseľný v tom, že mu vlastnícke právo k spornej
parcele patrí počas celej vydržacej doby. V konaní bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že držba
žalobcu bola oprávnená a nastúpil do nej v roku 1971 za okolností, z ktorých možno usudzovať jeho

dobromyseľnosť. Výsluchom svedka O. P., svedkyne J. Q. a C. B. bolo preukázané, že rodičia R. B. a
J. B. boli podielovými spoluvlastníkmi pôvodných pozemnoknižných parciel č. 665/1 a č. 665/2, ktoré sa
nachádzali v katastrálnom území C. E., z ktorých žalobcovi v roku 1971, keď sa oženil darovali 1-inu zo
strany C. D. ulice po koniec spornej parcely č. 665/6 – záhrada o výmere 915 m2. V prírode išlo vtedy,
po odčlenení parcely zasahujúcej do susednej parcely, ktorú kúpili manželia J., o jednu dlhú záhradu,

ktorá bola z jednej strany ohraničená H. D., z druhej strany C. D. ulicou a od susedných pozemkov
bola ohraničenú plotom a hoci na parc. č. 665/2 aj po odčlenení zostali naďalej evidovaní ako podieloví
spoluvlastníci S. J., E. I. a A. J. v konaní bolo preukázané, že rodičia žalobcu užívali nehnuteľnosti v
zostávajúcom rozsahu ako svoje vlastné a takto ich aj rozdelili na polovicu medzi žalobcu a jeho sestruH. A.. Uvedené bolo preukázané aj písomným čestným prehlásením susied J. I. a S. T., proti ktorému
síce žalovaní namietali, ale súd ich námietky nepovažoval za dôvodné, pretože aj samotný žalovaný 1/
potvrdil, že S. I. žila v obci od roku 1975 t. j. ešte za života R. B. a S. T. od roku 1980, a preto mohli mať

obe vedomosť o pomeroch v obci a pretože bez ohľadu na formu bola pravosť ich podpisu na prehlásení
osvedčená notárom. Pretože S. J., E. I. a A. J. už nie sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností,
z ktorých sporná nehnuteľnosť vznikla, nie je námietka žalovaných čo do nedostatku pasívnej vecnej
legitimácie žalovaných v konaní dôvodná. Pretože predmetom žaloby je určenie vlastníckeho práva
žalobcu titulom jeho vydržania nie sú ani okolnosti, za ktorých žalovaní nadobudli od S. J., E. I. a A. J. ich

spoluvlastnícke podiely podstatné a rozhodujúce. V konaní bolo preukázané, že hranica spornej parcely
bola v prírode od parciel, ktoré nesporne patrili sestre žalobcu, zreteľne vyznačená otcom žalobcu a
jeho sestry R. B. najskôr kolíkom a špagátom, neskôr stromami, ktoré vysadil žalobca a plotom, ktorý
postavil, bez ohľadu na to kedy, pretože v roku 1994 kedy bol vyhotovený geometrický plán, ktorý bola
táto parcela zameraná už stál a je tam vyznačený. Plot medzi pozemkami podľa všeobecnej skúsenosti
tvorí hranice pozemku, tak ako aj v danom prípade aj keď jeho umiestnenie nie je výlučným hľadiskom

pre posúdenie dobrej viery držiteľa (Rozsudok NS ČR sp. zn. 22 Cdo 4822/2014 z 27. mája 2015).

17. Výsluchom horeuvedených svedkov a uvedeným čestným prehlásením J. I. a S. T. bolo preukázané,
že žalobca pozemky v smere od C. D. až po uvedenú hranicu parcely č. 665/6 odvtedy užíval ako
svoje vlastné, obhospodaroval ich najskôr ako ornú pôdu, na časti si postavil svoj dom a zvyšnú užíval

ako záhradu a neskôr tam vysadil stromy v domnení, že mu patria. V konaní bolo preukázané, že
vlastnícke právo k zastavaným a priľahlým pozemkom má vysporiadané a nevysporiadaná zostala iba
sporná parc. č. 665/6 o výmere 915 m2, ktorej určenia vlastníckeho práva sa domáha v tomto konaní.
Z uvedeného dôvodu bol preto žalobca so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že je
vlastníkom spornej parcely. Dobromyseľnosť je jeho vnútorné presvedčenie, že nekoná bezprávne, keď

si prisvojuje určitú vec. Ide o jeho psychický stav, ktoré nemôže byť predmetom dokazovania pričom
rozhodujúce je, či pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu
rozumne od neho požadovať, mal, či mohol mať prípadne nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec
patrí. Predmetom dokazovania môžu byť len skutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých
sa vnútorné presvedčenie prejavuje navonok, teda okolnosti, z ktorých možno vyvodiť presvedčenie

nadobúdateľa, že mu vec patrí.

18. Žalovaní namietali, že starí rodičia darovali nehnuteľnosti až v roku 1972, a to v zostávajúcej časti
po zohľadnení toho, čo ich matka s otcom od nich kúpili v roku 1961, po odčlenení dvoch 8 árových
pozemkov a parcely v prospech susedov J., a to ich matke, t. j. aj sporný pozemok a užívalo ho až kým

ich v tom žalobca nevyrušil. V konaní nebolo sporné, že sestra žalobcu s manželom nadobudli v roku
1961 po tom ako sa sestra vydala od rodičov pozemok, na ktorom si z opačnej strany od H. ulice postavili
svoj rodinný dom a užívali a obhospodarovali zastavené pozemky a priľahlé pozemky tak, ako žalobca
z druhej strany a ani to, že v roku 1972 boli odčlenené z pôvodných parciel dva 8 árové pozemky ako
stavebné pozemky, ktoré vlastní a obhospodaruje žalobca a aj pozemok v prospech susedov J., ktorého

sú vlastníkom, ale bolo sporné, či ostatné pozemky vrátane sporného starí rodičia previedli na matku
žalovaných a tá ho užívala. Pokiaľ žalovaní popierali dobrú vieru žalobcu, bolo na nich, aby podali plný
dôkaz jeho zlej viery ako nadobúdateľa a vyvrátili pochybnosti o oprávnenosti držby žalobcu. Žalovaní
však na preukázanie svojich tvrdení nepredložili žiadne relevantné dôkazy. Nemožno to vyvodiť ani z
neurčitého platobného výmeru, ktorým preukazovali, že za pozemok platili dane. Naopak z notárskej

zápisnicespísanej vroku1994,ktorousiichmatkadalaosvedčiťvlastníckeprávoibakpozemkom,ktoré
boli nesporné, vyplýva, že ani ona sama netvrdila, že je vlastníčkou spornej parcely, napriek tomu, že
bola do katastra nehnuteľností zapísaná bez vlastníckych vzťahov. V štádiu rozhodovania odvolacieho
súduopodanomodvolanánebola(čobolokonštatovaniesúduprvejinštancievnovomrozhodnutí)podľa
odvolacieho súdu v konaní predložená žiadna listina, ktorá by preukazovala vlastnícke právo žalovaných

alebo ich matky k spornej parcele. Takýto dôkaz nebol predložený ani následne a hoci J. U. v písomnom
prehlásení zo dňa 09. 02. 2022 uviedol, že za majiteľa a užívateľa spornej parcely považoval rodinu
A., tým, že sa k dôvodom nevyjadril a jeho prehlásenie bolo v rozpore s ostatnými dôkazmi, súd ho
nepovažoval za hodnoverné. Sestra žalobcu a ani žalovaní si nesporne na spornú parcelu, ktorú žalobca
užíval ako svoju vlastnú v presvedčení, že mu patrí a mal ju oddelenú plotom od pozemku svojej sestry

a žalovaných žiadne nároky kvalifikovaným spôsobom nerobili aj keď nejaké spory ohľadne užívania
nehnuteľností medzi nimi mohli byť. Hoci v dedičských konaniach po ich rodičoch boli prejednávaná
aj sporná nehnuteľnosť a žalobca uzavrel dedičské dohody, ktoré nezohľadňovali darovanie v roku
1971, súd prvej inštancie vzhľadom na právny názor odvolacieho súdu, podľa ktorého prejednávanépozemky boli v tom čase nestotožnené a tak pre obtiažnosť neidentifikovateľné, a preto dedičia v
dedičských konaniach už v skutočnosti nemuseli vedieť čo dedia, a preto iba z dedičských rozhodnutí
nemožno bez ďalšieho usudzovať stratu dobrej viery žalobcu, že mu sporný pozemok patrí nebola strata

dobrej vôle žalobcu ani týmito dôkazmi preukázaná. Samotná vedomosť držiteľa o evidenčnom zápise
o vlastníctve v prospech inej osoby bez ďalšieho nie je spôsobilá narušiť oprávnenosť držby, pokiaľ
oprávnenosť nebola žiadnym úkonom smerujúcim proti držiteľom narušená (rozsudok Najvyššieho súdu
SR z 10. 02. 2009 sp. zn. 1 Sžo 134/2008) Ani skutočnosť, že na parcele č. 665/2 boli ako podieloví
spoluvlastníci evidovaní S. J., E. I. a A. J. preto nemohla oprávnenosť držby žalobcu narušiť. V konaní

bolo preto preukázané, že rodičia žalobcu spornú nehnuteľnosť a to parcelu registra „C“, ktorá sa
nachádza v katastrálnom území C. E. parc. č. 665/6 – záhrada vo výmere 915 m2 v roku 1971 darovali
žalobcovi neperfektnou darovacou zmluvou, žalobcovi tak svedčí oprávnený nadobúdací titul, ktorý
ho dostatočne opodstatňoval v jeho vnútornom presvedčení, že sa stal jej vlastníkom, od tej doby
so spornou nehnuteľnosťou zaobchádzal s ňou ako so svojou a so zreteľom na všetky okolnosti bol
dobromyseľný v tom, že mu patrí, pričom ju mal takto nepretržite v držbe nikým a ničím nerušený počas

celej vydržacej doby, ktorá je podľa § 135a ods. 1 Občianskeho zákonníka v prípade nehnuteľných vecí
10 rokov a podľa § 507 ods. 1 Občianskeho zákonníka do nej započítal aj čas, po ktorý mal žalobca
vec nepretržite v držbe pred 01. 04. 1983, a pretože nemohla skončiť skôr ako uplynutím jedného roka
od 01. 04. 1983, skončila dňa 01. 04. 1984. Súd prvej inštancie preto s poukazom na citované zákonné
ustanovenia § 134 ods. 1, § 130, § 129 Občianskeho zákonníka, dlhodobo konštantnú rozhodovaciu

praxou Najvyššieho súdu SR žalobe vyhovel a určil, že žalobca je výlučným vlastníkom parcely registra
„C“, ktorá sa nachádza v katastrálnom území C. E. parc. č. 665/6 – záhrada vo výmere 915 m2, táto
ako je zakreslená v geometrickom pláne č. 126/2019 ktorý geodet F. J. L. vyhotovil dňa 26. 07. 2019
a autorizačne ho overil dňa 26. 07. 2019 a úradne bol overený Okresným úradom N., katastrálnym
odborom pod č. G1-1716/2019 dňa 08. 08. 2019. Súd v súlade so žalobou určil, že tento geometrický

plán je neoddeliteľnou súčasťou rozsudku hoci tým, že bol overený po 01. 10. 2018 postačuje, aby
podľa § 24 písm. g/ zákona č. 182/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných
práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) rozsudok súdu už len obsahoval číslo úradného overenia
geometrického plánu.

19. Pretože žalobca bol v konaní úspešný a nikto v konaní netvrdil a ani súd prvej inštancie nezistil
žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, pre ktoré by mu nemal nárok na náhradu
trov konania priznať, rozhodol, že má proti žalovaným podľa § 255 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia
vyšší súdny úradník podľa § 262 ods. 2 CSP.

20. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalovaní 1/ a 2/, prostredníctvom právneho zástupcu,
navrhujúc odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil v celom rozsahu
a rozhodol tak, že žalobu zamieta a žalovaným 1/ a 2/ priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
V podanom odvolaní žalovaní namietali, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádzalo z nesprávneho
právneho posúdenia veci, došlo k porušeniu práva žalovaných na spravodlivý proces. Uviedli, že súd
prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku nezaoberá námietkami žalovaných, ktorí poukazovali v zmysle
princípu „na nikoho nemožno previesť viacej práv, ako vlastník má“, že v roku 1971 nemohlo dôjsť k
darovaniu nehnuteľnosti R. B. a jeho manželkou v podiele 1/1 k celku, nakoľko ich podiel predstavoval

len 12/13 k celku. V danom prípade je však zrejmé, že predmetom prípadného darovania nemohol byť
podiel o veľkosti 1/13 k celku, ktorý až do roku 2018 a nasl. patril J., ktorí následne odkúpili žalovaní. Z
uvedeného je zrejmé, že k podielu 1/13 k celku nemohol byť žalobca dobromyseľný držiteľ, nakoľko k
podielu 1/13 k celku nemal ani len domnelý právny dôvod. S touto skutočnosťou sa súd prvého stupňa
vôbec nezaoberal a v tejto časti je rozsudok nepreskúmateľný, nakoľko nie je zrejmé, ako súd dospel k

záveru, že predmetom darovania a následnej dobromyseľnej držby mohol byť celý pozemok vr. podielu
patriacemu tretím osobám.

21. V ďalšom žalovaní namietali, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal dôkazmi predloženými
žalovanými a to vyjadrením Slovenského pozemkového fondu a kúpnymi zmluvami, na základe ktorých

žalovaní odkúpili podiel o veľkosti 1/13 k celku od pôvodných vlastníkov (ich právnych nástupcov).
Do dnešného dňa nikto nevyslovil neplatnosť týchto kúpnych zmlúv, predmetné podiely o celkovej
veľkosti 1/13 k celku boli predmetom dodatočného dedičského konania, a preto nemohli byť predmetom
vydržania vlastníckeho práva žalobcom. Žalovaní nadobudli tento podiel ako dobromyseľní kupujúci,za predmet kúpy zaplatili kúpnu cenu. V prípade, ak sa žalobca domáhal vydržania vlastníckeho práva
aj k tomuto podielu, mal v prvom rade namietať neplatnosť uvedených kúpnych zmlúv, k čomu však
počas celého konania nedošlo. Žalovaní nadobudli podiel spolu o veľkosti 1/13 k celku, ktorý ale

nebol predmetom ústneho darovania, v súlade s ustanoveniami Občianskeho zákonníka. V prípade,
ak by sa súd prvého stupňa zaoberal riadne otázkou, čo bolo predmetom ústne uzatvorenej darovacej
zmluvy, dospel by k záveru, že predmetom darovania nemohla byť celá nehnuteľnosť. Súd v tomto
smere bez ďalšieho prijal tvrdenia žalobcu, že došlo k uzatvoreniu ústnej darovacej zmluvy, neskúmal,
čo bolo predmetom darovania, kto bol subjektom prevodu vlastníckeho práva. Článok 20 Ústavy

Slovenskej republiky garantuje ochranu vlastníckeho práva. Súd prvej inštancie svojím rozhodnutím
uprel žalovaným vlastnícke právo, ktoré nadobudli ako dobromyseľní kupujúci na základe platných
kúpnych zmlúv od vlastníkov zapísaných na liste vlastníctva, ktorých vlastnícke právo nebolo nikým
spochybnené.

22. Konštatovali, že súd prvej inštancie sa bez ďalšieho stotožnil s názorom žalobcu, že v roku 1971

došlo k uzatvoreniu ústnej darovacej zmluvy. Žalovaní vo svojich písomných vyjadreniach viackrát
poukázali na odlišné vyjadrenia svedkov a žalobcu ako aj na dedičské rozhodnutia, stavebné povolania,
ktoré existenciu darovacej zmluvy ako spôsobu prevodu vlastníckeho práva popierajú. Z nich potom
vyplýva, že buď je darovacia zmluva z roku 1971 neplatná vzhľadom k tomu, že absentuje presne
špecifikovaný predmet daru, a nemôže ani zakladať dobromyseľnosť žalobcu a jeho držbu alebo v rámci

dedičskýchkonanívedelidedičia,čojepredmetomdedenia,atedauzatvorenádedičskádohodapoprela
existenciu ústnej uzatvorenej darovacej zmluvy. Variantu ústne uzatvorenej darovacej zmluvy popiera
aj tá skutočnosť, že účastníkom dedičského konania v roku 1975 bol aj samotný darca – otec žalobcu
R. B.. Ani ten sa v rámci dedičského konania nevyjadril k tomu, že pozemky už boli darované a nemôžu
byť predmetom dedičského konania. Súčasne by túto skutočnosť zrejme potvrdila aj matka žalovaných

(H. A.), ktorá však aj podľa vyjadrenia svedkov nebola ani prítomná pri tom, ako malo dôjsť k zameraniu
pozemkov a k ich darovaniu zo strany rodičov žalobcu (z uvedeného dôvodu potom boli vlastnícke práva
usporiadané notárskou zápisnicou v roku 1994). Existenciu ústne uzatvorenej darovacej zmluvy tak
v konečnom dôsledku ani jeden z jej účastníkov nepotvrdil a to ani v roku 1975 ani v roku 1978. Pritom nič
nebránilo tomu, aby vplyvom obozretnosti a ochrany svojich práv si žalobca v rámci dedičského konania

dal usporiadať pozemky a tieto riadne zaevidovať štátnym notárstvom, aby v súlade so zákonom riadne
nadobudol vlastnícke právo.

23. Uviedli, že súd prvej inštancie vykonal dokazovania oboznámením sa s potvrdením o platení
dane z pozemku žalobcom od roku 2017. K predloženému výmeru o daní zo strany žalovaných súd

prvej inštancie dospel k záveru, že z predloženého dôkazu nie je možné usúdiť, že by žalovaní za
sporný pozemok daň platili. Z predloženého dôkazu žalobcom jednoznačne vyplýva, že do roku 2017
neplatil miestne poplatky v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, čo jednoznačne vyvracia
dobromyseľnosť žalobcu, že sa k pozemku správal ako dobromyseľný vlastník. Týmto spôsobom je
vyvrátená domnienka, že v pochybnostiach je držba dobromyseľná, žalobca sa totiž až do roku 2017

nesprával ako oprávnený držiteľ, čomu nasvedčuje neplnenie si zákonom predpísaných povinností. V
prípade, ak by do roku 2017 nikto neplatil na sporný pozemok daň z nehnuteľnosti a žalobca by sa v
roku 2017 prihlásil ako daňovník, je viac ako pravdepodobné, že by sa obec domáhala úhrady dane z
nehnuteľnosti aj spätne. K takémuto úkonu nedošlo, čo potvrdzuje vyjadrenie žalovaných, že za sporný
pozemok platili daň z nehnuteľnosti a výmera sporného pozemku tak bola zahrnutá do výmery, ktorá bola

podkladom pre výpočet dane z nehnuteľnosti. Poukázali na nimi predložené fotografie, z ktorých bolo
zrejmé,žeplot,ktorýmalvterénerozdeľovaťspornýpozemokodpozemkužalovaných,nebolpostavený
pred rokom 1988. Žalobca žiadnym spôsobom nevyvrátil pravdivosť predložených dôkazov. Súd prvej
inštancie dokonca z fotografií vychádzal pri popise stromčekov a šikmej čerešne (višne). Súd sa však vo
zvyšnej miere s predloženými dôkazmi nevyporiadal a v tomto smere je rozsudok nepreskúmateľný. Nie

je zrejmé totiž, či tieto dôkazy súd prvého stupňa vzal do úvahy, v akom rozsahu ich vzal do úvahy a ako
ich vyhodnotil. Z fotografií bol zrejmý pohľad na dom žalobcu, pohľad na obhospodarovaný pozemok
zo strany žalovaných a vyvracal tvrdenia žalobcu o existencii oplotenia ako aj o tom, že pozemok
obrábal on. Súčasne je z fotografií zrejmé, že pozemok je oplotený z bočnej strany, a teda napriek
zápisuvpozemnoknižnejvložkebolaidentifikáciapozemkujednoznačná.Súdprvejinštanciesazároveň

nevysporiadal ani s výpočtom podielov uvedeným v podaní zo dňa 20. 06. 2022. Rovnako tak súd len
konštatoval podľa výpovedí svedkov a žalobcu, že pozemky boli zamerané sáhou, ale na druhej strane
plne akceptoval, že pozemky boli nestotožnené.24.Vďalšomžalovanínamietalivydržaciudobu.Uviedli,žezodôvodneniarozsudkualenevyplýva,kedy
začala vydržacia doba plynúť. V časti 63 odôvodnenia rozsudku súd uvádza, že vydržacia doba skončila
01. 04. 1984, po odpočte 10 rokov ak mala začať plynúť dňom 01. 04. 1974, pričom k tomuto dátumu

sa nevzťahujú žiadne skutočnosti, ktoré by zakladali vstup žalobcu do užívania spornej nehnuteľnosti.
V tomto smere považujú žalovaní otázku behu vydržacej doby za nepreskúmateľnú. Z odôvodnenia
rozsudku nie je zrejmé, kedy malo dôjsť k uzatvoreniu darovacej zmluvy, nie je zrejmý prejav vôle
darkyne J. B. k prevodu vlastníckeho práva darovaním ani čo do rozsahu a rozdelenia predmetu daru.
Samotná manželka žalobcu vo svojej výpovedi potvrdila, že k darovaniu došlo len zo strany R. B. ako

otca žalobcu.

25. Vyjadrili nesúhlas s postupom súdu prvej inštancie po vrátení veci odvolacím súdom, pričom
poukázali na zvykové nahrávky z pojednávania o predbežnom prejednaní veci a pojednávaní a uviedli
pochybnosti o objektívnosti konania. V závere odvolania poukázali na rozsiahlu rozhodovaciu prax
súdov, napr. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. októbra 2010 sp. zn. 4 Cdo

283/2009, Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. novembra 2011 sp. zn. 6 Cdo
78/2011, Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. októbra 2010, sp. zn. 4 Cdo 283/2009, Nález Ústavného
súdu SR zo 14. novembra 2018, sp. zn. II. ÚS 484/2015. Zároveň poukázali na historické zhrnutie
a uviedli, že snahou žalobcu je vyhnúť sa ust. § 628 ods. 3 OZ.

26. V doplnení k odvolaniu žalovaní uviedli, že dňa 09. 08. 2022 zaslal Obecný úrad vo C. E. žalovanému
1/ výpis z evidencie obce, z ktorého vyplýva, že S. T. má na prihlasovacom lístku na trvalý pobyt uvedený
dátum 14. 06. 1983. J. I. má na adrese trvalého bydliska evidovanú adresu podľa elektronickej evidencie
od 23. 11. 1992 (skorší termín evidencie nebolo možné vyhľadať). Vzhľadom na uvedené majú za
preukázané, že svedkyne v roku 1971 nemohli mať informácie o skutočnostiach, ktoré boli predmetom

čestného prehlásenia a že toto čestne prehlásenie bolo vyhotovené len na mieru podľa požiadaviek
žalobcu.

27.Žalobcakžalovanýmpodanémuodvolaniuuviedol,žesavplnomrozsahustotožňujesodôvodnením
rozsudku súdu prvej inštancie. Je názoru, že žalovaní nechápu nadobudnutie vlastníckeho práva

inštitútom vydržania a uvádzajú vo svojom odvolaní absolútne irelevantné právne názory a spochybňujú
všetky dôkazy, ktoré v tejto veci boli v prospech žalobcu vykonané. Obsah výsluchov svedkov, ako aj
obsah čestných prehlásení pani I. a pani T. vyhodnotil súd prvej inštancie ako dôveryhodné a zapadajúce
do kontextu veci a časovej nadväznosti, a poukazovanie na nejaké dátumy, kedy boli prihlásení k
trvalému pobytu v tomto smere úplne nepodstatné. Taktiež aj to, že vzhľadom na svoj vek si nemôžu

pamätať skutočnosti, ktoré sa udiali v roku 1971. Uviedol, že z dedičských rozhodnutí vyplýva, že
žalobca a jeho sestra dedili po rodičoch každý rovnakým dielom. Je dávno súdnou praxou ustálené,
že aj ústna zmluva môže zakladať základ pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, pokiaľ
sa preukážu všetky ďalšie potrebné zákonné predpoklady. Je toho názoru, že spornú nehnuteľnosť
nadobudol vydržaním v súlade so zákonom. Nesúhlasí s argumentom žalovaných týkajúceho sa behu

vydržacej doby, pričom uviedol, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď určil, že vlastnícke právo
podľa zákona mal vydržané už dňa 01. 04. 1984, keďže od roku 1971 do tohto dátumu vykonával právo
dobromyseľnej držby. Uviedol, že žalovaní poukázali na prekonanú a na vec nepoužiteľnú judikatúru
Najvyššieho súdu SR. Odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdil a žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

28. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané žalovanými
ako oprávnenými osobami v zákonom stanovenej lehote (§ 359, § 362 ods. 1 CSP) a že spĺňa náležitosti
odvolania v zmysle § 363 CSP, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania(§379,§380CSP),prejednalodvolaniežalovanýchbeznariadeniaodvolaciehopojednávania

(§ 385 ods. 1 CSP a contrario, keď v zmysle § 219 ods. 3 za použitia § 378 ods. 1 CSP oznámil miesto
a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke krajského súdu v
lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením) a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je
vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a v celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením
napadnutého rozsudku.

29. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.30. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa
v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 CSP).

31. V ustanovení § 387 ods. 2 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajepodmienenátým,žeodvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako aj
právnej stránke.

32. Súd prvej inštancie prvý krát vo veci rozhodol rozsudok zo dňa 9. novembra 2020, č. k.
10C/48/2020-241 tak, že žalobu zamietol na predbežnom pojednaní podľa § 171 ods. 2 CSP, pretože
žalobca nemohol byť objektívne presvedčený o tom, že mu sporná parcela patrí. Na odvolanie žalobcu
tunajší súd, ako odvolací súd, uznesením zo dňa 8. septembra 2021, č. k. 5Co/14/2021-295, tento
rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b/, c/ v spojení s § 391 ods. 1 CSP zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom, ktorý je predmetom
tohto odvolacieho prieskumu.

33. Odvolací súd v zrušujúcom rozhodnutí poukázal na aspekty konania, na ktoré bolo potrebné súdom
prvej inštancie prihliadnuť a ich aj vyhodnocovať. Konkrétne prihliadnuť a vyhodnotiť dobromyseľnosť

držbyspornejparcelyžalobcomodroku1971.Pretožežalovaní1/a2/popieralidobrúvieružalobcu,bolo
na nich, aby podali plný dôkaz zlej viery žalobcu ako nadobúdateľa a vyvrátili pochybnosti o oprávnenosti
držby žalobcu. V tejto súvislosti bolo v konaní ako podstatné tiež posúdiť, či právni predchodcovia
žalovaných, a to najmä H. A., si vôbec niekedy v minulosti nárokovali na spornú parcelu č. 665/6
o výmere 915 m2, ktorú žalobca v presvedčení, že mu patrí, užíval ako vlastnú a mal ju oddelenú

plotom od pozemku právnej predchodkyne žalovaných, resp. od pozemku žalovaných a ktorá nebola
zapísaná na ich liste vlastníctva. Ešte viac ak v Notárskej zápisnici NZ 435/94, N 260/94, napísanej dňa
9.12.1994 na Notárskom úrade notárky JUDr. Gabriely Rehákovej bolo spísané osvedčenie v zmysle
§ 134 Občianskeho zákonníka, že H. A. G. B., r.č. XX-XX-XX/XXX je vlastníčkou nehnuteľností v kat.
území C. E. parc. č. 665/1 zast. plocha s domom č. XXX o výmere 540 m2, parc. č. 665/2 - záhrada

o výmere 1860 m2, parc. č. 665/5 - zast. plocha s garážou o výmere 45 m2 v celosti tak, ako je táto
nehnuteľnosť zameraná GP, ktorý bol vydaný SK v N. dňa 14. 07. 1994 pod č.: 240-LŠ-42-94. Pretože
súd prvej inštancie nesprávne posúdil dobromyseľnosť žalobcu a už ďalej nevykonával dokazovanie
ohľadne ďalších otázok týkajúcich sa posúdenia podmienok vydržania, a to, či žalobca vstúpil do
držby v roku 1971 a či jemu a jeho sestre H. A. ich rodičia v roku 1971 darovali nehnuteľnosti, a to

každému 1-inu z pozemkovoknižných parciel č. 665/1 a č. 665/2 vrátane spornej parcely, či a kedy
žalobcapostavilpletivovýplot,ktorýmsúvprírodeodčlenenénehnuteľnostipatriacevlastníckyžalobcovi
od nehnuteľností vlastnícky patriacich žalovaným a nevykonal ani dokazovanie výsluchom žalobcom
navrhovaných svedkov, bude potrebné (§ 391 ods. 3 CSP), aby v ďalšom konaní pri posudzovaní
sporných otázok zohľadnil rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít a vykonal dokazovanie, majúc

na zreteli tú skutočnosť, že medzi základné okolnosti, ktoré budú svedčiť o oprávnenosti držby veci
patrí aj okolnosť, ako žalobca vec nadobudol a či mu svedčí a aký oprávnený nadobúdací titul.
Subjektívnypocitdržiteľanemôžebyťsámosebepodkladomprevydržanie,akniejetentopocitvyvolaný
okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva. Odvolací súd tiež poukázal na to,
že na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude spravidla treba, aby žalobca vydržiteľ preukazoval

platný právny dôvod nadobudnutia vlastníctva, ktorý môže byť základom pre zápis vlastníckeho
práva do príslušného katastra nehnuteľností, ale postačí existencia takéhoto nadobúdacieho titulu (aj
putatívneho), ktorý jeho vnútorné presvedčenie, že sa stal vlastníkom veci, dostatočne opodstatňuje.
Nadobúdací titul preto pri posudzovaní vydržania vždy bude jednou z podstatných okolností, ktorá môže
nasvedčovať oprávnenosti držby.

34. V ďalšom obsahu sa odvolací súd nebude vyjadrovať ku každej čiastkovej okolnosti tohto prípadu,
ktoré okolnosti a zistenia správne vyhodnotil súd prvej inštancie, preto v ďalšom odkazuje na závery a
zistenia súdu prvej inštancie.

35. V tomto odvolacom konaní odvolací súd vyhodnocujúc správnosť skutkových zistení a záverov
prvoinštančného súdu konštatuje, že súd prvej inštancie správne zistil, že parcela registra „C“, ktorá sa
nachádza v katastrálnom území C. E. a to parc. č. 665/6 – záhrada vo výmere 915 m2 je spôsobilým
predmetnom vydržania a že žalobca je oprávneným subjektom, ale bolo sporné, či je držba žalobcuoprávnená a či bol žalobca dobromyseľný v tom, že mu vlastnícke právo k spornej parcele patrí počas
celej vydržacej doby. Držba žalobcu bola oprávnená a nastúpil do nej v roku 1971 za okolností, z
ktorých možno usudzovať jeho dobromyseľnosť. Rodičia R. B. a J. B. boli podielovými spoluvlastníkmi

pôvodných pozemnoknižných parciel č. 665/1 a č. 665/2, ktoré sa nachádzali v katastrálnom území C.
E., z ktorých žalobcovi v roku 1971, keď sa oženil darovali 1-inu zo strany C. D. ulice po koniec spornej
parcely č. 665/6 – záhrada o výmere 915 m2. V prírode išlo vtedy, po odčlenení parcely zasahujúcej do
susednej parcely, ktorú kúpili manželia J., o jednu dlhú záhradu, ktorá bola z jednej strany ohraničená
H. ulicou, z druhej strany C. D. ulicou a od susedných pozemkov bola ohraničená plotom a hoci na

parc. č. 665/2 aj po odčlenení zostali naďalej evidovaní ako podieloví spoluvlastníci S. J., E. I. a A. J.,
v konaní bolo preukázané, že rodičia žalobcu užívali nehnuteľnosti v zostávajúcom rozsahu ako svoje
vlastné a takto ich aj rozdelili na polovinu medzi žalobcu a jeho sestru H. A.. Hranica spornej parcely
bola v prírode od parciel, ktoré nesporne patrili sestre žalobcu zreteľne vyznačená otcom žalobcu a jeho
sestry R. B. najskôr kolíkom a špagátom, neskôr stromami, ktoré vysadil žalobca a plotom, ktorý postavil,
bez ohľadu na to kedy, pretože v roku 1994, kedy bol vyhotovený geometrický plán, ktorým bola táto

parcela zameraná už stál a je tam vyznačený. Žalobca pozemky v smere od C. D. až po uvedenú hranicu
parcely č. 665/6 odvtedy užíval ako svoje vlastné, obhospodaroval ich najskôr ako ornú pôdu, na časti
si postavil svoj dom a zvyšnú užíval ako záhradu a neskôr tam vysadil stromy v domnení, že mu patria.
V konaní bolo preukázané, že vlastnícke právo k zastavaným a priľahlým pozemkom má vysporiadané
a nevysporiadaná zostala iba sporná parc. č. 665/6 o výmere 915 m2, ktorej určenia vlastníckeho práva

sa domáha v tomto konaní. Z uvedeného dôvodu bol preto žalobca so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný v tom, že je vlastníkom spornej parcely. Sestra žalobcu s manželom nadobudli v roku
1961, po tom, ako sa sestra vydala, od rodičov pozemok, na ktorom si z opačnej strany od H. ulice
postavili svoj rodinný dom a užívali a obhospodarovali zastavené pozemky a priľahlé pozemky tak, ako
žalobca z druhej strany a ani to, že v roku 1972 boli odčlenené z pôvodných parciel dva 8 árové pozemky

ako stavebné pozemky, ktoré vlastní a obhospodaruje žalobca a aj pozemok v prospech susedov J.,
ktorého sú vlastníkom, ale bolo sporné, či ostatné pozemky vrátane sporného starí rodičia previedli
na matku žalovaných a tá ho užívala. Z notárskej zápisnice spísanej v roku 1994, ktorou si ich matka
dala osvedčiť vlastnícke právo iba k pozemkom vyplývalo, že ani ona sama netvrdila, že je vlastníčkou
spornej parcely, napriek tomu, že bola do katastra nehnuteľností zapísaná bez vlastníckych vzťahov.

Sestra žalobcu a ani žalovaní si nesporne na spornú parcelu, ktorú žalobca užíval ako svoju vlastnú
v presvedčení, že mu patrí a mal ju oddelenú plotom od pozemku svojej sestry a žalovaných žiadne
nároky kvalifikovaným spôsobom nerobili, aj keď nejaké spory ohľadne užívania nehnuteľností medzi
nimi mohli byť. Z dedičských rozhodnutí nemožno bez ďalšieho usudzovať stratu dobrej viery žalobcu,
že mu sporný pozemok patrí nebola strata dobrej vôle žalobcu ani týmito dôkazmi preukázaná. Rodičia

žalobcu spornú nehnuteľnosť a to parcelu registra „C“, ktorá sa nachádza v katastrálnom území C. E.
parc. č. 665/6 – záhrada vo výmere 915 m2 v roku 1971 darovali žalobcovi neperfektnou darovacou
zmluvou, žalobcovi tak svedčí oprávnený nadobúdací titul, ktorý ho dostatočne opodstatňoval v jeho
vnútornom presvedčení, že sa stal jej vlastníkom, od tej doby so spornou nehnuteľnosťou zaobchádzal
ako so svojou a so zreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný v tom, že mu patrí, pričom ju mal

takto nepretržite v držbe nikým a ničím nerušený počas celej vydržacej doby, ktorá je podľa § 134 ods.
1 Občianskeho zákonníka v prípade nehnuteľných vecí 10 rokov a podľa Občianskeho zákonníka do
nej započítal aj čas, po ktorý mal žalobca vec nepretržite v držbe pred 01. 04. 1983, a pretože nemohla
skončiť skôr ako uplynutím jedného roka od 01. 04. 1983, skončila dňa 01. 04. 1984.

36. Odvolací súd k vyššie uvedenému, vzhľadom na odvolacie dôvody, konštatuje, že predmetom
posudzovania nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním boli okolnosti týkajúce sa faktickej
dobromyseľnej držby nehnuteľností žalobcom vymedzených v neskoršom období geometrickým
plánom, pričom do úvahy sa brali skutočnosti, ktoré sprevádzali nadobudnutie vlastníckeho práva
žalobcom v období po roku 1971, pričom vstupom do oprávnenej držby bola skutočnosť existencie

putatívneho právneho titulu v podobe ústnej darovacej zmluvy. Odvolací súd poukazuje na odvolací
dôvod, ktorý mal spočívať v porušení práva žalovaných na spravodlivý proces, pričom konštatuje, že
tvrdenia žalobcu o vstupe do oprávnenej držby v dôsledku ústnej darovacej zmluvy, s tvrdenou snahou
žalobcu sa vyhnúť ustanoveniu § 628 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktorá zneplatňuje darovaciu
zmluvu pre prípad smrti, nemožno považovať za odchýlenie sa od súdnej praxe súdov nižších inštancií,

a teda s dôsledkom porušenia práva na spravodlivý proces. Navyše, aj pri teoretickom posudzovaní
otázky vstupu do oprávnenej držby v dôsledku existencie darovacej zmluvy pre prípad smrti by súd
prejednávajúci spor posudzoval (okrem neplatnosti takej zmluvy) obdobne rovnaké otázky ako v prípade
neplatnej ústnej darovacej zmluvy z roku 1971.37. Vracajúc sa k ústnej darovacej zmluve z roku 1971 a odvolacím dôvodom, odvolací súd konštatuje,
že nemožno prihliadnuť na okolnosti, ktoré nastali podľa tvrdení žalovaných neskôr, v roku 2018, kedy

mali podiel 1/13 nehnuteľnosti nadobudnúť kúpnou zmluvou od J.. Aj vzhľadom na veľkosť podielu 1/13
k celku 13/13, žalovaní 1/ a 2/ nepreukázali, že žalobca stratil dobromyseľnosť držby a uvedený podiel
nebol vzhľadom na pomer podielu k celku taký rozsiahly v čase vstupu do držby, aby v predstave žalobcu
naštrbil oprávnenú držbu k celej fakticky užívanej nehnuteľnosti. Tvrdené nadobudnutie uvedeného
podielu 1/13 k celku nemohlo byť považované za nadobudnutie žalovanými v súlade so zákonom

derivatívnym nadobudnutím vlastníckeho práva od „scudziteľov“ J., pretože vydržaním sa vlastníkom
ipso facto (v čase splnenia podmienok vydržania, teda skôr ako pred nadobudnutím v roku 2018) stal
žalobca. S týmto odvolacím dôvodom čiastočne súvisí aj otázka obsahu ústneho darovania právneho
predchodcu žalobcu žalobcovi v roku 1971, pričom bolo možné zistiť, že predmetom „prevodu“, byť aj
putatívne, boli v tom čase všetky evidované parcely (hoci vedené vo vlastníckych podieloch), ktoré boli
v neskoršom období identifikované a napokon aj geometrickým plánom vymedzené ako parc. č. 665/6

o výmere 915 m2.

38. Pokiaľ išlo o ďalší dôvod odvolania žalovaných 1/ a 2/ odvolací súd konštatuje, že súd prvej
inštancie správne uzavrel, že predmetné nehnuteľnosti v podobe geometrickým plánom zameranej
parcely č. 665/6 o výmere 915 m2 mal nadobudnúť žalobca na základe darovacej zmluvy a od

toho momentu je v oprávnenej držbe. Odvolací súd uvádza, že bez ohľadu na to, či predmetné
nehnuteľnosti boli darované rodičmi žalobcu alebo len otcom žalobcu, záver o putatívnom nadobudnutí
nehnuteľnosti žalobcom, ale zároveň tiež aj stále pri existujúcej dobromyseľnosti oprávnenej držby
žalobcom (teda bez ohľadu na ústne darovanie rodičmi alebo len otcom), by boli platné. V tomto
prípade žalobca objektívne bol presvedčený o tom, že držanú vec nadobudol poctivým spôsobom,

pričom aj pri absencii riadneho scudzovacieho titulu (a taktiež z pohľadu dôsledku nepodstatne, či
putatívne nadobudol vlastníctvo od otca alebo od rodičov) bolo možné vyhodnotiť darovanie ako
zákonu nevyhovujúci spôsob derivatívneho nadobudnutia, avšak zákonu priliehajúci spôsob vstupu
do oprávnenej držby a spolu s uplynutím kvalifikovaného času, ako predpoklad v tomto konaní
potvrdeného originárneho nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. Odvolací súd poukazuje na

súčasnú súdnu prax (dovolacieho i ústavného súdu), a to v súvislosti s interpretáciou § 134 ods. 1
v spojení s § 130 ods. 1 OZ, t. j. s otázkou, či môžu byť splnené podmienky vydržania (aj) bez existencie
písomného nadobúdacieho úkonu viacerými rozhodnutiami vrátila k právnym záverom staršej judikatúry
(bod 10). Vychádzajúc pritom z interpretácie ustanovenia § 134 ods. 1 v spojení s § 130 ods. 1 OZ,
ktoré ustanovenia explicitným spôsobom nevyžadujú pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním

právny titul, a to pri rešpekte k účelu vydržania, ktorým je uvedenie do súladu dlhodobého faktického
stavu nepretržitej držby oprávneným držiteľom (ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený
osvojomdomnelomvlastníckompráve)sostavomvlastníckym.Nahistorickompozadínienepodstatnou
je tiež okolnosť, že ani v minulosti (podľa slovenského, resp. uhorského práva, pozn.) právny dôvod
nebol podmienkou držby. Nedostatok právneho titulu (napr. ústna kúpna zmluva nehnuteľnosti) preto pre

účely vydržania sám o sebe nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby, resp. nedobromyseľnosť držiteľa;
keď tak, môže byť (iba) jedným z dôkazov preukazujúcich oprávnenosť držby, resp. dobromyseľnosť
držiteľa. V zhode s názorom ústavného súdu (pozn. odv. súdu: v náleze zo 14. novembra 2018 sp.
zn. II. ÚS 484/2015; bod 12.2.) pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či
držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže

byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci
treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce,
že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo
preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie (Uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 13. 12. 2023,
sp. zn. 7Cdo/139/2023).

39. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že aj v prípade neexistencie právneho titulu
možno na základe putatívneho titulu vstúpiť do oprávnenej držby, pričom v konaní nebola oprávnená
držba relevantne spochybnená. Podľa názoru odvolacieho súdu žalovaní nespochybnili relevantne
otázku dobromyseľnosti, respektíve oprávnenej držby pozemkov, pretože prihliadajúc aj na dedičské

konanie z roku 1975, respektíve 1978, samotná nestotožnenosť parciel nemusela u účastníkov konaní
vzbudiť pochybnosť (a podľa správnych zistení súdu prvej inštancie nevzbudila) o tom, či boli predmetom
dedenia aj sporné nehnuteľnosti, avšak na druhej strane ani skutočnosť, že otec žalobcu vymeral
predmetné pozemky sáhou v teréne, s uvedeným nie je v rozpore, pretože samotné vymeranie pozemkua jeho následné rozdelenie a darovanie boli faktickými úkonmi, ktoré vôbec nemuseli v predstave
osôb v dedičskom konaní narušiť predstavu o tom, čo držal žalobca oprávnene po faktickom zameraní
a rozdelení a čo bolo predmetom dedičstva. Hoci ústna darovacia zmluva z roku 1971 bola neplatná

(bez ohľadu na dôvod neplatnosti, či už pre jej formu alebo vymedzenie predmetu prevodu) nemožno
prehliadnuť, že predstavu o tom, čo mal žalobca nadobudnúť a putatívne nadobudol, ale tiež zároveň
oprávnene držal, existovala. V odvolacom konaní žalovanými predložené tvrdenia ohľadne svedkýň S.
T. a J. I. o ich trvalom pobyte, ktoré malo byť evidované v neskoršom období ako v roku 1971, a preto
nemohli mať informácie o skutočnostiach, ktoré boli predmetom ich čestného prehlásenia, podľa názoru

odvolacieho súdu bez ďalšieho nespochybňuje skutočnosť, že tieto osoby boli (mohli byť) prítomné v
rozhodujúcom období okolo roku 1971 v lokalite susedstva žalobcu, preto aj záver súdu prvej inštancie
o hodnovernosti tvrdení o existencii delenia nehnuteľností medzi deti právneho predchodcu žalobcu
nebol hodnoverné spochybnený. Pri čestných prehláseniach býva pravidelne problematický extrém
nejednoznačnosti a neurčitosti na jednej strane, až protipól precíznej pripravenosti čestného prehlásenia
na druhej strane. Oba extrémy spôsobujú možné dohady o pravdivosti. Podľa názoru odvolacieho súdu

bolo potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že išlo o vyhlásenie na česť osôb, ktoré čestné vyhlásenie
urobili, so všetkými dôsledkami, a preto v súhrne s inými okolnosťami a zistenými skutočnosťami
vytvárajú mozaiku zapadajúcich skutočností, ktoré súd prvej inštancie správne k okolnostiam darovania
a rozdelenia nehnuteľností vyhodnotil.

40. Vo vzťahu k ďalším odvolacím dôvodom, konkrétne ohľadne skutočnosti, že žalovaní platili alebo
mali platiť daň z nehnuteľnosti, odvolací súd konštatuje, že prednostne sa v tomto konaní vyhodnocovali
otázkynadobudnutiaskoršiehovlastníctvaoriginálnymspôsobom,vydržaním,pretoneskoršieokolnosti,
ktoré sa týkali platenia daní nemajú na samotnú skutočnosť nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním
žiaden vplyv aj keby boli pravdivé, a aj keby bolo preukázané, že žalovaní platili za sporné nehnuteľnosti,

resp. ich časť. Skutočnosť, že do roku 2017 žalobca neplatil miestne poplatky a dane automaticky, podľa
názoru odvolacieho súdu, bez ďalšieho nespochybňuje skoršiu skutočnosť nadobudnutia vlastníckeho
práva. Pokiaľ išlo o priebeh plotu, súd prvej inštancie v bode 60 odôvodnenia napadnutého rozsudku
vyhodnocoval otázku existencie plotu, avšak konštatoval, že aj v čase zamerania a vyhotovenia
geometrického plánu v roku 1994 už plot stál a bol aj vyznačený. Podľa názoru odvolacieho súdu

taký záver pre rozhodujúce skutočnosti zisťované v tomto konaní bol postačujúci. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje aj na v odvolacom konaní neskôr predložené tvrdenia a dôkazy, ktoré sa mali
týkať okolností kedy bol postavený plot, pričom odvolací súd považuje uvedené tvrdenia, respektíve
prostriedkyprocesnejobranypredloženéoneskorene,pretožepodľa§365ods.3CSP,odvolaciedôvody
a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania, čo

v tomto prípade splnené nebolo.

41. Pokiaľ išlo o námietku správnosti „výpočtu“ začiatku a konca plynutia vydržacej doby, odvolací súd
konštatuje, že z kontextu odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie považoval
vstup do oprávnenej držby žalobcu v roku 1971, pričom 10 ročná vydržacia doba uplynula síce v

roku 1981 (z pohľadu započítateľnosti), avšak pre vtedajšiu právnu úpravu a neskoršie legislatívne
(zákonné) zmeny v Občianskom zákonníku, v plnom rozsahu vydržanie založilo hmotné právo 01. 04.
1984 a neskôr v podobe ust. § 134 a v znení účinnom od 01. 01. 1992. Pri hodnotení významu držby
podľa minulej právnej úpravy nemožno prehliadnuť, že držba na základe zákona č. 131/1982 Zb. bola
všeobecne prípustná, súčasťou skutkovej podstaty vydržania však bola len obmedzene. Nová právna

úprava (zákon č. 509/1991 Zb.) držbu uskutočňovanú do 31. decembra 1991 nekvalifikuje odlišne, len
ju započítava do dĺžky nevyhnutnej vydržacej doby. Pritom však účinky súhrnnej právnej skutočnosti
mohli nastať najskôr 1. januára 1992. Z toho možno vyvodiť, že celá lehota nemusí uplynúť až po
jeho účinnosti, t. j. po 1. januári 1992. Pre započítanie vydržacej doby treba zohľadniť aj ustanovenie
§ 865 ods. 3 Občianskeho zákonníka - ide o možnosť započítania vydržacej doby uplynutej pred 1.

aprílom 1983 - podľa ktorého bolo možno túto dobu započítať celú (t. j. vlastnú aj predchodcom),
avšak vydržacia doba nemohla skončiť skôr, než uplynutím jedného roka po 1. apríli 1983, teda 31.
marca 1984. Ustanovenie § 868 Občianskeho zákonníka uvádza, že pokiaľ nie je ďalej stanovené inak,
spravujú sa ustanoveniami tohto zákona aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 1992. Vznik týchto
právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 1992 sa však posudzujú podľa

doterajších predpisov. Odvolací súd teda konštatuje, že hoci zákonom predpokladaná vydržacia doba
uplynula v 80-tych rokoch (01. 04. 1984, t. j. rok od nadobudnutia účinnosti zák. č. 131/1982, § 507a
OZ), nadobudnutie „plnohodnotného“ vlastníctva (teda nie osobné vlastníctvo, resp. právo užívania) so
započítaním predchádzajúcej oprávnenej držby nastalo odo dňa 01. 01. 1992.42. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387
ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

43. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 3 CSP, tak, že žalobcovi
priznal voči žalovaným nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % podľa § 255 ods.
1 CSP.

44. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 druhá veta
Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).