Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. marec 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/124/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1119204571
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Kašajová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1119204571.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kašajovej a členov

senátu JUDr. Valérie Kleinovej st. a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcu: E. H., nar.
XX.X.XXXX, H. X, L., zastúpený: Podhorský & Partners, s.r.o., Mlynské nivy 53, Bratislava, IČO: 46 962
000, proti žalovanej: Slovenská republika - Generálna prokuratúra SR, Štúrova 2, Bratislava, IČO : 00
166 481, o náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím, na odvolanie žalobcu a žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II aktuálne Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 25. mája
2022, č.k. 52C/45/2020-259, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu p o t v r d z u j e .

II. Žiadna zo strán n e m á na náhradu trov odvolacieho konania právo.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie nárok žalobcu na zaplatenie náhrady škody zamietol,
žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 6.000,- eur v lehote 3 dní od
právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku žalobu na zaplatenie nemajetkovej ujmy zamietol a žiadnej zo
strán nepriznal právo na náhradu trov konania.

2. Vec právne posúdil podľa ust. § 1 písm. a) a c), § 3 ods. 1 písm. a), § 3 ods. 2, § 4 ods. 1 písm.

f), § 5 ods. 1, § 6 ods. 1,2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1,2,3,4, § 18 ods. 1,3 zák. č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov §
517, ods. 1,2 Občianskeho zákona, § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., § 563
Občianskeho zákona.

3. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal proti žalovanej zaplatenia sumy
37.353,69 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 16.11.2018 až do zaplatenia a

náhrady trov konania titulom náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Žalobu odôvodnil
tým, že Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Bratislave II vydalo Uznesenie o vznesení obvinenia
zo dňa 12.5.2016 CVS: S.J.-XXX/PB-L., ktorým sa začalo voči žalobcovi trestné konanie pre úmyselný
prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 odsek 1 Trestného zákona. Žalobca podal voči tomuto
uzneseniu sťažnosť, ktorú Okresná prokuratúra dňa 24.6.2016 zamietla 4Pv/456/16/1102. V rámci
prípravnéhokonaniasavykonaloviaceroprocesnýchúkonov.PoukončenívyšetrovaniavydalaOkresná
prokuratúra Bratislava II uznesenie zo dňa 19.2.2017, ktorým zastavila trestné stíhanie obvineného

- žalobcu, pretože uvedený skutok nebol trestným činom a nebol dôvod na postúpenie veci. Voči
zastaveniu trestného stíhania podal žalobca sťažnosť, ktorej Krajská prokuratúra vyhovela. Následne
opätovne rozhodovala Okresná prokuratúra a dňa 28.9.2017 vydala uznesenie, ktorým postúpila vec
trestného stíhania Obvineného - žalobcu Obvodnému úradu v Bratislave, pretože mala za preukázané,že nejde o trestný čin, ale ide o skutok, ktorý by mohol byť priestupkom. V rámci priestupkového konania
vydal Okresný úrad Bratislava, Odbor všeobecnej vnútornej správy, dňa 30.11.2017 Rozkaz o uložení
sankcie za priestupok č. S.-L.-S.-XXXX/XXXXXX voči obvinenému - žalobcovi, ktorý odôvodnil tým,

že obvinený sa na akcii konanej dňa 18.03.2016 vyhrážal oznamovateľovi A.. J. Y. a tým porušil
§ 87 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch. Voči Rozkazu o uložení sankcie za priestupok
podal žalobca Odpor. Následne bol priestupok prejednaný a Okresný úrad Bratislava, Odbor všeobecnej
vnútornej správy vydal dňa 8.3.2018 Rozhodnutie o zastavení, pretože spáchanie skutku, o ktorom
sa konalo, nebolo obvinenému z priestupku preukázané. Skonštatoval, že z uvedeného je zrejmé, že

skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie sa žalobcovi nepreukázal, ani v rámci trestného konania,
ani v rámci priestupkového konania. Uviedol, že dňa 23.3.2016 bol žalobca predvolaný na OO PZ II
Podunajské Biskupice, aby vysvetli skutočnosti uvedené v trestnom oznámení. Žalobca tvrdil, že po tom,
čo sa začalo proti nemu neoprávnené trestné konanie, začali voči žalobcovi v zamestnaní nepríjemne
vystupovať jeho nadriadení. Dňa 23.03.2016 bol žalobca predvolaný na útvar Ochrany a obrany za
účelom rozhovoru o vyhrážaní. Dňa 04.04.2016 žalobca podal na etickú komisiu podnet o porušení

Etického kódexu za ohováranie zo strany A.. Y.. Dňa 14.04.2016 sa uskutočnil výsluch žalobcu na OO
PZ II. V tento istý deň volal žalobcov nadriadený, pretože s ním chcel rozprávať. Dňa 15.04.2016 si
nadriadený žalobcu zavolal do zasadacej miestnosti s tým, aby si žalobca priniesol všetky doklady,
následne išiel na PN. Dňa 22.04.2016 po skončení PN žalobca chcel nastúpiť naspäť do práce ale do
podniku sa už nedostal, pretože mal zablokované prístupové karty. V tom čase žalobcovi oznámili, že mu

poslali okamžité skončenie pracovného pomeru. V texte okamžitého skončenia pracovného pomeru bol
ako dôvod uvedený aj skutok, ktorý bol predmetom nezákonného trestného konania. Dňa 15.06.2016
si žalobca prišiel s ďalšou (treťou) osobou do kancelárie pre osobné veci, no nakoľko niektoré osobné
veci chýbali, tak po dohode s nadriadeným sa pre zvyšné veci zastavil neskôr a veci mu vydali už
iba na vrátnici. Následne bol žalobca registrovaný na úrade práce a v krátkom čase (16.5.2016) sa

zamestnal vo firme SÚZA, ktorá vykonávala práce pre Ministerstvo zahraničných vecí a európskych
záležitostí SR. V období zamestnania vo firme SÚZA na Ministerstve zahraničných vecí a európskych
záležitostí SR prebiehali previerky všetkých zamestnancov nakoľko v Bratislave mal zasadať Európsky
parlament. Zamestnávateľ žalobcu sa dozvedel, že bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie a z tohto
dôvodu ho prepustil. Žalobca bol opätovne registrovaný na úrade práce. Následne sa zamestnal vo firme

BK servis. Uviedol, že tým, že mu bolo neoprávnené vznesené obvinenie a bol s ním ukončený pracovný
pomer v Slovnafte a následne aj vo firme SÚZA, utrpel škody na výške svojich príjmov. Konštatoval, že
počas 36 rokov zamestnania v Slovnafte (v súkromnom a pracovnom prostredí) spoznal nespočetné
množstvo ľudí, ktorí s ním prichádzali v práci do pracovného kontaktu. Od momentu začatia trestného
konania a následného prepustenia sa títo ľudia žalobcovi vyhýbajú a nekomunikujú s ním. Tvrdil, že

po začatí trestného konania a následného prepustenia rozširovali kolegovia aj ľudia jemu blízky dôvod
prepustenia (skutok uvedený vo vznesení obvinenia) medzi zamestnancami aj medzi blízkymi priateľmi
žalobcu. Vedením nezákonného trestného stíhania voči žalobcovi sa narušili vzťahy v jeho rodine. V
súvislosti s dokazovaním zásahu do nemajetkovej sféry žalobcu odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu
Českej republiky zo dňa 20. januára 2016 sp. zn. 30 Cdo/2865/2015. Podaním zo dňa 23.08.2018,

podal písomnú žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Žalovaná na túto žiadosť
reagovala podaním zo dňa 15.112018, s názvom oznámenie o výsledku predbežného prerokovania
nároku na náhrady škody zo dňa 23.08.2018 ktorým oznámila, že žiadosť bola prerokovaná, pričom jej
nebolo vyhovené.

4. Žalobca so závermi uvedenými v Oznámení o výsledku predbežného prerokovania nesúhlasil
a nakoľko žalovaná neuspokojila nárok žalobcu, požaduje úhradu v rozsahu nároku, ktorý bol
predbežne prerokovaný (suma 37.353,69 EUR) a z titulu ktorý bol predbežne prerokovaný na tom
istom skutkovom a právnom základe, ako si ju uplatnil v žiadosti o predbežné prejednanie. Poukázal
na rozhodnutia Ústavného súdu SR II. ÚS 25/2011 zo dňa 24.3.2011 a aj Uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky 4 Cdo 183/2009 z 30. novembra 2009. Uviedol, že ako zamestnanec mal uzavretý
pracovný pomer na neurčitú dobu so spoločnosťou Slovnaft, a.s., ako zamestnávateľom, a to pracovnej
zmluvy uzavretej dňa 25.06.1979, v ktorej si dohodli druh práce: „PREV. elektromontér“. V zmysle
uzavretej ostatnej (poslednej) dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 31.03.2015 bolo pracovnou
pozíciou žalobcu: Odborný inžinier, Logistika polymérov s HAY úrovňou pracovnej pozície: 14. V

zmysle dojednaného druhu práce mal vykonávať odbornú podporu procesov za účelom zabezpečenia
nákladovo efektívnej, plynulej a bezpečnej prevádzky na plný pracovný úväzok a v ustanovenom
týždennom pracovnom čase. Priemerný brutto mesačný zárobok žalobcu bol v sume 2.140,66 eur.
Konštatoval, že nezákonným vedením trestného konania ohľadom skutku v ňom uvedenom bolprepustený zo Slovnaftu, a.s. Následne si našiel prácu v spoločnosti SÚZA, no odtiaľ ho prepustili
z dôvodu vedenia trestného konania voči jeho osobe. Následne si žalobca našiel zamestnanie v
spoločnosti C-bau, spol. s r.o., kde pracuje doteraz. V spoločnosti C-bau, spol. s r.o. je jeho priemerný

brutto mesačný zárobok vo výške 1.275,82 eur. Tvrdil, že v dôsledkom nezákonného vznesenia
obvinenia a nezákonného vedenia trestného konania voči jeho osobe bol 2 krát prepustený, musel
znášať tlak voči jeho osobe z dôvodu, že v zamestnaní aj v súkromí na neho ľudia pozerali ako
na osobu trestné stíhanú a prišiel aj o svoje vyššie príjmy a príjmy, ktoré dosahoval v spoločnosti
Slovnaft, a.s. už nevie dosiahnuť. Skonštatoval, že mesačný rozdiel v jeho príjmoch je v minimálnej

výške 864,84 eur, mimo obdobia, počas ktorého bol vedený na úrade práce. Má za to, že pre vznik škody,
resp. zodpovednosti za škodu preukázal všetky predpoklady, a to a) nezákonné rozhodnutie orgánov
činných v trestnom konaní, b) škodu a ujmu spôsobenú žalobcovi a nakoniec aj c) príčinnú súvislosť
medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Uviedol, že v rámci trestného konania a následne v
priestupkovom konaní mu vznikli trovy právneho zastúpenia v sume 1.597,53 eur, ktoré sú škodou, ktorá
mu vznikla bránením sa voči nezákonným rozhodnutiam orgánov činných v trestnom konaní a Okresným

úradom Bratislava. Skonštatoval, že osobitosťou zákonnej úpravy zákona č. 514/2003 Z.z. je to, že tento
zákon poškodenému výslovne priznáva aj nárok na náhradu straty na zárobku, a to aj v prípade, že
nebola spôsobená škoda na zdraví (§ 25 ods. 2 zákona č.514/2003 z.z.). Strata na zárobku žalobcu
bola minimálne vo výške 864,84 eur mesačne, ako rozdiel pôvodnej výšky mzdy a mzdy dosahovanej
v poslednom zamestnaní. V priebehu 2 rokov, teda 24 mesiacov je to spolu suma vo výške 20.756,16

eur. Podľa názoru žalobcu tak ako má právo na náhradu majetkovej škody (právne služby podľa
vyhlášky vo výške 1.597,53 eur a strata na zárobku vo výške 20.756,16 eur), má právo aj na peňažnú
náhradu nemajetkovej ujmy, a pretože má za to, že konštatovanie porušenia práva, nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu v sfére súkromnej, rodinnej a pracovnej, žiada priznať
aj nemajetkovú ujmu vyjadrenú v peniazoch. Podľa žalobcu v jeho prípade boli naplnené predpoklady

na priznanie nemajetkovej ujmy, nakoľko po tom, čo sa voči nemu začalo viesť nezákonné trestné
konanie bol prepustený z práce, v rodine sa zhoršili vzťahy, známi sa s ním prestali priateliť, prípadne
rozprávať, vravelo sa o ňom ako o páchateľovi trestného činu. Vzhľadom na takýto zásah do jeho
života a práv má za to, že primerané finančné odškodnenie vo výške 15.000,- eur je primerané povahe
zásahu do sféry žalobcu. Škoda resp. ujmu, ktorú požaduje žalobca uhradiť pozostáva z nasledujúcich

častí: právne služby podľa vyhlášky vo - výške 1.597,53 eur, strata na zárobku vo výške 20.756,16
eur a nemajetková ujma vo výške 15.000,- eur, teda spolu vo sumu výške 37.353,69 eur. Má zato, že
bola jednoznačne preukázaná príčinná súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a škodou (ujmou).
Nezákonné rozhodnutie o vznesení obvinenia a následné trestné stíhanie spôsobilo u žalobcu v zmysle
§ 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. vznik ujmy značného rozsahu, pri ktorej konštatovanie porušenia

práva nie je dostatočným zadosťučinením a ktorú nemožno uspokojiť inak. Tvrdil, že tento záver vyplýva
zo samotného charakteru priebehu a rozsahu trestného stíhania a druhu obvinenia, ktoré sa ukázalo
ako nezákonné a nedôvodné a tiež z postavenia žalobcu ako občana, obyvateľa, rodiča a druha a
tiež aj vyvolaných následkov. Takúto ujmu by ako závažnú a citlivú vnímala akákoľvek fyzická osoba
vystavená trestnému stíhaniu za obdobie celého trestného konania. Žalobca pred vznesením obvinenia

bol váženým zamestnancom v Slovnaft, a.s., bezúhonný, žijúci čestným a usporiadaným spôsobom
života. Po vznesení obvinenia ľudia korigovali hodnotenie a pohľad na jeho osobu, prestali mu veriť,
začali od neho bočiť, bola narušená jeho povesť a dobré meno. Problémy mu spôsobuje aj narušená
psychika, pocity nespravodlivosti, krivdy, či nedôvery, ktoré ani zastavením trestného stíhania nevymizli.
Úrok z omeškania si žalobca uplatnil od 16.11.2018 z dôvodu, že práve dňa 15.11.2018 vydala žalovaná

rozhodnutie v rámci predbežného prejednania nároku.

5. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že nárok žalobcu na náhradu majetkovej škody nie je
dôvodný a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je dôvodný čiastočne. Poukázal na predpoklady
vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Uviedol, že zásadnou

otázkou v tomto konaní bolo vyriešiť existenciu nezákonného rozhodnutia, ako jedného zo základných
predpokladov vzniku nároku na náhradu škody. Konštatoval, že žalobca svoj nárok na náhradu škody
vyvodzuje z uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 12.05.2016, ktoré neúspešne napadol sťažnosťou,
ktorú prokurátor považoval za nedôvodnú. Toto uznesenie považoval za nezákonné, lebo trestné
stíhanie proti nemu nemalo byť vôbec vedené. Skonštatoval, že nakoľko toto uznesenie nebolo pre

nezákonnosť zrušené podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. je nevyhnutné zaoberať sa otázkou,
či zastavenie trestného konania môže mať z hľadiska ustanovenia § 6 citovaného zákona rovnaký
význam ako jeho zrušenie pre nezákonnosť. Mal za to, že pre správnu interpretáciu tohto ustanovenia
nestačí vychádzať len z jeho jazykového znenia, teda z doslovného gramatického výkladu, ale jenevyhnutné uplatniť výklad systematicky a teleologicky. Uviedol, že z hľadiska výkladu teleologického
vychádzajúceho zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je v prípade uvedeného zákona ochrana
základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným

postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, nemožno lipnúť na formálnom zrušení
(zmene) tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať
extenzívne. Za ústavne konformný treba preto považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia,
zastavenie trestného stíhania ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o

spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného
stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného
stíhania, príp. o oslobodení spod obžaloby sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky
rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania, resp.
právoplatnéoslobodeniespodobžalobyznamená,ževýsledkytrestného(prípravného)konaniaukazujú,
že nejde o trestný čin, zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a

vyšlataknajavonezákonnosťrozhodnutiaozačatítrestnéhostíhaniaovzneseníobvinenia.Konštatoval,
žerozhodujúcimmeradlomopodstatnenosti(zákonnosti)začatia(vedenia)trestnéhostíhaniajeneskorší
výsledok trestného konania. Iný výklad by viedol k tomu, že fyzická osoba, proti ktorej bolo vznesené
obvinenie by musela niesť materiálne dôsledky takéhoto rozhodnutia, aj keď sa ukázalo nesprávnym a
trestnékonanieskončilozastavenímtrestnéhokonaniaatedatak,ženaňutrebahľadieťakonanevinnú.

Zastavenie trestného konania má v zmysle ustanovenia § 6 citovaného zákona rovnaké dôsledky,
ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, ak k nemu došlo z určitých dôvodov,
a to v podstate preto, že predpoklad o spáchaní trestného činu vyslovený v uznesení o vznesení
obvinenia nebol potvrdený. Z uvedeného podľa prvoinštančného súdu vyplýva jednoznačný záver,
že žalobca, ktorého trestné stíhanie bolo zastavené, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov

podľa príslušných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej
uznesením o vznesení obvinenia. Nestotožnil sa s námietkou žalovanej, že v danej veci uznesenie
o vznesení obvinenia žalobcovi nie je nezákonným rozhodnutím. Podľa názoru súdu prvej inštancie
bol prvý predpoklad nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím t.j. existencia
nezákonného rozhodnutia naplnený. Takýmto nezákonným rozhodnutím v danej veci bolo uznesenie

o vznesení obvinenia žalobcovi zo dňa 15.05.2016 (správne má byť 12.05.2016) vydané OR PZ v
Bratislave II, OO PZ podunajské Biskupice ČVS: S.-XXX/PB-L.-XXXX .

6. Následne sa zaoberal ďalším predpokladom vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím, existenciou príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom

škody, pričom škodou sa rozumie vznik majetkovej aj nemajetkovej ujmy. Uviedol, že žalobca má právo
na náhradu škody majetkovej škody, ktorá mu v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie
vznikla. Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré
poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie. Súčasťou trov konania sú
aj trovy právneho zastúpenia vo výške ustanovenej osobitným predpisom. Týmto osobitným predpisom

je vyhláška č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.
Skonštatoval, že žalobca si náhradu škody ako majetkovej ujmy uplatnil vo výške 1.597,53 eur titulom
účelne vynaložených trov právneho zastúpenia, ktoré mu vznikli v konaní, v ktorom bolo nezákonné
rozhodnutie vydané a v nasledujúcom priestupkovom konaní (§ 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.)
t.j. tieto vznikli v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Výšku nároku na náhradu škody ako

majetkovejujmysižalobcauplatnilvyčíslenímtrovprávnehozastúpeniazaúkonyprávnejslužbyvtýchto
konaniach podľa vyhlášky 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb. Zdôraznil, že žalobca ničím súdu nepreukázal (žiadnym dokladom o úhrade predmetnej sumy),
že tieto trovy právneho zastúpenia v žalovanej výške aj skutočne uhradil t.j. nepreukázal, že došlo k
zmenšeniu jeho majetku o predmetnú sumu. Preto súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca síce

preukázal základné predpoklady vzniku svojho nároku na majetkovú škodu, avšak nepreukázal, že
mu škoda v tejto výške aj skutočne vznikla t.j. že sa jeho majetok o predmetnú sumu reálne zmenšil.
Poukázal na to, že právny zástupca žalobcu v týchto konaniach mohol zastupovať žalobcu napr. aj
bezplatne. Uviedol, že náhrada škody ako majetkovej ujmy vždy súvisí so znížením majetku (alebo z
jeho nezvýšením) a preto je potrebné vždy preukázať a nielen tvrdiť, že k zníženiu majetku žalobcu o

uvedenúsumuajskutočnedošlo.Konštatoval,že žalovanánamietalanepreukázanienárokužalobcuna
náhradu škody vo výške 1.597,53 eur nepredložením žiadneho doklad o jej úhrade. Žalobca odmietol vo
svojom písomnom vyjadrení zo dňa 09.07.2020 predložiť tieto doklady (napr. faktúry a pod.). Súd prvej
inštancie preto nárok žalobcu, ktorý by inak mal nárok na úhradu škody titulom účelne vynaložených trovkonania (právneho zastúpenia) v trestnom a priestupkovom konaní zamietol ako nepreukázaný, keďže
žalobca súdu ničím nepreukázal úhradu žalovanej sumy v uvedenej výške právnym zástupcom, ktorí ho
zastupovali v trestnom a v priestupkovom konaní.

7. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že žalobca si uplatnil aj nárok na náhradu majetkovej
škody vo výške 20.456,16 eur a to titulom straty na zárobku, keď tvrdil, že v príčinnej súvislosti s
nezákonným rozhodnutím zo strany zamestnávateľa Slovnaftu a.s. došlo k okamžitému skončeniu
pracovného pomeru, čím došlo k jeho strate na zárobku v žalovanej výške. Podľa súdu prvej inštancie,

z obsahu okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 14.04.2016 vyplýva, že zamestnávateľ
so žalobcom okamžite ukončil pracovný pomer z dôvodu, že od nástupu A.. Y. jeho správanie voči
kolegovi bolo v rozpore so zásadami konštruktívnej spolupráce a komunikácie, že na seminári v
Banskej Bystrici otvorene spochybňoval jeho odbornosť, následne sa vyhrážal kolegovi bitkou a fyzickou
likvidáciou a svoj úmysel ublížiť kolegovi Y. tlmočil aj pánovi R.. Vykonaným dokazovaním nebola podľa
prvoinštančného súdu v konaní preukázaná žiadna príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím

v trestnom konaní a okamžitým skončením pracovného pomeru so žalobcom zo strany spoločnosti
Slovnaft a.s.. Žalobcovi nevznikol ani nárok na stratu na zárobku v súvislosti § 25 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z. z., nakoľko nebol nezákonne obmedzený na slobode (väzba) a ani v spore ničím
nepreukázal, že k okamžitému skončeniu pracovného pomeru zo dňa 14.04.2016 došlo v príčinnej
súvislosti s nezákonným rozhodnutím vydaným v trestnom konaní, v dôsledku čoho mu nevznikol ani

nárok na ušlý zisk podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.. Skonštatoval, že k okamžitému skončeniu
pracovného pomeru spoločnosťou Slovnaft došlo ešte pred vydaním nezákonného rozhodnutia -
uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 12.05.2016. Vychádzajúc z obsahu okamžitého skončenia
pracovného pomeru zo dňa 14.04.2016, podľa názoru súdu prvej inštancie zamestnávateľ so žalobcom
okamžite ukončil pracovný pomer z dôvodu, že od nástupu A.. Y. jeho správanie voči kolegovi bolo

v rozpore so zásadami konštruktívnej spolupráce a komunikácie, že na seminári v Banskej Bystrici
otvorene spochybňoval jeho odbornosť, následne sa vyhrážal kolegovi bitkou a fyzickou likvidáciou a
svoj úmysel ublížiť kolegovi Y. tlmočil aj pánovi R.. Mal za to, že k okamžitému skončeniu pracovného
pomeru došlo v súvislosti s incidentmi žalobcu na pracovisku, pričom v dôsledku jedného z nich podal
jeho kolega aj trestné oznámenie pre trestný čin nebezpečného vyhrážania. Skonštatoval, že žalobca

v spore iba tvrdil, avšak ničím nepreukázal ani skončenie pracovného pomeru v inom zamestnaní v
príčinnej súvislosti s predmetným nezákonným rozhodnutím. Preto nárok žalobcu na náhradu škody
na zárobku vo výške 20.756,16 eur ani titulom náhrady straty na zárobku, ani titulom ušlého zisku
nepovažoval za dôvodný a preukázaný a tento nárok zamietol. Nakoľko nárok žalobcu na náhradu
majetkovej škody celkom vo výške 22.323,69 eur zamietol, zamietol aj nárok žalobcu na príslušenstvo

t.j. na uplatnený úrok z omeškania z uplatnenej majetkovej škody.

8.Vsúvislostisuplatneným nárokomnaúhradunemajetkovejujmyvovýške15.000,-eur,považovalsúd
prvej inštancie za nevyhnutné odčiniť ujmu vzniknutú žalobcovi nezákonným rozhodnutím i priznaním
náhrady nemajetkovej ujmy. V celom rozsahu sa stotožnil s názorom žalobcu a ním uvedenou

judikatúrou, ktorá uvádza, že každé nezákonné trestné stíhanie je samo osebe zásahom do osobnostnej
sféry poškodeného subjektu. Konštatoval, že trestné konanie, v ktorom bolo vydané nezákonné
rozhodnutie, sa viedlo viac ako rok a ovplyvnilo zdravotný stav žalobcu a jeho rodinné vzťahy. Výšku
náhrady nemajetkovej ujmy súd určoval na podklade skutočností zistených od žalobcu a od svedkov
vypočutých v konaní. Uviedol, že žalobca bol v čase trestného konania, ktoré sa viedlo proti nemu za

skutok, pri ktorom napokon prokuratúra ustálila, že nejde o trestný čin a trestné konanie bolo zastavené,
bezúhonným občanom. Poukázal na výpoveď žalobcu, jeho synov, svedkov E. H., p. Z. a skonštatoval,
že v konaní nebolo preukázané, že trestné stíhanie malo v konečnom dôsledku tak závažný dopad na
priateľské a kamarátske vzťahy žalobcu, keď ani svedok Z., jeho priateľ, nepotvrdil, žeby jeho vzťah so
žalobcom v tomto dôsledku nejako utrpel, alebo žeby sa s ním svedok nechcel z tohto dôvodu stýkať.

Vzhľadom na ujmu žalobcu považoval súd prvej inštancie za dostatočnú náhradu nemajetkovej ujmy
sumu vo výške 6.000,- eur. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru súdov v obdobných veciach, kedy
sa náhrada nemajetkovej ujmy (limitovanej § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z.) vo výške uplatňovanej
žalobcom priznáva v oveľa závažnejších prípadoch, najmä pri pozbavení osobnej slobody obvineného,
dlhotrvajúcom trestnom konaní, neprávoplatnom odsúdení, rozvodu, prerušeniu akýchkoľvek stykov s

rodinou a pod. Poukázal aj na skutočnosť, že predmetným zásahom do osobnostných práv žalobcu
nebolo preukázané, že by došlo k tak závažným následkom ako napríklad k úplnej strate rodiny,
manželky, priateľov a kamarátov. Podľa súdu prvej inštancie samotná subjektívna stránka prežívania
žalobcu nepostačuje na konštatovanie závažných a nezvrátiteľných následkov zásahu, tieto musiaexistovať objektívne, bez ohľadu na ich subjektívne vnímanie žalobcom. Konštatoval, že pokiaľ ide
o stratu zamestnania, k tej došlo v dôsledku incidentov žalobcu s kolegom na pracovisku a nie v
súvislosti s trestným konaním, ako takým. Skutočnosť, že kolega žalobcu podal aj trestné oznámenie,

neznamenala stratu zamestnania z dôvodu vedeného trestného konania, ale z dôvodu okamžitého
skončenia pracovného pomeru v súvislosti s incidentmi na pracovisku s kolegom Y., ktoré potvrdil aj iný
kolega. Preto súd prvej inštancie považoval výšku nemajetkovej ujmy vo výške 6.000,- eur za sumu
primeranú žalobcom utrpenej ujme. Vo zvyšnej časti nárok žalobcu na priznanie nemajetkovej ujmy
zamietol. Zamietol aj nárok žalobcu na priznanie úrokov z omeškania z priznanej nemajetkovej ujmy,

nakoľko priznanie nemajetkovej ujmy a jej výšky v spore je výsledkom úvahy súdu a až určením jej
výšky a následným neplnením v lehote určenej v súdnom rozhodnutí môže vzniknúť na strane žalovanej
omeškanie odôvodňujúce priznanie zákonných úrokov z omeškania.

9. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 a ods. 2 posledná veta CSP,
podľa zásady úspechu v spore. Poukázal na skutočnosť, že žalobca bol v spore úspešný čo do nároku

na priznanie nemajetkovej ujmy, žalovaný bol úspešný v časti priznania majetkovej ujmy. Hoci ide o
dva samostatné nároky, úspech strany v spore účastníka v spore sa odvíja z celkového rozhodnutia
vo veci (z pohľadu všetkých výrokov týkajúcich sa veci samej) a teda sa porovnáva žalobná žiadosť
(petit) s výrokom rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. U žalobcu ide o plný úspech vo veci vtedy,
ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, t.j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v

plnom rozsahu. Ak účastník nemá plný úspech vo veci, vždy má čiastočný úspech vo veci, t.j. každý
účastník (žalobca aj žalovaný) je sčasti úspešný a sčasti neúspešný. Uviedol, že v danej veci nastala táto
situácia a preto nemožno konštatovať, že žalobca mal v konaní plný úspech, keďže v časti jeho nároku
na náhradu majetkovej škody bola jeho žaloba zamietnutá. Uvedené nemôže podľa súdu prvej inštancie
ovplyvniť ani skutočnosť, že pri rozhodovaní o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy jej výška závisela

od úvahy súdu, nakoľko toto bolo možné aplikovať len vtedy, ak by predmetom sporu bol iba nárok na
nemajetkovú ujmu. Pri rozhodovaní o trovách konania v danej veci nebolo možné podľa súdu prvej
inštancie opomenúť, že predmetom sporu bol aj nárok na náhradu škody ako majetkovej ujmy, ohľadne
ktorej nebol žalobca v konaní plne úspešný. Z týchto dôvodov rozhodol súd prvej inštancie o trovách
konania tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo (§ 255 ods. 2 CSP posledná veta).

10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali sporové strany odvolanie. Žalobca napadol odvolaním
výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie v časti nároku na náhradu škody titulom náhrady trov právneho
zastúpenia v trestnom konaní a výrok III. rozsudku. Odvolanie podal z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm.
b) CSP súd nesprávnym procesný postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, § 365 ods. 1 písm. f) CSP súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, § 365 ods.
1 písm. h) CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Žalovaná odvolaním napadla výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd zaviazal žalovanú
zaplatiťžalobcovinemajetkovúujmuvovýške6.000,-eurvlehote3dníodprávoplatnostitohtorozsudku.

Žalovaná podala odvolanie z dôvodov podľa na § 365 ods. 1 písm. f) CSP súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, § 365 ods. 1 písm. h) CSP
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

11. Podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil skutkový stav a nesprávne právne

posúdil vec, nakoľko nemal za preukázaný vznik škody titulom nároku na náhradu trov právneho
zastúpeniavtrestnomkonaníavnasledujúcompriestupkovomkonaní,zdôvoduneuneseniadôkazného
bremena ohľadne zmenšenia majetku žalobcu o sumu trov právneho zastúpenia, ktorej náhrady sa v
konaní domáhal. Nesúhlasil s právnym názorom súdu prvej inštancie a mal za to, že v konaní preukázal
splnenie zákonných predpokladov priznania nároku a uniesol dôkazné bremeno ohľadne vzniku a

dôvodnosti nároku na náhradu škody predpokladaných zákonom č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len ,,ZZŠ“), ktorá mu
titulom vynaložených trov právneho zastúpenia v trestnom konaní a v nadväzujúcom priestupkovom
konaní vznikla. Uviedol, že nie je pravdou že by žalobca podaním zo dňa 09.07.2020 odmietol predložiť
dôkazné prostriedky ale týmto podaním len poukázal na právnu úpravu ZZŠ a na rozhodovaciu prax

najvyšších súdnych autorít v kontexte unesenia dôkazného bremena čo do oprávnenosti nároku na
náhradu škody titulom trov právneho zastúpenia a preukazovania jeho výšky, kde s poukazom na
rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít a zásadu hospodárnosti nepovažoval za dôvodné
predkladať ďalšie dôkazné prostriedky, keď detailne špecifikoval ním uplatnený nárok na náhradu trovprávneho zastúpenia s uvedením počtu úkonov právnej služby spolu s hodnotou tarify úkonu právnej
služby v súlade s Vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z.z.. Konštatoval, že právna úprava zákona ZZŠ
neobsahuje úpravu čo do náležitostí preukazovania výšky škody, ktorá poškodenému vznikne titulom

trov právneho zastúpenia v konaní, v rámci ktorého došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia, a v
rámci ktorého bol poškodený nútený uplatniť prostriedky procesnej obrany na bránenie svojho práva.
K argumentácii súdu prvej inštancie ohľadne údajného odmietnutia predloženia dôkazov napr. faktúry
za právne služby uviedol, že mu nie je zrejmé akým spôsobom by listinný dôkaz - faktúra na ktorý súd
prvejinštanciepríkladmoodkazujebolspôsobilýrelevantnejšiepreukázaťvzniknutúvýškutrovprávneho

zastúpenia v porovnaní so žalobcom predloženým vyčíslením trov právneho zastúpenia. Nesúhlasil so
skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie a právneho posúdenia preukázania výšky škody titulom trov
právneho zastúpenia, a to potrebou preukázania reálneho zmenšenia majetku, nakoľko táto podľa jeho
názoru nevyplýva tak zo ZZŠ ako ani z rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít. Vyčíslenie trov
právneho zastúpenia predložil v súlade s ustanoveniami Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. čím podľa
názoru žalobcu uniesol dôkazné bremeno čo do otázky vzniku a výšky vynaložených trov právneho

zastúpenia v trestnom a priestupkovom konaní. Poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo
veci sp. zn. 6Cdo/402/2015 zo dňa 28.04.2016, sp. zn. 3Cdo/153/2016 zo dňa 12.12.2017, sp. zn.
7Cdo/282/2018 zo dňa 29.05.2019. Má za to, že z vyššie uvedených rozhodnutí Najvyššieho súdu
SR jednoznačne vyplýva, že pri posudzovaní otázky škody titulom nároku na náhradu trov právneho
zastúpenia sa za skutočnú škodu považujú jednotlivé úkony právnej služby vyčíslené podľa Vyhlášky

MS SR č. 655/2004 Z.z.. Žalobca si v konaní na súde prvej inštancie splnil dôkaznú povinnosť, keď
predložil vyčíslenie trov právneho zastúpenia s uvedením jednotlivých úkonov právnej služby v trestnom
konaní ako aj v priestupkovom konaní, kde si uplatnil 9 úkonov právnej služby v trestnom konaní a
3 úkony právnej služby v priestupkovom konaní. Konštatoval, že súd prvej inštancie v napadnutom
rozsudku žiadnym spôsobom nerozporoval počet žalobcom uplatnených úkonov právnej služby. Vo

vzťahu k tvrdeniu, že žalovaný rozporoval výšku nároku na náhradu trov právneho zastúpenia, resp.
samotný nárok, uviedol, že na účinné popretie skutkových tvrdení žalobcu podľa § 151 ods. 2 CSP
nestačí len rozporovať tvrdené skutočnosti, ale žalovaný mal uviesť na základe akého titulu by žalobca
mal preukázať reálny úbytok na majetku žalobcu, a ktoré úkony právnej služby uplatnené žalobcom
nepovažuje za relevantné a z akého dôvodu. So zreteľom na pasivitu žalovaného v tomto smere

považuje žalobca uplatnený nárok na náhradu trov konania za medzi stranami nesporný a súdom prvej
inštancie nesprávne posúdený nárok. Žalobca má za to, že podľa ustálenej rozhodovacej praxe za
účelne vynaložené trovy konania sa považujú trovy vypočítané v zmysle Vyhlášky MS SR č. 655/2004
Z.z.. Žalobcovi vznikli v trestnom a následne priestupkovom konaní náklady - trovy konania spočívajúce
v náhrade trov právneho zastúpenia, náhrade hotových výdavkov a náhrade za stratu času. Trovy

právneho zastúpenia boli vyčíslené v súlade s § 12 a § 14 vyššie uvedenej Vyhlášky podľa vykonaných
právnych úkonov tak v trestnom konaní ako i v priestupkovom konaní. Uviedol, že žalobcovi titulom
nezákonne vzneseného obvinenia pre trestný čin nebezpečného vyhrážania vznikla škoda, na základe
vynaložených trov právneho zastúpenia, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s bránením sa žalobcu voči
nezákonnému rozhodnutiu orgánov činných v trestnom konaní a v súvislosti s bránením sa žalobcu

v rámci priestupkového konania. Tieto trovy boli bezprostredne vyvolané nezákonným rozhodnutím o
vznesení obvinenia a úkony obhajcu v trestnom konaní boli vykonané a cielené na zmenu nezákonného
stavu.Išloovýkonobhajobyvpredmetnomtrestnomkonaníapopostúpenívecivpriestupkovomkonaní.
Trovy by neboli vznikli, pokiaľ by žalobca nebol trestne a priestupkovo stíhaný. Príčinná súvislosť medzi
nezákonným rozhodnutím a touto škodou je daná. Žalobca bol oslobodený v trestnom konaní ako i

priestupkovom konaní, vznikol mu preto nárok na náhradu škody, a to aj vecnej škody, ktorú vynaložil
v súvislosti s úhradou trov právneho zastúpenia.

12. Uviedol, že na pojednávaní konanom vo veci dňa 12.10.2021 súd prvej inštancie vyslovil predbežný
právny názor v zmysle, ktorého mal žalobcov nárok na náhradu škody v časti nároku na náhradu trov

konania za dôvodne uplatnený. Konštatoval, že v konaní predložil vyčíslenie trov právneho zastúpenia
tak v trestnom konaní ako aj v následnom priestupkovom konaní, pričom pri vyčíslení trov právneho
zastúpenia vychádzal z ustanovení Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z.. Žalobca po preukázaní počtu
úkonov právnej služby spolu s predbežným právnym posúdením súdu prvej inštancie nepovažoval za
dôvodné a hospodárne uplatňovanie ďalších dôkazných prostriedkov čo do preukázania nároku na

náhradu trov právneho zastúpenia. Mal za to, že na základe predbežného právneho posúdenia súdom
zo dňa 12.10.2021 bolo stranám a ich zástupcom dostatočne zrejmé, aký výrok rozhodnutia vo veci
samej možno v časti nároku na náhradu škody titulom nároku na náhradu trov právneho zastúpenia
očakávať v nadväznosti na predbežné právne posúdenie. Súd týmto prezentoval relevantný právnyzáver, ktorý bol v prospech žalobcu. Namietal, že napriek takto vyslovenému právnemu názoru súd
prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na opačnom právnom názore a žalobu v časti nároku na
náhradu trov právneho zastúpenia zamietol. Urobil tak až v konečnom rozhodnutí bez toho, aby tento

zmenený právny názor stranám sporu predniesol pred vyhlásením rozsudku, či vyhlásením dokazovania
za skončené. Podľa názoru žalobcu ak sa súd prvej inštancie chcel od vysloveného právneho názoru na
pojednávaní dňa 12.10.2021 zásadným spôsobom odkloniť, čo malo bezprostredný vplyv aj na konečné
súdne rozhodnutie, bolo v záujme právnej istoty nevyhnutné, aby zmenu predbežného právneho
posúdenia vyslovil sporovým stranám pred skončením dokazovania. Súčasne sa súd prvej inštancie mal

v odôvodnení rozhodnutia s týmto odklonom náležite vysporiadať. Súd prvej inštancie sa v rozsudku
vôbec nevysporiadal so zmenou právneho názoru. Podľa žalobcu súd prvej inštancie bol povinný
umožniť stranám (žalobcovi) adekvátne reagovať na vzniknutú procesnú situáciu a vytvoriť im priestor
na uplatnenie primeraných prostriedkov procesného útoku vo vzťahu k ochrane ich subjektívnych
práv a oprávnených záujmov. To sa však nestalo a súd prvej inštancie žalobu zamietol bez toho,
aby žalobca mohol na zmenu predbežného právneho názoru súdu zareagovať. Žalobca má za to, že

súd prvej inštancie si neúplne splnil svoje povinnosti vyjadrené v ustanovení § 181 ods. 2 CSP, keď
počas vedenia pojednávaní vo veci uviedol svoje predbežné právne posúdenie veci, no zmenu tohto
predbežného právneho posúdenia veci nijako stranám neoznámil, čo malo za následok, že súd prvej
inštancie rozhodol prekvapivo. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn.
II. ÚS 503/2018-15 zo dňa 17.10.2018. Navrhol aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo

výroku I. čo do nároku na náhradu škody titulom náhrady trov konania a čo do výroku III. v zmysle § 388
Civilného sporového poriadku zmenil a žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi škodu vo výške 1.597,53
EUR v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na
náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 33,33% a nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100%, alebo aby rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušil a vrátil vec súdu

prvej inštancie na nové konanie a nové rozhodnutie.

13. Žalovaná, ktorá odvolaním napadla časť výroku II. rozsudku, ktorým súd prvej inštancie zaviazal
žalovanú zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 6.000,- eur v lehote 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku uviedla, že zásah do osobnostnej sféry poškodeného subjektu sám o sebe nepredstavuje

zákonný predpoklad uhrádzania nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z. z.. Nesúhlasila s názorom, podľa ktorého samotný vznik, resp. spôsobenie nemajetkovej ujmy nie
je potrebné v konaní preukázať, takýto výklad je podľa žalovanej v rozpore s právnou konštrukciou
uhrádzania nemajetkovej ujmy v peniazoch ustanovenej v § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.,
ako aj so samotnou judikatúrou. Podľa žalovanej žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno tak

vo vzťahu k samotnému vzniku nemajetkovej ujmy, ako ani vo vzťahu k príčinnej súvislosti medzi
nezákonným rozhodnutím a vznikom žalobcom tvrdenej nemajetkovej ujmy. Namietala, že v konaní
nebolo preukázané samotné zhoršenie zdravotného stavu žalobcu. V konaní nebola predložená žiadna
lekárska správa, žiadne vyjadrenie lekára a ani žiadne hoci len potvrdenie o práceneschopnosti, ktoré by
preukazovalozhoršeniezdravotnéhostavužalobcuodobdobiavydaniaUzneseniaovzneseníobvinenia

sp. zn. ČVS: S.-XXX/PB-L. zo dňa 12.5.2016, navyše podľa tvrdenia žalobcu je jeho zdravotný stav
kontinuálne zhoršený od jedinej uvádzanej práceneschopnosti, ktorá mala trvať v období od 14.04.2016
do 23.04.2016. Z uvedeného dôvodu podľa žalovanej nie sú splnené podmienky vôbec na priznanie
náhradynemajetkovejujmyzanegatívneovplyvneniezdravotnéhostavužalobcuUznesenímovznesení
obvinenia sp. zn. ČVS: S.-XXX/PB-L. z 12.5.2016 a s ním súvisiacim trestným konaním. Uviedla,

že ak by aj samotné zhoršenie zdravotného stavu žalobcu bolo v konaní preukázané, podstatnou
skutkovou okolnosťou je prepustenie žalobcu, zo spoločnosti Slovnaft, a. s., po 37 rokoch okamžitým
skončením pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka
práce sp. zn. 15100/2016/76 zo 14.04.2016 pre závažné porušenie pracovnej disciplíny. Tvrdeniam
žalobcu o jeho váženom postavení u zamestnávateľa spoločnosti Slovnaft, a. s., dobrej povesti a

dobrom mene pred vznesením obvinenia odporuje podľa žalovanej okrem skutočností uvádzaných v
okamžitom skončení pracovného pomeru zo 14.04.2016 aj objednanie detektívnej služby samotným
zamestnávateľomspoločnosťouSlovnaft,a.s.,nazabezpečeniebezpečnostiA..J.Y.ajehomajetkudňa
21.03.2016. Konštatovala, že žalobcom jediná tvrdená práceneschopnosť, od ktorej je podľa žalobcu
kontinuálne zhoršený jeho zdravotný stav, mala trvať práve po tomto okamžitom skončení pracovného

pomeru datovaného dňom 14.04.2016, a to v období od 14.04.2016 do 23.04.2016. Poukázala na
to, že Uznesenie o vznesení obvinenia sp. zn. ČVS: S.-XXX/PB-L. bolo vydané dňa 12.5.2016. Teda
ak by aj samotné zhoršenie zdravotného stavu žalobcu bolo v konaní preukázané, čo nebolo, podľa
žalovanej v konaní nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi žalobcom tvrdeným zhoršenímzdravotného stavu a Uznesením o vznesení obvinenia sp. zn. ČVS: S.-XXX/PB-L. z 12.5.2016 a s
ním súvisiacim trestným konaním. Uvedené sa podľa žalovanej obdobne vzťahuje aj na negatívne
ovplyvnenie rodinných vzťahov žalobcu práve Uznesením o vznesení obvinenia sp. zn. ČVS: S.-

XXX/PB-L. z 12.5.2016 a s ním súvisiacim trestným konaním. Podľa názoru žalovanej o dlhodobo
narušených rodinných vzťahoch svedčí jednak zlý vzťah žalobcu s jeho synom E. H., ktorý to uvádzal vo
svojej výpovedi, jednak synmi žalobcu popísané spolužitie v manželstve ako spolubývajúcich a tvrdené
zvažovanierozvodusamotnýmžalobcompotakmer40-tichrokochmanželstva,anadruhejstranenijako
neovplyvnený priateľský vzťah s jediným konkretizovaným priateľom žalobcu Ľ.N. Z., ktorý bol zároveň

žalobcom aj navrhnutý ako svedok a v konaní vypočutý. Podľa žalovanej v konaní nebola preukázaná
tak intenzita negatívneho ovplyvnenia rodinných vzťahov odôvodňujúca priznanie nemajetkovej ujmy,
ako ani príčinná súvislosť medzi tvrdeným zhoršením rodinných vzťahov žalobcu a Uznesením o
vznesení obvinenia sp. zn. ČVS: S.-XXX/PB-L. z 12.5.2016 a s ním súvisiacim trestným konaním, pričom
podľa vykonaného dokazovania príčinou tvrdeného zhoršenia rodinných vzťahov žalobcu je povaha a
správanie samotného žalobcu. S poukazom na uvedené podľa žalovanej nie sú splnené podmienky

vôbec na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy za negatívne ovplyvnenie rodinných vzťahov žalobcu
Uznesením o vznesení obvinenia sp. zn. ČVS: S.-XXX/PB-L. z 12.5.2016 a s ním súvisiacim trestným
konaním. Navrhla napadnutý rozsudok vo výroku II. zmeniť a žalobu v časti na zaplatenie nemajetkovej
ujmy zamietnuť. V prípade ak by mal odvolací súd na vec iný názor s poukazom na ustanovenie § 232
ods. 3 druhej vety CSP navrhla určiť na plnenie 30 dňovú lehotu, z dôvodu schvaľovacieho procesu

úhrady a z dôvodu administratívno-časovej náročnosti tohto procesu.

14. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej nesúhlasil s argumentáciou žalovanej v podanom
odvolaní a rozsudok v žalovanou napadnutom výroku II. považuje za vecne správny. Nepovažuje za
dôvodné tvrdenie žalovanej, podľa ktorého je pre priznanie nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným

rozhodnutím nevyhnutné aby poškodený preukazoval aký zásah mu bol nezákonne vznesením
obvinením voči jeho osobe spôsobený, nakoľko tak ako žalobca vo svojich písomných vyjadreniach
a ústnych prednesoch v konaní uviedol, v zmysle judikatúry najvyšších súdnych autorít (viď. nález
Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 754/2016, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/125/2019,
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/44/2017) samotné vydanie nezákonného rozhodnutia

spôsobuje negatívny zásah do života dotknutej osoby. Konštatoval, že napriek predmetnému právnemu
názoru najvyšších súdnych autorít, v konaní preukázal zásah nezákonného rozhodnutia do jednotlivých
sfér života žalobcu, a to prostredníctvom výpovedí svedkov, ktorí boli vypočutí na pojednávaní konanom
vo veci dňa 19.01.2022, ako i zo samotnej výpovede žalobcu uskutočnenej na pojednávaní konanom
vo veci dňa 12.10.2021. Podľa žalobcu Uznesenie o vznesení obvinenia sp. zn. ČVS: S.-XXX/PB-L.

zo dňa 12.05.2016 jednoznačne negatívne ovplyvnilo jeho osobný, súkromný a pracovný život, ktorého
kvalita zdravia a vzťahov už nikdy nebude taká akou bola pred vznesením obvinenia. K argumentácii
žalovanej, že v bode 48. napadnutého rozsudku súd prvej inštancie konštatuje, že na priznanie nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy nestačí samotné konštatovanie závažných následkov do života žalobcu,
ale že tieto je potrebné aj preukázať, čo podľa názoru žalovanej nebolo žalobcom splnené uviedol, že

súd prvej inštancie v bode 48. napadnutého rozsudku neriešil otázku existencie nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy, resp. splnenia podmienok na jeho priznanie, nakoľko tieto skutočnosti podrobne
zdôvodnil v bode 47. napadnutého rozsudku, kde sa zároveň stotožnil s argumentáciou žalobcu podľa
ktorej judikatúra najvyšších súdnych autorít považuje samotné vydanie nezákonného rozhodnutia za
taký vážny zásah do života poškodeného, ktoré samo o sebe zakladá nárok na priznanie nároku

na náhradu nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie sa v bode 48. napadnutého rozsudku zaoberal
iba otázkou výšky priznanej nemajetkovej ujmy, kde v kontexte žalobcom uplatnenej sumy v rozsahu
15.000,- EUR, súd prvej inštancie uviedol, že z vykonaného dokazovania nevyplynula existencia takých
nezvrátiteľných následkov (napr. úplná strata rodiny), ktoré by odôvodňovali žalobcom uplatnenú výšku
na náhrad u nemajetkovej ujmy v rozsahu 15.000,- eur, a preto žalobcom uplatnenú sumu nemajetkovej

ujmysúdprvejinštancieponížilnasumuvovýške6.000,-eur.Zdôraznil,žesúdprvejinštancievžiadnom
z bodov odôvodnenia napadnutého rozsudku neuviedol, že neboli splnené podmienky pre priznanie
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, a rovnako ani neuviedol, že je potrebné preukazovať vznik
nemajetkovej ujmy žalobcom v súvislosti s nezákonne vydaným rozhodnutím, tak ako uvádza žalovaná
v podanom odvolaní. Nesúhlasil s argumentáciou žalovanej o nepreukázaní príčinnej súvislosti zásahu

nezákonného rozhodnutia do osobného života žalobcu, a to tak v oblasti zdravotného stavu ako aj v
oblasti rodinných väzieb. Konštatoval, že z výpovede žalobcu a zo svedeckých výpovedí vyplynulo, že
zdravotný stav žalobcu sa zhoršoval kontinuálne v období počas vedenia trestného stíhania voči jeho
osobe, a nie že sa tento zhoršil výlučne počas trvania vyššie uvedenej pracovnej neschopnosti žalobcu.15. K údajnej agresivite žalobcu, ktorá mala viesť k zhoršeniu rodinných vzťahov, v ktorej súvislosti
žalovaná odkázala na odôvodnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru sp. zn. 15100/2016/76

zo dňa 14.04.2016 uviedol, že pokiaľ žalovaná poukazuje na odôvodnenie oznámenia o skončení
pracovného pomeru, tak žalobca zdôrazňuje že údajný skutok ktorý mal byť dôvodom pre okamžité
skončenie pracovného pomeru žalobcu u zamestnávateľa - spoločnosti Slovnaft, a.s. bol následne
predmetom trestného stíhania na základe nezákonne vzneseného obvinenia voči osobe žalobcu, s
tým že trestné stíhanie bolo zastavené z dôvodu že nebolo preukázané, že sa stal skutok pre ktorý

bolo žalobcovi vznesené obvinenie. Taktiež bolo následne zastavené aj priestupkové konanie z dôvodu
nepreukázania, že by sa údajného skutku mal dopustiť žalobca. Rovnako tak žalobca v tomto kontexte
zdôraznil, že otázka platnosti skončenia pracovného pomeru žalobcu je predmetom súdneho konania
vedeného Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. 17Cspr/3/2016, v rámci ktorého bolo vydané
neprávoplatné rozhodnutie (rozsudok Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 17Cspr/3/2016 zo dňa
27.10.2021), ktorým bolo rozhodnuté, že skončenie pracovného pomeru zamestnávateľom Slovnaft,

a.s. so žalobcom ako zamestnancom bolo neplatné. So zreteľom na tieto skutočnosti považuje za
nedôvodnú argumentáciu žalovanej ohľadne údajnej vrodenej agresivite žalobcu, ktorá by mala byť
príčinou rozvratu vzťahov v rodine žalobcu. Žalobca nepovažuje za pravdivé ani tvrdenie žalovanej
ohľadne dlhodobo narušených vzťahov žalobcu s manželkou ako aj so synom E. H.. Skonštatoval, že
zo svedeckej výpovede oboch synov žalobcu jednoznačne vyplynulo, že k zhoršeniu vzťahov medzi

žalobcom a manželkou a žalobcom a oboma synmi došlo až po vydaní nezákonného rozhodnutia,
kedy sa žalobca pod tlakom trestného stíhania, krivdy z nespravodlivého rozhodnutia a bezbrannosti
voči štátnej moci cítil frustrovaný, čoho následkom bol žalobca psychicky deprimovaný, čo v priamej
príčinnej súvislosti malo dopad aj na vzťahy v rodine. Pod vplyvom negatívne zmeneného správania
sa žalobcu došlo pochopiteľne automaticky k zhoršeniu rodinných vzťahov. Ďalej uviedol, že okrem

zmeny v správaní sa žalobcu vznesenie obvinenia malo negatívny dopad aj na pracovný a študijný život
rodinných príslušníkov žalobcu, a to manželky a syna E. H., ktorí ako štátni zamestnanci a syn E. H.
ako študent Akadémie Policajného zboru SR boli postihnutí pre vznesenie obvinenia žalobcovi, keď
manželkažalobcubolapreradenávzamestnanínafunkčnenižšiupracovnúpozíciu,synE.H.bolnútený
úplne zmeniť zamestnávateľa a syn E. H. mal problém pri štátniciach na Akadémii Policajného zboru v

Bratislave. Žalobca zdôraznil, že tento nedôvodný postih v pracovnom a študijnom živote jeho rodinných
príslušníkov taktiež prispel k zhoršeniu rodinných vzťahov, keď mu jeho rodinní príslušníci vyčítali a
dávali za vinu negatívne zásahy v pracovnej a študijnej sfére titulom nezákonne vzneseného obvinenia
voči žalobcovi. Žalobca má za to, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil splnenie podmienok
pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.

16. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu skonštatovala, že považuje výroky I. a III. rozsudku súdu
prvej inštancie za zákonné a vecne správne a predmetné odvolanie žalobcu za nedôvodné v celom
rozsahu. Nesúhlasila s názorom, podľa ktorého samotný vznik škody spočívajúcej vo vynaložených

trovách konania nie je potrebné v konaní preukázať, takýto výklad je podľa žalovanej v rozpore s
právnou konštrukciou uhrádzania skutočnej škody ustanovenej v § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.
z., ako aj s konštantou judikatúrou, príkladmo Rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 23.02.2011, sp. zn.
25 Cdo 2091/2008, podľa ktorého cit.: „Škodou zákon rozumie ujmu, ktorá nastala (prejavuje sa) v
majetkovej sfére poškodeného (spočíva v zmenšení jeho majetkového stavu) a je objektívne vyjadriteľná

všeobecným ekvivalentom, t. j. peniazmi, a je teda napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia,
predovšetkým peniazmi. Poškodený je povinný vznik škody na svojej strane preukázať a v konaní o
nároku na náhradu škody tak na ňom spočíva dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla.“ Citované
znenia judikatúry, na ktorú sa žalobca vo svojom odvolaní odvoláva, sa podľa žalovanej na preukázanie
vzniku škody spočívajúcej vo vynaložených trovách konania nevzťahujú, resp. sa vzťahujú na vyčíslenie

trov konania, príp. na nemajetkovú ujmu. Konštatovala, že na nepreukázanie vzniku skutočnej škody
spočívajúcej vo vynaložených trovách konania dôkazom, resp. dokladom, ktorý by preukazoval, že sa
majetok žalobcu o žalovanú sumu skutočne zmenšil, namietala už vo vyjadrení k žalobe z 24.10.2019
bod VII., ako aj v prednese záverečnej reči na pojednávaní konanom dňa 29.04.2022, po ktorom žalobca
uviedol, že nemá žiadne iné prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany. K namietanému

predbežnému právnemu posúdeniu veci na pojednávaní konanom dňa 12.10.2021, uviedla, že súd
sa nevyjadroval k namietaniu žalovanej nepreukázania vzniku skutočnej škody spočívajúcej vo
vynaložených trovách konania žalobcom dôkazom, resp. dokladom, ktorý by preukazoval, že sa majetok
žalobcu o žalovanú sumu skutočne zmenšil, ale v tej časti sa vyjadroval k spochybneniu žalovanouvyčíslenia trov právneho zastúpenia, a teda záver predmetnej doslovne prepísanej časti sa nevzťahuje
na samotný nárok na náhradu trov konania, ako to preformuloval žalobca, ale vzťahuje sa len na výšku
uplatnených trov konania.

17. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej k odvolaniu nepovažoval tvrdenia žalovanej vo
vyjadrení za dôvodné a trval na ním uvedenej argumentácii v podanom odvolaní. Podľa žalobcu
argumentácia, podľa ktorej nie je nutné preukazovať zmenšenie majetkového stavu žalobcu čo do
nároku na náhradu trov právneho zastúpenia je v rozpore s konštantnou judikatúrou. Uviedol, že

žalovaná žiadnym spôsobom bližšie nešpecifikovala právny názor tvrdenej konštantnej judikatúry v
tejto oblasti a nevysporiadala sa s judikatúrou najvyšších súdnych autorít, na ktorú v súvislosti s
preukazovaním nároku na náhradu trov právneho zastúpenia žalobca v podanom odvolaní odkázal,
pričom ani bližšie nekonkretizovala údajnú konštantnú judikatúru s ktorou by mal byť v rozpore žalobcom
tvrdený právny názor. Zastáva názor, že žalovaná nepreukázala existenciu nutnosti preukazovania
skutočného zmenšenia majetku poškodeného, čo do vzniku škody titulom nároku na náhradu trov

právneho zastúpenia. Žalobca trvá na skutočnosti, že v konaní uniesol dôkazné bremeno čo do
uplatneného nároku na náhradu škody titulom vynaložených trov právneho zastúpenia, a to predložením
vyčíslenia jednotlivých úkonov právnej služby v súlade s Vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Nesúhlasil s názorom žalovanej, že súd
prvej inštancie sa v rámci predbežného právneho názoru vysloveného na pojednávaní konanom vo

veci dňa 12.10.2021 nevyjadril k otázke dôvodnosti nároku na náhradu škody titulom uplatnených trov
právneho zastúpenia, ale tento predbežný právny názor uviedol výlučne k žalobcom uplatnenej výške
trov právneho zastúpenia. Uvedenú argumentáciu žalovanej žalobca odmieta, a to najmä v kontexte
vyjadrenia súdu prvej inštancie, ktorý podľa žalobcu jednoznačne uviedol, že tak ako boli trovy právneho
zastúpenia žalobcom uplatnené sú dôvodné. Uviedol, že z obsahu predbežného právneho posúdenia

vysloveného súdom prvej inštancie na pojednávaní konanom vo veci dňa 12.10.2021, a to „vychádzam
z toho zatiaľ, že tak ako boli tie trovy uplatnené, že sú dôvodné“, je podľa názoru žalobcu nepochybné,
že dôvodnosť uplatneného nároku žalobcu na náhradu škody titulom vynaložených trov právneho
zastúpenia v trestnom a priestupkovom konaní sa vzťahovala tak na právny dôvod uplatneného nároku,
ako i na výšku uplatneného nároku. Žalobca má za to, že nie je logické aby súd prvej inštancie

tvrdil, že má za preukázanú výšku uplatnených trov právneho zastúpenia, ak by nemal preukázanú
samotnú dôvodnosť uplatneného nároku. Pokiaľ by súd prvej inštancie pri vyslovení predbežného
právneho názoru nemal za preukázaný právny základ uplatneného nároku nebol by sa zaoberal otázkou
sumy uplatnených trov právneho zastúpenia. Z uvedeného dôvodu považuje žalobca argumentáciu
žalovanej za nerelevantnú. K tvrdeniu žalovanej, že nepreukázanie vzniku škody žalobcom čo do

uplatnenéhonárokunanáhradutrovprávnehozastúpeniažalovanánamietalatakvovyjadrenížalovanej
zo dňa 24.10.2019, ako aj v rámci záverečnej reči uviedol, že v kontexte predbežného právneho
posúdenia veci súdom prvej inštancie, ktoré sa uskutočnilo na pojednávaní, ktoré bolo vytýčené po
predložení predmetného vyjadrenia žalovanej, a kedy súd prvej inštancie mal za preukázanú dôvodnosť
uplatneného nároku, s ohľadom na zásadu hospodárnosti konania nepovažoval žalobca za potrebné

predkladať dôkazy na preukázanie nároku ktorý bol súdom prvej inštancie vyhodnotený ako dôvodný.
Skonštatoval, že vzhľadom na skutočnosť, že súd prvej inštancie pred vyhlásením uznesenia, ktorým
ukončil dokazovanie vo veci, neuviedol zmenu právneho posúdenia čo dôvodnosti uplatneného nároku
na náhradu trov právneho zastúpenia, nemal žalobca vychádzajúc z predbežného právneho posúdenia
prezentovaného súdom na pojednávaní konanom dňa 12.10.2021, žiaden dôvod navrhovať ďalšie

dôkazy na doplnenie dokazovania.

18. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolania sporových strán
boli podané včas (§ 362 ods. 1 CSP) oprávnenými osobami - stranami v neprospech, ktorých bolo
rozhodnutie vydané (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1

CSP) po skonštatovaní, že odvolania sporových strán majú zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP)
a že odvolatelia v odvolaniach použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (žalobca § 365 ods. 1 písm.
b),f),h) CSP a žalovaná § 365 ods.1 písm. f),h) CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach
daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolaní (§ 380 CSP) postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k

záveru, že odvolania sporových strán nie sú dôvodné.

19. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodní obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

20. Podľa § 1 ods. 1 písmeno a/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci tento zákon upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej
moci pri výkone verejnej moci.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu,
ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,

c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu
spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní

alebo správnom konaní.

Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má
účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda
spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje

o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal
proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto

podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,

o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4a
11.

Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne
oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať
uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže

poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu,
ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, ženeuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

Podľa§17ods.1zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmoci
a o zmene niektorých zákonov uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje
inak.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.
Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje

s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže
byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa
osobitného predpisu.

Podľa§18ods.1zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmoci
a o zmene niektorých zákonov náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania,
ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody

alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie
zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

Podľa § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré

zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná
odmena advokáta. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody pred príslušným orgánom.

21. S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 387 ods. 2 CSP, prihliadajúc na obsah súdneho

spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v procesnom postupe súdu prvej
inštancie žiadne vady v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi
sa odvolaniami napadnutého rozsudku, a v podrobnostiach na ne poukazuje. V posudzovanej veci súd
prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých
pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanej zaplatenia žalovanej sumy,

titulom náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánmi
verejnej moci, jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky
rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán a z obsahu spisu
vyšli najavo, pričom správne vychádzal z výsledkov dokazovania vykonaného v konaní vedenom na
súde prvej inštancie a vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov.

Vec posúdil správne i po právnej stránke, keď na zistený skutkový stav aplikoval príslušné zákonné
ustanovenia. Svoje zistenia a závery, aj riadne odôvodnil a vysporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi
sporových strán súvisiacimi s predmetom konania.

22. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, to zn.
vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho
predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkovýstav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis,
než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný
skutkový stav inak nesprávne aplikoval. Súd prvej inštancie v danom prípade skutkové zistenia podradil

pod správne hmotnoprávne predpisy a vyvodil z nich správne právne závery a preto odvolací dôvod
podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP nebol naplnený.

23. V konaní nebol naplnený ani odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b CSP, že súd prvej
inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočnila jej patriace procesné

práva v tej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Je potrebné poukázať na to, že
právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva
patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických
a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním
využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý
súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s

jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne
záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k
spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (pozri napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Podľa posúdenia odvolacieho súdu nemožno

odôvodnenie napadnutého rozsudku v žiadnom prípade považovať ani za nepreskúmateľné a preto
túto odvolaciu námietku žalobcu odvolací súd posúdil len ako nespokojnosť odvolateľa so závermi
prezentovanými súdom prvej inštancie a vyhodnotil ju ako neopodstatnenú.

24. K odvolaciemu dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie
súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a
zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel
formálnej logiky. Citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové
zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke, ktoré nemajú

v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP a to vzhľadom na to, že súd vzal
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak
nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej

inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení
dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z
hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok
hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z procesných
ustanovení týkajúcich sa dokazovania. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený

odvolací dôvod nie je vo vzťahu k odvolaniami napadnutými výrokmi naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej
inštancie nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z obsahu listín nevyplynuli, ani inak
nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli predloženými
listinnými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by
výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z

ustanovení druhého dielu Civilného sporového poriadku alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval
nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.
25. Súd prvej inštancie správne právne kvalifikoval žalobou uplatnený nárok ako nárok na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. a skúmal splnenie
jednotlivých predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu v zmysle tohto právneho predpisu. V

zmysle ustanovenia čl. 46 ods. 3 Ústavy SR „každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym
úradnýmpostupom“.CitovanéustanovenieÚstavySRzakladáprávoosobyvočištátunanáhraduškody,
ktorá tejto osobe bola spôsobená nezákonným rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci. Toto
právo je potom konkrétne upravené v ustanoveniach zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. V zmysle ust. § 3 ods. 1 písm. a/ zák. č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
toho zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.26. Pri právnom posúdení základu nároku na náhradu škody postupoval súd prvej inštancie v súlade s
ustálenou judikatúrou a rozhodovacou praxou súdov SR, v súlade s čl. 2, ods. 1,2 Základných

princípov CSP, keďže štát zodpovedá aj za škodu, ktorá bola poškodenému spôsobená začatím a
vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu.
Pri posudzovaní základu nároku sa tu neposudzuje správnosť rozhodnutia orgánu štátu z hľadiska
prípadného porušenia právnej povinnosti a zavinenia, rozhodujúcim kritériom pre posúdenie zákonnosti
konania vedeného orgánom verejnej moci je procesný výsledok tohto konania. Zmyslom právnej úpravy

zodpovednosti štátu za škodu je to, aby každá ujma, spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom
štátu bola odčinená (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4MCdo/15/2009).

27. V tomto smere taktiež odvolací súd poukazuje na odôvodnenie nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I.
ÚS 540/2016, ako aj odôvodnenie nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 754/2016 zo dňa 24.1.2017,
z ktorého vyplýva právny názor, že ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade

trestného stíhania, ktoré je skončené oslobodením spod obžaloby, či zastavením trestného stíhania, je
potrebné hľadať nielen v článku 46 ods. 3 Ústavy SR a článku 36 Listiny základných práv a slobôd, ale vo
všeobecnej rovine aj v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát považovaný za právny
štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorými zasahuje do základných
práv jednotlivca. V tejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné

podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie skutočne v trestnom konaní potvrdilo. Ak orgány v činné v
trestnom konaní dospejú k rozhodnutiu, ktoré sa neskôr ukáže ako nezákonné, ide vo vzťahu k stíhanej
osobe o postup porušujúci základné ľudské práva. Ak má byť jednotlivec povinný podrobiť sa úkonom
trestného konania, musí existovať garancia, že v prípade preukázania, že trestnú činnosť nespáchal,
dostane sa mu odškodnenie za všetky úkony, ktorými bol zo strany štátu podrobený.

28. Pre vznik nároku na náhradu škody treba preukázať existenciu základných predpokladov vzniku
zodpovednosti, teda samotná existencia škody ešte takúto zodpovednosť nezakladá. Zodpovednosť
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení
troch podmienok: 1. existencii nezákonného rozhodnutia, 2. vzniku škody, 3. príčinnej súvislosti medzi

nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. V prejednávanom spore žalobca označil ako nezákonné
rozhodnutie uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi zo dňa 12.05.2016 vydané OR PZ v Bratislave
II, OO PZ Podunajské Biskupice ČVS: S.-XXX/PB-L.-XXXX. Spornosť (neexistencia) nezákonného
rozhodnutia nebola v odvolacom konaní namietaná.

29. Podstatou odvolacích námietok žalovanej bola výška priznanej nemajetkovej ujmy prípadne
neexistencia príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a nemajetkovou ujmou. Určenie výšky
nemajetkovej ujmy má byť vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu v súlade s požiadavkou
spravodlivosti. Úvaha však nemôže byť svojvoľná a nepreskúmateľná. Súd musí mať preukázanú
najmä skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru, že zadosťučinenie podľa prvého odseku § 17

zákona č. 514/2003 Z.z. nie je postačujúce, predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu
nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine, v spoločnosti a
podobne (pozri R 21/1995, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. decembra 2012 sp.
zn. 7Cdo/145/2011).

30. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v prejednávanom spore iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
žalobcovi nezákonným rozhodnutím. Súd prvej inštancie vychádzal z okolností, za ktorých došlo k
trestnému stíhaniu žalobcu, ktorý bol v čase trestného konania, ktoré sa viedlo proti nemu za skutok,
pri ktorom napokon prokuratúra ustálila, že nejde o trestný čin a postúpila vec žalobcu Obvodnému

úradu v Bratislave, pretože mala za preukázané, že nejde o trestný čin ale o skutok, ktorý by mohol
byť priestupkom, a po prejednaní priestupku bolo konanie zastavené, bezúhonným občanom. Trestné
konanie, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie, sa viedlo viac ako rok a ovplyvnilo zdravotný
stav žalobcu a jeho rodinné vzťahy. Pokiaľ ide o vyjadrenie miery, akou trestné stíhanie zasiahlo
poškodenú osobu, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom,

spoločenskom, či inom prostredí, prípadne na zdraví poškodenej osoby. Odvolací súd sa stotožnil so
záverom súdu prvej inštancie, že boli preukázané predpoklady pre priznanie nemajetkovej ujmy, t.j.
vznik škody a príčinná súvislosť medzi trestným stíhaním a touto škodou.31. Súd prvej inštancie vychádzal z vykonaného dokazovania a to z výsluchu žalobcu a svedkov
ktorými mal preukázanú príčinnú súvislosť medzi trestným stíhaním a škodou. Kritériá, ktoré viedli súd
prvej inštancie k priznaniu nemajetkovej ujmy žalobcovi, odvolací súd považoval za podstatné

v časti týkajúcej sa toho, že trestné stíhanie je vždy závažným zásahom do slobody jednotlivca a
vyvoláva negatívny dopad na osobný, rodinný, spoločenský, pracovný život aj zdravie toho, koho
sa trestné stíhanie týka. Trestné stíhanie žalobcu negatívne ovplyvnilo jeho súkromný život už len
tým, že prebehlo trestné stíhanie, opodstatnenosť a dôvodnosť ktorého napokon nebola preukázaná,
lebo došlo k jeho zastaveniu, pretože spáchanie skutku, o ktorom sa konalo, nebolo obvinenému z

priestupku preukázané. Je nepochybné, že už len samotné trestné stíhanie je spôsobilé vyvolať u osoby
vážnu traumu a pocity frustrácie. Možno predpokladať, že trestné stíhanie výrazne zasiahlo žalobcu a
zanechalo negatívne následky na fyzickom zdraví a na psychike žalobcu, nakoľko náhla zmena života,
neistota a aj prebiehajúce trestné konanie, ktoré sa viedlo viac ako rok, keď človek neustále myslí iba
na vzniknutú situáciu a v danom momente pre neho ťažko riešiteľnú, považujúcu za krivdu spáchanú na
jeho osobe, to všetko musí nepochybne veľmi zasiahnuť človeka, ktorý doposiaľ nebol súdne trestaný.

Odvolací súd preto nepopiera tú skutočnosť, že to všetko negatívne zasiahlo žalobcu a odrazilo sa na
jeho fyzickom zdraví. Vychádzajúc zo skutkového stavu tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, odvolací
súd má za to, že priznaná výška nemajetkovej ujmy za trestné konanie vo výške 6.000 eur je primeraná.
K návrhu žalovanej na určenie 30 dňovej lehoty na plnenie z dôvodu zabezpečenia plnenia z hľadiska
schvaľovacieho procesu úhrady a z dôvodu administratívno-časovej náročnosti tohto procesu odvolací

súd uvádza, že lehota na plnenie je stanovená v § 232 ods. 3 CSP a v zásade tvorí tri dni. Len v
odôvodnenýchprípadochmôžesúdurčiťlehotudlhšiu.Dlhšiulehotusúdstanovípodľaokolnostídaného
prípadu, napr. podľa sociálnej a rodinnej situácie, zdravotného stavu osoby, ktorej sa ukladá povinnosť,
a pod. Administratívno-časová náročnosť schvaľovacieho procesu nie je podľa názoru odvolacieho súdu
taký dôvod, pre ktorý je potrebné určiť 30-dňovú lehotu na plnenie.

32. Podstatou odvolania žalobcu bol zamietnutý nárok na náhradu škody titulom nároku na náhradu trov
právneho zastúpenia v trestnom konaní a v nasledujúcom priestupkovom konaní vo výške 1.597,53 eur.
Ohľadom tohto nároku zostalo sporným unesenie dôkazného bremena ohľadne zmenšenia majetku
žalobcu o sumu trov právneho zastúpenia, ktorej náhrady sa v konaní domáhal. Súd prvej inštancie

mal za to, že žalobca v konaní nepreukázal, že mu škoda skutočne vznikla. Žalobca s týmto názorom
súdu prvej inštancie nesúhlasil a mal za to, že súd prvej inštancie nesprávne vec posúdil. Nesúhlasil
so skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie a právnym posúdením preukázania výšky škody titulom
trov právneho zastúpenia, a to potrebou preukázania reálneho zmenšenia majetku, nakoľko táto podľa
jeho názoru nevyplýva tak zo ZZŠ ako ani z rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít. Predložil

vyčíslenie trov právneho zastúpenia v súlade s ustanoveniami Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. čím
podľanázoružalobcuuniesoldôkaznébremenočodootázkyvznikuavýškyvynaloženýchtrovprávneho
zastúpenia v trestnom a priestupkovom konaní.

33. Je nepochybné, že v zmysle § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z náhrada škody zahŕňa aj náhradu

trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie, alebo
rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení
osobnej slobody alebo vykonané zadržanie v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené, alebo
bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu pričom odmena
advokáta za právne zastupovanie sa určí ako tarifná odmena. Zo súdnej judikatúry ale tiež z poznatkov

právnej teórie vo všeobecnosti tiež vyplýva, že je to žalobca, kto musí preukázať v konaní existenciu
podmienok zodpovednosti žalovaného za škodu. To znamená, že existenciu nezákonného rozhodnutia
orgánu verejnej moci, resp. nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, ako aj existenciu škody
a príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom a škodou (eventuálne nemajetkovou ujmou) musí preukázať žalobca. Podmienky

vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom sú stanovené kumulatívne a v prípade nesplnenia čo i len jednej z
nich nie je daná táto zodpovednosť. To znamená, že ak osoba, ktorá sa cíti byť poškodená orgánom
verejnej moci pri výkone verejnej moci, neunesie dôkazné bremeno týkajúce sa preukázania existencie
niektorej z podmienok vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, je možné

(potrebné) žalobu o náhradu škody bez ďalšieho zamietnuť. Žalobca si ako majetkovú ujmu uplatnil vo
výške 1.597,53 eur titulom účelne vynaložených trov právneho zastúpenia, ktoré mu vznikli v konaní,
v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané a v nasledujúcom priestupkovom konaní (§ 18 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z.z.) t.j., ktoré vznikli v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Výškunároku na náhradu škody ako majetkovej ujmy si žalobca uplatnil vyčíslením trov právneho zastúpenia
za úkony právnej služby v týchto konaniach podľa vyhlášky 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb. Vychádzajúc z obsahu spisu ako aj samotného odvolania

žalobcu odvolací súd plne súhlasí so súdom prvej inštancie, že žalobca žiadnym dôkazom nepreukázal,
že tieto trovy právneho zastúpenia v žalovanej výške aj skutočne uhradil t.j. nepreukázal, že došlo k
zmenšeniu jeho majetku o predmetnú sumu. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že náhrada škody
akomajetkovejujmyvždysúvisísozníženímmajetku(alebozjehonezvýšením)apretojepotrebnévždy
preukázaťanielentvrdiť,žekzníženiumajetkužalobcuouvedenúsumuajskutočnedošlo.Rozhodnutie

súdu prvej inštancie, ktorý nárok žalobcu na úhradu škody titulom účelne vynaložených trov konania
(právneho zastúpenia) v trestnom a priestupkovom konaní zamietol ako nepreukázaný je preto vecne
správne.
34. V rámci svojej odvolacej argumentácie žalobca uviedol rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, z ktorých
podľa jeho názoru jednoznačne vyplýva, že pri posudzovaní otázky škody titulom nároku na náhradu
trov právneho zastúpenia sa za skutočnú škodu považujú jednotlivé úkony právnej služby vyčíslené

podľa Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z.. Uvedený záver odvolací súd ničím nespochybňuje a súhlasí
s ním, ale zároveň dodáva, že žalobca citované rozhodnutia NS SR nesprávne interpretoval, nakoľko
sa nevzťahujú na samotný vznik škody spočívajúcej vo vynaložených trovách konania ale na
vyčíslenie ich výšky v súlade s Vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z.z. Príkladmo z rozhodnutia sp. zn. 6 Cdo
402/2015 vyplýva, že žalobca na základe mandátnej zmluvy zo 6. júla1998 uzavretej s advokátom JUDr.

P. uhradil postupne advokátovi dohodnutú paušálnu odmenu za úkony obhajoby v trestnom konaní,
čim došlo k zníženiu jeho majetku v priamej príčinnej súvislosti s konaním štátneho orgánu. Dovolací
súd dospel k právnemu názoru, podľa ktorého pre účely náhrady škody spočívajúcej v nákladoch
vynaložených poškodeným (obvineným) na obhajobu v trestnom konaní podľa zákona č. 58/1969 Zb.,
treba skutočnú škodu interpretovať v zmysle účelne vynaložených nákladov, za ktoré treba považovať

náklady vo výške odmeny advokáta za zastupovanie klienta v trestnom konaní určenej podľa ustanovení
zvláštneho právneho predpisu o tarifnej odmene. Najvyšší súd tu riešil otázku v súvislosti s odmenou za
zastupovanie advokátom a skonštatoval, že aj v prípade, ak sa klient s advokátom dohodne na zmluvnej
odmene, pri určení nákladov konania, ktorých náhrada sa priznáva proti inej fyzickej či právnickej osobe,
sa výška odmeny advokáta určí podľa ustanovení vyhlášky o tarifnej odmene. V danom konaní nebola

spochybnená výška dohodnutej odmeny medzi žalobcom a advokátom v trestnom konaní, preukázanie
jej vyplatenia a ani skutočnosť, že dohoda o odmene (mandátna zmluva) mala základ v platnej právnej
úprave. Riešila sa tu teda právna otázka, či v tomto prípade náhrady škody, za ktorú štát zodpovedá
podľa zákona č. 58/1969 Zb., skutočná škoda zodpovedá rozsahu vynaložených nákladov na trovy
obhajoby bez obmedzenia alebo či pod skutočnou škodou treba v takomto prípade rozumieť účelne

vynaložené náklady, za ktoré treba považovať náklady vo výške odmeny advokáta za zastupovanie
klienta v trestnom konaní určenej podľa ustanovení vyhlášky o tarifnej odmene.

35. Ďalšie žalobcom uvádzané rozhodnutie sp. zn. 7 Cdo 282/2018 rieši zodpovednosti za škodu
spôsobenej pri výkone verejnej moci v súvislosti s nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v

zaistení a úschove osobného motorového vozidla. Žalobca poukázal na časť rozhodnutia, v ktorom NS
SR uviedol „Pokiaľ však ide o preukázanie výšky škody a prípadné sankciovanie neunesenia dôkazného
bremena žalobcom zamietnutím jeho žaloby práve z tohto dôvodu, bude vždy namieste skúmať, či
takýto prístup nižších súdov nie je príliš reštriktívny a v konečnom dôsledku či nerobí iluzórnym aj
samotné ústavne zakotvené právo na náhradu škody (čl. 46 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 3 ods. 1 CSP).

Inak povedané, ak v takýchto prípadoch žalobca nie je schopný presne určiť a preukázať výšku škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, pričom však preukáže a
odôvodní, že mu taká škoda vznikla, nemôže súd - bez ďalšieho - rozhodnúť, že mu preto škoda nebude
vôbec nahradená, alebo že medzi preukázaným protiprávnym konaním a preukázaným vznikom škody
nie je príčinná súvislosť.“ V nadväznosti na uvedené odvolací súd konštatuje, že aj v tomto prípade je

riešená výška škody a nie jej vznik, čo na preskúmavanú vec nie je aplikovateľné.

36. Žalobca namietal, že na základe predbežného právneho posúdenia súdom zo dňa 12.10.2021
bolo stranám a ich zástupcom dostatočne zrejmé, aký výrok rozhodnutia vo veci samej možno v
časti nároku na náhradu škody titulom nároku na náhradu trov právneho zastúpenia očakávať a

napriek vyslovenému právnemu názoru súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na opačnom
právnom názore a žalobu v časti nároku na náhradu trov právneho zastúpenia zamietol. K tejto
námietke odvolací súd uvádza, že cieľom ustanovenia § 181 ods. 2 CSP je zamerať procesnú aktivitu
strán na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť strany už počas konania ktomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu. Okrem toho je jeho cieľom zrýchliť a zjednodušiť
konanie tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré súd nepovažuje za dôležité a nevenovala
sa pozornosť bezdôvodným skutkovým tvrdeniam, ktoré sú podľa názoru súdu buď nesporné alebo

právne bezvýznamné. Porušenie uvedeného ustanovenia však nelimituje stranu sporu pri realizácii
jej procesných práv (1Obdo/92/2018, 2Obdo/56/2020). V zásade platí, že postup súdu podľa § 181
ods. 2 C. s. p. je pre strany sporu a ich zástupcov na základe uvedených úkonov predvídateľný a
transparentný, avšak zároveň sa kladie väčší dôraz na zodpovednosť strany za jej vlastnú procesnú
aktivitu a transparentné substancovanie skutkových tvrdení a dôkazných návrhov. To, že žalobca

predpokladal iné meritórne rozhodnutie, ho nezbavilo povinnosti predložiť všetky potrebné dôkazy na
preukázanie oprávnenosti a dôvodnosti uplatneného nároku. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že súd
rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu (§ 215 ods. 1 C. s. p.), berie do úvahy iba skutočnosti,
ktoré vyšli najavo počas konania (čl. 11 ods. 4 C. s. p.) a pri zisťovaní skutkového stavu vychádza zo
zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti (§ 186 ods. 2 C. s. p.). Súd
pri výkone spravodlivosti nesmie byť obmedzovaný tak pôvodnými predbežnými závermi o skutkovej

stránke veci, ako ani prípadným vlastným predbežným právnym posúdením. Na základe uvedeného
odvolací súd konštatuje, že námietka odvolateľa týkajúca sa nesplnenia postupu podľa § 181 ods. 2 C.
s. p. zo strany súdu prvej inštancie nie je vzhľadom na ďalší priebeh konania (zápisnica z pojednávania,
vykonané dokazovanie, odôvodnenie napadnutého rozhodnutia) relevantná.

37. Vychádzajúc z uvedeného považuje odvolací súd odvolaciu argumentáciu žalobcu a žalovanej za
nedôvodnú a stotožňuje sa so skutkovými zisteniami i právnymi závermi súdu prvej inštancie pričom
obsah odvolaní sporových strán nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej
inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v nich uvedených a ani v odvolacom konaní neboli
zistené také skutočnosti, alebo dôkazy, ktoré by mohli spochybniť správnosť skutkových a právnych

záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie.

38.Zvyššieuvedenýchdôvodovodvolacísúdpostupompodľa§387ods.1,2C.s.p.napadnutýrozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

39. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p.,
podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie
konanie, v spojení s § 255 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého ak mala strana vo veci úspech len čiastočný,
súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu
trov konania právo a v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania

rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko žalobca ani žalovaná neboli
v odvolacom konaní úspešní odvolací súd rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov
odvolacieho konania.

40. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval

ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie jeprípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou

na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovouorganizáciouaakichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekoná,mávysokoškolsképrávnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).