Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. máj 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2CoCsp/5/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122502366
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:6122502366.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a členov

senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Kataríny Krochtovej v právnej veci žalobcu: 365.bank, a.s.,
so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 340 890, zastúpený SEDLAČKO &
PARTNERS, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Štefánikova 8, 811 05 Bratislava - mestská časť
Staré mesto, IČO: 36 853 186, proti žalovanej: E. Y., rod. Y., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XXX/X,
XXX XX D. P., o zaplatenie 2 136,62 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Stará Ľubovňa, č.k. 3Csp/37/2023 - 100 zo dňa 22.11.2023, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výrokoch II. a III.

N e p r i z n á v a stranám náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom
rozhodol (cit.):
I. „Žalovaná je povinná uhradiť žalobcovi sumu vo výške 424,99 eur s 5% ročným úrokom z omeškania
od 04.05.2022 do zaplatenia, a to v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
III. Žalovanej náhradu trov konania nepriznáva.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 497 a § 261 ods. 6 písm. d) zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný
zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“), § 1 ods. 2, § 2 písm. a) a b), § 7 ods. 1 a ods. 2, § 9 ods.
2, § 11 ods. 1 zákona č. 129 /2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoSÚ“), § 39, § 52 ods. 1, ods.
2, ods. 3 a ods. 4, § 53 ods. 1, ods. 2 a ods. 3, ods. 5, ods. 6 a ods. 9, § 54 ods. 1 a ods. 2, § 517
ods. 1 a ods. 2, § 565, § 788 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len
„Občiansky zákonník“), § 1 ods. 1 a ods. 4, § 1a ods. 1 a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. ktorým

sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej len „Nariadenie vlády SR“) a § 132
a § 150 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).
3. Vo svojom odôvodnení uviedol, že podnikajúci pod obchodným meno Poštová banka, a.s. sa podanou
žalobou pôvodne podanou na upomínací súd domáhal voči žalovanej zaplatenia istiny vo výške 2 136,62
eur s príslušenstvom, ako aj náhrady trov konania. Svoju žalobu odôvodnil tým, že dňa 25.05.2021
uzavrel v právnom postavení veriteľa so žalovanou ako dlžníčkou zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Na
základe uvedenej zmluvy poskytol žalobca žalovanej peňažné prostriedky - bezúčelový spotrebiteľský

úver vo výške 2 210 eur. Žalovaná sa v zmysle zmluvy zaviazala splácať v 96 mesačných splátkach
po 35,88 eur a mesačných nákladov spojených s poistením schopnosti splácať úver vo výške 2,65
eur. Výška poslednej mesačnej splátky bola v sume 38,22 eur, z toho výška mesačnej anuitnej splátky
vo výške 35,57 eur a mesačných nákladov spojených s poistením schopnosti splácať úver vo výške2,65 eur. Fixná úroková sadzba bola 12 % p.a., RPMN banky 15,50 % p.a., priemerná RPMN na trhu
9,17 %. Celková čiastka ktorú mala žalovaná zaplatiť bola 3 720,67 eur. S platnosť prvej mesačnej
splátky bola ku dňu 20.06.2021 a poplatok za poskytnutie úveru vo výške 22,10 eur. Nakoľko žalovaná

neplnila svoje povinnosti riadne a včas, žalobca upozornil žalovanú listom zo dňa 06.04.2022, že je
v omeškaní so splátkami viac ako 3 mesiac a súčasne ju vyzval na úhradu dlžnej sumy. Žalovaná
na upozornenie nereagovala, a tak žalobca dňa 03.05.2022 vyhlásil úver za predčasne splatný. Do
zosplatnenia žalovaná uhradila sumu 258,71 eur.

4. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že zmluva uzavretá medzi stranami
sporu je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa, a preto je na ňu potrebné
aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. Uviedol, že v danom prípade sa jednalo o spotrebiteľskú
zmluvu v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože ju uzatváral právny predchodca
žalobcuakododávateľažalovanáakospotrebiteľ.Zároveňuviedol,žeobsahzmluvy,akoajobchodných
podmienok bol žalovanej právnym predchodcom žalobcu predložený bez možnosti privodiť akúkoľvek

zmenu. Taktiež dodal, že ma právny vzťah medzi stranami sporu bolo potrebné aplikovať zákon č.
250/2007 Z.z. účinný v čase uzavretia zmluvy, a to najmä jeho ust. § 3 ods. 3, ktoré zakotvovalo
ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách podľa ust. § 52 až
54 Občianskeho zákonníka. Následne pristúpil ku skúmaniu, či boli dodržané podmienky jej zavretia.
Konkrétne pristúpil ku skúmaniu, či zmluva uzavretá medzi stranami sporu obsahovala náležitosti,

ktoré stanovovalo ust. § 9 ods. 2 ZoSÚ. Súd prvej inštancie skúmal, či Zmluva obsahuje náležitosti
vymedzené v ust. § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ. Čo sa týka výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov
odkázal na ust. § 19 ZoSÚ, a taktiež pri vymedzení pojmu RPMN poukázal na znenie ust. § 2 písm.
i) ZoSÚ. Uviedol, že v Zmluve uzatvorenej medzi stranami sporu zo dňa 25.052021 nebol obsiahnutý
údaj o celkových nákladoch spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, a v takom prípade

nebolo možné žalovanú považovať za spotrebiteľa, ktorý pri uzatváraní zmluvy poznal všetky plnenia
uzavretej zmluvy. V tejto súvislosti uviedol, že pokiaľ žalobca do celkovej výšky spotrebiteľského
úveru zahrnul poplatok za poskytnutie úveru, jednalo sa o postup, ktorý bol v rozpore s požiadavkami
odbornej starostlivosti veriteľa. Táto skutočnosť mala vplyv na záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti
poskytnutého úveru, a to z dôvodu, ako to vyplývalo aj z č.l. 15 spisu, v danom prípade došlo k

úhrade poplatku za poskytnutie úveru vo výške 22,10 eur v deň uzatvorenia zmluvy. Z uvedeného
vyplývalo, že žalobca reálne poskytol žalovanej sumu 2 187,0 eur a nie sumu 2 210 eur. Žalobca tak
do celkovej výšky spotrebiteľského úveru zahrnul aj poplatok za jeho poskytnutie. Súd prvej inštancie
zdôraznil, že súčasťou celkovej výšky spotrebiteľského úveru nie je poplatok za jeho poskytnutie, ale
tento je potrebné považovať za náklady spotrebiteľského úveru v zmysle ust. § 2 písm. g) ZoSÚ. V

tejto súvislosti odkázal aj na rozsudok súdneho dvora EÚ vo veci C-377/14 a konštatoval, že nesprávne
uvedená výška spotrebiteľského úveru mala nepochybne vplyv aj na Ďalšiu náležitosť zmluvy o úvere
vyplývajúcu z ust. § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ, ktorou bola ročná percentuálna miera nákladov. Súd prvej
inštancie uviedol, že ak žalovaný pri výpočte RPMN do celkovej výšky úveru zahrnul aj spracovateľský
poplatok bez akýchkoľvek pochybností došlo k podhodnoteniu RPMNN, ktorej výpočet je závislý od

výšky úveru. Podľa názoru súdu prvej inštancie s nesprávnym uvedením ročnej percentuálnej miery
nákladov je spojený následok rovnako ako pri jej neuvedení, a teda predmetnú zmluvu bolo potrebné
považovať v zmysle ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ za bezúročnú a bezpoplatkov. V tejto súvislosti poukázal
aj na skutočnosť, že jednak v dôsledku navýšenia celkovej výšky úveru o poplatok za poskytnutie
úveru nemôže byť správne vypočítaná ani výška RPMN, ale taktiež navýšenie celkovej výšky úveru

o poplatok za poskytnutie úveru malo za následok aj to, že sa úročil nielen poskytnutý úver, ale aj
poplatok za jeho poskytnutie tým pádom došlo k zvýšeniu celkovej splatnej čiastky a zmenila sa tým
aj výška hlavného predmetu zmluvy. V závere sa súd prvej inštancie zaoberal aj splnením povinnosti
zo strany žalobcu vymedzenej mu v ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ. Súd prvej inštancie mal za to že v
predmetnej veci došlo aj k porušeniu povinnosti vyplývajúcej z ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ, keď uzavrel, že

posúdenie schopnosti spotrebiteľa s odbornou starostlivosťou splácať spotrebiteľský úver nie je možné
bez porovnania mesačných príjmov a výdavkov žiadateľa. Len samotné zhromaždenie informácii o
klientovi, nemožno samo o sebe považovať sa náležité splnenie si povinnosti vyplývajúcej z ust. § 7 ods.
1 ZoSÚ. Zo žalobcom predloženého reportu zo sociálnej poisťovne a zo spoločného registra bankových
informáciísanedalizistiťžiadneúdajevzťahujúcesanavýdavkyžalovanej.Súdprvejinštanciepodotkol,

že už z listiny označenej ako dáta dopytu bolo žalobcovi zrejmé, že žalovaná je poberateľkou dôchodku
aspoň vo výške 277 eur. Na základe tejto skutočnosti mal žalobca s plnou vážnosťou pristupovať ku
skúmaniu výdavkov spojených s bývaním a výživou. Tento postup žalobcu viedol k sankcii v podobe
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, a taktiež k strate možnosti jednorazovo splatiť spotrebiteľskýúver v zmysle ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ. Na základe uvedeného tak uzavrel, že žalovaná mala povinnosť
vrátiť žalobcovi poskytnutý úver mínus vykonané úhrady, a taktiež jej bol ponechaný splátkový kalendár.
Z výpočtu vykonaného súdom prvej inštancie vyplývalo, že žalovaná ku dňu vyhlásenia rozsudku bola

dlžná sumu 424,99 eur, a preto ju súd zaviazal na povinnosť nahradiť sumu tak, ako to je uvedené vo
výroku I. tohto rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. Zároveň súd žalovanú
zaviazal aj k úhradu úroku z omeškania vo výške 5 % v zmysle ust. § 517 Občianskeho zákonníka. O
trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 v spojení s ust. § 262 CSP, a to tak, že žalobca bol úspešný
v rozsahu 19,90 % a žalovaná v 80 %, t.j. celkový úspech bol vo výške 60,20 %. Keďže si žalovaná

žiadnetrovyneuplatnilaaanijejžiadnenevznikli,rozhodoltakakojeuvedenévovýrokuIII.napadnutého
rozsudku.

5. Proti rozsudku, a to proti výroku o zamietnutí žaloby a o trovách konania, podal odvolanie žalobca,
a to z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. V krátkosti opísal skutkový stav,
pričom uviedol, že ako podnikateľ vystupujúci pod obchodným menom Poštová banka, a.s. uzavrel so

žalovanou dňa 25.05.2021 Zmluvu spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej jej poskytol spotrebiteľský
úver vo výške 2 210 eur. Žalovaná vyčerpala celú čiastku úveru v jednej bezhotovostnej transakcii
zrealizovanej v deň uzavretia Zmluvy. Namietal, že žalované pred podpisom zmluvy disponovala
dostatočným rozsahom informácií, aby mohla uvedomelé finančné rozhodnutie urobiť. Taktiež uviedol,
že Zmluva o úvere obsahovala všetky náležitosti vrátane predpokladov pre výpočet RPMN, a že všetky

tieto náležitosti boli v Zmluve uvedené priehľadne. Žalovaná sa v zmluve zaviazal poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť v mesačných splátkach a s termínom konečnej splatnosti uvedenej v Zmluve. Žalobca
uviedol, že doposiaľ od žalovanej inkasoval čistku vo výške 258,71 eur, čo však k celkovej čiastke
úveru nepredstavuje ani jednu desatinu sumy, ktorú mala žalovaná uhradiť. Žalobca porušenie práva
na spravodlivý proces vzhliadol v tom, že súd aj napriek pasívnemu postoju žalovanej žalobu zamietol.

Uviedol, že žalovaná nepreberala zásielky, a ani sa nezúčastnila nariadeného pojednávania, avšak
súd prvej inštancie aj napriek tomu aktívne vyhľadával chyby v ustanoveniach zmluvy, ale taktiež aj v
postupe zmluvných strán, čím došlo k narušeniu postavenia sudcu ako nestranného arbitra. Súd prvej
inštancie prvýkrát žalobcu oboznámil so svojim právnym názorom o absencii obligatórnych náležitostí
zmluvy o úvere až v písomnom vyhotovení rozsudku. Vo výzve, ktorú mu súd prvej inštancie smeroval

sa nezmienil o týchto skutočnostiach, čím odoprel žalobcovi vzniknutú spornosť odstrániť. Konanie súdu
prvej inštancie považoval za konanie nesúce prvky kabinetnej justície. Ďalej namietal, že súd prvej
inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia jasne a zrozumiteľne nevyporiadal s relevantnou
časťou argumentácie žalobcu, keď v ňom absentovalo vyporiadanie sa s argumentáciou týkajúcou sa
skúmania bonity, a to najmä s opatrením Národnej banky Slovenska č. 10/2017. Vo vzťahu k námietke

nesprávneho právneho posúdenia a nesprávnym skutkovým zisteniam uviedol, že súd prvej inštancie
dospel k záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru ,a to pre absenciu údaju o celkových nákladoch
spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom. Dané skutkové zistenie považoval za nesprávne,
nakoľko toto vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia. Zdôraznil, že zo znenia ust. § 9 ods. 2
psím. h) ZoSÚ exaktne nevyplývala povinnosť uviesť v zmluve o úvere celkove náklady spotrebiteľa ako

samostatnú náležitosť Ďalej poukázal na to, že v Zmluve boli uvedené predpoklady na výpočet RPMN, a
to nad rámec jeho zákonnej povinnosti. Navyše sa v Zmluve nachádzali aj ďalšie údaje, ktoré prispievali
k prehľadu výpočtu RPMN. Zároveň žalobca uviedol, ež na prvej strane konkretizoval aj poplatok za
poskytnutie úver, a teda žalovaná pred podpisom Zmluvy disponovala všetkými potrebnými informáciami
na to, aby sa ohla rozhodnúť, či so žalobcom do záväzkového vzťahu vstúpi alebo nie. V nadväznosti na

to odkázal na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-290/19, a taktiež aj na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp zn. 7 Cdo/183/2020 a pod. a uviedol, že ani smernica od žalobcu ako veriteľa nevyžadovala,
aby v rámci predpokladov pre výpočet RPMN uviedol presne všetky premenné, ktoré sú vyžadované
v rámci zákonnej RPMN rovnice. Vo vzťahu k uvedenému Ďalej uviedol, že neobstoja ani rozhodnutia
Súdneho dvora EÚ, na ktoré vo svojom rozhodnutí poukazoval aj sú prvej inštancie. Zároveň namietal

záver súdu o tom že v zmluve nie je uvedená presná výška úveru, keďže v nej bol zahrnutý aj poplatok
za jeho poskytnutie. V tejto súvislosti žalobca poukázal na to, že žalovaná najprv inkasovala celú čiastku
úveru, a až následne bol uhradený poplatok za jeho poskytnutie. O uvedenom mal svedčať aj výpis
z bankového účtu žalovanej, ktorý pripojil k odvolaniu. Legitimitu poplatku za poskytnutie úveru mali
preukazovať aj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ale aj Súdneho dvora EÚ, na ktoré žalobca poukázal.

Výklad, ktorý prezentoval súd prvej inštancie vo vzťahu k poplatku za poskytnutie úveru bol podľa názoru
žalobcu formalistický, pričom uviedol, že súd pri formulovaní svojich záverov vychádzal primárne z
rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-377/14, pričom tento nedával odpoveď na právnu otázku, od
ktorej závisel napadnutý rozsudok. Zároveň sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie ohľadneskúmania bonity, a v tomto smere vytkol súdu jeho nesprávny posti, pričom mal za to, že záver súdu o
postupe v rozpore s povinnosťou konať s odbornou starostlivosťou nemožno súhlasiť. V tejto súvislosti
odkázal na svoje podanie zo dňa 04.05.2023 a uviedol, že splnil pri skúmaní bonity všetky povinnosti na

neho kladené ust. § 7 ods. 27 ZoSÚ, pričom mal za to, že započítavanie a zisťovanie ďalších nákladov
spotrebiteľaakopovinnosťneustanovujeaniopatrenieNBS.Vzhľadomnauvedenémalzato,žežalobca
postupoval v súlade s ust. § 7 ods. 27 ZoSÚ. Zároveň zdôraznil, že ako súkromnoprávny subjekt mal
obmedzený prístup k obmedzenému rozsahu a zdrojov. Ďalej uviedol, že v rámci skúmania schopnosti
spotrebiteľky splácať úver žalobca nezohľadnil dojednané poistné, a to z viacerých dôvodov. Vzhľadom

na uvedené konštatoval, že v predmetnom prípade konal s odbornou starostlivosťou v súlade s ust.
§ 7 ods. 1 ZoSÚ, a teda nedošlo k hrubému porušeniu povinnosti z jeho strany. Taktiež poukázal na
rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C-449/13. Zároveň namietal nesprávne rozhodnutie súdu prvej
inštancie o povinnosti zaplatiť úrok z omeškania, keď tento neuložil zaplatiť spätne podľa splatnosti
neuhradených splátok. Navrhol, aby odvolací súd zmenil postupom podľa ust. § 388 CSP napadnuté
rozhodnutie, a to tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná žalobcovi nárok na náhradu trov

prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu.

6. Ďalšie vyjadrenia vo veci podané neboli.

7. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie §

34 CSP, preskúmal rozhodnutie vo výrokoch II. a III., ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad
vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 CSP
a contrario) tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu Krajského súdu
v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
nie je dôvodné.

8. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a

povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

9. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom

prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

10. So zreteľom na obsah odvolania žalobcu bol v odvolacom konaní preskúmavaný výrok II.
napadnutéhorozsudkom,ktorýmsúdprvejinštancievprevyšujúcejčastižalobuzamietol,akoajsúvisiaci
výrok III. o trovách konania.

11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s
namietaným porušením práva na spravodlivý proces, nesprávnym rozhodnutím, nesprávnym skutkovým
zisteniam a nesprávnym právnym posúdením, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko

s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).

12. Odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, a zo

zistenýchskutočnostíbolvyvodenýsprávnyprávnyzáver. Navecnejsprávnostirozsudkuničnemeníani
odlišný názor odvolacieho súdu, ktorý sa na rozdiel od súdu prvej inštancie domnieva, že posudzovaná
zmluva obsahovala všetky predpoklady v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. h) ZoSÚ, čo vyplýva aj z čl. 2
ods. 2.2 Zmluvy. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na Zbierku stanovísk Najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 7/2021, v ktorej bolo zverejnené uznesenie Najvyššieho súdu

SR sp. zn. 7Cdo/183/2020 zo dňa 24.02.2021. V uvedenom článku sú uvedené všetky náležitosti
potrebné pre výpočet RPMN.13. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom, že
predmetný vzťah medzi žalobcom a žalovanou je vzťahom spotrebiteľským, pretože uzatvorená zmluva
o úvere je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, kde žalobca vystupoval v postavení

dodávateľa,pretožepriuzatváraníspotrebiteľskejzmluvykonalvrámcipredmetusvojejobchodnejalebo
inej podnikateľskej činnosti a žalovaná je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd
na tomto mieste ešte zdôrazňuje, že základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že tieto sú pre
spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej

zmeny, pričom aj predmetná zmluva túto charakteristiku spĺňa.

14. V predmetnom prípade bola medzi stranami sporu dňa 25.05.2021 uzavretá Zmluva o
spotrebiteľskom úvere dobrá pôžička, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 2 210
eur. Žalovaná sa poskytnutý úver zaviazala splácať v pravidelných 96 mesačných splátkach, pričom
výška mesačnej anuitnej splátky bola vo výške 38,53 eur vrátane mesačných nákladov spojených s

poistením schopnosti splácať úver vo výške 2,65 eur. Celková čiastka, ktorú mala žalovaná zaplatiť bola
vo výške 3 720,67 eur, pričom poplatok za poskytnutie úveru bol vo výške 22,10 eur. Splatnosť prvej
mesačnej splátky bola dohodnutá na deň 20.06.2021. RPMN bola vo výške 15,50 % p.a. a výška fixnej
úrokovej sadzby bola 12,00 % p.a.

15. Odvolací súd ďalej uvádza, že správne súd prvej inštancie právne posúdil Zmluvu o spotrebiteľskom
úvere zo dňa 25.05.2021 uzavretú medzi žalobcom a žalovanou ako spotrebiteľskú zmluvu a správne
na daný zmluvný vzťah aplikoval právnu úpravu o ochrane spotrebiteľa podľa Občianskeho zákonníka
a správne na daný zmluvný vzťah aplikoval právnu úpravu o ochrane spotrebiteľa podľa Občianskeho
zákonníka a zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd prvej inštancie správne posúdil aj otázku skúmania

bonity žalovanej v súvislosti s právnymi následkami konania veriteľa.

16. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav a vec nesprávne právne
posúdil, keď dospel k záveru, že žalobca neposúdil s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver. Trval na tom, že v danom prípade konal a postupoval v súlade s ust. §

7 ods. 1 ZoSÚ, keďže pri skúmaní bonity žalovanej vychádzal, ako uviedol, zo žiadosti o poskytnutie
úveru, dopytu zo sociálnej poisťovne, a taktiež aj z dopytu zo Spoločného registra bankových informácií

17. Podľa ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ, veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo
pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou

starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu,
na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne
aj účel spotrebiteľského úveru.

18. Podľa ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ, ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1,

nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade
hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé
porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom
bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia
na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať

spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje aj porušenie ustanovení
§ 7 ods. 19 až 42.

19. Bonita je najčastejšie posudzovaná bankami pred poskytnutím úveru, alebo inými subjektmi pred
majetkovým vstupom do firmy, investovaním alebo nadviazaním obchodného partnerstva. Hodnotenie

bonity má významný vplyv vo veriteľsko- dlžníckych vzťahoch. Ak banka vyhodnotí klienta ako
úveruschopného, vyjadruje tak svoju dôveru v jeho schopnosť plniť svoje záväzky. Hodnotenie bonity
určitého bankového klienta je výsledkom úverovej analýzy, ktorá je súčasťou úverového procesu. Po
fázežiadostioúvernasledujefázaskúškyúverovejspôsobilostižiadateľa(analýzaúverovejschopnosti),
v rámci ktorej sa analyzujú tri hlavné oblasti: právne pomery žiadateľa, osobná dôveryhodnosť žiadateľa

a jeho hospodárska a finančná situácia. U individuálnych žiadateľoch banka posudzuje osobné údaje
ako vek, pohlavie, vzdelanie, profesiu, rodinný stav a tiež trvalé príjmy a pravidelné výdaje žiadateľa,
či celej domácnosti. Banka skúma tiež žiadateľovu úverovú históriu a platobnú morálku. Jedným
zo zdrojov (nie jediným) týchto informácii je Spoločný register bankových informácií (SRBI), ktorýzhromažďuje informácie o úveroch a dlžníkoch z podnikateľskej sféry od všetkých slovenských bánk
a pobočiek zahraničných bánk pôsobiacich na Slovensku. (pozri rozsudok Krajského súdu v Prešove
18CoCsp/34/2023 zo dňa 29.02.2024)

20. Odvolací súd poukazuje na to, že cieľom ust. § 7 ods. 1 v spojení s ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ je
dosiahnuť, aby dodávateľ vzal na zreteľ existujúcu situáciu klienta, a to najmä jeho príjmy a výdavky,
tak i skutočnosti, ktoré možno na základe informácií dostupných pre uzavretím zmluvy s vysokou
pravdepodobnosťouočakávať.Dôrazpriposúdeníúverovejschopnostispotrebiteľajekladenýnapomer

medzi príjmami a výdavkami a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných
výdavkov mesačne taká čiastka, z ktorej bude schopný úver splácať. Z textu zákona o spotrebiteľských
úveroch vyplýva, že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu so spotrebiteľom uzavrie,
si má veriteľ zabezpečiť sám, a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver a údajmi z príslušných databáz.

21. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie predložil dokumentáciu

súvisiacu s preverovaní schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver v zmysle ust. § 7 ods. 1
ZoSÚ, ktorej súčasťou bol dopyt do Sociálnej poisťovne (č.l. 73), dopyt do úverového registra (č.l. 74)
a žiadosť o poskytnutie úveru (č.l. 75). Z dopytu do Sociálnej poisťovne, a rovnako aj zo žiadosti o
poskytnutie úveru vyplynulo, že žalovaná bola poberateľkou vdovského dôchodku vo výške 277 eur.
Ďalej zo žiadosti o poskytnutie úveru vyplývalo, že táto má mesačný príjem vo výške 0 eur, výdavky

0 eur, a taktiež mesačné splátky iných úverov vo výške 0 eur. Zároveň žalobca akceptoval stav, keď
žalovaná uviedla stav ako vdova a žiadne vyživované deti.

22. Z predložených dôkazov bolo ďalej zrejmé, že žalobca si príjem žalovanej overoval dopytom na
Sociálnu poisťovňu, podľa ktorého bola táto poberateľom dôchodku aspoň vo výške 277 eur.

23. Avšak povinnosťou veriteľa bolo zisťovať nielen príjem, ale aj výdavky žalovanej a v tomto smere
uniesť dôkazné bremeno. Pokiaľ ide o údaje z úverového registra z dopytu vykonaného na žalovanej
vyplýva, že v čase poskytnutia úveru nesplácala žiaden splátkový uver. Avšak z tohto dopytu vyplývala
informácia o odmietnutí 3 žiadostí o poskytnutie osobného úveru a dvoch spotrebných úverov ešte v

roku 2017. Pri skúmaní výdavkov však musí veriteľ vykonať audit domáceho rozpočtu dlžníka, aby splnil
povinnosť odbornej starostlivosti. Ako konštatoval správne súd prvej inštancie, z dôkazov predložených
žalobcom mu bolo zrejmé, že žalovaná bola dôchodkyňou a poberateľkou dôchodku aspoň vo výške
277 eur. Táto okolnosť mala žalobcu viesť k tomu, aby skúmal výdavky na strane žalovanej. Skúmanie
výdavkov len nahliadnutím do úverového registra banky, výpis z ktorého predložil žalobca, nie je ani

dostatočné. Táto databáza nemôžu dať úplný obraz o výdavkoch klienta, keďže medzi tie možno zarátať
aj bežné mesačné výdavky súvisiace s domácnosťou. Pokiaľ veriteľ nepozná celkový objem výdavkov
klienta, nemôže urobiť záver o tom, či klient je alebo nie je schopný splácať požadovaný úver.

24. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie konštatuje,

že žalobca síce zisťoval príjem žalovanej a taktiež jej existujúce záväzky, ale nezistil žiadne výdavky
spojené s vedením domácnosti a pod. V zhode so súdom prvej inštancie preto je aj odvolací súd toho
názoru, že žalobca nepreukázal tvrdené skutočnosti o tom, že žalovaná vpísala do žiadosti výšku svojho
príjmu, rodinný stav a vyživovaciu povinnosť. Ako veriteľ bol pritom povinný skúmať nielen príjem ale
aj výdavky spotrebiteľa v spojitosti s domácim rozpočtom. Žalobca nepreukázal že by bonitu žalovanej

skúmal s odbornou starostlivosťou. V nadväznosti na uvedené bolo potrebné považovať poskytnutý úver
za bezúročný a bez poplatkov, a taktiež nemohol žalobca žiadať jednorazové splatenie úveru. Žalobca
nepodrobil dôkladnej analýze výdavky spotrebiteľa, o to viac, že sa uspokojil s tvrdením uvedenej v
žiadosti o poskytnutie úveru o výške výdavkov spotrebiteľa v hodnote 0 eur. V nadväznosti na uvedené
odvolací súd uvádza, že spotrebiteľ je síce povinný poskytnúť veriteľovi pravdivé informácie čo však

nezbavuje veriteľa povinnosti získať a preveriť informácie poskytnuté spotrebiteľom. Formálny postup
veriteľa pri zhromažďovaní údajov o spotrebiteľovi bez dôkladnej analýzy tak nemožno hodnotiť inak
ako hrubé porušenie povinnosti podľa ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ.

25. Odvolací súd na tomto mieste ešte zdôrazňuje, že zákonom č. 299/2016 Z. z. zo dňa

12.10.2016 bol novelizovaný ZoSÚ, pričom predmetná novelizácia sa týkala aj vyššie spomínaného
§ 7, kde s účinnosťou od 01.01.2017 bola okrem iného zavedená povinnosť pre veriteľov
pravidelne určiť, dodržiavať a pravidelne prehodnocovať limit pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver. Z uvedeného tak vyplýva, že s účinnosťou od 01.01.2017 došlo ksprísneniu podmienok pre posudzovanie schopnosti splácať spotrebiteľský úver spotrebiteľom, pričom
zákonodarca uvedenou novelou zároveň rozšíril v § 11 ods. 2 dôsledky porušenia povinností o hrubé
porušenie povinnosti, za ktoré sa od 01.01.2017 považuje aj porušenie novelizovaných povinností

zakotvených v § 7 ZoSÚ. Z uvedeného tak vyplýva, že aj toto porušenie povinnosti má za následok
sankciu spočívajúcu v bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru.

26. Ustanovenie § 11 ods. 2 ZoSÚ ukladá veriteľovi povinnosť zisťovať schopnosť spotrebiteľa splácať
úver nielen nahliadnutím na údaje dostupné z prístupných registrov a databáz, ale najmä skúmaním

údajov o príjme a výdavkoch, ako aj rodinnom stave spotrebiteľa. Za hrubé porušenie povinnosti podľa
ust.§7ods.1ZoSÚpostačujeajneúplnézisťovaniejednéhozkritériíuvedenýchvust.§11ods.2ZoSÚ.

27. Žalobca namietal, že v danom prípade bolo potrebné postupovať v zmysle ust. § 7 ods. 20 ZoSÚ,
a teda pri výpočte hodnoty ukazovateľa schopnosti dlžníka splácať úver zo sumy životného minima,
pričomvýškunákladovnazabezpečeniezákladnýchživotnýchpotriebupravovaloust.§7 ods.27ZoSÚ.

Uvedené však nič nemení na tom, že veriteľ bol povinný postupovať podľa ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ a s
odbornoustarostlivosťouposudzovaťschopnosťspotrebiteľasplácaťúver.Uvedenéznamená,ževeriteľ
v rámci predzmluvných vzťahov má vždy povinnosť skúmať, či spotrebiteľ bude schopný splácať úver.

28. Vzhľadom na vyššie uvedené je tak možné stotožniť sa so záverom súdu prvej inštancie o tom,

že uzatvorená spotrebiteľská zmluva je postihnutá sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti, pričom
žalobca nebol oprávnený žiadať od žalovanej ako spotrebiteľky ani jednorazové splatenie poskytnutého
úveru, teda nemohol platne vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru.

29. Zároveň žalobca v rámci odvolacích námietok tvrdil, že súd prvej inštancie zamietol žalobu aj napriek

pasívnemu postoju žalovanej počas priebehu odvolacieho konania. Uviedol, že súd svojím aktivistickým
prístupom aktívne vyhľadával chyby v ustanoveniach zmluvy, čím došlo k porušeniu práva a spravodlivý
proces.

30. V tomto kontexte odvolací súd odkazuje na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-168/05 Mostaza

Claro cit.: „Systém ochrany zavedený smernicouvychádzaz myšlienky, žespotrebiteľ sa v porovnaní
s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu
silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené
vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna
2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941, bod 25).“ Táto

možnosť priznaná súdu bola posúdená ako nevyhnutná pre to, aby bola pre spotrebiteľa zabezpečená
účinná ochrana, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že tento spotrebiteľ o
svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením (rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat
Editores, bod 26, ako aj Cofidis, bod 33). Postup súdu prvej inštancie v prejednávanej veci je v súlade
s ustanovením § 295 CSP, podľa ktorého súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol,

ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz a
zásadami, na ktorých spočíva konanie s tzv. slabšou stranou. Súd je totiž vždy povinný ex offo poskytnúť
ochranu spotrebiteľovi ako slabšej zmluvnej strane, a to aj v prípade, že sa spotrebiteľ svojich práv
v konaní nedovoláva. Aj pri nečinnosti spotrebiteľa má súd dbať o to, aby nevedomosť spotrebiteľa
nebola na jeho úkor a vyvažovať tak práva a povinnosti oboch strán. (porov. uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky voveci6Cdo1/2012). Ochrana spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu
a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne a kvality života občanov.

31. Odvolateľ tiež predostrel námietku o tom, že o právnom posúdení veci súdom prvej inštancie sa
dozvedel až z rozsudku, pričom súd ho nevyzval, aby ozrejmil domnelé nedostatky. K tejto námietke

odvolateľa odvolací súd uvádza, že žaloba spĺňala všetky náležitosti vyžadované Civilným sporovým
poriadkom, pričom nešlo o podanie vadné, či už po stránke jeho neúplnosti alebo nezrozumiteľnosti. Súd
môže pristúpiť k poučovacej povinnosti a výzve, len pokiaľ je podanie neúplné alebo nezrozumiteľné,
pričom tieto náležitosti sa môžu týkať len procesného práva, nie otázok práva hmotného. Skutočnosť, že
žalobca neuniesol dôkazné bremeno v zmysle hmotného práva nepredstavuje dôvod pre postup súdu

v kontexte výzvy. Preto aj túto námietku vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú.

32. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 a ods. 2 CSP napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie vo výroku II. a III. ako vecne správny potvrdzuje.33. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust.
§ 255 ods. 1 CSP. Aplikujúc zásadu úspechu pri rozhodovaní o trovách konania, nárok na náhradu

trov odvolacieho konania patrí úspešnej žalovanej. Z obsahu súdneho spisu však vyplýva, že žalovanej
v priebehu odvolacieho konania žiadne preukázateľné trovy nevznikli, preto jej ich náhrada nebola
priznaná (čl. 4 ods. 2 v spojení s čl. 17 CSP). Procesne neúspešný žalobca nárok na náhradu trov
odvolacieho konania nemá, preto odvolací súd rozhodol tak, že stranám sporu náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal.

34. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).