Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. apríl 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Cob/67/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0022205359
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Natália Štrkolcová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:0022205359.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Natálie Štrkolcovej a členov

senátu JUDr. Igora Ragana a JUDr. Ondreja Hvišča, PhD., v spore žalobkyne: A. B. C., nar.
XX.XX.XXXX, bytom D. XXXX/XXX, XXX XX E., proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so
sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratyislava, IČO: 35 792 752, zastúpenému: Advokátska kancelária JUDr.
Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, o zaplatenie
2.393,12 eur a o určenie neplatnosti zmlúv o úvere, odvolaní žalobkyne proti výrokom II. a III. rozsudku
Okresného súdu Michalovce, č. k. 25Cb/12/2022 – 196 zo dňa 15. mája 2023, takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Michalovce, č. k. 25Cb/12/2022–196 zo dňa 15. mája

2023 vo výrokoch II. a III.

II. Žalovaný má proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie odvolaním napadnutým rozsudkom rozhodol, že:
I. Konanie o určenie neplatnosti zmlúv o úvere č. 180529-71318, 175801-71318 a č. 231483-71318
zastavuje.
II. Vo zvyšnej časti žalobu zamieta.
III. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania proti žalobkyni v rozsahu 100 %, o výške trov

konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

2. Súd prvej inštancie poukázal, že v konaní, ktoré bolo vedené pod sp. zn. 18Cb/85/2018 si žalobkyňa
v procesnom postavení žalovanej uplatnila vzájomnou žalobou nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia proti žalovanému zo zmlúv o úvere č. 175801-71318, č. 180529-71318 a č. 231483-71318
vo výške 2.393,12 eur a navrhla, aby súd určil neplatnosť týchto zmlúv o úvere. Uviedol, že rozsudkom
sp. zn. 18Cb/85/2018 zo dňa 12. februára 2020 vylúčil vzájomnú žalobu žalovanej proti žalobcovi na

samostatné konanie, pričom tento rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť dňa 23.
novembra 2022 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4Cob/112/2021 zo dňa 28.
októbra 2022.

3. Žalobkyňa vzájomnú žalobu odôvodnila tým, že žalovaný neoznačil a nepredložil dôkazy, ktorými by
vyvrátil spotrebiteľský charakter zmlúv o úvere č. 175801-71318, č. 180529-71318 a č. 231483-71318.
Dôvodila, že peniaze, ktoré jej žalovaný poskytol na základe týchto zmlúv potrebovala na súkromné

účely, na zaplatenie štúdia pre deti. To, že ich nepoužila na podnikanie preukazovala aj tým, že
úverovésplátkyuhrádzalazosobnéhoaniezpodnikateľskéhoúčtu.Argumentovala,žedotknutézmluvy
majú povahu značne jednostranných adhéznych zmlúv, obsahujúcich veľké množstvo ustanovení
znevýhodňujúcichdlžníka.Malazato,žekonaniežalovanéhojemožnépovažovaťzaúžeruazakonaniev rozpore s dobrými mravmi a to vzhľadom na hrubý nepomer medzi vzájomnými plneniami strán zo
zmlúv o úvere. Preto tieto zmluvy považovala za absolútne neplatné.

4. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Odmietol tvrdenia
žalobkyne o spotrebiteľskej povahe zmlúv o úvere, keď tvrdil, že žalobkyňa pri ich uzatváraní konala
ako podnikateľka a žiadala o úvery na podnikateľské účely. Poukázal, že žalobkyňa pred uzatvorením
zmlúv o úvere podnikala v oblasti finančného sprostredkovania, preto mala vlastné, dlhoročné
profesijné skúsenosti z podnikania, na základe ktorých vedela, aký je rozdiel medzi spotrebiteľským a

podnikateľským úverom. Tvrdenia o následnom inom použití peňažných prostriedkov, ako žalobkyňa
tvrdila pri podaní žiadosti o úver, nie sú dôvodom na zmenu právnej povahy zmlúv. Dôvodil, že
tvrdenia žalobkyne o účele čerpania úverov sú v rozpore s vykonanými písomnými právnymi úkonmi
a jej správaním po uzavretí zmlúv o úvere. Poukázal, že zo žiadostí o úver k zmluvám o úvere č.
175801-71318 a č. 180529-71318 vyplýva, že žalobkyňa požiadala o úvery ako osoba, ktorá podniká
v oblasti finančného poradenstva, v zmluvách o úvere je označená ako podnikateľka s identifikačnými

údajmi ako sú IČO a miesto podnikania. Zo žiadosti o úver k zmluve o úvere č. 231483-71318
rovnako vyplýva, že žalobkyňa požiadala o úver ako podnikateľka, keď žiadala o poskytnutie úveru na
prevádzkový účel - nákup automobilu.

5. Žalovaný poprel aj tvrdenia žalobkyne, že úrok dojednaný v zmluvách je úžernícky. Uviedol, že pri

zmluvách o úvere č. 175801-71318 a č. 180529-71318 predstavuje ročná úroková sadzba 22,68 % a
pri zmluve o úvere č. 231483-71318 predstavuje 22,64 %, pričom tieto sadzby považoval za primerané
a vylučujúce dôvodnosť tvrdení žalobkyne o úžerníckych úrokoch. Žalovaný ďalej vzniesol námietku
miestnej nepríslušnosti, námietku neprípustnosti určovacej žaloby a námietku premlčania uplatneného
nároku.

6. Žalobkyňa v následnom písomnom vyjadrení vzala žalobu v časti o určenie úverových zmlúv za
neplatné späť, v tejto časti navrhla konanie zastaviť. Ďalej poukázala, že na základe zmlúv o úvere č.
175801-71318, č. 180529-71318 jej žalovaný poskytol úver 5.000 eur/zmluva a žalovanému mala vrátiť
11.328 eur/zmluva. Mesačnú splátky si strany dohodli vo výške 236 eur, z ktorej sumy bola 104 eur

splátka istiny a 132 eur splátka úroku. Úrok z úveru teda predstavoval 127 % zo splátky istiny úveru,
čo odporuje dobrým mravom. Uzavrela, že akceptuje rozhodnutie Okresného súdu Michalovce ohľadne
toho, že uvedené zmluvy majú podnikateľský charakter. Naďalej ale zotrváva na návrhu na vydanie
bezdôvodného obohatenia vo výške 2.393,12 eur, keď pri zmluvách o úvere, zmluve č. 175801-71318
a č. 180529-71318 zaplatila žalovanému okrem istiny úveru navyše aj 1.196,56 eur pri každej z týchto

zmlúv.

7. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že v zmluvách o úvere č. 175801
- 71318 a č. 180529 - 71318 sa strany dohodli, že veriteľ poskytne dlžníkovi na účely výkonu jeho
podnikateľskej činnosti úver v dohodnutej výške 11.328 eur/zmluva. Dlžník sa zaviazal splatiť túto sumu

veriteľovi v 48 mesačných splátkach vo výške 236,35 eur/splátka (správne má byť 236 eur – pozn.
odvolacieho súdu), splatných podľa splátkového kalendára. Za poskytnutie úveru sa dlžník zaviazal
zaplatiť veriteľovi zmluvnú odmenu 6.328 eur/zmluva, ktorá predstavuje úroky za poskytnutie úveru.
Zo žiadosti o úver k označeným úverovým zmluvám vyplýva, že žiadateľom o úver je fyzická osoba
- podnikateľ, je v nich uvedené rodné číslo aj IČO žiadateľa a ako predmet podnikania žiadateľa je

označené finančné poradenstvo. Zo žiadostí o úvery zároveň vyplýva, že úvery sú čerpané na účel
podnikania.

8. Z výpisu z registra finančných agentov, finančných poradcov, finančných sprostredkovateľov z iného
členského štátu v sektore poistenia alebo zaistenia a finančných sprostredkovateľov z iného členského

štátu v oblasti poskytovania úverov na bývanie vyplynulo súdu prvej inštancie, že žalobkyňa bola od
30.12.2010 zapísaná v tomto registri ako viazaný finančný agent. Z výpisu zo živnostenského registra
žalovanej súd prvej inštancie zistil, že žalovaná podnikala od roku 2000 a od roku 2006 mala v predmete
podnikania zapísané aj finančné poradenstvo a služby s tým spojené.

9. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa §§ 1 ods. 1; 261 ods. 1; 497; 499; 501 ods. 1, 2; 502 ods.
1, 2; 503 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, ktoré upravujú rozsah pôsobnosti Obchodného zákonníka,
obligatórnu pôsobnosť Obchodného zákonníka, základné ustanovenie zmluvy o úvere, odplatu za
dojednanie zmluvy o úvere, povinnosť veriteľa poskytnúť úver a úroky, úroky z úveru a splatnosť úrokov.Ďalej podľa §§ 544 ods. 1, 2, 3; 545 ods. 1; 451 ods. 1, 2; 456 Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú
vymedzenie pojmu zmluvná pokuta, dôsledky zmluvnej pokuty, pojem, funkcie a skutkové podstaty
bezdôvodného obohatenia a subjekty reparačnej povinnosti.

10. K nároku žalobkyne na určenie neplatnosti zmlúv o úvere č. 180529-71318, 175801-71318 a č.
231483-71318 súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa v tejto časti vzala žalobu späť, preto súd prvej
inštancie v tejto časti výrokom I. napadnutého rozsudku konanie zastavil.

11. K nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 2.393,12 eur súd prvej
inštancie uviedol, že pre rozhodnutie vo veci bolo zásadné zodpovedanie otázky, či zmluvy o úvere č.
175801-71318 a č. 180529-71318 majú povahu spotrebiteľských zmlúv, alebo ide o zmluvy uzatvorené
medzi podnikateľmi, týkajúce sa ich podnikateľskej činnosti.

12. Vzťah medzi stranami založený zmluvou o úvere č. 175801-71318 zo dňa 8.8.2013 posúdil súd

prvej inštancie ako obchodnoprávny, keď žalovaný v tomto zmluvnom vzťahu vystupuje ako podnikateľ,
v ktorého predmete podnikania je aj poskytovanie úverov a žalobkyňa uzavrela predmetnú zmluvu
ako fyzická osoba - podnikateľ pre účely výkonu podnikania. Dodal, že predmetná zmluva o úvere
má všetky náležitosti predpokladané ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Súd prvej inštancie
nemal pochybnosť, že žalobkyňa uzavrela túto zmluvu ako fyzická osoba - podnikateľ, na podnikateľské

účely, keď z viacerých jej ustanovení vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli, že peňažné prostriedky
budú žalobkyni poskytnuté na účely podnikania a aj zo žiadosti o úver vyplýva, že o úver žiada fyzická
osoba – podnikateľ, pričom ako účel čerpania úveru je uvedené podnikanie. Poukázal, že žalobkyňa v
čase uzatvorenia tejto zmluvy bola zapísaná ako finančný agent pre poskytovanie úverov, úverov na
bývanie a spotrebiteľských úverov. V rámci predmetu podnikania v živnostenskom registri mala zapísané

aj finančné poradenstvo a služby s tým spojené, z čoho možno usudzovať, že žalobkyňa musela
disponovať v čase uzavretia zmluvy o úvere informáciami o podstate zmlúv so spotrebiteľom. Z dôkazov
predložených v konaní nemal súd prvej inštancie pochybnosť, že žalobkyňa si musela byť, resp. bola si
vedomá, že peňažné prostriedky na základe tejto zmluvy sú jej poskytované na podnikateľské účely. To,
ževpriebehukonaniatvrdila,žepotrebovalapeňažnéprostriedkynaosobnúpotrebu(naštúdiumsvojich

detí), nepreukázala, pričom uvedené tvrdenie považoval súd prvej inštancie za účelové. Dodal, že ak
by to aj bola pravda, tak v takom prípade žalovaného oklamala, pretože použila poskytnuté peňažné
prostriedky na iný účel, ako bolo dohodnuté v zmluve o úvere. Za významné nepovažoval súd prvej
inštancie to, na aký účel boli peňažné prostriedky použité, ale to, či fyzická osoba pri uzatváraní a plnení
z úverovej zmluvy konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Okrem

toho súd prvej inštancie dôvodil, že skutočnosť, že v žiadosti o úver je pri mene žiadateľky (žalobkyne)
uvedené aj jej rodné číslo, nemožno samo o sebe, bez prihliadnutia na celý obsah žiadosti o úver aj
samotnej zmluvy o úvere považovať za skutočnosť, ktorá preukazuje, že o úver žiadala žalobkyňa ako
fyzická osoba a nie na podnikateľské účely.

13.Súdprvejinštancieďalejuviedol,žezjehorozhodovacejpraxejemuznáme,ževeľapodnikateľských
subjektov v čase súdneho konania už ukončí svoju podnikateľskú činnosť a práve uvedenie rodného
čísla fyzickej osoby - podnikateľa do písomností, ktorými sa zakladá zmluvný vzťah medzi podnikateľmi,
uľahčuje presnú identifikáciu takýchto subjektov pre potreby súdneho konania. Zároveň poukázal,
že žalobkyňa je vysokoškolsky vzdelaná a má odborné znalosti z oblasti finančného poradenstva,

poskytovania úverov, preto sa predpokladá, že pred uzatvorením zmluvy si prečítala aspoň jej podstatné
časti, kde pri takomto postupe bolo pre súd prvej inštancie neuveriteľné, že by si žalobkyňa neuvedomila,
že zmluvu o úvere uzatvára ako podnikateľka.

14. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody nemal súd prvej inštancie pochybnosť, že žalobkyňa s plným

vedomím a zodpovednosťou uzatvorila zmluvu o úvere ako podnikateľský subjekt a v rámci predmetu
svojej podnikateľskej činnosti. Dodal, že napokon aj sama žalobkyňa v podaní doručenom súdu dňa
30.1.2023 uviedla, že akceptuje rozhodnutie súdu, že dotknuté zmluvy sú podnikateľské.

15. Rovnako aj právny vzťah medzi stranami založený zmluvou o úvere č. 180529-71318 zo dňa

28.10.2013 posúdil súd prvej inštancie ako obchodnoprávny, keďže sa jednalo o zmluvu o úvere s úplne
identickým obsahom, ako v prípade zmluvy o úvere č. 175801-71318 a aj žiadosť o úver k tejto zmluve
má identický obsah ako žiadosť o úver k zmluve č. 175801-71318. Obe zmluvy o úvere boli navyše
uzavreté v krátkom časovom intervale po sebe. Súd prvej inštancie s poukazom na dôvody zhrnutéodvolacím súdom v odsekoch 11. až 14. tohto rozsudku nemal pochybnosť, že žalobkyňa s plným
vedomím a zodpovednosťou uzavrela aj zmluvu o úvere č. 180529-71318 ako podnikateľský subjekt a
v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti.

16. Keďže súd prvej inštancie neposúdil zmluvy o úvere č. 175801-71318 a č. 180529-71318 ako
zmluvy spotrebiteľské, dospel k záveru, že sa na nich nevzťahujú ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov a ani § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.

17. Súd prvej inštancie poukázal, že žalobkyňa v konaní namietala, že úroky z úveru pri dotknutých
zmluvách o úvere predstavovali výšku 127 %, že ide o úžernícke úroky, ktoré sú v rozpore s
dobrými mravmi a preto sú zmluvy o úvere v tejto časti podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatné.
Argumentovala, že na základe zmluvy o úvere č. 175801-71318 jej bol poskytnutý úver vo výške 5.000
eur a žalovanému na tento úver zaplatila 7.526 eur, preto sa žalovaný na jej úkor obohatil o 2.562 eur a

z rovnakých dôvodov a v rovnakej výške došlo k bezdôvodnému obohateniu žalovaného aj pri zmluve č.
180529-71318. Žalobkyňa tvrdila, že akceptuje len výšku úrokov, ktoré boli v súlade s dobrými mravmi
a preto od žalovaného žiada, aby jej vydal bezdôvodné obohatenie vo výške 1.196,56 eur pri zmluve č.
175801-71318 a 1.196,56 eur pri zmluve č. 180529-71318, teda spolu 2.393,12 eur.

18. Súd prvej inštancie uviedol, že za úžeru možno považovať, ak si jedna strana dala sľúbiť plnenie
určitej majetkovej hodnoty, ktoré cenu plnenia v čase uzatvorenia zmluvy prevyšovalo do tej miery, že
existoval podľa okolností hrubý nepomer medzi vzájomnými plneniami. Nápadný nepomer hodnôt je
daný vždy tam, kde rozdiel vzájomných protiplnení je v značnom nepomere k obyčajnej, konkrétnymi
pomermi odôvodnenej hodnote. Konštatoval, že akýkoľvek právny úkon alebo jeho časť je absolútne

neplatný, pokiaľ sa dostane do rozporu s dobrými mravmi. Samotný fakt uzavretia nevyváženej zmluvy,
napr. dohodnutím neprimeranej odplaty za poskytnuté plnenie alebo dohodnutím neprimerane krátkej
doby na poskytnutie plnenia, či dohodnutie vysokých sankcií pre nesplnenie vedľajších zmluvných
povinností, nie je podľa súdu prvej inštancie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ sa uzavretie takejto
zmluvy neuskutočnilo za okolností ovplyvňujúcich slobodu vôle ukráteného subjektu. Vo väzbe na

vyššie uvedené príklady teda nepovažoval súd prvej inštancie zmluvné úroky, zmluvnú odmenu alebo
zmluvnú pokutu, výrazne presahujúcu ich obvyklú výšku za priečiace sa dobrým mravom, ale rozpor s
dobrými mravmi videl v zneužití stavu, situácie, nevedomosti alebo nespôsobilosti zmluvného partnera
na uzavretie zmluvy s takými podmienkami, na ktoré by inak zmluvný partner nebol pristúpil.

19. Ďalej súd prvej inštancie poukázal, že v obchodnoprávnych vzťahoch platí, že výkon práva, ktorý
je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu (§ 265 Obchodného
zákonníka). Podľa súdu prvej inštancie je však nutné rozlišovať medzi prípadmi, kedy možno aplikovať §
39Občianskehozákonníkaakedy§265Obchodnéhozákonníka.Malzato,ženevyváženosťzmluvných
plnení by nemala byť dôvodom neplatnosti zmluvy. Výsledok, že zmluvné plnenia sú navzájom v hrubom

nepomere nie je sám o sebe rozporný s dobrými mravmi alebo poctivým obchodným stykom. Takým
môže byť skôr proces uzavierania zmluvy, ktorý k uzavretiu takejto zmluvy viedol, pokiaľ istým spôsobom
diskvalifikoval slobodu vôle niektorého kontrahenta. V danom prípade nebolo podľa súdu prvej inštancie
preukázané, že by konanie žalovaného bolo zavádzajúce, zakrývajúce skutočnú podstatu úverovej
zmluvy a tiež úžernícke, prípadne, že žalovaný donútil žalobkyňu podpísať zmluvy o úvere za podmienok

v nich uvedených. Naopak, žalobkyňa vedela, že úver sa jej poskytuje na účely jej podnikania, vedela,
aká je jeho výška, aká je výška mesačných splátok, aká je výška odplaty za poskytnutie úveru a za
týchto podmienok túto zmluvu podpísala.

20. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že aj keď maximálna výška úrokov pri úveroch nie je

žiadnym právnym predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je
neobmedzená. Dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie
sa priečiť dobrým mravom. Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný. Preto súd prvej
inštancie skúmal, či výška úrokov z úveru pri zmluvách o úvere č. 175801-71318 a č. 180529-71318 je v
súlade s dobrými mravmi a či nezakladá neplatnosť tohto úkonu v časti dojednanej výšky úroku z úveru.

21. K zmluve o úvere č. 175801-71318 súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný poskytol žalobkyni
úver 5.000 eur a žalobkyňa sa zaviazala žalovanému vrátiť 11.328 eur, teda suma úrokov je 6.328
eur, čo predstavuje sadzbu 126,56 %, čo predstavuje ročný úrok 31,64 % (126,56 : 4). Takýtoúrok nie je možné podľa súdu prvej inštancie považovať za neprimeraný. Pre porovnanie súd prvej
inštancie uviedol, že v čase uzavretia predmetnej úverovej zmluvy (8.8.2013) nebola obmedzená výška
odplaty ani pri spotrebiteľských úveroch. K stanoveniu najvyššej prípustnej miery odplaty pri poskytnutí

peňažnýchprostriedkovspotrebiteľovidošlosúčinnosťouod1.6.2014,atoNariadenímvládySlovenskej
republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v §
1a ods. 1 platného a účinného od 1.6.2014, ktorý stanovuje, že odplata pri poskytnutí peňažných
prostriedkovspotrebiteľovinesmieprevýšiťdvojnásobokpriemernejročnejpercentuálnejmierynákladov
pri obdobnom úvere alebo pôžičke ročne. Pri aplikácii tohto ustanovenia na spotrebiteľské zmluvy

uzavreté v čase, kedy bola uzavretá zmluva o úvere č. 175801-71318, bola najvyššia prípustná miera
odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru nad 1 rok do 5 rokov vrátane za 2. štvrťrok 2013 vo výške
41,66 % (2 x 20,83), zistená zo súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských
úveroch veriteľmi za 2. štvrťrok so stavom ku dňu 30.6.2013. Teda o 10,02 % vyššia, ako je výška
ročného úroku dohodnutá v zmluve o úvere č. 175801-71318. Vzhľadom na uvedené nemožno podľa
súdu prvej inštancie v posudzovanom prípade dospieť k záveru, že dohodnutý úrok je neprimeraný,

resp., že nie je v súlade s dobrými mravmi.

22. Rovnako pri zmluve o úvere č. 180529-71318 súd prvej inštancie zistil, že žalovaný poskytol
žalobkyni úver 5.000 eur a žalobkyňa sa zaviazala žalovanému vrátiť 11.328 eur, čo predstavuje
ročný úrok 31,64 %, pričom konštatoval, že takýto úrok nie je možné považovať za neprimeraný. Pre

porovnanie uviedol, že v čase uzavretia predmetnej zmluvy o úvere č. 180529-71318 (28.10.2013)
nebola obmedzená výška odplaty ani pri spotrebiteľských úveroch. S poukazom na závery k stanoveniu
najvyššej prípustnej miery odplaty pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi uvedené
v predchádzajúcom odseku tohto rozsudku konštatoval, že najvyššia prípustná miera odplaty za
poskytnutie spotrebiteľského úveru nad 1 rok do 5 rokov vrátane za 3. štvrťrok 2013 bola 42,18 %

(2x 21,09), zistená zo súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch
veriteľmi za 2. štvrťrok so stavom ku dňu 30.9.2013. Teda o 10,54 % vyššia, ako je výška ročného úroku
dohodnutá v zmluve o úvere č. 180529-71318. Preto ani pri zmluve o úvere č. 180529-71318 nemožno
podľa súdu prvej inštancie dospieť k záveru, že dohodnutý úrok je neprimeraný, resp., že nie je v súlade
s dobrými mravmi.

23. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody nepovažoval súd prvej inštancie zmluvy o úvere č.
175801-71318 a č. 180529-71318 za neplatné, a to ani v časti dohodnutých úrokov z úveru. Preto
nepovažoval za preukázané, že došlo k bezdôvodnému obohateniu sa žalovaného na úkor žalobkyne
a žalobu v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia zamietol.

24. K žalovaným vznesenej námietke miestnej nepríslušnosti súd prvej inštancie poukázal na § 18 CSP,
podľa ktorého súd, ktorý je príslušný na konanie o žalobe, je príslušný aj na konanie o žalobách s ňou
spojenýchaovzájomnýchžalobách,okremžalôb,priktorýchjedanáosobitnámiestnapríslušnosťpodľa
§ 20. Keďže žaloba žalobkyne bola vzájomnou žalobou podanou proti žalovanému v konaní vedenom

na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 18Cb/85/2018 a bola vylúčená na samostatné konanie, na jej
prejednanie vzhľadom na vyššie uvedené zákonné ustanovenie sa považoval za súd miestne príslušný
v prvej inštancii.

25. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa §§ 255 ods. 1; 256 ods. 1;

262 ods. 1, 2 CSP. Uviedol, že žalobkyňa vzala žalobu v časti o určenie zmlúv o úvere za neplatné
späť, preto v tejto časti žalobkyni súd prvej inštancie pričítal procesné zavinenie na zastavení konania.
Vo zvyšnej časti súd prvej inštancie žalobu zamietol. Žalobkyňa teda v konaní nebola vôbec úspešná a
žalovaný bol úspešný v plnej výške, preto má žalovaný nárok na náhradu trov konania proti žalobkyni s
tým, že o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

26. Proti výrokom II. a III. rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalobkyňa. Navrhla, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsahu zrušil a vrátil vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne aby rozsudok v napadnutom rozsahu
zmenil a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 2.393,12 eur a nahradiť žalobkyni trovy konania.

Odvolanie odôvodnila tým, že neboli splnené procesné podmienky (§ 365 ods. 1 písm. a) CSP), že súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), že
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1písm. d) CSP), že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) CSP), že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP), že zistený skutkový stav neobstojí,

pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku,
ktoré neboli uplatnené (§ 365 ods. 1 písm. g) CSP) a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).

27. Žalobkyňa v odvolaní súdu uviedla, že súd prvej inštancie sa nevyporiadal s navrhnutými dôkazmi,

ktoré nesprávne vyhodnotil, čím jej uprel právo na spravodlivý súdny proces. Poukázala, že súd prvej
inštancie skúmal výšku úrokovej sadzby pri zmluvách o úvere č. 175801-71318 a č. 180529-71318,
keď dospel k záveru o úrokovej sadzbe vo výške 31,64 %. Žalobkyňa dôvodila, že uvedený záver súdu
prvej inštancie nezodpovedá skutočnosti a výpočet súdu prvej inštancie nie je správny. Argumentovala,
že pri úroku vo výške 31,64 % by výška mesačnej splátky predstavovala iba 184,83 eur. Ak by pre
výpočet úroku bola použitá internetová kalkulačka dostupná na stránke Ministerstva financií Slovenskej

republiky s parametrami, ako sú uvedené v oboch dotknutých zmluvách o úvere, bola by výška úrokovej
sadzby 48,03 %, čo je niekoľkonásobne viac, ako bola prípustná miera odplaty v čase ich uzatvorenia.
Súdu prvej inštancie tiež vytýkala, že pri svojom výpočte nezohľadnil, že pri splácaní úveru sa hodnota
úroku znižuje tak, ako sa znižuje zostatok istiny úveru. Žalobkyňa dôvodila, že nesprávnym postupom
pri výpočte úrokovej sadzby jej súd prvej inštancie znemožnil domáhať sa svojho práva, ktoré bolo

v podobnom konaní potvrdené rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 4Cob/112/2021.

28. Ďalej žalobkyňa argumentovala, že výška dohodnutých úrokov bez ohľadu na to, či ide
o spotrebiteľský alebo podnikateľský úver, smie byť podľa osobitného predpisu najviac v pásme
priemerných úrokových sadzieb, ktoré zodpovedajú priemernej výške úrokovej sadby komerčných bánk

príslušného druhu úverov, evidovanej a odporúčanej Národnou bankou Slovenska na dané obdobie.
Poukázala, že v rozhodnom období poskytnutia úverov bola úroková sadzba pre podnikateľské úvery
za II. štvrťrok 2013 vo výške 13 % (zmluva o úvere č. 175801-71318 zo dňa 9.8.2013) a za III. štvrťrok
2013 vo výške 12,99 % (zmluva o úvere č. 180529-71318 zo dňa 29.10.2013).

29. S poukazom na vyššie uvedené žalobkyňa tvrdila, že je zjavné, že žalovaný jej poskytol úvery,
pri ktorých bola skutočná výška úrokovej sadzby 48,03 %, pričom priemerná úroková sadzba v čase
uzavretia zmlúv o úvere bola 13 % a 12,99 % ročne.

30. V závere odvolania žalobkyňa citovala článok 46 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky a článok 6

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uzavrela, že súd by mal mať na zreteli, že
základným účelom konania je poskytnutie spravodlivej ochrany subjektívnym právam účastníkov.

31. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom
rozsahu potvrdiť ako vecne správne. Poukázal, že žalobkyňa v odvolaní tvrdí, že súd prvej inštancie

sa nevyporiadal s navrhnutými dôkazmi, ktoré nesprávne vyhodnotil, čím žalobkyni uprel právo na
spravodlivý súdny proces. Toto tvrdenie považoval žalovaný za nedôvodné, pretože žalobkyňa ani
neoznačila, aké dôkazy mal súd nesprávne vyhodnotiť a súčasne ako jej tým mal uprieť právo na
spravodlivý súdny proces.

32. Ďalej poukázal, že žalobkyňa v odvolaní spochybňuje skutkové závery súdu prvej inštancie ohľadne
primeranosti úrokov. Žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie počítal úrokovú sadzbu spôsobom, aký sa
na finančnom trhu nepoužíva. Avšak spôsob výpočtu použitý súdom prvej inštancie bol len na prospech
žalobkyne, pretože pri použití bežných spôsobov výpočtu úrokov a úrokových sadzieb ako uplatňujú
banky, by musel dospieť k výsledkom, ako uvádzal žalovaný vo vyjadrení k žalobe. Tvrdil, že zo zmlúv

o úvere vyplýva, že výška úveru je 11.328 eur, výška zmluvnej odmeny 6.328 eur a po započítaní
sumy zmluvnej odmeny voči sume úveru uvedenej v zmluve došlo k vyplateniu rozdielu 5.000 eur/
zmluva na účet žalobkyne. Pri použití štandardného vzorca pre výpočet úrokovej sadzby predstavuje
úroková sadzba 22,68 %. Ide o primeranú hodnotu, čo po stránke skutkovej vylučuje dôvodnosť tvrdení
žalobkyne.

33. Žalobkyňou uvádzané tvrdenia o úrokoch označil žalovaný len za polemiku, ktorá nie je podložená
žiadnym dôkazom predloženým do skončenia dokazovania na súde prvej inštancie. Predkladané listinyo výpočte úrokovej sadzby spolu s odvolaním považoval za neprípustné. Navyše tvrdil, že obsahovo ani
nepreukazujú žiadne skutkové okolnosti spochybňujúce závery súdu prvej inštancie.

34. Odhliadnuc od uvedeného, súd prvej inštancie musel podanú žalobu podľa žalovaného zamietnuť
aj preto, lebo žalobkyňa podanou žalobou žiadala zaplatenie sumy 2.393,12 eur ako bezdôvodného
obohatenia vzniknutého na základe zmluvného vzťahu zo zmluvy o úvere č. 175801-71318, č.
180529-71318 a č. 231483-71318. Poukázal, že rozsudkom Okresného súdu Michalovce sp. zn.
18Cb/85/2018 žalobkyni (v procesnom postavení žalovanej) bolo uložené zaplatiť sumu 3.258,08 Eur,

čo po skutkovej i právnej stránke vylučovalo dôvodnosť podanej žaloby v tomto konaní.

35. Žalobkyňa v odvolacej replike zotrvala na svojich tvrdeniach uvedených v odvolaní.

36. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobkyne, ktoré bolo podané v
zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez

nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je
potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP. Odvolanie prejednal podľa § 379 - §
385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

37. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne

vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

38. Žalobkyňa podanie odvolania odôvodnila dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g), h)
CSP.

39. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením a dospel k záveru, že odvolacie dôvody podľa § 365
ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g), h) CSP nie sú naplnené, a že rozhodnutie súdu prvej inštancie je
vecnesprávne.Nadoplnenieazdôrazneniesprávnostinapadnutéhorozhodnutia,kodvolaniužalobkyne
a k podstatným tvrdeniam strán sporu v tomto odvolacom konaní odvolací súd dodáva:

40.Kodvolacímdôvodompodľa§365ods.1písm.a),b),d),e),g)CSPodvolacísúdudáva,žeodvolanie
žalobkyne je vo vzťahu k týmto odvolacím dôvodom obsahovo prázdne. Z odvolania nevyplýva, ktorá
procesná podmienka podľa žalobkyne nebola v konaní naplnená a ani to, v čom žalobkyňa vzhliadla
nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorý znemožnil realizáciu jej práv a to až tak, že

tento nesprávny procesný postup dosiahol intenzitu, ktorá odôvodňuje záver o tom, že celé konanie sa
nejaví ako spravodlivé. Žalobkyňa neoznačila žiadne konkrétne iné procesné pochybenia súdu prvej
inštancie, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, a ktoré mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Rovnako z odvolania žalobkyne nevyplýva namietaná nedostatočnosť
doterazzistenéhoskutkovéhostavuzdôvoduprípustnostijehoďalšiehodotváranianovotami.Žalobkyňa

v odvolaní neuviedla ani nijaký konkrétny návrh na vykonanie dôkazu, ktorý podľa nej mohol priniesť
relevantné skutkové zistenia, a ktorého vykonanie je prípustné s tým, že súd prvej inštancie takýto dôkaz
nevykonal a tým spôsobil sťaženie dôkaznej pozície žalobkyne a zároveň sa vzdialil želanej a možnej
miere zistenia skutkového stavu.

41. Pokiaľ ide o odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP, žalobkyňa vytýkala súdu
prvej inštancie, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam pri
ustálení výšky úrokovej sadzby úverov. Poukázala, že súd prvej inštancie dospel k záveru, že výška
úroku dojednaného v úverových zmluvách č. 175801-71318 a č. 180529-71318 predstavovala 31,64 %.
Namietala, že výpočet súdu prvej inštancie je nesprávny. Argumentovala pritom tým, že pri úroku vo

výške 31,64 % by výška mesačnej splátky predstavovala iba 184,83 eur, a že ak by bola pre výpočet
úroku použitá internetová kalkulačka dostupná na stránke Ministerstva financií Slovenskej republiky
s parametrami, ako sú uvedené v zmluvách o úvere č. 175801-71318 a č. 180529-71318, bola by výška
úrokovej sadzby 48,03 %. Vzhľadom na to, že v rozhodnom období poskytnutia úverov bola úroková
sadzba pre podnikateľské úvery za II. štvrťrok 2013 vo výške 13 % a za III. štvrťrok 2013 vo výške

12,99 %, dojednanú úrokovú sadzbu vo výške 48,03 % považovala za absolútne neplatnú podľa § 39
Občianskeho zákonníka pre jej rozpor s dobrými mravmi.42. Odvolací súd poukazuje, že žalobkyňa vzájomnou žalobou v spore vedenom pred Okresným súdom
Michalovce pod sp. zn. 18Cb/85/2018 navrhla, aby súd určil neplatnosť zmlúv o úvere č. 175801-71318,
č. 180529-71318 a č. 231483-71318 a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 2.393,12 eur

titulom bezdôvodného obohatenia (plnenie z neplatného právneho úkonu).

43. Pri stanovení výšky bezdôvodného obohatenia žalobkyňa vychádzala z toho, že:
- na základe zmluvy o úvere č. 175801-71318 jej žalovaný poskytol úver vo výške 5.000 eur, žalobkyňa
žalovanému zaplatila 7.526 eur, čo znamená, že bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného

predstavuje 2.562 eur;
- na základe zmluvy o úvere č. 180529-71318 jej žalovaný poskytol úver vo výške 5.000 eur, žalobkyňa
žalovanému zaplatila 7.526 eur, čo znamená, že bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného
predstavuje 2.562 eur a
- na základe zmluvy o úvere č. 231483-71318 jej žalovaný poskytol úver vo výške 4.400 eur, žalobkyňa
žalovanému zaplatila 1.669,12 eur, čo znamená, že žalovanému na tento úver má ešte zaplatiť 2.730,88

eur.
Následne žalobkyňa od sumy 5.124 eur (2 x 2.562 eur), ktorá predstavuje bezdôvodné obohatenie na
stranežalovanéhovzniknutéprizmluváchoúvereč.175801-71318ač.180529-71318,odpočítalasumu
2.730,88 eur, ktorú žalobkyňa dlhuje žalovanému z úveru č. 231483-71318 a rozdiel vo výške 2.393,12
eur žiadala od žalovaného titulom bezdôvodného obohatenia.

44. Okresný súd Michalovce rozsudkom č. k. 18Cb/85/2018-215 zo dňa 12. februára 2020 v spore
žalobcu PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., proti žalovanej A. B. C., o zaplatenie 13.420,43 eur s prísl.
a o vzájomnej žalobe, vo výroku I. rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi istinu 3.258,08
eur s 8 % úrokom z omeškania ročne od 21.11.2018 do zaplatenia. Proti predmetnému výroku podala

žalovaná odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 4Cob/112/2021-382 zo
dňa 28. októbra 2022 tak, že tento výrok potvrdil.

45. V konaní vedenom pred Okresným súdom Michalovce pod sp. zn. 18Cb/85/2018 teda bolo
o nárokoch žalovaného (v konaní sp. zn. 18Cb/85/2018 v procesnom postavení žalobcu) proti žalobkyni

(v konaní sp. zn. 18Cb/85/2018 v procesnom postavení žalovanej) zo zmlúv o úvere č. 175801-71318,
č. 180529-71318 a č. 231483-71318 právoplatne rozhodnuté tak, že žalovanej bola uložená povinnosť
zaplatiť žalobcovi 3.258,08 eur s prísl. Vzhľadom na uvedené preto považuje odvolací súd za
dôvodné prisvedčiť žalovanému, že žalobkyňa vzájomnou žalobou žiadala zaplatenie sumy 2.393,12
eur ako bezdôvodného obohatenia vzniknutého na základe zmluvného vzťahu zo zmluvy o úvere

č. 175801-71318, č. 180529-71318 a č. 231483-71318, avšak výrok I. rozsudku Okresného súdu
Michalovce č. k. 18Cb/85/2018-215 zo dňa 12. februára 2020, ktorým bola žalobkyni (v procesnom
postavení žalovanej) uložená povinnosť zaplatiť žalovanému (v procesnom postavení žalobcu) 3.258,08
eur s prísl. titulom dlžných súm z vyššie označených nesplatených úverov, vylučuje po skutkovej aj
právnej stránke dôvodnosť vzájomnej žaloby žalobkyne. Ďalšie argumenty preto považoval odvolací súd

pre rozhodnutie už za nerozhodné, bez potreby sa s nimi osobitne zaoberať.

46. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. ako
vecne správny. Rovnako potvrdil výrok rozsudku súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania
ako vecne správny.

47. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal
proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

48. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v § 419 CSP.Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu,
na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo

rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,
tvorilnerozlučnéspoločenstvopodľa§77(§425CSP).Akbolo vydanéopravnéuznesenie,lehotaplynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 CSP.

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia

byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 CSP, ak má dovolateľ sám, alebo
jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd
dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) CSP.

V dovolaní podľa § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).