Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 16. máj 2024

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/53/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3822201623
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivan Kubínyi

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2024:3822201623.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho a sudkýň JUDr.

Gabriely Janákovej a Mgr. Zuzany Holúbkovej v spore žalobcu A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D.
E. XXX/XX, C., zast. A. B. F., G. H. X, C., IČO: XX XXX XXX, proti žalovanému Slovenská republika, v
mene ktorej koná Generálna prokuratúra SR, Štúrova 2, Bratislava, IČO: 00 166 481, o náhradu škody
a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa
23.02.2023, č. k. 8C/13/2022-158, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi p r i z n á v anárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vyhovel žalobe a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi 9.497,90 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy (9.000 eur) a skutočnú škodu (497,90 eur), ktoré
žalobcovi vznikli v dôsledku trestného stíhania. Skutkovým východiskom rozhodnutia bolo zistenie, že
voči žalobcovi bolo vznesené obvinenie rozhodnutím OR PZ Prievidza zo dňa 15.0 4.2003 a po takmer
16 rokoch trvania trestného stíhania bolo trestné stíhanie zastavené rozhodnutím prokurátora zo dňa
12.12.2018 z dôvodu, že žalovaný skutok nespáchal.

2. Súd prvej inštancie sa vysporiadal s námietkou premlčania a konštatoval, že žalobcom uplatnené
právo premlčané nie je. Z hľadiska prístupu k posúdeniu dôvodnosti samotnej náhrady vychádzal súd
prvej inštancie z rozhodnutia NS SR sp. zn. 4Cdo/125/2019 a sp. zn. 4Cdo/130/2020, podľa ktorých
každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný a osobný život stíhaného, a to bez
ohľadu na jeho výsledok, teda je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy najmä v takom
prípade, ak sa preukáže, že bolo od začiatku nezákonné. V zmysle záverov rozhodnutia Ústavného
súdu sp. zn. I. ÚS 2551/13 mal súd prvej inštancie za to, že existencia samotného trestného stíhania

už len tým, že vnáša do života poškodeného neistotu, znamená významnú psychickú záťaž.

3. K právnemu posúdeniu veci súd prvej inštancie uviedol, že k možnosti priznať náhradu nielen za
škodu a ušlý zisk, ale aj za vzniknutú nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. dospela prax
všeobecných súdov Slovenskej republiky. V tejto otázke vychádzal zo záverov rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR z 31. mája 2007 sp. zn. 4Cdo/177/2005 (R 13/2009). Súd prvej inštancie považoval uvedený
prístup súčasne za súladný s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd,

ako aj s ustálenou rozhodovacou praxou ESĽP. Z nej odkázal napr. na rozhodnutie vo veci Masár proti
Slovenskej republike, kde ESĽP priznal sťažovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2 500,-eur,
a to pre porušenie jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v prípravnom trestnom konaní (trvajúcom 4
roky a 5 mesiacov).4.Sprihliadnutímnaneúmernedlhotrvajúcetrestnéstíhaniesúdprvejinštanciekonštatoval,žepodstata
nároku žalobcu sa v danom prípade viaže nielen na výsledok trestného stíhania, ale predovšetkým na

(ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, a teda žalovaný
nárok má opodstatnenie nielen na základe rozhodnutia o zastavení trestného stíhania žalobcu, ale
aj na základe existencie nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Prihliadol v tomto smere
aj na znenie samotného uznesenia, ktorým bolo nezákonné trestne stíhanie ukončené, v ktorom sa
uvádza, že vznesené obvinenie žalobcovi bolo vykonané bez predchádzajúceho výsluchu svedkov, bez

zabezpečenia správ colného úradu, počítačového systému, bez znaleckých posudkov, bez preverení
pravdivostí tvrdení vo výpovedi iného obvineného.

5. Čo sa týka naplnenia podmienok zodpovednosti za škodu, súd prvej inštancie konštatoval ich danosť
vrátane príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom na jednej
strane a ujmou v majetkovej ako aj nemajetkovej sfére žalobcu na strane druhej.

6. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy zohľadnil súd prvej inštancie okolnosti osoby žalobcu,
jeho doterajší život a prostredie. Mal za preukázané, že žalobca bol v čase trestného stíhania konateľom
obchodnej spoločnosti, v ktorej žalobca požíval dobrú povesť, čo nebolo v konaní sporným. Takisto bol
žalobca v rozhodnom čase zamestnancom mesta, kde vykonával prácu na pozícii vedúceho právnej

kancelárie a bol politicky aktívnou osobou, kedy kandidoval v komunálnych voľbách v roku 2006, 2010,
2014 a do NRSR v roku 2016. Taktiež súd prvej inštancie zistil, že žalobca sa venoval a venuje
prospešnej činnosti v rámci občianskych združení. Povesť žalobcu mala podľa súdu prvej inštancie
význam aj z hľadiska skutočnosti, že jeho manželka je hlavnou kontrolórkou mesta, kde sa citlivo vníma
nielen dobrá povesť jeho manželky, ale aj jej rodinných príslušníkov.

7. Ďalej súd prvej inštancie zohľadňoval závažnosť následkov v súkromnom živote žalobcu. V tomto
smere považoval za významné, že trestné stíhanie žalobcu sa rozoberalo na zasadnutiach
zastupiteľstva mesta a na sociálnych sieťach. Vychádzal z článkov „Kandidát SIETE z Hornej Nitry
je trestne stíhaný; Cosa Nostra Prievidze, Kto nám vládne v Prievidzi.“ ako aj z video záznamu zo

zasadnutia mestského zastupiteľstva. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca bol politicky aktívna
osoba, ktorá bola v predvolebnej kampani kompromitovaná práve tým, že je to trestne stíhaný kandidát
na funkciu poslanca. Žalobca bol podľa súdu prvej inštancie v čase trestného stíhania preukázateľne
obmedzovaný pri možnosti uplatniť sa v zamestnaní, nakoľko v prípade uchádzania sa o pracovnú
pozíciu napr. v justícii, polícii, prokuratúre bol povinný uvádzať skutočnosť, že je trestne stíhanou

osobou. Z uvedeného dôvodu bol žalobca diskvalifikovaný pri uchádzaní sa niektorých
zo spomínaných zamestnaní a navyše v pôvodnom zamestnaní sa nemohol uchádzať o vedúce a
riadiace funkcie.

8. Následne súd prvej inštancie konštatoval normatívne a teoreticko-právne východiská určenia výšky

náhrady nemajetkovej ujmy, a tieto podporil početnou judikatúrou Najvyšších súdnych autorít SR ako
aj judikatúrou ESĽP. Dané rozhodnutia využil aj v rámci porovnania s priznanou výškou a uviedol,
že napr. za trestné stíhanie 4,5 roka a nezákonné väzobné stíhanie NS SR rozhodnutím sp. zn.
7Co/121/2012 priznal sumu 66 387,84 eur, v rozhodnutí 3MCdo/10/2013 za nezákonné vznesenie
obvinenia a následné trestné stíhanie sumu 26 555,14 eur, v rozhodnutí 5MCdo/4/2015 za trestné

stíhanie sudcu sumu 17 600,-eur, v rozhodnutí 3Cdo 821/2015 za škodu spôsobenú nezákonným
uznesením vyšetrovateľa o trestnom stíhaní sumu 77 000,-eur, v rozhodnutí 1Cdo 133/2018 za
nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci a nezákonné trestné stíhanie sumu 75 000,-eur, v
rozhodnutí 5Cdo 4/2018 za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci pri oslobodení spod obžaloby
priznal 11 063,13 eur a za nezákonné uznesenie o vznesení obvinenia v rozhodnutí 3Cdo 156/2017

sumu 10 000,- eur. Priznanú náhradu nemajetkovej ujmy podrobil súd prvej inštancie aj komparácii
s náhradami priznanými súdmi v prípadoch zásahov do typovo odlišných osobnostných práv (právo na
súkromie, právo na slobodu slova a pod.).

9. Vychádzajúc zo všetkého uvedeného potom súd prvej inštancie uzavrel, že v prípade žalobcu došlo k

závažnému zásahu do osobnostnej a súkromnej sféry žalobcu, preto považoval náhradu nemajetkovej
ujmy za vytrpené útrapy v takmer 16 ročnom trestnom konaní vo výške 9 000,-eur za primeranú. Pre
ilustráciu súd prvej inštancie uviedol, že pri počte cca 5703 dní trestného neoprávneného stíhania
predstavuje priznaná náhrada nemajetkovej ujmy za vytrpené útrapy sumu cca 0,60 eur za jeden deň.10. Náhradu skutočnej škody priznal súd prvej inštancie žalobcovi v rozsahu trov obhajoby, vychádzajúc
argumentačne z rozhodnutia NS SR 6Cdo/402/2015 zo dňa 28.04.2016. O trovách konania rozhodol

súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP a v konaní plne úspešnému žalobcovi priznal nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

11. Proti rozsudku podal odvolanie žalovaný, ktorý žiadal napadnuté rozhodnutie zmeniť a žalobu
zamietnuť. Namietal v prvom rade nedostatočné zistenie intenzity, resp. vôbec samotnej existencie ujmy

v nemajetkovej sfére žalobcu a považoval za podstatné, v akom rozsahu bola znížená česť, dôstojnosť
a postavenie fyzickej osoby, či dobré meno alebo jej povesť. Žalovaný uviedol, že žalobca nijakým
spôsobom nepreukázal existenciu takej intenzity, ktorá by zakladala jeho právo na priznanie peňažnej
náhrady takto vymedzenej nemajetkovej ujmy ako vyššieho stupňa, keď satisfakcia v peniazoch má
byť znakom a prostriedkom spravodlivej nápravy a nemá predstavovať iba prostriedok slúžiaci na
obohatenie sa. Priznanie nemajetkovej ujmy nemôže podľa žalovaného vychádzať iba z abstraktných

tvrdení a subjektívnych pocitov žalobcu. Žalovaný bol toho názoru, že nárok na náhradu škody možno
priznať iba v prípade, ak žalobca unesie dôkazné bremeno v tomto smere. V tej súvislosti poukázal,
že sám žalobca vo výpovedi zo dňa 11.11.2022 uviedol, že výška nemajetkovej ujmy sa v jeho prípade
nedápreukázať.Podľažalovanéhožalobcavpriebehuceléhokonaniapredsúdomnepredložilanijediný
dôkaz preukazujúci vznik škody v požadovanej výške 9.000 eur a ani to, že táto škoda vznikla v dôsledku

práve samotného trestného stíhania. V tejto situácii potom podľa žalovaného súd prvej inštancie rámec
nemajetkovej ujmy stanovil bez preukázania akýchkoľvek dôkazov jej vzniku, iba na základe vlastných
úvah a vcítenia sa do osoby žalobcu. Takýto prístup súdu je podľa žalovaného svojvoľný, negujúci
charakter kontradiktórneho súdneho konania a zakladajúci vážny precedens vo vzťahu k akejkoľvek
dôkaznej aktivite žalobcu, ktorý má procesnú povinnosť uniesť dôkazné bremeno.

12. Žalovaný ďalej namietal, že v bode 31 rozsudku súd prvej inštancie iba skonštatoval, že je
nepochybné, že tak zdĺhavým trestným konaním bola spochybnená povesť a česť žalobcu. Žalovaný
považoval za pochybenie aj to, ak preukázanie závažnosti následkov v súkromnom živote považoval
súd prvej inštancie za dostatočne preukázané tým, že trestné stíhanie sa rozoberalo na zasadnutiach

mestského zastupiteľstva ako aj na internete. Žalovaný bol toho názoru, že samotná skutočnosť, že sa
žalobcove trestné stíhanie rozoberalo na zasadnutí zastupiteľstva ako aj na internete ešte neznamená,
že samotná povesť žalobcu a jeho dobré meno bolo skutočne poškodené.

13. Žalovaný namietal aj závery súdu prvej inštancie, že žalobca bol v čase trestného stíhania

preukázateľne obmedzovaný pri možnosti uplatniť sa v zamestnaní napr. v justícii, polícii, na prokuratúre
bol viazaný uvádzať skutočnosť, že je trestne stíhaný. Takéto tvrdenia totiž žalobca podľa žalovaného
nijakonepreukázalaaninepredložilžiadnydôkazktomu,žebyvôbecmalzáujemoprácuvjustícii,resp.
na prokuratúre prípadne, že sa zúčastní nejakého výberového konania. Rovnako žiaden dôkaz nebol
predložený k tomu, že žalobca bol ako politicky aktívny osoba v predvolebnej kampani kompromitovaný

práve tým, že je tresne stíhaný na funkcii poslanca. S uvedenými závermi súdu prvej inštancie
o obmedzenom prístupe k zamestnaniam je potom podľa žalovaného v rozpore, že žalobca pracoval
a pracuje ako vedúci právnej kancelárie mesta Prievidza. Žalovaný považoval za potrebné poukázať
na to, že žalobcova pracovná situácia sa nezmenila ani v priebehu trestného stíhania a ani po jeho
skončení, keďže pracoval a pracuje ako vedúci právnej kancelárii mesta, a taktiež sa aj naďalej venuje

prospešnej činnosti.

14. Ďalej žalovaný namietal, že žalobca v priebehu celého konania nepreukázal jednoznačnú príčinnú
súvislosť medzi vzniknutou nemajetkovou ujmou a trestným stíhaním. V tejto súvislosti viedol, že aj keby
došlo k poškodeniu dobrého mena žalobcu, nespôsobilo ho samotné trestné konanie, ale vyjadrenie

iných osôb prípadne politických konkurentov. Nie je teda možné prikladať na ťarchu žalovaného konanie
ďalších osôb, ktoré nie je schopný ovplyvniť a zmeniť. V danom prípade sa podľa žalovaného stretlo
viacero skutočností, ktoré mohli mať vplyv na žalobcu a vznik škodlivého následku. Existuje tu teta
konkurenčná kauzalita, či už ide o politický boj konkurentov alebo vyjadrenia ďalších osôb na sociálnych
sieťach.

15. S poukazom na ustanovenie § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. žalovaný zdôraznil, že
zadosťučinenie v peňažnej forme je v zákone upravené ako spôsob subsidiárny, nastupujúci vtedy, akdostačujúcim prostriedkom nápravy sa nejaví samotné konštatovanie práva, resp. ak nie je možné
nemajetkovú ujmu uspokojiť inak.

16. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu nepovažoval odvolanie za dôvodné a napadnutý rozsudok žiadal
potvrdiť ako vecne správny.

17. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia
pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej

inštancie je potrebné potvrdiť podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP.

18. Podstatou odvolania žalovaného je najmä námietka nedostatkov v zisťovaní skutkového stavu
ohľadom vzniku a intenzity žalobcom tvrdenej nemajetkovej ujmy. Žalovaný namieta absenciu
konkrétnych dôkazov o zásahu do cti a dôstojnosti žalobcu a tvrdí, že súd prvej inštancie založil
napadnuté rozhodnutie nesprávne na vcítení sa do pozície žalobcu.

19. K prístupu k dokazovaniu vo veciach rozhodovania súdov o nemajetkovej ujme spôsobenej trestným
konaním sa výstižne vyjadril Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 2Cdo/283/2021 zo dňa 29.11.2023:
„Nemajetková ujma vzniká samotným porušením základných práv a slobôd fyzickej osoby nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Ide o stav mysle poškodenej osoby, ktorý sa

preukazuje empaticky, pravda za predpokladu, že sa sudca bude vedieť aspoň elementárne vcítiť do
pozície trestne stíhaného človeka; a to sa sudcom odvolacieho súdu v tomto konaní, žiaľ, nepodarilo,
lebo aj oni postavili žalobcu do úlohy púheho objektu, kedy sa stáva iba prostriedkom v rukách štátnej
moci (orgánov činných v trestnom konaní), ktorý je potom zameniteľný aj so skutočným zločincom, a
tak sa musí podrobovať excesívnym úkonom orgánov činných v trestnom konaní, hoci vo výsledku

bol nevinný, čiže aj uznesenie o vznesení obvinenia nemalo byť vôbec vydané. Takéto bezprávie voči
ľudskej dôstojnosti musí byť v právnom štáte odškodniteľné.

Škodu teda treba chápať ako ujmu na chránenom statku, ako je majetok, osoba, alebo iný chránený
záujem, pričom najvyššiu mieru ochrany požívajú ľudský život, integrita človeka, ľudská dôstojnosť a

sloboda. Každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný a osobný život stíhaného,
a to bez ohľadu na jeho výsledok, teda aj je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy
najmä v takom prípade, ak sa preukáže, že bolo od začiatku nezákonné; ide o zodpovednosť absolútne
objektívnu a za výsledok trestného konania vo veci samej, čím je založená zodpovednosť štátu za škodu
obvineného spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia.“

20. Obdobne pristupuje k dokazovaniu vo veciach nemajetkovej ujmy spôsobenej trestným konaním
aj Ústavný súd SR, ktorý v uznesení z 27. apríla 2023 sp. zn. III.ÚS 224/2023, uviedol: ,,Snaha
všeobecných súdov o dôslednú konkretizáciu života sťažovateľa počas trestného stíhania a následné
zvýraznenie niektorých týchto konkrétností ako pomocných argumentačných nástrojov je zbytočným

únikom od objektívne vyvoditeľného a všeobecne pochopiteľného následku obmedzenia osobnej
slobody a dlhoročného trestného stíhania. V konečnom dôsledku ani ústavný súd alebo ESĽP
pri rozhodovaní o výške primeraných zadosťučinení nezisťujú subjektívne prežívania sťažovateľov
v dôsledku zásahov do ich základných práv, ale výšku primeraného zadosťučinenia určujú podľa
objektívnychokolnostípodstatyprotiprávnehozásahubeztoho,abyrozhodovaniezaťažovalirozsiahlym

dokazovaním v podobe výsluchov osôb z rodinného, pracovného a spoločenského prostredia dotknutej
osoby. Takéto prehnané zameranie na skutkové otázky je spôsobilé viesť len k zisteniu takého množstva
konkrétností života dotknutej osoby, ktoré nie sú objektívne uchopiteľné právnym posúdením širokých a
relatívne neurčitých pojmov primeranej a spravodlivej náhrady nemajetkovej ujmy.“

21. Z citovaných rozhodnutí vyplýva, že žalovaným namietaný prístup k dokazovaniu nemajetkovej ujmy
spôsobenej trestným stíhaním nie je namietaný dôvodne.

22. Pokiaľ súd prvej inštancie poukázal na to, že informácie o trestnom stíhaní žalobcu boli verejne
prezentované tretími osobami, že žalobca nemal v dôsledku trestného stíhania prístup k niektorým

zamestnaniam, je potrebné tieto skutočnosti vnímať na dokreslenie závažnosti dopadu prebiehajúceho
trestného stíhania. Či už v konkrétnostiach života žalobcu ako do istej miery verejne činnej osoby, kedy
trestné stíhanie takejto osoby prirodzene vyvoláva pochybnosti o jej kompetencii na verejnú funkciu,
s ktorými je takáto osoba viac, či menej často obvykle aj konfrontovaná. Nemôže byť potom pochýbo negatívnom prežívaní takýchto situácií zo strany trestne stíhanej osoby, a ani o tom, že ich príčinou
je v zásade primárne trestné stíhanie, ktoré sa neskôr ukáže ako nedôvodné. Čo sa týka poukazu súdu
prvej inštancie, že žalobca nemal v dôsledku trestného stíhania prístup k niektorým zamestnaniam, súd

prvej inštancie ani nedovodzoval ujmu žalobcu z toho, že sa o takéto zamestnania uchádzal a k týmto sa
nedostal, ale aj touto okolnosťou len dokreslil závažnosť trestného stíhania. Pokiaľ žalovaný poukazoval
na to, že žalobcova pracovná situácia sa nezmenila ani v priebehu trestného stíhania, nemožno z tejto
skutočnosti dovodzovať, že vo výsledku neopodstatnené trestné stíhanie žalobcu nemalo dopad na
jeho pracovnú sféru. Prebiehajúce trestné stíhanie osôb v právnických profesiách, zvlášť vo vedúcich

verejných funkciách je prirodzene vnímané ako kontroverzné, neraz s prirodzenou etickou požiadavkou
na prerušenie výkonu takého povolania počas trestného stíhania. Nemôže byť pochýb, že uvedené
predstavuje ďalší z dôvodov negatívneho prežívania trestne stíhanej osoby. O nemajetkovej ujme
nemožno preto uvažovať až v prípade, že trestné stíhanie má za následok zmeny v pracovne sfére
stíhaného, ale už aj preto, že predstavuje relevantnú komplikáciu nemeniacej sa pracovnej sféry trestne
stíhaného.

23. Napokon nebola dôvodná ani námietka nesprávne ho prístupu súdu prvej inštancie k subsidiarite
peňažnej formy zadosťučinenia. Odpoveďou súdu prvej inštancie na túto otázku bolo dôsledné
porovnanie priznanej náhrady s inými obdobnými prípadmi riešenými tak na vnútroštátne úrovni
Najvyšším súdom SR ako aj na medzinárodnej úrovni ESĽP. Súd prvej inštancie pritom vykonal

porovnanie nielen vo vzťahu k obdobným zásahom do práv na ochranu osobnosti v prípade neprimerane
dlho trvajúcich trestných stíhaní, ale zasadil svoje rozhodnutie aj do širokého kontextu typovo iných
zásahovsprihliadnutímnahierarchiuosobnostnýchpráv.Komplexnostirozhodnutiasúduprvejinštancie
v tomto smere nie je čo vytknúť a je tým súčasne daná odpoveď na otázku, prečo v prípade žalobcu
neboladostatočnouformouzadosťučineniaináakopeňažnáforma.Napokonzoskutkovýchzistenísúdu

prvej inštancie ani nevyplýva, že by k akejkoľvek inej forme zadosťučinenie, najmä k ospravedlneniu, zo
strany žalovaného došlo. Pochybenie zo strany súdu prvej inštancie tak možno vidieť len v matematickej
chybe pri ilustrácii primeranosti priznaného zadosťučinenia vo výške 9.000 eur k cca 5.703 dňom
trvania nedôvodného trestného stíhania, ktorá nepredstavuje cca 0,60 eur za každý deň, ale cca 1,58
eur za každý deň. Toto matematické pochybenie však ostáva úplne bez dopadu na vecnú správnosť

napadnutého rozhodnutia. Nemení nič na tom, že takmer 16 rokov je v danom prípade až extrémne
neprimeranou dobou trvania trestného stíhania.

24. Vzhľadom na uvedené neboli naplnené odvolacie dôvody uplatnené žalovaným a odvolací súd preto
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny.

25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262
ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Žalobcovi priznal odvolací súd nárok na náhradu trov odvolacieho konania,
pretože bol v odvolacom konaní plne úspešný.

26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).