Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. jún 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/21/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111213838
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1111213838.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia

senátu JUDr. Branislav Král a JUDr. Michaela Krajčová v spore žalobcu: Y. T. O., nar. XX.XX.XXXX,
bytom L., prechodný pobyt W. 3, X., právne zast. ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA - JUDr. STANISLAV
KAŠČÁK, s.r.o., so sídlom Ulica 1. mája 1246, Vranov nad Topľou, proti žalovanému: Slovenská
republika, zastúpená Ministerstvom vnútra SR, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, o náhradu škody
a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, o odvolaní oboch sporových strán proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 8C/62/2011-683 zo dňa 10.3.2023, teraz vec vedená na
Mestskom súde Bratislava IV pod sp.zn. B1-8C/62/2011, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 8C/62/2011-683 zo dňa 10.3.2023,
teraz vec vedená na Mestskom súde Bratislava IV pod sp.zn. B1-8C/62/2011, vo výroku,
ktorým bola žaloba zamietnutá, p o t v r d z u j e.

II. Vo výroku, ktorým súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na zaplatenie 4.000,- eur titulom náhrady
nemajetkovej ujmy m e n í tak, že žalobu v tejto časti z a m i e t a.

III. Vo výroku o náhrade trov konania rozsudok m e n í tak, že žalovanému priznáva nárok na náhradu
trov prvoinštančného konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.

IV. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I rozsudkom č.k. 8C/62/2011-683 zo dňa 10.3.2023 zaviazal žalovaného
zaplatiť žalobcovi sumu 4.000,- eur do tridsiatich dní od právoplatnosti rozsudku. V prípade, že túto
povinnosť nesplní, je povinný zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 8 % ročne z nezaplatenej

sumy od tridsiateho prvého dňa po právoplatnosti rozsudku do zaplatenia (výrok I.). Vo zvyšnej časti súd
prvej inštancie žalobu zamietol (výrok II.). Žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania o
zaplatenie náhrady škody (výrok III.). Žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania
o zaplatenie nemajetkovej ujmy v rozsahu 100 % z priznanej sumy vo výške 4.000,- eur (výrok IV).

2. Podanou žalobou sa žalobca domáhal, aby súd rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi
sumu 3.970.563,04 eur spolu úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z uvedenej sumy odo dňa

30.12.2009 do zaplatenia, a zároveň uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania.
Žalobu odôvodnil tým, že dňa 25.9.2007 bolo uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru,
Úradu justičnej a kriminálnej polície vo Svidníku ČVS:ORP-175/OdV-SK-2007 podľa § 206 ods. 1
Trestného poriadku žalobcovi vznesené obvinenie pre podozrenie zo spáchania zločinu týrania blízkej azverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Trestné stíhanie žalobcu bolo zastavené
uznesením Okresnej prokuratúry Prešov zo dňa 30.11.2009, sp.zn. 1Pv 558/07-86, a to podľa § 215
ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, nakoľko skutok nebol trestným činom a nebol dôvod na postúpenie

veci. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 29.12.2009. Žalobca si v dôsledku tohto podľa
neho nezákonného obvinenia uplatňoval voči štátu náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti sa škody spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len „zákon č. 514/2003
Z.z.“) v celkovej výške 3.970.563,04 eur, tvorenej nasledovnými položkami: a) skutočná škoda vo výške
18.328,35 Eur, vzniknutá v dôsledku platenia nájomného v mieste prechodného bydliska žalobcu v

Bratislave za obdobie odo dňa 15.07.2007 do 29.12.2009; b) škoda vo forme ušlého zisku vo výške
39.832,70 eur vyplývajúceho zo zrušenej zmluvy o spolupráci od spoločnosti Academia Istropolitana, vo
výške 136.227,84 eur zo zrušenej pracovnej zmluvy so spoločnosťou Academia Istropolitana a ušlého
zisku vo výške 53.774,15 eur zo zrušenej mandátnej zmluvy so spoločnosťou POKKA, s.r.o., IČO: 36
733 873, celkovo teda 229.834,69 eur; c) nemajetková ujma, ktorú žalobca vyčíslil sumou 3.722.400,-
Eur, t.j. na približne pätnásťnásobok majetkovej ujmy. Uvedené položky škody a nemajetkovej ujmy

odôvodnil tým, že v dôsledku prebiehajúceho trestného stíhania, ktoré začalo už dňa 12.6.2007, sa
ako advokát začal stretávať s pohŕdavými reakciami a poklesom svojej vážnosti u kolegov z viacerých
právnických profesií, v dôsledku čoho sa musel z Prešova odťahovať do Bratislavy. Ďalej uviedol, že
v dôsledku trestného stíhania s ním ukončili predtým dohodnutú dlhodobú spoluprácu tak spoločnosť
POKKA, s.r.o, ako aj Academia Istropolitana, čím mu vznikol ušlý zisk. K nemajetkovej ujme uviedol, že v

dôsledkutrestnéhostíhaniamalpsychicképroblémy,ktorépreukázallekárskymisprávami.Vzhľadomna
zdravotný stav mohol následne vykonávať prácu len v obmedzenom rozsahu, a z aktívneho, známeho,
spoločensky uznávaného a úspešného advokáta sa stal neaktívnym, utiahnutým človekom žijúcim v
anonymnom prostredí hlavného mesta, pričom úplne prišiel o advokátsku kariéru. Splnenie podmienky
na prerokovanie predbežného nároku v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. preukázal žalobca

žiadosťou o predbežné prerokovanie návrhu adresovanou žalovanému dňa 28.7.2010 a zamietavou
odpoveďou žalovaného zo dňa 1.3.2011.

3.Kžalobesavyjadrilžalovaný,ktorývosvojomvyjadrenínamietal,ženejdeožalobunazákladezákona
č. 514/2003 Z.z., ale o žalobu na ochranu osobnosti, v dôsledku čoho nie je žalovaný v konaní pasívne

legitimovaný. Ďalej namietal nedostatok právomoci civilného súdu vo veci konať, nakoľko v zmysle
zákona č. 514/2003 Z.z. je nevyhnutné, aby bolo rozhodnutie, ktorého sa konanie týka, zrušené ako
nezákonné,čosapodľažalovaného vdanomprípadenestalo.Žalovanýnamietalajsvojuprocesnú
nespôsobilosť, nakoľko bolo podľa jeho vyjadrenia trestné stíhanie začaté na pokyn prokurátora,
a teda pasívne vecne legitimovaným subjektom konajúcim v mene Slovenskej republiky mala byť

Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Vo vzťahu k samotnej náhrade škody argumentoval, že
keďže uznesenie o vznesení obvinenia žalobcu nebolo zrušené ako nezákonné, nemožno naň aplikovať
ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. Nakoniec rozporoval aj dôvodnosť vzniknutej škody, pokiaľ ide
o potrebu sťahovania sa žalobcu, resp. o príčiny a zákonnosť ukončenia zmluvnej a pracovnoprávnej
spolupráce žalobcu, ktoré mali viesť k ušlému zisku.

4. Podaním zo dňa 14.6.2012 vzal žalobca žalobu vo vzťahu k istine vo výške 53.774,15 eur zo zrušenej
mandátnej zmluvy so spoločnosťou POKKA, s.r.o. a príslušného úroku z omeškania späť, v
dôsledku čoho súd prvej inštancie uznesením zo dňa 08.10.2012 v súlade s vtedy platným znením § 96
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, konanie v tejto časti zastavil. Uznesenie sa stalo právoplatným

dňa 25.10.2012.

5. Dňa 5.11.2015 súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 8C/62/2011-330 v spore rozhodol tak, že žalobu
zamietol. V rozsudku v prvom rade ustálil, že žalovaný je pasívne legitimovaný v konaní, nakoľko podľa
§ 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z. účinného do 1.1.2013 bol povinný v mene štátu v prípade,

ak v trestnom konaní spôsobil škodu vyšetrovateľ alebo poverený orgán Policajného zboru, konať
práve žalovaný. Pokiaľ ide o samotné rozhodnutie vo veci, toto odôvodnil tým, že nebola splnená prvá
základná podmienka na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., a to existencia nezákonného
rozhodnutia štátneho orgánu. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca nepreukázal, že uznesenie
o zastavení trestného stíhania znamená, že predchádzajúce uznesenia o začatí trestného stíhania

a vznesení obvinenia sú nezákonné. Súd prvej inštancie sa tak splnením ďalších podmienok vôbec
nezaoberal a žalobu zamietol. Po podanom odvolaní zo strany žalobcu vo veci rozhodoval Krajský súd
v Bratislave ako súd odvolací. Uznesením sp. zn. 14Co/3/2018 zo dňa 25.1.2021 odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V uznesení skonštatoval, žesúd prvej inštancie správne vyhodnotil spornú otázku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, keďže aj
podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné postupovať podľa § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003
Z.z., v zmysle ktorého ak škodu spôsobil vyšetrovateľ, koná v mene štátu práve žalovaný. Pokiaľ

ide o samotný nárok žalobcu, odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil
(ne)splnenie základnej podmienky na vznik škody. Súd prvej inštancie s poukazom na ustálenú súdnu
prax, reprezentovanú najmä rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/183/2009 skonštatoval,
že v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného
stíhania a vznesení obvinenia, postúpenie veci inému orgánu, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto,

že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie
uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Z tejto právnej vety
odvolací súd vyvodil záver, že aj v prípade, ak bolo po vznesení obvinenia toto zrušené s tým, že trestné
konanie bolo zastavené a vec bola postúpená na priestupkové konanie, možno takéto rozhodnutie na
účely zákona č. 514/2003 Z.z. považovať za nezákonné.

6. Viazaný uznesením odvolacieho súdu, súd prvej inštancie vo veci opätovne konal, vykonal ďalšie
dokazovanie a opätovne vo veci rozhodol. Pred posudzovaním nárokov žalobcu vo veci samej sa
vysporiadal z procesnými námietkami žalobcu. Otázku pasívnej vecnej legitimácie v konaní vyriešil už
odvolací súd, ktorý v odseku 18 odôvodnenia svojho uznesenia dospel zhodne s pôvodným názorom
súdu prvej inštancie k záveru, že v zmysle § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z. je žalovaný

orgánom konajúcim v mene štátu. Pokiaľ ide o námietku aktívnej legitimácie žalobcu ako fyzickej osoby
v časti konania týkajúceho sa majetkovej ujmy, namietanú žalovaným z dôvodu, že ak žalobca utrpel
majetkovú škodu, bola mu táto spôsobená ako podnikateľovi s prideleným IČO, a preto sa nemôže
náhrady škody domáhať ako fyzická osoba, s touto sa súd prvej inštancie nestotožnil. Žalobca vykonával
svoje podnikanie ako fyzická osoba, a v prípade, že mu v dôsledku nezákonného rozhodnutia štátu

vznikla v tejto sfére škoda, nemožno túto škodu oddeliť od jeho života ako fyzickej osoby. Ak by súd
pripustil opačnú argumentáciu, znamenalo by to, že fyzická osoba - podnikateľ by mohol, pokiaľ ide o
jeho práva a povinnosti, v právnych vzťahoch vystupovať výlučne počas aktívneho výkonu podnikania
(t.j. nie napr. po ukončení živnosti), čo ale zjavne neplatí, nakoľko takýto podnikateľ ručí za svoje
podnikateľské záväzky celým svojím majetkom, a to aj po skončení podnikania. Súd prvej inštancie

sa ďalej vysporiadal s otázkou splnenia základného predpokladu na uplatnenie náhrady škody, ktorým
je existencia nezákonného rozhodnutia. Túto otázku vyriešil opäť vo svojom zrušovacom uznesení
odvolacísúd,ktorýjednoznačnevodseku19odôvodneniaskonštatoval,ževdanomprípade,keďžebolo
v trestnom konaní konštatované, že skutok nie je trestným činom a vec bola postúpená na priestupkové
konanie, možno takéto rozhodnutie považovať za nezákonné a poškodenému subjektu vzniká právo

na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Týmto rozhodnutím
odvolacieho súdu je súd prvej inštancie viazaný. Súd prvej inštancie sa navyše s týmto názorom plne
stotožňuje, a takéto rozhodnutie je plne v súlade s ustálenou súdnou praxou (viď napr. rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/183/2009 alebo MCdo/15/2009).

7. Súd prvej inštancie právne spor posúdil podľa § 15, § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodnom
období a § 420 Občianskeho zákonníka.

8. Pokiaľ ide o priamu majetkovú škodu, ktorá mala vzniknúť v dôsledku vynúteného sťahovania žalobcu,

na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že nárok žalobcu v tejto
časti nie je dôvodný. V prvom rade je dôležité skonštatovať, že akýkoľvek nárok žalobcu sa neodvíja
od začatia trestného stíhania, ktoré je všeobecné a nevzťahuje sa na konkrétnu osobu, ale až od
vznesenia obvinenia konkrétnej osobe, t.j. žalobcovi. Súdna prax tieto rozhodnutia spravidla nerozlišuje,
nakoľko vo väčšine prípadov dochádza k vzneseniu obvinenia v rovnaký deň, ako sa začne trestné

stíhanie. V danom prípade tomu tak nebolo, a súd prvej inštancie je toho názoru, že za také nezákonné
rozhodnutie, v dôsledku ktorého možno v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. požadovať od štátu škodu,
možno považovať výlučne také rozhodnutie, ktoré sa vzťahuje priamo ku konkrétnej osobe. Obvinenie
bolo žalobcovi vznesené až uznesením zo dňa 25.9.2007, a až týmto rozhodnutím mohol potenciálne
vzniknúť nárok na náhradu škody. Uznesenie o začatí trestného stíhania sa nevzťahovalo priamo

na osobu žalobcu. Súd prvej inštancie vníma argument žalobcu, že už na základe začatia trestného
stíhania si mohli tretie osoby utvoriť názor na možného páchateľa, a to osobitne v situácii, keď išlo
o trestné stíhanie vo veci spáchania zločinu týrania blízkej a zverenej osoby, avšak napriek tomu
podľa názoru súdu prvej inštancie samotné začatie trestného stíhania bez obvinenia konkrétnej osobynemôže spôsobiť akýkoľvek nárok konkrétnej osoby na náhradu škody. Uvedené platí najmä preto, že
orgán činný v trestnom konaní až na zákonom stanovené výnimky nemá inú možnosť, ako po podaní
trestného oznámenia trestné stíhanie začať. Tejto skutočnosti si bol vedomý aj žalobca, keď si v žalobe

náhradu škody uplatňoval v dôsledku nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia. Z tohto pohľadu
teda možno jednoznačne prisvedčiť argumentu žalovaného, že neexistuje príčinná súvislosť medzi
sťahovaním žalobcu do X. a konaním štátnych orgánov. Zo zmluvy o prenájme priestorov uzatvorenej
medzi žalobcom a spoločnosťou NOE spol. s r.o. je zrejmé, že táto bola uzatvorená už dňa 15.7.2007,
pričom žalobca bol v trestnom konaní obvinený až dňa 25.9.2007, teda viac ako dva mesiace po

sťahovaní.Zvykonanéhodokazovanianavyševyplynulo,žežalobcamalzásadnédôvodynasťahovanie
už pred začatím trestného stíhania, resp. že takéto sťahovanie už pred začatím trestného stíhania z
iných dôvodov pripravoval. Táto skutočnosť vyplýva z výpovede svedkyne L.. T.. H. J. v trestnom konaní,
z ktorej jednak vyplývajú zásadné rozpory v manželstve žalobcu, ale taktiež skutočnosť, že žalobca sa z
osobných dôvodov potreboval presťahovať už pred začatím trestného stíhania. Súd prvej inštancie teda
uzatvára, že z vykonaného dokazovania má za preukázané, že sťahovanie žalobcu nebolo dôsledkom

vznesenia obvinenia, nakoľko tomuto vzneseniu obvinenia výrazne časovo predchádzalo a navyše bolo
spôsobené vážnymi problémami v manželstve žalobcu. Súd prvej inštancie teda z tohto dôvodu žalobu
v tejto časti zamietol.

9. K otázke ušlého zisku, súd prvej inštancie uviedol, že žalobca si v konaní pôvodne uplatnil ušlý

zisk v celkovej výške takmer 230.000,- eur z dôvodu ukončenia mandátnych a pracovných zmlúv zo
strany svojich zmluvných partnerov v dôsledku vzneseného obvinenia. Už bez kontextu ďalších dôkazov
pokladal súd prvej inštancie tieto dôkazy za nedôveryhodné, a to vzhľadom na strojený a neprirodzený
obsah výpovedí, resp. odstúpení, ako aj vzhľadom na časovú následnosť medzi uzatvorením zmlúv a ich
ukončením. Nedôveryhodným bol v prvom rade časový kontext ukončenia spolupráce so spoločnosťou

POKKA, s.r.o., keď k podpísaniu zmluvy o spolupráci prišlo dňa 16.9.2007, a k ukončeniu tejto
spolupráce už dňa 9.10.2007, teda o 23 dní, a to na základe „prerieknutia“ žalobcu, že je obvinený.
Túto nedôveryhodnosť len podčiarklo následné späťvzatie žaloby v tejto časti potom, ako žalovaný
poukázal na to, že zmluva aj jej výpoveď boli podpísané len jedným z dvoch konateľov spoločnosti
POKKA, s.r.o. Z časového a obsahového hľadiska bolo rovnako nedôveryhodné podpísanie pracovnej

zmluvy s Academia Istropolitana dňa 20.09.2007 a jej následné ukončenie dňa 5.10.2007, t.j. len o 15
dní, a to ešte navyše formou, ktorú vtedy platný Zákonník práce nepoznal. Súd prvej inštancie taktiež
bez ďalšieho pokladá za nedôveryhodné, že by Academia Istropolitana ukončila spoluprácu so svojím
dlhodobým váženým spolupracovníkom okamžite potom, ako zistila, že je obvinený v trestnom konaní.
Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania pokladá za preukázané, že medzi obvinením žalobcu

a ušlým ziskom preukazovaným zo strany žalobcu nie je príčinná súvislosť, a teda ušlý zisk žalobcovi
nemožno priznať.

10. Súd prvej inštancie ďalej pristúpil k skúmaniu nároku žalobcu na nemajetkovú ujmu. Nárok na
nemajetkovú ujmu v prípade jeho preukázania vyplýva z § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003

Z.z. Keďže súd prvej inštancie mal za preukázané, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo na účely
zákona č. 514/2003 Z.z. nezákonné, posudzoval v konaní ďalej existenciu nemajetkovej ujmy a jej
výšku. Samotnú existenciu nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie pokladá za preukázanú závermi
Znaleckého posudku T.. T. a T.. T., v ktorom sa explicitne uvádza, že u žalobcu sa po začatí trestného
stíhania vyvinula psychická porucha - pretrvávajúce zmeny osobnosti, táto porucha sa vyvinula po začatí

trestného stíhania a psychická ujma je v príčinnej súvislosti so začatím trestného stíhania. Zároveň
znalci skonštatovali, že v dôsledku psychickej poruchy dochádza k zhoršeniu kvality života žalobcu vo
všetkých oblastiach, a to tak v osobných vzťahoch, ako aj v zamestnaní, čo mu bráni v plnohodnotnom
živote. Tieto závery znalcov podporujú aj iné dôkazy vykonané v konaní, vrátane výsluchu syna žalobcu
G. O., výsluchu žalobcu a daňových priznaní žalobcu za roky 2006 až 2009, roky 2010 až 2011,

2016 až 2020 a 2021, nakoľko aj tieto potvrdzujú súčasnú zlú situáciu žalobcu. O vzniku nemajetkovej
ujmy žalobcu súd prvej inštancie nemal pochybnosti, pričom samotný vznik tejto nemajetkovej ujmy
v konaní nespochybňoval ani žalovaný. Pokiaľ ide o príčinnú súvislosť medzi nemajetkovou ujmou,
túto súd prvej inštancie pokladá rovnako za preukázanú závermi znaleckého posudku T.. T. a T.. T.,
v ktorých je táto príčinná súvislosť explicitne konštatovaná a súd prvej inštancie so závermi znalcov

pokiaľ ide o túto príčinnú súvislosť nemá dôvod polemizovať. Súd prvej inštancie sa ďalej zameral
na výšku nemajetkovej ujmy, pričom bral do úvahy viacero faktorov. V prvom rade považoval za
potrebné vysporiadať sa s tvrdením žalovaného, že celková výška nemajetkovej ujmy, ktorú možno
žalobcovi priznať, je v súlade s dnešným znením § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. maximálne vovýške náhrady poskytovanej osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu.
Týmto osobitným predpisom je v súčasnosti zákon č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov, ktorý
v § 13 stanovuje, že celková suma poskytnutá podľa zákona nemôže presiahnuť päťdesiatnásobok

sumy mesačnej minimálnej mzdy platnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu
trestného činu. Súd prvej inštancie sa s týmto tvrdením nestotožnil, nakoľko predmetné ustanovenie sa
stalo účinným až dňa 1.1.2013 na základe zákona č. 412/2012 Z.z. Keďže táto novela neobsahovala
žiadne prechodné ustanovenia, bolo by v rozpore so zákazom retroaktivity právnych noriem, ak by
sa mala vzťahovať aj na nároky na nemajetkovú ujmu, ktoré vznikli pred jej účinnosťou. Tento názor

podporuje aj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7Cdo/262/2015, ktorý túto zásadu vo vzťahu k
predmetnému ustanoveniu explicitne potvrdil a detailne zdôvodnil. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o
výške nemajetkovej ujmy prihliadol na okolnosti určené zákonom v § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. Z
vykonaného dokazovania dospel k záveru, že u žalobcu došlo k podstatnému zásahu do jeho terajšieho
života, keď pred začatím trestného stíhania išlo o úspešného advokáta v krajskom meste, pričom po
jeho skončení už v podstate neexistovala jeho pracovná kariéra a žil osamelým životom v hlavnom

meste. Súd prvej inštancie taktiež pokladal za preukázané, že žalobca trpel po zastavení trestného
stíhania závažnými psychickými následkami. Trestné stíhanie a následné obvinenie tak nepochybne
predstavovalo veľmi závažný zásah do jeho života s podstatnými následkami. Súd prvej inštancie je
toho názoru, že ak by išlo v prípade týchto následkov o priamy a výlučný dôsledok obvinenia v trestnom
konaní, a toto obvinenie by zároveň bolo zodpovednosťou štátu, bolo by možné priznať nemajetkovú

ujmu aj na hornej hranici do úvahy pripadajúcej výšky. Súd prvej inštancie však mal z vykonaného
dokazovania zároveň za preukázané aj iné skutočnosti, ktoré majú podstatný vplyv na určenie výšky
nemajetkovej ujmy, resp. na jej podstatné zníženie. Súd zobral do úvahy skutočnosť, že obvinenie
žalobcucelkomzjavneniejenielenžejedinou,aleanihlavnoupríčinounásledkov,ktoréžalobcapociťuje.
Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že hlavnou príčinou týchto následkov je rozvrat jeho osobného

života, resp. rozvrat jeho manželstva. Tieto skutočnosti boli v konaní preukázané najmä znaleckým
posudkom T.. T. a MUDr. T., kde sú rodinné problémy žalobcu v prvom polroku roku 2007 detailne
popísané. Rovnako je v posudku z kontrolného vyšetrenia žalobcu zo dňa 14.11.2009, t.j. dávno po
začatí trestného stíhania, a približne dva mesiace po vznesení obvinenia, z ktorého je zrejmé, že aj v tom
čase žalobca subjektívne vnímal ako problém útoky manželky voči svojej osobe, a nie samotné trestné

stíhanie alebo obvinenie. Súd prvej inštancie pritom rešpektuje aj záverečnú časť znaleckého posudku,
v ktorej je uvedená príčinná súvislosť medzi trestným stíhaním a zhoršením psychického stavu žalobcu,
ale ani z tejto časti nevyplýva, že by malo ísť o výlučnú príčinu, a posudková časť obsahuje skutočnosti,
ktoré svedčia o opaku. Obdobne je vplyv rodinného rozvratu na žalobcu detailne opísaný L.. J. v jej
výpovediach v civilnom aj trestnom konaní, kde tak v častiach citovaných vyššie, ako aj v mnohých

ďalších častiach podobne opisuje dlhodobé problémy medzi žalobcom a jeho manželkou približne od
januára 2007 a dopady týchto problémov na žalobcu. Možno teda konštatovať, že obvinenie žalobcu
sa na jeho stave podpísalo a viedlo k zhoršeniu jeho psychického stavu, ale zároveň jeho problémy
začali oveľa skôr a bez súvisu s jeho obvinením. Obvinenie tak malo na stav žalobcu z časového aj
vecného hľadiska iba sekundárny vplyv. Táto skutočnosť mala na rozhodovanie súdu prvej inštancie

zásadný vplyv. Súd prvej inštancie pri posudzovaní výšky nemajetkovej ujmy posudzoval aj priebeh
samotného trestného konania. Je toho názoru, že nie je toto konanie oprávnený detailne hodnotiť, avšak
je oprávnený si urobiť základný názor o jeho priebehu a na základe toho hodnotiť mieru zodpovednosti
štátu na prípadnú ujmu. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní konštatuje, že priebeh trestného
konania nepokladá za neprimeraný. Orgány činné v trestnom konaní v podstate nemali inú možnosť, ako

po podaní trestného oznámenia začať trestné stíhanie, a za toto rozhodnutie nemôžu byť postihované,
resp. niesť akúkoľvek zodpovednosť. Pokiaľ ide o uznesenie o vznesení obvinenia, toto je podľa názoru
súdu prvej inštancie riadne a dostatočne zdôvodnené, pričom sa v ňom uvádza, že tvrdenia poškodenej
manželky žalobcu boli potvrdené aj deťmi žalobcu a zároveň sa na manželke prejavuje tzv. syndróm
týranej osoby, resp. na deťoch sa prejavujú silné dôsledky zažitého traumatického stresu. V danom

čase tak mohlo existovať dôvodné podozrenie na spáchanie trestného činu žalobcom a obvinenie
nemožno označiť za zjavne bezdôvodné. V trestnom konaní bolo následne vykonaných veľké množstvo
úkonov, a trestné konanie bolo zastavené dňa 30.11.2009 najmä v dôsledku toho, že dňa 31.08.2009
bol vypracovaný Znalecký posudok č. 92/2009 znalcov T.. P. U., T.. N. W. a L.. J. V., ktorý preukázal, že
manželka žalobcu má sklony k odplate, sklon pripisovať si príznaky, ktoré u nej v skutočnosti neexistujú,

a najmä sa u nej neprejavuje syndróm týranej osoby. Súd prvej inštancie na základe toho dospel k
záveru, že vedené trestné konanie nevykazuje známky zvyšujúce zodpovednosť štátu (t.j. napr. zjavne
bezdôvodné obvinenie žalobcu, neúmerné prieťahy v trestnom konaní spôsobené orgánmi činnými v
trestnom konaní a pod.). Súd prvej inštancie teda dospel k záveru, že hoci je v zmysle judikatúry každérozhodnutie o vznesení obvinenia, ktoré sa skončí zrušením z dôvodu, že nedošlo zo strany obvineného
k spáchaniu trestného činu, nezákonným rozhodnutím na účely zákona č. 514/2003
Z.z., zo samotného priebehu trestného konania vyplývajú okolnosti, ktoré v tomto konkrétnom prípade

znižujúzodpovednosťštátuzaprípadnúujmu.Zodpovednosťvtomtoprípadevnepomerneväčšejmiere
nesie rozvrátené manželstvo žalobcu a jeho manželky, resp. konanie samotnej manželky, ktorá podala
trestné oznámenie a tým trestné stíhanie a následné obvinenie žalobcu spôsobila. Súd prvej inštancie
pritom nijako neposudzuje objektívnu zodpovednosť žalobcu či jeho manželky za ich vzájomný vzťah,
ale je toho názoru, že za skutočnosť, že si štátne orgány konali len svoju povinnosť, by nemali v tomto

konkrétnom prípade niesť neprimeranú zodpovednosť. Priebeh trestného konania tak v tomto prípade
nemôže byť faktorom zvyšujúcim nemajetkovú ujmu žalobcu. Pri určení konkrétnej výšky nemajetkovej
ujmy teda súd prvej inštancie vychádzal z toho, že (i) približným horným limitom pre určenie jej výšky
je päťdesiatnásobok sumy mesačnej minimálnej mzdy platnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorom
k skutočnosti vedúcej k vzniku nemajetkovej ujmy (analogicky k obdobiu, v ktorom došlo k spáchaniu
trestného činu), (ii) výška nemajetkovej ujmy je ovplyvnená významnými zásahmi do života žalobcu,

(iii) vplyv obvinenia na tieto zásahy však nie je jediný, a nie je ani primárny a (iv) okolnosti trestného
konania výšku nemajetkovej ujmy nezvyšujú. Súd prvej inštancie taktiež zobral do úvahy skutočnosť,
že v zmysle judikatúry nemožno z nemajetkovej ujmy priznať úroky z omeškania. V súlade s
princípom spravodlivosti je však oprávnený pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy s výrazným
odstupom, ako je to v tomto prípade, zohľadniť aspoň rámcovo časovú hodnotu peňazí a priznanú výšku

nemajetkovej ujmy primerane zvýšiť. Súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní pokúsil vychádzať aj zo
súdnej praxe v obdobných prípadoch, avšak po pomerne rozsiahlom prieskume dostupných rozhodnutí
dospel k záveru, že vzhľadom na nestabilnosť judikatúry v tomto smere je veľmi zložité ustáliť rámec
pre rozhodovanie súdu v obdobných prípadoch (na rozdiel napr. od rozhodovania o nemajetkovej ujme
vzniknutej v dôsledku obmedzenia osobnej slobody, t.j. napr. pri väzbe) a odkázať na takéto rozhodnutia.

Vo všeobecnosti však konštatuje, že v prípade, ak v konkrétnom konaní nie sú osobitné okolnosti
odôvodňujúce priznanie vyššej výšky nemajetkovej ujmy, pokladajú súdy za primeranú nemajetkovú
ujmu v prípadoch neskôr zrušeného trestného stíhania, resp. obvinenia, sumu vo výške približne 1.000,-
až 2.000,- eur za jeden rok trvajúce obvinenie. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností
súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovi prizná nárok na nemajetkovú ujmu vo výške 4.000,-

eur. Lehotu na plnenie peňažnej povinnosti súd prvej inštancie na základe § 232 ods. 3 C.s.p. určil v
dĺžke 30 dní, keď vzal do úvahy administratívnu náročnosť vykonania úhrady zo strany žalovaného ako
orgánu štátu. Súd prvej inštancie ďalej rozhodoval o priznaní úrokov z omeškania. V tomto smere sa
stotožnil s právnym názorom žalovaného, že nárok na úroky z omeškania pri priznaní nemajetkovej
ujmy vzniká až porušením povinnosti zaplatiť nemajetkovú ujmu na základe súdneho rozhodnutia,

nakoľko táto skutočnosť je dlhodobo potvrdzovaná aj súdnou praxou (napr. rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR 6Cdo/185/2011). Preto žalobcom požadované nároky do momentu právoplatnosti rozhodnutia
v konaní žalobcovi nepriznal. Súd prvej inštancie je však zároveň toho názoru, že v prípade nezaplatenia
nemajetkovej ujmy zo strany žalovaného po právoplatnosti rozsudku má žalobca na úroky z omeškania
právo, a preto ich v súlade so žalobným návrhom od tridsiateho prvého dňa po právoplatnosti rozsudku

žalobcovi priznal. Výška úrokov z omeškania je v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v
spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka, o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná sadzba Európskej centrálnej banky pre
refinančné obchody platná k prvému dňu omeškania. Keďže táto sadzba bola ku dňu rozhodnutia vo
výške 3 %, súd prvej inštancie stanovil výšku úrokov z omeškania na 8 %. Keďže súd prvej inštancie

vyhovel žalobe len čiastočne, vo zvyšnej časti druhým výrokom žalobu zamietol.

11. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania musel zohľadniť skutočnosť, že predmetom
konania boli dva samostatné nároky, a to nárok na náhradu majetkovej škody a peňažná náhrada
nemajetkovej ujmy. V dôsledku toho boli potrebné samostatné rozhodnutia o nároku na náhradu trov

konania vo vzťahu ku každému z nich. Súd prvej inštancie postupoval podľa § 255 ods. 1 C.s.p., v
zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Keďže v
časti konania o majetkovej škode dosiahol plný úspech žalovaný, mal by v zmysle C.s.p. právo na
náhradu trov konania. Keďže však žalovanému žiadne trovy v tomto konaní nevznikli, súd prvej inštancie
žalovanému nárok na náhradu trov nepriznal a v treťom výroku rozhodol tak, že právo na náhradu trov

konania o majetkovej škode nemá žiadna zo strán (§ 255 ods. 2 C.s.p. per analogiam). V časti konania o
nemajetkovej ujme dosiahol úspech žalobca. Hoci je jeho úspech v číselnom vyjadrení nepatrný (súdom
určená výška nemajetkovej ujmy je 4.000,- Eur v porovnaní s požadovanou výškou 3.722.400,- Eur),
súd prvej inštancie na účely rozhodovania o trovách konania v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. pokladalúspech žalobcu za plný, nakoľko žalobca bol úspešný čo do základu nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy. Nie je pritom rozhodujúce, v akej výške, nakoľko táto výška závisela výlučne od úvahy súdu. Tento
postup súdu je plne v súlade s rozhodovacou praxou, potvrdenou napr. v náleze Ústavného

súdu Slovenskej republiky III. ÚS 475/2018. Súd prvej inštancie tak žalobcovi štvrtým výrokom priznal
náhradu trov konania voči žalovanému vo výške 100 %. Zároveň však rozhodol, že trovy konania budú
žalobcovi priznané len z reálnej sumy nemajetkovej ujmy, t.j. 4.000,- eur. O výške trov konania rozhodne
po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením vyšší súdny úradník.

12. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, a to proti druhému, tretiemu a štvrtému výroku
napadnutého rozsudku, a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti
zmeniltak,ževyhoviežalobežalobcuvcelomrozsahuazároveňzaviažežalovanéhonahradiťžalobcovi
trovy celého súdneho konania z celej priznanej sumy (nielen zo sumy 4.000,- eur). Podané odvolanie
odôvodnil tým, že súd prvej inštancie rozhodol z viacerých dôvodov nesprávne. K otázke skutočnej
škody žalobca namietal, že súd zamietol žalobu z dôvodu, že škoda (majetkové náklady žalobcu) nie

je v príčinnej súvislosti s trestným stíhaním vedeným voči žalobcovi. S týmto záverom súdu žalobca
nesúhlasí. Uznesením o začatí trestného stíhania zo dňa 12.6.2007, ČVS:ORP-510/1-JP-PO-2007,
ktoré síce bolo všeobecné a nevzťahovalo sa na konkrétnu osobu, sa začalo trestné stíhanie vo veci
zločinu týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona na základe
výpovede bývalej manželky žalobcu. Ňou samotnou bol v jej výpovediach jej vtedajší manžel - žalobca

opakovane označený za jedinú osobu zodpovednú za údajné spáchanie tohto trestného činu. Preto
citované všeobecné a na konkrétnu osobu sa nevzťahujúce trestné stíhanie začaté Uznesením o
začatí trestného stíhania ČVS:ORP-510/1-JP-PO-2007 zo dňa 12.6.2007 logicky žalobca nemohol
od jeho začiatku, teda od 12.6.2007 ignorovať. Naopak, postupmi a formami logického myslenia,
dedukciou, generalizáciou a komparáciou s využitím analýzy a syntézy sa žalobca musel považovať

za priamo ohrozeného predmetným trestným stíhaním, ktoré logické úvahy sa aj potvrdili následným
adresným a konkrétnym Uznesením o vznesení obvinenia žalobcovi CVŠ:ORP-175/OdV-SK- 2007
zo dňa 25.9.2007. Posudzovať nárok žalobcu v tejto časti ako nedôvodný nie je preto namieste a
zdôvodnenie súdu v tejto časti vykazuje známky svojvoľnej účelovej interpretácie práva. Ušlo pozornosti
súdu,žeuznesenieozačatítrestnéhostíhaniavoveci(zodňa12.6.2007)vydaloOkresnériaditeľstvoPZ

v Prešove, kým uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi (zo dňa 25.9.2007) už Okresné riaditeľstvo
PZvoSvidníku.Dôvodombolovýlučneto,žežalobcapracovalakovyšetrovateľPZnaORPZvPrešove,
predtým ako sa stal advokátom a príslušníci PZ pracujúci na OR PZ v Prešove sa vyjadrovali na otázku
ohľadne možnej zaujatosti v tomto konaní tak, že sa cítili zaujatí. Skúmanie zaujatosti sa vždy rieši ku
konkrétnej osobe riešenej v trestnom konaní, nie k abstraktnému spisu vedenému „vo veci“ a nie voči

konkrétnej osobe. Znamená to, že už od 12.6.2007 všetci relevantní príslušníci PZ pracujúci na OR PZ
v Prešove, vedeli že vo veci ich bývalého kolegu Y.. T. O. je vedené trestné stíhanie pre zločin týrania
blízkej a zverenej osoby. Ak by tomu tak nebolo, tak by spis nebol postúpený na OR PZ do Svidníka. Je
jasné, že fakticky sa už uznesenie o začatí trestného stíhania zo dňa 12.6.2007, ČVS:ORP-510/1-JP-
PO-2007 vzťahovalo jedine a výlučne k osobe žalobcu. Preto sa rozhodlo o postúpení celého trestného

spisu. Znamená to, že súd chybne vyhodnotil význam uznesenia o začatí trestného stíhania vo veci (zo
dňa 12.6.2007) pre vznik príčinnej súvislosti k výdavkom žalobcu, ktorými vznikla žalobcovi škoda. Súd
v tomto ohľade dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože
vôbec neprihliadol na to, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že hoci žalobca mal problémy
v manželstve už od januára 2007, z miesta trvalého a spoločného bydliska s bývalou manželkou sa

vysťahoval až potom, čo ho manželka začala napádať a volať do bytu políciu za účelom vykázania
žalobcu z bytu. Žalobcovi neostávalo nič iné, len sa z bytu vysťahovať skôr, ako by tak urobila
polícia a spôsobila tým ešte väčšiu ujmu na jeho právach. Žalobca predloženými dôkazmi preukázal,
že náklady spojené s presťahovaním a zmenou bydliska aj pracoviska do Bratislavy boli vyvolané
trestnoprávnou aktivitou OČTK vedenou voči osobe žalobcu. Samotné problémy v manželstve

žalobcu súvisia nepochybne s trestným stíhaním, veď predsa sú príčinou konania býv. manželky žalobcu
a ňou iniciovaného začatia trestného stíhania. Ak by nebolo manželských problémov, nevzniklo by
ani trestné stíhanie žalobcu. Ale samotné manželské problémy neboli dôvodom pre vznik nákladov.
Žalobcu nepresvedčil o tom, že sa musí presťahovať „ani krik ani vystrájanie“ jeho bývalej manželky,
ale až to, že OČTK začali voči žalobcovi podnikať trestnoprávne postupy. Krik a vystrájanie hysterickej

ženy dokázal žalobca zvládnuť (hoci s problémami), ale fakt, že je trestne stíhaný (a tento moment
začína už začatím trestného stíhania vo veci), tento fakt bol skutočným hybným momentom vzniku
definitívneho rozhodnutia o presťahovaní žalobcu do X.. K ušlému zisku žalobca namietal, že súd síce
vykonal dokazovanie, ale tie dôkazy, ktoré žalobca predložil, neuznal za dôveryhodné. Súd ich tedanevzal do úvahy, ale s takým vysvetlením a argumentáciou, ktoré neobstoja pri objektívnom vyhodnotení
prezentovaných vysvetlení súdu. Súd v bode 29. rozsudku uvádza: „Z časového a obsahového hľadiska
bolo rovnako nedôveryhodné podpísanie pracovnej zmluvy s Academia Istropolitana dňa 20.09.2007

a jej následné ukončenie dňa 05.10.2007, t.j. len o 15 dní, a to ešte navyše formou, ktorú vtedy
platný Zákonník práce nepoznal.“ Súd vo svojom rozhodnutí dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože sa nezaoberal tým, že sa jednalo o dve rozdielne zmluvy
spravované iným právnym režimom a teda išlo o dva rôzne vzťahy žalobcu k Academii Istropolitana.
Súd taktiež nesprávne vyhodnotil časové postupnosti jednotlivých zmlúv. Jedna bola pracovná zmluva

(predchádzajúci pracovný pomer žalobcu na Academii Istropolitana trval od 1.9.2005 do 31.3.2007) so
žalobcom ako s fyzickou osobou - zamestnancom uzatvorená 20.9.2007 na lektorskú činnosť s tým,
že pracovný pomer mal začať 15.10.2007 a trvať do 31.12.2009, ale ani sa nezačal, lebo Academia
Istropolitana ešte pred začatím tohto pracovného pomeru odstúpila od pracovnej zmluvy a žalobcovi
nepridelila 15.10.2007, ani neskôr žiadnu prácu. Súd vo svojom rozsudku vôbec nepracoval s
vykonanýmidôkazmipreukazujúcimivdanomčasesúčasneexistenciuajdruhejzmluvymedzižalobcom

ako advokátom a Academiou Istropolitana, ktorá zmluva o spolupráci pri poskytovaní právnych služieb
a právneho poradenstva bola uzavretá ešte 4.1.2006 medzi Academia Istropolitana a Advokátskou
kanceláriou Y.. T. O.. Táto zmluva o spolupráci uzatvorená podľa Obchodného zákonníka bola skončená
5.10.2007, teda takmer po roku a trištvrte, keď sa riaditeľka Acdemie Istropolitana dozvedela, že žalobca
je trestne stíhaný. Je nepreskúmateľné, na základe čoho konkrétne súd pokladal „tieto dôkazy za

nedôveryhodné, a to vzhľadom na strojený a neprirodzený obsah výpovedí, resp. odstúpení, ako aj
vzhľadomnačasovúnáslednosťmedziuzatvorenímzmlúvaichukončením.“Ďalejvtejtočastiodvolania
žalobca spochybňuje výpovede svedkov vypočutých v danom súdnom konaní, ktoré sa snaží uviesť
do súladu so svojimi skutkovými tvrdeniami. K nemajetkovej ujmy namieta, že aj v tejto časti rozsudku
súd znova dospel k chybným a neudržateľným záverom. V bode 42. rozsudku „K nemajetkovej ujme“

pokladá súd nemajetkovú ujmu žalobcu za preukázanú závermi Znaleckého posudku T.. T. a T.. T., v
ktorom sa explicitne uvádza, že u žalobcu sa po začatí trestného stíhania vyvinula psychická porucha -
pretrvávajúce zmeny osobnosti, táto porucha sa vyvinula po začatí trestného stíhania a psychická ujma
je v príčinnej súvislosti so začatím trestného stíhania. Ak súd opiera priznanie nemajetkovej ujmy na
základe uvedených dôkazov zo znaleckých posudkov, ktoré jednoznačne a nespochybniteľne potvrdili,

že psychická porucha sa u žalobcu vyvinula až po začiatku trestného stíhania a je v príčinnej súvislosti s
trestným stíhaním, je potom absurdné, nespravodlivé a celkom nelogické tvrdiť v časti „K ušlému zisku“
bod 37., kde súd uvádza, že: „Súd teda z vykonaného dokazovania pokladá za preukázané, že medzi
obvinením žalobcu a ušlým ziskom preukazovaným zo strany žalobcu nie je príčinná súvislosť, a teda
ušlý zisk žalobcovi nemožno priznať.“ Súd tu svojvoľne a zmätočne interpretuje príčiny následkov a

zároveň si odporuje, keď v tejto časti rozsudku súhlasí a o svoje rozhodnutie opiera zistenia znalcov, T..
T. a T.. T., v ktorom sa explicitne uvádza, že u žalobcu sa po začatí trestného stíhania vyvinula psychická
porucha - pretrvávajúce zmeny osobnosti, táto porucha sa vyvinula po začatí trestného stíhania a
psychická ujma je v príčinnej súvislosti so začatím trestného stíhania. Súd opäť na tomto mieste použil
selektívny a účelový prístup k jedným a tým istým dôkazom. Pri posudzovaní existencie ujmy a náhrady

za nemajetkovú ujmu je rozhodujúce, ako by takúto ujmu vnímala každá iná fyzická osoba. V prípade
žalobcu a jeho profesie advokáta, by objektívny postup súdu bol posudzovať, ako by ujmu žalobcu
vnímala každá iná fyzická osoba právnického povolania - advokát, prokurátor, sudca, notár, vyšší súdny
úradník. Avšak súd to neurobil, neposudzoval, ako by túto ujmu vnímala každá iná osoba, ale naopak,
selektívne a účelovo sa priklonil k tomu, čo údajne pokladajú súdy za primeranú nemajetkovú ujmu

pre žalobcu. Pre advokáta, ktorý nezákonným trestným stíhaním prišiel nespravodlivým spôsobom o
svoje zdravie, o svoje postavenie, o svoju prácu, o svoje spoločenské vzťahy, o svoj osobný život. Toto
nezákonné konanie štátu malo a naďalej má priamy dopad na spôsob a kvalitu života poškodeného
žalobcu, na jeho zdravie, na pracovné, spoločenské a rodinné vzťahy, či osobný život. Ujma spôsobená
nezákonným trestným stíhaním spôsobila žalobcovi až psychiatrické ochorenie, vyžadujúce náročné

doživotné liečenie a znemožnila jeho pracovný život. Žalobca sa stal invalidným dôchodcom. Ujma
žalobcu bude doživotná a nezákonné trestné stíhanie má na žalobcu doživotné nenapraviteľné následky.
Akékoľvek finančné odškodnenie nedokáže napraviť ujmu, ktorú žalobca utrpel, resp. jeho postavenie
v spoločnosti alebo bolesť, ktorú si vytrpel a naďalej trpí. Hlavnou úlohou náhrady za nemajetkovú
ujmy je predovšetkým zmierniť, zoslabiť následky nezákonného trestného stíhania do práv žalobcu.

Ale náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 4.000,- Eur rozhodne nie je v kontexte prípadu žalobcu ani
objektívna, ani spravodlivá a ani morálna. Práve možná nestabilnosť judikatúry, na ktorú sa v tejto
časti rozsudku súd odvoláva, logicky vznikla na základe rôznej intenzity ujmy, rôznej závažnosti dopadu
nezákonného trestného stíhania na rôznych poškodených, a to s ohľadom na rôznorodosť pracovného,spoločenského a osobného postavenia jednotlivých žalobcov. Iné dopady a následky na poškodeného
má nezákonné trestné stíhanie násilného recidivistu a iné dopady a následky na prvýkrát obvineného
úspešného advokáta. Nestabilnosť judikatúry je len vyjadrením rozmanitosti ujmy a jej dopadov na

rôznych ľudí a podporuje názor žalobcu, že súd prvej inštancie predpojato a zámerne zľahčil skutočné
dopady ujmy na žalobcu, na jeho zdravie a jeho život po nezákonnom trestnom stíhaní. Je vlastne
nepodstatné, z akých subjektívnych dôvodov takto súd urobil, ale v zdôvodnení rozsudku neuplatnil
logické postupy ani princíp spravodlivosti. Tu žalobca poukazuje na nesprávne právne posúdenie veci
v tejto časti rozhodnutia súdu prvej inštancie. Žaloba poukázal na to, že skúšal vyhľadávať obdobné

rozhodnutia súdov, v obdobných prípadoch a s nejakým (súdom tvrdeným) priemerným priznávaním
sumy nemajetkovej ujmy vo výške 1.000,- až 2.000,- eur sa nestretol (rozsudky Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 6Cdo 185/2011, 4Cdo 177/2005, 6Cdo 37/2012, 7Cdo/262/2015, 1Cdo/133/2018). Suma náhrady
nemajetkovej ujmy vo výške 4.000,- eur, ktorú súd priznal, je nemiestne nízka. Nezohľadňuje nič z
preukázaných skutočností, ani z poškodenia osobnosti a majetkových práv, ani z deštrukcie osobného
aj profesijného života žalobcu, ale najmä nie vznik duševných porúch v psychike žalobcu.

13. Proti napadnutému rozsudku podal odvolanie takisto žalovaný, a to konkrétne proti prvému a
štvrtému výroku rozsudku súdu prvej inštancie, a navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej
časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V podanom odvolaní namietal, že súd
prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy, resp. vzal do úvahy

skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán vôbec nevyplynuli, ani inak nevyšli
počas konania najavo, svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom neodôvodnil, svojim postupom založil
vadu nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti napadnutého rozsudku, dospel k nesprávnemu právnemu
posúdeniu veci. Súd prvej inštancie v odseku 16 napadnutého rozhodnutia, cit.: „... sa vysporiadal
s otázkou základného predpokladu na uplatnenie náhrady škody, ktorým je existencia nezákonného

rozhodnutia. Túto otázku vyriešil opäť vo svojom zrušovacom uznesení odvolací súd, ktorý jednoznačne
v odseku 19 odôvodnenia skonštatoval, že v danom prípade, keďže bolo v trestnom konaní
konštatované, že skutok nie je trestným činom a vec bola postúpená na priestupkové, možno takéto
rozhodnutie považovať za nezákonné a poškodenému subjektu vzniká právo na náhradu škody, resp.
nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.. Týmto rozhodnutím odvolacieho súdu je súd

prvého stupňa viazaný. Súd sa navyše s týmto názorom plne stotožňuje...“ Žalovaný sa nestotožňuje s
vyššie uvedeným názorom súdu prvej inštancie, pričom v tejto súvislosti si opätovne dovoľuje poukázať
na nasledovné skutočnosti. V odseku 20 uznesenia Krajského súdu Bratislava zo dňa 25.1.2021,
sp.zn. 14Co/3/2018 je uvedená nasledovná konštatácia: „... neobstojí námietka žalovaného, ktorou
poukazoval na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 8Co/251/2010, zo dňa 22.5.2012, ktoré

bolo Ústavným súdom Slovenskej republiky uznesením zo dňa 7.11.2012, sp.zn. I. ÚS 548/2012-13
uznané ako akceptovateľné a korektné, keď KS v BA konštatoval, že napriek existencii ustálenej
judikatúry, je potrebné posudzovať zákonnosť či nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia vždy aj s
ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu. V uvádzanom prípade bolo potrebné prihliadať na okolnosti
konkrétneho prípadu predovšetkým z dôvodu, že tam uvádzaného trestného činu....sa dopustila učiteľka

v čase výkonu jej povolania, t.j. v čase vykonávania dozoru nad žiakmi počas školského výletu mala
byť pod vplyvom alkoholu. Toto konanie bolo nakoniec vyhodnotené ako priestupok, preto bolo trestné
konanie voči obvinenej zastavené a vec postúpená na priestupkové konanie. Je nepochybné, že v
tomto prípade nedošlo k nezákonnému rozhodnutiu, čo potvrdil aj Ústavný súd SR.
Avšak v predmetnom prípade, žalobcovo trestné stíhanie bolo zastavené z dôvodu podľa § 215 ods.

1 písm. b) Trestného poriadku, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci na
priestupkové konanie.“ Žalovaný poukazuje, že jediným rozdielom medzi vyššie uvádzaným konaním a
prejednávaným konaním je, že žalobcovo trestné stíhanie bolo zastavené z dôvodu podľa § 215
ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, tzn. skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie
veci na priestupkové konanie vzhľadom k tomu, že uplynula 2-ročná lehota na prejednanie priestupku

podľa ustanovenia § 49 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v platnom znení. Zákon č.
514/2003 Z.z. v žiadnom ustanovení neupravuje, čo i len rámcovo, takúto konštrukciu a nepriznáva
jej status nezákonného rozhodnutia. Na tomto mieste dáva do pozornosti rozhodnutie Krajského súdu
Žilina zo dňa 29.4.2022, sp.zn. 10Co/167/2021. Je zreteľné, že zákonodarca v skutočnosti s takouto
situáciou pre jej neobvyklosť jednoducho nerátal. Ak už ale v praxi dôjde k zastaveniu trestného stíhania,

pretože skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci na priestupkové konanie
vzhľadom k tomu, že uplynula 2-ročná lehota na prejednanie priestupku podľa ustanovenia § 49 zákona
o priestupkoch, žalovaný (s poukazom na vyššie uvedené) má za to, že právo na náhradu škody
nevznikne. Poznamenáva, že opačný výklad, smerujúci v takýchto prípadoch k priznaniu práva nanáhradu škody len s poukazom na zastavenie trestného stíhania a princíp prezumpcie neviny, celkom
zjavne protirečí zmyslu a systematike zákona č. 514/2003 Z.z. a jeho uplatnenie v praxi by mohlo
viesť aj k odškodneniu skutočných páchateľov trestných činov (priestupkov), čo by bolo v priamom

rozpore s dobrými mravmi ako aj so zásadou „ex iniuria ius non oritur“ (z bezprávia nemôže vzísť
právo). K otázke skutočnej škody žalovaný uvádza, že v tejto otázke sa súd prvej inštancie plne
stotožnil s názorom žalovaného, preto sa tento plne stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, pričom
je zrejmé, že a) nedošlo k zmenšeniu už existujúceho, reálneho majetku žalobcu, b) nedošlo k porušeniu
žiadnej zákonnej povinnosti zo strany žalovaného, c) domnelá príčinná súvislosť nebola bezpečne

preukázaná, pričom v tejto časti žalobca absolútne neuniesol dôkaznú povinnosť. K otázke námietkovej
ujmy žalovaný uviedol, že aby mohol súd prvej inštancie konštatovať, že existuje príčinná súvislosť
medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody, musel by žalobca najskôr preukázať, že jediným
dôvodom, resp. hlavnou príčinnou žalobcom opisovaných následkov bolo práve nezákonné rozhodnutie
žalovaného. Žalovaný nemôže niesť zodpovednosť za prípadný vznik nemajetkovej ujmy v dôsledku
nezákonného rozhodnutia, ak takáto ujma nie je priamym a bezprostredným následkom takéhoto

rozhodnutia, za predpokladu, že žalobca žiadnym relevantným spôsobom v žalobe príčinnú súvislosť
nepreukázal. Žalovaný zastáva názor, že v konaní bolo preukázané, že (údajne) utrpená ujma žalobcu
je v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s trvalo rozvrátenými rodinnými pomermi žalobcu.
V takom prípade je zrejmé, že právo na náhradu škody žalobcovi vzniknúť nemôže. Žalovaný v
otázke (preukázania) príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a vznikom škody poukazuje na

rozhodnutia súdov, ktoré sa zaoberali touto problematikou vo všeobecnosti aj v konkrétnych
podmienkach zákona č. 514/2003 Z.z. (rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7Cdo/22/2019, 6Mcdo
11/2010; rozsudok Krajského súdu v Trnave sp.zn. 24Co 6/2018; uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn.
II. ÚS 467/2008). Podľa názoru žalovaného je evidentné, že súd prvej inštancie nesprávne právne
posúdil rozhodujúce skutočnosti, najmä existenciu príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím

a vznikom škody na základe nesprávne vyhodnotených dôkazov. Žalovaný aj napriek vyššie uvedeným
závažným nedostatkom napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, považuje za potrebné poukázať
ďalej na ustanovenie § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.. Z uvedeného vyplýva, že nemajetkovú ujmu
v peniazoch môže súd priznať len v prípade, ak mal preukázanú skutočnosť, na základe ktorej dospel
k záveru, že zadosťučinenie vo forme konštatovania porušenia práva vzhľadom na konkrétne okolnosti

nie je postačujúce, a to predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých
následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine, spoločnosti a podobne (viď
Rč/21/1995). Pri určení formy a výšky zadosťučinenia je potrebné prihliadať predovšetkým na povahu
trestnej veci, tiež dĺžku trestného stíhania, a na dopady trestného stíhania na osobu poškodeného.
Forma a prípadná výška zadosťučinenia nesmie byť v rozpore so všeobecne zdieľanou predstavou

spravodlivosti, t. j. jej priznanie je nad rámec konštatovania porušenia práva na mieste iba vtedy,
ak by sa z hľadiska všeobecnej slušnosti poškodenému satisfakcia skutočne mala dostať (rozsudok
veľkého senátu NS ČR sp.zn. 30Cdo/2813/2011, R 122/2012). Je nevyhnutné, aby žalobca preukázal,
že ním tvrdená utrpená ujma je takej intenzity, že je možné ju označiť ako ujmu závažnú, ktorú
je nutné odčiniť jedine priznaním náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ak v konaní nemal súd

prvej inštancie preukázané, že by takáto zodpovednosť na strane žalovaného existovala (žalobca totiž
nepreukázal vznik žiadnej ujmy v rodinnej, pracovnej či spoločenskej oblasti, ktorá by bola v priamej a
bezprostrednej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím), potom žalovanému nie je zrejmý záver
súdu prvej inštancie týkajúci sa ustálenia náhrady nemajetkovej ujmy v priznanej výške, ktorý absolútne
nespočíva v logických a legitímnych faktoch. Súdom prvej inštancie priznaný nárok na náhradu škody

vo výške 4.000,- Eur, v kontexte neunesenia dôkazného bremena neobstojí, nakoľko táto suma je
(i) neadekvátna, (ii) neodrážajúca skutočnú intenzitu, rozsah a následky celého trestného stíhania do
osobnostnej sféry žalobcu, ktorá (iii) nezodpovedá objektívne zistenému skutkovému stavu veci, čím
sa výrazne bagatelizuje priznávanie náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá je poškodeným priznávaná za
smrť blízkej osoby. Je zrejmé, že žalobca nepreukázal existenciu utrpenej ujmy, nepreukázal existenciu

škody a jej výšky, nepreukázal existenciu závažnej ujmy v morálnej sfére, ktorej by zodpovedal nárok
na jej náhradu v peniazoch. Žalobca tiež vôbec nepreukázal, že práve a výlučne údajným nezákonným
rozhodnutím došlo k vzniku ním tvrdenej ujmy. Priama a bezprostredná príčinná súvislosť medzi
údajným nezákonným rozhodnutím a údajnou ujmou na strane žalobcu nebola žalobcom bezpečne
a bez pochybností preukázaná. Je zrejmé, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno. Podľa

názoru žalovaného tak bolo porušené základné právo žalovaného na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, keď napadnutý rozsudok vykazuje znaky arbitrárnosti, pre ktoré sa napadnutý rozsudok
stáva nepreskúmateľným.14. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že odvolanie žalovaného je nedôvodné. K
otázkenezákonnéhorozhodnutiažalobcauvádza,ževtejtootázkesúdprvejinštancierozhodolsprávne.
Akékoľvek iné právne názory žalovaného uvedené v odvolaní zo dňa 27.3.2023, ktorými stále tvrdí,

že neexistuje nezákonné rozhodnutie, sú chybné a zbytočné. K otázke skutočnej škody a ušlého zisku
žalobca v tejto časti poukazuje na svoje vlastné odvolanie zo dňa 27.3.2023, podané proti rozsudku súdu
prvej inštancie, kde podal podrobnú argumentáciu svojho nesúhlasu s rozsudkom súdu prvej inštancie
v tejto časti posudzovaného nároku, na ktorej žalobca naďalej zotrváva v celom rozsahu. K otázke
nemajetkovej ujmy uvádza, že žalobca spoľahlivo doloženými dôkazmi preukázal aj výnimočnú intenzitu

ním utrpenej ujmy, aj to, že je potrebné ju odčiniť priznaním nemajetkovej ujmy v peniazoch. Dôkazy
doložené žalobcom toto priamo preukazujú: poškodenie jeho osobnosti, vznik duševnej poruchy, vznik
invalidity, strata spoločenského postavenia, strata úspešnej kariéry - toto všetko žalobca preukázal. O
tomto všetkom už žalobca v priebehu prvoinštančného konania, ako aj v žalobcom podanom odvolaní
zo dňa 27.3.2023 napísal a vysvetlil veľa, všetko preukázateľné fakty (podložené znaleckým posudkom,
rozhodnutiami sociálnej poisťovne, zdravotnou dokumentáciou, ekonomickými podkladmi, atď.). Na

tomto všetkom žalobca zotrváva aj naďalej. Žalobca v reakcii na tvrdenie žalovaného o nesúhlase s
priznaní nemajetkovej ujmy vo výške 4.000,- eur uvádza, že žalobca sám vo svojom odvolaní v tejto
časti vyčítal súdu, že jeho rozhodnutie nespočíva v logických a legitímnych faktoch. V tomto sa
sporové strany skutočne zhodnú. Rozhodnutie súdu prvej inštancie o priznaní nemajetkovej ujmy vo
výške 4.000,- Eur je úplne nepreskúmateľné, nakoľko sa nedá zistiť v ktorých konaniach (pred ktorými

súdmi) bola právoplatne priznaná práve takáto suma náhrady nemajetkovej ujmy. Žalobca sa s takýmito
rozsudkami nestretol. Pri použití tvrdenia, ktoré je nepreskúmateľné, je nepreskúmateľný rozsudok v
tejto časti, ktorá je základom pre samotné rozhodnutie súdu. Každým nepreskúmateľným rozsudkom
nastáva stav porušenia práva účastníka konania na spravodlivý
súdny proces.

15. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že tvrdenia žalobcu, obsiahnuté v odvolaní,
sú vyjadrením jeho názoru na odôvodnenie rozsudku. Žalobca má za to, že škoda mu mohla vzniknúť
aj uznesením o začatí trestného stíhania, napriek tomu, že toto nie je vydané voči konkrétnej osobe.
Takýto názor nemá oporu v ustanoveniach príslušných všeobecne záväzných právnych predpisov

ani v ustálenej judikatúre súdov. Žalobca svojimi vlastnými tvrdeniami potvrdzuje, že sa sťahoval
skôr, ako mu bolo vznesené obvinenie a to v dôsledku negatívnych vzťahov s manželkou, nie v
dôsledku trestného konania. Čo sa týka ušlého zisku, žalobca sám poukazuje na skutočnosť, že mal
s Academiou Istropolitana uzatvorené 2 zmluvy, pričom pracovný pomer ani nezačal (žalobca v tejto
súvislosti nepreukázal súvis s trestným stíhaním) a druhý trval ešte takmer 2 roky odkedy sa Academia

Istropolitana dozvedela o jeho trestnom stíhaní. Aj z toho možno dedukovať, že trestné stíhanie na
pokles príjmov žalobcu nemalo vplyv. Žalobca v odvolaní poukazuje na iné súdne konania, v ktorých
boli ako nemajetková ujma priznané vyššie sumy, ktoré s prejednávanou vecou nesúvisia,
nakoľko náhrady nemajetkovej ujmy, priznané v týchto konaniach, sa týkajú inej fázy trestného konania,
kde už pravdepodobnosť, že obvinený či obžalovaný trestný čin, ktorý sa mu kladie za vinu, spáchal.

V prípade žalobcu však nedošlo k obžalobe, oslobodeniu spod obžaloby, ani nebol vo väzbe. Pre
porovnanie výšky priznanej nemajetkovej ujmy ide teda o absolútne irelevantné konania a informácie.
Žalovaný naďalej trvá na svojich vyjadreniach, že výška náhrady nemajetkovej ujmy, či už priznaná
súdom, alebo požadovaná žalobcom je neprimeraná a v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných
právnych predpisov.

16.Odvolacísúdviazanýrozsahomadôvodmiodvolania(§379a§380ods.1C.s.p.),vecprejednal,bez
nariadenia odvolacieho pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods.
1 C.s.p. neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie,
nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a po preskúmaní odvolaní oboch sporových strán, ako aj celého

obsahu spisu, dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je nedôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné
v ním napadnutej časti potvrdiť. Pokiaľ ide o odvolanie žalovaného, toto považoval odvolací súd za
dôvodné, a preto s poukazom na § 390 C.s.p. v zmysle § 388 zmenil výrok napadnutý odvolaním
žalovaného tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto odvolacieho rozsudku. Rozsudok odvolací súd
verejne vyhlásil dňa 25.6.2024 podľa § 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p., pričom o termíne

verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, resp. ich právni zástupcovia, upovedomené zákonným
spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.).17. Odvolací súd skôr ako pristúpil k odôvodneniu jednotlivých námietok uplatnených sporovými
stranamivpodanýchodvolaniach,považovalzapotrebnéuviesť,žesastotožňujesozáveromsúduprvej
inštancie, ktorý viazaný predchádzajúcim záverom odvolacieho súdu ustálil, že v predmetnom prípade

treba za nezákonné rozhodnutie považovať uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi CVŠ:ORP-175/
OdV-SK- 2007 zo dňa 25.9.2007. Súd prvej inštancie na základe zistených a preukázaných skutočností
dospelksprávnemuzáveru,žeprávetotorozhodnutiemožnopovažovaťzanezákonnévzmyslezákona
č. 514/2003 Z.z., keďže bolo v trestnom konaní konštatované, že skutok nie je trestným činom a vec
bola postúpená na priestupkové konanie.

18. V prvom rade sa odvolací súd zameral na preskúmanie dôvodnosti odvolania podaného žalobcom,
a po jeho vyhodnotení dospel k záveru, že toto jeho odvolanie je nedôvodné, nemajúce oporu v jeho
skutkových tvrdeniach a vykonanom dokazovaní. Navyše žalobca v podanom odvolaní opakovane
poukazoval na skutočnosti tvrdené už pred súdom prvej inštancie, avšak k náležitému preukázaniu jeho
tvrdení v predmetnom súdnom konaní zo strany žalobcu žiadnym spôsobom nedošlo. Preto odvolací

súd považuje odvolanie žalobcu za nedôvodné a v ním napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie
ako správny potvrdil (§ 387 C.s.p.).

19. Ak aj žalobca v podanom odvolaní namietal, že za nezákonné rozhodnutie v danom prípade treba
považovať už uznesenie o začatí trestného stíhania zo dňa 12.6.2007, ČVS:ORP-510/1-JP-PO-2007,

nakoľko už týmto došlo k jeho ohrozeniu a od daného momentu treba prihliadať na vznik následkov v
príčinnej súvislosti so začatím trestného stíhania, ktoré odôvodňujú vznik nároku žalobcu na náhradu
škody, tak s takouto námietkou odvolací súd nesúhlasí. Rovnako nedôvodné je tvrdenie žalobcu,
že vzhľadom na postúpenie trestnej veci z OR PZ Prešov z dôvodu vyjadrenia sa príslušníkov PZ
pracujúcich na danom OR PZ o ich zaujatosti k žalobcovi, bolo už v čase začatia trestného stíhania

zrejmé,žesajednáoosobužalobcu,apretosaajposudzovaniepríčinnejsúvislostimalopreukazovaťuž
od daného momentu (vydania uznesenia o začatí trestného stíhania zo dňa 12.6.2007, ČVS:ORP-510/1-
JP-PO-2007). K daným námietkam žalobcu odvolací súd uvádza, že takýto názor žalobcu nemá oporu v
príslušných zákonných ustanoveniach, ani v súdnej praxi. Je nepochybné, že začatie trestného stíhania
vydaním uznesenia predstavovalo začiatok trestného konania v danej veci, avšak toto začatie trestného

stíhania nebolo vydané voči konkrétnej osobe (voči žalobcovi), preto vydaním tohto rozhodnutia ani
nemohlo byť žiadnym spôsobom zasiahnuté do práv žalobcu. Tvrdenie žalobcu, že príslušníci OR PZ
Prešov vyjadrili svoju námietku zaujatosti, a preto bol trestný spis postúpený na OR PZ vo Svidníku,
nie je postačujúce ako argument, nakoľko ak by aj existovalo podozrenie, že sa jedná o osobu žalobcu,
toto ešte neznamenalo, že v skutočnosti aj dôjde k vzneseniu obvinenia žalobcovi a začatiu trestného

stíhania práve konkrétnej osoby - žalobcu, od ktorého by bolo následne možné odvodiť prípadný
zásah do jeho práv. Preto súd prvej inštancie správne uzavrel, že až uznesením o vznesení obvinenia
konkrétnej osobe, kde došlo následne k zastaveniu trestného stíhania, preto, že skutok nie je trestným
činom, došlo k zásahu do subjektívnych práv žalobcu, odôvodňujúci postup podľa zákona č. 514/2003
Z.z.. Taktiež odvolací súd poukazuje na záver súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje, a to, že

vníma argument žalobcu, že už na základe začatia trestného stíhania si mohli tretie osoby utvoriť názor
na možného páchateľa, a to osobitne v situácii, keď išlo o trestné stíhanie vo veci spáchania zločinu
týrania blízkej a zverenej osoby, avšak napriek tomu samotné začatie trestného stíhania bez obvinenia
konkrétnej osoby nemôže spôsobiť akýkoľvek nárok konkrétnej osoby na náhradu škody. Uvedené platí
najmä preto, že orgán činný v trestnom konaní až na zákonom stanovené výnimky nemá inú možnosť,

ako po podaní trestného oznámenia trestné stíhanie začať.

20. Vzhľadom na vyššie uvedené tak potom nemôže obstáť ani námietka žalobcu týkajúca sa
preukázania vzniku skutočnej škody, ktorú vyvodzoval z nákladov spojených s presťahovaním sa a
zmenou bydliska aj pracoviska do X., ktoré boli vyvolané trestnoprávnou aktivitou orgánov činných v

trestnom konaní voči osobe žalobcu. Predmetnými tvrdeniami žalobca samotný potvrdzuje skutočnosti,
žesasťahovalskôr,akomubolovznesenéobvinenie,atovdôsledkunegatívnychvzťahovsmanželkou,
nie v dôsledku trestného konania. Preto aj v tomto smere súd prvej inštancie správne zamietol nárok
žalobcu z dôvodu nepreukázania vzniku skutočnej škody na strane žalobcu v dôsledku nezákonného
rozhodnutia.

21. Taktiež čo sa týka ušlého zisku tvrdeného žalobcom, tak odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu
prvej inštancie, že dôvodnosť tohto nároku žalobca taktiež v súdnom konaní adekvátne nepreukázal.
Pokiaľ aj žalobca argumentuje tým, že súd prvej inštancie sa nezaoberal tým, že v prípade zmlúv žalobcus Academiou Istropolitana sa jednalo o dve rozdielne zmluvy spravované iným právnym režimom, a
teda išlo o dva rôzne vzťahy žalobcu k danému subjektu, a súd taktiež nesprávne vyhodnotil aj časové
postupnosti týchto jednotlivých zmlúv, tak tieto námietky žalobcu nie sú spôsobilé spochybniť závery

súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby aj v tejto časti. K danej námietke odvolací súd uvádza, že
žalobca sám poukazuje na skutočnosť, že mal s Academiou Istopolitana uzavreté dve zmluvy, pričom
jeden pracovaný pomer žalobcu s daným subjektom ani nezačal (resp. opak nebol v súdnom konaní
preukázaný) a druhý trval ešte skoro dva roky odkedy sa Academia Instrpolitana dozvedela o trestnom
stíhaní žalobcu. Na základe uvedeného tak možno uzavrieť, že žalobca ani v tejto otázke náležite

nepreukázal príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a ním tvrdeným ušlým ziskom.

22. Zistenie výšky ušlého zisku nie je otázkou právnou ale otázkou skutkovou, ktorá musí mať svoj
základ v zistenom skutkovom stave. Preto aj záver súdov priznávajúci náhradu ušlého zisku musí byť
založený na konkrétnych skutkových okolnostiach, z ktorých bude bezpečne preukázané, že poškodený
by žalovaný ušlý zisk za pravidelného chodu veci skutočne dosiahol nebyť škodovej udalosti. Pokiaľ

poškodený nepreukáže existenciu týchto okolností a výšku ušlého zisku, ktorý mohol pri bežnom chode
vecí očakávať, nemôže byť v konaní úspešný. Ušlý zisk sa v súlade s konštantnou judikatúrou
súdov definuje ako ujma spočívajúca v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti
k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý
zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je tomu u skutočnej škody),

ale stratou očakávaného prínosu. Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí
byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu veci (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej
udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v
dôsledku konania škodcu (škodnej udalosti). Len všeobecné tvrdenie o strate príležitosti alebo zmarení
zámeru bez ďalšieho, nikdy nemôže byť základom pre vznik nároku na náhradu ušlého zisku, a to ani v

prípade, ak by boli dôsledkom protiprávnej udalosti. Vzhľadom na uvedené tak odvolací súd súhlasí so
záverom súdu prvej inštancie, že v prejednávanej veci žalobca nepreukázal svoj ušlý zisk hodnoverným
spôsobom, aby mu mohlo byť zo strany súdu vyhovené.

23. K otázke nemajetkovej ujmy sa odvolací súd vyjadruje podrobne v texte nižšie, avšak vzhľadom na

závery prijaté odvolacím súd v danom konaní, nemožno sa stotožniť ani s námietkou žalobcu ohľadom
výšky ušlého zisku (nakoľko odvolací súd zmenil napadnutý výrok daného rozsudku a v danej otázke
priznaný nárok žalobcu zamietol z dôvodu jeho nepreukázania).

24. Vzhľadom na vyššie uvedené tak odvolací súd dospel k záveru, že v prejednávanom prípade bolo

odvolanie žalobcu podané nedôvodne. V podanom odvolaní žalobca poukazoval na tie isté argumenty
a námietky uvádzané už v konaní pred súdom prvej inštancie, avšak tieto náležite nepreukázal.

25. Pretože odvolací súd nezistil žiadne pochybenie, rozsudok súdu prvej inštancie v žalobcom
napadnutej časti ako správny potvrdil. Nakoľko ani v odvolaní žalobca neuviedol žiadne skutočnosti,

ktoré by iným spôsobom boli spôsobilé vyhodnotiť stav zistený súdom prvej inštancie, odvolanie žalobcu
nepovažoval odvolací súd za dôvodné a preto rozsudok v ním napadnutej časti ako vecne správny podľa
§ 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil a podľa § 387 ods. 2 C.s.p. sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom
súdu prvej inštancie.

26. Čo sa týka odvolania podaného žalovaným, tak toto vyhodnotil odvolací súd ako dôvodné, a preto s
poukazom na § 390 C.s.p. v zmysle § 388 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku,
ktorým súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 4.000,- eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne z nezaplatenej sumy od tridsiateho prvého dňa po
právoplatnosti rozsudku do zaplatenia, zmenil tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia

odvolacieho súdu.

27.Žalovanéhohlavnýmodvolacímdôvodombolnesúhlassrozhodnutímsúduprvejinštancieopriznaní
nemajetkovej ujmy žalobcovi. Tento svoj nesúhlas žalovaný odôvodňoval tým, že aby mohol súd prvej
inštancie konštatovať, že existuje príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody

(nemajetkovej ujmy), musel by žalobca najskôr preukázať, že jediným dôvodom, resp. hlavnou príčinou
žalobcom opisovaných následkov bolo práve nezákonné rozhodnutie žalovaného.
Žalovaný nemôže niesť zodpovednosť za prípadný vznik nemajetkovej ujmy v dôsledku nezákonného
rozhodnutia, ak takáto ujma nie je priamym a bezprostredným následkom takéhoto rozhodnutia, zapredpokladu, že žalobca žiadnym relevantným spôsobom v žalobe príčinnú súvislosť nepreukázal.
Žalovaný zastáva názor, že v konaní bolo preukázané, že údajne utrpená ujma žalobcu je v priamej a
bezprostrednej príčinnej súvislosti s trvalo rozvrátenými rodinnými pomermi žalobcu. K tomuto názoru sa

priklonil vo svojom odôvodnení aj súd prvej inštancie, preto nie je zrejmé, prečo aj napriek uvedenému
žalobcovi priznal nemajetkovú ujmu. S danou námietkou sa stotožňuje aj odvolací súd.

28. Ako správne uvádza žalovaný a odvolací súd na tieto závery poukazuje - sám súd prvej inštancie
vo svojom odôvodnení pri otázke nároku na nemajetkovú ujmu uviedol, že zodpovednosť v tomto

prípade v nepomerne väčšej miere nesie rozvrátené manželstvo žalobcu a jeho manželky, resp. konanie
samotnej manželky, ktorá podala trestné oznámenie; ako aj, že súd prvej inštancie rešpektuje záverečnú
reč znaleckého posudku, v ktorej je uvedená príčinná súvislosť medzi trestným stíhaním a zhoršením
psychického stavu žalobcu, ale ani z tejto časti nevyplýva, že by malo ísť o výlučnú príčinu. Preto nie
je ani odvolaciemu súdu jasné, ak súd prvej inštancie dospel k týmto záverom, prečo následne priznal
žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, aj keď v značne zníženej výške.

29. Z dôvodovej správy k zákonu č. 514/2003 Z.z. vyplýva, že nutnosť zaviesť právo aj na náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom pri výkone verejnej moci bolo zavedené z dôvodu potreby rozšíriť súčasné chápanie
právananáhraduškodyakoprávananáhraduskutočnejmajetkovejškodyajnachápanienáhradyškody

ako „spravodlivého zadosťučinenia“. Tým sa rozšírili možnosti uplatnenia nároku na náhrady škody
nielen na náhradu skutočnej majetkovej škody, ale aj na náhradu nemajetkovej ujmy. Náhrada škody
by mala predstavovať „spravodlivé zadosťučinenie“ a zahŕňa napríklad peňažnú náhradu nemajetkovej
ujmy (morálnu ujmu), ako aj iné formy zadosťučinenia (napríklad verejné ospravedlnenie, uverejnenie
zrušujúceho rozsudku a stručného odôvodnenia a podobne). Tá by mala zahŕňať ujmu spôsobenú

poškodením občianskej cti, dobrej povesti, v dôsledku morálneho utrpenia v prípade zadržania,
väzby, výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia, v dôsledku sťaženia spoločenského
uplatnenia a inú preukázateľnú a tiež preukázanú nemajetkovú ujmu. Z uvedeného vyplýva, že právo
na náhradu nemajetkovej ujmy možno priznať len v súvislosti s nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ale len vtedy, ak nemajetková ujma vznikla

v príčinnej súvislosti s týmto nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom, pričom nestačí len tvrdenie, že nemajetková ujma vznikla; nemajetková ujma
a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom musia byť aj preukázané.

30. Pre vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy, obdobne ako pre vznik práva na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánov verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom, je nevyhnutné, aby boli súčasne naplnené tri základné predpoklady, ktorými sú: 1. nezákonné
rozhodnutie orgánov verejnej moci alebo jeho nesprávny úradný postup, 2. existencia nemajetkovej
ujmy, 3. kvalifikovaná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo

jeho nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy; v prípade nemajetkovej ujmy musí
byť navyše zrejmé, že samotné konštatovanie porušenia práva je nedostatočné.

31. Odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 23.1.2023 sp.zn. 5Cdo/169/2021,
v ktorom dovolací súd zdôrazňuje, že určenie výšky nemajetkovej ujmy nesmie byť svojvoľné a

uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu, vymykajúcou sa
akejkoľvek kontrole. Nemožno priznávať neprimerané či dokonca tak premrštené sumy, ktoré by vo
svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa. Na druhej strane však dovolací súd musí
zohľadniť aj závery z judikatúry ÚS SR, konkrétne nálezu III. ÚS 754/2016 zo dňa 24.1.2017 a na
nález nadväzujúcu judikatúru dovolacieho súdu, rozsudok 5Cdo/192/2021 zo dňa 15.12.2022. Ústavný

súd SR v náleze sp.zn. III. ÚS 754/2016 uviedol, že „všeobecné súdy disponujú pri rozhodovaní
o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie trestného stíhania širokou mierou
uváženia a ich úvahy nemožno limitovať mechanickým porovnávaním odškodňovania iných prípadov
upravených v iných právnych normách. Je to tak jednak preto, že vždy v týchto prípadoch je nevyhnutné
vychádzať z osobitných okolností vecí, a jednak preto, že v prípade mechanického prenášania limitov

právnej úpravy iných prípadov odškodnenia by to muselo znamenať predchádzajúce posúdenie tam
stanovenejvýškyodškodneniazhľadiskaspoločenskejspravodlivosti(nemožnolimitovaťvýškunáhrady
nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie porovnávaním odškodňovania bolesti či obetí trestných činov,
pokiaľ všeobecnému súdu nepatrí právomoc posúdiť takúto zákonnú úpravu z hľadiska spoločenskejspravodlivosti). Významným je však i to, že z hľadiska ústavnoprávneho je zodpovednosť štátu v týchto
prípadoch konštruovaná ako objektívna absolútna zodpovednosť (štát sa jej nemôže zbaviť). Tieto
záverysúosobitnevýznamnépreprípadyrozhodovaniaovýškenáhradynemajetkovejujmyspôsobenej

nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom (orgánov) štátu, ktorý na druhej strane
sám ako zákonodarca formuluje kritériá stanovenia ich výšky, a dokonca v dnes účinnom znení právnej
úpravy stanovil zákonom ich hornú hranicu. Z tohto dôvodu musí byť poskytnutý všeobecným súdom
ako osobitnej a nezávislej zložke štátnej moci široký autonómny priestor na realizáciu voľnej úvahy.
Pokiaľ majú potom závery takejto úvahy striktnú oporu vo vykonanom dokazovaní a úvaha všeobecného

súdu je vyjadrená v podobe dostatočne, logicky a zrozumiteľne odôvodneného rozhodnutia, iba takýmto
postupom môže dôjsť k nastoleniu spravodlivej rovnováhy medzi štátom ako škodcom a na druhej strane
fyzickou osobou poškodenou jeho konaním na základných právach. Ak má každý právo na náhradu
škody spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu zaručené v čl. 46 ods. 3 ústavy,
potom toto právo nie je možné v konkrétnom prípade zákonom obmedziť, či celkom vylúčiť. Opačný
prístup by nerešpektoval princíp minimalizácie zásahov do základných práv v podobe ich prípadného

obmedzenia a princíp maximalizácie zachovania obsahovej podstaty základného práva (obdobne napr.
nález Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. III. ÚS 165/02 z 19. decembra 2002, obdobne nález
sp.zn. II. ÚS 136/02 zo 17. júla 2002, resp. nález sp.zn. II. ÚS 42/01 zo 17. júla 2002 alebo nález sp.zn.
III. ÚS 165/02 z 19. decembra 2002). Na druhej strane však ani ústavný súd nespochybňuje potrebu
zjednotenia rozhodovania o výške náhrady nemajetkovej ujmy v týchto prípadoch. Toto zjednotenie

môže byť však realizované iba dôsledným aplikovaním (okrem iného aj) naznačených kritérií, smerujúc
k porovnateľnosti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v prípadoch skutkovo obdobných. Rovnako tak
nie je možné ani mechanicky prevziať závery rozhodovacej praxe súdov iných štátov či Európskeho
súdu pre ľudské práva, a to najmä s ohľadom na odlišnosť životnej úrovne v jednotlivých štátoch, ktorá
rovnako tak musí byť zohľadnená, pokiaľ priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy má zodpovedať

predstavám spravodlivosti a slušnosti v danom čase a na danom mieste. Ani to však neznamená, že
takúto rozhodovaciu prax týchto orgánov by nebolo na mieste nezohľadniť.

32. Na základe vyššie uvedeného tak odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie pri
posudzovaní práva žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy nesprávne vyvodil skutočnosti tvrdené a

preukazované žalobcom, z ktorých vyvodil nesprávne právne závery a tieto aj nedostatočne odôvodnil.

33. V súdnom konaní žalobca náležite nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, ktorý by bol v príčinnej
súvislostisnezákonnýmrozhodnutím.Resp.akajžalobcapreukázallekárskymisprávamiavýpoveďami
svedkov zhoršenie jeho psychického stavu, nezákonné rozhodnutie nemožno vyhodnotiť ako jedinú a

primárnu príčinu vzniku daných problémov zakladajúcich právo žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy,
nakoľko v súdnom konaní bolo náležite preukázané, že toto nezákonné rozhodnutie nebolo priamym,
bezprostredným a zrejmým následkom, ktorý by bol navyše v príčinnej súvislosti s požadovanou
nemajetkovou ujmou. Ako už správne uviedol súd prvej inštancie, a odvolací súd sa tohto záveru
pridržiava, zodpovednosť na vzniku psychických ťažkostí žalobcu v tomto prípade v nepomerne väčšej

miere nesie rozvrátené manželstvo žalobcu a jeho manželky, ako samotné nezákonné rozhodnutie, od
ktorého žalobca odvodzoval svoj nárok.

34. Vzhľadom však na nesprávne závery súdu prvej inštancie, ktorý aj napriek uvedenému žalobcovi
priznal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 4.000,- eur, odvolací súd v súlade s námietkou

žalovaného pristúpil v zmysle § 388 C.s.p. s poukazom na § 390 C.s.p. k zmene napadnutého výroku
rozsudku súdu prvej inštancie tak, že žalobu aj v tejto časti zamietol.

35. Nakoľko odvolací súd zmenil prvý výrok napadnutého rozsudku a žalobu zamietol, bol povinný v
zmysle § 396 ods. 2 C.s.p. rozhodnúť aj o trovách prvoinštančného konania. Na základe zamietnutia

žaloby žalobcu v celku (t.j. vo všetkých požadovaných nárokoch žalobcu), možno skonštatovať, že v
súdnom konaní bol úspešný žalovaný. Preto v zmysle § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 C.s.p. mu vznikol
nárok na náhradu trov prvoinštančného konania, ktoré mu odvolací súd priznal v rozsahu 100 %, pričom
o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie s poukazom na ustanovenie § 262 ods. 2
C.s.p..

36. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranamisporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, ani nevzniesli
žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene

písomných stanovísk, by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho
súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti
Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod
sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

37. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods.
1, v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 C.s.p.. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, a preto
mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, ktorý mu odvolací súd priznal v rozsahu 100
%, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie s poukazom na ustanovenie §
262 ods. 2 C.s.p..

38. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
C.s.p.).