Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. november 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/161/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120432978
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:6120432978.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr.

PatricieSkotnickejaJUDr.MiroslavySaxovejvsporežalobcu:K.C.M.,P.:XXXXXXXX,M.XX,C.,zast.
B. E. A.. C. D., K..Q..X.., P.: XX XXX XXX, K. O. XXX, C., proti žalovanému: K. C. M. C. P., P.: XX XXX
XXX,S.X,C.,zast.A.H.S.,B.K.K.Q.XX,C.,ozaplatenie2.046,96euraspríslušenstvom,naodvolanie
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 18.05.2022, č. k. 22C/16/2021-153
takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť do troch dní od
právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi sumu 2.046,96 eura spolu s vyčíslenou zmluvnou pokutou vo
výške 256,04 eura a zmluvou pokutou vo výške 0,05% denne zo sumy 2.046,96 eura od 09.07.2021 do
zaplatenia a súčasne žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2.Rozhodnutie sodkazomnaust.§8ods.1,§8aods.2,§10ods.1,6zák.č.182/1993Z.z.ovlastníctve
bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov, § 3 ods. 1, § 52 ods. 1, 3, 4, § 544 zák.

č. 40/1964 Z.z. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, ako aj čl. IV. body 10 a 11 Zmluvy
o výkone správy č. 141/2001 odôvodnil tým, že nárok žalobcu na zaplatenie nedoplatku za plnenia
spojené s užívaním bytu č. XX na ulici na C. X N. C. za obdobie od 01.01.2020 do 31.12.2020, vrátane
nároku na zmluvnú pokutu, vyhodnotil ako dôvodný. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané,
že žalobca vykonáva správu bytového domu na ulici na C. X N. C. na základe Zmluvy o výkone správy
č. 141/2001 zo dňa 24.09.2001, v ktorom sa nachádza byt č. XX zapísaný na LV č. XXXX, ktorého
výlučným vlastníkom je žalovaný. Žalovaný je v súlade so zmluvou o výkone správy, ako aj ust. § 10

ods. 1 zák. č. 182/1993 Z.z. povinný poukazovať mesačne vopred zálohové platby do fondu prevádzky,
údržby a opráv vo výške 119,64 eura. Žalobca si však svoje povinnosti riadne a včas neplanil a za
obdobie od 01.01.2020 do 31.12.2020 neuhradil ani jednu zálohovú platbu. Žalobca v zmysle zák.
č. 182/1993 Z.z. vykonal ročné zúčtovanie za rok 2020, v zmysle ktorého skutočný náklad na byt
žalovaného predstavoval sumu 2.046,96 eura, ktorú si v konaní voči žalovanému uplatnil. Predmetné
ročné vyúčtovanie bolo žalovanému doručené dňa 08.06.2021 a žalovaný vyúčtovanie nereklamoval,
ani ho žiadnym spôsobom nespochybnil. Súd preto žalobu v tejto časti považoval za dôvodnú. Nakoľko

žalovaný bol povinný uhradiť nedoplatok z ročného vyúčtovania bytu do 30 dní od doručenia vyúčtovania
v zmysle čl. IV. bod 10. zmluvy o výkone správy a túto povinnosť si nesplnil, zaviazal ho na jej úhradu.
Pokiaľ žalovaný poukazoval na spotrebiteľský charakter zmluvy o výkone správy, v tejto súvislosti
prvoinštančný súd poukázal na uznesenie veľkého senátu Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.04.2021,sp. zn. 1VCdo/5/2019, v zmysle záverov ktorého pravidlá na ochranu spotrebiteľa sa uplatnia aj na
zmluvy o výkone správy podľa § 8a zák. č. 182/1993 Z.z. uzavreté medzi správcovskou spoločnosťou a
vlastníkmi bytov a nebytových priestorov, ktorí sú fyzické aj právnické osoby. Aj napriek nepochybnému

spotrebiteľskému charakteru zmluvy prvoinštančný súd po jej posúdení nezistil existenciu neprijateľných
zmluvných podmienok, ako to v konaní tvrdil žalovaný. Nestotožnil sa ani s námietkou žalovaného, že
zmluva o výkone správy č. 141/2001 nie je pre neho záväzná z dôvodu, že nebola podpísaná obomi
štatutármi. Poukázal pritom na žalobcom predloženú zmluvu, z ktorej je zrejmé, že túto podpísali obaja
štatutári oprávnený v danom čase konať za žalovaného, a to P.. E. Č. ako predseda predstavenstva

a P.. A. X. ako člen predstavenstva. Skutočnosť, že pri jednotlivých bytoch sa z dôvodu nedostatku
miesta nachádza iba podpis vtedajšieho predsedu predstavenstva žalovaného (P.. E. Č.), nespôsobuje
podľa prvoinštančného súdu neplatnosť zmluvy. Na jej konci je totiž podpis oboch vtedajších štatutárov
oprávnených konať za žalovaného za textom : „Za byty vo vlastníctve SBD BA IV súhlasí:....“. Je tak
zrejmé, že P.. E. Č. ako predseda predstavenstva a P.. A. X. ako člen predstavenstva ako vtedajší
štatutári oprávnení konať za žalovaného prejavili súhlas s predmetnou zmluvou o výkone správy č.

141/2001 za všetky byty vo vlastníctve žalovaného. Vzhľadom na uvedené skonštatoval viazanosť
žalovaného zmluvou o výkone správy a jej jednotlivými ustanoveniami. Odhliadnuc od uvedeného súd
prvej inštancie považoval za účelové konanie žalovaného, ktorým dnes spochybňuje platnosť zmluvy
po viac ako 20-tich rokoch od jej uzatvorenia len v záujme vyhnúť sa plateniu nedoplatkov, ktoré sám
spôsobil. Napokon skutočnosť, že P.. Č. a P.. X. sa medzičasom stali členmi predstavenstva žalobcu a

následne podpisovali ako štatutári dodatok č. 1 k zmluve o výkone správy č. 141/2001 za žalobcu nemá
vplyv na platnosť zmluvy č. 141/2001 zo dňa 24.09.2001. Dodal, že zmeny v štruktúrach právnických
osôb nie sú ničím výnimočným a pre súd je rozhodujúcou skutočnosťou to, či v čase podpisu zmluvy o
výkone správy zo dňa 24.09.2001 boli oprávnení konať za žalovaného, keď podpisovali zmluvu o výkone
správy za jednotlivé byty, čo nepochybne v danom prípade vyplýva z výpisu z obchodného registra

tvoriaceho súčasť spisového materiálu. V intenciách uvedeného nedospel k záveru o neplatnosti zmluvy
o výkone správy č. 141/2001.

3. Vo vzťahu k uplatnenej zmluvnej pokute vo výške 0,05% denne dospel k záveru o jej primeranosti.
Poukázal na obsah a účel tohto zabezpečovacieho právneho prostriedku. V zmysle čl. IV. bod 11.

zmluvy o výkone správy bola pre prípad neuhradenia preddavkových platieb alebo ich časti, ako aj
platieb vyplývajúcich z vyúčtovania alebo ich časti v termíne splatnosti dojednaná zmluvná pokuta
vo výške 0,05% denne z dlžnej sumy za každý započatý deň omeškania až do zaplatenia, ktorá
podľa prvoinštančného súdu neodporuje dobrým mravom. V tomto smere poukázal aj na právny záver
vyslovený v rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17.12.2019, sp. zn. 8Co/136/2019, ktorý

v obdobnom spore vyslovil, že: „Dohodnutú výšku zmluvnej pokuty nemožno z hľadiska prípadného
rozporu s dobrými mravmi posudzovať izolovane, avšak je nevyhnutné vždy prihliadnuť na všetky
okolnosti veci, okrem samotnej výšky predovšetkým na význam zabezpečenej povinnosti a intenzitu
porušenia povinností zo strany subjektu, ktorému má povinnosť úhrady zmluvnej pokuty vzniknúť. V
danom prípade bola zmluvná pokuta dohodnutá ako zabezpečovací inštitút pre prípad omeškania s

úhradou preddavkových platieb i nedoplatkov z vyúčtovania. Je potrebné zdôrazniť, že povinnosť úhrady
preddavkov a nedoplatkov jednotlivými vlastníkmi bytov a nebytových priestorov v bytovom dome, je
jednou z najdôležitejších povinností každého vlastníka bytu a nebytového priestoru. Uskutočňovanie
predmetných úhrad a s tým bezprostredne súvisiaci dostatok peňažných prostriedkov na prevádzkovom
fonde bytového domu je totiž podmienkou zabezpečenia dodávky jednotlivých služieb, ktoré sú

nevyhnutné na samotné užívanie jednotlivých bytov a nebytových priestorov (najmä dodávka vody, tepla
a tiež elektrickej energie do spoločných priestorov), pričom mimoriadne významné sú v tomto smere
nielen úhrady preddavkov ale aj včasné úhrady nedoplatkov jednotlivých vlastníkov. Bez takýchto úhrad,
uskutočnených jednotlivými vlastníkmi riadne a včas, správca bytového domu nie je objektívne schopný
zabezpečiť dodávku služieb, a to nielen pre byt toho, kto je so zaplatením nedoplatkov z vyúčtovania

alebo zálohových platieb v omeškaní, avšak aj pre všetkých ostatných vlastníkov. Z uvedeného dôvodu
je podľa názoru odvolacieho súdu plne na mieste, aby riadne a včasné splnenie povinnosti vlastníka
uhrádzať preddavky a uhradiť nedoplatky vzniknuté z vyúčtovania bolo zabezpečené zmluvnou pokutou,
a to vzhľadom na mimoriadny význam predmetnej peňažnej povinnosti aj s dennou sadzbou 0,1%
z dlžnej sumy (36,5% ročne), keď každý deň omeškania s úhradou môže mať značný vplyv na

schopnosť zabezpečiť riadnu dodávku plnení nevyhnutných na užívanie jednotlivých bytov a nebytových
priestorov (pri ktorých je správca, ako je všeobecne známe, tiež povinný uhrádzať preddavky jednotlivým
dodávateľom).“ S uvedeným právnym názorom sa prvoinštančný súd plne stotožnil. Uviedol, že sporové
strany si v zmluve o výkone správy dohodli pre prípad porušenia zmluvných povinností zmluvnú pokutuvo výške 0,05% za každý deň omeškania s povinnosťou úhrady preddavkových platieb ako aj platieb
vyplývajúcich z vyúčtovania, pričom zo sumárnej analýzy platieb predloženej žalobcom je zrejmé, že
žalovaný si svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o výkone správy ako aj zo zákona o vlastníctve bytov

a nebytových priestorov riadne a včas neplnil, v dôsledku čoho sa dostal do omeškania. S ohľadom
na význam zabezpečovanej povinnosti žalovaného ako vlastníka riadne a včas uhrádzať preddavky a
nedoplatky, potom podľa názoru prvoinštančného súdu nie je v danom prípade dojednanie zmluvnej
pokuty vo výške 0,05% za každý deň omeškania v rozpore s dobrými mrvami, nie je neplatné ani z
iného dôvodu a nepredstavuje ani neprijateľnú zmluvnú podmienku, a preto žalovanému v dôsledku

omeškania vznikla povinnosť predmetnú zmluvnú pokutu uhradiť. Pokiaľ ide o samotnú výšku vyčíslenej
zmluvnej pokuty, túto žalobca vypočítal v sume 256,04 eura tak, ako to vyplýva z podrobného vyčíslenia
nachádzajúceho sa na č. l. 126 súdneho spisu. Žalovaný po zmene žaloby nespochybňoval tento
spôsob výpočtu zmluvnej pokuty, namietal len to, že žalobca nemá nárok na zmluvnú pokutu vo výške
0,05% denne. Napokon z vyčíslenia zmluvnej pokuty predloženého žalobcom považoval za zrejmé, z
akých súm jednotlivých mesačných zálohových platieb je zmluvná pokuta vypočítaná, pričom zálohová

platba bola v zmysle zmluvy o výkone správy splatná posledný deň predchádzajúceho mesiaca, v
dôsledku čoho sa počiatok omeškania s tou - ktorou mesačnou zálohovou platbou rátal od prvého dňa
príslušného nasledujúceho kalendárneho mesiaca (napr. za obdobie 01/2020 bola mesačná zálohová
platba splatná dňa 31.12.2019, žalovaný sa do omeškania dostal dňom 01.01.2020, od toho okamihu
začal žalobca počítať zmluvnú pokutu z príslušnej mesačnej zálohovej platby). V intenciách uvedeného

žalovaného súd prvej inštancie zaviazal na zaplatenie istiny vo výške 2.046,96 eura spolu s vyčíslenou
zmluvou pokutou vo výške 256,04 eura a zmluvou pokutou vo výške 0,05% denne zo sumy 2.046,96
eura od 09.07.2021 do zaplatenia. Vo vzťahu k okamihu omeškania v súvislosti so zmluvou pokutou
počítanou z istiny 2.046,96 eura prvoinštančný súd vychádzal zo žalobcom uplatneného nároku, ktorý
korešpondoval s tým, že žalovaný bol povinný zaplatiť nedoplatok na ročnom vyúčtovaní do 30 dní od

jeho doručenia. Ročné vyúčtovanie za rok 2020 mu bolo doručené dňa 08.06.2021 a nedoplatok na
vyúčtovaní tak bol žalovaný povinný zaplatiť do 08.07.2021. Pokiaľ tak neurobil, nasledujúci deň sa
dostal do omeškania s úhradou nedoplatku na ročnom vyúčtovaní. Povinnosť na zaplatenie zmluvnej
pokuty mu tak prvoinštančný súd uložil od 09.07.2021 do zaplatenia. O nároku na náhradu trov konania
prvoinštančný súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s 255 ods. 1 CSP a v konaní plne úspešnému

žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

4. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonnej lehote z odvolacích dôvodov uvedených v § 365 ods. 1
písm. b), d), e), f) a h) CSP odvolanie žalovaný, ktorý žiadal rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec
mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie. Namietal, že porušenie práva na spravodlivý proces zakladá

arbitrárne a vnútorne protirečivé odôvodnenie rozsudku vo viacerých častiach. Poukázal na ods. 13
odôvodneniavsúvislostisktorýmnamietal,žesúdprvejinštancienevykonalnímnavrhnutýdôkazriadne
podpísanou zmluvou o výkone správy č. 141/2001 zo dňa 24.09.2001 - 14 strán, potrebnou na zistenie
rozhodujúcej skutočnosti, a to jej riadneho podpisu za žalovaného. Poukázal na to, že podľa výpisu
z obchodného registra je štatutárnym orgánom žalovaného predstavenstvo, spôsob konania v mene

družstva: za predstavenstvo koná navonok predseda a podpredseda družstva alebo iný poverený člen
predstavenstva,predsedupočasjehoneprítomnostizastupujeprirokovanípredstavenstvapodpredseda
a právne úkony predstavenstva, pre ktoré je predpísaná písomná forma, podpisujú za družstvo vždy
dvaja členovia predstavenstva. Zotrval preto na skutočnosti, že zmluvu o výkone správy č. 141/2001
zo dňa 24.09.2001 za žalovaného ako vlastníka podpísala jedna osoba, a to bez ohľadu na nedostatok

miesta, keď podpis P.. Č. je v polovici príslušného riadku a druhý podpis štatutára by sa vedľa podpisu
P.. Č. bez problémov zmestil, ako aj bez ohľadu na počet bytov - v konkrétnej zmluve ide o 15 podpisov
druhého štatutára. Za nesprávnu tak označil interpretáciu prvoinštančného súdu uvedenú v ods. 28
odôvodnenia, keď uviedol, že sa nestotožnil s námietkou, že zmluva o výkone správy nebola podpísaná
oboma štatutármi. Zdôraznil, že v celom konaní namietal, že z dôvodu absentujúceho podpisu nie je pre

nehozáväzná„dohodnutázmluvnápokuta“.Vďalšomprvoinštančnémusúduvytkol,ženezistil,čiakedy
podpisy P.. Č. B. P.. X. ako štatutárnych zástupcov žalovaného boli k zmluve o výkone správy zo dňa
24.09.2001 pripojené. Aj naďalej zotrval aj na tvrdení, že podpisy štatutárnych zástupcov žalovaného
sa nevyskytujú v zmluve, ale ani na priloženej strane, ktorá nie je očíslovaná, nie je dátumovaná a nie
je uvedený ani objekt bytového domu a nie je uvedené ani za ktoré byty vo vlastníctve žalovaného P..

Č. B. P.. X. túto „priloženú stranu“ podpísali. Zvlášť vzhľadom na skutočnosť, že strany citovanej zmluvy
sú číslované od strany č. 1/14 po stranu č. 14/14 uviedol, že pokiaľ by podpisy štatutárov žalovaného
boli realizované v „aktuálnom čase vzniku zmluvy“, nič by nebránilo správcovi, teda žalobcovi, riadne
očíslovať aj túto „poslednú stranu zmluvy o výkone správy“. Naopak napriek uvedenému súd prvejinštancie v ods. 28 odôvodnenia uviedol, že na konci zmluvy je totiž podpis oboch vtedajších štatutárov
oprávnených konať za žalovaného za textom: „Za byty vo vlastníctve SBD BA IV súhlasí...“ Je teda
zrejmé, že P.. E. Č. ako predseda predstavenstva a P.. A. X. ako člen predstavenstva ako vtedajší

oprávnení štatutári oprávnení konať za žalovaného prejavili súhlas so zmluvou o výkone správy č.
141/2001 za všetky byty vo vlastníctve žalovaného. Z uvedeného vyvodil viazanosť žalovaného spornou
zmluvou. V ďalšom namietal, že rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17.12.2019, sp. zn.
8Co/136/2019 bolo vydané ešte pred prijatím uznesenia veľkého senátu NS SR zo dňa 28.04.2021,
sp. zn. 1VCdo/5/2019, na ktoré poukazoval prvoinštančný súd. K samotnej výške zmluvnej pokuty

uviedol, že táto síce nie je zákonom limitovaná, nemôže však byť v rozpore s dobrými mravmi podľa
§ 3 Občianskeho zákonníka. V čl. IV bode 11 Zmluvy o výkone správy č. 141/2001 zo dňa 24.09.2001
dojednaná zmluvná pokuta vo výške 0,05% z dlžnej sumy za každý započatý deň omeškania až do
dňa zaplatenia je podľa žalovaného v rozpore s § 3 Občianskeho zákonníka, keďže predstavuje úrok
vo výške 18,25% ročne. V takejto výške dohodnutú zmluvnú pokutu považoval za neprijateľnú zmluvnú
podmienku. Bol toho názoru, že žalobcovi v súvislosti s omeškaním žalovaného s úhradou nedoplatkov

z jednotlivých mesačných platieb za január 2020 až december 2020 prislúcha len nárok na zaplatenie
zákonného úroku z omeškania vo výške 5% ročne z dlžných čiastok.

5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu doručenom súdu dňa 18.10.2022 žiadal napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie ako právne a vecne správny potvrdiť a žalovaného zaviazať k náhrade trov odvolacieho

konania. Uviedol, že sa nestotožňuje s hodnotením skutkového stavu vyjadreným v podanom odvolaní
a má za to, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku zodpovedajúcim spôsobom vysporiadal so
všetkými právne a skutkovo relevantnými otázkami a skutočnosťami a náležitým spôsobom rozhodnutie
aj odôvodnil. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP uviedol, že žalovaný
označil za porušenie práva na spravodlivý proces arbitrárne a vnútorne nepresvedčivé rozhodnutie,

ktorý však v odvolaní bližšie neodôvodnil a nekonkretizoval. Má však za to, že neexistujú žiadne
pre odvolanie relevantné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali existenciu daného odvolacieho dôvodu.
Rovnako žalovaný nekonkretizoval ani akú inú vadu malo mať konanie, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci a podľa žalobcu k takejto vade v postupe prvoinštančného súdu, ktorá by
mohla ovplyvniť správnosť rozhodnutia, ani nedošlo. K namietanému nevykonaniu dokazovania uviedol,

že posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania je v zmysle § 185 ods. 1 CSP vždy vecou súdu.
V tejto súvislosti dal do pozornosti právne závery vyslovené v uznesení NS SR zo dňa 11.01.2011,
sp. zn. 5Cdo/247/2010, v zmysle ktorých ak v priebehu konania súd nevykoná všetky navrhované
dôkazy, nezakladá to vadu konania, lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred
súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku

nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení. Žalovaný namietal nevykonanie dokazovania vyžiadaním
originálu zmluvy o výkone správy č. 141/2001 zo dňa 24.09.2001 za účelom zistenia, či bola táto zmluva
alebo nebola za žalovaného ako vlastníka bytov riadne podpísaná. Žalobca je však toho názoru, že
aj keby bol tento dôkaz súdom pripustený, nebol by spôsobilý preukázať tvrdenia žalovaného, t. j.
skutočnosť, že zmluvu podpísala iba jedna osoba, resp. či bola alebo nebola za žalovaného riadne

podpísaná. Žalovaný totiž nespochybňoval pravosť podpisu člena (členov) predstavenstva žalovaného,
ale skutočnosť, že zmluvu podľa jeho názoru podpísala iba jedna osoba. Uvedené tvrdenia však logicky
nie je možné preukázať originálom predmetnej zmluvy a iný návrh na dokazovanie v tomto smere
žalovaný v konaní neprodukoval. Aj naďalej žalobca zotrval na tvrdení, že domnienky žalovaného o
tom, že ide o „pripojenú či priloženú stranu“ k zmluve o výkone správy a poukazovanie na formálne

nedostatky zmluvy (číslovanie strán, chýbajúci dátum, chýbajúce označenie objektu bytového domu či
údaja, za ktoré byty vo vlastníctve žalovaného štatutári „priloženú stranu“ podpisovali) sú iba účelovým
a ničím nepreukázaným tvrdením žalovaného v snahe vyhnúť sa povinnosti úhrady zmluvnej pokuty,
ktorázpredmetnejzmluvyvyplývaprevšetkýchvlastníkov(nielenprežalovaného).Žalobcaspoukazom
na úplný výpis z obchodného registra žalovaného zotrváva na názore a stotožňuje sa so súdom prvej

inštancie, že v danom čase bola zmluva o výkone správy riadne podpísaná vtedajším predsedom
predstavenstva žalovaného a vtedajším členom predstavenstva žalovaného a s ohľadom na uvedené
je platná a záväzná pre žalovaného v celom jej rozsahu a celým svojím obsahom. Súd prvej inštancie
preto správne nepovažoval túto námietku za dôvodnú. Konanie žalovaného, ktorým v súčasnosti po viac
ako 20-tich rokoch od uzavretia zmluvy spochybňuje jej platnosť, označil výslovne za účelové, keďže

žalovaný nikdy nevyužil svoje právo vlastníka obrátiť sa na príslušný súd vo veci posúdenia platnosti
hlasovania, resp. samotnej zmluvy o výkone správy. Argumentáciou, že pre absenciu druhého podpisu
nie je pre neho záväzná dohodnutá zmluvná pokuta, vytvára žalovaný absurdnú situáciu, keď by sa v
bytovom dome vytvorili dve skupiny vlastníkov, jedna viazaná zmluvou a druhá nie. Ak by súd akceptovaltakýto názor žalovaného, potom by si žalovaný ad absurdum mohol vyberať, ktoré ustanovenia sú pre
neho záväzné a ktoré nie, lebo ich „nepodpísal“, čisto podľa jeho ľubovôle. Takýto stav by však nebol
ani fakticky ani právne akceptovateľný. Žalovaný od uzavretia zmluvy túto akceptoval, ako vlastník z nej

prijímal plnenia, dlhodobo si však neplnil svoje finančné záväzky z nej vyplývajúce, prípadne ich plnil
len v sume a v čase, ktoré mu vyhovovali. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci a použitia
záverov rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co/136/2019 zo dňa 17.12.2019, t. j. pred
vydaním rozhodnutia veľkého senátu NS SR sp. zn. 1VCdo/5/2019 zo dňa 28.04.2021, uviedol, že aj
túto námietku považuje za irelevantnú a nedôvodnú, a to najmä z dôvodu, že žalovaný vo vzťahu k tejto

námietke vo svojom odvolaní nič bližšie neuvádza. Neuvádza žiaden dôvod ani argumentáciu, ktorými
by spochybnil postup súdu prvej inštancie, resp. správnosť právneho posúdenia prejednávanej veci a v
podstate konštatuje iba časovú postupnosť vydania uvedených rozhodnutí. Vzhľadom k tomu, že každé
z citovaných rozhodnutí sa týka iných právnych skutočností, keď uznesenie veľkého senátu NS SR sa
týka otázky spotrebiteľského charakteru zmluvy o výkone správy a citované rozhodnutie Krajského súdu
v Bratislave sa týka prejudiciálneho rozhodnutia o neprijateľných zmluvných podmienkach, keď súd v

ňom posudzoval rozpor výšky zmluvnej pokuty s dobrými mravmi a bez ohľadu na charakter zmluvy
(spotrebiteľský, resp. nespotrebiteľský) zmluvnú pokutu vo vyššej sadzbe nepovažoval za neprimeranú.
Poukázalnato,žerozhodovaciapraxvyššíchsúdnychautorítmázato,žerozhodnutiasúdov(Krajského
súdu v Nitre, Banskej Bystrici a v Bratislave), ktoré ani zmluvnú pokutu vo vyššej sadzbe nepovažovali
za neprimeranú, nie sú v rozpore s názorom prezentovaným v uznesení veľkého senátu NS SR. V týchto

rozhodnutiachbolaanalogickyriešenáotázkaprimeranostivýškyzmluvnejpokutyvovzťahochsprávca-
vlastník bytu, pričom súdy ani vyššiu zmluvnú pokutu nepovažovali a nepovažujú za takú, ktorá by bola v
neprospech spotrebiteľa podľa § 53 ods. 1 OZ, či v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 OZ. Právoplatné
rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, na ktoré prvoinštančný súd poukazuje, a s ktorého právnym
názorom sa plne stotožňuje, nie je preto v rozpore s právnym názorom prezentovaným v označenom

uznesení veľkého senátu NS SR. Žalobca sa plne stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie
týkajúcim sa neexistencie neprijateľných zmluvných podmienok, ako aj dôvodnosti uplatnenia zmluvnej
pokuty v rozsahu a vo výške priznanej v napadnutom rozhodnutí.

6. Žalovaný v súdom stanovenej lehote odvolaciu repliku nedoručil.

7. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), preskúmal rozsudok
súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho
zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Po

oboznámení sa s obsahom spisového materiálu odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie vo veci, z vykonaného dokazovania vyvodil správne
skutkové závery, na zistený skutkový stav aplikoval príslušné ustanovenia a vec správne právne posúdil.
Zároveň prvoinštančný súd svoje úvahy, ktoré ho viedli k vyhodnoteniu žaloby ako plne dôvodnej,
odôvodnil riadne, zrozumiteľne, presvedčivo a v súlade s požiadavkami kladenými ust. § 220 ods. 2

CSP a nakoľko sa odvolací súd s jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, v podrobnostiach naň
odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Žalovaný v odvolaní neprezentoval žiadne relevantné argumenty, ktoré
by boli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a subjektívna nespokojnosť
žalovaného s rozhodnutím nemôže byť sama o sebe dôvodom pre spochybnenie jeho vecnej správnosti.
Pre zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia a v reakcii na odvolaciu argumentáciu

odvolací súd dopĺňa nižšie uvedené.

8. Pod porušením práva na spravodlivý súdny proces možno rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci v jeho faktickej komisívnej alebo omisívnej činnosti predchádzajúcej vydaniu rozhodnutia,
ktorý sa prejavuje v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení vymykajúcich sa nielen zo

zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca. Odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP
však nezakladá každé porušenie procesného postupu súdom, ale len takej intenzity, kedy dôjde k
vylúčeniu sporovej strany z realizácie jej procesných oprávnení, a ktorý marí možnosť jej aktívnej
účasti na konaní, napr. porušenie práva na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, práva
na riadne odôvodnenie rozhodnutia, nepredvídateľnosť rozhodnutia, nezachovanie rovnosti strán v

konaní, práva vyjadriť sa k všetkým vykonávaným dôkazom, porušenie práva na rozhodnutie o riadne
uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae a iné (porovnaj napr. rozhodnutie NS SR
sp. zn. 1Cdo/6/2014, sp. zn. 3Cdo/38/2015, sp. zn. 5Cdo/201/2011, sp. zn. 6Cdo/90/2012). Povinnosť
súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je pritom odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivéodôvodnenie spôsobu rozhodnutia, ktoré sa vysporiada i s jeho špecifickými námietkami. V tejto
súvislosti Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej činnosti pripomína, že z práva na
spravodlivé súdne konanie vyplýva síce povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami,

argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak len potiaľ, pokiaľ majú význam pre rozhodnutie (I.
ÚS 46/05, I. ÚS 352/6, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08). Všeobecný súd nemusí tak
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (viď napr. Ruiz Torija c/

a Španielsko z 09. 12. 1994, séria A, č. 303-A, Hiro Balani c/a Španielsko z 09.12.1994, séria A, č.
303-B, Georgiadis c/a Grécko z 29.05.1997, Higgins c/a Francúzsko z 19.02.1998 a iné). Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé
súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Žalovaný
okrem iných namietal existenciu aj tohto odvolacieho dôvodu s poukazom na arbitrárne a vnútorne

protirečivé odôvodnenie napadnutého rozsudku vo viacerých častiach. Bližšie však nekonkretizoval v
čom vidí arbitrárnosť a vnútornú protirečivosť napadnutého rozhodnutia a odvolací súd je zhodne so
žalobcom toho názoru, že táto odvolacia námietka je neopodstatnená a v postupe prvoinštančného
súdu odvolací súd neidentifikoval nielen porušenie práva na spravodlivý súdny proces, ale ani existenciu
žiadnej vady, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie v danej veci, ako ďalší odvolací

dôvod všeobecne namietaný žalovaným. V odôvodnení súd prvej inštancie výstižne, zrozumiteľne,
logicky a zároveň vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetlil svoje úvahy, ku ktorým dospel a
dôsledne sa vysporiadal so všetkými podstatnými námietkami žalovaného prezentovanými v danom
konaní. Argumentácia súdu nie je nekoherentná, t. j. rozhodnutie je konzistentné a úvahy prezentované
prvoinštančným súdom odôvodňujú ním prijatý záver.

9. K odvolacím dôvodom uvedeným v § 365 ods. 1 psím. e) a f) CSP (nevykonanie žalovaným
navrhnutého dokazovania na zistenie rozhodujúcich skutočností a nesprávne skutkové zistenia)
odvolací súd uvádza, že vyhodnotenie potenciálnej relevancie navrhovaných dôkazov, ako aj
prípustnosti ich vykonania prináleží súdu, ktorý nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania

(§ 185 ods. 1 CSP). Súd je tým subjektom, ktorý v spore určuje, čo sa bude dokazovať, ako
bude dokazovanie prebiehať, ktoré skutočnosti považuje za preukázané, a ktoré dôkazy vykoná.
Ústavný súd SR opakovane vo svojej rozhodovacej činnosti zdôrazňuje, že do obsahu práva na
spravodlivé súdne konanie nepatrí povinnosť súdu vykonať všetky stranou navrhované dôkazy (napr.
uznesenia zo dňa 08.10.1997, sp. zn. I. ÚS 64/1997, zo dňa 18.12.1997, sp. zn. I. ÚS 98/1997, zo

dňa 31.08.2004, sp. zn. IV. ÚS 252/2004). Nevykonanie dôkazov je však súd z hľadiska nárokov
kladených na meritórne rozhodnutie povinný v zmysle § 220 ods. 2 CSP odôvodniť. Spravidla súd
nevykoná dôkazy, ktoré nie sú spôsobilé preukázať skutočnosti predpokladané skutkovou podstatou
príslušnej právnej normy, t. j. rozhodné pre hmotnoprávne posúdenie veci, príp. dôkazy smerujúce
k preukázaniu skutočnosti už preukázanej iným dôkazom. Súd musí pristupovať k vyhodnocovaniu

návrhov na vykonanie dokazovania citlivo a zodpovedne, nakoľko rozsah dokazovania má vplyv nielen
na výsledok sporu, ale aj dĺžku konania a nemal by viesť k neúmernému predlžovaniu konania a
oddiaľovaniu stavu právnej istoty. Musí pritom dbať na to, aby nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potenciál
preukázať rozhodný skutkový poznatok tvrdený stranou sporu, ak tento nebude preukázaný iným
dôkazom. Ak by súd vylúčil z dokazovania takýto dôkaz spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové

zistenia, a ktorého vykonanie by bolo prípustné, zakladalo by to odvolací dôvod uvedený v § 365 ods.
1 písm. e) CSP, nakoľko takýmto postupom by súd sťažil dôkaznú pozíciu sporovej strany, čo môže
nespravodlivo rezultovať v neunesení dôkazného bremena a neodôvodnene sa vzďaľuje od želanej a
možnej miery zistenia skutkového stavu.

10. V danom prípade sa súd prvej inštancie s dôkazným návrhom žalovaného na predloženie originálu
Zmluvy o výkone správy č. 141/2001 v znení jej dodatkov vysporiadal v ods. 13. odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia a s týmto jeho záverom sa odvolací súd rovnako stotožňuje. Pre úplnosť
odvolací súd dopĺňa, že žalovaným navrhované dokazovanie predložením originálu zmluvy o výkone
správy nie je spôsobilé preukázať ním tvrdené skutočnosti, a to, že zmluva, ktorej fotokópia je súčasťou

súdnehospisu,nebolapodpísanáobomaoprávnenýmiosobami.Predloženieoriginálulistinnéhodôkazu
by malo predovšetkým význam v prípade záujmu o skúmanie pravosti podpisov osôb a predloženie
totožného znenia zmluvy v originálnom vyhotovení sa z hľadiska argumentácie žalobcu a posúdenia veci
javí ako irelevantné. Pokiaľ žalovaný namietal, že zmluva o výkone správy nebola podpísaná dvomaosobami oprávnenými konať v jeho mene, resp. že predmetné podpisy na poslednej k zmluve pripojenej
a neočíslovanej strane nemusia patriť k zmluve, mal a mohol navrhnúť dokazovanie výsluchom týchto
osôb (bývalých členov štatutárneho orgánu žalovaného), ktorým by sa mohla potvrdiť alebo vyvrátiť

dôvodnosť jeho argumentácie, čo však nevyužil a takéto dokazovanie v konaní pred súdom prvej
inštancie nenavrhoval.

11.Odvolacísúdsastotožnilajsoskutkovýmzáveromsúduprvejinštancie,žezmluvaovýkonesprávyč.
141/2001 bola riadne podpísaná osobou oprávnenou konať v mene žalovaného. Na podporu správnosti

tohto záveru odvolací súd poukazuje na vysporiadanie sa s identickou obranou žalovaného v obdobnom
spore, ktorého bol účastníkom, a to Krajským súdom v Bratislave v rozsudku zo dňa 07.06.2018, sp.
zn. 1Cob/92/2017, v ktorom k zapísanému spôsobu konania za žalovaného uviedol, že je potrebné
rozlišovať medzi členom predstavenstva a jeho predsedom. V kontexte celého zapísaného spôsobu
konania je potom možné dedukovať, že ak nekoná predseda alebo podpredseda, môžu konať za
družstvo jeho dvaja členovia. Nesprávnosť týchto právnych záverov nebola spochybnená ani na základe

dovolania žalovaného proti tomuto rozsudku, ktoré Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 23.05.2019, sp.
zn. 5Obdo/94/2018 odmietol.

12. Ak teda z výpisu z Obchodného registra Slovenskej republiky žalovaného vyplýva spôsob konania
za žalovaného: „Za predstavenstvo koná navonok predseda a podpredseda družstva alebo iný poverený

člen predstavenstva. Predsedu počas jeho neprítomnosti zastupuje pri rokovaní predstavenstva
podpredseda. Právne úkony predstavenstva, pre ktoré je predpísaná písomná forma, podpisujú za
družstvo aspoň dvaja členovia predstavenstva.“, je možné konštatovať, že aj keby zmluvu o výkone
správy č. 141/2001 za žalovaného podpísal iba predseda predstavenstva sám, konal by v súlade so
zapísaným spôsobom konania vyplývajúcim z Obchodného registra Slovenskej republiky žalovaného.

Podpis vtedajšieho predsedu predstavenstva P.. E. Č. sa pritom nachádzal pri všetkých bytoch vo
vlastníctve žalovaného. Naviac ako poukázal súd prvej inštancie, zmluva bola za byty vo vlastníctve
žalovaného v závere podpísaná aj členom predstavenstva P.. A. X. a žalovaný relevantnými dôkazmi
v konaní nepreukázal opak, t. j. že by sa ich podpisy vzhľadom na neočíslovanosť poslednej strany a
absenciu dátumu mali vzťahovať k inému dokumentu. Účelovo vyznieva aj spochybňovanie toho, že v

texte absentuje údaj o tom, ktorých bytov sa podpis týka. Správne potom súd prvej inštancie uzavrel, že
posudzovaná zmluva o výkone správy vrátane písomne dohodnutej zmluvnej pokuty je pre žalovaného
plne záväzná. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že zmluva o výkone správy sa v zmysle § 14b zák. č.
182/1993 Z.z. schvaľuje nadpolovičnou väčšinou vlastníkov a v prípade dostatočného kvóra je záväzná
aj pre tých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome, ktorí ju nepodpísali alebo s ňou

nesúhlasili. Rovnako je zmluvou o výkone správy v zmysle zák. č. 182/1993 Z.z. (§ 8a ods. 7) viazaný
aj vlastník, ktorý zmluvu nepodpísal v prípade nadobudnutia bytu do vlastníctva po podpise zmluvy o
výkone správy.

13. Pokiaľ žalovaný súdu prvej inštancie vytkol, že v konaní nezisťoval, či a kedy boli podpisy P.. Č.

B. P.. X. ako štatutárnych zástupcov k zmluve pripojené, odvolací súd odhliadnuc od už uvedených
právnych záverov dáva žalovanému do pozornosti, že miera možnosti súdu zistiť skutočnú pravdu je
v civilnom sporovom konaní po zmene procesnoprávnych kódexov výrazne limitovaná a závislá od
návrhov na vykonanie dokazovania prednesených stranami sporu (tzv. princíp formálnej pravdy), na
ktoré bola prenesená procesná zodpovednosť za dokazovanie. V konaní právne zastúpený žalovaný v

tomto smere nenavrhoval relevantné dokazovanie, avšak aj s prihliadnutím na spotrebiteľský charakter
sporu, ktorý v zmysle § 295 CSP umožňuje vykonať aj spotrebiteľom nenavrhované dôkazy, ak je to
nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, je potrebné zdôrazniť, že v zmysle právnych záverov vyslovených
vo vzťahu k spôsobu konania za žalovaného v ods. 12 tohto odôvodnenia, nebolo takéto zistenie pre
rozhodnutie vo veci potrebné.

14. Ako posledný odvolací dôvod žalovaný namietal nesprávne právne posúdenie veci, keď súd prvej
inštancie dospel k záveru, že zmluvná pokuta vo výške 0,05% denne nie je v rozpore s dobrými
mravmi podľa § 3 ods. 1 OZ, a to aj so zreteľom na spotrebiteľský charakter zmluvy. Správne
pri rozhodovaní o tejto otázke zohľadnil význam zabezpečovanej povinnosti a závažnosť porušenia

povinnosti vlastnícka bytu riadne a včas uhrádzať mesačné preddavky a nedoplatky. Ako uviedol
Krajský súd v Bratislave vo veci sp. zn. 8Co/136/2019 povinnosť úhrady preddavkov a nedoplatkov
jednotlivými vlastníkmi bytov a nebytových priestorov v bytovom dome je jednou z najdôležitejších
povinností každého vlastníka bytu a nebytového priestoru. Uskutočňovanie predmetných úhrad a s týmbezprostredne súvisiaci dostatok finančných prostriedkov na prevádzkovom fonde bytového domu je
podmienkou zabezpečenia dodávky jednotlivých služieb, ktoré sú nevyhnutné na samotné užívanie
jednotlivýchbytovanebytovýchpriestorov(najmädodávkavody,tepla,elektrickejenergiedospoločných

priestorov) a mimoriadny význam možno pripísať nielen preddavkovým platbám, ale aj včasnej úhrade
nedoplatkov. Bez riadneho a včasného plnenia týchto peňažných povinností vlastníkmi, správca nie je
objektívne schopný zabezpečiť dodávku služieb, a to nielen pre byt toho, kto je s úhradou v omeškaní,
ale aj pre všetkých ostatných vlastníkov. Každý deň omeškania s úhradou tak môže mať značný vplyv na
schopnosť zabezpečiť riadnu dodávku plnení nevyhnutných na chod bytov, ako aj spoločných priestorov

a zariadení bytového domu. Uvedeného si pritom musí byť dobre vedomý aj samotný žalovaný, a to
vzhľadom na predmet jeho činnosti vyplývajúci z obchodného registra (vykonávanie činností tvoriacich
podstatu správcovskej činnosti podľa zák. č. 182/1993 Z.z.). V intenciách uvedeného a pri správnom
zohľadnení mimoriadneho významu povinnosti, zabezpečeniu ktorej má dojednaná zmluvná pokuta
slúžiť (riadnu prevádzku bytového domu ovplyvňujúca platobná disciplína vlastníkov bytov a nebytových
priestorov), nemožno aj podľa názoru odvolacieho súdu považovať zmluvnú pokutu vo výške 0,05%

denne, t. j. 18,25% ročne ani za neprimeranú a rovnako pre dojednanú výšku ani za neprijateľnú
zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. k) OZ. Dojednaná zmluvná pokuta pri zohľadnení
uvedených skutočností prípustným a právom aprobovaným spôsobom plní sankčné aj zabezpečovacie
funkcie, ktorým sa žalovaný bez vážnych a právne akceptovateľných argumentov snaží vyhnúť. Jej
dojednaním pritom nie je zabezpečené plnenie povinností v prospech správcu bytového domu, ale

všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ktorým patrí aj príjem zo zaplatených zmluvných
pokút, t. j. žalobca ako správca bytového domu nemá z úhrady zmluvnej pokuty žalovaným vlastný
finančný prospech. Výšku zmluvnej pokuty vyčíslenú pevnou sumou mal prvoinštančný súd preukázanú
zpodrobnéhoazrozumiteľnéhovyčísleniažalobcuatátovkonanížalovanýmspochybňovanáaninebola
a rovnako sporovaný a namietaný nebol ani okamih počiatku omeškania žalovaného.

15. Vo vzťahu k primeranosti zmluvnej pokuty odvolací súd poukazuje aj na rozsudok Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 27.04.2023, sp. zn. 9Co/67/2022, ktorý v spore s totožnými sporovými stranami a
obdobným skutkovým a právnym základom zhodne konštatoval platnosť dojednania zmluvnej pokuty v
zmluve o výkone správy pre prípad omeškania s povinnosťou pravidelne uhrádzať jednotlivé mesačné

zálohové platby, jej súlad aj z pohľadu spotrebiteľskej právnej ochrany a primeranosť, pričom zmluvná
pokuta bola v danom prípade v zmluve o výkone správy dojednaná vo výške 0,1% denne (t. j. 36,5%
ročne), t. j. v dvojnásobne vyššej výške ako je tomu v danom prípade. Zároveň odvolací súd poukazuje
aj na obsahovú zhodu obrany prezentovanej žalovaným v predmetnom súdnom konaní a zhodné
vyhodnotenie jej neopodstatnenosti tak prvoinštančným súdom (rozsudok Okresného súdu Bratislava

IV zo dňa 13.01.2022, sp. zn. 40C/7/2021), ako aj odvolacím súdom (rozsudok zo dňa 27.04.2023,
sp. zn. 9Co/67/2022). Akceptovateľnosť zmluvnej pokuty v zmluve o výkone správy dojednanej pre
prípad rovnakého porušenia povinnosti vlastníkom bytu/nebytového priestoru vo výške 0,1% bola okrem
rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17.12.2019, sp. zn. 8Co/136/2019, na ktorý poukazoval
prvoinštančnýsúdvnapadnutomrozhodnutí,konštatovanáajrozsudkomKrajskéhosúduvBratislavezo

dňa31.07.2019,sp.zn.15Co/139/2018,rozsudkomKrajskéhosúduBanskáBystricazodňa26.09.2018,
sp. zn. 15Co/125/2017 bola v prípade zmluvy o výkone správy akceptovaná zmluvná pokuta vo výške
0,15% denne a rozsudkami Krajského súdu Nitra zo dňa 24.10.2018, sp. zn. 25Co/392/2017 a Krajského
súdu Banská Bystrica zo dňa 09.05.2019, sp. zn. 16Co/282/2018 bola akceptovaná zmluvná pokuta
vo výške 0,05% za každý deň omeškania. Podporne v rozhodovacej praxi všeobecných súdov možno

poukázať aj na uznanú prípustnosť zmluvnej pokuty dojednanej v zmluve o výkone správy vo výške
0,25% denne (rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 03.02.2010, sp. zn. 5Co/16/2010, rozsudok
Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27.02.2013, sp. zn. 17Co/37/2012).

16. Potrebné je tiež dodať, že osvojenie si právneho názoru vysloveného v rozsudku Krajského súdu v

Bratislave zo dňa 17.12.2019, sp. zn. 8Co/136/2019, na ktorý prvoinštančný súd poukazoval, a s ktorým
sastotožňujeajodvolacísúdvtomtokonaní,niejevrozporesprávnymizávermivyslovenýmivuznesení
veľkého senátu NS SR zo dňa 28.04.2021, sp. zn. 1VCdo/5/2019. Tak ako správne poukazoval žalobca
vo vyjadrení k odvolaniu, opačný záver nemožno vysloviť len zo samotného poukazu žalobcu na časovú
následnosť prijatia uvedených rozhodnutí, nakoľko predmetom týchto rozhodnutí bolo posudzovanie

rozdielnych právnych otázok. Súd prvej inštancie správne aj pri spotrebiteľskom charaktere zmluvy
vyhodnotil zmluvnú pokutu vo výške 0,05% denne za súladnú s § 3 ods. 1 OZ a nepredstavujúcu
neprijateľnú zmluvnú podmienku. Zohľadnil pritom všetky relevantné skutočnosti a svoj záver riadne
právne odôvodnil.17. Pokiaľ žalovaný v odvolaní argumentoval tým, že žalobca má podľa neho v súvislosti s omeškaním
nárok len na zákonný úrok z omeškania, odvolací súd uvádza, že zmluvná pokuta a zákonný úrok z

omeškania sú dva rozdielne právne inštitúty so samostatným skutkovým základom, ktoré môžu byť v
prípadeomeškaniauplatnenésúčasnebeztoho,abysanavzájomvylučovali.Vdanomprípadesúdprvej
inštancie správne ustálil, že okrem naplnenia zákonnej dikcie ust. § 517 OZ odôvodňujúcej priznanie
zákonného úroku z omeškania sú vo veci splnené aj predpoklady pre uplatnenie zmluvného záväzku na
zaplatenie zmluvnej pokuty, ktorý nekoliduje ani so spotrebiteľskou právnou úpravou dopadajúcou na

daný zmluvný vzťah a rovnako ani s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 OZ.

18.Vzhľadomnavyššieuvedené,keďsúdprvejinštancievykonaldokazovanievrozsahupotrebnompre
rozhodnutie vo veci, z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery, na zistený skutkový
stav aplikoval príslušné zákonné ustanovenia a vec správne právne posúdil, odvolací súd napadnutý
prvoinštančný rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa zásady úspechu
vyjadrenej v ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 CSP. V odvolacom konaní plne
úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).