Rozsudok ,
Potvrdené, Prvostupňové nenapadnuté opravnými… Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 7. marec 2024

Súd: Okresný súd Malacky
Spisová značka: 7T/9/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1624010051
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 03. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Ing. Mgr. Anna Přikrylová

ECLI: ECLI:SK:OSMA:2024:1624010051.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

OkresnýsúdMalackysamosudkyňouIng.Mgr.AnnouPřikrylovouvtrestnejveciobžalovanéhoA.B.,pre

zločinprevádzačstvapodľa§355ods.2písm.a),ods.3písm.d)Trestnéhozákonaspoukazomna§138
písm. j) Trestného zákona a iné, na hlavnom pojednávaní konanom dňa 07. marca 2024 v Malackách,
takto

r o z h o d o l :

Obžalovaný
A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., D. E., trvale bydliskom F.. G. H., H., I., toho času v Ústave na výkon väzby
a Ústave na výkon trestu odňatia slobody Bratislava

sa uznáva za vinného, že

ako vodič motorového vozidla značky Toyota Prius, striebornej farby s ev. č. XXXXXX, imatrikulované
v Litve, dňa 21.08.2023 v čase približne o 08:20 hodine umožnil ôsmim osobám, ktoré nie sú štátnymi
občanmi Slovenskej republiky, ani osobami s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky, cez
hraničný prechod Slovenskej republiky s Maďarskom nedovolene prekročiť štátnu hranicu Maďarska
a Slovenskej republiky, tým spôsobom, že tieto osoby naložil dňa 21.08.2023 v ranných hodinách

na nezistenom mieste na území Maďarska do motorového vozidla značky Toyota Prius, striebornej
farby s ev. č. XXXXXX, imatrikulované v Litve a tieto previezol cez starý hraničný prechod Rajka -
Čunovo na územie Slovenskej republiky a následne s nimi chcel pokračovať cez Slovenskú republiku
na neznáme miesto, s tým, že dňa 21.08.2023 v čase o 09:00 hodiny hliadka Okresného dopravného
inšpektorátu v Malackách vykonávala kontrolu vozidiel na štátnej ceste 1/2 na parkovisku Kamenný
mlyn, kde nerešpektoval jej výzvu na zastavenie, pričom policajt musel odskočiť z cesty, následne
bolo vykonávané prenasledovanie motorového vozidla značky Toyota Prius, striebornej farby s ev. č.
XXXXXX, imatrikulované v Litve do mesta Malacky, avšak ďalej nereagoval na svetelno - zvukové

znamenia, aby zastavil vozidlo a za plnej premávky jazdil v meste Malacky bezdôvodne v protismere,
ohrozoval účastníkov cestnej premávky a osôb v jeho vozidle a bránil polícii v zastavení jeho vozidla,
následne pokračoval cez obec Pernek v jazde po poľnej ceste v smere na cestu 11/501, kde vozidlo
zastavil na krajnici a dal sa na útek do poľa, kde bol chytený a obmedzený na osobnej slobode, pričom
v motorovom vozidle značky Toyota Prius, striebornej farby, s ev. č. XXXXXX, imatrikulované v Litve,
hliadka našla osem osôb pôvodom z tretích krajín konkrétne G. J., nar. XX.XX.XXXX, K., C. L. F., nar.
XX.XX.XXXX, K., B. I. F., nar. XX.XX.XXXX, K., M. F., nar. XX.XX.XXXX, K., I. N. F., nar. XX.X.XXXX,

K., O. P. nar. XX.XX.XXXX, F., Q. J., nar. XX.XX.XXXX, K., C. E. J., nar. XX.XX.XXXX, K., bez dokladov
totožnostiaplatnýchvízumožňujúcichosobámpochádzajúcimztretíchkrajínvstupazotrvanienaúzemí
Slovenskej republiky, pričom za vyššie uvedený prevoz mal dostať bližšie nešpecifikovanú finančnú
odmenu, s tým, že po zadržaní dobrovoľne vydal podľa § 89a odsek 1 Trestného poriadku 5 kusov tabliet
lichobežníkového tvaru, ktorú si v nezistenom čase na nezistenom mieste zadovážil od nezistenej osoby,
ktorých znaleckým skúmaním bolo zistené 5 ks tabliet s logom „Pharaoh“ s celkovou hmotnosťou 1,975
g s priemernou koncentráciou MDMA 36,8 hmotnostných, obsahovalo 182 mg MDMA, čo sa považuje

za 5 obvyklých jednorazových dávok, pričom MDMA je zaradené v zmysle zákona Národnej radySlovenskej republiky číslo 139/1998 Z.z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v
znení neskorších predpisov do 1. skupiny psychotropných látok,
t e d a

- úmyselne vydal ľudí do nebezpečenstva smrti alebo ťažkej ujmy na zdraví tým, že sa dopustil iného
podobného nebezpečného konania,
- v úmysle získať pre seba priamo finančnú výhodu a inú materiálnu výhodu pre osobu, ktorá nie
je štátnym občanom Slovenskej republiky a nie je osobou s trvalým pobytom na území Slovenskej

republiky, jej pomáhal a umožnil nedovolené prekročenie štátnej hranice Slovenskej republiky a prechod
cez jej územie a čin spáchal závažnejším spôsobom konania – na viacerých osobách,
- neoprávnene prechovával inú psychotropnú látku ako uvedenú v odseku 1 pre vlastnú potrebu vo
väčšom rozsahu,

č í m s p á c h a l

zločin všeobecného ohrozenia podľa § 284 ods. 1 písm. a) v súbehu so zločinom prevádzačstva podľa §
355 ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona
v súbehu s prečinom neoprávnenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,
ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 171 ods. 4 Trestného zákona.

Za to sa mu
ukladá

podľa § 355 ods. 3 Trestného zákona s poukazom na § 36 písm. j), písm. l), § 37 písm. h), § 38 ods. 2
Trestného zákona, s použitím § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona per analogiam a za použitia
§ 41 ods. 1 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky a 8 (osem) mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona súd obžalovaného na výkon trestu zaraďuje do ústavu na

výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 60 ods. 1 písm. a) Trestného zákona súd obžalovanému ukladá trest prepadnutia veci a to
mobilného telefónu zn. iPhone 14, čierny lesklý, s matným čiernym obalom, sériové číslo C., IMEI:
XXXXXXXXXXXXXXXX, IMEI2: XXXXXXXXXXXXXXX spolu so SIM kartou operátora VF CZ 53.0,

telefónneho čísla +XXXXXXXXXXXX.

Podľa § 60 ods. 5 Trestného zákona vlastníkom prepadnutej veci sa stáva štát.

Podľa § 65 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona súd ukladá obžalovanému trest vyhostenia na dobu 3 (troch)

rokov.

o d ô v o d n e n i e :

Prokurátorka Okresnej prokuratúry Malacky podala dňa 18. januára 2024 Okresnému súdu Malacky
obžalobu č. 1Pv 284/23/1106-28 na obžalovaného A. B. pre zločin všeobecného ohrozenia podľa §
284 ods. 1 písm. a) v súbehu so zločinom prevádzačstva podľa § 355 ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. d)

Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona v súbehu s prečinom neoprávnenej
výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi
podľa § 171 ods. 4 Trestného zákona na skutkovom základe, ako je to uvedené vo výrokovej časti
rozsudku.

Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 07. marca 2024 obžalovaný po poučení o svojich právach a
povinnostiachurobilvyhláseniepodľa§257ods.1písm.b)zákonač.301/2005Z.z.Trestnéhoporiadku,
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), že je vinný zo spáchania skutku uvedeného
vovýrokutohtorozsudku.Vzhľadomnavyhlásenieobžalovanéhosúdpostupovalprimeranepodľa§333
ods. 3, písm. c), d), f), g) a h) Trestného poriadku a vo vzťahu k tomuto skutku zisťoval, či obžalovaný:

c) rozumie, čo tvorí podstatu skutku, ktorý sa mu kladie za vinu, na čo obžalovaný odpovedal: Áno.d) bol ako obžalovaný poučený o svojich právach, najmä o práve na obhajobu, či mu bola daná
možnosť na slobodnú voľbu obhajcu a či sa s obhajcom mohol radiť o spôsobe obhajoby, na čo
obžalovaný odpovedal: Áno.

f) rozumie právnej kvalifikácii skutku, ako trestného činu, na čo obžalovaný
odpovedal: Áno.
g) bol oboznámený s trestnou sadzbou, ktorú zákon ustanovuje za trestný čin mu kladený za vinu, na
čo obžalovaný odpovedal: Áno.
h) sa dobrovoľne priznal a uznal vinu za spáchaný skutok, ktoré sa v obžalobe

kvalifikujú ako určitý trestný čin, na čo obžalovaný odpovedal: Áno.

Súd na základe vyhlásenia obžalovaného o uznaní viny a jeho kladných odpovedí na otázky uvedené
v § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g) a h) Trestného poriadku, prijal toto vyhlásenie obžalovaného o uznaní
viny zo skutku uvedeného vo výroku tohto rozsudku a zároveň vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu, v
akom obžalovaný priznal spáchanie skutku, sa nevykoná. Súd preto uznal obžalovaného za vinného

zo zločinu všeobecného ohrozenia podľa § 284 ods. 1 písm. a) v súbehu so zločinom prevádzačstva
podľa § 355 ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného
zákona v súbehu s prečinom neoprávnenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo
prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 171 ods. 4 Trestného zákona, na skutkovom
základe uvedenom vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Vzhľadom na prijatie vyhlásenia obžalovaného podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku súd
na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie len ohľadom trestu, a to oboznámením zápisnice o
vydaní veci na č.l. 118, lustrácie v Európskom informačnom systéme registrov trestov na č.l. 218-223,
oznámenia Interpolu na č.l. 185, výpisu z centrálnej evidencie správnych deliktov a priestupkov, výpisu
z registra trestov.

V súvislosti s výrokom o treste je primárne nevyhnutné uviesť, že Trestný zákon vo svojich
ustanoveniach, najmä v ustanoveniach deklarujúcich zásady ukladania trestov, poskytuje ochranu
spoločnosti pred trestnými činmi v podobe trestov a to tak, že trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti
pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvoriť podmienky na

jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradiť od páchania trestných činov
za súčasného vyjadrenia morálneho odsúdenia páchateľa spoločnosťou. Keďže uvedený cieľ, t. j.
zabránenie v ďalšom páchaní trestnej činnosti zároveň napĺňa aj ochranu spoločnosti, treba mať pri
voľbe druhu trestu a jeho výmery túto skutočnosť vždy na zreteli.

Všetky okolnosti prípadu však treba nielen zisťovať, ale aj objektívne, t. j. bez preceňovania alebo
podceňovania niektorých z nich komplexne hodnotiť a mať pritom na zreteli, že bližšie sú konkretizované
v ďalších ustanoveniach Trestného zákona, najmä v ustanoveniach o poľahčujúcich a priťažujúcich
okolnostiach (§ 36 Trestného zákona a § 37 Trestného zákona) a v ustanoveniach upravujúcich zásady
ukladania trestov (§ 34 Trestného zákona).

Súd pri ukladaní trestu obžalovanému A. B. vychádzal z toho, že bol uznaný vinným z troch trestných
činov a preto musel ukladať jeden úhrnný trest podľa § 41 ods. 1 Trestného zákona. Súd teda pri
ukladaní trestu obžalovanému vychádzal zo závažnosti najprísnejšie trestného zločinu, z ktorého bol
obžalovaný uznaný vinným a ktorú určuje primárne zákonodarca stanovením rozpätia trestnej sadzby,

pričom v danom prípade je výška trestnej sadzby stanovená zákonom (§ 355 ods. 3 Trestného zákona)
v rozpätí na 7 až 10 rokov.

V rámci dokazovania súd z odpisu registra trestov ako aj európskeho informačného systému registra
trestov zistil, že obžalovaný nemá žiaden záznam v Slovenskej republike, Rakúskej, Nemeckej,

Talianskej, Francúzskej, Španielskej ani v Českej republike. Nemá ani záznam v registri priestupkov.

Pri určovaní druhu a výmery trestu súd následne (§ 38 ods. 2 Trestného zákona) prihliadol na pomer
poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. U obžalovaného súd zistil dve poľahčujúce okolnosti podľa
§ 36 písm. j) Trestného zákona (pred spáchaním skutku viedol riadny život) a podľa § 36 písm. l)

Trestného zákona (keďže obžalovaný sa ku skutku priznal a úprimne ho oľutoval). Ďalej súd zistil,
jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h) Trestného zákona (spáchanie viacerých trestných činov).
Pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností je teda 2:1. Prevažujúci pomer poľahčujúcich okolností
znamená úpravu trestnej sadzby uvedenej v osobitnej časti Trestného zákona v zmysle § 38 ods. 3Trestného zákona tak, že upravená trestná sadzba je napokon v rozpätí 7 rokov až 9 rokov [10 rokov –
7 rokov = 3 roky; 3 : 3 = 1; teda 1 rok je jedna tretina, o ktorý sa znižuje horná hranica trestnej sadzby
ustanovenej v osobitnej časti Trestného zákona].

Po vzhliadnutí všetkých okolností prípadu - najmä osoby obžalovaného, jeho postoj k spáchanej trestnej
činnosti, v rámci ktorého sa k spáchaniu skutku priznáva v podstate od prípravného konania, pričom na
hlavnom pojednávaní obžalovaný učinil vyhlásenie o vine zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe
a spáchanie skutku oľutoval, súd dospel k záveru, že pôsobiť na obžalovaného prísnym, hoci zákonným,

nepodmienečným trestnom odňatia slobody v sadzbe uvedenej vyššie, by bolo neprimerane prísne.
Preto pri ukladaní trestu obžalovanému súd pristúpil k aplikácii záveru vyjadreného v jednej z právnych
viet stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. júna 2017, sp. zn. Tpj/55/2016, podľa
ktorého ak možno páchateľovi trestného činu pri uzavretí a schválení dohody o vine a treste mimoriadne
znížiť trest podľa § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona, teda v situácii vopred dohodnutého
trestu, možno (teda nie obligatórne) naposledy označené ustanovenie per analogiam a pri použití

argumentuaminoriadmaior(odmenšiehokväčšiemu)použiťajvprípadeuznaniavinypodľa§257ods.
1 písm. b), písm. c) Trestného poriadku (po prijatí takého vyhlásenia súdom), keďže páchateľ (procesne
ako obžalovaný) neodvolateľne prijal všetky právne účinky uznania viny (dokonca) bez toho, aby bolo
akýmkoľvek spôsobom predznamenané rozhodnutie súdu o druhu a výške uloženého trestu.

V prípade vyhlásenia o vine a jeho prijatia súdom nastali účinky v zmysle § 257 ods. 5 a ods. 8
Trestného poriadku. To znamená neodvolateľnosť vyhlásenia, nevykonanie dokazovania v rozsahu
uznanej viny a obmedzenie opravného prostriedku v tomto rozsahu na dovolanie pre závažné porušenie
práva na obhajobu, čo bude prichádzať do úvahy len výnimočne (navyše, keďže tu ide o príslušnú časť
rozhodnutia súdu prvého stupňa, dovolanie môže podať len minister spravodlivosti - k tomu primerane

R 12/2017).

Je teda na mieste, aby súd po prijatí vyhlásenia obžalovaného o vine mal možnosť pristúpiť na báze
analógie k mimoriadnemu zníženiu trestu za rovnakých podmienok, ako pri schválení dohody o vine
a treste, čo súd v danom prípade aj učinil. Dolná hranica zákonom stanovej trestnej sadzby je aj po

jej úprave 7 rokov, pričom súd má za to, že takýto trest pre obžalovaného by bol neprimerane prísny,
pretože účel trestu možno dosiahnuť aj trestom kratšieho trvania. Súd okrem vyššie popísaných
okolností prípadu zohľadnil aj osobu obžalovaného, ktorý doposiaľ nebol nikdy odsúdený, učinil
sebareflexiu v podobe priznania sa a oľutovania, na súde urobil vyhlásenia o vine, chcel by sa čo najskôr
vrátiť domov, nejedná sa ani o násilnú trestnú činnosť, preto by trest za tento trestný čin mal

byť skôr primeranou sankciu, než represívnym nástrojom trestania. Z uvedených dôvodov súd znížil
obžalovanému trest pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby, ktorá zostala nedotknutá
vo výmere 7 rokov o celú jednu tretinu (teda maximálne možnú) a uložil mu trest odňatia slobody vo
výmere 4 roky a 8 mesiacov. Takto uložený trest je podľa názoru súdu primeraný, splní funkciu ochrany
spoločnosti i prevencie (individuálnej i generálnej) a zároveň vyjadruje aj morálne odsúdenie páchateľa

spoločnosťou.

Na druhej strane nemožno odhliadnuť, že obžalovaný sa dopustil viacerých trestných činov a to
dokonca dvoch zločinov, keď uvedomujúc si následok zastavenia vozidla políciou, začal polícii unikať
a vystavil tak nielen nelegálne prepravované osoby vrátane detí ale aj ostatných účastníkov premávky

hrozbe kolízie. Napokon nemožno odhliadnuť ani od toho, že neprimerane mierny trest, ktorým by
bol podľa názoru súdu trest ešte viac znížený a prípadne podmienečný, by mohol vyslať nežiaduci
signál organizovaným skupinám prevádzačov do zahraničia, pričom v tomto smere by trest neplnil
svoje funkcie, pokiaľ by bolo všeobecne známe, že táto závažná organizovaná trestná činnosť bude
postihovaná len podmienečným trestom a vyhostením.

Pre výkon trestu odňatia slobody bol obžalovaný v súlade s ustanovením § 48 ods. 2 písm. a) Trestného
zákona zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, nakoľko obžalovaný nebol
v posledných desiatich rokoch pred spáchaním tohto trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody
pre úmyselný trestný čin.

Obžalovanému súd uložil aj trest prepadnutia veci - mobilného telefónu, zn. iPhone 14, čierny lesklý,
s matným čiernym obalom, nakoľko tento bol použitý na spáchanie trestného činu, čo vyplýva z povahy
veci, jej vlastnosti a účelu použitia vo vzťahu k charakteru stíhanej trestnej činnosti.Súd s poukazom okolnosti prípadu, dospel k záveru, že pre nápravu obžalovaného, nebude postačovať
len uloženie samostatného nepodmienečného trestu odňatia slobody, ale je nevyhnuté uloženie aj trestu

vyhostenia. Obžalovaný nie je občanom Slovenskej republiky ani osobou, ktorej bol udelený azyl alebo
bola poskytnutá doplnková ochrana. Na obžalovaného sa nevzťahujú ani žiadne vylučovacie okolnosti
vymedzené v ustanovení § 65 ods. 2 Trestného zákona. Vzhľadom na uvedené súd mal za to, že
na obžalovaného je potrebné po výkone nepodmienečného trestu odňatia slobody pôsobiť trestom
vyhostenia z územia Slovenskej republiky vo výmere 3 roky.

Na základe vyššie uvedeného súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od oznámenia
rozsudku cestou podpísaného súdu na Krajský súd v Bratislave, pokiaľ sa oprávnené osoby nevzdali
odvolania po vyhlásení tohto rozsudku. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho,

komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je
až doručenie rozsudku (§ 309 ods. 1 Trestného poriadku). Odvolanie má odkladný účinok. V písomne
podanom odvolaní je potrebné uviesť voči ktorým výrokom rozsudku odvolanie smeruje a či smeruje aj
proti konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo.