Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. máj 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/157/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2106210592
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:2106210592.11

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Valentovej

a členov senátu JUDr. Ľubora Šeba a JUDr. Gabriely Klenkovej PhD. v spore žalobcu F. J., T., J. D. XX,
proti žalovaným 1/ PRO EXPO, s. r. o., Trenčín, Komenského 5, IČO: 45275173 (spoločnosť zrušená
bez likvidácie a vymazaná z obchodného registra bez právneho nástupcu 29. augusta 2013), právna
nástupkyňa pôvodne žalovanej 1/ XOZORES s. r. o., Ilava, Hurbanova 986, IČO: 46122818, 2/ D. D., J.,
H. XX/XX, 3/ I. D., J., H. XX/XX, zastúpení advokátom Mgr. Matejom Blaškom, Zuzany Chalupovej 10B,
Bratislava a 4/ K. Q., T., J. XXXX/X, o určenie neplatnosti právnych úkonov a iné, vedenom na Okresnom
súde Trnava pod sp. zn. 31C/47/2006, o dovolaní žalovaných 2/ a 3/ proti rozsudku Krajského súdu v

Trnave z 29. marca 2022 sp. zn. 11Co/97/2021, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalobca má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trnava (ďalej aj „súd prvej inštancie" alebo ,,prvoinštančný súd") rozsudkom z 12.
novembra 2014 č. k. 31C/47/2006-439 konanie proti žalovanému 1/ zastavil (výrok I.); konanie o
vzájomnom návrhu žalovaného 1/ proti žalobcovi (vymedzenom v II. výroku rozsudku) zastavil; žalobu
proti žalovanému 4/ zamietol (výrok III.); určil, že vlastníkom nehnuteľností: rodinného domu súpisné

číslo XXX, ktorý je postavený na pozemku parcelné číslo XXX/XXX a pozemkov parc. č. XXX/XX - orná
pôda vo výmere 574 m2, parc. č. XXX/XXX - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 576 m2, ktoré sú
zapísané na LV č. XXX v katastrálnom území W. je žalobca (výrok IV.), vo zvyšnej časti žalobu zamietol
(výrok V.) a uviedol, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením (výrok VI.)
1.1. Súd prvej inštancie zistil, že žalobca s pôvodným žalovaným 1/ spoločnosťou FINANCREAL,
spol. s r.o. uzavreli dňa 12. augusta 2005 Zmluvu o úvere č. XX/XXXX, na základe ktorej veriteľ
poskytol dlžníkovi (žalobcovi) úver vo výške 320.000 Sk, s dohodnutým úrokom vo výške 5 % mesačne

z celkovej sumy úveru. Žalobca sa úver s úrokom zaviazal splácať podľa splátkového kalendára v
mesačných splátkach 16.000 Sk od 12. septembra 2005 a poslednej splátke vo výške 336.000 Sk
(12. augusta 2006). Na zabezpečenie splácania úveru uzavreli zmluvné strany dňa 12. augusta 2005
Zmluvu o zabezpečení záväzku prevodom práva, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému 1/
(FINANCREAL, spol. s r.o.) na zabezpečenie uspokojenia pohľadávky vyplývajúcej zo zmluvy o úvere
nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tejto žaloby. Keďže žalobca riadne nesplácal poskytnutý úver,
žalovaný 1/ previedol nehnuteľnosti do svojho vlastníctva z titulu využitia práva vyplývajúceho zo Zmluvy

o úvere a zo Zmluvy o zabezpečení záväzku, následne nehnuteľnosti boli prevedené na ďalšie osoby.
Vlastníkmi nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy zo dňa 04. júna 2007 ku dňu rozhodovania súdu
prvej inštancie boli žalovaní 2/ a 3/, zapísaní na liste vlastníctva.1.2. Súd prvej inštancie konanie proti žalovanému 1/ zastavil vzhľadom na to, že žalobca podaním z
12. novembra 2013 zobral žalobu voči nemu späť s odôvodnením, že žalovaný 1/ zanikol bez likvidácie
a právneho nástupcu. K výroku II. súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný 1/ podal vzájomný návrh

voči žalobcovi, ktorý súd nevylúčil na samostatné konanie. V priebehu konania súd prvej inštancie
zistil, že dňa 09. októbra 2012 bol pôvodný žalovaný 1/ vymazaný z Obchodného registra - právnym
dôvodom bol dobrovoľný výmaz, pričom jeho právnym nástupcom bola spoločnosť XOZORES, s. r. o.,
ktorá bola následne 16. júna 2013 vymazaná z Obchodného registra - právnym dôvodom bol dobrovoľný
výmaz, pričom právnym nástupcom bola spoločnosť PRO EXPO, s. r. o., ktorá bola následne zrušená

bez likvidácie a dňa 29. augusta 2013 vymazaná z Obchodného registra bez právneho nástupcu.
Konanie o vzájomnom návrhu tak musel súd prvej inštancie zastaviť z dôvodu, že nebola splnená jedna
zo základných podmienok konať s jedným z účastníkov konania, pričom sa jednalo o neodstrániteľný
nedostatok - absencia spôsobilosti byť účastníkom konania, a to z dôvodu straty právnej subjektivity. K
III. výroku súd prvej inštancie uviedol, že nedostatok pasívnej legitimácie žalovaného 4/ nastal prevodom
nehnuteľností, ktoré sú predmetom tohto konania, na žalovaných 2/ a 3/, keď nastala situácia, že

žalovaný 4/ nebol vlastníkom nehnuteľností. Žalovaný 4/ nebol subjektom, o ktorého vecnom práve sa
v konaní jednalo, nakoľko subjektmi práva mohli byť iba žalovaní 2/ a 3/, pretože predmetom konania je
určenie vlastníckeho práva a účastníkmi konania sú tak vlastníci zapísaní na liste vlastníctva a osoba,
ktorá sa určenia vlastníckeho práva domáha (žalobca). Konanie voči žalovanému 4/ zamietol z dôvodu,
že nemá vecnú pasívnu legitimáciu, ktorú má iba ten, kto je nositeľom uplatnenej povinnosti v konkrétnej

veci.
1.3. K výroku IV. súd prvej inštancie konštatoval, že dospel k záveru o absolútnej neplatnosti zmluvy o
zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným 1/ a na základe
toho i k neplatnosti uzatvorenej kúpnej zmluvy medzi žalovaným 1/ a žalovaným 4/ a žalovaným 4/ a
žalovanými 2/ a 3/, predmetom ktorej boli sporné nehnuteľnosti, nakoľko žalovaný 1 (FINANCREAL,

spol. s r.o.) sa nestal vlastníkom predmetných nehnuteľností, na základe čoho nemohol na žalovaného
4/ kúpnou zmluvou previesť vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam (to isté platí o prevode
vlastníckeho práva medzi žalovaným 4/ a žalovanými 2/ a 3/). Súd prvej inštancie posudzoval najmä
platnosť, resp. neplatnosť Zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva bez ohľadu na to, či zmluva
o úvere je platná alebo nie. Uviedol, že ustanovenie § 553 ods. 1 a 2. Občianskeho zákonníka, v znení

platnom do 31. decembra 2007, neupravuje ďalšie podmienky, ako by záväzok takéhoto charakteru
mal byť upravený. Nesplnením si povinnosti dlžníka z hlavného záväzku, zabezpečovací prevod práva
spĺňa uhradzovaciu funkciu. Z toho vyplýva povinnosť pre účastníkov zmluvy upraviť v zmluve práva
a povinnosti tak, aby nebolo pochýb o tom, akým spôsobom sa majú strany (veriteľ a dlžník) z
prevodu práva medzi sebou vysporiadať. V danom prípade podľa súdu prvej inštancie v zmluve o

zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva absentuje také dojednanie, že v prípade, ak sa vlastníctvo
veriteľa stane nepodmieneným (v dôsledku, že dlžník riadne a včas záväzok nesplní), nadobúdateľovi
(veriteľovi) síce vzniklo právo na plnohodnotné nakladanie veci v súlade s § 123 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, avšak nie je zrejmé, že dlžníkom po speňažení majetku
má byť zaistené vydanie tzv. hyperochy. Absencia takéhoto dojednania, ako náležitosti zmluvy, robí

podľa názoru súdu prvej inštancie právny úkon neplatným. Aj keď § 553 ods. 1 Občianskeho zákonníka
v znení platnom do 31. decembra 2007 na rozdiel od iných konkrétnych hypotéz pre zmluvy uzatvárané
podľaObčianskehozákonníkaneuvádzalvýpočetzákonnýchnáležitostípriuzatváranízmluvyoprevode
práva, je nepochybné, že ani pre platnosť tohto druhu zmlúv nemohlo prísť k obchádzaniu všeobecných
náležitostí uvedených v § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka. K V. výroku uviedol, že žalobu o

určenie neplatnosti kúpnej zmluvy musel zamietnuť, nakoľko v prípade, ak si súd môže otázku platnosti
či neplatnosti zmluvy posúdiť prejudiciálne, nemôže túto otázku pojať do výroku svojho rozhodnutia.
Možnožalovaťpriamonaurčenievlastníckehoprávažalobcustým,žesúdposúdiakootázkupredbežnú
(ne)platnosťzmluvy,apretonaliehavýprávnyzáujemnasamotnomurčeníplatnostičineplatnostizmluvy
daný nie je.

2. Proti predmetnému rozsudku v rozsahu výroku IV., ktorým bolo určené vlastnícke právo k
nehnuteľnostiam, podali odvolanie žalovaní 2/ a 3/. O odvolaní rozhodol Krajský súd v Trnave ako
súd odvolací rozsudkom č. k. 11Co/231/2015-478 z 11. mája 2016, ktorým rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej časti vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam potvrdil. Odvolací súd sa v celom

rozsahu stotožnil so skutkovými zisteniami a právnymi závermi prvoinštančného súdu obsiahnutými v
odôvodnení jeho rozsudku. Odvolatelia podali proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie podľa § 420
písm.f)a§421ods.1písm.c)Civilnéhosporovéhoporiadku(ďalejaj„CSP"),oktoromrozhodolnajvyšší
súd uznesením č. k. 7Cdo/163/2016 z 28. septembra 2017 (ďalej len „prvé uznesenie najvyššieho súdu")tak, že dovolanie odmietol z dôvodu podľa § 447 písm. c) CSP. Žalovaní 2/ a 3/ následne podali ústavnú
sťažnosť, ktorou namietali porušenie ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv
podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj porušenie ich práv podľa čl. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru

rozsudkom okresného súdu, rozsudkom krajského súdu a prvým uznesením najvyššieho súdu. Ústavný
súd nálezom č. k. I. ÚS 92/2018-60 z 5. septembra 2018 (ďalej aj „nález ústavného súdu") rozhodol, že
základné právo žalovaných 2/ a 3/ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a
právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli prvým uznesením najvyššieho súdu
porušené. Zároveň toto uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vo zvyšnej

časti ústavnej sťažnosti nevyhovel. Po vrátení veci najvyššiemu súdu na ďalšie konanie tento vo veci
rozhodol uznesením č. k. 7Cdo/31/2020 z 27. mája 2020 (ďalej len „druhé uznesenie najvyššieho súdu")
tak, že dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému dovolanie nie je prípustné a podľa § 447 písm. f) CSP, keďže žalovaní 2/ a 3/ ako dovolatelia
nevymedzili dovolacie dôvody spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP. Žalovaní 2/ a 3/ opätovne
podali ústavnú sťažnosť, ktorou namietali porušenie ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods.

1 ústavy, práv podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj porušenie ich práv podľa čl. 1 a čl. 6 ods. 1
dohovoru i druhým uznesením najvyššieho súdu. Ústavný súd nálezom z 10. marca 2021 sp. zn. I. ÚS
515/2020 znova vyslovil, že základné právo žalovaných 2/ a 3/ i týmto druhým uznesením najvyššieho
súdu bolo porušené, zároveň toto uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti nevyhovel. Po vrátení veci najvyššiemu súdu na ďalšie konanie

uznesením č. k. 7Cdo/119/2021 z 27. októbra 2021 (ďalej len „tretie uznesenie najvyššieho súdu") v
intenciách nálezu ústavného sp. zn. I. ÚS 515/2020 rozsudok Krajského súdu v Trnave z 11. mája 2016
sp. zn. 11Co/231/2015 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
2.1. Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd") na odvolanie žalovaných 2/ a 3/ rozsudkom sp. zn.
11Co/97/2021 z 29. marca 2022 ako druhým v poradí rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti

určenia vlastníckeho práva potvrdil (výrok I.) a žalobcovi priznal proti žalovaným 2/ a 3/ nárok na náhradu
trov odvolacieho a dovolacieho konania (výrok II.).
2.2. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie správne ako predbežnú otázku posudzoval
otázku platnosti uzatvorenej zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva, keď správne
poukázal na § 553 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom do 31.12.2007, ktoré neupravovalo

ďalšie podmienky, ako by záväzok takéhoto charakteru mal byť upravený. Nesplnením si povinnosti
dlžníka z hlavného záväzku, zabezpečovací prevod práv spĺňa uhradzovaciu funkciu. Z toho vyplýva
povinnosť pre účastníkov zmluvy upraviť v zmluve práva a povinnosti tak, aby nebolo pochýb o tom,
akým spôsobom sa majú strany (veriteľ a dlžník) z prevodu práva medzi sebou vysporiadať. V danom
prípade v zmluve o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva absentovalo také dojednanie, že v

prípade, ak sa vlastníctvo veriteľa stane nepodmieneným (v dôsledku, že dlžník riadne a včas záväzok
nesplní), nadobúdateľovi (veriteľovi) síce vzniklo právo na plnohodnotné nakladanie veci v súlade s §
123 ods. 1 Občianskeho zákonníka a čl. 20 ods.1 Ústavy SR, avšak podľa odvolacieho súdu nebolo
zrejmé, že dlžníkom po speňažení majetku má byť zaistené vydanie tzv. hyperochy. Absencia takéhoto
dojednania, ako náležitosti zmluvy, robí podľa názoru odvolacieho súdu právny úkon neplatným. V

dôsledku absencie takéhoto dojednania medzi účastníkmi zmluvy to znamená, že pokiaľ žalovaný
1/ na základe kúpnej zmluvy previedol vlastnícke právo k predmetu zabezpečovacieho prevodu na
žalovaného 4/ za dohodnutú kúpnu cenu k vyplateniu rozdielu medzi nevrátenou časťou úveru a
speňaženou hodnotou zabezpečovacieho prevodu práva nedošlo, keďže v zmluve takéto dojednanie
absentovalo. Aj keď § 553 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom do 31.12.2007 na rozdiel

od iných konkrétnych hypotéz pre zmluvy uzatvárané podľa Občianskeho zákonníka neuvádzal výpočet
zákonných náležitostí pri uzatvorení zmluvy o prevode práva, je nepochybné, že ani pre platnosť tohto
druhu zmlúv nemohlo prísť k obchádzaniu všeobecných náležitostí uvedených v § 37 ods. 1 a § 39
Občianskeho zákonníka. Za uvedené dojednanie nemožno považovať dojednanie obsiahnuté v článku
VII.zmluvy,kdejeuvedené,ženadobúdaciacenasarovnávýškenesplatenejčastiúveru,pretožetakéto

dojednanie je celkom nepochybne v rozpore so zmyslom uvedenej právnej úpravy, keď nevraví nič o
vrátení tzv. hyperochy, ale len konštatuje, že nadobúdacia cena sa rovná výške nesplatenej časti úveru.
2.3. K námietke odvolateľov, že žalobe nemalo byť vyhovené vzhľadom na to, že neobsahovala
synalagmatický záväzok účastníkov, ktorí si majú vrátiť jeden druhému všetko, čo na základe neplatnej
zmluvy dostali, odvolací súd uviedol, že uvedené by platilo v prípade, pokiaľ by sa žalobca chcel úspešne

žalobou domáhať určenia neplatnosti uzatvorených zmlúv. V prejednávanej veci však žaloba v časti
určenia neplatnosti uzatvorených zmlúv bola z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu v
zmysle § 80 písm. c) OSP zamietnutá a žalobe bolo vyhovené len v časti určenia vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam, pričom úspešnosť žaloby v tejto časti nevyžaduje vyjadrenie synalagmatickéhozáväzku, čo je vzhľadom na charakter žaloby i vylúčené a podstatným je len, aby žaloba bola podaná
tým, kto tvrdí, že je vlastníkom nehnuteľnosti a smerovala proti tomu, kto je ako vlastník nehnuteľnosti
zapísaný v katastri nehnuteľností, čo v danom prípade splnené bolo.

2.4. K námietke odvolateľov, že súd prvej inštancie neposudzoval ich dobromyseľnosť pri nadobudnutí
vlastníckeho práva, odvolací súd poukázal na to, že podstatným pre posúdenie a vyriešenie uvedenej
otázky bolo, či je možné platne nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti od jej nevlastníka iba
na základe dobromyseľnosti nadobúdateľa, teda otázka, či jedna zo základných zásad súkromného
práva (nemo plus iuris) chrániaca vlastnícke právo skutočného (pravého) vlastníka, môže byť prelomená

dobrou vierou nadobúdateľa. V tomto smere odvolací súd poukázal na rozhodnutie Veľkého senátu
Obchodnoprávneho kolégia sp. zn. 1VObdo/2/2020, ktoré konštatovalo, že neprichádza do úvahy, aby
súdybeztoho,abyexistovalzákonnýpoklad,rozširujúcovyvodzovalimožnosťochranydobromyseľného
nadobúdateľa tým spôsobom, že dobrá viera nadobúdateľa sama postačuje na priznanie vlastníckeho
práva, t. j. že by nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka bolo prípustné vo všeobecnosti.
Uvedené platí bez ohľadu na to, že zotrvanie na zásade nemo plus iuris môže pôsobiť v subjektívnej

rovine nespravodlivo voči nadobúdateľovi veci. Zároveň uviedol, že nadobudnutie veci v dobrej viere od
nevlastníka vo všeobecnosti (t. j. okrem prípadov výslovne predpokladaných zákonom) nemožno zaradiť
ani medzi iné skutočnosti ustanovené zákonom, na základe ktorých možno nadobudnúť vlastnícke právo
k veci (podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
2.5. S prihliadnutím na uvedené závery rozhodnutia Veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia ako

aj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 8Cdo/278/2019 odvolací súd dospel k záveru, že neexistuje
zákonný podklad pre to, aby bola vyvodená možnosť ochrany dobromyseľných nadobúdateľov
nehnuteľností - žalovaných 2/ a 3/ tým spôsobom, že ich dobrá viera sama postačuje na priznanie
vlastníckeho práva, keď bolo potrebné prihliadnuť na to, že odvolatelia mali nadobudnúť vlastnícke
právo na základe kúpnej zmluvy v dobrej viere v správnosť údajov katastra nehnuteľností o jej

predchádzajúcom vlastníkovi, pretože táto zapísaná osoba v skutočnosti v čase uzavretia kúpnej
zmluvy nebola vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti z dôvodu absolútne neplatného právneho úkonu
o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva, ako uviedol odvolací súd vyššie.
2.6. K námietke zhodnotenia predmetných nehnuteľností zo strany odvolateľov odvolací súd uviedol, že
predmetom konania bolo určenie vlastníckeho práva a nevysporiadanie vzájomných nárokov účastníkov

neplatného právneho úkonu. Platná a účinná právna úprava počíta so situáciou, v ktorej sa ocitli
odvolatelia a vytvára predpoklady pre jej riešenie v súlade s hmotným právom. Ak odvolatelia tvrdia, že
boli dobromyseľní v tom, že im nehnuteľnosti vlastnícky patria, mali postavenie oprávnených držiteľov (§
130 ods. 1 OZ). Za tohto stavu majú zákonné právo voči vlastníkovi nehnuteľnosti na náhradu nákladov,
ktoré účelne vynaložili na nehnuteľnosti po dobu ich oprávnenej držby, a to v rozsahu zodpovedajúcom

zhodnoteniu nehnuteľností ku dňu jej vrátenia (§ 130 ods. 3 OZ). Týmto ich právom sa však nemohol
zaoberať súd prvého stupňa v konaní o určenie vlastníckeho práva, a to o to viac, že odvolatelia si takéto
právo ani neuplatnili.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali žalovaní 2/ a 3/ (ďalej aj ,,dovolatelia") dovolanie,

ktorého prípustnosť vyvodzujú z § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. c) CSP. Dovolatelia zároveň podali
návrh na odloženie právoplatnosti napadnutého rozsudku v zmysle § 444 ods. 2 CSP.
3.1. Porušenie práva na spravodlivý proces namietali v súvislosti s nepreskúmateľnosťou a
prekvapivosťou napadnutého rozhodnutia. Mali za to, že odvolací súd po zrušení predchádzajúceho
rozsudku uznesením najvyššieho súdu zo dňa 27. októbra 2021, sp. zn. 7Cdo/119/2021 nevyzval strany

na vyjadrenie k veci a nevytvoril im tým procesnú možnosť reagovať v primeranej lehote na situáciu,
ktorá vznikla zrušením predchádzajúceho rozhodnutia odvolacieho súdu. Hoci odvolací súd aplikoval na
prejednávaný spor novú judikatúru (uznesenie Veľkého senátu Obchodno-právneho kolégia z 27. apríla
2021, sp. zn. 1VObdo/2/2020), neumožnil stranám sa k tejto aplikácii vyjadriť. Dovolatelia poukázali
na to, že síce sa vyjadrili podaním zo dňa 21.3.2022 (doplnenie právnej argumentácie), avšak nie k

aplikácii novej judikatúry, keďže nemali vedomosť, akým spôsobom plánuje odvolací súd rozhodnúť.
Bez možnosti vyjadrenia sa k aplikácii novej judikatúry na prebiehajúce konania nespĺňalo napadnuté
rozhodnutie atribút predvídateľnosti. Za nesprávny procesný postup ďalej považovali to, že napadnuté
rozhodnutie nedáva vôbec žiadne odpovede na argumentáciu uvedenú v podaní zo dňa 21.03.2022,
kde dovolatelia poukázali na to, že v zmysle platnej a účinnej právnej úpravy v čase uzavretia zmluvy

neexistovala zákonná povinnosť medzi dlžníkom a veriteľom po prevode vlastníckeho práva k predmetu
zabezpečenia na veriteľa vzájomne sa vysporiadať (formou vydania hyperochy), neexistovala právna
povinnosť pre veriteľa speňažiť predmet zabezpečenia, ak by aj právna povinnosť veriteľa speňažiť
predmet zabezpečenia po trvalom prevode existovala nemohla by absencia takejto dohody v zmluvespôsobiť jej neplatnosť ako celku, zároveň uviedli, že zmluvu ako právny úkon bolo potrebné vykladať
v prospech jej platnosti, nie v prospech neplatnosti ako celku ako aj to, že súd prvej inštancie použil
právnu úpravu účinnú od 01.01.2008 na zmluvu zo dňa 12.08.2005, čo je retroaktivita priamo v rozpore

s ustanovením § 879j Občianskeho zákonníka. Mali za to, že odvolací súd sa s touto ich argumentáciou
nijakým spôsobom nevysporiadal, pričom túto argumentáciu považovali za podstatnú, nakoľko v prípade
jej aplikácie by nemohol odvolací súd konštatovať absolútnu neplatnosť celej zmluvy o zabezpečení
záväzku prevodom práva zo dňa 12.08.2005.
3.2. Nesprávne právne posúdenie v zmysle dovolacieho dôvodu § 421 ods. 1 písm. c) CSP žalovaní 2/ a

3/ videli pri riešení otázky ochrany dobromyseľných nadobúdateľov nehnuteľností. Boli toho názoru, že
odvolací súd porušil ich právo vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR a postupoval v rozpore
s nálezom Ústavného súdu SR z 19. januára 2021 sp. zn. I. ÚS 510/2016. Uviedli, že v ich prípade
bola daná výnimočnosť okolností, ktoré založia dobromyseľnosť nadobúdateľa s následkom jej prevahy
nad ochranou pôvodného vlastníka a bolo potrebné sa okolnosťami nadobudnutia nehnuteľností do ich
vlastníctva zaoberať. Za situácie, kedy dovolateľom bolo predávajúcim (žalovaným 4/) pri nadobudnutí

nehnuteľností prezentované, že nehnuteľnosti sú v jeho vlastníctve a tento stav bol potvrdený katastrom
nehnuteľností, považovali dovolatelia za spravodlivé, aby ich vlastníckemu právu bola poskytnutá
ochrana, hoci by sa tak malo stať na úkor vlastníckeho práva žalobcu. Záverom poukázali na to, že
zásada ,,nemo plus iuris" nemôže byť aplikovaná absolútne bez akéhokoľvek obmedzenia. Boli toho
názoru, že v ich prípade boli splnené všetky podmienky pre odklon od striktného uplatňovania tejto

zásady, nakoľko výklad právnych noriem opačným spôsobom by v danom prípade bol v rozpore s
princípom elementárnej spravodlivosti.
3.3. Z týchto dôvodov žalovaní 2/ a 3/ navrhli, aby najvyšší súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu v
celom rozsahu a aby mu vec vrátil na ďalšie konanie.
4. Žalobca sa k dovolaniu vyjadril a navrhol, aby najvyšší súd dovolanie žalovaných 2/ a 3/ odmietol.

5.Pokiaľideonávrhdovolateľovnaodkladprávoplatnostidovolanímnapadnutéhorozhodnutia,najvyšší
súd nezistil splnenie predpokladov pre takéto rozhodnutie (§ 444 ods. 2 CSP), preto v súlade s ustálenou
súdnou praxou o tom nevydal samostatné rozhodnutie (napr. sp. zn. 4Cdo/144/2019, 4Cdo/108/2019,
9Cdo/72/2020).

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala strana sporu v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) zastúpená
v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§
424 CSP), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti

dovolania a bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie podľa § 420 písm.
f) CSP nie je prípustné a dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP treba zamietnuť.

7. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo

domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho
stupňa,savobčianskoprávnomkonanízaručujelenvtedy,aksúsplnenévšetkyprocesnépodmienky,za
splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá
konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (napr. rozhodnutie ústavného
súdu sp. zn. I. ÚS 4/2011).

8. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných
prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním" a
dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia
inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu.

Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie
konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.

9. Ak by najvyšší súd bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej
správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo

na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (porovnaj rozhodnutie ústavného súdu
sp. zn. II. ÚS 172/03).10. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle
§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To
znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho

súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho
súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

Dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP

11. V preskúmavanej veci dovolatelia odôvodňovali podané dovolanie § 420 písm. f) CSP: (i) porušením
princípu predvídateľnosti napadnutého rozhodnutia a (ii) nepodaním odpovede odvolacím súdom na
doplnenú odvolaciu argumentáciu (3.1.). Namietané vady zmätočnosti ale podľa názoru dovolacieho
súdu neobstoja.

12. V zmysle § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci

samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

13. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom

spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

14. Pojem „procesný postup" bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak,
že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo
nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol spor) znemožňujúca

strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní
(porovnaj R 129/1999 a 1Cdo/6/2014, 3Cdo/38/2015, 5Cdo/201/2011, 6Cdo/90/2012). Tento pojem
nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu.
„Postupom súdu" možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie
súduposudzujúceopodstatnenosťžalobouuplatnenéhonároku.Podnesprávnymprocesnýmpostupom

súdu treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožnila strane realizácia tých procesných práv,
ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v tom-ktorom konkrétnom konaní, pričom
miera tohto porušenia bude znamenať nespravodlivý súdny proces.

15. Pod „prekvapivým rozhodnutím" sa v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

rozumie rozhodnutie, ktorým odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie, za rozhodujúcu považoval
skutočnosť, ktorú nikto netvrdil alebo nepopieral, resp. ktorá nebola predmetom posudzovania súdom
prvej inštancie. Prekvapivým je rozhodnutie odvolacieho súdu „nečakane" založené na iných právnych
záveroch než rozhodnutie súdu prvej inštancie (porovnaj 3Cdo/102/2008), resp. rozhodnutie z pohľadu
výsledkov konania na súde prvej inštancie „nečakane" založené nepredvídateľne na iných „nových"

dôvodoch, než na ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie, pričom strana sporu v danej
procesnej situácii nemala možnosť namietať ne/správnosť „nového" právneho názoru zaujatého až v
odvolacom konaní (porovnaj 5Cdo/46/2011).

16. O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo

veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti
týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá strana konania možnosť vyjadrovať
sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych
záverov súdu prvej inštancie, nejavili ako významné (viď aj uznesenie najvyššieho súdu z 21. marca
2018, sp. zn. 7Cdo/1/2018).

17. V danom prípade oba súdy nižšej inštancie dospeli k rovnakým právnym záverom a odvolací súd
prebral súdom prvej inštancie zistený skutkový stav. Odvolací súd skonštatoval, že prvoinštančný súd
vykonaldokazovanievrozsahupotrebnomnazistenierozhodujúcichskutočnostíazhľadiskaposúdeniaopodstatnenosti žalobného návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil a na ich
základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite,
jasne a výstižne odôvodnil. S poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku

odvolací súd odkázal na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného
rozsudku (porovnaj bod 25. rozhodnutia odvolacieho súdu).

18. V danom prípade nemohla prekvapivosť, resp. nepredvídateľnosť napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu založiť ani kritika dovolateľov opierajúca sa o absenciu upovedomenia sporových

strán pred rozhodnutím odvolacieho súdu o jeho úmysle použiť pri rozhodovaní podľa dovolateľov
„novú judikatúru", v danom prípade zjednocujúcu judikatúru reprezentovanú uznesením Veľkého senátu
obchodnoprávneho kolégia z 27. apríla 2021, sp. zn. 1VObdo/2/2020 podporujúcu súladné rozhodnutia
nižších súdov bez toho, aby strany mali možnosť sa k jej použitiu vyjadriť, z dôvodu že zjednotenie
judikatúry nemôže byť samé osebe dôvodom pre kasáciu napadnutých rozhodnutí. Judikatúra nemôže
byť bez vývoja a nie je vylúčené, aby (aj pri nezmenenej právnej úprave) bola nielen doplňovaná o

nové interpretačné závery, ale dokonca aj menená. I keď k zmene rozhodovacej súdnej praxe, najmä
ak ide o prax najvyššej súdnej inštancie povolanej aj na zjednocovanie judikatúry nižších súdov, je
potrebné pristupovať opatrne a pri posudzovaní jednotlivých prípadov tak, aby skutočne nebol narušený
princíp predvídateľnosti súdneho rozhodovania a aby skrze takú zmenu nebola popretá požiadavka na
spravodlivé rozhodnutie, v danom prípade došlo odvolacím súdom použitým aktuálnym rozhodnutím

Veľkého senátu k zjednoteniu dovtedy rozdielneho prístupu najvyššieho súdu k posudzovaniu otázky
„možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti od nevlastníka dobromyseľným kupujúcim
a spôsobu posúdenia tejto dobromyseľnosti". Navyše použité rozhodnutie veľkého senátu, ktoré
rozhodnutie po vydaní podliehalo aj verejne dostupnej publikácii bolo vydané dňa 27. apríla 2021 a
odvolací súd napadnutým rozsudkom rozhodol dňa 29. marca 2022, t. j. až po roku, z čoho je možné

vyvodiť jedine to, že dovolatelia kvalifikovane právne zastúpení mali pred rozhodnutím napadnutým
rozsudkom dostatok priestoru argumentovať aj vo svetle aktuálnej judikatúry najvyššieho súdu k daným
právnym poznatkom, čo nevyužili. V tejto súvislosti najvyšší súd zdôrazňuje, že záujem na zachovaní
"správnej" judikatúry prevažuje nad predchádzajúcou ochranou poskytovanou subjektom aplikujúcim
právo; preto je prvoradé byť pripravený na zmeny judikatúry.

19. Vo vzťahu k namietanej nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu založenej
na absencii odpovede odvolacieho súdu na argumentáciu dovolateľov obsiahnutú v ich podaní zo
dňa 21.03.2022 označenom ako doplnenie právnej argumentácie v časti spochybňovania právneho
názoru nižšieho súdu o neplatnosti Zmluvy o zabezpečovacom prevode práva zo dňa 12.08.2005

najvyšší súd oboznamuje, že argumenty žalovaných 2/ a 3/ uplatnené v predmetnom podaní po uplynutí
lehoty na podanie odvolania, v rámci svojej argumentačnej línii v podstatnom sú nenadväzujúce a
nerozvíjajúce argumentáciu uplatnenú v odvolaní, ktorá odvolacia argumentácia je v časti nesúhlasu s
posúdením neplatnosti danej zmluvy veľmi strohá, všeobecná, a tým predstavujú argumenty nové, i keď
vzťahujúce sa k tejto otázke. Žalovaní v odvolaní po citácii úryvku z dôvodov rozsudku prvoinštančného

súdu v znení: „Nesplnením si povinnosti dlžníka z hlavného záväzku, zabezpečovací prevod práva
spĺňa uhradzovaciu funkciu. Z toho vyplýva povinnosť pre účastníkov zmluvy upraviť v zmluve práva a
povinnosti tak, aby nebolo pochýb o tom, akým spôsobom sa majú strany (veriteľ a dlžník) z prevodu
práva medzi sebou vysporiadať. V danom prípade v zmluve o zabezpečovacom prevode vlastníckeho
práva absentuje také dojednanie, že v prípade, ak sa vlastníctvo veriteľa stane nepodmieneným (v

dôsledku, že dlžník riadne a včas záväzok nesplní), nadobúdateľovi (veriteľovi) síce vzniklo právo na
plnohodnotné nakladanie veci v súlade s § 123 ods. 1 Občianskeho zákonníka a čl. 20 ods. 1 Ústavy
SR, avšak nie je zrejmé, že dlžníkom po speňažení majetku má byť zaistené vydanie tzv. hyperochy.
Absencia takéhoto dojednania, ako náležitosti zmluvy, robí podľa názoru súdu právny úkon neplatným.",
vo svetle argumentov z neskoršieho podania len stroho dôvodia, že sa s názorom súdu prvej inštancie

nestotožňujú, keďže spôsob vyporiadania sa zmluvných strán za situácie, že sa vlastnícke právo stane
nepodmieneným upravuje čl. VII zmluvy, poukazujúc pritom na § 553 Občianskeho zákonníka v znení
platnom do 31.12.2007, v ktorom nie je ako podstatná náležitosť právneho úkonu uvedené súdom
prvej inštancie uvádzané dojednanie o vydaní tzv. hyperochy. Námietky z podania zo dňa 21.03.2022
týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia otázky platnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode

práva založené už na konkrétnych dôvodoch, ktoré sú argumentačne rozvinuté, t. j. dôvody na ktoré
dovolatelia podľa dovolania nedostali od odvolacieho súdu buď žiadnu alebo relevantnú odpoveď (pozri
argumenty uvedené pod označenými bodmi iii. až vi. a bodmi i. a ii. z dovolania), v odvolaní minimálne v
rovine ich načrtnutia podané neboli, čím neboli spôsobilé založiť včasný odvolací dôvod, bez zákonnejmožnosti a potreby sa nimi zo strany odvolacieho súdu osobitne zaoberať a tým ani relevantný dovolací
dôvod podľa § 420 písm. f) CSP. Odvolacie dôvody je odvolateľ povinný uviesť v lehote na podanie
odvolania, inak ich už nemôže dopĺňať, rozširovať, či meniť (ibaže by boli splnené podmienky na

odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania, čo ale nie je daný prípad). Dovolací súd zároveň
zdôrazňuje i zásadu koncentrácie konania, ktorá má dosah aj v tejto situácii, keďže § 365 ods. 3 CSP, v
zmysle ktorého odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie je možné meniť a dopĺňať len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania, je premietnutím zásady koncentrácie civilného procesu, ktorá znamená,
že určité procesné úkony sú koncentrované do uplynutia zákonom určenej lehoty, v prípade odvolania

lehotou pätnásť dní. Umožnenie dopĺňania odvolacích dôvodov po uplynutí tejto zákonnej lehoty by bolo
v rozpore s princípom hospodárnosti a rýchlosti súdneho konania, no najmä v rozpore s koncepciou
odvolacieho konania, ktorá vychádza z tzv. neúplného apelačného systému.

20. Najvyšší súd, byť si vedomý oneskorenia určitosti a adresnosti argumentácie žalovaných 2/ a 3/
(v postavení odvolateľov) aspoň k namietaniu neprípustnej retroaktivity § 553c ods. 5 Občianskeho

zákonníka na pre vec rozhodný právny vzťah, ktorý vznikol v období pred jeho účinnosťou, vzhľadom na
závažnosť tejto námietky považuje za správne „i keď už len nad rámec" aspoň k nej akcentovať tým, že
prvoinštančný súd sa procesnej vady neprípustnej retroaktivity nedopustil. Toto konštatovanie vyplýva
už len z nasledujúcej citácie z dôvodov rozsudku prvoinštančného súdu. „Vychádzajúc z prechodných
ustanovení § 879j Občianskeho zákonníka (ne)platnosť uzavretej zmluvy o zabezpečovacom prevode

vlastníckeho práva zo dňa 12.08.2005 bolo potrebné posudzovať podľa § 553 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka v znení platnom do 31.12.2007.... Ďalej podľa názoru súdu dojednanie tzv. prepadnej
klauzuly (ako je tomu v tomto prípade) pri zabezpečovacom prevode práva nebolo v súlade s právom
ani pred doplnením Občianskeho zákonníka o dnešné ustanovenie § 553c ods. 2, ktoré je len výslovným
deklarovaním v zákone toho, čo už predtým šlo dovodiť zo zmyslu a účelu úpravy, pričom rozdiel medzi

obomatuzmienenýmiprípadmi(prípadomuzavretiazmluvystzv.prepadnouklauzuloupred1.januárom
2008 a po takomto dni) nebol v tom, že by tu nemalo ísť o neplatnosť zmluvy (a to neplatnosť absolútnu,
na ktorú treba prihliadať aj bez uplatnenia príslušnej námietky). V druhom tu opisovanom prípade (u
zmluvy uzavretej po 1. januári 2008) by bol dôvodom priamy rozpor zmluvy so zákonom (podľa § 553c
ods. 2 Občianskeho zákonníka s použitím prvej z celkom troch skutkových podstát neplatnosti právneho

úkonu uvedených § 39 Občianskeho zákonníka), v prípadoch druhovo totožných s tým v prejednávanej
veci (u zmluvy uzavretej do 31. decembra 2007 vrátane) však takýmto dôvodom bol (a naďalej je) ten, že
úkon svojim obsahom i účelom zákon „len" obchádza." (str. 11 veta prvá ods. 6 a str. 13 ods. 2 rozsudku
súdu prvej inštancie).

Dovolanie žalovaného podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP

21. Dovolací súd si plne uvedomuje, že by bolo v rozpore s princípmi spravodlivého procesu, pokiaľ by
sa pri posudzovaní dovolania uplatňoval prílišný formalizmus. V rozpore s týmito princípmi ale nie je
prístup majúci na zreteli, že ustanovenia CSP vyžadujú istú mieru formálneho a obsahového vyjadrenia

dôvodov, z ktorých procesná strana vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania.

22. V prejednávanej veci žalovaní 2/ a 3/ prípustnosť svojho dovolania vyvodzovali i z ustanovenia § 421
ods. 1 písm. a) CSP, v súvislosti s ktorým dovolaním najvyšší súd (aj) s použitím výkladového pravidla
uvedeného v § 124 ods. 1 CSP ustálil, že žalovaní v podanom dovolaní namietali nesprávne právne

posúdenie právnej otázky „možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti od nevlastníka
dobromyseľným kupujúcim a spôsob posúdenia tejto dobromyseľnosti".

23. Dovolatelia i napriek tomu, že odvolací súd v napadnutom rozhodnutí v celom rozsahu odkázal
na uznesenie Veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia z 27. apríla 2021, sp. zn. 1VObdo/2/2020, v

zmysle ktorého je v danom prípade ich dobrá viera irelevantná, nakoľko ich právny predchodca (dva
rady pred nimi) nadobudol nehnuteľnosti na základe absolútne neplatného právneho úkonu (uvedená
Zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva zo dňa 12.8.2005), poukázali na nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 19. januára 2021 sp. zn. I. ÚS 510/2016, ktorým „ústavný súd do istej miery
korigoval svoje predošlé rozhodnutia vo vzťahu k nastolenej právnej otázke". Zdôraznili tiež existenciu

dvoch skupín rozdielnych rozhodnutí najvyššieho súdu, z ktorých jedna skupina bezvýnimočne uplatňuje
zásadu „nemo plus iuris", ktorú reprezentujú rozhodnutia sp. zn. 1Cdo/146/2012, 2MCdo/20/2011,
3Cdo/144/2010,3Cdo/223/2016,5MCdo/12/2011a7Cdo/139/2019adruháskupinarozhodnutípripúšťa
prelomenie tejto zásady v prípade dobromyseľnosti nadobúdateľov, do ktorej patria rozhodnutia sp.zn. 1Cdo/160/2018, 2Cdo/231/2017, 4Cdo/102/2017, 4Cdo/95/2019, 4Cdo/142/2019, 4Cdo/28/2020,
6Cdo/71/2011 a 6Cdo/792/2015.

24. Dovolací súd je pri rozhodovaní viazaný iba vymedzením právnej otázky, od ktorej záviselo
rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré považuje dovolateľ za nesprávne, nie však už určením, pod ktorý
prípad prípustnosti jej riešenia (§ 421 ods. 1 CSP) táto otázka spadá. Prípustnosť podaného dovolania
teda dovolací súd posudzuje vždy autonómne podľa jeho obsahu (porov. sp. zn. 8Cdo/54/2018,
I. ÚS 51/2020), keďže povinnou náležitosťou dovolania v prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu

podľa ustanovenia § 432 CSP nie je uvedenie toho, v čom dovolateľ vidí prípustnosť podaného
dovolania. Rovnako tak dovolací súd pri posudzovaní prípustnosti dovolania nie je viazaný (a zároveň
obmedzený) rozhodnutiami najvyššieho súdu, ktoré v dovolaní označil dovolateľ (viď rozhodnutie
Veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia sp. zn. 1VObdo/2/2020). Dovolanie podľa uvedeného
zákonného ustanovenia (§ 421 CSP) je preto prípustné aj vtedy, ak je založené na rozpore dovolaním
napadnutého rozhodnutia nielen s judikatúrou dovolacieho, ale aj judikatúrou ústavného súdu. Tento

zásadný výklad vychádza z konceptu, že nálezová judikatúra ústavného súdu je tiež záväzná pre všetky
všeobecné súdy, vrátane najvyššieho súdu a ďalej z toho, že judikatórna činnosť najvyššieho súdu a
ústavného súdu sa (aj napriek tomu, že náplň ich činností je vo všeobecnej rovine iná) reálne prekrýva.

25. Vychádzajúc z uvedeného a zohľadňujúc vlastnú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu (teda aj to,

či je právna otázka dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne) a tiež skutočnosť, že súčasná existencia
predpokladov prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP a § 421 ods. 1 písm. c) CSP je
bez ďalšieho z povahy veci vylúčená (keďže určitá právna otázka nemôže byť dovolacím súdom riešená
ustálene a zároveň ním byť riešená rozdielne), prípustnosť predmetného dovolania posudzoval iba z
ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c) CSP, nakoľko rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

dovolateľom nastolenej právnej otázky, ktorá dovolacím súdom v čase rozhodovania odvolacieho súdu
aj v čase podania dovolania bola rozhodovaná rozdielne.

26. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že až donedávna skutočne existovali dve skupiny
rozhodnutí najvyššieho súdu posudzujúce predmetnú právnu otázku, keď do prvej skupiny bolo možné

zaradiť rozhodnutia zotrvávajúce na zásade nemo plus iuris a do druhej skupiny rozhodnutia, ktoré
umožňovali prelomenie predmetnej zásady, keď práve závery vyslovené v náleze ústavného súdu
zo dňa 20.4.2016, sp. zn. I. ÚS 239/2016 sa stali kľúčovými pre dovolateľov a nimi odmietavým
spôsobom v dovolaní reagujú na odvolacím súdom pri rozhodovaní napadnutým rozsudkom použité
rozhodnutie Veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. 1VObdo/2/2020,

ktorým uznesením sa veľký senát vyjadril k otázke možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva od
nevlastníka na základe dobrej viery nadobúdateľa a s tým spojeného prelomenia zásady nemo plus iuris.

27. Do skupiny rozhodnutí zotrvávajúcich na zásade nemo plus iuris patrili napríklad rozhodnutia
najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/146/2012, 2MCdo/20/2011, 3Cdo/144/2010, 3Cdo/223/2016,

5MCdo/12/2011 a 7Cdo/139/2019.

28. V rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/223/2016 najvyšší súd v kontexte stretu princípov „nemo plus iuris" vs.
„bona fides" dal za pravdu pôvodnej vlastníčke (žalobkyni), keď uviedol, že „[d]obrá viera t... ďalších
nadobúdateľov je významná len potiaľ, že im možno priznať všetky práva a povinnosti oprávneného

držiteľa ... Dobrej viere ale súčasný právny poriadok žiadne iné právne následky nepriznáva. Ochrana,
ktorú poskytuje nadobúdateľovi, nie je takej intenzity, aby zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne
uplatňovať svoje absolútne právo. Inými slovami: pokiaľ zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá
skutočnosti, má skutočnosť prevahu nad zápisom v katastri", zároveň ale akceptoval názor právnej
teórie, podľa ktorého možno pripustiť (aj) dobromyseľné nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka, ale

len ako výnimku z pravidla (napr. nadobudnutie vlastníckeho práva pri prevode od tzv. nepravého dediča
podľa § 486 Občianskeho zákonníka), ktorú možnú výnimku pripúšťal i dovolateľ, v danej veci ju ale
nevzhliadol (pozn. dovolacieho súdu) . „Tieto výnimky z pravidla nemožno ľubovoľne rozširovať bez
toho, aby takúto možnosť zákonodarca pripustil. Preto je nutné zotrvať na dôslednom uplatnení zásady
„nemo plus iuris ..." aj v prípadoch, ktoré sa môžu javiť ako nespravodlivé.".

29. V rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/71/2011 najvyšší súd vo veci, ktorej predmetom bolo určenie veci do
dedičstva,zrušilnapadnutéodvolacierozhodnutiezdôvodunesprávnehoposúdeniaotázkynaliehavého
právneho záujmu na určení vlastníctva. Okrem toho tiež uviedol, že „nemožno vylúčiť situáciu,keď proti princípu ochrany práva pôvodného vlastníka bude pôsobiť princíp ochrany dobrej viery
nového nadobúdateľa. V súvislosti s riešením kolízie týchto princípov dovolací súd zastáva názor,
že ochranu skutočného vlastníka, zaručovanú zásadou „nikto nemôže previesť viac práv, než má

sám" možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa len celkom výnimočne, pokiaľ je nad
akúkoľvekpochybnosťzrejmé,ženadobúdateľjedobromyseľný,ževecriadnepodľaprávanadobudol...
Dobrá viera musí byť pritom hodnotená veľmi prísne, pričom poskytnutie ochrany dobromyseľnému
nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci musí javiť ako
spravodlivé. Poskytnutie tejto ochrany sa vo svojich dôsledkoch prejaví ako možnosť dobromyseľného

nadobúdateľa pokračovať v oprávnenej držbe ... O dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti
ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu
požadovať, nemal, prípadne nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca) dôvodné
pochybnosti o tom, že v skutočnosti subjektu, ktorý je ako nositeľ určitého práva zapísaný v katastri
(evidencii) nehnuteľností, takéto právo nesvedčí.".

30. Dovolací súd k týmto rozhodnutiam najvyššieho súdu uzatvára, že tieto rozhodnutia, zhodne ako
aj skoršie rozhodnutie vec prejednávajúceho senátu - sp. zn 7Cdo/139/2019, pri ich zovšeobecnení
vychádzajú zo zásady prednosti princípu „nemo plus iuris", a iba ako výnimku pripúšťajú aj úspech
princípu „bona fides". Dokonca aj rozhodnutie ústavného súdu (I. ÚS 549/2015), na ktoré poukázali
dovolatelia pri riešení danej právnej otázky, ju rovnako riešil pomerovaním dvoch ústavných hodnôt

- princípu ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a
právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princípu ochrany vlastníckeho práva pôvodného
vlastníka (princíp „nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet", t. j. nikto nemôže
previesť na iného viac práv, než koľko sám má). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch
základných práv, podľa ústavného súdu treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je

nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti
konkrétneho rozhodovaného prípadu (v podstate tak, ako to odprezentovali i dovolatelia), a až na
základe individuálnych okolností konkrétneho rozhodovaného prípadu zvýraznil v prospech „bona fides"
právny názor, že vyššie riziko tu má niesť nedbalý vlastník, než nadobúdateľ v dobrej viere. Otázka, či sa
súdy v individuálnych okolnostiach daného prípadu neodklonili od všeobecných právnych východísk pri

interpretovaní sporu „nemo plus iuris" vs. „bona fides", súvisí s ich skutkovými zisteniami; zodpovedanie
tejto otázky je vždy v každom konkrétnom prípade jedinečné.

31. Odvolací súd napadnuté rozhodnutie založil na zásade, že nikto nemôže previesť viac práv, než má
sám, ktoré pravidlo oprel o judikatúru najvyššieho súdu reprezentovanú rozhodnutím Veľkého senátu

Obchodno-právneho kolégia z 27. apríla 2021, sp. zn. 1VObdo/2/2020 s vysvetlením, že pokiaľ dôjde
k zmene judikatúry bez zmeny právnej normy, nejde o zmenu právneho pravidla; ide o tú istú normu
a iba je nanovo vyjadrený jej obsah a z toho vyplýva, že účinky zmeny judikatúry nemožno obmedziť
len do budúcnosti, ale nový právny názor treba aplikovať aj na všetky už prebiehajúce konania a
tiež rozhodnutím sp. zn. 8Cdo/278/2019, publikovaným v časopise Zo súdnej praxe pod č. 51/2021.

Vyzdvihol pritom záver, podľa ktorého neexistuje zákonný podklad pre to, aby bola vyvodená možnosť
ochrany dobromyseľných nadobúdateľov nehnuteľností - žalovaných 2/ a 3/ tým spôsobom, že ich dobrá
vierasamapostačujenapriznanievlastníckehopráva,keďbolopotrebnéprihliadnuťnato,žeodvolatelia
mali nadobudnúť vlastnícke právo na základe kúpnej zmluvy v dobrej viere v správnosť údajov katastra
nehnuteľností o jej predchádzajúcom vlastníkovi, pretože táto zapísaná osoba v skutočnosti v čase

uzavretia kúpnej zmluvy nebola vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti z dôvodu absolútne neplatného
právneho úkonu o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva, ako uviedol odvolací súd vyššie.

32. Dovolací súd považuje za nevyhnutné upriamiť pozornosť na to, že v otázke prelomenia zásady
„nemo plus iuris" a s tým súvisiaceho nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka na základe

dobrej viery nadobúdateľa, došlo k ustáleniu rozhodovacej praxe dovolacieho súdu prostredníctvom
uznesenia veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia (ďalej len „veľký senát") z 27. apríla 2021 sp. zn.
1VObdo/2/2020, na ktoré rozhodnutie sa v podstatnom odvoláva aj odvolací súd.

33. Zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov je podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch [§ 8 ods.

3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zverené najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu
a kolégiám), keď mu okrem iného priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu
zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (I. ÚS 17/01, III. ÚS 346/05). Od 1. júla2016 je zabezpečenie jednoty rozhodovania a jednoty judikatúry predovšetkým úlohou veľkého senátu
najvyššieho súdu (§ 48 Civilného sporového poriadku) [II. ÚS 252/2019].

34. K retrospektívnym účinkom zmenenej judikatúry dovolací súd vyjadruje vo svojich rozhodnutiach (sp.
zn. 8MCdo/4/2014, 3Cdo/223/2016, 3Cdo/198/2017, 9Cdo/67/2020, 7Cdo/20/2021) priebežne stabilný
názor, že pokiaľ dôjde k zmene judikatúry bez zmeny právnej normy, nejde o zmenu právneho pravidla;
ide o tú istú normu a iba je nanovo vyjadrený jej obsah. Z toho vyplýva, že účinky zmeny judikatúry
nemožno obmedziť len do budúcnosti, ale nový právny názor je potrebné aplikovať aj na všetky už

prebiehajúce konania. Vychádza sa z prevažujúceho prístupu, že súd právo netvorí, ale iba nachádza.

35. V predmetnom rozhodnutí veľký senát vo vzťahu k nastolenej právnej otázke uzatvoril, že: (i) Na
základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani
v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností;
(ii) S poukazom na právnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám

má (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet), nemôže platne previesť vlastnícke
právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe absolútne neplatného právneho úkonu
vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností; (iii) Dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú
alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ
zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú

vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch právna úprava de lege lata nadobudnutie
vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje; (iv)
Ustanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných
práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), ktoré upravuje hodnovernosť údajov katastra, nezodpovedá
výklad, podľa ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v katastri nehnuteľnosti zakladá

dobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je vlastník.

36. Na rozhodnutie veľké senátu už medzičasom nadviazal najvyšší súd rozhodnutiami sp. zn.
8Cdo/278/2019, 7Cdo/174/2020, ktorú líniu sleduje najvyšší sud i v preskúmavanej veci, preto pokiaľ
odvolací súd založil svoje rozhodnutie v dovolateľmi nastolenej právnej otázke na zhodnom právnom

názore, podľa ktorého ochrana pôvodného vlastníka sporných nehnuteľností je zaručovaná zásadou
„nikto nemôže previesť viac práv, než má sám", bez možnosti jej prelomenia ochranou dobrej viery
žalovaných 2/ a 3/ ako ich nadobúdateľov (za situácie, keď nešlo ani o jeden z taxatívne vymedzených
prípadov, ktoré zákon v súvislosti s nadobudnutím vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich
nadobúdateľa výslovne upravuje), treba mať za to, že jeho rozhodnutie spočíva v správnom právnom

posúdení veci.

37. Dovolaciemu súdu za opísanej situácie preto neostalo iné, než dovolanie žalovaných 2/ a 3/
odmietnuť podľa § 447 písm. c) CSP (v časti, v ktorej namietali existenciu procesnej vady konania
v zmysle § 420 písm. f) CSP), a vo zvyšku (v časti, v ktorej namietal nesprávne právne posúdenie)

zamietnuť v súlade s ustanovením § 448.

38.NajvyššísúdSlovenskejrepublikyrozhodnutieonárokužalobcovnanáhradutrovkonaniaodovolaní
neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).

39. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.