Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 31. júl 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14CoCsp/9/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123343977
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6123343977.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej a

členov senátu JUDr. Jána Auxta a JUDr. Evy Dzúrikovej v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Prievozská 2, IČO: 35 724 803, právne zastúpený Remedium Legal, s.r.o, so
sídlom Bratislava, Prievozská 2, IČO: 53 255 739, proti žalovanej: A. B., nar. X. XXXX XXXX, bytom C.,
D. XXXX/X, o zaplatenie 4 157,41 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Lučenec č. k. 10Csp/126/2023-133 zo dňa 19. decembra 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Lučenec č. k. 10Csp/126/2023-133 zo dňa 19. decembra 2023 p o t v
r d z u j e.

II. Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Lučenec (ďalej „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“)
výrokom I. rozhodol, že „Súd žalobu zamieta“, výrokom II. „Žalovanej sa náhrada trov konania voči
žalobcovi nepriznáva“.
1.1 Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 497 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný
zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“), § 52 ods. 1 až 4, § 524 ods. 1
a 2, § 39 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky

zákonník“), § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d), § 9 ods. 1, § 17 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 92 ods. 8 zák. č.
483/2001Z.z.obankáchvzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlen„Zákonobankách“),§255ods.1,§262
ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).
1.2 V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa domáhal od žalovanej zaplatenie
sumy 4 157,41 eur s príslušenstvom z titulu zmluvy úvere zo dňa XX. XXXXXXX XXXX, (ďalej len
„zmluva o úvere“), ktorú uzatvorila žalovaná so spoločnosťou E. F. G., A., ktorá sa s účinnosťou od X.

XXXXXXXXXXXzlúčilasD.E.F.,A.(ďalejlen„pôvodnýveriteľ“).Žalobcasiuplatnilnárokztituluzmluvy
o úvere po mimoriadnom zosplatnení. Žalobca vystupuje v konaní ako právny nástupca pôvodného
veriteľa z titulu zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 12. septembra 2022.
1.3 Súd prvej inštancie z výsledkov dokazovania zistil, že výzvou zo dňa 25. septembra 2021 pôvodný
veriteľ žalovanú žiadal o uhradenie dlžnej čiastky, ktorá ku dňu 24. septembra 2021 predstavovala
279,84 eur, najneskôr do 15 dní od doručenia výzvy, nakoľko mešká so splácaním úveru viac ako tri
splátky, a zároveň ju upozornil v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, že v prípade nevyrovnania

svojich záväzkov v stanovenom termíne vyhlási úver za predčasne splatný (ďalej len „výzva pred
zosplatnením“). Výzva pred zosplatnením bola žalovanej doručená dňa 29. septembra 2021. Keďže v
stanovenej lehote nedošlo k úhrade dlžnej sumy, pôvodný veriteľ listom zo dňa 27. októbra 2021 vyhlásil
predčasnú splatnosť úveru s tým, že účinnosť vyhlásenia úveru za predčasne splatný nastáva v 10.deň odo dňa doručenia výzvy (ďalej len „oznámenie o mimoriadnom zosplatnení úveru“). Oznámenie
o mimoriadnom zosplatnení úveru bolo žalovanej doručená dňa 2. novembra 2021. V deň účinnosti
vyhlásenia úveru za predčasne splatný vznikla žalovanej povinnosť zaplatiť záväzok vo výške 4 483,54

eur.
1.4 Súd prvej inštancie sa zameral na posúdenie splnenia podmienok pre vyhlásenie predčasnej
splatnosti úveru, aj na posúdenie, či došlo k platnému postúpeniu pohľadávky vo väzbe na ustanovenie
§ 92 ods. 8 Zákona o bankách a § 17 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch.
1.5 V predmetnej veci pôvodný veriteľ vyzval žalovanú na zaplatenie dlžnej čiastky vo výške 279,84 eur

výzvou pred zosplatnením, ktorá jej bola doručená dňa 29. septembra 2021 (doručenka na č. l. 50 spisu).
Splátkou, ktorá mala vyvolať zosplatnenie, teda splátkou, s ktorou bola žalovaná v omeškaní tri mesiace,
bola podľa vyjadrenia žalobcu (č. l. 104 spisu) splátka splatná dňa 22. júla 2021, s ktorou sa žalovaná
dostala do omeškania dňa 23. júla 2021. K vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru pristúpil pôvodný
veriteľ oznámením o mimoriadnom zosplatnení úveru zo dňa 27. októbra 2021, a to v 10. deň odo dňa
doručeniatohtooznámenia.Oznámenieo mimoriadnomzosplatneníúveruboložalovanejdoručenédňa

2. novembra 2021 (doručenka na č. l. 32 spisu). Predčasná splatnosť úveru podľa súdu prvej inštancie
nastala dňa 12. novembra 2021. Z uvedeného podľa názoru súdu prvej inštancie vyplývalo, že pre
vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru boli splnené zákonné podmienky.
1.6 Súd prvej inštancie sa ďalej zameral na posúdenie, či boli splnené ďalšie podmienky spojené s
platným postúpením pohľadávky z úveru z postupcu ako banky na nebankový subjekt v súlade s §

92 ods. 8 Zákona o bankách, pričom dospel k záveru, že tieto predpoklady neboli splnené, a to z
dôvodu nesplnenia podmienky predchádzajúcej výzvy banky v zmysle § 92 ods. 8 predmetného zákona.
Existenciu ani doručenie takejto výzvy do dispozičnej sféry žalovanej žalobca v konaní nepreukázal,
hoci ho na to súd vyzval (č. l. 94 spisu). V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na právny názor
vyslovený Najvyšším súdom Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 4Cdo/75/2020 zo dňa 27. októbra

2022 a sp. zn. 2Cdo/266/2020, týkajúc sa podmienok pre postúpenie pohľadávky podľa § 92 ods. 8
predmetnéhozákona.Súdprvejinštancievtomtosmereskonštatoval,ženebolpredloženýžiadnydôkaz
o tom, že by bola žalovanej pred postúpením pohľadávky zaslaná výzva na splatenie splatného dlhu a
napriek tomu zostala v omeškaní s plnením dlhu tak, ako to má na mysli ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona
o bankách. Takouto výzvou, s poukazom na závery najvyššieho súdu, nebola výzva pred zosplatnením.

Za výzvu podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách nemožno považovať ani oznámenie o mimoriadnom
zosplatnení úveru, keďže, ako vyplýva z judikatúry najvyššieho súdu, predmetom oznámenia bolo
primárne vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru. Ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách však
predpokladá výlučnú a samostatnú písomnú výzvu banky. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd
prvej inštancie žalobu zamietol pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v spore, z dôvodu

neplatnosti postúpenia žalovanej pohľadávky (§ 39 Občianskeho zákonníka).
1.7 O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1, § 256 ods. 1
a § 262 ods. 1 CSP. Žalovanej ako úspešnej strane sporu vznikol nárok na náhradu trov konania voči
žalobcovi. Keďže je však podľa obsahu spisu zrejmé, že žalovanej v konaní žiadne trovy nevznikli, súd
jej náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca (ďalej aj len ako „odvolateľ“) prostredníctvom
svojho právneho zástupcu odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f), h) CSP, pričom
uviedol, že rozsudok napáda v celom rozsahu a žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie zmenil a žalobe vyhovel. Žalobca v odvolaní namietol nesprávne právne posúdenie v otázke

dodržania podmienok podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách. V tomto smere uviedol, že za výzvu
banky v zmysle predmetného ustanovenia zákona možno považovať ako výzvu pred zosplatnením,
tak i samotné oznámenie o mimoriadnom zosplatnení úveru. Žalobca vytkol, že rozsudok súdu prvej
inštancienezohľadňujejudikatúrunajvyššíchsúdnychautorítvposudzovanejotázke(§92ods.8Zákona
o bankách) a poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Cdo/165/2022

zo dňa 27. septembra 2023, z ktorého citoval: „za výzvu na plnenie pred postúpením podľa § 92 ods. 8
zákona o bankách možno považovať aj oznámenie o vyhlásení predčasnej splatnosti, ak jeho obsahom
je výzva dlžníkovi na zaplatenie pohľadávky. Z výzvy na zaplatenie nemusí výslovne vyplývať, že ak
dlžník sumu neuhradí, veriteľ pristúpi k postúpeniu pohľadávky, musí z nej však byť bez akýchkoľvek
pochybností zrejmá konkrétna špecifikácia pohľadávky, ktorú má dlžník uhradiť“. Z vyššie uvedených

dôvodov považoval žalobca záver súdu prvej inštancie o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie za
nesprávny.3. K odvolaniu žalobcu sa žalovaná nevyjadrila i napriek tomu, že jej na to bol vytvorený procesný
priestor.

4. V dôsledku odvolania Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa § 34 CSP, po zistení,
že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou stranou, (§ 359, § 362 ods. 1 CSP), proti rozhodnutiu súdu
prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), vec preskúmal v medziach
daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385
ods. 1 „a contrario“ rozsudok okresného súdu vo výroku I. a II. podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako

vecne správny.

5. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu dôvodov podaného odvolania (§ 379 a § 380 CSP), po
preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie ako aj konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že
súd prvej inštancie vo veci samej na základe riadne vykonaného dokazovania (§ 191 CSP) v dostatočnej
miere zistil skutkový stav veci, so skutkovými závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje

a v zmysle ustanovenia § 383 CSP je odvolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd
prvej inštancie.

6. Odvolací súd však v tejto súvislosti poukazuje na to, že rozhodná úprava procesného práva
poskytuje odvolacím súdom možnosť potvrdenia nimi preskúmavaných rozhodnutí súdov prvej inštancie

podľa § 387 ods. 1 CSP nielen v prípade možnosti stotožnenia sa so spôsobom rozhodnutia v prvej
inštancii (rozumej s výrokom rozhodnutia, poskytujúcim odpoveď na otázku majúcu sa vyriešiť) aj s
jeho odôvodnením, ale tiež v tých prípadoch, v ktorých odvolací súd považoval za vecne správny
(akceptovateľný) iba výrok rozhodnutia prvoinštančného súdu. O druhý z práve spomenutých prípadov
šlo (a naďalej pôjde) spravidla vtedy, keď odvolací súd mal (bude mať) za to, že dôvody vedúce súd

prvej inštancie k vydaniu inak správneho rozhodnutia (opäť rozumej vo výroku) neobstoja vôbec, alebo
tieto najmä v svetle odvolacích námietok nemusia byť postačujúcimi. Práve v objektívnej zrozumiteľnosti
argumentácie súdu prvej inštancie potom treba hľadať kľúč ku korektnej odpovedi na otázku, dokedy
ešte má odvolací súd dopĺňať (resp. nahrádzať) dôvody na podporu rozhodnutia súdu prvej inštancie
sám, a v ktorých prípadoch už bude namieste, aby príležitosť na reparát poskytol tomu, na strane koho

chyba nastala (obdobne uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/69/2016 zo dňa
22. februára 2017).

7. Odvolací súd v zmysle vyššie uvedeného, po vykonaní meritórneho odvolacieho prieskumu dospel k
záveru, že odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne, avšak

dôvody uvedené v odôvodnení, ktoré viedli súd prvej inštancie k vydaniu vo výroku vecne správneho
rozhodnutia, je vo svetle podaných odvolacích námietok potrebné korigovať.

8. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalovaná s pôvodným veriteľom uzatvorila zmluvu o úvere,
na základe ktorej pôvodný veriteľ poskytol žalovanej úver vo výške 4 500,- eur, ktorý mala žalovaná

splácať v 95 mesačných splátkach vo výške 57,49 eur, s konečným termínom splatnosti dňa 22.
októbra 2027. Žalovaná bola pôvodným veriteľom na základe výzvy pred zosplatnením vyzvaná na
zaplatenie vyčísleného dlhu, ku dňu 25. septembra 2021, vo výške 279,84 eur, obsahom ktorého bolo
poučenie dlžníka, že pre prípad nezaplatenia môže banka vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, ako
aj postúpiť pohľadávku na inú osobu. Pôvodný veriteľ v oznámení o mimoriadnom zosplatnením úveru

oznámil žalovanej, že vyhlasuje mimoriadnu splatnosť úveru a vyzval ju na zaplatenie zosplatneného
dlhu vo výške 4 483,54 eur s poučením, že ak dlžnú sumu nezaplatí, tak banka využije všetky
dostupné prostriedky na uspokojenie svojej pohľadávky, a to predajom založenej nehnuteľnosti, súdnym
vymáhaním, alebo iným spôsobom uspokojenia pohľadávky banky, vrátane jej postúpenia na inú osobu.
Z titulu zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 12. septembra 2022 došlo s účinnosťou ku dňu 20.

septembra 2022 k postúpeniu žalovanej pohľadávky z pôvodného veriteľa na žalobcu. Súd prvej
inštancie žalobu zamietol pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v spore.

9. Súd prvej inštancie svoj záver o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v spore založil na
nedodržaní podmienky platnosti postúpenia bankovej pohľadávky v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona

o bankách, keď vychádzajúc z právnych záverov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrených
v rozhodnutiach sp. zn. 2Cdo/266/2020 zo dňa 31. marca 2022, sp. zn. 4Cdo/162/2020 zo dňa 27.
októbra 2021, výzvu pred zosplatnením a ani oznámenie o mimoriadnom zosplatnení úveru súd prvej
inštancie nepovažoval za výzvu banky v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách.10. Žalobca uvedený záver súdu prvej inštancie v odvolaní namietol a svoju procesnú obranu v odvolaní
kumuloval do tvrdení, že súd prvej inštancie nezohľadňuje judikatúru najvyšších súdnych autorít

v posudzovanej otázke (§ 92 ods. 8 Zákona o bankách) a poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 9Cdo/165/2022 zo dňa 27. septembra 2023. Žalobca tvrdil, že v konaní
preukázal splnenie podmienky v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách.

11. V súvislosti s procesnou obranou žalobcu v odvolaní odvolací súd konštatuje, že predmetná

odvolacia námietka sa dotýka otázky platnosti postúpenia bankovej pohľadávky, ktorá je integrálnou
súčasťouotázkyvecnejlegitimáciestránvspore,ktorújevšeobecnýsúdpovinnýskúmaťvktoromkoľvek
štádiu konania „ex offo“. (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2Cdo/205/2009, sp. zn. 4Cdo/162/2020 zo dňa 27. októbra 2021).

12. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa tak správne v konaní zameral predovšetkým na

skúmanie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, najmä s ohľadom na spotrebiteľský charakter právneho
vzťahu medzi stranami sporu, v nadväznosti na potrebu poskytnutia osobitnej ochrany spotrebiteľovi v
spore s dodávateľom a súd prvej inštancie správne zameral pozornosť na vysporiadanie sa s otázkou
platnosti postúpenia pohľadávky zo spotrebiteľskej zmluvy, na základe ktorej by súd mohol konštatovať,
že žalobca je skutočným nositeľom práva, ktorého sa v spore voči žalovanej, ako spotrebiteľovi,

domáha. V spotrebiteľských vzťahoch pri konštatovaní platnosti či neplatnosti postúpenia pohľadávky
z pôvodného veriteľa na ďalší subjekt, je nutné okrem všeobecných ustanovení § 524 až § 530
Občianskeho zákonníka zohľadniť aj osobitnú právnu úpravu, ktorá na daný právny vzťah dopadá.

13. Jednu z osobitných právnych úprav dotýkajúc sa postúpenia pohľadávky zo spotrebiteľského vzťahu

predstavuje Zákon o bankách. Predmetná právna úprava pre platné postúpenie pohľadávky banky
vyžaduje súčasné splnenie dvoch podmienok v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách
(osobitná písomná výzva banky klientovi a relevantná doba omeškania dlžníka aj napriek písomnej
výzve banky). Uvedené podmienky sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky
v zmysle hmotného práva a musia byť splnené už v čase postúpenia pohľadávky. Tieto podmienky

postúpenia stanovuje priamo Zákon o bankách a aj keby boli zákonodarcom stanovené za účelom
ochrany bankového tajomstva (uvedenú skutočnosť odvolací súd konštatuje len pre úplnosť a vzhľadom
na označenie 14. časti zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách ako OCHRANA KLIENTOV A BANKOVÉ
TAJOMSTVO, v ktorej je obsiahnuté aj zákonného ustanovenia § 92 ods. 8), ide o zákonné podmienky
postúpenia pohľadávky. Ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách neupravuje len administratívne

povinnosti banky pri ochrane bankového tajomstva, ale priamo stanovuje hmotnoprávne podmienky
platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, ide teda o „lex specialis“ vo vzťahu k všeobecným
ustanoveniamObčianskehozákonníkaopostúpenípohľadávok(§524anasl..Občianskehozákonníka).
Takémuto záveru nasvedčuje jednak znenie citovaného ustanovenia („môže banka alebo pobočka
zahraničnej banky pohľadávku postúpiť“), ako aj jeho zaradenie do časti Zákona o bankách, ktorej

nadpis znie „Ochrana klientov a bankové tajomstvo“. Účelom tohto ustanovenia teda nie je len
ochrana bankového tajomstva, ale aj ochrana klientov banky. Citované ustanovenie stanovuje osobitné
podmienky, za ktorých môže banka, a to aj bez súhlasu klienta postúpiť pohľadávku na inú osobu, čo
výkladom „a contrario“ znamená, že ak podmienky uvedené v tomto ustanovení splnené nie sú, banka
platne postúpiť pohľadávku bez súhlasu klienta nemôže. Odvolací súd v súvislosti s takýmto záverom

poznamenáva, že takýto výklad predmetného zákonného ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách
zodpovedájudikatúreNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky,ktorýprávezaúčelomzjednoteniavýkladu
tohto ustanovenia v rozhodnutí sp. zn. 1Cdo 147/2017 zo dňa 24. apríla 2018 jednoznačne konštatoval,
že „ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách neupravuje len ochranu bankového
tajomstva,aletiežprávklientavsúvislostispostúpenímpohľadávky.Postúpeniepohľadávky,kuktorému

došlo v rozpore s týmto ustanovením, je neplatný právny úkon.“ Zhodne aj vo svojom ďalšom rozhodnutí
sp. zn. 7Cdo 26/2017 zo dňa 16. júla 2018 Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil právnu vetu:
„Ak zákonným dôsledkom rozporu právneho úkonu (nerozhodno či obsahu úkonu alebo len jeho účelu)
so zákonom je v sfére súkromného práva jeho neplatnosť, podľa názoru dovolacieho súdu neexistuje
prakticky žiadny priestor pre inú interpretáciu úpravy rozhodnej aj pre výsledok konania v prejednávanej

veci než tú, že podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona o bankách, za splnenia ktorých
môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia
ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané). Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok
neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 39 O. z.)“14. Odvolací súd po preskúmaní veci konštatuje, že súd prvej inštancie síce správne interpretoval
ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách v aspekte právneho názoru najvyššieho súdu vyjadreného

v rozhodnutiach sp. zn. 4Cdo/75/2020 a sp. zn. 2Cdo/266/2020, avšak túto normu na prejednávanú
vec nesprávne aplikoval, keď dospel k záveru, že v konaní nebola preukázaná existencia výzvy banky
v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách.

15. Odvolací súd v tomto smere uvádza, že z právnej úpravy ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o

bankách, ako aj vychádzajúc z teleologického výkladu tohto zákonného ustanovenia, sledujúc účel a
zmysel tejto právnej úpravy, vyplýva, že pred samotným postúpením pohľadávky banky na iný subjekt
zákonná úprava vyžaduje osobitnú a samostatnú písomnú výzvu banky, v ktorej banka v relevantnej
časovej súvislosti pred samotným uskutočnením postúpenia pohľadávky klienta na iný subjekt vyzve
tohto klienta na eventuálne zaplatenie a splnenie si zameškaného záväzku voči banke s upozornením,
že v súlade s dikciou ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách, pokiaľ aj napriek písomnej výzve

banky zostane naďalej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo
i len časti peňažného záväzku voči banke, môže banka využiť svoje oprávnenie a svoju pohľadávku
zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť aj inému subjektu aj bez súhlasu klienta. Práve s
prihliadnutím na sledovaný účel a cieľ tejto právnej úpravy - a to je poskytnúť ochranu klientom banky v
tomzmysle,žepoupozornenínamožnosťpostúpeniapohľadávkyajbezjehosúhlasunainýsubjektana

základe vyčíslenia konkrétnej výšky pohľadávky, má klient reálnu možnosť účinne zabrániť postúpeniu
pohľadávky a to tým, že svoj dlh voči banke dodatočne uhradí. Klientovi banky sa uvedeným spôsobom
poskytuje dostatočný informačný a časový priestor na to, aby mohol predísť, resp. zvrátiť tak závažný
právny následok, akým je postúpenie pohľadávky bankového subjektu na nebankový subjekt. Uvedený
výklad zodpovedá okrem iného aj označeniu 14. časti zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, OCHRANA

KLIENTOV A BANKOVÉ TAJOMSTVO. Práve takouto formou je ochrana klientov účinne, nielen fiktívne,
zabezpečená (pozri rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo 147/2017 zo dňa 24. apríla 2018).

16. Odvolací súd v nadväznosti na vyššie uvedené zdôrazňuje, že vychádzajúc z teleologického
výkladu ustanovenia § 92 ods. 8 prvá veta Zákona o bankách, skrz spotrebiteľský charakter zmluvy

o úvere a z dôvodu, aby ochrana klienta bola nielen fiktívna, ale skutočne reálne zabezpečená,
vo všeobecnosti neobstojí argument žalobcu, ktorý považuje výzvu na zaplatenie, resp. výzvu pred
zosplatnením alebo oznámenie o mimoriadnom zosplatnení úveru za výzvu banky v zmysle ustanovenia
§ 92 ods. 8 Zákona o bankách (v súlade s názorom vyjadreným v rozhodnutiach najvyššieho súdu
sp. zn. 2Cdo/266/2020 zo dňa 31. marca 2022 a sp. zn. 4Cdo/75/2020 zo dňa 27. októbra 2022,

okrajovo aj R 60/2018). Odvolací súd v nadväznosti na prezentovanú úvahu, ktorá má svoj právny základ
v odkazovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu dodáva, že v určitých situáciách je však dôvodné
uvažovať o odklone od striktnej požiadavky na osobitnú a samostatnú výzvu banky v zmysle názoru
najvyššieho súdu prezentovaný v rozhodnutiach sp. zn. 2Cdo/266/2020, sp. zn. 4Cdo/75/2020. O takej
situácii možno hovoriť napr. v prípadoch, ak niektorá výzva na zaplatenie vyčísleného dlhu obsiahnutá

napr. vo výzve pred zosplatnením alebo v oznámení o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru, v sebe
obsahovala jednoznačné poučenie o možnosti banky postúpiť pohľadávku na tretie osoby v súlade
s ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách. V takomto prípade podľa názoru odvolacieho súdu možno, cez
spektrum teleologického výkladu, prihliadnuť na sledovaný účel výzvy banky, ktorý ako už bolo vyššie
uvedené, spočíva v dostatočnom poučení dlžníka o tom, že ak vyčíslený dlh neuhradí, hrozí postúpenie

pohľadávky banky na tretí subjekt.

17. Odvolací súd konštatuje, že z výzvy pred zosplatnením sekundárne vyplýva, že žalovaná je
v omeškaní so splácaním dlhu a vyzvaná na zaplatenie vyčísleného dlhu, pričom primárne z tejto výzvy
vyplýva upozornenie na právo banky úver mimoriadne zosplatniť, avšak súčasne je obsahom tejto výzvy

aj poučenie dlžníka o tomu, že ak dlh neuhradí, môže banka pristúpiť k postúpeniu pohľadávky na inú
osobu. Z oznámenia o mimoriadnom zosplatnení úveru sekundárne vyplýva, že žalovaná je v omeškaní
so splácaním dlhu a vyzvaná na úhradu vyčísleného dlhu, pričom primárne bolo jeho predmetom
vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru, avšak súčasne je jeho obsahom aj upozornenie dlžníka na
možnosť postúpenia pohľadávky na inú osobu.

18. Vychádzajúc z vyššie uvedených právnych úvah, aplikujúc na skutkový stav zistený súdom prvej
inštancie, dospel odvolací súd k záveru, že žalobca v konaní preukázal existenciu výzvy banky v zmysle
ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách obsiahnutú vo výzve pred zosplatnením ako aj v oznámenío mimoriadnom zosplatnení úveru, ktorej obsah zodpovedal poučeniu dlžníka o riziku postúpenia
pohľadávky na tretí subjekt. Podľa názoru odvolacieho súdu tak bola preukázaná osobitná situácia,
ktorá v súlade s vyššie uvedeným názorom (pozri bod 16. odôvodnenia tohto rozsudku), umožňovala

prijať záver o preukázaní existencie výzvy banky podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách, rešpektujúc
súčasnevýkladpodanýnajvyššímsúdomvrozhodnutiachsp.zn.2Cdo/266/2020zodňa31.marca2022
a sp. zn. 4Cdo/75/2020 zo dňa 27. októbra 2022. Z uvedeného dôvodu sa tak odvolací súd nemohol
stotožniť so záverom súdu prvej inštancie o nepreukázaní výzvy banky, keď síce súd prvej inštancie
správne interpretoval ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách v aspekte výkladu najvyššieho súdu

v odkazovaných rozhodnutiach (sp. zn. 2Cdo/266/2020 a sp. zn. 4Cdo/75/2020), avšak túto normu
na posudzovanú vec nesprávne aplikoval, keď neprihliadol na obsahovú špecifickosť výzvy banky
obsiahnutej vo výzve pred zosplatnením a v oznámení o mimoriadnom zosplatnení úveru.

19. K odvolacej námietke žalobcu, ktorý tvrdil, že súd prvej inštancie nerešpektoval pri výklade ust. §
92 ods. 8 Zákona o bankách judikatúru najvyšších súdnych autorít (sp. zn. 9Cdo/165/2022) odvolací

súd uvádza, že mu je známe rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Cdo/165/2022
zo dňa 27. septembra 2023, ktoré sa odchýlilo od právneho názoru vyjadreného v rozhodnutiach
najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/266/2020 zo dňa 31. marca 2022, sp. zn. 4Cdo/75/2020 zo dňa 27.
októbra 2022, a v ktorom prijal najvyšší súd opozitný právny názor, podľa ktorého ustanovenie § 92 ods.
8 Zákona o bankách nevyžaduje výlučnú a samostatnú výzvu banky, s poučením o riziku postúpenia

pohľadávky. Odvolací súd poznamenáva, že vyjadrený právny názor najvyššieho súdu v rozhodnutí
sp. zn. 9Cdo/165/2022 zo dňa 27. septembra 2023 je v jednoznačnom protiklade s právnym názorom
najvyššieho súdu vyjadreného v rozhodnutiach sp. zn. 2Cdo/266/2020 zo dňa 31. marca 2022 a sp. zn.
4Cdo/75/2020 zo dňa 27. októbra 2022.

20. V tomto smere je potrebné uviesť, že ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu je vyjadrená
predovšetkým v stanoviskách alebo v rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty)
publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto
pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach
najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré

neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí
nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali. (pozri rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/6/2017 zo dňa 6. marca 2017, rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 115/2020). Odvolací súd poznamenáva, že výskyt
rozdielnych rozhodnutí v skutkovo rovnakých, prípadne v skutkovo analogických veciach, je v zásade

súčasťou každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva
(m. m. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 51/2014). Na to logicky reflektuje aj
súdna prax najvyšších súdnych autorít, ktorá sa tak môže postupom času meniť a vyvíjať - zjednocovať,
práve v nadväznosti na výskyt protichodných rozhodnutí. Takémuto vývoju, resp. zmene rozhodovacej
praxe najvyšších súdnych autorít nepodliehajú len nepublikované rozhodnutia ale aj rozhodnutia, ktoré

už boli publikované v zbierke stanovísk a rozhodnutí najvyššieho súdu, resp. také rozhodnutia, ktoré sa
subsumujú pod ustálenú rozhodovaciu prax.

21. V aspekte kontradikcie názorov dovolacieho súdu vyjadrených v rozhodnutiach sp. zn.
9Cdo/165/2022 zo dňa 27. septembra 2023, sp. zn. 2Cdo/266/2020 zo dňa 31. marca 2022, sp.

zn. 4Cdo/75/2020 zo dňa 27. októbra 2022, je potrebné uviesť, že favorizácia inej právoplatne
skončenej veci nemá v podmienkach Slovenskej republiky všeobecnú (precedenčnú) záväznosť, a v
nepublikovanej podobe v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky nemá ani faktickú
„záväznosť“ pre iné - podobné prípady prejednávané súdmi, i keď v zložitých prípadoch ju možno ako
odkazovú metódu používať pri odôvodňovaní súdnych rozhodnutí (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/136/2013 zo dňa 14. mája 2014).

22. Za vyššie uvedeného stavu tak podľa názoru odvolacieho súdu existuje možnosť, aby všeobecný
súd nereflektoval právne závery najvyššieho súdu s tým, že v dobrej viere predostrie konkurujúce úvahy
a začne s konkrétnym rozhodnutím najvyššieho súdu zmysluplný právny dialóg (porovnaj napríklad

nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS/564/2012 zo dňa 29. mája 2013), o to viac, ak
sa jedná len o jednotlivé a nepublikované rozhodnutie najvyššieho súdu v právnej otázke, ktorá nie je
v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu jednotne riešená.23. Odvolací súd v tomto smere uvádza, že mu nie je známa skutočnosť, že by právny názor na otázku,
„či výzva banky v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách vyžaduje výlučnú a samostatnú výzvu
banky,spoučenímpredlžníkaorizikupostúpeniabankovejpohľadávkynatretísubjekt“,boljudikovanýv

ZbierkestanovísknajvyššiehosúduarozhodnutísúdovSlovenskejrepubliky.Navyšeanižiadnezvyššie
uvedených rozhodnutí najvyššieho súdu nebolo doposiaľ publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Vyššie uvedená právna otázka nie je v súčasnosti na
úrovni najvyššieho súdu ani len jednotne riešená. Z uvedeného vyplýva, že predmetná otázka nebola
doposiaľ zo strany najvyššieho súdu judikatúrne zodpovedaná a ani jednotne riešená spôsobom, ktorý

by bolo možné subsumovať pod pojem ustálenej rozhodovacej praxe.

24. Odvolací súd, s poukazom na už vyššie uvedené dôvody, sa tak v otázke povahy výzvy banky
v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách pridržiava názoru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky vyjadreného v rozhodnutiach sp. zn. 2Cdo/266/2020, sp. zn. 4Cdo/75/2020 (pozri bod 15.
a 16. odôvodnenia tohto rozsudku) a v tomto smere vyjadruje na podporu svojho záveru myšlienku,

podľaktorejje,sakcentomnavýkladpredmetnéhoustanoveniacezdoktrínuracionálnehozákonodarcu,
potrebnézotrvaťnavšeobecnejpožiadavkevýlučnejasamostatnejvýzvybanky,sdôrazomnapoučenie
dlžníkaorizikupostúpeniabankovejpohľadávkynatretísubjekt,keďžepostúpeniebankovejpohľadávky
na nebankový subjekt predstavuje zhoršenie právnej ochrany spotrebiteľa v dôsledku zníženia, prípadne
až vylúčenia dozoru tretieho subjektu Národnou bankou Slovenska, na ktorú skutočnosť reflektuje aj

samotná dôvodová správa k Zákonu o bankách (§ 92 ods. 8 Zákona o bankách). Odvolací súd v tomto
smere prijal názor, podľa ktorého ak by sa v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách nevyžadovala
výlučná a samostatná výzva s akcentom na poučenie o riziku postúpenia bankovej pohľadávky, logickým
záverom by sa za výzvu banky považovala akákoľvek výzva na zaplatenie (napr. § 53 ods. 9 alebo §
565 Občianskeho zákonníka), čím by „de facto“ došlo k obsolentnosti ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona

o bankách, pretože len holá skutočnosť, že odo dňa doručenia akejkoľvek výzvy na zaplatenie uplynie
90 dní, nie je pre spotrebiteľa dostatočnou formou právnej ochrany pred tak závažným dôsledkom, ako
je postúpenie bankovej pohľadávky nebankovému subjektu.

25. Odvolací súd, sumarizujúc vyššie uvedené konštatuje, že ak súd prvej inštancie neinterpretoval

ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách v aspekte výkladu najvyššieho súdu podaného v rozhodnutí
sp. zn. 9Cdo/165/2022 zo dňa 27. septembra 2023, nemožno jeho postup označiť za nerešpektujúci
judikatúru najvyšších súdnych autorít. Z uvedeného dôvodu považoval odvolací súd predmetnú
odvolaciu námietku žalobcu za nedôvodnú.

26. Odvolací súd ďalej uvádza, že predmetom odvolacieho prieskumu je otázka aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu v spore, ktorá je v posudzovanom prípade závislá od otázky platného postúpenia
žalovanej pohľadávky na žalobcu. Odvolací súd tak v tomto smere skúmal či došlo k platnému
postúpeniu žalovanej pohľadávky, a to v zmysle ustanovenia § 17 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských
úveroch v spojení s § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovenie ako podmienku

platnosti postúpenia žalovanej pohľadávky vyžaduje, aby sa postupovala pohľadávka v celosti a po
konečnom termíne splatnosti. Zo zisteného skutkového stavu pritom vyplýva, že ku dňu postúpenia
žalovanej pohľadávky nenastala ešte konečná splatnosť úveru (tá mala nastať až dňa 22. októbra
2027). Z uvedeného dôvodu sa tak otázka platnosti mimoriadneho zosplatnenia úveru v konaní stala
relevantnou právnou skutočnosťou, nakoľko záver o existencii aktívnej vecnej legitimácie žalobcu

v spore je závislý od jej posúdenia, s ohľadom na skutočnosť, že v predmetom konaní sa uplatňuje
pohľadávka banky zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorá bola postúpená tretej osobe, resp.
nebankovému subjektu.

27. Odvolací súd v tomto smere preskúmal závery súdu prvej inštancie v otázke platnosti mimoriadneho

zosplatnenia úveru ako elementárnej podmienky platnosti postúpenia žalovanej pohľadávky na žalobcu
a dospel k záveru, že v konaní nebolo preukázané platné mimoriadne zosplatnenie úveru, keď žalobca
nepreukázal existenciu platného oznámenia o mimoriadnom zosplatnení úveru (§ 565 Občianskeho
zákonníka) ako jednostranného právneho úkonu.

28. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 5Cdo/2/2023 zo dňa 25. januára 2024, v ktorom najvyšší súd, v rámci skúmania podmienok pre
platné mimoriadne zosplatnenie spotrebiteľského úveru vyslovil názor, podľa ktorého „v prípade, ak zo
strany veriteľa dôjde k vyhláseniu úveru za predčasne splatný, a to v súlade s ustanovením § 565 OZ a§ 53 ods. 9 OZ, pre platný úkon zosplatnenia je zo strany veriteľa nevyhnutné, aby v tomto zosplatnení
presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre ktorú jednorazovo a predčasne zosplatnil celý dlh“. Odvolací
súd, stotožňujúc sa s predmetným názorom najvyššieho súdu uvádza, že ak v oznámení o mimoriadnom

zosplatnení úveru nie je explicitne špecifikovaná splátka pre ktorú veriteľ dlh mimoriadne zosplatnil,
jedná sa o absolútne neplatný právny úkon (§ 39 Občianskeho zákonníka).

29. V posudzovanej veci súd prvej inštancie vychádzal v otázke platnosti mimoriadneho zosplatnenia
dlhu v zmysle § 565 a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka predovšetkým z tvrdenia samotného žalobcu

vo vyjadrení (č. l. 104), že k zosplatneniu dlhu došlo pre splátku splatnú dňa 22. júla 2021. Pričom
splnenie zákonných podmienok v zmysle § 565 a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie
skúmal v intencii takto (skutkovo) žalobcom vymedzenej splátky. Odvolací súd v tomto smere konštatuje,
že z obsahu oznámenia o mimoriadnom zosplatnení úveru však nevyplýva, pre ktorú splátku veriteľ
úver mimoriadne zosplatnil. Je potrebné zdôrazniť, že požiadavka špecifikácie splátky, pre ktorú veriteľ
dlh mimoriadne zosplatňuje v oznámení o mimoriadnom zosplatnení, ako jednostranného adresného

právneho úkonu, má svoj racionálny základ v potrebe zabezpečenia „rovnomernej“ právnej ochrany
protistrany. Aj skrz spotrebiteľský charakter právneho vzťahu je dôležité, aby mal dlžník (spotrebiteľ)
možnosť objektívne z oznámenia o mimoriadnom zosplatnení úveru zistiť, pre ktorú splátku došlo
k aktivácii mimoriadneho zosplatnenia dlhu, v závislosti od ktorej je kreovaná pre dlžníka možnosť
posúdiť platnosť či neplatnosť takéhoto úkonu a k tomu prispôsobiť svoju následnú ekonomicko-

právnu interakciu. Nie je žiadúce, aby v prípade, že dlžník považoval mimoriadne zosplatnenie dlhu
za neplatný právny úkon, bol nútený čakať až na spor vyvolaný veriteľom, v ktorom by veriteľ až
dodatočne špecifikoval splátku (napr. v žalobe), pre ktorú dlh zosplatnil a s ktorou skutočnosťou, by sa
tak dlžník po prvý raz oboznámil až v rámci súdneho konania. Vychádzajúc z vyššie uvedených úvah
zastal odvolací súd názor, podľa ktorého absenciu špecifikácie splátky, pre ktorú veriteľ dlh mimoriadne

zosplatnil v oznámení o mimoriadnom zosplatnení, nie je možné konvalidovať dodatočným (skutkovým)
vymedzením v rámci súdneho konania (napr. v žalobe či v replike).

30. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností odvolací súd konštatuje, že oznámenie o mimoriadnom
zosplatnení úveru neobsahovalo špecifikáciu splátky, pre ktorú veriteľ úver mimoriadne zosplatnil,

v dôsledku čoho sa považuje takýto právny úkon za absolútne neplatný. Preto, ak súd prvej inštancie
považoval oznámenie o mimoriadnom zosplatnení za platný právny úkon a vychádzal zo záveru
o platnom mimoriadnom zosplatnení úveru, dopustil sa v tomto smere nesprávneho právneho posúdenia
veci.

31. Odvolací súd dodáva, že následkom absencie platného úkonu zosplatnenia - oznámenia
o mimoriadnom zosplatnení - nedošlo k zavŕšeniu, resp. k platnému mimoriadnemu zosplatneniu
úveru, v dôsledku čoho sa na žalobcu postupovala pohľadávka zo spotrebiteľského úveru v rozpore
s ustanovením § 17 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch, resp. v rozpore so zákonom (§ 525 ods.
2 Občianskeho zákonníka). Z uvedeného dôvodu nedošlo k platnému postúpeniu žalovanej pohľadávky

z pôvodného veriteľa na žalobcu, čo znamená, že žalobca v predmetnom konaní nedisponuje aktívnou
vecnou legitimáciou, čoho následkom je strata sporu. Preto, ak súd prvej inštancie v prejednávanej
veci žalobu zamietol pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie, hoc z nesprávneho právneho dôvodu,
rozhodolvecnesprávne,zdôvoduktoréhoodvolacísúdnapadnutýrozsudokakovecnesprávnypotvrdil.

32. Sumarizujúc vyššie uvedené dôvody, dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu nie
je spôsobilé privodiť zrušenie ani zmenu napadnutého rozsudku, a keďže napadnutý rozsudok je
v meritórnom výroku, ktorým súd žalobu zamietol vecne správny, odvolací súd postupom podľa § 387
ods. 1 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. ako vecne správny potvrdil.

33. Ako výrok závislý preskúmal odvolací súd i výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania,
ktorým súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal, podľa
ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobu súd zamietol v celom rozsahu,
procesný úspech v konaní v celom rozsahu prináležal žalovanej, avšak nakoľko súd z obsahu spisu
nezistil žiadne trovy konania žalovanej, rozhodol súd prvej inštancie tak, že žalovanej nárok na náhradu

trov konania nepriznal. Odvolací súd, s dôrazom na skutočnosť, že žalovaná sa proti rozsudku súdu
prvejinštancievovýrokuotrováchkonanianeodvolala,potvrdilizávislývýrokotrováchprvoinštančného
konania ako vecne správny.34. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, § 396 ods. 1 CSP
a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní vedenom v dôsledku odvolania žalobcu tento nebol úspešný
ani čiastočne, keďže odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny. Procesný

úspech v odvolacom konaní tak v celom rozsahu prináleží žalovanej. Žalovaná sa však k podanému
odvolaniu žalobcu nevyjadrila, a preto jej v súvislosti s odvolacím konaním trovy preukázateľne nevznikli,
preto odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania tak, že žalovanej, hoc procesne úspešnej
strane sporu v odvolacom konaní nárok na náhradu trov konania nepriznal, keďže si žiadne trovy
odvolacieho konania neuplatnila a ani jej žiadne trovy v súvislosti s odvolacím konaním objektívne

nevznikli (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/14/2018 zo dňa 28.
februára 2018).

35. Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).