Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. máj 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/53/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6422202529
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Šalamún

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6422202529.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Šalamúna a

sudcov Mgr. Martina Štubniaka (sudca spravodajca) a Mgr. Stanislavy Salajovej, v spore žalobcu A. B.,
narodeného XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom C. XXX, XXX XX C. – D., E. F., právne zastúpeného
JUDr. Evou Michalenkovou, advokátkou, so sídlom Zelená 6064/37, 974 04 Banská Bystrica, proti
žalovanej G. H. G., narodenej XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom I. XXX, XXX XX J. - I., právne
zastúpenej JUDr. Luciou Sklenárovou, advokátkou, so sídlom SNP 94, 965 01 Žiar nad Hronom,
o určenie neúčinnosti právneho úkonu, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad
Hronom č. k. 28C/55/2022-158 z 28. marca 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

II. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do
troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný
súd“) napadnutým rozsudkom určil, že darovacia zmluva a zmluva o zriadení vecného bremena zo
dňa 03. 12. 2019 uzatvorená medzi manželom žalovanej K. G. ako darcom a zároveň oprávneným
z vecného bremena a žalovanou ako obdarovanou a zároveň povinnou z vecného bremena, ktorej

vklad bol Okresným úradom Brezno, katastrálnym odborom povolený pod č. L. XXXX/XXXX, je voči
žalobcovi neúčinná v časti, v ktorej bol jej predmetom prevod vlastníckeho práva z K. G. na žalovanú
k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX k. ú. M. ako C-KN parcela č. XX/X H. XX/X a stavba
rodinného domu súp. č. XX postavená na pozemku C-KN parcela č. XX/X a tiež zriadenie vecného
bremena v prospech oprávneného K. G. spočívajúceho v práve doživotného bývania a užívania
uvedených nehnuteľností (prvý výrok). Zároveň okresný súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov
konania voči žalovanej v rozsahu 100 % (druhý výrok).

2. Súd prvej inštancie citujúc § 42a ods. 1, 2 a 3 písm. a), § 42b ods. 1, 2 a 4 a § 116 Občianskeho
zákonníka (ďalej len „OZ“) vyhovel žalobe v podstate s odôvodnením, že v čase rozhodovania o nej má
žalobca voči svojmu dlžníkovi K. G. vymáhateľnú pohľadávku vo výške 16.190,- Eur s príslušenstvom
(právoplatne priznanú rozhodnutím Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 23Cb/3/2022 zo dňa 11.
05. 2022), ktorú sa doteraz z jeho majetku nepodarilo uspokojiť ani čiastočne. Žalovaná ako manželka
menovaného nadobudla od neho predmetné nehnuteľnosti darovacou zmluvou zo dňa 03. 12. 2019,

pričom išlo o bezodplatný právny úkon, ktorým objektívne došlo k zmenšeniu majetku dlžníka. Nakoľko
zmluva bola uzavretá medzi dlžníkom a žalovanou ako osobou jemu blízkou, bolo treba použiť druhú
časť ust. § 42a ods. 2 OZ, resp. § 42a ods. 3 písm. a) OZ, podľa ktorých úmysel dlžníka ukrátiť svojho
veriteľa sa v týchto prípadoch prezumuje, pričom túto domnienku môže osoba blízka dlžníkovi vyvrátiť,akpreukáže,žeukracujúciúmyseldlžníkanemohlaaniprináležitejstarostlivostipoznať.Dlžníkoviblízka
žalovaná osoba musí preukázať, že v súvislosti s uzavretím právneho úkonu vynaložila takú aktivitu,
aby ukracujúci úmysel dlžníka rozpoznala (alebo sa o ňom dozvedela), pričom ukracujúci charakter

právneho úkonu sa vždy posudzuje v čase odporovania a nie spätne ku dňu jeho realizácie (keďže v
čase uskutočnenia odporovateľného právneho úkonu je dlžník spravidla ešte solventný a pohľadávka
veriteľa nemusí byť ešte splatnou). Žalovaná teda mala preukázať, že sa snažila zistiť, či jej manžel
v čase uzatvorenia darovacej zmluvy nemal veriteľov a či týmto úkonom sa nesnaží ich ukrátiť, avšak
svoju procesnú obranu zamerala na spochybnenie jeho úmyslu ukrátiť žalobcu ako veriteľa, hoci úmysel

dlžníka sa v prípade blízkych osôb predpokladá. Žalovaná pritom nepreukázala vynaloženie žiadnej
starostlivosti, práve naopak, potvrdila, že vedela o dohode manžela a žalobcu o platbách za prevod
obchodnéhopodieluvčaseuzavretiadarovacejzmluvy,tedavedela,žejejmanželmalpovinnosťzaplatiť
peňažnú sumu, hoci podľa jej tvrdenia nevedela o výške platieb. V zmysle uvedenej dohody mala byť
žalobcovi ku dňu uzavretia darovacej zmluvy uhradená suma 14.782,- Eur pozostávajúca z 35 splátok
po 350,- Eur za obdobie január 2017 až november 2019 + 2 splátky po 1.266,- Eur, z ktorej sumy podľa

tvrdenia samotnej žalovanej bolo ku dňu uzavretia darovacej zmluvy splatených len cca 7.500,- Eur. Ako
nedôvodnú vyhodnotil prvoinštančný súd obranu žalovanej, že uzavretie darovacej zmluvy iniciovala
ona a manžel jej nehnuteľnosť daroval z vďaky, aby mala aj majetkový prospech, keďže sa podieľala
na splácaní úverov svojho manžela a v tej súvislosti zaťažila aj vlastnú nehnuteľnosť, ktorú nadobudla
pred uzavretím manželstva. Tieto skutočnosti totiž nezbavili žalovanú ako blízku osobu povinnosti

zachovať náležitú starostlivosť pri rozpoznaní ukracujúceho úmyslu dlžníka, ani ich nemožno považovať
za prejav takejto starostlivosti. Neopodstatneným bol aj argument žalovanej, že v čase darovania ešte
neexistovala pohľadávka žalobcu a splatné boli len jednotlivé splátky podľa predmetnej dohody zo dňa
05. 12. 2016 a že pohľadávka žalobcu ešte nebola priznaná vykonateľným rozhodnutím. Vymáhateľná
pohľadávka totiž musí existovať v čase vyhlásenia súdneho rozhodnutia o odporovateľnosti a nemožno

túto požiadavku vzťahovať spätne aj na obdobie realizácie odporovaného právneho úkonu, pričom
v čase uzavretia darovacej zmluvy existovala pohľadávka žalobcu na zaplatenie sumy 32.800,- Eur,
z ktorej bola splatná suma 14.782,- Eur. Nakoľko žalovaná vedela o existencii predmetnej dohody
o splátkach za obchodný podiel, z ktorej jej manželovi vyplývali finančné záväzky voči niekoľkým
veriteľom, nemožno hovoriť o vynaložení náležitej starostlivosti, pokiaľ nezisťovala bližšie okolnosti

(najmä výšku týchto záväzkov) a pristúpila k uzavretiu darovacej zmluvy, ktorou objektívne došlo k
zmenšeniu postihnuteľného majetku jej manžela ako dlžníka. Tiež nebolo preukázané, že by zvyšný
majetok dlžníka v súčasnosti, t. j. v čase rozhodovania o odporovacej žalobe postačoval na uspokojenie
veriteľa, lebo žalovanou predložené doklady o majetku dlžníka, respektíve jej majetku spadajúceho
do režimu BSM ilustrujú majetkové pomery v období uzavretia darovacej zmluvy, teda pred viac než

tromi rokmi. Prvoinštančný súd ako nedôvodnú vyhodnotil aj argumentáciu žalovanej, že pohľadávka
žalobcu voči dlžníkovi je zabezpečená tým, že žalobca je stále vlastníkom svojho obchodného podielu v
spoločnosti H. N. N., ktorý mal byť prevedený na dlžníka až po úplnom zaplatení odplaty. Táto okolnosť
totiž nezbavuje dlžníka jeho finančného záväzku voči žalobcovi priznanému právoplatným súdnym
rozhodnutím. Prvoinštančný súd záverom zhrnul, že uzavretím darovacej zmluvy došlo v posledných

trochrokochpredpodanímžalobyktakémuzmenšeniumajetkudlžníkažalobcu,ktorémalozanásledok,
že žalobca ako veriteľ nemôže aktuálne dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z majetku dlžníka a
nebyť predmetnej darovacej zmluvy, žalobca mohol svoju pohľadávku uspokojiť v rámci exekučného
konania i z majetku, ktorý bol predmetom prevodu dlžníka na žalovanú. Boli teda splnené všetky
podmienky odporovateľnosti zmysle § 42a ods. 3 písm. a), resp. v zmysle druhej časti ustanovenia § 42a

ods.2OZ.Okresnýsúddodal,žedôvodyodporovateľnostimožnovztiahnuťajnačasťdarovacejzmluvy,
ktorou bolo v prospech dlžníka zriadené vecné bremeno spočívajúce v práve doživotného bývania a
užívania prevádzaných nehnuteľností, lebo ide o právny úkon, ktorý nehnuteľnosti zaťažil, znížila sa ich
hodnota a to má negatívny dopad na prípadné uspokojenie veriteľovej pohľadávky, ide teda tiež o právny
úkon, ktorý ukracuje uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky žalobcu. O náhrade trov konania rozhodol

prvoinštančný súd podľa § 255 ods. 1 CSP a vzhľadom na plný úspech žalobcu mu priznal plnú náhradu
trov konania voči neúspešnej žalovanej.

3. V zákonnej lehote podala proti rozsudku odvolanie žalovaná namietajúc, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z

nesprávnehoprávnehoposúdeniaveci.Navrhla,abyodvolacísúdrozsudokzrušilavecvrátilokresnému
súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie alebo aby ho zmenil a žalobu zamietol.4. Žalovaná v odvolaní namietala, že preukázala, že v čase darovania mal jej manžel majetok, z ktorého
veriteľ mohol uspokojiť celú svoju pohľadávku a preto podľa nej absentuje podmienka odporovateľnosti
právneho úkonu spočívajúca v ukrátení veriteľa. Navyše zmluvou o zriadení vecného bremena nedošlo k

ukráteniu veriteľa a teda v tejto časti nemala byť zmluva určená za neúčinnú. Nesúhlasila, že zaťažením
nehnuteľností došlo k zníženiu ich hodnoty s negatívnym dopadom na prípadné uspokojenie veriteľovej
pohľadávky. Tento záver prvoinštančný súd prijal na základe svojvôle, lebo zo žiadneho vykonaného
dôkazu nevyplýva, že by došlo k zníženiu hodnoty nehnuteľností. Prvoinštančný súd sa nevysporiadal
ani s jej hlavnou námietkou, že v čase darovania nebol ešte na majetok úpadcu vyhlásený konkurz.

Pohľadávka „žalobcu ako správcu úpadcu“ ešte neexistovala a teda v žiadnom prípade nemohlo ísť o
ukracovací úkon. Ak teda neexistoval samotný ukracovací úkon, nemohla mať ani vedomosť o úmysle
ukrátiť žalobcu. Ďalej žalovaná zopakovala okolnosti, za ktorých s manželom uzatvárala darovaciu
zmluvu, ktorej účelom bol jej majetkový prospech v podstate za to, že sa podieľala na úveroch ako
dlžníčka a ktorej uzavretie bolo jej iniciatívou s tým, že prvoinštančný súd neprihliadol dostatočne
na dôkazy svedčiace v jej prospech, ako aj na skutočnosť, že konkurz nastal až po darovaní a aj

to voči spoločnosti, v ktorej bol manžel jediným konateľom a spoločníkom (a nie voči manželovi ako
fyzickej osobe). Prvoinštančný súd preto nesprávne vyhodnotil dôkazy. Žaloba mala byť podľa nej
zamietnutázdôvodu,ževčaseprevoduneexistovalžiadnyzáväzokjejmanželavočispoločnosti,vktorej
mene správca úpadcu žaluje právnu neúčinnosť. Pohľadávka, ktorú žalobca uplatnil v konaní sp. zn.
23Cb/3/2022 vznikla až 3 roky po uzavretí predmetnej darovacej zmluvy a žalobca nepreukázal, že by

takýto dlh existoval aj v čase uskutočnenia právneho úkonu. Záverom uviedla, že manžel podal návrh na
vyhlásenie konkurzu na spoločnosť H. N., z ktorej majetkovej účasti vyplynuli práva žalobcu ako veriteľa,
čo podľa nej môže mať vplyv na ďalší vývoj veci.

5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať

mu plnú náhradu trov odvolacieho konania.

6. Nesúhlasil s tým, že žalovaná preukázala dostatok majetku manžela v čase uzatvorenia darovacej
zmluvy. Naopak, jej manžel opakovane v rozhovoroch uvádzal, že má finančné problémy a nie je
schopný splácať dohodnuté splátky, čiže sám priznal svoju platobnú neschopnosť. Argument žalovanej,

že nebolo preukázané, že zriadením vecného bremena došlo k jeho ukráteniu označil za absurdný a
popierajúci zásady logického uvažovania. Tvrdeniu žalovanej, že v čase darovania nebol na majetok
úpadcu ešte vyhlásený konkurz nerozumie, lebo nie je zrejmé, ako má súvisieť s prejednávanou vecou.
Konkurz na spoločnosť H. nijako neovplyvňuje podanie odporovacej žaloby. Nie je správcom úpadcu
a preto takisto nerozumie tvrdeniu žalovanej v odvolaní. Zopakoval, že jeho pohľadávka voči dlžníkovi

vznikla z dohody o platbách za prevod obchodného podielu vo firme H. N. zo dňa 05. 12. 2016 a teda
nevznikla až po právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 23Cb/3/2022. Jeho
pohľadávka vznikla postupne tak, ako dlžník K. G. nesplácal jednotlivé mesačné splátky po 350,- Eur v
príslušnom dni v mesiaci, kedy bol v omeškaní s každou mesačnou splátkou od 01. 01. 2017 a teda sa
nedostal do omeškania až vydaním rozsudku a nezaplatením tam uvedenej sumy. Rovnako ani prípadný

konkurz na spoločnosť H. N. nemá žiadnu právne významnú súvislosť s podanou žalobou.

7. Na základe odvolania žalovanej krajský súd, ako súd odvolací v zmysle § 34 CSP, vec preskúmal
v rozsahu určenom ustanoveniami § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods.
1 CSP a contrario s použitím § 219 ods. 3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387

ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny.

8. Podľa ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

9. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

10. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného súdu
odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je vo svojich výrokoch vecne správne. Odvolací
súd (v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 387 ods. 2 CSP) sa v celom rozsahu stotožňuje
i s odôvodnením rozhodnutia, ktoré je nielen dostatočne podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné apresvedčivé a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi
otázkamiaaspektmi,atedaspĺňazákonnékritériaodôvodneniauvedenévustanovení§220ods.2CSP.

11. Odvolací súd konštatuje, že žalovaná v odvolaní neuviedla žiadne právne relevantné skutočnosti,
okolnosti alebo argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania prvoinštančného súdu a s ktorými by
sa prvoinštančný súd pri rozhodnutí a pri jeho odôvodnení náležite a dostatočne nevysporiadal. Pokiaľ
žalovaná v odvolaní namietala nesprávnosť skutkových zistení a tiež nesprávnosť právneho posúdenia
veci zo strany prvoinštančného súdu, tak odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie prvoinštančného súdu

vychádza zo správne zisteného skutkového stavu a je výsledkom správneho právneho posúdenia veci.
Žalovanou vymedzené odvolacie dôvody neboli dané. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje
s právnymi závermi prvoinštančného súdu i s argumentmi, ktorými tieto závery náležite vysvetlil v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Okresný súd sa správne vyrovnal so všetkým predpokladmi
odporovacejžalobyaodvolacísúdsavcelomrozsahusnapadnutýmrozhodnutímstotožňuje.Odvolanie
žalovanej v niektorých častiach ani nekorešponduje s obsahom spisu – žalovaná v odvolaní totiž uvádza,

že konanie sa týkalo pohľadávky žalobcu ako správcu úpadcu, čo však nie je pravdou, žalovaná takisto
poukazuje na vyhlásené konkurzy na obchodné spoločnosti s majetkovou účasťou jej manžela, čo
ale nemá žiadnu súvislosť s prejednávanou vecou, lebo ako správne uviedol žalobca vo vyjadrení
k odvolaniu, pohľadávka, pre ktorú podal odporovaciu žalobu má svoj pôvod v dohode o splátkach vo
vzťahu k prevodu obchodného podielu v spoločnosti H. N..

12. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa ustanovenia § 387
ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny a na zdôraznenie správnosti uvádza nasledovné:

13. Podľa ust. § 42a ods. 1 OZ sa veriteľ môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa

odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné.
Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už
vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený.

14. Citované ustanovenie právne umožňuje veriteľovi, ktorý má vymáhateľnú (zročnú) pohľadávku

domáhať sa vyslovenia právnej neúčinnosti takého právneho úkonu dlžníka, ktorý ukracuje uspokojenie
jeho pohľadávky. Po vyslovení právnej neúčinnosti napadnutého právneho úkonu, sa veriteľ môže
domáhať uspokojenia svojej pohľadávky z toho, čo z dlžníkovho majetku ušlo odporovateľným právnym
úkonom.

15. Podľa § 42a ods. 2 OZ, odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch
rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, a právnemu
úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom
a osobami jemu blízkymi (§ 116 a § 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech
týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej

starostlivosti nemohla poznať.

16. Z citovaného ustanovenia vyplývajú dve skutkové podstaty, za splnenia ktorých možno právnemu
úkonu dlžníka odporovať. Pri prvej musí veriteľ preukázať ukracovací úmysel dlžníka a jeho znalosť
druhou stranou, veriteľ však nemusí preukázať, že k jeho skráteniu skutočne došlo, stačí, že možno

uľahčiť uspokojenie veriteľa a je na žalovanom, aby tvrdil a dokázal opak. Nie je potrebné, aby sa
ukracovací úmysel vzťahoval práve na odporujúceho veriteľa, môže sa vzťahovať na akéhokoľvek
veriteľa, určitého alebo neurčitého, prítomného alebo budúceho, na všetkých alebo len na niektorých,
pričom ukracovací úmysel nemusí byť jediným cieľom konania, stačí, že dlžník mal vedomie, že konaním
ukracuje veriteľa.

17. Naproti prvej skutkovej podstate stanovujúcej konanie dlžníka urobené v úmysle ukrátiť veriteľa,
pri druhej ide o konanie dlžníka, ktorým bol veriteľ ukrátený kedy sa vyžaduje skutočné poškodenie
veriteľa, pričom stačí skrátenie veriteľa samo o sebe a nie je potrebné podávať dôkazy o subjektívnych
podmienkach – o ukracovacom úmysle dlžníka a jeho znalosti alebo zavinenej neznalosti druhou

stranou. Veriteľ musí tvrdiť a preukázať, že išlo o konanie, ktorým bol ukrátený a vedomosť blízkej osoby
odlžníkovomúmyslesapredpokladá,pričomtútodomnienkumôžeblízkaosobavyvrátiťtak,ženielenže
nemohla vedieť ale nemohla vedieť o ukracovacom úmysle dlžníka ani pri vynaložení všetkého úsilia,
ktoré za daných okolností možno požadovať po priemerne rozumnej osobe. Žalujúci veriteľ teda nemusív konaní preukázať vedomosť blízkej osoby o ukracovacom úmysle dlžníka, stačí, že preukáže, že
odporovateľný právny úkon dlžníka ukracuje uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky. Zákon v tomto
ustanovení prenáša dôkazné bremeno na dlžníkovi blízku osobu, ktorá sa ubráni žalobe len vtedy,

ak preukáže, že v dobe urobenia právneho úkonu ani pri náležitej starostlivosti nemohla ukracovací
úmysel dlžníka poznať. Na úspešnú obranu blízkej osoby však samo o sebe nepostačuje preukázanie,
že o ukracovacom úmysle dlžníka nevedela ani nemusela vedieť ale je potrebné preukázať, že o tom
nevedela ani pri vynaložení náležitej starostlivosti. Zákon tu totiž ukladá, aby blízka osoba vzhľadom
na okolnosti prípadu a na obsah a dosah právneho úkonu vyvinula takú aktivitu, aby úmysel dlžníka

spoznala, aby sa o ňom dozvedela. Tým zákon ukladá blízkej osobe, aby nerobila právne úkony na ujmu
práv veriteľov dlžníka. Ako uviedol Najvyšší súd SR v rozhodnutí publikovanom ako R 67/2017, blízka
osoba dlžníka sa môže žalobe podľa § 42a OZ účinne ubrániť, ak hodnoverným spôsobom preukáže,
že v súvislosti s odporovaným právnym úkonom postupovala s takou náležitou starostlivosťou, aby
ukracujúci úmysel rozpoznala alebo sa o ňom aspoň mohla dozvedieť.

18.Ztýchtodôvodovžalovanávodvolaníneopodstatnenenamietala,žejejmanželmalvčasedarovania
majetok, z ktorého žalobca ako veriteľ mohol uspokojiť celú svoju pohľadávku. Už prvoinštančný súd
v 20. a 23. odseku odôvodnenia napadnutého rozsudku podrobne a správne vysvetlil, že ukracujúci
charakter právneho úkonu sa posudzuje v čase odporovania a nebolo dokázané, že by aktuálny
majetok manžela žalovanej ako dlžníka postačoval na uspokojenie pohľadávky žalobcu, ktorý aj podľa

odvolacieho súdu preukázal, že došlo k jeho ukráteniu darovacou zmluvou medzi žalovanou a jej
manželom. Vo vzťahu k zriadeniu vecného bremena je treba k námietke žalovanej uviesť, že záver
prvoinštančného súdu o znížení hodnoty zaťažených nehnuteľností nie je výsledkom jeho svojvôle, ale
konštatovaním všeobecne známej a akceptovanej skutočnosti, že zaťaženie nehnuteľnosti spôsobuje
pokles jej ceny. V konečnom dôsledku, žalovaná nespochybnila vecnú správnosť tohto záveru, iba

neopodstatnene napáda spôsob, akým sa k nemu prvoinštančný súd dopracoval (že nevyplynul
z vykonaného dokazovania). Dokazovanie tu ale nebolo potrebné.

19. Pokiaľ žalovaná namietala nevysporiadanie sa prvoinštančným súdom s jej hlavnou námietkou,
že „v čase darovania na majetok úpadcu ešte nebol vyhlásený konkurz“, odvolací súd konštatuje,

že skutočne sa prvoinštančný súd touto okolnosťou nezaoberal. Urobil tak ale jedine z dôvodu, že
nič také žalovaná počas prvoinštančného konania nenamietala. Súd prvej inštancie sa preto nemohol
týmto tvrdením žalovanej zaoberať. Žalovaná v nadväznosti na to v odvolaní následne zmätočne a bez
súvislosti s prejednávanou vecou uvádzala, že „pohľadávka žalobcu ako správcu ešte neexistovala“,
pričom z konania je zrejmé, že pohľadávka žalobcu má svoj právny základ v dohode o splátkach

za prevod obchodného podielu v spoločnosti H. N. N. a nijako nesúvisí s konkurzom tejto, či inej
obchodnej spoločnosti (a to je aj odpoveď odvolacieho súdu na nedôvodnú obranu žalovanej, že
„konkurz nastal až po darovaní“). Už prvoinštančný súd správne vysvetlil, že v čase uzavretia darovacej
zmluvy zo dňa 03. 12. 2019 existovala pohľadávka žalobcu voči manželovi žalovanej na zaplatenie
sumy 32.800,- Eur, z ktorej bola v tom čase splatná časť vo výške 14.782,- Eur a z nej bola uhradená

len suma cca 7.500,- Eur. Čiže aj v čase uskutočnenia odporovateľného právneho úkonu existovala
pohľadávka žalobcu voči manželovi žalovanej ako dlžníkovi, čo prvoinštančný súd vysvetlil v 22. odseku
napadnutého rozhodnutia, kde sa správne vyrovnal aj s tvrdeniami žalovanej o iniciatíve a okolnostiach
uzavretia darovacej zmluvy. Aj podľa odvolacieho súdu žalovanou uvedené okolnosti ju nezbavili ako
osobu blízku dlžníkovi zachovať náležitú starostlivosť rozpoznať ukracujúci úmysel dlžníka, pričom

žalovanánepreukázalavynaloženiepríslušnejaktivityvsnaheozistenie,činedôjdekukráteniuveriteľov.
Skôr naopak, darovaciu zmluvu uzavrela s vedomím o dlhu svojho manžela voči žalobcovi v podstate
nedbajúc, či tento dlh bude splatený.

20. Súd prvej inštancie teda plne správne posúdil žalobcom uplatnený nárok a správne ustálil naplnenie

všetkých podmienok odporovateľnosti dlžníkom uzavretého právneho úkonu. Vzhľadom na uvedené bol
rozsudok súdu prvej inštancie vecne správnym a preto ho odvolací súd podľa ust. § 387 ods. 1 a 2
CSP potvrdil, a to vrátane závislého výroku o trovách konania, kde súd prvej inštancie správne aplikoval
ustanovenie § 255 ods. 1 CSP, ohľadne ktorého žalovaná v odvolaní neuviedla žiadnu konkrétnu
odvolaciu argumentáciu.

21. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ust. § 396 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 CSP a aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z
ust. § 255 ods. 1 CSP. V tomto prípade bol v odvolacom konaní plne úspešný žalobca a preto muodvolacísúdpriznalnároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavočižalovanejvrozsahu100%.Ovýške
náhradytrovodvolaciehokonaniarozhodnepodľa§262ods.2CSPsúdprvejinštanciepoprávoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za neho koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.