Rozsudok – Náhrada škody ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 3. júl 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41Cob/97/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3118202484
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 07. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miriam Boborová Sninská

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:3118202484.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Miriam Boborovej Sninskej a členiek senátu Mgr. Radoslavy Strhárskej a JUDr. Zuzany Konárikovej,
v právnej veci žalobcu TERMONOVA, a.s. so sídlom SNP 98, 018 51 Nová Dubnica, IČO: 36 322 644,
zastúpeného GARANT PARTNER legal, s.r.o., so sídlom o sídlom Einsteinova 21, 851 01 Bratislava,
IČO 36 856 380, proti žalovanému Daejung Europe s.r.o., so sídlom Obchodná 4063/41, 018 41 Dubnica
nad Váhom, IČO: 36 840 611, zastúpenému ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Martin BARTKO -
JUDr. Silvia BARTKOVÁ, obidvaja so sídlom advokátskej kancelárie Piaristická 6667, 911 01 Trenčín,
IČO: 42 021 626, o zaplatenie 129.465,55 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku

Okresného súdu Trenčín, č.k. 37Cb/66/2018-274 zo dňa 17. februára 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Trenčín, č.k. 37Cb/66/2018-274 zo dňa 17. februára 2023, p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. rozhodol, že žalovaný
má voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %,
o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
2. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal od žalovaného náhrady škody,

pričom žalobu odôvodnil tým, že žalobca dodáva teplo systémom tzv. účinného centralizovaného
zásobovania teplom, a to na vymedzenom území určenom rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových
odvetví (ďalej len „ÚRSO“). Žalobca uviedol, že vymedzené územie je zhodné s katastrálnym územím
A. B.. V zmysle § 21 ods. 3 zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike (ďalej len „zákon o tepelnej
energetike“),aksanavymedzenomúzemíplánujevybudovaťnovýobjektspotrebyteplasprojektovanou
ročnou potrebou tepla vyššou ako 30 MWh a dodávateľ na tomto vymedzenom území dodáva teplo z
účinného centralizovaného zásobovania teplom, musí sa projektovaná ročná potreba tepla prednostne

pokryť od tohto dodávateľa, ak to umožňujú technické podmienky a inštalovaný výkon zariadení na
výrobu tepla. Citované ustanovenie podľa žalobcu upravuje súkromnoprávny vzťah medzi dodávateľom
tepla a jeho odberateľom. Zároveň žalobca poukázal napríklad na nález Ústavného súdu SR z
prostredia energetiky sp. zn. Pl. ÚS. 50/2015 zo dňa 22.03.2017. Žalobca tvrdil, že medzi žalobcom
a žalovaným ide výlučne o súkromnoprávny vzťah, resp. porušenie súkromnoprávnej povinnosti
žalovaného, a preto na danú vec je potrebné nazerať výlučne cez inštitúty súkromného práva. Žalobca
ďalej uviedol, že žalovaný postavil na základe stavebného povolenia vydaného mestom Nová Dubnica

pod VÚPaD/2599/2015/Sá zo dňa 14.01.2016 stavbu „Priemyselný areál Deajung, Nová Dubnica" (ďalej
len „stavba“). Napriek skutočnosti, že pri stavbe boli naplnené všetky podmienky podľa ustanovenia §
21 ods. 3 zákona o tepelnej energetike, na preukázanie čoho predložil žalobca znalecký posudok C.
C. D. č. 3/2018 zo dňa 15.01.2018, žalovaný nesplnil svoju zákonnú povinnosť prednostne odoberaťteplo od dodávateľa tepla na vymedzenom území, ktorým je žalobca. Podľa žalobcu súčasný stav
spôsobuje, že nepripojením stavby do systému účinného centralizovaného zásobovania teplom žalobcu
sa marí zostatkové teplo z výroby elektriny, čím vzniká žalobcovi priama škoda (sekundárne aj jeho

odberateľom). Žalobca tvrdil, že z pohľadu ochrany životného prostredia dochádza konaním žalovaného
k znečisťovaniu životného prostredia nedôvodným zvyšovaním emisií skleníkových plynov, najmä CO2
do atmosféry. Za účelom vyčíslenia škody požiadal žalobca žalovaného listom zo dňa 14.12.2017 o
poskytnutie informácie o množstve odobratého plynu odo dňa kolaudácie stavby. Žalovaný požadované
informácie neposkytol. Jedinou reakciou žalovaného bol iba list zo dňa 21.12.2017, v ktorom prisľúbil

zaujať stanovisko k žiadosti žalobcu do dňa 31.01.2018. Žiadne stanovisko však žalovaný neposkytol
a rovnako tak ani požadované informácie. Nakoľko žalovaný do 15.01.2018 požadované informácie
nedodal, žalobca vyzval žalovaného k úhrade škody faktúrou č. 20180001 zo dňa 15.01.2018. Pri
vyúčtovaní výšky škody žalobca vychádzal z predpokladanej ročnej spotreby tepla v zmysle znaleckého
posudku znalca C. C. D. č. 3/2018 zo dňa 15.01.2018. Nakoľko žalobca nedisponuje príslušnými
informáciami o množstve odobratého zemného plynu žalovaným a ani na žiadosť mu tieto neboli

žalovaným poskytnuté, žalobca navrhol, aby za účelom ustálenia výšky škody boli cestou súdu v konaní
vyžiadané od žalobcu (správne má byť žalovaného) ním uvedené informácie a listiny. Škodu chcel
následnežalobcapresnešpecifikovaťpočassúdnehokonanianazákladesúdomvyžiadanýchinformácií
a listín. Žalobca si zároveň uplatnil nárok na náhradu trov konania.

3. V priebehu konania žalobca na základe výzvu súdu listom zo dňa 30.04.2018 upravil svoj žalobný
petit, ktorým žiadal uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 129.465,55 Eur spolu s úrokom
z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 129.465,55 Eur od 01.02.2018 do zaplatenia. Zároveň si
uplatnil nárok na náhradu trov konania.

4. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a tvrdenia žalobcu považoval za nepravdivé a zavádzajúce a žiadal
žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a priznať mu plnú náhradu trov konania. Žalovaný uviedol, že pri
výstavbe priemyselného areálu postupoval v súlade so všetkými právnymi predpismi dopadajúcimi na
výstavu a neporušil žiadnu povinnosť uloženú zákonom. Prehlásil, že na výstavbu stavby bolo riadne
vydané stavebné povolenie vecne a miestne príslušným stavebným úradom a v tomto stavebnom

povolení stavebný úrad žiadnym spôsobom neuložil povinnosť žalovanému odoberať teplo od žalobcu
alebosapripojiťdoprípadnýchrozvodovteplažalobcu,atoaniakopodmienkustavebnéhokonaniaaani
ako doporučenie, či upozornenie. Stavba bola riadne skolaudovaná stavebným úradom mesta Nová
Dubnica pod č. kolaudačného rozhodnutia VÚPaD/1254/2016/Sá, č.j. 3257/2016 zo dňa 08.06.2016.
Pri kolaudácii stavby neboli zistené žiadne nedorobky a medzi podmienkami na užívanie stavby nebolo

určené akékoľvek riešenie vo vzťahu k žalobcovi. Podľa žalovaného je preukázané, že žalovaný nemal
povinnosť jednať so žalobcom o pripojenie sa do jeho systému vykurovania a táto povinnosť mu
nevyplývala ani zo stavebného povolenia, ani z kolaudačného rozhodnutia. Tiež žalovaný uviedol, že
v čase projektovania stavby žalovaného, žalobca nemal ani reálne možnosť poskytovať žalovanému
svoje služby, nakoľko v tom čase sa na území žalovaného rozvody tepla žalobcu nenachádzali. Nebolo

teda technicky možné, aby sa žalovaný pripojil do systému žalobcu a tým, aby využíval jeho služby.
Žalovaný mal za to, že nie je vo vzťahu k žalobcovi v žiadnom zmluvnom vzťahu, neporušil žiadnu
povinnosť, pričom je nejasná nielen samotná výška škody, ale žalovanému uniká akákoľvek príčinná
súvislosť medzi tvrdenou škodou a tvrdeným konaním žalovaného. Žalovaný tiež považoval výšku škody
za absolútne fiktívnu, ničím nepreukázanú hodnotu, to isté platí aj vo vzťahu k príčinnej súvislosti, ktorú

sa žalobca v podanej žalobe ani nenamáhal objasniť. Žalovaný bol názoru, že žalobca nepreukázal
ani len základy zodpovednostného vzťahu pre účely náhrady škody. Tiež žalovaný uviedol, že ročná
spotreba plynu na vykurovanie priestorov žalovaného je niekoľkonásobne nižšia, než hodnoty fiktívnej
náhradyškody,ktoráúdajnemalakonanímžalovanéhožalobcovivzniknúť.Žalovanýtiežpoukázalnato,
že na základe podnetu žalobcu bola u žalovaného vykonaná rozsiahla kontrola Slovenskou obchodnou

inšpekciou, a to v období od 01.03.2018 do 10.07.2018 a bola výslovne zameraná na dodržiavanie
ustanovení zákona o tepelnej energetike, a to § 21 ods. 3. Zo záveru prešetrovania podnetu žalobcu
vyplýva, že Slovenská obchodná inšpekcia konštatuje, že nie je preukázané, že v čase projektovania
novej budovy priemyselný areál B. sa tento nachádzal na vymedzenom území podávateľa podnetu –
žalobcu. Slovenská obchodná inšpekcia ako kontrolný orgán pri svojom rozhodovaní brala do úvahy

stanovisko ÚRSO, ktorý je príslušný orgán na vydanie povolenia na podnikanie v tepelnej energetike,
a to aj na základe posúdenia vymedzeného územia dodávateľov tepla. Z rozsiahleho vyšetrovania
Slovenskej obchodnej inšpekcie, ako kontrolného orgánu vyplýva jednoznačný záver, ktorý je uvedený
na str. 6 záznamu z vykonanej kontroly zo dňa 10.07.2018, kde sa výslovne uvádza: „ Na záver kontrolnýorgán konštatuje, že nakoľko neboli splnené všetky podmienky, ktoré ustanovuje § 21 ods. 3 zákona
č. 657/2004 Z.z. nevzniká z pohľadu orgánu dozoru povinnosť pokryť projektovanú ročnú potrebu tepla
priemyselného areálu B. od dodávateľa tepla účinného centralizovaného zásobovania teplom, nakoľko

nebolojednoznačnepreukázané,žesavčaseprojektovanianachádzalvovymedzenomúzemítakéhoto
dodávateľa tepla“.

5. Okresný súd Trenčín, ako súd prvej inštancie rozhodol vo veci rozsudkom č.k. 37Cb/88/2018-162 zo
dňa 27.08.2021, v ktorom výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. priznal žalovanému voči žalobcovi

nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Okresný súd tento rozsudok odôvodnil predovšetkým
tým, že z vykonaného dokazovania nemal za dostatočne preukázaný vznik nároku žalobcu na náhradu
škodu, keďže nemal za preukázané súčasné splnenie všetkých základných podmienok vzniku nároku
na náhradu škody. Pri spornej a pre daný spor základnej otázky, či sa stavba žalovaného nachádza
na vymedzenom území žalobcu, okresný súd v tomto rozsudku vychádzal z rozhodnutia Krajského
súdu v Trenčíne, sp.z. 13S/76/2015, potvrdeného rozhodnutím NS SR, sp.zn. 4Sžk/2/2016, ako aj

z Prílohy č. 2 k rozhodnutiu ÚRSO a mal za to, že stavba žalovaného sa nachádza na vymedzenom
území. O odvolaní žalobcu rozhodol ako odvolací súd Krajský súd v Trenčíne uznesením, sp.zn.
16Cob/30/2021-239 zo dňa 29.09.2022, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pričom odvolací súd dospel k záveru, že nie všetky skutkové
zistenia ustálené súdom prvej inštancie majú oporu vo vykonanom dokazovaní, sú predčasné a tým aj

nesprávne, čo pri hodnotení dôkazov vo vzájomnej súvislosti vyústilo do nesprávneho právneho záveru
o splnení všetkých zákonných podmienok stanovených v § 21 ods. 3 zákona o tepelnej energetike.
Súd prvej inštancie na základe právneho názoru vysloveného odvolacím súdom, ktorého názorom
bol viazaný doplnil dokazovanie, pričom prioritne riešil otázku, či sa stavba žalovaného nachádza
na vymedzenom území žalobcu v zmysle zákona o tepelnej energetike bez toho, aby o tejto otázke

meritórne rozhodoval a až následne vychádzajúc z výsledku vlastného dokazovania v tejto spornej
otázke súd pristúpil k dokazovaniu vo vzťahu uplatnenému žalovanému nároku.

6. Žalobca v konaní poukazoval na prílohu č. 2 rozhodnutia, v ktorom je vymedzené územie, kde sa
nachádza areál žalovaného a kde sa nachádza žalobca. Poukazoval na to, že priamo vedľa areálu

žalovaného sa nachádza areál TUBASPOL, s.r.o., kde súd, a to Najvyšší, ako aj Krajský súd v Trenčíne
jednoznačne konštatovali, že TUBASPOL, s.r.o. sa nachádza vo vymedzenom území žalobcu. Žalobca
mal na základe týchto dôkazov za jednoznačne preukázané, že areál žalovaného sa nachádzal vo
vymedzenom území žalobcu. Žalobca trval na tom, že ak strany konania označia, kde sa na Prílohe č. 1
nachádza areál žalovaného a kde sa nachádza žalobca, je to podľa žalobcu základný a kľúčový dôkaz,

z ktorého jednoznačne vyplynie, že areál žalovaného sa nachádza na vymedzenom území, v hraniciach
vymedzeného územia. Podľa žalobcu sú v Slovenskej republike súdy, ktoré vykladajú právo a Najvyšší
súd SR, ako aj krajský súd už jasne vyjadrili, ako treba vnímať vymedzené územie. Či iba vyslovene
ohľadom rozvodov, alebo či ide o plochu ohraničenú tak ako ju vymedzilo ÚRSO. V tomto je podľa
žalobcu situácia absolútne jasná, a preto vyjadrenie ÚRSO je absolútne bezpredmetné. Podľa žalobcu

nejde o rozhodnutie a nejde o orgán, ktorý má právo vykladať rozhodnutia a vykladať zákony. Podľa
žalobcu sa rovnako táto situácia týka aj Slovenskej obchodnej inšpekcie. Žalobca zdôrazňoval, že pri
uplatňovaní § 21 ods. 3 zákona o tepelnej energetike je potrebné splniť len tam uvedené konkrétne
podmienky, nie ďalšie podmienky. Podľa názoru žalobcu podmienkami podľa § 21 ods. 3 sú vymedzené
územie, projektová ročná spotreba tepla, technické podmienky a inštalovaný výkon zariadení na výrobu

tepla, čo je splnené predloženým znaleckým posudkom. Podľa názoru žalobcu sa žiadne iné podmienky
v tomto prípade neaplikujú. Preto zastával názor, že je právny základ daný, pričom žalobca zotrval
v konaní na svojich predchádzajúcich vyjadreniach.

7. Žalovaný v konaní zastával názor, že vykonané dokazovanie v postačujúcej miere odôvodňuje právny

názor, že areál žalovaného nie je na vymedzenom území, a že žalovaný neporušil ustanovenie §
21 ods. 3 zákona o tepelnej energetike, a teda nie je právny základ nároku žalobcu daný, pričom
okrem vyjadrenia ÚRSO je v spise založené aj rozhodnutie Slovenskej obchodnej inšpekcie, zároveň
rozhodnutie príslušného stavebného úradu, ktoré sú v spojení so záväzným stanoviskom mesta Nová
Dubnica potvrdením žalovaného, že ním budovaný objekt sa nenachádza vo vymedzenom území.

Žalovaný tiež poukazoval na svoje predchádzajúce podania a vyjadrenia.

8. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi a s odkazom na zrušujúce uznesenie
Krajského súdu v Trenčíne považoval za nesporné, že žalobca je na základe rozhodnutia ÚRSOdržiteľom Povolenia č. 2006T 0161 na výrobu tepla a rozvod tepla na vymedzenom území, ktoré je
určené v Prílohe č. 2 uvedeného rozhodnutia, a tiež, že žalovaný na základe stavebného povolenia
vydanéhomestomNováDubnicadňa14.1.2016postavilnapozemkochvk.ú.A.B.stavbu–Priemyselný

areál Daejung Nová Dubnica.

9. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca sa domáha žalobou
náhrady ušlého zisku, ktorý mu bol spôsobený porušením povinnosti žalovaného upravenej v § 21 ods.
3 zákona o tepelnej energetike, a to pokryť projektovú ročnú spotrebu tepla žalovaného od žalobcu.

10. Podľa názoru súdu prvej inštancie bolo podstatným z hľadiska posúdenia dôvodnosti uplatneného
nároku žalobcu vo vzťahu k žalovanému, či stavba žalovaného bola postavená práve na vymedzenom
území žalobcu v súlade s ustanoveniami zákona o tepelnej energetike. Pri posúdení predmetnej otázky
okresný súd viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 391 ods. 1 CSP vychádzal z listinných
dokladovpredloženýchstranamisporu.SúdvychádzalpredovšetkýmzPrílohyč.2krozhodnutiuÚRSO.

Uviedol, že vymedzeným územím je v zmysle § 2 písm. q) zákona o tepelnej energetike územie, na
ktorom sa dodávateľovi ukladá povinnosť distribúcie a dodávky tepla. Súd uviedol, že toto územie
určuje práve ÚRSO, ktorý jediný mohol vydať aj vydal žalobcovi povolenie č. 2006T 0161 na výrobu
tepla a rozvod tepla s miestom podnikania a technickým popisom tepelných zariadení uvedených
v Prílohe č. 1 a na vymedzenom území uvedenom v Prílohe č. 2 predmetného rozhodnutia, ktorým

je mesto Nová Dubnica. Súd poukázal na stanovisko ÚRSO zo dňa 16.05.2018, ktoré predstavuje
odpoveď na žiadosť Slovenskej obchodnej inšpekcie, kde samotný ÚRSO uviedol: „že vymedzené
územie – Príloha č. 2 k povoleniu na podnikanie v tepelnej energetike – grafické zakreslenie sústavy
tepelných zariadení z Prílohy č. 1, je určené zariadeniami a nie plochou...“. Súd konštatoval, že je
síce pravdou, že stavba žalovaného bola postavená v súlade so stavebným povolením na pozemkoch

C-KN parc.č. XXX/X, XXX/XX E. XXX/XX, nachádzajúcich sa v k.ú. A. B., ktorého celá plocha je
zakreslená v Prílohe č. 2 k rozhodnutiu ÚRSO, avšak podľa názoru okresného súdu to bez ďalšieho
samo o sebe neznamená, že stavba žalovaného sa nachádza na vymedzenom území podľa zákona
o energetike tak, ako dôvodil žalobca. Súd uviedol, že vymedzené územie podľa zákona o tepelnej
energetike nie je zhodné s katastrálnym územím mesta Nová Dubnica. Súd tiež poukázal na to, že

ÚRSO v predmetnom stanovisku tiež uviedol, že „Ak v danom území výrobca tepla nemá technologické
zariadenie na výrobu a rozvod tepla, nemôže od plánového objektu nikto vyžadovať, aby sa pripojil
k zdroju tepla. Ak teda napr. v katastrálnom území A. B. má vymedzené územie TERMONOVA a.s., ale
ho má vymedzené konkrétnych technologickým zariadením na výrobu a rozvod tepla, ktoré neumožňuje
pripojenie plánového objektu spotrebiteľa (nemá natiahnuté rúry až k pozemku, na ktorom sa má

vybudovať nový objekt spotreby), nemožno aplikovať ustanovenie § 21 ods. 3 o povinnom odbere tepla.

11. Z uvedeného podľa súdu prvej inštancie vyplýva, že ÚRSO, ktorý vydal Prílohu č. 2 k rozhodnutiu
ÚRSO potvrdil, že vymedzené územie k povoleniu na podnikanie v tepelnej energetike je určené
zariadeniami. Toto územie v žiadnom prípade nemožno stotožniť s celou plochou zakreslenou v Prílohe

č. 2 k takémuto povoleniu, nakoľko technologické zariadenia žalobcu sa nachádzajú len v určitej časti
celého zakresleného územia. Keďže samotný ÚRSO, ktorý vydáva povolenie na podnikanie v tepelnej
energetike takto zadefinoval vymedzené územie podľa zákona o tepelnej energetike, súd vychádzal
z jeho záveru. Pokiaľ žalobca namietal v konaní, že predmetný úrad nie je oprávnený vykladať záväzným
spôsobom zákony, súd mal za to, že práve tento úrad môže definovať vymedzené územie, keďže

prílohou každého povolenia na podnikanie v oblasti energetiky alebo k jeho zmene, je príloha, ktorej
súčasťou je mapa, na akom území je ten ktorý subjekt ako držiteľ takéhoto povolenia oprávnený
podnikať.

12. Súd vzhľadom na vykonané dokazovanie konštatoval, že v čase plánovania vybudovania objektu

žalovaného, žalobca nemal k dispozícii také technologické zariadenia na výrobu a rozvod tepla, na ktoré
by sa žalovaný mohol napojiť. Táto skutočnosť v konaní nebola sporná. Keďže pripojenie plánového
objektužalovanéhoktechnologickýmzariadeniamžalobcunebolomožné,podľanázoruokresnéhosúdu
nebolo možné od žalovaného požadovať, aby sa k zdroju tepla od žalobcu pripojil, a preto ani nemožno
aplikovať ustanovenie § 21 ods. 3 zákona o tepelnej energetike. Na základe uvedeného súd dospel

k záveru, že stavba žalovaného sa nenachádza na vymedzenom území v zmysle zákona o tepelnej
energetike, a tým nebola splnená prvá zákonná podmienka ustanovenia § 21 ods. 3 zákona o tepelnej
energetike, a to vybudovanie objektu na vymedzenom území. Súd tiež uviedol, že uvedené potvrdzujeaj záver kontroly vykonanej Slovenskou obchodnou inšpekciou, ktorá nemala za preukázané, že v čase
projektovania novej budovy – priemyselný areál B., sa tento nachádzal na vymedzenom území žalobcu.

13. Pokiaľ žalobca namietal, že pri určovaní, či stavba žalovaného sa nachádza na vymedzenom
území žalobcu, je potrebné vychádzať z rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne, sp.zn. 13S 76/2015,
potvrdeného rozhodnutím NS SR, sp.zn. 4Sžk/2/2016, súd konštatoval, že v žalobcom predložených
rozhodnutiach mali súdy za to, že výrobno-obchodný areál nachádzajúci sa v bezprostrednej blízkosti
stavby žalovaného bol postavený na vymedzenom území žalobcu v zmysle § 2 písm. q) zákona

o tepelnej energetike. S odkazom na zrušujúce uznesenie krajského súdu, že krajský súd v konaní sp.zn.
13S 76/2015 v odôvodnení rozhodnutia, ktorým bolo konanie zastavené len skonštatoval skutočnosti,
ktoré vo svojom konaní nedokazoval a nebolo z odôvodnenia rozhodnutia zrejmé, ako dospel k týmto
tvrdeniam, či to neboli len prevzaté tvrdenia strany sporu, súd z tohto rozhodnutia pri opätovnom
posudzovaní nároku žalobcu nevychádzal a ani sa ním neriadil, nakoľko pre neho nebol záväzný, keďže
samotný odvolací súd bol toho názoru, že predmetom konania na Krajskom súde v Trenčíne pod sp.zn.

13S 76/2015 nebola otázka, či sa stavba, ktorá sa nachádza v tesnej blízkosti stavby žalovaného,
nachádza na vymedzenom území, resp. otázka, čo je vymedzené územie v zmysle § 2 písm. q) zákona
o tepelnej energetike.

14. Keďže súd dospel k záveru, že žalovaný pri vybudovaní stavby neporušil ustanovenie § 21 ods.

3 zákona o tepelnej energetike, podaná žaloba je podľa názoru okresného súdu nedôvodná, a preto
súd žalobu zamietol. Súd tiež konštatoval, že nepristúpil k ďalšiemu dokazovaniu opodstatnenosti
žalovaného peňažného nároku žalobcu, nakoľko to považoval za nadbytočné a nehospodárne. Žalobca
na pojednávaní dňa 20.01.2023 opätovne navrhol znalecké dokazovanie, avšak po vyslovenom
predbežnom právnom posúdení, kedy súd uzavrel, že areál žalovaného sa na vymedzenom území

žalobcu nenachádza, žalobca na tomto navrhnutom dokazovaní už netrval.

15. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a úspešnému žalovanému priznal voči
žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

16. Proti rozsudku v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu podal odvolanie žalobca, ktorý
odvolanie podal z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d) a h) CSP.

17. Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a zároveň aby priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu

100 %.

18. Žalobca v podanom odvolaní zhrnul podstatu žaloby tak, ako ju uvádzal už pred súdom prvej
inštancie, pričom zdôraznil, že inštitút tzv. povinného odberu tepla je odrazom energetickej politiky
Slovenskej republiky a Európskej únie. Tvrdil, že povinným odberom tepla nedochádza k zbytočnému

mareniu zostatkového tepla z výroby elektriny, ale k jeho efektívnemu umiestneniu. Využívané sú
obnoviteľné zdroje energie, neznečisťuje sa životné prostredie skleníkovými plynmi, najmä CO2,
z pohľadu energetickej bezpečnosti sa využívajú zásadne domáce energetické suroviny. Odberom inak
mareného tepla sa zlacňuje cena dodávaného tepla aj ďalším konečným spotrebiteľom tepla napojeným
do systému účinného centralizovaného zásobovania teplom.

19. V samotných odvolacích dôvodoch žalobca uviedol, že z bodu 14. odôvodnenia rozsudku
vyplýva, že pre súd prvej inštancie bolo podstatným dôvodom pre posúdenie dôvodnosti uplatneného
nároku žalobcu zistený stav, či stavba žalovaného postavená na základe stavebného povolenia
vydaného mestom Nová Dubnica pod VÚPaD/2599/2015/Sá zo dňa 14.01.2016 bola postavená na

tzv. vymedzenom území žalobcu v zmysle zákona o tepelnej energetike. Žalobca poukázal na § 2
písm. q) zákona o tepelnej energetike, podľa ktorého je vymedzeným územím územie, na ktorom sa
dodávateľovi ukladá povinnosť distribúcie a dodávky tepla. Toto územie určuje rozhodnutím ÚRSO, ktorý
vydal žalobcovi povolenie č. 2006T 061 v roku 2006 na výrobu tepla a rozvod tepla, ktorého Prílohou
č. 2 je určené vymedzené územie žalobcu.

20. Súd prvej inštancie však dospel k záveru, že stavba žalovaného sa nenachádza na vymedzenom
území žalobcu a z toho dôvodu žalobu žalobcu zamietol. Žalobca nesúhlasí s názorom a postupom súdu
prvej inštancie a tvrdí, že zo žiadneho právneho predpisu, ani z rozhodnutia ÚRSO č. 2006T 0161 navýrobu tepla a rozvod tepla pre žalobcu, ktorého Prílohou č. 2 je určené vymedzené územie žalobcu
nevyplýva, že tzv. vymedzené územie by malo byť vymedzené zariadeniami a nie plochou. Naopak,
vymedzené územie žalobcu je jednoznačne definované Prílohou č. 2 rozhodnutia ÚRSO ako konkrétne

hranicami vyznačené územie, teda je vymedzené plochou. Namiesto toho, aby súd prvej inštancie
rešpektoval právoplatné rozhodnutie ÚRSO, odignoroval ho a namiesto právoplatného rozhodnutia
orgánov verejnej správy uprednostnil nejaký komentár, resp. názor ÚRSO uvedený v stanovisku
zo dňa 16.05.2018. Žalobca má za to, že takýto názor ÚRSO nemá oporu v žiadnom právnom
predpise, ani v samotnom vlastnom rozhodnutí ÚRSO č. 2006T 0161, ktorým je i ÚRSO samo viazané.

Žalobca má tiež za to, že súd prvej inštancie tiež nerešpektoval názor NS SR ohľadom výkladu
pojmu „vymedzené územie“. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp.zn. 4Sžk 2/2016 zo
dňa 12.12.2017, ktorým potvrdilo rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne, sp.zn. 13S 76/2015 zo dňa
29.06.2016 pojem „vymedzené územie“ jasne vysvetlil. Najvyšší súd Slovenskej republiky judikoval
v spore medzi mestom Nová Dubnica TERMONOVA a.s., že „výrobno-obchodný areál TUBASPOL sa
nachádza na vymedzenom území TERMONOVA, a.s. v zmysle § 2 písm. q) zákona č. 657/2004 Z.z.,

a to bez ohľadu, či sú na tomto území vybudované verejné rozvody tepla“. Potvrdil tak názor Krajského
súdu v Trenčíne, ktorý k výkladu pojmu „vymedzené územie“ uviedol, že „pokiaľ ide o posúdenie, či
v danom prípade sa jedná o vymedzené územie, krajský súd poukazuje na rozhodnutie Úradu pre
reguláciu sieťových odvetví zo dňa 22.01.2008, na základe ktorého sa žalobca stal držiteľom povolenia
na výrobu a rozvod tepla pre vymedzené územie mesto Nová Dubnica. Z uvedeného vyplýva, že stavby

– Výrobno-obchodný areál TUBASPOL sa nachádza na vymedzenom území v zmysle § 2 písm. q)
zákona č. 657/2004, a to bez ohľadu, či sú na tomto území vybudované verejné rozvody tepla“.

21. Žalobca tiež uviedol, že pokiaľ niekto tvrdí, že vymedzené územie má byť určené zariadeniami,
potom kladie otázku v akej vzdialenosti od rozvodov tepla je ešte údajne vymedzené územie a v akej

už nie? Podľa žalobcu aj tento fakt preukazuje nelogickosť a nezmyselnosť záveru o takomto spôsobe
vymedzenia územia.

22. Ďalej žalobca uviedol, že žalobca v konaní predložil listy vlastníctva preukazujúce, že žalovaný sa
nachádzavúzemívymedzenomPrílohouč.2rozhodnutiaÚRSOč.2006T0161.Tátoskutočnosťnebola

medzi stranami ani sporná.

23. Podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie zjavne nerešpektoval zákon o tepelnej energetike,
nerešpektoval jasný obsah právoplatného rozhodnutia ÚRSO č. 2006T 0161 a právny názor NS SR
k výkladu § 2 písm. q) zákona č. 657/2004 o tepelnej energetike. Namiesto týchto prameňov práva

a dôkazov si do ďalšieho kritického hodnotenia osvojil výlučne komentár ÚRSO a na ňom založil
rozhodnutie o zamietnutí žaloby. Takýto postup súdu prvej inštancie nemožno z pohľadu žalobcu
hodnotiť inak ako zjavne svojvoľné, účelové a arbitrárne konanie a prekrúcanie práva.

24. Za arbitrárny a svojvoľný záver súdu považuje žalobca záver v bode 16. odôvodnenia rozsudku.

25. Zároveň žalobca uviedol, že z pohľadu ochrany životného prostredia dochádza konaním žalovaného
k znečisťovaniu životného prostredia nedôvodným zvyšovaním emisií skleníkových plynov, najmä CO2
do atmosféry a tým k bezprecedentnému nerešpektovaniu kľúčových medzinárodných a vnútroštátnych
právnych noriem regulujúcich ochranu ovzdušia, predovšetkým vo vzťahu k zamedzeniu ďalšieho rastu

globálneho otepľovania atmosféry. Žalobca uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie javí známky
prekrúcania práva a dáva signál, že Slovenská republika nemá záujem na ochrane životného prostredia
svojich obyvateľov, ani na ochrane oprávnených ekonomických záujmov konečných spotrebiteľov
tepla, ku ktorému by došlo v dôsledku povinného pripojenia žalovaného do systému centralizovaného
zásobovania teplom žalobcu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je odkazom všetkým, že nie je potrebné

rešpektovať ústavné právo na ochranu životného prostredia garantované v čl. 44 a ani zákon o tepelnej
energetike a s nimi spojený verejný záujem.

26. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril prostredníctvom právneho zástupcu žalovaný podaním zo dňa
04.04.2023, v ktorom navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne

správnypotvrdil.Zároveňžiadalpriznaťžalovanémunáhradutrovodvolaciehokonaniavrozsahu100%.27. Žalovaný vo vyjadrení uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za vecne správny a zákonný
a námietky voči vecnej správnosti tohto rozsudku uvádzané žalobcom v podanom odvolaní považuje za
nedôvodné a za úplne nepravdivé a vo svojej podstate opäť za účelové a zmätočné.

28. Žalovaný je názoru, že žalobca neuvádza vo svojom odvolaní žiadnu takú právne relevantnú
námietku, ktorá by mohla spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku alebo odôvodniť
iné rozhodnutie vo veci samej. Všetky žalobcom uvedené námietky súd prvej inštancie riadne
vyargumentoval a skutočnosť, že žalobca sa s touto argumentáciou nestotožňuje, ešte neznamená, že

rozhodnutie súdu prvej inštancie je nesprávne.

29. Žalovaný sa absolútne nestotožňuje s námietkou žalobcu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je
založené na nesprávnom právnom posúdení veci. Žalovaný pri výstavbe svojho priemyselného areálu
žalobcom tvrdené ustanovenie § 21 ods. 3 zákona o tepelnej energetike neporušil, a preto rozhodnutie
súdu prvej inštancie je v tomto smere vecne správne a úplne zákonné.

30. Žalovaný tak, ako už uviedol v konaní pred súdom prvej inštancie zopakoval, že nebol účastný
konania na Krajskom súde v Trenčíne pod sp.zn. 11S 76/2015, a teda voči nemu nie je toto rozhodnutie
žiadnymspôsobomzáväznéaaninemoholargumentačnezasiahnuťdovývojanázorusenátuKrajského
súdu v Trenčíne. Okrem toho, právny názor vyjadrený v jednom rozhodnutí správneho senátu, jedného

súdu, nie je právne záväzný pre iné súdy, pre iné senáty a ani pre iné konania. Zároveň správny senát
Krajského súdu v Trenčíne pre konštituovanie svojho právneho názoru nemal všetky potrebné podklady
a vychádzal len z obmedzeného rozsahu dokazovania v zmysle predmetu jeho správneho konania.
V tomto smere mu objektívne chýbalo najmä stanovisko Úradu pre reguláciou sieťových odvetví zo
dňa 16.05.2018, ktorý Úrad je jediný oprávnený vydávať povolenie na podnikanie v tepelnej energetike,

vrátane mapy vymedzeného územia. Uvedený úrad v roku 2018 vo svojom stanovisko zreteľne vysvetlil
a v podstate zadefinoval, čo sa rozumie pod pojmom vymedzené územie. K rovnakému názoru dospel
aj Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací v tejto veci vo svojom zrušovacom uznesení č.k. 16Cob
30/2021- 239 zo dňa 29.09.2022.

31. Žalovaný pre úplnosť dodal, že uvedené stanovisko ÚRSO zo dňa 16.05.2018, ktoré je súčasťou
pripojeného originálu spisu Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie č. ET/0225/03/2018, a ktoré
bolo oboznámené aj súdom prvej inštancie v tomto konaní uvádza, že „Pojem vymedzené územie podľa
§ 2 písm. q) zákona a pojem povinný odber tepla podľa § 21 ods. 3 zákona nemožno vykladať paušálne,
ani univerzálnym stanoviskom. Výklad týchto pojmov realizuje orgán aplikácie práva, v tomto prípade

Úrad v tom ktorom konaní individuálne na základe skutkových okolností toho ktorého konania, bez
ohľadu na to, o aké katastrálne územie a akého výrobcu tepla sa jedná.

32. Podľa § 7 ods. 2 písm. i) v povolení vydanom právnickej osobe sa uvedie stručný technický popis
sústavy tepelných zariadení, na ktorých môže podnikať, a ich výkonové hodnoty. Technický popis

sústavy tepelných zariadení je uvedený v Prílohe č. 1 k povoleniu na podnikanie v tepelnej energetike.

33. Vzhľadom na uvedené Úradom pre reguláciu sieťových odvetví je vymedzené územie – Príloha č.
2 k povoleniu na podnikanie v tepelnej energetike – grafické zakreslenie sústavy tepelných zariadení
z prílohy č. 1, je určené zariadeniami a nie plochou. Držiteľ povolenia má zariadenia vo vlastníckom

vzťahu alebo inom obdobnom právnom vzťahu, preto by sa nemali vyskytovať súčasne rovnaké
zariadenia v dvoch povoleniach.

34. V Prílohe č. 2 povolenia na podnikanie v tepelnej energetike je zakreslené technologické zariadenie
výrobcu tepla v konkrétnom katastrálnom území. To však neznamená, že v danom katastrálnom území

má ktorýkoľvek výrobca monopol. V danom katastrálnom území môže mať umiestnené technologické
zariadenieajinývýrobcatepla.Takátosituáciasaobvyklevyskytujevoväčšíchmestách,kdevrovnakom
katastrálnom území mesta môžu byť umiestnené viaceré teplárne alebo technologické zariadenie na
výrobu alebo rozvod tepla rôznych výrobcov tepla.

35. Vymedzené územia podľa § 2 písm. q) zákona rôznych výrobcov v tom istom katastrálnom území
sa teoreticky môžu dotýkať, alebo aj prekrývať, resp. v jednom katastrálnom území alebo viacerých
katastrálnych územiach môžu mať vymedzené územia podľa § 2 písm. q) zákona viacerí výrobcovia
tepla.36. Ak má na vymedzenom území umiestnené technologické zariadenie na výrobu a rozvod tepla nejaký
výrobca tepla a súčasne splnené podmienky stanovené § 21 ods. 3 zákona, mal by sa plánovaný nový

objekt spotreby tepla pokrývať prednostne od dodávateľa tepla, ktorý má v danom území umiestnené
zariadenie na výrobu a rozvod tepla.

37. Ak však v danom území výrobca tepla nemá technologické zariadenie na výrobu a rozvod
tepla, nemôže od plánovaného objektu nikto vyžadovať, aby sa pripojil k zdroju tepla. Ak teda napr.

v katastrálnom území A. B. má vymedzené územie TERMONOVA, a.s., ale ho má vymedzené
konkrétnym technologickým zariadením na výrobu a rozvod tepla, ktoré neumožňuje pripojenie
plánovaného objektu spotreby tepla (napr. nemá natiahnuté rúry až k pozemku, na ktorom sa má
vybudovať nový objekt spotreby), nemožno aplikovať § 21 ods. 3 o povinnom odbere tepla“.

38. Podľa žalovaného teda neobstojí argumentácia žalobcu v konaní, že ÚRSO nie je oprávnený

vykladať záväzným spôsobom zákony, a preto súd nemôže na toto stanovisko ÚRSO prihliadať.
Žalovaný k tomu uviedol, že kto iný je povolanejší na ozrejmenie rozsahu povolenia na podnikanie
v tepelnej energetike ako orgán, ktorý ho sám vydáva. Veď práve tento orgán vydáva ku každému
povoleniu alebo jeho zmene aj mapu ako Prílohu č. 2, aby bolo zrejmé, na ktorých častiach územia
môže žalobca podnikať.

39. V danom prípade v areáli žalovaného žalobca nielenže nemal a nemá vybudované rozvody tepla
k pozemku žalovaného, ale dokonca ani do jeho blízkosti. Žalovaný sa tak ani teoreticky nemal
ako pripojiť do sústavy zariadení žalobcu, keďže žiadne zariadenie nebolo žalobcom vybudované
do blízkosti pozemku žalovaného, na ktorom sa projektovala stavba. Zároveň je faktom, že rozvody

žalobcu k pozemku žalovaného by museli viesť cez niekoľko pozemkov rôznych vlastníkov. Je však
povinnosťou žalobcu tieto technologické zariadenia budovať tak, aby jednotlivé subjekty mali aspoň
teoretickú možnosť na svojom pozemku vybudovať si prípojku k rozvodu žalobcu a na tento sa napojiť.
V čase projektovania stavby žalovaného však takáto možnosť nebola, čo potvrdil stavebný úrad, Úrad
pre reguláciu sieťových odvetví a aj Slovenská obchodná inšpekcia. Argumentácia žalobcu v podanom

odvolaní, že táto otázka údajne je sporná, je tak čisto podľa žalovaného účelová. Žalovaný tiež uviedol,
žebolopotvrdenéajstavebnýmúradom,žežalobcavybudované rozvodynemalasámžalobcavkonaní
túto skutočnosť ani nespochybňoval. Dokonca sám žalobca tvrdil, že tieto rozvody si mal dobudovať
žalovaný. Argumentácia žalobcu je teda nedôvodná, nakoľko žalovaný buduje stavbu a rozvody na
svojom pozemku, nie je subjektom, ktorý mal právo na cudzích pozemkoch budovať rozvody a nie

je subjektom, ktorému by ÚRSO vydávalo povolenie na technologické zariadenia, ako je to v prípade
žalobcu. Žalovaný buduje prípojky na hranicu svojho pozemku. Napojenie na existujúce rozvody plynu,
vody alebo kanalizácie, či elektriny realizujú dodávatelia týchto energií zo svojich existujúcich rozvodov
k rozvodom na pozemku žalovaného. Bolo preto povinnosťou žalobcu mať technologické zariadenia tak
postavené alebo tak pripravené, aby sa žalovaný mohol reálne do prípadných rozvodov tepla pripojiť.

Preto považuje argumentáciu o centimetroch či metroch v podanom odvolaní za detinskú. Podľa
žalovaného je faktom, že žalobca neurobil v tomto smere nič.

40. Zároveň žalovaný poukázal na to, že pri budovaní a rozširovaní technológii žalobcu sa vždy pre
priznanie rozsahu, typu alebo počtu technologických zariadení (rozvodov) žalobcu vydáva ÚRSO-m

Zmena povolenia aj s novou Prílohou č. 2 (mapou). Aj v konaní pred súdom prvej inštancie bolo
oboznámené,žeužalobcusavdôsledkuzmientechnologickýchzariadeníarozvodovjednáužnajmenej
o zmenu č. 20. Tieto zmeny súvisia práve so zmenou rozsahu technologických zariadení žalobcu. Pokiaľ
by teda malo byť ako vymedzené územie celé katastrálne územie, nebol by dôvod vydávať zakaždým
nové mapy ako prílohy Zmeny povolenia na podnikanie v tepelnej energetike.

41. Podľa názoru žalovaného jediné správne a absolútne logické je len také vysvetlenie vymedzeného
územia, ktoré vymedzené územie definuje ako územie, na ktorom reálne môže dodávateľ dodávať ním
vyrobené teplo. V čase vypracovania projektu na stavbu žalovaného, ako aj v čase stavebného konania
všakžalobcanebolreálnespôsobilýzabezpečiťžalovanémudodávkuteplažiadnymspôsobom.Žalobca

nedisponoval rozvodmi tepla, na ktoré by sa žalovaný mohol napojiť.

42. Zároveň podľa žalovaného jediné správne a absolútne logické je len také vysvetlenie pojmu
povinnosti napojenia sa na rozvody tepla, ktoré ukladá povinnosť pripojiť sa k rozvodom tepla žalobcuvyvedením k pozemku žalovaného. Okrem toho pri výstavbe areálu sa žalovaný dôsledne riadil aj
rozhodnutiami príslušných správnych orgánov. Vo vzťahu k splneniu povinnosti uvedenej v § 21 ods.
3 zákona o tepelnej energetike bolo pre žalovaného záväzné Rozhodnutie mesta Nová Dubnica

č. 46/2016 zo dňa 18.01.2016, právoplatné dňa 08.01.2016, ktorým mesto Nová Dubnica vydalo
záväzné stanovisko mesta o súlade navrhovanej výstavby sústavy tepelných zariadení s celkovým
inštalovaným výkonom do 10 MW s koncepciou rozvoja obce v oblasti tepelnej energetiky. Mesto v tomto
záväznom stanovisku potvrdilo žalovanému, že ním budovaný objekt sa nenachádza na vymedzenom
území. Následne rozhodnutím mesta Nová Dubnica č. 3257/2016 zo dňa 08.06.2016, právoplatným

dňa 08.06.2016 bolo kolaudačným rozhodnutím povolené žalovanému užívať stavbu a výslovne bolo
uvedené, že stavebný úrad zistil, že stavba je uskutočnená v súlade s § 81 ods. 1 stavebného zákona,
jej užívaním nie sú ohrozené záujmy chránené stavebným zákonom a predpismi vydanými na jeho
realizáciu a osobitnými predpismi.

43. Žalovaný tvrdí, že z jeho strany nedošlo k porušeniu žiadneho zákona, a teda žalovaný nemal

povinnosť odoberať teplo od žalobcu.

44. Žalobca sa nezmieril s nepotvrdením svojho monopolného postavenia dodávateľa tepla pre celé
katastrálne územie bez ohľadu na ním reálne vybudované rozvody a podal podnet na Slovenskú
obchodnú inšpekciu, aby sa dôsledne prešetrilo dodržiavanie zákona o tepelnej energetike žalovaným.

Nazákladetohtopodnetusavmesiacoch3/2018až7/2018užalovanéhovykonalarozsiahlaapodrobná
kontrola zo strany Slovenskej obchodnej inšpekcie. Originál spisu z tejto kontroly bol súdom prvej
inštancie vyžiadaný, v konaní bol oboznámený a je pripojený k súdnemu spisu. Táto kontrola bola
výslovne zameraná na dodržiavanie ustanovení zákona o tepelnej energetike, a to § 21 ods. 3. Zo
záveru prešetrenia podnetu žalobcu vyplýva, že Slovenská obchodná inšpekcia konštatuje, že nie je

preukázané, že v čase projektovania novej budovy Priemyselný areál Daejung sa tento nachádzal na
vymedzenom území podávateľa podnetu – žalobcu.

45. Žalovaný tiež poukázal na pripojený a súdom prvej inštancie oboznámený spis Inšpektorátu
Slovenskej obchodnej inšpekcie ET/0226/03/2018, z ktorého vyplývajú jasné dôkazy, ktoré podporujú

správnosť právneho názoru súdu prvej inštancie v odvolaní napadnutom rozsudku, že stavba
žalovaného sa nenachádza vo vymedzenom území, a teda nebolo jeho povinnosťou riadiť sa
ustanovením § 21 ods. 3 zákona o tepelnej energetike.

46. Podľa názoru žalovaného zo stratégie odvolania žalobcu vyplýva, že žalobca vo vzťahu

k žalovanému chce si vynútiť úhradu „za neodobratie“ tovaru, ktorý žalobca údajne aj tak „vyrobil“,
a keďže ho nemal komu dodať, tak ho zmaril a za to žiadal od žalovaného „ušlý zisk“. Podľa žalovaného
je táto konštrukcia absurdná, ako aj samotná žaloba, ktorá pod rúškom ochrany životného prostredia
sleduje výlučne zištný cieľ žalobcu.

47. Podľa žalovaného vo svojej právnej odvolacej argumentácii žalobca stále opomína jednu podstatnú
vec, a to, že aj keby bol býval vyrobil teplo (čo žalovaný rozporoval a žalobca nepreukázal), ktoré by
mohol (reálne aj technicky) dodať práve a výlučne žalovanému, toto nemal ako žalovanému dopraviť,
pretože k žalovanému neviedli v danom čase žiadne žalobcove rozvody tepla.

48. Žalobca sa písomne k vyjadreniu žalovaného nevyjadril.

49. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa ustanovenia § 34 zákona č. 160/2015
Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie v rozsahu danom ustanovením §
379 CSP, rešpektujúc viazanosť odvolacími dôvodmi podľa ustanovenia § 380 ods. 1 CSP, nenariadil

pojednávanie, pretože nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, pričom dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdil podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP.

50. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.51.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

52. Podľa § 383 CSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.

53. V preskúmavanej veci krajský súd nezistil dôvod k tomu, aby zo strany odvolacieho súdu došlo

k zopakovaniu alebo doplneniu dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie. V danom prípade
preto vychádzal zo skutkového zistenia zisteného súdom prvej inštancie. Po preskúmaní veci na
základe podaného odvolania žalobcom dospel krajský súd k záveru, že súd prvej inštancie zistil
v dostatočnom rozsahu skutkový stav veci potrebný pre rozhodnutie, vykonané dôkazy vyhodnotil
v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 CSP a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil podľa
ustanovenia § 220 ods. 2 CSP. S dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie sa krajský súd stotožňuje

a v podrobnostiach na tieto dôvody odkazuje.

54. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca si žalobou doručenou okresnému súdu dňa 19.03.2018
uplatnil proti žalovanému náhradu škody spolu s príslušenstvom v sume, ktorá bude žalobcom presne
vyčíslená v súdnom konaní na základe súdom vyžiadaných informácií a listín v zmysle čl. IV. žaloby.

Následne podaním zo dňa 30.04.2018 na základe výzvy súdu žalobca upravil žalobný petit tak, že
žiadal žalovanému uložiť povinnosť zaplatiť žalobcovi 129.465,55 Eur s úrokom z omeškania vo
výške 8 % ročne zo sumy 129.465,55 Eur od 01.02.2018 do zaplatenia a zároveň si uplatnil nárok na
náhradu trov konania. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní vo veci rozhodol rozsudkom č.k.
37Cb/88/2018-162 zo dňa 27.08.2021, ktorým žalobu zamietol a priznal žalovanému nárok na náhradu

trov konania v rozsahu 100 %. Okresný súd dospel k záveru, že nemal preukázaný vznik nároku žalobcu
na náhradu škody, pričom v otázke, či sa stavba žalovaného nachádza na vymedzenom území žalobcu,
vychádzalzrozhodnutiaKrajskéhosúduvTrenčíne,č.k.13S76/2015,ktorébolopotvrdenérozhodnutím
NS SR, č.k. 4Sžk 2/2016 a tiež vychádzal z Prílohy č. 2 k rozhodnutiu ÚRSO a mal za to, že stavba
žalovaného sa nachádza na vymedzenom území. Následne odvolací Krajský súd v Trenčíne rozsudok

súdu prvej inštancie uznesením č.k. 16Cob/30/2021-239 zo dňa 29.09.2022 zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie z dôvodu, že nie všetky skutkové zistenia ustálené súdom prvej inštancie
majú oporu vo vykonanom dokazovaní, sú predčasné a tým aj nesprávne, čo pri hodnotení dôkazov
vyústilo do nesprávneho právneho záveru o splnení všetkých zákonných podmienok stanovených v § 21
ods. 3 zákona č. 657/2004 Z.z. Súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu prioritne

riešil otázku, či sa stavba žalovaného nachádza na vymedzenom území žalobcu v zmysle zákona č.
657/2004 Z.z. a vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že v čase plánovania vybudovania objektu
žalovaného žalobca nemal k dispozícií také technologické zariadenia na výrobu a rozvod tepla, na ktoré
by sa žalovaný mohol napojiť, čo v konaní nebolo sporné, a preto nie je možné aplikovať ustanovenie
§ 21 ods. 3 zákona č. 657/2004 Z.z., z čoho súd prvej inštancie dospel k záveru, že stavba žalovaného

sa nenachádza na vymedzenom území v zmysle zákona č. 657/2004 Z.z., a preto žalobu napadnutým
rozsudkom ako nedôvodnú zamietol.

55. Podľa § 2 písm. b) zákona č. 657/2004 Z. z., výrobcom tepla fyzická osoba alebo právnická osoba,
ktorávyrábateplonaúčeljehopredajaaktorájedržiteľompovolenianavýrobuteplapodľatohtozákona,

56. Podľa § 2 písm. d) zákona č. 657/2004 Z. z., dodávateľom fyzická osoba alebo právnická osoba,
ktorá je držiteľom povolenia na výrobu tepla, výrobu tepla a rozvod tepla alebo rozvod tepla alebo sa na
ňu vzťahuje oznamovacia povinnosť podľa § 11 a ktorá dodáva teplo odberateľovi.

57. Podľa § 2 písm. q) zákona č. 657/2004 Z. z., vymedzeným územím územie, na ktorom sa
dodávateľovi ukladá povinnosť distribúcie a dodávky tepla.

58. Podľa § 7 ods. 2 zákona č. 657/2004 Z. z., v povolení vydanom právnickej osobe sa uvedie
a) obchodné meno,

b) identifikačné číslo,
c) sídlo,
d) meno a priezvisko zodpovedného zástupcu, jeho trvalý pobyt alebo pobyt a číslo osvedčenia o
odbornej spôsobilosti,e) sídlo organizačnej zložky zahraničnej právnickej osoby na území Slovenskej republiky, ak sa
povolenie vydáva takejto osobe,
f) rozsah predmetu podnikania, na ktoré sa vydáva povolenie,

g) doba začatia výkonu predmetu podnikania a doba platnosti povolenia,
h) miesto výkonu predmetu podnikania,
i) stručný technický popis sústavy tepelných zariadení, na ktorých môže podnikať, a ich výkonové
hodnoty,
j) vymedzené územie.

59. Podľa § 21 ods. 3 zákona č. 657/2004 Z. z., ak sa na vymedzenom území plánuje vybudovať
nový objekt spotreby tepla s projektovanou ročnou potrebou tepla vyššou ako 30 MWh a dodávateľ
na tomto vymedzenom území dodáva teplo z účinného centralizovaného zásobovania teplom, musí sa
projektovaná ročná potreba tepla prednostne pokryť od tohto dodávateľa, ak to umožňujú technické
podmienky a inštalovaný výkon zariadení na výrobu tepla.

60. Žalobca v podanom odvolaní namieta, že rozhodnutie okresného súdu je okrem iného arbitrárne
a nezákonné a nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie vysloveným v odôvodnení napadnutého
rozsudku.

61. K odvolacím námietkam žalobcu krajský súd uvádza, že arbitrárne súdne rozhodnutie je rozhodnutie,
ktoré je založené na svojvôli súdu, neopierajúce sa o zákon. K základným právam strany konania
obsiahnutým v práve na spravodlivý proces, patrí právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých
je rozhodnutie založené. V súvislosti s riadnym odôvodnením je potrebné uviesť, že vychádzajúc
z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (o.i.veci G.R. proti Š., rozsudok zo dňa

21.10.1999 týkajúci sa sťažnosti č. 30544/96, R.T. proti Š., rozsudok zo dňa 09.12.1994, týkajúci sa
sťažnosti č. 18390/91, V.D.H. proti H., rozsudok zo dňa 19.04.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 16034/90),
judikatúry Ústavného súdu SR (sp.zn. I.ÚS 226/03 zo dňa 12.05.2004, III.ÚS 209/04 zo dňa 23.06.2004,
sp.zn. III.ÚS 95/06 zo dňa 15.03.206, sp.zn.III.ÚS 260/06 zo dňa 23.08.2006, sp.zn. III.ÚS 36/2010 zo
dňa 04.05.2010, sp.zn. I.ÚS 114/08 zo dňa 12.06.2008), nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku

bola daná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť
podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolnosti každého prípadu. Ak však
súd v odôvodnení nereaguje na zásadnú, relevantnú námietku, súvisiacu s predmetom súdnej ochrany
prednesenú stranou sporu, je potrebné tento nedostatok považovať za prejav arbitrárnosti (svojvoľnosti).

62. Po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie
v odôvodnení rozsudku uviedol, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán
sporu, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov
vychádzal, ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil. Z uvedených dôvodov odvolací súd konštatuje,
že rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa zákonné požiadavky normované v § 220 CSP a nie je arbitrárny.

63. Z obsahu súdneho spisu odvolací súd ďalej konštatuje, že žalobca v podanom odvolaní uvádza
skutočnosti, ktoré uvádzal aj pred súdom prvej inštancie, a s ktorými sa okresný súd v napadnutom
rozsudku vysporiadal a náležitým spôsobom odôvodnil, prečo s názorom žalobcu nesúhlasí. Odvolací
súd konštatuje, že základnou námietkou žalobcu v podanom odvolaní je nesprávne posúdenie

skutočnosti,žepodľanázoruokresnéhosúdusastavbažalovanéhonenachádzanavymedzenomúzemí
v zmysle zákona č. 657/2004 Z.z., s čím žalobca nesúhlasí a poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu
v Trenčíne sp.zn. 13S 76/2015, ktoré bolo potvrdené rozhodnutím NS SR, sp.zn. 4Sžk 2/2016, z ktorých
rozhodnutí podľa žalobcu vyplýva, že výrobno-obchodný areál nachádzajúci sa v bezprostrednej
blízkosti stavby žalovaného bol postavený na vymedzenom území žalobcu v zmysle § 2 písm. q) zákona

č. 657/2004 Z.z.

64. Odvolací súd po preskúmaní žalobcom podaného odvolania dospel k záveru, že námietky žalobcu
sú nedôvodné, pričom odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s právnym názorom vysloveným
súdom prvej inštancie v napadnutom rozsudku, na ktorý v celom rozsahu odkazuje a na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozsudku dopĺňa, že pokiaľ žalobca v podanom odvolaní tvrdí, že pre určenie
vymedzeného územia je podstatná len Príloha č. 2 k rozhodnutiu ÚRSO, ktorý vydal žalobcovi povolenie
č. 2006T 061 v roku 2006 a nie je možné vychádzať z usmernenia ÚRSO zo dňa 16.05.2018,
ktorým ÚRSO dalo stanovisko – odpoveď k žiadosti SOI, tak s takýmto tvrdením žalobcu odvolací súdnesúhlasí. Poukazuje na to, že pokiaľ ÚRSO je orgánom oprávneným vydávať rozhodnutia – povolenia
dodávateľovi tepla, v ktorom určuje vymedzené územie dodávateľa tepla v zmysle zákona o tepelnej
energetike, tak práve tento orgán je oprávnený vykladať, čo považuje za vymedzené územie pri svojom

rozhodovaní. Pokiaľ teda ÚRSO v stanovisku zo dňa 16.05.2018 konštatoval, že vymedzené územie –
Príloha č. 2 k povoleniu na podnikanie v tepelnej energetike – grafické zakreslenie sústavy tepelných
zariadení z Prílohy č. 1, je určené zariadeniami a nie plochou..., súd prvej inštancie nepochybil, pokiaľ pri
rozhodovaní vo veci vychádzal z tohto stanoviska, ako aj z právneho názoru Krajského súdu v Trenčíne,
ako súdu odvolacieho, ktorý v tejto veci vyslovil pre súd prvej inštancie záväzný právny názor.

65. Odvolací súd zároveň poukazuje na samotné znenie ustanovenia § 21 ods. 3 zákona o tepelnej
energetike, z ktorého jednoznačne vyplýva, že ak sa na vymedzenom území plánuje vybudovať nový
objekt spotreby tepla s projektovanou ročnou spotrebou tepla vyššou ako 30MWh a dodávateľ na
tomto vymedzenom území dodáva teplo z účinného centralizovaného zásobovania teplom, musí sa
projektovaná ročná potreba tepla prednostne pokryť od tohto dodávateľa, ak to umožňujú technické

podmienky a inštalovaný výkon zariadení na výrobu tepla. Odvolací súd má za to, že pokiaľ žalobca
nemal vybudované rozvody tepla, na ktoré by sa žalovaný mohol napojiť až po hranicu jeho pozemku,
nemožno hovoriť o splnení podmienky, že to umožňujú technické podmienky. Žalovaný správne
namietal, že v blízkosti pozemku žalovaného sa nachádzajú pozemky vo vlastníctve tretích osôb, a teda
je technicky nereálne a nemožné, aby žalovaný sám na vlastné náklady cez tieto pozemky (na čo by

potreboval súhlas vlastníkov pozemku) sa napojil do zariadenia žalobcu. Odvolací súd teda nesúhlasí
s názorom žalobcu, že pokiaľ má vybudované svoje zariadenie na napojenie do tepelného zdroja vo
väčšej vzdialenosti od hranice pozemku objektu, ktorý je postavený ako nový objekt, by mal automaticky
povinnosť sa do zariadení žalobcu napojiť. Pokiaľ žalobca namieta, že súd prvej inšpekcie nerešpektoval
zákon o tepelnej energetike, s touto námietkou odvolací súd tiež nesúhlasí. Ako už bolo uvedené vyššie,

k napojeniu môže dôjsť len ak to umožňujú technické podmienky, čo v danom prípade splnené nebolo,
a preto nebolo povinnosťou žalovaného sa do zariadení žalobcu napojiť tak, ako ukladá zákon o tepelnej
energetike. Tento názor vyplýva aj zo stanoviska ÚRSO, a preto súd prvej inštancie vec správne právne
posúdil.

66. Pokiaľ žalobca v odvolaní namieta, že súd prvej inštancie nevychádzal z právneho záveru
vysloveného Krajským súdom v Trenčíne v konaní sp.zn. 13S 76/2015 zo dňa 29.06.2016 v spojení
s rozhodnutím NS SR, odvolací súd poukazuje na to, že z rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva,
z akých dôvodov k záverom z týchto rozhodnutí neprihliadol, pričom odvolací súd sa s odôvodnením
rozsudku v tejto časti v celom rozsahu stotožňuje a na toto odôvodnenie poukazuje. Z dôvodu

hospodárnosti odvolací súd považuje za nadbytočné opakovať tie isté skutočnosti, ktoré už sú uvedené
v napadnutom rozsudku.

67. Pokiaľ žalobca poukazuje na znečisťovanie životného prostredia zo strany žalovaného a na verejný
záujem spočívajúci v ochrane životného prostredia, odvolací súd dopĺňa, že pokiaľ žalobca argumentuje

pri uplatnení náhrady škody voči žalovanému ochranou životného prostredia, pričom žaloba o náhradu
škodyjeprostriedkomzabezpečeniaziskuprežalobcuaniepríjmovnazabezpečenieochranyživotného
prostredia tak ako tvrdí, potom z tohto aspektu mal sám žalobca v prípade vedomosti o stavbe
nového objektu žalovaného dobudovať svoje zariadenie, na ktoré sa žalovaný mohol napojiť na hranicu
jeho pozemku. Pokiaľ tak neurobil a žalovaný postupoval pri stavbe objektu v súlade s príslušnými

rozhodnutiami vydanými mestom Nová Dubnica, nemožno vytýkať žalovanému, že sám nad rámec
vydaných povolení na vlastné náklady nevybudoval na cudzích pozemkoch zariadenie, ktoré by slúžilo
na zvýšenie zisku pre žalobcu.

68. Odvolací súd je v zmysle § 380 ods. 1 CSP viazaný odvolacími dôvodmi uvedenými v odvolaní,

preto napadnuté rozhodnutie okresného súdu preskúmal iba v rozsahu dôvodov uvedených žalobcom
v podanom odvolaní a inými dôvodmi sa nezaoberal. Vady, ktoré sa týkali procesných podmienok, ktoré
odvolateľ v odvolaní neuviedol (§ 380 ods. 2 CSP), odvolací súd v konaní nezistil.

69. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne

podľa § 387 ods. 1, 2 potvrdil.

70. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262
ods. 1 CSP tak, že nárok na ich náhradu priznal žalovanému voči žalobcovi, ktorý nebol v odvolacomkonaní úspešný. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 CSP súd
prvej inštancie.

71. Rozhodnutie bolo prijaté členmi odvolacieho senátu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).