Uznesenie – Bezpodielové spoluvlastníctvo… ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 9. júl 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12Co/17/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8109222556
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 07. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8109222556.5

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu
JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Romana Lajoša v spore žalobkyne A. B. C., D. E., nar. XX.XX.XXXX,
r.č. XXXXXX/XXXX, trvale bytom C. XX, XXX XX A., právne zastúpená advokátom JUDr. Igor Čerevka,
so sídlom Janka Kráľa 3, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému F. G. C., nar. XX.XX.XXXX, r.č.
XXXXXX/XXXX, trvale bytom H. X, XXX XX A., právne zastúpený advokátom JUDr. Branislav Kahanec,

so sídlom Vajanského 33, 080 01 Prešov, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 13C/192/2009-2446 zo dňa 14.
novembra 2023, takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:

„Vyporiadava bezpodielové spoluvlastníctvo strán sporu tak, že:

I. Súbor nehnuteľností označených ako byt - C. I. XX, A., a to:
- nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX, kat. územie A., byt číslo X nachádzajúci sa na X. A. v
bytovom dome súpisné číslo XXXX J. A., K. C. I. XX, L. A. I. XXX/X, spolu so spoluvlastníckym podielom
9791/55200 na spoločných častiach a zariadeniach domu,

- spoluvlastnícky podiel 1/6 na nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX kat. územie A., ako parcela č.
XXX/X - záhrady o výmere 574 m2, a
- spoluvlastnícky podiel 9791/55200, na nehnuteľnosti zapísaných na LV č. XXXX, kat. územie A., ako
parcela č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 1569 m2, parcela č. XXX/X - zastavané plochy
a nádvoria o výmere 296 m2, a parcela č. XXX/X - záhrady o výmere 142 m2 prikazuje v celosti do
výlučného vlastníctva žalobkyne.

II. Hnuteľné veci - zariadenie nachádzajúce sa v byte strán sporu č. X v A., K. C. I. XX ku dňu zániku
ich bezpodielového spoluvlastníctva manželov, v členení
- kuchyňa so spotrebičmi v zelenom prevedení vyhotovená na mieru v roku 2009
- jedáleň zn. M. pozostávajúca z jedálenského stola, 4 stoličiek a vitríny v drevenom
prevedení zakúpená v roku 2009

- obývacia stena štvordielna v orechovom prevedení nadobudnutá v roku 1985
- sedačka kožená hnedá rohová, kreslo a konferenčný stolík, nadobudnutá v roku 1992
- detská izba pozostávajúca z kovovej postele a červenej skrine nadobudnutá v roku 2003
- detská izba drevená - masív nadobudnutá v roku 1992
- spálňa v olivovo - krémovom prevedení, bukas, nadobudnutá v roku 1985
- šatník - trojdielne skrine z drevotriesky nadobudnuté v roku 1992

- predsieň (skriňa, botník 3 ks) nadobudnuté v roku 1992
- televízor zn. C. - H. nadobudnutý v roku 2003- obraz N. H. F. A.
- automatická práčka O. nadobudnutá v roku 2008
- vysávač na paru nadobudnutý v roku 2003

- barová stolička 1 ks zakúpená v roku 2003
- kancelárske kreslo kožené svetlohnedé zakúpené v roku 2003
- príbor 32 ks zn M., poháre sklenené 10 ks, krčah na víno zn. M., obedová súprava 19 ks zn. M.,
zakúpené v roku 2005
- HIFI veža P. zakúpená v roku 1990 prikazuje v celosti do výlučného vlastníctva žalobkyne.

III. Súbor nehnuteľností označených ako D. B. - H. I. X, A., a to:
- nehnuteľnosť zapísanú na LV č. XXXXX, kat. územie A., rodinný dom M. I. XXXXX L. A. I. XXXX/XX
J. A.,
- spoluvlastnícky podiel 1/5 na nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXXX, kat. územie A., ako parcela č.
XXXX/XX - záhrady o výmere 304 m2, a

- nehnuteľnosť zapísanú na LV č. XXXXX, kat. územie A., ako parcela č. XXXX/XX - záhrady o výmere
592 m2 prikazuje v celosti do výlučného vlastníctva žalobkyne.

IV. Hnuteľné veci - zariadenie nachádzajúce sa v rodinnom dome strán sporu súpisné číslo XXXXX v
A., K. H. I. X ku dňu zániku ich bezpodielového spoluvlastníctva manželov, v členení:

- nábytok atypický zhotovený firmou Q. M. M. J. B., nadobudnutý v roku 2003, nachádzajúci sa:
- v zádverí - botník, skriňa lavica, skrinka, vešiak, vešiaková skrinka a kľúče
- v obývačke - knihovníčka, skrinka pod televízor
- v hosťovskej izbe - skrine 2krát dvojdverové
- v kúpeľni - skrinka pod umývadlo

- v galérii - knihovníčka
- v spálni - skriňa, knihovníčka
- v pracovni - stôl, 2 skrine, polica
- v detskej izbe - skrinková zostava 3krát písací stôl
- v detskej izbe - skrinková zostava 3krát písací stôl, trojdielna skriňa, posteľ

- v kúpeľni pre deti - skrinková zostava
- obývačka: kožená sedacia súprava maslová, konferenčný stolík
-jedáleň:stôlD.C.,stoličkykoženébiele4ks,kreslákoženéD.C.2ks, jedálenskáskrinkováštvordielna
súprava biela kuchyňa zn. M. vyrobená na mieru so spotrebičmi zn. R., barová stolička
- lustre v obývačke, jedálni a kuchyni

- kožené sedačky rozťahovacie v maslovej a červenej farbe
- konferenčný stolík
- manželská posteľ, nočné stolíky 2 ks, bielizník
- vírivka
- záhradný nábytok z teakového dreva: 6 stoličiek, stôl, 2 ležadlá, slnečník, servírovací stolík

- obrazy od M.. S. - 5 ks
- keramické mozaikové hodiny
- elektronika: televízor C. - H., DVD prehrávač, CD prehrávač, televízor M.,
všetko zakúpené v rokoch 2002 – 2004 prikazuje v celosti do výlučného vlastníctva žalobkyne.

V. Nehnuteľnosť označenú ako pozemok - časť D., A., a to:
- nehnuteľnosť zapísanú na LV č. XXXX, kat. územie A., ako parcela č. XXXX/XXX - orná pôda o výmere
400 m2 prikazuje v celosti do výlučného vlastníctva žalobkyne.

VI. nehnuteľnosť označenú ako pozemok - obec B. J., a to:

- nehnuteľnosť zapísanú na LV č. XXX, kat. územie B. J., ako parcela č. XXX/XX - orná pôda o výmere
72 m2 prikazuje v celosti do výlučného vlastníctva žalovaného.

VII. XXXX N. akcií obchodnej spoločnosti D. T. P. U., so sídlom M. J. XX, U., Q. D., registračné číslo
firmy - E. XXXXXX, miesto registrácie - S. H., A. G. P., Q. D. prikazuje v celosti do výlučného vlastníctva

žalovaného.

VIII. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni na úplné vyrovnanie jej podielu z bezpodielového
spoluvlastníctva manželov sumu 156.400,- Eur do 3 mesiacov od právoplatnosti tohto rozsudku.Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.“

2. Učinil tak potom, ako mu bol jeho skorší rozsudok č.k. 13C/192/2009-2334 zo dňa 05.05.2022
na odvolanie žalovaného uznesením odvolacieho súdu č.k. 12Co/39/2022-2401 zo dňa 27.04.2023
v merite veci zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd vo
svojom zrušujúcom uznesení neakceptoval odvolacie námietky žalovaného (i) v otázke nesprávnosti
prikázania rodinného domu do výlučného vlastníctva žalobkyne, tu poukazujúc na zásadnú skutočnosť,

a to, že ten stojí práve na pozemku vo výlučnom vlastníctve žalobkyne a preto je vylúčené, aby bol
prikázaný do výlučného vlastníctva odvolateľa; (ii) v otázke nesprávnosti neuplatnenia zásady disparity
podielov, tu poukazujúc na to, že mimoriadne okolnosti prípadu zakladajúce uplatnenie uvedenej zásady
v súdenej veci indikované neboli a (iii) v otázke nevykonania dôkazov - vyžiadanie si výpisov z účtov
žalobkyne, tu poukazujúc na to, že odvolateľ nepreukázal ako opomenutie zaobstarania a vykonania
tohto dôkazného prostriedku mohlo ovplyvniť jeho prípadný procesný úspech v spore s pohľadu kľúčovej

argumentácie súdu prvej inštancie a ustálenej súdnej praxe. Naproti tomu však odvolací súd uznal
odvolaciu argumentáciu žalovaného (i) v tvrdení, že predmetom vyporiadania mala byť iba hodnota
získaná za nehnuteľnosti (nie ony samé o sebe) nachádzajúce sa v k.ú. N. a k.ú. B. J., keďže tie
boli vyvedené odvolateľom z režimu BSM pred rozhodnutím súdu prevodnými zmluvami, bez súhlasu
žalobkyne, ktorá sa ich relatívnej neplatnosti nedovolala a (ii) v tvrdení o nepreskúmateľnosti rozsudku

v súvislosti s akciami Q. spoločnosti, konkrétne nevyporiadanie sa s tvrdením odvolateľa, že predmetná
Q. spoločnosť bola založená podľa P. Q. U. a aj Zmluva o zverení správy, z ktorej súd prvej inštancie
vyvodil, že odvolateľ je konečným vlastníkom akcií Q. spoločnosti a ktorú odvolateľ chápal ako právo
do budúcna disponovať s akciami v prípade, ak by mala spoločnosť v budúcnosti nejaké aktíva, ktoré
právo si však nikdy neuplatnil, ba ho naopak previedol na tretiu osobu, bola spísaná podľa P. Q. U.

a nie podľa akéhosi Zákona o činnosti spoločnosti poskytujúcich administratívne služby a súvisiace
činnosti, preto má zásadný význam rozlišovať medzi právnym statusom „konečného užívateľa výhod“
a právnym statusom „vlastníka“, pričom Q. spoločnosť je riadnou obchodnou spoločnosťou založenou
podľa P. Q. U., a teda jej evidovaní akcionári sú aj jej riadnymi vlastníkmi, pričom oficiálny zápis svedčil
v prospech pána P. S. a jeho manželky S.. Preto akcie Q. spoločnosti odvolateľovi nepatria a nemôžu

byť tak predmetom vyporiadania BSM. Odvolací súd v tomto smere zaujal jasný a zrozumiteľný záver,
že nateraz nebolo bez akýchkoľvek rozumných pochybností preukázané, že by vlastníkom týchto akcií
ku dňu zániku BSM bol odvolateľ s tým, že ak by tomu tak bolo, tie (ich hodnota) by patrili do masy
BSM len za predpokladu, ak by boli nadobudnuté aspoň z časti z prostriedkov patriacich do BSM za
trvania manželstva, kde pri ich ocenení sa vychádza z ich stavu v čase zániku BSM, avšak z ich obvyklej

ceny v čase vyporiadania. V tomto potom súdu prvej inštancie jasne (nie všeobecne) vytkol, že sa
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe, ak pri určení ich ceny vychádzal z takmer tri roky starého
znaleckého posudku. Dal mu však za pravdu v tom, že ich cenu dal správne oceniť cez prizmu hodnoty
akcií E. B., G.. A. ako jediného majetku Q. spoločnosti. Úlohou súdu prvej inštancie bolo v ďalšom konaní
riadiť sa záväzným názorom odvolacieho súdu, t.j. vec opätovne meritórne prejednať, v potrebnom

rozsahu vykonať dokazovanie, výsledky celého konania zhodnotiť a až potom vo veci rozhodnúť, pričom
bolo potrebné náležite sa vysporiadať so skutkovou i právnou argumentáciou strán a nové rozhodnutie
náležite odôvodniť.

3. Po opätovnom posúdení nebolo podľa súdu prvej inštancie sporné, že strany sporu boli manželmi

od roku XXXX a že ich bezpodielové spoluvlastníctvo bolo za trvania manželstva súdom právoplatne
zrušené dňa 29.11.2008, pričom následne došlo aj k rozvodu ich manželstva, avšak nedošlo
k vyporiadaniu BSM dohodou. Medzi stranami sporu nebolo sporné v čase do skončenia dokazovania,
že za trvania ich manželstva nadobudli nehnuteľnosti a hnuteľné veci uvedené v bodoch I. až VI.
výrokovej časti rozsudku, ako aj súbor nehnuteľností označený ako pozemky, ktorých cena bola ustálená

na základe zhodných, resp. nespochybnených vyjadrení strán. Oproti pôvodnému rozsudku však vo
vzťahu k zistenému skutkovému stavu urobil korekciu v tom, že súbor nehnuteľností označených
ako pozemky – obec N. a dva pozemky v k.ú. B. J., ktoré žalovaný predal, opustili masu BSM,
preto predmetom vyporiadania ďalej byť nemohli, ale predmetom vyporiadania zostali len ich hodnoty.
Sporným bolo, či do masy BSM patria aj akcie spoločnosti D. T. P. U., ktorá bola ku dňu zániku BSM

jediným akcionárom obchodnej spoločnosti E. B., G.. A.. Po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že
skutočným vlastníkom akcií spoločnosti D. T. P. U. v zmysle § 123 Občianskeho zákonníka, ktorý počas
trvania manželstva so žalobkyňou nadobudol a mal ku dňu zániku BSM právo akcie tejto spoločnosti
v medziach zákona držať, užívať, požívať ich úžitky a nakladať s nimi, bol žalovaný. Tento záver vyplývanajmä zo Zmluvy o zverení správy uzatvorenej dňa XX.XX.XXXX medzi pánom P. S. a žalovaným,
podľa ktorej bol žalovaný ako grantor zainteresovaným príjemcom a mal právo na XXX splatných akcií
v podniku D. T. P. U.. Podľa bodu (B) tejto zmluvy mal žalovaný ako grantor právo mať spomínané

akcie bezodkladne zaregistrované na svoje vlastné meno, ale z jeho vlastných dôvodov si v tom čase
neprial uplatniť tieto svoje práva a ako výsledok tohto faktu boli spomínané akcie aj naďalej registrované
na meno uvedeného správcu, ktorý mal za to dostať dohodnutú odmenu za konanie tak, ako bolo
tam uvedené a ktorý súhlasil takto konať. V ďalšom texte zmluvy boli pritom v bode 1. písm. a) –
h) uvedené prehlásenia a pokyny, ako mal správca konať, konkrétne, aby správca držal/spravoval

spomínané akcie za tam uvedených podmienok (bližšie rozpísané v bode 19. odôvodnenia rozsudku
súdu prvej inštancie). Z uvedenej zmluvy je tak podľa názoru súdu prvej inštancie zrejmé, že jej účelom
bolo zatajiť meno grantora F. G. C. ako skutočného vlastníka XXX N. akcií spoločnosti D. T. P. U.
a upraviť jeho práva a povinnosti pri správe týchto akcií, ktoré mal preňho pán P. S. ako správca držať/
spravovať a podľa jeho pokynov nakladať s nimi tak, aby jeho záujmy ako grantora v daných akciách
boli plne zabezpečené. Podľa žalobkyňou predložených príloh, rovnakú zmluvu na XXX N. akcií pritom

v rovnaký deň žalovaný uzavrel aj s osobou označenou ako S. S.. Žalovaný teda podľa týchto zmlúv
vlastnícky ovládal celých X XXX N. akcií uvedenej spoločnosti. Rovnaký záver pritom úplne jednoznačne
vyplýva aj z úradného prekladu miestoprísažného vyhlásenia pána P. S. urobeného a podpísaného
na H. M. U. dňa 20.08.2013, podľa ktorého pred súdom vyhlásil a prisahal, že je jediným riaditeľom
a jediným z dvoch akcionárov spoločnosti D. T. P. U. a že podľa trustových zmlúv, ktoré sa nachádzajú

u neho a jeho vedomostí, od roku 2002 až do tohto vyhlásenia, konečným oprávneným majiteľom
XXX N. akcií je pán G. C. zo M. s tým, že kópia trustovej zmluvy je pripojená ako dôkaz. Ako vyplýva
z bodu 3. tohto vyhlásenia, zároveň vyhlásil, že ako riaditeľ spoločnosti na základe inštrukcií, ktoré
dostával od žalovaného, otvoril bankové účty v mene spoločnosti v banke A. C., ďalej, že dňa 12.08.2013
informoval žalovaného o súdnom procese a osobitne o obsahu vydaného príkazu, na základe ktorého

je povinný uviesť meno skutočného oprávneného majiteľa spoločnosti a že dňa 19.08.2013 dostal od
žalovaného dopis (email), v ktorom mal uviesť, že právo na všetky akcie spoločnosti preniesol dňa
15.10.2002 na nejakého pána menom F. N.. Podľa žalobkyňou predložených príloh, obsahovo rovnaké
vyhlásenie ako pod bodom 2. vo svojom vyhlásení urobil pán P. S. pritom dňa 20.08.2013 urobila aj
S. S.. V tejto súvislosti preto neobstojí ani námietka žalovaného, že Zmluva o zverení správy nebola

uzatvorená aj s manželkou pána P. S., S. S. a že sa súd nezaoral tým, že XXX kusov akcií vlastní
Q. občan pán P. S. a ďalších XXX kusov akcií vlastnila až do svojej smrti jeho manželka pani S. S..
Pre úplnosť poukázal aj na to, že pán P. S. dokonca ešte aj dodatočne a opakovane s odstupom času
podľa zápisnice o jeho výsluchu na H. M. U. dňa 28.01.2016 uskutočnenom na základe dožiadania
súdu prvej inštancie, podal miestoprísažnú výpoveď, v ktorej uviedol, že podľa jeho údajov je žalovaný

exkluzívnym akcionárom spoločnosti napriek tomu, že po doručení súdneho nariadenia skutočnému
majiteľovi im žalovaný oznámil a poslal inú splnomocnenskú zmluvu, že hneď od októbra 2002 previedol
všetky akcie spoločnosti D. T. P. U. na inú osobu. Vzhľadom na to, námietky žalovaného týkajúce
sa oficiálneho zápisu v registri Q. republiky považoval za účelové. Pokiaľ ide o poukaz žalovaného
na jeho dohody o postúpení práva, ktoré boli uzavreté s F. N. a datované ku 15.10.2002, tak podľa

týchto dohôd nešlo o pokyn správcom na prevod spoločnosti D. T. P. U. na inú osobu, ale malo ísť len
o postúpenie práv vyplývajúcich zo zmluvy o správe a okrem toho, že tieto boli uzavreté bez osvedčenia
času a pravosti podpisov (na rozdiel od zmlúv o výkone správy), tieto neboli správcovi notifikované
(aspoň) bezprostredne pri jeho telefonickom oznámení žalovaného, ale boli mu zaslané až dodatočne po
viac ako desiatich rokoch od v nich deklarovaného podpisu, ako to vyplýva z vyjadrení pred dožiadaným

súdom a obsahu ním predloženej komunikácie vyjadrujúcej jeho rozčarovanie. Okrem toho, v súvislosti
s (nejasným) obsahom dohody o postúpení práv, na ktorú bez ďalšieho (neurčito) poukázal žalovaný,
poukázal súd aj na pochybnosti o jej význame s odkazom na § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa
ktoréhonemožnopostúpiťpohľadávku,pokiaľnemôžebyťpostihnutávýkonomrozhodnutia.Všetkytieto
skutočnosti podporujú podozrenia o účelovom konaní žalovaného. Aj v týchto súvislostiach je absolútne

nepravdepodobné a ťažko uveriteľné, že by sa iné osoby vo svojom miestoprísažnom vyhlásení pred
súdom na Q. priznávali len k ich správe a nie aj ku skutočnému vlastníctvu akcií v spoločnosti, ak táto
spoločnosť má len aktíva a žiadne záväzky a zároveň že by sa osoba, ktorej mal žalovaný podľa týchto
dohôd nejaké práva postúpiť, sa o tieto práva bližšie nezaujímala a ich nadobudnutie sama správcom
po tak dlhý čas neoznámila. Pre úplnosť uviedol, že uvedené závery napokon podporujú aj doložené

písomné vyhlásenia dcér žalovaného zo dňa 08.07.2020, v ktorých uviedli, že žalovaný je majiteľom E.
B., G.. A. s tým, že ho kúpil v roku 2002 a vnímajú ho ako rodinný majetok a tiež vyhlásili, že v roku
2004 a 2005 boli celá rodina na dovolenke na Q., keďže bol hotel napísaný na Q. spoločnosť a na Q.
mal správcu, s ktorým potreboval riešiť pracovné záležitosti. Vo vzťahu ku týmto vyhláseniam nebolivznesené žiadne pripomienky a nijako sa k nim strany nevyjadrili do skončenia dokazovania, a to ani
po zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu. Na základe uvedeného mal preukázané, že žalovaný mal
právo mať spomínané akcie spoločnosti D. T. P. U. bezodkladne zaregistrované na svoje vlastné meno,

a to najneskôr od 19.09.2002, minimálne až do času miestoprísažného vyhlásenia pána P. S., a tento
majetok reprezentovaný X XXX ks akcií spoločnosti D. T. P. U. v jeho stave ku dňu zániku BSM tak do
jeho vyporiadania nepochybne patrí.

4. K výhrade odvolacieho súdu uvedenom v bode 35. odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu

uviedol, že námietky žalovaného v kontexte zistení hodnotil ako účelové tak, ako sa to pokúsil vysvetliť
už v bode 26. odôvodnenia rozsudku, resp. v bode 22. pôvodného rozsudku. Na doplnenie uviedol,
že za rozhodujúci považoval samotný text zmluvy, ako aj obsah miestoprísažných vyhlásení pána P.
S., ako aj pani S. S., z obsahu ktorých nepochybne vyplýva ich dohoda so žalovaným o tom, že tento
je, resp. bol ku dňu zániku BSM skutočným vlastníkom Q. spoločnosti oprávneným mať tieto akcie
napísanénavlastnémenoaudeľovaťimpokynynanakladaniesnimi,atobezohľadunato,podľaakého

zákona mala byť táto spoločnosť založená, či zmluva o zverení správy spísaná. Vychádzajúc z týchto
skutočností, pri ktorých nezistil a ani žalovaný netvrdil ich rozpor s akýmkoľvek zákonom, ako aj so
všeobecnou zásadou „pacta sund servanda“ a subsidiárne aj ustanovenia § 51 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je osobitne upravená.

5. Pokiaľ ide o hodnotu uvedených akcií, vychádzal z toho, že podľa miestoprísažnej výpovede pán P. S.
pri jeho výsluchu pred dožiadaným súdom na Q., uskutočnenom na základe žiadosti procesného súdu k
tomu, aby bol vypočutý a oznámil všetky majetkové aktíva a pasíva ovplyvňujúce hodnotu spoločnosti D.
T. P. U. ku dňu 29.11.2008, vo vzťahu ku ktorej strany sporu nepredložili žiadne námietky, táto spoločnosť
vlastnila ku dňu jeho výpovede iba akcie hotela na M., na základe čoho mal za to, že vzhľadom na zrejmé

ťažkosti spojené s oceňovaním zahraničnej spoločnosti, subsidiárne za primeraného použitia ust. § 264
ods. 1 CSP, hodnotu akcií spoločnosti D. T. P. U., ktorá ku dňu zániku BSM strán sporu vlastnila iba
akcie spoločnosti E. B., G.. A., možno považovať za približne zhodnú s hodnotou jej jediného majetku,
teda s akciami spoločnosti E. B. G.. A.. Podľa záverov znaleckého posudku znaleckej organizácie M. G.,
M. zo dňa 14.05.2019, ktorého odpis bol stranám sporu v priebehu konania doručený a ktorého obsah

nebol stranami spochybnený, všeobecná hodnota podniku E. B., G.. A., so stavom k zániku BSM, t.j. k
29.11.2008, stanovená podnikateľskou metódou je vo výške 906.900,- Eur.

6. Pokiaľ ide o (všeobecný) poukaz odvolacieho súdu na to, že vo svojom predchádzajúcom rozsudku
vychádzal z ceny akcií určených znaleckým posudkom vypracovaným dňa 14.05.2019, čím sa odklonil

od ustáleného právneho názoru podľa ktorého bol povinný vychádzať z ich ceny v čase vyporiadania
BSM tak poukázal na to, že si je a aj predtým si bol vedomý potreby takéhoto postupu a snažil sa ním
riadiť, avšak poukázal na to, že pri vypracovaní znaleckého posudku žiadna zo strán v konaní nijako
netvrdila inú hodnotu podniku E. B., G.. A. a ani jej zmenu než bola hodnota uvedená v tomto znaleckom
posudku, ktorá by prípadne bola sporná a následne by tak mohla, či mala byť predmetom (nového či

ďalšieho) dokazovania a nepredložila k tomu ani žiadny (novší) dôkazný návrh. V zmysle § 185 ods.
2 CSP pritom iné (než stranami navrhnuté) dôkazy bez návrhu vykonať nemohol, preto mu napokon
nezostávalo nič iné, než aj naďalej vychádzať z tých cien, ktoré boli predtým v konaní ustálené a vo
vzťahu ku ktorým žiadna zo strán ich zmenu, a to ani v rámci predchádzajúceho odvolacieho konania
netvrdila a ani dôkazy k tomu nenavrhla.

7. Ku komplexnému vyporiadaniu BSM sporových strán dohodou a ani nevyvrátiteľnou zákonnou
domnienkou nedošlo, preto sú vyššie spomínané veci ku dňu rozhodnutia súdu stále v režime ich
bezpodielového spoluvlastníctva. Následne v zmysle § 150 Občianskeho zákonníka pri vyporiadavaní
vychádzal z toho, že podiely oboch bývalých manželov sú rovnaké. Žalovaný síce dodatočne (až po

10 rokoch od začatia súdneho konania) vyjadril stanovisko, že podiely oboch strán sporu by nemali
byť rovnaké, a to dokonca až v pomere 75% podielu v jeho prospech v pomere k 25% podielu
v prospech žalobkyne (konkrétny výpočet vôbec nijako neodôvodnil), žiadne konkrétne a závažné
skutočnosti, ktoré by pritom mali vplyv na nadobúdanie alebo udržanie spoločného majetku, resp. ktoré
by svedčili o mimoriadnych okolnostiach a jeho mimoriadnych zásluhách, však v konaní netvrdil a

ani nepreukázal. Takýmito dôvodmi by pritom mohli byť obvykle iba skutočnosti svedčiace o tom, že
žalobkyňa permanentne, alebo aspoň pravidelne v závažnej miere, vzhľadom na svoje možnosti a
schopnosti, v čase nadobúdania spoločného majetku hrubo v rozpore so zákonom, resp. so všeobecne
vžitými predstavami (dobrými mravmi), zanedbávala nadobúdanie a udržanie spoločných vecí, čistarostlivosť o deti alebo obstarávanie spoločnej domácnosti, ktorá sa tomuto kladie na roveň, resp. o
nejakom mimoriadnom úsilí žalovaného, ktoré však v konaní nijako konkrétne tvrdené a ani preukázané
neboli. Pokiaľ ide o poukaz žalovaného na to, že dosahoval počas trvania manželstva, a to najmä v

období rokov 2001 - 2002 podstatne vyšší pravidelný mesačný príjem ako žalobkyňa samotná, a že
dôvod na disparitu podielov vzhliada aj v príjmoch dosahovaných stranami sporu v rozmedzí rokov
2006 - 2008 (ktorých výšku pritom bližšie nešpecifikoval), tak k tomu poukázal jednak na to, že z týchto
vyjadrení nie je zrejmé, či tento zvýšený príjem nesúvisel práve so správou spoločného majetku, a tiež
na to, že rozdiely v príjmoch sú prítomné vo väčšine rodín, zákon s nimi však nespája nerovnosť ich

podielov. Práve naopak, s prihliadnutím na osobitosti muža a ženy, na častokrát ich osobitné postavenie,
možnosti a schopnosti, na obvykle väčšiu osobnú starostlivosť ženy o deti (najmä v útlom veku) a
na obstarávanie spoločnej domácnosti i solidárnu úlohu rodiny vzájomne si pomáhať tak, aby životná
úroveň jej členov bola približne rovnaká, zákon i súd vychádza z toho, že podiely oboch manželov sú
v zásade rovnaké. Možno teda uzavrieť, že v danom prípade žiadne výnimočné a osobitne závažné
skutočnosti odôvodňujúce určenie iných než rovnakých podielov bývalých manželov v tomto konaní

riadne a včas tvrdené a ani zákonom stanoveným procesným postupom súdu zistené neboli. Pre úplnosť
pritom poukázal aj na to, že v priebehu konania došlo medzi stranami podľa ich prednesov dohodami k
čiastkovému vyporiadaniu niektorých hodnôt ich predajom a rovnocenným rozdelením výťažku, a nie je
zrejmé, prečo by mal byť práve zostávajúci spoločný majetok podľa žalovaného vyporiadaný inak.

8. Pri vyporiadaní BSM vychádzal z toho, aby jednotlivé aktíva boli prikázané sporovým stranám s
prihliadnutím na nimi vyjadrené preferencie a predpoklady lepšieho využitia ich vlastníctva, keďže
rodinný dom sa nachádza na pozemku, ktorý je vo výlučnom vlastníctve žalobkyne a zároveň tak, aby
čiastka potrebná na vzájomné vyrovnanie bola súčasne čo najnižšia a jednotlivé časti majetku boli
prikázané najmä tomu, kto ich po zániku BSM väčšinou doposiaľ užíval, nakladal s ním a mohol brať z

neho úžitky tak, aby boli ďalšie spory i prípadné ťažkosti so zápisom vlastníctva akcií v registri cudzieho
štátu (Q. republiky) čo najviac eliminované. Do výlučného vlastníctva žalovaného prikázal XXXX ks
akcií spoločnosti D. T. P. U., ktorých hodnota (v ich stave ku dňu zániku BSM, keď táto spoločnosť
bola jediným akcionárom, a teda vlastnila všetky akcie spoločnosti E. B., G.. A.) bola v tomto konaní
na základe znaleckého posudku (voči obsahu ktorého strany ku skončeniu dokazovania nenamietali)

ustálená na sumu 906.900,- Eur, ďalej v širšom zmysle aj hodnotu pozemkov v obci N., ktorých hodnota
bola stranami ustálená na 10.000,- Eur a napokon aj zostávajúcu nehnuteľnosť v k.ú. B. J. v širšom
zmysle,ajspolushodnotouostatnýchnehnuteľnostítvoriacichpredtýmsúbornehnuteľnostíoznačených
ako pozemky – B. J. a ocenených spolu na sumu 47.900,- Eur, spolu teda majetok s prihliadnutím na
všetky hodnoty v sume 964.800,- Eur. Do výlučného vlastníctva žalobkyne prikázal ostatný majetok

uvedený vo výrokovej časti tohto rozsudku, a to v hodnote 240.000,- Eur ustálenej za byt - C. I. XX, ďalej
v hodnote 400.000,- Eur za rodinný dom - H. I. X, A. a v hodnote 12.000,- Eur za pozemok - časť D.,
A., spolu teda v hodnote 652.000,- Eur, čo je o 312.800,- Eur menej než je hodnota spoločného majetku
prikázaného do výlučného vlastníctva žalovanému.

9. Vzhľadom na vyššie uvedené, vychádzajúc z rovnosti podielov bývalých manželov a s prihliadnutím
k tomu, že žalovaný bude mať zo spoločného majetku, ktorého hodnota je o 312.800,- Eur vyššia
než hodnota majetku prikázaného žalobkyni (z ktorého by jej mala patriť polovica), žalovanému na
spravodlivé vyrovnanie podielov strán sporu uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni polovicu rozdielu týchto
súm vo výške 156.400,- Eur tak, aby hodnoty ich vyporiadacích podielov boli rovnaké. Vzhľadom na

výšku sumy a nedostatok zistení svedčiacich o tom, že by žalovaný s takouto sumou aktuálne disponoval
však v tomto prípade určil na splnenie lehotu 3 mesiacov od právoplatnosti rozsudku, ktorú považoval
za primeranú povahe veci a tomu, aby mal žalovaný možnosť sa na úhradu tejto sumy (či už predajom
časti svojho majetku, zabezpečením úveru alebo inak) pripraviť.

10. O trovách konania rozhodol podľa pomeru úspechu strán sporu s prihliadnutím na dôvody hodné
osobitnéhozreteľa.Vychádzalztoho,žestranysporuvkonanínepredniesliodzačiatkukonaniaustálené
konkrétne návrhy na ich vyporiadanie (tak aby bolo možné podľa nich určiť ich hodnotu a úspešnosť
v tomto konaní), ani jedna zo strán nebola vo svojich návrhoch na úkor druhej výrazne úspešnejšia a
nemožno teda uvažovať o ich prevažujúcom a určiteľnom pomere úspechu a neúspechu v konaní, a

keďže rozhodnutie vychádza z toho, že ich podiely sú rovnaké i s prihliadnutím na to, že vyporiadanie
BSM je v záujme oboch strán, rozhodol tak, že žiadna zo strán na náhradu trov konania nemá právo.11. Takto ustálený skutkový stav po právnej stránke posúdil podľa § 143, § 144, § 145 ods. 2, § 148 ods.
1, § 149 ods. 1, 3, § 150, § 853 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 217 ods. 1, § 232 ods.
3, § 255 ods. 2, § 257 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.

12. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, a to v celom rozsahu. Rozhodnutie
považoval za nesprávne z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), e), f), g), h) zákona č. 160/20215
Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Poukázal na to, že
po vrátení veci bolo vykonané len jedno pojednávanie, na ktorom sporové strany zotrvali na svojich

doterajšej skutkovej a právnej argumentácii, pričom neboli oboznámené žiadne nové dôkazy a následne
súd pristúpil k vyhláseniu v poradí už druhého rozsudku. Porovnaním písomných vyhotovení oboch
rozsudkov súdu prvej inštancie je možné dospieť k záveru, že tieto sú identické, a to až na pár drobných
výnimiek, ktoré ale súvisia so skutočnosťou, že vo veci rozhodol súd už druhý krát. Poukázal na to,
že súd prvej inštancie v bode 11 poukazuje na jeho odvolanie proti prvému rozsudku, v bodoch 12,
13.1 – 13.4 kopíruje závery odvolacieho súdu, v bode 14 poukazuje na vyjadrenie žalobkyne zo dňa

14.08.2023 a následne sa v bodoch 15 – 18 nachádza výťah podstatných skutkových tvrdení strán
sporu, ktoré uskutočnili na pojednávaní. Podstatná časť odôvodnenia by sa mala nachádzať v bodoch
20 až 56, pričom upravené, aj to nie celé, vzhliadol body 21, 30 a 31 odôvodnenia. Ostatné body sú po
obsahovej stránke totožné s pôvodným rozsudkom. V poradní druhý rozsudok súdu prvej inštancie tak
možno považovať za kópiu jeho prvého rozhodnutia zo dňa 05.05.2022. V tomto smere preto poukázal

na zjavnú arbitrárnosť v poradí druhého rozsudku súdu prvej inštancie, ktorá predstavuje podstatnú
procesnú chybu majúcu za následok naštrbenie dvojstupňového rozhodovania všeobecných súdov vo
veci samej. Uviedol, že mu neprináleží skúmať dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie vydal takmer
identický v poradí druhý rozsudok, avšak spochybňuje jeho procesný postup, ktorý má za následok
podstatné porušenie práva na spravodlivý proces. Okrem toho, z vyjadrení vo veci konajúceho sudcu

na pojednávaní konanom dňa 14.11.2023 vyplýva, že nemienil rešpektovať právny názor odvolacieho
súdu, pričom toto jeho stanovisko ani neodôvodnil. V tejto súvislosti požiadal aj o vyhotovenie kópie
zvukového záznamu zo spomínaného pojednávania, aby poukázal aj na konkrétne slová sudcu, no do
dňa podania odvolania nebolo jeho žiadosti vyhovené. Vo vzťahu k ust. § 390 písm. a), b) CSP poukázal
na to, že zo strany súdu prvej inštancie nedošlo k vydaniu nového rozhodnutia, keďže ide len o „kópiu“

v poradí prvého rozsudku, preto odvolací súd nie je viazaný spomínaným ustanovením a je oprávnený
opätovne zrušiť rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
O správnosti uvedenej argumentácie svedčí aj nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 570/2023 zo
dňa 21.12.2023.

13. Žalovaný v podanom odvolaní ďalej poukázal na bod 33. odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho
súdu a postup súdu prvej inštancie, ktorý nevykonal žiadne nové dôkazy, avšak na druhej strane dospel
ktotožnémuzáveru,žeakcieQ.spoločnostipatriadoBSM.Takýtopostupanerešpektovaniezáväzného
právneho názoru súdu vyššieho stupňa v rozpore s § 391 ods. 2 CSP postavil odvolací súd do situácie,
v ktorej by odvolací súd ako prvý a posledný riešil rozpory medzi jednotlivými dôkazmi a tak sa vlastne

ocitol v postavení súdu prvej inštancie, napriek tomu, že CSP priznáva sporovým stranám rozhodovanie
v dvoch inštanciách. Poukazujúc na uvedené formálne vady sú podľa jeho názoru splnené zákonné
predpoklady rešpektujúce princíp práva na spravodlivý proces, a teda na opätovné zrušenie rozhodnutia
súdu prvej inštancie. Ak by mal odvolací súd napriek uvedenému za to, že nie sú splnené zákonné
predpoklady na zrušenie a vrátenie veci navrhol, aby odvolací súd sám rozhodol vo veci tak, ako

následne opísal vo svojom odvolaní.

14. V podanom odvolaní žalovaný ďalej namietal, že do masy BSM v čase vyhlásenia rozhodnutia súdu
prvej inštancie dňa 14.11.2023 nepatrí X XXX ks akcií spoločnosti D. T. P. U.. Vo vzťahu k týmto akciám
vzniesol obsahovo rovnaké odvolacie námietky, a to s poukazom na totožnosť rozsudkov súdu prvej

inštancie, pričom súd prvej inštancie nedal ani odpovede na žiadne z jeho argumentov uvedené v prvom
odvolaní.

15. Vo vzťahu k akciám cyperskej spoločnosti uviedol, že z verejne dostupných registrov vyplýva, že táto
spoločnosť mala byť od 19.09.2002 nečinná a od 24.09.2021 rozpustená. Nakoľko od počiatku popiera,

že by bol akcionárom spomínanej obchodnej spoločnosti, súd nemal dôvod preverovať existenciu tejto
spoločnosti, pričom po prikázaní uvedených akcií do jeho vlastníctva z verejne dostupných zdrojov
vyplýva, že uvedená spoločnosť mala byť k 24.09.2021 zrušená, na čo poukazoval v pôvodnom
odvolaní, ale súd sa s uvedenou argumentáciou nijako nevyporiadal. Dôkazné bremeno na preukázanierozsahu masy BSM je na strane žalobkyne, pričom podporne poukázal aj na bod 33. odôvodnenia
uznesenia odvolacieho súdu v predmetnej veci. Súd prvej inštancie teda prikázal do jeho vlastníctva
akcie pravdepodobne neexistujúcej spoločnosti napriek tomu, že jednoduchým vyhľadávaním bolo

možné stav predmetnej spoločnosti zistiť. Ďalej namietal, že v konaní pred súdom prvej inštancie nebolo
žiadnym spôsobom preukázané, že by si po dobu trvania BSM uplatnil svoje práva zaregistrovať si XXX
ks akcií na svoje meno, teda nikdy sa akcionárom spomínanej obchodnej spoločnosti nestal. Súd prvej
inštancie konštatoval, že mal mať do budúcna „domnelé“ právo na registráciu XXX ks splatených akcií
v Q. spoločnosti, na druhej strane sa náležite nevysporiadal s tým, že práva vyplývajúce zo Zmluvy

ozverenísprávydňaXX.XX.XXXXdohodoupostúpilnaF.F.N.,pričomtátodohodanebolavyhlásenáza
neplatnú a jej neplatnosti sa ani žalobkyňa nikdy nedovolala. Podľa súdu prvej inštancie tak mal mať do
budúcna len právo uplatniť si registráciu akcií, teda nebola akcionárom uvedenej spoločnosti. Do masy
BSM tak môže patriť len majetok, ktorý bol vo vlastníctve strán sporu a nie potencionálne majetkové
práva, ktoré by mohli vzniknúť v budúcnosti. Uvedené je možné vyvodiť aj z postupu samotného súdu
prvej inštancie, kedy do masy BSM už dôvodne nepojal nehnuteľnosti v k.ú. N. a k.ú. B. J., nakoľko

tieto neboli vo vlastníctve strán sporu ku dňu zániku BSM. Názor súdu prvej inštancie vyjadrený v bode
23. odôvodnenia (resp. v bode 19 prvého rozhodnutia) je nepodložený žiadnym relevantným dôkazom,
nakoľko spomínaná spoločnosť je založená podľa P. Q. U. a právna úprava Q. obchodných spoločností
je obsiahnutá v P. Q. U. Q., ktorá obsahuje 392 článkov, ktoré sa delia na ďalšie body. V spise založený
posudok Q. advokátskej kancelárie v bode 2.2. pojednáva o Zmluve o zverení správy, kde už ale necituje

P. Q. U., ale akýsi Zákon o činnosti spoločnosti poskytujúcich administratívne služby a súvisiace činnosti,
z ktorého vyvodzuje, že konečným vlastníkom spoločnosti je žalovaný. Zvýraznil, že Zmluva o zverení
správy nebola spísaná podľa uvedeného zákona a ani spoločnosť D. T. P. U. nie je spoločnosťou podľa
tohtozákona,pretožejezaloženápodľaP.Q.U..VP.Q.U.jevčl.71snázvom„Prevodakciíadlhopisov,
dôkazy o vlastníctve atď.“ ustanovené, že akcie alebo iné podiely akéhokoľvek člena v spoločnosti

sú osobný majetok prevoditeľný spôsobom stanoveným v článkoch spoločnosti a nemajú povahu
nehnuteľností. Zásadný právny rozdiel na účely disponovania s akciami spoločnosti je teda medzi
právnym statusom „konečného užívateľa výhod“ a právnym statusom „vlastníka“. Namietal, že súd sa
v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal s jeho niekoľkokrát opakovanou argumentáciou, že obchodná
spoločnosť je riadnou obchodnou spoločnosťou založenou podľa P. Q. U., a teda evidovaní akcionári

tejto spoločnosti sú aj jej riadnymi vlastníkmi. Zároveň ocenenie obchodnej spoločnosti považuje za
absurdné, bez akéhokoľvek právneho základu, pričom súd prvej inštancie sa pri ocenení spoločnosti
uspokojil výlučne s vyjadrením pána P. S., ktorý pri svojej výpovedi uvádzal len svoje názory, bez
patričných dôkazov. Každá obchodná spoločnosť ak nadobudla nejaký majetok, musí teda evidovať
či už aktíva alebo pasíva, ktoré po zohľadnení vytvárajú kladnú alebo zápornú bilanciu. V uvedenom

prípade spoločnosť nadobudla odplatne akcie v spoločnosti E. B., G.. A., preto aktívom v danom prípade
sú akcie danej spoločnosti a pasívom zaplatená kúpna cena. Podľa jeho informácií spoločnosť D. T.
P. U. nadobudla akcie spoločnosti E. B., G.. A. od spoločnosti V. N. za kúpnu cenu 400.000,- Eur,
s čím sa však súd prvej inštancie nevysporiadal. Ak súd určil hodnotu akcií spoločnosti D. T. P. U.
približne, tak ignoroval ich hodnotu evidovanú v Q. registri, ktorá je 1 000 Q. U.. Ďalej namietal, že súd

sa žiadnym spôsobom nevysporiadal ani s argumentáciou, že pán S. a pani S. hovorili o tých istých
XXX ks akcií obchodnej spoločnosti. Opätovne poukázal na dohodu o postúpení práv uzatvorenú s F. F.
N., ktorý si podľa jeho informácií toto právo neuplatnil. Uviedol, že v konaní opakovane vyhlasoval, že
nie je vlastníkom akcií v Q. spoločnosti a Zmluvu o zverení správy akcií chápal ako právo do budúcna
disponovať s akciami v prípade, ak by mala spoločnosť v budúcnosti nejaké aktíva. S prihliadnutím na

oficiálny zápis v obchodnom registri Q. republiky svedčiaci v prospech manželov S. je nepochybné,
že predmetné akcie spoločnosti mu nepatria, preto nemôžu byť ani predmetom vyporiadania BSM. Ak
súd rešpektuje zápisy v obchodnom registri SR, ako aj v centrálnom depozitári cenných papierov, bol
povinný rešpektovať aj zápis v obchodnom registri Q. republiky. Rovnako poukázal na to, že aj z registrov
vedených vnútroštátnymi orgánmi jednoznačne vyplynulo, že nebol akcionárom v spoločnosti E. B., G..

Prešov a rovnako aj z vyjadrenia Centrálneho depozitára cenných papierov SR vyplýva, že žalobkyňa
a ani žalovaný neboli akcionármi obchodnej spoločnosti E. B., G.. A.. Keďže nikdy nebol a ani nie
je akcionárom spoločnosti D. T. P. U., akcie predmetnej spoločnosti v počte X XXX kusov netvoria
masu BSM, nemohli byť predmetom vyporiadania BSM a tieto ani nemohli byť prikázané do výlučného
vlastníctva žalovaného. Výrok VII. napadnutého rozsudku je tak absolútne nevykonateľný, nakoľko súd

prikázal len X XXX ks akcií bez akejkoľvek ich špecifikácie. Nie je mu známe a pravdepodobne ani
žalobkyni, ako ani súdu prvej inštancie, v akej podobe a forme by sa akcie mali nachádzať, teda či
vôbec existujú a u koho sa nachádzajú. S prihliadnutím na uvedené je nesprávny aj výrok VIII. rozsudku,pričom súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nezohľadnil splácanie spoločného úveru po zániku BSM
výlučne žalovaným.

16. Vo vzťahu k ochrane práva na bývanie namietal, že rozsudok okrem iného zavádza stav, kedy obe
nehnuteľnosti určené na bývanie majú pripadnúť do výlučného vlastníctva žalobkyne, pričom sa súd
nezaoberal otázkou bytovej náhrady žalovaného, resp. vôbec neposúdil tú skutočnosť, či žalovaný má
vyriešenú bytovú otázku iným spôsobom, ako ani neskúmal či má dostatok finančných prostriedkov
nielen na výplatu vyrovnania podielu, ale aj zaobstarania adekvátneho štandardného (minimálne)

bytu. Vyriešiť bytovú otázku tak, aby zodpovedala bytu, ktorý bol výrokom I. prikázaný do výlučného
vlastníctva žalobkyne a zaplatiť jej aj vyrovnací podiel si vyžiada peňažné prostriedky v sume okolo
400.000,- Eur, ktorými nedisponuje. Súd prvej inštancie nepristúpil k vykonaniu testu proporcionality,
ale len mechanicky sa priklonil v prospech majetkového práva žalobkyne, a to bez ohľadu na to, že by
prípadnou právoplatnosťou rozsudku nadobudla do výlučného vlastníctva až dve nehnuteľnosti určené
a udržiavané na bývanie. V tejto súvislosti dal do pozornosti aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp.

zn. 6Cdo/279/2012 zo dňa 14.11.2013 a Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 17Co/17/2020 z 25.06.2020.
V jeho prípade ide o osobu blízku veku dôchodcu, ktorá má M. zdravotné problémy v dôsledku ktorých sa
podrobuje liečeniu, pričom súd uvedené nezohľadnil, čím zaťažil svoje rozhodnutie podstatnou vadou.

17. Okrem vyššie uvedeného zastáva žalovaný aj stanovisko, že podiely oboch strán sporu nie sú

rovnaké, čo zakladá tzv. disparitu podielov. Opätovne poukázal na to, že to bol práve on, kto sa za
obdobie rokov 2006 – 2008 podstatnou mierou podieľal nielen na nadobudnutí spoločného majetku
a spoločnej domácnosti, ako aj zabezpečoval následné udržiavanie a ďalšie zveľaďovanie. Miera, akou
sa podieľal na nadobudnutí a udržiavaní spoločného majetku podstatným spôsobom prevyšuje prínos
žalobkyne do BSM. Len pre doplnenie uviedol, že sa rovnakou mierou podieľali na výchove detí a plnení

si každodenných povinností vo vzťahu k rodine. Rovnako zopakoval tvrdenia o dosahovaní podstatne
vyššieho príjmu ako žalobkyňa. Okrem toho z výpisov z účtov žalobkyne predložených za obdobie
rokov 2006 – 2008 vyplýva, že pravidelne poskytoval žalobkyni peňažné prostriedky, čím sa podieľal
na úhrade jej výdavkov. V tomto smere dal do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn.
22Cdo/2433/1999 a sp. zn. 22Cdo/5228/2015. Dôvod na disparitu podielov vzhliadol aj v príjmoch

dosahovaných stranami sporu v období rokov 2001 – 2002, pričom v priebehu konania opakovane ako
dôkaz navrhoval vyžiadanie si výpisov z účtu žalobkyne, čo však súd prvej inštancie nevykonal, čím
bola porušená rovnosť strán konania, keďže porovnaním výpisov z účtov mohol presne špecifikovať
a preukázať tvrdenú disparitu.

18. Záverom namietal, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie nespĺňa predpoklady
ustanovenia § 220 ods. 2 CSP, pričom ako súvisiaci výrok tiež napadol výrok o náhrade trov konania.
Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

19. Žalobkyňa sa k podanému odvolaniu vyjadrila tak, že napadnutý rozsudok považuje za vecne

správny, v súlade so skutkovým stavom, ako aj právnou úpravou a navrhla ho v celom rozsahu potvrdiť.
Dôvody uvedené v odvolaní považuje za tendenčné, až obštrukčné, ktoré sú v zjavnom rozpore so
zisteným skutkovým stavom, ako aj právnou argumentáciou a obsahovo sú v prevažnej miere zhodné
s dôvodmi, ktoré žalovaný uviedol vo svojom predchádzajúcom odvolaní. Tvrdenie žalovaného o
ochrane jeho práva na bývanie považuje za právne irelevantné, no aj napriek tomu uviedla, že v rámci

písomného podania zo dňa 14.08.2023 oznámila, že v záujme zabezpečenia bytovej otázky žalovaného
bola žalovanému neformálnym spôsobom ponúknutá možnosť vyriešiť túto otázku tak, že by sa stal
výlučným vlastníkom rodinného domu a pozemku, na ktorom je rodinný dom postavený, ktorý tvorí
masu BSM za finančnú náhradu 500.000,- Eur, avšak na predmetnú ponuku nebola z jeho strany
prejavená žiadna reakcia. Rovnakým spôsobom bol predmetný návrh prezentovaný aj prostredníctvom

jej právneho zástupcu na súdnom pojednávaní konanom dňa 14.11.2023. Súčasne poukázala na
skutočnosť, že po zániku BSM rozsiahlym spôsobom zrekonštruovala W. byt na C. K. J. A., ktorý
je súčasťou BSM, a to z vlastných finančných prostriedkov. Naopak žalovaný neinvestoval žiadne
finančné prostriedky do údržby a renovácie rodinného domu na H. K. J. A., patriaceho do BSM.
V neposlednom rade uviedla, že z vykonaného dokazovania počas celého súdneho konania je zrejmý

zastretý vlastnícky vzťah žalovaného k E. B., ktorý dostatočným spôsobom umožňuje realizáciu práva
na bývanie žalovaného. Vzhľadom na uvedené v celom rozsahu poukázala na obsah vyjadrenia zo dňa
06.07.2022 k odvolaniu, ktoré priložila v prílohe.20. Ďalšie vyjadrenia strany do rozhodnutia odvolacieho súdu nepodali.

21. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom

stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie
mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej
inštancie je nutné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

22. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

23. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v
kontexte s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, nevykonaním navrhnutých a pre
spor relevantných dôkazov, nesprávnymi skutkovými zisteniami, nedostatočnosťou doteraz zisteného
skutkového stavu a nesprávnym právnym posúdením veci, teda to, či súd prvej inštancie na zistený

skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie
odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na
každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní (pozri napr. Ústavný súd SR, sp. zn. II.ÚS 78/05).

24. Právna teória i súdna prax rozoznávajú dva základné typy záväznosti rozhodnutí najvyššieho
súdu, a to kasačnú (inštančnú, t. j. v tej istej veci) a precedentnú (judikatúrnu); kým v prípade tzv.
kasačnej záväznosti je súd nižšieho stupňa vždy povinný pri nezmenených skutkových a právnych
okolnostiach veci bezvýhradne akceptovať právny názor Najvyššieho súdu vyjadrený v zrušujúcom
rozhodnutí,vprípadetzv.precedentnejzáväznostiexistujemožnosť,abyvšeobecnýsúdrôznehostupňa

(ne)reflektoval právne závery najvyššieho súdu tým, že v dobrej viere predostrie konkurujúce úvahy
a začne s konkrétnym rozhodnutím najvyššieho súdu zmysluplný právny dialóg (porovnaj napríklad
uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo 155/2011 z 21. decembra 2011); v tomto prípade vo svojej
podstate argumentačnej záväznosti sa môže súd nižšieho stupňa odkloniť od rozhodnutia (rozhodnutí)
Najvyššieho súdu za predpokladu predloženia kritickej konfrontácie jeho dôvodov, podľa ktorých sa

nemohol v obdobnej skutkovej a právnej situácii s predmetným rozhodnutím stotožniť; tento prístup
sa preto nepovažuje za porušenie princípu právnej istoty (uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa
16. marca 2021, sp. zn. IV. ÚS 142/2021). Uvedené východiskové závery možno bez akýchkoľvek
polemík vzťahovať aj na kasačnú záväznosť zrušujúceho rozhodnutia krajského súdu ku rozhodnutiu
okresného súdu, t.j. povinnosti okresného súdu pri nezmenených skutkových a právnych okolnostiach

veci bezvýhradne akceptovať právny názor krajského súdu vyjadrený v jeho zrušujúcom rozhodnutí.

25. Na tomto mieste dáva odvolací súd do pozornosti rozhodnutie disciplinárneho senátu Najvyššieho
správneho súdu SR, sp. zn. 31D/17/2021 zo dňa 08.11.2022, ktorý už pri čiastočnom nerešpektovaní
právneho názoru odvolacieho súdu uznal zákonného sudcu za vinného, keďže tento svojim konaním

spôsobil ďalšie prieťahy v konaní, ako aj porušil povinnosť sudcu podľa § 391 ods. 2 CSP v dôsledku
čohozavineneporušilsvojupovinnosťvpridelenejvecikonaťsvedomito,čovyplývaz§30ods.4zákona
č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení.

26. V tejto súvislosti je potom potrebné zdôrazniť, že po prvom zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie, bol súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, a to nielen v
oblasti hmotného práva, ale aj v oblasti procesného práva. Tu odvolací súd akcentuje na nevyhnutnosť
rešpektovať vyslovené názory a výroky „vyššieho“ súdu, ak ten rozhodne o zrušení rozhodnutia súdu
„nižšieho“, pričom vo výnimočných prípadoch (napr. zmena skutkových zistení, zmena právnej úpravy)
je prípustný odklon od právneho názoru „vyššieho“ súdu, no ten musí byť aj náležite, dôkladne a

udržateľným spôsobom odôvodnený a nemôže byť prenesený len a len do roviny polemiky s názorom
„vyššieho“ súdu, v súdenej veci zrejme ako dôsledok nepochopenia/neprijatia záverov zrušujúceho
rozhodnutia „vyššieho súdu“. Opačný prístup by znamenal masívne komentovanie rozhodnutí „vyšších“
súdov súdmi „nižšími“ a postupne by mohol viesť k navodeniu stavu anarchie v justícii, resp. by moholzakladaťajprípadnedisciplinárnuzodpovednosťdotknutéhosudcusúduprvejinštancie.Ztohtopohľadu
má odvolací súd za to, že súdu, ktorému bolo rozhodnutie „vyšším“ súdom zrušené, neprináleží len tak,
bez akýchkoľvek rozumných a udržateľných argumentov nerešpektovať názor, ale pre tieto prípadné

dišputy slúži pôda seminárov, stretnutí, porád, pôda akademická, ako aj sféra odbornej právnej literatúry
a pod..

27. Ako už bolo vyššie uvedené, súd prvej inštancie vo veci rozhodoval už po druhy krát, potom čomu
bol jeho skorší rozsudok na odvolanie žalovaného v merite veci odvolacím súdom zrušený. Odvolací súd

pristúpil k zrušeniu skoršieho rozsudku súdu prvej inštancie jednak z dôvodu, že ten (i) urobil predmetom
vyporiadania aj nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k.ú. N. a k.ú. B. J., hoc tie v prevažnej miere (okrem
jednej parcely v B. J.) boli vyvedené z masy BSM žalovaným prevodnými zmluvami pred rozhodnutím
súdu, bez súhlasu žalobkyne, ktorá ich relatívnu neplatnosť nenapadla, kde za danej situácie mala
byť predmetom vyporiadania len ich hodnota a jednak z dôvodu (ii) nepreskúmateľnosti skoršieho
rozsudku, v ktorom sa súd prvej inštancie nevyporiadal s podstatnou argumentáciou žalovaného vo

vzťahu k akciám Q. spoločnosti, ktorá podľa jeho tvrdení je/bola riadnou obchodnou spoločnosťou
založenou podľa P. Q. U., kde dôležitým bolo rozlišovať medzi statusom konečného užívateľa výhod a
statusom vlastníka, pričom oficiálny zápis svedčil v prospech iných osôb, ako je žalovaný.

28. Súd prvej inštancie v tu napadnutom rozsudku akceptoval, pre odvolací súd z nepochopiteľných

príčin len výtku o potrebe vyporiadania iba hodnoty (nie samotných) nehnuteľností vyvedených z masy
BSM pred jeho rozhodnutím žalovaným na základe prevodných zmlúv bez súhlasu žalobkyne, ktorá ich
relatívnu neplatnosť nenapadla. Naproti tomu bez toho, aby došlo k akejkoľvek zmene skutkového stavu,
resp. právnej úpravy, opätovne do masy BSM zahrnul akcie Q. spoločnosti, ktorých hodnotu následne
určil na základe už štyri a pol roka starého znaleckého posudku, a to aj napriek tomu, že odvolací súd vo

svojom zrušujúcom uznesení zaujal jasný a pre každého zrozumiteľný záver, a to, že (i) nateraz nebolo
bez akýchkoľvek rozumných pochybností preukázané, že by vlastníkom týchto akcií ku dňu zániku BSM
bol odvolateľ s tým, že ak by tomu tak bolo, tie (ich hodnota) by patrili do masy BSM len za predpokladu,
ak by boli nadobudnuté aspoň z časti z prostriedkov patriacich do BSM za trvania manželstva, (ii) kde
pri ich ocenení bolo potrebné vychádzať z ich stavu v čase zániku BSM, no z ich obvyklej ceny v čase

vyporiadania. Na tomto mieste súdu prvej inštancie jasne a pre každého zrozumiteľne (nie všeobecne)
vytkol, že sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe, ak pri určení ceny akcií prvý krát vychádzal z
takmer tri roky starého znaleckého posudku.

29. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa

čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom
vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci
podstatné a právne významné.“ (IV. ÚS 14/07). „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý
proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (IV. ÚS 115/03, III. ÚS
119/03, III. ÚS 209/04). Ústavný súd SR ďalej uvádza: „Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam ...“ (II. ÚS
251/04, III. ÚS 209/04). Ústavný súd SR dodáva: „Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument....“ (II. ÚS 410/06). Európsky

súd stabilne uvádza, že „...podľa ustálenej judikatúry zohľadňujúcej princíp vzťahujúci sa na riadny
výkon spravodlivosti, rozsudky súdov a tribunálov musia dostatočne uviesť dôvody, na ktorých sú
založené.“ (napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, § 26) alebo že: „národné súdy musia ale vyjadriť s
dostatočnou jasnosťou dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia.“ (napr. Hadjianastassiou v. Grécko,
§ 33).

30. Komparáciou odvolacím súdom zrušeného skoršieho rozsudku súdu prvej inštancie a tu
napadnutého rozhodnutia nemožno prijať iný záver ako ten, že tu napadnuté rozhodnutie je iba
nepodarenou púhou kópiou skoršieho rozhodnutia, kozmeticky upraveného o nové odseky, ktoré
rekapitulujú prvé odvolanie žalovaného, závery zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu a vyjadrenie

žalobkyne k nemu, prednesy strán z posledného pojednávania, uvádzajú, prečo došlo ku korekcii
rozhodnutia v otázke vyporiadania z masy BSM žalovaným vyvedených nehnuteľností, no bez toho, aby
náležitým spôsobom reflektovalo na jasný a zrozumiteľný záver odvolacieho súdu o tom, že nateraz
nie je bez akýchkoľvek rozumných pochybností preukázané, aby akcie Q. spoločnosti mali patriť domasy BSM a v nadväznosti na to, ani na zásadnú argumentáciu žalovaného v tomto smere, nehovoriac
už ani o tom, že nerešpektoval jasný a záväzný názor odvolacieho súdu k otázke určenia ceny týchto
akcií. Možno teda konštatovať, že súd prvej inštancie neriadiac sa právnym názorom odvolacieho súdu

v rozpore s § 391 ods. 2 CSP a vyššie uvedeným, opätovne vydal rozsudok, v ktorom odvolacím súdom
všetky vytknuté nedostatky neodstránil. Súd prvej inštancie tak porušil princíp viazanosti súdu nižšieho
stupňa právnym názorom súdu vyššieho stupňa ako záruky realizácie práva na spravodlivý proces.
Týmto postupom tak súd prvej inštancie postavil odvolací súd do situácie, v ktorej by odvolací súd
ako prvý a posledný riešil otázku, či akcie Q. spoločnosti sú, alebo nie sú súčasťou BSM, a v prípade

kladného zodpovedania tejto otázky aj otázku výšky ich ceny, a tak by sa vlastne ocitol v postavení
súdu prvej inštancie. K tomu došlo napriek tomu, že Civilný sporový poriadok stranám sporu priznáva
to, aby o spore bolo v ich skutkových a právnych otázkach rozhodnuté vo dvoch inštanciách tak, aby
bola zabezpečená kvalita rozhodnutia, ktorá zodpovedá ústavným právam strán na súdnu ochranu
a spravodlivé súdne konanie. Odvolaciemu súdu tak chýba základný predpoklad v podobe jasného
podkladu pre rozhodnutie o odvolaní. Je potrebné zdôrazniť, že § 390 CSP vyžaduje, aby šlo o

nové rozhodnutie. V tomto konkrétnom prípade sa však súd prvej inštancie dopustil tak viditeľných
nedostatkov v odôvodnení druhého rozhodnutia, ktoré pri ignorovaní prvého zrušujúceho rozhodnutia
odvolacieho súdu vykazuje znaky odopretia spravodlivosti. Po formálnej stránke je rozsudok súdu prvej
inštancie novým rozhodnutím, no po obsahovej stránke novým určite nie je.

31. V dôsledku vyššie identifikovanej vady odstrániteľnej len zrušením rozhodnutia vydaného v
prvoinštančnom konaní, odvolaciemu súdu neostávalo nič iné, iba rozhodnutie súdu prvej inštancie
s použitím ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie s použitím ustanovenia § 391 CSP. Uvedený postup sa neprieči ani ust. § 390 CSP, a to s
poukazom na závery vyslovené Ústavným súdom SR v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 570/2023.

32. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým
je podľa § 391 ods. 2 CSP viazaný tak, aby bola zaistená spravodlivá ochrana práv a oprávnených
záujmov oboch strán sporu, predovšetkým s ohľadom na zmysel Civilného sporového konania, pretože
súdy sú v prvom rade povolané k tomu, aby zákonom stanoveným spôsobom poskytovali túto ochranu

práv. Úlohou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom vec znovu prejednať za stavu dodržania postupu
opísaného vyššie, v ktorom odstráni pochybenia a ktorých nedostatok spôsobil aj nutnosť zrušenia
jeho rozsudku - teda najsamprv sa nanovo a dôkladne venovať otázke, či akcie cyperskej spoločnosti
možno zahrnúť do masy BSM, v prípade kladnej odpovede vychádzať z ich stavu v čase zániku BSM,
no ich cenu určiť v čase vyporiadania, t.j. v potrebnom rozsahu vykonať dokazovanie k skutkovým

zisteniam potrebným pre formuláciu právneho posúdenia veci, výsledky celého konania zhodnotiť a až
potom o veci rozhodnúť, pričom je potrebné náležite sa vysporiadať s relevantnou právnou i skutkovou
argumentáciou strán sporu a nové rozhodnutie v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP, a v prípade odklonu
aj v súlade s ust. § 220 ods. 3 CSP náležite a dôkladne odôvodniť. V novom rozhodnutí rozhodne súd
prvej inštancie znova o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania (§ 396

ods. 3 CSP).

33. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).