Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 14. august 2024

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/14/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3821203324
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 08. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2024:3821203324.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov JUDr.

Márie Vrtochovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci žalobcov
1/ A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., D. E. XXX/XX
a 2/ A. F. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., H. X, obaja právne zastúpení JUDr. Jaroslavom Hujíkom,
advokátom so sídlom v Prievidzi, Hviezdoslavova 3, proti žalovaným 1/ F. G. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom
J., G. XX, právne zastúpená Advokátska kancelária JUDr. Lukáčová & partners, s. r. o., so sídlom v Nitre,
Mostná 72, IČO: 47 237 244, 2/ K. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom H.,
K. XXXX/XX, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, na odvolanie žalovanej 1/ proti rozsudku

Okresného súdu Prievidza zo dňa 9. decembra 2022, č. k. 6C/28/2021-161, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo vzťahu k žalovanej 1/
p o t v r d z u j e .

Žalobcovia 1/, 2/ m a j ú nárok na náhradu trov konania voči žalovanej 1/ v rozsahu 100%, ktorú
náhradu je žalovaná 1/ povinná zaplatiť žalobcom 1/, 2/ vo výške určenej súdom prvej inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že nehnuteľnosť nachádzajúca sa v obci Prievidza,
k. ú. C., zapísaná v KN na LV č. XXXX, parc. č. L. XXXX orná pôda o výmere 1989 m2 v podiele vo

veľkosti X/XX-XXX pod B 1 evidovaná ako vlastníctvo žalovanej 1/ F. G. I., v podiele X/XX-XXX pod B
8 evidovaná ako vlastníctvo žalovanej
2/ K. D., bola ku dňu smrti I. C. vlastníctvom I. C., nar. XX.XX.XXXX a patrí do dedičstva po nebohom
I. C., zomrel dňa XX.XX.XXXX. Žalobcom 1/, 2/ voči žalovaným 1/, 2/ priznal nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100%.

2. Súd prvej inštancie sa v prejednávanej veci sa zaoberal v prvom rade naliehavým právnym záujmom

v zmysle § 137 písm. c) CSP a dospel k záveru, že žalobcovia 1/, 2/, ktorí sa domáhali určenia,
že nehnuteľnosti definované vo výroku rozhodnutia patria do dedičstva po nebohom I. C. a dospel
k záveru, že tento naliehavý právny záujem v prejednávanej veci je daný. Žalobcovia 1/, 2/ konali vo veci
usporiadania vlastníctva predmetnej nehnuteľnosti ihneď ako zistili stav, ktorý popisujú v žalobe, pričom
bezurčeniavlastníckehoprávasúdomvočižalovaným,niejemožnéprejednaťvdodatočnomdedičskom
konaní po nebohom sporné vlastnícke podiely tak, aby tieto podiely zdedili a mohli s nehnuteľnosťou
ďalej disponovať. Žalobcovia 1/, 2/ majú naliehavý právny záujem na určení, že spoluvlastnícky podiel

patrí do dedičstva.

3. Ďalej skúmal, či žalobcovia 1/, 2/ sa nestali vlastníkmi spoluvlastníckeho podielupo I. C. na základe vydržania. Uviedol, že uhorské obyčajové právo bolo platné na území Slovenska
do 31.12.1950. V tom čase platilo v rámci pozemnoknižného vydržania, že vlastnícke právo bolo
možné nadobudnúť na základe pozemnoknižnej držby trvajúcej po dobu 32 rokov s tým, že pokiaľ stav

neplatného vkladu trvá nerušene po dobu 32 rokov mohol vydržať aj vtedy keď bol obmyseľný. Právo
vlastníctva nehnuteľnosti bez zápisu do pozemkovej knihy aj proti vlastníkovi vpísanému do pozemkovej
knihynadobudneten,ktománehnuteľnosť32rokovakosvojuvpokojnejvdržbe.Vstredomobčianskom
zákonníku platnom od roku 1950 do roku 1964 má pôvod dnešný pojem oprávnenej držby viazanej
na dobromyseľnosť s ohľadom na všetky okolnosti. V rokoch 1950 až 1964 sa pozemkovo vlastníctvo

prevádzalo len zmluvne bez knihového zápisu a s tým, že podľa § 116 ods. 1 OZ zákona č. 141/1950
vlastnícke právo k nehnuteľnej veci nadobudne ten, kto ju drží oprávnene a nepretržite tri roky, ak
ide o nehnuteľnú vec, je potrebné vydržacia doba desaťročná. Následne v zmysle § 566 ods. 1, 2
citovaného zákona lehota, ktorá začala bežať pred 01.01.1951 sa končí, ak tento zákon neurčuje kratšiu
lehotu, najneskoršie uplynutím tejto kratšej lehoty počítanej odo dňa 01.01.1951, ak určuje dlhšiu lehotu,
uplynutím tejto dlhšej lehoty počítanej odo dňa, keď lehota začala bežať. Zároveň to isté platí o vydržacej

a premlčacej dobe. V zmysle § 460 OZ, dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa. Preto k tomu, aby
došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním je potrebné, aby boli splnené zákonné predpoklady,
tzn. nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú dobu vydržaciu dobu, nepretržitosť vydržacej
doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom stanovenej doby,
spôsobilý predmet vydržania. Pri posudzovaní dobromyseľnosti držiteľa treba brať do úvahy, či držiteľ

pri bežnej opatrnosti, ktorú možnosť s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého
požadovať, nemal resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvod na pochybnosti o tom, že mu vec
patrí.

4.Vkonaníbolonespornepreukázané,žeprávnypredchodcažalobcov1/,2/malzáujemodkúpiťspornú

nehnuteľnosť na základe kúpnej zmluvy zo dňa 24.03.1949, ktorú vyhotovil notár B. M.. Tento notár aj
overoval podpisy predávajúcich, pričom podpis predávajúcej F. F. bol overený na mieste jej vtedajšieho
pobytu v Kanade. Právny predchodca žalobcov 1/, 2/, zmluvu podpísal 06.07.1949 v Prievidzi. Tým bola
zmluva uzatvorená. Podľa vedomostí žalobcov mal aj vklad vlastníctva podľa zmluvy zabezpečiť notár,
na čo sa ich právny predchodca spoľahol a vstúpil do užívania nehnuteľnosti. Spornou bola skutočnosť,

či za túto nehnuteľnosť zaplatiť kúpnu cenu vo výške 12.000 Kčs. Súd však dospel k záveru, že
z obsahu kúpnej zmluvy vyplýva, že kúpna cena bola zaplatená, predávajúci uvedení v kúpnej zmluve
potvrdili jej zaplatenie, pričom podľa spomienok svedkyne B., ktorá je vo vysokom veku, mala byť táto
cena zaplatená otcovi predávajúcej uvedeným v predmetnej kúpnej zmluve. Súd mal za to, že kúpna
cena zaplatená bola, pretože právny predchodca žalobcu do užívania nehnuteľnosti vstúpil, túto užíval

ako svoju vlastnú, hospodáril na nej a to až do zásahu orgánov štátnej moci v roku 1963, kedy nie
voči pozemkovej knihe evidovanému vlastníkovi, ale práve voči nemu sa štát domáhal, aby prestal
nehnuteľnosť užívať z dôvodu, že bola zabratá do užívania JRD. Tento doklad dosvedčuje, že túto
nehnuteľnosť užíval I. C. aj v roku 1963, a že na nej hospodáril. Právny predchodca žalobcov 1/, 2/
bol dobromyseľným nadobúdateľom predmetnej nehnuteľnosti, pričom dobromyseľnosť je odvodzovaná

od toho, že ju zakúpil, zaplatil za ňu, vstúpil do držby a až do roku 1963 ho nikto preukázateľne
v držbe nerušil a ani neobmedzoval vrátane právneho predchodcu žalovaných 1/, 2/ alebo samotných
žalovaných 1/, 2/. Na vydržanie vlastníckeho práva na základe titulu oprávnenej držby sa vzťahujú
právne predpisy platné pred 01.01.1951, teda obyčajové právo platné v tom čase na Slovensku, podľa
ktorého bolo na vydržanie nehnuteľnosti potrebné mať nehnuteľnosť v držbe po dobu 32 rokov. Následná

právna úprava stredného občianskeho zákonníka § 116 ods. 1 stanovila desaťročnú vydržaciu dobu.
V prechodných ust. § 566 ods. 1 OZ citovaného zákona lehota, ktorá začala bežať pred 01.01.1951, sa
skončí, ak tento zákon určuje kratšiu lehotu, najneskoršie uplynutím tejto kratšej lehoty, počítanej odo
dňa 01.01.1951, ak určuje dlhšiu lehotu, uplynutím tejto dlhšej lehoty, počítanej odo dňa, keď lehota
začala bežať. Z tohto teda vyplýva, že desaťročná vydržacia lehota v prospech právneho predchodcu

žalobcov uplynula dňom 01.01.1961.

5. Žalovaná 1/ tvrdila, že potenciálne ona mohla byť dobromyseľnou užívateľkou nehnuteľnosti, a teda
prípadnou vydržiteľkou vlastníckeho práva s tým, že mala informácie
od svojej matky o tom, že za nehnuteľnosť nemalo byť zaplatené, ale užíval ju I. C., čo napokon ani

nepoprela v rámci svojho vyjadrenia. V tomto jej vyjadrení nie je ani jedna zmienka o tom, že by skutkové
tvrdenia v žalobe neboli pravdivé. Z toho súd usudzuje, že následná zmena stanoviska z jej strany bola
účelová, tak aby dosiahla to, že jej zostane spoluvlastnícky podiel, ktorý je na ňu evidovaný na katastri.
Poukázal na nálezÚstavného súdu SR sp. zn. II. ÚS484/2015, z ktorého vyplýva, že účelom vydržania podľa uhorského
obyčajového práva ako aj už spomínaného OZ z roku 1950 bolo zabezpečiť ochranu tzv. nedoloženým
právnym vzťahom vyplývajúcim z neperfektných úkonov, aby sa za splnenia zákonných podmienok

uviedli do súladu so skutočným stavom. Nepresnosť správania v tomto zmysle spočíva v tejto veci
v tom, že vlastnícke právo odkúpené predmetnou zmluvou nebolo vložené do pozemkovej knihy, čiže
proces kúpy nebol zavŕšený spôsobom, ktorý v tom čase zákon vyžadoval. Ústavný súd SR však
zaujal stanovisko, že držba môže byť oprávnená aj vtedy, keď držiteľ vstúpil do držby spôsobom,
ktorý síce nebol súladný so zákonnými ust. pokiaľ ide o nadobudnutie vlastníckeho práva, ale bol

dobromyseľný, že nehnuteľnosť mu vlastnícky patrí a za také prípady aj ústavný nález považuje tzv.
poctivý spôsob nadobudnutia veci a za taký považuje taký, ktorý je v súlade s dobrými mravmi. Z tohto
pohľadu teda nemožno pochybovať o tom, že by v tejto veci nebolo možné prisvedčiť názoru, že I.
C. nadobudol predmetnú nehnuteľnosť v súlade s dobrými mravmi, keďže uzavrel písomnú kúpnu
zmluvu, za nehnuteľnosť zaplatil a následne ju ako svoju vlastnú užíval. Preto je potrebné vykladať
pojem vydržanie nie reštriktívne, ale tak, aby to zodpovedalo poctivému spôsobu nadobudnutia veci.

Na základe všetkých týchto skutočností dospel súd k záveru, že nehnuteľnosť v obci Prievidza, k. ú. C.,
zapísaná na LV č. XXXX, v podiele ako bol predmetom žaloby, patrí do dedičstva po nebohom I. C..

6. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 262 ods. 1 CSP a žalobcovia 1/, 2/, ktorí mali v konaní plný
úspech majú nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu voči žalovaným 1/, 2/ s tým, že o výške

trov konania rozhodne súd samostatných uznesením
po právoplatnosti tohto rozsudku v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

7. Proti tomuto rozsudku podala v čas odvolanie žalovaná 1/, ktorá žiadala, aby Krajský súd ako súd
odvolací napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Uviedla, že považuje rozhodnutie v celom rozsahu za nesprávne a nezákonné, pretože vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočne zisteného skutkového stavu veci. Poukazovala
na nález Ústavného súdu SR
sp. zn. ÚS 484/2015, ktorý uviedol, že pre dobromyseľné vydržanie musia byť splnené podmienky
charakterizujúce poctivý spôsob nadobudnutia. Súd sa nevysporiadal s podstatnou námietkou znesenou

žalovanou 1/, kedy a komu mala byť kúpna cena údajne vyplatená. Preto v rozpore s ust. judikatúrou
súd skonštatoval, že I. C. bol dobromyseľným nadobúdateľom, pretože predmetnú nehnuteľnosť užíval.
V konaní nebolo preukázané ani to, kedy vlastne I. C. začal nehnuteľnosť užívať. Zo žiadneho
predloženého dokladu nevyplýva, že I. C. zaplatiť kúpnu cenu 12.000 Kčs, ktorá mala byť odovzdaná
podľa zmluvy niekedy pred podpisom zmluvy. Preto považovala rozhodnutie súdu prvej inštancie

za nesprávne. Vydržanie vyžaduje poctivý spôsob nadobudnutia vlastníctva a zaplatenú odplatu za
nadobudnuté vlastníctvo. Svedkyňa B. uviedla, že právny predchodca predávajúcich si mal údajne
zaplatenú kúpnu cenu nechať a nikto z predávajúcich z nej nebol vyplatený. Súd z takéhoto svedectva
nemohol mať za preukázané splnenie jednej z podmienok na skonštatovanie záveru o vydržaní
vlastníckeho práva. Čo sa týka čestných prehlásení, tieto predložil právny zástupca a preto žalovaná

1/ namieta objektivitu svedeckých výpovedí. Právne závery súdu prvej inštancie a dobromyseľnosti I.
C. nevyplývajú z výsledkov vykonaného dokazovania. Pre skutkový záver o tom, že I. C. by mal byť
dobromyseľným nadobúdateľom nemôže stačiť len úvaha súdu a jeho dedukcia, že došlo k splneniu
všetkých podmienok vyžadujúcich k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaní. Preto je záver súdu
prvej inštancie postavený len na domnienkach. Súd sa tiež dostatočne nezaoberal námietkou žalovanej,

že nepreukázali naliehavosť právneho záujmu
na určení, ktoré je predmetom žalobného návrhu v zmysle § 137 písm. c) CSP. Súd svojim odôvodnením
ohľadom existencie naliehavého právneho záujmu poprel nielen konštantnou judikatúrou aplikovanú
zásadu právo patrí bdelým, ale zvýhodnil svojvoľne pozíciu žalobcov a dospel k záveru o prípustnosti
žaloby. Samotný žalobca 1/ uviedol, že vedel od otca I. C., ktorý zomrel v roku 1984 o existencii

údajného vlastníctva predmetnej nehnuteľnosti. Ak teda žalobcovia tvrdia existenciu svojho domnelého
vlastníctva, tak už ich matka L. C. vedela a disponovala dôkazmi o tom, že ich vlastníctvo je sporné.
Táto skutočnosť už bola preukázateľne známa v roku 1993 a teda mohla pristúpiť k náprave a žiadať
cestou súdu o určenie, že vec patrí do dedičstva. Prvoinštančný súd nesprávne vyhodnotil naliehavosť
právneho záujmu aj vzhľadom ňou prezentovaný nález Ústavného súdu SR

I. ÚS 460/2017, ktorý okrem iného judikoval, že nie je možné obchádzať reštitučné zákony a domáhať
sa svojho práva určovacou žalobou. Pokiaľ súd uvádza, že žalovaná 1/ zmenila účelovo svoj postoj
k žalobe, poukázala na tú skutočnosť, že je vo vyššom veku a listinu písala, pričom nie je odborne
spôsobilou osobou. Zmyslom listiny ale bolo, že súhlasí s tým, aby súdnym rozhodnutím získalaprávnu istotu, ktoré rozhodnutie bude konečné a žiadna tretia osoba jej nebude do vlastníckeho práva
zasahovať. Žalovaná 1/ sa stala vlastníkom nehnuteľností zapísaných ako parc. č. XXXX titulom
dedičskéhorozhodnutiasp.zn.D596/95,apretojejejvlastníckeprávovyplývanielenztohtodedičského

rozhodnutia,aleajztituluvydržania.Súdnezdôvodnilprečoprávožalovanej1/nemápodľasúdupožívať
právnuochranu,hocijeakoriadnevlastníctvopreukázané,alesúsplnenéajvšetkypodmienkynato,aby
sa konštatovalo jej vlastnícke právo titulom vydržania čím porušil právo žalobkyne na spravodlivý proces
a zasiahol tak do Ústavou garantovaného práva žalovanej 1/ na súdnu ochranu. Napádaný rozsudok je
teda nepreskúmateľný a arbitrárny a je zjavným porušením kogetných procesných ust.. Odôvodnenie

napádaného rozsudku je síce rozsiahle, ale neobsahuje uvedenie žiadneho zákonného ust., na ktorom
základe súd založil svoju úvahu pre vyvodenie meritórneho záveru. Napádané rozhodnutie neobsahuje
právne posúdenie veci, ktorým je činnosť súdu,
pri ktorej súd zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav. Súd prvej inštancie tým, že svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil vo vzťahu
k svojmu záveru, nedal odpoveď na opodstatnenie svojho postupu. Preto žiadala v konečnom dôsledku,

aby bol rozsudok súdu prvej inštancie zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie.

8. K podanému odolaniu sa písomne vyjadrili žalobcovia 1/, 2/, ktorí žiadali rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdiť a uplatnili si náhradu trov konania. Zo skutkových tvrdení žalobcov vyplýva,
že ich právny predchodca predmetnú nehnuteľnosť kúpil v roku 1949 písomnou kúpnou zmluvou, a že

za tú odkúpenú nehnuteľnosť zaplatil. Tieto skutkové tvrdenia žalobcovia vnímali vlastnými zmyslami
tak, že otec tieto skutočnosti povedal s tým, že dokonca chodili s rodičmi na predmetnú roľu a hospodárili
na nej, teda sadili na nej zeleninu a zemiaky. Tieto tvrdenia síce žalovaná 1/ spochybňuje a spochybňuje
aj vyplatenie kúpnej ceny, avšak
na preukázanie pravdivosti ich skutkových tvrdení predložili ako listinný dôkaz kúpnopredajnú zmluvu,

ktorú podpísal ich právny predchodca s tým, že z obsahu tejto zmluvy je zrejmé, že jej uzavretiu
bola venovaná náležitá pozornosť, pretože bola zaslaná do Kanady, kde ju podpísala predávajúca F.
F.. Ostatní predávajúci zmluvy podpísali pred notárom v Prievidzi 24.03.1949. Zároveň predávajúci
v čl. III. zmluvy uznali, že kupujúci predávajúcim už vyplatili kúpnu cenu a predávajúci uznávajú
a poisťujú vyplatenie kúpnej ceny. Z čl. IV. Zmluvy vyplýva, že do úžitku a držby predmetu kúpy

vstupuje kupujúci hneď od 01.04.1949 a znáša aj všetky dane a verejné ťarchy z odkúpeného majetku.
Napriek pamäťovým problémom vypočutej svedkyni B., táto nevyvrátila ich skutkové tvrdenia, že I. C.
nehnuteľnosť odkúpil a zaplatil za ňu. Rovnako svedok C. A. N. O., C..
pred súdom potvrdil, že od svojej matky, ako aj od krstnej matky O. P., má vedomosť, že nehnuteľnosť
bola predaná a bola za ňu zaplatená kúpna cena. Preto sa stotožňujú s názorom súdu, že

právny predchodca postupoval pri kúpne nehnuteľnosti na danú dobu starostlivo, nekonal sám, ale
prostredníctvom úradnej osoby s tým, že prevod bol spoplatnený aj na finančnom referáte ONV dňa
07.07.1949. Všetky úradne kroky mal ďalej zabezpečiť notár B. M., a teda zo všetkých predložených
dôkazov je preukázané ich tvrdenie. Preto sa v celom rozsahu stotožňujú s právnym názorom súdu,
že ich právny predchodca nadobudol vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti vydržaním dňom

01.01.1961.

9. K podanému vyjadreniu opätovne sa vyjadrila žalovaná 1/, ktorá uviedla, že trvá
na svojich predchádzajúcich tvrdeniach a poukázala na logický rozpor v rámci kúpnej zmluvy z roku
1949, kde v Ad 1) je uvedené, že kupiteľ k odpredávateľom kúpnu cenu už vyplatil,

Ad 2) je uvedené, že odpredávatelia nežiadajú pozemnoknižné vloženie dlhujúcej kúpnej ceny. Takéto
ust. nemohlo byť platné, keďže zmluva nebola podpísaná všetkými spoluvlastníkmi, a preto ani vstup do
užívacieho práva nenadobudol právne účinky. Z LV č. XXXX, k. ú. C. je zrejmé, že titulom vlastníckeho
práva u žalovanej 1/ je dedičské rozhodnutie
zo dňa 04.05.1995. Okrem toho zo spomienok svojej matky vie, že práve nezaplatenie kúpnej ceny

spôsobilo,žeotecžalovanej1/,ktorýzomrelvrokuXXXXmoholtohočasueštežiť,alechýbalimpeniaze
na lieky. Žalovaná 1/ nehnuteľnosť vlastní a užíva od roku 1995
až do podania žaloby ju v užívaní nikto nerušil. Keďže od júla 1946 do júla 1947 bolo zapísané
vlastnícke právo právneho predchodcu žalovanej 1/ B. B. k predmetnej nehnuteľnosti do roku 1995
nedošlo k žiadnej zmene vlastníctva ani v evidencií nehnuteľností, žalovaná 1/ nemala absolútne žiadne

pochybnostivtomsmere,žejejprávoknehnuteľnostipatrí.Funkciouvydržaniajeumožniťnadobudnutie
vlastníckeho držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom opakom
ovládania veci držiteľom je nečinnosť vlastníka (Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/87/2010).
Žalobcovia sa až do podania žaloby nechovali ako vlastníci predmetnej nehnuteľnosti a od smrti ichprávneho predchodcu pred rokom 1984 neuskutočnili žiadne právne úkony vo vzťahu k nej. Spochybnila
ďalej výpoveď svedkov B. a O. a poukázala na ďalšie právne úkony ich právnych nástupcov vo vzťahu
k sporným nehnuteľnostiam. Mala preto za to, že jej odvolanie v celom rozsahu dôvodné a žiadala, aby

bol rozsudok súdu prvej inštancie zrušený.

10. K podanému vyjadreniu sa opätovne vyjadrili žalobcovia 1/, 2/, ktorí uviedli, že žalovaná nesprávne
interpretuje obsah kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 24.03.1949, pretože ust. čl. III, že kupiteľ už vyplatil
kúpnu cenu odpredávatelia uznávajú podpisom, vyplatenia kúpnej ceny treba vykladať tak, že pokiaľ

predávajúci zmluvu podpísali, tak uznali aj vyplatenie celej kúpnej ceny. Ďalej uviedli, že sa pridržiavajú
svojej právnej a skutkovej argumentácii s tým, že predmetná rola bola po smrti otca v užívaní
poľnohospodárskej organizácie, pričom bola nájdená nájomná zmluva podpísaná ich matkou z roku
2001, pričom predmetu nájmu bola práve parc. č. XXXX, k. ú. C. s tým, že okrem skutkových tvrdení,
že rolu neužívala žalovaná 1/ od roku 1995 existuje listinný dôkaz, že po smrti otca komunikoval nový
nájomca s ich matkou bývajúcou na tej istej adrese otec, a teda aj nájomcovia dlhodobo nepovažovali

pozemok za vlastníctvo iných osôb v rátane žalovanej 1/.

11. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a contrario a dospel k záveru, že rozsudok
súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti vo vzťahu ku žalovanej 1/ ako vecne správne potvrdiť

podľa § 387 ods. 1 CSP, pričom v náväznosti na § 387 ods. 2 CSP odvolací súd poukazuje v celom
rozsahu na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje
a zároveň naňho odkazuje.

12. Žalovaná 2/ odvolanie vo veci nepodala a preto vo vzťahu k nej je rozhodnutie súdu prvej inštancie

právoplatné a nebolo predmetom prieskumu odvolacieho súdu.
13. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov ako aj z prednesov účastníkov vyplynuli. Neopomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.
Výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191

CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný
skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými a právnymi
závermisúduprvejinštancieaztohtodôvodusiajodvolacísúdosvojildôvodynapadnutéhorozhodnutia,
v celom rozsahu na ne poukazuje v súlade s § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam dodáva.

14. Skôr ako bolo možné pristúpiť k samotnej vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia sa tak ako súd
prvej inštancie, tak aj odvolací súd zaoberal námietkou zo strany žalovanej 1/ o nedostatku naliehavého
právnehozáujmunastranežalobcov1/,2/vovzťahukdanejurčovacejžalobe.Vtomtokontexteodvolací
súd zdôrazňuje, že táto námietka zo strany žalovanej 1/ o nedostatku naliehavosti právneho záujmu
neobstojí. Poukazuje pritom

na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 26/2007, v ktorej Najvyšší súd SR uviedol, že
v súlade s doterajšou rozhodovacou praxou nemení nič na závere o prípustnosti určovacieho návrhu, že
konkrétna hnuteľná alebo nehnuteľná vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, ktorým návrhom sa môže
v sporovom konaní takéhoto určenia domáhať ten, kto je dedičom poručiteľa, prípadne jeho právnym
nástupcom voči inej osobe ako dedičovi, ktorá nie je poručiteľovým dedičom. Žaloba na určenie, že

určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi nepredstavuje
tzv. inú žalobu, ktorá v ust. § 80 OSP nie je uvedená, ale ide o žalobu, ktorá sleduje ochranu vlastníckeho
práva (§ 80 OSP bol nahradený v súčasnosti ust. § 137 písm. c) CSP). Ďalej Najvyšší súd SR
v rozhodnutí pod sp. zn. 3Cdo 154/2010 dospel k záveru, že súdna prax akceptuje žaloby, ktorými sa
dedič domáha určenia, že tá ktorá vec patrí do dedičstva

po poručiteľovi. V konaní o takýchto žalobách ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom
tejto veci. Požadované určenie sa tu vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto
dninemôžumaťvplyvnarozhodnutiesúdu.Trebadodať,žeaksúdvyhoviežalobepožadujúcejuvedené
určenie a vec je následne prejednaná v konaní o dedičstve ako majetok poručiteľa, nepotvrdzuje
rozhodnutie o dedičstve, že dedič je v súčasnosti vlastníkom veci. Po smrti poručiteľa môžu vo

všeobecnosti nastať právne skutočnosti, s ktorými právny poriadok spája vznik vlastníctva niekoho
iného, napr. vydržaním. V konaní, ktorým sa zisťuje, či určitá vec bola v čase smrti poručiteľa v jeho
vlastníctve sú však takéto neskoršie skutočnosti právne bezvýznamné. Ústavný súd SR vo svojom
náleze pod sp. zn.I. ÚS 482/2013 dospel k záveru, že je ústavne neakceptovateľný záver, podľa ktorého krajský súd
objektívnu nespôsobilosť v prípadne vyhovujúceho rozsudku vo veci určenia, že nehnuteľnosť patrila
do dedičstva po poručiteľovi vyvolal zmenu v zápise vlastníkov spornej nehnuteľnosti striktne stotožňuje

s absenciou zmeny právneho postavenia sťažovateľa
po takomto určení a tým vylučuje danosť takéhoto naliehavého záujmu na takomto určení. Vec sa týka
určenia, či právny predchodca žalobcov 1/, 2/ bol vlastníkom nehnuteľného majetku
ku dňu smrti. Podľa ustálenej judikatúry sa dedič môže domáhať určenia, že poručiteľ bol vlastníkom
majetku v deň smrti (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 20Cdo 1897/98). Toto určenie sa týka

dátumu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastanú neskôr ho nemôžu ovplyvniť. Aj keď sa vec, ktorej
sa toto určenie týka následne prerokuje v dedičskom konaní a nadobudnutie dedičstva sa potvrdí alebo
schváli, neznamená to, že dedič je naďalej vlastníkom majetku. Na určenie, či bol poručiteľ vlastníkom
veci v deň smrti sú však neskoršie udalosti irelevantné (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR 22Cdo
1977/2001).ZobdobnéhoprávnehozáveruvychádzalNajvyššísúdSRvosvojomrozhodnutípodsp.zn.
4Cdo 214/2021. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že podľa ust. § 137 písm. c) CSP súdna judikatúra

pripustila výnimky vo forme žalôb, že určitá vec patrí do dedičstva, resp., že určitá osoba bola ku
dňu smrti vlastníkom veci (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo 26/07, 3Cdo 44/08), pričom
na skoršej judikatúrnej praxi nič nezmenila ani aktuálna právna úprava, o čom svedčia rozhodnutia
ústavného súdu, či najvyššieho súdu nespochybňujúce procesnú prípustnosť žalôb o určenie, že vec
patrí do dedičstva alebo boli v čase smrti vlastníctvom poručiteľa

(I. ÚS 151/2016, Najvyšší súd SR - sp. zn. 5Cdo 157/2018, 7Cdo 291/2019, 3Cdo 29/2010, 3Cdo
154/2010, 3Cdo 196/2005, 2Cdo 184/2005, 3Cdo 196/2005), preto bol správny záver súdu prvej
inštancie v tom smere, že naliehavý právny záujem na požadovanom určení v prejednávanej veci je
daný.

15. S prihliadnutím na tú skutočnosť, že počiatok dobromyseľnosti právneho predchodcu žalobcov sa
odvíja od kúpnej zmluvy zo dňa 24.03.1949 súd prvej inštancie správne prejednávanú veci posudzoval
podľa ustanovení uhorského obyčajového práva platného v čase uzavretia danej zmluvy, účinného do
31.12.1950 a s prihliadnutím na prechodné ustanovenia stredného občianskeho zákonníka platného
s účinnosťou od r. 1950 do r. 1964, ust. § 116

ods. 1, § 566 ods. 1, 2 a správne potom dospel k tomu právnemu záveru, že k vydržaniu spornej
nehnuteľnosti s prihliadnutím na skutkové a právne okolnosti daného prípadu dochádza s prihliadnutím
na vyššie uvedené k 01.01.1961. Daná otázka bola v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR ustálená
v rozhodnutí 2MCdo 1/2015, z ktorého vyplýva, že právna úprava v relevantnom čase upravovala
inštitút vydržania a súd prvej inštancie správne aplikoval tieto právne predpisy. Možno sa preto stotožniť

s jeho záverom, že právny predchodca žalobcov 1/, 2/ nadobudol vlastnícke právo k spornému
pozemkuuplynutímvydržacejdobykudňu01.01.1961.Zároveňodvolacísúdzdôrazňuje,žespôsobilým
predmetom vydržania môže byť aj spoluvlastnícky podiel (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
2Cdo 27/2005,
2Cdo 236/2012).

16.Odvolacísúdzhodnesosúdomprvejinštanciepovažovaldržbuprávnehopredchodcužalobcov1/,2/
za oprávnenú v zmysle § 145 ods. 1, 2 Stredného občianskeho zákonníka. Skutočnosť, že držiteľ veci je
alebo nie je dobromyseľný treba vždy hodnotiť objektívne, a to nielen z hľadiska osobného presvedčenia
držiteľa veci. Dobrú vieru treba chápať ako presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si

prisvojí určitú vec. Teda ide o psychický stav a vnútorné presvedčenie subjektu, ktoré samé o sebe
nemôže byť predmetom dokazovania. Možno o nej usudzovať len z okolností, za ktorých sa tento
psychický stav navonok prejavuje. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí musí byť preto podložená
konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo, a to nielen pri jeho
vstupe do držby alebo celú vydržaciu dobu dôvodné (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo

27/2005).Medzizákladnéokolnosti,ktoréposudzujúoprávnenosťdržbyvecipatríajokolnosť,akodržiteľ
vec nadobudol, a to najmä z hľadiska, či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit
držiteľa nemôže byť sám o sebe podkladom
pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosť držby
práva.

17. Ako vyplýva z dokazovania pred súdom prvej inštancie, právny predchodca žalobcov 1/, 2/ vstupuje
do dobromyseľnej držby dňom uzatvorenia kúpnej zmluvy, ktorá bola spísaná a vyhotovená notárom
B. M.. Tento notár aj overoval podpisy predávajúcich, pričom dokonca podpis predávajúcej F. F. boloverené na mieste jej terajšieho pobytu v Kanade tamojším notárom ako aj Generálnym konzulátom
ČSR v Kanade. Právny predchodca žalobcov uvedenú zmluvu podpísal 06.07.1949 v Prievidzi, pričom
následne mal notár zabezpečiť vklad danej zmluvy, čo sa však nestalo, avšak právny predchodca

žalobcov
sa na notára spoľahol a vstúpil do užívania nehnuteľností. Je pravdou, že žalovaná 1/ spochybnila
zaplatenie kúpnej ceny vo výške 12.000 Kčs a z toho odvodzovala nedobromyseľnosť na strane
právneho predchodcu žalobcov 1/, 2/. Súd prvej inštancie však správne jej námietky vyhodnotil tak,
že kúpna cena zaplatená bola, pretože nielen, že právny predchodca žalobcov vstúpil do užívania

nehnuteľnosti, užíval ju ako vlastnú, hospodáril
nanej,aleokolnostizaplateniakúpnejcenyvyplývajúajzosamotnéhotextudanejkúpnejzmluvy,vktorej
je jednoznačne uvedené, a to konkrétne v bode 3. predmetnej zmluvy, že kupiteľ odpredávateľom kúpnu
cenu už vyplatil a odpredávatelia podpisom tejto zmluvy uznávajú a poisťujú vyplatenie tejto kúpnej
ceny. Zároveň zo zmluvy vyplýva, že odpredávatelia nežiadajú pozemno-knižné vloženie dlhujúcej
kúpnej ceny na odpredanej nehnuteľnosti, z čoho teda jednoznačne vyplýva, že kúpna cena za danú

nehnuteľnosť bola skutočne predávateľom aj vyplatená. Preto námietky o nedostatku dobromyseľnosti
zo strany kupujúceho žalovanej 1/ neobstoja.

18.Pokiaľžalovaná1/namietalanedostatokdobromyseľnostizostranyprávnychpredchodcovžalobcov,
odvolací súd sa s týmto konštatovaním nestotožňuje. Právneho predchodcu žalobcov možno považovať

za oprávneného za predpokladu, ak so zreteľom
na všetky okolnosti bol dobromyseľný o tom, že mu sporný pozemok patrí, pričom v pochybnostiach
sa predpokladá, že držba je oprávnená (viď § 145 ods. 1, 2 Stredného občianskeho zákonníka).
Skutočnosť, že držiteľ veci je alebo nie je dobromyseľný treba vždy hodnotiť objektívne, a to nielen
z hľadiska osobného presvedčenia držiteľa veci. Dobrú vieru treba totiž chápať ako presvedčenie

nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec. Ide teda o psychický stav o vnútorné
presvedčeniesubjektu,ktorésamoosebenemôžebyťpredmetomdokazovania.Možnoonejusudzovať
len z okolností, za ktorých sa tento psychický stav navonok prejavuje. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec
patrí musí byť preto podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá usúdiť, že toto presvedčenie
držiteľa bolo, a to nielen pri jeho vstupe do držby alebo celú vydržaciu dobu dôvodné (viď rozsudok

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 27/2005). Medzi takéto okolnosti, ktoré potvrdzujú oprávnenosť
držby patrí aj okolnosť ako držiteľ vec nadobudol, a to najmä z hľadiska, či mu svedčí nejaký oprávnený
nadobúdací titul, čo je prejednávaná vec. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám o sebe podkladom
pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosť držby
práva. Na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude spravidla treba, aby vydržiteľ preukazoval

platný právny dôvod nadobudnutia vlastníctva, ktoré môže byť základom pre zápis vlastníckeho
práva do príslušného katastra nehnuteľností, ale postačí existencia takéhoto nadobúdacieho titulu (aj
putatívneho), ktorý jeho vnútorné presvedčenie, že sa stal vlastníkom veci dostatočne opodstatňuje.
Nadobúdací titul preto pri posudzovaní vydržania vždy bude jednou z podstatných okolností, ktorá
môže nasvedčovať oprávnenosti držby (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 287/2006). Preto

v konečnom dôsledku záver súdu prvej inštancie o dobromyseľnosti právneho predchodcu žalobcov
založený na kúpnej zmluve z r. 1949, ktorá zároveň osvedčuje jeho okolnosti vstupu do dobromyseľnej
držby a v priebehu vydržacej doby považuje odvolací súd za súladný s výsledkami vykonaného
dokazovania a nemá žiadnu pochybnosť o jeho správnosti.

19. S prihliadnutím na tú skutočnosť, že k vydržaniu vlastníckeho práva došlo v r. 1961 ako aj
s prihliadnutím na námietku zo strany žalovanej 1/, ktorá uviedla, že danú nehnuteľnosť zdedila na
základe súdneho rozhodnutia však odvolací súd konštatuje, že týmto okolnostiam došlo už potom, ako
došlokplatnémuvydržaniuvlastníckehoprávazostranyprávnehopredchodcužalobcov1/,2/.Nadruhej
strane v zmysle vyššie citovanej judikatúry najvyššieho súdu, na úkony ktoré vznikli po smrti poručiteľa,

keďže sa v prejednávanej veci určuje vlastnícke právo právneho predchodcu žalobcu 1/ práve ku dňu
smrti poručiteľa nemôžu mať na tento právny vzťah žiaden ďalší vplyv.

20. Preto v konečnom dôsledku dospel odvolací súd k záveru, že držba zo strany právneho predchodcu
žalobcov 1/, 2/ bola oprávnená, trvala po zákonom stanovenú dobu s tým, že

na základe tejto oprávnenej držby došlo k vydržaniu vlastníckeho práva v prospech právneho
predchodcužalobcov1/,2/apretobolvcelomrozsahusprávnypostupsúduprvejinštancie,ktorýžalobe
ako takej vyhovel.21. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, kedy v odvolacom konaní úspešným žalobcom 1/, 2/ bola priznaná
náhrada trov konania voči žalovanej 1/ v rozsahu 100%.

22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasom 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),

v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)

(§ 428 CSP).