Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. máj 2024

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/34/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3523200764
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 05. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2024:3523200764.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudkýň
JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Zuzany Slušnej v právnej veci navrhovateľa A. B., narodeného dňa
XX.XX.XXXX, bytom C. XX, zastúpeného Mgr. Julianou Sumkovou, advokátkou so sídlom Weisseho
2790/16A, Nové Mesto nad Váhom a vlastníkov 1/ D. B., narodeného dňa XX.XX.XXXX, bytom C.
XX, X/ E. B., F. B. X/ G. B., 4/ H. B., F. B., vlastníci 2/, 3/ a 4/ spoločne zastúpení Slovenským

pozemkovým fondom Bratislava, sídlom Búdková 36, Bratislava, za účasti Slovenského pozemkového
fondu Bratislava so sídlom Búdková 36, Bratislava , IČO: 17 335 345 a Lesy Slovenskej republiky, štátny
podnik so sídlom Námestie SNP 8, 975 66 Banská Bystrica, IČO: 36 038 351, o potvrdení vydržania
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, na odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu
Trenčín zo dňa 15. januára 2024, č.k. NM-11Vyd/1/2023-33, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie svojím uznesením zamietol návrh navrhovateľa o potvrdení vydržania (výrok I.)
a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania (výrok II.). Právne vec posúdil
podľa § 359d ods. 1 , ods. 2, ods. 3, § 359e ods. 1, ods. 2, ods. 3 Civilného mimosporového poriadku

(ďalej len CMP), § 134 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že
navrhovateľ sa domáhal, aby súd vydal uznesenie o potvrdení vydržania k parcele registra „C“ č. 11526 -
záhradaovýmere1011m2,zapísanejnaLVč.XXXXOkresnéhoúraduMyjava,katastrálnyodbor,vjeho
prospech ako výlučného vlastníka v 1/1. Svoj návrh odôvodnil tým, že je podielovým spoluvlastníkom
predmetnej nehnuteľnosti v podiele 1/5 k celku na podklade Darovacej zmluvy zo dňa 10.06.2022 medzi
ním ako obdarovaným a darcom E. B., F. B.. Vlastník 1/ nadobudol spoluvlastnícky podiel v podiele

1/5 v rámci dedičského konania po neb. A. B. (XX.XX.XXXX - XX.XX.XXXX) dedičským rozhodnutím
Štátneho notárstva v Trenčíne sp.zn. 5D/717/87. Otec navrhovateľa B. B., nar. XXXX, prichádzal do
úvahy ako dedič a syn v rámci dedičského konania po otcovi A. B., keďže však v tom období zákon
nedovoľoval deliť poľnohospodársku pôdu, pripadla v tomto dedičskom konaní poľnohospodárska pôda
iba synovi D. B.. Vlastníci 2-4 nadobudli každý spoluvlastnícky podiel 1/5 v rámci dedičského konania
po neb. A. B. (XXXX-XXXX), ktorý bol ženatý s H. B., F. I. (XXXX - XXXX), ako deti oboch rodičov. V

rámci dedičského konania podľa pzkn. vložky 1511 pod B2 dedili na základe D.99/5/24 rovným dielom
(každý 1/5) maloleté deti A. B. - E. B., nar. XXXX, A. B., nar. XXXX (starý otec navrhovateľa a otec
vlastníka 1), J. B., nar.XXXX, H. B., nar. XXXX a G. B., nar. XXXX. Súrodenci E. B., H. B. a G. B. zomreli
bezdetní v Amerike, J. B. sa vrátil na dôchodok na Slovensko, pričom zomrel v roku XXXX a po ňom
v rámci dedičského konania D 1955/85 dedila dcéra E. B., F. B.. Predmetnú nehnuteľnosť však užíval
otec navrhovateľa nepretržite od 1972, keď mu ju dal do užívania jeho otec A. B.. Pôvodný vlastníci

a ich dedičia túto dohodu rešpektovali a nikto nepopieral vlastnícke nároky B. B.. Z dôvodu, že nikto
nenamietal užívanie nebol vykonaný zápis do evidencie vlastníctva v konaní podľa § 2 ods. 1 zákona č.293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam. Situácia nebola doriešená
ani formou notárskej zápisnice, a to pre zmenu právnej úpravy a ukončenie notárskej činnosti notárky B.
C.. Záverom uviedol, že predmetnú nehnuteľnosť v súčasnosti nepretržite obhospodaruje, užíva, platí

daň z nehnuteľností. Na pozemku je ovocný sad a ovocné stromy, o ktoré sa stará, nerušene viac
ako 10 rokov ju užíva ako svoju vlastnú. Keďže však postupným dedením a s ohľadom na dedičské
rozhodnutie v roku 1987 po neb. A. B. všetka poľnohospodárska pôda pripadla D. B. (vlastníkovi 1),
dohodol sa navrhovateľ s dedičkou po J. B. (nar. XXXX) - p. E. B., F. B., na bezplatnom prevode jej
spoluvlastníckeho podielu, z dôvodu reálnej deľby a rodinnej dohody medzi právnymi predchodcami.

Medzi účastníkmi bola uzatvorená dňa 10.06.2022 darovacia zmluva, kde v bode 3.3. bola konštatovaná
existencia rodinnej deľby a usporiadania vlastníctva k pozemkom. K dnešnému dňu on a jeho právny
predchodca užívajú predmetnú parcelu nepretržite, dlhodobo viac ako 50 rokov ako svoju vlastnú. Toto
nepretržité dlhodobé užívanie realizuje na základe rodinnej dohody a deľby z minulosti, ktorej obsahom
bola dohoda o užívaní a vlastníctve nehnuteľnosti medzi vlastníkmi a ich právnymi predchodcami.

2. Súd prvej inštancie pristúpil ku skúmaniu, či navrhovateľ splnil podmienky na vydanie vyzývacieho
uznesenia a po preštudovaní spisového materiálu dospel k záveru, že podanému návrhu nemožno
vyhovieť. Vo vzťahu k nadobudnutiu vlastníckeho práva k vyššie uvedenej nehnuteľnosti navrhovateľom
(resp. jeho právnymi predchodcami), a to vydržaním, nemožno konštatovať, že nehnuteľnosť
navrhovateľ užíval v dobrej viere, že mu patrí v celosti, a teda že sú jeho vlastníctvom. Navrhovateľ

nepreukázal relevantnými dôkazmi existenciu titulu aspoň domnelého, na základe ktorého by nadobudol
vlastnícke právo k uvedenej nehnuteľnosti. Užívanie nehnuteľnosti samo o sebe nezakladá titul
oprávnenej držby ani vstup do oprávnenej držby. Otec navrhovateľa mal užívať predmetnú nehnuteľnosť
na základe dohody od roku 1972, ktorú vlastníci a ich dedičia rešpektovali a jeho vlastnícke nároky
nepopierali. Navrhovateľ poukazuje na nadobúdací titul - ústnu dohodu, o čom svedčí, že bola uzavretá

s vedomím toho, že nehnuteľnosť nie je ich vlastníctvom, nakoľko poznali vlastníka nehnuteľnosti.
Samotné dlhodobé užívanie nehnuteľnosti, ani nerušenie v užívaní pre dobromyseľnosť nepostačuje.
Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ neosvedčil, že splnil predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti súd prvej inštancie návrh navrhovateľa zamietol podľa § 359e ods. 2 CMP. O
trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok

na náhradu trov konania.

3. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ a domáhal sa, aby odvolací
súd uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedol
odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b), písm. f), písm. h) CSP a dôvodil, že súd prvej inštancie

pri svojom rozhodnutí nesprávne právne posúdil daný skutkový stav, tvrdené skutočnosti nesprávne
vyhodnotil, čo viedlo k nesprávnemu rozhodnutiu a jeho rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené,
nepreskúmateľné, keďže z neho nevyplýva, akými úvahami bol súd vedený a o akú dohodu malo ísť
a jeho hodnotenie skutkového ako aj právneho stavu považuje za nezrozumiteľné. Uviedol, že vlastníci
nehnuteľnosti uvedení ako vlastníci 2/ až 4/ nadobudli spoluvlastnícky podiel vo výške 1/5-ina dedením

po svojich rodičoch – A. B. a H. B., F. I., v roku 1924. Ďalšími dedičmi boli A. B. nar. XXXX (starý
otec navrhovateľa a otec vlastníka 1/) a J. B.. Vlastníci 1/ až 4/ v roku 1924 odišli do Ameriky,
na území Slovenska zostal iba A. B.. Medzi súrodencami bola uzatvorená ústna dohoda, že všetky
nehnuteľnosti a pôda, ktoré na území Slovenska patrili ich otcovi A. B., nadobudne a bude užívať
syn A. B.. Vlastníci 2/, 3/, 4/ zomreli bezdetní v Amerike, J. B. sa na dôchodok vrátil na Slovensko

a zomrel v roku XXXX, po ktorom spoluvlastnícky podiel zdedila dcéra E. B., F. B., ktorá ešte v roku
2022 bola vedená na LV ako podielová spoluvlastníčka vo výške spoluvlastníckeho podielu 1/5-ina.
Táto v darovacej zmluve zo dňa 10.06.2022 potvrdila existenciu prvej predmetnej rodinnej dohody
o darovaní a užívaní nehnuteľností v prospech A. B., narodeného v roku XXXX. Tento vstúpil do
užívania predmetnej parcely v roku 1924, ktorú nepretržite užíval ako svoju vlastnú, dobromyseľne

a v dobrej viere až do roku 1972 (48 rokov), kedy ju daroval svojmu synovi B. B., narodenému v roku
XXXX (otec navrhovateľa). Išlo o ústnu darovaciu zmluvu, čo však nemení nič na skutočnosti, že
vstup do užívania zo strany otca navrhovateľa bol na základe právneho úkonu, ktorý všetci účastníci
rešpektovali, a jeho vnútorné presvedčenie bolo založené na dobrej viere a dobromyseľnosti, že mu
toto právo patrí a je oprávnený ním disponovať. Poukázal na nález Ústavného súdu II. ÚS 484/2015,

poukazoval na 32-ročnú držbu bona fides podľa obyčajového práva, vydržanie podľa „stredného“
občianskeho zákonníka a dôvodil, že A. B., narodený v roku XXXX vydržal vlastnícke právo k predmetnej
nehnuteľnosti na základe dohody a skutočnej dobromyseľnej držby najneskôr v roku 1964 a stal sa
jej plnohodnotným vlastníkom bez ohľadu na zápis v pozemkovej knihe. Ďalej poukázal na vydržanieod roku 1982, kedy bolo opätovne vyydržanie zavedené s tým, že sa vydržovalo do vlastníctva štátu,
ale s nárokom na získanie práva osobného vlastníctva, ktoré sa po novele zákonom č. 519/1991
Zb. ex lege transformovalo na právo vlastnícke. Ďalej poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu

sp. zn. 3Cdo/117/94 a dôvodil, že z konštantnej judikatúry vyplýva, že na rozdiel od preukazovania
vlastníctva nebude treba, aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia – riadny
prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia, v čom je základný rozdiel
medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby. Za nesprávny považoval záver súdu, že navrhovateľ resp.
jeho právny predchodca nemohol nadobudnúť vydržaním nehnuteľnosť, keď odvodzuje nadobúdací titul

oústnudohodu,očomsvedčí,žebolauzavretásvedomímtoho,že nehnuteľnosťniejeichvlastníctvom,
nakoľko poznali vlastníka nehnuteľnosti. Vlastníkom nehnuteľnosti sa riadnym spôsobom vydržania
stal najskôr A. B., narodený v roku XXXX, ktorý so svojou nehnuteľnosťou následne disponoval a túto
daroval svojmu synovi B. B. v roku 1972. Ďalej uviedol, že jeho ani jeho právneho predchodcu v užívaní,
držbe, vykonávaní práv oprávneného držiteľa od roku 1924 nikto nerušil, nevyzýval na opustenie, jeho
právo rešpektoval. O tejto skutočnosti svedčí aj fakt, že jeho otec v čase, keď bolo možné potvrdiť

vlastnícke právo vydržaním prostredníctvom notárskej zápisnice zabezpečil všetky súhlasy a vyjadrenia
dotknutých osôb a za týmto účelom kontaktoval notárku, nakoľko bol presvedčený, že jeho vlastnícke
právo je jednoznačné a chcel zosúladiť právny stav so stavom faktickým. Bol si vedomý skutočnosti,
že vlastnícke právo vydržal a je teda riadnym platným vlastníkom, hoci v rokoch 1985 a 1987 prebehli
formálne dedičské konania, nič to nezmenilo na faktickom vlastníckom vzťahu, nakoľko nebolo možné

dediť po A. B. v roku 1987 predmetnú nehnuteľnosť, keďže táto bola v danom čase už vydržaním
nadobudnutá v prospech B. B., išlo o formálnu nesprávnosť. Ďalej uviedol, že uvedené konanie nie je
sporovým konaním a nie je dôvod podávať žalobu o určenie vlastníckeho práva, pokiaľ je vec možné
vyriešiť v nesporovom konaní, ktoré od roku 2021 nahradilo vydávanie notárskych zápisníc notárom.
Rozhodujúce skutkové okolnosti tohto prípadu nie sú sporné. Ak súd potreboval doplnenie návrhu, mal

možnosť navrhovateľa vyzvať na doplnenie, nie hneď návrh zamietnuť bez toho, aby mal možnosť
navrhovateľ návrh doplniť, prípadne dovysvetliť. Z odôvodnenia rozhodnutia vôbec nie je zrejmé, aká
dohoda podľa súdu nebola spôsobilá, od kedy, resp. na základe čoho navrhovateľ, resp. jeho právny
predchodca nie je dobromyseľný. Dobromyseľnosť držby odvodzuje od ústnej darovacej zmluvy z roku
1924, následnej ústnej darovacej zmluvy v roku 1972 a ústnej darovacej zmluvy v rokoch 1992 – 1993.

Mal za to, že zákon pôvodne nepredpisoval písomnú formu, následne bola potrebná písomná forma
právnych úkonov týkajúcich sa nehnuteľností, čo však neznamená, že on a jeho právni predchodcovia
neboli vo veci dobromyseľní. Zdôraznil, že aj keď predmetná nehnuteľnosť bola predmetom dedičského
konania po nebohom A. B., narodenom XX.XX.XXXX a B. B. sa snažil o usporiadanie vlastníckych
a dedičských podielov, tejto nehnuteľnosti sa vec nijako nedotkla, pretože medzi bratmi panovala a

doteraz existuje dohoda, ktorá zodpovedá ich skutočnej deľbe bez ohľadu na formálne dedenie a zápis
v katastri nehnuteľností je treba považovať za pravý dovtedy, pokiaľ sa nepreukáže opak.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 65 a § 66 CMP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len

„CSP“) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods.
1 CSP ako vecne správne potvrdiť.

5. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí dospel k záveru, že navrhovateľ neosvedčil nadobudnutie
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti evidovanej Okresným úradom Myjava, katastrálny odbor na LV č.

XXXX pre k.ú. C., obec C., okres B. ako parcelu registra „C“ č. 11526, záhrada o výmere 1011 m2
vydržaním. Navrhovateľ podľa súdu prvej inštancie neosvedčil, že splnil podmienky pre nadobudnutie
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vydržaním, neosvedčil, že on alebo jeho právny predchodca
predmetnú nehnuteľnosť užívali dobromyseľne ako svoju vlastnú, pretože nepreukázal titul, na základe
ktorého do držby vstúpil, a že sa tak stalo oprávnene.

6. Odvolací súd považuje tento záver súdu prvej inštancie za správny a stotožňuje sa aj s odôvodnením
napadnutého uznesenia v celom rozsahu (§ 387 ods. 2 CSP). Na zdôraznenie jeho správnosti a k
odvolacím námietkam navrhovateľa uvádza nasledovné:

7. Podľa § 359a CMP konaním o potvrdení vydržania je konanie o potvrdení vydržania vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti alebo konanie o vydržaní práva zodpovedajúceho vecnému bremenu.8. Podľa § 359e CMP, ak sa návrh na začatie konania o potvrdení vydržania neodmietne podľa § 8
ods. 1, súd preskúma, či navrhovateľ osvedčil, že nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti alebo
právo zodpovedajúce vecnému bremenu vydržaním. Súd môže sám vykonať potrebné šetrenia na

overenie správnosti tvrdení navrhovateľa alebo môže vyzvať navrhovateľa, aby označil ďalšie dôkazy na
preukázanie skutočností, z ktorých vyplýva, že splnil predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti alebo práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vydržaním.

9. Podľa § 359e ods. 2 CMP, súd návrh na začatie konania o potvrdení vydržania uznesením zamietne,

ak zistí, že nie sú splnené podmienky na vydanie vyzývacieho uznesenia podľa § 359f ods. 1 CMP.

10. Podľa § 359f ods. 1 CMP ak navrhovateľ osvedčil, že splnil predpoklady pre nadobudnutie
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti alebo práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vydržaním, súd
vydá vyzývacie uznesenie.

11. Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka v platnom znení, ak je držiteľ so zreteľom na
všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri
pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

12. Podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka v platnom znení, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom

veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak
ide o nehnuteľnosť.

13. Odvolací súd poukazuje na to, že zákonom č. 68/2021 Z. z. bol s účinnosťou od 01.05.2021
novelizovaný CMP, ktorým bolo zavedené nové konanie o potvrdení vydržania (§ 359a až § 359k

CMP). Okrem všeobecných náležitostí návrhu musí takýto návrh obsahovať aj osobitné náležitosti
spočívajúce v pravdivom a úplnom opísaní rozhodujúcich skutočností, ale aj označenie dôkazov na
ich preukázanie. Podmienkami vydržania vlastníckeho práva je existencia spôsobilého predmetu
držby, doba držby v trvaní 10 rokov, nepretržitosť držby a oprávnenosť držby. Všetky podmienky
musia byť splnené kumulatívne. Súd prvej inštancie mal za to, že navrhovateľ nepreukázal, že on alebo

jeho právni predchodcovia predmetnú nehnuteľnosť užívali dobromyseľne ako svoju vlastnú, pretože
nepreukázal titul, na základe ktorého do tejto držby vstúpil, a že sa tak stalo oprávnene.

14. Podľa konštantnej judikatúry oprávnená držba predpokladá, že držiteľ je v dobrej viere, že mu vec
patrí. Dobrá viera v prípade práva vydržania vlastníckeho práva spočíva v presvedčení držiteľa, že

na základe určitého titulu bolo nadobudnuté vlastníctvo, a že v takto založenom právnom vzťahu je
oprávnený vykonávať právo, ktoré tvorí obsah tohto vzťahu. Pri oprávnenosti držby musí navrhovateľ
uviesť skutočnosti, od ktorých odvodzuje svoju dobromyseľnosť, ako jeho presvedčenie, že nekoná
bezprávne, keď užíva určitú vec. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky
okolnosti dobromyseľný, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv samotného

držiteľa. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú aj okolnosti týkajúce sa
právneho dôvodu nadobudnutia práva (právneho titulu), teda. tzv. uchopenia sa držby. Oprávnená držba
môže byť založená aj na domnelom (putatívnom) právnom dôvode alebo na neplatnom právnom dôvode
(R 44/1996), a preto navrhovateľ musí nevyhnutne v návrhu na začatie konania uviesť, o aký právny titul
opiera svoju dobromyseľnosť. Nepostačuje len uviesť skutočnosti, z ktorých subjektívne odvodzuje, že v

čase uchopenia sa držby bol on sám, resp. jeho právni predchodcovia, so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný a túto dobromyseľnosť si zachoval počas celej rozhodujúcej doby. Samotná skutočnosť,
že navrhovateľ sa správa vo vzťahu k nehnuteľnosti spôsobom, ktorý napĺňa obsah vlastníckeho práva,
ešte totiž neznamená, že je dobromyseľným držiteľom ním tvrdeného vecného práva. Odvolací súd
v tomto smere poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/287/2006

zo dňa 28. 11. 2007 a sp. zn. 5Cdo/234/2009 zo dňa 28.09.2010, v ktorých Najvyšší súd Slovenskej
republiky vyslovil, že medzi základné okolnosti, ktoré budú svedčiť o oprávnenosti držby veci, patrí aj
okolnosť, ako vec držiteľ nadobudol, a či mu svedčí nejaký nadobúdací titul.

15. V predmetnej veci navrhovateľ síce tvrdil, že predmetnú nehnuteľnosť využívali už jeho právni

predchodcovia a on nadviazal na výkon ich vlastníckeho práva a konal tak v dobrej viere, že nadobudol
vlastníckeprávoknehnuteľnostivydržaním,odvolacísúdvšak zdôrazňuje,ženavydržanievlastníckeho
práva k nehnuteľnosti nepostačuje, že navrhovateľ viac ako desať rokov nehnuteľnosť užíval a platil
i daň z nehnuteľnosti. Je nevyhnutné preukázať, že bol po celý čas dobromyseľným držiteľom, ženehnuteľnosť mu na základe nejakého titulu, napr. darovacej zmluvy, kúpnej zmluvy, dedičského
rozhodnutia a pod., patrí (takýmto titulom nemôže byť len tvrdenie navrhovateľa, že jeho právny
predchodcamuvroku1992-1993darovalústnepredmetnúnehnuteľnosť,kuktorejjehovlastníckeprávo

nebolo evidované v katastri nehnuteľností). O žiaden takýto titul sa navrhovateľ v konaní neopieral,
poskytol len tvrdenie o ústnej dohode vlastníkov v roku 1924, ktorej existenciu neosvedčil a následných
ústnych užívacích resp. darovacích zmluvách v roku 1972 a 1992-1993, v ktorých na strane darcu
mali vystupovať osoby, ktorých vlastnícke právo osvedčené nebolo. Naviac v roku 1987 prebehlo
dedičské konanie na základe ktorého spoluvlastnícky podiel 1/5 nadobudol D. B. (vlastník 1), v roku

1985 prebehlo dedičské konanie, na základe ktorého nadobudla spoluvlastnícky podiel E. B. (tvrdenie
navrhovateľa), ktorá mu svoj spoluvlastnícky podiel následne darovala. Uvedené dedičské konania
nesvedčia tvrdeniam navrhovateľa o rodinnej deľbe v roku 1924. Preto skutkové tvrdenia, z ktorých
navrhovateľ vyvodzoval svoju dobrú vieru (ústna dohoda v roku 1924, užívanie nehnuteľnosti otcom
navrhovateľa od roku 1972, darovacia zmluva v roku 1992-1993, platenie dane z nehnuteľnosti),
neumožňovali prijatie záveru, že navrhovateľ je oprávneným držiteľom tohto vecného práva. Samotná

skutočnosť, že niekto koná spôsobom, ktorý naplňuje možný obsah vlastníckeho práva, nepostačuje
na prijatie záveru o dobromyseľnosti držby. V situácii, kedy navrhovateľ existenciu nadobúdacieho titulu
nepreukázal, súd prvej inštancie nemal čo ďalej skúmať, keďže absentoval základný predpoklad pre
záver o kumulatívnom naplnení zákonných predpokladov vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnosti..
16. Pokiaľ navrhovateľ poukazoval na rozhodnutie Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 484/2015, z ktorého

vyplýva, že pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ objektívne
mohol byť presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol a nemôže byť teda
rozhodujúce, že pri tom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba
považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce,
že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo

preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie. Odvolací súd uvedený nález Ústavného súdu
SR žiadnym spôsobom nespochybňuje a v civilnom sporovom konaní, ktorého sa dané rozhodnutie
Ústavného súdu týka, i postupuje. V danej veci však ide o konanie mimosporové, kde je povinný
navrhovateľ osvedčiť všetky predpoklady vydržania nehnuteľnosti. V danej veci navrhovateľ žiadnym
spôsobom neosvedčil, že jeho právny predchodca B. B., narodený v roku XXXX (otec navrhovateľa),

ktorý nenadobudol dedením ani spoluvlastnícky podiel po svojom otcovi A. B. (tento spoluvlastnícky
podiel nadobudol vlastník 1/ v roku 1987), bol vlastníkom spornej nehnuteľnosti, ktorú mu na základe
ústnej darovacej zmluvy v rokoch 1992 – 1993 mal darovať. Preto prihliadnuc na zásadu, že nikto
nemôže na druhého preniesť viac práva ako sám má (nemo plus iuris transferre potest quam ipse
habet) nemohli byť splnené predpoklady pre vydržanie vlastníckeho práva navrhovateľa k predmetnej

nehnuteľnosti.

17. Pokiaľ navrhovateľ dôvodil, že súd prvej inštancie ho mal v zmysle ust. § 359e CMP vyzvať na
odstránenie vád návrhu a jeho doplnenie, odvolací súd sa s jeho názorom nestotožňuje, nakoľko
v citovanom ustanovení je vyslovená iba možnosť súdu (nie povinnosť), aby navrhovateľa vyzval

k označeniu ďalších dôkazov na preukázanie skutočností, z ktorých vyplýva, že splnil predpoklady pre
nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Pokiaľ súd prvej inštancie nezistil dôvody pre výzvu
navrhovateľovi v zmysle citovaného ustanovenia, bol jeho procesný postup legitímny a nemôže spôsobiť
nesprávnosť jeho rozhodnutia.

18. Z týchto dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správne potvrdil, nakoľko neboli splnené podmienky na vydanie vyzývacieho uznesenia podľa § 359
ods. 1 CMP.

19. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 52 CMP. Ide o mimosporové

konanie, pre ktoré platí zásada, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Každý
z účastníkov si sám znáša trovy, ktoré v konaní platil.
20. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).