Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 7. august 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 42Cob/118/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123213264
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 08. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Novotná

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6123213264.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Jany Novotnej, členiek senátu JUDr. Márie Kubincovej, PhD. a JUDr. Andrey Gindlovej v právnej
veci žalobcu MET-KOV, s.r.o., Priemyselná 430, Ladomerská Vieska, IČO 48 230 774 zastúpeného
advokátskou kanceláriou SUCHÝ & PARTNERS, s.r.o., Horná 13, Banská Bystrica, IČO 52 826 791 proti
žalovanému CSM Industry, s.r.o., Daxnerova 756, Tisovec, IČO 50 720 350 o zaplatenie 148.535,84
Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č.k.
9Cb/2/2023-221 zo dňa 12. júna 2023 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 9Cb/2/2023-221 zo dňa 12. júna 2023 v druhej

a tretej výrokovej vete potvrdzuje.

II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

Prvoinštančné rozhodnutie
1. Okresný súd Rimavská Sobota napadnutým rozsudkom v prvej výrokovej vete pripustil zmenu
žaloby. Druhou výrokovou vetou zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 148.535,84 Eur spolu s úrokom
z omeškania bližšie špecifikovaným v druhej výrokovej vete. Zároveň zaviazal žalovaného zaplatiť
žalobcovi náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 2.240,- Eur. Treťou výrokovou vetou

žalovaného zaviazal nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %.

2. Prvoinštančný súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca si žalobou uplatnil právo na
zaplatenie neuhradených faktúr po lehote splatnosti, ktoré žalovanému vystavil za vykonané práce
a prepravu. Žalobca k žalobe pripojil jednotlivé faktúry, ktoré žalovanému vystavil a v ktorých sú
uvedené predmety dodávky, cena dodávky alebo prác, prípadne cena dopravy a dátum splatnosti
jednotlivých faktúr. V upomínacom konaní bol vydaný platobný rozkaz, proti ktorému podal žalovaný

odpor. Žalovaný v odpore namietal nedôvodnosť uplatneného nároku. Namietal riadne a včasné
dodanie výpalkov, ako aj vyfakturovaných služieb. Tvrdil, že dodané výpalky neboli dodané riadne a v
súlade s objednávkou a nemali stranami vymienené vlastnosti, tiež namietal výšku ceny fakturovanú
žalobcom. Podľa žalovaného žalobca vyfakturované sumy za dodanie výpalkov, rozdeľovanie plechov,
pieskovanie plechov, ako aj prepravu žiadnym spôsobom nepreukázal. Poukázal na nedôvodnosť
nároku v súvislosti s faktúrou č. 20221119 s poukazom na dohodu uzatvorenú medzi stranami sporu
o započítaní vzájomných pohľadávok, ako aj na čiastočné plnenie žalovaného vo výške 4.515,83

Eur dňa 26.9.2022 a 2.200,- Eur dňa 5.10.2022. Žalovaný tiež uviedol, že faktúry uvedené v žalobe
boli žalovanému doručené a žalovaný ich zaevidoval do účtovníctva. Predložil dohodu o započítaní
vzájomných pohľadávok zo dňa 4.11.2022 a prehľady o vykonaných čiastočných úhradách k faktúramč. 20221119 zo dňa 26.9.2022 a 5.10.2022. Žalovaný sa pojednávania nezúčastnil a súhlasil, aby bola
vec prejednaná v jeho neprítomnosti.

3. Žalobca argumentáciu žalovaného uvedenú v odpore považoval za neopodstatnenú. Žalovaný do
doručenia platobného rozkazu nespochybnil faktúry vystavené zo strany žalobcu a ani nikdy nenamietal
vady tak, ako to uvádza v odpore. Tvrdenia žalovaného podľa žalobcu boli účelové v snahe oddialiť
povinnosť uhradiť žalobcovi uplatnený nárok. Žalobca doložil nielen vystavené faktúry, ale aj objednávky
žalovaného a potvrdené dodacie listy k jednotlivým faktúram a objednávkam. Ďalej žalobca predložil

inventarizáciu pohľadávok k 31.12.2022, ktorú vyhotovil žalobca a žalovaný ju v celom rozsahu
odsúhlasil 2.2.2023. Dôvodnosť nároku osvedčuje aj žiadosť žalovaného o splátkový kalendár so dňa
27.1.2023 na celkovú sumu istiny, ktorá je predmetom konania. Z toho vyplýva, že argumentácia
žalovaného v odpore bola nedôvodná a účelová.

4. Žalobca k argumentácii žalovaného o započítaní pohľadávky uviedol, že v žalobe došlo k chybe

v písaní a požiadal o pripustenie zmeny žaloby ohľadne faktúry č. 20221119, kde si uplatňoval nárok 9
% ročne zo sumy 7.055,83 Eur od 29.5.2022 do zaplatenia. Súd zmenu žaloby pripustil prvou výrokovou
vetou napadnutého rozhodnutia.

5. Prvoinštančný súd rozhodnutie odôvodnil tým, že vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobou

zoznamom vydaných neuhradených faktúr, faktúrami, výzvou z 30.12.2022 s dokladom o zaslaní
žalovaného, s dohodou o započítaní vzájomných pohľadávok zo dňa 4.11.2022, prehľadom o vykonaní
platby a podaním žalobcu, ktorým žiadal pripustiť zmenu žaloby.

6. Prvoinštančný súd rozhodnutie odôvodnil tým, že žalovaný bol upomínacím súdom poučený v zmysle

§ 160 a 292 CSP o povinnosti uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
včas s poučením o tom, že na oneskorene predložené prostriedky procesného útoku alebo prostriedky
procesnej obrany súd už nemusí prihliadnuť. Žalovaný sa vo veci vyjadril len v odpore proti platobnému
rozkazu, kde len všeobecne konštatoval, že faktúry vystavené žalobcom mu boli doručené, tieto
zaevidoval do účtovníctva, avšak považuje nárok žalobcu v celom rozsahu za nedôvodný, keďže

žalovaný namieta riadne a včasné dodanie výrobkov, ako aj vyfakturovaných služieb. Žalobcom
dodané výrobky neboli dodané riadne v súlade s objednávkou a nemali stranami vymienené vlastnosti.
Konkrétne namietal len ohľadne okolností ohľadom faktúry č. 20221119. Ohľadom ostatných faktúr
nič konkrétne nenamietal. Na preukázanie svojich tvrdení o nedôvodnosti nároku nepredložil žiadne
dôkazy. Žalobca na pojednávaní popieral, že by žalovaný namietal dodanie vadných výrobkov, či služieb.

Na základe uvedeného súd dospel k skutkovému záveru, že žalovaný nepreukázal, že by uplatňoval
nárok zodpovednosti za vady dodaných výrobkov či služieb, či prípadne si uplatňoval nárok titulom
škody alebo nárok titulom riadneho nedodania výrobkov či služieb, a preto bolo bez právneho významu
zaoberať sa otázkou, či prípadný nárok zo zodpovednosti za vady si uplatnil žalovaný v stanovených
zákonných lehotách, po uplynutí ktorých lehôt môže dôjsť aj k zániku práva zo zodpovednosti za vady,

keďže žalovaný nepreukázal základnú podmienku pre uplatnenie si takéhoto nároku a to skutočnosť,
že si vôbec takýto nárok uplatnil a tiež nepreukázal žiadnymi konkrétnymi skutkovými okolnosťami, ani
žiadnym dôkazom, že by si taký nárok uplatňoval alebo že by si uplatňoval nárok titulom zodpovednosti
za škodu. Prvoinštančný súd z toho vyvodil, že žalovaný účinne nepoprel skutkové tvrdenia žalobcu
v podanej žalobe, ktoré sa opierajú o predložené dôkazy, a to vystavené faktúry, objednávky žalovaného,

ako aj dodacie listy podpísané žalovaným, kde na účinné popretie skutkových tvrdení žalobcu je
potrebné uviesť vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.
Z tohto dôvodu prvoinštančný súd skutkové tvrdenia žalobcu považoval za účinne nepopreté s tým, že
z týchto možno vychádzať pri posudzovaní nároku uplatneného žalobcom.

7. Prvoinštančný súd ďalej rozhodnutie odôvodnil tým, že z dokladov predložených žalobcom, a to
faktúr, objednávok, dodacích listov, ktoré v odôvodnení špecifikoval, jednoznačne vyplýva, že každú
jednu dodávku tovaru, či služieb si žalovaný objednal, každý jeden tovar, či službu žalovaný prevzal
na základe dodacieho listu, čo potvrdil dátumom, pečiatkou a podpisom o prevzatí tovaru či služieb,
osvedčil prevzatie tovaru či služieb v konkrétnej výške tak, ako následne dodanie tovaru a služieb

bolo vyfakturované žalobcom žalovanému v jednotlivých faktúrach, ktoré faktúry žalobca žalovanému
zaslal. Žalovaný nepopiera doručenie faktúr ani ich evidovanie v účtovníctve a nie je teda sporné, že
žalovanýnevyrovnaljednotlivéfaktúryvlehotáchichsplatnostiapretosúdkonštatoval,ženárokžalobcu
týchto jednotlivých faktúr v súvislosti s dodaním výrobkov a služieb je preukázané jednotlivými faktúrami,objednávkami a dodacími listami. Žalovaný nepredložil žiadne dôkazy na spochybnenie nároku žalobcu
titulom faktúr za prepravu, ku ktorým skutočnostiam sa žalovaný vôbec nevyjadril a konkrétne skutkové
tvrdeniažalobcunepoprel.Ďalejdôvodiltým,ženárokžalobcubolžalovanýmuznaný,atoodsúhlasením

inventarizácie pohľadávok žalobcu k 31.12.2022, ktorá inventarizácia pohľadávok obsahuje všetky
faktúry v žalovanej výške, ktorá je predmetom konania, ktorý zostatok pohľadávok odsúhlasil samotný
žalovaný 2.2.2023. Súd tiež prihliadol na žiadosť žalovaného o splátkový kalendár zo dňa 27.1.2023,
kde žalovaný požiadal o splátkový kalendár na konkrétnu sumu, ktorá je predmetom konania, z čoho
jednoznačne možno usudzovať, že považoval nárok žalobcu ako taký za nesporný a celé konanie

žalovaného v súdnom konaní súd považoval len za účelové obžalovanie prípadného uspokojovania
nárokov žalobcu .

8. Prvoinštančný súd ďalej odôvodnil rozhodnutie časti, v ktorej priznal žalobcom uplatňovaný nárok na
úrok z omeškania aplikovaním § 369 Obchodného zákonníka, pričom konštatoval, že žalobca si uplatnil
úroky z omeškania vo výške podľa § 1 ods. 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z., kde sadzba úrokov

z omeškania sa rovná základnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu
omeškania zvýšenej o 9 percentuálnych bodov, a preto boli priznané úroky z omeškania vo výške 9 %
pri nulovej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky, 9.5 % pri 0.5 percentnej sadzbe, 10.25 % pri
1,25 percentuálnej sadzbe a 10 % pri jedno percentuálnej úrokovej sadzbe.

9. Prvoinštančný súd rozhodnutie o priznaní nákladov Spojených s uplatňovaním pohľadávky odôvodnil
aplikáciou § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka vo výške podľa § 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013
Z.z. 40,- Eur jednorazovo za uplatnenú pohľadávku bez ohľadu na dĺžku omeškania, pričom žalobca si
uplatnil celkovo 56 samostatných pohľadávok.

Odvolanie žalovaného
10. Žalovaný sa včas podaným odvolaním odvolal proti druhému a tretiemu výroku rozhodnutia, pričom
navrhol aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne
a žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % alebo aby napadnuté rozhodnutie
vo výrokovej vete II a III zrušil a vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie.

11. Žalovaný odvolanie odôvodnil tým, že žalobcom uplatnený nárok považuje za nedôvodný
a nepreukázaný a súd preto dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam.

12. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca nemal nárok na zaplatenie nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky vo výške 2.240,- Eur, keďže tieto boli priznané v rozpore so zákonom, a to bez ohľadu na
oprávnenosť nároku žalobcu na zaplatenie istiny. Podľa žalovaného aj v prípade, že by žalobca mal
ním uplatnený nárok na úhradu istiny, patril by mu len nárok na zaplatenie paušálnej náhrady vo výške
40,- Eur a nie súdom priznanej výške 2.240,- Eur. Podľa žalovaného sa jedná o jednu pohľadávku

na základe viacerých faktúr, ohľadom ktorej bola zaslaná aj spoločná výzva na zaplatenie zo dňa
30.12.2022 označená ako predžalobná výzva. Podľa žalovaného pokiaľ prvoinštančný súd rozhodol,
že žalobcovi patrí za každú jednotlivú faktúru náhrada nákladov vo výške 40,- Eur išlo o nesprávne
právne posúdenie a nesprávnu interpretáciu § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka. Poukázal tiež na
to, že takéto rozhodnutie je v rozpore s rozhodovacou činnosťou Okresného súdu Rimavská Sobota

s poukazom na rozsudok sp. zn. 12Cb/7/2022.

Vyjadrenia strán
13. Žalobca k odvolaniu žalovaného uviedol, že napadnuté rozhodnutie považuje za správne, keď
prvoinštančný súd riadne zistil skutkový stav, na základe čoho zákonne rozhodol. Súd prvej inštancie

riadne a včas predvolal žalovaného na pojednávanie, na ktoré sa žalovaný nedostavil. Sám sa tak
pripravil o možnosť hájiť svoje záujmy a preukázať ním tvrdené skutočnosti. K odvolaniu, či uloženej
povinnosti zaplatiť náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 2.240,- Eur žalobca uviedol,
že nárok na zaplatenie paušálnej náhrady vzniká pre každú vyúčtovanú pohľadávku za dodanie
tovaru alebo poskytnutie služby zo strany veriteľa samostatne, t.z., ak má veriteľ voči dlžníkovi

viacero pohľadávok vyúčtovaných samostatnými faktúrami, má zákonný nárok uplatňovať voči dlžníkovi
paušálnu náhradu pri každej z nich, tzn. je daný nárok na náhradu vo výške 40,- Eur za každú
nezaplatenúfaktúru.Podanímžaloby,ktorousižalobcauplatňujevšetkysvojemajetkovéprávanevzniká
jedno veľké majetkové právo, ale naďalej existuje všetkých 59 pohľadávok. Závery súdu prvej inštancienie sú výsledkom nesprávneho právneho posúdenia a podané odvolanie nebolo spôsobilé spochybniť
správnosť napadnutého rozhodnutia. Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že
neúčasť žalovaného na pojednávaní nemôže byť na jeho ujmu. Žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne

novotyatedahoneodôvodnilnovýmiskutočnosťaminadrámecskutkovýchtvrdeníuvádzanýchvkonaní
pred súdom prvého stupňa, ale naopak právnymi námietkami.

14. Žalovaný ďalej uviedol, že nesúhlasí s výkladom žalobcu k § 369 Obchodného zákonníka, ktorý je
podľa neho nesprávny, svojvoľný a nemá oporu v právnej teórii. Nárok na zaplatenie náhrady vo výške

40,-Eurzakaždújednotlivúfaktúrubymalžalobcavýlučnevprípade,akbybolakaždáfaktúrauplatnená
samostatnou výzvou a samostatnou žalobou. V tomto prípade sa jedná o jednu pohľadávku, na základe
viacerých faktúr, ohľadom ktorej bola zaslaná jedna spoločná výzva na zaplatenie.

15. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyššie uvedenému vyjadreniu žalovaného uviedol, že na
vyvrátenie argumentov žalovaného k výkladu § 369c Obchodného zákonníka poukazuje na rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obdo/59/2021, v ktorej bola riešená otázka správnej interpretácie
ustanovenia § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s § 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013
Z.z., týkajúce sa nároku veriteľa na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením viacerých
pohľadávok z ktorého odcitoval. Ďalej uviedol, že každá zo žalovaných pohľadávok je samostatným
majetkovým právom. Zopakoval, že súhlasí s napadnutým rozhodnutím, ktoré považuje za výsledok

správneho právneho posúdenia.

Posúdenie odvolacím súdom
16. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal vec podľa § 379 a § 380 zák. č. 160/2015
Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) v senáte bez nariadenia pojednávania podľa §

385 ods. 1 CSP, pretože nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané súdom prvej
inštancie a nevyžadoval si to ani dôležitý verejný záujem. Rozsudok bol podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods.
1 odvolacím súdom verejne vyhlásený dňa 7. augusta 2024, pričom oznámenie o verejnom vyhlásení
rozhodnutia podľa § 219 ods. 3 CSP bolo zverejnené na úradnej tabuli a webovom sídle krajského súdu
dňa 1.8.2024 po stanovenú dobu.

17. Podľa § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

18. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak
a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý,
b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov,
c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

19. Podľa § 383 CSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.

20. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

21. Podľa § 369c ods. 1 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, omeškaním dlžníka vzniká
veriteľovi okrem nárokov podľa § 369, 369a a 369b aj právo na paušálnu náhradu nákladov spojených
s uplatnením pohľadávky, a to bez potreby osobitného upozornenia. Výšku paušálnej náhrady nákladov
spojených s uplatnením pohľadávky ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.

22. Podľa § 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z., výška paušálnej náhrady nákladov spojených
s uplatnením pohľadávky podľa § 369c ods. 1 zákona je 40,- Eur jednorazovo bez ohľadu na dĺžku
omeškania.

23. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo zistil,
že odvolacie námietky neboli dôvodné. Súd prvej inštancie dospel k svojim skutkovým zisteniam na
základe nesporných skutkových tvrdení ako aj výsledkov vykonaného dokazovania, teda na základeriadne zisteného skutkového stavu, preto nebol dôvod na zopakovanie alebo doplnenie dokazovania
odvolacím súdom. Odvolací súd bol preto viazaný skutkovým stavom zisteným prvoinštančným súdom.

24. Odvolací súd z obsahu súdneho spisu a dôvodov napadnutého rozhodnutia zistil, že prvoinštančný
súd zistil skutkový stav z nesporných skutkových tvrdení, z vykonaného dokazovania, pričom zistený
skutkový stav správne právne posúdil a v odôvodnení rozsudku uviedol podrobnú argumentáciu, v ktorej
sa vysporiadal s tvrdeniami strán a tiež uviedol úvahy ako vec právne posúdil. Odvolací súd po
oboznámení sa s obsahom súdneho spisu dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od

logickej argumentácie a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych
noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré sú dostatočnými východiskami pre
vyslovenie výrokov napadnutého rozsudku. Odvolací súd sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia
v celom rozsahu stotožnil a konštatuje správnosť jeho dôvodov, na ktoré odkazuje ( §387 ods2 CSP).

25. Žalovaný neuviedol v odvolaní žiadnu konkrétnu námietku voči vecnej správnosti druhého výroku

napadnutého rozhodnutia, ktorým bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi žalobou uplatnené pohľadávky spolu
s úrokom z omeškania. Tvrdil, že považuje nárok žalobcu za nedôvodný a nepreukázaný a že žalobca
nepreukázal riadne a včasné dodanie výpalkov a fakturovaných služieb a že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Takéto námietky pre svoju
všeobecnosťnemohliobstáť.Súlenvyjadrenímnesúhlasusrozhodnutímokresnéhosúdu,čonestačína

to, aby odvolací súd na základe takýchto námietok mohol vykonať prieskum napadnutého rozhodnutia
a dospieť k záveru o jeho vecne nesprávnosti.

26. Prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že žalovaný v priebehu
konania účinne nepoprel skutkové tvrdenia žalobcu. Podľa § 151 ods. 1 CSP skutkové tvrdenia

strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Prvoinštančný súd správne
argumentoval, že skutkové tvrdenia žalobcu z tohto dôvodu sú takými tvrdeniami, z ktorých súd pri
ďalšom posudzovaní nároku môže vychádzať. Žalovaný v odvolaní nenamietal argumentáciu súdu,
ktorou tento dospel k tomu, že obsah odporu proti platobnému rozkazu nemožno považovať za
účinné popretie skutkových tvrdení žalobcu. Prvoinštančný súd napriek tomu vyhodnotil aj žalobcom

predkladanédôkazy,zktorýchvyplynulo,žekaždújednudodávkutovaru,čislužiebsižalovanýobjednal,
tovar či službu prevzal na základe dodacieho listu, čo potvrdil dátumom, pečiatkou a podpisom o prevzatí
tovaru či služieb. Žalovaný potvrdil, že mu boli faktúry doručené. Prvoinštančný súd poukázal aj na
uznanie nároku žalobcu žalovaným v odsúhlasení inventarizácie pohľadávok z 31.12.2022 zo dňa
2.2.2023 a tiež tým, že žiadal o splátkový kalendár. Žalovaný v odvolaní neuviedol nič konkrétne

k správnosti skutkových zistení a skutkových záverov prvoinštančného súdu, preto odvolací súd
námietky žalovaného o nepreukázaní žalobcom uplatnených nárokov a nesprávnom zistení skutkového
stavu , musel vyhodnotiť ako bezpredmetné.

27. Súdny dvor Európskej únie v Rozsudku C-585/20 zo dňa 20. októbra 2022 podal výklad článok 6

upravujúceho minimálnu paušálnu sumu náhrady nákladov v Smernici Európskeho parlamentu a Rady
2011/7/ES. Uvedené ustanovenie smernice bolo transponované do slovenského právneho poriadku
prijatím § 369c Obchodného zákonníka. Súdny dvor Európskej únie v bode 1 predmetného rozsudku
vyložil článok 6 tejto smernice tak, že „článok 6 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/ES
sa má vykladať v tom zmysle, že: minimálna paušálna suma vo výške 40,- Eur ako náhrada nákladov

veriteľa na vymáhanie vzniknutých v dôsledku oneskorenej platby dlžníka je splatná za každú obchodnú
transakciu nezaplatenú po termíne splatnosti a uvedenú na faktúre, vrátane prípadu, keď je táto faktúra
spomedzi ďalších faktúr predmetom jednej administratívnej sťažnosti alebo žaloby“.

28. Najvyšší súd SR v rozhodnutí 2Obdo/59/2021 zo dňa 30.11.2022, publikovanom v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č.1/2023, s odkazom
na závery Súdneho dvora Európskej únie týkajúce sa prejudiciálneho zodpovedania právnej
otázky súvisiacej s nárokom na minimálnu paušálnu sumu stanovenú v článku 6 ods. 1
Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2011/7/ES, resp. § 369c Obchodného zákonníka
v spojení s § 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z. v bode 77 odôvodnenia konštatoval,

že minimálna paušálna suma vo výške 40,-Eur, ako náhrada nákladov na vymáhanie je splatná
veriteľovi, ktorý si splnil svoje povinnosti v súvislosti s každou platbou, ktorá nebola uskutočnená po
termíne splatnosti odplaty za obchodnú transakciu uvedenú na faktúre alebo rovnocennej výzve na
zaplatenie, okrem prípadu, že dlžník nie je zodpovedný za vzniknuté meškanie. Preto v prípade podaniajedinej žaloby na vymáhanie platby týkajúcej sa viacerých nezaplatených obchodných transakcií po
termíne splatnosti, náležite uvedených vo faktúrach alebo rovnocenných výzvach na zaplatenie, nemôže
mať za následok zníženie minimálnej paušálnej sumy splatnej ako náhrada na nákladov na vymáhanie

za každú oneskorenú platbu. Zníženie takejto náhrady by v konečnom dôsledku viedlo k oslobodeniu
dlžníka od časti finančnej záťaže vyplývajúcej z jeho povinnosti zaplatiť na základe každej nezaplatenej
faktúry po termíne splatnosti paušálnu sumu vo výške 40,- Eur stanovenú v § 369c Obchodného
zákonníka v spojení s § 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z.

29. Vzhľadom na vyššie uvedené právne závery, ktoré pri výklade § 369c Obchodného zákonníka
a § 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z. podal Najvyšší súd SR, ktorý je eurokonformný, teda
súladný s výkladom smernice podaným Súdnym dvorom Európskej únie, bolo tieto potrebné aplikovať
aj v predmetnom konaní, ktorého predmetom bolo riešenie rovnakej otázky paušálnej náhrady nákladov
v prípade uplatnenia práva na zaplatenie viacerých pohľadávok v jednej žalobe. V konaní bolo
preukázané, že žalobca podanou žalobou uplatnil právo na zaplatenie 56 faktúr, ktorými žalobca

fakturoval jednotlivé obchodné transakcie uskutočnené medzi stranami sporu. Žalobca preukazoval
obchodné transakcie jednotlivými objednávkami fakturovaných tovarov a služieb a dodacími listami
potvrdenými žalovaným, pričom každá z dodávok bola fakturovaná v žalobe uvedenými faktúrami.
Z uvedeného je tak nepochybné že, žalobca si uplatnil právo na náhradu paušálnych nákladov za každú
včas nezaplatenú obchodnú transakciu vyfakturovanú faktúrou. Prvoinštančný súd tak rozhodol v súlade

s vyššie citovaným eurokonformným výkladom § 369c, keď žalovaného zaviazal na náhradu nákladov vo
výške 40,- Eur za každú zo žalobou uplatnených faktúr. Preto nebola dôvodná ani odvolacia námietka
nesprávnosti rozhodnutia o povinnosti žalovaného nahradiť žalobcovi náklady spojené s uplatnením
žalobcových pohľadávok vo výške 2240, - Eur.

30. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia z dôvodov
nesprávnosti uvedených v odvolaní zistil, že rozhodnutie okresného súdu žiadnou chybou netrpí, a preto
ho ako vecne správne v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

31. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1

a § 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na ich náhradu v rozsahu 100 % priznal žalobcovi voči žalovanému,
ktorý nebol v odvolacom konaní úspešný. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v súlade
s § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie.

32. Rozhodnutie bolo odvolacím senátom prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).