Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. júl 2024

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/97/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3105234802
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 07. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2024:3105234802.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej

a sudkýň JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Zuzany Slušnej v spore žalobcu AUVA - Allgemeine
Unfallversicherungsanstalt Landesstelle Wien - Rechttsabteilung so sídlom Webergasse 4, Wien,
Rakúska reublika , zastúpeného Bobák, Bollová a spol., s.r.o., so sídlom Tomášiková 28, Bratislava
– mestská časť Ružinov, IČO 35 855 673, za ktorú koná JUDr. Miroslav Bobák, proti žalovanému
LeasePlan Česká republika, s.r.o., so sídlom Bucharova 1423, Praha 5, Česká republika , IČ 63 671
069, zastúpenému advokátskou kanceláriou BOHUNICKÝ & Co. s.r.o., so sídlom Lermontovova 16,
Bratislava –mestská časť Staré Mesto IČO 47 876 034, za ktorú koná JUDr. Michal Bohunický, za účasti

intervenientanastranežalovanéhoAllianzpojišťovna,a.s.,sosídlom,Keštvanici656/3,Praha8,Česká
republika IČ 47 115 971, zastúpeného Marianna Leontiev advokáti, s. r. o., so sídlom Fraňa Kráľa 29,
Bratislava IČO 36 863 777, o zaplatenie 339 125,38 eur, na odvolanie žalovaného a intervenienta proti
rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 24. júna 2021, č. k. 21C/250/2005-425, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. m e n í tak, že žalobu z a m i e t a.

Žalovaný a intervenient m á proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie svojím v poradí druhým rozsudkom žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi

339 125,38 eur, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I.), žalobcovi voči žalovanému
priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.).

2. Z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie vyplynulo, že dňa 21.05.2002 v k. ú. A. došlo k
dopravnej nehode medzi vozidlom Škoda Octavia MPZ "CZ" ev. č. AKS 41-55, v ktorom sa nachádzal
vodič B. C. a spolujazdkyňa D. D. a vozidlom Mercedes Benz 190 E MPZ "A" ev. č. WB 804AN, v ktorom
sa nachádzali vodič D. E. a spolujazdec F. G.. Vyšetrovaním bolo zistené, že nehodu spôsobil vodič

Grant, tým, že neprispôsobil rýchlosť jazdy stavu a povahe vozovky. V dôsledku nehody zahynuli všetky
uvedené osoby (spis OÚV PZ Trenčín ČVS: E./20-2002 Kc). D. E. a spolujazdec F. G. boli v čase nehody
v pracovnom pomere k zamestnávateľovi so sídlom na území Rakúskej republiky a v čase nehody boli
na pracovnej ceste. Ich zamestnávateľ platil za nich ako svojich zamestnancov žalobcovi zriadenému na
základe osobitného právneho predpisu poistné na nemocenské, úrazové a dôchodkové poistenie a tiež
poistenie v nezamestnanosti. Na základe toho vznikol nárok pozostalým zomrelých zamestnancov na
dávky dôchodkového poistenia, konkrétne vdovského a sirotského, ktorý nárok žalobca uznal a začal

oprávneným osobám dávky vdovského a sirotského od 21.05.2002 poskytovať a výška vyplatených
dávok predstavuje žalovanú sumu.3. Nárok na vyplatenie dávok podľa rakúskych právnych predpisov vznikol vdovám a sirotám po D.
E. a F. G., F. E., nar. XX.XX.XXXX, jej nezaopatrenému dieťaťu D. E., nar. XX.XX.XXXX, D. G.,
nar. XX.XX.XXXX a jej nezaopatreným deťom H. G., nar. XX.XX.XXXX a D. G., nar. XX.XX.XXXX.

Dôvodom bola dopravná nehoda, ktorá sa stala na území Slovenskej republiky, konkrétne v katastri
obce Zamarovce. Poškodené osoby mali právo domáhať sa náhrady škody voči prevádzkovateľovi
motorového vozidla, ktorého vodič nehodu spôsobil z titulu objektívnej zodpovednosti podľa §
427 Občianskeho zákonníka. Podľa rakúskych právnych predpisov má žalobca nárok domáhať sa
regresných nárokov proti osobe, ktorá za škodu zodpovedá. V súlade so zmluvou, uzavretou medzi

Slovenskou a Rakúskou republikou, o sociálnom zabezpečení (č. 154/2003 Z. z.) čl. 32 ods. 1, je
Slovenská republika povinná tento nárok uznať, pretože ku skutočnosti, ktorá nárok zakladá, došlo na
území Slovenskej republiky. Žalobca vyplatil vdovské a sirotské dôchodky, pričom si plnil povinnosť
stanovenú rakúskymi právnymi predpismi. Nárok na majetkovú ujmu vo výške vyplatených dávok
založil žalobcovi ako regresný nárok osobitný rakúsky právny predpis, na aplikáciu ktorého odkazuje
čl. 32 zmluvy medzi Slovenskou republikou a Rakúskou republikou. Pretože vodič, ktorý dopravnú

nehodu spôsobil, pri nehode zahynul, domáha sa žalobca regresnej náhrady, spôsobenej prevádzkou
motorového vozidla voči žalovanému ako prevádzkovateľovi motorového vozidla, ktoré škodu spôsobilo,
teda voči subjektu, ktorý bol zapísaný v technickom preukaze vozidla ako vlastník vozidla.

4.Dňa18.07.2000uzavreližalovanýakoprenajímateľaAPPCzechs.r.o.akonájomcaRámcovúzmluvu

o operatívnom leasingu č. 100 308. Na jej základe bola uzavretá doplnková zmluva, predmetom ktorej
bol nájom konkrétne špecifikovaného vozidla a síce vozidla Škoda Octavia Com Ele 1,9 TDI, 81 kw na
dobu36mesiacov.To,žeideovozidloev.č.AKS41-55nebolomedziúčastníkmisporné.Zvšeobecných
zmluvných podmienok a ďalších ujednaní zmluvy ďalej vyplýva, že žalovaný zabezpečil poistenie
zodpovednosti za prevádzku motorového vozidla a havarijné poistenie a úhradu poistného. Žalovaný

uzavrel skupinovú poistnú zmluvu pre poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou vozidla
č. 898006513, s poistiteľom Allianz pojišťovna a.s. Praha, 26.11.1999, v ktorej bolo zahrnuté i vozidlo
ev. č. AKS 41-55.

5. Súd prvej inštancie konštatoval, že strany sporu v priebehu konania zhodne uviedli, že nie je medzi

nimi sporná výška uplatneného nároku (vrátane návrhov na zmenu žaloby), neboli medzi nimi sporné
okolnostizaakýchdošlokdopravnejnehode.Kvýplatámdôchodkovýchdávok ohľadneichvýškyačasu
predložil žalobca listinné dôkazy, ktoré neboli v rozpore s uplatneným nárokom. Spornou zostala pasívna
legitimácia žalovaného s poukazom na uzavretú rámcovú zmluvu o operatívnom leasingu, ku ktorej
zaujal stanovisko odvolací súd v jeho zrušujúcom rozhodnutí. Následné spochybnenie dôvodov a výšky

uplatneného nároku zo strany žalovaného súd prvej inštancie nebral do úvahy a dokazovanie v tomto
smere nevykonal. Nezaoberal sa ani námietkou premlčania z dôvodu, že žalovaným bola vznesená bez
konkrétnej špecifikácie a dôvodov.

6. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že v danej veci bol uplatnený nárok rakúskej poisťovne na náhradu

vyplatených dávok dôchodkového zabezpečenia, poskytovaný od 21.05.2002 do 31.12.2019, ktorá
povinnosť vznikla v dôsledku úmrtia zamestnancov v Rakúskej republike pracujúcich, pri nehode, ku
ktorej došlo na území Slovenskej republiky dňa 21.05.2002, a ktorú zapríčinil zamestnanec českej
obchodnej spoločnosti. Ide teda o spor s medzinárodným prvkom. Podstatnou otázkou pre vyriešenie
medzinárodnejpríslušnostijeurčenierozhodnéhopráva.Vzhľadomktomu,žekdopravnejnehodedošlo

pred vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie, nie je dôvod použiť právne normy Európskej únie.
Zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom zakotvuje prednostné použitie
medzinárodnej zmluvy pred aplikáciou tohto zákona. Podľa § 2 tohto zákona sa jeho ustanovenia
použijú, len ak medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná neustanovuje niečo iné.
Dohovor o práve použiteľnom pre dopravné nehody (vyhláška č. 130/1976 Zb.) vylučuje zo svojej

pôsobnosti okrem iného žaloby a postihy patriace inštitúciám sociálneho zabezpečenia a podobným
inštitúciám alebo smerujúce proti nim. Preto nie je možné tento dohovor v danej veci použiť.

7. Dňa 21.12.2001 bola podpísaná Zmluva medzi Slovenskou republikou a Rakúskou republikou o
sociálnom zabezpečení a Vykonávacia dohoda k Zmluve medzi Slovenskou republikou a Rakúskou

republikou o sociálnom zabezpečení, s ktorou Národná rada Slovenskej republiky vyslovila súhlas
uznesením č. 146 zo 14. januára 2003 a súčasne rozhodla, že ide o medzinárodnú zmluvu podľa
článku 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.
Zmluva nadobudla platnosť 01.06.2003, publikovaná bola v zbierke zákonov pod číslom 154/2003 Zb.Podľa čl. 32 zmluvy ak má osoba, ktorá má podľa právnych predpisov jedného zmluvného štátu dostať
plnenie za škodu, ktorá vznikla na území druhého zmluvného štátu podľa jeho právnych predpisov,
nárok voči tretej osobe na náhradu škody, tento nárok na náhradu škody prechádza na nositeľa prvého

zmluvného štátu podľa pre neho platných právnych predpisov; druhý zmluvný štát tento prechod nároku
na náhradu škody uzná. Ak nároky na náhradu škody týkajúce sa dávok rovnakého druhu z toho istého
škodového prípadu patria podľa odseku 1 tak nositeľovi jedného zmluvného štátu, ako aj nositeľovi
druhého zmluvného štátu, tretia osoba môže nároky obidvoch nositeľov uspokojiť s oslobodzujúcim
účinkom platbou jednému alebo druhému nositeľovi. Nositelia sú vo vnútornom vzťahu povinní vzájomne

sa vyrovnať v pomere nimi poskytovaného plnenia. Uvedený článok sa týka iba nároku poškodenej na
náhradu škody voči tretej osobe, ktorá by mohla prejsť na poisťovňu, ale nemožno ho použiť v danej
veci. Rovnako danú problematiku nerieši smernica 2000/26/ES Európskeho parlamentu a rady zo dňa
16.05.2000 o aproximácii právnych predpisov členských štátov, týkajúcich sa poistenia zodpovednosti
za škodu, spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, ktorá bola do slovenského právneho poriadku
implementovaná zákonom č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu,

spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (PZP), v týchto predpisoch regresná náhrada riešená nie je.

8. Súd prvej inštancie preto vychádzal z ustanovení zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve
súkromnom a procesnom. Pri určení rozhodného práva je možnosť výberu medzi tzv. hraničnými
ukazovateľmi, to znamená medzi miestom, kde škoda vznikla a miestom, kde došlo ku skutočnosti, ktorá

zakladá nárok na náhradu škody. Tento výber nenáleží stranám sporu, náleží súdu, pokiaľ by došlo k
tomu, že tieto miesta budú v rôznych štátoch. V danej veci súd prvej inštancie zobral do úvahy miesto,
kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, teda miesto, kde došlo k predmetnej
dopravnej nehode. Tzv. postihové právo alebo regres nemožno celkom stotožňovať s nárokom na
náhradu škody, aj keď, ako vyplýva z vyššie citovaného ustanovenia vychádza z právnej normy, ktorá

je osobitným predpisom k Občianskemu zákonníku, všeobecným ustanoveniam o náhrade škody.
Zákon o medzinárodnom práve procesnom a súkromnom neobsahuje kolízne normy, ktoré sa týkajú
predmetnéhoregresnéhovzťahu,pretojepotrebnéanalógiouaplikovať§15uvedenéhozákona,atopre
určenie právneho poriadku, ktorým sa riadia nároky na náhradu škody. V súlade s tým pri posudzovaní
danej veci použil súd prvej inštancie slovenský právny poriadok, ktorý v rozhodnej dobe možnosť

regresného nároku na náhradu vyplatených dávok dôchodkového zabezpečenia umožňoval a použil
ustanovenie § 31 ods. 1 zák. č. 274/1994 Z.z. o sociálnej poisťovni (rozhodnutie NS SR 5Cdo/7/2003).
Konštatoval, že citované zákonné ustanovenie zakladá regresný nárok Sociálnej poisťovne voči tretím
osobám , ak sú splnené zákonné predpoklady v ňom uvedené , ide o špeciálne ustanovenie vo vzťahu
k ustanoveniam Občianskemu zákonníka o náhrade škody . Uzavrel, že Sociálna poisťovňa má právo

voči tretím osobám na náhradu dávok poskytnutých z nemocenského poistenia a z dôchodkového
zabezpečenia v dôsledku ich zavineného protiprávneho konania v rozsahu podľa miery zavinenia.

9. Záverom súd prvej inštancie uviedol, že nebolo medzi stranami sporné, že dôvodom výplaty dávok
dôchodkového zabezpečenia pozostalým vdovám a sirotám, ktoré žalobca začal vyplácať v dôsledku

toho, že k úmrtiu zamestnancov, za ktorých boli riadne odvádzané určené dávky, došlo na pracovnej
ceste, nebola sporná výška uplatneného nároku. Spornou otázkou zostala možnosť, či slovenský súd
môže o žalobe rozhodnúť a či žalovaný je pasívne legitimovaným subjektom. Súd prvej inštancie dospel
k záveru , že je príslušný rozhodnúť vo veci a pasívna legitimácia žalovaného je daná. Nárok žalobcu
považovalzadôvodnývcelomrozsahu,pretožalobevcelomrozsahuvyhovel.Právnesvojerozhodnutie

odôvodnil ust. § 427 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 15 zák.č. 97/1963 Zb., § 31 ods. 1
zák. č. 274/1994 Z.z., o trovách konania rozhodol podľa § 255 CSP.

10. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný a intervenient.

11. Žalovaný sa podaným odvolaním domáhal , aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
zrušil, konanie zastavil a priznal mu náhradu trov konania, alternatívne najmä z dôvodu absencie
pasívnej legitimácie na strane žalovaného a z dôvodu neunesenia dôkazného bremena ohľadom
výšky škody a premlčania rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná mu
náhradu trov konania. Uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), h) CSP

a súhlasil s tým, aby odvolanie voči rozsudku bolo podané i zo strany intervenienta. Vytýkal súdu
prvej inštancie nepreskúmateľnosť dôvodov jeho rozhodnutia, predovšetkým, na základe akej právnej
normy a na základe akej právnej úvahy usúdil, že je daná jeho pasívna vecná legitimácia. Uviedol,
že predmetné motorové vozidlo Škoda Octavia s ev. č. AKS 41-55 mal v držbe intervenient č. 2ako lízingový nájomca (v tom čase pod obchodným menom APP Czech s.r.o.), dopravnú nehodu
spôsobil jeho poverený zamestnanec William Grant, ktorému bolo vozidlo umožnené užívať zo strany
jeho držiteľa a užívateľa, intervenienta č. 2 a žalovaný tak nemal žiadnu faktickú moc nad vedením

predmetného vozidla, nebol účastníkom dopravnej nehody a nerozhodol ani, kto bude dané motorové
vozidlo viesť a po akej komunikácii, na dopravnej nehode sa nijako nepodieľal. Je tak nepopierateľné,
že nemohol nijakým spôsobom priamo ani nepriamo predmetnú dopravnú nehodu zaviniť, neporušil
žiadnu právnu povinnosť. Túto skutočnosť netvrdí ani súd vo svojom rozsudku. Súd prvej inštancie
v poslednej vete ods. 20 uvádza, že subjektom zodpovedným za škodu môže byť ten, kto protiprávne

a zavinene spôsobil žalobcovi škodu, ale hoci takýmto subjektom preukázateľne žalovaný nie je, súd
prvej inštancie aj tak v ods. 23 ho kvalifikoval ako pasívne vecne legitimovaného bez akéhokoľvek
vysvetlenia, pričom neuviedol ani jednu právnu normu, podľa ktorej by tak mohlo byť. Ďalej uviedol,
že pojem „prevádzkovateľ motorového vozidla“ a pojem „pasívne vecne legitimovaný subjekt“ nie sú
pojmy totožné. Samotná skutočnosť, že žalovaný je prevádzkovateľom daného motorového vozidla,
ešte neznamená, že zodpovedá žalobcovi za ním uplatnenú škodu z dôvodu, že sa nijako na dopravnej

nehode nepodieľal a je vylúčená i objektívna zodpovednosť, ktorú súd prvej inštancie nekonštatoval,
keď zodpovednosť v danej veci kvalifikoval ako výsostne subjektívnu, t. j. za zavinené porušenie právnej
povinnosti, čo je nesprávne právne posúdenie veci. Súd prvej inštancie výslovne hovorí o subsidiárnej
aplikácií všeobecných ustanovení o náhrade škody, čo nemožno stotožňovať so zodpovednosťou za
prevádzku motorového vozidla, ktorá je osobitným a nie všeobecným druhom zodpovednosti za škodu.

Pasívnu legitimáciu žalovaného nemožno odvodiť ani z právnych predpisov upravujúcich sociálne
zabezpečenie, resp. sociálne poistenie, podľa zákona č. 274/1994 Z. z. o sociálnej poisťovni, ktorý
bol však s účinnosťou od 01.01.2004 zrušený a nahradený zákonom č. 461/2003 Z. z. o sociálnom
poistení, čím sa však súd prvej inštancie vôbec nezaoberal, keď na nároky po 01.01.2004 sa zákon č.
274/1994 Z. z. nevzťahoval a na časť žalobcom uplatneného nároku tak aplikoval neúčinné ustanovenie

právneho predpisu. Aj samotný zákon č. 274/1994 Z. z. výslovne vyžaduje pre vznik zodpovednosti za
náhradu vyplatených dávok zavinené protiprávne konanie, čo v jeho prípade bez pochyby naplnené nie
je. Nový zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení predpoklady vzniku zodpovednosti za náhradu
poskytnutých dávok sociálneho zabezpečenia nezmenil. Citoval § 31 ods. 1 zákona č. 274/1994 Z. z.
a § 238 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. a dôvodil, že tretia osoba má povinnosť nahradiť poskytnuté

dávky alebo nahradiť škodu sociálnej poisťovni len v takom rozsahu, v akom je jej zavinené protiprávne
konanie v príčinnej súvislosti s poskytnutými dávkami, na ktoré poistencovi vznikol nárok v dôsledku
konania tretej osoby. V rozsahu, v akom sa na vzniku nároku poistenca na poskytnuté dávky podieľali
iné okolnosti, tretia osoba nezodpovedá (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/91/2003, sp.
zn. 4Cdo/21/2004). Pre priznanie regresných nárokov sociálnej poisťovne vyplývajúcich z osobitného

občianskoprávneho vzťahu, je vždy rozhodujúci prvok zavinenia tretej osoby, a to bez zreteľa na to, či
v prípade tejto tretej osoby prichádza v inom (napríklad pracovnoprávnom) právnom vzťahu do úvahy
jej objektívna zodpovednosť. Zavinenie ako subjektívna kategória je v prípade tohto občianskoprávneho
zodpovednostného vzťahu neopomenuteľným predpokladom vzniku zodpovednosti. Vyvstáva preto
otázka, pod akú právnu normu súd prvej inštancie subsumoval pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného,

keď tento zjavne neporušil žiadnu právnu povinnosť a vyplatenie dôchodkových dávok zo strany
žalobcu nezvinil, ktorá otázka nie je zodpovedaná. Pasívna vecná legitimácia žalovaného v danej
veci nie je daná. I keby súd prvej inštancie posúdil jeho zodpovednosť ako zodpovednosť objektívnu
prevádzkovateľa motorového vozidla (čo z rozsudku súdu prvej inštancie nevyplýva), tak by právne
posúdenie veci súdom prvej inštancie bolo nesprávne z dôvodu rozporu so špeciálnymi ust. § 31 ods.

1 zákona č. 274/1994 Z. z. a § 238 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. Za škodu spôsobenú žalobcovi
tak zodpovedá osoba, ktorá protiprávne a zavinene túto škodu spôsobila, takouto osobou žalovaný nie
je a žalobca si uplatnil svoj nárok voči nesprávnemu subjektu. Za nezrozumiteľné a nepreskúmateľné
považoval tvrdenie súdu prvej inštancie v ods. 17, kde poukazoval na kolízne normy upravené Zmluvou
medzi Slovenskou republikou a Rakúskou republikou o sociálnom zabezpečení zo dňa 21.12.2001,

ktoré sa majú týkať iba „nároku poškodenej na náhradu škody voči tretej osobe, ktorá by mohla
prejsť na poisťovňu, ale nemožno ho použiť v danej veci“. Z čl. 32 ods. 1 zmluvy nevyplýva, že by
sa dané ustanovenie malo limitovať iba pre nároky, ktoré by mohli prejsť na poisťovňu, ba dokonca
z rozsudku nie je jasné ani to, čo súd prvej inštancie rozumie pod pojmom „nároky, ktoré by mohli
prejsť na poisťovňu“. Z čl. 2 a 3 zmluvy, v ktorých je definovaný vecný a osobný rozsah jej pôsobnosti,

nemožno vyvodiť záver o obmedzenej pôsobnosti zmluvy, ktorý prijal súd prvej inštancie v rozsudku
a je opísaný v tomto odôvodnení. Predmetný čl. 32 ods. 1 zmluvy výslovne uvádza, že v prípade
vzniku nárokov na náhradu škody spôsobenej v druhom zmluvnom štáte (v tomto prípade na Slovensku)
prechádza tento nárok na nositeľa prvého zmluvného štátu (v tomto prípade Rakúska) podľa preneho platných právnych predpisov, t. j. rakúskych právnych predpisov. Rozhodným je tak rakúske
právo, ktoré súd prvej inštancie v tomto konaní nepoužil, ale vec posúdil podľa noriem slovenského
práva. Použitie rakúskeho práva ako rozhodného tvrdil aj žalobca v čl. IV. svojho podania zo dňa

27.04.2007. Ďalej uviedol, že nesúhlasí s vylúčením aplikácie noriem Európskej únie súdom prvej
inštancie z dôvodu, že k dopravnej nehode došlo pred vstupom Slovenskej republiky do EÚ, čo
je síce pravdivé tvrdenie, ale k vyplateniu väčšiny dôchodkových dávok došlo až po tomto vstupe,
preto pre posúdenie nároku uplatneného žalobcom sú rozhodujúcimi právne normy existujúce nie
v čase vzniku dopravnej nehody, ale v čase vyplatenia tej-ktorej dávky, nakoľko až ich vyplatením

dochádza ku vzniku práva Sociálnej poisťovne na ich náhradu. Súd prvej inštancie nesprávne vylúčil
aplikáciu práva Európskej únie en bloc pre celý žalobcom uplatnený nárok, hoci časť uplatneného
nároku mala vzniknúť už v čase, keď Slovenská republika bola normami práva Európskej únie viazaná.
Nekonzistentnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva i z odôvodnenia jeho rozhodnutia v ods.
11 a 12, keď najskôr konštatuje, že žalovaný spochybnil výšku uplatnenej škody čo do dôvodu aj
výšky a v nasledujúcom odseku opačne uvádza, že v priebehu konania strany zhodne uviedli, že

nie je medzi nimi sporná výška uplatneného nároku. Poukázal na zápisnicu zo dňa 27.08.2020,
v ktorej je jasne uvedené, že žalovaný spochybňuje výšku uplatnenej škody čo do dôvodu a výšky
a spochybňuje správnosť priznania ako takého, aj výšky priznaných dôchodkov a spochybňuje, že
žalobca uvádzané peňažné plnenie reálne zaplatil a žiadal preveriť správnosť dôvodnosti aj výšky
priznaných dôchodkov. Žalobca mal vyčísliť a podrobne vysvetliť mechanizmus výpočtu s poukazom

na príslušné normy rakúskeho práva, jednotlivých dávok a ich výšky, čo zo súdneho spisu dodnes nie
je zrejmé, ako sa žalobca dopracoval k výplate práve takých dávok, ako vyplácal pozostalým. Žalobca
v tomto smere dôkazné bremeno neuniesol. Žalobca nepreukázal, ako dlho boli zomrelí účastníci
dopravnej nehody v pracovnom pomere, ktorý ich pozostalým založil právo na výplatu dávok od žalobcu
a na aké dávky mali naozaj nárok, pretože faktory ako dĺžka trvania pracovného pomeru či výška

mzdy zomrelých je kritériom pre výpočet dávok, ktoré by bol žalobca povinný pozostalým vyplácať,
kritériá potrebné pre výpočet ozajstnej výšky dávok, na ktoré mali pozostalí teoretický nárok, žalobca
nepreukázal, neosvedčil, že všetky peňažné prostriedky, ktoré pozostalým vyplatil, bol povinný podľa
predpisov rakúskeho práva o sociálnom zabezpečení naozaj vyplatiť. Nepreukázal ani to, že ich vôbec
vyplatil, keďže nepredložil žiadne doklady o úhrade a predložil len jednostranne vyhotovené výpisy,

ktoré nepreukazujú odoslanie a prijatie peňažných prostriedkov. Táto námietka nie je bez významu,
pretože je objektívne možné, že žalobca vyplácal niektoré dávky pozostalým dobrovoľne, omylom alebo
v dôsledku chyby zamestnanca žalobcu, alebo mohlo ísť o výplatu zo štátneho fondu Rakúskej republiky,
na ktoré nemali pozostalí vynútiteľný právny nárok a je preto pochybnosť o povinnosti vyplatených
dávok daná pri položkách, ktoré sú vo výpisoch označené ako mimoriadna platba, kde nevedno,

čo táto mimoriadna platba predstavuje a na podklade akej normy rakúskeho práva túto mimoriadnu
platbu pozostalým platil. Hoci neunesenie dôkazného bremena zo strany žalobcu žalovaný explicitne
nenamietal a súd prvej inštancie ju považoval za nespornú, dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Za absolútne neprípustný považuje záver v ods. 13 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, keď
tento neprihliadol na námietku premlčania vznesenú žalovaným len preto, že ju vzniesol bez konkrétnej

špecifikácie a dôvodov. Civilný sporový poriadok ani žiaden iný predpis nikde nepredpisuje žiadne
špecifické náležitosti námietky premlčania a platne vznesená námietka premlčania je preto aj taká, ktorá
nešpecifikuje konkrétnu časť nároku, ale smeruje voči uplatnenému nároku ako celku. Ak bol súd prvej
inštancie toho názoru, že námietka premlčania nie je špecifikovaná, mal podľa § 121 CSP žalovaného
k jej špecifikácii vyzvať. Na pojednávaní dňa 27.08.2020 žalovaný uviedol, že vznáša námietku

premlčaniavočicelémužalobcomuplatnenémunároku,pričompriniektorýchzmenáchžalobyabsentujú
listinné dôkazy natoľko, že nie je možné určiť začiatok plynutia premlčacej doby. Je preto absurdné, že
žalobca si nesplnil svoju dôkaznú povinnosť, pričom ťarcha špecifikácie premlčania bola prenesená na
žalovaného, keď žalobca vo vzťahu k niektorým údajným platbám nepredložil do spisu listiny potrebné
preurčenieokamihuzačatiaplynutiapremlčacejdoby.Súdprvejinštanciežalovanéhozaťažilanámietku

premlčania vznesenú žalovaným takými náležitosťami, ktoré právny poriadok vôbec neprikazuje, a teda
poškodil žalovaného, keď žalobcovi priznal premlčaný nárok, ktorého premlčanie bolo druhou stranou
namietnuté. Z dôvodu opatrnosti vzniesol námietku premlčania i v odvolacom konaní, a to najmä voči
časti nároku, ktorý žalobca uplatnil zmenou žaloby doručenou dňa 02.07.2020, a to konkrétne voči
všetkej tej časti žalobcom poskytnutých dávok, ktoré mali byť pozostalým poskytnuté v období pred

02.07.2018 a ktoré neboli už predtým uplatnené v rámci iného podania žalobcu. Ďalej namieta časť
nároku žalobcu uplatneného žalobou doručenou dňa 27.12.2005, a to vo vzťahu ku všetkým tým
dávkam, ktoré mal žalobca zaplatiť pozostalým predo dňom 27.12.2003, keď ide o dávky viac ako
2 roky pred podaním žaloby. Ďalej namieta premlčanie časti nároku žalobcu uplatneného podanímdoručeným dňa 30.04.2007 vo vzťahu ku všetkým dávkam, ktoré mal žalobca zaplatiť pozostalým predo
dňom 30.04.2005 a ktoré neboli už predtým uplatnené v rámci iného podania žalobcu, t. j. 2 roky
pred podaním predmetnej zmeny žaloby. Namieta preto premlčanie časti nároku žalobcu uplatneného

podanímdoručenýmsúdu15.07.2009,atovovzťahukuvšetkýmtýmdávkam,ktorémalžalobcazaplatiť
pozostalým predo dňom 15.07.2007, t. j. 2 roky pred podaním predmetnej zmeny žaloby. Opätovne
namietapremlčaniečastinárokužalobcuuplatnenéhopodanímzodňa18.01.2010vovzťahukuvšetkým
dávkam, ktoré mal žalobca zaplatiť pozostalým viac ako 2 roky pred podaním predmetnej zmeny žaloby.
Ďalej dôvodil, že absentuje náležitosť odôvodnenia rozsudku, a to vyporiadanie sa s otázkou právomoci

súdov Slovenskej republiky. Napriek tomu, že odvolací súd uložil súdu prvej inštancie posúdiť právomoc
súdu, súd prvej inštancie sa s touto otázkou nevysporiadal a riešil len otázku rozhodného práva, nie
však otázku, čí má vôbec medzinárodnú právomoc o merite veci rozhodnúť. Poukazoval na ustanovenia
českého zákona č. 91/2012 Sb. o medzinárodním právu soukromém, § 6 ods. 1 a má za to, že je
právnickou osobou so sídlom na území Českej republiky, a teda aj jeho všeobecný súd je na území
Českej republiky, čo odôvodňuje danosť právomoci českých súdov rozhodnúť o prejednávanej veci.

Poukázal na § 9 CSP, z ktorého vyplýva, že ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej
republiky, súd konanie bezodkladne zastaví. Má za to, že súd prvej inštancie rozhodol o veci, ktorá
patrí do právomoci súdov Českej republiky, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. a)
CSP, nakoľko neboli splnené procesné podmienky pre vydanie rozsudku. Vytýkal súdu prvej inštancie
aj procesný postup, keď súd opomenul konať s obchodnou spoločnosťou NESS Czech, s. r. o. so

sídlom V parku 2335/20, 14800 Praha, Česká republika, IČ 45786259, ktorá do konania vstúpila ako
intervenient. Zo súdneho spisu vyplýva, že súd prvej inštancie neprihliadol na podanie tejto spoločnosti,
ktorým ako intervenient vstúpila do konania, nakoľko táto v podaní neuviedla právny záujem na výsledku
sporu, poukázal na znenie ust. § 128 CSP a dodáva, že v danom prípade o takýto prípad nejde, nakoľko
z podania uvedenej spoločnosti je celkom jasné a zrejmé, čoho sa toto podanie týka a zároveň aj čo

ním sleduje. Pokiaľ uvedená spoločnosť neuviedla v podaní právny záujem na výsledku sporu, nejde
o taký nedostatok, ktorý predpokladá hypotéza citovanej právnej normy a nemal súd prvej inštancie
podľa § 83 CSP prihliadať ex offo, ale iba na návrh strany sporu a až na základe takéhoto návrhu
rozhodnúť uznesením o nepripustení spoločnosti NESS Czech do konania ako intervenienta. Súd prvej
inštancie konal v rozpore s ustanoveniami CSP. Záverom zhrnul, že z rozsudku súdu prvej inštancie nie

je zrejmé, ako súd posúdil svoju medzinárodnú právomoc a na podklade akej právnej normy odvodil
pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného, nezohľadnil, že žalovaný sa na vzniku škody žiadnym spôsobom
nepodieľal ani zavinene, ani protiprávne, napriek tomu ho bez odôvodnenia zaviazal, rozsudok viackrát
nerešpektoval aplikáciu relevantných právnych predpisov, či už medzinárodných zmlúv, práva Európskej
únie, českých ustanovení o medzinárodnej právomoci, ale ani zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom

poistení, viaceré závery súdu prvej inštancie napríklad o sporných skutkových okolnostiach či o pasívnej
legitimácii žalovaného sú protirečivé, procesné práva žalovaného boli porušené, keď nad rámec právnej
normy upravujúcej premlčanie mu uložil povinnosti, ktoré zákon nepozná a posúdil nárok žalobcu medzi
stranami ako nesporný, pričom sám konštatuje, že žalovaný ho rozporoval čo do dôvodu a čo do výšky,
pričom rozhodol o veci, ktorá patrí do právomoci súdov Českej republiky, rozsudok je nepreskúmateľný,

nezákonný a arbitrárny. Navrhol, aby v súlade s ust. § 389 ods. 1 písm. a) v spojení s ust. § 391 ods. 1
CSP z dôvodu, že v prejednávanej veci je daná právomoc súdov Českej republiky podľa domicilu (sídla
všeobecného súdu) žalovaného v Českej republiky, rozhodol, že rozsudok zrušuje a konanie zastavuje.

12. Intervenient sa podaným odvolaním domáhal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie

zrušil a konanie zastavil, alternatívne aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu
zamietne. Rozsudok súdu prvej inštancie považoval za nepreskúmateľný. Vytýkal súdu prvej inštancie
odôvodnenie jeho rozhodnutia v bodoch 11 a 12, v ktorých jednak uviedol, že medzi stranami nebola
sporná výška nároku a následne uviedol, že spochybnenie dôvodov a výšky uplatneného nároku zo
strany žalovaného nebral do úvahy a v tomto smere navrhnuté dokazovanie nevykonal. Námietky čo

do výšky a dôvodov nároku žalobcu boli žalovaným uplatnené na pojednávaní dňa 28.07.2020, pričom
v žiadnom podaní žalovaného ani v zápisnici z pojednávania nie je uvedené, že by strany sporu zhodne
uviedli, že medzi nimi nie je sporná výška nároku. Súd prvej inštancie postupoval v tejto otázke arbitrárne
a v rozpore so zákonom, čo považuje za porušenie práva na súdnu ochranu. Ďalej poukázal na ods. 16
odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie a dôvodil, že súd prvej inštancie sa opomenul vysporiadať

s tým, že rozhodným momentom v tomto prípade nie je moment nehody, ale moment vyplatenia tej-
ktorej dôchodkovej dávky a až tento moment zakladá prípadné právo žalobcu a až vtedy vzniká jeho
prípadný regresný nárok. Je preto nevyhnutné, aby súd riešil otázku rozhodného práva, ktoré v tomto
prípade bude rozdielne pre dávky vyplatené pred vstupom SR do EÚ a po vstupe SR do EÚ, tedapo 01.05.2004. Po 01.05.2004 bude nárok žalobcu voči žalovanému na uznanie regresného nároku
negatívny. Vylúčenie regresného nároku verejného poisťovateľa voči subjektom možno vyvodiť z bodu
27 odôvodnenia smernice 2000/26/ES, ktorý uvádza, že právnické osoby, ktoré podľa zákona vstupujú

do postavenia poškodenej osoby vo veci pohľadávky voči osobe zodpovednej za nehodu alebo jej
poisťovni, ako sú napríklad poisťovne alebo orgány sociálneho zabezpečenia, by nemali mať právo
orgánu pre náhradu škody predkladať príslušnú pohľadávku. Negatívne stanovisko v tejto otázky zaujala
aj národná legislatíva členských štátov EÚ/ES (§ 24a ods. 3 zákona č. 381/2001 Z. z. pokiaľ ide o SR).
Zrozumiteľné nie sú závery súdu prvej inštancie v bode 17 odôvodnenia jeho rozsudku. Ďalej poukázal

na ods. 13 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vo vzťahu k námietke premlčania, ktorou sa
súd prvej inštancie nezaoberal, nakoľko mala byť vznesená bez konkrétnej špecifikácie a dôvodov.
Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Cdo/2634/2008, uviedol, že 27.08.2020 žalobca
špecifikoval námietku premlčania ako námietku voči celému nároku (správne zrejme žalovaný – pozn.
odvolacieho súdu). Podľa jeho názoru je námietka premlčania dôvodná, pričom bližšiu špecifikáciu
premlčaných častí nároku doplní po nahliadnutí do spisu. Dôkazné bremeno leží na žalobcovi a má za

to, že ho neuniesol, poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obo/52/2010. Vyslovil názor,
že je vecou súdu, aby skúmal jednotlivé časti nároku v časových intenciách podania žaloby a zmien
žaloby. Javí sa, že zmena žaloby doručená súdu 02.07.2020 zahŕňala aj nároky spred 02.07.2018
a naplnila dôvodnosť námietky premlčania. Zmena žaloby doručená súdu 30.04.2007 zahŕňala aj nároky
spred 30.04.2005 a naplnila dôvodnosť námietky premlčania. Zmena žaloby doručená súdu 15.07.2009

zahŕňala aj nároky spred 15.07.2007 a naplnila dôvodnosť námietky premlčania. Žaloba doručená súdu
27.12.2005 zahŕňala nároky spred 27.12.2003 a ide o právnu námietku a nie námietku skutkovú, a preto
by mal súd preskúmať všetky zmeny žaloby a žalobu vo svetle námietky premlčania ním uplatnených
nárokov. Namieta premlčanie jednotlivých častí nároku uplatnených žalobou a zmenami žaloby, s ktorou
sa súd prvej inštancie nevysporiadal. Súd prvej inštancie síce uviedol, že spornou otázkou zostalo, či

slovenský súd môže o žalobe rozhodnúť, následne sa však touto otázkou vôbec nezaoberal, zaoberal
sa len otázkou rozhodného práva, čo však nie je otázka totožná s otázkou právomoci súdu v spore
rozhodnúť, ktorú považuje za zásadnú.

13. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok súdu prvej

inštancie ako vecne správny potvrdiť. K otázke pasívnej legitimácie žalovaného, ktorá sa viaže k otázke
aké právne predpisy mali byť použité z časového hľadiska právneho posúdenia nároku žalobcu,
poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo/57/2010 (z ktorého citoval), v ktorom sa súd
zaoberal skutkovo veľmi podobným sporom a uviedol, prečo nie je možné aplikovať úniové predpisy.
Je tomu tak z dôvodu, že vzhľadom k dátumu predmetnej dopravnej nehody, ktorá sa udiala pred

vstupom Českej republiky do EÚ, zostanú stranou úniové predpisy. Nakoľko k dopravnej nehode došlo
dňa 21.05.2002, rozhodným obdobím pre určenie právnej úpravy, ktorá bude použitá pre posúdenie
nároku žalobcu, je obdobie, kedy k nehode došlo, nie kedy sú jednotlivé dávky vyplácané. Poukázal
i na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo//782/2007, z ktorého vyplýva, že je nutné
vychádzať zo zákona č. 97/1963 Zb. v prípade, ak niečo iné neustanovuje medzinárodná zmluva.

Judikoval, že tzv. postihové právo nie je možné stotožňovať s nárokom na náhradu škody, ZMPS
však neobsahuje kolízne normy týkajúce sa predmetného regresného vzťahu, je preto nutné per
analogiam aplikovať § 15 ZMPS. Citované ustanovenie stanovuje dva základné hraničné ukazovatele,
a to miesto, kde škoda vznikla alebo miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu
škody. Zo znaleckého posudku ohľadne analýzy dopravnej nehody bolo zistené, že dopravnú nehodu

zavinil vodič B. C., žalobca si uplatňoval svoj nárok voči prevádzkovateľovi dopravného prostriedku,
ktorým bola spôsobená dopravná nehoda, pričom Krajský súd v Trenčíne uviedol, že prevádzkovateľom
motorového vozidla v čase dopravnej nehody bol žalovaný a jeho zodpovednosť je objektívna a nie
je možné ju previesť. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/149/2018, §
427 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého môže poškodený právo na náhradu škody uplatňovať

voči prevádzkovateľovi dopravného prostriedku na základe objektívneho princípu rovnako ako voči
vodičovi dopravného prostriedku podľa § 420 Občianskeho zákonníka. Žalobca si uplatňoval svoj nárok
voči prevádzkovateľovi motorového vozidla, pričom jeho zodpovednosť je v tomto prípade daná na
základe samotnej existencie kvalifikovanej škodovej udalosti majúcej pôvod v prevádzke. Pokiaľ žalobca
spochybňoval dávky ním vyplatené pozostalým a spochybňoval, či boli skutočne vyplatené, či boli

vyplatené vo výške, v akej boli vyplatené a namietal neunesenie dôkazného bremena zo strany žalobcu,
uviedol, že súdu prvej inštancie predložil k vyplateným a uplatňovaným dávkam výpis platieb pobočky
Viedeň a ich podrobnú špecifikáciu tak, ako to predpokladá § 238 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.
Žalovaný začal namietať skutočnosti uvedené v odvolaní po prvýkrát až na pojednávaní dňa 27.08.2020,po takmer 15 rokov trvajúcom súdnom spore, pričom dovtedy výšku platieb nespochybňoval. Naopak,
pred súdom prvej inštancie v minulosti uviedol, že nie sú sporné okolnosti týkajúce sa okolností, za
ktorých došlo k dopravnej nehode, nie je sporná výška uplatnenej škody vrátane návrhov na zmenu

žaloby, čo uviedol v zápisnici z pojednávania z roku 2009. Námietku premlčania žalovaný vzniesol
z opatrnosti aj v odvolacom konaní, pričom je nesporné, že námietka premlčania musí spĺňať všetky
obsahové požiadavky ako žaloba a musí byť vymedzená opisom rozhodujúcich skutočností (skutkové
tvrdenia). Súd na pojednávaní žiadal žalovaného, aby vznesenú námietku premlčania špecifikoval,
k čomu však zo strany žalovaného nedošlo a uviedol, že namieta premlčanie celého uplatneného

nároku bez opisu rozhodujúcich skutočností. Vznesenie námietky premlčania v roku 2020 voči dávkam
uplatneným zmenami žaloby ešte pred zrušením pôvodného rozsudku súdu prvej inštancie je v rozpore
so všetkými procesnými zásadami. Je porušením zákonnej koncentrácie konania, a preto ju v zmysle §
470 ods. 2 CSP považuje za nemožnú. Zákon č. 461/2003 Z. z. má svoju vlastnú úpravu premlčania,
a to trojročnú od okamihu vyplatenia každej jednej dávky. Vo všeobecnosti regresné právo podlieha
premlčaniu vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa Občianskeho zákonníka, keďže sa jedná

o regresné právo a nie o právo na náhradu škody. V súvislosti s právomocou súdu Slovenskej
republiky poukázal na ods. 6 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, kde považoval pre vyriešenie
medzinárodnej príslušnosti významné určenie rozhodného práva, použil ustanovenia zákona č. 97/1963
Zb. a v ods. 23 rozsudku je uvedené, že súd prvej inštancie mal za to, že je príslušný vo veci rozhodnúť.
Nie je preto možné súhlasiť s tým, že právomoc vo veci rozhodnúť by mal český súd, a to najmä vo

svetle rozhodnutia, ktoré uvádzal v predchádzajúcej časti svojho odvolania, nevidel dôvod na zastavenie
konania. Pokiaľ ide o spoločnosť NESS Czech, ktorá do konania mienila vstúpiť ako intervenient, táto
spoločnosť neuviedla, aký má záujem na výsledku sporu. Jednou zo zákonom stanovených náležitostí
podania, ktorým vstupuje intervenient do konania, je aj uvedenie tvrdení, ktoré odôvodňujú jeho právny
záujem na výsledku sporu. Preto bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie nekonať s touto spoločnosťou

správne.

14. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu intervenienta navrhol rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdiť. Intervenient dôvodil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nespĺňa
zákonom stanovené požiadavky jasnosti a preskúmateľnosti rozsudku, v ktorej súvislosti poukázal na

rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 675/2014. Ďalej uviedol, že v žiadnom podaní ani
vzápisniciniejeuvedenéverifikovanétvrdenie,žestranysporuuviedli,ženiejemedzinimispornávýška
nároku a žalovaný riadne a včas uplatnil svoje námietky, s ktorými sa mal súd vysporiadať. Skutočnosť,
že medzi stranami sporu nie je sporná výška nároku, je zachytená v zápisnici z pojednávania,
na konci ktorej je vyhlásené uznesenie o odročení pojednávania na 22.02.2010. Akékoľvek ďalšie

spochybňovanie čo do výšky nároku je rozporné s princípmi civilného sporového konania. K zápisnici
z pojednávania zo dňa 27.08.2020 žalovaný spochybnil a namietal všetko, ale ani jedno zo svojich
tvrdenínepodoprelžalovanýdôkazmi.Nesúhlasilstým,žežalovanýnekonalšpekulatívneanisúmyslom
predlžovať súdne konanie. Poukázal na svoje vyjadrenie k odvolaniu žalovaného s tým, že dôvody
odvolania intervenienta sú totožné, a preto naň poukazuje.

15. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že rozhodnutie Najvyššieho
súdu ČR, na ktoré žalobca vo svojom vyjadrení poukazuje, sa týka vzťahu medzinárodných zmlúv
uzatvorených medzi Spolkovou republikou Nemecko a Českou republikou, čo nie je daný prípad,
nakoľko Slovenská republika a Rakúska republika mali uzavretú osobitnú zmluvu. Úlohou súdu prvej

inštancie bolo vysporiadať sa s kolíznymi normami rakúskeho, českého a slovenského práva a práva
Európskej únie, čo neurobil a opomenul zmluvu medzi Slovenskou republikou a Rakúskou republikou
o sociálnom zabezpečení zo dňa 21.12.2001. Nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že časovým kritériom
rozhodujúcim pre posúdenie rozhodného práva je okamih dopravenej nehody, ktorá nie je skutočnosťou
zakladajúcou právo žalobcu na náhradu vyplatených dávok, ktoré vznikli pozostalým po obetiach

dopravnej nehody. Samotnému žalobcovi dopravnou nehodou žiadne právo nevzniklo. Právo na
regresnúnáhraduvyplatenýchdávokvznikloažmomentom,kedyžalobcatietodávkydanýmpozostalým
vyplatil. Uvedené vyplýva i z § 238 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. Keďže ku vzniku väčšiny nároku
žalobcu došlo až po vstupe Slovenskej republiky do EÚ, mal sa súd prvej inštancie týmto právom
zaoberať, nakoľko právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú v zmysle

čl. 7 ods. 2 druhá veta Ústavy SR prednosť pred zákonom, a teda i pred zákonom č. 97/1963 Zb.
I keby pripustil výklad súdu prvej inštancie, že rozhodné právo v tomto prípade určí podľa miesta,
kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, tak aj v takomto prípade by bolo
rozhodným rakúske právo, keďže k tej skutočnosti – k úhrade jednotlivých dávok pozostalým došlopodľa všetkého v sídle žalobcu v Rakúskej republike. Zotrval na dôvodoch svojho odvolania. Zdôraznil,
že právo žalobcu na regresnú náhradu vyplatených dávok upravuje špeciálne ust. § 238 zákona
o sociálnom poistení, do 01.01.2004 ust. § 31 ods. 1 zákona o sociálnej poisťovni a má ako lex specialis

prednosť pred všeobecnou úpravou o náhrade škody v Občianskom zákonníku. Pri otázke, kto je
povinný nahradiť škodu, kto je pasívne vecne legitimovaný pri regresných nárokoch Sociálnej poisťovne
sa použije špeciálne ustanovenie zákona o sociálnom poistení a nie Občiansky zákonník. Žalovaný
žiadnym protiprávnym ani zavineným konaním žalobcovi škody nespôsobil a nespĺňa predpoklady
zodpovednej osoby v zmysle citovaných zákonných ustanovení. I keby mal súd záujem posúdiť jeho

zodpovednosť ako prevádzkovateľa motorového vozidla podľa ust. § 427 Občianskeho zákonníka, nikde
v rozsudku táto kvalifikácia jeho pasívnej vecnej legitimácie sa nenachádza. Poukázal na skutočnosť,
že konanie sa začalo v roku 2005, kedy bol účinný Občiansky súdny poriadok, zákon č. 99/1963 Zb.,
ktorý neupravoval koncentráciu konania tak, ako ju upravuje zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok. Od roku 2012 do roku 2019 sa viedlo odvolacie a dovolacie konanie a ihneď po vrátení veci
súdu prvej inštancie žalovaný namietol neunesenie dôkazného bremena zo strany žalobcu, spochybnil

výšku uplatnenej škody čo do dôvodu a výšky, spochybnil správnosť priznania dôchodkov ako takých
aj výšky priznaných dôchodkov, spochybnil to, či žalobca uvádzané peňažné plnenia skutočne zaplatil,
a preto záver súdu prvej inštancie, že uplatnená výška nároku žalobcom nebola medzi stranami sporná,
nie je pravdivé. Snahu o spochybnenie námietky premlčania považoval za diskriminačnú a dostatočne
vznesenú. Zotrval na názore, že z rozsudku súdu prvej inštancie nie je zrejmé, ako posúdil otázku

medzinárodnej právomoci. Súd prvej inštancie riešil len otázku rozhodného práva, avšak nevyriešil
otázku, či má vôbec medzinárodnú právomoc o merite veci rozhodnúť. Poukázal opätovne na ust. §
6 ods. 1 zákona č. 91/2012 Sb. a § 84 zákona č. 91/1963 Zb. a dôvodil, že je právnickou osobou
so sídlom na území Českej republiky a jeho všeobecným súdom je súd na území Českej republiky,
čo odôvodňuje danosť právomoci českých súdov rozhodnúť a prejednať vec. Posúdenie právomoci

v konaní, kde dochádza k stretu rakúskeho, českého a slovenského medzinárodného prvku, je dôležité.
Odkázalnasvojeodvolanieanaodvolanieintervenientavdanejvecivsúvislostisdôkaznýmbremenom.

16. Intervenient vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu intervenienta uviedol, že zotrváva
na podanom odvolaní. Zdôraznil, že základnou vadou rozsudku je, že nespĺňa zákonom stanovenú

požiadavku jasnosti a preskúmateľnosti, v niektorých častiach si vzájomne odporuje či je rozporný.
Dôrazne odmietol tvrdenie žalobcu o špekulatívnom konaní žalovaného, najmä s poukazom na prieťahy
v konaní súvisiace so vstupom intervenienta do konania. Naopak, konanie žalovaného, ktorým prizval
intervenientadokonaniavčase,keďsavecvrátilanarozhodnutieokresnémusúdu,považovalzalogické
a vyplynulo to z predchádzajúceho rozhodnutia krajského súdu. K téme rozhodného práva a právomoci

slovenského súdu sa pridržal uvedeného v jeho odvolaní. V odvolaní dostatočne zdôvodnil námietku
premlčania a urobil tak i žalovaný, a preto nepovažuje za dôležité doplniť viac argumentov. Dôkazné
bremeno vo veci preukázania pracovnej cesty musí byť na strane žalovaného. Navrhoval rozsudok súdu
prvej inštancie zrušiť a konanie zastaviť alebo žalobu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania.

17. Intervenient vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaného uviedol, že s ním
nesúhlasíapridržiavasarelevantnéhouvedenéhovjehoodvolaní.Žalobcalenopakujesvojeargumenty
uvedené už vo svojom podaní zo dňa 06.06.2018.

18. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že všetky žalovaným

namietané skutočnosti boli vyriešené v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo 57/2010
v súvislosti s rozhodujúcimi kritériami pre posúdenie rozhodného práva a právomoci súdu. Súd prvej
inštancie neopomenul ani zmluvu medzi Slovenskou a Rakúskou republikou v sociálnom zabezpečení,
keď sa v odstavci 17 svojho rozsudku s ňou vysporiadal, ako aj s normami Európskej únie v odstavci
16. Názor odvolateľa, že miestom kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody je

Rakúska republika, preto sa má aplikovať rakúske právo je absolútne nesprávna, s ktorou situáciou sa
zaoberal Najvyšší súd ČR vo svojom rozhodnutí, v konaní sp. zn. 25Cdo 482/2006, nesúhlasil s tvrdením
žalovaného, že nie je osobou, ktorá by protiprávnym zavineným konaním mu spôsobila škodu, keď
od počiatku uplatňoval svoj nárok voči žalovanému ako prevádzkovateľovi dopravného prostriedku,
ktorým bola dopravná nehoda spôsobená. Aj Krajský súd v Trenčíne uviedol, že prevádzkovateľom

motorového vozidla bol v čase dopravnej nehody žalovaný, jeho zodpovednosť je objektívna, nie
je možné ju previesť. K pasívnej legitimácií žalovaného uviedol, že sa s ňou vysporiadal krajský
súd, ktorý rozhodol, že pasívna legitimácia žalovaného je daná. Poukázal na znenie ustanovenia §
427 a § 438 Občianskeho zákonníka a konštatoval, že zákon o sociálnom poistení v pôvodnom ajv novom znení neupravuje možnosť solidárnej zodpovednosti a preto aplikáciu Občianskeho zákonníka
v prípadoch solidárnej zodpovednosti, ktorú zákon o sociálnej poisťovni neupravuje, nie je možné
kategoricky vylúčiť. Ďalej uviedol, že námietka premlčania bola vznesená žalovaným na pojednávaní

dňa 27.8.2020 s tým, že nespĺňala náležitosti hmotnoprávneho úkonu strany sporu. Úlohou súdu nie
je nahradiť aktivitu a povinnosti strany sporu a vyvodiť si z námietky premlčania opis rozhodujúcich
skutkových tvrdení vlastnou činnosťou. Zdôraznil, že pokiaľ jedna strana tvrdí a preukazuje výšku
náhrady, ktorú druhá strana pokladá za neprimeranú je jej procesnou povinnosťou tieto tvrdenia účinne
poprieť a o predmetných skutkovým okolnostiach uviesť vlastné tvrdenia, tieto preukázať. Žalovaný

v konaní však len tvrdil a namietal, nepreukazoval. Neobstojí preto tvrdenie, že pokiaľ žalovaný niečo
namieta, tak to má preukázať žalobca. Z týchto dôvodov navrhoval, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

19. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že právne inštitúty
rozhodného práva a právomoci súdu nie je podľa medzinárodného práva možné stotožňovať. Ak

by súd dospel k záveru, že v danej veci je dané slovenské rozhodné právo, to ešte samo o sebe
neznamená, ani nemôže znamenať, že v danej veci automaticky daná je právomoc súdov Slovenskej
republiky, a že otázkou právomoci sa súd prvej inštancie už nemusí zaoberať. Súd prvej inštancie
rieši len otázku rozhodného práva v bodoch 16, 17, 18 a 21, neriešil však otázku medzinárodnej
právomoci v merite veci rozhodnúť. Poukazoval na to, že v danej veci je daná právomoc českých

súdov a z dôvodu nedostatku svojej vlastnej právomoci mal súd prvej inštancie podľa § 161 ods.
2 CSP konanie zastaviť. Pokiaľ žalobca odkazuje na judikatúru Najvyššieho súdu ČR uviedol, že
rozhodnutia českých súdov podľa slovenského práva nie sú relevantnou judikatúrou a netvoria ustálenú
rozhodovaciu prax v zmysle čl. 3 CSP. Najväčším nedostatkom rozsudku súdu prvej inštancie je
konštatovanie, že žalovaný je pasívne legitimovaný v danom spore. Zdôraznil, že nie je osobou,

ktorá by protiprávnym zavineným konaním spôsobila žalobcovi škodu a nie je teda škodcom. Nie je
možné zamieňať pojem škodca a pojem prevádzkovateľ motorového vozidla. Ďalej uviedol, že právo
žalobcu na regresnú náhradu vyplatených dávok, ktoré si žalobca v tomto konaní uplatňuje upravuje
špeciálne ustanovenie § 203c zákona o sociálnom poistení (do 1.1.2004 ust. § 31 ods. 1 zákona
o sociálnej poisťovni), ktoré má ako lex specialis prednosť pred všeobecnou úpravou o náhrade škody

v Občianskom zákonníku a ktoré celkom odlišne od Občianskeho zákonníka upravuje, kto za takúto
škodu zodpovedá. Pri regresných nárokoch sociálnej poistenie sa musí použiť špeciálne ustanovenie
zákona o sociálnom poistení a nie Občiansky zákonník. Subjektom zodpovedným za škodu je výlučne
ten, kto škodu spôsobil svojim protiprávnym zavineným konaním. Žalovaný však žiadnym protiprávnym
ani zavineným konaním žalobcovi škodu nespôsobil a teda nespĺňa predpoklady zodpovednej osoby

v zmysle citovaných zákonných ustanovení. Úvahy žalobcu o tom, že žalovaný má za uplatnený nárok
zodpovedať z titulu objektívnej zodpovednosti ako prevádzkovateľ motorového vozidla sú nesprávne.
Z dôvodu prednosti špeciálnych ustanovení o náhrade pozostalostných dávok obsiahnutých v právnych
predpisoch o sociálnom poistení pred všeobecnou úpravou obsiahnutou v Občianskom zákonníku,
pričom táto má prednosť a bola judikovaná najvyššími súdnymi autoritami Slovenskej republiky. Nároky

vyplývajúce z jednotlivých režimov zodpovednosti za škodu v zásade nemožno vnímať ako nároky
kumulatívne, t. j. tak, že poškodený má nárok na odškodnenie z každého systému zodpovednosti za
škodu. Vzájomný vzťah systémov zodpovednosti za škodu definovaný uvedenými princípmi zásadne
neumožňuje, aby si poškodený vyberal čiastkové nároky z viacerých systémov náhrady škody podľa
výhodnosti a aby si takto vyskladal individuálny systém odškodnenia. Poukázal na skutočnosť, že

civilný sporový poriadok nikde nepredpisuje žiadne špecifické náležitosti námietky premlčania a platne
vznesená námietka premlčania je aj taká námietka, ktorá nešpecifikuje konkrétnu časť z nároku, ale
smeruje voči uplatnenému nároku ako celku. Zotrval na svojich dôvodoch podaného odvolania.

20. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 Civilného sporového

poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. ďalej len CSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385
ods. 1 CSP a vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie dospel k záveru, že
rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zmeniť podľa § 388 CSP.

21. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplynulo a nebolo medzi stranami sporné, že

dňa 21.05.2002 v k. ú. A. došlo k dopravnej nehode medzi vozidlom Škoda Octavia MPZ "CZ" ev. č. AKS
41-55, v ktorom sa nachádzal vodič B. C.
a spolujazdkyňa D. D. a vozidlom Mercedes Benz 190 E MPZ "A" ev. č. WB 804AN, v ktorom sa
nachádzali vodič D. E. a spolujazdec F. G.. Vyšetrovaním bolo zistené, že nehodu spôsobil vodičGrant, tým, že neprispôsobil rýchlosť jazdy stavu a povahe vozovky. V dôsledku nehody zahynuli všetky
uvedené osoby (spis OÚV PZ Trenčín ČVS: E./20-2002 Kc). D. E. a spolujazdec F. G. boli v čase nehody
v pracovnom pomere k zamestnávateľovi so sídlom na území Rakúskej republiky a v čase nehody boli

na pracovnej ceste. Ich zamestnávateľ platil za nich ako svojich zamestnancov žalobcovi zriadenému na
základe osobitného právneho predpisu poistné na nemocenské, úrazové a dôchodkové poistenie a tiež
poistenie v nezamestnanosti. Na základe toho vznikol nárok pozostalým zomrelých zamestnancov na
dávky dôchodkového poistenia, konkrétne vdovského a sirotského, ktorý nárok žalobca uznal a začal
oprávneným osobám dávky vdovského a sirotského od 21.05.2002 poskytovať a výška vyplatených

dávok predstavuje žalovanú sumu, ktorej zaplatenia sa žalobca proti žalovanému ako prevádzkovateľovi
motorového vozidla, ktorým bola dopravná nehoda spôsobená domáha.

22. Súd prvej inštancie svojim rozsudkom žalobe v celom rozsahu vyhovel, keď mal za to, že v danej veci
je pre rozhodnutie o medzinárodnej príslušnosti tunajšieho súdu rozhodné určenie rozhodného práva,
ktoré vyvodil z ust. § 15 zákona č. 97/1963 Zb., dospel k záveru, že je príslušný rozhodnúť vo veci .

Následne vec právne posúdil podľa § 31 ods. 1 zákona č. 274/1994 Z.z. vychádzajúc zo záveru, že
žalovaný je v danej veci je pasívne legitimovaným subjektom.

23. Zásadnou odvolacou námietkou žalovaného bola námietka jeho pasívnej legitimácie a právomoci
slovenského súdu.

24. Podľa § 15 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (ďalej aj
ZMPSP) nároky na náhradu škody, ak nejde o porušenie povinnosti vyplývajúcej zo zmlúv a iných
právnych úkonov, sa spravuje právom miesta kde škoda vznikla, alebo miesta kde došlo k skutočnosti,
ktoré zakladá nárok na náhradu škody.

25. V prípade, že škoda vznikla v dôsledku porušenia povinnosti vyplývajúcej zo všeobecne záväzného
právneho predpisu (tzv. civilné delikty), alebo v prípadoch kedy zákon ukladá povinnosť náhrady škody
bez ohľadu na protiprávnosť konania (tzv. zodpovednosť za výsledok), sa kolíznoprávna problematika
náhrady škody posudzuje v zmysle citovaného zákonného ustanovenia. § 15 ZMPSP upravuje určenie

rozhodného práva pre posúdenie mimozmluvnej náhrady škody tak, že dáva možnosť príslušnému
súdu, aby rozhodné právo určil ako právny poriadok štátu, na území ktorého vznikla škoda alebo právny
poriadok štátu, na území ktorého došlo k skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody. ZMPSP
presne definuje hraničné ukazovatele ako miesto kde škoda vznikla a miesto kde došlo k skutočnosti,
ktorá zakladá nárok na náhradu škody. Oba hraničné ukazovatele sú rovnocenné a výber jedného z nich

je na úvahe súdu, ktorý sa pri tom riadi zásadou spravodlivého a rozumného kolízneho usporiadania
vzťahu.

26. Pokiaľ súd prvej inštancie v danej veci pre výber právneho poriadku, ktorým sa daná vec bude
spravovať považoval za významnejší ukazovateľ miesto, kde došlo k dopravnej nehode – územie

Slovenskej republiky, teda miesto kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody (v
danej veci regresný nárok), konkrétne zák.č. 274/1994 Z.z. nie je možné jeho rozhodnutiu považovať
za nesprávne a nelegitímne. Súd prvej inštancie správne uviedol, že tzv. postihové právo (regresný
nárok) nie je možné stotožniť s nárokom na náhradu škody. Zákon o medzinárodnom práve súkromnom
a procesnom však neobsahuje kolízne normy, ktoré sa týkajú regresných nárokov, preto je potrebné per

analogiam aplikovať § 15 tohto zákona, ktorý upravuje rozhodné právo pre nároky na náhradu škody,
ktorý je čo do obsahu a účelu najbližší posudzovanej veci.

27. Súd prvej inštancie správne vychádzajúc z §2 zák.č. 97/1963 Zb. (ustanovenia tohto zákona
sa použijú len ak medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná, neustanovuje niečo

iné) konštatoval v bode 17. odôvodnenia svojho rozhodnutia, že zmluva medzi Slovenskou republikou
a Rakúskou republikou o sociálnou zabezpečení a vykonávacia dohoda k zmluve medzi Slovenskou
republikou a Rakúskou republikou v sociálnom zabezpečení na danú vec (regresný nárok žalobcu)
nedopadá a nie je možné ju v danej veci aplikovať. Aplikácia Dohovoru o práve uplatniteľnom do
dopravnej nehody (vyhláška č. 130/76 Zb.) prijatý v rámci haagskej konferencie medzinárodného práva

súkromného v čl. 2 vylučuje zo svojej pôsobnosti okrem iného žaloby a postihy patriace sociálne
zabezpečujúcim a podobným inštitúciám alebo proti nim. Dohovor preto nie je na určenie rozhodného
právavdanejveciuplatniteľný.Vzhľadomkdátumupredmetnejdopravnejnehody,ktorájeskutočnosťou
zakladajúcou nárok na náhradu škody (regresný nárok), ktorá sa udiala pred vstupom Slovenskejrepubliky do Európskej únie (01.05.2004) nie je možné aplikovať predpisy EÚ ( rozhodnutie NS ČR
sp.zn. 25Cdo/57/2010) .

28. Právomoc je procesná podmienka na strane súdu predstavujúca súbor oprávnenia povinností vec
prejednať a rozhodnúť s cieľom zabezpečiť právnu ochranu ohrozeným alebo porušeným právam
a právom chránených záujmov účastníkov v civilnoprávnych alebo iných právnych vzťahoch. Podľa
zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom možno rozlišovať tri druhy právomoci
všeobecnú právomoc (§ 37), alternatívnu (súbežnú alebo aj konkurentnú) právomoc (§ 37a - § 37c)

a výlučnú právomoc (§ 37d). Právomoc slovenského súdu môže byť založená aj písomnou dohodou
medzi účastníkmi záväzkového vzťahu okrem prípadov tzv. výlučnej právomoci (§ 37e).

29. Podľa § 37b zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom účinného
od 01.03.2004 právomoc slovenského súdu je daná aj vo veciach nárokov na náhradu škody z iného
ako zmluvného vzťahu, ak ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, došlo alebo by mohlo

dôjsť na území Slovenskej republiky.

30. Zákonom č. 589/2003 Z.z. bola v zák.č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom
a procesnom s účinnosťou od 01.03.2004 rozšírená v časti II medzinárodné procesné právo, oddiel
1 právomoc slovenských justičných orgánov, v § 37b právomoc slovenského súdu o alternatívnu

právomoc. Významným preto je, že žaloba v danej veci bola podaná dňa 27.12.2005, t.j. za účinnosti
citovaného procesného ustanovenia § 37b.

31. Právomoc slovenských súdov vo veciach náhrady škody upravená v § 37b, ktorým boli prevzaté
princípy čl. 5 ods. 3 – 5 Nariadenie Brusel 1 má za rozhodujúce pre založenie právomoci slovenského

súdu v zmysle § 37b písm. a), aby ku škode došlo na území Slovenskej republiky alebo mohlo dôjsť na
území Slovenskej republiky, pričom ide o škodu z iného ako zmluvného vzťahu.

32. Z týchto dôvodov odvolací súd zhodne ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že v danej veci
je daná právomoc slovenského súdu vo veci rozhodnúť a rozhodným právom je slovenský právny

poriadok.

33. K otázke pasívnej legitimácie žalovaného odvolací súd zaujal právny názor v rozhodnutí č.k.
19Co/108/2018-358 zo dňa 27.11.2019, keď dospel k záveru vychádzajúc z rámcovej zmluvy
o operatívnom leasingu č. 100308 zo dňa 18.07.2000 a všeobecných zmluvných podmienok

operatívneho leasingu uzavretej medzi žalovaným a nájomcom motorového vozidla (vozidlo, ktorým
bola spôsobená dopravná nehoda), že v čase dopravnej nehody nebol nájomca motorového vozidla
jeho vlastníkom a vzhľadom k jeho obmedzeným oprávneniam, čo sa týka fyzickej a právnej
dispozície s motorovým vozidlom( išlo o leasing operatívny nie finančný) ho nie je možné považovať
za prevádzkovateľa motorového vozidla, preto je nesporné, že prevádzkovateľom motorového

vozidla bol v čase dopravnej nehody žalovaný, ktorého zodpovednosť je objektívna a nie je možné ju
previesť (rozhodnutie NS ČR sp.zn. 25Cdo/2563/2005). Odvolací súd pri svojom rozhodnutí vychádzal
z rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý aplikoval výlučne ust. § 427 Občianskeho zákonníka a založil
svoje rozhodnutie na tom závere, že žalovaný nie je prevádzkovateľom sporného motorového vozidla
a preto nie je vecne pasívne legitimovaným subjektom, s ktorým právnym názorom sa odvolací súd

nestotožnil.

34. Súd prvej inštancie až vo svojom druhom rozhodnutí č. k. 21C/250/2005-425 zo dňa 24.06.2021
aplikoval v danej veci ust. § 31 ods. 1 zákona č. 274/1994 Z.z. a v zmysle citovaného zákonného
ustanovenia posúdil regresný nárok žalobcu voči žalovanému tak, že jeho zodpovednosť žalovaného je

v zmysle citovaného zákonného ustanovenia je daná.

35. Odvolací súd sa s týmto právnym názorom súdu prvej inštancie nemôže stotožniť.

36. Je potrebné zdôrazniť, že žalobcom uplatnený regresný nárok nie je nárokom na náhradu škody

spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v zmysle § 427 Občianskeho zákonníka ale ide o regresný
nárok poisťovne vyplývajúci zo špeciálneho právneho predpisu zák.č. 274/1994 Z.z.37. Podľa § 31 ods. 1 zákona č. 274/1994 Z.z. účinného do 31.12.2003 sociálna poisťovňa má
právo voči tretím osobám na náhradu dávok poskytnutých z nemocenského poistenia z dôchodkového
zabezpečenia v dôsledku ich zavineného protiprávneho konania.

38. Podľa § 238 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. účinného od 01.01.2004 sociálna poisťovňa má
právo voči tretím osobám na náhradu škody, ktorá jej vznikla výplatou dávok v dôsledku zavineného
protiprávneho konania, výšku škody preukazuje sociálna poisťovňa potvrdením príslušnej organizačnej
zložky sociálnej poisťovne o výške vyplatených dávok.

39. Nárok sociálnej poisťovne podľa § 31 ods. 1 zákona č. 274/1994 (aj podľa § 238
ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z.) je samostatným regresným nárokom vo vzťahu k ustanoveniam
Občianskeho zákonníka o náhrade škody a táto úprava má povahu špeciálneho ustanovenia.

40. Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva žalobcu na náhradu dávok poskytnutých

z nemocenského poistenia, dôchodkového poistenia, dôchodkového zabezpečenia do 31.12.2003 je §
31 ods. 1 zákona č. 274/1994 Z.z. o sociálnej poisťovni, podľa ktorého má sociálna poisťovňa tretím
osobám na náhradu dávok poskytnutých z nemocenského poistenia a z dôchodkového zabezpečenia
v dôsledku ich zavineného protiprávneho konania. Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva na
náhradu škody vzniknutej výplatou dôchodkovej dávky od 01.01.2004 je ust. § 238 ods. 1 zákona

č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, v zmysle ktorého sociálna poisťovňa má právo voči tretím osobám
na náhradu škody, ktorá jej vznikla výplatou dávok v dôsledku ich zavineného protiprávneho konania.

41. Základným predpokladom vzniku nároku sociálnej poisťovne podľa uvedených ustanovení je,
že poisťovňa uhradila svojmu poistencovi dávky nemocenského poistenia alebo dôchodkového

zabezpečenia, ktoré boli poskytnuté alebo vyplatené ako následok zavineného protiprávneho konania
tretej osoby proti poistencovi. Ak bola poistencovi poskytnutá niektorá z uvedených dávok, ale vznik
jeho nároku na dávku nebol zapríčinený zavineným protiprávnym konaním tretej osoby, nemá sociálna
poisťovňa v zmysle citovaných ustanovení regresné právo na náhradu dávky (škody). To znamená,
že tretia osoba má povinnosť nahradiť poskytnuté dávky alebo nahradiť škodu sociálnej poisťovni len

v takom rozsahu, v akom je jej zavinené protiprávne konanie v príčinnej súvislosti s poskytnutými
dávkami, na ktoré poistencovi vznikol nárok v dôsledku konania tretej osoby.

42. Pre priznanie regresných nárokov sociálnej poisťovne (t. j. regresných dávok resp. náhrady
škody)vyplývajúcichzosobitnéhoobčianskoprávnehovzťahuupravenéhovyššieuvedenýmizákonnými

ustanoveniami je vždy rozhodujúci prvok zavinenia tretej osoby (viď tiež použité slovné spojenie „v
dôsledku ich zavineného protiprávneho konania“), a to bez zreteľa na to, či v prípade tejto tretej
osoby prichádza v inom právnom vzťahu do úvahy objektívna zodpovednosť. Zavinenie ako subjektívna
kategória je v prípade tohto občianskoprávneho zodpovednostného vzťahu neopomenuteľným
predpokladom vzniku zodpovednosti. Keďže osobitné predpisy (zákon č. 274/1994 Z.z. o sociálnej

poisťovni a zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení) otázku zavinenia (spoluzavinenia) v tomto
zodpovednostnom vzťahu neupravujú treba vychádzať zo všeobecnej úpravy (§ 420 a § 441 Obč. zák.).
Prichádza preto do úvahy napríklad aj možnosť zbavenia sa zodpovednosti. (rozhodnutie NS SR sp.zn.
3Cdo/109/2018, sp.zn.5Cdo/71/2003, sp.zun. 8Cdo149/2018) .

43.Odvolacísúdzdôrazňuje,žeakbolapoistencoviposkytnutániektorázdávokuvedenýchvcitovaných
zákonných ustanoveniach, ale vznik jeho nároku na dávku nebol zapríčinený zavineným protiprávnym
konaním tretej osoby nemá sociálna poisťovňa v zmysle citovaných ustanovení regresné právo na
náhradu dávky (škody). To znamená, že tretia osoba má povinnosť nahradiť poskytnuté dávky alebo
nahradiť škodu sociálnej poisťovni len v takom rozsahu, v akom je jej zavinené protiprávne konanie

v príčinnej súvislosti s poskytnutými dávkami, na ktoré poistencovi vznikol nárok v dôsledku konania
tretejosobyvrozsahuvakomsanavznikunárokupoistencanaposkytnutiedávkypodieľaliinéokolnosti,
prípadne v akom rozsahu bol spôsobený spoluzavinením poistenca tretia osoba nezodpovedá.

44. Pri nároku sociálnej poisťovne na náhradu poskytnutých dávok od tretích osôb podľa

citovaného ustanovenia je treba skúmať mieru zavinenia poberateľa dávok. Pre priznanie regresných
nárokov sociálnej poisťovne, t. j. náhrady dávok resp. náhrady škody vyplývajúce z osobitného
občianskoprávneho vzťahu upraveného citovanými zákonnými ustanoveniami je vždy rozhodujúci prvok
zavinenia tretej osoby a to bez zreteľa na to, či v prípade tejto tretej osoby prichádza v inom právnomvzťahu do úvahy objektívna zodpovednosť. Zavinenie ako subjektívna kategória je v prípade tohto
občianskoprávneho zodpovednostného vzťahu neopomenuteľným predpokladom vzniku zodpovednosti
ako prevádzkovateľa motorového vozidla, ktorým bola dopravná nehoda spôsobená. Z citovaných

zákonných ustanovení však bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že pokiaľ ide o nárok sociálnej
poisťovne (v danej veci žalobcu) ide o nárok, pri ktorom je nevyhnutné skúmať mieru zavinenia
tretej osoby podľa všeobecnej úpravy Občianskeho zákonníka. Pre priznanie tohto regresného nároku
vyplývajúceho z osobitného občianskoprávneho vzťahu je vždy rozhodujúci prvok zavinenia tretej osoby
a to bez zreteľa na to, či by v inom právnom vzťahu do úvahy prichádzala objektívna zodpovednosť.

45. Vzhľadom na uvedené odvolací súd zdôrazňuje, že objektívna zodpovednosť žalovaného daná
v zmysle § 427 Obč. zák. nie je totožná so zodpovednosťou v zmysle zákona č. 274/1994 Z.z. resp.
zákona č. 461/2003 Z.z., ktorú skutočnosť vo vzťahu k žalovanému súd

prvej inštancie nesprávne právne posúdil.

46. Odvolací súd zastáva názor, že žalovanému ako prevádzkovateľovi motorového vozidla Škoda
Octavia MPZ "CZ" ev. č. AKS 41-55 svedčí objektívna zodpovednosť v zmysle § 427 Obč. zák., ktorá
však nie je totožná so subjektívnou zodpovednosťou (zavinením) , ktorá je nevyhnutnou podmienkou
aplikácie citovaných zákonných ustanovení zákona č. 274/1994 Z.z. resp. zákona č. 468/2003 Z.z.

47. Občiansky zákonník nevymedzuje pojem zavinenie. Pri vymedzení tohto pojmu treba vychádzať
z toho, že zavinenie je určitý psychický, vnútorný vzťah škodcu k vlastnému konaniu priečiacemu sa
objektívnemu právu a ku škode ako k výsledku tohto konania. Naproti tomu príčinnou súvislosťou
treba rozumieť určitý objektívny vzťah medzi skutočnosťou zakladajúcou zodpovednosť, t.j. medzi

porušením právnej povinnosti, a výsledkom, t.j. škodou. Zavinenie ako vnútorný psychický vzťah je
založený na dvoch zložkách: na zložke vedomostnej a zložke vôľovej. Vedomostnou zložkou rozumieme
vnímanie,t.j.odrazpredmetovajavovvzmyslovýchorgánoch,akoajpredstavupredmetovajavov,ktoré
subjekt vnímal skôr, alebo ku ktorému dospel úsudkom na základe znalostí alebo skúseností. Vôľovou
zložkou sa rozumie predovšetkým chcenie, ale aj uzrozumenie. Pri úmyselnom zavinení je zastúpená

tak vedomostná, ako aj vôľová zložka zavinenia. Pri nedbanlivosti je daná len vedomostná zložka.
Občiansky zákonník nevymedzuje ani formy zavinenia, hoci viaceré jeho ustanovenia s jednotlivými
formami zavinenia rátajú. Pri výklade foriem zavinenia sa aj v občianskoprávnej praxi vychádza z
vymedzenia týchto foriem v § 15 a 16 TZ. Trestný zákon rozlišuje úmyselné zavinenie a nedbanlivostné
zavinenie. Obidve formy sa vnútorne členia na stupne zavinenia.

48. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd dospel k záveru, že na strane žalovaného ako vlastníka
a prevádzkovateľa motorového vozidla , ktorým bola spôsobená dopravná nehoda, ktorá zakladá
regresný nárok žalobcu (poisťovne) uplatnený v tomto spore, nie je možné vyvodiť žiadnu
z foriem zavinenia uvedenú v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto rozhodnutia. Dopravná

nehoda, z ktorej žalobca svoj nárok vyvodzuje, bola bez akýchkoľvek pochybností zavinená vodičom
motorového vozidla B. C., zamestnancom leasingového nájomcu (v tom čase APP Czech, s.r.o.) a nie
žalovaným, ktorého zodpovednosť je výlučne objektívna (bez skúmania zavinenia) ako prevádzkovateľa
motorového vozidla zmysle § 427 Občianskeho zákonníka. Pre priznanie žalobcom požadovaného
regresného nároku vyplývajúceho z osobitného občianskoprávneho vzťahu upraveného vyššie

uvedenýmzákonnýmiustanoveniami jevždyrozhodujúciprvokzavinenia bez zreteľanato,čivprípade
tejto osoby prichádza do úvahy v inom právnom vzťahu jej objektívna zodpovednosť.

49. Z týchto dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu proti žalovanému nie dôvodná ,
a preto je potrebné vychádzajúc zo skutkového stavu ustáleného súdom prvej inštancie , rozsudok súdu

prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť.

50. Ďalšími námietkami žalovaného v podanom odvolaní sa odvolací súd nezaoberal, nakoľko uvedený
záver bol dostatočný pre jeho rozhodnutie v danej veci.

51. O trovách celého konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, ods. 2, § 255 ods. 1, § 262
ods. 1 CSP tak, že žalovanému a intervenientovi, ktorí boli v spore úspešní, priznal nárok na náhradu
trov celého konania. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnostirozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.
2 CSP).

52. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).