Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. marec 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16CoPr/8/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117201500
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Majerský

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:8117201500.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudkýň

JUDr. Ivany Štiftovej a Mgr. Daniely Drnákovej, v spore žalobcov:
X/ R.. M. N., I.. XX.X.XXXX, N. XX, X/ Z.. V. Z., I.. XX.X.XXXX, M. XXXX/XB, K., zastúpených: Marják,
Ferenci & Partners s.r.o., Tajovského 17, Košice, IČO: 50 164 988, proti žalovanej: Slovenská republika,
za ktorú koná Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, Kutuzova 8, Bratislava, o náhradu škody a
nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k.
17Cpr/5/2018-393, zo dňa 14.1.2022, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II.Žalovanejpriznávaprotižalobcom1/a2/nároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavplnomrozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a žalovanej nepriznal nárok na náhradu
trov konania.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobou zo dňa 28.1.2017 sa žalobca 1/ domáhal, aby súd uložil
žalovanej povinnosť zaplatiť mu sumy 139,82 eura ako náhradu škody a sumu 10.000 eur, ako náhradu
nemajetkovej ujmy; a žalobca 2/ domáhal, aby súd uložil žalovanej povinnosť mu zaplatiť sumu 139,82

eura, ako náhradu škody a sumu 10.000 eur, ako náhradu nemajetkovej ujmy. V rámci skutkových
tvrdení odôvodňujúcich žalobný návrh (§ 150 C. s. p. uviedli, že dňa 5.9.2014 im boli na ich útvare
Skupina ošetrovania rádiového a rádiotechnického vybavenia, Letka LPZS a výcviku, Bojové jednotky,
Vrtuľníkové krídlo Prešov, Vzdušné sily, Ozbrojené sily Slovenskej republiky doručené personálne
rozkazy. Konkrétne žalobcovi 1/ Personálny rozkaz Riaditeľa Personálneho úradu Ozbrojených síl
Slovenskej republiky č. 7486, zo dňa 13.8.2014 a žalovanému 2/ Personálny rozkaz Personálneho
útvaru Ozbrojených síl Slovenskej republiky č. XXXX, zo dňa 14.8.2014, ktorými boli prepustení zo

služobného pomeru profesionálnych vojakov. Proti týmto personálnym rozkazom podali v zákonom
stanovenej lehote podľa § 54 Správneho poriadku odvolania, v ktorých poukázali na to, že personálny
úrad pochybil, nesprávne vec právne posúdil a tak dospel k nesprávnemu rozhodnutiu, ktoré je
nezákonné. Na základe uvedeného bolo dňa 13.10.2014, rozhodnutiami riaditeľa personálneho úradu,
odvolaniam žalobcov vyhovené a personálne rozkazy boli ako individuálne správne akty zrušené
ako nezákonné, pričom zároveň bolo rozhodnuté o tom, že služobné pomery žalobcov ako vojakov
aj naďalej trvajú. Žalobcovia tvrdili, že im vzniklo právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím na tom právnom základe, že personálne rozkazy boli ako individuálne správne akty podľa
správneho poriadku zrušené ako nezákonné. V tejto súvislosti poukázali na to, že aj napriek tomu,
že rozhodnutia, ktorými boli napadnuté personálne rozkazy zrušené, neobsahujú vo svojom texte
pojednanie o nezákonnosti personálnych rozkazov, keďže neobsahovali takmer žiadne odôvodnenie.Mali však za to, že nezákonnosť rozhodnutia je daná, pokiaľ je rozhodnutie v rozpore s právnym
poriadkom. Poukázali pritom na analógiu légis a poukázali na § 182 ods. 1 písm. e) a § 191 ods. 1
Správneho súdneho poriadku. Považovali za nepredstaviteľné, aby bol individuálny správny akt zrušený

a zároveň zákonný. Podotkli, že predmetné personálne rozkazy nenadobudli právoplatnosť, keďže
boli napadnuté riadnym opravným prostriedkom, avšak boli predbežne vykonateľné, a preto nastali
právne účinky voči nim; teda skutočnosť, že nenadobudli právoplatnosť je právne irelevantná. Zastávali
názor, že konanie o služobnom pomere je konaním podľa Správneho poriadku a ide o mocenské
rozhodovanie orgánov verejnej moci, za ktoré je zodpovedný štát, a teda sa nejednalo o zodpovednosť

zamestnávateľa voči zamestnancovi. Vo vzťahu k výške uplatnenej škody uviedli, že im každému patrí
náhrada účelne vynaložených nákladov na právnu pomoc, ktoré vynaložili v rámci prejednávaných
prípadov zrušenia personálnych rozkazov, konkrétne náhrada nákladov za dva úkony právnej služby po
91,87 eura vrátane režijných paušálov po 8,04 eura. Žalobcovi 1/ bola za poskytnutie právnych služieb
vystavená faktúra č. X/XXXX, zo dňa 16.9.2014 na sumu 250,56 eura, ktorú uhradil bezhotovostne
a žalobcovi 2/ zase faktúra č. X/XXXX, zo dňa 16.9.2014 na sumu 250,56 eura, ktorú taktiež uhradil

bezhotovostne. Žalobcovia mali zároveň zato, že boli naplnené predpoklady pre priznanie nároku na
náhradu spôsobenej nemajetkovej ujmy, keďže prepustenie zo služobných pomerov predstavovalo
pre nich výrazný zásah nielen z pohľadu ich majetkovej sféry, kedy sa zo dňa na deň ocitli bez
akéhokoľvek príjmu, ale taktiež výrazným spôsobom zasiahlo do cti a sociálneho postavenia žalobcov.
Žalobca 1/ v rozhodnom období žil v spoločnej domácnosti s manželkou a svojou mamou, ktorá bola

odkázaná na ich pomoc, pričom jeho manželka pracovala za minimálnu mzdu, takže výpadok jeho
príjmu predstavoval značný zásah do ich rodinného rozpočtu. Žalobca 1/ bol postavený do situácie,
kedy nebol schopný zabezpečiť dostatočnú sumu finančných prostriedkov pre obživu svojich rodinných
príslušníkov, s ktorými žil v spoločnej domácnosti, čo viedlo aj k častejším hádkam s členmi rodiny.
Žalobca 2/ zase žil v spoločnej domácnosti s manželkou a maloletým dieťaťom, pričom manželka v

rozhodnom období nepracovala, bola na rodičovskej dovolenke, počas ktorej poberala len rodičovský
príspevok. Počas rozhodného obdobia boli žalobcovia terčom posmeškov a žartov spojených so svojim
odchodom zo služobného pomeru. Zdôraznili, že žalobca 1/ slúžil vlasti 18 rokov a žalobca 2/ slúžil 19
rokov. Po návrate do služby došlo k výraznému zníženiu vážnosti ich osôb v rámci pracovného kolektívu,
pričom aj uvedený fakt mal za následok ich dobrovoľný odchod zo služobného pomeru. Žalobcovia

v rámci uplatnenej nemajetkovej ujmy po 10.000 eur uviedli, že vydaním nezákonných personálnych
rozkazov stratili zo dňa na deň svoje služobné miesto a príjem; boli nútení vynaložiť finančné prostriedky
na advokáta; bolo im spôsobené utŕhanie na cti, ich sociálne a rodinné vzťahy boli vážne narušené,
pričom zrušením nezákonných personálnych rozkazov došlo k zníženiu ich vážnosti v rámci pracovného
kolektívu a k dobrovoľnému odchodu zo služby. Uviedli, že bez nezákonných rozhodnutí by ku škode

vôbec nedošlo, keďže by nepotrebovali vynaložiť peňažné prostriedky na advokáta a nedošlo by ani k
zásahu do ich integrity. Zdôraznili, že zodpovednosť žalovanej sa nedala žiadnym spôsobom obmedziť
ani vylúčiť.

3. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie po

právnej stránke ozrejmil, že základnou podmienkou pre aplikáciu zákona
č. 514/2003 Z. z. vo vzťahu k nároku na náhradu škodu je, že táto škoda bola spôsobená orgánom
verejnej moci, avšak nie pri každej jeho činnosti, ale len pri výkone verejnej moci. Samotný zákon č.
514/2003 Z. z. za orgán verejnej moci považuje štátny orgán, prípade orgán územnej samosprávy,
verejnoprávnu inštitúciu, orgán záujmovej samosprávy a fyzickú alebo právnickú osoba, ktorým zákon

zveril výkon verejnej moci. Na druhej strane výkon verejnej moci definuje ako rozhodovanie a úradný
postup orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb. Samotný pojem verejná moc definoval ešte v roku 1992 Ústavný súd ČSFR tak,
že verejnou mocou je taká moc, ktorá autoritatívne rozhoduje o právach a povinnostiach subjektov, či už
priamoalebosprostredkovane.Subjekt,oktoréhoprávachalebopovinnostiachrozhodujeorgánverejnej

moci nie je v rovnoprávnom postavení s týmto orgánom a obsah rozhodnutia tohto orgánu nezávisí
od vôle subjektu. Verejnú moc vykonáva štát predovšetkým prostredníctvom orgánov zákonodarnej,
výkonnej a súdnej moci, pričom kritériom pre určenie, či konkrétny subjekt koná ako orgán verejnej moci
je skutočnosť, či konkrétny subjekt rozhoduje o právach a povinnostiach iných osôb a tieto rozhodnutia
sú štátnou mocou vynútiteľné a či môže štát do týchto práv a povinností zasahovať. Naopak, o výkon

verejnej moci nepôjde tam, kde štát nevystupuje v tzv. vrchnostenskej pozícii, ale vystupuje do právnych
vzťahov ako účastník rovný s ostatnými účastníkmi, teda ako subjekt občianskoprávnych vzťahov podľa
§ 21 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého má štát v týchto vzťahoch charakter právnickej osoby.4. Zhrnutím uvedeného teda platí, že nie každé konanie alebo činnosť orgánu verejnej moci možno
stotožniť s výkonom verejnej moci, a to najmä z toho dôvodu, že orgán verejnej moci (t. j. akýkoľvek
štátny orgán, orgán územnej samosprávy, atď.) môže okrem výkonu verejnej moci vstupovať aj ako

subjekt súkromného práva, t. j. napríklad ako účastník občianskoprávneho vzťahu, prípadne ako
účastník obchodnoprávneho vzťahu pri zabezpečovaní verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky (§
261 ods. 2 Obchodného zákonníka) alebo aj ako zamestnávateľ v pozícii služobného úradu podľa
zákon o štátnej službe, prípadne podľa zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru alebo
zákona o štátnej službe profesionálnych vojakov. Ak orgán verejnej moci vystupuje ako jeden zo

subjektov občianskoprávneho, obchodnoprávneho prípadne pracovnoprávneho vzťahu, vzťahujú sa na
neho všetky zásady súkromného práva, medzi ktoré patrí aj zásada rovnosti. To znamená, že orgán
verejnej moci v takomto súkromnoprávnom vzťahu nemá pozíciu orgánu autoritatívne rozhodujúceho
o právach a právom chránených záujmoch iných fyzických a právnických osôb, teda nestavia sa do
pozície orgánu rozhodujúceho (nadriadeného), ale má pozíciu účastníka súkromnoprávneho vzťahu,
ktorého práva a povinnosti sú determinované samotnou povahou takéhoto vzťahu a ktorého vznik,

zmena a zánik závisí výlučné od právnych úkonov účastníkov takéhoto súkromnoprávneho vzťahu, teda
od prejavov vôle smerujúcich k vzniku, zmene alebo zániku tých práv a povinností, ktoré právne predpisy
s takýmto prejavom vôle spájajú. Medzi takéto právne úkony napríklad patrí ponuka na uzatvorenie
zmluvy, jej následná akceptácia a v prípade, ak by sa touto zmluvou založil pracovný alebo služobný
pomer (t. j. štátnozamestnanecký pomer), tak medzi takéto právne úkony patria aj v zákonoch (Zákonník

práce, zákon o štátnej službe, zákon o štátnej službe profesionálnych vojakov) definované úkony vedúce
k skončeniu takéhoto pracovného alebo služobného pomeru (napr. výpoveď a okamžité skončenie
pracovného pomeru alebo štátnozamestnaneckého pomeru). To znamená, že rozhodnutie orgánu
verejnej moci o skončení služobného pomeru so svojím zamestnancom nie je rozhodnutím orgánu
verejnej moci pri výkone verejnej moci ale právnym úkonom orgánu verejnej moci ako služobného úradu

v rámci štátnozamestnaneckého pomeru.

5. V posudzovanom prípade mal súd prvej inštancie za nesporné, že predmetom sporu bol nárok
žalobcov ako bývalých profesionálnych vojakov na náhradu škody, ktorá bola im mala byť spôsobená
nezákonnými rozhodnutiami a to personálnym rozkazom č. XXXX, zo dňa 13.8.2014 a č. XXXX,

zo dňa 14.8.2014 vydanými personálnym úradom, ktorými boli prepustení zo služobného pomeru
profesionálnych vojakov a ktoré neskôr boli rozhodnutím riaditeľa predmetného personálneho úradu
zrušené.

6. Súd prvej inštancie prieskumom rozhodovacej činnosti súdov zistil, že v prípadoch keď orgán verejnej

moci ako služobný úrad vydal rozhodnutie týkajúce sa služobného pomeru s jeho zamestnancom, napr.
keď vedúci služobného úradu príslušného daňového orgánu rozhodol o preložení zamestnanca na iné
miesto výkonu práce (rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 7Cpr/3/2012) alebo keď
minister obrany personálnym rozkazom rozhodol o ukončení dočasného vyčlenenia profesionálneho
vojaka na plnenie úloh a bol premiestnený do podriadenosti náčelníka Generálneho štátu ozbrojených

síl SR (rozhodnutie Okresného súdu Bratislava III sp. zb. 10Cpr/6/2012) alebo keď služobný úrad
rozhodol o zrážkach z platu z titulu straty nároku na výplatu príspevku na bývanie (rozhodnutie Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 6Co/128/2010), resp. v prípadoch konania alebo nekonania orgánu verejnej
moci ako služobného úradu týkajúceho sa služobného pomeru s jeho zamestnancom, napr. keď
služobný úrad Ministerstva obrany SR nezaradil zamestnanca do personálnej zálohy po tom, ako bolo

rozhodnuté prieskumnou komisiou tohto ministerstva, že zamestnanec je trvale nespôsobilý výkonu
služby (rozhodnutie Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 44C/586/2015), resp. v prípade konania
orgánu verejnej moci predchádzajúcemu vzniku služobného pomeru, napr. postupu riaditeľa Ústavu
na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby Leopoldov v rámci prijímacieho konania do
štátnej služby (rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 133/2011), takéto rozhodnutia a konania

(resp. nekonania) orgánu verejnej moci ako služobného orgánu nemožno považovať za výkon verejnej
moci ale za rozhodnutia dotýkajúce sa individuálnych práv a povinností vyplývajúcich zo služobného
pomeru. Inak povedané, všetky uvedené rozhodnutia a konania orgánov verejnej moci mali charakter
právnych úkonov smerujúcich k vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností súkromnoprávnej povahy
(t. j. individuálnych práv a povinností vyplývajúcich zo služobného pomeru - štátnozamestnaneckého

pomeru)aniecharakterautoritatívnychrozhodnutíorgánuverejnejmocioprávachaprávomchránených
záujmoch iných fyzických a právnických osôb.7. Konštatoval, že žalobcami namietané personálne rozkazy neprestavujú autoritatívne rozhodnutia
orgánu verejnej moci vydané pri výkone verejnej moci, teda rozhodnutia verejnoprávnej povahy
vyplývajúce z úradného postupu orgánu verejnej moci, ale ide o rozhodnutia dotýkajúce sa

individuálnych práv a povinností vyplývajúcich zo služobného pomeru majúce súkromnoprávny
charakter. V tejto súvislosti považoval za dôležité poukázať na to, že výkon štátnej služby
profesionálneho vojaka k štátu (SR) je vzťahom pracovnoprávnym a nie verejnoprávnym, čo vyplýva aj z
kritérií charakterizujúcich služobný pomer profesionálneho vojaka v zmysle článku 11 a 13 odporúčania
Medzinárodnej organizácie práce č. 196 z roku 2006 o pracovnom pomere, ktorými sú napr. osobný

výkon služby, služba vykonávaná podľa pokynov vedúceho služobného úradu alebo veliteľa, realizácia
štátnej služby za plat, v služobnom čase a na náklady zamestnávateľa, a teda uvedené znaky
charakterizujú závislú prácu (činnosť).

8. Na uvedenom základe súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol pre absenciu právneho
základu žalovaného nároku na náhradu škody v dobe výkonu ich štátnej služby profesionálnych vojakov

z dôvodu, že nešlo o zodpovednostný vzťah podľa zákona
č. 514/2003 Z. z., pričom iný zodpovednostný vzťah strán sporu (napr. zodpovednostný vzťah
zamestnávateľa za škodu) žalobcami nebol tvrdený; preto sa v odôvodnení napadnutého rozsudku
všetkými argumentami žalobcov už bližšie nezaoberal. O trovách konania rozhodol v súlade s princípom
úspechu tak, že žalovanej ako úspešnej strane sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal, keďže

jej žiadne trovy konania nevznikli.

9. Proti rozsudku podali žalobcovia 1/ a 2/ odvolanie a žiadali rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a
žalobe vyhovieť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov ich odvolania (§ 393
ods.2C.s.p.)bolanámietka,ženebolisplnenéprocesnépodmienky,žesúdprvejinštancienesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Mali zato, že v priebehu konania došlo k nedôvodnému
postúpeniusporuzOkresnéhosúdePrešov[naktorýbolaakonaosobitnemiestnepríslušnýsúdpodaná

žaloba podľa § 19 písm. b) C. s. p.], na Okresný súd Bratislava III, vychádzajúc z nesprávneho právneho
názoru Okresného súdu Prešov popierajúceho tento inštitút. Vyčítali súdu prvej inštancie, že navrhovali
vykonanie dôkazov, keď vo vzťahu k právnej kvalifikácii právnych vzťahov profesionálnych vojakov
priebežne poukazovali priebežne na právne významné rozhodnutia najvyšších súdnych autorít, ktoré
však súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku úplne opomenul. Naproti tomu sa súd prvej inštancie

bez toho, aby svoj postup zdôvodnil v odôvodnení rozsudku, obmedzil len na súdne rozhodnutia,
na ktoré poukazoval žalovaná. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je preto v rozsahu vykonaných,
resp. nevykonaných dôkazov, arbitrárne a nepreskúmateľné. V dôsledku nesprávnej právnej kvalifikácie
právnych vzťahov profesionálnych vojakov a rozpor napadnutého rozsudku s judikatúrou Najvyššieho
súduSR;sasúdprvejinštancieanilennezaoberaldôkazminavrhnutýminaúčelypreukázaniaostatných

predpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Vo vzťahu k
charakteru služobného pomeru profesionálnych vojakov ako inštitútu verejného práva, naposledy na
pojednávaní konanom dňa 27.3.2019 analogicky poukázali na právne závery vyplývajúce z uznesenia
Najvyššieho súdu sp. zn. 1KO/25/2018, zo dňa 4.12.2018, podľa ktorého, z ktorého explicitne vyplýva,
že služobný pomer profesionálnych vojakov je inštitútom verejného práva a nemá súkromnoprávnu

(predovšetkým pracovnoprávnu) povahu a žalovaná v ňom vystupuje ako orgán verejnej moci. Súd prvej
inštancie tak na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval a interpretoval právnu normu, čím súčasne
nerešpektoval právne závery vyplývajúce z citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a v rozpore
s najaktuálnejšou rozhodovacou praxou jednej z najvyšších slovenských súdnych autorít kvalifikoval
služobný pomer profesionálnych vojakov ako vzťah pracovnoprávny. O správnosti ich argumentácie a

právnych záverov vyplývajúcich z citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a ich ďalšom význame
svedčí aj skutočnosť, že v obdobnej veci vydané uznesenie bolo publikované ako judikát v Zbierke
stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR cˇ. 3/2019 (rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych) pod cˇ.
32, ktorým najvyšší súd rozhodol totožne, čo vyplýva z odsekov 33. až 40. odôvodnenia uznesenia sp.
zn. 1KO/3/2019, zo dňa 19.2.2019, ktoré sa takmer doslovne zhodujú s odôvodnením vyššie citovaného

uznesenia. Hoci od podania žaloby v tomto spore došlo k účinnosti nového právneho predpisu o štátnej
službe profesionálnych vojakov, čo do povahy služobného pomeru profesionálnych vojakov sú oba
právne predpisy totožné, preto sú právne závery vyplývajúce z citovaného judikátu pojednávajúceho o
aktuálne účinnej právnej úprave plne použiteľné aj na rozhodnutie v tejto veci.10. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
Z dôvodov už prezentovaných v prvoinštančnom konaní sa nestotožnila s námietkou žalobcov, že

spor prejednal a rozhodol nepríslušný súd. Súdne rozhodnutia, na ktoré v priebehu celého konania
poukazovali žalobcovia (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 4.12.2018, sp. zn. 1KO/25/2018 a
uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 19.2.2019, sp. zn. 1KO/3/2019) musia byť súdu známe, a to s
poukazom sa na zásadu iura novit curia, teda súd pozná právo (§ 186 ods. 1 C. s. p.) Súd prvej inštancie
však v napadnutom rozsudku uviedol rozsudky okresných a krajských súdov v obdobných veciach,

ktoré právny názor kompetenčného senátu Najvyššieho súdu SR vyslovený v uvedených rozhodnutiach
v podobnej veci preklenuli a rozhodli v neprospech žalobcov, kedy obdobné žaloby zamietli. V tejto
súvislosti upriamila pozornosť na uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Co/87/2018, zo dňa
30.4.2020; rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9CoPr/10/2018, zo dňa 11.6.2020, ako aj na
rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 4C/1/2020, zo dňa 8.9.2020; v ktorých sa súdy
dostatočne vysporiadali s obdobnou problematikou a skonštatovali, že povaha služobného pomeru

profesionálneho vojaka má verejnoprávny charakter, ktorý nie je daný vrchnostenským postavením
štátu ako vykonávateľa štátnej (výkonnej) moci voči svojim zamestnancom, ale vyplýva z osobitnej
povahy zamestnávateľa, ktorým je štát ako primárny nositeľ verejnej moci. Súd prvej inštancie teda
dospel k záveru, že treba prisvedčiť právnemu názoru žalovanej v tom smere, že o výkon verejnej
moci nepôjde v prípadoch, keď štát vystupuje ako zamestnávateľ, vtedy teda prichádza do úvahy

len všeobecná zodpovednosť spôsobená porušením právnej povinnosti. V tomto smere má právny
vzťah medzi stranami charakter štátnozamestnaneckého pomeru. Inak povedané v prípade nároku
žalobcov na náhradu škody v dobe ich výkonu štátnej služby ako profesionálneho vojaka voči žalovanej
ako služobnému úradu pre štátnu službu profesionálnych vojakov nejde o zodpovednostný vzťah
verejnoprávnej povahy pri výkone verejnej moci, na ktoré by bolo možné použiť ustanovenia zákona

č. 514/2003 Z. z.
Z uvedeného je teda zrejmé, že súd prvej inštancie v rozsudku uviedol len tie súdne rozhodnutia,
ktoré právny názor vyjadrený kompetenčným senátom už preklenuli, pričom tieto súdne rozhodnutia
uvedené v rozsudku vyšli už po zverejnení predmetných rozhodnutí kompetenčného senátu, na ktoré
sa žalobcovia odvolávajú. Služobný pomer profesionálneho vojaka vzniká na základe konsenzu dvoch

rovnocenných subjektov - občana a Slovenskej republiky ako zamestnávateľa, v mene ktorej koná
príslušný služobný úrad. Prvotným úkonom pri vzniku služobného pomeru je žiadosť o prijatie do
služobného pomeru, de facto ako návrh na uzatvorenie zmluvy, ku ktorému pristupuje za splnenia
zákonom stanovených podmienok, rozhodnutie o prijatí do služobného pomeru, ako akceptácia tohto
návrhu. Rovnako ako v pracovnom pomere, ani služobný pomer profesionálneho vojaka sa nevyznačuje

absolútnou rovnosťou jeho subjektov. Táto existuje len do momentu uzatvorenia pracovného pomeru,
resp. vzniku služobného pomeru. Následne je zamestnanec resp. profesionálny vojak povinný
dodržiavať zákonom a zamestnávateľom/služobným úradom stanovené povinnosti a pracovné/služobné
úlohy, za čo mu patrí odmena, dovolenka a iné súvisiace náležitosti. Nie je možné uzavrieť, že služobný
pomer profesionálneho vojaka je inštitútom čisto verejnoprávnej povahy, pretože v značnej miere sa

v ňom prejavujú znaky súkromnoprávnej regulácie. Súd prvej inštancie preto správne konštatoval, že
výkon štátnej moci profesionálneho vojaka k štátu je vzťahom pracovnoprávnym a nie verejnoprávnym,
pričom poukázal na Čl. 11 a 13 odporúčania Medzinárodnej organizácie práce č. XXX z roku 2006
o pracovnom pomere; teda poukázal na osobný výkon služby, službu vykonávanú podľa pokynov
vedúceho služobného úradu alebo veliteľa, realizáciu štátnej služby za plat, v služobnom čase a

na náklady zamestnávateľa, pričom uvedené znaky charakterizujú závislú prácu (činnosť), a teda aj
služobný pomer profesionálneho vojaka, ktorým žalobcovia boli.

11. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1
C. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcov 1/ a 2/ bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom
by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani
dôležitý verejný záujem; dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je výroku vecne
správny, a preto ho v súlade s § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 26.3.2024
(§ 219 ods. 3 C. s. p.).

12. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

13.Žalobcovia1/a2/savposudzovanejvecipodanoužaloboudomáhajúnáhradyškodyanemajetkovej
ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré podľa ich tvrdení žalovaná spôsobila nezákonným
rozhodnutím pri výkone verejnej moci (i) proti žalobcovi 1/ vydaním personálneho rozkazu riaditeľa
Personálneho úradu Ozbrojených síl Slovenskej republiky č. XXXX, zo dňa 13.8.2014, o prepustení zo
služobného pomeru profesionálneho vojaka, ktoré bolo zrušené pre nezákonnosť rozhodnutím riaditeľa

Personálneho úradu Ozbrojených síl Slovenskej republiky č. B.-XX-XX/XXXX-T., zo dňa 9.10.2014 a
(ii) proti žalobcovi 2/ vydaním personálneho rozkazu riaditeľa Personálneho úradu Ozbrojených síl
Slovenskej republiky č. XXXX, zo dňa 14.8.2014, o prepustení zo služobného pomeru profesionálneho
vojaka, ktoré bolo zrušené pre nezákonnosť rozhodnutím riaditeľa Personálneho úradu Ozbrojených síl
Slovenskej republiky č. B.-XX-XX/XXXX-T., zo dňa 9.10.2014; v dôsledku čoho im každému z nich bola
spôsobená škoda vo výške 139,82 eura (trovy zastúpenia v konaní o odvolaní) a nemajetková ujma

kompenzovateľná v peniazoch v sume 10.000 eur.

14. Pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby bolo rozhodujúce zodpovedanie otázky, či v prípade
vydania predmetných personálnych rozkazov riaditeľa Personálneho úradu Ozbrojených síl Slovenskej
republiky, ktorých vydaním mala byť žalobcom 1/ a 2/ spôsobená škoda a nemajetková ujma, ide o výkon

verejnej moci, ktorý zakladá zodpovednostný vzťah podľa zák. č. 514/2003 Z. z.

15. Z koncepcie zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci okrem iného
vyplýva, že subjektom zodpovednosti môže byť okrem iných aj štát, a to v tom prípade, ak škoda
bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci. Jedná sa o tzv. absolútnu objektívnu

zodpovednosť, t. j. zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie a bez možnosti liberácie. Aby súd mohol
vyvodiť záver o tom, že v danom prípade existuje zodpovednosť štátu za škodu, musí byť okrem
existencie predpokladov na vznik škody (nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup, vznik
škody a príčinná súvislosť medzi nimi) splnená podmienka, že sa jedná o škodu spôsobenú orgánmi
verejnej moci pri výkone verejnej moci. Rozhodovacia prax súdov chápe verejnú moc ako moc, ktorá

autoritatívne rozhoduje o právach a povinnostiach subjektov, či už priamo alebo sprostredkovane.
Subjekt, o ktorého právach a povinnostiach rozhoduje orgán verejnej moci, nie je v rovnoprávnom
postavení s týmto orgánom a obsah rozhodnutia tohto orgánu nezávisí od vôle subjektu voči ktorému
rozhodnutie smeruje. Verejnú moc vykonáva štát predovšetkým prostredníctvom orgánov zákonodarnej,
výkonnej a súdnej moci.

16. V tomto smere odvolací súd dospel k záveru, že treba prisvedčiť právnemu názoru žalovanej v tom
smere, že o výkon verejnej moci nepôjde v prípadoch, keď štát vystupuje ako zamestnávateľ, vtedy
teda prichádza do úvahy len všeobecná zodpovednosť spôsobená porušením právnej povinnosti. V
tomto smere má odvolací súd zato, že táto skutočnosť vyplýva z § 1 zákona č. 346/2005 Z. z. o štátnej

službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, podľa ktorého predmetom zákona je úprava právnych vzťahov pri vykonávaní štátnej služby
profesionálnych vojakov (ods. 1), na právne vzťahy profesionálneho vojaka pri vykonávaní štátnej
služby sa Zákonník práce vzťahuje len vtedy, ak to ustanovuje tento zákon (ods. 2), právne vzťahy
profesionálneho vojaka pri vykonávaní štátnej služby sa vzťahy profesionálneho vojaka k Slovenskej

republike (ods. 3). Podľa § 4 ods. 1 veta prvá citovaného zákona Ministerstvo obrany SR na účely tohto
zákona je hlavným služobným úradom pre štátnu službu profesionálnych vojakov. Právny vzťah medzi
stranami sporu má teda charakter štátnozamestnaneckého pomeru a preto za škodu spôsobenú v týchto
vzťahoch zodpovedá služobný úrad podľa všeobecných predpisov a v prípadoch, kde orgán verejnej
moci vystupuje ako zamestnávateľ, je daná jeho pracovnoprávna zodpovednosť podľa Zákonníka práce.

Zákon o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl v ustanovení okrem iného odkazuje na
primerané použitie ustanovení Zákonníka práce v oblasti všeobecnej zodpovednosti zamestnávateľa za
škodu (§ 190 až § 194 Zákonníka práce).

17. Predmetom právnej úpravy zákona č. 514/2003 Z. z. nie je teda zodpovednosť za škodu vzniknutú z

pracovnoprávnych, resp. služobno-právnych vzťahov, ale zodpovednosť za škodu spôsobenú orgánom
verejnej moci pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním
alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, ochrannom opatrení alebo rozhodnutím
o väzbe, alebo nesprávnym úradným postupom (§ 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.). Pretože ide oúpravu zodpovednostných vzťahov, ktorých základom je chybné rozhodnutie alebo postup pri výkone
suverénnej verejnej (štátnej) moci, pre uplatňovanie ktorých je charakteristický vzťah nadriadenosti a
podriadenosti zúčastnených subjektov týchto právnych vzťahov, je vylúčené postupovať podľa zákona

č. 514/2003 Z. z. pri posudzovaní zodpovednosti vyplývajúcej z individuálnych pracovnoprávnych
(služobno-právnych)vzťahovcharakterizovanýchvzájomnourovnosťouichúčastníkov.Ovýkonverejnej
moci nejde v prípade, kde štát vystupuje v pozícii zamestnávateľa a kde teda ide o pracovnoprávnu,
resp. služobno-právnu zodpovednosť. Príslušné orgány ministerstva obrany nevykonávali voči žalobcovi
verejnú moc a preto nezaložili nárok žalobcu na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., a preto

žalovaná Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo obrany SR nie je v konaní pasívne vecne
legitimovaná.

18.Odvolacísúdsatomtosmerevcelomrozsahustotožňujesovšetkýmiskutkovýmiaprávnymizávermi
súdu prvej inštancie obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku, a to najmä so záverom, že
v danom prípade o takýto výkon verejnej moci nejde a preto ani vydanie dotknutých rozhodnutí, ktoré

mali viesť k ukončeniu služobného pomeru žalobcov a k vzniku škody a nemajetkovej ujmy, nezakladajú
nároky žalobcov proti žalovanej na ich kompenzáciu podľa zákona č. 514/2003 Z. z.

19. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti správne považoval za dôležité, že v prípade daných rozhodnutí
išlo o rozhodnutia (rozkazy) riaditeľa personálneho úradu Ozbrojených síl SR o prepustení žalobcov

zo služobného pomeru, teda konali v medziach zákona č. 346/2005 Z. z., nekonali a nerozhodovali
ako orgány verejnej moci pri výkone verejnej moci, ich rozhodnutia nespadajú pod výkon verejnej moci
podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale ide o úpravu a realizáciu právnych vzťahov (práv a povinností)
pri výkone štátnej služby profesionálnych vojakov podľa zákona č. 346/2005 Z. z. so subsidiárnou
pôsobnosťou Zákonníka práce, t. j. o úpravu a realizáciu „bežných pracovno-právnych vzťahov“, keď

výkonštátnejslužbyprofesionálnehovojakakštátu(Slovenskejrepublike)jevzťahompracovnoprávnym
a nie verejnoprávnym. Súd prvej inštancie vysvetlil myšlienkový základ jeho úvah, ktoré viedli k tomuto
správnemuzáveru,pričomopodstatnenevtomtosmerenapodporusprávnostiprijatýchzáverovodkázal
aj na rozhodnutia iných okresných, ako aj krajských súdov. Na zdôraznenie správnosti právnych úvah
súdu prvej inštancie v reakcii na odvolaciu námietku žalobcov, že súd prvej inštancie sa dostatočne v

odôvodnení nevysporiadal s rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR predloženými na podporu ich právnej
argumentácie; poukazuje odvolací súd na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
28.3.2017, sp. zn. 3Cdo/78/2018, 3Cdo/79/2018 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov SR 7/2019 pod č. 71/2019), podľa ktorého: „Konanie policajtovho nadriadeného, v
rámci ktorého posudzuje žiadosť policajta o náhradu výdavkov pri preložení na inú funkciu v zmysle §

113zákona73/1998Z.z.oštátnejslužbepríslušníkovPolicajnéhozboru,Slovenskejinformačnejslužby,
Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície, nie je úradným postupom
v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov.“ Podľa odvolacieho súdu je práve citované rozhodnutie najvyššieho súdu
potrebné aplikovať aj v posudzovanej veci, keď pre účely posúdenia otázky, či ide o výkon verejnej moci,

je povaha služobného pomeru príslušníkov polície a príslušníkov armády, ako i povaha vydávaných
rozhodnutí, ktoré sa týkajú existencie služobného pomeru, totožná.

20. Nedôvodne žalobcovia 1/ a 2/ v odvolaní argumentovali tým, že napadnutý rozsudok je v
rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít reprezentovanej podľa žalobcov

uzneseniami Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1KO/25/2018, 1KO/3/2019, ktoré bolo tiež zverejnené v
Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. 32/2019), avšak boli vydané skôr,
pričom naviac, ide o rozhodnutia kompetenčného senátu vydané iba pre účely posúdenia otázky, či
stranami napádané rozhodnutia možno podrobiť prieskumu v správnom konaní; teda nejde o priamo
posúdenie hmotnoprávnych otázok, ktoré sú významné v tomto konaní, a to na rozdiel od judikátu R

71/2019, ktorý tieto otázky priamo rieši (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.2.2022, sp.
zn. 7Cdo/94/2021). Argumentácia žalobcov v odvolaní, podľa ktorej sa súd prvej inštancie odchýlil od
ustálenej rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít, je preto nenáležitá a nemôže obstáť, keď
prvoinštančný súd (práve naopak) zjavne vychádzal z právnych záverov vyslovených vo zverejnenom
rozhodnutí R 71/2019, z ktorého vychádzal aj odvolací súd.

21. A keďže žalobcovia 1/ a 2/ v podanom odvolaní ďalej neuviedli žiadne ďalšie relevantné skutočnosti,
ktorými by preukázali nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané vodvolaní nepovažoval za podstatné, t. j. také, ktoré by svojou relevanciou boli spôsobilé privodiť zmenu
napadnutého rozsudku a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako potvrdil.

22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa
§ 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanej, ktorá mala
v odvolacom konaní plný úspech priznal proti žalobcom 1/ a 2/ plný nárok na náhradu trov odvolacieho
konania.

23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1
C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).