Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. jún 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/46/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7616204567
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:7616204567.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov

JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Martina Barana v právnej veci žalobcu: KOOPERATIVA poisťovňa, a. s.
ViennaInsuranceGroup,Štefanovičova4,Bratislava,protižalovanej:W.S.,nar.XX.XX.XXXX,bytomM.
- B., X. XXXX/XX, zastúpenej JUDr. Karolom Pudlákom, advokátom, so sídlom v Poprade, Štefánikova
70, o zaplatenie istiny 19.929,25 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad
zo dňa 12.09.2019, č. k. 12C/101/2016 - 231 v spojení s dopĺňacím rozsudkom z 09.10.2019, č. k.
12C/101/2016 - 244, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo výrokoch o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej

časti a o trovách konania.

Nepriznáva stranám náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom v spojení s dopĺňacím rozsudkom súd prvej inštancie žalovanej uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 3.000,- eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne z tejto sumy
od 21.03.2016 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol
a vyslovil, že žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o
výške tejto náhrady sa rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením.

2. Súd prvej inštancie vyhodnotil podanú žalobu, čo do základu ako dôvodnú. Poukázal na ust. § 12
ods. 1 písm. f) zákona o povinnom zmluvnom poistení. Zdôraznil, že právny vzťah založený poistnou
zmluvou medzi stranami sporu je vzťahom spotrebiteľským a pri uplatnení náhrady poistného plnenia
vo vzťahu k osobe poistenej, ktorá porušila povinnosť včasnej úhrady poistného, zákon vytvára určitý
priestor na určenie výšky náhrady poistného plnenia na základe úvahy súdu. Nie je preto výlučne na
úvahe poisťovateľa, v akom rozsahu výšku náhrady určí. Súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že

iba poisťovňa je oprávnená stanoviť výšku regresnej náhrady a v tomto smere poukázal aj na závery
vyjadrené v náleze Ústavného súdu SR IV. ÚS 377/2018. Regresná náhrada má plniť výchovný účel, nie
účel likvidačný a zohľadniť okolnosti, za ktorých došlo ku vzniku škody. Súd prvej inštancie v nadväznosti
na uvedené, na základe vlastnej úvahy, dospel k záveru, že pri priznaní náhrady vo výške 3.000,-
eur, sú zohľadnené kritériá ustálené rozhodovacou činnosťou súdov. Zistil, že žalovaná je od svojho
narodeniaosobousozdravotnýmhendikepomobmedzujúcimjuvpracovnomuplatnení,osobnomživote
aodkázanúnapomocinýchosôbaštátu.Odroku2013jejejjedinýmzdrojompríjmuinvalidnýdôchodok,

v čase nehody predstavoval sumu 160,- eur mesačne. Žalovaná je nemajetná, poukázal na rozsah jej
nákladov na živobytie. Zistil, že nie je držiteľkou vodičského oprávnenia, vodič motorového vozidla vo
vlastníctve žalovanej, ktorý zabezpečoval v prípade potreby prepravu žalovanej ako ťažko zdravotne
postihnutej osoby, odkázanej na individuálnu prepravu, nespôsobil škodovú udalosť úmyselne ani podvplyvomalkoholu.Súdprvejinštanciezistil,žedoterajšiepoistnéplnenie,ktoréhradilžalobcavsúvislosti
s touto dopravnou nehodou je viac ako 90.000,- eur, ide o pomerne vysokú sumu a môže dôjsť k jej
nárastu vzhľadom k prebiehajúcemu ďalšiemu súdnemu sporu. Podiel 30 % z tejto výšky vzhľadom na

okolnosti prípadu nie je naplnením spomínaných zásad. Pri zachovaní zásady primeranosti a princípu
proporcionality by náhrada mala byť prijateľná a únosná pre obe strany a nesmie byť na úkor len
jednej z nich. Zdôraznil, že žalobca je významný podnikateľský subjekt, ktorého predmetom podnikania
je vykonávané zaisťovanie činnosti pre poistný druh neživotného poistenia. Žalovaná je ale osobou
nemajetnou, ťažko zdravotne postihnutou, žijúcou na hranici sociálnej odkázanosti. Výška žiadaného

regresu je podľa súdu prvej inštancie neprimerane vysoká a vo vzťahu k žalovanej by predstavovala
jej ekonomické zruinovanie. Z toho dôvodu v prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. O
príslušenstve pohľadávky rozhodol podľa § 517 OZ a o trovách konania strán sporu podľa § 255 a §
262 CSP.

3. Proti tomuto rozsudku v spojení s dopĺňacím rozsudkom, a to proti výroku o zamietnutí žaloby v

prevyšujúcej časti a v súvisiacom výroku o trovách konania, podal včas odvolanie žalobca, ktorý navrhol,
aby odvolací súd v tejto časti rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom zmenil a aby žalovanej uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi ešte sumu 16.929,25 eur s prísl. Má za to, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súčasne súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Celková výška poistného plnenia,

ktoré žalobca za žalovanú vyplatil, predstavuje 96.324,87 eur, pričom v prípade neúspechu v ďalších
súdnych konaniach bude táto suma predstavovať čiastku minimálne 133.961,87 eur. Zdôrazňuje ďalej
to, že v čase dopravnej nehody, ku ktorej došlo 01.08.2013 o 5.30 hod., bola žalovaná v omeškaní
s platením poistného z danej poistnej zmluvy. Žalovaná uvádzala nepravdivé skutočnosti o tom, že
v čase dopravnej nehody mala riadne zaplatené poistné - všetky jeho splátky. V priebehu konania

sa zistilo, že žalovaná účelovo uhradila dlžné poistné po tejto dopravnej nehode dňa 01.08.2013 o
6.53 hod. Rozhodujúcim pre posúdenie otázky omeškania poistného so zaplatením poistného v čase
poistnej udalosti je presný čas, kedy nastala poistná udalosť a práve v tom čase žalovaná bola v
omeškaní s platením poistného. Žalobca zdôrazňuje, že v prípade nároku podľa § 12 ods. 1 zákona o
povinnom zmluvnom poistení ide o originálny nárok poisťovne proti poistenému z poistného pomeru,

teda špecifické právo poisťovne upravené špeciálnym zákonom. V tejto súvislosti tak nemožno uplatniť
tzv. moderačné právo súdu podľa § 450 Občianskeho zákonníka. V tejto veci žiadal žalobca regresnú
náhradu vo výške 30 % zo sumy, ktorá bola vyplatená a súd prvej inštancie nepostupoval správne,
keď vlastnou úvahou dospel k záveru, že primeranou má byť suma iba 3.000,- eur. Žalobca poukazuje
na predložené dôkazy v danej veci, na to, že na vytváraní rezerv na poskytovanie poistných plnení sa

poskytujú všetci poistenci žalobcu, ktorí si na rozdiel od žalovanej plnia zmluvné povinnosti, uhrádzajú
poistné včas, a ak by sa rovnakým spôsobom ako žalovaná správala väčšina poistencov žalobkyne,
žalobkyňa by žiadne rezervy tvoriť nemohla. Má za to, že v konaní nie sú dôvody pre zníženie
požadovanej regresnej náhrady. Žalovaná namiesto toho, aby si priznala pochybenie a požiadala pred
začatím konania o zníženie regresnej pohľadávky alebo splátkový kalendár, v súdnom konaní účelovo

uvádzala nepravdivé skutočnosti, čím prispela k zbytočnému predlžovaniu sporu. Priznaná regresná
náhrada podľa žalobcu nielenže neplní výchovnú funkciu, ale môže podnecovať poistených k tomu, aby
neplatili poistné, nakoľko v prípade, ak dôjde k poistnej udalosti spôsobenej prevádzkou motorového
vozidla, vzniknutú škodu aj tak uhradí poisťovňa bez ďalšej sankcie. Na základe týchto dôvodov navrhol
žalobca podanému odvolaniu vyhovieť.

4. Žalovaná sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

5. O takto podanom odvolaní zo strany žalobcu rozhodol Krajský súd v Prešove ako súd odvolací
rozsudkom z 23.09.2020 č.k. 2Co 10/2020-265 tak, že rozsudok s dopĺňacím rozsudkom vo výrokoch

o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a o trovách konania potvrdil a nepriznal stranám náhradu trov
odvolacieho konania.

6. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd poukazoval na ostatné nálezy Ústavného
súdu SR sp. zn. IV. ÚS 377/2018, ako aj na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo 73/2019. Odvolací súd

poukázal na to, že ust. § 12 ods. 1 písm. f) zákona č. 381/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov
priznáva poisťovateľovi proti poistníkovi nárok na celú alebo len čiastočnú náhradu poistného plnenia,
pričom však je zrejmé aj to, že zákon a ani iný právny predpis konkrétne kritéria na určenie výšky
náhrady neobsahuje. Zdôraznil, že možnosť priznania čiastočnej náhrady vyplýva priamo zo zákonnéhoustanovenia. To vytvára určitý zákonný priestor na určenie výšky náhrady poistného plnenia na základe
úvahy súdu. Zákon neuvádza, že výšku rozsahu plnenia určuje poisťovateľ, preto nemožno bez ďalšieho
akceptovať názor, že je výlučne na úvahe poisťovateľa, v akom rozsahu výšku náhrady určí. V kontexte

uvedenéhobolopotrebnépotomprijaťzáver,žeajsúdvkonkrétnejvecimôžeurčiťvýškutakejtonáhrady
a takýto postup vyplýva priamo zo spomínaného ust. § 12 ods. 1 Zákona o povinnom zmluvnom poistení.

7. Odvolací súd uviedol, že primeranosť žiadanej náhrady možno ustáliť skúmaním výšky sumy
vyplatenej z titulu poistenia pri zohľadnení, či ide o sumu konečnú alebo o sumu, ktorá sa v budúcnosti

bude zvyšovať, zohľadnením okolností, za ktorých škoda vznikla a skúmaním pomerov toho, kto škodu
spôsobil. Posúdením týchto troch komponentov možno dospieť k záveru o tom, či regresná náhrada
je primeraná. Skúmaním pomerov toho, kto škodu spôsobil umožní primerane určiť výšku regresnej
náhrady tak, aby plnila výchovný účinok a vyhnúť sa tomu, aby výška regresnej náhrady nebola príliš
nízka, keď neplní svoj účel a na druhej strane, aby nebola ekonomicky likvidačná. Podľa odvolacieho
súdu všetky tieto okolnosti súd prvej inštancie pri rozhodovaní o žiadanom regresnom nároku vyhodnotil

správnym spôsobom. Bolo zistené, že nejde o sumu konečnú so zreteľom na ďalšie prebiehajúce súdne
konanie vo vzťahu k poškodenému z dopravnej nehody, ku ktorej došlo dňa 01.08.2013. Žalovaná je
povinná vo forme regresnej náhrady platiť žalobcovi náhradu vyplatených súm tak, aby táto regresná
náhrada mala výchovný účinok. Bolo však nutné, aby žalovaná aj po plnení v prospech žalobcu mala
zabezpečenú dôstojnú životnú úroveň, aby mala dostatok finančných prostriedkov na zabezpečenie

základnýchživotnýchpotriebsebaasvojejrodiny.Tútosumubolopotrebnéustáliťtak,abyzohľadňovala
jej mesačné náklady na stravu, bývanie, ostatné výdavky, ako aj určitú finančnú rezervu pre použitie
v mimoriadnych situáciách, keďže právo každého občana na zabezpečenie dôstojnej životnej úrovne
je právom, ktoré je v súlade s ústavou, s nálezmi Ústavného súdu SR, medzinárodnými zmluvami,
ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom Európskej únie. Bolo zistené, že žalovaná je

od svojho narodenia osobou so zdravotným hendikepom s obmedzeniami v jej pracovnom a osobnom
živote, je poberateľkou invalidného dôchodku, ktorý v čase dopravnej nehody predstavoval sumu 160,-
eur mesačne. Odvolací súd zdôraznil, že poistnú udalosť nespôsobila osobne žalovaná, ktorá nie
je držiteľkou vodičského oprávnenia a zároveň vodiť motorového vozidla vo vlastníctve žalovanej,
ktorý zabezpečoval v prípade potreby jej prepravu ako ťažko zdravotnej postihnutej osoby, nespôsobil

túto škodu úmyselne, ani pod vplyvom alkoholu. V tomto prípade išlo o situáciu, že v čase poistnej
udalosti žalovaná bola v omeškaní s platením ročného poistného, keďže poslednú štvrťročnú splátku
poistného uhradila dňa 01.08.2013 o 06.53 hodine po dopravnej nehode. So zreteľom na všetky tieto
okolnosti odvolací súd vyhodnotil, že súd prvej inštancie výšku žiadanej regresnej náhrady považoval
opodstatnene za neprimerane vysokú, ktorá by vo vzťahu k osobe žalovanej mala fatálne ekonomické

následky, a preto potvrdil rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo výrokoch o zamietnutí žaloby
v prevyšujúcej časti, keď bolo akceptované, že súd prvej inštancie správne uložil žalovanej povinnosť
zaplatiť povinnosť žalobcovi istinu 3.000,- eur s prísl. z tohto titulu.

8. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, v ktorom navrhol, aby dovolací súd

rozsudok zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Žalobca považoval spôsob posudzovania primeranosti
regresnej náhrady a jej konečné určenie v sume 3.000,- eur za rozporné s platnou právnou úpravou
a rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR. O takto podanom dovolaní rozhodol Najvyšší súd
Slovenskej republiky uznesením z 24.05.2023 č.k. 9Cdo 151/2021-315, keď týmto uznesením rozsudok
odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

9. Najvyšší súd v uznesení uviedol, že keďže žalobcom nastolená právna otázka bola rozhodujúca pre
rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej, dovolací súd v ďalšom skúmal, či žalobca opodstatnene
vytkol, že pri riešení otázky oprávnenia súdu znížiť regresný nárok uplatnený podľa § 12 ods. 1 zákona
č. 381/2001 Z.z. zo strany odvolacieho súdu došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu.

10. Najvyšší súd ďalej poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo 326/2009, z ktorého okrem iného
vyplýva, že regresný nárok je osobitným nárokom poisťovateľa a nie je nárokom na náhradu škody
vzniknutej poškodenému. Uviedol, že z rozsudku NS SR sp. zn. 3Cdo 16/2002 (R 52/2004) vyplýva,
že súd v aplikačnej rovine sa vyjadril k otázke právnej kvalifikácie regresu poisťovne a vyvodil, že tento

špecifický nárok nie je nárokom na náhradu škody podľa § 827 OZ, z ktorého dôvodu sa nebude ani jeho
premlčanie riadiť úpravou podľa § 106 OZ, ale všeobecnou trojročnou premlčacou dobou podľa § 101
OZ. Uviedol, že možnosťou aplikácie moderačného oprávnenia sa zaoberal Najvyšší súd aj v rozsudku
sp. zn. 1MCdo 3/2004 a dospel k záveru, že vzhľadom k tomu, že nárok uplatnený podľa § 12 ods.2 vyhl. č. 423/1991 Zb. je osobitným nárokom poisťovne proti poistenému, ktorý vyplýva z poistného
vzťahu, nemožno ho stotožňovať s nárokom na náhradu škody podľa OZ, a preto súd nie je oprávnený
aplikovať moderačné právo podľa § 450 OZ. Napokon v dovolateľom spomínanom rozhodnutí NS SR

sp. zn. 4Obdo 84/2018 (R 64/2020) vyplýva, že na daný právny vzťah sa aplikuje priamo osobitný právny
predpis, ktorým je zákon č. 381/2001 Z.z. ako lex specialis a zo žiadneho ustanovenia tohto právneho
predpisu nevyplýva možnosť odvodenia práva súdu znížiť požadovanú náhradu poistného plnenia, čo
vyplynulo aj z dôvodovej správy k § 12 citovaného právneho predpisu. Podľa tohto rozhodnutia takýto
záverniejeanivrozporesozákladnýmcieľomzákona,ktorýmjeprioritneprávnaochranapoškodeného,

ktorému je priznaný nárok na náhradu škody aj v prípadoch, ak škoda bola spôsobená nepoisteným, či
neznámym motorovým vozidlom. Súd rozhodujúci o nároku poisťovateľa podľa § 12 zákona č. 381/2001
Z.z. tak nemôže skúmať a pri rozhodovaní o nároku prihliadať na to, či výška sumy uplatneného nároku
poisťovateľom proti poistníkovi, resp. proti poistenému je v súlade so všeobecnou právnou zásadou
proporcionality a neprieči sa zmyslu a účelu uvedeného zákona.

11. Podľa dovolacieho súdu tak dovolateľ dôvodne namietal, že odvolací súd sa napadnutým
rozhodnutím v otázke oprávnenia súdu znížiť regresný nárok odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, ak regresný nárok znížil až na úroveň 3.000,- eur, pričom poisťovateľ v rámci svojich
oprávnení sám znížil regresný nárok na uplatnených 19.929,25 eur. V tomto smere sa podľa dovolacieho
súdu javí záver nižších súdov aj nepreskúmateľný. Dovolací súd preto rozsudok odvolacieho súdu zrušil

a vrátil mu vec na ďalšie konanie majúc za to, že dovolaním napadnuté rozhodnutie v riešení predmetnej
otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

12. V ďalšom štádiu konania Krajský súd v Prešove ako súd odvolací opätovne preskúmal rozsudok v
spojení s dopĺňacím rozsudkom vo výrokoch o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a o trovách konania

v zmysle zásad vyjadrených v § 379 a nasl. zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej
len CSP spolu s konaním, ktoré ich vydaniu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu opodstatnené nie je.

13. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd prejedná vec v medziach, v

ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

14. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, inou vadou konania, ktorá by mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie veci, nevykonaním navrhovaných dôkazov a neobstátim zisteného
skutkového stavu.

15. Odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o veci v dostatočnom rozsahu
zistil skutkový stav, zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie odôvodnil
v rozsahu, ktorý obstojí v konfrontácii s požiadavkami kladenými na kvalitu súdnych rozhodnutí. Keďže
ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo,
odvolací súd si osvojil náležité odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie. Keďže odôvodnenia

rozhodnutí súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III.
ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvoinštančné konanie a konanie odvolacie z hľadiska predmetu
konania tvoria jeden celok, odvolací súd v plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie preskúmavaného
rozhodnutia.

16. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonom
zodpovedajúce súdne konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva
jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil

sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej
vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (do pozornosti rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV.
ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).17. Pod porušením práva na spravodlivý proces je potrebné rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká

nielen zo zákonného, ale aj ústavnoprávneho rámca a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou
zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Odvolací súd v napadnutom
rozsudku súdu prvej inštancie a v jeho postupe, ktorý vyústil do prijatia rozhodnutia, naznačené
pochybenia neidentifikoval.

18. Ako vyplýva z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo 151/2021, pre prípad, že
sa chce odvolací súd odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe, zákon mu explicitne ukladá povinnosť
dôkladne vysvetliť, z akých dôvodov nebolo možné riadiť sa ustálenou rozhodovacou praxou, prípadne
vysvetliť, prečo sa nejedná o ustálenú prax, ale o ojedinelý prípad.

19. K uvedenému odvolací súd uvádza, že žalobca upriamil pozornosť najmä na rozhodnutie č. 64

uverejneného v Zbierke stanovísk a rozhodnutí NS SR č. 4/2020 (rozsudok NS SR sp. zn. 4Obdo
84/2018 zo dňa 11.12.2019).

20. Odvolací súd v ďalšom poukazuje na to, že za ústavne akceptovateľnú možno považovať úvahu
najvyššieho súdu, že regresná náhrada má plniť výchovný účel a nie likvidačný účel a má zohľadniť

okolnosti, za ktorých došlo k vzniku škody.

21. Vzhľadom na uvedené primeranosť náhrady možno podľa názoru ústavného súdu ustáliť skúmaním
výšky sumy vyplatenej z titulu poistenia (pri zohľadnení, či ide o sumu konečnú alebo o sumu, ktorá sa v
budúcnosti bude zvyšovať) zohľadnením okolností, za ktorých škoda vznikla a tiež skúmaním pomerov

toho, kto škodu spôsobil.

22. Podľa názoru ústavného súdu, až posúdením týchto troch komponentov možno dospieť k záveru
o tom, či regresná náhrada je primeraná. Aplikácia dvoch komponentov - výšky plnenia a miery jej
percentuálneho zníženia a okolnosti, za ktorých došlo ku škode - nie je dostatočným podkladom pre

záver o primeranosti regresnej náhrady.

23. Je nevyhnutné aplikovať súčasne aj tretí komponent, t.j. konkrétne pomery toho, kto škodu spôsobil,
lebo len tak možno dosiahnuť účel regresnej náhrady. Skúmanie pomerov toho, kto škodu spôsobil,
umožní primerane určiť výšku regresnej náhrady tak, aby plnila výchovný (odstrašujúci) účinok a vyhnúť

sa tomu, aby výška regresnej náhrady nebola príliš nízka - keď nenaplní svoj účel a na druhej strane
aby - nebola ekonomicky likvidačná.

24. Nad rámec veci ústavný súd dodáva, že v závislosti od konkrétnych okolností by bolo ústavne
akceptovateľnéaplikovaťajpodpornékomponenty,prípadnemodifikovanépostupypriurčeníprimeranej

regresnej náhrady - napr. zohľadnenie priemernej, prípadne minimálnej mzdy v hospodárstve v prípade
nemožnosti riadneho zistenia pomerov, kontumačné určenie výšky regresnej náhrady (t.j. bez ohľadu
na pomery toho, kto škodu spôsobil) pri zjavne špekulatívnom a zneužívanom prístupe pri preukazovaní
svojich pomerov tým, kto škodu spôsobil.

25. V prerokovanom prípade je zjavné, že najvyšší súd v spojení s krajským súdom aplikoval len dva
komponenty - celkovú sumu vyplatenej náhrady (a jej percentuálne zníženie) a okolností, za ktorých
ku škode došlo.

26. Najvyšší súd všeobecne poukázal aj na potrebu zohľadniť osobné, zárobkové a majetkové pomery

poisteného - konkrétne ich však v prejednávanej veci neaplikoval. Za uvedených okolností preto ústavný
súd považoval právny záver najvyššieho súdu o primeranosti regresnej náhrady za arbitrárny (svojvoľný)
a tiež za zjavne neodôvodnený, keďže najvyšší súd nevysvetlil, ako vyhodnotil osobné, zárobkové a
majetkové pomery sťažovateľa, hoci ich považoval za relevantné (Nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. IV. ÚS 377/2018 - 52 zo dňa 31. januára 2019).

27. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 4Obdo 84/2018 zo dňa 11. decembra 2019
vyslovil, že súd rozhodujúci o nároku poisťovateľa v zmysle ust. § 12 zákona č. 381/2001 Z.z. o
povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidlanemôže skúmať a pri rozhodovaní o nároku prihliadať na to, či výška sumy nároku uplatneného
poisťovateľom voči poistníkovi, resp. poistenému v zmysle uvedeného ustanovenia je v súlade so
všeobecnou právnou zásadou proporcionality a neprieči sa zmyslu a účelu uvedeného zákona. Jediným

oprávneným subjektom, ktorý môže určiť a prípadne znížiť výšku uplatňovaného nároku v zmysle § 12
citovaného zákona aj pod hornú hranicu takto uplatňovaného nároku, ktorou je úhrn poistných plnení,
je v zmysle uvedeného ustanovenia poisťovateľ.

28.DôvodyrozhodnutiatohtorozsudkuNSSRsanevyrovnávajúsNálezomÚstavnéhosúduSlovenskej

republiky sp. zn. IV. ÚS 377/2018 - 52 zo dňa 31.01.2019.

29. Odvolací súd poukazuje aj na ďalšie rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 73/2019 zo dňa
16.07.2019 a dodáva, že práve v tomto konaní bolo vydané vyššie citované rozhodnutie Ústavného súdu
SR IV. ÚS 377/2018. Rozhodnutie sa týkalo uplatneného regresného nároku poisťovateľa za účinnosti
vyhlášky Ministerstva financií č. 432/1991 Zb., pričom táto vyhláška bola zrušená ďalším právnym

predpisom č. 381/2001 Z.z. Vyhláška č. 423/1991 Zb. upravovala právo poisťovne na náhradu súm,
ktoré vyplatila z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla až do 50 % vyplatených súm
v prípade, že poistený v čase, kedy nastala skutočnosť, ktorá bola dôvodom vzniku poistnej udalosti, bol
v omeškaní s platením poistného (§ 11 ods. 4), pričom zákon č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom
poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla tento nárok poisťovateľa

na náhradu poistného plnenia upravuje v § 12 ods. 1 písm. f). Aj vyhláška č. 423/1991 Zb. ako aj
Zákon o povinnom zmluvnom poistení použil rovnaké vyjadrenie inštitútu regresnej náhrady. Nakoľko
oba tieto právne predpisy, pričom novší právny predpis len rušil pôvodný, upravujú rovnaký inštitút a to
inštitút regresného nároku poisťovne, či poisťovateľa, preto podľa odvolacieho súdu možno nepochybne
závery, ku ktorým dospel Ústavný súd SR v Náleze sp. zn. IV. ÚS 377/2018 použiť aj na konanie,

ktoré je upravené už zákonom č. 381/2001 Z.z., nakoľko sa jedná o rovnaký inštitút. Toto rozhodnutie
Ústavného súdu SR teda nemožno vzťahovať len na konania, ktoré sa právne posudzovali v zmysle
vyhl. č. 423/1991 Zb., ale aj na konania, ktoré už boli upravené spomínaným Zákonom o povinnom
zmluvnom poistení č. 381/2001 Z.z.

30. Komparatívnym spôsobom možno túto situáciu porovnať s aplikáciou judikatúry súdov Slovenskej
republiky, ktorá sa týka určitého inštitútu, ktorý bol upravený napr. Občianskym súdnym poriadkom,
pričom nepochybne tieto rozhodnutia sú aplikovateľné aj na konania vedené za účinnosti Civilného
sporového poriadku, pokiaľ sa toto konanie týka rovnakého inštitútu. V opačnom prípade by bola
nastolená situácia, kedy pri akejkoľvek zmene právneho predpisu rekodifikáciu a podobne, by nebolo

možné uplatniť judikatúru z predošlého obdobia, čo by neviedlo k stavu právnej istoty.

31. Odvolací súd ďalej zdôrazňuje, že Ústavný súd Slovenskej republiky v ďalšom Náleze sp. zn.
III. ÚS 90/2021 zo dňa 30. novembra 2021 okrem iného uviedol, že Ústavný súd sa v prvom rade
nemôže stotožniť s argumentáciou, podľa ktorej jediným oprávneným subjektom, ktorý môže určiť a

prípadne znížiť výšku uplatňovaného nároku v zmysle ust. § 12, je poisťovateľ, nie súd. Uvedený prístup
jednoznačne naráža na garancie doktrinálne zakotvené v namietaných referenčných normách. Taký
výkladust.§12ods.1písm.g)Zákonaopovinnomzmluvnompoistení,ktorýbyneumožňovalpreskúmať
správnosť postupu poisťovne, by nebol spravodlivý, pretože by bolo celkom na úvahe poisťovne, akú
sumu uplatní, či zohľadní alebo nezohľadní napr. eventuálne spoluzavinenie, resp. iné relevantné

okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa.

32. Ústavný súd k uvedenému dodáva, že je to práve otázka proporcionality, ktorú je potrebné
skúmať zo strany všeobecného súdnictva, pričom uplatnenie regresu jednoznačne musí byť zo strany
poisťovateľa riadne zdôvodnené. Povinnosťou účastníkov právneho vzťahu je dodržiavať zákonné

a zmluvné záväzky, no súčasne musia všetci zainteresovaní konať fair. Pokiaľ mierne oneskorenie
nespôsobí žiaden negatívny následok a k danej situácii pristúpia dôvody hodné osobitného zreteľa,
nesmie ich súd opomenúť. Právo v sebe musí mať aj aspekt empatie, pričom priznávanie obdobných
nárokov, ako v posudzovanej veci môže často narážať na samú podstatu dobrých mravov. Smerom k
regresnému nároku bolo preto napádané rozhodnutie v spojení s rozsudkom okresného súdu z pohľadu

Ústavného súdu ústavne neudržateľne interpretované, pričom odôvodnenosť priznania a teda logicky
aj výška regresu sa ústavnému súdu zdá ako neadekvátna a neproporcionálna. Ústavný súd preto
konštatuje, že krajský súd pri odôvodňovaní svojho napadnutého rozsudku postupoval nedôsledne,
formalisticky, v dôsledku čoho došlo k porušeniu uplatnených práv sťažovateľov.33. Týmto nálezom Ústavný súd Slovenskej republiky reagoval aj na uvedený rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 4Obdo 84/2018 zo dňa 11.12.2019 (do pozornosti bod 4. nálezu).

34. So zreteľom na túto rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR sa odvolací súd prikláňa k
prezentovaným názorom vyjadreným v uvádzaných nálezoch a rešpektujúc doktrínu legitímneho
očakávania sa podľa ust. § 393 ods. 3 CSP odkláňa od rozhodnutia č. 64 uverejneného v Zbierke
stanovísk a rozhodnutí NS SR č. 4/2020, ktoré nezohľadňuje fair trail proces podľa článku 6 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

35. Iný výklad ustanovenia § 12 Zákona o povinnom zmluvnom poistení, ktorý by neumožňoval
preskúmať správnosť postupu poisťovne by nebol spravodlivý, pretože by bolo celkom na úvahe
poisťovne, akú sumu uplatní, či zohľadní alebo nezohľadní napr. eventuálne spoluzavinenie, resp. iné
relevantné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa. Navyše, poisťovni ako zainteresovanému

subjektu nesvedčí právomoc rozhodovať o svojom vlastnom nároku čo do jeho základu a čo do jeho
výšky.

36. Ďalej odvolací súd zdôrazňuje, že výklad, podľa ktorého súd nemá možnosť v prípade zistenia
osobitných dôvodov moderovať výšku regresného nároku, je v rozpore s článkom 47 a 17 Charty

základných práv Európskej únie, nakoľko v takom prípade neexistuje nezávislý arbiter, ktorý by mohol
posúdiť individuálne okolnosti prípadu a o výške tohto nároku rozhoduje podnikateľský subjekt, ktorý
v podstate zastupuje svoje záujmy pri určovaní výšky regresnej náhrady. Škodca, ktorý je zároveň
poisteným, za niekedy nepatrné porušenia, ktoré sú špecifikované v zákone, napr. neohlásením
dopravnejnehody,prípadneakjuohlásilvnesprávnejpoisťovniznevedomostialeboakbolvomeškanís

platením poistného a podobne, je v takomto prípade zbavený možnosti súdneho prieskumu rozhodnutia
poisťovacej spoločnosti. Táto pri formálne splnených predpokladoch môže požadovať regresnú náhradu
až do výšky 100 %. Takéto rozhodnutie nepochybne môže mať potencionálne negatívny zásad do
majetkového práva poisteného, ktoré je chránené v článku 17 Charty základných práv Európskej únie,
podľa ktorého každý má právo vlastniť svoj oprávnene nadobudnutý majetok, užívať ho, nakladať s ním

a odkázať ho. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku, s výnimkou verejného záujmu v prípadoch a za
podmienok, ktoré ustanovuje zákon, pričom musí byť včas vyplatená spravodlivá náhrada. Užívanie
majetku môže byť upravené zákonom v nevyhnutnej miere v súlade so všeobecným záujmom.

37. Je potrebné ďalej zdôrazniť, že prísne formalistický jazykový výklad tohto inštitútu je v rozpore

s citovanými článkami charty a nakoľko je zmluva o povinnom zmluvnom poistení nepochybne aj
spotrebiteľskou zmluvou, je takýto výklad aj v rozpore so zásadami ochrany spotrebiteľa.

38. Posúdenie otázky oprávnenia konajúceho súdu moderovať regresný nárok poisťovne v prípade
zistenia osobitných okolností, je rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci, pričom bez možnosti tohto

posúdenia je súd v podstate len subjektom na vydanie rozhodnutia, ktoré je vykonateľné v prípadnom
vykonávacom konaní. Právomoc konajúceho súdu na preskúmanie takéhoto nároku poisťovne by sa v
podstate obmedzila len na skutočnosť, či poisťovňa vyplatila uplatnenú sumu, čo nemožno považovať za
právo poisteného, aby jeho záležitosť bola prejednaná nestranným súdom a voči takémuto rozhodnutiu
poisťovne by v podstate neexistoval účinný prostriedok nápravy.

39. Mimoriadne dôležité podľa odvolacieho súdu je vzhliadnuť práve k podpore výkladu dotknutej
referenčnej normy ústavne akceptovateľným spôsobom, tak ako to v naratíve svojich rozhodnutí viackrát
už vysvetlil Ústavný súd SR a práve žalobcom uvádzaný rozsudok Najvyššieho súdu SR takýto výklad
nepodporil. Výklad práva (navyše v tejto veci sa jedná o spotrebiteľskú vec a teda právo uplatnené

má pôvod v zmluve o povinnom zmluvnom poistení) nemá klásť dôraz na zamedzenie prístupu k
spravodlivosti alebo jej odmietnutiu, ale k uskutočneniu spravodlivého usporiadania pomerov medzi
stranami sporu tak, aby došlo k naplneniu zmyslu a cieľa súdneho konania (pozri článok 46 ods. 1 Ústavy
SR, článok 1, 2, 3 CSP a § 4 Občianskeho zákonníka).

40. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR
spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá
povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta,poskytnutáochranavmedziachzákonov,ktorétentočlánokústavyozákladnomprávenasúdnuochranu
vykonávajú (článok 46 ods. 4 Ústavy v spojení s článkom 51 Ústavy SR).

41. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve tieto (všeobecné) súdy majú poskytovať v
civilnom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana
práv a oprávnených záujmov účastníkov (IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).

42. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že

všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil, sú správne a majú oporu
vo vykonanom dokazovaní a v konaní súdu prvej inštancie nebol zistený žiaden dôvod preukazujúci
nesprávne zistenie skutkového stavu.

43. Poukazujúc na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 2377/2018 a Nález Ústavného súdu SR
sp. zn. III. ÚS 90/2021 je odvolací súd toho názoru, že súd prvej inštancie postupoval správne, ak sa

zaoberal okolnosťami, za ktorých škoda vznikla, skúmal osobné, zárobkové a majetkové pomery toho,
kto škodu spôsobil, teda žalovanej a dospel k záveru, že v takomto prípade je výška uplatnenej regresnej
náhrady neprimeraná.

44. Ustanovenie § 12 ods. 1 písm. f) zákona č. 381/2001 Z.z. priznáva poisťovateľovi proti poistníkovi

špecifický nárok na náhradu poistného plnenia alebo jeho časti, ktoré za neho vyplatil z dôvodu škody
spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, ak v čase, keď nastala poistná udalosť, bol v omeškaní
s platením poistného.

45. Vychádzajúc zo záverov spomínaných nálezov Ústavného súdu SR je zrejmé, že otázka výšky

sumy, ktorá bude zo strany žalovanej vyplatená žalobcovi titulom už vyplatenej sumy, musí byť ustálená
s ohľadom na to, či ide o sumu konečnú alebo ide iba o jednu z vyplatených súm. Zo skutkového
stavu prezentovaného žalobcom je zrejmé, že nejedná sa o sumu konečnú a to so zreteľom na
ďalšie prebiehajúce súdne konania vo vzťahu k poškodenému z dopravnej nehody, ku ktorej došlo dňa
01.08.2013.

46. Zo záveru ústavného súdu je nepochybné, že žalovaná je povinná vo forme regresnej náhrady platiť
žalobcovi náhradu vyplatenej sumy tak, aby táto regresná náhrada mala výchovný účinok a zo slovného
spojenia „aby nebola príliš nízka“ je zrejmé, že určitú časť vyplatenej náhrady je povinná titulom regresu
žalobcovi uhradiť. Na druhej strane je nutné, aby táto regresná náhrada nebola ekonomicky likvidačná.

V danom prípade je nutné, aby žalovaná aj po plnení v prospech žalobcu mala zabezpečenú dôstojnú
životnú úroveň tak, aby mala dostatok finančných prostriedkov na zabezpečenie základných životných
potrieb,seba,ajsvojejrodiny.Jezrejmé,žetútosumujenutnéustáliťtak,abyzahŕňalamesačnénáklady
na stravu, bývanie a ostatné výdavky, ale aj ako určitú finančnú rezervu pre použitie v mimoriadnych
situáciách. Právo každého občana na zabezpečenie dôstojnej životnej úrovne je právom, ktoré je v

súlade s ústavou, s nálezmi Ústavného súdu SR i medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská
republika viazaná, ako aj s právom Európskej únie. Preto je v danej veci nutné vychádzať z možnosti a
schopnostižalovanej,pokiaľsatýkajejdosiahnutéhopríjmu,akoajznutnostijejnevyhnutnýchvýdavkov
v súvislosti so zabezpečením výživy, tak aby mala zachované právo na dôstojný život.

47. Ako už odvolací súd vyššie uvádzal, súd prvej inštancie v priebehu konania správne ustálil, že v čase
poistnej udalosti žalovaná bola v omeškaní s platením poistného, keďže poslednú štvrťročnú splátku
poistného uhradila dňa 01.08.2013 a to po dopravnej nehode. V súlade s citovaným ustanovením § 12
ods. 1 písm. f) Zákona o povinnom zmluvnom poistení je žaloba žalobcu čo do základu dôvodná.

48. Avšak vzhľadom na zistené sociálne pomery žalovanej odvolací súd v zhode so súdom prvej
inštancie dospel k záveru, že nie je v silách žalovanej za súčasnej situácie a za stavu jej súčasných
príjmov a výdavkov zaplatiť žalobcovi sumu vyššiu než akú súd prvej inštancie uložil žalovanej zaplatiť,
a preto aj odvolací súd ustálenie sumy rozsahom 3.000,- eur s prísl. považoval za správne.

49. Vykonané dokazovanie nepochybne potvrdilo, že žalovaná je od svojho narodenia osobou so
zdravotným hendikepom s obmedzeniami v jej pracovnom a osobnom živote. Je poberateľkou
invalidného dôchodku, ktorý v čase dopravnej nehody predstavoval sumu 160,- eur mesačne. Žalovaná
nevlastní iný hodnotný majetok. Na účely bývania uhrádza čiastku 35,- eur mesačne, čo predstavujeplatby spojené s užívaním bytu a v súvislosti s uplatneným iným nárokom žalobcu, tomuto platí mesačné
splátky po 80,- eur na úhradu dlhu 8.157,60 eur s prísl. Na úhradu ostatných životných nákladov
žalovanej ostáva suma nižšia ako je zákonom určené životné minimum. Nebolo možné vo vzťahu k

okolnostiam prípadu opomenúť to, že poistnú udalosť nespôsobila osobne žalovaná, ktorá vzhľadom
na svoj zdravotný stav ani nie je držiteľkou vodičského oprávnenia, keď zároveň vodič motorového
vozidla vo vlastníctve žalovanej, ktorý zabezpečoval v prípade potreby jej prepravu ako ťažko zdravotne
postihnutej osoby, nespôsobil túto škodovú udalosť úmyselne, ani pod vplyvom alkoholu. Súd prvej
inštancie správne zdôraznil, že pri zachovaní zásady primeranosti a princípu proporcionality by náhrada

mala byť prijateľná a únosná pre obe strany a nesmie byť na úkor len jednej z nich. Žalovaná je
osobou nemajetnou, ťažko zdravotne postihnutou a žijúcou na hranici sociálnej odkázanosti. V prípade
vyššie stanovenej sumy by žalovaná nebola schopná zabezpečiť dôstojné životné podmienky pre svoj
život, čo je nepochybne v rozpore so zásadami, ku ktorým sa Slovenská republiky hlási a medzi ktoré
patrí aj ústavná garancia práva na dôstojnú životnú úroveň. Je nutné preto zdôrazniť aj to, že žalobca
ako poisťovacia spoločnosť na základe zákona musí kryť zvýšené riziko škôd, ktoré sú spôsobené pri

prevádzke motorového vozidla a to aj v prípade, ak dôjde k situácii ako to bolo aj v prejednávanom
prípade.Podľaodvolaciehosúdunemožnozohľadňujúcokolnostidanejvecisankcionovaťškodcupočas
trvania prakticky celého jeho aktívneho života tým, že by v neprimeranej miere znášal následky konania
spočívajúceho v oneskorenej úhrade poistného plnenia. Súd prvej inštancie správne zdôraznil, že takto
priznaná výška regresnej náhrady vo vzťahu k osobe žalovanej splní výchovný a aj odstrašujúci účinok.

50. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a rovnako
práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd je aj právo strany na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Toto právo však nie je
právom absolútnym a neznamená povinnosť súdu odpovedať na každý jeden argument strany sporu.

To znamená, že otázku, či súd splnil svoju povinnosť náležite odôvodniť svoje rozhodnutie je potrebné
posúdiť vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu. V naznačených súvislostiach odvolací súd
považuje preskúmavané rozhodnutie za dostatočne a presvedčivo zdôvodnené, tak ako to predpokladá
ust. § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie dostatočne odôvodnil svoje myšlienkové pochody, predstavy
a úvahy, ktorými sa riadil. Hodnotiaca úvaha súdu prvej inštancie zodpovedá zásadám formálnej logiky

a vychádza zo zisteného skutkového stavu.

51. Správnemu výroku o veci samej zodpovedá aj správny výrok o trovách konania. Za daného stavu
odvolací súd napadnutý rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo výrokoch o zamietnutí žaloby v
prevyšujúcej časti a o trovách konania potvrdil ako vecne správny postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.

52. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 CSP v spojení s § 255 a nasl. CSP.
Žalobca vzhľadom na výsledok odvolacieho konania nemá právo na náhradu trov a žalovanej v tomto
štádiu konania trovy nevznikli. Podobne o trovách dovolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 453
ods. 1 a 3 v spojení s § 255 ods. 1 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).