Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 15. február 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/177/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5716205017
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 02. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Trubanová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:5716205017.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne E. L., narodenej R., F., zast. advokátom JUDr.
Petrom Kubinom, Bratislava, Bottova 7939/2A a AK Jassova s. r. o., Bratislava, Bottova 2A, IČO: 50
717 413, proti žalovanému Mestu Turany, Turany, Osloboditeľov 83/91, IČO: 00 316 962, zast. AK JUDr.
Silvia Tatarková, s. r. o., Martin, Škultétyho 472/10, IČO: 36 868 108, o zaplatenie 15.041,19 eur s
príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 17C/42/2016, o dovolaní žalobkyne

proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 27. novembra 2019 sp. zn. 7Co/210/2019, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .
Žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Martin (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) uznesením zo 4. apríla 2017
č. k. 17C/42/2016-153 konanie o žalobe žalobkyne zastavil (výrok I.), žalobkyni uložil povinnosť nahradiť

žalovanému trovy konania v celom rozsahu (výrok II.) a postúpil vec Okresnému úradu Martin (výrok III.).
2. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) uznesením z 23. októbra 2017 č.
k. 11Co/216/2017-207 na odvolanie žalobkyne uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
2.1. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že súd prvej inštancie si skôr, ako konanie
o žalobe žalobkyne zastavil, neujasnil, z akého právneho dôvodu si žalobkyňa svoj nárok vo vzťahu

k žalovanému uplatňuje, teda či ide o jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena, alebo o
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie stavieb na pozemkoch žalobkyne žalovaným
bez právneho dôvodu. V nadväznosti na uvedené odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a
vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, aby v prvom rade ujasnil predmet konania,
následne vykonal potrebné dokazovanie a o veci opätovne rozhodol. Vyslovil tiež potrebu rozhodnúť
podľa výsledku v spore o náhrade trov odvolacieho konania.

3. Okresný súd rozsudkom zo 4. apríla 2019 č. k. 17C/42/2016-600 žalobu žalobkyne zamietol a
žalovanému priznal voči žalobkyni právo na 100 %-nú náhradu trov konania, pričom súčasne stanovil,
že o výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti veci.
3.1. Po právnej stránke vychádzal súd prvej inštancie z § 4 ods. 1, ods. 2 zákona č. 66/2009 Z.
z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli
z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej

len „zákon č. 66/2009 Z. z.“), § 100 a § 101 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len
„Občiansky zákonník“ alebo „OZ“), čl. 11 ods. 4 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza
LISTINA ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBÔD ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a
Slovenskej Federatívnej Republiky (ďalej len „Listina“) a čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„Ústava“).
3.2. Skutkovo okresný súd uviedol, že pokiaľ ide o uplatnený nárok na zaplatenie sumy, ktorá je

predmetom žaloby, tento sa odvíjal od toho, že žalobkyňa vlastní nehnuteľnosti, na ktorých bolo zo
zákona, vo verejnom záujme, zriadené vecné bremeno.3.3. Vo vzťahu k pochybnostiam o otázke, či sa daný vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným vôbec riadi
zákonom č. 66/2009 Z. z., vychádzal súd prvej inštancie z listu vlastníctva, ktorý je verejnou listinou, a
v zmysle ktorého všetky vecné bremená ku každej jednej parcele boli zriadené v zmysle tohto zákona.

K obmedzeniu vlastníckeho práva žalobkyne došlo tým, že žalovaný na pozemku žalobkyne postavil a
je vlastníkom komunikácie, a preto bolo v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. vo verejnom záujme zriadené
vecné bremeno.
3.4. Vychádzajúc z čl. 11 ods. 4 Listiny, ako aj z čl. 20 Ústavy vyslovil okresný súd, že finančná náhrada
za zriadenie zákonného vecného bremena určite vlastníkovi pozemku, ktorý je obmedzený na svojom

vlastníckom práve, prislúcha. Vo vzťahu k otázke, či je takáto finančná náhrada jednorazová alebo ide
o opakované plnenie, vychádzal okresný súd z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7Cdo/26/2014, a v tejto súvislosti odkázal tiež na rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/49/2014, kde sa uvádza, že finančná náhrada za zriadenie vecného
bremena je nepochybne majetkovým právom osoby povinnej z vecného bremena. Predmetné
vecné bremeno vzniká in rem, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku, bez ohľadu na

spôsob zmeny vlastníctva. Jeho vznik nemožno posudzovať samostatne u každého nového vlastníka
zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová, a
teda nemá charakter opakovaného plnenia. Ak je náhrada jednorazová, peňažná náhrada za užívanie
nehnuteľností podlieha premlčaniu v zmysle § 100 a nasl. OZ a premlčacia doba plynie odo dňa, keď
sa právo mohlo vykonať prvý raz. Predmetné právo sa mohlo prvý raz vykonať v deň účinnosti zákona

(zákon č. 66/2009 Z. z. nadobudol účinnosť 1. júla 2009).
3.5. Vo vzťahu k tomu, že žalobkyňa nebola prvou nadobúdateľkou pozemkov, súd prvej inštancie
odkazujúc na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/49/2014 uviedol, že bez ohľadu na to, či
vlastník pozemku, ktorému k dátumu účinnosti zákona vzniklo právo na jednorazovú náhradu za
vecné bremeno vzniknuté ex lege v zmysle tohto zákona, túto náhradu uplatnil alebo neuplatnil, resp.

či mu náhrada bola alebo nebola reálne vyplatená, súčasnému vlastníkovi pozemku, teda vlastníkovi
následnému, nepatrí právo na nejakú ďalšiu náhradu za pretrvávajúce obmedzenie jeho vlastníckeho
práva. Súd prvej inštancie však skonštatoval, že závery tohto rozhodnutia nie je možné aplikovať na
danú vec z toho dôvodu, že žalobkyňa nadobudla nehnuteľnosti kúpnou zmluvou v roku 2008, teda pred
účinnosťou tohto zákona a v tom čase jej patrilo bezdôvodné obohatenie, nie nárok v zmysle zákona

č. 66/2009 Z. z. Nárok na náhradu za obmedzenie svojho vlastníckeho práva zákonným zriadením
vecného bremena si žalobkyňa mala uplatniť dňom účinnosti tohto zákona v trojročnej premlčacej dobe.
Žalobkyňa si toto právo neuplatnila, a teda súd považoval jej nárok uplatnený v žalobe za premlčaný.
4. Okresný súd rozhodol dňa 25. júla 2019 dopĺňacím rozsudkom č. k. 17C/42/2016-657 o zastavení
konania v časti 7.812,15 eur spolu s 5,05 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 7.812,15 eur od 5.

mája 2016 do zaplatenia, a to z dôvodu, že žalobkyňa podaním z 12. decembra 2016 zobrala žalobu
v tejto časti späť. Vzhľadom na to, že vo vyhlásenom rozsudku č. k. 17C/42/2016-600 nebolo rozhodnuté
o čiastočnom späťvzatí žaloby žalobkyňou, súd prvej inštancie, uvedomujúc si absenciu tohto výroku,
na pojednávaní dňa 25. júla 2019 vyhlásil vyššie uvedený dopĺňací rozsudok.
5. Krajský súd na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 27. novembra 2019 č. k. 7Co/210/2019-676

rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom potvrdil a žalovanému priznal voči
žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
5.1. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podanom odvolaní a súc viazaný odvolacími
dôvodmi [§ 379, § 380 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“)] bez
nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) odvolaním napadnutý rozsudok v spojení s dopĺňacím

rozsudkom súdu prvej inštancie ako správny potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 CSP). Po preskúmaní veci odvolací
súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, dospel k správnym
skutkovým zisteniam, vyvodil správny právny záver, svoje rozhodnutie náležitým a vyčerpávajúcim
spôsobom odôvodnil.
5.2. K žalobkyňou poukazovanej námietke nestrannosti zákonnej sudkyne krajský súd uviedol, že

žalobkyňa jednak neuplatnila námietku zaujatosti zákonnej sudkyne včas, t. j. do siedmich dní, odkedy
sadozvedelaodôvode,prektorýjesudcavylúčený(§53ods.1CSP)ajednaktútonepodložiladôkazom
o tom, že by zákonná sudkyňa mala akýkoľvek vzťah k žalovanému, prípadne pomer k prejednávanej
veci alebo k osobám zúčastneným na konaní (§ 52 ods. 2 v spojení s ustanovením § 49 ods. 1 CSP).
Rovnako tak dôvod na vylúčenie zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci

nezakladajú ani vytýkané procesné pochybenia zákonnej sudkyne, v nadväznosti na čo ani odvolací súd
nemohol na námietku zaujatosti poukazovanú žalobkyňou prihliadať (§ 53 ods. 3 CSP).
5.3. Vo vzťahu k námietkam žalobkyne týkajúcim sa vecného posúdenia veci zo strany súdu
prvej inštancie odvolací súd poukázal na ustanovenie § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. okatastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv v znení zmien a doplnkov, podľa ktorého
údaje katastra sú hodnoverné, pokiaľ sa nepreukáže opak, pričom uviedol, že žalobkyňa v konaní
nepreukázala, že zápis na predmetnom liste vlastníctva zo strany katastrálneho úradu, hodnoverný,

pravdivý nie je, teda hodnovernosť tohto zápisu nevyvrátila. Hodnovernosť zápisu nebola spochybnená
ani prokurátorom, ktorý jeho správnosť preskúmal. Pokiaľ v čase rozhodovania okresného súdu o
nároku žalobkyne v predmetnej veci, v zmysle zápisu na liste vlastníctva svedčili v prospech žalovaného
oprávnenia vyplývajúce zo zákonného vecného bremena v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. v platnom
znení a žalobkyňa v konaní hodnovernosť tohto údaja nespochybnila, resp. nevyvrátila, správne

súd prvej inštancie z tohto údaja ako hodnoverného pri rozhodovaní vychádzal. V tejto súvislosti
odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď vychádzajúc zo zápisu na liste
vlastníctva na vec aplikoval jednotlivé ustanovenia zákona č. 66/2009 Z. z. a s poukazom na rozhodnutia
najvyšších súdnych autorít, vzhľadom na námietku premlčania vznesenú žalovaným, konštatoval, že
nárok žalobkyne uplatnený v tomto konaní je premlčaný.
5.4. K žalobkyňou vytýkanej rozporuplnosti súdu pri posudzovaní jej nároku v rámci predbežného

prejednania sporu a pri konečnom rozhodnutí o veci, odvolací súd uviedol, že sudca nie je svojím
právnym názorom vysloveným v rámci predbežného prejednania sporu viazaný, a že právne posúdenie
veci môže priebežne podľa vývoja dôkaznej situácie meniť.
5.5. K námietke žalobkyne, že okresný súd nevykonal ňou navrhované dokazovanie, odvolací súd
uviedol, že nakoľko súd prvej inštancie posúdil nárok žalobkyne ako premlčaný, nemal dôvod vykonávať

ňou navrhované dokazovanie, pretože by tým došlo k zbytočným prieťahom v konaní a navyše by
konanie zbytočne zaťažil trovami súvisiacimi s vykonaním týchto dôkazov. Záverom sa odvolací súd
stotožnil i s právnym posúdením námietky premlčania zo strany žalovaného.
5.6. Vo vzťahu k trovám odvolacieho konania odvolací súd rozhodol tak, že žalovanému voči žalobkyni
priznal nárok na ich náhradu v rozsahu 100 % (§ 255 ods. 1 CSP).

6. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej len „dovolateľka“) prostredníctvom svojho
právneho zástupcu dovolanie s poukazom na ustanovenie § 421 ods. 1 písm. b) CSP, ktorým napáda
rozsudok odvolacieho súdu v celom rozsahu.
6.1. Podané dovolanie zdôvodňuje tým, že dôvodom nezákonnosti napadnutého rozsudku je nesprávne
právne posúdenie veci. Napadnuté rozhodnutie podľa dovolateľky záviselo od vyriešenia právnej otázky

1. „či náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom, ktoré vzniklo na základe zákona
č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami,
ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zákon č. 66/2009 Z. z.“) má povahu jednorazovej odmeny alebo opakujúceho sa plnenia; a
v závislosti od vyriešenia otázky 1. vymedzenej vyššie, od otázky 2. „odkedy začína plynúť premlčacia

doba na uplatnenie tejto náhrady.“
6.2. Dovolateľka má za to, že tak súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd dospeli k nesprávnemu
právnemu záveru, že náhrada má povahu jednorazovej odmeny, ktorá sa premlčuje vo všeobecnej
trojročnejlehotepočnúcúčinnosťouzákonač.66/2009Z.z., (t.j.1.júla2009),vdôsledkučohosúdprvej
inštancie žalobu žalobkyne zamietol a odvolací súd sa s týmto názorom stotožnil. Správnym má pritom

podľa dovolateľky byť také právne posúdenie, v zmysle ktorého je náhrada za obmedzenie vlastníckeho
práva vlastníka pozemku opakujúcou sa dávkou a táto sa premlčuje počnúc dňom, kedy sa právo na
náhradu za konkrétne obdobie trvania vecného bremena mohlo vykonať prvýkrát, čo by znamenalo,
že vlastník pozemku je oprávnený uplatniť si opakujúcu sa náhradu, a to od momentu vzniku vecného
bremena až do momentu, kedy dôjde k inému majetkovoprávnemu vysporiadaniu s obcou alebo vyšším

územným celkom (t. j. do vykonania pozemkových úprav). Poukázala, že nastolená právna otázka dosiaľ
nebola v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu riešená.
6.3. Najvyšší súd vo svojej doterajšej rozhodovacej praxi vo vzťahu k nastolenej otázke v uznesení
z 23. apríla 2015 sp. zn. 4MCdo/2/2014 iba vyslovil, že vlastníkovi pozemku za obmedzenie
vlastníckeho práva vecným bremenom zriadeným podľa zákona č. 66/2009 Z. z. patrí náhrada, aj

keď zákon č. 66/2009 Z. z. vôbec neupravuje otázku odplatnosti/bezodplatnosti, avšak z uvedeného
uznesenia nevyplýva, či táto náhrada má byť jednorazovou alebo opakujúcou sa dávkou. Táto otázka
tak ostáva v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu aj naďalej nevyriešenou.
6.4. Žalobkyňa v dovolaní namieta, že tak odvolací súd, ako aj súd prvej inštancie nesprávne aplikovali
právne názory vyslovené v rozsudkoch najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/49/2014 a sp. zn. 7Cdo/26/2014,

pretože v týchto rozhodnutiach sa najvyšší súd nezaoberal vecným bremenom, ktoré vzniklo na základe
zákona č. 66/2009 Z. z., ale vecným bremenom podľa zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a
nebytových priestorov (ďalej len „zákon č. 182/1993 Z. z.“). Dovolateľka uvádza, že neboli zohľadnené
osobité okolnosti vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z., a namiesto toho súd prvej inštancie,ako aj odvolací súd, automaticky aplikovali právne názory najvyššieho súdu vyslovené v súvislosti s
vecným bremenom podľa zákona č. 182/1993 Z. z. aj na vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009
Z. z., ktorých úprava však nie je totožná. Týmto nesprávnym výkladom mali súdy podľa dovolateľky

de facto odňať vlastníkovi zaťaženého pozemku právo na primeranú náhradu za celé obdobie trvania
obmedzenia jeho vlastníckeho práva. Dovolateľka poukazuje na to, že vecné bremeno podľa zákona
č. 66/2009 Z. z. má len dočasný charakter, je dočasným opatrením dovtedy, kým si obec alebo
vyšší územný celok natrvalo upraví majetkový vzťah k pozemku pod stavbou. Jednotlivé spôsoby
majetkovoprávneho usporiadania pozemkov a ich poradie vyplývajú zo zákona č. 66/2009 Z. z. Ak by

mal platiť výklad súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu, ktorý si osvojili v tejto veci, potom by náhrada
vyplatená za vecné bremeno mala byť v rovnakej výške bez ohľadu na dobu trvania vecného bremena,
čo dovolateľka považuje za nezmysel tak z pohľadu logiky, ako aj z pohľadu princípov primeranosti a
spravodlivostináhrady zaobmedzenievlastníckehoprávavyplývajúcejzčl.20ods.4Ústavy.Poukázala
na to, že v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. nebolo možné určiť hodnotu
obmedzenia vlastníckeho práva vecným bremenom a odkázala, že túto skutočnosť mal namietať

aj generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní proti rozsudku Okresného súdu Zvolen sp.
zn. 13C/152/2011 a rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/56/2013 (ktoré najvyšší
súd odmietol uznesením z 23. júna 2016 sp. zn. 4MCdo/1/2016 z dôvodu procesnej neprípustnosti bez
vecného prieskumu).
6.5. Podľa žalobkyne nie je možné od vlastníka pozemku spravodlivo požadovať, aby v čase vzniku

vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z. vyčísľoval svoj nárok na jednorazovú náhradu, ak
nemôže vedieť, či obec (resp. vyšší územný celok) vôbec navrhne pozemkové úpravy, kedy tak navrhne
a kedy sa pozemkové úpravy ukončia, t. j. ak nemôže ani predpokladať, ako dlho bude vecné bremeno
trvať, preto výklad okresného súdu a krajského súdu považuje za výklad v rozpore s princípom právnej
istoty (čl. 1 ods. 1 Ústavy). Dovolateľka považuje za zrejmé, že jediným ústavne konformným výkladom

zákonač.66/2009Z.z. (vspojenís§151naž§151pOZ)jetaký,ktorýumožňujevlastníkovizaťaženého
pozemku domáhať sa poskytnutia opakovanej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva za každé
obdobie trvania zákonného vecného bremena.
6.6. Dovolateľka sa domnieva, že v jej prípade je nápravu možné dosiahnuť už zrušením rozsudku
odvolaciehosúduaniejenutnézrušiťajrozsudoksúduprvejinštancievspojenísdopĺňacímrozsudkom.

Na základe uvedeného, s odkazom na hospodárnosť a právo na súdne konanie bez zbytočných
prieťahov, žalobkyňa v dovolaní navrhuje, aby najvyšší súd ako dovolací súd podľa § 449 ods. 1 CSP
vydal nasledovné uznesenie: „I. Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7Co/210/2019 z 27. novembra
2019 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie Krajskému súdu v Žiline. II. Žalovaný je povinný
nahradiť žalobkyni trovy dovolacieho konania v rozsahu 100 %.“

7. Žalovaný v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalobkyne uviedol, že napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu považuje za správny a v súlade s princípmi právnej istoty a predvídateľnosti
súdneho rozhodnutia. Poukázal tiež na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/60/2015.
Navrhol, aby najvyšší súd rozhodol tak, že dovolanie odmietne a zaviaže žalobkyňu zaplatiť žalovanému
trovy dovolacieho konania v plnej výške.

8. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala strana sporu v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) zastúpená
v súlade s § 429 CSP, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), skúmal,
či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania, a bez
nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.

9. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna
úprava prípustnosti dovolania. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie
prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti
tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť
dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v

ustanoveniach § 420 CSP (prípustnosť dovolania pre vady zmätočnosti) a § 421 CSP (prípustnosť
dovolania pre riešenie právnej otázky).
10. Dovolateľka vyvodila prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP.
11. Dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ

uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
11.1. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnouaplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

12. Aby na základe dovolania podaného podľa uvedeného ustanovenia mohlo byť rozhodnutie
odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr) splnené predpoklady
prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od
vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a tiež podmienky dovolacieho

konania, medzi ktoré, okrem iného, patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími
dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP (porovnaj sp.
zn. 2Cdo/203/2016, 3Cdo/38/2019, 4Cdo/32/2018, 6Cdo/113/2017, 7Cdo/25/2018, 8Cdo/100/2017).
K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na
nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť, len ak sú splnené uvedené predpoklady
(po prijatí záveru o prípustnosti dovolania). Aj právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP,

podobne ako predchádzajúca právna úprava, dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.
13. Pre všetky tri procesné situácie, v ktorých § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny
význam obsah pojmu „právna otázka“, a to ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v
dovolaní. Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie
skutková otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o

otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného
zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo
na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). V prípade dovolania podaného v zmysle
tohto ustanovenia je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, o ktorú z možností
uvedených v § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP ide, teda z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania (porovnaj

napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/126/2017, 1Cdo/206/2017, 1Cdo/208/2016,
2Cdo/203/2016, 3Cdo/235/2016, 3Cdo/132/2017, 4Cdo/14/2017, 4Cdo/89/2017, 4Cdo/207/2017,
7Cdo/20/2017, 8Cdo/186/2016, 8Cdo/78/2017, 8Cdo/221/2017).
14. Podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo

od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.
15. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP musí byť procesnou stranou vymedzená v
dovolaní jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť (prípadne aj
dôvodnosť) dovolania. Ak procesná strana vyvodzuje prípustnosť dovolania z tohto ustanovenia, musí:
a) konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a b) uviesť, ako mala byť táto otázka správne

riešená.
16. Dovolateľka v dovolaní uviedla, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnych otázok, ktoré neboli v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu doposiaľ riešené, a to od otázky
1. „či náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom, ktoré vzniklo na základe zákona
č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami,

ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zákon č. 66/2009 Z. z.“) má povahu jednorazovej odmeny alebo opakujúceho sa plnenia; a
v závislosti od vyriešenia otázky 1. vymedzenej vyššie, od otázky 2. „odkedy začína plynúť premlčacia
doba na uplatnenie tejto náhrady.“
16.1. Žalobkyňa v dovolaní poukázala na to, že nastolená právna otázka dosiaľ nebola v

rozhodovacejpraxinajvyššiehosúduriešená.Dovolateľkavosvojichneskoršíchpodaniach,doručených
najvyššiemu súdu po uplynutí lehoty na podanie dovolania, poukázala na existenciu uznesenia
najvyššieho súdu z 30. novembra 2020 sp. zn. 8Cdo/17/2019 a uznesenia najvyššieho súdu z 26.
augusta2019sp.zn.2Cdo/194/2018,pričomakosamauviedla, napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
je v súlade s touto rozhodovacou praxou najvyššieho súdu. Dovolateľka napriek tomu navrhla, aby sa

príslušný senát najvyššieho súdu odklonil od právneho názoru vyjadreného v uvedených uzneseniach
najvyššieho súdu a vec predložil veľkému senátu najvyššieho súdu postupom podľa § 48 CSP. V tejto
súvislostia na podporu svojej argumentácie žalobkyňa upozornila dovolací súd aj na odbornýčlánok
autora JUDr. ICLic. Tomáša Majerčáka publikovaný v odbornom časopise Zo súdnej praxe 2/2021, (s.
57-60).

17. Právne účinky dovolania nastávajú podaním tohto mimoriadneho opravného prostriedku.
Prípustnosť dovolania treba preto posudzovať podľa stavu v čase jeho podania.
17.1. Vo vzťahu k prvej dovolateľkou nastolenej právnej otázke dovolací súd uvádza, že v danom
prípade žalobkyňa v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom zadefinovala relevantnú právnuotázku, ktorá v čase podania dovolania (27. februára 2020) však najvyšším súdom už bola riešená, a
to rozhodnutím najvyššieho súdu z 26. augusta 2019 sp. zn. 2Cdo/194/2018.
17.2. Z obsahu odôvodnenia uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu (sp. zn. 2Cdo/194/2018)

vyplýva, že ak judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru, že právo na
náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. vzniklo ex lege
jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť
tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. Ak tieto legálne
(zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t. j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva

založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom súkromnoprávnym,
okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností,
vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za
obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor niet žiadnych presvedčivých argumentov.
Na uvedené rozhodnutie neskôr nadviazali ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu (napr. sp. zn.
8Cdo/17/2019, 1Cdo/99/2019, 7Cdo/292/2021, 2Cdo/151/2020, 5Cdo/175/2019) s rovnakým právnym

názorom. Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je v súlade s touto ustálenou rozhodovacou praxou.
18. Vo vzťahu k druhej dovolateľkou nastolenej právnej otázke dovolací súd uvádza, že dovolateľka aj
v tomto prípade v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom zadefinovala relevantnú právnu otázku.
Táto otázka (odkedy začína plynúť premlčacia doba na uplatnenie náhrady za obmedzenie vlastníckeho
práva) v čase podania dovolania (27. februára 2020) skutočne nebola dovolacím súdom vyriešená.

Najvyšší súd predmetnú otázku riešil a vyriešil v čase po podaní dovolania, a to rozhodnutím z 30.
novembra 2020 sp. zn. 8Cdo/17/2019.
18.1. Z obsahu odôvodnenia uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu (sp. zn. 8Cdo/17/2019) vyplýva,
že pokiaľ vlastník pozemku nemal k 1. júlu 2009 s obcou, ktorá na jeho pozemku nadobudla vlastníctvo
stavby podľa osobitného predpisu (napr. zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v platnom znení)

zmluvne dohodnuté iné právo, vzniklo mu týmto dňom právo na primeranú jednorazovú náhradu
za obmedzenie jeho vlastníckych práv vecným bremenom zriadeným podľa § 4 ods. 1 zákona č.
66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami,
ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky. Na premlčanie tohto práva vlastníka
zaťaženého pozemku na takú náhradu sa vzťahovala všeobecná premlčacia doba troch rokov (§

101 Občianskeho zákonníka), ktorá začala plynúť uvedeným dňom (k tomu pozri aj ZSP 1/2022).
Na uvedené rozhodnutie nadviazali ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu (napr. sp. zn. 1Cdo/99/2019,
7Cdo/292/2021, 5Cdo/175/2019) s rovnakým právnym názorom. Napadnuté rozhodnutieodvolacieho
súdu je pritom s touto ustálenou rozhodovacou praxou v súlade.
19. Dovolací súd na základe vyššie uvedeného konštatuje, že dovolateľkou nastolené právne otázky

sú síce otázkami, od ktorých záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, avšak nie je splnený ďalší
predpoklad prípustnosti dovolania vyplývajúci z § 421 ods. 1 písm. b) CSP, a síce, že ide o otázku,
ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Obdobná právna otázka bola totiž
rozhodovacou praxou dovolacieho súdu vyriešená a v súčasnosti o nej existuje ustálený názor
rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, preto je dovolanie potrebné posudzovať podľa § 421 ods. 1

písm. a) CSP. Vzhľadom na uvedené dovolací súd potom vychádzajúc z obsahu dovolania (§ 124
CSP) pristúpil k skúmaniu prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP.
19.1. Podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu.
20. V ustanovení § 421 CSP je výslovne zakotvená záväznosť judikatúry ako nepriama záväznosť
vyplývajúca z jej osobitnej povahy, kde rozpor s judikatúrou zakladá možnosť dovolacieho prieskumu.
20.1. V prípade dovolania, prípustnosť ktorého vyvodzuje dovolateľ z § 421 ods. l CSP, má
viazanosťdovolaciehosúdudovolacímidôvodmi(§440CSP)kľúčovývýznam.Záveryo(ne)prípustnosti

dovolania prijíma dovolací súd na základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 CSP).
Výsledok posúdenia prípustnosti dovolania je teda podmienený tým, ako dovolateľ súdu vysvetlí
(konkretizuje a doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia konkrétnej dovolateľom
označenejprávnejotázkysúdu.Samapolemikadovolateľasprávnyminázormiodvolaciehosúdu,prosté
spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu

právnej otázky významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a) CSP (porovnaj
rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/203/2016, 2Cdo/54/2018, 3Cdo/6/2017, 3Cdo/67/2017,
4Cdo/95/2017, 7Cdo/140/2017).21. Len konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací súd nesprávne,
umožňuje dovolaciemu súdu posúdiť, či ide skutočne o právnu otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie
odvolacieho súdu, a či sa pri jej riešení odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP).
21.1. Ako už bolo naznačené vyššie, aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods.
1 písm. a) CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky (pozri bod 13. tohto uznesenia). Musí ísť
o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním.
Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo

k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi
posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná
aj v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným,
určitým a zrozumiteľným spôsobom).
21.2. Riešenie skutkovej otázky (quaestio facti) je v civilnom sporovom konaní spojené s obstarávaním
skutkových poznatkov súdu v procese dokazovania. Na rozdiel od toho riešenie právnej otázky (quaestio

iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme,
jej aplikácie na podklade skutkových zistení (napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/218/2017,
3Cdo/150/2017, 4Cdo/7/2018, 4Cdo/32/2018, 7Cdo/99/2018).
21.3. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je charakteristický „odklon“
jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda

o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej
otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu“. Dovolací súd k tomu v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/6/2017 (podobne tiež v rozhodnutiach sp.
zn. 2Cdo/203/2016, 3Cdo/235/2016, 4Cdo/95/2017, 6Cdo/123/2017 a 7Cdo/140/2017) uviedol, že v
dovolaní, ktorého prípustnosť sa opiera o § 421 ods. 1 písm. a) CSP, by mal dovolateľ: a) konkretizovať

právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b) vysvetliť (a označením
konkrétneho stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej
otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c) uviesť, ako by
mala byť táto otázka správne riešená.
22. Dovolaciemu súdu z obsahu spisu nevyplynul taký záver, ktorý by nasvedčoval skutočnosti, že

by sa súd prvej inštancie alebo odvolací súd odklonili od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu.
Súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd, práve naopak, rozhodli v súlade s ustálenou rozhodovacou
praxou vymedzenou vyššie (pozri body 17. až 18. tohto uznesenia). Na základe uvedeného dospel
dovolací súd k záveru, že prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP nie je daná.
23. Pokiaľ dovolateľka podaním doručeným najvyššiemu súdu po uplynutí zákonnej lehoty na podanie

dovolania navrhla, aby sa príslušný vec prejednávajúci senát najvyššieho súdu odklonil od ustáleného
právneho názoru najvyššieho súdu a vec predložil veľkému senátu najvyššieho súdu postupom podľa
§ 48 CSP, dovolací súd uvádza, že v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu trojčlenný
senát najvyššieho súdu má povinnosť postúpiť vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu
príslušného kolégia najvyššieho súdu postupom podľa ustanovenia § 48 ods. 1 CSP jednak v situácii,

ak sa chce odkloniť od právneho názoru vyjadreného v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, ako
aj v situácii, kedy pri rozhodovaní o určitej otázke existuje rozdielna rozhodovacia prax najvyššieho súdu
(pozri rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1VCdo/3/2019, 1VCdo/4/2019, 1VObdo/1/2020).
24. Dovolací súd, napriek skutočnosti, že na vyššie uvedené podanie žalobkyne nie je povinný prihliadať
(§ 436 CSP v spojení s § 437 CSP) nad rámec vyššie uvedeného považuje za potrebné dodať, že podľa

§ 48 ods. 1 CSP ak senát najvyššieho súdu pri svojom rozhodovaní dospeje k právnemu názoru, ktorý je
odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, postúpi
vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu. V uznesení o postúpení veci odôvodní svoj odlišný
právny názor.
25. Ustanovenie § 48 Civilného sporového poriadku tak dopadá na prípady, v ktorých trojčlenný

senát najvyššieho súdu dospeje k záveru, že a) je dôvod na odklon od ustálenej rozhodovacej praxe
najvyššieho súdu (stanovísk alebo rozhodnutí uverejnených v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky), alebo b) na zmenu právneho názoru vyjadreného v skoršom
rozhodnutí trojčlenného senátu najvyššieho súdu, alebo c) na odklon od právneho názoru vyjadreného
v rozhodnutí veľkého senátu. Pokiaľ trojčlenný senát dospeje k záveru, že tieto dôvody nie sú dané, vec

nepostúpi veľkému senátu najvyššieho súdu (pozri R 17/2017).
26. Z obsahu spisu dovolaciemu súdu vyplynulo, že žalobkyňa svoj (oneskorene podaný - pozn.
dovolacieho súdu) návrh na predloženie veci veľkému senátu opierala o. i. aj o závery vyjadrené v
odbornom článku autora JUDr. ICLic. Tomáša Majerčáka publikovanom v odbornom časopiseZo súdnej praxe 2/2021, (s. 57-60), ktorý poukazuje na ustálenú rozhodovaciu prax okresných a
krajských súdov rozdielnu od rozhodovacej praxe najvyššieho súdu. K tomu dovolací súd uvádza, že
v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu existuje práve jeden ustálený názor vo veci povahy náhrady za

obmedzenie vlastníckeho práva v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. a otázky premlčania tejto náhrady,
preto dovolací súd konštatuje, že v prejednávanej veci neexistuje dôvod na predloženie veci veľkému
senátu najvyššieho súdu a postup podľa § 48 ods. 1 CSP. Závery autora uvedeného článku na tom nič
nemenia, pretože odlišná rozhodovacia prax súdov nižšej inštancie nie je dôvodom na postup podľa §
48 ods. 1 CSP.

27. Zhrnúc vyššie uvedené dovolací súd môže len konštatovať, že dovolací dôvod, o ktorý žalobkyňa
opierala svoje dovolanie (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP) nie je daný. Najvyšší súd postupom podľa § 124
CSP posúdil prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP, pričom dospel k
záveru, že ani táto nie je daná, preto dovolanie žalobkyne v zmysle § 447 písm. c) CSP odmietol.
28. Žalovaný bol v dovolacom konaní úspešný, preto mu dovolací súd na základe ustanovenia § 453
ods. 1 s použitím § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania voči žalobkyni

v plnom rozsahu.
29. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.