Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 28. jún 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Cdo/76/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1714202155
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:1714202155.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Ing. X. O., narodenej XX. I. XXXX, D. XX,
zastúpenej splnomocnenkyňou HUTTA & PARTNERS s. r. o., Bratislava - mestská časť Dúbravka,
Bezekova 3225/13, IČO: 51284871, proti žalovanej JUDr. O. R., advokátke, C., H. XXX, zastúpenej
splnomocnenkyňou Advokátska kancelária JUDr. Marián Kurhajec, s. r. o., Bratislava, Bajkalská 13, IČO:
36860662, o zaplatenie 4.121,19 eura s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Pezinok pod sp.

zn. 36C/117/2014, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 07. novembra
2019 sp. zn. 9Co/46/2018, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania vo výške určenej súdom prvej
inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou došlou Okresnému súdu Pezinok (ďalej tiež len „súd prvej inštancie") 05. marca 2014
sa žalobkyňa domáhala na žalovanej ako svojej niekdajšej advokátke (zastupujúcej ju v konaniach
Okresného súdu Malacky sp. zn. 5C/158/2010, 8P/228/2010 a 8P/333/2010) zaplatenia rozdielu
medzi sumou 6.675 eur zaplatenou ako preddavok a sumou 2.553,81 eura podľa žalobkyne reálne
prislúchajúcou žalovanej za poskytnuté právne služby a odmene, ktorá mala byť (avšak nebola)

vyúčtovaná.

2. Súd prvej inštancie rozsudkom z 02. augusta 2017 č. k. 36C/117/2014 - 295 žalobu zamietol a
žalovanej priznal voči žalobkyni náhradu trov konania. Takýto svoj rozsudok právne odôvodnil (pokiaľ
šlo o vec samu) najmä ustanoveniami § 52 ods. 3 a 4, § 100 ods. 1, § 107 ods. 1, § 451 ods. 2, § 456
a § 724 a nasl. OZ (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); §

1 ods. 1 a ods. 2 in fine a §§ 9 až 14 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „advokátska tarifa") a všeobecnými odkazmi na zákon č.
586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej tiež len „zákon o advokácii"), vyjmúc
poukaz na § 24 ods. 1 takéhoto zákona. Vecne podľa neho žalobkyni právo na vydanie bezdôvodného
obohatenia, vzniknutého plnením z právneho dôvodu, ktorý dodatočne odpadol (pre zánik právneho

vzťahu zastúpenia po odvolaní žalovanej splnomocnení vo všetkých konaniach, v ktorých žalobkyňu
zastupovala) čiastočne nepatrilo (z dôvodov priblížených v odôvodnení rozsudku) a vo zvyšku došlo
k jeho premlčaniu (pre márne uplynutie subjektívnych premlčacích dôb, počítaných od zaplatenia
jednotlivých čiastkových preddavkov).

3. Krajský súd v Bratislave (ďalej tiež len „odvolací súd") rozsudkom zo 07. novembra 2019 sp. zn.

9Co/46/2018 na odvolanie žalobkyne napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 Civilného
sporového poriadku (zákona č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „CSP")vo veci samej zmenil uložením žalovanej povinnosti zaplatiť žalobkyni sumu 2.362,92 eura s úrokom
z omeškania 5,15% ročne od 18. júna 2014 do zaplatenia, všetko do troch dní; vo zvyšku veci samej
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a vyslovil, že žalobkyňa má voči žalovanej nárok na náhradu trov

prvoinštančného aj odvolacieho konania v rozsahu 14%. V odôvodnení takéhoto rozsudku konštatoval
(pokiaľšloovecsamu)čiastočnúopodstatnenosťodvolaniaprenesprávnosťzáverusúduprvejinštancie
o dôvodnosti žalovanou vznesenej námietky premlčania. S prihliadnutím ku konkrétnym okolnostiam
prípadu nemohlo obstáť samostatné posudzovanie začiatku plynutia premlčacej doby u každej z
uhradených platieb (keď po správnosti rozhodným bol až moment zániku splnomocnení, spoločný pre

všetky realizované platby). I s odkazmi na čl. IV písomnej zmluvy strán o právnej pomoci, tam uvedené
§§ 725, 728 a 732 OZ a tiež na závery jedného z nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej
tiež len „ústavný súd") v obdobnej veci (III. ÚS 125/2018) podľa neho bola rozhodnou povaha príkazu
s predmetom predstavovaným zastupovaním v súdnom konaní až do právoplatného skončenia veci.
Význam nemala ani priebežná fakturácia preddavkov či ich postupné platenie žalobkyňou (resp. jej
sestrou pri nespornosti, že tu ide o plnenie za iného), ktoré žalovanú nezbavovali povinnosti po skončení

zastupovania vykonať konečné vyúčtovanie a až po zániku právneho vzťahu tak šlo ustáliť, či preddavky
postačovali na krytie odmeny; dôvodil tiež odvolací súd.

4. Proti takémuto rozsudku odvolacieho súdu len v zmeňujúcej časti vo veci samej a čo do trov konania
podalažalovanádovolanie,vyvodzujúcjehoprípustnosťz§421ods.1písm.b)CSP.Odvolacísúdpodľa

nej nesprávne posúdil až dve dosiaľ dovolacím súdom neriešené právne otázky. Z tých tou prvou je, či v
prípade odvolania splnomocnenia advokátovi dochádza k zániku zmluvy o poskytovaní právnej služby
(pomoci) s účinkami ex tunc (od začiatku), kde má žalovaná (popierajúc inak to, že u platieb žalobkyne
šlo o preddavky) za to, že prijatie advokátom v priebehu trvania právneho vzťahu zastúpenia priebežne
odplaty za právne služby a až následné odvolanie splnomocnenia nespôsobuje zánik právneho dôvodu

na prijatie plnenia. Druhou odvolacím súdom nesprávne vyriešenou a pre jeho rozhodnutie významnou
otázkou je potom, či v prípade prijatia platby v hotovosti na základe príjmového pokladničného dokladu
je aktívne legitimovanou na vrátenie platby osoba uvedená na doklade ako platiteľ, pokiaľ na doklade nie
je uvedená iná osoba (v ktorom prípade žalovaná zotrvala na svojich námietkach, podľa ktorých u prijatia
platby od sestry žalobkyne nebolo preukázané, že šlo práve o plnenie za žalobkyňu). Navrhla zrušiť

rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, eventuálne rozsudok zmeniť zamietnutím
žaloby.

5. Žalobkyňa navrhla dovolanie odmietnuť, keď podľa nej otázky z dovolania nie sú právnymi otázkami
rozhodujúcimi pre predmetnú vec. Prvá z nich nebola pred súdom prvej inštancie ani odvolacím súdom

sporná a druhá je len žalovanou vykonštruovanou skutkovou otázkou, ktorá nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní.

6. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala za účinnosti CSP v
stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana, v ktorej neprospech bolo vydané dovolaním napádané

rozhodnutie (§ 424 CSP) za splnenia i podmienok jej zastúpenia a spísania dovolania na to určenou
osobou, hoci tu šlo o prípad výnimky zo zásady povinného zastúpenia dovolateľa a spísania jeho
dovolania advokátom (§ 429 ods. 1 a ods. 2 písm. a) CSP) po prejednaní veci bez nariadenia
pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.
Na stručné odôvodnenie, prečo bol namieste takýto postup (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP), dovolací súd

uvádza :

7. Aj za účinnosti CSP (podobne ako za účinnosti jemu predchádzajúceho Občianskeho súdneho
poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) je dovolanie potrebné považovať za
mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového

konania osobitné postavenie. Dovolanie aj podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním" a
dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani sebou samotným) ako tretia inštancia,
v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (v tejto
súvislosti porovnaj napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/113/2012, 2Cdo/132/2013,
3Cdo/18/2013, 4Cdo/280/2013, 5Cdo/275/2013, 6Cdo/107/2012 či 7Cdo/92/2012).

8. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. Podľa § 419 CSP
je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak
zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno takérozhodnutie dovolaním napadnúť (úspešne). Rozhodnutia odvolacích súdov, proti ktorým dnes účinná
úprava procesného práva dovolania pripúšťa, sú vymenované v ustanoveniach §§ 420 a 421 CSP (u
dovolaní, ktorých prípustnosť je vyvodzovaná z tzv. zmätočnosti, teda dovolaní podľa § 420 CSP tak,

že ide o rozhodnutia vo veci samej alebo také, ktorými sa konanie končí a v prípadoch dovolaní z
dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, teda dovolaní podľa § 421 CSP tak, že ide zásadne len
o konečné rozhodnutia - buď potvrdzujúce alebo zmeňujúce). Hoci v prejednávanej veci šlo o jeden z
takýchto prípadov a to o namierenie dovolania opretého o úpravu z § 421 ods. 1 písm. b) CSP proti
zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu (v časti primárne dovolaním spochybňovanej), toto samo

osebe prípustnosť a ani dôvodnosť dovolania nezakladalo.

9. Podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

10. Podľa § 422 ods. 1 písm. a) CSP však dovolanie podľa § 421 ods. 1 (rovnakého zákona) nie
je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok
minimálnejmzdy;napríslušenstvosaneprihliadaapodľaodseku2tucitovanéhoustanovenianaurčenie
výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde
prvej inštancie.

11. Dovolací súd konštatuje, že v prejednávanej veci v čase začatia dovolacieho konania (20. marca
2020) jeho predmetom bola (mohla byť) už len časť predmetu konania vymedzeného žalobou,
reprezentovaná sumou prisúdenou žalobkyni odvolacím súdom, teda suma 2.362,92 eura. Výška
minimálnej mzdy v čase začatia konania na súde prvej inštancie (05. marca 2014) bola 352 eur (§

1 písm. a) nariadenia vlády č. 321/2013 Z. z., ktorým sa ustanovuje suma minimálnej mzdy na rok
2014) a odvolací súd rozhodol dovolaním napádaným výrokom rozsudku (pokiaľ šlo o vec samu) o
peňažnom plnení neprevyšujúcom desaťnásobok minimálnej mzdy (2.362,92 eura < 3.520 eur). Z
pohľadu predmetu sporu majúceho byť vyriešeného v dovolacom konaní nejde ani o spor s ochranou
slabšej strany, v ktorom by sa mal uplatniť znížený tzv. majetkový cenzus podľa § 422 ods. 1 písm. b)

CSP (keďže z ustanovení zaradených v druhej hlave tretej časti CSP pod marginálnu rubriku „Spory s
ochranou slabšej strany", t. j. z úpravy spotrebiteľských sporov, antidiskriminačných aj individuálnych
pracovnoprávnych sporov je celkom zrejmé, na koho ochranu slúžia a teda že ním nie je dodávateľ,
diskriminujúci či zamestnávateľ, ale naopak jeho procesný súper). Prípustnosť dovolania žalovanej bola
preto v zmysle § 422 ods. 1 písm. a) CSP vylúčená.

12. Najvyšší súd však aj pre prípad, že by uvedené v predošlom odseku platiť nemalo (vedomý si
toho názoru ústavného súdu, podľa ktorého pri posudzovaní prípustnosti dovolania v zmysle § 421
ods. 1 a § 422 ods. 1 písm. b) CSP niet dôvodu uplatňovať odchylný majetkový cenzus pre slabšiu
a silnejšiu stranu sporu) uvádza, že v tomto prípade bolo treba prisvedčiť žalobkyni, pokiaľ namietala

nepoloženie dovolaním otázok odôvodňujúcich primárne záver o prípustnosti dovolania a sekundárne o
jeho dôvodnosti. Z už dostatočne ustálenej a v tomto aj už jednotnej judikatúry dovolacieho súdu totiž
pri dovolaniach podľa § 421 ods. 1 písm. b) (a inak aj podľa písmena c)) CSP vyplýva nutnosť striktného
rozlišovania medzi podmienkami prípustnosti a dôvodnosti dovolania, čo pri obraznom rozmenení na
drobné a akceptovateľnej miere zjednodušenia možno interpretovať i tak, že prípustným je len dovolanie

opodstatnene tvrdiace stav neriešenia otázky, od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho
súdu (v rozhodovacej praxi súdu dovolacieho) a dôvodným to dovolanie, ktorým sa oponuje riešeniu
otázky ponúkanému odvolacím súdom s tým, že je tu aj iné (dovolateľom preferované) riešenie, ktoré
spravidla predstavuje významový protiklad riešenia zvoleného odvolacím súdom a ktoré nielen podľa
dovolateľa, ale aj podľa dovolacieho súdu treba považovať za správne (kedy takto dovolací súd v spore

dovolateľa a odvolacieho súdu má za to, že pravdu má prvý z nich).

13. V tentoraz prejednávanej veci pritom vecnej prejednateľnosti dovolania nebránilo to, žeby sa
dovolateľkaosformulovanieotázokpodľanejprerozhodnutieodvolaciehosúduvýznamnýchnepokúsila
a rovnako ani to, žeby mal dovolací súd naporúdzi protiargument (t. j. že nastolené otázky vo svojej

rozhodovacej praxi už riešil a aj vyriešil). Tým, čo bolo z pohľadu (ne)možnosti pristúpenia dovolacieho
súdu k hľadaniu odpovedí na položené otázky doslova kľúčovým, bola nutnosť stotožnenia sa so
žalobkyňou v tom, že tu bola ako len akademická povaha prvej z dovolaním nastolených právnychotázok, tak aj len skutkový charakter druhej takejto otázky, z prieskumu správnosti na základe dovolania
podľa § 421 CSP vylúčenej.

14. U otázky týkajúcej sa nástupu účinkov zániku zmluvy o poskytovaní právnej služby advokáta v
dôsledku odvolania splnomocnenia klientom totiž podľa názoru dovolacieho súdu ani nešlo vidieť reálny
stret odpovede ponúkanej dovolaním s tou, ktorú ponúkol odvolací súd. Ohliadajúc na tomto mieste
od možného spochybnenia samotného základu úvahy, podľa ktorej aj v tomto prípade šlo o výskyt
skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia reprezentovanej pôvodne existujúcim a až dodatočne

odpadnutým právnym dôvodom, totiž odvolaciemu súdu nebolo možné pripisovať vyslovenie záveru
nezlučiteľného s odpoveďou dovolateľky, nakoľko samotný záver o dodatočnom odpadnutí pôvodne
existujúceho právneho dôvodu plnenia nejde interpretovať (bez ďalšieho) tak, že sa urobením úkonu
vedúceho k ukončeniu právneho vzťahu takýto právny vzťah zrušuje od počiatku. Takto napokon nebola
koncipovaná ani argumentácia žalobkyne, ktorej podstatou osvojenou si i odvolacím súdom (a naopak
odmietanou žalovanou) bola možnosť ustálenia až v čase zániku právneho vzťahu zastúpenia toho, či

súhrn preddavkov poskytnutých ešte v čase existencie vzťahu sumu celkových záväzkov klienta voči
advokátovi (majúcu vyplynúť z tu neprítomného vyúčtovania, pracujúceho práve s faktorom stabilizácie
v súvislosti s ukončením skoršej dynamiky vzťahu) presiahol, túto naopak ani nedosiahol alebo (zrejme
iba celkom výnimočne) došlo k presnému „trafeniu sa" (k neprítomnosti ako preplatku, tak i nedoplatku)
a či teda mohlo prísť aj k bezdôvodnému obohateniu. Logickým dôsledkom úvahy o nutnosti nazerania

na vzťah právneho zastúpenia v prípadoch druhovo totožných s tým z prejednávanej veci ako na celok
(v protiklade s nepochybne možným, tu však odmietnutým konceptom nazerania na vzťah len ako
na súbor prinajmenšom relatívne izolovaných právnych služieb) pritom bola aj možnosť klienta až po
ukončení vzťahu zastúpenia ako požadovať, aby mu advokátom bolo poskytnuté vyúčtovanie odmeny
a súvisiacich služieb, na ktoré advokátovi vzniklo právo (v uvedenej súvislosti porovnaj okrem čl. IV

zmluvy a § 732 OZ spomínaných odvolacím súdom tiež §§ 4 a 6 advokátskej tarify), tak aj urobiť
si (zvlášť ak vyúčtovania niet) vlastný obraz o tom, či platby poskytnuté počas trvania vzťahu (ako
preddavky na odmenu, tu porovnaj tiež už súdom prvej inštancie zmienené ustanovenie § 24 ods. 1
zákona o advokácii) sú v pomere k sume nárokovateľnej advokátom v pomere preplatku, nedoplatku
alebo rovnosti a v prvom za takýchto prípadov tiež od advokáta žiadať, aby preplatok vrátil.

15. Práve to v spojení so zotrvávaním žalovanej na odvolacím súdom neprijatom modeli izolovaných
právnych služieb ako základu pre rovnako odmietnuté posudzovanie samostatného behu premlčacích
dôb ohľadne každého jedného plnenia žalobkyne žalovanej a (do tretice) i v spojení s nenastolením
(dovolaním) inej právnej otázky (času započatia plynutia premlčania práva na čo i len čiastočné vrátenie

preddavkov na právne služby) spôsobovalo, že akýkoľvek spôsob vyriešenia prvej dovolaním položenej
otázky by nemohol mať za následok rozhodnutie priaznivejšie pre dovolateľku, nakoľko predmetom
sporu tu nebola požiadavka žalobkyne na vrátenie všetkých žalovanej poskytnutých platieb, ale len
tej časti, v ktorej ich súhrn prevyšoval to, na čo žalovanej vznikol (opäť sa žiada zdôrazniť, že v čase
existencie vzťahu, ukončeného až ku dňu odvolania splnomocnenia) nárok a základom argumentácie

žalovanej,podržanejsiajvštádiudovolaciehokonania,nebolonamietanieneexistencieprávažalobkyne
ako takého, ale „len" jeho premlčanie.

16. Aj pri druhej dovolaním položenej otázke bolo potom treba súhlasiť so žalobkyňou, že tu šlo o
výsostne skutkovú otázku existencie právneho vzťahu žalobkyne a žalovanej a to konkrétne v podobe

(ne)prítomnosti vecnej (tzv. aktívnej) legitimácie žalobkyne vo väzbe na okolnosti prípadu v tejto veci,
ktorých súčasťou bolo (o. i.) skúmanie (za pomoci osobitného procesného postupu na to určeného,
ktorým je dokazovanie), či tretia osoba stojaca mimo okruh strán sporu a poskytujúca žalovanej
časť sumy požadovanej žalobou mala vlastný právny dôvod tak urobiť (tu rozumej plniť za seba a
nie za žalobkyňu). Tu nielenže spôsob položenia otázky znemožňoval jej zodpovedanie vo forme

univerzálneho pravidla uplatniteľného na všetky podobné prípady (práve pre existenciu špecifických
okolností vlastných tentoraz prejednávanej veci, nie však nutne aj každej inej, hoc aj inak obdobnej veci),
ale jej opätovné nastoľovanie (naposledy dovolaním) bolo svedectvom praktickej neochoty dovolateľky
prijať vyhodnotenie dôkaznej situácie odvolacím súdom.

17. Záverom dovolací súd na okraj (a pre úplnosť) poznamenáva, že dovolanie proti výroku rozhodnutia
odvolacieho súdu o trovách konania nie je prípustné podľa § 420 CSP (viď R 73/2018), ale ani podľa §
421 ods. 1 CSP (lebo ho vylučuje § 421 ods. 2 CSP v spojení s § 357 písm. m) CSP).18. So zreteľom na práve uvedené najvyšší súd preto procesne neprípustné dovolanie žalovanej podľa
§ 447 písm. c) CSP odmietol.

19. Rozhodnutie o trovách dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá
CSP).

20. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.