Rozsudok – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. november 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14CoPr/6/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1320206254
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1320206254.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a členov senátu

JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Michaely Krajčovej, v spore žalobcu: T. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom
N. XXX/XX, XXXX J., U., zast. advokátskou kanceláriou Kinstellar, s. r. o., Hviezdoslavovo nám. č. 13,
Bratislava, IČO: 35 873 833, proti žalovanému: EUROPERSONAL & FABRIKA s. r. o., Mlynské Nivy 70,
821 05 Bratislava, IČO: 44 972 911, zastúpenému: JUDr. Julián Lapšanský, advokátska kancelária, spol.
s r. o., Zelinárska 8, 821 08 Bratislava, IČO: 45 941 815, o určenie neplatnosti skončenia pracovného
pomeru a náhradu mzdy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava III
zo 17. augusta 2022, č. k. 44Cpr/16/2020- 144, teraz vec vedená na Mestskom súde Bratislava IV pod

sp. zn. B3-44Cpr/16/2020, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým súd prvej inštancie
zamietol návrh na prerušenie konania a v napadnutom výroku, ktorým žalovanému uložil povinnosť
uhradiť žalobcovi náhradu mzdy 4.446,34 Eur brutto s 5 % úrokom z omeškania zo sumy 504,- Eur od
21.04.2020 do zaplatenia, zo sumy 1.095,71 Eur od 21.05.2020 do zaplatenia, zo sumy 1.095,71 Eur
od 21.06.2020 do zaplatenia, zo sumy 1.095,71 Eur od 21.07.2020 do zaplatenia, zo sumy 655,21 Eur
od 21.08.2020 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, p o t v r d z u j e.

Krajský súd v Bratislave rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým určil, že skončenie
pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou medzi žalobcom a žalovaným zo dňa 08.07.2019
na základe oznámenia žalovaného zo dňa 17.03.2020 je neplatné, m e n í tak, že žalobu v tejto časti
z a m i e t a.

Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Bývalý Okresný súd Bratislava III (teraz Mestský súd Bratislava IV) rozsudkom zo dňa 17.08.2022,

č. k.: 44Cpr/16/2020-144 návrh na prerušenie konania zamietol (výrok I.), konanie v časti o zaplatenie
náhrady mzdy vo výške 819,48 Eur brutto s príslušenstvom zastavil (výrok II.). Ďalej súd prvej inštancie
určil, že skončenie pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou uzavretou medzi žalobcom a
žalovaným dňa 08.07.2019 na základe oznámenia žalovaného zo dňa 17.03.2020 je neplatné (výrok
III.), a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi z titulu náhrady mzdy 4.446,34 Eur brutto s 5 %
úrokom z omeškania zo sumy 504,- Eur od 21.04.2020 do zaplatenia, zo sumy 1.095,71 Eur od
21.05. 2020 do zaplatenia, zo sumy 1.095,71 Eur od 21.06.2020 do zaplatenia, zo sumy 1.095,71 Eur

od 21.07.2020 do zaplatenia, zo sumy 655,21 Eur od 21.08.2020 do zaplatenia, všetko do troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku (výrok IV.), a žalobcovi proti žalovanému priznal nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 68 % (výrok V.).2. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca ako zamestnanec a žalovaný
ako agentúra dočasného zamestnávania dňa 08.07.2019 uzatvorili písomnú pracovnú zmluvu a dohodu
o dočasnom pridelení zamestnanca v znení jej dodatkov. Podľa článku III. bod 3.2.bol pracovný

pomer uzavretý na dobu určitú do 18.07.2020. V článku III. pracovnej zmluvy sa zmluvné strany
v súlade s ustanovením § 1 ods. 4 Zákonníka práce v spojení s § 36 ods. 2
Občianskeho zákonníka dohodli na rozväzovacej podmienke trvania pracovného pomeru k dátumu
uvedenému v oznámení užívateľského zamestnávateľa. Splnením rozväzovacej podmienky (t. j. dňom
uvedeným v oznámení užívateľského zamestnávateľa) pracovný pomer zanikne k dátumu uvedenému

v oznámení užívateľského zamestnávateľa. Pracovná zmluva obsahovala aj článok XIV., kde v odseku
14.1 bolo uvedené, že pracovný pomer založený touto pracovnou zmluvou možno skončiť v súlade
a za podmienok uvedených v § 59 a nasl. Zákonníka práce. V odseku 14.5. bolo uvedené, akým
spôsobomazaakýchpodmienokmôžeužívateľskýzamestnávateľazamestnanecjednostranneukončiť
dočasné pridelenie. Listom zo dňa 17.03.2020 žalovaný oznámil žalobcovi, že na základe rozhodnutia
užívateľského zamestnávateľa sa dňom 17.03.2020 končí jeho pridelenie k užívateľskému

zamestnávateľovi,atýmdošloajkuskončeniujehopracovnéhopomeruzaloženéhopracovnouzmluvou
a dohodou o dočasnom pridelení zamestnanca. Listom zo dňa 06.04.2020 žalobca oznámil žalovanému,
že trvá na ďalšom zamestnávaní.

3.Žalovanýžiadalžalobuvcelomrozsahuzamietnuť. Pracovnýpomermedzinímažalobcomvznikolna

základe pracovnej zmluvy zo dňa 08.07.2019, na základe ktorej bol žalobca dočasne pridelený na výkon
práce k užívateľskému zamestnávateľovi DHL Exel Slovakia s. r. o., k pracovnej zmluve boli prijaté dva
dodatky.Pracovnýpomerbolvzmyslečl.III,bod3.2.pracovnejzmluvyajejdodatkovdohodnutýnadobu
určitú do 18.07.2020. Súčasne sa so žalobcom dohodli na rozväzovacej podmienke trvania pracovného
pomeru k dátumu uvedenému v oznámení užívateľského zamestnávateľa. Splnením rozväzovacej

podmienky, t. j. dňom uvedeným v oznámení užívateľského zamestnávateľa o ukončení objednávky
dočasného pridelenia zamestnanca, pracovný pomer zanikne. Užívateľský zamestnávateľ s účinnosťou
od 17.03.2020 ukončil objednávku na výkon práce žalobcu, čím došlo k naplneniu rozväzovacej
podmienkypodľacitovanéhočlánkupracovnejzmluvy,atedakuskončeniupracovnéhopomeružalobcu.
Poukázal v tejto súvislosti na ust. § 1 ods. 4 Zákonníka práce a § 36 ods. 1 a 2 Občianskeho

zákonníka. Právnu úpravu odkladacích a rozväzovacích podmienok tak, ako je obsiahnutá v ustanovení
§ 36 Občianskeho zákonníka možno aplikovať aj na oblasť pracovnoprávnych vzťahov, keďže Zákonník
práce neobsahuje v tomto smere žiadnu úpravu a ani neobsahuje výslovný zákaz aplikácie ustanovenia
§ 36 Občianskeho zákonníka na pracovnoprávne vzťahy. Ďalej uviedol, že pokiaľ ide o náhradu mzdy,
v zmysle § 79 Zákonníka práce ju možno priznať len v prípade neplatného skončenia pracovného

pomeru výpoveďou, okamžitým skončením pracovaného pomeru alebo skončením pracovného pomeru
v skúšobnej dobe. V tomto prípade sa žalobca domáha určenia, že k skončeniu pracovného pomeru
nedošlo, čo znamená, že takto uplatnený nárok nezakladá nárok žalobcu na náhradu mzdy podľa § 79
ods. 1 Zákonníka práce, pretože absentuje jeden zo základných predpokladov jeho vzniku a to spôsob
skončenia pracovného pomeru. Okrem toho namietal aj nesprávny výpočet priemerného zárobku.

4. Podaním zo dňa 04.04.2022 žalovaný navrhol prerušenie konania v zmysle § 164 CSP až do
právoplatného rozhodnutia dovolacieho súdu v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod
sp. zn.: 19Cpr/13/2020 v spojení s konaním vedeným na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn.:
10CoPr/2/2021. Prerušenie konania je odôvodnené potrebou vyčkania rozhodnutia NS SR o otázke,

ktorá má podstatný význam pre rozhodnutie súdu v prebiehajúcom konaní a to prípustnosť dojednania
rozväzovacej podmienky v pracovnej zmluve medzi zamestnancom a zamestnávateľom ako doby
trvania pracovného pomeru zamestnanca.

5. Po právnej stránke súd prvej inštancie vec posúdil podľa § 1 ods. 4, § 48 ods. 9, § 58 ods. 1, ods.

4, ods. 5, ods. 6, ods. 13, § 59 ods. 1, ods. 3, ods. 5, § 71 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 77, § 79 ods. 1, §
134 ods. 1, ods. 2, ods. 4 Zákonníka práce, § 36 ods. 1, ods. 2, § 39, § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho
zákonníka, § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z..

6. Na základe vykonaného dokazovania, s poukazom na citované zákonné ustanovenia, dospel súd

prvej inštancie k záveru, že žaloba je dôvodná.

7. Súd prvej inštancie uviedol, že medzi stranami sporu je sporná skutočnosť, či Oznámením o skončení
pracovného pomeru na dobu určitú zo dňa 17.03.2020, došlo k platnémuskončeniupracovnéhopomeružalobcuužalovaného,keďpracovnýpomerboldohodnutýnadobuurčitú
vymedzenú konkrétnym dátumom do 31.12.2019 (čl. III., 3.2. pracovnej zmluvy). V tejto súvislosti bolo
tedasporným,čibolomožnéplatneskončiťpracovnýpomervzmysledohodyorozväzovacejpodmienke

trvania pracovného pomeru vymedzenej v článku III, bod 3.3 pracovnej zmluvy „k dátumu uvedenému
v oznámení užívateľského zamestnávateľa,“ a to v nadväznosti na dohodu zmluvných strán o skončení
dočasného pridelenia, na základe jednostranného ukončenia dočasného pridelenia zamestnanca zo
strany užívateľského zamestnávateľa pred uplynutím dojednanej doby dočasného pridelenia v prípade,
že užívateľský zamestnávateľ ukončí objednávku na výkon prác - článok XIII., bod 13.5. pracovnej

zmluvy. Z uvedeného bodu pracovnej zmluvy vyplýva, že strany sa mali dohodnúť na rozväzovacej
podmienke trvania pracovného pomeru, avšak z formulácie tohto bodu nie je zrejmé, čo ňou malo byť
(aká právna udalosť alebo skutočnosť). Pokiaľ touto podmienkou má byť deň, ktorý uvedie užívateľský
zamestnávateľ v svojom oznámení, je zrejmé, že nejde o podmienku, ale o neprípustnú dohodu,
umožňujúcu užívateľskému zamestnávateľovi svojvoľne určiť dátum, kedy má zaniknúť pracovný pomer
prideleného zamestnanca. Je na zváženie, či takéto dojednanie doby trvania pracovného pomeru

nespôsobuje v konečnom dôsledku neurčitosť dohodnutej doby trvania pracovného pomeru do tej miery,
že pracovný pomer možno považovať v zmysle § 48 ods. 1 ZP za dohodnutý na neurčitý čas, alebo je
potrebné považovať v tejto časti (čl. III, ods. 3.3) predmetnú pracovnú zmluvu za absolútne neplatnú.
Podmienka podľa Občianskeho zákonníka sa môže stať obsahom právnych úkonov aj v rámci
pracovnoprávnych vzťahov, ich použitie sa nedá vylúčiť. Vo vzťahu ku skončeniu pracovného pomeru

je však podmienka dohodnutá stranami v článku III. pracovnej zmluvy neplatným právnym úkonom
pre rozpor s kogentnými ustanoveniami Zákonníka práce o skončení pracovného pomeru, resp. pre
obchádzanie § 58 ods. 5 Zákonníka práce.
V posudzovanej veci je potrebné rozlišovať medzi dvoma právnymi inštitútmi a ich realizáciou, t. j.
trvanie pracovného pomeru na určitú dobu a trvanie a ukončenie dočasného pridelenia zamestnanca,

keď v danom prípade bol pracovný pomer žalobcu síce dohodnutý na konkrétnu určitú dobu, ale v
dohode o dočasnom pridelení bola súčasne dohodnutá aj možnosť predčasného skončenia dočasného
pridelenia, čím sa následne končí aj pracovný pomer. Možnosť predčasného ukončenia je formulovaná
tak, že dočasné pridelenie sa končí okamihom, kedy agentúra oznámi zamestnancovi, že užívateľský
zamestnávateľ nepotrebuje výkon jeho práce. Možnosť takto sa dohodnúť na predčasnom skončení

vyplýva priamo z § 58 ods. 8 Zákonníka práce, podľa ktorého sa dočasné pridelenie končí uplynutím
času, na ktorý sa dohodlo, pred uplynutím tohto času možno skončiť pridelenie dohodou účastníkov
pracovného pomeru alebo jednostranným skončením na základe dohodnutých podmienok.
Pracovný pomer dohodnutý od určeného dňa do skončenia výkonu prác u užívateľského
zamestnávateľa nemožno považovať za požadovanú objektívnu skutočnosť, ktorá je spôsobilá vyvolať

skončenie pracovného pomeru na určitú dobu so zamestnancom a ani s ním predčasne ukončiť dočasné
pridelenie.
Podľa právnej úpravu účinnej od 01.03.2015 podľa § 58 ods. 5 posledná veta pred bodkočiarkou
Zákonníka práce (zákon č. 14/2015 Z.z.), agentúra dočasného zamestnávania (t. j. žalovaný), ktorá
uzatvára so zamestnancom pracovný pomer na určitú dobu, určí dobu trvania tohto pracovného pomeru

dátumom jeho skončenia (nejedná sa o prípad podľa § 48 ods. 4 písm. a) ZP, na ktorý sa táto požiadavka
nevzťahuje). Uvedená právna úprava priamo požaduje, aby v danom konkrétnom prípade bola určitá
doba trvania pracovného pomeru vymedzená v pracovnej zmluve konkrétnym dátumom jeho skončenia,
tzn. že vylučuje vymedzenie určitej doby iným spôsobom (inou objektívne urči teľnou skutočnosťou).
Základnou charakteristikou pracovného pomeru na dobu určitú je, že sa končí právnou udalosťou,

ktorou je uplynutie písomne dojednanej doby bez toho, aby zamestnávateľ uplatnil niektorý z taxatívne
uvedených spôsobov, hoci ešte pred uplynutím tejto dojednanej doby možno pracovný pomer skončiť
všetkými spôsobmi predpokladanými Zákonníkom práce. Pre platné dojednanie tento určitej doby je
nevyhnutné, aby bola vymedzená spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, kedy sa pracovný
pomer skončí. V zmysle doložky 311 Smernice Rady 1999/70/ES o rámcovej dohode o práci na dobu

určitú, záväznej pre Slovenskú republiku, je vo vzťahu k dobe trvania pracovného pomeru, takouto
objektívne určiteľnou skutočnosťou, priamy časový údaj, splnenie určitej úlohy alebo určitá udalosť, u
ktorej je isté, že nastane, nakoľko práve takéto objektívne, určité a nezameniteľné vymedzenie doby
trvania pracovného pomeru odlišuje pracovný pomer na určitú dobu, od pracovného pomeru na neurčitý
čas.

Na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že účastníci
pracovnoprávneho vzťahu dohodli trvanie pracovného pomeru na dobu určitú vymedzením konkrétneho
časového údaju, a to „do 31.12.2019“ (čl. III, ods. 3.2.). Následné dojednanie podľa ods. 3.3 o
„rozväzovacej podmienke trvania pracovného pomeru k dátumu uvedenému v oznámení užívateľskéhozamestnávateľa“, možno z hľadiska požiadavky ustanovení pracovnoprávnych predpisov (ako aj
predpisov občianskeho práva podľa § 36 OZ) považovať za neplatné, nakoľko okrem toho, že určuje
inú dobu trvania pracovného pomeru ako predchádzajúci odsek, vymedzuje ju spôsobom, z ktorého na

jednej strane vôbec nevyplýva, kedy nastane konkrétna objektívne určiteľná skutočnosť ohraničujúca
dobu trvania pracovného pomeru, a na strane druhej ani nevymedzuje žiadnu podmienku, ktorú nazýva
rozväzovacou.
Vzhľadom na subsidiárnu pôsobnosť Občianskeho zákonníka v zmysle § 1 ods. 4 ZP, súd prvej inštancie
považoval v tejto časti pracovnej zmluvy dojednanie účastníkov pracovnoprávneho vzťahu (čl. III ods.

3.3) za absolútne neplatné podľa § 37 ods. 1 a § 41 OZ v spojení s § 15 ZP, a to pre absenciu vymedzenia
podmienky a celkovú neurčitosť a nezrozumiteľnosť uvedeného bodu Pracovnej zmluvy z 01.07.2019.
Žalobou uplatnený nárok súd prvej inštancie subsumoval pod § 137 písm. d) CSP v spojení s § 77
Zákonníka práce a určil, že skončenie pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou medzi
žalobcom a žalovaným zo dňa 08.07.2019 na základe jeho oznámenia zo dňa 17.03.2020 je neplatné
(výrok č. III rozsudku), napriek tomu, že žalobca žiadal určenie, žek skončeniu pracovného pomeru

nedošlo, nakoľko petitom požadované určenie by z dôvodu zmluvne dohodnutého uzavretia pracovného
pomeru na dobu určitú do 18.07.2020 nemalo právne opodstatnenie.

8. Písomným podaním zo dňa 26.02.2021 žalobca, v záujme zachovania hospodárnosti konania,
výpočet žalovaného na náhradu mzdy nesporoval a stotožnil sa s ním, a na pojednávaní dňa 18.07.2022

uviedol, že toto podanie možno považovať za čiastočné späťvzatie žaloby v časti o zaplatenie
819,48 Eur príslušenstvom.
S poukazom na ust. § 144, § 145 ods. 2 a § 146 ods. 1 CSP súd prvej inštancie, vzhľadom na dispozitívny
úkonžalobcu,ktorýmvzalžalobuspäťvčastiozaplatenie819,48Euristinyspríslušenstvom,opodanom
návrhu rozhodol v rozhodnutí vo veci samej tak, že konanie o tomto nároku zastavil (výrok II.). V tomto

prípade nebol potrebný súhlas žalovaného so späťvzatím, nakoľko k späťvzatiu žaloby došlo skôr, než
sa začalo pojednávanie.

9. Žalobca dňa 17.03.2020 oznámil žalovanému, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával.
Dôsledkom rozhodnutia súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru je, že pracovný pomer

žalobcu dňa 17.03.2020 neskončil a žalovaný je povinný podľa cit § 79 Zákonníka práce poskytnúť
žalobcovi náhradu mzdy do času, kedy mu umožní pokračovať v práci alebo do skončenia
pracovného pomeru uplynutím dohodnutej doby, teda v prejednávanej veci do 18.07.2020
(dodatok k pracovnej zmluve a dohode o dočasnom pridelení zamestnanca zo dňa 01.01.2020 ).
Zo mzdového listu za 4. štvrťrok 2019 súd prvej inštancie zistil, že výška priemernej hrubej mzdy žalobcu

bola vo výške 1.095,71 Eur. Uvedená výška priemerného mesačného zárobku nebola medzi stranami
sporná. Náhrada mzdy bola žalobcovi priznaná odo dňa 18.03.2020 do 18.07.2020, tak ako si ju žalobca
uplatnil.
Súd prvej inštancie, zhodne s právnym názorom žalobcu, má za to, že žalobcovi by patrila prisúdená
náhrada mzdy aj v prípade, ak by oznámenie žalovaného nebolo posúdené ako úkon smerujúci k

skončeniu pracovného pomeru. V takom prípade by žalobcovi patrila rovnaká náhrada, avšak len z
iného právneho dôvodu - pre prekážky v práci na strane zamestnávateľa v zmysle § 142 ods. 1 a
3 Zákonníka práce.

10.Žalobcasiuplatnilajúrokyzomeškaniaznáhradymzdypodľa§3nar.vládyč.87/1995Z.z.vovýške

5 % ročne z jednotlivých mesačných náhrad odo dňa nasledujúceho po uplynutí výplatného termínu,
ktorým bol u žalovaného 20. deň v mesiaci.
Povinnosť zamestnávateľa poskytnúť náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru a s
týmsúvisiacasplatnosťtejtonáhradynevznikáažsúdnymrozhodnutím,alevyplývazoZákonníkapráce.
K omeškaniu na strane zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného

pomeru dochádza u jednotlivých náhrad miezd za ten ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala
splatnosť, a nie až právoplatnosťou rozsudku o vyslovení neplatnosti skončenia pracovného pomeru
(uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo 246/2010, uznesenie NS SR sp. zn. 4 Cdo 159/2008, uznesenie NS SR
sp. zn. 1 Cdo 116/2008, rozsudky Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 9CoPr/6/2017 zo dňa 15.11.2018,
7CoPr 7/2020 z 24.02.2021).

Vzhľadom na uvedenú rozhodovaciu prax súdov, súd prvej inštancie považoval nárok žalobcu na úrok z
omeškaniazuplatnenejnáhradymzdyzadôvodný.Podľa§3ods.1NariadeniavládySRč.87/1995Z.z.,
výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej
centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.11. Podaním zo dňa 04.04.2022 žalovaný navrhol prerušenie konania v zmysle § 164 CSP až do
právoplatného rozhodnutia dovolacieho súdu v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod

sp. zn. 19Cpr/13/2020 v spojení s konaním vedeným na Krajskom súde v Bratislave pod sp.
zn. 10CoPr/2/2021 o otázke prípustnosti dojednania rozväzovacej podmienky v pracovnej zmluve medzi
zamestnancom a zamestnávateľom ako doby trvania pracovného pomeru zamestnanca.
Súd prvej inštancie s poukazom na ust. § 162 ods. 3 a § 164 CSP dospel k záveru, že v tomto prípade
dovolacie konanie t. j. konanie o mimoriadnom opravnom prostriedku, nepredstavuje súdne konanie v

zmysle § 164 CSP a súd v tomto konaní si môže uvedenú otázku vyriešiť ako predbežnú, a preto návrh
žalovaného na prerušenie konania zamietol (výrok I.).

12. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP. Pomer
úspechu strán sporu súd prvej inštancie určil porovnaním žalobného petitu a výroku rozsudku, ktorým vo
veci rozhodol. V tomto konaní sa žalobca domáhal zaplatenia 5.265,82 Eur (100 %), žalobca procesne

zavinil zastavenie konania v časti o zaplatenie 819,48 Eur (16 %), žalobca bol teda úspešný v
rozsahu 84 %, žalovaný bola úspešný v rozsahu 16 %. Po odpočítaní úspechu žalovaného od úspechu
žalobcu (84 % - 16 % = 40 %), celkový úspech žalobcu predstavuje 68 %.

13. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, a to proti výrokom

I., III., IV. a V. rozsudku podľa ustanovenia § 355 a nasl. CSP z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP) a súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP).

14. Súd prvej inštancie vyhovel žalobe vo výroku III. z dôvodu, že považoval rozväzovaciu podmienku
dohodnutú v pracovnej zmluve a dohode o dočasnom pridelení zamestnanca zo dňa 08.07.2019 za
neplatnúprerozporskogentnýmiustanoveniamiZákonníkapráceoskončenípracovnéhopomeru,resp.
pre obchádzanie ustanovenia § 58 ods. 5 Zákonníka práce (bod 44 rozsudku). Žalovaný k uvedenej
námietke súdu prvej inštancie uvádza, že sa v spornom prípade nejednalo o dohodnutie spôsobu

skončenia pracovného pomeru, ale o vymedzenie trvania pracovného pomeru. Žalovaný preto opätovne
poukazuje na skutočnosť, že pracovný pomer so žalobcom bol v zmysle článku III. ods. 3.2. Pracovnej
zmluvy dohodnutý na dobu určitú, a to do 18.07.2020. Súčasne sa žalovaný so žalobcom v článku III.
ods. 3.3. Pracovnej zmluvy dohodli na rozväzovacej podmienke trvania pracovného pomeru k dátumu
uvedenému v oznámení užívateľského zamestnávateľa.

Užívateľskýzamestnávateľsúčinnosťoukudňu17.03.2020ukončilobjednávkunavýkonprácežalobcu,
čím došlo k naplneniu rozväzovacej podmienky podľa článku III. ods. 3.3 Pracovnej zmluvy, a teda aj
k skončeniu pracovného pomeru žalobcu. Splnením rozväzovacej podmienky, t. j. dňom uvedeným v
oznámení užívateľského zamestnávateľa pracovný pomer žalobcu zanikol uplynutím doby určitej, teda
sa nejednalo o nový dôvod alebo spôsob skončenia pracovného pomeru nad rámec Zákonníka práce.

Ako uvádza odborná literatúra (Barancová H. - Zákonník práce, Komentár. 4. vydanie. Bratislava : C.H.
Beck 2015, str. 115) použitie Občianskeho zákonníka v jeho prvej časti treba
využiť v prípadoch, ak osobitná úprava Zákonníka práce v jeho prvej časti celkom chýba alebo
ju Zákonník práce neupravuje komplexne. Takýmto prípadom je aj právna úprava právnych úkonov, kedy
Zákonník práce v ustanoveniach § 15 a § 16 upravuje iba niektoré vybrané osobitosti právnych úkonov

oproti komplexnej právnej úprave právnych úkonov obsiahnutej v Občianskom zákonníku. Zákonník
prácetaktoneobsahujekomplexnúprávnuúpravuprávnychúkonovvoblastipracovnoprávnychvzťahov
(napr. neupravuje definíciu právneho úkonu, náležitosti právneho úkonu, vznik a uzatváranie zmlúv,
neplatnosť právnych úkonov), a preto je potrebné na tieto spoločenské vzťahy spadajúce do oblasti
pracovného práva aplikovať aj ustanovenia Občianskeho zákonníka, ako to uvádza vyššie citovaná

literatúra.
Vychádzajúc z uvedených záverov možno právnu úpravu odkladacích a rozväzovacích podmienok tak,
ako je obsiahnutá v ustanovení § 36 Občianskeho zákonníka, aplikovať aj na oblasť pracovnoprávnych
vzťahov, keďže Zákonník práce neobsahuje v tomto smere žiadnu osobitnú úpravu a ani neobsahuje
výslovný zákaz aplikácie ustanovenia § 36 Občianskeho zákonníka na pracovnoprávne vzťahy.

V bode 51 rozsudku súd prvej inštancie konštatuje, že vyhodnotil oznámenie žalovaného o skončení
pracovného pomeru na dobu určitú zo dňa 17.03.2020 ako úkon, ktorým došlo k skončeniu pracovného
pomeru a výrokom III. určil jeho neplatnosť podľa § 77 Zákonníka práce. Súd prvej inštancie sa tak
odchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe súdov v oblasti pracovnoprávnych sporov.Žalovaný v priebehu konania poukazoval na skutočnosť, že žalobou o určenie neplatnosti skončenia
pracovného pomeru sa možno podľa ustanovenia § 77 Zákonníka práce domáhať jedine v prípade
skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo

skončením dohodou. Jedná sa o taxatívny výpočet spôsobov skončenia pracovného pomeru, medzi
ktorými sa skončenie pracovného pomeru dohodnutého na dobu určitú nenachádza a tento výpočet
nemožno rozšíriť ani extenzívnym výkladom.
Otázka vzťahu žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a žaloby o určenie, že
pracovný pomer trvá, že pracovný pomer trvá je rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, (konkrétne možno odkázať na rozsudok sp. zn. 1Cdo193/2005, ktorý bol aj publikovaný v
časopise Zo súdnej praxe 53/2007), riešená tak, že pokiaľ ku skončeniu pracovného pomeru malo
dôjsť iným spôsobom než uvedeným v § 59 ods. 1 Zákonníka práce, neprichádza do úvahy aplikácia
ustanovenia § 77 Zákonníka práce, a preto sa účastník môže domáhať určenia existencie pracovného
pomeru všeobecnou žalobou podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (v súčasnosti § 137
písm. c) CSP). Závery tohto rozhodnutia možno plne vztiahnuť aj na posudzovaný sporný prípad.

Súd prvej inštancie sa však odchýlil aj od rozhodovacej praxe Krajského súdu Bratislava (viď napr.
rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/2009 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava
I. sp. zn. 25C/209/2008 alebo rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 14Co 128/2006 v spojení s
rozsudkom Okresného súdu Bratislava I., sp. zn. 27C 185/2006); v rozpore so zákonným ustanovením §
77 Zákonníka práce a citovanou judikatúrou subsumoval právnu ochranu zamestnanca pod ustanovenie

§ 77 Zákonníka práce (bod 51 rozsudku).
Žalovaný preto navrhuje, aby bol z horeuvedených dôvodov výrok III. rozsudku zmenený tak, že žaloba
bude v tejto časti zamietnutá.
Žalovaný tiež namieta skutočnosť, že rozsudok nie je riadne odôvodnený. Povinnosť súdu dostatočne
odôvodniť svoje rozhodnutie vyplýva zo základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

Ústavy SR. Vnútorná rozporuplnosť je viditeľná napríklad aj z bodu 50 rozsudku, kde súd prvej inštancie
uvádza, že dojednanie rozväzovacej podmienky trvania pracovného pomeru je absolútne neplatné v
zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Napriek tomu vo výroku III. rozsudku posudzuje neplatnosť
podľa ustanovenia § 77 Zákonníka práce, a teda ako neplatnosť relatívnu.
Súd prvej inštancie ďalej vylučuje vymedzenie určitej doby trvania pracovného pomeru pomocou

rozväzovacej podmienky, no odôvodnenie rozsudku tomu odporuje. Napríklad v bode 48 rozsudku
uvádza, že doba určitá v pracovnej zmluve musí byť vymedzená objektívne určiteľnou skutočnosťou,
priamym časovým údajom, splnením určitej úlohy alebo určitou udalosťou, u ktorej je isté, že nastane.
Uvedené predpoklady sú v prípade dojednanej rozväzovacej podmienky splnené, no súd ju napriek tomu
vyhlásil za neplatnú.

V bode 49 rozsudku súd prvej inštancie ako dôvod neplatnosti rozväzovacej podmienky trvania
pracovného pomeru uvádza, že zo spôsobu dojednania rozväzovacej podmienky nevyplýva, kedy
nastane konkrétna objektívne určiteľná skutočnosť ohraničujúca dobu trvania pracovného pomeru a
že nevymedzuje žiadnu podmienku, ktorú nazýva rozväzovacou. Žalovaný uvádza, že to je práve
podstatou právneho inštitútu podmienky, ktorá podmieňuje záväzok vznikom neistej budúcej udalosti.

Rozväzovacia podmienka je v pracovnej zmluve vymedzená dostatočne určito, a to oznámením
užívateľského zamestnávateľa. Na základe uvedeného je odôvodnenie rozsudku nedostatočné a
rozporné.
Žalovaný napokon namieta nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, kedy tento vo výroku
I. rozsudku návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol, čím sa tak odklonil od uznesenia

Okresného súdu Bratislava III zo dňa 04.03.2022 o prerušení skutkovo a právne identického konania
vedeného pod sp. zn. 12Cpr/14/2020. Uvedené vyvoláva stav právnej neistoty žalovaného, nakoľko ten
istý súd v rovnakých prípadoch rozhodol rozdielne, bez náležitého odôvodnenia tohto odklonu.
S poukazom na vyššie uvádzané odvolacie dôvody, žalovaný namieta aj priznanie náhrady mzdy
žalobcovi a priznanie nároku na náhradu trov konania. Keďže výroky o týchto nárokoch sú závislé od

výroku III. rozsudku, navrhuje, aby aj výroky IV. a V. rozsudku boli odvolacím súdom zrušené a žaloba
v tejto časti zamietnutá.
Žalovanýnavrhuje,abyodvolacísúdrozsudokvodvolanímnapadnutýchvýrokochIII.aIV.zrušilazmenil
tak, že žalobu v tejto časti zamietne. Vo vzťahu k výroku I. rozsudku navrhuje rozsudok zrušiť a zmeniť
tak, že sa konanie prerušuje až do právoplatného rozhodnutia dovolacieho súdu v konaní vedenom na

Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 19Cpr/13/2020 v spojení s konaním vedenom na Krajskom
súde v Bratislave pod sp. zn. 10CoPr/2/2021. Vo vzťahu k výroku V. rozsudku navrhuje rozsudok zrušiť
a zmeniť tak, že žalovanému prizná náhradu trov konania vo výške 100 %. Žalovaný si uplatňuje trovy
odvolacieho konania v rozsahu 100 %.15. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že sa nestotožňuje s
argumentáciou žalovaného v odvolaní, v ktorej tvrdí, že pri dojednaní rozväzovacej podmienky trvania

pracovného pomeru, ide o vymedzenie pracovného pomeru na dobu určitú, a to okrem iného aj s
ohľadom na požiadavku § 58 ods. 5 Zákonníka práce, ktorý výslovne určuje, že agentúra dočasného
zamestnávania, ktorá uzatvára so zamestnancom pracovný pomer na určitú dobu, určí dobu trvania
tohto pracovného pomeru dátumom jeho skončenia, s výnimkou dočasného pridelenia z dôvodov
podľa § 48 ods. 4 písm. a) Zákonníka práce. Uvedenú požiadavku zakotvila do Zákonníka práce novela

účinná od 01.03.2015, v zmysle ktorej je agentúra dočasného zamestnávania povinná určiť dobu trvania
pracovného pomeru užívateľského zamestnanca dátumom jeho skončenia, a ktorá priamo požaduje,
aby v konkrétnom prípade bola určitá doba trvania pracovného pomeru vymedzená v
pracovnej zmluve konkrétnym dátumom jeho skončenia. Uvedené uvádza aj súd prvej inštancie v bode
47 rozsudku, na ktorý žalobca odkazuje. Výnimku z vyššie uvedenej požiadavky predstavuje dojednanie
skončenia pracovného pomeru na dobu určitú objektívnou skutočnosťou, o ktorej sa vie, že nastane,

avšak nie je vopred známe kedy, kde súd v bode 48 rozsudku odkazuje na doložku 311 Smernice Rady
1999/70/ES o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, ktorá je pre Slovenskú republiku záväzná, a
podľa ktorej je vo vzťahu k dobe trvania pracovného pomeru objektívne určiteľnou skutočnosťou priamy
časový údaj, splnenie určitej úlohy alebo určitá udalosť, u ktorej je isté, že nastane, nakoľko práve takéto
objektívne, určité a nezameniteľné vymedzenie doby trvania pracovného pomeru odlišuje pracovný

pomer na určitú dobu, od pracovného pomeru na neurčitý čas. S odôvodnením súdu v tomto bode sa
žalobca stotožňuje.
Polemika žalovaného o tom, či je podľa právnej teórie možné v zmysle ustanovenia § 1 ods. 4 Zákonníka
práce subsidiárne použiť na pracovnoprávne vzťahy prvú časť Občianskeho zákonníka (upravujúcu
podmienky v právnych vzťahoch), je pre odvolacie konanie bezpredmetná, keďže údajná rozväzovacia

podmienka, ktorá mala byť medzi zmluvnými stranami dojednaná v čl. 3.3 Pracovnej zmluvy, je pre jej
neurčitosť a nezrozumiteľnosť absolútne neplatná.
Žalobcasaplnestotožňujesargumentáciousúduprvejinštancievbodoch49a50otom,žeustanovenie
čl. 3.2 pracovnej zmluvy žalobcu, nemožno z hľadiska požiadavky ustanovení pracovnoprávnych
predpisov považovať za platné, nakoľko z takto dojednanej rozväzovacej podmienky nie je jasné,

kedy nastane konkrétna objektívne určiteľná skutočnosť ohraničujúca dobu trvania pracovného pomeru,
pričom vzhľadom k tomu, že bol zároveň medzi zmluvnými stranami dojednaný presný dátum skončenia
pracovného pomeru žalobcu, takto dohodnutú podmienku možno v zmysle vyššie uvedeného čl. 1.3
považovať za absolútne neplatnú pre jej neurčitosť a nezrozumiteľnosť.
Žalobca na úvod uvádza, že po doručení oznámenia o skončení pracovného pomeru mu neostalo

iné, než sa domáhať prostredníctvom žaloby určenia, že k skončeniu pracovného pomeru založeného
pracovnou zmluvou nedošlo, a o náhradu mzdy. Pre prípad, ak by súd dospel k záveru, že oznámenie
žalovaného treba považovať za úkon, ktorým malo dôjsť k skončeniu pracovného pomeru,
žalobca formuloval petit eventuálne tak, že skončenie pracovného pomeru založeného pracovnou
zmluvou medzi žalobcom a žalovaným na základe oznámenia žalovaného zo dňa 17. marca 2020 je

neplatné. K formulácii eventuálneho petitu pristúpil žalobca z toho dôvodu, že z oznámenia žalovaného
nebolo vôbec jasné, o aký právny úkon ide (či ide o okamžité skončenie pracovného pomeru alebo
výpoveď) a či vôbec o právny úkon ide. Na základe vyššie uvedeného, bolo preto v jednotlivých
príslušných konaniach na Okresnom súde Bratislava III v konaniach v skutkovo a právne obdobných
prípadoch rozhodnuté, že z dôvodu neurčitosti právnej povahy oznámenia, ktorým došlo k skončeniu

pracovného pomeru rovnako ako v prípade žalobcu je neplatné v zmysle § 77 Zákonníka práce, keďže
neurčitosť úkonu žalovaného, ktorým malo dôjsť k skončeniu pracovného pomeru žalobcu nemôže byť v
žiadnomprípadepripísanánaťarchužalobcuatentonemôžebyťspodochranyposkytovanejpríslušným
ustanovením vylúčený. O tom, že sa súd v prípade žalobcu neodchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe,
ba práve naopak, svedčia aj nasledujúce rozhodnutia Okresného súdu Bratislava III vydané v skutkovo

a právne obdobných veciach: sp. zn. 24Cpr/14/2020, 61Cpr/14/2020, 44Cpr/16/2020, 11Cpr/11/2020
19Cpr/13/2020, 19Cpr/14/2020 a 60Cpr/14/2020, 45Cpr/14/2020 a potvrdzujúce rozsudky Krajského
súdu v Bratislave, sp. zn. 10CoPr/2/2021, ku konaniu pod sp. zn. 19Cpr/13/2020 a 6CoPR/2/2021
ku konaniu pod sp. zn. 19Cpr/14/2020.
Žalovanýnamietavnútornúrozpornosťanedostatočnosťodôvodneniarozsudku.Tútovidíjednakvbode

50 rozsudku, pričom žiadnu argumentáciu, prečo je podľa žalovaného takýto záver súdu rozporuplný
však odvolanie neobsahuje. Ďalej ani z bodu 48 rozsudku žiadna rozpornosť nevyplýva, keďže súd
v bodoch 49 a 50 vysvetlil, prečo v prípade žalovaného nemôže ísť o platne a účinne dojednanú
rozväzovaciu podmienku trvania pracovnoprávneho vzťahu. V nadväznosti na vyššie uvedené, ajúdajná rozpornosť odôvodenia rozsudku v bode 49 je súdom prvej inštancie dostatočne vysvetlená a
odôvodnená v bodoch 43 až 48 rozsudku.
K údajnému nedostatočnému odôvodneniu rozsudku dáva žalobca do pozornosti judikatúru Ústavného

súdu SR, v zmysle ktorej platí, že odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované právo na spravodlivé súdne konanie. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočneobjasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných

účastníkmi konania.
Napokon, súdu prvej inštancie nemožno vytknúť ani nesprávny procesný postup tak ako to tvrdí v bode
2 čl. II žalovaný, keďže súd v rozsudku dostatočným spôsobom odôvodnil v článku 66
dôvod zamietnutia návrhu na prerušenie konania a predovšetkým, súd sa týmto rozhodnutím v žiadnom
prípade neodklonil od rozhodovacej praxe v obdobných prípadoch a rovnakým spôsobom rozhodol aj v
obdobných veciach vedených na súde pod sp. zn. 62Cpr/14/2020, 16Cpr/14/2020, 11Cpr/11/2020.

Vzhľadom k vyššie uvedenému navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, a aby
zaviazal žalovaného nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania.

16. K podanému vyjadreniu k odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý vo svojom podaní
zopakoval argumenty uvádzané už v podanom odvolaní.

17. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379, § 380 CSP, preskúmal rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutých častiach a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutom výroku, ktorým určil, že skončenie pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou
medzi žalobcom a žalovaným zo dňa 08.07.2019 na základe oznámenia žalovaného zo dňa 17.

marca 2020 je neplatné, bolo potrebné zmeniť a žalobu v tejto časti zamietnuť (§ 388
CSP); v napadnutom výroku, ktorým súd prvej inštancie zamietol návrh na prerušenie konania, a vo
výroku, ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 4.446,34 Eur brutto s príslušenstvom,
bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 21.11.2023 v
zmysle § 378 ods. 1 CSP v spojení s § 219 ods. 1 CSP.

18. S prihliadnutím na obsah spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, odvolací súd konštatuje, že
súd prvej inštancie vo vzťahu k výrokom I. a IV. napadnutých odvolaním žalovaného v posudzovanej
veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností významných pre
posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzal

žalobca a aj žalovaný, pričom po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania dospel k správnym
skutkovým záverom, ako aj k správnemu právnemu posúdeniu veci. V hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Súd prvej inštancie ich
posúdil jednotlivo aj súhrnne a dostatočne ich aj vyhodnotil. Na takto ustálený skutkový stav aplikoval
zodpovedajúce ustanovenia zákona a svoje dôvody, pre ktoré podanej žalobe vyhovel, aj v súlade s §

220 ods. 2 CSP presvedčivo odôvodnil. Obsah odvolania žalobcu nie je spôsobilý v tejto časti spochybniť
správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, keď ani v odvolacom
konaní neboli zistené také rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by spochybňovali správnosť
právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia je v tejto časti dostatočne vyčerpávajúce, a preto si nežiada ani obšírne doplniť dôvody na

zdôraznenie jeho správnosti, nakoľko odvolací súd sa s ním v celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2
CSP) a v podrobnostiach naň odkazuje.

19. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia v týchto častiach odvolací súd poukazuje na
nasledovné.

20. Žalovaný napadol I. výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým zamietol návrh na prerušenie
konania z dôvodu, že s poukazom na ust. § 162 ods. 3 a § 164 CSP dospel k záveru, že v tomto prípade
dovolacie konanie t. j. konanie o mimoriadnom opravnom prostriedku nepredstavuje súdne konanie v
zmysle § 164 CSP, a v tomto konaní si môže uvedenú otázku vyriešiť ako predbežnú, a preto súd návrh

žalovaného na prerušenie konania zamietol.
Žalobca v podanom odvolaní žiadal, aby odvolací súd zmenil výrok rozsudku súdu prvej inštancie tak,
že konanie preruší do právoplatného skončenia konania vedeného pred bývalým Okresným súdom
Bratislava III pod sp. zn. 19Cpr/13/2020 (teraz Mestský súd Bratislava IV, sp. zn. B3-19Cpr/13/2020).Možnosť prerušenia konania v zmysle § 164 CSP je súdu daná ako fakultatívna v prípade, ak to posúdi
ako nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci samej. Po vykonanom dokazovaní a ustálení skutkového stavu
však dospel súd prvej inštancie k správnemu záveru, že prerušenie konania podľa návrhu žalovaného

nie je v danom prípade nevyhnutné pre rozhodnutie súdu vo veci samej, pričom odvolací súd sa s týmto
názorom súdu prvej inštancie stotožňuje.
Podanie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku v inom (obdobnom) konaní, nemôže byť
dôvodom na prerušenie konania. Predbežnú otázku platnosti rozväzovacej podmienky v pracovnej
zmluve je súd prvej inštancie oprávnený posúdiť a rozhodnúť o nej v prebiehajúcom konaní a to aj

s ohľadom na vykonané dokazovanie a osobitosti prejednávanej veci. Prerušenie konania v danom
prípade by bolo v rozpore s povinnosťou súdu upravenou v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, v zmysle ktorej je súd povinný prerokovať vec bez zbytočných prieťahov a bolo by aj v rozpore
so zásadou hospodárnosti konania zakotvenou v čl. 17 CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní
tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, čím predchádza zbytočným prieťahom,
koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb (porovnaj

uznesenie ÚS SR zo dňa 26.5.2022, č. k. IV. ÚS 278/2022). Argumentácii žalobcu s odkazom na záver
Najvyššieho súdu SR vyslovený v uznesení zo dňa 20.1.2021, sp. zn. 5Obdo/48/2020 nemožno priznať
úspech, nakoľko v danej veci išlo o súčasne prebiehajúce konania dvoch najvyšších súdnych autorít,
preto prerušenie konania malo význam z hľadiska ustálenej súdnej praxe.

21. Žalovaný ďalej v podanom odvolaní napadol aj III. výrok rozsudku, ktorým súd prvej inštancie určil, že
skončenie pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou uzavretou medzi žalobcom a žalovaným
dňa08.07.2019,nazákladeoznámeniažalovanéhozodňa17.03.2020,jeneplatné.Vtejtočastiodvolací
súd považoval odvolacie námietky žalobcu za dôvodné.

22. V konaní bolo nesporným, že žalobca so žalovaným dňa 08.07.2019 uzavrel Pracovnú zmluvu
a dohodu o dočasnom pridelení zamestnanca v znení jej dodatkov, na dobu určitú do 31.12.2019, s
nástupom do práce dňa 08.07.2019, na základe ktorej bol dočasne pridelený ako vodič na výkon
práce k užívateľskému zamestnávateľovi (DHL Exel Slovakia, s. r. o.). Z
obsahu pracovnej zmluvy uzavretej medzi stranami sporu zároveň vyplynulo, že sa v čl. III ods. 3.3

dohodli na rozväzovacej podmienke trvania pracovného pomeru k dátumu uvedenému v oznámení
užívateľského zamestnávateľa s tým, že splnením rozväzovacej podmienky (t. j. dňom uvedeným v
oznámení užívateľského zamestnávateľa) pracovný pomer zanikne k dátumu uvedenému v oznámení
užívateľského zamestnávateľa a zároveň, že doba na ktorú sa dočasné pridelenie dohodlo, je doba
trvania pracovného pomeru (čl. IV ods. 4.3 pracovnej zmluvy).

Rovnako v konaní nebolo sporné, že žalovaný žalobcovi podaním zo dňa 17.03.2020 oznámil skončenie
pracovného pomeru na dobu určitú (len) z dôvodov rozhodnutia užívateľského zamestnávateľa (DHL,
Exel Slovakia, s. r. o., Senec), že dňom 17.03.2020 sa končí jeho dočasné pridelenie k užívateľskému
zamestnávateľovi, a tým dňom aj pracovný pomer založený pracovnou zmluvou a dohodou o dočasnom
pridelení zamestnanca s dohodnutým nástupom do práce dňa 08.07.2019 (teda podľa

žalovaného došlo k naplneniu rozväzovacej podmienky upravenej v čl. III, bod 3.3.pracovnej zmluvy).
Uvedená podmienka upravená v čl. III., bod 3.3. je podmienkou rozväzovacou v zmysle § 36 ods.
2 Občianskeho zákonníka, teda ide o podmienku, kedy jej splnením už medzičasom existujúce právne
účinky právneho úkonu (práva a povinnosti) zaniknú. Splnením rozväzovacej podmienky stráca právny
úkon ex nunc bez ďalšieho právne účinky; z uvedeného dôvodu preto potom druhej zmluvnej strane

nie je potrebné oznámiť, že podmienka nastala, resp. že je voči nej uplatňovaná. Tento záver vyplýva
napr. aj z rozsudku Najvyššieho súdu ČR z 24.8.1999 sp. zn. 2 Cdon 756/97, cit.: „je jednoznačné, že
účastníci v danom prípade spojili so splnením rozväzovacej podmienky, t. j. nezaplatením kúpnej ceny v
dohodnutej lehote, bez ďalšieho, zánik platnosti kúpnej zmluvy bez toho, aby tento následok vyžadoval
nejaký úkon zo strany účastníka zmluvy, je zrejmé, že ide o typickú rozväzovaciu podmienku podľa §

36 ods. 2, veta druhá, Občianskeho zákonníka“.
Z uvedeného predovšetkým vyplýva, že k skončeniu pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovaným
nemohlo dôjsť „oznámením žalovaného zo dňa 17.03.2020“, pretože za predpokladu, že by bola
rozväzovaciapodmienkaplatná,bykskončeniupracovnéhopomerumedzižalobcomažalovanýmdošlo
bez ďalšieho už splnením tejto rozväzovacej podmienky.

Vo vzťahu k rozväzovacej podmienke a jej platnosti odvolací súd uvádza, že ustanovenie § 58
Zákonníka práce upravuje inštitút dočasného pridelenia. Uvedený inštitút funguje na základe dvoch
zmluvných vzťahov, a to na vzťahu medzi zamestnancom a zamestnávateľom/agentúrou dočasného
zamestnávania, a na zmluvnom vzťahu, ktorý je uzatvorený podľa § 58a Zákonníka práce medzizamestnávateľom/agentúrou dočasného zamestnávania a subjektom, ktorý si zamestnanca dočasne
požičiava (užívateľským zamestnávateľom). Medzi zamestnancom a užívateľským zamestnávateľom,
ku ktorému je zamestnanec dočasne pridelený, nevzniká pracovný pomer; ide o tzv. pracovnoprávny

vzťah sui generis. Zmluva medzi užívateľským zamestnávateľom a dočasne prideleným zamestnancom
sa neuzatvára. Náležitosti zmluvy (dohody o dočasnom pridelení) medzi zamestnancom a
zamestnávateľom/agentúrou dočasného zamestnávania upravuje § 58 ods. 5 Zákonníka práce. Jednou
z charakteristík pracovnoprávneho vzťahu dočasného pridelenia zamestnanca na výkon práce k inému
zamestnávateľovi patrí aj to, že skončením vzťahu dočasného pridelenia k inému (užívateľskému)

zamestnávateľovi sa nekončí pracovný pomer medzi zamestnancom a zamestnávateľom (agentúrou
dočasného zamestnávania). Novelou Zákonníka práce prijatou zákonom č. 14/2015 Z. z. s účinnosťou
od 1. marca 2015 bolo v § 58 ods. 5 doplnené ustanovenie, podľa ktorého doba trvania dočasného
pridelenia má byť dohodnutá dátumom jeho skončenia (t. j. uvedením konkrétneho dňa, mesiaca a roku)
a nie spôsobom, podľa ktorého „skončením dočasného pridelenia sa skončí aj pracovný pomer na určitú
dobu“. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na dôvodovú správu k zákonu č. 14/2015 Z. z. (ktorým

s účinnosťou dňa 1. marca 2015 bola do § 58 ods. 5 Zákonníka práce doplnená posledná veta), z
ktorej vyplýva, že účelom zmeny bolo zabrániť práve situácii, aby sa pracovný pomer nemohol skončiť
spôsobom, podľa ktorého skončením dočasného pridelenia sa skončí aj pracovný pomer na dobu určitú.
Takáto právna konštrukcia pritom explicitne diferencuje medzi pracovným pomerom uzatvoreným na
určitú dobu a na neurčitý čas medzi agentúrou dočasného pridelenia a zamestnancom s ohľadom na

uvádzanúskutočnosť,žeskončeniedočasnéhoprideleniaukonkrétnehoužívateľskéhozamestnávateľa
nespôsobuje a ani nemôže spôsobiť aj subsidiárny zánik pracovného pomeru.
V prípade uzatvorenia pracovaného pomeru medzi agentúrou dočasného zamestnávania a
zamestnancom na dobu určitú, tak ako v prejednávanej veci, teda nebolo možné dohodnúť dobu trvania
pracovného pomeru inak ako uvedením konkrétneho dátumu jeho skončenia (§ 58 ods. 5 Zákonníka

práce). V prípade, že dôjde k skončeniu vzťahu dočasného pridelenia k inému (užívateľskému)
zamestnávateľovi ešte pred dohodnutou dobou trvania pracovného pomeru uzavretého na dobu určitú
medzi zamestnancom a zamestnávateľom/agentúrou dočasného zamestnávania, zamestnávateľ môže
ukončiť pracovný pomer dohodu alebo výpoveďou. V Zákonníku práce bol do ustanovenia § 63 ods.
1 písm. b) Zákonníka práce doplnený samostatný spôsob skončenia pracovného pomeru výpoveďou

z dôvodu nadbytočnosti zamestnanca vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia pred uplynutím
doby, na ktorú sa dohodlo (zmena účinná od 1. septembra 2015). Po skončení dočasného pridelenia
teda agentúra dočasného zamestnávania, ak nemá pre zamestnanca prácu (na ktorú by ho dočasne
pridelila), môže uplatniť tento výpovedný dôvod, alebo sa so zamestnancom dohodnúť na skončení
pracovného pomeru.

23. Vzhľadom na uvedené preto podľa odvolacieho súdu splnením rozväzovacej podmienky a na
to nadväzujúcim oznámením žalovaného zo dňa 17. marca 2020 nedošlo ku skončeniu pracovného
pomeru žalobcu so žalovaným, pretože pracovný pomer bol dohodnutý na dobu určitú do 18.07.2020 (v
súlade s § 58 ods. 5 Zákonníka práce, v zmysle ktorého v prípade uzatvorenia pracovného

pomeru na dobu určitú je potrebné určiť dobu jeho trvania konkrétnym dátumom). Nedôvodná je potom
argumentácia žalovaného, že pracovný pomer žalobcu skončil uplatnením rozväzovacej podmienky
v nadväznosti na oznámenie užívateľského zamestnávateľa, a to najmä s poukazom na § 63 ods.
1 písm. b) Zákonníka práce, ktorý priamo upravuje osobitný výpovedný dôvod agentúry dočasného
zamestnávania v prípade skončenia dočasného pridelenia pred uplynutím dohodnutej

doby pracovného pomeru. Odvolací súd uvádza, že aj keď Zákonník práce aplikáciu rozväzovacích
podmienok nevylučuje, nemožno však nimi obchádzať jeho kogentné ustanovenia, ktorými sú § 58 ods.
5 a § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Na uvedenom základe preto súd prvej inštancie dospel k
správnemu právnemu záveru o neplatnosti čl. III ods. 3.3 pracovnej zmluvy zo dňa 8. júla 2019. Pracovný
pomer žalobcu dohodnutý na dobu určitú do 18.07.2020, preto do tohto dohodnutého dátumu aj trval,

a skončil až uvedeným dňom.

24. Samotné ustanovenie § 77 Zákonníka práce taxatívne vymedzuje spôsoby skončenia pracovného
pomeru, v prípade ktorých je možné domáhať sa určenia jeho neplatnosti. Splnenie rozväzovacej
podmienky (a ani oznámenie žalovaného zo dňa 17.03.2020) však nie je možné považovať za spôsob

skončenia pracovného pomeru, ktorého neplatnosti by sa žalobca mohol domáhať v zmysle § 77
Zákonníka práce.25. Odvolací súd ďalej uvádza, že samotné oznámenie o skončení pracovného pomeru, v prípade, ak by
aj bola rozväzovacia podmienka dohodnutá platne, by malo danom prípade len deklaratórny význam, a
teda by nemohlo ísť o právny úkon, s ktorým by bolo možné spájať právne následky v podobe skončenia

pracovného pomeru.

26. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým tento
určil, že skončenie pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou medzi žalobcom a žalovaným
zo dňa 8. júla 2019, na základe oznámenia žalovaného zo dňa 17. marca 2020 je neplatné, zmenil, a

žalobu v tejto časti zamietol, keď v tejto časti žaloba nebola dôvodná, nakoľko nie je možné domáhať
sa neplatnosti skončenia pracovného pomeru oznámením, no tiež aj z dôvodu, že samotné oznámenie
v danom prípade nemôže mať za následok skončenie pracovného pomeru. Teda doručenie oznámenia
nemá na trvanie pracovného pomeru žiadny vplyv a tento pracovný pomer naďalej trvá, resp. trval aj
po doručení predmetného oznámenia, s doručením ktorého právna úprava ani dohoda zmluvných strán
v tomto prípade nespájajú žiadne právne následky.

Súd prvej inštancie v tejto časti vec nesprávne právne posúdil vychádzajúc z toho, že je možné
rozhodnúť aj o neplatnosti skončenia pracovného pomeru oznámením, aj keď je to z vyššie uvedených
dôvodov vylúčené.
Vprípadežalobyourčenieneplatnostioznámeniažalovanéhozodňa17.marca2020byprípadnemohlo
ísť o žalobu o určenie právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d) C.s.p., ktorej sa však možno domáhať,

len ak to vyplýva z osobitného predpisu; v danom prípade však uvedená podmienka splnená nie je.

27.Bezohľadunavyššieuvedené,všakodvolacísúdpoukazujenato,žepracovnýpomeržalobcu,ktorý
boldohodnutýnadobuurčitúdo18.07.2020,dotohtodohodnutéhodátumuajtrval,keďženedošlokjeho
skončeniu dohodou ani výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu nadbytočnosti

zamestnanca vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia pred uplynutím doby, na ktorú sa dohodlo,
pričom zároveň nebolo v konaní sporné, že od 17.03.2020 do 18.07.2020 žalobcovi žalovaný a ani (iný)
užívateľský zamestnávateľ prácu neprideľoval.

28. Jednou z povinností vyplývajúcich pre zamestnávateľa z pracovného pomeru je nesporne povinnosť

prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy; a s touto povinnosťou zamestnávateľa
korešponduje povinnosť zamestnanca vykonávať podľa pokynov zamestnávateľa osobne práci podľa
pracovnej zmluvy v dohodnutej pracovnej dobe a na dohodnutom mieste výkonu práce. O prekážku v
práci v zmysle ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce ide vtedy, ak si zamestnávateľ neplní alebo nemôže
plniť uvedenú povinnosť, vyplývajúcu mu z pracovného pomeru, prideľovať zamestnancovi prácu podľa

pracovnej zmluvy, a to za predpokladu, že zamestnanec je schopný a pripravený túto prácu vykonávať; o
prekážku v práci pritom ide bez ohľadu na to, či nemožnosť prideľovať prácu bola spôsobená objektívnou
skutočnosťou, poprípade náhodou, ktorá sa zamestnávateľovi prihodila, alebo či ju zamestnávateľ sám
svojím konaním spôsobil (prípadné zavinenie zamestnávateľa tu nemá význam).

29. V prípade, že zamestnanec neprestal vykonávať prácu pre zamestnávateľa na základe vlastného
rozhodnutia, ale z iniciatívy zamestnávateľa (oznámenie zo dňa 17.03.2020), môže (ale nemusí)
zamestnanec zamestnávateľa vyzvať k plneniu jeho povinností, avšak zamestnanec nie je povinný
prideľovanie práce na zamestnávateľovi požadovať, ani sa zdržiavať počas doby, keď zamestnávateľ
neplní svoje právne povinnosti, na mieste zamestnávateľom určenom (napr. závery zaujaté v rozsudku

Najvyššieho súdu SR z 28.7.1989, sp. zn. 6 Cz 13/89, uverejnenom v Sbírce soudních rozhodnutí a
stanovisek, roč. 1991, pod č. 43, a v odôvodnení rozsudku Najvyššieho súdu ČR z 25.2.1997, sp. zn.
2 Cdon 1/97, uverejnenom v časopise Soudní judikatura, roč. 1997, pod č. 76, alebo v odôvodnení
rozsudku Najvyššieho súdu ČR z 9.3.2004, sp. zn. 21 Cdo 2048/2003).

30. Pracovný pomer žalobcu v prejednávanom prípade bol dohodnutý na dobu určitú do 18.07.2020
(pričom pracovný pomer, vzhľadom na vyššie uvedené, do tohto dohodnutého dátumu aj trval), avšak
žalovaný po 17.03.2020 už žalobcovi prácu neprideľoval a nevyplácal mu ani mzdu.
Žalobca oznámil žalovanému listom zo dňa 03.04.2020, že skončenie pracovného pomeru považuje za
neplatné a jeho pracovný pomer trvá a zároveň, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Žalovaný na uvedený

list nereagoval, a žalobcovi prácu po 17.03.2020 a ani neskôr neprideľoval. Žalobcovi tak vznikol nárok
na náhradu mzdy pre prekážky v práci na strane zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce
za obdobie od 18. marca 2020 do 18. júla 2020, čo správne konštatoval aj súd prvej inštancie. Žalobcovi
za uvedené obdobie patrí náhrada mzdy vo výške jeho priemerného zárobku, ktorého výšku za použitia§ 134 Zákonníka práce správne určil súd prvej inštancie, pričom odvolací súd sa v plnom
rozsahu stotožnil aj s odôvodnením napadnutého rozsudku v časti priznania úrokov z omeškania.

31. Odvolateľ zároveň v podanom odvolaní namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdu
prvej inštancie. Túto odvolaciu námietku odvolací súd považuje za nedôvodnú. Z hľadiska zákonom
vyžadovaných náležitostí na riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie (§ 220 ods. 2 C. s.
p.) možno konštatovať, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa všetky zákonom vyžadované
náležitosti; z jeho obsahu je zrejmé, čoho sa žalobca podanou žalobou domáhal, aké skutočnosti tvrdil,

aké dôkazy na preukázanie svojich tvrdení označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa
vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd prvej inštancie v odôvodnení
rozhodnutia jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
strán sporu, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, ktoré dôkazy vykonal a ako ich vyhodnotil a
ako vec právne posúdil, ako aj všetky podstatné dôvody, pre ktoré rozhodol. Odvolateľ preto nedôvodne
namietal nedostatok odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd zároveň, poukazujúc

na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04, uvádza,
že „všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na
spravodlivé súdne konanie (podobne aj rozhodnutia IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, I. ÚS 117/05, IV.
ÚS 112/05). Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, že súdne rozhodnutia
musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú; článok 6 ods. 1 dohovoru však
nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri

zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia rozhodnutia nižšieho súdu (García Ruiz
proti Španielsku zo dňa 21. januára 1999, Van de Hurk proti Holandsku zo dňa 19. apríla 1994).

32. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
zmenil (§ 388 CSP) tak, že rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým určil, že skončenie

pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou medzi žalobcom a žalovaným zo dňa 08.07.2019
na základe oznámenia žalovaného zo dňa 17. marca 2020 je neplatné, zmenil tak, že žalobu v tejto časti
zamietol (§ 388 CSP); vo výroku, ktorým súd prvej inštancie zamietol návrh na prerušenie konania a
vo výroku, ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 4.446,34 Eur brutto s príslušenstvom,
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (§ 387 ods. 2 CSP).

33. O trovách prvoinštančného konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 CSP v
spojení s § 255 ods. 2, § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov
konania právo. Žalobca procesne zavinil zastavenie konania v časti o zaplatenie sumy 819,48 Eur brutto
s príslušenstvom, keď v tejto časti, rešpektujúc výpočet priemerného mesačného zárobku prezentovaný

žalovaným, zobral žalobu späť, nebol tak v tejto časti žaloby procesne úspešný; procesne úspešný nebol
ani v časti určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a žalovaný zase nebol procesne úspešný
v časti o zaplatenie náhrady mzdy v sume 4.446,34 Eur brutto s príslušným úrokom z omeškania.

34. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 2 v spojení

s § 262 ods. 1 CSP, keď ani jedna zo strán nebola v odvolacom konaní plne procesne úspešná.

35. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnomrozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa
už prv začalo konanie,

e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje
desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má

vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).