Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. august 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 13CoP/41/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1522203577
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 08. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniel Ilavský

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:1522203577.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Daniela Ilavského a sudcov JUDr.

Janky Benkovičovej a JUDr. Táne Šefčíkovej, v konaní vo veci navrhovateľky - osoby oprávnenej
na výživu: A. B., C. D., narodená XX.XX.XXXX, adresa trvalého pobytu E. (ďalej len „oprávnená“),
zastúpená splnomocnencom : Mgr. Erika Sojková, advokátka, adresa sídla Bratislava, Rybničná 40, voči
osobe povinnej zabezpečiť výživu: F. G., narodená XX.X.XXXX, adresa trvalého pobytu E. A. X (ďalej
len „ povinná“), zastúpená splnomocnencom: advokátska kancelária SODOMA VULGAN, spol. s.r.o.,
IČO: 47 254 084, adresa sídla Bratislava, Kominárska 2, 4, o určenie výživného dieťaťa voči rodičovi, o
odvolaní oprávneného na výživné proti rozsudku Mestského súdu Bratislava II č. k. B5-60Pc/5/2022 –

210 z 15 novembra 2023 v znení jeho opravy opravným uznesením Mestského súdu Bratislava II č.k.
B5-60Pc/5/2022 - 249, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom súd návrh navrhovateľky zamietol ( výrok I. ) a žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok
na náhradu trov konania (výrok II. ).

1.1. Rozhodnutie odôvodnil tým, že oprávnená sa svojím návrhom doručeným Okresnému súdu
Bratislava 5 09.05.2022 domáha uloženia povinnosti povinnej platiť jej výživné sume 250 eur mesačne
a priznať jej plnú náhradu trov súdneho konania dôvodiac, že od roku 2006 je rozvedená, má dve už
plnoleté deti a to syna G. G., narodeného XX.XX.XXXX a dcéru - povinnú, ktorá odmieta plniť si svoju
vyživovaciu povinnosť voči svojej matke - oprávnenej napriek tomu, že oprávnená nie je schopná z
vlastných príjmov sa samostatne živiť z dôvodu, že z jej príjmu (pozostávajúceho len z invalidného
dôchodku vo výške 341,20 eur mesačne) nedokáže pokryť všetky je nevyhnutné odôvodnené výdavky

rozsahu 590 eur mesačne. V tejto súvislosti poukazovala na to, že je invalidná dôchodkyňa s mierou
poklesuvykonávaťzárobkovúčinnosťo70%atedanemôžesazamestnaťzdôvodusvojichzdravotných
problémov ( má psychiatrické diagnózy, má problémy s chôdzou, trpí inkontinenciou a má artériové
ochorenie). Povinná žiadala návrh oprávnenej ako nedôvodný v celom rozsahu zamietnuť dôvodiac, že
ide o návrh špekulatívny a priznanie uplatneného nároku oprávnenej by bolo aj v rozpore s dobrými
mravmi, nakoľko oprávnená ako matka povinnej sa od rozvodu jej manželstva o svoje deti riadne ako
zodpovedný rodič nestarala a tieto sa museli o seba popri štúdiu postarať sami.

1.2 V konaní mal za dokázané, že povinná od roku 2005 bola nútená popri strednej škole si privyrábať
(brigádovala v H. cca do 20 rokov), zatiaľ čo oprávnená od rozvodu nebola schopná si nájsť trvalú prácu,
ktorá by ju bola schopná uživiť, aby jej exekútori nestiahli všetky financie, pričom už v tomto období jejpovinná prispievala na výživu z vlastných finančných prostriedkov. Povinná bola nútená od svojich 15.
narodením sa starať o seba, ale aj prispievať na chod domácnosti. Na vysokú školu si musela požičať,
keďže oprávnená jej našetrené peniaze na školné vzala, sľúbené financovanie štúdia na Paneurópskej

vysokej škole práva nerealizovala, z tohto dôvodu povinná musela štúdium zanechať. Oprávnená ju
navyše donútila vziať si pôžičku vo výške 8.500 eur, aby rodina mohla uhradiť nedoplatky na základné
veci, pritom si oprávnená brala pôžičky od nebankoviek a aj plnoletého syna donútila k pôžičke. Ani
jednu z pôžičiek oprávnená nevyplatila, čo viedlo k exekúciám, svoje deti donútila odísť do Španielska
za prácou, preto boli nútené prerušiť svoje štúdium, pričom ona sama si v tom čase prácu nehľadala.

Začiatkom roka 2013 bola oprávnená hospitalizovaná na psychiatrii, všetky povinnosti prešli na povinnú.
V roku 2014 sa oprávnená presťahovala do chráneného bývania H., odkiaľ svojvoľne odišla a vrátila
sa naspäť, a žiadala od povinnej nájomné vo výške 250 eur. Z ulice zobral oprávnenú až jej aktuálny
manžel, oprávnená prenajala izby svojich detí - každú po 220 eur, aby pokryla náklady na byt. Nakoľko
sa byt dostal do exekučných obhliadok a nebol ukončený spor ohľadne vyplatenia bývalého manžela
oprávnenej z BSM, povinná si vzala hypotéku za účelom odkúpenia bytu a umožnila oprávnenej 5

rokov bývať v tomto byte s podmienkou, že daný čas využije pre svoj rozvoj - vyrieši exekúcie, vyhlási
osobný bankrot, vyplatí pôžičky, zabezpečí si financie na vlastné bývanie a zlepší si svoj zdravotný
stav. Počas pobytu oprávnenej v byte získanom do vlastníctva povinnej, táto povinnej neprispievala na
réžiu bytu, dokonca jej povinná zabezpečovala financie na lekárov, obuv, ošatenie a iné veci. Po uplynutí
doby päť rokov sa oprávnená odmietala z bytu vysťahovať, žiadala 70.000 eur. Následne povinná

aj so svojím manželom jej zabezpečili podnájom, finančne ju podporovali. Oprávnená je v zmysle
posudku E. I. kraja odkázaná na sociálnu službu v špecializovanom zariadení - pričom tohto nároku sa
oprávnená bez vážnych dôvodov vzdala. Povinná doposiaľ (od roku 2015/2016) zabezpečovala potreby
oprávnenej, umožnila jej bývať v byte v jej vlastníctve, pomohla jej nájsť nájom, na ktorý oprávnenej
obe jej deti prispievali rovnakou sumou 150 eur. Tieto skutkové tvrdenia uviedla povinná vo svojom

písomnom vyjadrení sa k návrhu oprávnenej a oprávnená žiadnym spôsobom v prebiehajúcom konaní
nespochybnila ich pravdivosť.

1.2.1 Povinná reálne pracuje od svojich pätnástich rokov, má zdravotné obmedzenia najmä pokiaľ ide
o jej stravovanie sa, sama si platila vysokú školu, oprávnenej vždy pomáhala a to nielen osobne, ale aj

priamo finančne zo svojho príjmu a popritom robila aj nákupy do domácnosti v hodnote 100 až 150 eur.
Zo závislej činnosti dosahuje priemerný mesačný netto príjem vo výške 1.100 eur a s uspokojovaním
svojich odôvodnených potrieb má spojené výdavky vo výške cca 1.151 eur ( hypotéka s mesačnou
splátkou 403,23 eur a 266,99 eur; nájomné na byt 153,18 eur; SPP 8 eur; drogéria 40 eur; strava 150
eur; oblečenie a obuv 40 eur; voľnočasové aktivity 20 eur, pohonné hmoty 50 eur, starostlivosť o psa 30

eur a má zvýšené náklady v súvislosti so svojím zdravotným stavom - histamínová intolerancia, alergia
na mlieko, zvýšená tvorba žalúdočnej kyseliny, SIBO).

1.2.2 Plnoletý syn oprávnenej pracuje od svojich sedemnástich rokov a vždy oprávnenej prispieva
finančne alebo jej nakúpi potrebné veci. Mesačný príspevok zo strany syna predstavuje sumu cca 240

- 300 eur . Dobrovoľne poskytuje finančnú pomoc oprávnenej, keďže takto sa súrodenci dohodli, že sa
v tejto pomoci oprávnenej, ako jej deti, vystriedajú.

1.2.3 Oprávnená je invalidná dôchodkyňa s mierou poklesu vykonávať zárobkovú činnosť o 70 %, má
psychiatrické diagnózy, má problémy s chôdzou, trpí inkontinenciou a má artériové ochorenie. Podľa

jej vyjadrení niekoľko rokov je nezamestnaná, pričom 27 rokov je na plnom invalidnom dôchodku.
Pracovala 2 roky, keď jej to zdravotný stav dovolil. V chránenej dielni sa nepokúšala zamestnať, nakoľko
má bolesti krížov a denne berie 14 druhov liekov. Vďaka liekom sa dokáže sama o seba postarať, ale
nedokáže presne ráno o siedmej hodine vstať a fungovať v pravidelnom režime. Nie je ochotná žiť
v zariadení H., kde by boli jej náklady na život nižšie a to z dôvodu, že v tomto zariadení sú veľmi

ťažko chorí pacienti a podľa vyjadrenia jej psychiatričky ona ako „depresárka“ má byť zaradená medzi
zdravých ľudí. Už druhý rok žije v podnájme, pričom za majiteľa bytu vykonáva všetky funkcie súvisiace
s prevádzkou bytu. Podľa jej vyjadrenia cíti obmedzenia vo svojich činnostiach pre bolesti v krížoch a
aj pri upratovaní bytu si musí dať viackrát pauzu. Pociťuje diskomfort, ak musí dlhšie stáť, teda aspoň
hodinu. Vzhľadom na svoje predĺženie vyhlásila osobný bankrot a nie je v kontakte so svojou ostatnou

rodinou. Poberá invalidný dôchodok v sume 341,20 eur ( pozn. odvol. súdu – od 1.1.2024 vo výške
437,20 eur) a s uspokojovaním svojich osobných potrieb má spojené bežné výdavky vo výške 590 eur
mesačne. V záujme zníženia svojich výdavkov na život a bývanie nie je ochotná sa odsťahovať z E.
a takéto riešenie svojej situácie považuje za absurdné a irelevantné z dôvodu, že ani povinná sa z E.neodsťahovala do iného mesta. Pokiaľ jej povinná zabezpečila bývanie v byte v J. za odplatu vo výške
100 eur mesačne, toto odmietla z dôvodu, že predmetná izba nemá balkón. Od roku 2016 do mája
2021 žila oprávnená v byte povinnej. Od mája 2021 do mája 2022 plnoleté deti oprávnenej prispievali

oprávnenej na výživu sumou 300 eur mesačne ( každý po 150 eur mesačne).

1.3 Vec právne posúdil ako nárok rodiča voči jeho dieťaťu na primeranú výživu podľa § 66, § 67 ods. 1,
§ 75 ods. 1 a ods. 2 ZR ( zákon č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ďalej
len „ZR“) a dospel k záveru, že nárok oprávnenej uplatnený v tomto konaní voči povinnej je nedôvodný,

nakoľko oprávnená nie je odkázaná na výživu zo strany povinnej a okrem toho priznanie uplatneného
nároku oprávnenej voči povinnej by bolo aj v rozpore s dobrými mravmi.

1.4 Na odôvodnenie takéhoto svojho záveru uviedol, že je nepochybné, že deti oprávnenej sa aj v čase
svojej maloletosti snažili zabezpečovať potreby domácnosti, a teda aj oprávnenej tým, že si brigádnicky
privyrábali, t.z. vyživovali sa z podstatnej časti samé aj v čase, keď túto povinnosť mala oprávnená

voči nim, pričom v konaní bolo jasne preukázané, že deti sa o oprávnenú dlhodobo starali, snažili sa
riešiť situáciu v rodine, pričom oprávnená okrem toho, že požiadala o osobný bankrot, sa nesnažila ani
napriek svojim diagnózam svoju situáciu, ale ani situáciu svojej rodiny, riešiť. Oprávnená má priznaný
invalidnýdôchodok,jejdetidlhodobozabezpečovalijejpotrebyaaktuálnezákladnépotrebysvojejmatke
zabezpečuje jej syn, pričom plnoletá dcéra nechala oprávnenú žiť vo svojom byte a riešila jej zdravotný

stav, ako aj exekúcie. Životný štýl oprávnenej sa javí ako neadekvátny, keďže stále nemá doriešený
svoj zdravotný stav a ani životnú situáciu (trvalé bydlisko), a teda sa do životnej situácie, v ktorej sa
nachádza uvidela sama svojim pričinením, jej dlhodobým neriešením, pričom od svojich detí očakáva,
že ju budú živiť. Je síce nepochybné, že oprávnená je vo veku blízkom dôchodkovému, je dlhodobo
na invalidnom dôchodku, avšak nemá také zásadné fyzické obmedzenia, aby si nemohla brigádnicky

privyrábať vhodnou psychicky a fyzicky nenáročnou prácou, nepracuje ani len príležitostne a nerieši
svoju životnú situáciu dlhodobo.

1.5 V prípade vyživovacej povinnosti rodičov voči dieťaťu a dieťaťa voči rodičom, ide o osobné právo a
povinnosťzanikásmrťoupovinného.Právonavýživnéjeosobnýmprávom,ktoréjeupravenévZákoneo

rodine, ktorý je zákonom samostatne upravujúcim rodinnoprávne vzťahy, oddelene od občianskoprávnej
úpravy, vyplývajúce zo vzťahu rodičov a detí. Pri rozhodovaní o vyživovacej povinnosti dieťaťa voči
rodičovi § 75 ods. 2 ZR majú význam skutočnosti ako odôvodnené potreby na strane oprávneného,
schopnosti a možnosti povinného a majetkové pomery povinného a súlad s dobrými mravmi.

1.6 Z vykonaného dokazovania je preukázané, že oprávnená je poberateľom nízkeho invalidného
dôchodku, odkázaná na sociálnu službu v špecializovanom zariadení. Deti však majú povinnosť
zabezpečiť rodičom primeranú výživu iba v prípade, že u rodiča sa jedná o stav odkázanosti. V
prejednávanej veci mal súd za preukázané, že oprávnená má pri prispievaní svojho syna dostatočný
príjem a aj pri zohľadnení jej zdravotného stavu a výdavkov je schopná zabezpečiť si úhradu svojich

potrieb.

1.7 Plnoletá dcéra oprávnenej je zamestnaná, má pravidelný príjem, a možnosti a schopnosť plniť
si vyživovaciu povinnosť voči oprávnenej ako rodičovi, ktorý však aktuálne výživné od povinnej ako
svojej plnoletej dcéry nepotrebuje, nakoľko po zrátaní príjmov oprávnenej a príspevku zo strany jej

druhého plnoletého dieťaťa, má oprávnená mesačne k dispozícii dostatočný finančný obnos potrebný
pre zabezpečenie jej základnej obživy a úhrady jej potrebných výdavkov na bývanie a stravu. Výdavky
si oprávnená vyčíslila v návrhu vrátane voľnočasových aktivít a ďalších nie nevyhnutných výdavkov
(napr. poštovné) spolu na sumu cca 590 eur, pričom po pripočítaní pravidelného príspevku na výživu
zo strany syna vo výške cca 240 až 300 eur mesačne k jej invalidnému dôchodku, ktorý sa pravidelne

valorizuje, má k dispozícii mesačne minimálne sumu 581,20 až 641,20 eur, ktorá je nepochybne
postačujúca na úhradu všetkých jej nákladov, a to aj po zvýšení nákladov na bývanie na sumu 240 eur.
V prípade eventuálnej odkázanosti rodiča na výživné zo strany dieťaťa pritom neplatí zásada týkajúca
sa maloletých detí, uvedená v ust. § 62 ods. 2 ZR, podľa ktorej má maloleté dieťa právo podieľať
sa na životnej úrovni rodičov. Oprávnená teda nemôže očakávať, že jej plnoleté deti, jej ako rodičovi,

sú povinné zabezpečiť životnú úroveň zodpovedajúcu ich životnej úrovni, ale len spoločne, podľa ich
individuálnych schopností a možností, majú pokryť jej existenčné potreby, k čomu v danom prípade
dochádza, aktuálne síce plnením výlučne zo strany syna oprávnenej, čo je však v súlade s dohodou
súrodencov vychádzajúcou z ich predchádzajúcej rodinnej histórie, zohľadňujúcej v minulosti právevyššie plnenia zo strany povinnej ako plnoletej dcéry. Prípadné nároky súrodencov voči sebe navzájom
vyplývajúce z ust. § 67 ods. 1 ZR si môžu podľa § 79 ods. 1 ZR uplatňovať vzájomne a nemôžu
byť predmetom tohto konania, v ktorom súd posudzoval výlučne všeobecnú odkázanosť oprávnenej

na výživu od svojich detí, resp. konkrétne eventuálny podiel povinnej, pokiaľ by oprávnená napriek
plneniu zo strany syna potrebovala ďalší príspevok aj od dcéry. Nakoľko však uvedené v konaní nebolo
preukázané, súd návrh ako nedôvodný zamietol.

1.8 Napriek uvedenej skutočnosti však súd posudzoval aj morálny obsah tohto konkrétneho prípadu,

v danom čase a vo vzájomnom konaní účastníkov právneho vzťahu ako na hodnotenie spoločenské,
objektivizované.

1.8.1 V zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené ustanovenie umožňuje súdu posúdiť vec v

tom smere, či výkon daného subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, že tomu tak
nie je, odoprieť právnu ochranu uplatňovaného práva. Aplikácia tohto ustanovenia umožňuje aj zásah do
výkonu už existujúceho práva vyplývajúceho z občianskoprávnych vzťahov, nemôže ale viesť ku vzniku,
zmene alebo zániku práv a povinností. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemá totiž
vlastnú priamu normotvornú platnosť - upravuje iba spôsob aplikácie a interpretácie iných ustanovení.

1.8.2 Z vykonaného dokazovania je preukázané, že oprávnená si svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť
neplnila vôbec a riadne voči svojim deťom, keď si tieto už v čase maloletosti brigádnickou činnosťou
zaobstarávali nielen svoje vlastné potreby, ale aj potreby oprávnenej. Za situácie, keď si oprávnená
v rozhodnom čase neplnila sama riadne svoje povinnosti vyplývajúce zo Zákona o rodine, by bolo

v rozpore s dobrými mravmi, aby aktuálne bola jej plnoletá dcéra viazaná povinnosťou v zmysle §
66 Zákona o rodine. V danom prípade je teda na mieste aj zamietnutie návrhu pre rozpor s dobrými
mravmi (§ 75 ods. 2 ZoR). Oprávnená má navyše svoje odôvodnené potreby zabezpečené zo svojho
invalidného dôchodku, ale aj z príspevkov plnoletého syna - pričom v danom prípade sa súrodenci - deti
oprávnenej dohodli na takomto riešení situácie oprávnenej, nakoľko táto päť rokov žila bezodplatne v

byte vo vlastníctve svojej dcéry, ktorá v tom čase zabezpečovala aj väčšinu jej potrieb, a teda návrh
smerovaný voči povinnej ako plnoletej dcére, navyše podaný v čase, kedy sa povinná na výžive matky
ešte preukázateľne podieľala, je možné považovať za špekulatívny, čo rovnako nemožno posúdiť ako
súladné s dobrými mravmi.

1.9 Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne podľa § 52 CMP a vecne nemožnosťou priznanie
ich náhrady účastníkom konania z dôvodu, že im žiadne trovy nevznikli.

2. Rozsudok napadla riadnym a včasným odvolaním oprávnená s návrhom na jeho zmenu vyhovením
návrhu oprávnenej a v celom rozsahu viniac súd prvej inštancie, že tento nesprávnym procesným

postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces ( riadnym neodôvodnením rozsudku) a že na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. b) a písm. f) CSP).

2.1 Na odôvodnenie odvolania uviedla, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že oprávnená

nemôže pracovať, nakoľko je invalidná dôchodkyňa s mierou poklesu vykonávať zárobkovú činnosť o
70% a okrem iného trpí aj psychiatrickými diagnózami, inkontinenciou najvyššieho stupňa, artériovým
ochorením,problémamiskĺbmiamnohýmiďalšímidiagnózamidôsledkučohotakmerkaždýtýždeňmusí
ísť na kontrolu k lekárovi a berie až 14 druhov liekov. Neobstojí potom konštatovanie súdu, že oprávnená
nemá také zásadné fyzické obmedzenia, aby si mohla brigádnicky privyrábať vhodnou psychicky a

fyzicky nenáročnou prácou, nepracuje ani len príležitostne a nerieši svoju životnú situáciu dlhodobo.

2.2 Rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné považovať za arbitrárny, nakoľko z neho nevyplýva,
z akých dôkazov súd vychádzal pri prijatí záveru, že deti oprávnenej sa aj v čase svojej maloletosti
snažili zabezpečovať potreby domácnosti, a teda aj oprávnenej tým, že si brigádnicky privyrábali, to

znamená vyživovali sa v podstatnej časti samé aj v čase, keď túto povinnosť mala oprávnená voči
nim, pričom v konaní bolo jasne preukázané, že deti sa o oprávnenú dlhodobo starali, snažili sa riešiť
situáciu v rodine, pričom oprávnená okrem toho, že požiadala o osobný bankrot, sa nesnažila ani
napriek svojim diagnózam svoju situáciu, ale ani situáciu svojej rodiny riešiť, že oprávnená má priznanýinvalidný dôchodok, že jej deti dlhodobo zabezpečovali jej potreby, že aktuálne základné potreby svojej
matky zabezpečuje jej syn, pričom plnoletá dcéra nechala oprávnenú bývať bezodplatne vo svojom
byte a riešila jej zdravotný stav, ako aj exekúcie . Z dokazovania totiž nebolo možné prijať záver, že

deti oprávnenej sa v čase jej maloletosti živili samé, nakoľko samotná skutočnosť, že popri štúdiu
brigádovali ešte neumožňuje súdu prijať záver, že sa živili samé alebo dokonca živili aj oprávnenú a
zabezpečovali potreby domácnosti. Oprávnená sa o povinnú po rozvode manželstva osobne starala
a všetko zabezpečovala a pred priznaním invalidného dôchodku a aj po jeho priznaní roky pracovala
a podnikala. Súdu taktiež unikla pozornosti tá skutočnosť, že povinná požadovala od oprávnenej za

bývanie v jej byte nájomné vo výške 250 eur mesačne, čo bolo v tom čase viac, než nájomné od cudzej
osoby.

2.3 Z rozhodnutia ďalej nie je zrejmé, na základe čoho súd dospel k záveru, že oprávnená si svoju
zákonnú vyživovaciu povinnosť neplnila vôbec a riadne voči svojim deťom, keď si tieto už v čase
maloletosti brigádnickou činnosťou zaobstarávali nielen svoje vlastné potreby, ale aj potreby oprávnenej.

2.4 Na preukázanie svojich skutkových tvrdení o svojom zdravotnom stave predložila lekársky nález
z 12.12.2023, z 27.09.2023, z 29.11.2023 a z 18.01.2024, rozhodnutie Sociálnej poisťovne ústredie z
04.01.2024 a na preukázanie svojich tvrdení o výške nájomného nájomnú zmluvu z 14.12.2023 a z
24.11.2019 .

3. Povinná odvolací návrh nepodala a vo svojom vyjadrení sa odvolaniu oprávnenej navrhla odvolaním
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť vyhodnotiac námietky oprávnenej
za nedôvodné, poukazujúc na to, že skutkové okolnosti namietané oprávnenou v odvolaní vyplynuli
z vykonaného dokazovania, voči ktorému oprávnená ani jej právna zástupkyňa nevzniesli žiadne

pripomienkyalebonámietky.Zároveňoprávnenoupredloženédôkazybynezmenilipreukázanúdôkaznú
situáciu v predmetnej veci.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 3 ods. 5 písm. b) CMP), po zistení, že odvolanie bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – oprávnenou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu

súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že
podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné
odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP v spojení s § 62 ods. 1 CMP), preskúmal napadnuté rozhodnutie
a bez viazanosti dôvodmi odvolania (§ 66 CMP), s prihliadnutím na prípadné vady konania, iba ak by
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktoré ale nezistil (§ 67 CMP), bez potreby zopakovania

alebo doplnenia dokazovania (§ 68 CMP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie oprávnenej nemožno považovať za dôvodné,
rozsudok súdu prvej inštancie je v odvolaním napadnutých výrokoch vecne správny, v dôsledku čoho
boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 a ods.2 CSP).

5. Predmetom konania pred súdom prvej inštancie je návrh oprávnenej – matky plnoletého dieťaťa na
uloženie povinnosti plnoletému dieťaťu - povinnej platiť oprávnenej výživné vo výške 250 eur mesačne
od 09.05.2022. Súd návrh oprávnenej ako nedôvodný zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok
na náhradu trov konania.

5.1 Vzhľadom na odvolaciu argumentáciu oprávnenej predmetom odvolacieho konania je preskúmať,
či súd prvej inštancie riadnym odôvodnením svojho rozsudku odňal oprávnenej možnosť konať pred
súdom a či na základe vykonaných dôkazov dospel aj k nesprávnym skutkovým zisteniam majúcim za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

6. Podľa ust. § 387 ods.1 a 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne (1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (2).

7. Odvolací súd nemal v tejto veci dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej
súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného postupu a to najmä argumentácie ohľadom možnosti
uloženia povinnosti povinnej platiť na výživu oprávnenej sumu 250 eur mesačne od podania návrhu len
v prípade, ak oprávnená takéto výživné potrebuje na zabezpečenie si primeranej výživy, argumentácieohľadom nemožnosti priznania výživného osobe oprávnenej na výživu v prípade zisteného rozporu
takéhoto priznania voči osobe povinnej zabezpečiť výživu osobe oprávnenej s dobrými mravmi, ale
aj argumentácie súdu prvej inštancie na podporu jeho záveru, že oprávnená má pri prispievaní svojho

syna na jej výživu dostatočný príjem na úhradu svojich o potrieb. Práve pre správnosť a objektívnu
argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvej inštancie predostretých dôvodov by tak zásadne
postačovalo len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvej inštancie odvolacím súdom s odvolaním
sa na ne (§ 387 ods. 2 CSP). Nakoľko tu však bol i nesúhlas oprávnenej s takýmito dôvodmi, a tým
vyvolaná potreba vysporiadania sa aj s tzv. odvolacími námietkami a podstatnými tvrdeniami účastníkov

konania prednesenými v konaní na súde prvej inštancie s ktorými sa nevysporiadal súd prvej inštancie
( § 387 ods.3 CSP), pre úplnosť odôvodnenia rozhodnutia odvolací súd považuje za potrebné doplniť
nasledovné:

8. Pokiaľ ide o námietku o riadnom neodôvodnení rozsudku odvolací súd uvádza:
Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské

práva stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky
povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
(napr. sp. zn. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Rozsah povinnosti odôvodniť

súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na
okolnosti každého prípadu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 163/2015
zo 17. marca 2016).

8.1 Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení

svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne
predpisy,ktoréaplikovalnaprejednávanýprípadazktorýchvyvodilsvojeprávnezávery,ktoréprimerane
vysvetlil. Z pohľadu logiky a argumentačnej súdržnosti nebolo možné odôvodneniu napadnutého
rozhodnutia súdu prvej inštancie vytknúť závažné nedostatky. Do práva na spravodlivý súdny proces

nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník
konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkou
a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Odvolacia námietka oprávnenej, týkajúca sa nedostatku obsahových
náležitostí napadnutého rozhodnutia, ako i jeho arbitrárnosti, preto nemohla obstáť, rovnako ako ani

argument o porušení práva na spravodlivý proces.

8.2 Pokiaľ ide o námietku povinnej, že súd prvej inštancie rozhodol vo veci samej nesprávne
z dôvodu, že z vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam o schopnosti povinnej
privyrábať si vhodnou psychicky a fyzicky nenáročnou prácou, ako aj o tom, že povinná nepracuje ani

len príležitostne a nerieši svoju životnú situáciu dlhodobo, odvolací súd uvádza, že takáto námietka
neobstojí, nakoľko súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o zamietnutí návrhu oprávnenej založil na tom,
že z vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že oprávnená vzhľadom na svoje príjmy
výživné poskytované jej jej synom a výdavky spojené s uspokojovaním jej odôvodnených potrieb nie
je odkázaná na výživu oprávnenej. Pokiaľ teda aj súd prvej inštancie v rozsudku konštatoval, že podľa

jeho názoru je oprávnená schopná si brigádnicky privyrábať vhodnou psychicky a fyzicky nenáročnou
prácou, hoc by aj z dokazovania nebolo možné dospieť k takémuto jednoznačnému záveru, takýto záver
nemal žiaden vplyv na vecnú správnosť samotného rozhodnutia o tom, že nárok oprávnenej uplatnený
v tomto konaní voči povinnej nevznikol z dôvodu neexistencie stavu odkázanosti oprávnenej na výživné
od povinnej. Okrem toho v konaní bolo nesporné, že oprávnená nepracuje ani len príležitostne a svoju

životnú situáciu ( najmä bývanie) dlhodobo nerieši inak, ako spoliehaním sa na pomoc svojich detí. Nikto
totiž netvrdil a nepreukazoval opak. Oprávnená v konaní netvrdila a ani nepreukázala, že sa snaží si
nájsť iné lacnejšie bývanie, že sa na jednej strane sama snaží optimalizovať svoje výdavky spojené s
uspokojovaním jej osobných potrieb a to tak, aby tieto výdavky korešpondovali s jej príjmami a výživným
poskytovaným jej zo strany jej syna, ale ani to, že si sama hľadá možnosti zvýšenia svojich príjmov.

Práve naopak, svoj nárok na výživné stavala na tom, že zmenu bývania nehodlá riešiť, lebo ani povinná
nechce odísť z E., že príjmy má len z invalidného dôchodku a o získanie iných príjmov z vlastnej
práce nemá záujem z dôvodu prehĺbenia jej diskonfortu s tým spojeného a výdavky má také aké má
a tieto je potrebné pokryť aj výživným zo strany povinnej. Je nekorektné podsúvať odvolaciemu súdunázor, že z rozhodnutia súdu prvej inštancie by malo vyplývať, že oprávnená sa do jej nepriaznivého
zdravotného stavu uviedla sama, že si sama spôsobila inkontinenciu najvyššieho stupňa a podobne,
nakoľko z odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie takéto údajné závery súdu prvej

inštancie nevyplývajú.

8.3 Neobstojí ani námietka oprávnenej, že z rozhodnutia súdu nie je zrejmé, na základe čoho dospel
súd k záveru o tom, že deti oprávnenej v čase svojej maloletosti sa snažili zabezpečovať potreby
domácnosti, a teda aj oprávnenej tým, že si brigádnicky privyrábali a týmto spôsobom získavali finančné

prostriedky na svoju výživu ( že oprávnená pracovala od svojich 15 rokov a jej brat od svojich 17 rokov) ,
nakoľko z rozhodnutia je jednoznačne zrejmé, že tieto skutkové okolnosti podrobne popísala povinná
vo svojom vyjadrení sa k návrhu oprávnenej a oprávnená takéto jej, pre rozhodnutie súdu podstatné
skutkové okolnosti, žiadnym spôsobom nespochybnila. Okrem toho samotná povinná počas konania
potvrdila, že jej syn pracuje od sedemnástich rokov a sústavne jej okrem iného aj finančne pomáha.
Bolo preto dôvodným aby súd postupom podľa § 191 ods. 1 CSP z takýchto skutkových okolností bez

ďalšieho vychádzal pri svojom rozhodovaní.

8.4 Nakoľko pre rozhodnutie súdu vo veci samej bolo v zásade nepodstatným, či oprávnená umožnila
povinnej bývať v jej byte za náhradu a v kladnom prípade v akej výške, alebo bez náhrady, neobstojí
ani námietka oprávnenej, že súd unikla pozornosti tá skutočnosť, že oprávnená údajne musela povinnej

platiť za bývanie v jej byte nájomné vo výške 250 eur mesačne.

8.5 Pokiaľ oprávnená v odvolaní namietala, že z rozhodnutia ďalej nie je zrejmé, na základe čoho
súd dospel k záveru, že oprávnená si svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť neplnila vôbec a riadne
voči svojim deťom, keď si tieto už v čase maloletosti brigádnickou činnosťou zaobstarávali nielen svoje

vlastné potreby, ale aj potreby oprávnenej, odvolací súd uvádza , že takáto námietka taktiež neobstojí,
nakoľko ako už bolo uvedené vyššie, z rozhodnutia súdu prvej inštancie je zrejmé, že k takýmto záverom
došiel súd zo skutkových tvrdení povinnej uvedených najmä v jej vyjadrení sa k návrhu oprávnenej,
ale aj z vyjadrení povinnej počas konania súdu prvej inštancie o spôsobe života oprávnenej a jej v tom
čase maloletých detí v období po rozvode manželstva oprávnenej, kedy povinná jednoznačne skutkovo

tvrdila, že oprávnená sa od rozvodu svojho manželstva nebola schopná postarať o svoje deti, ktoré
sa museli starať o seba sami a popritom aj študovať, že povinná od roku 2005 bola nútená si popri
strednej škole privyrábať (brigádovala v H. cca 20 rokov), že oprávnená od rozvodu nebola schopná
si nájsť trvalú prácu, ktorá by ju bola schopná živiť, že povinná bola nútená od svojich pätnástich
narodenín sa starať o seba, ale aj prispievať na chod domácnosti, že na vysokú školu si musela požičať

peniaze, nakoľko oprávnená jej našetrené peniaze na školné vzala, v dôsledku toho bola povinná nútená
zanechať štúdium na vysokej škole a podobne. Ako už bolo uvedené vyššie, súd nemal dôvod nezaložiť
svoje rozhodnutie aj na takýchto skutkových okolnostiach, ktoré počas konania vyšli najavo najmä,
ak sama oprávnená takéto skutkové tvrdenia povinnej žiadnym spôsobom nespochybňovala. Ale aj v
tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie o nedôvodnosti

nároku uplatneného oprávnenou v tomto konaní voči povinnej v prvom rade na závere, že v konaní
bolo jednoznačne preukázané, že oprávnená má pri prispievaní svojho syna dostatočný príjem na to,
aby bola schopná aj pri zohľadnení jej výdavkov zabezpečiť si úhradu svojich potrieb a teda jej ku dňu
rozhodovania súdu prvej inštancie o jej návrhu nevznikol nárok na výživné od povinnej.

8.6 Na správnosti takéhoto záveru súdu prvej inštancie nemohli nič zmeniť ani listiny pripojené
oprávnenou k jej odvolaniu, nakoľko zdravotný stav oprávnenej nebol v konaní sporný, rovnako ako
ani výdavky oprávnenej spojené s jej bývaním, pričom súd prvej inštancie pri rozhodovaní zohľadnil aj
skutočnosť, že invalidný dôchodok oprávnenej podlieha valorizácii. Preto odvolací súd takýmito listinami
dokazovanie z dôvodu hospodárnosti konania nedopĺňal.

9. S ostatnými námietkami oprávnenej sa odvolací súd ako nepodstatnými pre rozhodnutie vo veci
nezaoberal, nakoľko podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovými stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných sporovými stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak
nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku sporovej strany, ktorá ju nastolila. Je
však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty sporových strán (porovnaj
napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne).10. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a ods.2 CSP
potvrdil, keď tento správne rozhodol aj o trovách konania.

11. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 52 CMP v spojení s §
396 ods. 1 CSP, pretože žiaden z účastníkov nepodal návrh na ich priznanie v zmysle § 57 CMP a súd
nezistilžiadneokolnosti,prektorébybolospravodlivéniektorémuzúčastníkovnáhradutrovodvolacieho
konania priznať ( § 55 CMP).

12. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).