Uznesenie – Spoluvlastníctvo ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. september 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 28Co/82/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2118204962
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Tischlerová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2118204962.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Tischlerovej a členov senátu
Mgr. Lucie Mizerovej a JUDr. Petra Dumana, v právnej veci žalobkyne: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom
C. XX/XX, D., zastúpenej splnomocnencom: PATENT IURIST s. r. o., so sídlom Dostojevského rad 5,
Bratislava, IČO: 36 724 467, proti žalovanému: Poľnohospodárske družstvo Siladice, so sídlom Siladice
310, IČO: 00 208 230, zastúpenému splnomocnencom: Advokátska kancelária JUDr. Peter Peružek,

s.r.o., so sídlom Hollého 20, Hlohovec, IČO: 47 256 371, o zaplatenie 10.487,67 eura, o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 11. októbra 2023 č.k. 13C/8/2018-278, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. priznal

žalovanému proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Právne svoje rozhodnutie
odôvodnil ustanovením § 420 ods. 1, § 442 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej
len „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“).

2. Vecne dôvodil, že na základe žaloby doručenej súdu dňa 11.6.2018 v zmysle jej rozšírenia
a čiastočných zastavení konania je predmetom konania zaplatenie sumy 10.487,67 eura. Nárok

bol uplatnený na tom skutkovom základe, že právna predchodkyňa žalobkyne bola podielovou
spoluvlastníčkou pozemkov (poľnohospodárskej pôdy) nachádzajúcich sa v obci E., zapísaných na
LV č. XXXX, a to parcely č. 1859, 1860, 1861, 1862, 1871 a 1872, pričom jej spoluvlastnícky
podiel predstavoval 1/76. Predmetné pozemky od roku 2003 na základe nájomnej zmluvy užíva na
poľnohospodárske účely žalovaný. Žalovaný na pozemkoch vykonával nepovolené dobíjanie ložiska
nevyhradeného nerastu - štrkopieskov v rozpore s uzavretými nájomnými zmluvami, pričom túto ťažbu

vykonával bez súhlasu právnej predchodkyne žalobkyne a bez povolenia Obvodného banského úradu
v Bratislave. Ťažbou na predmetných pozemkoch vzniklo jazero o veľkosti 2-3 hektáre, ktoré žalovaný
v rozpore s uzavretými nájomnými zmluvami prenajíma Občianskemu združeniu Očko. Škoda mala
vzniknúť tým, že žalovaný vyťažil štrk patriaci vlastníkovi pozemku. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť.
Vzniesol námietku premlčania, považoval za nepreukázané protiprávne konanie žalovaného. Mal za to,
ženiejemožnéustáliťžalovanúsumu,keďpodľaznaleckéhoposudkujeakoškodauvedenánielencena

štrkopiesku, ale aj ornice či piesku. Zároveň v uvedenej sume nie sú zahrnuté náklady na ťažbu a pod.,
preto výpočet znalca je neurčitý a nezákonný. Taktiež namietol nedostatok aktívnej vecnej legitimácie
žalobkyne.

3. Súd prvej inštancie uviedol, že medzi sporovými stranami nebolo sporné vlastníctvo pozemkov,
oprávnenie žalovaného užívať pozemky titulom uzavretých nájomných zmlúv, skutočnosť, že na

pozemkoch dochádzalo k ťažbe štrku, a že tam vznikla vodná plocha o veľkosti 2-3 hektáre. Skutkovo
sporným vo veci bolo, že ťažbu vykonával žalovaný. Skutkový stav si súd prvej inštancie z nespornýchskutkových tvrdení ustálil nasledovne: právna predchodkyňa žalobkyne bola vlastníčkou predmetných
pozemkov, ktorých vlastníctvo prešlo v priebehu konania na žalobkyňu dedením. Predmetné pozemky
od roku 2003 užíva žalovaný titulom uzavretej nájomnej zmluvy. Na predmetných pozemkoch bola

vykonávaná ťažba štrkopiesku, v súčasnosti je tu vodná plocha o veľkosti 2-3 hektáre.

4. Ďalej súd prvej inštancie s poukazom na ustálenú súdnu prax (R 55/1971, R 28/2007) uviedol, že
skutočnou škodou sa rozumie majetková ujma, ktorá spočíva v zmenšení majetku poškodeného a je
objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t. j. peniazmi. Ide v podstate o vyjadrenie rozdielu v

hodnote poškodeného majetku pred spôsobením škody a po spôsobení škody na veci. Pojem „skutočná
škoda“ sa dlhodobo interpretuje tak, že musí ísť o zmenšenie majetkového stavu poškodeného, či iné
znehodnotenie existujúceho majetkového stavu poškodeného.

5. Súd prvej inštancie v rámci predbežného právneho posúdenia veci oboznámil na pojednávaní strany
sporu, že škoda žalobkyne nepredstavuje cenu vyťaženého štrku a umožnil stranám vyjadriť sa k

predbežnému právnemu posúdeniu súdu, pričom žiadna zo sporových strán toto právo nevyužila.

6. I keď bola v konaní spornou zodpovednosť žalovaného za škodu, bola vznesená námietka premlčania
uplatneného nároku, ako aj námietka nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne, súd prvej
inštancie sa týmito otázkami z dôvodu hospodárnosti nezaoberal, pretože mal za to, že aj keby dospel k

záveru o zodpovednosti žalovaného za spôsobenú škodu, o nepremlčaní uplatneného nároku a k záveru
o tom, že žalobkyňa je aktívne vecne legitimovaná, nebolo by možné žalobe vyhovieť. Bolo by tomu tak
z dôvodu, že škoda uplatnená podanou žalobou žalobkyni nevznikla. V konaní bola uplatnená škoda
predstavujúca priemernú cenu vyťaženého štrku. Predmetné pozemky, na ktorých k ťažbe dochádzalo,
boli ornými pôdami a v konaní nebolo tvrdené ani preukázané, že bol alebo je záujem ich vyžívať

na iný účel, ako na poľnohospodársku výrobu. Uvedené potvrdzuje aj to, že pôvodne bol v konaní
uplatnený nárok na uvedenie pozemku do pôvodného stavu, prípadne poskytnutie náhrady v podobe
iného pozemku. Na ťažbu štrku je potrebné banské oprávnenie, ktorým žalobkyňa nedisponovala a ani
nedisponuje. Vzhľadom na uvedené vznikla žalobkyni iná škoda ako škoda uplatnená v tomto konaní.
Žalobkyni nevznikla škoda zodpovedajúca cene štrku, ale škoda zodpovedajúca cene pozemku, za ktorý

by bolo možné obstarať obdobný pozemok v danej lokalite, prípadne škoda zodpovedajúca rozdielu
ceny pozemku pred poškodeným a po jeho poškodení, ktoré si však žalobkyňa neuplatnila. O tom, že
predmetné pozemky majú naďalej svoju hodnotu, svedčí aj tvrdenie žalobkyne, že vzniknutú vodnú
plochu žalovaný ďalej prenajíma, čo znamená, že pozemok úžitkovú hodnotu má. Nič nevylučuje ani
to, že hodnota pozemku po ťažbe štrku, teda vodná plocha, je vyššia ako hodnota ornej pôdy. Keďže

ani po predbežnom právnom posúdení súdu si žalobkyňa neuplatnila náhradu škody, ktorá jej skutočne
vznikla, súd prvej inštancie mal za to, že jej nie je možné priznať nárok na náhradu škody, ktorá jej
nevznikla, a preto žalobu zamietol.

7. V časti o trovách konania súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil ust. § 255 ods. 1, § 256 ods.

1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), vecne zavinením zastavenia
konania v časti o zaplatenie 20.975,35 eura žalobkyňou a procesným úspechom žalovaného vo zvyšnej
časti o zaplatenie 10.487,67 eura.

8. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie súdu

prvejinštancienaďalšiekonanieanovérozhodnutie;alternatívnenavrhlajehozmenuvyhovenímžalobe
v celom rozsahu. Odvolanie odôvodnila ust. § 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/, e/, f/, g/, h/ CSP. Uviedla,
že žalovaný zavádzal súd tvrdením o tom, že nevykonával nedovolenú ťažbu na pozemku právnej
predchodkyne žalobkyne. Žalobkyňa nemala k dispozícii v priebehu prvoinštančného konania ďalší
podstatný dôkaz preukazujúci zavádzanie súdu v tejto zásadnej otázke, a to rozhodnutie Obvodného

Banského úradu v Bratislave č.k. 53-821/2013 z 13.3.2013, ktorým uložil pokutu žalovanému za to, že
vykonával bez banského povolenia nedovolenú ťažbu štrku na parcelách 1859, 1860, 1861, 1862, 1871
a 1872 v k.ú. E., t.j. aj na pozemkoch žalobkyne. Žalobkyňa predložila aj odborné stanovisko OBÚ z
15.6.2012, z ktorého vyplýva, že oznamovateľom bol p. F. G., t.j. osoba, ktorú žalovaný v tomto konaní
predsúdomoznačilzaosobuťažiacuštrknapozemkochvovlastníctvežalobkyne.Akovyplývazobsahu

rozhodnutia, ako aj zo skutočnosti, že žalovaný sa voči nemu ani neodvolal, v danom správnom konaní
bolo (nad závery trestného konania) jednoznačne preukázané, že osobou vykonávajúcou nedovolenú
ťažbu, bol žalovaný. Tento dôkaz vyvracia konštatovanie súdu prvej inštancie, že skutkovo sporným
vo veci bolo, že ťažbu vykonával žalovaný. Uvedené skutočnosti ale jednoznačne vyplývali z dôkazov,ktoré do spisu založila žalobkyňa a ktoré mali svoj pôvod vo vyšetrovacom spise. Uvedené by rovnako
vyplynulo aj z ďalších dôkazov, ktoré navrhla vykonať žalobkyňa a ktoré súd odmietol bez zdôvodnenia
vykonať.

9. Banský zákon rozoznáva vyhradené a nevyhradené nerasty, pričom štrk patrí medzi nevyhradené
nerasty a prednosť pri ťažbe štrku má vlastník pozemku. Podľa § 19 banského zákona má prednosť
pri ťažbe štrku vlastník pozemku. Z uvedeného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že štrk nachádzajúci
sa na danom pozemku je vlastníctvom majiteľa pozemku a je irelevantné, či majiteľ pozemku disponuje

príslušným povolením na ťažbu štrku. V tomto prípade právna predchodkyňa žalobkyne ako vlastníčka
prenajala poľnohospodársku pôdu žalovanému výlučne na poľnohospodárske účely, a nie na účely
ťažby štrku, či zriadenia rybníka alebo vodnej plochy. Napriek tomu žalovaný odňal žalobkyni bez
dovolenia jej majetok (štrk) a navyše bez jej súhlasu pretransformoval jej poľnohospodársku pôdu
na rybník, vodné plochy. Ako vyplýva z odôvodnenia súdu, je to vlastne úplne irelevantné, pretože
žalobkyňanedisponovalabanskýmpovolením.Úvahy,ktorýmisariadilsúdprvejinštancie,nemajúoporu

v skutkovom stave, ani v platnej právnej úprave. Okrem škody spôsobenej neoprávneným odňatím
majetku žalobkyne tým, že žalovaný si prisvojil a predal štrk, ktorý patril žalobkyni, vznikla žalobkyni
aj iná škoda tým, že žalovaný svojvoľne pretvoril poľnohospodársku pôdu (ornicu), na vodnú plochu –
jazero a toto naďalej užíval. V tomto konaní sa ale žalobkyňa domáhala náhrady vyťaženého štrku. Je
výlučne právom žalobkyne sa rozhodnúť, ktorý nárok si v súdnom konaní uplatňuje. Preto nie je správne

konštatovanie súdu, že škoda predstavujúca priemernú cenu vyťaženého štrku uplatnená podanou
žalobou žalobkyni nevznikla, lebo nedisponovala banským oprávnením. Právo niečo vlastniť nie je
podmienené povinnosťou mať oprávnenie určitým spôsobom daný majetok využívať. Uvedený záver
súdu odporuje Ústave SR - nikomu nemožno odňať jeho majetok.

10. Podľa žalobkyne je absurdná úvaha súdu, že predmetné pozemky, na ktorých k ťažbe dochádzalo,
boli ornými pôdami, a teda, že žalobkyni vznikla len škoda vo výške zodpovedajúcej cene pozemku, za
ktorý by bolo možné obstarať obdobný pozemok v danej lokalite. V konaní bola uplatnená škoda výlučne
za neoprávnene odňatý štrk. Konštatácie súdu, že predmetné pozemky majú naďalej svoju hodnotu a
nič nevylučuje ani to, že hodnota pozemku po ťažbe štrku, teda vodná plocha, je vyššia ako hodnota

ornej pôdy, sú úplne irelevantné vo vzťahu k predmetu sporu a neboli v priebehu konania dokazované.
Je výlučným oprávnením vlastníka rozhodnúť o nakladaní s pôdou a v priebehu konania žalovaný ani
netvrdil, že by mu žalobkyňa dala súhlas k ťažbe alebo k pretvoreniu ornej pôdy na rybník. Napriek tomu
sa súd prvej inštancie zaoberal úvahami, že vlastne sa nič nestalo, lebo aj rybník má nejakú hodnotu,
ktorá teoreticky môže byť vyššia ako hodnota ornej pôdy. Ale to nebolo úlohou súdu a dokonca to ani

nebolo v konaní riešené.

11. Žalobkyni tiež nebolo zrejmé, z akého dôvodu súd priznal 100 % náhradu trov konania žalovanému,
pretože žalobkyňa vstúpila do konania ako 1/3 univerzálny sukcesor, a teda jej patril len podiel vo výške
1/3 z hodnoty „vyťaženého“ štrku. Zvyšní dvaja dedičia sa rozhodli v súdnom spore nepokračovať.

Pokiaľ by žalobkyňa pokračovala v súdnom konaní vo výške 3/3 nároku jej právnej predchodkyne, tak
by sa domáhala v tejto časti niečoho, na čo nemala právny titul. Preto žalobkyňa zobrala v tejto časti
žalobu späť a v zásade ani nemala inú možnosť. Je na zváženie, či nebolo povinnosťou súdu prvého
stupňa zastaviť konanie z úradnej moci. Konštatovanie súdu, že žalobkyňa „zavinila“ späťvzatie konania
v časti o 20.975,35 eura je v rozpore so skutkovým stavom. Súd pochybil, ak žalovanej strane priznal

trovy konania v rozsahu 100 %, pretože tu jednoznačne boli osobitné okolnosti a trovy konania v tejto
časti nemali byť žalovanej strane priznané. Pokiaľ by žalobkyňa nezobrala návrh v tejto časti späť a
pokračovala by v konaní, bez ohľadu na jej oprávnenosť z hľadiska hmotnoprávneho (žalovaný odňal
majetok právnej predchodkyni žalobkyne), by z procesného hľadiska tento nárok neobhájila, pretože jej
sukcesia bola obmedzená na podiel vo výške 1/3.

12. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdiť. K dôkazom pripojeným k odvolaniu žalovaný uviedol, že na ne nie je možné prihliadať (§ 366
CSP), pretože predložené doklady sú datované v roku 2012 a žalobkyňa ako poškodená v trestnom
konaní mohla kedykoľvek do trestného spisu nahliadnuť a tento dôkaz do tohto konania pripojiť. Ďalej

uviedol, že žalobkyňa mohla identifikovať aspoň príkladmo dôkazy, ktoré majú preukázať skutočnosti -
žalovaný nevie identifikovať aké. Podľa žalovaného poukaz žalobkyne na ustanovenie § 19 banského
zákona nekorešponduje s podanou žalobou a žalovaný nevie, čo má tento bod preukázať. Zvyšnú
časť odvolania považoval žalovaný za voľnú úvahu žalobkyne, pričom uviedol, že žalovaný nikdyneodňal žiaden majetok žalobkyni, resp. jej právnej predchodkyni. Žalovaný mal tiež za to, že tvrdenie
žalobkyne, že pokračovala len v 1/3 jej nároku je zavádzajúce, pretože samotná žalobkyňa z dedičského
rozhodnutia sa stala vlastníkom týchto pozemkov vo veľkosti 100 % podielu jej právnej predchodkyne, a

navyše žalobkyňa mohla podať odvolanie voči zastaveniu konania, ale sama požiadala o zmenu petitu
a svojím procesným postupom zavinila zastavenie konania vo výške 20.975,35 eura.

13. Žalobkyňa v replike zotrvala na podanom odvolaní a dôvodoch v ňom uvedených. Doplnila, že
žalovaný sa vôbec nevyjadril ku skutočnosti, prečo zavádzal súd o podstatných okolnostiach sporu, keď

mal mať vedomosť o jemu uloženej pokute za to, že vykonával bez banského povolenia nedovolenú
ťažbu štrku aj na pozemkoch žalobkyne. Uvedené chcela žalobkyňa preukázať inými navrhnutými
dôkazmi, vrátane výsluchu svedkov, ktoré dôkazy boli špecifikované v súdnom spise a aj v uznesení,
ktorým konajúci súd zamietol vykonanie týchto dôkazov, a to napriek tomu, že vykonanie uvedených
dôkazov mohlo podstatným spôsobom prispieť k objasneniu otázky, ktorú súd považoval za spornú.
V podaní žalobkyne zo dňa 6.12.2018 je navrhnutý výsluch šiestich svedkov, z toho štyria navrhnutí

svedkovia, zamestnanci žalovaného, sa osobne podieľali na ťažbe na pozemkoch žalobcu. Už v
tomto písomnom vyjadrení žalobkyňa poukazovala na skutočnosť, že žalovaný nedisponoval žiadnym
povolením banského úradu a žiadal súd, aby vykonal aj tento dôkaz. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení
tiež ako dôkaz označila celý vyšetrovací trestný spis ČVS:KRP-114/2-VYS-TT-2014, a teda mala zato,
že konajúci súd si tento vyšetrovací spis nechal pripojiť.

14. Na pojednávaní dňa 11.10.2023 žalobkyňa založila do spisu množstvo písomných dôkazov, vrátane
presných podkladov o ťažbe zrealizovanej žalovaným. Tieto podklady z denníka slúžili ako podklad
pre fakturáciu zo strany žalovaného. Uvedenou fakturáciou sa žalovaný domáhal u svojich odberateľov
zaplatenia za štrk vyťažený z majetku žalobkyne; inak povedané žalovaný predával majetok žalobkyne.

Súd sa s týmito dôkazmi nevysporiadal; ani neuviedol, prečo návrhy na výsluch svedkov a ani písomné
dôkazy v spise nepovažuje za relevantné. Aj keď súd nemusí vykonať všetky dôkazy navrhnuté stranou
sporu, ale následne je nevyhnutné, aby v odôvodnení uviedol, z akého dôvodu považoval navrhnuté
dôkazy za nedôvodné a prečo ich odmietol vykonať. Pokiaľ by súd vykonal navrhnuté dôkazy, bolo
by preukázané, že žalovaný ťažbu vykonával, v akom rozsahu, v akom období, akým spôsobom, etc.

Uvedené je ale podľa názoru žalobkyne preukázané už z tých písomných dôkazov, ktoré založila do
spisu.Zvyjadrenížalobkyne,akoajzdôkazovzaloženýchdospisu,bolaúdajneskutkovospornáotázka,
že ťažbu vykonával žalovaný, preukázaná. Pokiaľ by súd vykonal dôkazy, nemohla by nastať situácia
údajnej spornosti skutkovo podstatnej otázky. Keďže sa jednalo o prvé pojednávanie vo veci, žalobkyňa
nemohla predpokladať, že z jej pohľadu jednoznačne preukázanú skutočnosť, že ťažbu vykonával

žalovaný, súd môže vyhodnotiť ako spornú. Preto v súlade s § 366 písm. c) CSP žalobkyňa využila
svoje zákonné právo a doložila dôkaz preukazujúci, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci. A obdobne je možné aplikovať, že žalobkyňa ich bez svojej
viny nemohla uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

15. Poukaz na ust. § 19 banského zákona preukazuje podstatnú okolnosť, že štrk preukázateľne
vyťažený žalovaným bol v zmysle banského zákona majetkom právnej predchodkyne žalobkyne.
Konštrukt súdu, že škoda nevznikla, pretože žalobkyňa nedisponovala povolením k ťažbe, je právny
nezmysel. Štrk nachádzajúci sa na pozemku žalobkyne žalovaný preukázateľne vyťažil a prisvojil
si tak vec patriacu inému, pričom hodnota prisvojeného majetku je určená znaleckým posudkom,

ako aj ostatnými dôkazmi predloženými a navrhnutými žalobkyňou. Otázka vlastníctva štrku je síce
jednoznačne určená banským zákonom, ale v rámci úvahy súdu je podmieňovaná existenciou povolenia
na ťažbu štrku. Hodnota štrku je objektívna veličina ustálená znaleckým posudkom a je rovnaká
v prípade štrku na pozemku žalobkyne alebo štrku vyťaženého žalovaným. Skutočnosť, či majiteľ
štrku disponuje povolením k jeho ťažbe nemá žiadny vplyv na cenu, čo preukazuje znalecký posudok.

Poukázala tiež na to, že žalovaný žiadal od ceny štrku odpočítať náklady spojené s ťažbou, čo podľa
nej tiež preukazuje, že štrk ťažil.

16. Právna predchodkyňa žalobkyne prenajala poľnohospodársku pôdu za účelom poľnohospodárskej
výroby a výlučne v dôsledku konania žalovaného sa poľnohospodárska pôda „pretransformovala“ na

rybník, resp. vodné plochy. Žalovaný odmieta akékoľvek nároky z titulu, že svojvoľne vykonal túto zmenu
a súd tento zásadný rozpor vyriešil voľnou úvahou v zmysle, že sa nedá vylúčiť, že aj vodná plocha
má nejakú hodnotu. Okrem toho, že žalobkyni bol konaním žalovaného svojvoľne odňatý majetok (štrk),
bolo tiež vlastníctvo žalobkyne – poľnohospodárska pôda svojvoľným konaním žalovaného premenenéna niečo iné (vodné plochy). Toto niečo iné žalobkyňa nechcela, nechce a nepotrebuje, nedala k tejto
transformácii súhlas; ale podľa názoru súdu, ani jedno z týchto dvoch flagrantných porušení vlastníckych
práv žalobkyne nie je spôsobilé ochrany.

17. Žalovaný v duplike zopakoval svoje prechádzajúce vyjadrenie a doplnil, že žalovaný nie je tým
subjektom, ktorý má preukazovať, dokladať – žalovaný môže byť pasívny a podobne. Súd prvej inštancie
sám vyhodnocuje, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nie, a preto súd správne vyhodnotil skutkový stav.
Žalovaný len konštatoval, že každý by mal s vyťažením štrku spojené aj náklady, teda žalovaný nikdy

nepotvrdil, že by ťažil predmetný štrk, a teda túto okolnosť žalobkyňa nedokázala v predmetnom konaní.

18. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355
ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že

odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/, e/, f/, g/, h/ CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné zrušiť a vec vrátiť
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

19. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na
odôvodneniepreskúmavanéhorozsudkuboloposúdiť,čisúdprvejinštancienazákladenímvykonaného
dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobu
žalobkyne domáhajúcej sa zaplatenia sumy 10.487,67 eura (titulom náhrady škody predstavujúcej

priemernú cenu štrku vyťaženého z jej pozemku) zamietol, keď dospel k záveru, že žalobkyni nevznikla
škoda zodpovedajúca cene štrku, pretože na ťažbu štrku je potrebné banské oprávnenie, ktorým
žalobkyňa nedisponovala a ani nedisponuje, ale vznikla jej škoda zodpovedajúca cene pozemku, za
ktorýbybolomožnéobstaraťobdobnýpozemokvdanejlokalite,prípadneškodazodpovedajúcarozdielu
ceny pozemku pred poškodením a po jeho poškodení, ktoré si však žalobkyňa neuplatnila.

20. Žalobkyňa v odvolaní o.i. namietala, že súd prvej inštancie nevykonal ňou navrhnuté dôkazy, na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, vec nesprávne právne posúdil
azároveňnamietalaajnesprávnypostupsúduprvejinštancie,ktorýmdošlokporušeniuprávažalobkyne
na spravodlivý súdny proces, keď sa dostatočne nevysporiadal s jej argumentáciou a nezdôvodnil prečo

nevykonal ňou navrhnuté dôkazy. Tieto odvolacie námietky vyhodnotil odvolací súd ako dôvodné.

21. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa sa domáha od žalovaného zaplatenia náhrady škody, ktorá
jej vznikla tým, že žalovaný vyťažil z jej poľnohospodárskych pozemkov štrkopiesok, a to v rozpore
s uzatvorenou nájomnou zmluvou (a jej dodatkom). Súd prvej inštancie pri zisťovaní skutkového stavu

veci vychádzal z nesporných skutkových tvrdení strán, podľa ktorých právna predchodkyňa žalobkyne
bola vlastníčkou predmetných pozemkov, pričom vlastníctvo prešlo v priebehu konania na žalobkyňu
dedením. Predmetné pozemky od roku 2003 užíva žalovaný titulom uzavretej nájomnej zmluvy a bola
na nich vykonávaná ťažba štrkopiesku, v súčasnosti je tu vodná plocha o veľkosti 2-3 hektáre. Za
spornú súd prvej inštancie označil skutočnosť, že ťažbu vykonával žalovaný. Podľa obsahu spisu, súd

prvej inštancie vo veci vytýčil jedno pojednávanie, na ktorom v rámci predbežného právneho posúdenia
uviedol, že výšku škody určenú znaleckým posudkom vychádzajúcu z priemernej ceny štrku nepovažuje
za správny spôsob vyčíslenia škody (č.l. 275), k čomu sa strany sporu nevyjadrili. Následne súd prvej
inštancie uviedol, že nevykoná žiadny z navrhnutých dôkazov a po záverečných vyjadreniach vyhlásil
napadnutý rozsudok. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia taktiež nevyplýva, z akých dôkazov súd

prvej inštancie vychádzal, ako ich vyhodnotil a prečo nevykonal navrhnuté dôkazy. Takéto odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia jednoznačne nevyhovuje kritériám stanoveným v § 220 ods. 2 CSP, ako
dôvodne namietala i žalobkyňa.

22. Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie trpí skutkovými vadami,

keďže súd prvej inštancie nevykonal žiadny z navrhnutých dôkazov, tieto nevyhodnotil ani jednotlivo,
ani vo vzájomných súvislostiach a pri zisťovaní skutkového stavu sa obmedzil len na nesporné skutkové
tvrdenia strán, hoci sám konštatoval spornosť v otázke pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Zároveň
bol nesprávny i postup súdu prvej inštancie, keď otázkami, ktorými sa súd vždy musí prioritne a ex offozaoberať (vecná legitimácia strán) a následne i vznesenou námietkou premlčania, sa nezaoberal vôbec,
a to z dôvodu, že nesúhlasil so spôsobom vyčíslenia uplatnenej škody.

23. Odvolací súd taktiež nesúhlasí s právnym názorom súdu prvej inštancie, že škoda uplatnená
podanou žalobou žalobkyni nevznikla, keďže na ťažbu štrku je potrebné banské oprávnenie, ktorým
žalobkyňa nedisponovala a ani nedisponuje. V tejto časti súd prvej inštancie vec nesprávne právne
posúdil, teda i žalobkyňou uplatnený odvolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci bol
naplnený.

24. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V súdnej veci súd prvej inštancie

neaplikoval relevantné zákonné ustanovenia, pokiaľ ide právne posúdenie vzťahu medzi stranami
a následne predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu (protiprávny úkon, škoda, kauzálny nexus),
pričom pre účely ďalšieho konania dáva odvolací súd do pozornosti nasledovné.

25. Podľa § 683 ods. 1 OZ, ak došlo k poškodeniu alebo nadmernému opotrebeniu prenajatej veci v

dôsledku jej zneužitia, zodpovedá nájomca aj za škody spôsobené osobami, ktorým umožnil k prenajatej
veci prístup, za náhodu však nezodpovedá.

26. Podľa Čl. 4 ods. 1 Ústavy SR, nerastné bohatstvo, jaskyne, podzemné vody, prírodné liečivé
zdroje a vodné toky sú vo vlastníctve Slovenskej republiky. Slovenská republika chráni a zveľaďuje

toto bohatstvo, šetrne a efektívne využíva nerastné bohatstvo a prírodné dedičstvo v prospech svojich
občanov a nasledujúcich generácií.

27. V ods. 1 v prvej vete čl. 4 je vymedzený vecný rozsah výlučného vlastníctva SR. Ide o nerastné
bohatstvo, jaskyne, podzemné vody, prírodné liečivé zdroje a vodné toky. Ústava bližšie nerastné

bohatstvo nešpecifikuje a v súčasnosti je právna úprava nerastného bohatstva predmetom zákona č.
44/1988 Zb. ochrane a využití nerastného bohatstva (banský zákon). Nerastné bohatstvo tvoria ložiská
vyhradených nerastov, pričom to, čo sa považuje za vyhradený nerast vymedzuje zákon banský zákon.

28. Podľa § 2 ods. 1 banského zákona, za nerasty sa podľa tohto zákona považujú tuhé, kvapalné a

plynné časti zemskej kôry.

29. Podľa § 3 ods. 1 banského zákona, vyhradené nerasty sú a) rádioaktívne nerasty, b) všetky druhy
uhlia,ropyahorľavéhozemnéhoplynuabituminóznehorniny,vhodnénaenergetickévyužitie,c)nerasty,
z ktorých možno priemyselne vyrábať kovy, d) magnezit, e) nerasty, z ktorých možno priemyselne

vyrábať fosfor, síru a fluór alebo ich zlúčeniny, f) kamenná soľ, draselné, bórové, brómové a jódové soli,
g) grafit, baryt, azbest, sľuda, mastenec, diatomit, sklársky a zlievarenský piesok, minerálne farbivá,
bentonit, h) nerasty, z ktorých možno priemyselne vyrábať prvky vzácnych zemín a prvky s vlastnosťami
polovodičov, i) granit, granodiorit, diorit, gabro, diabas, hadec, dolomit a vápenec, pokiaľ sú blokovo
dobývateľné a leštiteľné, a travertín, j) technicky použiteľné kryštály nerastov a drahé kamene, k)

halloyzit, kaolín, keramické a žiaruvzdorné íly a ílovce, sadrovec, anhydrit, živce, perlit a zeolit, l)
kremeň, kremenec, vápenec, dolomit, slieň, čadič, znelec, trachyt, pokiaľ sú tieto nerasty vhodné na
chemickotechnologické spracovanie alebo spracovanie tavením, m) mineralizované vody, z ktorých sa
môžu priemyselne získavať vyhradené nerasty, n) technicky využiteľné prírodné plyny, pokiaľ nepatria
medzi plyny uvedené pod písmenom b).

30. Podľa § 3 ods. 2 banského zákona, ostatné nerasty sú nevyhradené nerasty.

31. Podľa § 5 ods. 1, ods. 2 prvá veta, ods. 5 banského zákona, nerastné bohatstvo podľa tohto zákona
tvoria ložiská vyhradených nerastov (ďalej len „výhradné ložiská“). Za nerastné bohatstvo sa podľa tohto

zákona považujú aj prírodné horninové štruktúry a podzemné priestory, ktoré vznikli dobývaním ložísk
ropy,horľavéhozemnéhoplynualebosoli[§3ods.1písm.b)af)],aksúvhodnénauskladňovanieplynov
alebo kvapalín a prírodné horninové štruktúry vhodné na využívanie geotermálnej energie. Nerastné
bohatstvo je vo vlastníctve Slovenskej republiky.32. Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 51/1988 Zb. o banskej činnosti, výbušninách a o štátnej banskej správe
vzneníúčinnomod1.1.1992(ďalej„zákonobanskejčinnosti“),prednosťnapovoleniedobývanialožiska

nevyhradeného nerastu má vlastník pozemku.

33. Podľa § 19 ods. 5 zákona o banskej činnosti, ak majiteľ pozemku nesúhlasí ani za primeranú náhradu
s používaním pozemku na čas potrebný na dobývanie ložiska a ak verejný záujem na dobývaní ložiska
nevyhradeného nerastu prevažuje nad oprávneným záujmom vlastníka pozemku, môže organizácia

nadobudnúť právo užívania pozemku aj vyvlastnením. 13a) Obdobne sa postupuje pri stavbách alebo
iných právach, ktoré majú byť dotknuté dobývaním.

34.Podľa§19ods.6zákonaobanskejčinnosti,privyvlastnenípodľaodseku5patrívlastníkovipozemku
tiež primeraná náhrada za ložisko nevyhradeného nerastu, ktoré je súčasťou tohto pozemku.

35. Pod pojmom škoda v zmysle ust. § 442 ods. 1 OZ sa chápe ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére
poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t.j. peniazmi, a je teda napraviteľná
poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým poskytnutím peňazí, ak nedochádza k naturálnej
reštitúcii. Náhrada škody, ak má plniť reparačnú (reštitučnú) funkciu, má zabezpečiť poškodenému plnú
kompenzáciu spôsobenej ujmy, nie však viac. Rozlišujú sa dva druhy škody a to skutočná škoda a ušlý

zisk. Skutočnou škodou sa rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a
reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predošlého
stavu (por. 4 M Cdo 23/2008).

36. Pre účely ďalšieho konania je potrebné vychádzať z toho, že nevyhradené nerasty ako súčasť

pozemku sú vlastníctvom vlastníka pozemku. Možno tiež považovať za ustálené, že žalobkyni škoda
spočívajúca vo vyťažení nevyhradeného nerastu z pozemku v jej vlastníctve vznikla, a to s poukazom
na § 19 zákona o banskej činnosti, keď i pri vyvlastnení pozemku za účelom dobývania ložiska
nevyhradeného nerastu vo verejnom záujme, patrí vlastníkovi pozemku tiež primeraná náhrada za
ložisko nevyhradeného nerastu, ktoré je súčasťou pozemku. V ďalšom priebehu konania je potrebné

zaoberať sa tým, aká je výška primeranej náhrady za ložisko nevyhradeného nerastu (samozrejme
na základe dôkazných návrhov strán sporu, pretože súd bez návrhu dôkazy nevykonávať nemôže),
keď výšku tejto náhrady nemožno stotožňovať s priemernou cenou nevyhradených nerastov. Náhrada
škody, má totiž plniť reparačnú (reštitučnú) funkciu, t.j. má zabezpečiť poškodenému plnú kompenzáciu
spôsobenej ujmy, nie však viac.

37. Pri posudzovaní námietky pasívnej vecnej legitimácie je potrebné aplikovať i § 683 ods. 1 OZ
použitý s odkazom na ust. § 1 ods. 1, § 7 ods. 1 zákona č. 504/2003 Z.z. o nájme poľnohospodárskych
pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o zmene niektorých zákonov, ktorým sa
spravujenájomnývzťahmedzistranamisporu.Ust.§683OZzakotvujeosobitnúzodpovednosťnájomcu

za zneužitie veci ako osobitnú zodpovednosť za škodu, ktorá sa riadi všeobecnými ustanoveniami
o zodpovednosti (§ 420 OZ) s modifikáciami uvedenými v tomto ustanovení. Pod zneužitím veci sa
rozumie užívanie veci závadným spôsobom, keď dochádza k porušovaniu povinností nájomcu, najmä
povinnosti užívať vec riadnym spôsobom podľa § 665 OZ, ale aj o prípady iných porušení povinností
vyplývajúcich z nájomnej zmluvy. Zodpovednosť nájomcu je daná tak za jeho správanie (konanie

alebo opomenutie), ako aj za škody spôsobené osobami, ktorým umožnil k prenajatej veci prístup.
Ide o objektívnu zodpovednosť, a preto nie je podstatné, či ku škode došlo zavinením nájomcu alebo
zavinením osôb, ktorým nájomca umožnil prístup k veci.

38. Pri posudzovaní vznesenej námietky premlčania (§ 106 ods. 1, 2 OZ) je potrebné mať na zreteli,

že pri spôsobení škody pri dobývaní ložiska nevyhradeného nerastu z pozemku vo vlastníctve inej
osoby možno len ťažko predpokladať zavinenie vo forme nedbanlivosti. Pre rozlíšenie dĺžky objektívnej
premlčacej doby (trojročnej a desaťročnej) je rozhodujúca forma zavinenia škodcu, totiž či z jeho strany
išlo o konanie úmyselné. Občianske právo nedefinuje pojem zavinenia a pri skúmaní tejto otázky
vychádza tradične z trestného práva hmotného. Pri vymedzení tohto pojmu treba vychádzať z toho, že

zavinenie je určitý psychický, vnútorný vzťah škodcu k vlastnému konaniu priečiacemu sa objektívnemu
právu a ku škode ako k výsledku tohto konania. Naproti tomu príčinnou súvislosťou treba rozumieť
určitý objektívny vzťah medzi skutočnosťou zakladajúcou zodpovednosť, t.j. medzi porušením právnej
povinnosti, a výsledkom, t.j. škodou. Zavinenie ako vnútorný psychický vzťah je založený na dvochzložkách: na zložke vedomostnej a zložke vôľovej. Vedomostnou zložkou rozumieme vnímanie, t.j.
odraz predmetov a javov v zmyslových orgánoch, ako aj predstavu predmetov a javov, ktoré subjekt
vnímal skôr, alebo ku ktorému dospel úsudkom na základe znalostí alebo skúseností. Vôľovou zložkou

sa rozumie predovšetkým chcenie, ale aj uzrozumenie. Pri úmyselnom zavinení je zastúpená tak
vedomostná,akoajvôľovázložkazavinenia.Prinedbanlivostijedanálenvedomostnázložka.Úmyselné
zavinenie sa člení na priamy úmysel (dolus directus), pri ktorom konajúci chcel spôsobiť škodu, a na
nepriamy úmysel (dolus eventualis), pri ktorom konajúci vedel, že môže spôsobiť škodu, a pre prípad,
že ju spôsobí, bol s tým uzrozumený. Nedbanlivosť môže byť vedomá, pri ktorej konajúci síce nechcel

spôsobiť škodu, avšak vedel, že ju môže spôsobiť a bez primeraných dôvodov sa spoliehal na to, že ju
nespôsobí. Nedbanlivosť môže byť aj nevedomá, pri ktorej konajúci nechcel spôsobiť škodu, hoci o tom
vzhľadom na okolnosti a na svoje pomery vedieť mal alebo vedieť mohol.

39.Začiatokplynutiaobjektívnejpremlčacejdoby(§106ods.2OZ)jeviazanýnaudalosť,zktorejvznikla
škoda. Tento pojem (škodová udalosť) je potrebné vykladať tak, že zahŕňa nielen protiprávny úkon či

zákonom osobitne kvalifikovanú udalosť (napr. banská činnosť), ktoré viedli ku vzniku škody, ale aj vznik
samotnej škody (Ro NS ČR z 13. 12. 2000, sp. zn. 25 Cdo 699/1999).

40. Súd prvej inštancie prejednávanú vec z vyššie uvedených hľadísk neposudzoval, nevykonal vo
veci riadne dokazovanie (vychádzajúc z nesprávneho záveru, že žalobkyni mohla vzniknúť len škoda

zodpovedajúca cene pozemku, za ktorý by bolo možné obstarať obdobný pozemok v danej lokalite,
prípadne škoda zodpovedajúca rozdielu ceny pozemku pred poškodeným a po jeho poškodení, ktoré
si však žalobkyňa neuplatnila), jednotlivé skutkové okolnosti nevyhodnotil vo vzájomných súvislostiach,
neaplikoval všetky relevantné zákonné ustanovenia a nevysporiadal sa s argumentáciou strán sporu.

41. Pre úplnosť, pokiaľ žalovaný uvádzal, že on nie je tým subjektom, ktorý má niečo preukazovať,
dokladať, teda môže byť pasívny a podobne, s tou to argumentáciou nemožno súhlasiť. Dôkazným
bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) sa rozumie zodpovednosť strany za výsledok konania,
ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Procesnoprávnym následkom neunesenia
dôkazného bremena stranou je jej neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj

zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii
dôkaznej núdze, dopad (neúspech) sa pričíta strane, na ktorej leží podľa predpisov hmotného práva
dôkazné bremeno (zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva).
Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí strana preukázať, zásadne určuje
hmotnoprávna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom

dôkazného bremena, teda ktorá zo strán je povinná stanovený okruh skutočností preukázať. V rámci
dokazovania platí zásada, že každá strana musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia; kto
tvrdí, dokazuje. Neplatí teda, že dokazovať skutočnosti v spore je len povinnosťou žalobcu. Zároveň je
potrebné dodať, že dokazovanie možno vykonať len vo vzťahu k substancovaným skutkovým tvrdeniam.
Substancované tvrdenie je také skutkové tvrdenie, ktoré je možné substancovať pod konkrétnu

hmotnoprávnu normu a je k nemu možné vykonať dokazovanie. Následkom porušenia povinnosti
žalobcu substancovane tvrdiť je zamietnutie žaloby bez dokazovania a rovnako platí, že následkom
porušenia žalovaného substancovane tvrdiť je, že súd bez toho, aby vykonal dokazovanie, nezohľadní
jeho procesnú obranu. Žalovaného zaťažuje procesné bremeno popretia skutkových tvrdení žalobcu
vyplývajúcu z ust. § 151 CSP. Popierajúca strana totiž musí uviesť svoje vlastné skutkové tvrdenia,

pričom pre kvalitu popretia skutkových tvrdení platí rovnako § 150 CSP. Výslovné popretie skutkových
tvrdení protistrany môže mať podobu vyhlásenia, že konkrétne skutkové tvrdenie protistrany nie je
pravdivé za súčasného predloženia iného skutkového tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach,
prípadne iba predloženia iného skutkového tvrdenia o predmetný v skutkových okolnostiach. V prípade
vyhlásenia,žekonkrétneskutkovétvrdenieprotistranyniejepravdivé,bezpredloženiainéhoskutkového

tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, je popretie účinné iba vtedy, ak strana iné skutočnosti
nevie uviesť, pretože ich nepozná. V zásade však platí, že každý pozná predmet svojho konania, t.j. to
čo urobil a predmet svojho vnímania, t.j. to čo videl alebo počul. Strana má preto povinnosť predložiť iné
skutkové tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, ak sú tieto predmetom jej vlastného konania
alebo vnímania, inak je popretie skutkového tvrdenia protistrany neúčinné.

42. Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka (strany) na
dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces.
Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Právo nariadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu,
jednoznačne vyplýva aj z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola

daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,
séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis
c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

43. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak zo
strany súdu došlo k takej interpretácii a aplikácii právnej normy, ktorá zásadne popiera účel a význam
aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú
zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne
jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS
301/06).

44. Kritériom pre posúdenie (ne)preskúmateľnosti rozhodnutia je splnenie náležitostí odôvodnenia
ustanovených zákonom, ktoré ukladá súdu povinnosť podať výklad opodstatnenosti, pravdivosti,
zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku a tým preukázať jeho správnosť. Rozhodnutie súdu
preto musí obsahovať úplné a výstižné odôvodnenie, v ktorom súd logicky, vnútorne kompaktne a

neprotirečivo vysvetlí svoj postup a dôvody svojho rozhodnutia. Pritom sa musí vysporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený
nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na
právne závery, ktoré prijal. Odôvodnenie musí byť súčasne i prostriedkom kontroly správnosti postupu
súdu pri vydávaní rozhodnutí, t. j. musí byť preskúmateľné.

45. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, z ktorého nemožno zistiť, akým spôsobom súd postupoval
pri posudzovaní rozhodných skutočností v prejednávanej veci, nevyhovuje zákonným požiadavkám,
ktoré CSP kladie na obsah odôvodnenia rozhodnutia a v konečnom dôsledku takéto rozhodnutie
zasahuje do základných práv účastníka súdneho konania, ktorý má nárok na to, aby bola jeho vec

spravodlivo posúdená. Civilný súd je preto povinný svoje rozhodnutie riadne odôvodniť, je povinný
tiež zrozumiteľným spôsobom vysvetliť, ako a prípadne prečo sa určitou námietkou nezaoberal.
Odôvodnenie rozhodnutia musí stranám konania umožňovať spoznať úvahy súdu, ktoré boli relevantné
pre výsledok konania, a tým preskúmateľnosť súdneho rozhodnutia z hľadiska zákonnosti a vecnej
správnosti. Pre presvedčivosť súdneho rozhodnutia je kľúčové, aby súdy reagovali na substantívne

argumenty a námietky strán sporu a aby vysvetlili, prečo ich neprijali.

46. Riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozsudku je nielen formálnou požiadavkou,
ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a
nezrozumiteľných rozsudkov, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke

zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Tieto požiadavky však napadnutý
rozsudok nespĺňa.

47. V kontexte všetkého vyššie uvedeného odvolací súd konštatuje, že v danom prípade súd
prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností a jeho nesprávnym procesným postupom (neodôvodnením
rozhodnutia v súlade so zákonnými požiadavkami) došlo k znemožneniu stranám realizovať ich
procesné právo na vysvetlenie dôvodov rozhodnutia v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces. S poukazom na mieru zlyhania súdu prvej inštancie, keď rozhodnutie v relevantných
záveroch vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu škody riadne a dostatočne neodôvodnil, v tomto

smere nevykonal potrebné dokazovanie a nedostatočne zistený skutkový stav (len z nesporných
skutkových tvrdení) nesprávne právne posúdil (keď neaplikoval relevantné zákonné ustanovenia), nie
je dobre možné tento nedostatok napraviť až v konaní pred odvolacím súdom.

48. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie,

s použitím ust. § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP vrátane závislého výroku o náhrade trov konania (§ 379
písm. a/ CSP) zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.49. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný vysloveným právnym názorom odvolacieho
súdu (§ 391 ods. 2 CSP), bude v konaní pokračovať a o žalobe žalobkyne opätovne rozhodnúť,
pričom v ďalšom konaní súd prvej inštancie vykoná riadne dokazovanie, v nadväznosti na to opätovne

posúdi uplatnený nárok žalobkyne na náhradu škody (so zameraním sa na jednotlivé predpoklady
náhrady škody), vysporiada sa s procesnou obranou žalovaného ako aj argumentáciou žalobkyne,
pričom zohľadní relevantné zákonné ustanovenia, súdnu prax, právno-teoretické východiská, ako aj
návod na ďalší postup v konaní uvedený odvolacím súdom (viď ods. 25 - 41). Súd prvej inštancie
pri písomnom vyhotovení rozhodnutia bude dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo určité a

presvedčivé, s uvedením obsahových náležitostí podľa § 220 ods. 2 CSP, vrátane uvedenia použitých
prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a
ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal a ako ich vyhodnotil, prípadne prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva
účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj
so špecifickými námietkami strán konania.

50. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie opätovne o náhrade trov prvoinštančného, aj tohto
odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

51. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné dovolanie.