Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 14. august 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/11/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119437502
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 08. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Vacková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:6119437502.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Vackovej a sudkýň JUDr.

Lýdie Gálisovej a JUDr. Márie Malíkovej v spore žalobcu: AUTO MOTO PARK s.r.o., so sídlom Nánanská
cesta 3373/72, 943 01 Štúrovo, IČO: 46 464 018, zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Margita
Lonská, s.r.o., so sídlom Kalinčiakova 25, 831 04 Bratislava, IČO: 36 862 282, proti žalovanému: A. B.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XX/XX, XXX XX C., zastúpenému: Mgr. Zsolt Ördögh, advokát so sídlom
Turecká 36, 940 23 Nové Zámky, o zaplatenie sumy 1 349,70 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu
a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 27. novembra 2023 č.k.
10C/10/2020-393, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. V danej veci sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 1 349,70 eura s príslušenstvom
titulom vrátenia pôžičky.
1.2. Súd prvej inštancie prvým rozsudkom zo dňa 16. septembra 2022 č.k. 10C/10/2020-277 žalobe
čiastočne vyhovel a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1 162,80 eura s úrokom z
omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1 162,80 eura od 23.07.2019 do zaplatenia do 3 dní po

právoplatnosti rozsudku. V zostávajúcej časti žalobu zamietol. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov
konania voči žalovanému vo výške 72,30 %. Rozsudok napadli odvolaním obe strany sporu. Odvolací
súd uznesením zo dňa 26. septembra 2023 č.k. 25Co/124/2022-356 napadnutý rozsudok zrušil
a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

2.1. Súd prvej inštancie v poradí druhým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 186,90 eura s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 186,90 eura od 23.07.2019 do

zaplatenia do 3 dní po právoplatnosti rozsudku (výrok I.). V zostávajúcej časti žalobu zamietol (výrok II.).
Žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 72,30 % (výrok III.). Svoje
rozhodnutie právne zdôvodnil ustanoveniami § 657, § 37 ods. 1, § 41a ods. 1, § 451 ods. 1, 2, § 456,
§ 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 45 ods. 1, 2, 3 zákona č. 725/2004 Z.z. o prevádzke vozidiel
v premávke na pozemných komunikáciách v znení účinnom do 20.05.2018, § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení od 01.01.2015.
2.2. Konštatoval, že v danej veci sa jedná o spor medzi veriteľom a dlžníkom. Existencia písomnej

zmluvy o pôžičke zo dňa 28.11.2017 nasvedčuje tomu, že medzi stranami mal vzniknúť záväzkový
vzťah zo zmluvy o pôžičke podľa § 657 OZ. Zdôraznil, že zmluva o pôžičke je reálny kontrakt, k
jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi, pričom ak
k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah pôžičky nevznikne. Dospelk záveru, že zmluva o pôžičke zo dňa 28.11.2017 bola právnym úkonom, ktorý vôbec nevznikol z
dôvodu, že predmet pôžičky nebol žalovanému odovzdaný. Uvedenú zmluvu vyhodnotil tak, že ide
o právny úkon urobený účastníkmi naoko, preto je absolútne neplatný pre nedostatok vážnosti vôle

podľa § 37 Občianskeho zákonníka. Poukázal na obsah zmluvy o pôžičke (čl. 2 odsek 1, 2), podľa
ktorého veriteľ touto zmluvou prenecháva dlžníkovi peňažnú sumu vo výške 1 122,80 eura, pričom
dlžník sa zaväzuje finančné prostriedky z pôžičky použiť výlučne na náklady súvisiace so základným
školením kontrolných technikov STK a náklady na skúšku z odbornej spôsobilosti kontrolných technikov
(STK). Z výpovede konateľa žalobcu D. A., žalovaného, a svedkov E. B., A. B. staršieho a A. B. mal

preukázané, že žalobca uhrádzal náklady súvisiace so základným školením technikov STK zo svojich
finančných prostriedkov. To malo za následok, že k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke medzi stranami vôbec
nedošlo, a to ani v písomnej, ani v ústnej forme. Pri svedkoch E. B., A. B. starší a A. B. by bolo možné
mať pochybnosti o ich dôveryhodnosti pre blízky rodinný vzťah k žalovanému, a E. B. je aj žalovaným
v obdobnej veci tunajšieho súdu 5C/10/2020, no ich výpovede boli v línii s ostatnými dôkazmi. Z postoja
strán, ako aj z výpovedí označených svedkov bolo nepochybné, že strany sa ústne dohodli, že žalobca

prihlási žalovaného na základné školenie kontrolných technikov STK, ktorého súčasťou bola záverečná
skúška. Žalovaný v konečnom dôsledku riadne, ani opravné skúšky, úspešne neabsolvoval. Hoci medzi
stranami existovala ústna dohoda, jej súčasťou nebola dohoda o náhrade nákladov školenia pre prípad
neúspešného absolvovania školenia a záverečných skúšok. Po uplynutí niekoľkých mesiacov došlo k
stretnutiu medzi žalobcom a žalovaným v sídle žalobcu za prítomnosti konateľov žalobcu a ďalších

osôb za účelom riešenia náhrady nákladov základného školenia fyzických osôb na získanie osvedčenia
kontrolného technika, no ku konečnej dohode nedošlo (zhodné výpovede konateľa žalobcu, žalovaného,
svedkov E. B., A. B. staršieho, A. B., F. G. a G. E. C.). V tomto smere považoval súd prvej inštancie za
nepodstatné, aká bola atmosféra tohto stretnutia, či tam boli alebo neboli verbálne útoky na konateľov
žalobcu.

2.3. Za tejto situácie súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca na základe ústnej dohody a so
súhlasom žalovaného prihlásil žalovaného na základné školenie kontrolných technikov STK. Žalobca
listinami preukázal, že spoločnosť TESTEK, a.s., Bratislava zaslala pozvánku na základné školenie
kontrolných technikov pre žalovaného, následne pozvánky na skúšku z odbornej spôsobilosti konanej
dňa 13.03.2018 o 8.00 hod. a nakoniec aj opakovanú skúšku z odbornej spôsobilosti určenej na

deň 13.04.2018 o 8.00 hod. V súvislosti s tým boli žalobcovi spoločnosťou ROBSON, s.r.o., Nitra
refakturované náklady za absolvovanie základného školenia pre žalovaného sumou 1 012,80 eura.
Žalobca zakúpil e-kolky na skúšku odbornej spôsobilosti žalovaného vo výške 100 eur a opakovanú
skúšku e-kolok vo výške 50 eur. Tieto náklady boli žalobcom bezpečne preukázané a ich súčet
predstavuje sumu 1 162,80 eura. Napriek tomu žalobu v časti o zaplatenie istiny vo výške 1 162,80

eurazamietolspoukazomnaustanovenia§45ods.1,2a3zákonač.725/2004Z.z.oprevádzkevozidiel
v premávke na pozemných komunikáciách v znení účinnom v čase, kedy žalobca prihlásil žalovaného
na základné školenie kontrolného technika a na skúšku z odbornej spôsobilosti. Konštatoval, že hoci
z dokazovania nie je zrejmé, či žalobca mal postavenie oprávnenej osoby podľa § 39 ods. 8, alebo
podľa § 38 ods. 10 uvedeného zákona, v oboch prípadoch je to však práve oprávnená osoba, ktorá

podľa zákona hradí náklady spojené so základným školením (§ 45 ods. 1 a 3 zákona č. 725/2004 Z.z.).
Oprávnená osoba tiež prihlasuje fyzickú osobu na skúšku z odbornej spôsobilosti, podľa zákona do
siedmich dní odo dňa ukončenia školenia (§ 45 ods. 2 a 3 zákona č. 725/2004 Z.z.), pričom logickým
výkladom tohto ustanovenia dospel k záveru, že subjekt, ktorý podáva prihlášku na skúšku z odbornej
spôsobilostijezároveňpovinnýzaplatiťajsprávnypoplatokstanovenýprávnympredpisom.Zuvedených

dôvodov dospel k záveru, že žalobca plnil na základe a podľa zákona, nie za žalovaného a bez právneho
dôvodu, preto sa žalovaný nemohol bezdôvodne obohatiť na úkor žalobcu. Dodal, že nie je vylúčené,
aby oprávnená osoba podľa § 39 ods. 8 alebo podľa § 38 ods. 10 zákona č. 725/2004 Z.z., a fyzická
osoba, ktorá by mala byť prihlásená na základné školenie kontrolného technika a na skúšku z odbornej
spôsobilosti, uzatvorili dohodu o refundácii vynaložených nákladov oprávnenej osobe. V danej veci však

uzatvorenie takejto dohody preukázané nebolo.
2.4. V zostávajúcej časti o zaplatenie sumy 186,90 eura súd prvej inštancie žalobe vyhovel. Konštatoval,
že uplatnená suma pozostáva z uhradených faktúr za ubytovanie, vrátane mestskej dane, parkovania
a raňajok v hoteli REMY v Bratislave, ktorá bola preukázaná potvrdením o úhrade kreditnou kartou.
Vyslovilnázor,žežalobcovipovinnosťhradiťtietonákladyzažalovanéhozožiadnehoprávnehopredpisu

nevyplývala. Zároveň nešlo o náklady, ktoré možno považovať za súčasť nákladov na základné školenie
fyzickej osoby na získanie osvedčenia kontrolného technika. Tým, že ich žalobca zaplatil, plnil za
žalovaného bez právneho dôvodu. Navyše žalovaný ubytovanie v mieste konania školenia nepoprel,
v podanom odpore poprel len skutočnosť, že by mal nejaké náklady žalobcovi refundovať a vo vzťahuk ubytovaniu navyše namietal, že ide o nárok za dve osoby. Dospel k záveru, že žalovanému vznikla
povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 186,90 eura podľa § 451 ods. 1, 2, § 456 a
§ 458 ods. 1 OZ. Súčet úhrady hotelových účtov 160,20 eura a mestskej dane, poplatku za parkovanie,

raňajky a ubytovanie v hoteli REMY v Bratislave predstavuje 373,80 eura pri dvoch osobách, preto v
prípade žalovaného ide o bezdôvodné obohatenie vo výške istiny 186,90 eura (373,80 : 2). Ďalej súd
prvej inštancie uviedol, že na pojednávaní dňa 27.11.2023 žalovaný, prostredníctvom svojho právneho
zástupcu, tvrdil, že plynutie subjektívnej doby na podanie žaloby je potrebné rátať od uzavretia zmluvy o
pôžičke. Pokiaľ tým žalovaný mienil vzniesť námietku premlčania, túto súd prvej inštancie nepovažoval

za dôvodnú. Vo vyhovujúcej časti istiny 186,90 eura sa jedná o bezdôvodné obohatenie z titulu plnenia
bez právneho dôvodu zo strany žalobcu v prospech žalovaného, a to vo vzťahu k vyššie uvedeným
nákladom, ktoré mohli byť hradené najskôr v období od 05.12.2017. Konanie v tejto veci bolo začaté
dňa 21.11.2019, takže pred uplynutím dvojročnej subjektívnej premlčacej doby podľa § 107 ods. 1 OZ
a zároveň aj pred uplynutím trojročnej objektívnej premlčacej doby podľa § 107 ods. 2 OZ.
2.5. Konštatoval, že podľa § 517 ods. 2 OZ sa žalovaný dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu,

a preto mu bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi z priznanej istiny úroky z omeškania podľa § 3 ods.
1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení od 01.01.2015. Predžalobná výzva právnej zástupkyne
žalobcu zo dňa 03.07.2019 bola doručená žalovanému dňa 11.07.2019 podľa pripojenej doručenky a
žalovaný bol vyzvaný na zaplatenie dlžnej sumy v lehote 10 dní od doručenia. Prvým dňom omeškania
je tak deň 23.07.2019, a preto boli úroky z omeškania priznané od tohto obdobia a v zostávajúcej časti

bola žaloba v časti príslušenstva zamietnutá.
2.6. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 k § 255
ods. 2 CSP, pretože každá zo strán mala vo veci čiastočný úspech. Úspech žalovaného predstavuje
1162,80/1349,70, úspech žalobcu je 186,90/1349,70, takže v spore mal celkový úspech žalovaný v
pomere 975,90/1349,70 (1162,80/1349,70 - 186,90/1349,70) čo pri násobku 100 % tvorí 72,30 %.

3.1. Žalobca podal v zákonnej lehote odvolanie voči výrokom II. a III. a žiadal, aby odvolací súd rozsudok
vnapadnutýchčastiachzrušilavecvrátilsúduprvejinštanciesuvedenímprávnehonázorusmerujúceho
k priznaniu nároku žalobcu v plnom rozsahu. Alternatívne žiadal odvolací súd o zmenu rozhodnutia
spočívajúcu v priznaní žalovaného nároku v plnom rozsahu žalobcovi a súvisiacimi prvoinštančnými

a odvolacími trovami sporu. Dôvodil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP) a súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP).
3.2. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého zmluva o pôžičke nikdy nevznikla
z dôvodu, že finančné prostriedky v sume 1 122,80 eura neboli odovzdané žalovanému na jeho

účet, alebo iným spôsobom určeným žalovaným. Tvrdil, že pôžičku poskytol plnením tretej osobe
so súhlasom žalovaného a na dohodnutý účel pôžičky, ktorým bolo zabezpečenie kvalifikácie pre
žalovaného, teda priamym plnením na účet školiaceho strediska, ktoré zasielalo pozvánky na školenia,
platením správnych poplatkov za skúšky a uhradením nákladov spojených so získavaním kvalifikácie
ubytovania žalovaného počas návštevy školení. Žalovaný voči takémuto postupu nenamietal. Išlo len

o zmenu v platobnom mieste. V prípade úspešného absolvovania školenia a vykonania skúšok mal
žalovaný možnosť u neho uzatvoriť pracovnú zmluvu. Preto nebolo pre zmluvné strany podstatné
dodržanie sumy v zmluve, išlo o predpokladaný pôžičkový rámec. Jeho povinnosťou bolo financovanie
nákladov vo výške, v akej postupne účasťou na školeniach vznikali. Tvrdil, že k upusteniu od vrátenia
mohlo dôjsť len vtedy, ak by žalovaný získal kvalifikáciu, následne sa u žalobcu zamestnal a odpracoval

si určitý čas. Táto podmienka splnená nebola, preto nastala podmienka vrátenia, čo bolo predmetom
sporu, lebo žalovaný tvrdil, že v prípade neúspechu, žiadna dohoda o postupe nejestvovala. Išlo o iné
platobné miesto, platenie tretej osobe v prospech dlžníka, čo žiadny zákon nevylučuje a žalovaný s tým
konkludentne súhlasil a proti tomu nenamietal. Naopak na základe uhradenia nákladov, sa školení a
skúšok zúčastnil, pričom nepopieral, žalobca ich za neho uhradil. Poukázal na bod 14.3.1. odôvodnenia

rozsudku a tvrdil, že zo žiadneho zákonného predpisu nevyplýva, že dohoda o zmene platobného miesta
môže vyplynúť len zo strany dlžníka. Poukázal na výpoveď žalovaného, ktorý uviedol, že zmluvu o
pôžičke dňa 28.11.2017 podpísal, hoci si ju neprečítal, po tom, ako sa ústne dohodol na určitých veciach
s konateľom žalobcu. Tvrdil, že predmetom tejto ústnej dohody bolo, že zabezpečí školenie, ubytovanie
a stravovanie, a žalovaný si sám na svoje náklady zabezpečí len vodičský preukaz na všetky typy

vozidiel. Keďže žalovaný nepožadoval, aby plnenie poskytol priamo jemu, na účet alebo v hotovosti, tým
konkludentne súhlasil so zmenou v spôsobe/mieste plnenia. Hoci dohoda o zmene platobného miesta
nemala písomnú formu, to môže byť výhradne dôvodom relatívnej neplatnosti, ktorej sa žiadna zmluvná
strana nedovolala. Tvrdil, že judikatúra pripúšťa, aby sa zmluvne dojednaná forma právneho úkonu, sozvolením oboch zmluvných strán nedodržala, a poukázal na Nález Ústavného súdu ČR č. I ÚS 1264/11,
z ktorého citoval.
3.3. S poukazom na bod 14.3.1. odôvodnenia rozsudku namietal hodnotenie výpovedí svedkov ako

selektívne. Na jednej strane súd prvej inštancie považoval preukázanú dohodu o tom, že žalobca
preplatí všetky náklady na získanie kvalifikácie a na základe tejto kvalifikácie nastúpi žalovaný k
žalobcovi do zamestnania. Na strane druhej konštatoval, že neexistovala dohoda o vrátení nákladov
v prípade nezískania kvalifikácie, pretože toto rozporuje žalovaný a svedkovia v rovnakej pozícii ako
je žalovaný, teda dlžníci žalobcu v obdobných sporoch, a tvrdí to len žalobca. K tomu poukázal na

výpoveď svedka G. H., ktorý potvrdil, že uzatvoril zmluvu o pôžičke za obdobných podmienok a
pretože má u žalobcu odpracovaných viac ako 36 mesiacov, zanikla mu povinnosť finančné prostriedky
vrátiť. Namietal, že súd prvej inštancie mal objasniť, prečo akceptoval alternatívu vrátenia nákladov
odpracovaním, a prečo nemal preukázanú alternatívu vrátenia peňazí pri nezískaní kvalifikácie, ktorá
vyplývala z totožných dôkazných prostriedkov. Mal za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré zaujal už krajský súd v zrušujúcom uznesení. Namietal

voči právnemu posúdeniu, podľa ktorého osobitný právny predpis určuje, že platiteľom týchto nákladov
je zo zákona žalobca, preto k bezdôvodnému obohateniu neprišlo, keď išlo o povinnosť ktorú mal
znášať žalobca. Tvrdil, že ide o formalistické hodnotenie ustanovenia zákona č. 725/2004 Z.z., ktorý je
právnym predpisom verejnoprávnym a upravuje zákonom regulovaný postup, ako sa môže osoba stať
technikom kontroly a ako sa tiež môže fyzická alebo právnická osoba stať poskytovateľom tejto služby

v rámci podnikania ako stanica technickej kontroly. Súkromnoprávne vzťahy medzi technikom a jeho
zamestnávateľom nie sú upravené zákonom č. 725/2004 Z.z. Citoval ustanovenia § 45 ods. 2, 3 a 5
zákona č. 725/2004 Z.z. a tvrdil, že z nich vyplýva záver, že mechanizmus získania osvedčenia technika
pre fyzickú osobu prebieha medzi oprávnenou osobou - stanica STK, resp. žiadateľom o udelenie
oprávnenia na jej zriadenie a príslušným úradom ktorý vydáva osvedčenie - okresný úrad a zároveň

medzi školiacim strediskom. V tomto procese zastupuje fyzickú osobu - uchádzača stanica STK ako jeho
zamestnávateľ/budúci zamestnávateľ. Zákon neupravuje vnútorné vzťahy medzi stanicou STK a jeho
zamestnancom, ani nevylučuje, že by si následne stanica STK, ktorá má technika v pracovnom pomere,
nemohla nárokovať náhrady vynaložených nákladov. Okresný súd síce v bode 14.3.1 odôvodnenia
dodal, že tento zákon nevylučuje súkromnú dohodu medzi platiteľom nákladov a osobou za ktorú sa

platí, ale mal za to, že k preukázaniu takejto dohody v tomto spore neprišlo. Tvrdil, že táto dohoda
vyplýva z písomnej zmluvy o pôžičke aj z výpovedí strán sporu a svedkov. Navyše namietal, že súd
prvej inštancie nesprávne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 1 druhá veta zákona č. 725/2004 Z.z. aj na
poplatky za skúšky formou e-kolku 100 eur a 50 eur, hoci uznal, že pod “náklady na školenie” nemôže
spadať suma 186,90 eura za ubytovanie, ktorú sumu uznal ako bezdôvodné obohatenie.

4.1. Žalovaný podal v zákonnej lehote odvolanie voči výrokom I. a III. a žiadal, aby odvolací
súd napadnutý prvostupňový rozsudok zmenil tak, že napadnutý výrok I. zruší a žalobu v plnom
rozsahu zamietne, pričom o trovách konania rozhodne tak, že žalovanému prizná plnú náhradu trov
prvostupňového ako aj odvolacieho konania. Dôvodil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP) a súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP).
4.2. Namietal, že súd prvej inštancie aj odvolací súd rezignovali na precízne ustálenie správneho a
úplného zistenia skutkového stavu. Od počiatku tvrdil, medzi stranami bola uzavretá ústna dohoda, na
základe ktorej sa zúčastňoval školení a skúšok technika EK a STK, a dohoda nad rámec zákonnej

povinnosti žalobcu znášať náklady súvisiace so školeniami a skúškami, čo potvrdilo aj konkludentné
konanie žalobcu a žalovaného. Žalobca náklady uhradil sám alebo na základe preukázania ich
zaplatenia žalovaným. Namietal, že súd prvej inštancie nárok žalobcu v napadnutej časti priznal
na základe bezdôvodného obohatenia, hoci strany plnili na základe ústnej dohody, z ktorej podľa
konkludentného konania strán vyplývala jednoznačná povinnosť žalovaného absolvovať školenia a

skúšky technika EK a STK a tomu zodpovedajúca vzájomná povinnosť žalobcu uhrádzať náklady s nimi
súvisiace vo svojom mene. Táto dohoda, ani jej časť nebola nikdy zrušená, plnila sa a nebola vyhlásená
za neplatnú. Z vykonaného dokazovania nemožno prijať záver, že na školenia a skúšky chodil na
základe svojho vlastného rozhodnutia, na svoje náklady, počas trvania pracovného pomeru u iného
zamestnávateľa, v čase pracovného voľna alebo počas dovolenky bez akéhokoľvek aspoň ústneho

prísľubu žalobcu ako budúceho zamestnávateľa zamestnať žalovaného v prípade úspešného zvládnutia
skúšok ako technika EK a STK. Jediné, čo mal znášať boli výdavky na chýbajúci vodičský preukaz, čo
nebolo medzi stranami sporné. Tvrdil že konateľ žalobcu ho ubezpečoval, že všetko budú hradiť oni,
a zmluvy o pôžičke potrebuje len do účtovníctva. Sporné nebolo, kto má tieto náklady znášať, mal ichznášať aj znášal žalobca. Definovať teda túto dohodu ako nepomenovanú zmluvu napr. podľa § 51 OZ
nemal predstavovať pre súd žiadny problém.

5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že s dôvodmi odvolania nesúhlasí a vo
vyhovujúcej časti považuje rozsudok za vecne správny a žiada ho potvrdiť. Uviedol, že ubytovanie
v ubytovacom zariadení žalovaný nikdy nepopieral a vynaložený výdavok nespochybňoval. Bránil sa
len existenciou ústnej dohody o nenávratnom hradení nákladov žalobcom, bez ohľadu na to, či vykoná
skúšky a zamestná sa, alebo nie. Nebol sporný dôvod, prečo sa školení a skúšok zúčastnil a prečo

žalobca vynakladal náklady za žalovaného. Bol ochotný hradiť náklady za školenia a skúšky, aby tak
získal pracovnú silu, len za predpokladu nadobudnutia pracovnej kvalifikácie a následnej kompenzácie
týchto nákladov prácou zamestnanca. Obojstranná vôľa bola zachytená aj v texte zmluvy o pôžičke
a bola dojednaným účelom pôžičky, za predpokladu úspešného absolvovania skúšok. Poukázal na
bod 14.3.2. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie mal preukázané, že ubytovanie
nespadalo do tzv. ústnej dohody a žalovaný sa vyjadril, že ostatné súvisiace výdavky si mal platiť sám

tak, ako si uhradil vodičský preukaz na všetky typy vozidiel. Navyše podľa § 45 zákona č. 725/2004
Z.z. medzi výdavky na školenie nemožno zaradiť náklady za ubytovanie. Preto sa stotožnil s názorom
súdu, že náklady za ubytovanie si mal hradiť sám žalovaný. Náklady hradil na základe písomnej zmluvy
o pôžičke, ktorá bola ako právny úkon posúdená ako neexistujúci úkon, teda ide o plnenie z úkonu,
ktorý od počiatku neexistoval, čo je jeden z prípadov bezdôvodného obohatenia. Od začiatku sporu

popieral, že by hradil náklady žalovaného podľa tvrdenej ústnej dohody. Ani z dokazovania nevyplynulo,
že by mal žalovanému hradiť úplne všetko. Ani zhoda sporových strán o “dôvode” účasti na školeniach
nesvedčí o tom, že by mal byť uzrozumený s akousi ústnou dohodou, ktorú popiera. Ústne bol žalovaný
informovaný len o podmienkach financovania, nadobudnutia kvalifikácie a následnej možnosti uzatvoriť
pracovný pomer, rovnakým spôsobom ako sa uvádza v písomnej zmluve o pôžičke.

6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že vo vzťahu k zamietajúcej časti má za to, že
súd vykonal náležité dokazovanie, správne a úplne ustálil skutkový stav a vec správne právne posúdil.
Žalobca obhajuje interpretáciu zmluvy o pôžičke rôznymi spôsobmi, ale plnil v rozpore s ňou. Žiadny
prejav žalobcu nepotvrdil, že by ním koncipované zmluvy o pôžičke bral vážne. K jej uzavretiu nedošlo,

čo judikoval aj odvolací súd, preto nebolo možné na plnenia žalobcu prihliadnuť ako na plnenia učinené
na podklade zmluvy o pôžičke. Pokiaľ by bol uzrozumený s tým, aké konkrétne náklady v akej konkrétnej
výšky bude povinný sám uhrádzať ak sa mu nepodarí skúšky absolvovať s úspechom, potom by na
žiadnu dohodu o učení sa, absolvovaní školení, praxe a skúšok na úkor vlastného pracovného času
nepristúpil. Pôžička, podľa konateľa žalobcu, bola potrebná do účtovníctva spoločnosti. Odlišné miesto

plnenia pertraktované žalobcom sa neopiera o žiadnu dohodu strán, ktorá by bola preukázaná v konaní,
pričom ide o písomný právny úkon, ktorého zmenu je nutné učiniť písomne. Uvedené tvrdenie žalobcu
znie nevierohodne a s takouto argumentáciou prišiel žalobca až po tom, čo namietol, že sa neplnilo
k jeho rukám a plnenie bolo učinené v rozpore so zmluvou o pôžičke, ale v súlade s ústnou dohodou
strán, na ktorú poukazoval. Zopakoval svoju argumentáciu z odvolania voči vyhovujúcej časti.

7. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 21.02.2024 uviedol, že od začiatku sporu rozporoval existenciu pôžičky
medzi stranami. Nemal úmysel uzatvoriť zmluvu o pôžičke, pri jej podpisovaní chýbala jeho slobodná
vôľa a vážnosť prejavu vôle, pri absencii ktorých treba konštatovať absolútnu neplatnosť podpísaného
kontraktu. Mal úmysel uzavrieť so žalobcom dohodu, ktorou sa zaviazal zúčastniť sa školení a skúšok

technika STK a EK, pričom z nej plynul záväzok žalobcu uhrádzať náklady na školenia a skúšky a
náklady s nimi súvisiace. Konanie žalobcu a žalovaného boli súladné s obsahom tejto dohody, preto k
žiadnemu plneniu bez právneho úkonu a k plneniu v mene žalovaného ani v jeho prospech nedošlo,
nakoľko žiaden prospech z plnení nad rámec úhrad vykonaných v zmysle zákona č. 725/2004 nemal.
Vynaloženie nákladov žalobcom nemalo pre žalovaného žiaden ekonomický význam a na strane

žalovaného nedošlo k akémukoľvek bezdôvodnému obohateniu. Nespochybnil, že za neho žalobca
zaplatil náklady ubytovania, ale nebolo preukázané že predmetné náklady hradil sám žalobca ani to,
že tieto náklady boli vynaložené v súvislosti s jeho pobytom v hoteli. Plnil pod nátlakom žalobcu, ktorý
ho naháňal, aby chodil na prax a školenia, učil sa a chodil na skúšky, hoci na uvedené ani nemal
dostatočný časový priestor.

8. Žalobca v stanovisku zo dňa 20.05.2024 uviedol, že finančné prostriedky podľa písomnej zmluvy
o pôžičke neposkytol žalovanému, aby zabezpečil, že peniaze budú skutočne použité na dohodnutý
účel - finančné krytie nákladov na získanie kvalifikácie pre uchádzača. Preto žalovaný nenamietal, keďpeniaze platil tretím osobám, ale konkludentne sa uhradených školení a skúšok zúčastnil. Výnimka boli
náklady na vodičský preukaz, ktorý si žalovaný zaplatil sám. Opätovne poukázal na body 14.3.1 a 14.3.2
odôvodnenia napadnutého rozsudku. Vždy sa správal v súlade so zmluvou o pôžičke. Zopakoval svoje

výhrady voči záverom súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu k obsahu ústnej dohody. Tvrdil, že jeho
vôľa bola od spísania zmluvy o pôžičke je konzistentná, správal sa dobromyseľne a v súlade s účelom
pôžičky. Zopakoval svoje argumenty z odvolania. K tvrdeniu žalovaného, že nevedel aké konkrétne
výdavky v akej konkrétnej výške bude musieť uhrádzať ak sa mu nepodarí skúšky vykonať, a že mu
nebolo vysvetlené na čo dostáva pôžičku uviedol, že zmluva o pôžičke jasne uvádzala výšku a účel

pôžičky. Zároveň mu bolo vysvetlené, že žalobca neznáša náklady za vodičský preukaz. Ak žalovaný
zmluvu nečítal, nemôže to byť na škodu žalobcu v zmysle zásady “bdelým patrí právo”. Námietku o
neznalosti štruktúry a výšky konkrétnych nákladov považoval za účelovú, pretože ani obsah žalovaným
tvrdenej ústnej dohody, nebol konkrétnejší. K zmene miesta plnenia uviedol, že zo žiadneho zákonného
predpisu nevyplýva, že zmena platobného miesta musí byť navrhovaná výhradne dlžníkom, môže byť
iniciovaná oboma stranami a je platná, ak sa na nej strany zhodnú. V tomto prípade ju inicioval žalobca a

k súhlasu so zmenou prišlo konkludentným správaním žalovaného, ktorý sa školení aj skúšok zúčastnil a
nežiadal vyplatenie prostriedkov na svoj účet. Nedodržanie písomnej formy vo vzťahu k zmene v mieste
plnenia môže mať za následok výhradne relatívnu neplatnosť, ktorej sa žalovaný nedovolal. Poukázal na
Nález Ústavného súdu ČR č. I ÚS 1264/11. Uviedol, že nesúhlasí s právnym titulom priznaného nároku,
ako ho hodnotí súd, no nenamieta voči priznanej časti istiny. Pokiaľ ide o zamietnutú sumu zopakoval, že

nesúhlasí s aplikovaním predpisu verejného práva zákona č. 725/2004 Z.z. na súkromnoprávny vzťah
sporových strán. Súčasne nesúhlasil s tým, že pod pojem náklady na školenie súd podradil aj náklady
za skúšky a opakované skúšky vo výške 150 eur.

9. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 10.07.2024 zopakoval svoju doterajšiu argumentáciu a poukázal na

právny názor odvolacieho súdu, ktorý súd prvej inštancie rešpektoval vo vzťahu k zmluve o pôžičke.

10.KrajskýsúdvNitreakosúdodvolací(§34CSP),pozistení,žeodvolaniabolipodanéstranamisporuv
zákonomstanovenejlehotenapodanieodvolania(§359,362ods.1CSP)azistení,žespĺňajúnáležitosti
§ 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolaní (§ 379, § 380 CSP), viazaný skutkovým stavom

tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), vec prejednal verejným vyhlásením rozhodnutia (§
219 ods. 3 CSP). Dospel k záveru, že podané odvolania nie sú dôvodné, preto napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie, ako vecne správny, podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

11. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

12. V danej veci sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia 1 349,70 eura s príslušenstvom
titulom vrátenia pôžičky. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a žiadal ju zamietnuť. Súd prvej inštancie
v poradí druhým rozsudkom žalobe čiastočne vyhovel a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi

sumu 186,90 eura s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 186,90 eura od 23.07.2019 do
zaplatenia do 3 dní po právoplatnosti rozsudku (výrok I.). V zostávajúcej časti žalobu zamietol (výrok
II.). Žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 72,30 % (výrok III.). Na
odvolanie žalobcu voči zamietajúcej časti a trovám konania, a na odvolanie žalovaného voči vyhovujúcej
časti a trovám konania bol rozsudok súdu prvej inštancie predmetom prieskumu odvolacím súdom.

13. So skutkových okolností danej veci vyplýva, že strany sporu podpísali dňa 28.11.2017 písomný
právny úkon označený, ako zmluva o pôžičke. Žalobca na základe ústnej dohody a so súhlasom
žalovaného prihlásil žalovaného na základné školenie kontrolných technikov STK, ktorého sa žalovaný
zúčastnil, a prihlásil žalovaného na skúšku odbornej spôsobilosti aj na opakovanú skúšku. V súvislosti

s tým boli žalobcovi spoločnosťou ROBSON, s.r.o., Nitra refakturované náklady za absolvovanie
základného školenia pre žalovaného sumou 1 012,80 eura. Žalobca zakúpil e-kolky ako správny
poplatok za skúšku odbornej spôsobilosti žalovaného vo výške 100 eur a opakovanú skúšku vo výške
50 eur. Tieto náklady boli žalobcom preukázané a ich súčet predstavuje sumu 1 162,80 eura. Žalobca
ďalej platil za žalovaného náklady za ubytovanie s raňajkami za žalovaného v hotely REMY v Bratislave.

14. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené
podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého
druhu.15. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a
zrozumiteľne; inak je neplatný.

16. Podľa § 41a ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak neplatný právny úkon má náležitosti iného právneho
úkonu, ktorý je platný, možno sa naň odvolať, ak je z okolností zrejmé, že vyjadruje vôľu konajúcej osoby.

17. Podľa § 451 ods.1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí

obohatenie vydať.

18. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech
získanýplnenímbezprávnehodôvodu,plnenímzneplatnéhoprávnehoúkonualeboplnenímzprávneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

19. Podľa § 456 Občianskeho zákonníka, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na
úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

20. Podľa § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka, musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným
obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa

poskytnúť peňažná náhrada.

21. Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 725/2004 Z.z. o prevádzke vozidiel v premávke na pozemných
komunikáciách (účinného do 20.05.2018), základné školenie a zdokonaľovacie školenie fyzickej
osoby na získanie osvedčenia kontrolného technika na príslušný druh technickej kontroly a kategóriu

vozidla organizuje a zabezpečuje poverená technická služba technickej kontroly vozidiel, ktorá vedie
údaje o školení v informačnom systéme a vydáva potvrdenie o absolvovaní základného školenia a
zdokonaľovacieho školenia. Náklady spojené so základným školením a zdokonaľovacím školením hradí
oprávnená osoba technickej kontroly podľa § 39 ods. 8.

22. Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 725/2004 Z.z. o prevádzke vozidiel v premávke na pozemných
komunikáciách (účinného do 20.05.2018), na základe potvrdenia o absolvovaní základného
školenia alebo zdokonaľovacieho školenia oprávnená osoba technickej kontroly podľa § 39 ods. 8
prostredníctvom poverenej technickej služby technickej kontroly vozidiel prihlasuje na ministerstvo
fyzickú osobu na skúšku z odbornej spôsobilosti, a to do siedmich dní odo dňa ukončenia školenia.

23. Podľa § 45 ods. 3 zákona č. 725/2004 Z.z. o prevádzke vozidiel v premávke na pozemných
komunikáciách (účinného do 20.05.2018), prihlásiť fyzickú osobu na základné školenie a na skúšku
z odbornej spôsobilosti môže aj osoba, ktorá má udelené povolenie podľa § 38 ods. 10; na postup a
úhradu nákladov sa rovnako vzťahujú ustanovenia odsekov 1 a 2.

24. Odvolací súd posudzujúc napadnutý rozsudok z hľadiska súdom prvej inštancie zisteného
skutkového stavu, citovaných zákonných ustanovení a odvolacích dôvodov dospel k záveru, že súd
prvej inštancie vykonal vo veci v dostatočnom rozsahu dokazovanie potrebné pre zistenie rozhodujúcich
skutočností, pričom z vykonaného dokazovania vyvodil i správne právne závery. V prvom rade považuje

za správny záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého zmluva o pôžičke zo dňa 28.11.2017 bola právnym
úkonom, ktorý vôbec nevznikol z dôvodu, že predmet pôžičky nebol žalovanému odovzdaný. Rovnako
správne bolo vyhodnotenie zmluvy o pôžičke z hľadiska § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka a záver
súdu prvej inštancie, že právny úkon urobený účastníkmi je absolútne neplatný pre nedostatok vážnosti
vôle. Súd prvej inštancie žalobu v časti o zaplatenie istiny vo výške 1 162,80 eura spolu s úrokom

zomeškaniazamietolspoukazomnaustanovenia§45ods.1,2a3zákonač.725/2004Z.z.oprevádzke
vozidiel v premávke na pozemných komunikáciách, ktorý bol účinný v čase, kedy žalobca prihlásil
žalovaného na základné školenie kontrolného technika a na skúšku z odbornej spôsobilosti. Dospel
k záveru, že žalobca mal postavenie oprávnenej osoby podľa § 39 ods. 8, alebo podľa § 38 ods.
10 uvedeného zákona, preto bol podľa zákona povinný hradiť náklady spojené so základným školením

(§ 45 ods. 1 a 3 zákona č. 725/2004 Z.z.). Rovnako žalobca, ako oprávnená osoba, bol oprávnený
prihlásiť fyzickú osobu na skúšku z odbornej spôsobilosti, podľa zákona do siedmich dní odo dňa
ukončenia školenia (§ 45 ods. 2 a 3 zákona č. 725/2004 Z.z.). Logickým výkladom tohto ustanovenia
dospel súd prvej inštancie k záveru, že subjekt, ktorý podáva prihlášku na skúšku z odbornej spôsobilostije zároveň povinný zaplatiť aj správny poplatok stanovený právnym predpisom. Z uvedených dôvodov
dospel k záveru, že žalobca plnil na základe a podľa zákona, nie za žalovaného a bez právneho
dôvodu, preto žalovaný sa nemohol na úkor žalobcu bezdôvodne obohatiť. Dodal, že nie je vylúčené,

aby oprávnená osoba podľa § 39 ods. 8 alebo podľa § 38 ods. 10 zákona č. 725/2004 Z.z., a fyzická
osoba, ktorá by mala byť prihlásená na základné školenie kontrolného technika a na skúšku z odbornej
spôsobilosti, uzatvorili dohodu o refundácii vynaložených nákladov oprávnenej osobe. V danej veci však
uzatvorenie takejto dohody nemal preukázané. V zostávajúcej časti o zaplatenie sumy 186,90 eura
súd prvej inštancie žalobe vyhovel. Konštatoval, že uplatnená suma pozostáva z uhradených faktúr

za ubytovanie, vrátane mestskej dane, parkovania a raňajok v hoteli REMY v Bratislave, ktorá bola
preukázaná. Vyslovil názor, že žalobcovi povinnosť hradiť tieto náklady za žalovaného zo žiadneho
právneho predpisu nevyplývala. Zároveň nejde o náklady, ktoré možno považovať za súčasť nákladov
na základné školenie fyzickej osoby na získanie osvedčenia kontrolného technika. Tým, že ich žalobca
zaplatil, plnil za žalovaného bez právneho dôvodu. Preto dospel k záveru, že žalovanému vznikla
povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 186,90 eura podľa § 451 ods. 1, 2, §

456 a § 458 ods. 1 OZ. Zároveň priznal žalobcovi aj úrok z omeškania odo dňa 23.07.2019, kedy
uplynula lehota 10 dní na zaplatenie stanovená v predžalobnej výzve. V zostávajúcej časti žalobu v časti
príslušenstva zamietol. Odvolací súd sa s uvedenými závermi stotožňuje. Odvolací súd považuje za
vecne správne aj rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa trov konania, keďže žalovaný bol
v konaní pred súdom prvej inštancie pomerne úspešný. Zároveň odvolací súd konštatuje, že súd prvej

inštancie napadnutý rozsudok dostatočnej miere po právnej aj skutkovej stránke odôvodnil, keď uviedol
svoje úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní riadil a danú vec správne právne posúdil, a preto na správnosť
dôvodov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie ďalej iba poukazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

25. Odvolací súd v zmysle § 387 ods. 3 CSP sa pri posudzovaní danej veci zaoberal podstatnými

námietkami strán sporu uvedených v odvolaniach.

26.1. S námietkou žalobcu voči záveru súdu prvej inštancie, podľa ktorého zmluva o pôžičke nikdy
nevznikla z dôvodu, že objem finančných prostriedkov v nej uvedený v sume 1 122,80 eura nebol
odovzdaný žalovanému na jeho účet, alebo iným spôsobom určeným žalovaným, sa odvolací súd

nestotožnil. Tvrdenie, že žalobca pôžičku poskytol plnením tretej osobe so súhlasom žalovaného nebolo
v konaní preukázané, takýto súhlas nevyplýva ani z predloženej zmluvy o pôžičke a žalovaný ho
poprel.Odvolacísúdnespochybňuje,ževprípadeúspešnéhoabsolvovaniaškoleniaavykonaniaskúšok
mal žalovaný možnosť so žalobcom uzatvoriť pracovnú zmluvu, a bolo tiež preukázané, že žalobca
sa zaviazal financovať náklady na školenie a skúšky, a žalovaný sa školenia a skúšok aj zúčastnil.

Dokonca si na vlastné náklady zabezpečil vodičský preukaz na ďalšie kategórie vozidiel. Jednoznačne
však poprel ústnu dohodu o refundácii vynaložených nákladov. Hoci nemožno pripísať na ťarchu
žalobcu, že žalovaný zmluvu o pôžičke dňa 28.11.2017 podpísal bez prečítania, táto skutočnosť je
právne bezvýznamná vzhľadom na záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého zmluva o pôžičke zo
dňa 28.11.2017 bola právnym úkonom, ktorý vôbec nevznikol z dôvodu, že predmet pôžičky nebol

žalovanému odovzdaný, ako aj záver, že tento právny úkon je absolútne neplatný pre nedostatok
vážnosti vôle podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie
nezistil, že zmluva o pôžičke má náležitosti iného právneho úkonu, ktorý je platný, pretože vyjadruje
vôľu konajúcej osoby (§ 41a ods. 1 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ žalobca ďalej tvrdil, že predmetom
tejto ústnej dohody bolo, že zabezpečí školenie, ubytovanie a stravovanie, a žalovaný si sám na svoje

náklady zabezpečí vodičský preukaz na všetky typy vozidiel, uvedené tvrdenie bolo zhodné s tvrdením
žalovaného, okrem nákladov na ubytovanie a stravovanie. Nebolo tiež preukázané, že dohoda sa týkala
zmeny v spôsobe či v mieste plnenia zo zmluvy o pôžičke. Pokiaľ žalobca poukázal na Nález Ústavného
súdu ČR č. I ÚS 1264/11, podľa názoru odvolacieho súdu uvedené rozhodnutie nemožno považovať
za rozhodovaciu prax najvyššej súdnej autority podľa čl. 2 Civilného sporového poriadku. Z uznesenia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. januára 2018 sp.zn. 6 Cdo 29/2017 zverejneného v Zbierke
stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 8/2018 pod číslom 71, vyplýva, ktoré
rozhodnutia treba považovať za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, pričom rozhodnutie
Ústavného súdu ČR, na ktoré poukázal žalobca medzi ne nepatrí. Navyše jeho závery nie je možné
na danú vec aplikovať z dôvodu, že ústna dohoda o zmene zmluvy o pôžičke v danej veci preukázaná

nebola.
26.2. Odvolací súd nepovažoval za dôvodné námietky žalobcu voči hodnoteniu dôkazov súdom prvej
inštancie. Súd prvej inštancie vo vzťahu k zamietajúcej časti vyhodnotil vykonané dokazovanie v bode
14.3.1, kde jasným a zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu v tejto časti zamietol.Vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 191 CSP podľa svojej úvahy, každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Skutočnosť, že žalobca sa s vyhodnotením
dokazovania nestotožnil ešte neznamená, že skutkové závery prijaté súdom prvej inštancie nie sú

správne. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku nesprávneho právneho posúdenia veci
podľa ustanovení zákona č. 725/2004 Z.z. Právne posúdenie veci, vychádzalo z právneho názoru
odvolacieho súdu vysloveného v ostatnom rozhodnutí, ktorým bol prvý rozsudok súdu prvej inštancie
zrušený. Týmto právnym názorom bol konajúci súd viazaný. Navyše odvolací súd v ostatnom rozhodnutí
jednoznačne uviedol, že nie je vylúčené, aby oprávnená osoba podľa § 39 ods. 8, alebo podľa § 38

ods. 10 zákona č. 725/2004 Z.z., a fyzická osoba, ktorá by mala byť prihlásená na základné školenie
kontrolného technika a na skúšku z odbornej spôsobilosti, uzatvorili dohodu o refundácii vynaložených
nákladov oprávnenej osobe. V danej veci však uzatvorenie takejto dohody zatiaľ preukázané nebolo.
Rovnaký záver prijal súd prvej inštancie aj v napadnutom rozsudku. Pokiaľ žalobca tvrdil, že takáto
dohoda vyplýva z písomnej zmluvy o pôžičke a z výpovedí strán sporu a svedkov, s uvedeným tvrdením
sa odvolací súd nestotožňuje. Vo vzťahu k zmluve o pôžičke bol prijatý záver, že táto nevznikla z

dôvodu, že predmet pôžičky nebol žalovanému odovzdaný, a ďalej že právny úkon urobený účastníkmi
je absolútne neplatný pre nedostatok vážnosti vôle podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Z uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie nezistil, že zmluva o pôžičke má náležitosti iného právneho
úkonu, ktorý je platný, pretože vyjadruje vôľu konajúcej osoby (§ 41a ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Ani z výpovedí strán sporu a svedkov nevyplýva dohoda o refundácii nákladov na školenia a skúšky.

Výpoveď G. H. sa týkala jeho vlastného vzťahu zo žalobcom a nie vzťahu medzi stranami sporu.
Námietku, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 1 druhá veta zákona č.
725/2004 Z.z. aj na poplatky za skúšky formou e-kolku 100 eur a 50 eur, odvolací súd nepovažoval za
dôvodnú. Stotožňujesasozáveromsúduprvejinštancie,podľaktoréhozlogickéhovýkladuustanovenia
§45ods.2a3zákonač.725/2004Z.z.vyplýva,žesubjekt,ktorýjeoprávnený podaťprihláškunaskúšku

z odbornej spôsobilosti, je zároveň povinný zaplatiť aj správny poplatok stanovený právnym predpisom.
Týmto subjektom je oprávnená osoba podľa § 39 ods. 8, alebo podľa § 38 ods. 10 uvedeného zákona,
v danej veci žalobca.

27. Žalovaný v zásade namietal, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav. Tvrdil, že

medzi stranami bola uzavretá ústna dohoda, na základe ktorej sa zúčastňoval školení a skúšok technika
EK a STK, a dohoda nad rámec zákonnej povinnosti žalobcu znášať náklady súvisiace so školeniami
a skúškami, ktoré žalobca aj uhradil. Preto namietal, že súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok
na základe bezdôvodného obohatenia, hoci strany plnili na základe ústnej dohody, z ktorej podľa
konkludentného konania strán vyplývala povinnosť žalovaného absolvovať školenia a skúšky technika

EK a STK, a tomu zodpovedajúca vzájomná povinnosť žalobcu uhrádzať náklady s nimi súvisiace
vo svojom mene. Jediné, čo mal znášať boli výdavky na chýbajúci vodičský preukaz. Teda súd mal
definovať túto dohodu ako nepomenovanú zmluvu napr. podľa § 51 OZ. S uvedenou námietkou sa
odvolací súd nestotožnil. Samotná skutočnosť, že žalobca zaplatil náklady na za ubytovanie s raňajkami,
spolu mestskou daňou a poplatkom za parkovanie ešte nepreukazuje dohodu účastníkov. Odvolací

súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovi povinnosť hradiť tieto náklady
za žalovaného zo žiadneho právneho predpisu nevyplývala a zároveň nešlo o náklady, ktoré možno
považovať za súčasť nákladov na základné školenie fyzickej osoby na získanie osvedčenia kontrolného
technika. Preto ak žalobca uvedené náklady znášal, v časti zodpovedajúcej 1 nákladov zaplatených za
dve osoby tak plnil za žalovaného bez právneho dôvodu. Odvolací súd považuje dokazovanie vykonané

súdom prvej inštancie za vyhodnotené v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd
hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.
Podľa názoru odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie dôsledne vysporiadal so všetkými vykonanými
dôkazmi, vrátane svedeckých výpovedi, a vykonané dokazovanie výstižne vyhodnotil v bode 14.3.2
napadnutého rozsudku, v ktorom jasným a zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré v tejto

časti žalobe vyhovel, pričom sa vyporiadal so všetkými tvrdeniami žalovaného. Samotná skutočnosť,
že žalovaný sa s dôvodmi uvedenými v rozsudku súdu prvej inštancie nestotožnil ešte neznamená,
že skutkové a právne závery prijaté súdom prvej inštancie na základe vyhodnotenia vykonaného
dokazovania nie sú správne.

28. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako vecne správny,
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.29. O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396
ods. 1 CSP a podľa § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania
právo, z dôvodu, že obe strany mali v konaní úspech len čiastočný.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)

dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).