Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 20. máj 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 12CoP/78/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1117225145
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:1117225145.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudkýň
JUDr. Ľubice Bundzelovej a Mgr. Andrey Hadnagyovej, v právnej veci starostlivosti súdu o maloletú
A. B., nar. XX. XXXXX XXXX, zastúpenú kolíznym opatrovníkom: Úrad práce sociálnych vecí a rodiny
Bratislava, so sídlom Vazovova, 7/A, Bratislava, matky C. D. E., nar. XX. XXXXXXX XXXX, bytom F. X,
G., zastúpenej advokátkou: JUDr. Jana Hreňová, so sídlom Krížna 14, Bratislava a otca: H. B. B., nar. X.

XXXXXXXXX XXXX, bytom I. J. XX, G., zastúpeného splnomocnenkyňou: OLEXOVA VASILISIN s.r.o.,
so sídlom Gorkého 6, Bratislava, za účasti Okresnej prokuratúry Bratislava I, Kvetná 13, Bratislava, o
zmenu úpravy výkonu rodičovských práv a povinností, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava I č.k. 3P/162/2017-1624 zo dňa 17. januára 2022, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach neupravenia styku otca
s maloletou (výrok I. a II) a zamietnutia návrhu otca na zverenie maloletej do jeho osobnej starostlivosti
(časť výroku III) p o t v r d z u j e.

II. V napadnutej časti zamietnutia návrhu otca na zníženie výživného a v časti trov konania r u š í
a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom výrokom I. súd prvej inštancie neupravil styk otca s maloletou; výrokom
II. uviedol, že týmto mení rozsudok Okresného súdu Bratislava I. sp. zn, 1P/148/2014-496 zo dňa 10.
februára 2017 a to výroku II. v časti o úprave styku otca s maloletou; výrokom III. návrh otca zamietol,

výrokom IV. žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania; výrokom V. návrh matky
na náhradu trov konania zamietol; výrokom VI. návrh otca na náhradu trov konania zamietol. Svoje
rozhodnutie odôvodnil právne ustanovením § 36 ods. 1, § 24 ods. 2, ods. 4, § 26, § 43 ods. 1, § 78 ods. 1,
§ 62 ods. 1 až 5, § 75 ods. 1 z.č. 36/2005 Z.z. o rodine (ďalej len „Zákon o rodine“) a § 121 z.č. 161/2015
Z.z. Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „Civilný mimosporový poriadok“). Vecne dôvodil, že
pre každé konanie, v ktorom súd rozhoduje o maloletom dieťati, je prioritným a rozhodujúcim hľadiskom
najlepší záujem maloletého dieťaťa, ktorému musia ustúpiť a podriadiť sa, ak je to potrebné, aj záujmy

jeho rodičov. Uvedený názor bol judikovaný v rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva
a zaujal miesto i v aplikačnej praxi slovenských súdov, vrátane Ústavného súdu, ktorý sa k nemu vyjadril
vrámcirozhodovaniavobdobnomprípade,týkajúcomsamaloletéhodieťaťavovekublízkomdospelosti,
kde všeobecné súdy o styku maloletého s druhým rodičom v dotknutom prípade s matkou rozhodli
tak, že styk neupravili (Nález ÚS SR sp. zn. IV.ÚS 276/2014-48). Z vykonaného dokazovania mal súd
preukázané, že došlo k zmene, ktorú vyvodil najmä z názoru maloletej, záverov znalca a z objektívneho

stavu, že úprava styku otca s maloletou je len formálna a nezodpovedá potrebám maloletej. Návrh otca
zjavne nerešpektuje postoj maloletej. Dôvodnosť nebolo možné priznať ani návrhu otca v časti zníženia
výživného, keď otec nepreukázal a rovnako ani súd z vykonaných dôkazov nezistil, že by na straneotca došlo k tak závažnej zmene pomerov, ktorá by odôvodňovala zníženie výživného na maloletú. Na
strane otca od ostatnej úpravy rozhodnutia súdu o výške výživného nenastala žiadna závažná zmena,
ktorá by objektívne vyvolala zníženie schopností a možností otca platiť určené výživné. Otec vykonáva

rozsiahlu podnikateľskú činnosť, svoju činnosť vykonáva za účelom dosahovania zisku. Naopak, rastom
maloletej sa objektívne zvýšili jej potreby a tým aj náklady na ich zabezpečenie. Doposiaľ určené
výživné pokrýva súčasné potreby maloletej a zodpovedá životnej úrovni otca, o ktorej svedčí okrem už
popísaných podnikateľských aktivít a vlastníctva nehnuteľností aj životný štýl otca, ktorého súčasťou sú
časté zahraničné dovolenky. O trovách konania rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok

na náhradu trov konania, keď usúdil, že nie je preukázaná výnimka zo zákonom stanovenej zásady
mimosporového konania a preto nevyhovel návrhu otca ani matky na priznanie náhrady trov konania.

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie otec maloletej. Dôvodil,
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol,

aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na nové konanie
a nové rozhodnutie a súčasne priznal otcovi náhradu trov konania. V časti zmeny zverenia uviedol, že
matka po uzatvorení rodičovskej dohody a rozsudku po dobu 5 rokov nerešpektuje jeho právo na styk
s dcérou a súd nevyhodnotil príčiny stavu, že matka bezdôvodne a zámerne neumožňuje styk a ako
súčasný stav môže na dieťa vplývať do budúcna z hľadiska budovania zdravých vzťahov a rozvoja

osobnosti a či je v záujme maloletej a či rešpektuje právo na zachovanie vzťahov s oboma rodičmi
a v čom spočívajú výhody a nevýhody prezverenia, čo prevažuje a prečo. Dodal, že tieto otázky nie
sú zodpovedané ani v minimálnom rozsahu a rozsudok je nepreskúmateľný a arbitrárny. Poukázal
na názor českého ministerstva zdravotníctva ktoré uviedlo, že rodičovské odcudzenie je z hľadiska
psychopatológie podmnožinou javu, ktorý bežne nazývame v širšom význame slova týraním dieťaťa.

Mal za to, že súd mal hodnotiť prípad aj z pohľadu, či matka neumožňuje styk zámerne a tým nekoná
proti záujmu maloletej. Tomu nasvedčuje okolnosť, že matka žiadala zákaz styku a dohodu uzavrela
účelovo z dôvodu, že otec sa zaviazal platiť vysoké výživné. Poukázal, že matka opakovane komunikuje
len výhrady k tomu, čo otec robil a kritizovala ho. V konaní o výkon rozhodnutia sp. zn. 7Pm/1/2017
z roku 2019 súd nariadil neodkladné opatrenie, aby sa dcéra stretávala s otcom u psychológa, kde

ju ale matka nepriviedla a mediátor vyzval matku, aby dcéru priviedla, aby zistil, v čom spočívajú
jej výhrady. Matka to odmietla. Taktiež poukázal na plánovanú dovolenku v lete 2017, keď prišla na
pomoc K. K., voči ktorej matka reagovala agresívne. Na týchto príkladoch poukazuje, že matka zámerne
a bezdôvodne neumožňuje styk, čo nie je v záujme maloletej. Dodal, že všetky pokusy otca aj súdu
zlyhali z dôvodu neposkytnutia súčinnosti matky, keď matka nerešpektovala rozsudok ani neodkladné

opatrenie a nezabezpečila výsluch maloletej znalcom, keď maloletá na ÚPSVaR potvrdila spokojnosť
s výletmi s otcom, matka vykazovala snahu prekaziť každú iniciatívu otca. Poukázal i na výsluch
maloletej v rámci znaleckého dokazovania, keď znalec nedokázal maloletú presvedčiť na rozhovor,
mechanicky opakovala odmietavé reakcie a matka nemala ani minimálnu snahu napomôcť. Namietal,
že neupravenie styku zákon umožňuje len výnimočne a len v prípade, že sa na takom postupe dohodnú

obaja rodičia. Predpokladom je, že sa javí ako vhodný k tomu, aby sa styk reálne a čo najľahšie a čo
najefektívnejšie zrealizoval. Neupravenie styku v situácii, kedy preferenčný rodič styk nepodporuje,
vytvára riziko, že problémy sa budú znásobovať nedorozumeniami, nemožnosťou plánovať program, čo
bude viesť k zmätočnosti a konfliktom vedúcim k tomu, aby sa styk nerealizoval vôbec. Dieťa je pod
vplyvom rodiča, ktorý styk nepodporuje, takže bude samé nútené riešiť konflikt lojality a hájiť rozsah

práv na styk, čo je v rozpore s účelom zákona. Má za to, že bolo preukázané, že matky s otcom vo
výchove nespolupracovala, tohto vylúčila z výchovy a následne zmarila aj opatrenia súdov uložené
a nápravu. Súd prvej inštancie oprel rozsudok o názor maloletej, že jej záujmom je ponechať styk
neupravený a stretávať sa s otcom na báze vlastnej dobrovoľnej úvahy. Súd bol povinný vyporiadať sa
s otázkou, či možno názor maloletej brať ako samostatný a slobodný, čo v rozsudku absentuje. Zákon

akcentuje, že názor dieťaťa musí byť vypočutý, ale súhlas musí byť informovaný a slobodný, čo nie je
v situácii, keď je dieťaťu bránené v styku s jedným z rodičov. Uviedol, že odmietanie rodiča bez dôvodu
je neprirodzené a indikuje problém na strane preferenčného rodiča, ktorý sú súdy povinné podrobiť
bližšiemu skúmaniu. Toto potvrdil v konaní mediátor a rovnako znalec uviedol, že nie je štandardné,
aby dieťa odmietalo komunikovať napriek snahe rodiča. Fakt, že matka negatívne vedie maloletú proti

otcovi až do tej miery, že neváha mariť opatrenia nariadené súdmi na nápravu, bol v priebehu konania
tak markantný, že nemohol pozornosti súdu ujsť. Zákon zakotvuje, že ak sa nemôžu o dieťa starať
obaja rodičia, má byť dieťa zverené tomu, kto rešpektuje potrebu dieťaťa mať vzťah aj s druhým
rodičom. Nejde len o ustanovenie zákona, ale odraz základnej psychologickej skúsenosti premietnutejdo všetkých medzinárodných dokumentov na ochranu práv detí, že hoci spravidla obaja rodičia dieťa
milujú, môžu po rozchode podliehať emóciám a konfliktom, ktoré môžu stáť v ceste právu dieťaťa na
zachovanie väzieb k obom rodičom. Súdy sú tu na to, aby dokázali takéto situácie eliminovať a jedným

z nástrojov je zmena zverenia. Právo na styk dieťaťa s oboma rodičmi je výslovne obmedzené iba
jeho najlepšími záujmami, t.j. v rozpore s právom na styk musí byť záujem dieťaťa takou dôležitosťou,
že má prednosť pred záujmom na styk s oboma rodičmi. Žiadny taký záujem v konaní preukázaný
nebol. Žiadal zmenu zverenia z dôvodu, že nie je dôvod rozumne predpokladať, že matka zmení svoje
správanie. Deklaroval, že pokiaľ by sa styk konal, nemá dôvod na žalobe trvať, ale vývoj konania taký

postup neumožnil. Z pohľadu otca situácia nie je nereparovateľná a prekážkou nemôže byť ani fakt,
že dieťa má 14 rokov, nakoľko to nie je hranica, kedy dieťa stráca právo na súdnu ochranu, alebo
je natoľko sebestačné, že mu nehrozí deformovanie z titulu jeho závislého postavenia. Opakovane
poukázal na znalecký posudok, v ktorom znalec uviedol, že dieťa nemá problém s otcom dobre tráviť
čas, problémom je proces aby k nemu šla, nakoľko preberá postoje matky. V časti zmeny výživného
uviedol, že súd skonštatoval, že nezistil takú zmenu pomerov, ktorá by odôvodňovala zmenu výživného,

nakoľko otec naďalej vykonáva rozsiahlu podnikateľskú činnosť a potreby maloletej sa rastom objektívne
zvýšili. V konaní nebol preukázaný nadštandardný životný štýl otca, ani nadštandardná dovolenka, keď
nepopiera že na dovolenky chodí, ale tam bicykluje a býva v apartmáne. Žije v byte rovnakom ako matka
s tým rozdielom, že matka tak žije s troma ďalšími osobami. Žiadny iný vyšší životný štandard nebol
preukázaný. Skutočnosť, že má tri byty, nie je pravdivá. Má dva byty, z ktorých jeden ponúka na predaj,

nakoľko nemá prostriedky, o čom matka doložila do spisu i inzeráty na predaj. Taktiež poukázal na svoju
druhú vyživovaciu povinnosť, u ktorej náklady vzrástli, cca 500,- eur mesačne, nakoľko už navštevuje
školu a krúžky, čím sa súd vôbec nezaoberal. Uviedol, že zdokladoval že jeho príjmy klesli, o čom doložil
výkazy ziskov a to v porovnaní roky 2015 a 2020. Mal za to, že zmena pomerov nastala a výživné
bolo určené len dobrovoľne, dohodou a ak dochádza k zmene, resp. zrušeniu dohody, je toto zrušenie

zmenou pomerov a vedie k tomu, že súd je povinný nanovo vyhodnotiť príjmy rodičov a výdavky na
maloletú tak, ako keby k dohode nedošlo. Rozsudok v časti výživného nemá oporu v dokazovaní a je
výsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci.

3. K odvolaniu otca sa písomne vyjadrila matka, ktorá uviedla, že otec v odvolaní opakovane tvrdí to, čo

prezentoval počas celého konania, že matka bezdôvodne a zámerne neumožňuje jeho kontakt s dcérou
a že tento stav nerešpektuje jeho právo na zachovanie vzťahov k maloletej s oboma rodičmi. Uviedla,
že odvolanie otca jasne ukazuje to, že otec nie je schopný akejkoľvek sebareflexie a uvedomenia si
toho, že žiadne súdne rozhodnutie nenapraví narušené vzťahy v rodine a žiadne súdne rozhodnutie
nezabezpečí, aby sa dcéra stretávala s otcom podľa jeho predstáv a jeho harmonogramu. Celé roky

je konanie otca charakterizované neustálymi podnetmi na súdy a ÚPSVaR, rieši výkon rozhodnutia,
podania na Ústavný súd SR, žalobu na ochranu osobnosti voči matke a neustále si privoláva na pomoc
autoritu, od ktorej žiada konanie výlučne vo svoj prospech. Namietala, že otec obviňuje matku z toho,
že manipuluje dcéru a nie je si schopný pripustiť svoj podiel zodpovednosti na situácii, v ktorej sú všetci.
Zo žiadneho konania a dokazovania nikdy nevyplynulo, že by matka úmyselne zamedzovala otcovi

v kontakte s dcérou, čo opakovane otec tvrdí a prezentuje smerom k súdu a nebolo tak zistené ani
v tomto konaní, čo je priamo uvedené aj v rozhodnutí súdu prvej inštancie. Dodala, že dcéra, aj keď
je vo veku blízkom dospelosti, potrebuje primárne stabilitu prostredia a vedomosť, že rodič sa o ňu
a o jej potreby zaujíma vždy a nielen vtedy, ak na to aktuálne má čas a náladu. Otec sa nikdy v rámci
konania nevyjadril k tomu, ako by on sám realizoval starostlivosť o dcéru a ako by sa bol schopný

o ňu riadne postarať. To, že dcéra je už samostatná a do veľkej miery sebestačná ešte neznamená,
že nepotrebuje osobnú starostlivosť rodičov. Zdôraznila, že otec namiesto toho, aby sa pokúsil smerom
k dcére empaticky nadviazať kontakt, znova iba využil dostupné právne prostriedky na to, aby si kontakt
s dcérou vynútil súdnou cestou a matku obvinil z toho, že dieťa proti nemu manipuluje a úmyselne mu
zabraňuje v kontakte s dcérou. Faktom je, že dcéra je vo veku, keď jej matka nemá ako reálne zabrániť

jej kontaktu s otcom, či už osobnému, alebo telefonickému. Otec manipulácie dcéry matkou tvrdí už
od prvého súdneho konania, ktoré sa týkalo dcéry a po celý ten čas nikdy žiadna manipulácia zistená
nebola a rovnako tak nikdy nebolo preukázané, že by matka dcére v kontakte s otcom bránila. Boli
však popísané konkrétne situácie, ktoré sa medzi otcom a dcérou stali a ktoré boli a sú podstatné pre
dieťa a budovanie jeho dôvery smerom k otcovi. Tieto situácie matka nemala ako ovplyvniť, pretože to

boli autentické zážitky dieťaťa s otcom a jeho správanie sa voči dcére. Dodala, že dcéra je vo veku,
kedy vníma a dokáže vyhodnotiť správanie sa dospelých voči nej ako aj to, nakoľko sa cíti alebo necíti
bezpečneakomfortnevspoločnostitoho-ktoréhorodiča.Kodvolaniuotcavočivýživnémuuviedla,ženie
je dôvod na zníženie otcovej vyživovacej povinnosti, pretože nebolo preukázané, že majetkové pomeryotca sa proti ostatnému rozhodnutiu zmenili. Súhlasí s vyjadrením súdu, že otec naďalej vykonáva
rozsiahlu podnikateľskú činnosť za účelom dosahovania zisku a ak by jeho podnikanie bolo dlhodobo
v strate, tak je zrejme načase, aby otec zmenil či už spôsob, akým podniká, alebo aby sa riadne

zamestnal a mal príjem adekvátny výdavkom, ktoré popísal predovšetkým smerom k mladšej dcére D.
a jeho aktuálnej priateľke. Dodala, že vzhľadom na neochotu otca riadne deklarovať majetkové pomery
nie je ani reálne možné posúdiť zmenu v jeho majetkových a osobných pomeroch. Navrhla, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.

4. K odvolaniu otca sa písomne vyjadrila Okresná prokuratúra Bratislava I, ktorá uviedla, že z odvolania
podaného otcom nevyplývajú dôvody, že by súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Prokuratúra
sa stotožnila s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie, považuje ho za zákonný a správny.
Rozsudokreagujenanajlepšízáujemmaloletej,ktorýjeprvoradýmkritériomprirozhodovanívovšetkých
veciach, ktoré sa maloletých týkajú. Otec v prevažnej miere odvolacie dôvody zakladá na presvedčení,

že matka zámerne a bezdôvodne neumožňuje styk, resp. bráni styku otca s maloletou, pričom súd tieto
skutočnosti v rozhodnutí nezohľadnil, v priebehu dokazovania takéto správanie matky preukázané
nebolo. Z výsluchu maloletej vyplynulo, že jej nevyhovuje nadiktovaný styk, otca môže stretnúť kedy
chce, jej predstava je, že keby nebola pod tlakom presne určených stretnutí, skôr by ju to motivovalo
k stretávaniu a že matka jej v stretávaní nebráni. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu

prvej inštancie potvrdil.

5. K vyjadreniu matky sa opakovane vyjadril otec maloletej, ktorý uviedol, že tvrdenia matky vo vyjadrení
sa nezakladajú na pravde a nereflektujú obsah odôvodnenia. V časti odvolania voči zmene zverenia
otec poukázal na to, že rodič, ktorému kontakt dieťaťa s druhým rodičom neprekáža, nemôže mať

problém styk v tak minimálnom rozsahu, ako bol určený rozsudkom zabezpečiť a že súd sa nevenoval
správaniu matky, ktoré bolo pre vyhodnotenie skutkového a právneho stavu podstatné a matka ani
dodatočne vo vyjadrení zrozumiteľne nevysvetlila jej konanie, ktoré odporuje deklarovanej snahe
zabezpečiť styk maloletej s otcom. Matka nekoná v záujme maloletej a tvrdenie, že preferenčný rodič
nemá ako reálne ovplyvniť vôľu dieťa k styku je nepravdivé, nakoľko to má zásadný vplyv, ako to

uviedol aj znalec, aj ustálená judikatúra a preto je toto tvrdenie matky hrubo zavádzajúce. Dodal, že ani
z posledného vyjadrenia nevyplýva, prečo otec nemôže mať s dcérou normálny kontakt, keď z dôkazov
je jednoznačné, že matka nerešpektuje otca ako rodiča a osobu, s ktorou je v záujme dieťaťa udržať
kontakt, bráni aby otec mohol s dcérou budovať akýkoľvek vzťah a matka nerešpektuje súdne autority,
s čím sa súd nedokázal vysporiadať. Z vyjadrenia matky vyplýva, že na súčasnom patologickom vzťahu

maloletej s otcom nevidí nič zlé, nemá dôvod situáciu meniť, prehadzuje vinu na otca a preto bol otec
nútený využiť všetky cesty, ktoré existovali, avšak zlyhali na tom, že matka nespolupracovala. V časti
výživného uviedol, že nebol preukázaný jeho nadštandardný príjem, má príjem v priemere 2.300,- eur
mesačne a chodí na dovolenky kde bicykluje a býva v apartmáne a žije v rovnakom byte ako matka,
s tým rozdielom, že tam žije s dvoma ďalšími osobami. Partnerka otca na rozdiel od matky pracuje, otec

byt odpredal, čo však nie je dôkazom o jeho štandarde, ale naopak. Mal za to, že rozsudok súdu prvej
inštancie je nesprávny a nepreskúmateľný, k čomu sa však matka nevyjadrila.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom – účastníkom (§

359Civilnéhosporovéhoporiadku),protirozhodnutiusúduprvejinštancie,protiktorémuzákonodvolanie
pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie má
zákonné náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ použil zákonom prípustné
odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnutý rozsudok
bez viazanosti rozsahom (§ 65 Civilného mimosporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 66 Civilného

mimosporového poriadku), s prihliadnutím na prípadné vady konania, iba ak by mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, ktoré ale nezistil (§ 67 Civilného mimosporového poriadku), bez potreby
zopakovania alebo doplnenia dokazovania (§ 68 Civilného mimosporového poriadku), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď
miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke

odvolacieho súdu minimálne päť dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku)
a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je čiastočne vecne správny, a to v časti neupravenia styku
otca s maloletou a v časti zamietnutia návrhu otca na zmenu zverenia maloletej z osobnej starostlivosti
matky do osobnej starostlivosti otca v dôsledku čoho v týchto častiach boli splnené podmienky prejeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Rozsudok súdu prvej inštancie nemožno
považovať za správny v časti zamietnutia návrhu otca na zníženie výživného s poukazom na jeho
nepreskúmateľnosť, ako i s poukazom na nedostatočne vykonané dokazovanie a nesprávne právne

posúdenie a preto je potrebné ho v tejto časti zrušiť (§389 ods. 1 písm. b), c) Civilného sporového
poriadku).

7. Predmetom konania na súde prvej inštancie bola zmena úpravy práv a povinností rodičov k maloletej
A..

8. Predmetom odvolacieho konania s poukazom na obsah preskúmavaného rozsudku a argumenty otca
predostreté v odvolacom konaní bolo posúdiť, či boli splnené podmienky pre neupravenie styku otca
s maloletou, zamietnutie návrhov otca na zverenie maloletej do jeho osobnej starostlivosti a zníženie
výživného.

9. Odvolací súd sa ako prvou zaoberal správnosťou výroku I (a závislom výroku II), ktorým bolo
rozhodnuté, že styk otca s maloletou sa neupravuje a čiastočne výroku III, ktorým bolo rozhodnuté, že
návrh otca na zverenie maloletej do jeho výlučnej starostlivosti sa zamieta, pričom dospel k záveru, že
rozsudok súdu prvej inštancie v týchto častiach je správny.

10. Podľa § 387 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej
inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (2).

11. Odvolací súd v častiach popísaných v odseku 9 v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie
zistený skutkový stav, na základe ktorého dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide
o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie zmeny práv a povinností rodičov k maloletej. Odvolací
súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, ktorý na vec aplikoval správne

hmotnoprávne ustanovenia a tieto správne vyložil. Stotožňuje sa s výrokovou časťou i s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd ani s prihliadnutím na uplatnené odvolacie argumenty otca
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie (vo výroku I, II a čiastočne vo
výroku III) odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi.

12. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie vo výroku I, II a čiastočne vo výroku III a pre
potrebu vyporiadania sa s odvolacími námietkami otca dodáva už len nasledovné:

13. Otec i matka sa domáhali zmeny právoplatného rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k.
1P/148/2014-496 z 10. februára 2017. Vlastnosťou právoplatných meritórnych súdnych rozhodnutí je

ich zásadná nezmeniteľnosť, ktorá je imanentnou súčasťou záruky právneho štátu. Ak súd o veci raz
rozhodol a toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, nemôže ju prejednávať znova. Z tejto zásady však
je výnimka uvedená v § 121 Civilného mimosporového poriadku, v zmysle ktorej zmenu tam uvedených
rozhodnutí (rozsudkov o úprave výkonu rodičovských práv a povinností a výžive maloletých a o priznaní,
obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností alebo o pozastavení ich výkonu) možno

dosiahnuť novým konaním v tej istej veci. Hmotnoprávnou podmienkou je, že sa zmenia pomery oproti
času, keď súd rozhodoval v pôvodnom konaní. V danej veci takáto zmena pomerov v časti výchovného
prostredia maloletej, ale preukázaná nebola.

14. K odvolacej námietke otca o nedôvodnosti zamietnutia jeho návrhu na zverenie maloletej do jeho

starostlivosti s poukazom na teóriu, že dieťa má byť zverené tomu rodičovi, ktorý rešpektuje i potrebu
dieťaťa mať vzťah aj s druhým rodičom, odvolací súd uvádza, že otec dlhodobo prezentuje eminentný
záujem na podieľaní sa na výchove maloletej a to ako formou styku, tak i zverením maloletej do jeho
starostlivosti. Pozitívny vzťah otca a maloletej je žiadúci. Najlepší záujem maloletej s poukazom na
ňou prezentovaný názor i závery znaleckého posudku č. 52/2020 Mgr. Martina Balka si ale nevyžaduje

zásah formou zmeny výchovného prostredia, tak ako správne rozhodol i súd prvej inštancie. Stabilita
výchovného prostredia maloletého dieťaťa v súčasnosti už vo veku blízkemu veku dospelosti, jeho
spokojnosť a nezáujem o zmenu sú prioritné. Otcom preukazované okolnosti nevhodného správania
sa matky neprevažujú nad požiadavkou záujmu maloletej, stálosti výchovného prostredia. Stálosťvýchovného prostredia je pre deti dôležitou hodnotou, ktorú je potrebné chrániť (viď rozhodnutie
NS ČR č. R 97/1967). K všeobecnej odvolacej námietke otca o nesprávnosti rozhodnutia v časti
zverenia odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku stručne

ale dostatočne uviedol, prečo nemožno priznať dôvodnosť návrhu otca na zverenie maloletej do jeho
osobnej starostlivosti. I podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné prihliadať na názor maloletej a to
s poukazom na jej vek, rozumovú vyspelosť. Navyše v konaní bolo preukázané, že je v záujme maloletej
stabilita výchovného prostredia, v ktorom v súčasnosti žije, ktoré prostredie vyhovuje zdravému vývoju
jej osobnosti.

15. Odvolací súd nepovažoval za relevantnú ani odvolaciu námietku otca týkajúcu sa nedôvodnosti
neupravenia jeho styku s maloletou. Súd prvej inštancie správne zohľadnil záujem maloletej vyplývajúci
najmä z názoru prezentovaného maloletou, ktorá je už dospievajúcou osobou ako i zo záverov
znaleckého posudku Mgr. Martina Balka č. 52/2020. Aj sám znalec uzavrel, že nie je možné odporučiť
taký konkrétny model úpravy stretávania otca s maloletou, ktorý bude funkčný a korešpondujúci

s celkovou rodinnou dynamikou. V súčasnej dobe má maloletá už 17 rokov, pravidelné stretávanie
s otcom dlhodobo odmieta. Ingerencia súdu za daných okolností nie je žiadúca.

16. Otec ďalšou odvolacou námietkou spochybňuje správnosť záveru súdu prvej inštancie o zamietnutí
jeho návrhu na zníženie výživného a to prioritne poukazovaním na nezohľadnenie zníženia jeho

príjmu od ostatnej úpravy výživného a nezohľadnenie jeho ďalšej vyživovacej povinnosti. I v tejto
súvislosti namieta nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, nedostatočne
zistený skutočný stav veci a nesprávne právne posúdenie.

17. Súd prvej inštancie o znížení výživného rozhodol tak, že v konaní nebola preukázaná taká zmena

pomerov, ktorá by odôvodňovala zníženie výživného otca. Ostatnýkrát bolo výživné určené rodičovskou
dohodou, schválenou rozsudkom (citovaným už i v odseku 12) Okresného súdu Bratislava I č.k.
1P/148/2014-496 z 10. februára 2017 tak, že bežné výživné otca bolo určené vo výške 800,- eur
mesačneanatvorbuúspor800,-eurmesačne.Otecnedôvodnevodvolanínamieta, žezmenapomerov
nastala i v tom, že mu vznikla ďalšia vyživovacia povinnosť k maloletej D., narodenej X. XXXXXXXX

XXXX. Táto vyživovacia povinnosť mu teda vznikla X. XXXXXXXX XXXX, teda ešte pred schválením
rodičovskej dohody 10. februára 2017.

18. Otec poukazuje na nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku v časti výživného. Odvolací súd po
oboznámení sa s argumentáciou súdu prvej inštancie pojatou do odôvodnenia napadnutého rozsudku

považoval túto námietku otca za dôvodnú.

19. Podľa § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil,
ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne

vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú
rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

20. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek
diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a
rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav
a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery

nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby
sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46

ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka
konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).21. Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie v časti rozhodovania
o znížení výživného s vyššie uvedenými kritériami je zrejmé, že súd prvej inštancie sa nimi dôsledne
neriadil. Súd prvej inštancie síce v odôvodnení opisuje obsah podaní účastníkov konania, obsah

výpovedí účastníkov konania, obsah listinných dôkazov, avšak preskúmavaný rozsudok v tejto časti
nenaplňuje požiadavku zrozumiteľnosti a presvedčivosti. Tu sa žiada zdôrazniť, že odôvodnenie
rozhodnutia má mať logickú nadväznosť medzi skutkovými zisteniami zistenými v procese dokazovania,
úvahami súdu o hodnotení dôkazov a jeho právnymi závermi. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej
inštancie nie sú zrejmé pre rozhodnutie súdu relevantné myšlienkové postupy a úvahy, ktoré viedli

súd prvej inštancie k takémuto spôsobu rozhodnutia. Odôvodnenie je zmätočné a nepresvedčivé, bez
odôvodnenia vzťahu medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a
právnymi závermi na strane druhej, a preto je potrebné prijať záver, že takéto rozhodnutie je zaťažené
vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

22. Pri rozhodovaní o zmene výživného musí súd prvej inštancie uskutočniť porovnanie okolností

dôležitých pre určovanie výživného v čase skoršieho, a v čase nového rozhodovania. Zisťovanie
okolností v čase ostatnej úpravy výživného nebolo náležitým, súd prvej inštancie ho neuskutočnil. Táto
povinnosť ostáva súdu zachovaná aj v prípade, keď v dôsledku uzatvorenia rodičovskej dohody došlo
k jej schváleniu súdom a bol (ostatnýkrát) vypracovaný rozsudok bez relevantného odôvodnenia.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v časti výživného nevyplýva porovnanie

príjmu matky, príjmu otca a výdavkov maloletej v čase ostatného rozhodovania a v čase tohto
rozhodovania o výživnom. Odôvodnenie je len všeobecné, príliš stručné, bez schopnosti presvedčiť
kohokoľvek o dôvodnosti zamietnutia návrhu otca na zníženie výživného.

23. Ani len aktuálne zisťovanie príjmov a majetkových pomerov rodičov nebolo konzistentné. Súd prvej

inštancie najmä nevyhodnotil, či sa príjmové, majetkové pomery otca zmenili v takom rozsahu, že by
bolo dôvodné znížiť výživné. Otec maloletej je zrejme naďalej členom obchodných spoločností L., D.,
L. M. D., L. N. D., O. D., C. B. B. a vlastníkom troch bytov (jeden v priebehu konania pravdepodobne
odpredal), samostatnej garáže.

24. Odvolací súd zdôrazňuje, že mimosporové konanie je typické dominanciou princípu oficiality
a princípu materiálnej pravdy. Tieto vyžadujú od súdu, aby zistil skutočný stav veci, teda v rámci
dokazovania sa nemôže spoliehať len na dôkaznú iniciatívu účastníkov konania, ale aplikuje sa
vyšetrovací, resp. vyhľadávací princíp civilného procesu. Preto je súd povinný vykonať aj iné dôkazy,
ako navrhli účastníci konania, ak je to potrebné na zistenie skutočného stavu veci.

25. V súhrne vzhľadom na uvádzané sa tak vec zníženia výživného dostala do takej polohy, v ktorej
by náprava pochybení súdu prvej inštancie vyžadovala takú mieru ingerencie odvolacieho súdu, ktorá
by v skutočnosti mala za následok nahrádzanie činnosti súdu prvej inštancie (úlohou odvolacích
súdov napriek preneseniu na ne určitých činností vyžadovaných skôr od súdov prvej inštancie je totiž

stále prieskum správnosti rozhodnutí súdov prvej inštancie s prípadným doplnením dokazovania a nie
vykonávanie základného dokazovania).

26. Nakoľko s poukazom na vyššie uvedené súd prvej inštancie náležitým nezisťovaním všetkých
relevantných okolností potrebných pre posúdenie pomerov účastníkov konania, pričom nevykonal

dokazovanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci a tým neposúdil všetky do úvahy prichádzajúce
rozhodné okolnosti daného prípadu, potom rozsudok ani dostatočne neodôvodnil, odvolací súd s
použitím ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b), c) Civilného sporového poriadku napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného
sporového poriadku).

27. Žiada sa dodať, že u nepreskúmateľného rozhodnutia nemožno hodnotiť správnosť relevantných
právnych otázok, ani vady prvoinštančného konania, preto bolo nutné tento rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutom výroku vrátane závislého výroku o trovách konania zrušiť a otvoriť súdu
prvej inštancie procesný priestor pre vydanie nového rozhodnutia, ktoré nebude postihnuté zmieneným

deficitom.

28. Povinnosťou súdu prvej inštancie v intenciách vyššie uvedených záverov odvolacieho súdu je
komplexne vyhodnotiť zmenu pomerov účastníkov konania, zistiť dôsledne príjmy rodičov, majetkovépomery rodičov, ale aj výdavky rodičov a maloletej a posúdiť ich opodstatnenosť, porovnať okolnosti
dôležité pre určovanie výživného v čase skoršieho rozhodnutia, ako aj nového rozhodovania, a to na
základe spoľahlivých a úplných výsledkov dokazovania. V zmysle vyhľadávacej zásady, vzťahujúcej

sa na nesporové konania, je potrebné objektivizovať príjmy a ustáliť zárobkové a majetkové pomery
rodičov za rozhodné obdobie (aktualizovať ich ku dňu nového rozhodnutia). Rovnako je potrebné
ustáliť aj výdavky účastníkov konania a posúdiť ich opodstatnenosť, ich skutočné vynakladanie overiť.
Nemožno opomenúť, že okrem príjmov a výdavkov majetkové pomery rodičov ovplyvňuje aj vlastnícke
právo k nehnuteľnostiam, hnuteľným veciam vyššej hodnoty (napr. motorové vozidlo), peňažné

prostriedky na účtoch v peňažných ústavoch a pod. Pomery v domácnosti sú tiež ovplyvňované
spolužitím s inými osobami. Následne porovnať pomery v čase ostatnej úpravy výživného a v čase
aktuálneho rozhodovania o návrhu na zníženie výživného. Výsledky dokazovania je potom nevyhnutné
vyhodnotiť, a to najmä so sústredením sa na sporné otázky, ako aj odvolacie argumenty otca, tieto
posúdiť z hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení a potom po zvážení všetkých
preukázaných okolností daného prípadu vo veci znova rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné

náležite odôvodniť.

29. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o náhrade trov konania pred súdom prvej
inštancie aj trov odvolacieho konania (§396 ods. 3 Civilného sporového poriadku).

30. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti
neupravenia styku a zamietnutia návrhu na zmenu výchovného prostredia zverením do výlučnej
starostlivosti otca podľa § 387 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku potvrdil a v časti výživného
zrušil podľa § 389 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku a vec mu vrátil na ďalšie konanie a súdne
rozhodnutie podľa § 391 Civilného sporového poriadku.

31. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 Civilného

sporového poriadku).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 Civilného sporového
poriadku).
Dovolanie je podľa § 421 Civilného sporového poriadku prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu
záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 Civilného sporového poriadku).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 Civilného sporového
poriadku).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 Civilného sporového
poriadku).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 Civilného sporového poriadku).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§
426 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
Civilného sporového poriadku).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 Civilného sporového poriadku).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, prípadne má možnosť obrátiť sa
na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Dovolanie a iné podania
dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 Civilného
sporového poriadku).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 Civilného sporového
poriadku).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 Civilného sporového poriadku).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 Civilného
sporového poriadku).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
Civilného sporového poriadku).