Uznesenie ,
Odmietajúce podanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. apríl 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Obdo/69/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5713214071
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Čanádyová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:5713214071.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Čanádyovej
a členiek senátu JUDr. Jany Hullovej a JUDr. Miroslavy Janečkovej, v spore žalobkyne Železničná
spoločnosť Slovensko, a.s, Rožňavská 1, Bratislava, IČO: 25 914 939, proti žalovanej ŽOS Vrútky a.s.,
Dielenská Kružná 2, Vrútky, IČO: 31 615 619, o zaplatenie 2 364 993,37 eura s príslušenstvom, o
dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 29. júna 2022, č. k. 13Cob/139/2021-3119,

takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie žalovanej o d m i e t a.

II. Žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Martin (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 13. mája 2021, č. k.

17Cb/174/2013-3031 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2 359 475,42 eura s
príslušenstvom (výrok I.), vo zvyšku zmluvnej pokuty vo výške 5 517,95 eura s príslušenstvom žalobu
zamietol (výrok II.), žalobcovi priznal voči žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 99,54
% (výrok III.) a štátu priznal voči žalovanému právo na náhradu nákladov, ktoré platil, v rozsahu 99,77
%, a voči žalobcovi právo na náhradu nákladov, ktoré platil, v rozsahu 0,23 % (výrok IV.).
2. Súd prvej inštancie v prvom rade súd zdôvodnil na základe akých úvah vyslovil, že v rámci svojho

rozhodovania vychádzal aj zo znaleckého posudku Ing. Mičáka napriek tomu, že uznesením mu
nepriznal znalečné a vyslovil, že tento znalecký posudok bol vykonaný nekvalitne. Uvedené sa premietlo
do rozhodnutia odvolacieho súdu v odseku 88. K nepriznaniu znalečného došlo v štádiu ešte pred
výsluchom znalcov Ing. Mičáka a doc. Podhorského za Ústav súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity
v Žiline (ďalej iba „ÚSI“) na pojednávaní. Súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodnutí o nepriznaní
znalečnéholenzkontrolnéhoznaleckéhoposudkuÚSI,zktoréhovyplynuliabsolútneprotichodnézávery

(ktoré boli relevantné ) ako zo znaleckého posudku Ing. Mičáka. Následne však vyvstala potreba vypočuť
jednotlivých znalcov na pojednávaní, na základe ktorých závery znalca Ing. Mičáka vyzneli pre súd
prvej inštancie presvedčivo, keď znalec Ing. Mičák dokázal obhájiť svoj znalecký posudok, pričom u
znalca, ktorý zastupoval ÚSI, tomu tak jednoznačne nebolo. Pre súd prvej inštancie sa po výsluchu
znalcov a po ich vzájomnej konfrontácii javil presvedčivejší znalecký posudok Ing. Mičáka, a to aj v
kontexte ďalších dôkazov, predovšetkým ďalších znaleckých posudkov Následne, keďže odvolací súd

vyslovil, že nebolo v dostatočnom rozsahu vykonané zdôvodnenie rozsudku súdom prvej inštancie vo
vzťahu k protichodnosti odborných záverov, súd prvej inštancie po vrátení veci nariadil pojednávanie za
účelom výsluchu znalcov, čo namietal žalovaný s tým, že súd nie je oprávnený takýto výsluch vykonať,
keďže žiadna zo strán takýto dôkaz nenavrhla. V tejto súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že na
to, aby mohol náležite zdôvodniť a vyhodnotiť dôkazy so zameraním sa na skúmanie vierohodnosti,
spoľahlivosti a na posúdenie spôsobu vyvodzovania záverov znalcov, považoval za nevyhnutné znalcov

vypočuť. Súd musí pochopiť výsledok znaleckého dokazovania a musí byť stotožnený s odbornými
závermi, ktoré znalec uviedol. Na predmetné pojednávanie sa dostavil za ÚSI znalec prof. KasanickýCsC., ktorý na niektoré otázky súdu nedokázal odpovedať s tým, že práve žalovaný požadoval, aby
znalec mohol vypracovať svoje odpovede na položené otázky písomne, pričom tento postup právneho
zástupcu žalovaného sa súdu javil ako neštandardný, keďže právny zástupca zastupuje stranu sporu

a nie znalca. Napriek tomu súd prvej inštancie tento postup umožnil a položil otázky znalcom, ktorí sa
podieľali na vyhotovení kontrolného znaleckého posudku písomne. Súd prvej inštancie zdôraznil, že z
ÚSI boli predvolaní všetci znalci, ktorí sa podieľali na vyhotovení kontrolného znaleckého posudku. ÚSI
vo svojom vyjadrení uviedol, že uvedená vec bola pridelená doc. Podhorskému, ktorému však bola v
súvislosti s COVID-19 uložená povinnosť zostať v domácej karanténe, a teda sa pojednávania zúčastniť

nemohol. Vo vyjadrení sa ďalej uvádza, že deň pred pojednávaním sudkyňa telefonicky kontaktovala
ÚSI s požiadavkou, aby súd na pojednávanie zabezpečil účasť iného znalca. Súd prvej inštancie uviedol,
že sudkyňa rozhodne ÚSI nekontaktovala. Dala pokyn asistentke, aby telefonicky kontaktovala ÚSI
s tým, že je nevyhnutné, aby sa pojednávania zúčastnili znalci, ktorí sa na vyhotovení kontrolného
znaleckého posudku podieľali, samozrejme s výnimkou doc. Podhorského, ktorému bola nariadená
domáca karanténa. Nie je pravdou, že sudkyňa kontaktovala ÚSI, aby zabezpečil na pojednávaní

účasť riaditeľa ústavu prof. Ing. Gustáva Kasanického CSc. Súd prvej inštancie nemal vedomosť, ktorí
konkrétni znalci sa na vyhotovení kontrolného znaleckého posudku podieľali a bolo na ÚSI, aby týchto
zistil a ich účasť zabezpečil. Ak na pojednávanie vyslal prof. Kasanického CSc., to bol výlučne postup
ÚSI. Nie je pravdou, že znalec objektívne nemal možnosť pripraviť sa na pojednávanie v dostatočnom
časovom predstihu, keďže mal na prípravu menej ako 24 hodín, nakoľko predvolanie na pojednávanie

bolo ÚSI doručené v dostatočnom časovom predstihu a ak prof. Ing. Kasanický CSc. a o tomto termíne
nevedel, je to chyba na strane ÚSI. Súd prvej inštancie uviedol, že je pravdou, že administratívnym
nedopatrením bola na predvolanie znalcov omylom použitá predtlač na predvolávanie svedkov, v
každom prípade však z predvolania vyplývalo, čo bude predmetom výsluchu, ktorého konkrétneho
znaleckého posudku sa bude výsluch znalcov týkať a pred výsluchom boli prítomní opätovne ako znalci

poučení.
3. Pokiaľ ide o žalovaným navrhnuté dôkazy, súd prvej inštancie rozhodol, že výsluchy svedkov Ing. H.
M. a Ing. H. Y. nevykoná, nakoľko podľa žalovaného boli spôsobilé osvedčiť, že o absencii legislatívy
vedeli obidve zmluvné strany bez toho, aby toto bolo nevyhnutné zdôrazňovať v jednotlivých zápisoch z
kontrolných dní, pričom súd prvej inštancie skonštatoval, že počas celého súdneho konania nebol medzi

stranami spor o tom, či zmluvné strany o absencii legislatívy vedeli. Sporným bolo, či táto absencia
legislatívy mala vplyv na zhotovovanie diela včas.
4. Predmetom sporu bola žalobcom uplatnená zmluvná pokuta spolu s úrokom z omeškania, ktorá
vyplývala z čl. XII, bod 2 a 3 zmluvy na dodanie diesel motorových jednotiek zo dňa 30. marca 2009, tak
pre nedodržanie termínov na ukončenie stavby hrubej skrine vozňa, ktoréhokoľvek dráhového vozidla,

ako aj pre nedodržanie termínov na dodanie predmetu zmluvy dohodnutého v čl. IV. body 3.1. až
3.12. Súd prvej inštancie skonštatoval, že v súvislosti s uplatneným nárokom to bol žalobca, ktorý mal
dôkazné bremeno preukázať, že z dôvodov na strane žalovaného došlo k porušeniu zmluvnou pokutou
zabezpečenej zmluvnej povinnosti. Obrana žalovaného spočívala v tom, že z titulu absencie vyhlášky
nemohol dodržať termíny dohodnuté v zmluve. Bolo nepochybné, že v období od 1. januára 2010 do 15.

septembra 2010 neexistovala právna úprava, a to vyhláška, ktorou sa vydáva Dopravný poriadok dráh,
keď pôvodná vyhláška č. 250/1997 Z. z. bola zrušená a nová vyhláška č. 351/2010 Z. z. o dopravnom
poriadku dráh nadobudla účinnosť až od 15. septembra 2010.
5. Ďalej súd prvej inštancie riešil protichodnosť odborných záverov vyjadrených v znaleckých posudkoch
Ing. Mičáka, doc. Ing. Jozefa Gašparíka a doc. Ing. Radka Knoflička. Ďalšími dôkazmi boli listinné

dôkazy, a to odborné posúdenie z 11. mája 2015 Katedry dopravnej a manipulačnej techniky strojníckej
fakulty Žilinskej univerzity v Žiline, ako aj odborné posúdenie Výskumného ústavu dopravného a.s.
Žilina, ako aj kontrolným znaleckým posudkom ÚSI Žilinskej univerzity v Žiline. V súvislosti s vyjadrením
odvolacieho súdu v odseku 90. odôvodnenia jeho uznesenia, že oproti stavu vypracovaných dvoch
súdnoznaleckých posudkov tu bola skupina listinných dôkazov a to súkromno-znalecké posudky doc.

Ing. Jozefa Gašparíka a doc. Ing. Radka Knoflička, súd prvej inštancie poukázal na ustanovenie § 209
ods. 2 CSP, v ktorom sa uvádza, že ak je spolu so žalobou predložený súkromný znalecký posudok,
ktorý má všetky zákonom predpísané náležitosti a obsahuje doložku o tom, že znalec si je vedomý
následkov vedome nepravdivého znaleckého posudku, postupuje sa pri vykonávaní tohto dôkazu, akoby
išlo o znalecký posudok súdom ustanoveného znalca. S poukazom na ustanovenie § 207 ods. 1

CSP súd prvej inštancie uviedol, že je aplikovateľné aj na daný prípad, pričom pri hodnotení dôkazov
a ich presvedčivosti pristupoval aj k ďalším listinám, a to Odbornému posúdeniu Katedry dopravnej
a manipulačnej techniky strojníckej fakulty Žilinskej univerzity v Žiline, ako aj odbornému posúdeniu
Výskumného ústavu dopravného a.s. v Žiline, ktoré stáli oproti znaleckým posudkom Ing. Mičáka, doc.Ing. Gašparíka a doc. Ing. Knoflička. Práve na základe vyššie uvedeného aj po doplnenom dokazovaní,
kde súd prvej inštancie opätovne vypočul znalcov Ing. Mičáka a znalca z ÚSI, ktorým na pojednávaní
kládol otázky, dospel k rovnakým záverom ako pri svojom prvom rozhodnutí. Aj po takto doplnenom

dokazovaní súd prvej inštancie nadobudol presvedčenie, že hlavným dôvodom omeškania žalovaného
nebola chýbajúca legislatíva. Toto presvedčenie nadobudol zo znaleckých posudkov Ing. Mičáka, doc.
Ing. Knoflička a doc. Ing. Gašparíka, ktoré boli protichodné s kontrolným znaleckým posudkom ÚSI.
To, že znalecký posudok je zhotovený ÚSI, ešte samo o sebe nezakladá automatickú domnienku,
že ústavom vyhotovený znalecký posudok je neomylný, a teda nespochybniteľný. Práve vo vzťahu

a v súvislosti s inými vykonanými dôkazmi, ktorými boli okrem troch vyššie spomenutých znaleckých
posudkov aj zápisy z kontrolných dní a nie dostatočne presvedčivá výpoveď znalcov, ktorí sa podieľali
na vyhotovení kontrolného znaleckého posudku, súd prvej inštancie dospel k záveru, že práve závery
vyslovené v znaleckom posudku ÚSI boli vážnym spôsobom spochybnené. Ak odvolací súd v odseku
101 odôvodnenia svojho uznesenia skonštatoval, že vo vzťahu k Ing. Mičákovi bol vykonaný kontrolný
znalecký posudok zo strany ÚSI, ktorého odborné závery nie je možné neakceptovať len s ohľadom

na výpoveď jedného znalca a súčasne priradiť výpovednú hodnotu znaleckému posudku Ing. Mičáka
bez ďalšieho, súd prvej inštancie skonštatoval, že sa tak nestalo ani pri jeho prvom rozhodnutí, pričom
neakceptoval písomnú podobu odborných vyjadrení vyslovených v znaleckom posudku ÚSI v kontexte
ďalších dôkazov, predovšetkým dvoch súkromno-znaleckých posudkov doc. Ing. Knoflička a doc. Ing.
Gašparika, ktorí dospeli k rovnakému záveru ako znalec Ing. Mičák, ako aj vo vzťahu ku zápisom z

kontrolných dní, kde ani v jednom zápise nie je konštatované, že k omeškaniu dochádza z dôvodu
absentujúcej legislatívy. Súd prvej inštancie neakceptoval písomnú podobu odborných záverov práve z
dôvodu,žeprisamotnomvýsluchuznalcov,ktorísapodieľalinavyhotoveníznaleckéhoposudkuÚSI,ich
závery vyzneli nepresvedčivo, Súd prvej inštancie nemohol akceptovať výpoveď znalca ÚSI ani v rámci
doplneného dokazovania po vrátení veci odvolacím súdom, ktorý argumentoval tým, že nemal dostatok

času na prípravu. Na pojednávanie boli znalci, ktorí sa podieľali na vyhotovení znaleckého posudku,
predvolaní s dostatočnými časovým predstihom. Vo vzťahu k Ing. Mičákovi naopak jeho výpoveď na
pojednávaní vyznievala nanajvýš presvedčivo. Súd prvej inštancie po doplnenom dokazovaní znovu
hodnotil všetky dôkazy zvlášť, ako aj vo vzájomných súvislostiach, a dospel k rovnakému rozhodnutiu,
ako keď vo veci prvotne rozhodol. Bol toho názoru, že žalobca preukázal, že k omeškaniu na strane

žalovaného došlo práve z dôvodov na jeho strane, pričom súd prvej inštancie zastal názor, že nie je
v možnostiach žalobcu, aby presne špecifikoval, z akých konkrétnych dôvodov na strane žalovaného
došlo k omeškaniu, v každom prípade však žalobca preukázal, že k omeškaniu žalovaného nedošlo z
dôvoduabsentujúcejlegislatívy.Žalovanýpostavilsvojuobranupredovšetkýmnakontrolnomznaleckom
posudku ÚSI, z ktorého okrem iného vyplýva, že existencia legislatívy upravujúcej podmienky technickej

spôsobilosti dráhových vozidiel železničných dráh má priamy vplyv na konštrukciu, technickú prípravu
výroby a výrobu DMJ. V období od 1. januára 2010 do 15. septembra 2010 neexistoval všeobecný
záväzný právny predpis, ktorý by upravoval oblasť schvaľovania nového typu dráhového vozidla, ani
komplexné požiadavky na konštrukčné vyhotovenie dráhového vozidla, ktoré musia byť splnené na
schválenie nového typu dráhového vozidla. ÚSI ďalej uviedol, že neexistovali iné, všeobecne záväzné

právne predpisy, na základe ktorých by bolo možné ďalej pokračovať v konštrukcii a výrobe DMJ
tak, aby boli dodržané podmienky zmluvy. Uvedené tvrdenie bolo podľa názoru súdu prvej inštancie
vyvrátené znaleckým posudkom doc. Dr. Ing. Radka Knoflička, ktorý uviedol, že z logiky veci vyplýva,
že neexistencia vyhlášky nemôže mať vplyv na činnosti súvisiace s vykonávaním technických kontrol
dráhových vozidiel, keď v sledovanom období bola v platnosti vyššia záväzná norma, príslušný zákon

č. 513/2009 Z. z., ktorá dobre riešila technickú kontrolu bez odkazu na vyhlášku č. 250/1997 Z. z.
Ďalej uviedol aj, že z dôvodu neexistencie vyhlášky, by žiadne hnacie a ťažné dráhové vozidlo na
území SR nebolo schválené v zmysle zákona, keď predpísaná perióda uskutočňovania technických
kontrol je u hnacích dráhových vozidiel pol roka. Je však nad všetku pochybnosť, že k zastaveniu
prevádzky na železniciach SR nedošlo. Pre tieto činnosti platili celé súbory STN, STN - EN, TNŽ,

ktoré bolo nutné pri realizácii DMJ rady 861 akceptovať. Rovnako neexistencia vyhlášky nemala vplyv
na funkčné a bezpečnostné požiadavky na brzdenie vlaku, stanovište rušňovodiča, dverové otvory a
technické podmienky. Tento názor znalca doc. Dr. Ing. Radka Knoflička korešponduje aj so stanoviskom
zástupcu MDVRR (Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky ), ktorý,
ako vyplýva zo zápisu z jednania, zo schvaľovania motorovej jednotky radu 861 zo dňa 10. októbra

2010, sa vyjadril a oboznámil s novými požiadavkami pre schválenie nového typu dráhového vozidla
voči predchádzajúcim právnym predpisom s tým, že je nutné k schvaľovaciemu procesu doložiť certifikát
zhody s platnými normami TSI, teda je zrejmé, že priamo zástupca schvaľovacieho orgánu vyjadril
nutnosť k schvaľovaciemu procesu doložiť certifikát zhody s platnými normami TSI. Na normy TSIsa odvolával vo svojom znaleckom posudku aj doc. Ing. Jozef Gašparík, ktorý okrem iného uviedol,
že proces schvaľovania dráhových vozidiel, ako aj dostatočné podmienky pre proces technicko-
bezpečnostnej skúšky a požiadavky na posúdenie zhody s normami TSI sú dostatočne upravené v

zákone o dráhach č. 513/2009. Jednotka DMJ radu 861 sa zhodovala podľa súťažných podmienok,
zmluvy, technických podmienok DMJ, technických noriem, pričom podrobnosti konštrukčného riešenia
jednotlivých komponentov sú riešené v normách TSI, EN, STN, UIC kódexov a predpisov. K úplne
totožnému záveru dospel aj znalec Ing. Mičák, ktorý zdôraznil, že konštrukciu dráhového vozidla nerieši
výlučne vyhláška, ale predovšetkým technické normy TSI, UIC a STN. Na normy TSI sa odvoláva

aj bod 5, čl. IV. kúpnej zmluvy. Znalci Ing. Mičák, aj doc. Dr. Ing. Radek Knofliček tiež poukázali na
skutočnosť, že v zákone č. 513/2009 Z. z. nie je žiadny dopad na vykonávaciu vyhlášku, s čím sa súd
prvej inštancie plne stotožnil. Rovnaká skutočnosť vyplýva aj z Odborného posúdenia Výskumného
ústavu dopravného a.s., ktoré predložil žalovaný, kde sa síce uvádza, že počas legislatívneho vákua
nebolo možné zo strany dodávateľa predvídať, aké podmienky technickej spôsobilosti budú musieť byť
dodržané pri schvaľovaní typu DMJ radu 861, pričom parametre DMJ ako určeného výrobku musia

byť určené vyhláškou o dopravnom poriadku dráh a tiež uvádza, že najzávažnejším problémom pre
výrobcu bolo zrušenie vyhlášky č. 250/1997 bez jej okamžitej náhrady, avšak tiež sa v tomto odbornom
vyjadrení uvádza, že medzinárodné normy sú rôzneho charakteru a záväzný charakter majú len tzv.
Nariadenia Európskej únie, to platí hlavne pri nových TSI účinných od 1. januára 2015, teda aj v
odbornom posúdení sa Výskumný ústav dopravný a.s. odvoláva na normy TSI. Súd prvej inštancie z

hľadiska hodnotenia dôkazov vo vzťahu k tomuto odbornému posúdeniu uviedol, že pokiaľ Výskumný
ústav dopravný a.s. vyslovil totožný záver ako ÚSI vo svojom posudku, tak je to úplne logické, a to
z dôvodu, že (ako sa vyjadrili znalci z ÚSI) navzájom spolupracovali a znalec z ÚSI, doc. Ing. Ján
Podhorský uviedol, že pokiaľ ide o otázku, či sa dala motorová jednotka schváliť podľa TSI noriem, toto
si potvrdzovali aj stanoviskom Výskumného ústavu dopravného. Je teda zrejmé, že znalecký posudok

ÚSI a odborné posúdenie Výskumného ústavu dopravného a.s. neboli vykonané nezávisle od seba,
a je teda logické, že záver je rovnaký. Potom vzhľadom na vyššie uvedené znalecké posudky Ing.
Mičáka, doc. Dr. Ing. Knoflička, ako aj doc. Ing. Gašparika, ako aj vyjadrením zástupcu Ministerstva
dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky bolo vyvrátené aj tvrdenie uvedené v
odbornom posúdení katedry Dopravnej a manipulačnej techniky strojníckej fakulty Žilinskej univerzity v

Žiline, že bez účinnej platnej legislatívnej úpravy nie je možná konštrukcia, výroba, skúšky a schválenie
nového typu dráhového vozidla, v princípe nie je možné úspešne pokračovať vo vývoji nového druhu
dráhového vozidla. Na podporu pravdivosti tvrdení znalca doc. Dr. Ing. Knoflička, ktorý uviedol, že z
logiky veci vyplýva, že v priebehu neexistencie vyhlášky by žiadne hnacie a ťažné dráhové vozidlo na
území SR nebolo schopné riadnej prevádzky, avšak nie je žiadna pochybnosť o tom, že k zastaveniu

prevádzkynaželezniciachSRnedošlo,slúžiajinformáciaMinisterstvadopravy,výstavbyaregionálneho
rozvoja Slovenskej republiky, z ktorej vyplýva, že v období od 1. januára 2010 - 15. septembra 2010
boli sekciou železničnej dopravy a dráh vydané štyri rozhodnutia o schválení (iného) typu dráhového
vozidla. Pre ŽOS Vrútky bolo dňa 22. júna 2010 vydané rozhodnutie o schválení typu železničného
vozidla č. 12805/2010-SŽDD/z.25975. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie dospel k

záveru, že dôvodom omeškania žalovaného nebola chýbajúca legislatíva. Len na okraj uviedol, že z
odborného posúdenia Výskumného ústavu dopravného a.s. tiež vyplýva, že v čase absencie vyhlášky
mohlo byť dôvodné pozastaviť napr. konštrukčné práce a subdodávky súvisiaceho materiálu. Už z tohto
vyjadrenia vyplýva, že samotný Výskumný ústav dopravný a.s. pripúšťa aj iný dôvod pozastavenia napr.
konštrukčných prác a fakt, že existovali iné dôvody omeškania ako absencia vyhlášky, o čom svedčí

aj vyjadrenie samotného žalovaného, ktorý oznámil žalobcovi 15. apríla 2011, že dôvodom omeškania
dodávky prvého kusa DMJ boli oneskorené dodávky hutného materiálu objednaného u zmluvného
dodávateľa. Rovnako sa absentujúca vyhláška ako dôvod omeškania neuvádza zo strany žalovaného
ani v jednom zápise z kontrolných dní. Prvýkrát sa tento dôvod uvádza zo strany žalovaného až 2. apríla
2012, teda rok a štyri mesiace potom, ako už DMJ prvá v poradí mala byť odovzdaná. V tejto súvislosti

súd prvej inštancie poukázal na ustanovenie bodu 6, čl. IV zmluvy, v ktorom sa uvádza, že pokiaľ dôjde
v priebehu dodávania predmetu zmluvy k zmene všeobecne a individuálne záväzných právnych noriem
vzťahujúcich sa na dodanie a prevádzku predmetných dráhových vozidiel a predpisov upravujúcich
technické, bezpečnostné, ekologické, ako aj akékoľvek iné požiadavky na predmetné dráhové vozidla,
pričom účinnosť týchto zmien sa bude vzťahovať na dráhové vozidla, ktoré sú predmetom dodania podľa

tejto zmluvy, sú zmluvné strany povinné vzájomne sa informovať a v lehote 30 dní od účinnosti týchto
noriem uzavrieť písomný dodatok k tejto zmluve, v ktorom určia zmenu špecifikácie predmetu zmluvy
v rozsahu vyplývajúcom zo zmenených noriem, dohodnú sa o zmene ceny predmetu, pričom v období
od zmeny právnych noriem do účinnosti dodatku k tejto zmluve podľa vyššie uvedeného, je predávajúcipovinný prerušiť dodávanie predmetu zmluvy. Pokiaľ predávajúci túto svoju povinnosť zmluvy poruší,
znáša náklady, ktoré mu vzniknú v dôsledku pokračovania v dodávaní predmetu zmluvy. Pokiaľ bude
predávajúci do uzavretia dodatku k tejto zmluve týkajúceho sa zmeny predmetu zmluvy nútený prerušiť

dodávanie predmetu zmluvy, musia sa zmluvné strany v predmetnom dodatku tejto zmluvy dohodnúť aj
na zmene lehoty na dodanie predmetu zmluvy. To, že obidve zmluvné strany boli o zmene vykonávacej
vyhlášky informované, a že boli informované aj o skutočnosti, že v období od 1. januára 2010 do 15.
septembra 2010 neexistovala takáto vykonávacia vyhláška, nebolo medzi stranami sporné. Súd prvej
inštancie naďalej zotrval na svojom presvedčení, že pokiaľ legislatívne vákuum bránilo žalovanému v

dodaní predmetu zmluvy riadne a včas, bol povinný iniciovať uzavretie dodatku ku kúpnej zmluve a
to z toho dôvodu, že žalobca ako objednávateľ nie je výrobcom DMJ a nemôže vedieť, aký vplyv má
absencia vyhlášky na samotnú výrobu, na druhej strane však žalovaný ako zhotoviteľ diela (predávajúci)
mal postupovať s odbornou starostlivosťou a ak mu absencia vyhlášky bránila pokračovať vo výrobe
a dodávaní predmetu zmluvy, a teda bol nútený prerušiť dodávanie predmetu zmluvy, mal iniciovať
uzavretie dodatku. Žalovaný ani len neinformoval žalobcu, že dôvodom omeškania je absencia vyhlášky,

a že práve preto je nútený prerušiť dodávanie predmetu zmluvy. Prvýkrát sa o tom zmienil až 2. apríla
2020, čo bolo rok a štyri mesiace potom, ako už prvá DMJ v poradí mala byť odovzdaná a tiež následne
po tom, ako ho žalobca opätovne vyzval na urýchlenie procesu schvaľovania a upozornil ho na zmluvnú
pokutu za nedodržanie termínu odovzdania DMJ, k čomu došlo 3. februára 2012. Dovtedy uvádzal ako
dôvod omeškania iné skutočnosti, napr. dňa 15. apríla 2011 oneskorené dodávky hutného materiálu od

dodávateľa.
6. Čo sa týka otázky súdu prvej inštancie, kde konkrétne vo vyhláške č. 351/2010 Z. z. sú špecifikované
akékoľvektechnicképožiadavkynavozidlo,znaleczÚSIuviedol,žejetovPríloheč.2vyhlášky,kdeprvá
časť obsahuje záväzný a povinný zoznam parametrov, ktorými musí byť popísané zhotovené dráhové
vozidlo a ide o obsahovú špecifikáciu vozidla, v ktorej je určené aké prvky vozidlo musí obsahovať. Súd

prvej inštancie v tejto súvislosti uviedol, že prvá časť uvedenej Prílohy skutočne obsahuje len zoznam
parametrov, avšak akákoľvek konkrétna hodnota jednotlivých parametrov v nej nie je uvedená. K tomuto
záveru dospel aj znalec Ing. Mičák, ktorý uviedol, že v tabuľke Technických podmienok Príloha č. 2 prvá
časť nie sú uvedené hodnoty parametrov a uviedol, že uvedená tabuľka v časti 1. prílohy je len tlačou
- návodom v akom poradí sa píše text, aký má byť názov jednotlivých položiek a tvar, v akom sa má

uvádzať konkrétny parameter. Ak by mala konštrukcia, technológia a výroba vyrábať koľajové vozidlo
podľatabuľkybeznázvovparametrov,takbyničnevyrobili.Textováčasťnovéhovozidla,tedajehopopis,
sa vykonáva až po dokončení z názvov a parametrov jednotlivých použitých dielov. Vozidlo sa podľa
konečného znenia technických podmienok nemôže vyrábať. Druhá časť Prílohy č. 2 je podľa znalca
z ÚSI nerelevantná pre druhú vec. Pokiaľ ide o tretiu časť Prílohy č. 2 vyhlášky, znalec ÚSI uviedol,

že obsahuje konkrétne technické požiadavky na vozidlo. Súd prvej inštancie uviedol, že ako vyplýva z
konkrétneho znenia Prílohy č. 2 tretia časť vyhlášky, skutočne sa tam uvádzajú požiadavky na vozidlo,
akými konkrétnymi prístrojmi má byť vybavené a podobne, avšak ako vyplýva zo znaleckých posudkov
Ing. Mičáka, doc. Ing. Gašparíka, aj doc. Dr. Ing. Knoflička, uvedené údaje bolo možné čerpať z iných
noriem, konkrétne znalec Dr. doc. Ing. Knofliček vo svojom posudku uvádza, že neexistencia vyhlášky

vôbec neovplyvnila proces posudzovania UTZ elektrických, výkon revíznej činnosti, proces montáže
technických zariadení dráhových vozidiel, konštrukciu a návrh elektrických zariadení. Pre tieto činnosti
platili celé súbory STN, STN-EN, TNŽ, ktoré bolo nutné pri realizácii DMJ rady 861 akceptovať. Rovnako
konštatuje, že neexistencia vyhlášky nemala vplyv na funkčné a bezpečnostné požiadavky na brzdenie
vlaku, stanovište rušňovodiča, dverové otvory a technické podmienky. O relevantnosti záverov znalca

doc. Dr. Ing. Knoflička svedčia aj zápisy z kontrolných dní. Zápis z kontrolného dňa č. 2/2011 vyvracia
tvrdenia žalovaného, že sa na niektorých celkoch vôbec nerobilo, resp. sa v prácach nepokračovalo.
7. V súvislosti so zábrzdnými vzdialenosťami súd prvej inštancie uviedol, že je skutočne pravdou, že tieto
sú špecifikované v § 9 vyhlášky č. 350/2010 Z. z., pôvodne v § 8 vyhlášky č. 250/1997 Z. z., avšak ako
vyplynulo z dokazovania, žalovaný nebol osobou oprávnenou konštruovať brzdový systém a tento bol

dodávaný subdodávateľsky. Kompletná brzdová armatúra, ako vyplýva z vyjadrenia znalca Ing. Mičáka,
bola dodaná ešte začiatkom roku 2010, teda pred časom legislatívneho vákua. V odpovediach na otázky
súdu prvej inštancie znalec z ÚSI tiež uviedol, že pokiaľ ide o hmotnosť, šírku a výšku vozidla, tieto
parametre sa odvíjajú primárne od požiadavky zákazníka na vozidlo. Tiež však uviedol, že pri téme
hmotnosti vozidla odkazuje na celú štvrtú časť vyhlášky č. 351/2010 Z. z. o najväčších prípustných

toleranciách hmotnosti, rozdielu hmotnosti na dvojkolesie a rozdielu hmotnosti na kolesá dráhových
vozidiel. Zo znaleckého posudku Ing. Mičáka, ako aj z ďalších listinných dôkazov - protokolov z váženia,
ktoré sú súčasťou jeho znaleckého posudku z 11. marca 2010 a 30. júna 2010, je však zrejmé, že v čase
legislatívneho vákua sa uskutočňovalo váženie dráhových vozidiel, a to i napriek neexistencii vyhláškyupravujúcej definíciu hmotnosti dráhového vozidla. Na otázku súdu prvej inštancie, ako je možné, že
technické podmienky na stavbu a odsúhlasenie typu vozidla radu 861 boli zhotoviteľom aktualizované
až 14 mesiacov po účinnosti novej vyhlášky, znalec z ÚSI neodpovedal ani v písomnej podobe, pričom

vo svojom písomnom vyjadrení skonštatoval, že odborné posúdenie veci, t. j. možnosť dodržať zmluvné
termínydodávkyDMJzdôvoduchýbajúcejlegislatívy,nemožnooprieťokorešpondenciumedzistranami
a o zápis z kontrolných dní. K tomuto súd prvej inštancie uviedol, že rozhodujúcim v danej veci bolo
posúdenie, či k omeškaniu zo strany žalovaného došlo výlučne v dôsledku absencie legislatívy, a na
tento účel slúžilo vykonané dokazovanie, pričom súd má povinnosť hodnotiť každý dôkaz zvlášť, ako aj

dôkazy vo vzájomných súvislostiach. Práve takýmto hodnotením dôkazov súd prvej inštancie dospel k
záveru, že hlavným dôvodom omeškania nebola chýbajúca legislatíva. Súd prvej inštancie uviedol, že
ak mu odvolací súd vytýkal, že nebolo v dostatočnom a potrebnom rozsahu vykonané zdôvodnenie v
rovine vykonaných dôkazov, tak v novom konaní, ako aj v samotnom odôvodnení rozsudku sa veľmi
podrobným spôsobom snažil svoj vyššie uvedený záver zdôvodniť s tým, že okrem týchto záverov v
plnom rozsahu odkázal aj na závery prijaté vo svojom rozhodnutí z 25. januára 2019. Uviedol, že hodnotil

presvedčivosť jednotlivých posudkov, ich úplnosť vo vzťahu k zadaniu, k zásadám logického myslenia
a ich súlad s ostatnými vykonanými dôkazmi.
8. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s ustanovením § 255 ods. 2 CSP, nakoľko
čistý úspech žalobcu bol 99,54%. Pokiaľ ide o náklady štátu v súvislosti so znaleckými posudkami a aj
všetky iné náklady, súd prvej inštancie rozhodol, že strany ich budú povinné nahradiť v pomere podľa

úspechu, teda žalovaný 99,77% a žalobca v 0,23%.
9. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Žiline (ďalej ako „odvolací súd“) rozsudkom z 29. júna 2022,
č. k. 13Cob/139/2021-3119 rozhodol tak, že odvolanie v časti týkajúcej sa výroku II. rozsudku súdu prvej
inštancie podľa § 386 písm. b) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej iba ako
„CSP“) odmietol (výrok I.), rozsudok súdu prvej inštancie v častiach výrokov I., III. a IV. podľa § 387 ods.

1 a 2 CSP potvrdil a zároveň podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP
žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania (výrok III.).
10. Odvolací súd v súvislosti so zamietnutím žaloby v časti zmluvnej pokuty s úrokom z omeškania s
poukazom na ustanovenie § 359 CSP uviedol, že predmetný výrok nevyznel v neprospech žalovaného.
Nakoľko žalovaný nebol týmto výrokom dotknutý na svojich právach, išlo o procesnoprávnu situáciu v

zmysle ustanovenia § 386 písm. b) CSP, podľa ktorého odvolací súd odvolanie v uvedenej časti odmietol
ako podané neoprávnenou osobou.
11. Vo vzťahu k ďalším odvolacím dôvodom odvolací súd uviedol, že tieto vyhodnocoval nielen za
dôslednej aplikácie ustanovení § 379, § 380 ods. 1 CSP, ale aj v spojení s predošlým zrušujúcim
uznesením odvolacieho súdu v danej veci, pričom za aplikácie ustanovenia § 383 CSP uviedol, že

bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, keďže neboli zistené dôvody
na zopakovanie alebo doplnenie dokazovania. K námietke nepreskúmateľnosti, zmätočnosti, svojvôle
rozhodovania súdu prvej inštancie, nedostatočnosti odôvodnenia jeho rozsudku, keď podľa žalovaného
sa nevysporiadal s konkrétnymi tvrdeniami žalovaného a ním predloženými dôkazmi, uviedol, že tento
odvolací dôvod nebol relevantný, nakoľko rozsudok súdu prvej inštancie mal zákonom požadované

náležitosti v zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 CSP a vo svojom rozhodnutí sa vysporiadal so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie. Súd prvej inštancie sa jasným a
zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými, ako aj právnymi skutočnosťami, ktoré
boli pre jeho rozhodnutie podstatné a právne významné. Závery rozhodnutia súdu prvej inštancie
po skutkovej, ako aj právnej stránke zodpovedajú ustanoveniu § 220 CSP, súd prvej inštancie sa v

dostatočnom rozsahu v odôvodnení svojho rozsudku zaoberal podstatnými a rozhodnými okolnosťami
danej veci. Pokiaľ sa žalovaný nestotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie,
uvedené neznamená zásah do jeho práva na spravodlivý súdny proces, a ani nedochádza k popretiu
ustanovenia § 220 ods. 2 CSP.
12. Odvolací súd nehodnotil ako relevantný ani odvolací dôvod, že by žalovanému nebola poskytnutá

rovnaká možnosť uplatňovať z jeho strany práva a právom chránené záujmy. Tak žalobca, ako aj
žalovaný mali postupom súdu prvej inštancie vytvorenú rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a
zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane. Žalobca a žalovaný ako sporové
strany mali rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňovali a plnili za rovnakých procesných
podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z týchto sporových strán (sp. zn. II. ÚS 35/02).

13. K odvolacím námietkam nesprávnych skutkových zistení, nesprávneho právneho posúdenia veci
a neobjektívneho zhodnotenia vykonaných dôkazov odvolací súd uviedol, že ani v tomto nezistil ich
opodstatnenosť, pričom súd prvej inštancie v potrebnom a dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie,
za zachovania procesnej aktivity sporových strán, za dodržania dôkaznej povinnosti, ako aj povinnostitvrdenia. Odvolací súd nesúhlasil so žalovaným, že súd prvej inštancie v rozpore so zrušujúcim
uznesením odvolacieho súdu iniciatívne vykonával dokazovanie opätovným vypočutím znalcov, pričom
uviedol, že v novom konaní nedošlo zo strany súdu prvej inštancie k postupu, ktorý by bol v rozpore s

predmetným zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu, ktorým sa poukázalo na samotný predmet sporu,
ktorým bola uplatnená zmluvná pokuta voči žalovanému spolu s úrokom z omeškania. Zmluvná pokuta
vyplývala z Čl. XII. a bola dohodnutá podľa bodu 2. a 3. tohto článku uzavretej kúpnej zmluvy na dodanie
motorových jednotiek zo dňa 30. marca 2009. Aj na základe nového rozhodnutia súdu prvej inštancie
považoval odvolací súd za potrebné poukázať na rozhodný Čl. XII. bod 2. zmluvy, podľa ktorého „v

prípade, že z dôvodov na strane predávajúceho (poznámka odvolacieho súdu - žalovaného) tento
nedodrží termíny na ukončenie stavby hrubej skrine vozňa ktoréhokoľvek dráhového vozidla uvedeného
v Prílohe 9 k tejto Zmluve, má kupujúci (poznámka odvolacieho súdu - žalobca) právo uplatňovať si
voči nemu zmluvnú pokutu vo výške 0,025 % za každý deň omeškania zo zálohy, ktorá má byť po
ukončení stavby hrubej skrine vozňa daného dráhového vozidla uhradená predávajúcemu podľa bodu
1.2 čl. VII tejto Zmluvy“, ako aj na Čl. XII. bodu 3 Zmluvy, podľa ktorého „v prípade, že z dôvodov na

strane predávajúceho tento nedodrží termíny na dodanie predmetu zmluvy dohodnuté v tejto zmluve
(body 3.1 až 3.12 čl. IV. Zmluvy), má kupujúci právo uplatňovať voči nemu zmluvnú pokutu vo výške
0,025 % za každý deň omeškania z ceny tej časti predmetu Zmluvy, s ktorej dodaním je predávajúci
v omeškaní. Za predmet Zmluvy sa pre účely tohto bodu tohto článku Zmluvy považuje jednotka v
zložení definovanou v bodoch 3.1 až 3.12 čl. IV. tejto Zmluvy.“ Odvolací súd následne aj v zmysle

predošlého zrušujúceho uznesenia (odsek 84. odôvodnenia) skonštatoval, že dôkazné bremeno mal
žalobca, t.j. mal preukázať, že z dôvodov na strane žalovaného ako predávajúceho neboli dodržané
termíny na dodanie predmetu zmluvy, v dôsledku čoho si žalobca uplatnil zmluvnú pokutu spolu s
príslušenstvom, a to s úrokom z omeškania. Zákonite pre posúdenie nároku žalobcu na zmluvnú pokutu,
ak bola vznesená obrana žalovaným, že z titulu absencie právnej úpravy, a to absencie vyhlášky

Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky, ktorou sa vydáva dopravný poriadok
dráh, žalovaný nemohol dodržať dohodnuté termíny so žalobcom na splnenie predmetu Zmluvy, bolo
namieste dokazovanie za dôkaznej povinnosti sporových strán, zo strany žalobcu na preukázanie svojej
pohľadávky a zo strany žalovaného na preukázanie absencie právnej úpravy, ktorá mu neumožňovala
dodržať zmluvné termíny. Súd prvej inštancie postupoval správne, ak na predmet plnenia, a to dodanie

diesel motorových jednotiek žalovaným žalobcovi, z titulu nevyhnutnosti zodpovedať odbornú otázku,
zameral samotné dokazovanie. Odbornou otázkou bolo, či z titulu absencie vyššie uvedenej vyhlášky
mohol, resp. nemohol žalovaný dodržať termíny dohodnuté medzi ním a žalobcom na splnenie predmetu
zmluvy. Pôvodne odvolací súd skonštatoval, že k tejto odbornej otázke, ktorá bola v súdnom spore
zodpovedaná,bolinaobidvochsporovýchstranáchdôkazy,zktorýchvyplývaliodbornézávery,uktorých

bola konštatovaná protichodnosť. Odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení nepochybne vyjadril
záver, že na túto odbornú otázku je možné dať odpoveď len zo strany osoby, resp. znalca vybaveného
potrebnou odbornosťou, resp. subjekt, ktorý disponuje odbornosťou nevyhnutnou na zhodnotenie
a posúdenie tejto otázky a v odseku 98. odôvodnenia predmetného uznesenia poukázal na princíp
hodnotenia dôkazov s tým, že výsledok hodnotiaceho procesu musí byť presvedčivý, o to viac, ak závery

súdu sú závislé od zodpovedania odbornej otázky, pričom bol konštatovaný nedostatočný postup, ktorý
sa premietol aj v nedostatočnom odôvodnení pôvodného rozsudku súdu prvej inštancie v hodnotení
vykonaných dôkazov, a tým aj v predčasnom závere o uplatnenom nároku. V odseku 101. odôvodnenia
predmetného uznesenia bolo súdu prvej inštancie uložené, aby v novom konaní postupoval tak, že bude
hodnotiť dôkazy osobitne, ako aj vo vzájomnej súvislosti, hodnotiť súkromné listiny, ako aj vypracované

súdno-znalecké posudky znalcov s tým, že posudok zo strany ÚSI nie je možné neakceptovať len
s ohľadom na výpoveď jedného znalca a súčasne priradiť výpovednú hodnotu znaleckému posudku
Ing. Mičáka bez ďalšieho, s poukazom na uznesenie súdu prvej inštancie, ktorým nebolo tomuto
znalcovi priznané znalečné. Nepochybne zo zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu vyplýval záver
o predčasnom rozhodnutí súdu prvej inštancie. Odvolací súd skonštatoval, že súd prvej inštancie

postupoval v súlade so zrušujúcim uznesením, pričom nebol svojvoľný postup súdu prvej inštancie,
ktorý nariadil výsluch znalcov. V rámci nového výsluchu znalcov nebolo podstatné ani určujúce, že od
vypracovania znaleckého posudku do momentu výsluchu nebol znalec Ing. Mičák zapísaný v zozname
znalcov, pretože určujúce pre posúdenie protichodnosti záverov bolo, že uvedený znalec bol zapísaný
v zozname znalcov v čase vypracovania znaleckého posudku. V súvislosti s postupom súdu prvej

inštancie, ktorý vykonal výsluch znalcov, odvolací súd poukázal na odseky 88., 98. a 101. odôvodnenia
zrušujúceho uznesenia. Postup súdu prvej inštancie vyhodnotil odvolací súd ako potrebný, ak bez
ďalšieho súd prvej inštancie nemohol neprihliadať na kontrolný znalecký posudok ÚSI z titulu výpovedelen jedného znalca z tohto ústavu a bez ďalšieho pri nepriznaní znalečného priradiť výpovednú hodnotu
znaleckému posudku Ing. Mičáka.
14. K odvolaciemu dôvodu, ktorým žalovaný namietal postup súdu prvej inštancie pri predvolávaní

znalcov ÚSI, sa odvolací súd oboznámil s obsahom spisového materiálu. Podľa č.l. 2807 spisu bol v
zmysle úpravy konajúcej sudkyne nariadený termín pojednávania na 1. októbra 2020 o 09:00 hod., č.
pojednávacej miestnosti 5, volaný bol žalobca, právny zástupca žalovaného, znalec Ing. Mičák, ÚSI, s
úpravou „viď č.l. 1055 všetci znalci, ktorí sa podieľali na ZP č. 171/2017“. Na č.l. 2811 spisu sa nachádza
podanie asistentky súdu prvej inštancie, v ktorom sa k predvolaniu uvádza termín, že sa predvolávajú

svedkovia, a to tí, ktorí sa podieľali na vypracovaní Znaleckého posudku č. 171/2017. Toto podanie sa
malo doručovať ÚSI. Nasledovalo podanie referentky pre znaleckú činnosť ÚSI (č.l. 2850 spisu), ktorým
sa vo veci predvolania svedka oznamuje, že znalec doc. Ing. Ján Podhorský, PhD. ako zodpovedný
riešiteľ Znaleckého posudku č. 171/2017, sa nemôže zúčastniť nariadeného pojednávania z dôvodu, že
mu bola nariadená preventívna karanténa, na základe čoho ÚSI požiadal o ospravedlnenie jeho neúčasti
s tým, že v prípade opätovného predvolania sa žiada, aby bol doc. Ing. Ján Podhorský, PhD. predvolaný

ako znalec, pretože ako fyzická osoba v pozícii svedka sa nemôže vyjadrovať k odborným otázkam.
Za týmto elektronickým podaním je na č.l. 2851 zažurnalizované Ospravedlnenie neúčasti znalca doc.
Ing. Jána Podhorského, PhD. za ÚSI, podpísané prof. Ing. Gustáv Kasanický, CSc., MBA. Následnou
elektronickou komunikáciou medzi súdom prvej inštancie a ÚSI bolo v zmysle č.l. 2854 spisu oznámené,
že nariadeného pojednávania sa bude môcť zúčastniť prof. Ing. Gustáv Kasanický, CSc., MBA, keďže

bol jedným z dvoch zhotoviteľov Znaleckého posudku č. 171/2017. Bolo nepochybné, že ÚSI mal v
konaní pred súdom prvej inštancie postavenie znalca z titulu vypracovaného kontrolného znaleckého
posudku, a pokiaľ aj došlo k predvolaniu s poučením pre svedka, sama o sebe táto skutočnosť nemohla
zasiahnuť do práva žalovaného na spravodlivý súdny proces. Naviac, v zmysle č.l. 2868 - 2869 spisu,
súd prvej inštancie na základe požiadavky žalovaného vyhotovil písomne formulované otázky, ktoré

boli zaslané ÚSI, na ktoré bolo odpovedal písomne podaním zo dňa 19. októbra 2020 (č.l. 2904 -
2920 spisu). Odvolací súd poukázal na Úradný záznam zo dňa 29. októbra 2020 (č.l. 2937 spisu),
spísaný sudkyňou súdu prvej inštancie, v ktorom poukazuje na to, že na termín 1. októbra 2020 boli
predvolaní všetci znalci, ktorí sa podieľali na znaleckom posudku ÚSI, čo vyplynulo z referátu sudkyne
na č.l. 2807 spisu. Z dôvodu oznámenia o karanténe znalca doc. Ing. Podhorský, PhD. dala sudkyňa

pokyn asistentke, aby zistila na ÚSI, ako sú na tom s karanténou ostatní predvolaní znalci, ktorí sa
podieľali na znaleckom posudku č. 171/2017. Sudkyňa súdu prvej inštancie poprela, že by osobne
žiadala účasť prof. Ing. Gustáva Kasanického, CSc., MBA. Predvolanie ÚSI na pojednávanie bolo
doručené včas, s dvojmesačným predstihom pred termínom pojednávania, a pokiaľ ÚSI neinformoval
o predvolaní prof. Ing. Gustáva Kasanického, CSc., MBA, tak uvedené je pochybením ÚSI a nie súdu

prvej inštancie, pretože ani súd nevedel, že prof. Ing. Gustáv Kasanický, CSc., MBA sa podieľal na
vypracovaní Znaleckého posudku č. 171/2017. Sudkyňa v Úradnom zázname z 29. októbra 2020 (č.l.
2937spisu)uviedla,žeakbolopredvolaniedoručenéÚSIakopredvolaniesvedka,takktomutodošlolen
administratívnym pochybením, a malo ísť o predvolanie znalcov. Tento nedostatok sudkyňa korigovala
priamo na pojednávaní, keď prítomných znalcov poučila ako znalcov

15. Ďalej odvolací súd skonštatoval, že z výsledkov dokazovania, ktoré sa týkalo odbornej stránky
sporovej veci, vyplynulo, že súd prvej inštancie vyhodnocoval listiny, znalecké posudky a v súlade
s rozhodovacou činnosťou nielen všeobecných súdov, ale aj Ústavného súdu SR ich hodnotil so
zameraním na to, či znalec pri poskytnutí záverov bol presvedčivý, vychádzal zo zistených skutočností
a či presvedčivo odstránil pochybnosti súdu a sporových strán, pričom nehodnotil odborné znalecké

závery z hľadiska ich správnosti, ale len presvedčivosť posudku, jeho úplnosť k princípom logického
myslenia a v súlade s ostatnými vykonanými dôkazmi.
16. Odvolací súd skonštatoval, že nebol opodstatnený ani odvolací dôvod, že by sa súd prvej
inštancie nevysporiadal so závermi Výskumného ústavu dopravného, a.s., Žilina a Výskumného ústavu
železničního, a.s., Praha. Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nedal v odôvodnení svojho rozsudku

odpoveď na podstatný argument, ignoroval zhodné tvrdenia sporových strán, nedal myšlienkové
úvahy. Žalovaný žiadal, aby sa odvolací súd oboznámil so všetkými vyjadreniami žalovaného. K týmto
odvolacím dôvodom odvolací súd primárne uviedol, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia nie je možné
zahlcovať podaniami sporových strán, detailne ich vyjadreniami, pretože obsahom súdneho rozhodnutia
musí byť to, čo bolo vo výsledku súdom vyhodnotené ako podstatné.

17. Žalovaný v priebehu celého súdneho sporu zdôrazňoval to, že chýbajúca vyhláška č. 250/1997 Z.
z. (zrušená 1. januára 2010, nahradená vyhláškou č. 351/2010 Z. z. účinnou od 15. septembra 2010)
bola dôvodom, pre ktorý žalovaný nemohol dodržať zmluvne stanovené termíny plnenia podľa uzavretej
zmluvy. V konaní pred súdom prvej inštancie bolo na základe dôkaznej povinnosti sporových strán a nazáklade poskytnutých odborných záverov posudzované, či absencia právnej úpravy - vyhlášky, na ktorú
odkazovala Zmluva, bola okolnosťou, pre ktorú žalovaný nemohol plniť Zmluvu riadne a včas. Žalovaný
aj v odvolacom konaní zvýrazňoval, že absenciou vyhlášky nastala situácia, keď neexistoval technický

predpis, ktorý by záväzne určoval parametre novo vyrobeného dráhového vozidla, že neboli definované
záväzné parametre na konštrukciu výroby, skúšky a schvaľovania DMJ (diesel motorová jednotka).
Odvolací súd mal za to, že žalobca, ktorý uplatňoval zmluvnú pokutu s príslušenstvom, preukázal podľa
výsledkov (hodnotenia) dôkazov, ktoré sa týkali odborných otázok, že z dôvodov na strane žalovaného
neboli dodržané zmluvné termíny, ak len samotná absencia vyhlášky o dopravnom poriadku dráh nebola

tým, prečo žalovaný nedodržal zmluvné termíny.
18. Žalovaný namietal, že boli porušené pravidlá dokazovania, ak okresný súd neakceptoval odborné
vyjadrenia. K uvedenému odvolací súd poukázal na to, že hoci Čl. 15 CSP uvádza, že žiaden dôkaz
nemá predpísanú zákonnú silu, je potrebné sa pri ich hodnotení v súdnom rozhodnutí vyjadriť, ktorý z
nich má presvedčivejšiu, logickejšiu, komplexnejšiu výpovednú hodnotu s dôrazom na závery takéhoto
dôkazu, z ktorého súd vychádzal. Práve vyhodnotenie dôkazov bolo úlohou okresného súdu podľa

zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu, v ktorom odvolací súd poukázal na sumár dôkazov, ktoré
sa v odbornej otázke rozchádzali, preto v novom konaní pred súdom prvej inštancie bolo nevyhnutné
ich vyhodnotiť. Súd prvej inštancie vyhodnocoval dôkazy v celej súvislosti, čomu zodpovedá odsek
44. odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktorý presne poukázal na jednotlivé listinné dôkazy, znalecké
posudky, keď je zrejmé, že bolo potrebné kvalifikovať, v ktorej časti dôkazu ide o znalecký posudok a

v ktorej časti o listinný dôkaz a následne vyjadriť výpovednú hodnotu týchto dôkazov. Podľa priebehu
konania, dokazovania pred súdom prvej inštancie bol zachovaný princíp rovného postavenia strán. Ak
súd prvej inštancie chcel vyjadriť záver, ktorý znalecký posudok hodnotil ako presvedčivý, ktorému uveril
a ktorý mal jednoznačným spôsobom zodpovedať nielen na otázky súdu, ale aj otázky sporových strán,
za tým účelom bolo namieste v odôvodnení rozsudku uvádzať odpovede na otázky položené znalcom.

Je nepochybné, že v období od 1. septembra 2010 do 15. septembra 2010 absentovala vyhláška o
dopravnomporiadkudráh,avšaknebolajedinouprávnouúpravou,naktorúodkazovalaZmluvauzavretá
medzi žalobcom a žalovaným, keďže podľa zhodnotení výsledkov znaleckého dokazovania tu boli
normy, a to súbory STN, STN - EN, TNŽ, ktoré bolo nutné pri realizácii DMJ rady 861 akceptovať, (čl.
XVII. bod 8. Zmluvy). Neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy bola Príloha č. 4, ktorá obsahovala zoznam

noriem a predpisov pre realizáciu predmetu Zmluvy.
19. Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nezhodnotil to, že doc. Dr. Ing. Radek Knoflíček
pôsobí mimo oblasť koľajových vozidiel a mimo oblasť odbornej legislatívy Slovenskej republiky a
ďalej žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nevyhodnotil ani rozpor posudku doc. Ing. Jozefa
Gašparíka, PhD. Odvolací súd uviedol, že pri vyhodnocovaní odborných záverov nie je možné z

kontextu celého znaleckého posudku vyňať len časť. V podstate odborné závery uvedených osôb boli
hodnotené v kontexte so znaleckým posudkom Ing. Mičáka, v konfrontácii so znaleckým posudkom
ÚSI a odbornými stanoviskami, vyjadreniami predloženými žalovaným, čo vo výsledku hodnotenia boli
logickejšie, ucelenejšie a presvedčivejšie dôkazy predložené žalobcom v kontexte znaleckého posudku
vykonaného pred súdom prvej inštancie znalcom Ing. Mičákom. Odvolací súd považoval za potrebné

dodať, že súd prvej inštancie sa na základe zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu, čo sa týka
presvedčivosti znaleckého posudku vypracovaného v tom čase znalcom Ing. Mičákom, (podľa odseku
87. odôvodnenia v spojení s odsekmi 88., 89. a 101. zrušujúceho uznesenia), s touto spoľahlivo
vysporiadal v odseku 38. odôvodnenia. V konaní pred súdom prvej inštancie nedošlo k nezákonnosti
dokazovania tak, ako to na viacerých miestach namietal žalovaný v odvolaní. Odvolací súd zvýraznil, že

na základe zrušujúceho uznesenia bolo nevyhnutné opätovne zopakovať vykonané dôkazy, a v rámci
toho bolo namieste vykonať aj výsluch súdom prvej inštancie ustanovených znalcov.
20. Po zhodnotení dokazovania súd prvej inštancie riadne zdôvodnil presvedčivosť posudku
vypracovaného Ing. Mičákom. V konkrétnosti k odvolacím dôvodom týkajúcim sa odborných otázok
odvolací súd odkázal na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožnil.

21. Predmetom sporu bola žalobcom uplatnená zmluvná pokuta voči žalovanému spolu s úrokom
z omeškania, ktorá bola dohodnutá v Zmluve uzavretej medzi stranami sporu ako podnikateľskými
subjektami. Zmluvná pokuta podľa § 300 Obchodného zákonníka je postavená na objektívnom princípe
bez možnosti liberácie, avšak nejde o kogentné ustanovenie. Pre posúdenie nároku žalobcu na zmluvnú
pokutuavyhodnotenieobranyžalovanéhobolovdanejvecicezzodpovedanieodbornejotázkypotrebné

vyhodnotiť, či žalovaný z titulu absencie vyhlášky mohol a mal dodržať termíny v Zmluve a či na
jeho strane nastalo omeškanie s plnením predmetu Zmluvy. Výsledkom tohto posudzovania bol súdom
prvej inštancie uskutočnený „legitímny výber“ odborných dôkazov, posudkov, z ktorých vyplynulo, že
absencia vyhlášky nemohla spôsobiť omeškanie žalovaného. Pokiaľ už odvolací súd v zrušujúcomuznesení uviedol, že súd prvej inštancie bez ďalšieho nemohol neprihliadať na znalecký posudok ÚSI
z titulu výpovede len jedného znalca a bez ďalšieho oproti svojmu uzneseniu o nepriznaní znalečného
znalcovi Ing. Mičákovi priradiť výpovednú hodnotu ním vypracovanému znaleckému posudku, pričom

bolo potrebné, aby súd prvej inštancie pristúpil k výpovedi znalcov, preto postupoval v súlade so
zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu (odsek 101. odôvodnenia). Za ÚSI bol v konaní pred súdom
prvej inštancie vypočutý znalec doc. Ing. Ján Podhorský, PhD. a prof. Ing. Gustáv Kasanický, CSc.,
MBA.PokiaľsapodľasúdnehospisovéhomateriálutítoznalcizÚSIpodieľalinavypracovaníznaleckého
posudku, bolo namieste, aby zodpovedali otázky súdu. Súd prvej inštancie na základe výsledkov

dokazovania, odborných záverov, u ktorých uskutočnil legitímny výber s prihliadnutím na znalecké
posudky Ing. Miloslava Mičáka, doc. Dr. Ing. Radka Knoflíčka, doc. Ing. Jozefa Gašparíka, PhD.
dospel podľa názoru odvolacieho súdu k vecne správnemu záveru, že dôvodom omeškania žalovaného
nemohla byť chýbajúca legislatíva. Ak aj odvolací súd v odseku 97. odôvodnenia zrušujúceho uznesenia
uviedol, že vzájomná korešpondencia medzi žalobcom a žalovaným podporne pristupuje k dôkaznému
stavu, pretože zodpovedanie odbornej otázky je primárne na posúdenie danej sporovej veci, uvedené

neznamená, že sa nemá prihliadať na túto vzájomnú korešpondenciu medzi žalobcom a žalovaným.
Súd prvej inštancie vecne správne poukázal na túto korešpondenciu, keď žalovaný neuvádzal dôvod
omeškania pri samotnej konštrukcii DMJ absenciu vyhlášky, ale poukazoval na okolnosti subdodávok.
22. Odvolací súd nehodnotil ako relevantný ani odvolací dôvod, že neuzavretie dodatku k Zmluve
vyložil súd prvej inštancie na ťarchu žalovaného. V Zmluve sa strany sporu v Čl. IV. bodu 6. dohodli,

že ak v priebehu dodávania predmetu Zmluvy dôjde k zmene všeobecne a individuálne záväzných
právnych noriem vzťahujúcich sa na dodanie a prevádzku predmetných dráhových vozidiel a predpisov
upravujúcich technické, bezpečnostné, ekologické, ako aj akékoľvek iné požiadavky na predmetné
dráhové vozidlá, pričom účinnosť týchto zmien sa bude vzťahovať na dráhové vozidlá, ktoré sú
predmetom dodania podľa tejto Zmluvy, sú zmluvné strany povinné sa o tom vzájomne informovať a v

lehote do 30 dní od účinnosti zmeny týchto noriem uzavrieť písomný dodatok k tejto Zmluve, v ktorom
určia zmenu špecifikácie predmetu Zmluvy v rozsahu vyplývajúcom zo zmenených noriem, dohodnú
sa o zmene ceny predmetu Zmluvy. Ďalej mali dohodnuté, že v období od zmeny právnych noriem
do účinnosti dodatku k tejto Zmluve predávajúci, t.j. žalovaný je povinný prerušiť dodávanie predmetu
Zmluvy. Odvolací súd poukázal na to, že uzavretím Zmluvy so žalobcom sa žalovaný nepochybne

„prihlásil k svojej profesijnej odbornosti“, bez ktorej by nemohol prevziať na seba záväzok zo Zmluvy
na dohodnuté plnenie. Ak boli podľa Zmluvy dohodnuté sankcie pre žalovaného z titulu omeškania z
dôvodov na jeho strane, t.j. dohoda zmluvnej pokuty podľa Čl. XII. bodu 2., 3. Zmluvy, primárne to
bol žalovaný, ktorý bol vo svojom záujme povinný vyvinúť tomu zodpovedajúcu odbornú obozretnosť
a iniciovať vo vzťahu k žalobcovi uzavretie dodatku z dôvodov vzniknutých nie na jeho strane. Ak by

žalovaný takto postupoval, mal by svoju dôkaznú pozíciu „výhodnejšiu“ pri preukazovaní obrany, že k
omeškaniu so zmluvným plnením nedošlo z dôvodov na jeho strane, ale napríklad z titulu neposkytnutia
súčinnosti žalobcom, hoci v Zmluve sa povinnosť uzavrieť dodatok vzťahuje k obidvom stranám.
23. Ak žalovaný v odvolaní namietal spôsob položenia otázky, protokolovania a hodnotenia výpovede
prof. Ing. Gustáva Kasanického, CSc., MBA, keď na otázku súdu prvej inštancie, či žalovaný ako výrobca

mohol mať aj iný dôvod, pre ktorý výroba stála, odpovedal „mohol mať aj iný dôvod“, nie je možné
hodnotiť odpoveď tohto znalca za ÚSI ako emotívnu, s ohľadom aj na jeho profesionalitu a odbornosť.
V konečnom dôsledku tento znalec mohol svoju odpoveď korigovať, čo sa na pojednávaní pred súdom
prvej inštancie dňa 1. októbra 2020 nestalo. Súd prvej inštancie po zrušujúcom uznesení odvolacieho
súdu hodnotil presvedčivosť znaleckých posudkov po zopakovanom dokazovaní a výpovedi znalcov,

ktorý postup nie je možné hodnotiť ako svojvoľný, pretože ak mal prijať záver presvedčivosti znaleckých
posudkov v odpovedi na odbornú otázku, nevyhnutne musel tieto dôkazy opätovne vykonať. Odvolací
súd dodal, že súd prvej inštancie hodnotil i protichodnosť odborných záverov znaleckých posudkov s
ohľadom k ich presvedčivosti. Nehodnotil ich odborné závery, ale to, ktoré znalecké posudky majú v sebe
presvedčivosť, na čo bol súd prvej inštancie oprávnený, čo bolo vo výsledku zhodnotené so záverom

o presvedčivosti znaleckých posudkov Ing. Miloslava Mičáka, doc. Dr. Ing. Radka Knoflíčka, doc. Ing.
Jozefa Gašparíka, PhD., podľa ktorých chýbajúca vyhláška - nebola dôvodom omeškania žalovaného.
Žalovaný sa preto žalobcom uplatnenej zmluvnej pokute neubránil, ak nebolo preukázané, že nie z
dôvodov na strane žalovaného neboli dodržané zmluvné termíny.
24. Žalovaný v odvolaní poukazoval na to, že absencia vyhlášky zasiahla do zmluvne dohodnutých

termínov plnenia tak, že neexistoval technický predpis, ktorý by záväzne určoval parametre novo
vyrobeného dráhového vozidla, neboli definované záväzné parametre na konštrukciu výroby, skúšky a
schvaľovanie dráhového vozidla, pričom podľa uzavretej Zmluvy bol žalovaný povinný predmet plnenia
odovzdať podľa v tom čase platných a účinných predpisov. Namietal aj to, že v rozhodnutí o schválenítypu železničného vozidla sa nachádza priamy odkaz na ustanovenia vyhlášky o dopravnom poriadku
dráh a že nemohol pokračovať vo výrobe v oblastiach hmotnosť DMJ, brzdový systém, pult rušňovodiča
DMJ. Žalovaný poukázal na to, že schvaľovací proces overuje zhodu skutočných parametrov novo

vyrobeného dráhového vozidla so záväznými parametrami určenými technickým predpisom, ktorým bola
vyhláška o dopravnom poriadku dráh, ktorá v rozhodnom čase neexistovala.
25. K odvolaciemu dôvodu žalovaného, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s odbornými dôkazmi
žalovaného, so závermi Výskumného ústavu dopravného, a.s., Žilina, Výskumného ústavu železničního,
a.s., Praha, ako aj, že súd prvej inštancie nevyhodnotil stanovisko ÚSI z 19. októbra 2020, v ktorom boli

obsiahnuté odpovede na otázky súdu prvej inštancie zo 7. októbra 2020 (č.l. 2869 spisu), odvolací súd
uviedol, že súdom prvej inštancie boli zhodnotené aj tieto dôkazy, keďže súd prvej inštancie vo výsledku
hodnotenia dôkazov vyjadril skutkový a právny záver a súčasne zdôvodnil, že ak sa dôkazy žalobcu
a žalovaného v odpovedi na odbornú otázku rozchádzali, na základe akých skutočností uskutočnil
„výber“ dôkazov, z ktorého vyplynula presvedčivosť súkromno-znaleckých posudkov žalobcu v spojení s
presvedčivosťou súdno-znaleckého posudku vypracovaného v tom čase znalcom Ing. Mičákom. Pokiaľ

odvolací súd uviedol, že korešpondencia medzi žalobcom a žalovaným má len podpornú povahu,
znamená to, že k okruhu dôkazov predložených žalobcom, ich presvedčivosti následne a podporne
pristupuje vzájomná korešpondencia medzi žalobcom a žalovaným, v ktorej žalovaný neuvádzal dôvod
omeškania chýbajúcu právnu úpravu vyhlášky. Pokiaľ mala byť absencia vyhlášky o podľa obrany
žalovaného dôvodom, pre ktorý nemohol dodržať zmluvné termíny, tak ak by postupoval podľa Čl. IV.

bodu 6. Zmluvy, mal by výhodnejšiu dôkaznú pozíciu, t.j. ak by žalobcovi oznámil absenciu vyhlášky a
do momentu účinnosti dodatku k Zmluve prerušil dodávanie predmetu Zmluvy. Zo znaleckého posudku
predloženého žalobcom, vypracovaného doc. Ing. Jozefom Gašparíkom, PhD. z 30. júla 2015 (č.l.
853 a nasl.) vyplynulo, že žalovaný z hľadiska platnej právnej úpravy mohol riadne a včas dodať
príslušné železničné dráhové vozidlá podľa špecifikácie obsiahnutej v Zmluve, ak podkladom pre

výrobu a schválenie typu dráhového vozidla a jeho uvedenie do prevádzky boli technické špecifikácie
Interoperability (TSI), technické normy (EN, STN, UIC kódexy) a zákon č. 513/2009 Z. z. o dráhach v
znení neskorších zmien, ktoré dostatočne upravovali technické požiadavky a požiadavky na schválenie
typuvozidlaajehouvedeniedoprevádzky.Zoznaleckéhoposudkuvypracovanéhodoc.Dr.Ing.Radkom
Knoflíčkom z 25. októbra 2017 (č.l. 1217 a nasl.) vyplynulo, že absencia vyhlášky nemala vplyv na

plnenie termínov dohodnutých v Zmluve, pretože včasnou výrobou - stavbou hrubej skrine vozidiel zo
strany výrobcu sa mohli následne kompletovať zostavy dráhových vozidiel diesel motorových jednotiek
- motorové a vložené vozy a žalovaný mohol s hotovými DMJ radu 861 vyčkať do zahájenia procesu
ich schválenia ako typu zo strany kompetentných úradov na území Slovenskej republiky existujúcich v
sledovanom období, pričom, pokiaľ by boli splnené náležitosti vývoja a výroby nového dráhového vozidla

radu 861, nebol dôvod očakávať, že by proces schvaľovania typu neprebehol úspešne. Podľa Čl. III.
Zmluvy sa žalovaný zaviazal dodať žalobcovi diesel motorové jednotky podľa bodu 2.1. tohto článku
Zmluvy, zároveň sa zaviazal dodať žalobcovi technickú dokumentáciu podľa bodu 2.2. tohto článku
Zmluvy, vykonať skúšky dodávaného predmetu Zmluvy podľa bodu 2.4.1. a 2.4.2. tohto článku Zmluvy,
zaškoliť zamestnancov žalobcu podľa bodu 2.4.3. a 2.4.4. tohto článku Zmluvy a zabezpečiť pre žalobcu

schválenie všetkých na základe tejto zmluvy dodaných nových typov dráhových vozidiel podľa bodu
2.5. tohto článku Zmluvy. Pokiaľ žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nevyhodnocoval odborné
vyjadrenia predložené žalovaným, tak podľa odseku 44. odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie, tento zhodnocoval aj odborné vyjadrenia predložené žalovaným ako listinné dôkazy.
Nepochybne to však boli znalecké posudky znalcov Ing. Mičáka, doc. Ing. Jozefa Gašparíka, PhD.

a doc. Dr. Ing. Knoflíčka, podporné dôkazy, a to zápisy z kontrolných dní a súdom prvej inštancie
vyhodnotená nedostatočná presvedčivosť výpovedí znalcov ÚSI, ktorí sa podieľali na vyhotovení
kontrolného znaleckého posudku, na základe čoho konštatoval zodpovedanie odbornej otázky v tom, že
absencia vyhlášky o dopravnom poriadku dráh nebola dôvodom, pre ktorý žalovaný nedodržal zmluvne
stanovené termíny. Zo znaleckého posudku doc. Dr. Ing. Radka Knoflíčka vyplynulo, že neexistencia

vyhlášky neovplyvnila proces montáže elektrických zariadení dráhových vozidiel, konštrukciu a návrh
elektrických zariadení, pretože pre tieto činnosti platili celé súbory STN, STN - EN, TNŽ, ktoré bolo
nutné pri realizácii DMJ rady 861 akceptovať. Rovnako neexistencia vyhlášky nemala vplyv na funkčné
a bezpečnostné požiadavky, na brzdenie vlaku, stanovište rušňovodiča, dverové otvory a technické
podmienky. V rámci posudku vypracovaného znalcom doc. Ing. Jozefom Gašparíkom, PhD. sa uvádza,

že proces schvaľovania dráhových vozidiel je dostatočne upravený v zákone č. 513/2009 Z. z. o
dráhach a o zmene a doplnení niektorých zákonov s tým, že tento zákon obsahuje aj dostatočné
podmienky pre proces technicko-bezpečnostnej skúšky a stanovuje požiadavky na posúdenie zhody s
normami TSI. Podrobnosti konštrukčného riešenia jednotlivých komponentov sú riešené v jednotlivýchnormách TSI, EN, STN, UIC kódexov a predpisov. Znalecký posudok vypracovaný v tom čase
znalcom Ing. Miloslavom Mičákom konštatuje, že konštrukciu dráhového vozidla nerieši vyhláška o
dopravnom poriadku dráh, ale predovšetkým technické normy, a to normy TSI, UIC, STN. Odvolací

súd skonštatoval, že ak súd prvej inštancie v rámci nového zhodnotenia dôkazov dospel k záveru, že
dôvodom omeškania žalovaného nebola chýbajúca právna úprava, jeho závery boli vecne správne,
pričom odvolací súd sa s nimi práve z dôvodu aplikácie ustanovenia § 387 ods. 2 CSP stotožnil. V
rámci nového zhodnotenia dôkazov pred súdom prvej inštancie bolo zistené, že vyhláška č. 351/2010
Z. z. o dopravnom poriadku dráh, ktorá nadobudla účinnosť od 15. septembra 2010, nemá v prvej

časti Prílohy č. 2 uvedenú konkrétnu hodnotu jednotlivých parametrov, pričom druhá časť Prílohy č.
2 tejto vyhlášky nebola relevantná pre danú sporovú vec. Pokiaľ aj tretia časť prílohy č. 2 vyhlášky
obsahuje kritériá pre prevádzkovú brzdu, požiadavky na stanovište rušňovodiča a ďalšie podmienky, tak
na základe zhodnotených dôkazov podľa znaleckých posudkov doc. Ing. Jozefa Gašparíka, PhD., doc.
Dr. Ing. Radka Knoflíčka, znaleckého posudku vypracovaného znalcom Ing. Miloslavom Mičákom bolo
možné potrebné údaje nachádzať v súboroch noriem STN, STN - EN, TNŽ, ktoré bolo nutné pri realizácii

DMJ rady 861 akceptovať. V znaleckom posudku vypracovanom doc. Dr. Ing. Radkom Knoflíčkom sa
konštatuje, že neexistencia vyhlášky nemala vplyv na funkčné a bezpečnostné požiadavky, na brzdenie
vlaku, stanovište rušňovodiča, dverové otvory a technické podmienky. Ak právna úprava v rozhodnom
období nebola komplexná, bolo zrejmé, že v tom čase existujúca právna úprava, normy, čo zistil aj súd
prvej inštancie v rámci vykonávaného dokazovania pri posudzovaní a zodpovedaní odbornej otázky,

dávala priestor žalovanému postupovať podľa v tom čase platných právnych predpisov, aby realizoval
predmet svojho záväzku podľa Zmluvy. Odvolací súd v zmysle výsledkov vykonaného dokazovania
poukázal na jednotlivé prílohy vyhlášky, konkrétne Prílohu č. 2, ktorá sa delila na štyri časti, pričom
prvá časť neobsahovala konkrétnosti technického charakteru a v ostatnej časti technické údaje podľa
zhodnotených odpovedí odborných otázok, z ktorých súd prvej inštancie vychádzal, žalovaný mohol

čerpať z iných noriem (odsek 22., 50. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie). Ak žalovaný zvýraznil
ako riziko situáciu nerešpektovania právnych predpisov platných v čase dodania každého jednotlivého
dráhového vozidla, tak vo vzťahu k tomuto zvýraznenému riziku sa primerane s odbornou spôsobilosťou,
starostlivosťou nesprával, keď neinicioval práve z tohto dôvodu zmenu Zmluvy. Ak nebolo preukázané,
že dôvodom omeškania žalovaného bola absencia právnej úpravy, odvolací súd skonštatoval, že platilo

omeškanie žalovaného z dôvodov na jeho strane, pričom upriamil pozornosť na odsek 50. odôvodnenia
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorom okrem iného súd prvej inštancie podrobne
poukázal na zápisy z kontrolných dní, na ktoré odvolací súd odkázal.
26. K odvolaciemu dôvodu žalovaného, že súd prvej inštancie nevyhodnotil písomné odpovede ÚSI,
odvolací súd poukázal na odsek 51. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie. K odvolaciemu dôvodu

žalovaného k splatnosti zmluvnej pokuty podľa Čl. XII. bodu 2., 3. Zmluvy odvolací súd uviedol, že pre
splatnosť zmluvnej pokuty nebolo zmluvnými stranami dohodnuté, že je potrebné vyúčtovanie, pretože
zmluvná pokuta vzniká omeškaním žalovaného. Odvolací súd uviedol, že nárok na zaplatenie zmluvnej
pokutyniejenárokom,prevznikktoréhoprávnaavdanejvecizmluvnáúpravavyžadujepredchádzajúce
uplatnenie u povinnej osoby - žalovaného. Vyplýva to z uzavretej Zmluvy Čl. XII. bodu 2., 3. a zákonnej

úpravy zmluvnej pokuty podľa ustanovenia § 544 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Pre splatnosť
zmluvnej pokuty bol určujúci moment porušenia povinnosti, pre ktorý bola zmluvná pokuta dohodnutá,
a preto sa pre jej splatnosť nevyžadovalo vyčíslenie, resp. uplatnenie u žalovaného. Vyplýva to zo
samotného charakteru zmluvnej pokuty v zmysle ustanovenia § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
keď účastník, ktorý zmluvnú povinnosť poruší, pre ktoré porušenie je zmluvná pokuta dohodnutá, je

povinný takúto zmluvnú pokutu zaplatiť. Povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu vzniká momentom porušenia
zmluvnej povinnosti. V tejto súvislosti odvolací súd analogicky poukázal na to, že ak sa právo na zmluvnú
pokutu premlčuje, a to v premlčacej dobe odo dňa, keď sa mohlo vykonať po prvý raz, čo v prípade práva
na zmluvnú pokutu znamená, že lehota začína plynúť počnúc dňom, keď došlo k porušeniu zmluvnou
pokutou zabezpečeného záväzku, resp. povinnosti, zákonite musí ísť o splatnú zmluvnú pokutu, a preto

aj jej splatnosť je viazaná na porušenie zmluvnej povinnosti, pre ktorú bola zmluvná pokuta dohodnutá.
Tento záver odvolacieho súdu potvrdzuje ustanovenie § 393 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa
ktorého pri právach vzniknutých z porušenia povinnosti začína premlčacia doba plynúť dňom, keď
bola povinnosť porušená, ak nie je pre premlčanie niektorých týchto práv ustanovená osobitná úprava.
Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že pokiaľ by právo nebolo splatné, nemohla by ani začať plynúť

premlčacia doba z titulu porušenia zmluvnej povinnosti žalovaným tak, ako bola vyjadrená v Čl. XII.
Zmluvy. Odvolací súd upriamil pozornosť na Zmluvu o dojednaní zmluvnej pokuty, k splatnosti ktorej sa
nevyžadoval žiaden ďalší úkon, ale len právna skutočnosť porušenia povinnosti.27. K výrokom III. a IV. o náhrade trov súdneho konania odvolací súd uviedol. že tieto neboli napadnuté
osobitnýmiodvolacímidôvodmižalovaného,pretoichakovýrokyzávisléodvýrokuvovecisamejpotvrdil
ako vecne správne.

28. Odvolací súd na záver skonštatoval, že nakoľko nezistil relevantnosť ani jedného z odvolacích
dôvodov žalovaného, rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I., III. a IV. potvrdil ako vecne správne
rozhodnutie. Z dôvodu aplikácie ustanovenia § 387 ods. 2 CSP k napadnutým výrokom I. a k závislým
výrokom III. a IV. odkázal na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, viažuce sa k týmto výrokovým
častiam.

29. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal včas dovolanie žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“) a žiadal, aby
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutej časti zrušil, alternatívne,
aby rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu zamieta a žalovanému
priznáva náhradu trov konania. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovení § 420 písm. f) CSP a
§ 421 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP.
30. V súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 420 písm. f) CSP namietal, že rozsudok odvolacieho súdu

je arbitrárny a so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti nelogický. V nadväznosti na
opis skutkového stavu v predmetnom spore skonštatoval, že v čase legislatívneho vákua - neexistencie
vykonávacej vyhlášky k zákonu o dráhach neexistoval technický predpis, ktorý by záväzne určoval
parametre novovyrobeného dráhového vozidla a nebolo v tomto čase možné predvídať, aké podmienky
technickej spôsobilosti budú musieť byť dodržané pri schvaľovaní typu DMJ, aby bolo možné zabezpečiť

overenie zhody vozidla. Napriek tomu, že výrobca poznal normy STN, EN, UIC (ktoré však nie sú
„harmonizované“ v zmysle zákona č. 264/1999 Z. z., čo znamená, že ich aplikácia je dobrovoľná a
nesmie byť v rozpore s platnou legislatívou SR), musel zohľadniť, že ich použitie je dobrovoľné a
povinnýmisastávajúažvtedy,keďjeichpoužitiedefinovanétechnickýmpredpisom,čovdanomprípade
nebolo. Naviac, nová (ani predchádzajúca) vyhláška č. 351/2010 Z. z. neodkazuje na žiadne normy

použiteľné pre konštrukciu, výrobu, skúšky a schválenie predmetného vozidla, čo podrobne vysvetlil aj
ÚSI v doplňujúcom stanovisku z 25. apríla 2018 (č.l. 2000, str. 10 - 12). Následne po legislatívnom vákuu
boli preukázané rozdiely medzi normami, pričom záväzná je samozrejme vyhláška č. 351/2010 Z. z., a
teda žalovaný by bol povinný vozidlo vyrobené podľa noriem na vlastné náklady prerobiť.
31. Ďalej dovolateľ uviedol, že prvá DMJ mala byť žalobcovi dodaná až za účinnosti nového zákona o

dráhach. Pokiaľ by bola zhotovená podľa starej, medzičasom zrušenej právnej úpravy alebo len podľa
noriem, pričom by nespĺňala podmienky podľa už zmenených právnych predpisov, nebol by žalobca
povinný takýto predmet zmluvy prevziať, čo jednoznačne vyplývalo z čl. IV bod 8 zmluvy. Odmietnuť
prevziať plnenie mohol žalobca aj podľa čl. IV bod 17, 20 aj 21 zmluvy. Zmluva teda na viacerých
miestach zabezpečovala riadne splnenie záväzku žalovaným podľa zákona o dráhach a dopravného

poriadku dráh platných a účinných v čase riadneho dodania každého jednotlivého vozidla.
32. Ďalej dovolateľ poukázal na čl. IV bod 6 zmluvy, podľa ktorého boli strany pri zmene právnych
predpisov v priebehu platnosti a účinnosti zmluvy povinné sa o tom vzájomne informovať a v lehote
30 dní uzavrieť dodatok k zmluve s tým, že predávajúci bol povinný prerušiť dodávanie predmetu
zmluvy. Uvedenú informačnú povinnosť si nesplnila ani jedna zo strán, preto túto skutočnosť nemožno

nespravodlivo vyhodnotiť na ťarchu žalovaného. Vedomosť žalobcu o legislatívnom vákuu bola
preukázaná aj jeho priamou účasťou v legislatívnom pripomienkovom konaní k vyhláške. Zároveň je v
súvislosti s uvedeným článkom zmluvy podľa názoru dovolateľa potrebné rozlišovať zmenu a zrušenie
právnych noriem a predpisov s tým, že v tomto prípade bola vyhláška zrušená a o zmene možno hovoriť
až po prijatí novej, a teda nemôže byť na ťarchu žalovaného, že niečo neinicioval, keď nedošlo k zmene,

o ktorej možno hovoriť až porovnaním zrušenej a novej vyhlášky.
33. Dovolateľ skonštatoval, že si svoje zmluvné záväzky riadne plnil, kým sa plnenie stalo objektívne
dočasne nemožným a ako to vyplýva aj zo zápisov z kontrolných dní, práce pokračovali čiastkovo na
tých celkoch a častiach, kde to bolo možné. Nemožno opomenúť fakt, že napriek tomu, že tzv. hrubá
stavba skrine prvej DMJ, ktorú žalovaný vyrobil v čase legislatívneho vákua na vlastné riziko, podliehala

po prijatí novej vyhlášky hmotnostným zmenám. Taktiež dovolateľ poukázal aj na rozšírený okruh skúšok
pre DMJ ako nový typ dráhového vozidla Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky 3 mesiace
po účinnosti vyhlášky (10. decembra 2010)práve s poukazom na novú legislatívu. Z uvedeného dôvodu
nebolo objektívne možné dodať prvú DMJ v dohodnutom termíne do 30. novembra 2010, t.j. do 2
mesiacov po účinnosti vyhlášky, keď práce nemohli byť riadne vykonávané počas takmer 9 mesiacov.

34. Ďalej dovolateľ uviedol, že jeho záväzkom bolo dodať typovo schválené novo vyrobené dráhové
vozidlo, pričom súčasťou procesu schválenia bol proces zhody parametrov novovyrobeného vozidla
s parametrami podľa technických špecifikácií interoperability (TSI) a so všeobecnými predpismi, ktoré
vykonávajú notifikované právnické osoby - Výskumný dopravný ústav a.s. Žilina (ďalej ako „VÚD Žilina“;porovnáva zhodu s TSI) a Výskumní ústav železniční Praha (ďalej ako „VÚŽ Praha“; porovnáva zhodu
so všeobecnými predpismi - Dopravný poriadok dráh). Je nesporné, že v čase dodania DMJ platili
normy STI len pre splnenie 3 parametrov. Medzi stranami teda nebolo sporné, že len podľa TSI noriem

nebolo možné komplexne schváliť novovyrobené vozidlo. VÚŽ Praha vo svojom odbornom vyjadrení
uviedol,ževčaseabsencievyhláškynebolischopnívzhľadomnaneexistujúcuzáväznúlegislatívuvydať
plnohodnotné stanovisko k schváleniu typu dráhového vozidla, ktorého prevádzka bola predpokladaná
na území Slovenskej republiky. Schvaľovacím orgánom nových typov dráhových vozidiel je Ministerstvo
dopravy, ale predpoklady na schválenie museli byť preukázané osvedčeniami notifikovaných osôb o

zhode parametrov vozidla s technickými predpismi, preto boli odborné vyjadrenia VÚD Žilina a VÚŽ
Praha pre prejednávaný spor kľúčové. V čase legislatívneho vákua nebol v Slovenskej republike
schválený žiadny nový typ dráhového vozidla. Pokiaľ žalobca v konaní poukazoval na 5 prípadov
rozhodnutí ministerstva dopravy viažucich sa ku koľajovým vozidlám v tomto období, jednalo sa o
modernizáciu existujúcich vozidiel, ktorých schválenie úprav umožňovala zákonná výnimka.
35. V súvislosti s hodnotením znaleckých záverov dovolateľ uviedol, že znalecký posudok vypracovaný

ÚSI bol ako jediný vyhotovený aj na základe oboznámenia sa znalca s konštrukčným, výrobným,
skúšobným a schvaľovacím procesom novovyrobených dráhových vozidiel DMJ a zhodné názory
prezentovali aj VÚD Žilina, VÚŽ Praha, aj katedra dopravnej a manipulačnej techniky Žilinskej univerzity,
ktorýchzáveryakovysokoodbornešpecializovanýchinštitúciíonemožnostivýrobyvčaselegislatívneho
vákua nemožno nezohľadniť. Ani podľa ÚSI žalovaný z tohto dôvodu nemohol dodržať termín výroby,

pričom skutočný termín odovzdania DMJ považoval za najskorší možný. Znalecký posudok doc.
Gašparíka žiadne nejasnosti v odborných otázkach neodstránil a napriek tomu, že poukázal na
hierarchiu právnych noriem, túto bez náležitého zdôvodnenia vo svojich záveroch nezohľadnil. Naviac
presvedčivosť jeho posudku znižuje aj vyjadrenie, že pre definovanie konkrétnych prekážok vo výrobe
DMJ odkázal na odborné znalosti v odvetví strojárstva, na ktoré sa necítil byť kompetentný a v tomto

smere odkázal na potrebu doplnenia dokazovania. Najpodstatnejšou výhradou k znaleckému posudku
doc. Knoflíčka bolo, že vychádzal výlučne zo znaleckého posudku Ing. Mičáka. Znalecké posudky doc.
Gašparíka a doc. Knoflíčka sú zamerané na oblasť prevádzky už schválených DMJ, a nie na možnosť ich
konštrukcie a schvaľovania v období legislatívneho vákua, preto sú pre prejednávaný spor irelevantné.
36. Dovolateľ mal za to, že pokiaľ objektívne nemohol splniť svoj záväzok z dôvodu neexistencie

príslušného technického predpisu v rozhodnom období, nemožno dospieť k záveru, že omeškanie bolo
spôsobené z dôvodov na jeho strane, keďže nemôže niesť zodpovednosť za legislatívne vákuum,
ktoré nastalo nezávisle od jeho vôle ako prekážka, ktorý mu bránila v splnení jeho povinnosti, pričom
nemohol túto prekážku alebo jej následky odvrátiť alebo prekonať. Zároveň dovolateľ poukázal na
omeškanie žalobcu s poskytnutím súčinnosti pri návrhoch dizajnového riešenia interiéru a farebného

riešenia exteriéru DMJ, ku ktorej sa zaviazal v čl. X bode 10 Zmluvy. Podľa Zápisu z kontrolného dňa
18. januára 2011 toto omeškanie trvalo 6 mesiacov s tým, že žalobca sa zaviazal poskytnúť súčinnosť
do 9. júla 2010 a súčinnosť poskytol až 18. januára 2011, čo nerozporoval ani samotný žalobca a uznal
ho napr. vo svojom vyjadrení z 11. januára 2018. Žalobca podľa názoru dovolateľa neuniesol v spore
dôkazné bremeno ohľadom vzniku nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty v súlade s čl. XII bod 3 Zmluvy.

37. Ďalej dovolateľ naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP odôvodnil tým, že vo veci
rozhodoval znalec, a nie súd, čo usúdil z bodov 91. a 92. odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, z
ktorých vyplýva, že odvolací súd absenciu právneho predpisu a jej vplyv na sankčnú zodpovednosť za
omeškanie vyhodnotil ako otázku skutkovú, a nie právnu. Pokiaľ odvolací súd v bode 100. odôvodnenia
svojho rozhodnutia odkázal, že bolo možné postupovať podľa iných noriem „STN, STN - EN, TNŽ“, čo

mal zistiť zo znaleckých posudkov, pričom sa nijako nevenoval podstatnému odvolaciemu argumentu
žalovaného týkajúcemu sa záväznosti týchto noriem, ktorých existencia nemala rozhodný vplyv na
posúdenie sporu, nakoľko neexistoval technický predpis, ktorý by ich použitie vyžadoval, odvolací súd
opäť rezignoval na svoju úlohu právneho arbitra, keď nechal na znalcoch posúdenie hierarchie právnych
predpisov a ich záväznosti, resp. možnosti postupovania podľa nich bez toho, aby na ne odkazoval

všeobecne záväzný právny predpis.
38. Ďalej dovolateľ v súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 420 písm. f) CSP namietal nezákonné a
nepreskúmateľné ustanovenie znalca Ing. Mičáka ad hoc uznesením z 12. marca 2018, ktorého úlohou
bolo oboznámiť so svojim znaleckým posudkom a dostaviť sa na výsluch na pojednávanie. Predmetné
uznesenie súd prvej inštancie odôvodnil tým, že uvedený znalec bol po podaní znaleckého posudku

vyčiarknutý zo zoznamu znalcov, a preto ho ustanovil za znalca ad hoc. Bližšie súd prvej inštancie v
predmetnom uznesení, proti ktorému nie je prípustný opravný prostriedok, neuviedol, ktorý konkrétny
dôvod podľa § 15 ods. 1 zákona o znalcoch ho viedol k ustanoveniu tohto znalca. Dovolateľ mal za to, že
k ustanoveniu tohto znalca došlo v rozpore s § 15 ods. 1 zákona o znalcoch. Skutočnosť, že Ing. Mičákbol vyčiarknutý zo zoznamu znalcov, by bola bez významu, ak by skutočne len objasňoval jeho posudok
z čias, keď znalcom bol, avšak znalec bol v rozpore s vydaným uznesením v rámci svojho výsluchu, ktorý
súd ťažiskovo vyhodnotil ako presvedčivejší oproti ÚSI, vypočúvaný aj o otázkach, ktoré v znaleckom

posudku neboli z jeho strany rozoberané a reagoval aj na nové podklady v spise. V čase jeho výsluchu
nedisponoval potrebným odborným preskúšaním už viac ako 4 roky. Naviac dovolateľ uviedol, že Ing.
Mičákvčaseustanoveniaadhocvystupovalzaujateainiciatívne,napojednávanídňa1.októbra2020sa
pokúsil predložiť súdu ním obstarané dôkazy v neprospech žalovaného, čo vyústilo do podania námietky
zaujatosti voči nemu, na základe ktorej súd prvej inštancie uznesením proti ktorému nie je prípustné

odvolanie, rozhodol o jeho nevylúčení z konania. V súvislosti s výsluchom Ing. Mičáka ohľadom jeho
znaleckého posudku dovolateľ uviedol, že „presvedčivosť prednesu“ a „pohotovosť reakcie na položenú
otázku“ nie je nevyhnutne spojená s jeho odbornosťou. Presvedčivosť u znalcov je potrebné hodnotiť
nie dojmom, ale racionálnou a logickou úvahou o ich argumentoch, pričom tieto hľadiská hodnotenia
presvedčivosti z rozhodnutia nevyplývajú. Táto otázka má rozhodný vplyv na konanie, keďže znalecký
posudok Ing. Mičáka bol vyhodnotený ako ťažiskový dôkaz, avšak podľa názoru dovolateľa bol vykonaný

v rozpore so zákonom. Záver o neodbornosti Ing. Mičáka potvrdil aj sám súd prvej inštancie, keď mu
uznesením z 23. októbra 2017 nepriznal znalečné s odôvodnením, že aj vzhľadom na skutočnosti
uvedené v kontrolnom znaleckom posudku znaleckého ústavu bol vykonaný nekvalitne, a pre konanie a
rozhodnutie vo veci je nepoužiteľný. Je otázne, ako mohol súd prvej inštancie následne vyhodnotiť jeho
znalecké závery ako presvedčivé a považovať jeho znalecký posudok za jeden z rozhodujúcich dôkazov

o tom, že dôvodom omeškania žalovaného nebola absencia legislatívy.
39. Taktiež dovolateľ v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP poukázal na body 101.
a 102. odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, keď odvolací súd uviedol, že „pokiaľ sú odborné
závery protichodné, je nevyhnutné klásť dôraz na dôkaznú povinnosť tej sporovej strany, ktorá má svoj
nárok uplatnený v konaní preukázať“ a v tejto súvislosti namietal, že po zrušujúcom rozhodnutí žiadna

zo strán sporu nenavrhla vykonanie akéhokoľvek dôkazu, čoho výsledkom malo v zmysle rozhodnutia
odvolacieho súdu byť neprihliadnutie na znalecký posudok Ing. Mičáka. Súd však bez návrhu vykonal
výsluch znalcov a o tento výsluch oprel svoje závery. Z ustanovenia § 208 ods. 3 CSP, nakoľko toto
ustanovenie neuvádza spojenie „aj bez návrhu“ (ktoré sa v iných ustanoveniach uvádza) vyplýva, že
súd nesmie znalca vyslúchnuť bez návrhu, pričom procesným dôsledkom je neúspech strany sporu, ak

bol posudok nejasný, alebo ak v ňom absentovali náležitosti. Naviac, takýto výsluch je možné urobiť len
o skutočnostiach uvádzaných v znaleckom posudku. Vzhľadom na uvedené súd závažným spôsobom
porušil právo na spravodlivý proces, najmä právo na rovnosť zbraní. Napriek tomu, že odvolací súd v
zrušujúcom rozhodnutí v súvislosti s postupom súdu prvej inštancie, keď bez návrhu vypočul znalcov,
a napriek tomu, že ich závery ostali protichodné, vyhodnotil ich v neprospech žalovaného, uviedol,

že spor je potrebné vyhodnotiť tak, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, následne odvolací súd v
napadnutom rozhodnutí tento postup súdu prvej inštancie odobril a presvedčivým spôsobom sa s touto
odvolacou námietkou (str. 9 a nasl. odvolania) ako podstatnou nevysporiadal.
40. Dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP dovolateľ videl v porušení princípu právnej istoty podľa
čl. 2 CSP v súvislosti s požiadavkou predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, ktorý mal spočívať v porušení

zásady viazanosti súdu nižšej inštancie právnym názorom súdu vyššej inštancie a záväznosti právneho
názoru súdu vyššej inštancie vo vlastnom predošlom zrušujúcom uznesení bez zmeny zisteného
skutkového stavu. V súvislosti s touto dovolacou námietkou dovolateľ poukázal na body 87., 90., 98.,
101. a 102. zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu, v rámci ktorých mal odvolací súd za to, že nárok
žalobcu na zmluvnú pokutu môže vzniknúť a byť žalobcovi v súdnom spore priznaný len ak je v súlade s

čl. XII bod 3. Zmluvy bez pochybností preukázané, že omeškanie s dodaním predmetu zmluvy spočívalo
v dôvodoch na strane žalovaného, čo doposiaľ žalobcom nebolo preukázané. Napriek uvedenému
súdu prvej inštancie v novom konaní opäť rozhodol rovnako ako vo svojom prvom rozsudku tak, že
žalobe takmer v celom rozsahu vyhovel. Závery oboch skupín odborných záverov ostali protichodné
aj po skončení opätovného prvoinštančného konania, na základe čoho možno dospieť k záveru, že

žalobca spoľahlivo nepreukázal dôvodnosť uplatneného nároku na zmluvnú pokutu. Odvolací súd tiež
v zrušujúcom uznesení poukázal na rozpor v rozhodovacej činnosti súdu prvej inštancie v súvislosti
s postavením Ing. Mičáka ako osoby zúčastnenej v konaní, pričom tento rozpor nebol odstránený ani
po vrátení veci súdu prvej inštancie. Napriek uvedeným skutočnostiam sa odvolací súd bez náležitého
odôvodnenia stotožnil so závermi súdu prvej inštancie v novom konaní a v napadnutom rozsudku len

odkázal na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP, čím sa odklonil od svojho pôvodného názoru bez náležitého
odôvodnenia.
41. Naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP spočívalo podľa dovolateľa aj
v nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu v dôsledku nesúladu právnychzáverov s vykonanými skutkovými zisteniami, ktorá je prejavom formalistického až arbitrárneho prístupu
odvolacieho súdu. Odvolací súd len s odvolaním sa na § 387 ods. 2 CSP de facto vylúčil z
odvolacieho prieskumu tvrdenia a argumenty žalovaného, od posúdenia ktorých záviselo spravodlivé

rozhodnutie vo veci. Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu sa napriek svojej rozsiahlosti obmedzil
len na zhodnotenie obsahu spisu, vyjadrení strán sporu a znalcov, citáciu zákonných ustanovení a
veľmi stručné zhodnotenie skutkového stavu bez náležitého právneho posúdenia veci. Odôvodnenie
napadnutého rozsudku neposkytuje podľa názoru dovolateľa odpovede ani na najdôležitejšie právne
a skutkovo relevantné otázky a absentujú v ňom právne úvahy a argumenty, z ktorých odvolací súd

vychádzal. V bode 45. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sa odvolací súd stotožnil s konštatovaním
súdu prvej inštancie, že nadobudol hlboké presvedčenie, že hlavným dôvodom omeškania žalovaného
nebola chýbajúca legislatíva, a to bez náležitého odôvodnenia, či vyhodnotenia v kontexte s ostatnými
vykonanými dôkazmi. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie
stotožnil napriek tomu, že v ňom absentujú odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky.
Odborné závery ostali protichodné aj po skončení opätovného prvoinštančného konania, čiže v zmysle

bodu 98. zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu „nemožno dospieť k tomu, že by žalobca pri svojej
dôkaznej povinnosti nepochybne a spoľahlivo preukázal dôvodnosť uplatneného nároku na zmluvnú
pokutu“, pričom odklon od tohto svojho prvého názoru odvolací súd nijako nevysvetlil.
42. Dovolateľ upresnil, že rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje náležité odôvodnenie v otázke
vzniku nároku žalobcu na zmluvnú pokutu. Ak žalobca tvrdil, že k porušeniu povinnosti - nedodržaniu

zmluvne dohodnutých termínov došlo z dôvodov na strane žalovaného, bol povinný toto tvrdenie
preukázať. Dovolateľ opakovane poukázal na to, že akákoľvek pochybnosť o tom, či neexistencia
vyhlášky mohla byť príčinou posunu termínov, musela nevyhnutne viesť k záverom v prospech
žalovaného, pričom závery oboch skupín odborných záverov ostali protichodné. Súd prvej inštancie
síce dospel k záveru, že absencia legislatívy nebola dôvodom omeškania, avšak neuviedol, ako vec

v konečnom dôsledku posúdil, či došlo k porušeniu povinnosti z dôvodov na strane žalovaného alebo
nie. Ďalej z predmetného rozhodnutia nevyplýva, či je absencia legislatívy dôvodom, ktorý by mohol byť
pričítaný na ťarchu žalovaného, alebo sa jednalo o okolnosť vylučujúcu jeho zodpovednosť. Odvolací
súd sa k týmto záverom súdu prvej inštancie vyjadril zjednodušene v bodoch 99. a 96. odôvodnenia
napadnutého rozsudku. V súvislosti s bodom 96. odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu

dovolateľovi nebolo zrejmé, ako odvolací súd dospel k záveru, že k faktickému prerušeniu dodávok
nedošlo, keď fakticky dodávané nebolo (dodávka prvej DMJ bola dňa 16. novembra 2011) a vedomosť
o absencii vykonávacieho predpisu na strane žalobcu bola nesporne preukázaná. Zároveň nemôže
byť na ťarchu žalovaného, že neinicioval dodatok k zmluve, keď nedošlo k zmene predpisov, ale k
ich zrušeniu, a teda k dočasnej nemožnosti plnenia. Zápisy z kontrolných dní poukazované v konaní

žalobcom aj konajúcimi súdmi nemajú spôsobilosť osvedčiť „dodávku plnenia“ vyžadovaného zmluvou,
zaznamenávajú iba priebeh výroby, a sú dôkazom toho, že žalovaný na vlastné riziko pokračoval vo
vybraných prácach podľa jeho odborného zváženia. Naviac, ani v jednom z týchto zápisov nebolo
konštatované omeškanie plnenia. Tieto skutočnosti súd opomenul, pričom dovolateľ zotrval na tom, že
notifikačná povinnosť nemá žiadny vplyv na toto konanie, keďže sa nejedná o konanie o náhradu škody.

43. Ďalej dovolateľ namietal, že nedostal relevantnú odpoveď ani na jednu z odborných otázok,
ktoré boli v rámci sporu nastolené, pričom odborné závery ostali protichodné. Odvolací súd sa bez
náležitého odôvodnenia stotožnil s odôvodnením súdu prvej inštancie, ktorý pri rozhodovaní nesprávne
vyhodnotil dôležitosť Dopravného poriadku dráh pre výrobu a dodávku DMJ ako novovyrábaného
dráhového vozidla, napriek tomu, že sa jedná o jediný všeobecne záväzný právny predpis, ktorý oblasti

v ňom obsiahnuté záväzne upravuje. V rozsudku odvolacieho súdu (bod 100. odôvodnenia) absentuje
dostatočná argumentácia, na základe ktorých dôkazov a myšlienkových úvah dospel súd prvej inštancie
k záveru, že bolo možné údaje pre realizáciu DMJ nachádzať v súboroch noriem STN, STN - EN, TNŽ.
Konajúce súdy nedali relevantnú odpoveď na argumenty žalovaného podporené odbornými závermi
ÚSI, VÚD Žilina, VÚŽ Praha a katedry dopravnej a manipulačnej techniky Žilinskej univerzity. V tejto

súvislosti dovolateľ poukázal na vybrané tvrdenia Ing. Mičáka svedčiace v jeho prospech, ktoré súdy
odignorovali, v rámci ktorých Ing. Mičák uviedol napríklad, že DMJ nie je možné schváliť len na základe
TSI noriem, že v čase zrušenia vyhlášky nebol iný obligatórny predpis, že príslušné vyhlášky rozdielne
definovali hmotnosť vyzbrojeného vozidla. Pokiaľ súdy považovali závery Ing. Mičáka za presvedčivé,
boli povinné sa vysporiadať aj s jeho názormi, ktoré boli v prospech žalovaného. Dovolateľ vyjadril

presvedčenie, že už len samotná pochybnosť, že omeškanie nebolo spôsobené dôvodmi na strane
žalovaného, malo viesť k zamietnutiu žaloby.
44. Vo vzťahu k otázke vyhodnotenia potreby dokazovania výsluchom svedkov dovolateľ namietal
absenciu argumentácie, na základe akých úvah dospel súd prvej inštancie (a odvolací súd sa s týmstotožnil) k záveru, že nebolo potrebné vykonať dôkazy navrhnuté žalovaným, a to výsluch svedkov
Ing. M. a Ing. Y.. Odvolací súd v bode 22. odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, že tieto dôkazy
nevykonal, nakoľko v predmetnom spore nebolo sporné, či jednotlivé zmluvné strany vedeli o absencii

legislatívy, keďže žalobca ani žalovaný túto skutočnosť nepopierali. Žalovaný tieto dôkazy navrhol
vykonať za účelom preukázania skutočnosti, že o legislatívnom vákuu vedeli obidve zmluvné strany a
teda žalobca mal v danom čase vedomosť o absencii legislatívy ako prekážke v riadnom a včasnom
plnení zmluvy. Súd prvej inštancie však tento navrhnutý dôkaz reprodukoval ako dôkaz, ktorým sa
mala preukázať „absencia legislatívy“, pričom odvolací súd sa bez vyhodnotenia tohto rozporu v účele

dokazovania stotožnil so záverom súdu prvej inštancie. Zároveň v súvislosti s obsahom bodov 94.
a 96. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, kde odvolací súd poukázal na korešpondenciu, v
ktorej žalovaný neuvádzal ako dôvod omeškania absenciu vyhlášky, čo súd vyhodnotil v neprospech
žalovaného, dovolateľ opakovane uviedol, že notifikačná povinnosť má len obmedzený vplyv, a to
len z hľadiska náhrady škody. Pokiaľ súd pripisoval notifikačnej povinnosti právny význam, svojvoľne
odôvodnil nevykonanie navrhovaného výsluchu svedkov s tým, prečo boli navrhovaní. Taktiež sa súd v

odôvodnení nevysporiadal ani s interným listom žalobcu zo 4. apríla 2011, na ktorý žalovaný v konaní
poukázal, a ktorým Odbor strategického plánovania žalobcu odporúčal Sekcii technicko - technologickej
prípravy prevádzky žalobcu rokovať s výrobcom DMJ a dojednať nový harmonogram dodávok (bod 53.
napadnutého rozsudku).
45. Taktiež dovolateľ namietal nedostatočné odôvodnenie konajúcich súdov vo vzťahu k záveru o tom,

že neposkytnutie súčinnosti žalobcu podľa čl. X bod 10 Zmluvy nebolo ďalším dôvodom (okrem absencie
legislatívy) omeškania žalovaného, pričom nešlo o dôvod na strane žalovaného. Súd pri posudzovaní
dôvodov omeškania dodávky nevyhodnotil omeškanie žalobcu s poskytnutím súčinnosti žalovanému.
46. V súvislosti s otázkou dočasnej nemožnosti plnenia, z ktorej vyplýva, že žalovaný nie z dôvodov
na jeho strane nemohol splniť zmluvný záväzok, dovolateľ namietal, že ani k tejto právnej otázke súdy

nezaujali žiadne stanovisko. Odvolací súd v napadnutom rozsudku v bode 10 odôvodnenia uviedol len,
že podľa žalovaného bolo nutné tento stav kvalifikovať v zmysle § 352 ods. 2 Obchodného zákonníka.
47. Ďalej dovolateľ namietal, že výlučne z opatrnosti v konaní uplatnil s poukazom na § 301 Obchodného
zákonníka aj návrh na uplatnenie moderačného práva, čo odôvodnil tým, že žalobcom uplatnenú výšku
zmluvných pokút považuje za neprimerane vysokú a navrhol jej zníženie až na výšku škody, ktorú

žalobca relevantne preukáže a unesie k nej dôkazné bremeno, avšak konajúce súdy ani k tejto právnej
otázke nezaujali žiadne stanovisko.
48. V rámci dovolacieho dôvodu v zmysle § 421 CSP dovolateľ vymedzil 4 právne otázky. Prvou bolo,
či je možné rozhodnutie oprieť (hoc aj podporne) o všeobecne záväzný právny predpis, ktorý v čase,
keď malo dôjsť k rozhodnej udalosti vo vonkajšom svete neexistoval? K tejto otázke dovolateľ uviedol,

že odvolací súd v bode 101. odôvodnenia svojho rozhodnutia nepriamo vyslovil názor, že pri hodnotení
skutkového stavu je možné aplikovať právny predpis, ktorý nadobudol platnosť a účinnosť až v čase po
rozhodnej udalosti, čím de facto porušil aj zákaz retroaktivity. Súd musí podľa dovolateľa vyhodnotiť, aký
záväzný právny predpis bol zrušený, resp. aký bol rámec jeho úpravy, ktorý zrušením ostal bez právnej
úpravy, ďalej čo predpis vyššej právnej sily zveril na úpravu predpisu nižšej právnej sily, a teda čo by

mohlo byť obsahom predpisu nižšej právnej sily v čase jeho neexistencie, a následne vyhodnotenie,
či absencia takejto úpravy môže mať vplyv na zodpovednosť za omeškanie. Sám odvolací súd v bode
100. odôvodnenia rozhodnutia na základe znaleckých posudkov vyhodnotil, že časť prílohy k novej
vyhláške nie je relevantná pre spor. Bez ohľadu na to, že podľa názoru dovolateľa to relevantné je, v
rozhodnom čase žiadna zo strán nevedela, čo bude vyhláška obsahovať. Vplyv uvedenej otázky na

toto konanie je zásadný, nakoľko žalovaný nemohol zhotoviť vozidlo podľa neexistujúcej vyhlášky tak,
aby spĺňalo zmluvné požiadavky. Súd vôbec nevyhodnotil, čo mohlo byť predmetom vyhlášky v zmysle
splnomocňujúceho ustanovenia predpisu vyššej právnej sily, a preto odôvodnenie jeho rozhodnutia
vykazuje známky svojvôle. Súd vec nesprávne právne posúdil, keď aplikoval v rozhodnom čase
neexistujúci právny predpis, o ktorý svoje rozhodnutie oprel, pričom aj z toho hľadiska nesprávne

konštatoval, že neexistencia vyhlášky nemala vplyv na tento spor. Dovolateľ subsumoval uvedenú
právnu otázku pod dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP.
49. Pod dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľ subsumoval aj ďalšiu právnu
otázku, či sa dlžník zbaví objektívnej zodpovednosti za svoje omeškanie (neplnenie včas), ktorá je už
zmluvne alebo zákonne konštruovaná ako zodpovednosť „z dôvodov na jeho strane“, ak preukáže, že

v čase kedy k jeho omeškaniu došlo, neexistoval všeobecne záväzný právny predpis, ktorý bol pre
možnosť jeho plnenia rozhodujúci. Odvolací súd sa podľa neho vyhol riešeniu tejto otázky tým, že sa
stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že absencia vyhlášky nebola dôvodom omeškania, a preto v
podstate posúdil, že nebola rozhodujúca. V tejto súvislosti poukázal dovolateľ na bod 101. odôvodneniarozhodnutia odvolacieho súdu. Správne riešenie uvedenej otázky podľa dovolateľa je, že dlžník (alebo
veriteľ) sa zbaví relatívnej objektívnej zodpovednosti za svoje omeškanie (neplnenie včas), ktorá je
konštruovaná ako zodpovednosť „z dôvodov na jeho strane“, ak preukáže, že v čase, kedy k jeho

omeškaniudošlo,neexistovalvšeobecnezáväznýprávnypredpis,ktorýbolprejehoplnenierozhodujúci.
Pod „dôvody na strane dlžníka“ (alebo veriteľa) nemožno subsumovať absenciu všeobecne záväzného
právneho predpisu, ktorý určuje záväzný postup dlžníka pri plnení (alebo veriteľa pri prijatí riadne a
včas ponúknutého plnenia), pretože zakladá objektívnu nemožnosť plnenia do času prijatia všeobecne
záväzného právneho predpisu. Vyriešenie tejto otázky by malo dopad aj na interpretáciu okolností

vylučujúcich zodpovednosť v § 374 Obchodného zákonníka, preto dovolateľ vymedzil prípustnosť
dovolania v tejto časti prednostne podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP.
50. Ďalšou dovolateľom uvedenou právnou otázkou spadajúcou pod dovolací dôvod v zmysle § 421 ods.
1 písm. a) CSP bolo, či je posúdenie rozhodnosti všeobecne záväzného právneho predpisu skutkovým
alebo právnym posúdením. Na túto otázku odvolací súdu odpovedal podľa názoru dovolateľa taktiež
vyslovením názoru uvedeného v bode 101. odôvodnenia jeho rozhodnutia, podľa ktorého absencia

právnej úpravy nebola dôvodom omeškania žalovaného, a preto bolo dané omeškanie z dôvodov na
jeho strane. Nepriamo teda odpovedal na uvedenú otázku tak, že posúdenie rozhodnosti všeobecne
záväzného predpisu je skutková otázka, nie právna, keďže jej riešenie opieral o vyjadrenia technických
(skutkových) znalcov. Dovolateľ mal za to, že ide o otázku právneho posúdenia, a nie skutkovú otázku. V
súvislosti s týmto vyhodnotením poukázal na rozhodnutia dovolacieho súdu vo veciach 3Cdo/218/2017,

3Cdo/150/2017, 4Cdo/7/2018, 4Cdo/32/2018, 7Cdo/99/2018 a 3Cdo/27/2019. Mal za to, že konajúce
súdy sa odklonili od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, keď otázku významu všeobecne
záväzného právneho predpisu, jeho absencie, účelu, skúmania jeho obsahu (normy vyššej právnej sily
a jej splnomocňujúceho ustanovenia, ktorým zverila určité otázky predpisu nižšej právnej sily) zverili
znalcom, a teda výrazne pochybili pri vyhodnotení povahy tejto otázky. Z uvedeného dôvodu dovolateľ

vyvodil prípustnosť dovolania v tejto časti prednostne z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP.
51. K tejto otázke dovolateľ ďalej uviedol, že bola v konaní podstatnou, nakoľko súd ju vyhodnotil
ako otázku skutkovú, a preto sa k posúdeniu otázky zbavenia sa zodpovednosti nezaoberal, keď
posúdil, že vyhláška rozhodná nebola. Rozhodnosť predpisu vyhodnotil rýdzo skutkovo - znalcami.
Zmluvným plnením však bolo odovzdanie schváleného vozidla podľa zákona platného v čase dodania

každého jednotlivého vozidla a na to, aby bolo vozidlo schválené, muselo vyhovovať všeobecne
záväznémuprávnemupredpisu,ktorýpodobu9mesiacovneexistoval.Súdmalpodľanázorudovolateľa
prejudiciálne vyhodnotiť, či je možné odovzdať predmet plnenia „schválené vozidlo“, ak neexistuje
predpis upravujúci podmienky jeho schválenia. Ad absurdum, ak by do dnešného dňa neexistoval
právny predpis, a žalovaný by sa rozhodol vozidlo zostrojiť a dať ho na schválenie príslušnému orgánu,

súd by bezpochyby prerušil konanie do ukončenia správneho konania o (ne)schválení, pretože otázka
schválenia má vplyv na vyhodnotenie, či žalovaný zodpovedá za omeškanie (§ 164 CSP, prípadne §
162 ods. 1 CSP). Ak by išlo o právnu otázku, v nadväznosti na to, že absencia predpisu nie je dôvodom
na strane žalovaného, znamenalo by to neexistenciu povinnosti zaplatiť viac ako 2 359 475,42 eura s
príslušenstvom titulom omeškania (aktuálne takmer 4,5 milióna eur). Z formulácie „z dôvodov na strane

predávajúceho“ vyplýva, že sa jedná o formuláciu relatívnej objektívnej zodpovednosti s možnosťou
liberácie spočívajúcej v preukázaní, že k porušeniu povinnosti nedošlo z dôvodov na strane žalovaného
ako predávajúceho.
52. Ďalšími dovolateľom uvedenými právnymi otázkami spadajúcimi pod dovolací dôvod v zmysle §
421 CSP bolo, či sa má ustanovenie § 208 ods. 3 CSP vykladať v tom zmysle, že umožňuje súdu

vykonať výsluch znalca k jeho znaleckému posudku aj bez návrhu sporových strán a či je možné v
rámci výsluchu znalca podľa § 208 ods. 3 CSP vypočuť znalca o otázkach, ktoré neboli položené v
znaleckom posudku. K týmto otázkam dovolateľ uviedol, že odvolací súd potvrdením rozhodnutia súdu
prvej inštancie potvrdil aj postup, ktorým súd vykonal výsluch znalca podľa § 208 ods. 3 CSP aj bez
návrhu a zároveň nad rámec skutočností uvádzaných v jeho znaleckom posudku. Dovolateľ mal za to,

že uvedený výsluch znalca nemožno vykonať bez návrhu sporových strán, a taktiež že nie je možné
vypočuť znalca o otázkach, ktoré neboli položené v znaleckom posudku. Dovolateľ poukázal na znenie
ustanovení § 185 ods. 2 a 3 CSP a § 208 ods. 3 CSP, pričom mal za to, že platí, že pokiaľ sa neuvádza
inak, je potrebné vykonanie dôkazu vždy navrhnúť. Návrh sa nevyžaduje iba tam, kde sa vyslovene
uvádza „aj bez návrhu“. Pokiaľ § 208 ods. 3 CSP používa pojem „môže“, ale neuvádza spojenie „aj bez

návrhu“ (uvedené v iných ustanoveniach) súd nesmie znalca vyslúchnuť bez návrhu, pričom procesným
dôsledkom je neúspech strany sporu, ak bol posudok nejasný, alebo ak v ňom absentovali náležitosti.
Naviac, takýto výsluch je možné urobiť len o skutočnostiach uvádzaných v znaleckom posudku, nie o
nových okolnostiach. Položené otázky majú zásadný vplyv z dôvodu, že výsluch znalcov bez návrhubol jediným novým dôkazom, o ktorý súd prvej inštancie oprel svoje rozhodnutie, pričom sa zároveň
jednalo o kľúčový dôkaz z toto pohľadu, že súd prvej inštancie bez ďalšieho žalobcovi nemohol (podľa
zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu) vyhovieť, a napriek tomu, že nič ďalšie nebolo navrhnuté,

súd prvej inštancie toto sám vykonal.
53. K dovolaniu podal žalobca vyjadrenie z 15. decembra 2022, ktoré však bolo podané oneskorene,
a preto naň dovolací súd neprihliadal.
54. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (ďalej aj „dovolací súd“) po zistení, že dovolanie
bolo podané včas, na to oprávnenou osobou, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§

424 CSP), v mene ktorej koná splnomocnená zamestnankyňa s vysokoškolským právnickým vzdelaním
druhého stupňa (§ 429 ods. 2 písm. b/ CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP a contrario)
najskôr skúmal, či je dovolanie prípustné.
55. Aj po zmene právnej úpravy civilného sporového konania (vrátane dovolacieho konania), ktorú
priniesol CSP v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou, treba dovolanie naďalej považovať
za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového

konania osobitné postavenie. Dovolanie aj podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“
a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako
tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho
súdu (porovnaj napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/113/2012, 2Cdo/132/2013,
3Cdo/18/2013, 4Cdo/280/2013, 5Cdo/275/2013, 6Cdo/107/2012 a 7Cdo/92/2012).

56. Pri uplatnení tézy vyplývajúcej z rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej
rozhodnutia súdov predstavujúce res iudicata „majú zostať nedotknuté“, je potrebné na možnosť
prelomenia záväznosti a nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí hľadieť ako na krajnú výnimku z
tejto zásady. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých sa
môže táto výnimka uplatniť, nemožno v žiadnom prípade interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr

reštriktívny výklad (3Cdo/319/2013, 1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016, 3Cdo/208/2014).
57. Úspešné uplatnenie dovolania je vždy nevyhnutne podmienené primárnym záverom dovolacieho
súdu o prípustnosti dovolania a až následným sekundárnym záverom týkajúcim sa jeho dôvodnosti. Z
ustanovení § 419 a nasl. CSP, upravujúcich otázku prípustnosti dovolania, je zrejmé, že na to, aby sa
dovolacísúdmoholzaoberaťvecnýmprejednanímdovolania,musiabyťsplnenépodmienkyprípustnosti

dovolania vyplývajúce z ustanovení § 420 alebo § 421 CSP a tiež podmienky dovolacieho konania, t.
j. aby (okrem iného) dovolanie bolo odôvodnené dovolacími dôvodmi, aby išlo o prípustné dovolacie
dôvody a aby tieto dôvody boli vymedzené spôsobom uvedeným v ust. § 431 až § 435 CSP. Dovolací súd
je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní
(porovnaj § 428 CSP).

58. V posudzovanom prípade dovolateľ vyvodzoval prípustnosť svojho dovolania o. i. z ustanovenia
§ 420 písm. f) CSP. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces. Vady konania vymenované v ust. § 420 CSP sú špecifické tým,

že zakladajú nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho dôvodnosť. Vyplýva to z ust. § 431 CSP, podľa
ktorého dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
59. Dovolací súd k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP - spočívajúcom v tvrdení, že vo veci

rozhodoval znalec, a nie súd, uvádza, že dovolateľ poukázal na odbornú, skutkovú otázku verzus právnu
otázku, pričom uviedol, že absencia všeobecne záväzného právneho predpisu je právnou otázkou a
súdy pochybili, keď rozhodovanie o právnej otázke zverili do rúk znalcom, čím došlo k zmätočnosti
rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý nesprávnym procesným postupom - vykonaním a hodnotením
znaleckého dokazovania namiesto vykonania právneho posúdenia zveril rozhodovanie o právnej otázke

znalcom, v dôsledku čoho došlo k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Odvolací súd nevenoval
pozornosť podstatnému odvolaciemu argumentu žalovaného týkajúcemu sa záväznosti tých noriem
(STN a iných), ktorých existencia nemala rozhodný vplyv na posúdenie veci, pretože neexistoval
technický predpis, ktorý by ich využitie vyžadoval, čím podľa dovolateľa súdy rezignovali na úlohu
právneho arbitra, keď nechali vec posúdiť znalcom.

60. Dovolací súd uvádza, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie vrátane znaleckého dokazovania,
a na základe hodnotenia vykonaného dokazovania v bode 48 odôvodnenia svojho rozhodnutia
skonštatoval, že dôvodom omeškania žalovaného nebola chýbajúca legislatíva, ale oneskorené
dodávky hutného materiálu objednaného od zmluvného dodávateľa žalovaného, a to s poukazomna predchádzajúce a nasledujúce body rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd v bode 69.
odôvodnenia rozhodnutia skonštatoval, že súd prvej inštancie postupoval správne, k otázke dodania
DMJ bolo nevyhnuté zodpovedať odbornú otázku, či z titulu absencie vyhlášky, ktorou sa vydáva

dopravný poriadok dráh, nemohol žalovaný dodržať termín na splnenie predmetu zmluvy a v bode
81. odôvodnenia rozhodnutia uviedol, že žalobca, ktorý uplatňoval zmluvnú pokutu s príslušenstvom,
preukázal podľa výsledkov hodnotenia dôkazov, ktoré sa týkali odborných otázok, že z dôvodov na
strane žalovaného neboli dodržané zmluvné termíny, a že len samotná absencia vyhlášky nebola
dôvodom, prečo žalovaný nedodržal zmluvné termíny. Odvolací súd v predchádzajúcich, ako aj ďalších

bodoch rozhodnutia vyhodnotil vykonané dôkazy - dôkazné prostriedky žalobcu, ako aj dôkazné
prostriedky obrany žalovaného, vrátane posúdenia hodnotenia vykonaných dôkazov súdom prvej
inštancie s poukazom na body 92. a nasl. odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, najmä body 100 a
101. Odvolací súd v súlade s názorom súdu prvej inštancie podrobne zdôvodnil, že dôvodom omeškania
žalovaného nebola absencia právnej úpravy tak, ako tvrdil žalovaný, čo považoval žalovaný za nosný
argument svojej obrany, keď vykonané dokazovanie o odbornej otázke dalo podľa odvolacieho súdu

záver, že absencia právnej úpravy nemohla byť dôvodom omeškania žalovaného s plnením predmetu
zmluvy, preto konštatoval, že omeškanie žalovaného vzniklo na jeho strane.
61. Podľa konajúcich súdov sa posúdenie týkalo odbornej otázky. S týmto záverom sa dovolací
súd stotožňuje a konštatuje, že odpoveď na túto otázku v kontexte vykonaných dôkazov a ich
hodnotenia bola zodpovedaná a nedošlo k porušeniu rovnosti strán pri vykonanom dokazovaní.

Hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie a odvolacím súdom je dostatočné, logické a podrobné, v
odôvodnení rozhodnutia sa odvolací súd, ako aj súd prvej inštancie podrobne vysporiadal s jednotlivými
dôkazmi produkovanými v konaní žalobcom, žalovaným a vykonanými súdom. Hodnotenie dôkazov je
premietnuté do rozsiahlych, podrobných, presvedčivých a logických dôvodov rozhodnutia odvolacieho
súdu v spojení s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie.

62. Čo sa týka posúdenia otázky, či v dôsledku tzv. legislatívneho vákua nastali objektívne dôvody na
strane žalovaného, pre ktoré v uvedenom období nemohol realizovať plnenie riadne a včas, odvolací súd
skonštatoval, že podľa jeho právneho názoru išlo výlučne o posúdenie odbornej otázky. Tak rozhodnutie
odvolacieho súdu, ako aj súdu prvej inštancie, sú precízne, vysporiadali sa s jednotlivými argumentami
strán sporu a námietkami k jednotlivým vykonaným dôkazom, pričom v ich hodnotení nezistil dovolací

súd porušenie princípu rovnosti strán a práva účastníka žalovaného na spravodlivý proces. Dovolací
súd dodáva, že nie je možné selektívne hodnotiť odbornú otázku len v kontexte vyjadrenia príslušného
znalca alebo osoby oprávnenej vyjadriť sa k určitej odbornej otázke, a to bez komplexného hodnotenia
ostatných vykonaných dôkazov. Tento postup súdov v inštančnom postupe, bol premietnutý do riadneho
odôvodnenia súdnych rozhodnutí v inštančnom postupe, ktoré tvoria jeden celok. Súd prvej inštancie

odbornú otázku (bod 21. odôvodnenia rozhodnutia) hodnotil najmä v bodoch 38, 44, 50 a 51, ako
aj ďalších predchádzajúcich a nadväzujúcich bodoch odôvodnenia rozhodnutia, pričom odôvodnenie
rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie nie je možné považovať za
arbitrárne a všeobecné.
63. V rozhodnutí z 24. marca 2022 vo veci 4Cdo/255/2021 dovolací súd uviedol, že „pokiaľ ide o

hodnotenie znaleckého posudku ako dôkazu, pravidlá hodnotenia dôkazov sú upravené v článku 15 ako
aj v § 191 CSP a spravujú sa teóriou voľného hodnotenia dôkazov. Dôkazy a tvrdenia strán spolu hodnotí
súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva zákon. Pri hodnotení znaleckého
posudku je vo všeobecnosti prijímaný záver, že hodnoteniu nepodliehajú znalecké závery v zmysle
ich odbornej správnosti; súd však hodnotí presvedčivosť posudku, čo do jeho úplnosti vo vzťahu k

zadaniu, logické odôvodnenie znaleckého nálezu a jeho súlad s ostatnými vykonanými dôkazmi (viď
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo 41/2010). Za najhospodárnejší postup pri predložení
dvoch rozdielnych znaleckých posudkov (ku ktorej situácii došlo v preskúmavanej veci) aj doterajšia
súdna prax považuje taký postup, keď súd sa snaží odstrániť nejasnosti, nedostatky, prípadné námietky
strán výsluchom znalca a položením doplňujúcich otázok (viď Civilný sporový poriadok Veľké komentáre

Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol. str. 772).“
64. Dovolací súd konštatuje, že zmena právnej úpravy a jej vplyv na realizáciu predmetu zmluvy
z technického hľadiska (konštrukcia, výroba, skúšky, schvaľovanie dráhového vozidla), je vecou
posudzovania odbornej otázky, čím sa zaoberali znalecké posudky znalcov Ing. Mičáka, doc. Knoflíčka
a doc. Gašparíka, výsluchy znalcov v konfrontácii so závermi odborného posúdenia Žilinskej univerzity,

Katedry dopravnej a manipulačnej techniky, odborného stanoviska VÚD Žilina a vyjadrenia VÚŽ Praha.
Jedine znalec mohol zodpovedať uvedenú odbornú otázku, či absencia právnej úpravy - dopravného
poriadku dráh mala vplyv na realizáciu predmetu zmluvy - včasnosť a riadne dodanie vozidla, ktoré
malo byť žalovaným skonštruované, vyrobené, odskúšané a schválené príslušným orgánom. Znalciodpovedali, že, tzv. legislatívne vákuum na včasnosť plnenia žalovaného nemalo vplyv, podrobne,
zrozumiteľne a logicky sa vysporiadali s argumentami žalovaného a ním produkovanými dôkazmi.
Závery zodpovedania uvedenej odbornej otázky, ktoré si osvojili a zdôvodnili ich relevantnosť súdy v

inštančnom postupe v súvislosti s ďalšími vykonanými dôkazmi (zápisy z kontrolných dní, neuzavretie
dodatku k zmluve v zmysle článku IV. bod 6 zmluvy, neprerušenie práce žalovaným, neoznámenie
žalovaného žalobcovi o nemožnosti pokračovať v konštrukcii a výrobe DMJ v dôsledku legislatívneho
vákua, resp. oznámenie tejto skutočnosti žalovaným až po účtovaní zmluvnej pokuty, absencia
technických požiadaviek v prílohách zmluvy, keď prevádzková brzda, stanovište rušňovodiča a ďalšie

technické parametre boli upravené aj v čase legislatívneho vákua v súbore technických noriem, čo
konštatoval znalec Ing. Mičák v znaleckom posudku 002/2015), a vykonané dokazovanie v kontexte
hodnotenia dôkazov súdom prvej inštancie odvolací súd v bodoch 82. - 90. odôvodnenia rozhodnutia
hodnotil ako presvedčivé, logické a dostatočné.
65. K ďalšiemu dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP, v rámci ktorého dovolateľ poukazoval na
nezákonnosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie o ustanovení znalca Ing. Mičáka

a jeho výsluchu na pojednávaní pred súdom prvej inštancie dovolací súd poukazuje na úpravu štvrtej
hlavy druhej časti CSP podľa platnej právnej úpravy môže súd zásadne vykonať iba dôkazy, ktoré navrhli
strany sporu, nakoľko proces dokazovania je vybudovaný výlučne na prejednacom princípe spolu s
princípom kontradiktórnosti konania. Súd má obmedzenú dôkaznú iniciatívu, ktorá je presunutá najmä
na procesné strany, pričom súd vykonáva dokazovanie len ak došlo k účinnému popretiu skutkových

tvrdení. Ak sú skutkové tvrdenia strany sporu nesporné, súd o nich dokazovanie nevykonáva. Len
výnimočne môže súd vykonať aj dôkazy, ktoré strany nenavrhli, ale iba v explicitne stanovených
sporových konaniach, ktorými sú spotrebiteľské spory, konania o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských
veciach, antidiskriminačné spory a individuálne pracovnoprávne spory. Za dôkaz môže podľa zákona
slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z

dôkazných prostriedkov, ktorými sú najmä výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie,
znalecké dokazovanie a obhliadka, pričom ak nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho
súd. Ak je pri procesnom dokazovaní skutočností, na ktoré treba odborné znalosti, potrebné nariadiť
znalecké dokazovanie, súd ustanoví znalca len za splnenia troch podmienok, ktorými sú návrh strany
na nariadenie znaleckého dokazovania, skutočnosť, že rozhodnutie závisí od posúdenia skutočností,

na ktoré treba vedecké poznatky, a skutočnosť, že nepostačuje vyžiadanie odborného vyjadrenia od
odborne spôsobilej osoby z dôvodu zložitosti posudzovaných otázok.
66. Ďalej dovolací súd dáva do pozornosti skutočnosť, že v dovolacom konaní nie je oprávnený
preskúmavať správnosť a ani úplnosť skutkových zistení súdov nižšej inštancie, a to už len z toho
dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej

inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní je dokazovanie vylúčené, okrem preukazovania
včasnosti a prípustnosti dovolania (§ 442 CSP). Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie
skutkových zistení urobených súdmi prvej a odvolacej inštancie a ani prieskumu nimi vykonaného
dokazovania, pretože dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie
nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Inými slovami, na hodnotenie skutkových okolností a

zisťovanie skutkového stavu sú teda povolané súdy nižších inštancií ako skutkové súdy, a nie dovolací
súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom, tak ako ho ustálil odvolací súd, a
jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole
postupu súdu pri procese jeho zisťovania (I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má
možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní

(tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod) a
či konajúci súdmi prijaté závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by
poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle
§ 420 písm. f) CSP.
67. Dovolací súd zdôrazňuje, že výsledok hodnotenia dôkazov odvolacím súdom zodpovedá zákonným

kritériám. Nezodpovedal by vtedy, ak by súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov,
vrátane prednesov účastníkov nevyplynuli, ak by súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, ďalej v prípade, že by v hodnotení dôkazov bol logický rozpor alebo,
ak by výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom upraveným v
CSP. Podľa dovolacieho súdu o takéto prípady v prejednávanej veci nešlo. Odvolací súd rešpektoval a

aplikoval právnu úpravu v § 207 CSP, v odôvodnení rozhodnutia náležite rozviedol, na základe akých
skutočností dospel k záveru, že správnym sa mu javí posúdenie veci v znaleckom posudku znalca
Ing. Mičáka v kontexte ďalších odborných vyjadrení, v čom videl správnosť jeho hodnotenia, ku ktorým
záverom tohto posúdenia sa priklonil a z akého dôvodu. Pokiaľ dovolateľ tvrdil, že bol porušený zákonnýpostup pri hodnotení skutkového stavu tým, že súd prvej inštancie nariadil znalecké dokazovanie
znalcom Ing. Mičákom, ktorý vyhotovil znalecký posudok, avšak pristúpil k jeho výsluchu a kládol mu
otázky, ktoré neboli obsahom nariadeného znaleckého dokazovania znaleckého posudku, najviac čase,

keď znalec bol vyčiarknutý zo zoznamu znalcov, a napriek námietke nebol súdom vylúčený z konania,
a zároveň mu súd prvej inštancie nepriznal znalečné, pričom podľa odvolateľa nie je možné na závery
znalca prihliadať, dovolací súd konštatuje nasledovné.
68. V konaní pred súdom musí byť zabezpečená stranám sporu spravodlivá ochrana ich práv a
záujmov, prislúchajú im viaceré procesné práva, medzi ktoré patrí aj právo vyjadrovať sa k tvrdeným

skutočnostiam, navrhovať dôkazy na vyvrátenie tvrdení, vyjadrovať sa k právnym dôsledkom z
nich vyplývajúcich. Pokiaľ dovolateľ tvrdí, že odvolací súd, ako aj súd prvej inštancie mu závadným
procesnýmpostupomznemožnilirealizáciuprocesnýchpráv,dovolacísúdkonštatuje,ževtejtospojitosti
treba zdôrazniť, že nešlo o tzv. prekvapivé rozhodnutie, ani prekvapivý postup súdu prvej inštancie,
ktorý pristúpil k výsluchu znalca, čo je bežná prax v prípade nariadeného znaleckého dokazovania
(vypracovaného znaleckého posudku), keď sudca sa nemusí uspokojiť len s obsahom vypracovaného

znaleckého posudku, ale môže pristúpiť k výsluchu znalca za účelom objasnenia, doplnenia alebo
aj podrobnejšieho vyjadrenia sa znalca k posudzovaným odborným otázkam, ktorých zodpovedanie
v znaleckom dokazovaní žiada súd od odborne spôsobilej osoby. Tento postup súdu prvej inštancie
nemožno považovať za prekvapivý, keď žalovaný mal možnosť vyjadriť sa aj k výsluchu znalca a doručil
súdu vyjadrenie k znaleckému dokazovaniu, namietal procesný postup súdov v súvislosti s výsluchom

Ing. Mičáka a jeho odbornými závermi.
69. Základnou úlohou súdu je správne formulovanie otázok pre znalca. Súd je povinný položiť znalcovi
len skutkové otázky a vyvarovať sa otázok, ktoré sa vzťahujú na právne posúdenie predmetu znaleckého
posudku. Pokiaľ boli v konaní vypracované viaceré znalecké posudky vrátane protichodných stanovísk,
súdy boli povinné sa s ich obsahom vysporiadať, vzájomné rozpory odstrániť, a to aj výsluchom

znalca, prípadne nariadením kontrolného znaleckého dokazovania. Všetky tieto postupy sú vo výlučnej
kompetencii konajúceho súdu, pričom súd zvolí najúčelnejší spôsob.
70. Súd hodnotí znalecký posudok ako každý iný dôkaz. Právne obmedzenie spočíva v tom, že súd nie
je spôsobilý hodnotiť odborné závery znalca z hľadiska ich vecnej správnosti a musí aplikovať § 207
CSP. Podstata hodnotenia znaleckého posudku spočíva v tom, že súd vezme do úvahy komplexnosť

posudku, úplnosť odpovedí, vzťah posudku k iným vo veci vykonaným dôkazom a napokon vychádza
aj zo základov logického uvažovania. V súlade s uvedenými zásadami súd prvej inštancie, ako aj
odvolací súd postupovali a svoje závery premietli do odôvodnení svojich rozhodnutí. Žalovaný bol v
priebehu konania riadne a včas predvolaný na pojednávania, boli mu doručené všetky listiny, ktoré
súviselisvykonanýmdokazovaním,všetkyuzneseniaobsahujúceznaleckéotázky,posudky,kuvšetkým

skutočnostiam mal možnosť vyjadriť sa a mal možnosť zúčastniť sa všetkých pojednávaní, čo aj využil.
Žalovaný aj po výsluchu znalca Ing. Mičáka na pojednávaní dňa 29. marca 2018 (č. l. 1869) doručoval
súdu okrem písomných vyjadrení k veci aj odborné vyjadrenia, a to vyjadrenia VÚD z 26. marca 2018,
a VÚŽ Praha z 27. septembra 2018.
71. Dovolací súd konštatuje, že nedošlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces z dôvodu

ustanovenia znalca Ing. Mičáka, aj jeho výsluchu na pojednávaní pred súdom prvej inštancie 29. marca
2018. Nie je možné konštatovať, že by súd nemal kompetenciu po predložení znaleckého posudku v
listinnej podobe výsluchom znalca k odborným otázkam, ku ktorým sa znalec v písomnom znaleckom
posudku vyjadruje, doplňovať tieto závery, prípadne žiadať o vyjadrenie sa k ďalším otázkam súvisiacim
so znaleckým dokazovaním, vrátane konkrétnych otázok, ktoré bezprostredne v nariadenom znaleckom

dokazovaní formulované neboli, aj vo forme výsluchu znalca na nariadenom pojednávaní. Takýto
„zákaz“ postupu súdu nevyplýva z úpravy CSP ani dlhoročnej súdnej praxe a bol by v rozpore s logickým
postupom, ktorý predpokladá, aby sa znalec ku konkrétnej položenej odbornej otázke vyjadril, a to aj v
súvislosti s protikladnými vyjadreniami iných odborne spôsobilých osôb.
72. Podľa názoru dovolacieho súdu bola znalcovi položená odborná otázka, keď sa mal vyjadriť, či pri

absencii právnej normy upravujúcej dráhový poriadok bol žalovaný spôsobilý technicky skonštruovať,
vyhotoviť, vyrobiť, odskúšať, dať schváliť a následne dodať dráhové vozidlo v súlade s podmienkami
zmluvyžalobcovi.Keďžetakýtopostupjekonzistentnývsúdnejpraxi,nemožnopovažovaťzanesprávny
procesný postup súdu, ktorý predvolal znalca, ktorý predtým v súdnom konaní vyhotovil znalecký
posudok, na pojednávanie, aby sa vyjadril k otázkam, ktoré súviseli s riešením tejto odbornej otázky, keď

jednoznačne vyplýva, že výsluch znalca na pojednávaní sa týka zodpovedania odbornej otázky, ktorá
bola pri nariadení znaleckého dokazovania znalcovi položená. Nie je možné konštatovať, že výsluch
znalca sa týkal inej odbornej otázky, naviac dovolateľ v dovolaní neabstrahoval otázku, ktorá bolaznalcovi kladená nad rámec položenej odbornej otázky. Tento dovolací dôvod vyhodnotil dovolací súd
ako neprípustný.
73. Čo sa týka námietky, že znalec sa v rámci výsluchu vyjadroval k odborným otázkam v čase, keď

už bol vyškrtnutý zo zoznamu znalcov, dovolací súd konštatuje, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces v kontexte tejto námietky by došlo v prípade, ak by znalec sa vyjadroval k iným otázkam, než
ku ktorým sa vyjadroval v predloženom znaleckom posudku, ktorý vypracoval v čase, keď bol riadne
zapísaný v zozname znalcov. Dovolací súd dodáva, že znalecký posudok sa vyhotovuje písomne, ak
súd nerozhodne inak, a ak je to účelné môže súd znalca vyslúchnuť o skutočnostiach uvádzaných v

znaleckom posudku, čo vyplýva priamo z ustanovenia § 208 ods. 3 CSP. Ak má pochybnosti o správnosti
znaleckého posudku, nemôže ho nahradiť vlastným názorom, pričom najhospodárnejším postupom
sa v takom prípade javí, ak sudca sa snažil odstrániť nejasnosti, nedostatky, prípadne námietky strán
výsluchom znalca a položením doplňujúcich otázok. V prípade, ak vzniknú v konaní o niektorej odbornej
otázke pochybnosti, má možnosť súd znalcovi uložiť, aby písomne alebo v rámci jeho výsluchu podal
vysvetlenie, vyjadril sa k doplňujúcim otázkam, či námietkam strán k znaleckému posudku, prípadne

pristúpil v prípade iných znalcov k ich vzájomnej konfrontácii. V tejto súvislosti poukazuje dovolací súd
na rozhodnutia dovolacieho súdu z 24. mája 2023 vo veci 9Cdo/122/2022, z 27. mája 2020 vo veci 4Cdo
140/2019 a z 27. augusta 2021 vo veci 4Obdo/87/2020. Aj tento dovolací dôvod vyhodnotil dovolací
súd ako neprípustný.
74. K dovolaciemu dôvodu týkajúcemu sa nenaplnenia legitímneho očakávania dovolateľa ohľadom

predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, porušenia princípu viazanosti súdu nižšej inštancie právnym
názorom súdu vyššej inštancie a odklonu odvolacieho súdu od svojho skoršieho právneho názoru
napriek nezmenenému zistenému skutkovému stavu dovolateľ zdôraznil, že žiadna zmena skutkových
a právnych zistení, z ktorej pôvodne odvolací súd pri skoršom rozhodnutí vychádzal, nenastala,
poukazoval na protichodnosti odborných záverov a neodstránenie ich rozporov vo vzťahu k znalcovi Ing.

Mičákovi, keď odvolací súd sa len stotožnil so závermi súdu prvej inštancie v novom konaní a odkázal
na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie s poukazom na § 387 ods. 2 CSP.
75. Dovolací súd konštatuje, že tvrdenie dovolateľa, že odvolací súd neuviedol dôvody, ktoré boli
podstatné pre rozhodnutie súdu prvej inštancie a len odkázal na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP a na
rozhodnutie a zdôvodnenie súdu prvej inštancie, nezodpovedá obsahu rozhodnutia odvolacieho súdu.

Odvolací súd sa v rámci vyhodnotenia odvolacích dôvodov podrobne zaoberal námietkami žalovaného.
Vyjadril sa k jednotlivým dôkazom vykonaným súdom prvej inštancie aj k hodnoteniu týchto dôkazov
vo väzbe na konkrétne odvolacie námietky žalovaného. Nie je možné konštatovať, že odôvodnenie
rozhodnutia odvolacieho súdu vyjadrené v bodoch 66 až 104 len odkazuje na zdôvodnenie súdu prvej
inštancie pri aplikácii § 387 ods. 2 CSP.

76. K námietke dovolateľa, že odvolací súd sa odklonil od svojho pôvodného názoru, dovolací súd
poukazuje na body 65 až 72 odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, v ktorých okrem iného
(bod 70 odôvodnenia) odvolací súd skonštatoval, že súd prvej inštancie postupoval v súlade so
záverom zrušujúceho uznesenia o predčasnom rozhodnutí súdu prvej inštancie a potrebe náležitého
vyhodnotenia vykonaných dôkazov v odbornej rovine, vyhodnotenia vykonaných dôkazov v rámci

nového konania a odôvodnenia výsledku hodnotenia týchto dôkazov dostatočným spôsobom. Odvolací
súd skonštatoval, že nebol svojvoľný postup súdu prvej inštancie, ktorý vykonal dokazovanie výsluchom
znalcov - znalca Ing. Mičáka a znalcov ÚSI, pričom podľa odvolacieho súdu nebolo pri výsluchu znalca
Ing. Mičáka podstatné, ani určujúce, že od vypracovania posudku do momentu jeho výsluchu už nebol
zapísaný v zozname znalcov, pretože pre posúdenie protichodnosti záverov v znaleckých posudkoch

bolo určujúce to, že Ing. Mičák bol v zozname znalcov zapísaný v čase jeho vypracovania. Odvolací
súd v bode 70 skonštatoval, že postup súdu prvej inštancie, ktorý vykonal výsluch znalcov, nebol v
rozpore s pokynmi odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení, pričom poukázal na odseky 88, 98 a 101
jeho odôvodnenia. Odvolací súd ďalej skonštatoval, že bolo namieste, že súd prvej inštancie zopakoval
dôkazy výsluchom znalcov, pretože išlo o závery týkajúce sa odbornej otázky, pri protichodnosti ktorých

bolo potrebné, aby sa v novom konaní pred súdom prvej inštancie odborným otázkam venovala náležitá
pozornosť, čo vyústilo aj do zopakovania výsluchu znalcov. Tieto závery odvolacieho súdu nadväzujú
na závery odvolacieho súdu vyjadrené bodoch 71 a 72 rozsudku odvolacieho súdu.
77. Dovolací súd sa plne stotožňuje s podrobnými, logickými a právnymi závermi odvolacieho súdu,
vyjadrenými najmä v bode 70 jeho rozhodnutia, ako aj v predchádzajúcich a nasledujúcich bodoch

tohto rozhodnutia. Nie je možné konštatovať, že odvolací súd sa odklonil od svojho pôvodného názoru,
najviac dovolateľ v dovolaní nešpecifikoval, v čom vidí takýto odklon, keď v zrušujúcom uznesení
bola súdu prvej inštancie uložená povinnosť opätovne hodnotiť dôkazy v dostatočnom a potrebnom
rozsahu, čo bolo v plnej kompetencii súdu prvej inštancie, ktorý vykonáva dokazovanie a následnehodnotídôkazy,avtomtokontextebolovkompetenciisúduprvejinštancieajnariadiťvykonaniedôkazov
opätovným výsluchom znalcov, svedkov. Tento dovolací dôvod vyhodnotil dovolací súd ako neprípustný,
keď z podrobného odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je možné konštatovať záver, že by

odvolací súd odkázal v rámci odôvodnenia len na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie. Dovolací
súd poukazuje aj na body 74, 75 a 82 rozhodnutia odvolacieho súdu vo väzbe s ostatnými dôvodmi jeho
rozhodnutia, pričom dovolací súd sa nestotožnil s názorom, že súdy sa nevysporiadali s protichodnými
vyjadreniami v oboch skupinách odborných záverov. Tento záver z rozhodnutia súdu prvej inštancie, ani
z rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva, keď v odôvodnení rozhodnutí súdov sú uvedené dôvody,

prečo súdy akceptovali právne názory vyslovené v znaleckých posudkoch, ktoré boli východiskom pre
rozhodovanie vo veci spôsobom, akým rozhodovali súdy v inštančnom postupe. Tento dovolací dôvod
vyhodnotil dovolací súd za neprípustný, nevyplývajúci z obsahu dovolaním napadnutého rozhodnutia
a v prípade tvrdeného odklonu od pôvodného názoru odvolacieho súdu za nepreukázaný a taktiež
neprípustný.
78. V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP dovolateľ ďalej namietal nepreskúmateľnosť

rozhodnutia odvolacieho súdu v dôsledku s nesúladu právnych záverov so zisteným skutkovým stavom,
v to v súvislosti s dôvodmi a argumentáciou žalovaného. Dovolateľ obdobne považoval rozhodnutie súdu
prvej inštancie za nedostatočne odôvodnené, a to vo vzťahu ku konkrétnym argumentom žalovaného,
pričom tvrdil, že odvolací súd vylúčil z odvolacieho prieskumu tvrdenia a argumenty žalovaného, od
posúdenia ktorých záviselo spravodlivé rozhodnutie veci, a preto považoval rozhodnutie odvolacieho

súdu za formalistické a nezákonné.
79. Relevantné znaky, ktoré charakterizujú procesnú vadu v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP sú:
a)zásahsúdudoprávanaspravodlivýsúdnyprocesab)nesprávnyprocesnýpostupsúduznemožňujúci
procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva. Právo na spravodlivý súdny proces
predstavuje možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde

a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom.
Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov. Vyššie
citované ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania v prípade, ak
miera porušenia procesných práv strany v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu nadobudla
značnú, výraznú, resp. relevantnú intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením

práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie nesprávny (vadný) procesný
postup súdu, spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení procesných ustanovení, ktoré sa vymykajú
zákonnému, ale aj ústavnému procesno-právnemu rámcu, a ktorý tak zároveň znamená aj porušenie
procesných práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky.
80. Obsahom práva na spravodlivý proces (článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) je umožniť

každému, bez akejkoľvek diskriminácie, reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá
povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že
všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak,
žeichskutkovéaprávnezáveryniesúsvojvoľné,neudržateľnéaleboprijatévzrejmomomylekonajúcich
súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces

však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 22/04) a ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným
súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (sp. zn. I. ÚS 50/04).
81. Najvyšší súd Slovenskej republiky už v minulosti opakovane zdôraznil, že pre záver o existencii
procesnej vady konania v zmysle ust. § 237 ods. 1 OSP (teraz ust. § 420 písm. CSP) nie je významný

subjektívnynázorúčastníkakonaniatvrdiaceho,žesasúddopustiltakejvady,alerozhodujúcejevýlučne
zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (k tomu viď napríklad
rozhodnutia sp. zn. 1Cdo/6/2014, 2Cdo/609/2015, 3Cdo/409/2015, 4Cdo/143/2015, 5Cdo/238/2015,
6Cdo/30/2016, 7Cdo/371/2015, 8Cdo/34/2016).
82. Dovolací súd upriamuje pozornosť na to, že postup súdu, ktorý vykazuje znaky procesnej

vady konania, nemá automaticky za následok odňatie možnosti sporovej strany konať pred súdom s
následkomnevyhnutnéhozrušeniainakvecnesprávnehorozhodnutia,aktýmtonesprávnymprocesným
postupom nedošlo k určitému rozsahu, či takej intenzite a závažnosti porušenia, ktoré by možnosť
konať pred súdom strane sporu celkom odňalo, resp. ak taký procesne nesprávny postup nemal
v konečnom dôsledku vplyv na vecnú správnosť výroku súdneho rozhodnutia. Opačný prístup by

znamenal len formálne posudzovanie dôvodov prípustnosti dovolania, pričom dovolací súd naopak
zdôrazňuje materiálne nazeranie aj na procesné práva strán v sporovom súdnom konaní.
83. Dovolací súd konštatuje, že súdy v inštančnom postupe sa vysporiadali dostatočne, presvedčivo,
konkrétne a v dostatočnom rozsahu s argumentami žalovaného a svoje rozhodnutie riadne zdôvodnili.Odvolací súd sa dostatočne vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu (§ 387 ods. 2 CSP).
Ustanovenie § 387 CSP priamo umožňuje odvolaciemu súdu odkázať na podstatné dôvody rozhodnutia
súdu prvej inštancie. Východiskom pre takýto postup odvolacieho súdu je správnosť skutkových a

právnych záverov rozhodnutia súdu prvej inštancie a riadne a presvedčivé odôvodnenie tohto súdneho
rozhodnutia. Dovolací súd konštatuje, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu využíva odkaz na
§ 387 ods. 1 a 2 CSP pre vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie. Tento odkaz následne
nadväzuje na hodnotenie odvolacích námietok a záver odvolacieho súdu.
84. Dovolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zodpovedá právu žalobcu

na spravodlivý súdny proces, keď toto rozhodnutie je dostatočne zdôvodnené, riadne reflektujúce
na odvolacie námietky žalobcu, súčasne poukazujúce na správnosť záverov rozhodnutia súdu prvej
inštancie. Z rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie sú aj pre
dovolací súd zrejmé a zrozumiteľné dôvody, na základe ktorých súdy vo veci rozhodli. Tvrdenie
dovolateľa, že odvolací súd z prieskumu vylúčil argumenty žalovaného, od posúdenia ktorých záviselo
spravodlivé rozhodnutie vo veci, dovolateľ nekonkretizoval a neuviedol, ktoré tvrdenia, argumenty

odvolací súd z odvolacieho prieskumu vylúčil. Podľa dovolacieho súdu zdôvodnenie rozhodnutia
odvolacieho súdu je konkrétne, vecné, odvolací súd podrobne zdôvodnil, prečo súdy rozhodli v súlade
so žalobným návrhom a neakceptovali argumenty, ktoré boli obsahom obrany žalovaného.
85. Z uvedeného vyplýva, že v časti dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP týkajúceho sa
nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, dovolanie nie je procesne prípustné a dovolací súd ho

v zmysle § 447 písm. c) CSP odmietol.
86. K tvrdeniu dovolateľa, že konajúce súdy nezdôvodnili vznik nároku žalobcu na zmluvnú pokutu
v kontexte vykonaných dôkazov, že odvolací súd nedostatočne zdôvodnil, ako dospel k záveru,
že k faktickému prerušeniu dodávok nedošlo, keď podľa dovolateľa fakticky dodávané v určitom
časovom období nebolo a vedomosť žalobcu o absencii vykonávacieho predpisu bola nesporná,

dovolací súd uvádza, že nemôže ísť na ťarchu žalovaného, že neinicioval uzavretie dodatku k zmluve,
keď nedošlo k zmene predpisov, ale k ich zrušeniu a tým k dočasnej nemožnosti plnenia. Tento
dovolací dôvod nadväzuje aj na predchádzajúce dovolacie dôvody, v ktorých dovolateľ namietal
nedostatočné zdôvodnenie rozhodnutí konajúcich súdov v kontexte preukázania, či k porušeniu
povinnosti zabezpečenej zmluvnou pokutou došlo, a ak áno, či z dôvodov na strane žalovaného alebo

z iných dôvodov.
87. Vo vzťahu k tomuto dovolaciemu dôvodu v nadväznosti aj na predchádzajúce dovolacie dôvody
dovolací súd konštatuje, že odvolací súd, ako aj súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založili na závere,
ktorý vyplýva zo zisteného skutkového stavu, vykonaného dokazovania a hodnotenia vykonaných
dôkazov, keď podľa súdov bolo preukázané, že aj v dôsledku tzv. legislatívneho vákua mohol žalovaný

plniť podľa zmluvy riadne a včas. Odvolací súd, ako aj súd prvej inštancie sa podrobne zaoberali
argumentami žalovaného, vrátane protichodných argumentov oboch odborných strán (na jednej strane
znalciIng.Mičák,doc.Knoflíček,doc.Gašparík,nadruhejstraneŽilinskáuniverzita,Katedradopravneja
manipulačnej techniky, VÚD Žilina , ako aj VÚŽ Praha) vysporiadal, uviedol, z akých dôvodov akceptoval
odborné vyjadrenia jednej z odborných skupín.

88. Vznik nároku na zmluvnú pokutu sa odvíja predovšetkým od preukázania porušenia povinnosti
žalovaného. Závery odvolací súd v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie zdôvodnil, keď
zdôvodnil vznik nároku žalobcu na zmluvnú pokutu v súlade so zmluvnými podmienkami. Vzhľadom na
odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie dovolací súd
vyhodnotil tento dovolací dôvod ako neprípustný.

89. V ďalšom dovolacom dôvode dovolateľ namietal, že súdy neposkytli relevantnú odpoveď ani na
jednu z odborných otázok a odborné závery ostali ako protichodné. Táto dovolacieho námietka súvisí aj
s predchádzajúcimi dovolací námietkami, ktoré popierajú správnosť záverov súdov o riešení odbornej
otázky, ktorá neakceptovala odborné závery, ktoré podporovali obranu žalovaného v konaní.
90. Odvolací súd sa k otázke aplikácie technických predpisov a odborných otázok vyjadroval najmä

v bodoch 96, 97 a 99 rozsudku a nie je pravdou, že by sa s týmito otázkami v dôvodoch rozhodnutia
nevysporiadal. Opak vyplýva z napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj z rozhodnutia súdu
prvej inštancie, ktoré sú nielen rozsiahle a podrobné, ale aj presvedčivé a logické a zdôvodňujú
nerelevantnosť obrany žalovaného v konaní a dôkazov, ktorými žalovaný popieral dôvodnosť žaloby.
Dovolací súd neduplikuje konštatáciu dôvodov uvádzaných k odbornej otázke, ale na jej vyhodnotenie

odvolacím súdom v celom rozsahu poukazuje. Tento dovolací dôvod taktiež dovolací súd vyhodnotil ako
neprípustný.91. Dovolateľ uviedol, že k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP došlo aj
nevykonaním výsluchu svedkov navrhnutých žalovaným a tým, že odvolací súd sa nevysporiadal s
predloženým listinným dôkazom - interným listom žalobcu zo 4. apríla 2011.

92. Dovolací súd v súvislosti s namietaným nevykonaním uvedených dôkazov poukazuje na rozhodnutia
dovolacieho súdu z 28. júna 2023 vo veci 4Cdo/111/2022 a tiež na rozhodnutia 4Cdo/100/2018,
5Cdo/122/2019, 5Cdo/202/2018, 7Cdo/205/2019. Vo vzťahu k nevykonaniu navrhnutého dôkazu má
dovolací súd možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi vážnymi deficitmi
v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia

dôkazov a podobne), a či prijaté skutkové závery nie sú konajúcimi súdmi vyhodnotené ako svojvoľné,
neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý
proces, čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti a dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP. V
tejto súvislosti poukazuje dovolací súd na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci
IV. ÚS 252/2004. V posudzovanej veci dovolací súd takúto vadu v dôsledku nevykonania navrhnutých
dôkazov nezistil, keď naviac ani táto námietka nebola obsahom odvolania žalovaného a nemohla byť

ani predmetom odvolacieho konania a obsahom zdôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.
93. Dovolací súd v uznesení z 21. júna 2022 vo veci 2Obdo/53/2021 v súvislosti s otázkou nevykonania
dôkazu navrhovaného stranou sporu v kontexte prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 420 písm.
f) CSP uviedol, že „pokiaľ súd nevykonal v priebehu civilného konania všetky navrhované dôkazy alebo
nevykonal iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností, nedostatočne zistil skutkový stav alebo

nesprávne vyhodnotil niektorý dôkaz, nemožno to v zásade považovať za procesnú vadu konania
znemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení strany, čo v súlade s ustálenou judikatúrou najvyššieho
súdu nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 420 písm. f/ C. s. p. (I. ÚS
65/2020 <..

115. Dovolací súd konštatuje, že aj zodpovedanie otázky uvedenej v bode 52. odôvodnenia tohto
uznesenia bolo v súlade s ustálenou jednotnou praxou súdov, na ktorú v tomto rozhodnutí poukazuje.
116. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dovolací súd dovolanie ako neprípustné podľa § 447
písm. c) a f) CSP odmietol.
117. V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti

žalovanému ako neúspešnej strane (§ 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP). Keďže však podľa
obsahu spisu žalobcovi v tomto konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli, Najvyšší súd Slovenskej
republiky v súlade s článkom 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim
procesnú ekonómiu, žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznal (k uvedenému porovnaj
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2018 sp. zn. 7Cdo/14/2018).

118. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.