Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 22. august 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8To/20/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8323010476
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 08. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Sninský
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8323010476.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Sninského a sudcov JUDr.
Moniky Halkociovej a Mgr. Iva Maruščáka na verejnom zasadnutí konanom dňa 22.08.2024, v trestnej
veci proti obžalovanej A. B. pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona, o odvolaní
prokurátora a o odvolaní obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu Humenné sp. zn. 9T/11/2023 zo
dňa 08.01.2024, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie prokurátora a odvolanie obžalovanej A. B. z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom sp. zn. 9T/11/2023 zo dňa 08.01.2024 Okresný súd Humenné uznal obžalovanú A. B., C.
D., nar. XX.XX.XXXX v E., trvale bytom F. XXXX/XX, E., adresa pre doručovanie písomností v mieste
trvalého bydliska F. XXXX/XX, E., vydatú, zamestnanú v spoločnosti DIAMAS s.r.o. Ohradzany 37,
vinnou z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že

- dňa 09.12.2022 v čase okolo 07.50 hod. jazdila na osobnom motorovom vozidle značky Škoda Superb,
evidenčného čísla E., po miestnej komunikácii vedľa obytného bloku č. 1471/14 na ulici Družstevnej v
Humennom, v mieste kde je to dopravnou značkou zakázané, pričom počas cúvania nemala náležitý
rozhľad, nezaistila bezpečné cúvanie pomocou spôsobilej a náležite poučenej osoby, v dôsledku čoho
ľavou zadnou častou vozidla narazila do chodkyne G. H., ktorá v tom čase kráčala po okraji cesty,

chrbtom otočená k cúvajúcemu vozidlu, následkom nárazu chodkyňa spadla na zem vedľa vozidla,
teda došlo k dopravnej nehode, pri ktorej chodkyňa G. H. utrpela viaceré zranenia a to podvrtnutie
členkového kĺbu vľavo, podvrtnutie členkového kĺbu vpravo, podvrtnutie základného kĺbu palca pravej
nohy s dobou liečenia a obmedzenia v obvyklom spôsobe života v trvaní 28 - 35 dní, čím ako vodička
porušila ustanovenie § 3 ods. 2 písm. b), § 22 ods. 3 s poukazom na § 137 ods. 2 písm. c) zákona NR
SR č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke.

Za to jej uložil podľa § 158 Trestného zákona, § 38 ods. 3 Trestného zákona, § 36 písm. k), písm. l)
Trestného zákona s použitím § 56 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona peňažný trest vo výmere 160,- (sto
šesťdesiat) eur. Podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol
byť úmyselne zmarený, ustanovil náhradný trest odňatia slobody na 2 (dva) mesiace. Podľa § 61 ods. 1,
ods. 2 Trestného zákona v spojení s § 39 ods. 1, 3 písm. f) Trestného zákona uložil trest zákazu činnosti

vedenia motorových vozidiel všetkých druhov na 6 (šesť) mesiacov.

Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku odkázal poškodených G. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H.
I. XXXX/XX, E. a Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, a.s., IČO: 35 937 874, Panónska cesta 2, 851 04
Bratislava - mestská časť Petržalka, s nárokom na náhradu škody na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku, ale len proti výroku o treste, podal odvolanie prokurátor v neprospech
obžalovanej. Prokurátor zastáva názor, že v tomto konkrétnom prípade uplatnenie mimoriadnehozníženia trestu podľa § 39 ods.1 Trestného zákona v nadväznosti na ustanovenie § 39 ods.3 písm.
f) Trestného zákona nie je správne, z dôvodu nesplnenia všetkých zákonných podmienok pre takýto
postup. Dôsledkom toho nemožno považovať uložený trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel

všetkých druhov v trvaní 6 mesiacov za spravodlivý, ale je až neprimerane mierny. Takýto trest, podľa
tohto odvolateľa, nespĺňa svoje funkcie, zvlášť neplní svoj účel jednak z hľadiska generálnej prevencie,
ale nie je ani vyjadrením prísne personifikovaného trestu z hľadiska prevencie individuálnej, pričom
súhlasil so záverom prvostupňového súdu, že na strane prezentovaných pomerov obžalovanej ide
o okolnosti, ktoré sa nevymykajú bežnému občianskemu životu a ktoré dennodenne uskutočňuje drvivá

väčšinapopulácie,apretonemôžuprevažovaťaneprevažujúnadzáujmomspoločnostinaspravodlivom
potrestaní páchateľa. Prokurátor dodal, že okolnosť, ohľadne zdravotného stavu maloletého syna
obžalovanej, s ktorým je údajne potrebné ešte aj v čase vyhlásenia rozsudku (08.01.2024) absolvovať
lekárske kontroly na mesačnej báze, pričom ide o údaj vyplývajúci len z jednej lekárskej správy zo
dňa 14.09.2023, ktorú obžalovaná doložila ako prílohu v rámci podaného odporu proti trestnému
rozkazu a neoverených tvrdení obžalovanej, bez toho, aby si súd v rámci hlavného pojednávania

tieto skutočnosti verifikoval priamym vyžiadaním správy od príslušného zdravotníckeho zariadenia,
nemôže byť takou mimoriadnou okolnosťou, ktorá by bola spôsobilou pre prijatie objektívneho záveru,
že uloženie trestu zákazu činnosti, hoc pri samej dolnej hranici zákonnej trestnej sadzby, by bolo pre
obžalovanú neprimerane prísne a že by trest v tomto trvaní mal výrazne negatívny dopad na rodinu
obžalovanej A. B.. Nič nebránilo súdu vyžiadať si od príslušného zdravotníckeho zariadenia k dátumu

hlavného pojednávania aktuálnu správu o zdravotnom stave maloletého syna obžalovanej, z ktorej
by bolo možné, okrem iného zistiť, či ešte s odstupom 3 mesiacov vôbec pretrváva potreba nejakej
pravidelnej mesačnej kontroly pri tejto pomerne bežnej detskej diagnóze. Okresný súd o tejto lekárskej
správe mal vedomosť už len z titulu podaného odporu proti vydanému trestnému rozkazu, v ktorom
obžalovanej uložil, podľa názoru odvolateľa, zákonu a skutkovému stavu zodpovedajúci trest zákazu

činnosti vedenia motorových vozidiel v trvaní 12 mesiacov. Následne prokurátor poukazoval na to,
že zásadu personality trestu vyjadrenú v ustanovení § 34 ods. 3 Trestného zákona nemožno chápať
absolútne a aplikovať ju izolovane a extenzívne od ostatných zásad ukladania trestov. Nie je totiž možné
dosiahnuť taký ideálny stav, aby sa uložený trest za žiadnych okolností nedotkol rodiny a najbližších
príbuzných obžalovaného. Preto túto zásadu nemožno preceňovať, ale pokiaľ možno, v čo najväčšej

možnej miere eliminovať negatívny dopad konania obžalovaného na najbližšiu jeho rodinu. Prokurátor
zastáva názor, že postup podľa § 39 ods.1 Trestného zákona by nemal odôvodňovať ani bežne sa
vyskytujúce nepriaznivé pomery na strane obžalovaného. Z vykonaného dokazovania nevyplýva, že
by išlo o výnimočné, či neštandardné ochorenie maloletého syna obžalovanej, ktoré by si vyžadovalo
osobitný režim školských, či mimoškolských aktivít, s potrebou osobitnej asistencie, stravovania a pod.

a jediným priamym dôsledkom je (ak teda je), potreba kontroly na mesačnej báze v zdravotníckom
zariadení v Košiciach, keď existuje množstvo alternatív, ako možno zabezpečiť raz mesačne dopravu k
lekárskejkontroledoambulancieORLvKošiciach,ajmimobežnejosobnejdopravymotorovýmvozidlom
riadeným obžalovanou, či prostriedkami hromadnej verejnej dopravy (ak teda súd zastáva názor, že ani
druhá alternatíva nie je pre obžalovanú a jej maloletého syn vhodná). Ďalej prokurátor vyčítal okresnému

súdu, že nie celkom dôsledne vyhodnotil spáchané delikty na úseku dopravy zo strany obžalovanej,
no napriek týmto, podľa názoru prvostupňového súdu, okolnosť potreby lekárskej kontroly maloletého
syna obžalovanej v mesačných intervaloch prevažuje a takto zakladá dôvody pre mimoriadne zníženie
trestu zákazu činnosti. Poukazoval aj na to, že predmetnému skutku predchádzalo ďalšie porušenie
predpisovnaúsekucestnejpremávky,keďobžalovanánajprv,napriekjasneviditeľnejzákazovejznačke,

vošla do úzkej miestnej komunikácii pri bytovom dome, túto ignorovala a až následne pri cúvaní
zrazila poškodenú. Podľa názoru prokuratúry nemožno ponechať nepovšimnuté aj správanie a postoj
obžalovanej ku skutku samotnému, ako aj osobe poškodenej G. H. ex post, ktoré určitým spôsobom
zapadajú do diapazóna skutočností týkajúcich sa osoby páchateľa v zmysle § 34 ods. 4 Trestného
zákona, keď obžalovaná A. B. po ukončení skráteného vyšetrovania reflektovala na výzvu prokurátora

o konaní o dohode o vine a treste a dňa 12.04.2023 na okresnej prokuratúre po zákonnom poučení, v
prítomnosti poškodenej G. H. uzatvorila s prokurátorom dohodu o vine a treste, v ktorej, okrem iného,
prijala aj trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel v trvaní 12 mesiacov ako trest samostatný.
Už vtedy sa prejavila určitá dávka arogancie obžalovanej B., keď počas celého konania o dohode o
vine a treste sedela krčmovým spôsobom s hlavou podopretou pravou rukou a dávala zreteľne najavo,

že ju vôbec celé toto konanie obťažuje. Na otázku poškodenej G. H., k náhrade spôsobenej škody na
jej kožených čižmách, odpovedala negatívne, v dôsledku čoho poškodená H. od tohto nároku upustila
a netrvala na ňom. Počas celého konania o dohode o vine a treste obžalovaná, okrem formálneho
priznania, neprejavila ani kúsok sebareflexie a ľútosti smerom k poškodenej H.. Tento arogantný postojobžalovaná ďalej predviedla aj na verejnom zasadnutí o schválení uzatvorenej dohody o vine a treste
dňa 22.6.2023, keď na priame otázky samosudkyne odpovedala, že nerozumie podanému návrhu na
schválenie dohody o vine a treste, nerozumie podstate skutku, ani právnej kvalifikácie a dobrovoľne sa

nepriznáva k jeho spáchaniu, to všetko znova v prítomnosti poškodenej H., ktorej ani tentoraz neposkytla
žiadnudávkuanilenmorálnejsatisfakcie.Osobnostnúvýbavuapostojobžalovanejvtomtosmerepotom
potvrdila poškodená G. H. už na hlavnom pojednávaní dňa 08.01.2024, keď okrem iného uviedla, že
obžalovaná B. ju nekontaktovala a ako prvá urobila krok samotná poškodená, obžalovaná však nemala
žiaden záujem na nejakej dohode a verbálne sa jej ospravedlnila až pri telefonickom kontakte zo strany

poškodenej. Podľa prokurátora, okresný súd nie primerane a až príliš zľahčujúcim spôsobom vyhodnotil
všetky vyššie preukázané skutočnosti, ktoré potom pretavil do mimoriadneho zníženia trestu zákazu
činnosti pod zákonom ustanovenú dolnú hranicu. V podstate, na základe uvedeného prokurátor navrhol,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok v dotknutej časti zrušil a pri zachovaných skutkových zisteniach
sám rozhodol tak, že obžalovanej A. B., popri peňažnom treste uloží aj trest zákaz činnosti vedenia
motorových vozidiel všetkých druhov v trvaní 12 mesiacov, prípadne trest zákazu činnosti v tomto trvaní

ako trest samostatný.

Proti tomuto rozsudku, ale len proti výroku o treste, podala odvolanie aj obžalovaná, ktorá
prostredníctvom svojej obhajkyne uviedla, že nesprávnosť napadnutého rozsudku vidí predovšetkým
v tom, že súd prvého stupňa sa, podľa jej názoru, nesprávne vysporiadal s okolnosťami súvisiacimi s

uložením trestu, keď jej uložil trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel všetkých druhov na
6 mesiacov, lebo z vykonaného dokazovania vyplynulo, že je matkou maloletého syna J. B., ktorý má
toho času 7 rokov, pričom jeho výchovu a starostlivosť zabezpečuje takmer po celý rok výlučne sama,
nakoľko tak, ako to vyplýva z pracovnej zmluvy zo dňa 02.06.2023 a z dodatku pracovnej zmluve zo dňa
02.06.2023, jej manžel K. B. pracuje ako robotník v Nemecku, kde sa zdržiava prevažnú časť roka, t. j.

jej manžel a otec maloletého J. B. sa pracovne zdržiava v Nemecku, a to tak, že je v mesiaci tri týždne
v Nemecku a jeden týždeň doma, resp. je šesť týždňov v Nemecku a dva týždne je doma a keďže sa
väčšinu roka zdržiava v zahraničí, a teda výkon starostlivosti o maloletého J. poskytuje väčšinu roka
výlučne ona sama. Maloletý J. B. navštevuje prvý ročník na Základnej škole Jána Švermu v Humennom,
t. j. je skutočne pravdou, že maloletý J. B. navštevuje základnú školu v mieste svojho bydliska. Nakoľko

zabezpečuje starostlivosť o neho výlučne sama, okamžite po tom, ako svojho syna maloletého J. B.
odvezie do školského zariadenia, kde sa maloletý J. B. musí nachádzať podľa pokynov Základnej školy
Jána Švermu v Humennom už o 07.30 hod., pričom prvá vyučovacia hodina mu začína 07.45 hod.,
následne nie je v jej možnostiach a schopnostiach sa dostaviť do miesta výkonu svojho zamestnania,
t. j. do obce Ohradzany na 08.00 hod., pokiaľ v daný deň začína jej pracovná doba o 08.00 hod. (jej

pracovná doba záleží na pokynoch jej zamestnávateľa, t. j. v niektoré dni jej pracovná doba začína
o 08.00 hod. a v iný deň začína o 10.00 hod.). Je naďalej zamestnaná u zamestnávateľa DIAMAS,
s.r.o., na pracovnej pozícii pomocný pracovník v kuchyni, a to na základe pracovnej zmluvy zo dňa
28.04.2024, ktorá je súčasťou trestného spisu. Poukazovala na to, že vzdialenosť medzi Základnou
školou Jána Švermu v Humennom (so sídlom Štefánikova 31, 066 01 Humenné) a miestom výkonu jej

zamestnania (Ohradzany 37) je cca 11 km, čo predstavuje približne 12 minút cesty autom. Autobusové
spoje do obce Ohradzany sú značne obmedzené v takom rozsahu, že nie je možné, aby maloletého
J. odprevadila do školského zariadenia na 07.30 hod. a následne sa dostavila autobusom do obce
Ohradzany na 08.00 hod. (vlakové ani iné spojenie do obce Ohradzany nepremáva). Predložila rozpis
autobusových spojov z mesta Humenné do obce Ohradzany v bežný pracovný deň, z ktorého vyplýva,

že autobusové spoje sú nasledovné: odchod z Humenného o 06:35 hod. - príchod do obce Ohradzany
o 06:50 hod., odchod z Humenného o 08.20 hod. - príchod do obce Ohradzany o 08.39 hod. Vzhľadom
na uvedené poukázala na to, že nie je pre ňu cestovanie autobusovou dopravou len nevýhodné, ale
je to pre ňu absolútne časovo nemožné odprevadiť maloletého J. do školského zariadenia na 07.30
hod. a následne sa dostaviť do práce o 08.00 hod. Vo vzťahu k uvedenému tu, podľa jej názoru,

nastávajú mimoriadne okolnosti pre neuloženie trestu zákazu činnosti. Poukázala aj na to, že sú dni,
kedy jej flexibilná pracovná doba začína o 10.00 hod., teda v danom prípade opätovne nemá žiadny
dostupný autobusový spoj tak, aby sa dostavila na 10.00 hod. do miesta výkonu zamestnania, nakoľko
autobusové spoje sú v bežný pracovný deň nasledovné odchod z Humenného o 08.50 hod. príchod
do obce Ohradzany o 09:08 hod., odchod z Humenného o 10.35 hod. príchod do obce Ohradzany

o 10.56 hod. Musela by sa ale dostaviť do výkonu svojho zamestnania o jednu hodinu skôr, ako
začína jej pracovná doba, teda v danom prípade by to bolo pre ňu nevýhodné. Jej pracovná doba je
flexibilná, no začiatok pracovnej doby neurčuje zamestnanec a vždy sa riadi podľa pokynov svojho
zamestnávateľa. Jej maloletý syn J. B. navštevuje špecializovanú ORL ambulanciu v Detskej fakultnejnemocnici v Košiciach, a to z dôvodu predchádzajúceho chirurgického zákroku, ktorý bol vykonaný na
maloletom J. B. z dôvodu chronických zápalov stredného ucha. Maloletý J. B. absolvuje pravidelné
kontroly, a to minimálne raz mesačne v špecializovanej ORL ambulancii v Detskej fakultnej nemocnici v

Košiciach a v prípade zväčšených ťažkostí aj dvakrát mesačne. Vyššie uvedená skutočnosť predstavuje
mimoriadnu okolnosť pre neuloženie trestu zákazu činnosti. Cestovanie vlakom, resp. autobusovou
dopravou a následne mestskou hromadnou dopravou v meste Košice so zdravotným stavom maloletého
J. B., resp. s jeho zdravotnými ťažkosti spôsobujúcim chronický zápal stredného ucha, je náročné a
môže prispieť k zhoršeniu jeho zdravotného stavu. Poukazovala aj na to, že podľa zásad pre ukladanie

trestov má trest postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodiny
a jemu blízke osoby, avšak v danom prípade uloženie trestu zákazu činnosti najväčším spôsobom
zasiahne do života jej maloletého syna J. B., ktorý je odkázaný výlučne na jej starostlivosť, ktorá
zahŕňa, okrem iného, aj dopravu do školského zariadenia a zo školského zariadenia, do špecializovanej
ambulancie v Detskej fakultnej nemocnici v Košiciach, zároveň aj k jeho všeobecnému pediatrovi, resp.
aj na nákupy a na ďalšie nevyhnutné miesta. S odkazom na uznesenie Krajského súdu v Trenčíne

sp. zn. 23To/73/2017 zo dňa 25.09.2017 uviedla, že senát odvolacieho súdu súčasne poukazuje na
potrebuukladaniaalternatívnychtrestov,najmäupáchateľovtrestnýchčinov,ktorídoposiaľnebolisúdne
trestaní, pričom sú trestne stíhaní za nedbanlivostný prečin. Ďalej sa z podnetu odvolania prokurátorky
senát odvolacieho súdu zaoberal otázkou, či v prejednávanom prípade je potrebné obžalovanému popri
peňažnom treste uložiť aj trest zákazu činnosti. Predovšetkým je potrebné uviesť, že senát odvolacieho

súdu si je vedomý, že pri trestnej činnosti v doprave má uloženie takéhoto trestu významný účel,
ako z pohľadu individuálnej prevencie (pozri nižšie), tak aj z pohľadu všeobecnej prevencie. Pritom
najmä pri porušení dôležitej povinnosti vodiča je ukladanie takéhoto trestu aj v súlade s ustálenou
súdnou praxou. Súčasne však v súlade so zásadou prísnej individualizácie trestu platí, že záujem
všeobecnej prevencie pri trestaní páchateľov nemôže prevyšovať nad záujem individualizácie trestu

a skutočnými nevyhnutnými potrebami individuálnej prevýchovy. V tejto súvislosti senát odvolacieho
súdu dospel k záveru, že niektoré okolnosti, za ktorých došlo ku vzniku dopravnej nehody, postoj
obžalovaného k zavineniu dopravnej nehody, samotná osoba obžalovaného a napokon aj miera vplyvu
na rodinu obžalovaného, významne svedčia v prospech obžalovaného vo vzťahu k tomu, či na jeho
prevýchovu je nevyhnutné potrebné pôsobiť dvomi trestami, teda aj trestom zákazu činnosti. Podľa tohto

uznesenia spáchanie štyroch priestupkov v doprave v priebehu 9 rokov pred spáchaním trestného činu
v doprave, nie je takou okolnosťou, ktorú by bolo potrebné zohľadňovať v neprospech obžalovaného pri
rozhodovaní o treste zákazu činnosti. Z predmetnej evidenčnej karty vyplýva aj spáchanie priestupku
v doprave dňa 16.01.2017, teda po trestnom čine. Tiež poukazovala na to, že uloženie trestu zákazu
činnosti pri trestnej činnosti v doprave, je v súlade s ustálenou súdnou praxou, bežnou praxou, avšak

vždy je nevyhnutné pri rozhodovaní o treste prihliadať na to, že záujem všeobecnej prevencie pri
trestaní páchateľov nemôže prevyšovať nad záujem individualizácie trestu a skutočnými nevyhnutnými
potrebami individuálnej prevýchovy, a to s poukazom na rozhodovaciu prax súdov, napr. uznesenie
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23To/73/2017 zo dňa 25.09.2017, ktorý v obdobnej právnej veci
rozhodol tak, že odvolanie prokurátora, ktorý navrhol zmeniť napadnutý rozsudok vo výroku o treste

tak, že obžalovanému bude uložený aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá každého druhu v
dolnej polovici zákonnej trestnej sadzby, zamietol. Ďalej dodala, že od spáchania skutku dňa 09.12.2022
dennodenne šoféruje a využíva osobné motorové vozidlo, a teda nie je možné ani logicky zdôvodniť
to, že by jej bol uložený trest zákazu činnosti vedenia motorového vozidla, kedy od spáchania skutku
prešlo obdobie viac ako jedného roka, počas ktorého pravidelne, denno-denne užíva osobné motorové

vozidlo a nedopustila sa žiadneho priestupku na úseku dopravy a nebola účastníkom žiadnej dopravnej
kolízie. Záverom poukazovala na to, že nebola doposiaľ súdne trestaná a ani trestne stíhaná, a toto jej
konanie predstavuje len jednorazové zlyhanie, aj to sa jedná o neúmyselné konanie. Má evidované štyri
priestupky na úseku cestnej premávky, a to priestupky zo dňa 27.07.2019, zo dňa 07.08.2019, zo dňa
01.09.2019 a zo dňa 03.03.2021, pričom je držiteľkou vodičského oprávnenia odo dňa 31.05.2016, t. j.

ku dňu spáchania skutku dňa 09.12.2022 bola držiteľkou vodičského oprávnenia už viac ako šesť rokov,
počas ktorých aktívne dennodenne šoférovala a využívala osobné motorové vozidlo, a tak, podľa jej
názoru nie je možné charakterizovať ju ako vodiča s výraznou vodičskou nedisciplinovanosťou. Pritom
po spáchaní skutku sama, aj napriek námietkam poškodenej G. H., ktorá nechcela, aby bola situácia
riešená prostredníctvom policajných zložiek, zavolala príslušné policajné a záchranné zložky, pričom

následne od začiatku trestného konania spolupracovala s OČTK a navyše na hlavnom pojednávaní dňa
08.01.2024 urobila vyhlásenie o vine, čo v zmysle stanoviska trestnoprávneho kolégia NS SR sp. zn. Tpj
55/2016 zo dňa 27. júna 2017 treba považovať toto vyhlásenie za najvyššiu možnú formu doznania sa ku
spáchaniu skutku, čo musí byť zo strany súdu náležite zohľadnené. Po spáchaní skutku sa poškodenejG. H. okamžite ospravedlnila, pričom tak, ako to vyplynulo z výsluchu poškodenej G. H., jej najskôr ona
zavolala, nakoľko nedisponovala jej telefónnym číslom, avšak ona jej telefónne číslo mala. Avšak nie
je pravdivé tvrdenie, že sama nikdy poškodenú G. H. nekontaktovala, nakoľko táto jej oznámila pri ich

prvom telefonickom kontakte, že sa chystá na lekárske vyšetrenie, pričom toho dňa jej po lekárskom
vyšetrení zavolala, aby sa informovala o jej zdravotnom stave. Napokon aj ona sama počas výsluchu
na hlavnom pojednávaní dňa 08.01.2024 uviedla, že je toto tvrdenie možné, nakoľko si nepamätá
všetky okolnosti po skutku, a to ohľadom na dlhší časový odstup. Nebolo teda pravdivé tvrdenie, že sa
nezaujímala o zdravotný stav poškodenej G. H., nakoľko poškodenú G. H. kontaktovala a informovala

sa o jej zdravotnom stave, spáchanie skutku oľutovala, ospravedlnila sa jej niekoľkokrát a mala úmysel
jej škodu riadne nahradiť, až napokon sa dozvedela, že škoda bude uhradená z prostriedkov poistenia.
V podstate vzhľadom na uvedené odvolateľka navrhla, aby odvolací súd sčasti zrušil v napadnutom
rozsudku výrok o treste a aby vo veci rozhodol sám tak, že uloží peňažný trest vo výške podľa uváženia
odvolacieho súdu a bez uloženia trestu zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel.

Na základe podaných odvolaní postupoval krajský súd v intenciách ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného
poriadku, v zmysle ktorého, ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší
rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,
proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom
na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania

podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku a nezistiac také chyby, po vykonaní svojej prieskumnej povinnosti
vo vzťahu k všetkým výrokom napadnutého rozsudku, dospel k záveru, že tak odvolanie prokurátora,
ako aj odvolanie obžalovanej, sú nedôvodné.

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným

súdomúspešný,teda,abybolorozhodnutévsúladesjehopožiadavkami,resp.sjehoprávnyminázormi.
Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za
porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. ( I. ÚS
19/02, I. ÚS 50/04, I. ÚS 59/04)

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré
sa preskúmava v odvolacom konaní. (z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS
78/05 zo 16. marca 2005)

Aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že v
odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené obžalovaným,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných procesnými

stranami konania.

Pokiaľ teda ide o odlišný názor strany trestného konania na hodnotenie vykonaných dôkazov, nie
je pre súd záväzný, nakoľko súd postupuje pri hodnotení dôkazov na základe zákonného opravenia
a povinnosti uvedených v § 2 ods. 12 Trestného poriadku, a preto, pokiaľ sa súd od názoru hodnotiacej

strany trestného konania odchýli, no dodrží pravidlo stanovené v tomto ustanovení Trestného poriadku,
nedochádza tým k porušeniu práv tejto strany trestného konania.

V posudzovanej trestnej veci pred súdom prvého stupňa bolo vykonané dokazovanie v podstate v
takom rozsahu, ako to bolo v zmysle § 2 ods. 10 Trestného poriadku pre správne zistenie skutkového

stavu nevyhnutné a okresný súd tieto dôkazy podrobil hodnoteniu postupom podľa § 2 ods. 12
Trestného poriadku. Ohľadne vykonaného trestného konania, samotnému postupu súdu prvého stupňa
a zákonnosti a odôvodnenosti napadnutého rozsudku, nezistil odvolací súd žiadne zásadné porušenie
zákona. V súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Trestného poriadku súd prvého stupňa v odôvodnení
uviedol, ktoré skutočnosti pri ukladaní trestu vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia

oprel a uviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku plynie, že pri rozhodovaní o napadnutom výroku o treste
a konkrétne o treste zákazu činnosti, okresný súd odkazujúc na skutočnosti, ktoré odvolací súd
nepovažuje za potrebné opakovať, lebo ich jasne a presne popísal v napadnutom rozsudku už súdprvého stupňa a ktoré vyplývali z výsledkov vykonaných dychových skúšok u obžalovanej a poškodenej,
z odpisu registra trestov, z odpovede na lustráciu v registri priestupkov obžalovanej, z evidenčnej
karty vodiča ohľadne obžalovanej, zo správy z miesta bydliska, z evidencie z registra obyvateľov

ohľadne obžalovanej, z dokladov predložených priamo obžalovanou - lekárskej správy maloletého J.
B., syna obžalovanej, dokladov o realizácii školskej dochádzky a vzdelávania maloletého, z predloženej
pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi spoločnosťou ASPPA, s.r.o. a K. B., manželom obžalovanej a
dodatku k tejto pracovnej zmluve, z pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi obžalovanou a spoločnosťou
DIAMAS, s.r.o. zo dňa 28.04.2023, z vyhlásenia obžalovanej o vine, z ustanovenia § 34 Trestného

poriadku a prevahy dvoch poľahčujúcich okolností, že nahlásila škodovú udalosť, a teda sa pričinila o
odstránenie škodlivých následkov trestného činu /§ 36 písm. k) Trestného zákona/ a že priznala sa k
spáchaniu trestného činu a trestný čin úprimne oľutovala /§ 36 písm. l) Trestného zákona/, oproti stavu,
žeabsentovalapriťažujúcaokolnosť,vprospechobžalovanejupraviltrestnúsadzbuustanovenúzadaný
prečin a ukladal trest v rámci trestnej sadzby 0 až 8 mesiacov /ktorý mechanizmus už v súčasnosti platné
znenie Trestného zákona nepozná/. Zohľadnil, že v zmysle § 34 ods. 6 Trestného zákona, nebol povinný

ukladať trest odňatia slobody a bolo možné uložiť peňažný trest, keďže sa jedná o prečin a vzhľadom na
povahu spáchaného prečinu a možnosť nápravy páchateľa trest odňatia slobody neukladá, zohľadniac
to, že každé ukladanie trestu musí prísne sledovať a rešpektovať princípy proporcionality a subsidiarity
prísnejšej trestnej sankcie, zohľadniac účel trestu zákazu činnosti, nezistiac takéto okolnosti, ktoré by
odôvodňovali neukladanie tohto druhu trestu a považujúc uloženie takéhoto druhu trestu za nevyhnutné

vzhľadom na opakované porušovanie predpisov o cestnej premávke - prekročenie maximálnej povolenej
rýchlosti, používanie telefónneho prístroja počas vedenia vozidla, ale aj nerešpektovanie dopravného
značenia, keď vyhodnotil školské pomery maloletého ako bežné a vychádzajúc z toho, že maloletý syn
obžalovanej navštevuje základnú školu v mieste bydliska, a teda nie je dôvod, pre ktorý by obžalovaná
nevyhnutne potrebovala vodičské oprávnenie a pri dochádzaní do zamestnania je bežne využívaná

hromadná doprava, pričom pokiaľ obžalovaná uvádza, že je to pre ňu nevýhodné, práve v tom spočíva
trest zákazu činnosti, pretože ak by trest nijakým spôsobom nepostihoval obžalovanú, nebol by naplnený
jeho výchovný účel, dospel k záveru o potrebe použitia trestnoprávnej regulácie vo forme predmetných
trestov v tomto prípade, a to práve pre porušenie dvoch povinností vodiča, nakoľko obžalovaná nielen
porušila dopravnú značku, že jazdila autom v mieste, kde to bolo zakázané, a to, aj keď toto porušenie

nebolo príčinou predmetného prečinu, ale zároveň počas cúvania nemala náležitý rozhľad, nezaistila
bezpečné cúvanie pomocou spôsobilej a náležíte poučenej osoby. Obžalovaná má vodičský preukaz
od roku 2016 a má evidované štyri priestupky, a to aj za používanie mobilu počas jazdy, teda sa taktiež
nevenovala dostatočne vedeniu vozidla (aj keď vtedy nedošlo k žiadnej nehode) a zároveň sa dopustila
aj v minulosti priestupku tak, ako v tomto prípade, že nerešpektovala dopravné značenie. Pokiaľ pri

rozhodovaní o treste zákazu činnosti ako druhu trestu postupoval okresný súd takto, na druhej strane
ale zohľadnil argumenty obžalovanej ohľadne jej pomerov, vrátane pomerov jej syna ako mimoriadne
pre zníženie trestu zákazu činnosti podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona, a to na výmeru 6 mesiacov.
Okresný súd uzavrel, že podľa jeho názoru takto uložený trest postačuje na ochranu spoločnosti, a to aj
vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, na skutočnosť, že obžalovaná uvádza každodenné užívania

vozidla a od skutku sa nedopustila žiadneho priestupku na úseku dopravy.

Odvolací súd sa s touto úvahou súdu prvého stupňa stotožnil, pretože zodpovedá zákonnému postupu,
zachovanému pri dokazovaní, z ktorého vyplynuli skutočnosti, ktoré boli hodnotené postupom podľa §
2 ods. 12 Trestného poriadku, podľa ktorého, orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy

získané zákonným spôsobom, ako aj dôkazy prípustné podľa § 119 ods. 5 a 6 podľa svojho vnútorného
presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne
nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Účelom trestu je ochrana spoločnosti pred páchateľom trestného činu, vyjadrená vo forme represie.

Cieľom uplatňovania tejto zásady je uložiť páchateľovi trestného činu trest, ktorý by mal byť určitou
formou odplaty spoločnosti, a to vo forme ujmy na osobnej slobode majetkových alebo iných právach
odsúdeného, ktorú môže uložiť len súd podľa Trestného zákona za spáchaný trestný čin, pričom ujma
niejeúčelomtrestu,aleibaprostriedkom,akohodosiahnuť.Okremodplatyodsúdenémuidespoločnosti
vo vyjadrenom treste aj o jej ochranu, teda o zabránenie v páchaní trestnej činnosti a samozrejme,

o prevenciu, a to v podobe individuálnej prevencie, t. j. pôsobenia na odsúdeného sankciou tak, aby
v budúcnosti viedol riadny život, ako aj vo forme generálnej prevencie, t. j. pôsobenia trestu smerom
k ostatným členom spoločnosti tak, aby jednoznačne vnímali, že za porušovanie spoločenských pravidiel
môžu byť odsúdení a tiež vyjadrenie morálneho odsúdenia páchateľa.Zásadu personality trestu vyjadrenú v ustanovení § 34 ods. 3 Trestného zákona skutočne nemožno
chápaťabsolútneaaplikovaťjuizolovaneaextenzívneodostatnýchzásadukladaniatrestov.Napadnutý

výrok o treste ale nevychádza z takého absolútneho chápania danej zásady. Naopak, zohľadňuje všetky
zákonné skutočnosti významné pre spravodlivé rozhodnutie o treste.

Nemožno sa celkom stotožniť s názormi prokurátora na otázku mimoriadnosti pomerov obžalovanej,
keď podrobne táto popísala zložitosť svojich pomerov, musiac zladiť zdravotné a školské potreby

svojho maloletého syna a jej pracovné povinnosti tak, aby zvládala zabezpečenie jeho adekvátnej
výchovy a výživy, na ktoré je v podstate sama, keďže otec maloletého je pracovne po významný
časový úsek v zahraničí /tiež aj za účelom zabezpečenia riadneho chodu tejto rodiny/, že by pomery
obžalovanej svojou výnimočnosťou nezodpovedali celkom ustanoveniu § 39 Trestného zákona.
Ignorovaťichbyznamenaloneprípustnévylučovaniezávažnýchskutočnostípotrebnýchprerozhodnutie
o individualizovanom, primeranom a teda spravodlivom treste. Pochybnosti načrtnuté prokurátorom táto

strana ale v trestnom konaní nedoložila zodpovedajúcim dôkazom, a preto nebol dôvod považovať
doklady predložené obžalovanou za pochybné. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že išlo o také
ochoreniemaloletéhosynaobžalovanej,ktorésivyžadovaloosobitnýrežim,atovpodobezabezpečenia
kontroly na mesačnej báze v zdravotníckom zariadení v Košiciach, na ktoré má obžalovaná a jej
syn nepochybne nárok vyplývajúci z práva na primeranú zdravotnú starostlivosť. Sťaženie v podobe

potreby hľadania alternatívneho zabezpečenia dopravy do tohto miesta, možno v záujme účelu trestu
u obžalovanej, ktorá túto dopravu zabezpečovala osobne, pripustiť len na nevyhnutnú dobu.

Skúsenosti získané pri sledovaní účinnosti jednotlivých trestov ukladaných za trestné činy v doprave
ukazujú, že trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá patrí k najúčinnejším prostriedkom ochrany

bezpečnosti v cestnej doprave.

Bolo jednoznačne preukázané, že príčinou dopravnej nehody bolo len konanie obžalovanej ako vodičky
motorového vozidla, ktoré spočívalo v porušení dôležitej povinnosti vodiča. Nedošlo teda k žiadnej
spoluzodpovednosti poškodenej, ktorú by bolo treba v otázke závažnosti prečinu zohľadniť. Treba

poukázať na ustanovenie § 137 ods. 2 písm. c) podľa zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej
premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení nesk. predpisov /ďalej len Zákon/, z ktorého
vyplýva, že porušením pravidiel cestnej premávky závažným spôsobom je aj také porušenie pravidiel
cestnej premávky, v ktorého dôsledku vznikne dopravná nehoda, pri ktorej sa inému ublíži na zdraví.
V danom prípade išlo o porušenie ustanovenia § 3 ods. 2 písm. b/ Zákona, podľa ktorého, účastník

cestnej premávky je ďalej povinný poslúchnuť pokyn vyplývajúci z dopravnej značky alebo dopravného
zariadenia. V reále, obžalovaná vychádzala s vozidlom po ceste z miesta, na ktoré sa vzťahoval
zákaz vjazdu. Jazdila teda po ceste v rozpore s touto zákazovou značkou. Zároveň, pri tomto pohybe
cúvaním porušila ustanovenie § 22 ods. 3 Zákona, podľa ktorého, ak to vyžadujú okolnosti, najmä
nedostatočný rozhľad, vodič je povinný zaistiť bezpečné otáčanie alebo cúvanie pomocou spôsobilej

a náležite poučenej osoby. Nedbanlivo, ľahkovážne opomenula dodržať tieto zákonné povinnosti a
ohrozilapoškodenúchodkyňu,akoostatnéhoúčastníkacestnejpremávky,čojevrozporesustanovením
§ 22 ods. 3 Zákona, podľa ktorého, vodič nesmie pri cúvaní ohroziť ostatných účastníkov cestnej
premávky. Od získania vodičského oprávnenia bola postihnutá za štyri priestupky na úseku cestnej
dopravy, pričom až dvakrát ale išlo o prekročenie povolenej rýchlosti, raz za nedovolené použitie mobilu

a najmä raz za neuposlúchnutie dopravnej značky. Výška pokút od 10,- do 20,- eur a v najstaršom
prípade v roku 2019 vo výške 100,- eur /za prekročenie rýchlosti/ ale naznačuje, že polícia vyhodnotila
tieto porušenia najmä za menej závažné. Nešlo pritom ani v jednom prípade o dopravné nehody, ani
jej nebol uložený trest zákazu činnosti, nešlo o priestupky závažnej povahy, nešlo ani o priestupky
spáchané pod vplyvom alkoholu. Takto je potrebné prisvedčiť obžalovanej, že nepatrí medzi zjavne

nedisciplinovaných vodičov, keď sa pri samotnom predmetnom prečine s vozidlom nepohybovala
prudko, úplne nehľadiac na okolie. To vytvára predpoklad, aby súd mohol uvažovať o potrestaní kratším
zákazomvýkonufunkcievodičamotorovéhovozidla,ktorýbyznamenalpreobžalovanúskúsenosť,ktorá
by bola základom pre budúci, bezproblémový výkon tejto jej funkcie a zároveň, aby to malo relevantný
odstrašujúci účinok voči ostatným členom spoločnosti.

Odvolací súd nezdieľa názory prokurátora na údajné arogantné správanie sa obžalovanej, keďže nič
také zo spisu neplynie a nebolo ani predmetom postupu príslušných orgánov. Námietky prokurátora,
ako strany trestného konania, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami obžalovanej, ako protistrany,potom nemožno považovať za iné, ako len za dojmy, ktoré ale pre rozhodnutie súdu, ako také, nemôžu
byť relevantné. Oproti tomu, obžalovaná jasne a zrozumiteľne pred súdom deklarovala svoj kritický
prístup k predmetnému jej prečinu tým, že vyslovila vlastnú vinu najvyšším možným stupňom, keď pred

súdom vyhlásila svoju vinu a zároveň verejne vyjadrila ľútosť nad spáchaním predmetného prečinu.
Tým sa mimochodom pričinila o urýchlené vyriešenie prípadu, dosiahnutie účelu trestného konania
komplexne a dosiahnutie účelu trestu, vrátane vytvorenia predpokladov pre prípadné mimosúdne či
súdne vysporiadanie voči poškodenej H..

Podľa § 34 ods. 1, 3, 4 Trestného zákona v znení platnom a účinnom v čase spáchania prečinu, trest
má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej
činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí
od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Trest
má postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke
osoby. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho

následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho
pomery a možnosť jeho nápravy.

Podľa § 34 ods. 1, 3, 4 Trestného zákona v znení platnom a účinnom ku dňu rozhodovania odvolacieho
súdu, trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej

trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných
odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.
Trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu
blízke osoby. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a
jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, na osobu páchateľa,

jeho pomery a možnosť jeho nápravy, na jeho správanie po spáchaní trestného činu, najmä na jeho úsilie
o náhradu škody a odstránenie škodlivého následku trestného činu a na úsilie páchateľa o dosiahnutie
urovnania s poškodeným, ako aj na dobu, ktorá uplynula od spáchania trestného činu. Súd pri určovaní
druhu trestu a jeho výmery prihliadne aj na to, že páchateľ trestného činu získal alebo sa snažil získať
trestnýmčinommajetkovýprospech;aktomunebrániamajetkovéaleboosobnépomerypáchateľaalebo

to nebude na ujmu náhrady škody alebo odstránenia škodlivého následku trestného činu, uloží mu s
prihliadnutím na výšku tohto majetkového prospechu niektorý trest, ktorým ho postihne na majetku, a
to buď ako samostatný trest alebo popri inom treste, pričom zváži najmä uloženie peňažného trestu.
Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne aj na práva a právom chránené záujmy osôb
poškodených trestným činom, ako aj osôb, ktoré boli dotknuté škodlivým následkom trestného činu.

Trest bo ukladaný podľa právnej úpravy platnej v čase spáchania prečinu, no reálne zodpovedá aj
právnej úprave platnej v čase rozhodovania odvolacieho súdu. V tomto smere nenastal stav, aby znenie
Trestného zákona pri rozhodovaní o treste bolo v čase rozhodovania odvolacieho súdu priaznivejšie ako
v čase spáchania predmetného prečinu. Práve naopak, ako bolo už uvedené, okresný súd zákonným

spôsobom znížil trestnú sadzbu, z ktorej vychádzal predtým, ako pristúpil k mimoriadnemu zníženiu
trestu zákazu činnosti, navyše, na samej dolnej hranici takéhoto možného zníženia, keď v zmysle § 39
ods. 3 písm. f) Trestného zákona pri ukladaní trestu pod zákonom ustanovenú trestnú sadzbu nesmel
uložiť trest zákazu činnosti na dobu kratšiu ako šesť mesiacov.

Okresný súd uložil trest náležite odôvodnený a primeraný všetkým zákonným hľadiskám i špecifikám
tohto prípadu a osoby obžalovanej.

Skutočnosti týkajúce sa osobných a rodinných pomerov obžalovanej, na ktoré poukazovala aj
v podanom odvolaní, jej výrazne poľahčovali oproti závažnému následku a spôsobu spáchania

daného prečinu spočívajúceho v nerešpektovaní jednej zo základných dopravných značiek a základnej
povinnosti pri cúvaní vozidlom v podobe zabezpečenia bezpečného cúvania. Výsledne, v danom
prípade, po zhodnotení okolností prípadu, nedbanlivostnej povahy prečinu, usporiadaných pomerov
obžalovanej a osoby obžalovanej, priaznivej možnosti jej nápravy nasvedčuje jej správanie sa po
predmetnej dopravnej nehode a odvolací súd konštatuje, že v danom prípade išlo o výnimočné

vybočeniezmedzíjejriadnehoživota,keďtotokonaniejezhľadiskaindividuálnejagenerálnejprevencie
postačujúce potrestať trestom, aký uložil súd prvého stupňa. Primeraným a spravodlivým trestom je tak
trest uložený okresným súdom.Každý prípad súd posudzuje samostatne, nezávisle a nestranne, pričom zohľadňuje špecifiká prípadu
a dôkazy a z nich vyplývajúce skutočnosti hodnotí postupom podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku
Aj v tomto prípade bolo namieste zohľadniť také skutočnosti, vrátane skutočností týkajúcich sa osoby

obžalovanej. Podľa odvolacieho súdu, po zohľadnení všetkých zákonných hľadísk ukladania trestov,
uložený trest je plne v súlade so záujmom na generálnej a individuálnej prevencii, so záujmom na
represívnom, no i výchovnom účinku trestu.
Taký trest, podľa Trestného zákona, vlastne minimálneho trvania, u ktorého má obžalovaná v rámci
výkonu trestu stále príležitosť dosiahnuť ešte kratšie reálne trvanie, bude pôsobiť cielene obmedzujúco

po relevantnú dobu u obžalovanej ako osoby, zjavne pod vplyvom rodinných pomerov motivovanej
k vedeniu riadneho života, u ktorej je možnosť nápravy /vzhľadom na jej doterajší i súčasný bezúhonný
spôsob života, výnimočnosť vybočenia z medzí riadneho života v podobe predmetnej dopravnej nehody
a jej kritický prístup k tomu, že ju spôsobila/, výrazne vysoká.

Odvolací súd teda nemal zákonný podklad na prípadnú zmenu v prospech či neprospech obžalovanej

a tak neostávalo iné, ako nezasahovať ani do tohto výroku napadnutého rozsudku.

Nakoľko odvolací súd ani v postupe súdu prvého stupňa nezistil žiadne dôvody pre to, aby odvolaniu
prokurátora alebo odvolaniu obžalovanej vyhovel, podané odvolania ako nedôvodné zamietol.

Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, teda jednomyseľne.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.