Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 28. jún 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16Co/63/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1216215382
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Majerský
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1216215382.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudkýň
JUDr. Ivany Štiftovej a Mgr. Daniely Drnákovej v spore žalobcu:
A.. Z. M., X.. XX.XX.XXXX, J. XXX/XX, X., zastúpenému: BIZOŇ & PARTNERS, s.r.o., Laurinská 4,
Bratislava, IČO: 36 833 533, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo financií
Slovenskej republiky, Štefanovičová 5, Bratislava, IČO: 00 151 742, o náhradu škody spôsobenej pri

výkone verejnej moci, na odvolanie žalovanej proti medzitýmnemu rozsudku Okresného súdu Bratislava
II č. k. 11C/161/2016-1903, zo dňa 14.1.2020, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým medzitýmnym rozsudkom súd prvej inštancie určil, že zodpovednosť žalovanej za škodu

spôsobenú žalobcovi pri výkone verejnej moci je daná s tým, že o nároku na náhradu trov konania
rozhodne v konečnom rozsudku. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa
26.9.2016 domáhal proti žalovanej zaplatenia náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a
nesprávnym úradným postupom podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. vo výške 501.353 eur s príslušenstvom a vo výške 19.000 eur s príslušenstvom titulom
nemajetkovej ujmy, pričom ako orgán, zastupujúci štát v predmetnej veci označil Ministerstvo financií

SR a Ministerstvo hospodárstva SR. Žalobu odôvodnil tým, že od roku 2013 podnikal v oblasti výroby
elektronických registračných pokladníc (ďalej len „ERP“) ako fyzická osoba pod obchodným menom A..
Z. M. Fiscal Group a dňa 27.9.2011 s EVPÚ a.s. uzavrel zmluvu č. 726-02024/2011, ktorej predmetom
bolo posúdenie výrobku fiškálna tlačiareň typu FM 41 PRT2, FM 41 PRT3, FM 41 PRT, FM 41 Z1T1,
FM 41 Z2T2, FM 41 Z3T3, FM 41 Z4T4, FM 41 Z5T5. V priebehu konania mali byť overené vlastnosti
výrobku podľa zákona č. 289/2008 Z. z. a na základe uzatvorenej zmluvy

č. 726-02024/2011 mu boli vystavené aj oba neskôr sporné certifikáty. Televízia TA3 dňa 26.7.2013
odvysielala tlačovú konferenciu Finančného riaditeľstva SR, na ktorej Finančné riaditeľstvo SR uviedlo,
že inšpektori našli bloky z ERP, ktorými sa dá podvádzať a na kameru ukázali detail bloku typického pre
ERP žalobcu. Následne Finančné riaditeľstvo SR v dokumente označenom ako „Žiadosť o odobratie
certifikátu na fiškálnu tlačiareň“ zo dňa 7.8.2013 uložilo EVPÚ a.s. pokyn bez bližšieho odôvodnenia, aby
zrušila žalobcovi certifikáty jemu vydané touto spoločnosťou pod č. 00094/101/1/2011, zo dňa 10.5.2011

a č. 00237/101/1/2011, zo dňa 12.10.2011. EVPÚ a.s. dňa 21.8.2013 vydala rozhodnutia
č. 158/2013 a č. 159/2013 nad rozsah jej právomoci, bez splnenia zákonných náležitostí a v rozpore
so Správnym poriadkom. Finančné riaditeľstvo SR bez akejkoľvek komunikácie so žalobcom rozoslalo
všetkým jeho zákazníkom (bez ohľadu na to, či vlastnili pokladnice dotknuté spornými rozhodnutiami
alebo iné ním vyrobené pokladnice) list, podľa ktorého porušil zákon a z tohto dôvodu mu boli zrušené
certifikáty; mal byť sankcionovaný každý, kto bude spolupracovať so žalobcom; poskytlo množstvo

mediálnych vyhlásení obsahujúcich informáciu o protizákonnom podnikaní žalobcu do celoštátnych
médií a na celosvetovo prístupné webové portály; osobne na daňových úradoch a telefonickyinformovalo jeho zákazníkov, že budú sankcionovaní a zakázalo daňovým úradom registrovať ním
vyrobené pokladnice. Podľa médií mala byť problematická fiškálna tlačiareň typu „FM 41“, pričom v
rozhodnutí Finančného riaditeľstva SR sa uvádza typ „FM 41 Z3T3“. Rozhodnutím EVPÚ a.s. mali

byť zrušené certifikáty na všetky uvedené typy fiškálnych tlačiarní, pričom niektoré z nich ani neboli
v predaji, nakoľko ich vývoj bol finančne náročný a zabránením ich predaja a registrácie zo strany
Finančného riaditeľstva SR a EVPÚ a.s. mu boli spôsobené obrovské škody. Za účelom minimalizovania
škôd podal návrh na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy na Najvyšší súd SR
a odvolanie proti rozhodnutiu Finančného riaditeľstva SR, sťažnosť na Sekciu inšpekcie a vnútornej

kontroly na Finančnom riaditeľstve SR, požiadal Finančné riaditeľstvo SR, aby rovnakým spôsobom, ako
distribuovalo nepravdivú informáciu o tom, že jeho produkty sú nezákonné a nie je možné ich používať,
distribuovalo aj informáciu o rozsudku Najvyššieho súdu SR. Aktívnu vecnú legitimáciu vo vzťahu k
nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím odvodzoval z § 5 ods. 2 zákona č.
513/2004 Z. z. Poznamenal, že aj Najvyšší súd SR v konaní o ochrane pred nezákonným zásahom
orgánu verejnej správy rozhodol, že rozhodnutia EVPÚ a.s. sú ničotnými právnymi aktami, pretože

nemajú oporu v zákone, nespĺňajú náležitosti rozhodnutia a boli vydané na základe návrhu k tomu
neoprávnenej osoby bez toho, aby autorizovaná osoba sama preverila nedodržanie podmienok vydania
certifikátu. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.5.2014, sp. zn. 10Sžz/3/2013
uviedol, že EVPÚ a.s. pri rušení certifikátov ním vydaných je v postavení správneho orgánu podľa
§ 1 ods. 2 Správneho poriadku, t. j. je právnickou osobou, ktorej zákon zveril rozhodovanie o

právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti
verejnej správy, a preto bola povinná pri rušení certifikátov postupovať podľa Správneho poriadku ako
akreditovaná osoba v súlade s § 1 písm. b), § 2 písm. c) a § 27 zákona
č.505/2009Z.z.aakoautorizovanáosobapodľa§34vspojenís§11ods.9písm.a)zákonač.264/1999
Z. z. a v zmysle § 6 ods. 4 prvá veta zákona č. 514/2003 Z. z., nie je potrebné požadovať zmenu alebo

zrušenie uvedených rozhodnutí, pretože sú nulitnými aktami. Šírenie informácií o zrušení certifikátov je
taknezákonné.Aktívnuvecnúlegitimáciuvovzťahuknárokunanáhraduškodyspôsobenejnesprávnym
úradným postupom odvodzoval z § 9 ods. 4 zákona č. 513/2004 Z. z., keď Finančné riaditeľstvo SR a
EVPÚ a.s. okrem vydania nezákonných rozhodnutí mu spôsobili škodu aj mediálnym šírením klamlivých
informácií, podľa ktorých nebolo možné používať ním vyrobené ERP a v ktorých bol prezentovaný

ako podvodník, pričom správne orgány zasiahli do jeho práv, keď mu odmietali vysvetliť vzniknutú
situáciu. Poukázal aj na rozpor postupu EVPÚ a.s. s čl. 21 bod 1 nariadenia Európskeho parlamentu a
Rady ES č. 765/2008. Zdôraznil, že ERP pred zaradením do výroby prechádzajú prísnou certifikáciou
kontrolovanou EVPÚ a.s. a ak by zaplombovaný produkt umožňoval podvody, nebolo by možné,
aby mu bol vydaný certifikát. Pokiaľ by EVPÚ a.s. vydal certifikát na ERP, ktorá má bezpečnostnú

dieru, zodpovedal by za nedostatočné otestovanie produktu EVPÚ a.s. a nie výrobca, pretože výrobca
zodpovedá za to, že každý produkt bude v úplnom súlade s certifikovanou vzorkou. Vydanie rozhodnutia
Finančného riaditeľstva SR a naň nadväzujúcich rozhodnutí EVPÚ a.s. spolu s následnou okamžitou
medializáciou rozhodnutí EVPÚ a.s., v ktorých bol na základe rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR
a znenia rozhodnutí EVPÚ a.s. označený za výrobcu zmanipulovaných a protizákonne vyrobených

ERP umožňujúcich trestnú činnosť, mali na jeho podnikateľskú činnosť likvidačný vplyv, čím mu bola
spôsobená značná škoda a zároveň bola poškodená jeho osobnosť. V priamej nadväznosti na konanie
FinančnéhoriaditeľstvaSRaEVPÚa.s.bolajehodôveryhodnosťaprofesijnáčesťvpodnikateľskejsfére
ako fyzickej osoby zničená, čím bola simultánne znížená aj jeho dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti.
Vzhľadom na preukázateľnú príčinnú súvislosť si uplatňoval náhradu škody vo forme ušlého zisku, ktorý

by bol dosiahol s prihliadnutím na všetky okolnosti pri pravidelnom priebehu jeho podnikateľskej činnosti
v rozsahu určenom súdnym znalcom v znaleckom posudku č. 1/2015 Z. z. v období od 21.8.2013 do
28.2.2015 vo výške 501.353 eur. Súčasne si uplatnil aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
19.000 eur. Uviedol, že konanie orgánov mu okrem devastácie jeho celoživotnej podnikateľskej činnosti
spôsobilo rozsiahle zdravotné problémy a zasiahnutá bola aj jeho rodina a súkromný život, nakoľko

nemal žiadny príjem, pretože sa jeho obchodní partneri na základe oslovenia od Finančného riaditeľstva
SR obávali s ním ďalej spolupracovať. V dôsledku vydaných nezákonných rozhodnutí Finančného
riaditeľstva SR a EVPÚ a.s. ako aj ich nesprávneho úradného postupu mu vznikla škoda, ktorá bola
spôsobená správnymi orgánmi pôsobiacimi v dvoch odlišných oblastiach verejnej správy. Žiadosť o
predbežné prerokovanie nároku podal dňa 2.6.2015 na Ministerstvo hospodárstva SR a na Ministerstvo

financií SR. Ministerstvo hospodárstva SR mu listom zo dňa 29.7.2015 oznámilo, že EVPÚ a.s. nie
je právnickou osobou patriacou do pôsobnosti Ministerstva hospodárstva SR a Ministerstvo financií
SR reagovalo na žiadosť oznámením zo dňa 4.12.2015, podľa ktorého neboli splnené podmienky na
náhradu škody voči štátu.2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého medzitýmneho rozsudku (§ 393 ods. 2
C. s. p.) súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaním ustálil, že orgánom príslušným k zastupovaniu

Slovenskej republiky v prejednávanej veci je Ministerstvo financií SR. Uviedol, že žalobca svoj nárok
na náhradu škody uplatňuje z dvoch dôvodov; prvým dôvodom bola „Žiadosť o odobratie certifikátu
na fiškálnu tlačiareň“ Finančného riaditeľstva SR adresovaná spoločnosti EVPÚ a.s., na zrušenie
certifikátov žalobcovi vydaných EVPÚ a.s., pod
č. 00094/101/1/2011, zo dňa 10.5.2011 a č. 00237/101/1/2011, zo dňa 12.10.2011 a druhým dôvodom

je skutočnosť, že EVPÚ a.s. konala podľa pokynu Finančného riaditeľstva SR a vydala „rozhodnutia“
č. 158/2013, zo dňa 21.8.2013 a č. 159/2013, zo dňa 21.8.2013 a nakoľko je Finančné riaditeľstvo SR
orgánom štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva podriadeným Ministerstvu financií SR, ktoré
je ústredným orgánom štátnej správy v uvedenej oblasti, a škoda mala vzniknúť v oblasti štátnej správy
v pôsobnosti uvedeného ministerstva, mal zato, že podľa § 4 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z.,
Ministerstvo financií SR spĺňa zákonné predpoklady na konanie v mene štátu vo veci uplatnenej náhrady

škody. Súd prvej inštancie mal listinnými dôkazmi za preukázané, že zakladateľom akciovej spoločnosti
EVPÚ a.s. bol Fond národného majetku SR, ktorý svoju majetkovú účasť v uvedenej spoločnosti v
podobe 47,3 % akcií predal kúpnou zmluvou v rámci verejnej súťaže spoločnosti Program s.r.o. Trenčín.
Rozhodnutia Ministerstva hospodárstva SR založené v zbierke listín týkajúcej sa EVPÚ a.s., nepotvrdili
majetkovú účasť Ministerstva hospodárstva SR v uvedenej spoločnosti a týkali sa inej oblasti štátnej

správy, než v ktorej malo dôjsť ku vzniku škody u žalobcu v prejednávanej veci. Ozrejmil, že Slovenskú
republiku môže v konaní o zodpovednosti štátu za škodu zastupovať len jeden ústredný orgán štátnej
správy, pričom nie je daná žiadna vecná súvislosť medzi oblasťou štátnej správy zverenou zákonom
č. 575/2001 Z. z. do pôsobnosti Ministerstva hospodárstva SR a medzi postupom spoločnosti EVPÚ
a.s. ako osoby akreditovanej v zmysle zákona č. 505/2009 Z. z. pri vydávaní certifikátov na elektronické

registračné pokladnice v zmysle § 4 ods. 1 písm. a) zákona
č. 289/2008 Z. z., a preto Ministerstvo hospodárstva SR nie je orgánom verejnej moci v oblasti štátnej
správy, kde malo dôjsť ku vzniku škody. Pokiaľ ide o príslušnosť Úradu pre normalizáciu, metrológiu a
skúšobníctvo SR, ktorý ako príslušný orgán označilo Ministerstvo hospodárstva SR uviedol, že úrad nie
je orgánom verejnej moci v oblasti štátnej správy, kde malo dôjsť ku vzniku škody a ak by aj prípadne

bolo možné podľa § 24 ods. 1 zákona
č. 505/2009 Z. z. vyvodiť, že Úrad pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo SR je ústredným
orgánom štátnej správy v oblasti, v ktorej došlo ku škode, nemožno opomenúť, že žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku nebola u neho podaná a preto podľa § 4 ods. 1 písm. m) prvá veta zákona č.
514/2003 Z. z. príslušným orgánom na zastupovanie štátu v prejednávanej veci je výlučne Ministerstvo

financií SR.

3. Súd prvej inštancie pri posudzovaní hmotnoprávneho základu žaloby ozrejmil, že pre posudzovanú
vec je rozhodujúce splnenie troch zákonných predpokladov na vznik zodpovednosti za škodu, ktorými
sú: a) protiprávne konanie škodcu (štátu), b) vznik škody, c) príčinná súvislosť medzi vznikom škody

a nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím. Z vykonaného dokazovania zistil,
že dňa 27.9.2011 žalobca s EVPÚ a.s. uzavrel zmluvu č. 726-02024/2011, ktorej predmetom bolo
posúdenie výrobku fiškálna tlačiareň typu FM 41 PRT2, FM 41 PRT3, FM 41 PRT, FM 41 Z1T1,
FM 41 Z2T2, FM 41 Z3T3, FM 41 Z4T4, FM 41 Z5T5. Posudzovaním mali byť overené vlastnosti
výrobkov podľa zákona č. 289/2008 Z. z. a na základe uzatvorenej zmluvy mu boli vystavené certifikáty

pod č. 00094/101/1/2011, zo dňa 10.5.2011 a č. 00237/101/1/2011, zo dňa 12.10.2011. Televízia
TA3 dňa 26.7.2013 odvysielala tlačovú konferenciu na ktorej Finančné riaditeľstvo SR uviedlo, že
inšpektori našli bloky z ERP, ktorými sa dá podvádzať a na kameru ukázalo detail bloku typického
práve pre ERP žalobcu. Nebolo sporné, že EVPÚ, a.s. zrušila certifikát č. 00094/101/1/2011, zo dňa
10.05.2011acertifikátč.00237/101/1/2011,zodňa12.10.2011prešpecifikovanétypyfiškálnychtlačiarní

„rozhodnutiami“ č. 158 a č. 159/2013, zo dňa 21.8.2013 na základe listu Finančného riaditeľstva SR
č.1100101/1/56240-379747/2013, zo dňa 7.8.2013. V liste bolo uvedené, že Finančné riaditeľstvo SR
zistilo u 25 podnikateľských subjektoch závažné porušenie zákona o ERP, pričom títo podnikatelia
používali fiškálnu tlačiareň FM 41 Z3T3 výrobcu A.. Z. M., FISCAL Group a Kriminálny úrad finančnej
správy vo všetkých ERP zistil nepovolené zásahy, ktoré spôsobil výrobca ERP nepovolenou úpravou

registračného programu ERP, a preto Finančné riaditeľstvo SR podalo návrh na odobratie certifikátu pre
túto tlačiareň a žiadalo informovať o dátume odobratia. EVPÚ a.s. rozhodla o zrušení certifikátov bez
toho, aby na to mala zákonné oprávnenie a tiež bez toho, aby skúmalo porušenie podmienok vydania
certifikátu a aby dalo žalobcovi možnosť sa k uvedenému tvrdeniu vyjadriť. Finančné riaditeľstvo SRnávrh nepravdivo odôvodnilo tým, že vo všetkých ERP zaistených v rámci akcie KASA boli potvrdené
nepovolené zásahy, ktoré spôsobil výrobca ERP, a to nepovolenou úpravou registračného programu
ERP, čím hrubo porušil podmienky zákona o ERP a podmienky stanovené certifikačnou autoritou.

Okrem toho, že týmto návrhom Finančné riaditeľstvo SR konalo nad rámec svojej zákonnej právomoci
vyplývajúcej zo zákona č. 333/2011 Z. z. a teda aj v rozpore s Čl. 2 ods. 2 Ústavy SR s vedomím,
že EVPÚ a.s. konala v rozpore so zákonnými oprávneniami, vydanie týchto „rozhodnutí“ bolo okamžite
medializované. Následne Finančné riaditeľstvo SR bez akejkoľvek komunikácie so žalobcom rozoslalo
jeho zákazníkom (bez ohľadu na to, či vlastnili pokladnice dotknuté spornými rozhodnutiami alebo iné

ním vyrobené pokladnice) list, podľa ktorého žalobca porušil zákon a z tohto dôvodu mu boli zrušené
certifikáty, a mal byť sankcionovaný každý, kto bude spolupracovať so žalobcom, poskytlo množstvo
mediálnych vyhlásení obsahujúcich informáciu o protizákonnom podnikaní žalobcu do celoštátnych
médiíanacelosvetovoprístupnéwebovéportály,osobnenadaňovýchúradochatelefonickyinformovalo
jeho zákazníkov, že budú sankcionovaní a daňovým úradom zakázalo registrovať ním vyrobené
pokladnice. Podľa médií problematická mala byť fiškálna tlačiareň typu „FM 41“, pričom v liste FRSR sa

uvádza typ „FM 41 Z3T3“ a podľa rozhodnutí EVPÚ a.s. mali byť zrušené certifikáty na všetky v nich
uvedené typy fiškálnych tlačiarní, pričom niektoré z nich ani neboli v predaji.

4. Pokiaľ Finančné riaditeľstvo SR poprelo skutkové tvrdenia žalobcu o zaslaní sporného listu všetkým
jeho zákazníkom (bez ohľadu na to, či vlastnili pokladnice dotknuté spornými rozhodnutiami alebo iné

ním vyrobené pokladnice) a teda tvrdilo, že nie všetkým bol tento list zaslaný; tak jednak išlo o neúplné
popretie skutkového tvrdenia žalobcu v tomto smere (keďže žalovaná neuviedla ktorým, resp. akému
počtu zákazníkov žalobcu teda bol odoslaný sporný list) a tiež vzhľadom na masívnu medializáciu, ktorú
žalovaná nespochybnila, ide o irelevantné banalizovanie svojho konania. Rozsudkom Najvyššieho súdu
SR zo dňa 21.5.2014, sp. zn. 10Sžz/3/2013 bolo zakázané Finančnému riaditeľstvu SR pokračovať v

porušovaní práva žalobcu na ochranu osobnosti a vlastníckeho práva konaním založeným na postupe
Finančného riaditeľstva SR a EVPÚ a.s., ktoré spočívalo v písomnom, ústnom alebo telefonickom
informovaní o zrušení certifikátov. Medializácii rozhodnutí EVPÚ a.s. o zrušení certifikátov, protiprávnosť
ktorého postupu žalovanej bola konštatovaná vo výroku rozsudku Najvyššieho súdu SR, predchádzal
aj nesprávny úradný postup a nezákonné rozhodnutie žalovanej spočívajúce v zrušení certifikátov

a vydaní pokynu Finančného riaditeľstva SR ako štátneho orgánu na ich zrušenie. S poukazom na
rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.5.2014, sp. zn. 10Sžz/3/2013 uviedol, že aj Najvyšší súd
SR sa stotožnil s právnym názorom žalobcu, že konanie Finančného riaditeľstva SR naplnilo znaky
nezákonného zásahu v zmysle § 250v ods. 1 O. s. p. a išlo o konanie orgánu verejnej správy, ktoré
nebolo rozhodnutím a ktoré ukrátilo žalobcu na jeho právach, nakoľko malo likvidačné dôsledky na jeho

podnikateľskú činnosť v oblasti výroby fiškálnych tlačiarní. Vo vzťahu k postupu EVPÚ a.s., Najvyšší súd
SR v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že zrušenie certifikátu je postupom, ktorý sa dotýka
práv fyzických alebo právnických osôb a EVPÚ a.s. ako osoba, ktorej zákon zveril rozhodovanie o tomto
práve, má postavenie správneho orgánu a teda nie je možné, aby EVPÚ a.s. ako autorizovaná osoba
svojvoľne, v rozpore so zákonom, zrušila platnosť ňou vydaného certifikátu pred uplynutím doby jeho

platnosti a dotknutá osoba nemala žiadne právo sa proti takému postupu brániť. S uvedeným záverom
sa súd prvej inštancie stotožnil avšak na rozdiel od Najvyššieho súdu SR skonštatoval, že EVPÚ a.s.
nekonala pri vydaní certifikátov žalobcu ako aj pri ich „zrušení“ ako autorizovaná osoba podľa zákona
č. 264/1999 Z. z., a preto aj Úrad pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo SR odmietol konať ako
orgán zastupujúci štát v tomto spore.

S účinnosťou od 1.1.2010 boli zo zákona č. 264/1999 Z. z. vypustené § 22 až § 29, ktoré sa
týkali akreditácie, ktoré upravovali akreditáciu ako činnosť, ktorou sa osvedčuje spôsobilosť na
vykonávanie skúšania výrobkov, kalibrovanie meradiel, vykonávanie certifikačnej, inšpekčnej alebo
obdobnej technickej činnosti s tým, že akreditáciu nanovo upravil zákon
č. 505/2009 Z. z. Dospel k záveru, že EVPÚ a.s. konala ako akreditovaná, nie autorizovaná osoba,

a preto sa na jej činnosť nemohol vzťahovať § 11 ods. 10 písm. a) zákona č. 264/1999 Z. z., ktorý
upravuje možnosť zrušenia certifikátu autorizovanou osobou v prípade, ak sa zistí, že neboli dodržané
podmienky vydania certifikátu tak, ako sa to uvádzalo v odôvodnení rozsudku Najvyššieho súdu SR.
Zákon č. 505/1999 Z. z. a ani iný právny predpis platný a účinný v čase vydania „rozhodnutí“ EVPÚ
a.s. neupravoval zákonné oprávnenie certifikačnej autority „zrušiť“ platný certifikát, a to na rozdiel od

neskoršej právnej úpravy potom, čo bola certifikácia zverená Colnému úradu Bratislava (§ 4b zákona
č. 289/2008 Z. z. v znení zákona č. 130/2015 Z. z. s účinnosťou od 1.7.2015). Oprávnenie EVPÚ a.s.
ako certifikačnej autority zrušiť certifikát pred uplynutím trojročnej doby jeho platnosti nevyplývala zo
žiadnehoprávnehopredpisuanemožnoknemudospieťaniinýmspôsobom,keďževoverejnomprávejemožnosť použitia analógie ojedinelá a vyskytuje sa len tam, kde ju právo výslovne predpokladá. Analógia
jeúplnevylúčenávodvetvísprávnehoafinančnéhopráva,apretosavotázkeoprávneniazrušiťcertifikát
EVPÚ a.s. ako akreditovanou osobou stotožnil s odôvodnením Najvyššieho súdu SR do tej miery, že

nie sú použiteľné ustanovenia Obchodného zákonníka ani ustanovenia zmluvy o vykonaní certifikácie
(ktorá svojou povahou je zmluvou o kontrolnej činnosti podľa § 591 Obchodného zákonníka), kde otázka
zrušenia kontrolného osvedčenia neprichádzala do úvahy.

5. Uviedol, že žalobca napriek závažnému obvineniu uvedenému v návrhu Finančného riaditeľstva

SR na zrušenie certifikátov nebol oboznámený s podkladmi, ktoré k takémuto záveru viedli, nebol vo
veci vypočutý ani voči nemu nebolo vznesené obvinenie a nemal možnosť sa k celej situácii vyjadriť.
Obvinenie bolo navyše nepravdivé (jeho pravdivosť nebola nikdy preukázaná) a spočívala v tom,
že žalobca ako výrobca ERP mal spôsobiť nepovolené zásahy do ERP zaistených v rámci akcie
„Kasa“, a to nepovolenou úpravou registračného programu ERP, čím mal hrubo porušiť podmienky
zákona o ERP a podmienky stanovené certifikačnou autoritou. V tejto súvislosti poukázal na obsah

uznesenia Národnej kriminálnej agentúry, Národnej jednotky finančnej polície, expozitúry Bratislava zo
dňa 31.12.2014, ČVS: PPZ-347/NKA-FP-BA-2013, ktorým bolo trestné stíhanie zastavené z dôvodu, že
sa skutok nestal. Zdôraznil, že práve na základe tohto nepravdivého obvinenia boli EVPÚ a.s. zrušené
sporné certifikáty, čo vyplynulo aj z obsahu „rozhodnutí“ EVPÚ a.s. č. 158/2013 a č. 159/2013, zo dňa
21.8.2013, a preto neobstála ani argumentácia žalovanej, že Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí

negoval zákonné kompetencie Finančného riaditeľstva SR v zmysle zákona č. 333/2001 Z. z., keďže
obvinenie žalobcu z nepovolených zásahov do ERP tvrdené v návrhu na odobratie certifikátov sa nikdy
nepreukázaloaprípadnévadycertifikovanejkonštrukcieERPFM41mohlibyťzistenénajskôrposudkom
VÚSO v roku 2014. Pri posudzovaní „rozhodnutia“ EVPÚ a.s. o zrušení certifikátu zo dňa 21.8.2013
dospel k zhodnému záveru s Najvyšším súdom SR, že napriek formálnemu označeniu sa nejedná

o rozhodnutie, ale o nulitný akt, pretože nemá oporu v zákone, ani nespĺňa náležitosti rozhodnutia,
bolo vydané na základe návrhu k tomu neoprávnenej osoby bez toho, aby akreditovaná osoba sama
preverila nedodržanie podmienok vydania certifikátu, a preto v súvislosti s týmto „rozhodnutím“ nemožno
hovoriťojehoprávoplatnosti.ZuvedenéhodôvoduNajvyššísúdSRzakázalFinančnémuriaditeľstvuSR
pokračovať v nezákonnom zásahu s tým, že neobmedzil tento zákaz na právoplatnosť a vykonateľnosť

predmetných „rozhodnutí“ o zrušení certifikátov.

6. Konštatoval, že došlo k naplneniu prvého predpokladu vzniku zodpovednosti štátu za škodu, a to k
protiprávnemu konaniu Finančného riaditeľstva SR ako orgánu verejnej moci a EVPÚ a.s. v postavení
správneho orgánu (orgánu verejnej moci), ktoré spočívalo v zrušení certifikátu č.00094/101/1/2011, zo

dňa 10.5.2011 a certifikátu č. 00237/101/1/2011, zo dňa 12.10.2011 pre špecifikované typy fiškálnych
tlačiarní ničotnými „rozhodnutiami“ č. 158
a č. 159/2013, zo dňa 21.8.2013. V danom prípade došlo k prekročeniu právomoci nielen zo strany
Finančného riaditeľstva SR, ale aj k prekročeniu právomoci EVPÚ a.s. V uvedenej súvislosti poukázal
aj na Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady ES č. 765/20008, zo dňa 9.7.2008, ktorým sa

stanovujú požiadavky akreditácie a dohľadu nad trhom v súvislosti s uvádzaním výrobkov na trh,
pričom z čl. 21 bod 1 vyvodil, že v prípade stiahnutia výrobkov žalobcu z trhu v dôsledku zrušenia
certifikátov bez relevantného odôvodnenia a bez možnosti žalobcu vyjadriť sa k dôvodom zrušenia
certifikátov, nie je možné hovoriť o zákonnosti postupu orgánov verejnej moci. K podmienkam vzniku
zodpovednosti za škodu spôsobenú štátom uviedol, že v dôsledku protiprávneho konania žalovanej

došlo k zrušeniu certifikátov žalobcu na výrobky ERP ním dodávané na trh, takže všetky dovtedy
vynaložené náklady žalobcu za účelom realizácie jeho podnikateľského zámeru boli vynaložené
zbytočne, čím bola zmenšená majetková sféra žalobcu, ktorý neinkasoval objektívne očakávateľný zisk
z realizácie podnikateľského zámeru. Mal preukázanú existenciu škody v podobe ušlého zisku najmä
znaleckýmposudkomč.1/2015,zodňa7.3.2015,vypracovanýmznaleckouorganizáciouZNALEXNitra,

družstvo, Damborského 3, Nitra, hoci výška škody bola medzi stranami sporná. Ozrejmil, že v prípade
ušlého zisku nie je možné preukázať jeho reálnu existenciu, ale musia byť dokazované konkrétne
skutkové okolnosti (tvrdené poškodeným), ktoré pri logickej úvahe povedú súd prvej inštancie k záveru,
že ušlý zisk by skutočne vznikol. Mal za to, že vzhľadom na zistené skutkové okolnosti pravdepodobnosť
dosiahnutia zisku u poškodeného za bežného chodu vecí je vysoká až blížiaca sa k istote, nakoľko k

protiprávnemu konaniu štátu došlo v čase pred uplynutím doby platnosti predmetných certifikátov. Česť a
dôveryhodnosť žalobcu bola konaním štátu zlikvidovaná a tým mu bola spôsobená aj nemajetková ujma,
ktorú zákonodarca zahrnul pod pojem škoda pre oblasť zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutie
a nesprávny úradný postup.7. Žalovaná v konaní spochybňovala príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním orgánov verejnej
moci a vznikom škody u žalobcu, a to podľa názoru súdu prvej inštancie bezdôvodne, nakoľko žalobcu

rozhodnutia o certifikácii jeho produktov ERP FM 41 a odvodených typov oprávňovali realizovať jeho
podnikateľský plán, postavený práve na výrobe a predaji certifikovaných ERP, čo bolo spojené aj s
vynaložením nákladov rôznej povahy. V prípade, ak by neboli udelené certifikácie ERP, žalobca by svoj
podnikateľský plán realizovať nemohol. Dospel k záveru, že práve zrušenie certifikátov a tiež masívna
medializácia vrátane individuálneho informovania zákazníkov žalobcu a zastavenie registrácie ERP

žalobcu daňovými úradmi viedli k strate zisku žalobcu. Voči tvrdeniam žalobcu o nesprávnosti úradného
postupu finančnej správy, ktorý spočíval aj v poskytnutí nesprávnych a zavádzajúcich informácií
oznamovacím prostriedkom, sa žalovaná bránila aj tým, že finančná správa len prezentovala údaje o
zrušení certifikátov žalobcu získané od EVPÚ a.s., ktorý ako samostatný podnikateľský subjekt nesie
zodpovednosťzasvojekonanie.Zdôraznil,žezodpovednosťštátuzaškodujezodpovednosťobjektívna,
t. j. bez ohľadu na zavinenie, aj v prípade ak by finančná správa vydala tlačové prehlásenia v dobrej

viere v správnosť rozhodnutí o zrušení certifikátov, je pre zodpovednosť štátu rozhodujúce, že objektívne
tieto rozhodnutia boli nulitnými právnymi aktami a tejto zodpovednosti sa nemôže štát zbaviť poukazom
na dôveru v správnosť a zákonnosť týchto rozhodnutí, a to predovšetkým preto, že je to práve štát a
jeho orgány, ktoré majú byť príkladom a strážcom zákonnosti. Ozrejmil, že ústavnoprávny základ nároku
jednotlivca na náhradu škody spôsobenú orgánom verejnej moci je potrebné hľadať nielen v Čl. 46

ods. 3 Ústavy SR, ale aj v Čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny
právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým zasiahli do práv
jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať
právo v jeho ideálnej interpretácii. Na jednej strane je povinnosť orgánov finančnej správy plniť si svoje
zákonné kompetencie, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov,

ak sa ich postup ukáže ako mylný a zasahujúci do základných práv.

8. Žalovaná svoju obranu v konaní založila aj na tvrdení, že škoda nevznikla v príčinnej súvislosti s
konaním Finančného riaditeľstva SR, ale vznikla v súvislosti s konštrukčnou chybou pokladne takého
charakteru, že pokladňa nespĺňala požiadavky podľa zákona

č. 289/2008 Z. z. a teda certifikáty ani nemali byť vydané. Konštatoval, že pri udelení certifikátov na
spornú fiškálnu tlačiareň FM 41 mala byť akreditovanou osobou (EVPÚ a.s.) posudzovaná a aj zistená
zhoda výrobku s TN a požiadavkami zákona č. 289/2008 Z. z., pričom žalobca ako výrobca zodpovedal
za to, že všetky ním na trh dodávané výrobky sú v zhode s certifikovanou vzorkou, avšak žalovaná
tvrdila, že chyba bola už v certifikovanom konštrukčnom riešení ERP uvádzaných do obehu žalobcom

(absentovala fiškálna a prevádzková pamäť, bolo možné krátiť daň) a teda ušlý zisk žalobcovi nevznikol
v súvislosti so zásahom (nesprávnym úradným postupom Finančného riaditeľstva SR) a nezákonným
rozhodnutím (zrušením certifikátov), ale výlučne len v súvislosti s certifikovaným technickým riešením
ERP, ktoré ale nemalo byť v súlade so zákonom č. 289/2008 Z. z. Certifikáciu vykonávala spoločnosť
EVPÚ a.s. a nie štát, pričom certifikácia nebola vykonaná štandardne, ale naopak bola vykonaná

nedôsledne a práve z tohto dôvodu vykonáva certifikáciu výlučne Colný úrad Bratislava a nie súkromné
spoločnosti. Podľa žalovanej tak k zmene orgánu oprávneného vykonávať certifikácie ERP došlo práve
pre podozrenie, že certifikácie pokladní neboli vykonávané dôsledne, a preto si štát vyhradil právo tieto
priamo vykonávať a došlo k zmene zákona. Opätovne zdôraznil, že zrušenie certifikátu je postupom,
ktorý sa dotýka práv fyzických alebo právnických osôb a EVPÚ a.s. ako akreditovaná osoba, ktorej

zákon zveril rozhodovanie o tomto práve, má postavenie správneho orgánu, t. j. orgánu verejnej moci
a preto neobstojí obrana žalovanej, že nezodpovedá za konanie EVPÚ a.s. Úlohou poškodenej osoby
a súdu prvej inštancie nie je zisťovať zodpovednosť a mieru „zavinenia“ jednotlivých orgánov verejnej
moci, pokiaľ na rozhodnutie, že došlo k škode pri výkone verejnej moci postačuje zistený skutkový stav.

9. Dôvodil, že úlohou súdu prvej inštancie nie je zisťovať, či ERP dodávané na trh žalobcom mali
alebo nemali byť certifikované, t. j. či sa na nich dala alebo nedala krátiť daň, ale úlohou súdu prvej
inštancie bolo zistiť, či štát pri výkone verejnej moci konal a rozhodoval o právach, právom chránených
záujmoch a povinnostiach žalobcu v súlade so zákonom. Žalovaná nesprávnym úradným postupom
mimo zákonné kompetencie a na základe aktívneho konania spôsobila stav, ktorého dôsledkom bol

vznik škody na strane žalobcu. Platí teda, že nebyť nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného
postupu, tak ku škode by nedošlo a ani prípadné vadné konštrukčné riešenie ERP FM 41 neprerušilo
príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním štátu a vznikom škody u žalobcu. V prípade ak by sporné
certifikátyboliprehodnocovanévriadnomprocesezaúčastižalobcu,kdebysažalobcabolmoholbrániť,tak mu škoda formou ušlého zisku nemusela vzniknúť, pretože by mohol pružne zareagovať a stiahnuť
z trhu prípadne vadné pokladnice a nahradiť ich inými, resp. urobiť dodatočné opatrenia na zabránenie
krátenia dane, prípadne sám informovať zákazníkov, čím by nebol stratil dôveryhodnosť ako základný

predpoklad ziskového podnikania v danej oblasti v budúcnosti. Z vykonaného dokazovania vyplynulo,
že žalobcovi nebolo umožnené sa brániť, nemal možnosť si zistiť, kde je vlastne problém a nemohol
teda ani reagovať tak, aby si udržal dôveryhodnosť svojho podnikania, alebo aspoň znížiť následky
prípadnej vadnosti ním dodávaných ERP pre svoje podnikanie. Ak teda štát (konajúci prostredníctvom
akreditovanej osoby) urobil chybu v tom, že certifikoval ERP, ktoré certifikovať nemal, následne to zistil,

tieto certifikáty nezákonným spôsobom zrušil, čo následne masívne medializoval a hrozil sankciami, tak
potom je to práve štát, kto by mal niesť dôsledky svojho nesprávneho postupu, a to aj v podobe škody
z toho plynúcej a nie žalobca. Navyše, ak by žalobcovi neboli certifikáty udelené, tak by mu ani nebola
vznikla škoda, pretože by zrejme nebol investoval finančné prostriedky ako aj vlastné úsilie do výroby,
distribúcie a predaja certifikovaných pokladní.

10. Uviedol, že hoci žalovaná zdôrazňovala potrebu rýchleho zásahu finančnej správy na zabránenie
krátenia dane prostredníctvom ERP žalobcu, tak z výpovedí svedkov žalobcu, ako aj z listinných
dôkazov vyplynulo, že sporné ERP žalobcu (FM 41 a odvodené typy) sa naďalej používali v praxi a
to aj po rozhodnutí Najvyššieho súdu SR ich bolo možné opätovne registrovať na daňovom úrade.
Skutočnosť, že inkriminované pokladne sa legálne v praxi používali, okrem výpovedí svedkov preukázali

aj výsledky z miestneho zisťovania Colného úradu Nitra zo dňa 15.10.2018. Žalovaná netvrdila ani
nepreukázala, že by boli reálne uložené akékoľvek sankcie za používanie ERP žalobcu s výnimkou
pokladní zaistených v rámci jednorazovej akcie „Kasa“, kde však dôvodom bolo zistené krátenie dane
a nie používanie pokladne dodávanej žalobcom a preto argument žalovanej, že zo strany finančnej
správy bolo potrebné „rýchlo konať“ s cieľom zabránenia daňových únikov, ktoré používaním ERP

žalobcu mali hroziť považoval za nedôveryhodný. Pokiaľ žalovaná poukazovala na zamietavý rozsudok
Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 9C/23/2014, zo dňa 21.11.2014 v spojení s potvrdzujúcim
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13Co/72/2015-477, zo dňa 20.12.2016, tak
konštatoval, že pre vyhovenie návrhu na ochranu osobnosti sa vyžaduje splnenie iných zákonných
predpokladov než v konaní o náhradu škody, pričom skutkový základ žaloby v tomto konaní a v

žalovanou zmieňovanom konaní nie je totožný, hoci sa čiastočne prekrýva. Ozrejmil, že podľa § 218
ods. 1 C. s. p., je obsah rozhodnutia vo veci samej vyslovený súdom prvej inštancie vždy vo výroku
rozsudku a odôvodnenie rozhodnutia znamená len objasnenie myšlienkových pochodov a vysvetlenie,
resp.odôvodnenieprávnehonázorusúduprvejinštancie,ktorýjepretavenýdovýrokovejčastirozsudku.
Odôvodnenie rozhodnutia nemá žiadnu právnu záväznosť a neukladá strane sporu žiadnu povinnosť ani

juneoprávňujenauplatňovanieakéhokoľvekpráva.Výrokováčasťrozsudkuukladajúcapovinnosťalebo
priznávajúcaprávojerozhodujúca.ZamietavávýrokováčasťrozsudkuOkresnéhosúduBanskáBystrica
nemala žiadny právny význam pre toto konanie a vplyv na dôvodnosť uplatneného nároku žalobcu na
náhradu škody spôsobenú orgánom verejnej moci. Súd prvej inštancie napokon uzavrel, že nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný, určujúci

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia (rozhodnutia Ústavného
súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 a sp. zn. II. ÚS 78/05).

11. Na uvedenom základe za použitia Čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, Čl. 21 bod 1 až 3 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady ES č. 765/2008, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. d) a písm. m), § 5 ods. 1 až ods. 3, § 6

ods. 1, ods. 2, ods. 4 prvá veta, § 9 ods. 1 časť vety pred bodkočiarkou a ods. 4, § 15 ods. 1, § 17 ods.
1 a ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 1.1.2013, § 6, § 7 ods. 1 zákona č. 575/2001
Z. z., § 2 ods. 1 zákona č. 333/2011 Z. z., § 11 ods. 1, § 22 ods. 1 zákona č. 264/1999 Z. z., § 3 ods. 1,
§ 5 ods. 1, § 9 ods.1 až 3 a ods. 7, § 24 ods. 1 zákona č. 505/2009 Z. z., § 2 písm. a), § 3 ods. 1, § 4
ods. 1 písm. a), § 16a písm. af) zákona č. 289/2008 Z. z., § 1 písm. b), § 4 ods. 3 písm. v) bod 3, § 5

ods. 3 písm. h) a písm. l) bod 3 zákona č. 333/2011 Z. z. v znení účinnom od 1.1.2013 do 31.12.2015,
§ 591 Obchodného zákonníka; súd prvej inštancie postupom podľa § 214 ods. 1 C. s. p. medzitýmnym
rozsudkom určil, že zodpovednosť žalovanej za škodu spôsobenú žalobcovi pri výkone verejnej moci je
daná; konštatujúc, že o výške nároku, vzhľadom na potrebu vykonať ďalšie dokazovanie, rozhodne v
súlade s § 214 ods. 3 C. s. p. až po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku. S poukazom na § 262 ods.

3 C. s. p. dodal, že o trovách konania rozhodne v konečnom rozsudku.

12. Proti medzitýmnemu rozsudku podala žalovaná odvolanie a žiadala napadnutý medzitýmny
rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a konanie zastaviť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení aprávnych argumentov jej odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že neboli splnené procesné
podmienky, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Nesprávne právne posúdenie a nesplnenie procesných podmienok spočívalo v otázke výlučnej
príslušnosti Ministerstva financií SR konať za štát. Poukázala na žalobu, v ktorej žalobca skonštatoval,
že škoda bola spôsobená dvomi správnymi orgánmi pôsobiacimi v odlišných oblastiach verejnej správy
a preto podľa § 4 ods. 1 písm. d) zastupuje Ministerstvo financií SR v tomto konaní štát v časti

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom Finančne riaditeľstvo
SR a Ministerstvo hospodárstva SR v časti škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym
úradným postupom EVPÚ a.s. Z uvedeného je nesporné, že Finančné riaditeľstvo SR konalo pri výkone
právomoci v oblasti výberu daní (návrh na odobratie certifikátu fiškálnej tlačiarni typu FM 41 Z3T3
z dôvodu krátenia dane a následné informovanie daňových subjektov o odobratí certifikátu) a EVPÚ
a.s. konala pri výkone právomoci v oblasti akreditácie a certifikácie (odobratie certifikátov fiškálnym

tlačiarňam typu FM 41). V tejto súvislosti poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa
26.9.2012, sp. zn. 6Cdo/149/2011, z ktorého vyvodila záver, že v prípadoch, ak bola škoda spôsobená v
rôznych oblastiach štátnej správy, ktoré patria do pôsobnosti rôznych ústredných orgánov štátnej správy
koná pred súdom prvej inštancie za štát každé ministerstvo, resp. iný ústredný orgán štátnej správy iba
v rámci nim spôsobenej škody, t. j. názor súdu prvej inštancie, že za štát v konaniach o náhradu škody

koná vždy len jedno ministerstvo, resp. ústredný orgán štátnej správy, bol chybný. Bola názoru, že v
tomto konaní malo za štát okrem Ministerstva financií SR konať aj ministerstvo, resp. ústredný orgán
štátnej správy, do ktorého pôsobnosti patrí certifikácia, resp. akreditácia, avšak zavinením súdu prvej
inštancie sa tak nestalo, pričom nebol zrejmý zákonný dôvod, na základe ktorého by sa mala v konaní
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovedať za škodu spôsobenú zo strany EVPÚ a.s., nakoľko § 4 ods.

1 písm. m) zákona č. 514/2003 Z. z. sa na prejednávanú vec nemôže aplikovať z dôvodu, že ku škode
nedošlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci. Mala zato,
že ku škode došlo v rôznych oblastiach verejnej moci (1. výber daní, 2. certifikácia resp. akreditácia),
ktoré patria do pôsobnosti rôznych orgánov verejnej moci (1. Ministerstvo financií SR, 2. Ministerstvo
hospodárstva SR, resp. Úrad pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo SR, resp. Slovenská národná

akreditačná služba).

13. Pokiaľ ide o existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou,
poukázalananálezÚstavnéhosúduSRzodňa29.1.2009,č.k.I.ÚS177/08-31auznesenieNajvyššieho
súdu SR zo dňa 30.4.2013, sp. zn. 6Cdo/103/2011. Mala zato, že bolo úlohou súdu prvej inštancie

ustáliť existenciu bezprostrednej a priamej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom
Finančným riaditeľstvom SR a nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom
spoločnosti EVPÚ a.s. a žalobcom vyčíslenou škodou, a preto súd prvej inštancie vychádzal pri
ustálení existencie príčinnej súvislosti z nesprávnych skutkových zistení a zároveň vec nesprávne
právne posúdil. Bola názoru, že prvotnou, bezprostrednou a priamou príčinou žalobcom uplatnenej

škody bola protizákonná konštrukcia ním vyrábaných fiškálnych tlačiarní typu FM 41, pričom bolo
nesporné, že práve táto protizákonná konštrukcia fiškálnych tlačiarní typu FM 41 viedla k uskutočneniu
kontrolnej akcie „Kasa“, ako aj k nesprávnemu úradnému postupu, resp. nezákonnému rozhodnutiu v
podobe vydania listu Finančného riaditeľstva SR „Žiadosť o odobratie certifikátu na fiškálnu tlačiareň“
č. 1100101/1/56240-379747/2013, zo dňa 7.8.2013 a „Rozhodnutí“ č. 158/2013 a č. 159/2013, zo

dňa 21.8.2013, ktorým boli odobraté certifikáty na fiškálne tlačiarne typu FM 41. Nestotožnila sa so
závermi súdu prvej inštancie, že žalobca nenesie zodpovednosť za protizákonnú konštrukciu fiškálnych
tlačiarnítypuFM41,nakoľkouznesenímČVS:PPZ-347/NKA-FP-BA-2013,zodňa31.12.2014,Národná
kriminálna agentúra zastavila trestné stíhanie pre zločin skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej
evidencie v jednočinnom súbehu s prečinom skrátenia dane a poistného a uviedla, že v zmysle § 187

ods. 1 C. s. p. za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa
získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. Vychádzajúc z uvedeného mala zato, že riadne
preukázala protizákonnú konštrukciu fiškálnych tlačiarní typu FM 41, ako aj výlučnú zodpovednosť
žalobcu za tento stav, pričom vplyv na tieto skutkové zistenia nemala ani existencia uznesenia Národnej
kriminálnej agentúry.

14. Z vykonaného dokazovania mala za nesporné, že žalobca vedome navrhol, dal si certifikovať a
následne vyrábal fiškálne tlačiarne typu FM 41 tak, aby umožňovali ich používateľom krátiť daň. Zo
svedeckej výpovede A.. Y. M. vyplynulo, že fiškálnych tlačiarní typu FM 41 bolo v Slovenskej republikepribližne 1.800, a preto sa nestotožnila s tvrdením súdu prvej inštancie, že ak by boli certifikáty riadne
prehodnocované, mohol žalobca sám stiahnuť vadné pokladnice a nahradiť ich inými, prípadne mohol
sám informovať zákazníkov, čím by nedošlo k vzniku škody. V prípade ak by žalobca stiahol 1.800

predaných kusov fiškálnych tlačiarní typu FM 41 z dôvodu, že majú bezpečnostnú vadu/konštrukčný
nedostatok, vyvolalo by práve toto priznanie stratu jeho dôveryhodnosti a uplatňovanie si náhrady
škody zo strany zákazníkov voči žalobcovi. Dôvodila, že v konaní nebola preukázaná existencia škody,
nakoľko Ústava SR neposkytuje ochranu podnikaniu vykonávanému v rozpore so všeobecne záväznými
právnymi predpismi a dobrými mravmi. Namietala tvrdenie súdu prvej inštancie, že existenciu škody v

podobe ušlého zisku mal súd prvej inštancie preukázanú najmä znaleckým posudkom č. 1/2015, zo dňa
7.3.2015 vypracovaným znaleckou organizáciou ZNALEX Nitra a považovala ho za nesprávne právne
posúdenie, nakoľko znalec vychádzal v znaleckom posudku č. 1/2015 z výsledkov hospodárenia za
nesprávne časové obdobie. Žalobca vyrábal a predával ERP ešte za účinnosti vyhlášky Ministerstva
financií SR č. 55/1994 Z. z., t. j. pred 1.1.2009. Znalec sa v znaleckom posudku č. 1/2015 zameral
výlučne na obdobie po prijatí zákona č. 289/2008 Z. z., ktorým bola od 1.1.2012 stanovená absolútna

povinnosť pre podnikateľov evidujúcich tržby používať ERP, a preto žalobca musel mať v tomto období
najvyššie zisky, pričom znalec aplikoval tieto výsledky hospodárenia aj na obdobie po tom, čo už
všetci podnikatelia museli mať s poukazom na zákon č. 289/2008 Z. z. zavedené nové ERP. Znalec
zároveň nepoznal hodnoty prírastku nových podnikateľov, ktorí majú povinnosť používať ERP, ako aj
hodnoty priemerného ročného prírastku nových daňových kódov ERP prideľovaných daňovými úradmi

na základe čoho je vyčíslenie vývoja výsledku hospodárenia absolútne nepresné a ignorujúce aktuálnu
a očakávanú situáciu na trhu ERP. Znalec prisudzoval vplyv externého prostredia len na úrovni 5,4 %
bez adekvátnej analýzy tohto prostredia a vplyvu zákonných povinností na správanie sa používateľov
ERP a taktiež nezohľadnil platnosť certifikátov vydaných spoločnosťou EVPÚ a.s., t. j. do 9.5.2014, resp.
do 11.10.2014. Žalobca pretransformoval svoje podnikanie zo živnosti na podnikanie prostredníctvom

spoločnosti eurotor.eu, s.r.o. (teda reálne nedošlo k ukončeniu podnikania) a mohol aj po zrušení
certifikátov na fiškálne tlačiarne typu FM 41 naďalej predávať jednotlivé komponenty „Kitu“ ako aj
ostatné náhradné diely. Žalobca sa slobodne a z vlastnej vôle rozhodol necertifikovať (prostredníctvom
spoločnosti eurotor.eu, s.r.o.) fiškálne tlačiarne typu FM 41 a ukončiť ich predaj.

15. Nestotožnila sa ani s názorom súdu prvej inštancie, že v konaní bola preukázaná existencia škody
vo výške 19.000 eur predstavujúca nemajetkovú ujmu žalobcu. S poukazom na rozsudok Okresného
súdu Banská Bystrica č. k. 9C/23/2014-379, zo dňa 21.11.2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici č. k. 13Co/72/20150-477, zo dňa 20.12.2016, mala zato, že súd prvej inštancie mal
pri rozhodovaní o opodstatnenosti nároku na náhradu škody vychádzať aj z odôvodnenia rozsudkov

Okresného súdu Banská Bystrica a Krajského súdu v Banskej Bystrici, nakoľko predmetom tohto
konania (o ochranu osobnosti) bol absolútne identický súbor „znevažujúcich vyjadrení týkajúcich sa
podnikateľskej činnosti žalobcu“ uverejnených zo strany Finančného riaditeľstva SR v rôznych médiách,
aké boli namietané žalobcom aj v konaní vedenom na súde prvej inštancie. Mala zato, že súd prvej
inštancie sa pri hodnotení svedeckých výpovedí dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď ich

označil za prípustné, pretože A.. K. D. je rovnako ako žalobca konateľom a spoločníkom spoločnosti
PROFOTO, s.r.o., v prevádzkach v ktorých sa dňa 15.10.2018 našli fiškálne tlačiarne typu FM 41
vyrobené v rozpore so zákonom č. 289/2008 Z. z., a preto považovala výpoveď svedka v prospech
žalobcu za účelovú. K svedeckej výpovedi Z. L. uviedla, že svedok bez vzdelania v oblasti práva
počas svojej svedeckej výpovede uvádzal právne závery a hodnotenia ohľadne kompetencií a činnosti

finančnej správy a zároveň uvádzal ničím nepodložené špekulácie a úvahy týkajúce sa zavinenia
žalobcu pri výrobe ERP, možnosti krátiť daň prostredníctvom ERP a vytvárania pokladničných dokladov.
Vo vzťahu k svedeckej výpovedi Y. M. uviedla, že svedok vypovedal k neprípustným právnym otázkam
a zároveň uvádzal ničím nepodložené špekulácie. Na základe vyššie uvedených skutočností uzavrela,
že súd prvej inštancie nemal prihliadať na svedecké výpovede menovaných svedkov.

16. K existencii nesprávneho úradného postupu uviedla, že si uvedomuje existenciu rozsudku
Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.5.2014, sp. zn. 10Sžz/3/2013, ako aj jeho záväznosť pre toto konanie,
avšakzároveňmalazato,žeNajvyššísúdSRnevyhodnotilviacerépodstatnéskutočnostianiektoréjeho
právne závery považovala za rozporuplné, pričom tieto si osvojil aj súd prvej inštancie v napadnutom

medzitýmnom rozsudku. Vo vzťahu k rozporuplným právnym záverom poukázala najmä na § 4 ods. 3
písm. o) a písm. v) bod 3 zákona
č. 333/2011 Z. z., § 4 ods. 1, § 16a písm. c) zákona č. 289/2008 Z. z., § 3 zákona č. 167/2008 Z. z.
Nesúhlasila s právnym názorom súdu prvej inštancie, že Finančné riaditeľstvo SR prekročilo právomoci,čím sa malo dopustiť nesprávneho úradného postupu, ktorý mal spočívať v tom, že Finančné riaditeľstvo
SR dalo EVPÚ a.s. záväzný pokyn na odobratie certifikátov pre fiškálne tlačiarne typu FM 41. Zdôraznila,
že Finančné riaditeľstvo SR nikdy nebolo vo vzťahu k EVPÚ a.s. v pozícii, aby mohlo vydávať záväzné

pokyny. Finančné riaditeľstvo SR oznámilo EVPÚ a.s. porušovanie daňových predpisov prostredníctvom
fiškálnych tlačiarní typu FM 41 a navrhlo odobratie certifikátu predmetným ERP. Najvyšší súd SR sa
nevysporiadal s podstatnou skutočnosťou, že fiškálne tlačiarne typu FM 41 boli vyrábané v rozpore so
zákonomč.289/2008Z.z.VychádzajúczodôvodneniarozsudkuNajvyššiehosúduSRnemaloFinančné
riaditeľstvo SR vo veci vôbec konať napriek skutočnosti, že preukázateľne dochádzalo ku kráteniu dane

a porušovaniu zákona č. 289/2008 Z. z. prostredníctvom fiškálnych tlačiarní typu FM 41. Bola názoru, že
rozsudkom Najvyššieho súdu SR boli negované povinnosti Finančného riaditeľstva SR pri dohľade nad
riadnym výberom daní a dodržiavaním daňových predpisov, pričom toto nesprávne právne posúdenie
si osvojil tiež súd prvej inštancie. Nesprávne právne posúdenie spočívalo aj v prípade, keď súd prvej
inštancie za nesprávny úradný postup Finančného riaditeľstva SR označil uverejnenie a poskytovanie
informácie o odobratí certifikátov fiškálnym tlačiarňam typu FM 41 prostredníctvom „Rozhodnutí“ č.

158/2013 a č. 159/2013, zo dňa 21.8.2013 jednotlivými daňovými úradmi. Finančné riaditeľstvo SR
informovalo prostredníctvom jednotlivých daňových úradov používateľov fiškálnych tlačiarní typu FM
41 o zrušení certifikátov a o povinnosti vymeniť tieto za nové ERP (disponujúce platným certifikátom),
nakoľko by sa obchodníci používajúci ERP, ktorá by nespĺňala požiadavky podľa § 4 ods. 1 až ods. 3
zákona č. 289/2008 Z. z. (čo bol prípad fiškálnych tlačiarní typu FM 41) dopúšťali správneho deliktu a

mohli byť za také konanie sankcionovaní.

17. Konštatovanie súdu prvej inštancie, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ktorý spočíval
v uverejnení informácie o odobratí certifikátov fiškálnym tlačiarňam typu FM 41 v rôznych médiách,
považovala za nesprávne právne posúdenie, nakoľko rozsudky Okresného súdu Banská Bystrica č. k.

9C/23/2014-379, zo dňa 21.11.2014 a Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13Co/72/2015-477, zo
dňa 20.12.2016 ustálili, že Finančné riaditeľstvo SR si uverejnením informácie o odobratí certifikátov
fiškálnym tlačiarňam typu FM41 v médiách plnilo povinnosti vyplývajúce z § 4 ods. 3 písm. o),
§ 4 ods. 3 písm. v) bod 3 zákona č. 333/2011 Z. z. a § 3 zákona č. 167/2008 Z. z. Zotrvala
na názore, že „List Finančného riaditeľstva SR“ nebol pre EVPÚ a.s. záväzný a bolo výlučne na

posúdení spoločnosti či fiškálne tlačiarne typu FM 41 spĺňajú požiadavky zákona č. 289/2008 Z. z. a
či certifikát zruší alebo nezruší. Dôvodila, že za spôsob zrušenia certifikátov sa nemôže v konaní o
náhradu škody zodpovedať Ministerstvo financií SR, nakoľko EVPÚ a.s. nevykonávala certifikáciu na
základe rozhodnutia Ministerstva financií SR, ale táto právomoc bola EVPÚ a.s. zverená Úradom pre
normalizáciu, metrológiu, a skúšobníctvo SR, resp. Slovenskou národnou akreditačnou službou. Pokiaľ

súd prvej inštancie síce tvrdil, že žalobca niečo poprel
(v skutočnosti však právne relevantne nič nepoprel) a žalovaná nepreukázala opak
(v skutočnosti bol opak preukázaný množstvom dôkazov) a zároveň zamietol návrhy žalovanej na
vykonanie dôkazov, ktoré boli potrebné na jednoznačné zistenie rozhodujúcich skutočností; jeho závery
a úvahy sú preto zmätočné a rozporuplné.

18. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1
C.s.p.),preskúmalnapadnutýmedzitýmnyrozsudoksúduprvejinštancie,prejednalodvolaniežalovanej
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p. a dospel k záveru, že
napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie.

19. Žalobou doručenou súdu dňa 26.9.2016 sa žalobca proti žalovanej Slovenskej republike domáha
náhrady ušlého zisku vo výške 501.353 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 19.000 eur, titulom
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, skutkovo (abstrahujúc z rozsiahleho opisu

rozhodujúcich skutočností 29. stranovej žaloby) tvrdiac, že:

Finančné riaditeľstvo SR:
(i) Žiadosťou o odobratie certifikátu na fiskálnu tlačiareň zo dňa 7.8.2013 adresovanou EVPÚ, a.s.,
žalobcovi uložilo sankciu, ktorá podľa právneho poriadku SR neexistovala;

(ii) pri vydaní Žiadosti o odobratie certifikátu na fiskálnu tlačiareň zo dňa 7.8.2013, so žalobcom nekonalo
ako s účastníkom konania;
(iii) vydaním Žiadosti o odobratie certifikátu na fiskálnu tlačiareň zo dňa 7.8.2013, výrazne presiahlo
svoje právomoci;(iv) namiesto osôb, ktoré tvrdené konanie mali zaviniť, protizákonne sankcionovalo žalobcu, ako výrobu
neexistujúcou sankciou bez akéhokoľvek preukázaného zavinenia;
(v) ani parciálne neodôvodnilo svoje konanie;

(vi) Žiadosť o odobratie certifikátu na fiskálnu tlačiareň zo dňa 7.8.2013 a ďalšie jeho konanie, boli
nepreskúmateľné, neurčité, arbitárne a nepravdivé;
(vii) v rozpore s § 3 ods. 2 Správneho poriadku neposkytlo žalobcovi žiadnu príležitosť účinne, resp.
aspoň čiastočne obhajovať svoje práva, a to najmä vyjadriť sa k podkladom Žiadosti o odobratie
certifikátu na fiskálnu tlačiareň zo dňa 7.8.2013 a uplatniť svoje návrhy;

(viii) šírilo prostredníctvom mienkotvorných médií nezákonné tvrdenia, že certifikáty boli zrušené v
dôsledku protizákonnej podnikateľskej činnosti žalobcu, čo však nikdy nebolo preukázané;
(ix) nezákonne zabránilo žalobcovi a jeho zákazníkom registrovať žalobcom vyrobené ERP na daňových
úradoch;
(x) nezákonne zákazníkov žalobcu kontaktovalo telefonicky aj osobitným upovedomením: „Ak by
podnikateľ naďalej takúto ERP používal, porušil by príslušné zákonné predpisy.“;

(xi) nepravdivo tvrdilo, že používatelia produktov žalobcu budú bez ďalšieho sankcionovaní už za
používanie jeho produktov, pričom ide o tvrdenie, ktoré nemá základ v právnej úprave; a

EVPÚ a.s.
(i) rozhodnutiami č. 158/2013 a č. 159/2013, zo dňa 21.8.2013, uložila žalobcovi sankciu, ktorá podľa

právneho poriadku neexistovala;
(ii) pri vydaní rozhodnutí č. 158/2013 a č. 159/2013, zo dňa 21.8.2013, nekonala so žalobcom ako s
účastníkom konania;
(iii) vydaním rozhodnutí č. 158/2013 a č. 159/2013, zo dňa 21.8.2013, výrazne presiahla svoje
právomoci;

(iv) namiesto osôb, ktoré tvrdené konanie mali zaviniť, protizákonne sankcionovala žalobcu, ako výrobu
neexistujúcou sankciou bez akéhokoľvek preukázaného zavinenia;
(v) ani parciálne neodôvodnila svoje konanie;
(vi)rozhodnutiač.158/2013ač.159/2013,zodňa21.8.2013,aďalšiejejkonanie,bolinepreskúmateľné,
neurčité, nezrozumiteľné a nepravdivé;

(vii) v rozpore s § 3 ods. 2 Správneho poriadku neposkytla žalobcovi žiadnu príležitosť účinne, resp.
aspoň čiastočne obhajovať svoje práva, a to najmä vyjadriť sa k podkladom rozhodnutí č. 158/2013 a
č. 159/2013, zo dňa 21.8.2013, a uplatniť svoje návrhy.

20. Súd prvej inštancie z aspektu procesného vec rozhodol medzitýmnym rozsudkom podľa § 214 ods.

1 C. s. p., v zmysle ktorého, ak je to účelné, súd môže rozhodnúť najskôr len o základe alebo dôvode
uplatneného procesného nároku medzitýmnym rozsudkom; ide o výnimku zo zásady, že rozsudkom
sa rozhoduje o celej prejednávanej veci (§ 212 ods. 2 veta prvá C. s. p.) Za základ prejednávanej
veci, o ktorej môže rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom podľa citovaného ustanovenia, treba spravidla
považovať všetky sporné otázky vyplývajúce z uplatňovaného nároku, ktoré musí posúdiť, ak má

o veci rozhodnúť, s výnimkou výšky nároku. Rozhodnutím veci je v prvom rade rozhodnutím o
skutkovom základe sporu, ktorým je uplatnený nárok charakterizovaný a z ktorého sa odvíja právne
posúdenie základu veci. Ide o všetky skutkové a právne otázky, od ktorých posúdenia závisí výška
uplatneného nároku s výnimkou okolností, ktoré sa týkajú samotnej výšky nároku. Tam, kde nie je
základ nároku opodstatnený, treba žalobu zamietnuť, lebo medzitýmny výrok, že základ nároku nie je

daný, nemôže splniť účel sledovaný úpravou medzitýmneho rozsudku podľa § 214 ods. 1 C. s. p., teda
negatívny medzitýmny rozsudok nie je možné vydať. Rozhodnutím o základe prejednávanej veci, ako
to predpokladá § 214 ods. 1 C. s. p., nie je rozhodnutie, ktorého výrokom sa rieši predbežná otázka.

21. Následne po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku súd konečným rozsudkom rozhodne už len o

výške uplatneného nároku, pričom v tomto konaní súd už nemôže posudzovať otázky, ktoré sa týkajú
samotného základu nároku z dôvodu prekážky res iudicatae.

22. Ak je v konaní uplatnený nárok na náhradu škody, pozostávajúci z viacerých čiastkových nárokov,
ktoré majú samostatný skutkový základ, podmienkou pre vydanie medzitýmneho rozsudku v takomto

prípade navyše je, aby splnenie všetkých predpokladov zodpovednosti štátu za škodu bolo zistené
vo vzťahu ku každému jednotlivému nároku, hoci sú uplatnené v jednom konaní; v opačnom prípade
nemožno o žalobe ako celku ani formou medzitýmneho rozsudku rozhodnúť.23. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

24. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri

výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným
pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o
väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.

25. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto

konaní.

26.Podľa§6ods.1,ods.2zákonač.514/2003Z.z.aktentozákonneustanovujeinak,právonanáhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie,
ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.

Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Právo podľa odseku 1
možnopriznaťibavtedy,akpoškodenýpodalprotinezákonnémurozhodnutiuriadnyopravnýprostriedok
podľaosobitnýchpredpisov.Splnenietejtopodmienkysanevyžaduje,akideoprípadyhodnéosobitného
zreteľa.

27. Podľa § 9 ods. 1, ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej
moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje

postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86
písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky
pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.

28. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie dospel k záveru o

zodpovednosti žalovanej za škodu a nemajetkovú ujmu spôsobené pri výkone verejnej moci, ktorá
spočíva v nesprávnom úradnom postupe Finančného riaditeľstva SR (orgánu verejnej moci) „ako to
vyplýva z rozhodnutia NS SR“, ako aj v nesprávnom úradnom postupe a nezákonnom rozhodnutí
EVPÚ a.s. v postavení správneho orgánu (orgánu verejnej moci), ktoré spočívalo v zrušení certifikátu
č. 00094/101/1/2011, zo dňa 10.5.2011 a certifikátu č. 00237/101/1/2011, zo dňa 12.10.2011, pre

špecifikované typy fiškálnych tlačiarní ničotnými „rozhodnutiami“ č. 158 a č. 159/2013, zo dňa 21.8.2013
s platnosťou dňom 21.08.2013; konštatujúc tiež prekročenie právomocí Finančným riaditeľstvom SR pri
poskytnutí nesprávnych a zavádzajúcich informácií oznamovacím prostriedkom a EVPÚ a.s. pri zrušení
certifikátov, pri ktorom ako akreditovaná osoba má postavenie správneho orgánu, ktorý rozhodoval o
právach žalobcu.

29. Rozhodujúcimi skutočnosťami v žalobe sa vymedzuje skutkový dej (skutok), na ktorého základe
sa uplatňuje právo, a to v rozsahu, ktorý umožňuje jeho nezameniteľnú individualizáciu, t. j. vylučuje
možnosť zámeny s iným skutkovým dejom. Pre analýzu právneho vzťahu strán a posúdenie jeho povahy
z hľadiska obsahu žaloby na prejednanie a rozhodnutie o nároku, ktorý žalobca vyvodzuje z tohto

právneho vzťahu, je tak rozhodujúce obsahové hľadisko, teda akú povahu majú práva a povinnosti strán
tvoriace obsah právneho vzťahu. Inak povedané predmet konania (resp. obsah žaloby) nie je tvorený
výlučne žalobným návrhom (petitum), ale aj rozhodujúcimi skutkovými tvrdeniami - opísaním skutkového
deja (causa petendi). Rozhodujúce skutočnosti v žalobe tak vymedzujú predmet konania po skutkovej
stránke, zatiaľ čo právne posúdenie je vecou konajúceho súdu v zmysle zásady súd pozná právo (v

zmysle rímskej právnej zásady „Da mihi factum, dabo tibi ius“ - Daj mi skutok, ja ti dám právo).

30. Presné definovanie titulu náhrady škody (nemajetkovej ujmy) pri žalobách o náhradu škody podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. je nevyhnutné z dôvodu, že podmienky pre úspešné uplatnenie nárokuz uvedených jednotlivých titulov (nesprávny úradný postup, nezákonné rozhodnutie) sú zásadne
rozdielne.

31. Predpokladom na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody je preukázanie porušenia právnej
povinnosti, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi konaním alebo opomenutím (porušenie právnej
povinnosti) a následkom (vzniknutou škodou). Vzniknutá škoda (v podobe skutočnej škody - damnum
emergens alebo ušlého zisku - lucrum cessant) musí byť spôsobená bez pochybností práve porušením
právnej povinnosti. Škoda, ani porušenie právnej povinnosti ešte nezakladajú zodpovednosť za škodu

a tomu korelujúce právo na jej náhradu. Príčinná súvislosť musí byť nielen tvrdená (domnelá), ale musí
byť bezpečne preukázaná, pričom povinnosť tvrdenia, bremeno tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné
bremeno, čo sa týka príčinnej súvislosti v civilnom procese, zaťažuje v zásade toho účastníka, ktorého
tvrdenie má byť preukázané [teda poškodeného (žalobcu)].

32. Skutkovo samostatnými nárokmi na náhradu škody sú také nároky, ktorých existencia je navzájom

natoľko nezávislá, že každý z nich môže poškodenému vzniknúť samostatne bez ohľadu na vznik
nárokov ostatných, pretože predpoklady ich vzniku (najmä príčinná súvislosť medzi skutkom a škodou)
sú v porovnaní s ostatnými nárokmi odchylné, môžu sa aj odchylne napĺňať a nemusia ani byť uplatnené
naraz. Vzhľadom na multiplicitný skutkový základ žaloby (viď odsek 19 odôvodnenia tohto uznesenia);
bolo povinnosťou súdu prvej inštancie jednoznačne ustáliť, v čom presne spočíva titul náhrady škody,

resp. nemajetkovej ujmy, či len v nesprávnom úradnom postupe alebo aj v nezákonnom rozhodnutí a
aký má skutkový základ.

33. V konaní o nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. základ veci zahŕňa posúdenie
všetkých podmienok zodpovednosti uvedených v tomto zákone okrem výšky škody; medzitýmny

rozsudok možno teda vydať, ak je vyriešené, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu, či
vydaniu nezákonného rozhodnutia, že vznikla škoda (majetková ujma) alebo nemajetková ujma a že
medzi nesprávnym úradným postupom, či nezákonným rozhodnutím a vznikom konkrétnej majetkovej
(nemajetkovej) ujmy je vzťah príčiny a následku (príčinná súvislosť).

34. V súvislosti s prekročením právomocí Finančným riaditeľstvom SR pri poskytnutí nesprávnych a
zavádzajúcich informácií oznamovacím prostriedkom [odsek 92 v spojení s odsekom 96 napadnutého
rozhodnutia;odsek19sub(viii)odôvodneniauzneseniaodvolaciehosúdu];súdprvejinštancieibastroho
skonštatoval existenciu nesprávneho úradného postupu, avšak vôbec sa nevysporiadal s procesnou
obranou žalovanej, že podľa § 4 ods. 3 písm. v) ods. 3 zákona č. 333/2011 Z. z. „Finančné riaditeľstvo

robí úkony ak hrozí nebezpečenstvo, že účtovné doklady alebo iné doklady budú znehodnotené,
zničené alebo pozmenené, alebo že bude spôsobená ujma na prostriedkoch štátneho rozpočtu alebo
rozpočtu Európskej únie a odvrátenie takéhoto nebezpečenstva nemožno inak dosiahnuť.“; podľa § 4
ods. 3 písm. o) zákona č. 333/2011 Z. z. „Finančné riaditeľstvo plní tieto úlohy: informuje osoby o ich
právach a povinnostiach vo veciach daní a poplatkov a o ich právach a povinnostiach podľa osobitného

predpisu.“ (okrem iného aj o právach a povinnostiach podľa zákona č. 289/2008 Z. z.); podľa § 4 ods.
1 zákona č. 289/2008 Z. z. „Na účely plnenia povinnosti podľa § 3 ods. 1 možno používať len typ
elektronickejregistračnejpokladnice,naktorýakreditovanáosobavydalacertifikátosplnenípožiadaviek
podľa odsekov 2 až 4...“; podľa § 16a písm. c) zákona č. 289/2008 Z. z. „Správneho deliktu sa dopustí
ten, kto používa elektronickú registračnú pokladnicu, ktorá nespĺňa požiadavky podľa § 4 ods. 1 až

3.“; podľa § 3 zákona č. 167/2008 Z. z. „Orgány verejnej moci, nimi zriadené rozpočtové organizácie
a príspevkové organizácie a právnické osoby zriadené zákonom sú povinné na základe rovnosti
poskytovať vydavateľovi periodickej tlače a tlačovej agentúre informácie o svojej činnosti na pravdivé,
včasné a všestranné informovanie verejnosti...“. A hoci v posudzovanej veci (v tejto časti nároku)
nepredstavuje rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 9C/23/2014-379, zo dňa 21.11.2014, v

spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13Co/72/2015-477, zo dňa 20.12.2016,
prekážku rozhodnutej veci pre právnu povahu uplatneného nároku v aktuálnom konaní; predmetom
citovaného sporu bolo tiež posúdenie objektívnej zodpovednosti žalovanej Slovenskej republiky za
ujmu spôsobenú na osobnostných právach žalobcu na rovnakom skutkovom základe, ako v aktuálnom
konaní, a preto rešpektujúc legitímne očakávanie žalovanej na zodpovedanie odlišného právneho

posúdenia totožných skutkových tvrdení v aktuálnom konaní, nemožno akceptovať záver súdu prvej
inštancie, že nie je viazaný odôvodnením zamietajúceho rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica v
spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici. Napokon súd prvej inštancie vznik nemajetkovejujmy žalobcu uzavrel (posledné dve vety odseku 94 napadnutého rozhodnutia) bez akejkoľvek skutkovej
a právnej analýzy namietaných zverejnených informácií v rozsahu, ktorý bol vymedzený v žalobe.

35. Z uvedeného je zrejmé, že vo vzťahu k Finančnému riaditeľstvu SR, súd prvej inštancie úplne
opomenul po skutkovej a právnej stránke vyhodnotiť, či:
- Žiadosťou odobratie certifikátu na fiskálnu tlačiareň zo dňa 7.8.2013 adresovanou EVPÚ, a.s., uložilo
žalobcovi sankciu, ktorá podľa právneho poriadku SR neexistovala;
-nekonanímsožalobcomakosúčastníkomkonaniaprivydaníŽiadostioodobratiecertifikátunafiskálnu

tlačiareň zo dňa 7.8.2013;
- vydaním Žiadosti o odobratie certifikátu na fiskálnu tlačiareň zo dňa 7.8.2013, výrazne presiahlo svoje
právomoci;
- protizákonným sankcionovaním žalobcu ako výrobcu bez akéhokoľvek preukázaného zavinenia,
namiesto osôb, ktoré tvrdené konania mali zaviniť;
- ani parciálnym neodôvodnením svojho konania;

- nepreskúmateľnosťou, neurčitosťou, arbitárnosťou a nepravdivosťou Žiadosti o odobratie certifikátu na
fiskálnu tlačiareň zo dňa 7.8.2013 a ďalšieho konania;
- neposkytnutím žalobcovi v rozpore s § 3 ods. 2 Správneho poriadku žiadnej príležitosti účinne, resp.
aspoň čiastočne obhajovať svoje práva, a to najmä vyjadriť sa k podkladom Žiadosti o odobratie
certifikátu na fiskálnu tlačiareň zo dňa 7.8.2013 a uplatniť svoje návrhy;

- nezákonným zabránením žalobcovi a jeho zákazníkom registrovať žalobcom vyrobené ERP na
daňových úradoch;
- nezákonným kontaktovaním zákazníkov žalobcu telefonicky aj osobitným upovedomením: „Ak by
podnikateľ naďalej takúto ERP používal, porušil by príslušné zákonné predpisy.“;
- nepravdivým tvrdením, že používatelia produktov žalobcu budú bez ďalšieho sankcionovaní už za

používanie jeho produktov, pričom ide o tvrdenie, ktoré nemá základ v právnej úprave;
boli naplnené podmienky pre právnu kvalifikáciu týchto (jednotlivých) žalovaných skutkov ako
nesprávny úradný postup alebo nezákonné rozhodnutie, resp. či boli naplnené tiež zvyšné predpoklady
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z. z.

36. Pokiaľ ide o namietané skutky žaloby vzťahujúce sa ku konaniu EVPÚ a.s.; súd prvej inštancie
nielen, že nedal jednoznačnú odpoveď na zásadnú právnu otázku a to či konanie EVPÚ a.s. pri zrušení
certifikátov dňa 21.8.2013 bolo nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím (viď
odsek 92 napadnutého rozhodnutia), ale bez relevantnej právnej argumentácie iba prevzal právne
závery rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 21. mája 2014, sp. zn. 10Sžz/3/2013, v ktorom sa

žalobca proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu SR domáhal ochrany pred nezákonným zásahom
orgánu verejnej správy. Pokiaľ Najvyšší súd SR na jednej strane v citovanom rozhodnutí skonštatoval,
že rozhodnutia EVPÚ a.s. č. 158 a č. 159, zo dňa 21.8.2013, ktorými zrušila certifikáty, predstavujú
nulitné akty, nakoľko nemajú oporu v zákone, ani nespĺňajú náležitosti rozhodnutia; tak v súvislosti s
postupom EVPÚ a.s. ako „správneho orgánu“ pri rušení certifikátov, neuviedol o akých konkrétnych

právach alebo povinnostiach žalobcu mala EVPÚ a.s. rozhodovať ako akreditovaná osoba, ktorej zákon
zveril rozhodovanie o tomto práve.

37. Pretože za nesprávny úradný postup sa považuje výkon právomoci orgánom verejnej moci, pri
ktorom dôjde k porušeniu právnou normou ustanoveného predpísaného postupu alebo k porušeniu

účelu, ku ktorému postup orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci smeruje alebo aj iný nezákonný
zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; je v posudzovanej veci
vo vzťahu k právnemu posúdeniu zodpovednosti štátu za konanie EVPÚ a.s. kľúčové vyhodnotiť, či
konanie EVPÚ a.s. pri vydávaní, resp. rušení certifikátov predstavovalo zákonom zverený výkon verejnej
moci

[§ 2 písm. b) bod 2. zákona č. 514/2003 Z. z.], nakoľko iba za tohto zákonného predpokladu môže
štát zodpovedať za škodu spôsobenú týmto subjektom - právnickou osobou (EVPÚ a.s. totiž nie je
štátny orgán, orgán územnej samosprávy, verejnoprávna inštitúcia, ani orgán záujmovej samosprávy).
Nielen Najvyšší súd SR v citovanom rozhodnutí, ale ani súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí,
bližšie nevysvetlili, ktorým zákonom bolo EVPÚ a.s. pri certifikácii [t. j. postupe, ktorým tretia strana

iba poskytuje písomné ubezpečenie, že výrobok, postup alebo služba sú v zhode so špecifickými
požiadavkami;ideonezávislé,nestrannéaodbornéposúdenie(vykonanépodľamedzinárodneprijatých
pravidiel vzťahujúcich sa na činnosť certifikačných orgánov) zhody (určených znakov a vlastností
jednoznačne definovaného výrobku, systému, služby alebo osoby) s požiadavkami deklarovanýmiv príslušných predpisoch a oficiálne uznanie a potvrdenie tejto zhody] zverené rozhodovanie o
konkrétnych právach alebo povinnostiach žalobcu. Verejnou mocou sa pritom rozumie taká moc, ktorá
autoritatívne rozhoduje o právach a povinnostiach subjektov, či už priamo alebo sprostredkovane;

subjekt, o ktorého právach alebo povinnostiach rozhoduje orgán verejnej moci, nie je v rovnoprávnom
postavení s týmto orgánom a obsah rozhodnutia tohto orgánu nezávisí od vôle subjektu [§ 2 písm. a)
zákona č. 514/2003 Z. z.; uznesenie Ústavného súdu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky zo
dňa 9. júna 1992, sp. zn. I. ÚS 191/92].

38. A hoci v odôvodnení napadnutého rozhodnutia možno identifikovať izolovaný záver súdu prvej
inštancie o tom, že žalobca nemal možnosť brániť sa konaniu EVPÚ a.s. pred zrušením certifikátov;
nemožno konštatovať, že by predmetom skutkového a právneho zhodnotenia súdu prvej inštancie boli
všetky žalobcom uplatnené skutky spočívajúce v námietke, že EVPÚ a.s.:
- rozhodnutiami č. 158/2013 a č. 159/2013, zo dňa 21.8.2013, uložila žalobcovi sankciu, ktorá podľa
právneho poriadku neexistovala;

- pri vydaní rozhodnutí č. 158/2013 a č. 159/2013, zo dňa 21.8.2013, nekonala so žalobcom ako s
účastníkom konania;
- vydaním rozhodnutí č. 158/2013 a č. 159/2013, zo dňa 21.8.2013, výrazne presiahla svoje právomoci;
- namiesto osôb, ktoré tvrdené konanie mali zaviniť, protizákonne sankcionovala žalobcu, ako výrobu
neexistujúcou sankciou bez akéhokoľvek preukázaného zavinenia;

- ani parciálne neodôvodnila svoje konanie;
- rozhodnutia č. 158/2013 a č. 159/2013, zo dňa 21.8.2013, a ďalšie jej konanie, boli nepreskúmateľné,
neurčité, nezrozumiteľné a nepravdivé;
- v rozpore s § 3 ods. 2 Správneho poriadku neposkytla žalobcovi žiadnu príležitosť účinne, resp.
aspoň čiastočne obhajovať svoje práva, a to najmä vyjadriť sa k podkladom rozhodnutí č. 158/2013 a

č. 159/2013, zo dňa 21.8.2013, a uplatniť svoje návrhy;
t. j. že boli naplnené podmienky pre právnu kvalifikáciu týchto (jednotlivých) žalovaných skutkov ako
nesprávny úradný postup alebo nezákonné rozhodnutie, resp. či boli naplnené tiež zvyšné predpoklady
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z. z.

39. Odvolací súd ďalej pripomína, že vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym
úradným postupom, resp. nezákonným rozhodnutím a škodou zákon nevysvetľuje. V právnej teórii
sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav
(príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym
úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť,

zodpovednosťzaškodunenastáva.Otázkapríčinnejsúvislostiniejeotázkouprávnou,aleideoskutkovú
otázku. Právnym posúdením je vymedzenie, ako má byť zisťovaná príčinná súvislosť medzi ujmou (ako
následkom) a skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má
preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada
požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym

konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť

40. V rozhodnutí sp. zn. 1Cz/59/1990, z 27. septembra 1990, Najvyšší súd Českej republiky, ktoré bolo
publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. R 21/1992 vyslovil, že „pokiaľ k vzniku
škody viedlo viac príčin, je treba sa zaoberať tým, či a do akej miery bolo bezprostrednou príčinou

škody práve zavinenie protiprávneho konania škodcu. V tom rozsahu potom prichádza v úvahu jeho
zodpovednosť za škodu. Hľadisko časovej súvislosti medzí porušením právnych povinností škodcu a
skutkovou udalosťou, z ktorej vznikla škoda, nie je samo o sebe rozhodujúca; vecná súvislosť príčiny a
následku je rozhodujúca, zatiaľ čo časová súvislosť napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti.“

41. Najvyšší súd SR v rozhodnutí z 24. februára 2011, sp. zn. 3Cdo/313/2009 skonštatoval, že o
vzťah príčinnej súvislosti sa jedná, ak vznikla škoda následkom nezákonného rozhodnutia, teda ak je
nezákonné rozhodnutie a škoda vo vzájomnom pomere príčiny a následku. To znamená, že príčinná
súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím je daná len vtedy, ak by škoda pri absencii
nezákonného rozhodnutia nevznikla, musí teda ísť o priamu (nie len sprostredkovanú) príčinu vzniku

škody.Zároveňtrebauviesť,žeotázkapríčinnejsúvislostimedzinezákonnýmrozhodnutímakonkrétnou
škodou je síce v prvom rade otázkou skutkovou, pričom súd zisťuje jej existenciu, avšak záver, či v
konkrétnom prípade, je či nie je daná príčinná súvislosť, je súčasne otázkou právnou, pretože súd
tak robí záver o existencii jedného z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu, pričom tento právnyzáver je samozrejme závislý na skutkovom zistení. Ak by príčinou vzniku škody bola iná skutočnosť,
zodpovednosť za škodu nenastane. Pritom nemusí ísť o príčinu jedinú, ale stačí ak ide o jednu z príčin,
ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, o ktorého odškodnenie ide, a to o príčinu podstatnú.

42. V rozhodnutí z 31. januára 2012, sp. zn. 6MCdo/11/2010, Najvyšší súd SR vyslovil, že „Príčinná
súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. Vyžaduje sa,
aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a vznik škody boli
v logickom slede (nexus spojenie, súvislosť, sled), teda aby protiprávne konanie bolo príčinou a vznik

škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti či
okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná
súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych
súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého
by škodný následok nevznikol. Otázka príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním a
konkrétnou škodou je otázkou skutkovou. Jej existenciu zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne

okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti
je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou
(ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu
má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je
požadovaná náhrada. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (ak vznikla) a konkrétnym

konaním škodcu (ak je protiprávne), prípadne inou skutočnosťou (ak bola tvrdená a preukázaná), sa
zisťuje príčinná súvislosť. Protiprávny úkon nemusí byť jedinou príčinou vzniku škody (kumulatívna
kauzalita), stačí, že je jednou z príčin, a to príčinou dôležitou, podstatnou a značnou. Treba tiež
rozlíšiť, či v konkrétnom prípade viac skutočností v jednom okamihu spolupôsobilo na vzniku toho istého
škodlivého následku (konkurenčná kauzalita) alebo či jedna skutočnosť vylučuje druhú, prípadne či

novou skutočnosťou došlo k prerušeniu pôvodného dejového sledu.“

43.Vrozhodnutíz30.apríla2011,sp.zn.6Cdo/103/2011,NajvyššísúdSRvyslovil,že„Vyžadujesa,aby
nezákonné rozhodnutie a vznik škody boli v logickom slede (nexus spojenie, súvislosť, sled), teda aby
nezákonné rozhodnutie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí

iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť
treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo
všeobecnejrovine,alevždyvkonkrétnychsúvislostiach.Príčinouvznikuškodyspôsobenejnezákonným
rozhodnutím môže byť len také nezákonné rozhodnutie, bez ktorého by škodný následok nevznikol.
Základom je úvaha (test conditio sine qua non), či by škodlivý následok nastal bez nezákonného

rozhodnutia. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola.“

44. Napokon v rozhodnutí z 20. februára 2012, sp. zn. 7Cdo/27/2011 Najvyšší súd SR uviedol, že
„o vzťah príčinnej súvislosti ide, ak škoda vznikla následkom nezákonného rozhodnutia, teda ak je
nezákonné rozhodnutie a škoda vo vzájomnom pomere príčiny a následku, a teda ak je preukázané, že

nebyť nezákonného rozhodnutia, ku škode by nedošlo. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť,
zodpovednosť za škodu nevzniká, príčinou škody môže byť len tá skutočnosť, že bez nej by škodný
následok nevznikol. Pritom nemusí ísť o príčinu jedinú, stačí, ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľa
na nepriaznivom následku, o ktorého odškodnenie ide, a to o príčinu podstatnú.“

45. Z citovanej ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít (Čl. 2 ods. 2 Základných
princípov C. s. p.) vyplýva jednotná a dlhodobá interpretácia príčinnej súvislosti, ktorá sa zhodne
ustálila, že vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí ak je iba
sprostredkovaný. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nevzniká,
príčinou škody môže byť len tá skutočnosť, že bez nej by škodný následok nevznikol. Pritom nemusí

ísť o príčinu jedinú, stačí, ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, o ktorého
odškodnenie ide, ale musí ísť o príčinu podstatnú. V postupnom slede javov je každá príčina niečím
vyvolaná(samajenásledkomniečoho)akaždýňouspôsobenýnásledoksastávapríčinouďalšiehojavu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza

následku a vyvoláva ho.

46. Pokiaľ súd prvej inštancie medzitýmnym rozsudkom určil danosť zodpovednosti žalovanej, musel
mať existenciu príčinnej súvislosti preukázanú vo vzťahu k všetkým žalovaným skutkom, na ktorýchžalobca v žalobe založil nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy; z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia však vyplýva, že súd prvej inštancie príčinnú súvislosť posudzoval iba vo vzťahu k zrušeniu
certifikátov,masívnejmedializáciitohtozrušeniaštátomvrátaneindividuálnehoinformovaniazákazníkov

žalobcu, zastaveniu registrácie ERP žalobcu daňovými úradmi (odsek 95) a konaniu štátu, ktorým bola
zlikvidovaná profesijná česť a dôveryhodnosť žalobcu (predposledná veta odseku 94), čím nepochybne
nevykonal posúdenie toho, či tiež ostatné namietané žalované skutky predstavovali príčinu vzniku
žalovanej škody, resp. nemajetkovej ujmy žalobcu.

47. Vychádzajúc z uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že v dôsledku nesprávneho
právneho posúdenia veci zostal skutkový stav neúplný a nakoľko uvedený nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389
ods. 1 písm. a), písm. c) C. s. p. zrušil a podľa
§ 391 ods. 1 C. s. p. vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

48. V ďalšom konaní bude súd prvej inštancie povinný riadiť sa vyššie uvedeným právnym názorom
odvolacieho súdu, ktorým je v zmysle § 391 ods. 2 C. s. p. viazaný; spor opätovne prejedná na
pojednávaní a riadne podľa návrhov strán vykoná dokazovanie
(v súlade s príslušnými ustanoveniami Civilného sporového poriadku o dokazovaní), na základe
vykonaných dôkazov ustáli skutkový stav potrebný pre svoje rozhodnutie, ktoré bude vo vzťahu

k zistenému skutkovému stavu preskúmateľné a po opätovnom rozhodnutí sporu svoje závery o
skutkových zisteniach a právnom posúdení veci odôvodní spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 C.
s. p. tak, aby obsahovalo dostatok dôvodov a ich uvedenie bolo zrozumiteľné.

49. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov konania (§ 396 ods. 3 C. s. p.).

50. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1
C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).