Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 10. september 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/168/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121576903
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Turza

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:6121576903.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Turzu

a členiek senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a Mgr. Zuzany Hartelovej, v spore žalobcu: Združenie obcí
Horného Turca na ochranu životného prostredia, so sídlom Partizánska 1, Turčianske Teplice, IČO:
31 898 734, zastúpený: SUCHÝ & PARTNERS s. r. o., so sídlom Horná 13 , Banská Bystrica, IČO:
52 826 791, proti žalovanému: Technické služby Turčianske Teplice, s. r. o., so sídlom Robotnícka 2,
Turčianske Teplice, IČO: 30 222 966, zastúpený advokátkou: JUDr. Daniela Gavorníková, so sídlom V.
P. Tótha 64/14, Martin, IČO: 50 407 643, o zaplatenie 220.554,12 eur s príslušenstvom, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 17Cb/22/2022-280 z 14.02.2023, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žalovanému proti žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa voči žalovanému
domáhal zaplatenia 220.554,12 eur (I.) a žalovanému priznal proti nemu nárok na náhradu trov konania
vo výške 100 % (II.). Vychádzal z toho, že je daný právny dôvod nároku žalobcu, ktorý sa domáhal
zaplatenia uvedenej sumy z dôvodu neplnenia si povinnosti žalovaného, ako predchádzajúceho
prevádzkovateľa skládky, previesť na neho, ako od 01.01.2018 nového prevádzkovateľa skládky

odpadov, účelovú finančnú rezervu, ktorú mal tvoriť za roky 2008 – 2016 (§ 24 ods. 6 z. č. 79/2015 Z.
z. o odpadoch), ktorú mal vytvárať výlučne prevádzkovateľ (§ 24 ods. 1 z. č. 79/2015 Z. z. a predtým §
22 ods. 1 z. č. 223/2001 Z. z.). Z uvedeného dôvodu neprihliadol na obranu žalovaného, že na základe
dohody účelovú finančnú rezervu tvoril žalobca, keďže takáto dohoda preukázaná nebola, pretože sám
žalovaný na pojednávaní tvrdil, že sa jednalo o rozhodnutie valného zhromaždenia žalobcu ešte z roku
2002, čo potvrdil aj vypočutý svedok. Tvorbu účelovej finančnej rezervy v rozpore so zákonom žalobcom
konštatovalo aj Ministerstvo životného prostredia SR.

Za spornú mal výšku nároku za sledované obdobie, keďže táto sa spravovala dvomi zákonmi
o odpadoch. Prvý z. č. 223/2001 Z. z. vo svojom § 22 ods. 3, v ktorom bol stanovený spôsob výpočtu
účelovej finančnej rezervy nezahŕňal medziročnú mieru inflácie, ktorá sa dostala do výpočtu až novelou
účinnou od 01.01.2009, pričom k ďalšej zmene spôsobu výpočtu došlo od 01.01.2016, kedy vošiel do
platnosti z.č. 79/2015 Z. z., ktorý pokiaľ ide o tvorbu rezervy odkazoval na Vyhlášku č. 372/2015, Prílohu
č. 5. Žalobca množstvo uskladneného odpadu násobil koeficientom 3,7 za celé obdobie, vychádzajúc zo
znaleckého posudku, pri vypracovaní ktorého znalkyňa použila ako podklad z. č. 79/2015 Z. z., Vyhlášku

č. 372/2015. Preto nie je možné, aby rovnaký koeficient 3,7 bol používaný za celé súdené obdobie,
keď zo znaleckého posudku nie je zrejmé ani ako znalkyňa k uvedenému koeficientu dospela. Pokiaľ
znalkyňa používala z. č. 79/2015 Z. z. v spojení s Vyhláškou č. 372/2015 tak tieto sú aplikovateľné len
na posledný rok uplatňovaného nároku. Pri výpočte rekultivačnej rezervy za celé obdobie nie je možnévychádzať ani zo Stanoviska vypracovaného DEPONIA SYSTÉM, s.r.o. Bratislava, keďže sa v ňom
taktiež uvádza, že výška jednotkovej ceny by mala byť každoročne zvyšovaná o výšku inflácie stanovenú
Štatistickým úradom SR.

2. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodu podľa
ust. § 365 ods. 1 písm. d/, e/, f/, h/ CSP a žiadal ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. Mal za to, že keď konajúci súd považoval závery znalkyne v spojení
s predmetnou vyhláškou za aplikovateľné na posledný rok uplatňovaného nároku, mal mu priznať nárok

aspoň zaň a nie zamietnuť žalobu v celom rozsahu. Ak súd považoval výšku žalovanej sumy za spornú,
bolo mu možné priznať podľa § 22 ods. 3 z. č. 223/2001 Z. z. zákonom stanovenú minimálnu výšku
rekultivačnej rezervy, ktorú bol zo zákona povinný tvoriť prevádzkovateľ splátky. Z ustanovení zák. č.
223/2001 Z. z. a zák. č. 79/2015 Z. z. vyplýva, že výška účelovej rekultivačnej rezervy sa vypočíta
podľa projektovej dokumentácie navrhovaných investičných a prevádzkových nákladov na uzavretie,
rekultiváciu a monitorovanie skládky odpadov po jej uzavretí, v dôsledku čoho považoval stanovenie

jednotkovej ceny za tonu odpadu za rok 3,70 eur vychádzajúcu z dokumentu „Horná Štubňa – združená
skládka odpadov“ z 19.12.2012 za správnu a adekvátnu, keďže projekčná kancelária bola subjektom
v zmysle zákona povolaným na jej výpočet. V konaní nebolo sporné, že dobrovoľne tvoril rezervu v sume
3,7 eur za celé žalované obdobie, ktorú deklaroval aj Slovenskej inšpekcii životného prostredia, ktorá
túto výšku nikdy nespochybnila tak ako ju v konaní nikdy nerozporoval žalovaný. Žalovaný vo svojej

výzve na prevedenie finančných prostriedkov tvoriacich účelovú finančnú rezervu na jeho osobitný účet
ako prevádzkovateľa skládky z 17.08.2017 od neho žiadal prevedenie sumy, ktorú ku dňu 31.12.2015
dobrovoľne vytvoril, preto nie je zrejmé, z akého dôvodu by mala byť suma 3,70 eur sporná. Pokiaľ
súd tvrdil, že koeficient 3,7 bol používaný pre celé súdené obdobie a výška jednotkovej ceny na tvorbu
rekultivačnej rezervy by mala byť zvyšovaná každoročne o výšku inflácie, z uvedeného konštatovania

súdu vyplýva, že žalobcom uplatnená suma mala byť vyššia, keď je len na ňom, či uplatní plnú sumu
svojho nároku alebo jeho časť, t. j. sumu nižšiu, ako to učinil v žalobe. Žalovaný do pojednávania
výšku nároku nerozporoval, z ktorého dôvodu sa stal nesporným a na následné neskoršie tvrdenia
žalovaného nemal súd prihliadnuť aj z dôvodu, že ním uvádzané skutočnosti neboli spôsobilé účinne
poprieť ním uplatnenú sumu. Súd v rámci predbežného právneho posúdenia na pojednávaní dňa

24.11.2022 posúdil jeho nárok ako aj jeho výšku za osvedčené. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie
nevyplýva,čospôsobiloodklonodtohtopredbežnéhoprávnehoposúdenia.Súdstranámnapojednávaní
dňa 14.02.2023 neozrejmil, že sa chce od svojho predbežného právneho posúdenia veci zásadným
spôsobom odkloniť, takže ak by uviedol, že výšku žalovanej sumy považuje za spornú, označil by alebo
navrhol vykonať dôkazy na jej preukázanie. V uvedenom smere preto ide o rozhodnutie súdu prvej

inštancie prekvapivé, v čom videl nesprávnosť postupu súdu, ktorým postupom mu odňal možnosť konať
pred súdom a porušil jeho právo na spravodlivý proces.

3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdiť, v celom rozsahu sa stotožniac s jeho skutkovými a právnymi závermi. Žalobca

neuniesol dôkazné bremeno, čo do výšky žalovanej sumy za celé sledované obdobie. Stanovisko
súkromnej spoločnosti DEPONIA SYSTEM, s.r.o. uvádza odporúčanú výšku tvorby zákonnej rezervy
a nejedná sa o jej presný výpočet v zmysle príslušných zákonných ustanovení. Žalovanú sumu namietal
už na pojednávaní 24.09.2022, 24.11.2022, pričom svoje námietky aj zdôvodnil tým, že výpočet účelovej
finančnej rezervy je upravený v príslušných zákonných predpisoch a iný ako zákonný výpočet nie je

možný. Čo sa týka predbežného právneho posúdenia veci súdom, zo zvukového záznamu z 24.11.2022
vyplýva, že súd považoval nárok žalobcu za osvedčený, tak isto ako aj výšku uplatneného nároku,
ale nie za preukázanú, ktorý dovetok sa do zápisnice z pojednávania nedostal. Preto žalobca až do
skončenia dokazovania 14.02.2023 mal dostatok času na predloženie dôkazov, ktoré by ním uplatnenú
výšku žalovanej sumy preukazovali v zmysle príslušných zákonných ustanovení. Pokiaľ žalobca žiadal

priznať aspoň časť uplatneného nároku, takýto postup by nebol v súlade so zákonom, pretože na
výpočet za rok 2016 je potrebné do vzorca doplniť výšku účelovej finančnej rezervy za predchádzajúce
roky, presne podľa vzorca stanoveného zákonom, ktorý výpočet však do konania ani za jeden rok
nepredložil, či už podľa zák. č. 223/2001 Z. z. resp. č. 79/2015 Z. z. Za posledný rok žalovaného
obdobia nemohol byť nárok priznaný aj z dôvodu, že súd jednoznačne v odôvodnení konštatoval, že

znalecký posudok je nepreskúmateľný z ním uvádzaných dôvodov, pričom preukázanie výšky nároku
zodpovedajúcej príslušnej právnej norme je vždy na žalobcovi. Žalobu žalobcu treba vyhodnotiť ako
zjavné zneužitie práva, pretože od svojich členov vyberal príspevky, z ktorých tvoril na osobitnom účte
účelovú finančnú rezervu, ktorú ako zákonnú aj účtoval vo svojom účtovníctve, pričom aj vo vzťahuk svojim členom a štatutárnym orgánom nakladal ako so zákonnou rezervou. Mesto Turčianske Teplice
sa spolu s ostatnými členmi žalobcu na túto rezervu skladalo a žalobcom bolo uvedené do omylu.

4. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného ďalej uviedol, že spoločnosť DEPONIA
SYSTEM, s.r.o. je subjekt, ktorý pre neho určil výšku rekultivačnej rezervy ako odborne spôsobilá osoba
v súlade so zákonom o odpadoch z ním uvádzaných dôvodov. Pokiaľ žalovaný na pojednávaní vo
veci namietol nesprávnosť určenia výšky žalobcom uplatnenej sumy, neuviedol inú konkrétnu sumu
ani ju nepreukázal. Jeho námietka pritom musí mať určitú kvalitu, aby bola spôsobilá spochybniť

žalovanú sumu, resp. musí preukázať, že žalovaná suma má byť iná. Žalobu nemožno vyhodnotiť ako
zjavné zneužitie práva, pretože jeho nárok mu vyplýva priamo zo zákona. Relevantná nie je ani jeho
argumentácia, že úmysel zákonodarcu bol naplnený tak, že účelová finančná rezerva bola tvorená
vlastníkom skládky odpadov, pretože žalobca takúto zákonnú povinnosť nemá. Okresný súd v rozsudku
č. k. 18Cb/103/2018-1194 z 27.10.2002 v obdobnej veci uviedol, že Mesto Turčianske Teplice nemohlo
byť v dobrej viere, že plní na tvorbu účelovej finančnej rezervy, pretože v konaní predložil listiny,

na základe ktorých svojich členov, aj Mesto Turčianske Teplice, vyzýval na úhradu príspevku z titulu
člena združenia. Sama skutočnosť, že boli finančné prostriedky na účte žalobcu použité na účel ako
finančné prostriedky zákonnej rezervy ako to preukazuje komunikácia žalobcu a príslušných orgánov
životného prostredia, je irelevantná vo vzťahu k splneniu zákonnej povinnosti žalovaného. Žalovaný teda
v konaní nepreukázal, že subjekty, ktoré sú členmi žalobcu ako združenia svojimi príspevkami vytvárali

účelovú finančnú rezervu v zmysle zákona o odpadoch. Žalovaný na jednej strane spochybňuje výpočet
výšky účelovej rekultivačnej finančnej rezervy, ktorý v konaní predložil, na druhej strane konštatuje (na
obidvoch pojednávaniach), že žalobca podľa jeho názoru tvoril predmetnú rezervu, čím bol naplnený
účel zákona o odpadoch, to znamená, že adekvátny bol aj výpočet výšky uskutočneného žalobcom, a to
3,7 eur za tonu uloženého odpadu.

5. Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zotrval na predtým uvedených skutočnostiach
ohľadne výpočtu výšky rekultivačnej rezervy, majúc za to, že preukázanie výšky nároku je vždy na
žalobcovi a nie na ňom ako žalovanom.

6.NásledneKrajskýsúdvŽilinevecpostúpil12.09.2023podľa§43ods.1CSPnaKrajskýsúdvBanskej
Bystrici ako príslušný podľa § 34 ods. 2 písm. a/ CSP, keďže ide o obchodno-právnu vec.

7. Krajský súd v Banskej Bystrici 16.10.2023 predložil spis na rozhodnutie o príslušnosti podľa § 43 ods.
2 CSP Najvyššiemu súdu SR, keďže s postúpením veci nesúhlasil.

8.NajvyššísúdSRuznesenímč.k.5Ndob/44/2023-371z08.11.2023rozhodol,ženakonanieoodvolaní
je príslušný Krajský súd v Žiline, keďže nesúhlas Krajského súdu v Banskej Bystrici s postúpením
daného sporu na odvolacie konanie bol dôvodný. Z obsahu spisu mu vyplynulo, že žalobca sa domáhal
voči žalovanému zaplatenia účelovej finančnej rezervy za roky 2008-2016 v celkovej sume 220.554,12

eur s príslušenstvom, keďže žalovaný ako predchádzajúci prevádzkovateľ skládky si svoju zákonnú
povinnosť podľa ust. § 24 ods. 16 z. č. 79/2015 Z. z. o odpadoch nesplnil a prostriedky účelovej finančnej
rezervynažalobcuakonovéhoprevádzkovateľavzmyslezákonanepreviedol.Jezrejmé,ževdanejveci
ide o uplatnenie nároku žalobcu upraveného osobitným predpisom – zák. č. 79/2015 Z. z. o odpadoch.
Predmetom sporu nie je obchodno-právny spor, preto nie je možné vyvodzovať funkčnú príslušnosť

z ust. § 34 ods. 2 písm. a/ CSP v spojení s ust. § 22 CSP (kauzálna príslušnosť v obchodno-právnych
sporoch) účinného od 01. júna 2023 v tom zmysle, že o odvolaní proti obchodno-právnemu rozhodnutiu,
ktoré vydali okresné súdy v obvode Krajského súdu v Žiline (tu Okresný súd Martin) by rozhodoval
Krajský súd v Banskej Bystrici. V danom prípade pri rozhodovaní o funkčnej príslušnosti treba vychádzať
z ust. § 34 ods. 1 CSP a odvolacie konanie – konanie o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu o návrhu

na zaplatenie (účelovej finančnej rezervy za roky 2008-2016) sumy 220.554,12 eur s príslušenstvom,
podľa osobitného predpisu treba viesť na krajskom súde, v obvode ktorého má sídlo okresný súd, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii, ktorým je v danom prípade Krajský súd v Žiline (§ 34 ods. 1 CSP), keďže
nejde o obchodno-právny spor.

9. Na pojednávaní nariadenom odvolacím súdom na 10.09.2024 strany zotrvali na svojich tvrdeniach.
Žalobca ako nové skutočnosti uviedol, že žalovaný mal finančné prostriedky na tvorbu účelovej finančnej
rezervy, keďže fakturoval jednotlivým členom združenia poplatky za uloženie odpadu, k čomu predložil
aj faktúry. Trval na tom, že sa jedná o obchodno-právny spor vychádzajúc zo záverečných ustanovenízmluvy o prevádzkovaní skládky z 15.01.2008 (§ 262 ods. 1 ObchZ) ako aj svojho charakteru (§ 261
ods. 3 písm. e/ ObchZ).
Štatutárny zástupca žalovaného fakturáciu potvrdil uvedúc dôvody, prečo tak museli učiniť.

Na pojednávaní vypočutý svedok A. B. zotrval na skutočnostiach uvedených pri svojej výpovedi pred
súdom prvej inštancie, že v roku 2002 valné zhromaždenie žalobcu, ktorého členom bol aj žalovaný,
rozhodlo, že účelovú finančnú rezervu bude tvoriť žalobca, z ktorého dôvodu suma, ktorú do roku 2005
ako prevádzkovateľ skládky vytvoril žalovaný bola prevedená na účet žalobcu na tento účel zriadený.
Nemohlo sa jednať o dobrovoľný príspevok v zmysle stanov, keďže členské príspevky boli zaplatené už

v roku 2006. Na valných zhromaždeniach žalobcu mu bolo opakovane uvádzané, že sa jedná o platby
na účelovú finančnú rezervu, ktorej výška musí byť stanovená zákonným spôsobom, čo však zo strany
žalobcu nikdy preukázané nebolo, z ním uvádzaných dôvodov.
10. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zopakovaní dokazovania na nariadenom pojednávaní
(§ 385 ods. 1 CSP) preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podanom odvolaní (§ 379, § 380 ods. 1
CSP) a podľa § 387 ods. 1 CSP odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny

potvrdil, avšak nie z totožných dôvodov.

11. Podľa § 100 ods. 1 OZ právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§
101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nie
je možné premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 101 OZ pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je 3-ročná a plynie
odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Podľa § 24 ods. 16 zák. č. 79/2015 Z. z. o odpadoch účinného k 02.01.2018 pri zmene prevádzkovateľa

skládky odpadov je predchádzajúci prevádzkovateľ skládky odpadov povinný prostriedky účelovej
finančnej rezervy previesť v plnej výške na účet účelovej finančnej rezervy nového prevádzkovateľa
skládky odpadov, a to 45 dní odo dňa, keď ku zmene prevádzkovateľa skládky odpadov došlo.

Podľa § 261 ods. 1 ObchZ táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich

vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti.
Podľaods.2citovaného§-utoutočasťouzákonasaspravujútakistozáväzkovévzťahymedzisubjektom
verejnéhopráva,aksatýkajúzabezpečovaniaverejnýchpotriebalebovlastnejprevádzkyapodnikateľmi
pri ich podnikateľskej činnosti.
Podľa ods. 3 citovaného §-u na účely odseku 2 subjektom verejného práva je a/ štátny orgán, b/ obec, c/

vyšší územný celok, d/ právnická osoba, ktorá spĺňa požiadavky podľa ods. 4, e/ združenie právnických
osôb, ktorého členom je aspoň jeden zo subjektov verejného práva uvedený v písm. a/ - d/.

12. Z obsahu spisu mal odvolací súd zistené, že žaloba bola na súd prvej inštancie podaná 28.12.2021.
Z rozhodnutia Slovenskej inšpekcie životného prostredia z 19.03.2018 vyplýva a medzi stranami nebolo

sporné, že k zmene prevádzkovateľa skládky zo žalovaného na žalobcu došlo 02.01.2018, odkedy
v zákone o odpadoch stanovenej lehote 45 dní (§ 24 ods. 16) mal žalovaný previesť prostriedky účelovej
finančnej rezervy na žalobcu, k čomu však nedošlo.

13. Žalovaný sa tak od 17.02.2018 dostal do omeškania a žalobcovi začala plynúť na uplatnenie jeho

práva 3-ročná premlčacia lehota (ust. § 101 OZ), v ktorej si ho však neuplatnil, keďže žaloba na súd bola
podaná28.12.2021,vzhľadomnačomuselodvolacísúdprihliadnuťajnažalovanýmvznesenúnámietku
premlčania (§ 100 ods. 1 OZ), z ktorého dôvodu, avšak iného ako súd prvej inštancie, rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdil. Neprihliadol na námietku žalobcu vznesenú počas pojednávania v odvolacom
konaní ohľadne dojednania, že záväzkový vzťah strán pri prevádzke skládky sa bude riadiť podľa

záverečnýchustanovenízmluvyz15.01.2008ustanoveniamiObchodnéhozákonníka,keďžesanejedná
o nárok z tohto vzťahu, ale o nárok žalobcu upravený v osobitnom predpise, a to § 24 ods. 16 zák.
č. 79/2015 Z. z. o odpadoch účinného k 02.01.2018, t. j. nejedná sa o obchodno-právny spor, pričom
vzhľadom na uvedené neobstojí ani ďalšia časť námietky vznesená na pojednávaní pred odvolacím
súdom týkajúca sa charakteru žalobcu ako združenia právnických osôb, ktorého členom sú subjekty

verejného práva(§ 261 ods. 3 písm. e/ ObchZ), keďže musí byť splnená aj ďalšia podmienka ust. § 261
ods. 2 Obchodného zákonníka, t. j. že sa musí jednať o záväzkový vzťah medzi subjektom verejného
práva, t. j. žalobcom a podnikateľom, t. j. žalovaným pri jeho podnikateľskej činnosti, čo však vzhľadomnavyššieuvedenésplnenénebolo,keďžesajednaloopovinnosťžalovanéhopodľaosobitnéhopredpisu
a nie z podnikateľskej činnosti.

14. Vychádzajúc z uvedených skutočností, vysporiadajúc sa s podstatnými námietkami žalobcu a
žalovaného, či už v prvostupňovom resp. odvolacom konaní, krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdil, vrátane nároku žalovaného na náhradu trov konania, ktoré mu súd prvej inštancie vzhľadom na
jeho plný úspech v prvostupňovom konaní v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP priznal v plnom rozsahu.

15.Onárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniarozhodolkrajskýsúdpodľa§396ods.1CSPvspojení
s ust. § 255 ods. 1 CSP a žalovanému ako plne úspešnému aj v odvolacom konaní ho taktiež priznal
v plnom rozsahu.

16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote 2
mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval
v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného

uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda,

z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).