Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 8. október 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/92/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5720204384
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 10. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Turza
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:5720204384.2

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr.JozefaTurzuačlenieksenátuMgr.KatarínyBeniačovejaMgr.ZuzanyHartelovej,vsporežalobcu:
A. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XXXX/X, A., zastúpeného JUDr. Ladislavom Mejstríkom, advokátom
so sídlom E. B. Lukáča 2, Martin, IČO: 50 412 272, proti žalovanému: Slovenská republika, konajúca
prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Račianska 71,

IČO: 00 166 073, o zaplatenie nemajetkovej ujmy a náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci,
na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 10C/68/2020-181 z 13. 08. 2021,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. a nadväzujúcom výroku III. z r u š u j e a vec v r a c i a
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Vo výroku II. odvolaním nenapadnutom ponecháva rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie podľa ust. zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej cit. zák.), vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu

škody 2 400,36 eur spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne z uvedenej sumy od 19. 05. 2020 do
zaplatenia a náhradu nemajetkovej ujmy 4 140,- eur, všetko do 30 dní od právoplatnosti rozsudku (I.), vo
zvyšku uplatneného nároku žalobu zamietol (II.), žalobcovi priznal proti žalovanému právo na náhradu
trov konania v plnom rozsahu (III.). Ďalej rozhodol, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. Vychádzal z toho, že žalobca sa
proti žalovanému domáhal zaplatenia 5 000,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy spolu s úrokom

z omeškania a 2 543,20 eur titulom náhrady škody taktiež s príslušným úrokom z omeškania podľa
zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Svoje nároky odôvodnil tým,
že uznesením vyšetrovateľa zo 16. 04. 2017 mu bolo vznesené obvinenie pre zločin týrania blízkej
a zverenej osoby, a to svojej manželky, voči ktorému uzneseniu podal sťažnosť, pretože skutku sa
nedopustil. Okresná prokuratúra jeho sťažnosť zamietla ako nedôvodnú. Dňa 15. 04. 2017 o 11,55
hod. bol zadržaný a od tohto momentu mu bola obmedzená osobná sloboda a následne na základe

návrhu prokurátora bol Okresným súdom Martin dňa 18. 04. 2017 vzatý do väzby podľa ust. § 71 ods. 1
písm. c/ Trestného poriadku, t. j. pre dôvodnú obavu, že by mohol pokračovať v trestnej činnosti s tým,
že sudca pre prípravné konanie zamietol jeho žiadosť o nahradenie väzby peňažnou zárukou, jeho
písomným sľubom, dohľadom probačného a mediačného úradníka a neprijal ponúkané prevzatie záruky
dôveryhodnouosobou.Nazákladejehosťažnostikrajskýsúduznesenieokresnéhosúduzrušil,prepustil
ho na slobodu a väzbu nahradil dohľadom probačného a mediačného úradníka a súčasne mu uložil

obmedzenia spočívajúce v zákaze požívania alkoholických nápojov na verejnosti a v domácom prostredí
a uložil mu povinnosť podrobiť sa ambulantnému protialkoholickému liečeniu. Naviac mu bolo uloženéobmedzenie spočívajúce v zákaze úmyselne sa priblížiť k poškodenej na vzdialenosť menšiu ako 5 m, v
zákaze zdržiavať sa v blízkosti jej obydlia, v zákaze v akejkoľvek forme kontaktovať poškodenú, vrátane
elektronickej komunikačnej služby alebo inými obdobnými prostriedkami. Jeho žiadosť o nahradenie

väzby prevzatím záruky dôveryhodnej osoby bola pritom zamietnutá, takisto ako aj žiadosť o jej
nahradeniepísomnýmsľubomapeňažnouzárukou.Obmedzenieosobnejslobodytrvalood15.04.2017
do 26. 04. 2017 a následne po prepustení z väzby mu boli uložené povinnosti, ktoré ho obmedzovali
v obvyklom spôsobe života a zamedzili mu výkon práce. Následne uznesením okresnej prokuratúry zo
14. 12. 2017 bola trestná vec postúpená na prejednanie Okresnému úradu v Martine, odbor všeobecnej

vnútornej správy, pretože výsledky prípravného konania ukázali, že nejde o zločin, ale ide o skutok,
ktorý by mohol byť priestupkom proti občianskemu spolunažívaniu. Uvedený úrad rozhodnutím, ktoré
nadobudlo právoplatnosť 18. 04. 2018 rozhodol o zastavení konania vo veci tohto priestupku. Žalobca
podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy adresovanú
Ministerstvu spravodlivosti SR, avšak jeho žiadosť bola vyhodnotená ako nedôvodná. Je zrejmé, že
žalobca uplatňoval nárok na náhradu škody, ktorá mu vznikla začatím trestného stíhania, vznesením

obvinenia voči jeho osobe, jeho zadržaním ešte pred vznesením obvinenia a v súvislosti s rozhodnutím
o väzbe. Súčasne uplatnil aj nárok na trovy právneho zastúpenia, ktoré vynaložil prostredníctvom
zvoleného právneho zástupcu v priestupkovom konaní, ktoré bolo vyvolané uznesením prokurátorky
okresnej prokuratúry, ktorým vec postúpila na prejednanie a rozhodnutie priestupkového orgánu. Súd
sa nestotožnil s názorom žalovaného, že väčšina z nich nebola vynaložená účelne a že boli nesprávne

vyúčtované a pokiaľ ide o väzbu, že by si ju žalobca zavinil sám. Konštatoval, že k zadržaniu žalobcu,
k vzneseniu obvinenia voči nemu a vzatiu do väzby viedlo predovšetkým účelovo podávané trestné
oznámenie jeho bývalej manželky, v ktorom ho obvinila zo skutkov, ktoré sa nikdy nepreukázali, ako
to vyplýva z rozhodnutia okresného úradu. Bývalá manželka žalobcu bola rozsudkom z 03. 12. 2018
uznaná za vinnú zo zločinu ublíženia na zdraví v štádiu pokusu, za čo jej bol uložený trest odňatia

slobody vo výmere dva roky s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu dva roky a bola jej uložená
povinnosť nahradiť žalobcovi ako poškodenému škodu z titulu bolestného. Trestného činu sa dopustila
dvomi skutkami, a to 10. 03. 2017, keď po predchádzajúcej hádke zobrala nôž a pristúpila k manželovi
apriložilanôžšpičkoukjehokrkusoslovami„jaťarazzapichnem“,potomnôžsňalazkrkua15.04.2017
okolo07,00hod.,keďhonapadlasnožomodĺžkečepele11cmapichlahovoblastiľavejlopatky,čímmu

spôsobila drobnú ranu s dobou liečenia v trvaní 3 až 6 dní, čím sa potvrdilo tvrdenie žalobcu, že 15. 04.
2017 síce mali ako manželia konflikt, avšak bola to práve manželka, ktorá ho bodla nožom v oblasti ľavej
lopatky, následne na čo oznámil jej konanie polícii, ktorá ju požiadala o vysvetlenie a riešila jej následné
účelové trestné oznámenie. Žalobca sa k svojej trestnej činnosti nikdy nepriznal, trestné oznámenie
manželky označoval za účelové, v snahe vyhnúť sa postihu za skutok, ktorého sa dopustila predtým ako

na ňu žalobca podal oznámenie polícii, ktorú aj v ranných hodinách privolal, čomu žiadny orgán činný
v trestnom konaní nevenoval náležitú pozornosť. Zavinenie žalobcu na vznesení obvinenia a následnom
vzatí do väzby nemožno vidieť v tom, že pri zadržaní bol pod vplyvom alkoholu, že konflikty s manželkou
priznával, aj keď nie v takom rozsahu a v takej intenzite, ktoré by zakladali podozrenie pre spáchanie
trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby. Žalobca bol vzatý do väzby z dôvodu, že v prípade

nevzatia do väzby by v trestnej činnosti mohol pokračovať. Trestná činnosť žalobcovi nikdy nebola
preukázaná a v priestupkovom konaní sa nakoniec nepreukázal ani skutok, ktorý mu bol kladený za vinu.
Súd sa preto nestotožnil s názorom žalovaného, že si žalobca zavinil vznesenie obvinenia a najmä vzatie
do väzby sám. Ďalej mal za to, že pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej uznesením
o vznesení obvinenia má rozhodnutie o postúpení veci do priestupkového konania rovnaké dôsledky

ako zrušenie tohto uznesenia pre nezákonnosť podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona, pretože sa nenaplnil
predpoklad o spáchaní trestného činu obvineného, pretože právoplatnosťou rozhodnutia o postúpení
veci inému orgánu trestné konanie končí, čiže zanikajú účinky vznesenia obvinenia a zrušenie takéhoto
rozhodnutia sa súčasne z tohto dôvodu stáva bezpredmetným. Postúpenie veci inému orgánu z dôvodu,
že výsledky trestného konania ukazujú, že nejde o trestný čin, súčasne znamená, že podozrenie

zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o vznesení
obvinenia (II. ÚS 25/2011). Pretože žalobca si nezavinil ani väzbu a došlo k naplneniu predpokladov na
náhradu škody podľa ust. § 8 ods. 5 písm. c/ citovaného zákona, má právo na náhradu škody, ktorá
mu bola spôsobená aj rozhodnutím o väzbe. Trovy obhajoby, tak ako boli vyčíslené v listine nazvanej
„Uplatňovanie trov obhajoby“ uvádzané pod bodom 1 až 19, za žalobcom preukázané, keďže vyplývali

z pripojeného trestného spisu, resp. žalobca v priebehu konania k nim predložil dôkazy. Nestotožnil
sa s námietkou žalovaného, že ich prevažná väčšina bola neúčelná a nebol dôvod, aby sa obhajca
zúčastňoval všetkých vyšetrovacích úkonov, akými boli napr. výsluchy svedkov a pod., pretože právo
obvineného na obhajobu je dané v ust. § 34 ods. 1 Trestného poriadku a patrí medzi základné zásadytrestného konania podľa ust. § 2 ods. 9 Trestného poriadku a obhajca mal právo uskutočňovať všetky
úkony, ktoré mu umožňuje Trestný poriadok, najmä v zmysle ust. § 44 ods. 2 Trestného poriadku,
pričom právo na obhajobu je naviac ústavným právom. Preto považoval za nemiestne skúmať, či účasť

obhajcu v prípravnom konaní pri výsluchu toho ktorého svedka bola alebo nebola dôvodná, rovnako či
bola alebo nebola dôvodná jeho účasť pri úkonoch súdu, resp. či obhajca predkladal dôkazy orgánom
činným v trestnom konaní, tak ako to nakoniec vyplynulo zo spisu a bolo preukázané. Obhajca si
správne vyúčtoval aj cestovné náklady a náhrady za stratu času pri ceste na neverejné zasadnutie
krajského súdu pri rozhodovaní o väzbe. Spolu takto trovy obhajoby predstavovali 2 314,94 eur, pričom

je zrejmé, že žalobca ich obhajcovi aj zaplatil 16. 02. 2020, čím došlo k zmenšeniu majetkovej podstaty
žalobcu úhradou trov obhajoby v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia
a nezákonným rozhodnutím o väzbe. Súčasne má žalobca aj právo na náhradu trov, ktoré mu vznikli
právnymzastúpenímvpriestupkovomkonaní,keďženebolovyvolanéindividuálnymoznámenímnejakej
osoby, ale rozhodnutím prokurátorky, ktorá dôkaznú situáciu vyhodnotila tak, že sa síce stal skutok, ale
nie je trestným činom, avšak mohol by byť priestupkom. Aj trovy právneho zastúpenia v priestupkovom

konaní boli vyúčtované správne v súlade s ust. § 1 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Súčasne si
žalobca podľa § 16 ods. 4 uplatnil aj nárok na 5 % úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po
dni, v ktorom ministerstvo spravodlivosti mu oznámilo, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody,
pričom výška úroku z omeškania zodpovedá limitu uvedenému v ust. § 3 nariadenia vlády SR č.
87/1995 Z. z. k 19. 05. 2020, v ktorom smere taktiež považoval žalobu za dôvodnú, a preto jej v tejto

časti vyhovel. Žalobca si uplatnil aj nárok podľa § 17 ods. 2, 3, 4 citovaného zákona na odškodnenie
nemajetkovej ujmy v peniazoch, keďže vedenie trestného stíhania proti žalobcovi sa nakoniec ukázalo
ako nedôvodné a nezákonné, spôsobilo jeho dlhodobý stres, ktorému bol vystavený od zadržania 15.
04. 2017 do 16. 01. 2018, kedy nadobudlo právoplatnosť uznesenie prokurátorky o postúpení veci do
priestupkového konania. Následne však bol v roku 2018 žalobca vystavený ďalšej právnej neistote

v súvislosti s prebiehajúcim priestupkovým konaním voči nemu. Ďalej mal za to, že z trestného spisu
síce vyplynulo, že bol pre priestupky opakovane stíhaný, naposledy v roku 2016, za čo mu bola uložená
bloková pokuta, ako aj to, že v minulosti už bol právoplatne odsúdený rozsudkom Okresného súdu
Banská Bystrica sp. zn. 2Tv/1/13, ktoré odsúdenie bolo ale zahladené a predtým bol stíhaný vojenskou
obvodovou prokuratúrou, pričom jeho trestné stíhanie bolo podmienečne zastavené a v skúšobnej dobe

sa osvedčil, teda jeho predchádzajúce odsúdenia alebo postih boli zahladené. V období, keď došlo
k trestnému stíhaniu žalobcu však tento riadne pracoval ako kamionista, čo vylučovalo systematické -
dennodenné požívanie alkoholických nápojov. Na druhej strane jeho manželstvo sa dostalo do krízy,
čo nakoniec vyústilo do konfliktu 15. 04. 2017, pričom situácia v manželstve by zrejme viedla aj tak
k rozvodu a následnému rozhodovaniu o právach a povinnostiach k maloletému synovi. Trestné stíhanie

žalobcu, jeho väzba a zákazy, ktorým bol vystavený na základe rozhodnutia krajského súdu, teda
dohľadu probačného a mediačného úradníka, zákazu konzumovať alkoholické nápoje a povinnosti
podrobiť sa ambulantnému protialkoholickému liečeniu, ale najmä obmedzenie spočívajúce v zákaze
priblížiťsakpoškodenejnavzdialenosťmenšiuako5mazdržiavaťsavblízkostijejobydlia,kdesavtom
čase samozrejme pri matke zdržiaval jeho maloletý syn, nesporne zo dňa na deň pretrhlo puto medzi

otcom a synom a táto situácia podľa vykonaného dokazovania, výpovedí svedkov, žalobcu bolestne
zasiahla. K jeho duševnému pokoju neprispievali ani zvedavé reakcie okolia, ktorým bol pochopiteľne
vystavený. Preto mal súd za to, že je na mieste odškodniť ujmu, ktorá žalobcovi nastala v dôsledku
nezákonných rozhodnutí o vznesení obvinenia a o väzbe v priebehu nezákonne vedeného trestného
konania voči nemu aj v peniazoch. Žalovaná strana síce namietala neprimerane vysokú požadovanú

náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5 000,- eur, avšak trestné konanie proti žalobcovi trvalo od 15. 04.
2017 do právoplatného rozhodnutia o postúpení veci 276 dní, z toho žalobca 12 dní strávil vo väzbe
a následne po dlhšej dobe po prepustení z väzby bol vylúčený z užívania bytu, vylúčený zo styku so
synom, ktorý zostal u matky. Náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 5 000,- eur v prepočte na počet dní
trestného stíhania, z ktorých 12 dní bola obmedzená osobná sloboda žalobcu, predstavuje pri výške

5000,- eur sumu 18,12 eur denne, ktorá suma vzhľadom na životné obmedzenia, ktorým bol žalobca
vystavený, stres nimi spôsobený, ktorý našiel odozvu aj v zhoršení zdravotného stavu žalobcu, sa mu
nejavila ako neprimerane vysoká, vychádzajúc aj z rozhodovacej praxe, kde náhrada nemajetkovej
ujmy v obdobných prípadoch sa pohybuje od 11,- až do 20,- eur, v prípade nezákonne vedeného
trestného stíhania, poukazujúc na rozhodnutia konkrétnych súdov. S prihliadnutím na cenový vývoj od

vydania uvádzaných rozhodnutí a s prihliadnutím na skutočnosť, že väzba žalobcu trvala len 12 dní,
no na druhej strane s prihliadnutím na skutočnosť, že počas celej doby trestného stíhania sa žalobca
musel podrobovať obmedzeniam, ale aj vzhľadom na skutočnosť, že žalobca v minulosti opakovane
porušoval zákon, dospel súd k presvedčeniu, že primeraným odškodnením pre neho je odškodneniev sume 15,- eur za deň, čo pri 276 dňoch vedeného trestného stíhania predstavuje 4 140,- eur, v ktorej
sume priznal odškodnenie nemajetkovej ujmy v peniazoch a vo zvyšku uplatneného nároku istinu, ale
aj úroky z omeškania, žalobu žalobcu zamietol. K istine náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi nepriznal

požadované úroky z omeškania, pretože tento nárok mu vznikol až rozhodnutím súdu, a teda s jeho
uspokojením žalovaný v omeškaní nebol. O trovách konania rozhodol vychádzajúc z čl. 4 ods. 1 CSP
podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu, teda ako keby
bol v celom rozsahu úspešný. Neúspech žalobcu v časti náhrady škody a úrokov z omeškania, ktoré
žalobca požadoval priznať z náhrady nemajetkovej ujmy za obdobie do rozhodnutia súdu, považoval

popri priznanom plnení za neúspech nepatrný, keď pokiaľ ide o neúspech v časti priznanej nemajetkovej
ujmy, vychádzal zo skutočnosti, že v tomto prípade rozhodnutie výrazne záviselo od jeho úvahy, ktorá sa
len rámcovo mohla odvíjať od ust. § 17 ods. 3 citovaného zákona a judikatúry v obdobných prípadoch.

2. Proti výroku I., III., IV. uvedeného rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný
z dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP a žiadal ho zmeniť tak, že žaloba bude zamietnutá,

resp. zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Poukázal na to,
že žalobca si zavinil trestné stíhanie, aj väzbu, a preto je jeho zodpovednosť za škodu vylúčená. Pre
posúdenie zavinenia trestného stíhania/väzby nie je možné vychádzať z výsledku trestného konania
a dôkazov, ktoré vyšli najavo až v ďalšom konaní a ktoré neboli v čase rozhodovania o vznesení
obvinenia/vzatí obvineného do väzby známe. V konaní síce bolo preukázané, že trestné oznámenie bolo

podané bývalou manželkou žalobcu účelovo, avšak v čase jeho podania orgány činné v trestnom konaní
nemali inú možnosť ako začať voči žalobcovi trestné stíhanie s prihliadnutím na skutkové okolnosti pred
vznesením obvinenia. Zo zápisnice o výsluchu zadržaného - podozrivého zo 16. 04. 2017 vyplýva, že
žalobca je požívateľom alkoholu, háda sa s manželkou a zároveň priznáva, že hádky sú od minulého
týždňa agresívne a v poslednom období je dosť možné, že manželke aj nadával. Z uznesenia o vznesení

obvinenia vyplýva, že jeho problémy s alkoholom, aj jeho expresívne verbálne prejavy voči poškodenej
boli potvrdené výpoveďami svedkýň (susedky a matky poškodenej), pričom zo sťažnosti žalobcu voči
uzneseniu o vznesení obvinenia vyplýva, že tento bol v minulosti dvakrát trestne stíhaný, pričom obe
trestnéstíhaniapotvrdzujú,žeužvminulostipoužilfyzickénásilievočiinejosobeazároveňmalproblémy
s konzumáciou alkoholu, pričom z návrhu na vzatie do väzby vyplýva, že v deň zadržania 15. 04.

2017 bola opakovane vykonaná u neho dychová skúška s výsledkom vždy viac ako 1 promile alkoholu,
pričom žalobca potvrdil sám konflikty s manželkou pri svojom výsluchu na pojednávaní 02. 06. 2021.
Neobstojí preto názor súdu prvej inštancie, že žalobca sa voči vtedajšej manželke nedopustil konania,
ktoré by napĺňalo skutkovú podstatu trestného činu, dokonca ani priestupku a nemožno o zavinení väzby
uvažovať. V súvislosti so zavinením väzby žalovaný poukázal na to, že žalobca bol vzatý do väzby,

nakoľko v prípade jeho ponechania na slobode by opätovne páchal trestnú činnosť. Poukázal na to,
že žalobca bol vzatý do väzby dôvodne, pričom s ohľadom na skutok, ktorý sa mu kládol za vinu, boli
podstatné zistenia o jeho pretrvávajúcich, dlhoročných problémoch s alkoholom, ktoré zľahčoval, pričom
sudca pre prípravné konanie poukázal na blokovú pokutu z roku 2013 (cyklista pod vplyvom alkoholu),
rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica právoplatný 15. 11. 2013, ktorým bol žalobca uznaný za

vinného zo spáchania prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky, ako aj podmienečne zastavené
trestné stíhanie pre trestný čin výtržníctva a ublíženia na zdraví. Závery o nekontrolovanom požívaní
alkoholických nápojov potvrdil aj krajský súd, ktorý uznesením uložil povinnosť žalobcovi podrobiť sa
ambulantnému protialkoholickému liečeniu a konštatoval, že má sklony aj k protiprávnemu konaniu
násilnej povahy. Teda v žiadnom smere nespochybnil správnosť záverov sudcu pre prípravné konanie

o existencii dôvodu väzby. Z odôvodnenia rozhodnutia, v ktorom mal súd za to, že trestná činnosť
žalobcovi nikdy nebola preukázaná a v priestupkovom konaní sa nakoniec nepreukázal ani skutok,
ktorý mu bol kladený za vinu, je zrejmé, že posudzoval zavinenie žalobcu výlučne v kontexte výsledku
trestného konania a nie okolností, ktoré predchádzali vzneseniu obvinenia, resp. jeho vzatiu do väzby,
čo je v rozpore s ust. § 8 ods. 5, ods. 6 písm. a/ citovaného zákona. Preto na základe vykonaného

dokazovaniadospelknesprávnymskutkovýmzisteniamanesprávneprávnevecposúdilanedostatočne
sa vysporiadal s ním tvrdenými skutočnosťami, ktoré predstavovali zavinenie žalobcu na vznesení
obvinenia a vzatí do väzby. Nedostatočné je odôvodnenie pri určovaní výšky škody a nemajetkovej
ujmy, keďže súd vôbec nediferencuje medzi žalobcom deklarovanými právnymi titulmi uplatneného
nároku na náhradu škody - uznesenia o vznesení obvinenia a rozhodnutia o väzbe, a preto nie je

možné ustáliť, aká majetková škoda a nemajetková ujma mala žalobcovi vzniknúť v príčinnej súvislosti
s tým ktorým právnym titulom, ktoré súd de facto stotožňuje, ktorý nedostatok sa osobitne prejavuje pri
odôvodnení priznania náhrady nemajetkovej ujmy, z ktorých dôvodov nezodpovedá požiadavkám § 220
ods. 2 CSP a je nepreskúmateľné. Nediferencovanie medzi právnymi titulmi ovplyvnilo aj odôvodneniev časti vzniku a výšky majetkovej škody. Súd sa nevysporiadal s jeho námietkami k preukázaniu vzniku
majetkovej škody, keďže z predloženého výpisu z účtu nevyplýva účel platby, t. j. za akým účelom,
resp. za aké vykonané služby advokáta boli predmetné platby vykonané, pričom žalobcom predložená

listina označená ako Uplatnenie trov obhajoby v trestnom konaní obsahuje variabilný symbol uvedený
pri výpise pri vklade sumy 2 457,70 eur, ktorý nezodpovedá variabilnému symbolu, ku ktorému mala byť
vykonaná úhrada v zmysle listiny, ktorý nedostatok síce žalobca zhojil predložením faktúr so správnym
variabilným symbolom, avšak z nich nevyplýva, že by ich prílohou bola aj listina. Súd prvej inštancie sa
nedostatočne zaoberal účelnosťou jednotlivých úkonov právnej služby, keď dokazovanie obmedzil iba

na zistenie, či sa obhajca úkonu právnej služby zúčastnil a ako dlho trval a ust. § 18 ods. 3 citovaného
zákona, podľa ktorého je možné za škodu považovať iba náklady za právne služby skutočne poskytnuté,
za úkony účelne realizované a správne vyčíslené. Súd porušil zásadu rovnosti strán podľa čl. 6 ods. 1
CSP tým, že vykonal dokazovanie čítaním ním zvolených listín z pripojeného trestného spisu. Aj keď je
pravdou, že žalobca navrhol pripojenie trestného spisu, tento návrh súvisel s preukázaním skutkového
stavu trestného konania, t. j. nenavrhol ho za účelom preukázania dôvodnosti vyčísleného nároku na

náhradu trov obhajoby a ak by tak aj urobil, bolo jeho procesnou povinnosťou označiť konkrétne listiny
trestného spisu, ktoré žiadal oboznámiť, t. j. vykonanie dôkazu relevantným spôsobom nenavrhol. Súd
priznalžalobcoviajprávonanáhradutrov,ktorémuvznikliprávnymzastúpenímvpriestupkovomkonaní,
pričom žalovaný namietal existenciu príčinnej súvislosti medzi vznesením obvinenia, rozhodnutím
o väzbe a nákladmi na právne zastúpenie v konaní o priestupku, ktoré je samostatným konaním

a ktoré neprebiehalo v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s uznesením o vznesení obvinenia,
ani s rozhodnutím o väzbe, ktoré žalobca označil za domnelé tituly nároku na náhradu škody. Ak
by chcel žalobca uplatniť nárok na náhradu majetkovej škody, musel by označiť zásah v podobe
nezákonného rozhodnutia vydaného v priestupkovom konaní podľa z. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch,
ktoré by bolo po jeho právoplatnosti zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť súdom podľa Správneho

súdneho poriadku. K odôvodneniu, že konanie bolo vyvolané rozhodnutím prokurátorky, poukázal na
skutočnosť, že v zmysle TP mohol žalobca proti rozhodnutiu o postúpení podať sťažnosť, čo neurobil,
čím de facto s uvedeným postupom súhlasil, a preto takéto rozhodnutie nie je možné považovať za
nezákonné podľa zákona č. 514/2003 Z. z. a už vôbec nie je možné spôsobom neobmedzenej kauzality
odôvodňovať od uznesenia o vznesení obvinenia vznik škody v podobe trov priestupkového konania.

Podľa ust. § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. náhrada škody v podobe účelne vynaložených trov
konania je možná iba v súvislosti s konaním, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie, resp.
rozhodnutieoväzbe.Aničl.50ústavynegarantuježalobcoviprávonaobhajobuvpriestupkovomkonaní,
a teda ak sa v ňom dal zastúpiť právnym zástupcom, nielen že nesúvisia s uznesením o vznesení
obvinenia/väzbou, teda ich priznanie je v rozpore s § 18 ods. 1, ale nemôžu byť považované ani za

účelne vynaložené podľa § 18 ods. 3 citovaného zákona. Na pojednávaní súd prvej inštancie v rámci
predbežného právneho posúdenia skonštatoval, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca
požaduje, je zatiaľ v pomerne vysokej výške (5 000,- eur) a nie je preukázaný. Žalobca uviedol len
všeobecne, že väzba a trestné stíhanie zanechalo na ňom dosť veľké následky, pričom všetky ďalej
uvádzané skutočnosti (podrobovanie sa vyšetreniam, probačnému a mediačnému dohľadu, zdravotné

problémy) už boli súdu známe z podaní žalobcu a z obsahu trestného spisu, pričom ani z výsluchu
svedkovnevyplynuližiadneosobitnéskutočnosti,ktorébypodporovalizáverovznikunemajetkovejujmy,
ktorú by bolo potrebné saturovať v peniazoch v žalobcom požadovanej výške. Aj napriek uvedenému
súd priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 4 140,- eur. Žalobca žiadnym spôsobom
nepreukázal skutočnosti, z ktorých mal spočívať prípadný zásah do jeho osobnosti, práv a základných

slobôd a vec zostala v rovine ničím nepodložených tvrdení všeobecného charakteru o zásahu do
jeho súkromného, rodinného, spoločenského života v dôsledku trestného stíhania a vykonanej väzby,
ktoré nereflektovali na potrebu jednoznačnej identifikácie konkrétneho zásahu a ním spôsobeného
konkrétneho následku, čo potvrdzujú aj svedecké výpovede na pojednávaní. Z výpovede svedkyne
D. B. vyplýva, že žalobca pracoval na trojtýždňové turnusy a jeden týždeň bol doma, pričom sám

žalobca potvrdil, že syna málo vídaval, napriek čomu súd konštatuje, že trestné stíhanie žalobcu
a jeho väzba a zákazy, najmä obmedzenie spočívajúce v zákaze priblížiť sa na vzdialenosť menšiu
ako 5 m a zdržiavať sa v blízkosti bydliska manželky, kde sa zdržiaval aj maloletý syn, nesporne zo
dňa na deň pretrhli puto medzi otcom a synom, ktorá situácia ho bolestne zasiahla. Preto uvedený
názor súdu, že práve trestné stíhanie a väzba boli príčinou pretrhnutia puta medzi otcom a synom

považoval za nesprávny, keďže tento zásah mohol byť iba jednou z príčin aj vzhľadom na konflikty
v rodine. Pokiaľ dôvodil, že v období, kedy došlo k trestnému stíhaniu žalobcu, tento riadne pracoval
ako kamionista, čo vylučovalo systematické dennodenné požívanie alkoholických nápojov, jednalo sa
iba o predpoklady a nie preukázané skutočnosti. Pokiaľ dôvodil ďalej tým, že za pravdepodobnú príčinucukrovkypovažovalstresspôsobenýtrestnýmstíhanímaväzbou,malzato,žetátootázkaniejeotázkou
právnou a vyjadroval sa k otázke, ku ktorej je potrebné disponovať odbornými znalosťami, ktoré závery
nemali podklad vo vykonanom dokazovaní, čo aj nesprávne právne posúdil, keďže škoda na zdraví

predstavuje osobitný nárok, ktorý sa uplatňuje na základe osobitného zákona č. 437/2004 Z. z. Vo
vzťahu k výške náhrady nemajetkovej ujmy uviedol, že v roku 2017 predstavovala výška minimálnej
mzdy 435,- eur, ktorej 50-násobok predstavuje 21 750,- eur. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy mal
súd zobrať do úvahy porovnanie maximálnej možnej dĺžky väzby v trvaní 48 mesiacov so skutočne
vykonanou väzbou v trvaní 12 dní. V prípade sumy 21 750,- eur ide o kumulovaný limit náhrady za ujmu

spôsobenú vzatím do väzby (vrátane náhrady za trestné stíhanie). Trestné stíhanie v trvaní necelých 8
mesiacov a v rámci neho vykonanú väzbu v trvaní 11 dní nemožno vyhodnotiť ako zásah odôvodňujúci
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške priznanej súdom. Poukázal na rozhodnutia súdov
v obdobných prípadoch, avšak so závažnejšími zásahmi do súkromného, rodinného a spoločenského
života a neporovnateľne závažnejšími skutkovými okolnosťami prípadov. Ďalej mal za to, že súd sa
nevenoval príčinnej súvislosti medzi nezákonnými rozhodnutiami a vznikom škody, resp. nemajetkovej

ujmy. Poukázal na slová žalobcu, že spúšťačom vykonštruovaného trestného oznámenia a následného
nezákonného trestného, aj väzobného stíhania žalobcu bolo konanie jeho bývalej manželky, ktorá sa
rozhodla po tom, čo ju vyťažovala polícia, celú záležitosť riešiť účelovým trestným oznámením. Súd
vodôvodneníjednoznačnekonštatuje,žekzadržaniužalobcu,kvzneseniuobvineniavočinemuavzatiu
do väzby viedlo predovšetkým účelovo podávané trestné oznámenie jeho bývalej manželky, z čoho

vyplýva, že ak mala žalobcovi vzniknúť nejaká ujma, táto nevznikla v príčinnej súvislosti s postupom
a rozhodnutiami orgánov činných v trestnom konaní a súdu, ale v dôsledku trestného oznámenia
bývalej manželky, t. j. jedná sa o zodpovednosť inej osoby podľa Občianskeho zákonníka. Bez podania
trestného oznámenia by OČTK nemali dôvod voči žalobcovi v trestnoprávnej rovine postupovať. Vo
vzťahu k nároku na náhradu trov konania sa uplatňuje zásada úspechu, t. j. strane, ktorá mala vo veci

úspech, súd prizná náhradu trov proti neúspešnej strane. Poukázal na to, čoho sa žalobca domáhal
v petite žaloby a čo mu bolo priznané a v čom bola žaloba vo zvyšku ako nedôvodne zamietnutá. Preto
žalobcovi nemôže patriť náhrada trov konania podľa § 255 ods. 1 CSP a už vôbec nie v rozsahu 100
% z prisúdenej sumy a o nároku na náhradu trov konania bolo potrebné rozhodnúť podľa § 255 ods.
2 CSP a náhradu trov konania pomerne rozdeliť. Poukázal na to, že zákonné ustanovenie, ktoré by

súdu v rámci rozhodovania o trovách konania súvisiacich s priznaným plnením, ktorého výška bola
určená na základe voľnej úvahy súdu, dávalo oprávnenie priznať strane plnú náhradu trov konania, sa
v CSP nikde nenachádza. V súvislosti s rozhodovaním o náhrade trov konania nemožno len mechanicky
priznať žalobcovi nárok na náhradu trov konania vychádzajúc len z úspechu žalobcu v základe nároku,
tak ako to urobil súd prvej inštancie bez zohľadnenia rozdielu medzi výškou žalobcom požadovanej

a súdom priznanej náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Nepriznanie úrokov z omeškania
z náhrady nemajetkovej ujmy nemožno v odôvodnených prípadoch (pri rozhodovaní o náhrade trov
konania) považovať za neúspech v pomerne nepatrnej časti, ale za čiastočný úspech.

3. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadal rozsudok súdu prvej inštancie

ako vecne správny potvrdiť v celom rozsahu sa stotožniac s jeho skutkovými a právnymi závermi,
majúc jeho odôvodnenie za úplne v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Mal za to, že žalovaný namiesto
toho, aby prijal zodpovednosť v rámci hospodárnosti konania a uznal jeho nárok, od začiatku neguje
veci do posledného detailu (napr. režijný paušál, ktorý bol priznaný správne) a takisto poukazuje na
irelevantné skutočnosti, ako napr. uvedenie nesprávneho variabilného symbolu na faktúre za právne

služby. Žalovaný pripúšťa, že exmanželka na neho podala trestné oznámenie účelovo, avšak obraňuje
OČTK, že nemali inú možnosť ako ho začať trestne stíhať, s čím sa vôbec nestotožňuje. Žalovaný
v odvolaní poukazuje na jeho minulosť, avšak táto nemá nič spoločné so skutkom, ktorý mu OČTK kládli
za vinu, za ktorý bol nezákonne stíhaný a dokonca aj väznený, nehovoriac o tom, že celé trestné stíhanie
malo pre neho, aj pre jeho najbližšie okolie uvedený negatívny dopad.

4. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu nevyjadril.

5.Krajskýsúd,akosúdodvolací(§34CSP),preskúmalvecvrozsahuvymedzenomvpodanomodvolaní
(§ 379, § 380 ods. 1 CSP) a postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP odvolaním

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie svojím v poradí prvým rozsudkom podľa ust. § 387 ods. 1 CSP
potvrdil ako vecne správny, vrátane nadväzujúceho výroku o nároku na náhradu trov konania v celom
rozsahu sa stotožniac s jeho dôvodmi.6. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacej námietke žalovaného krajský súd
dopĺňa, že pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia,
má rovnaké dôsledky, ako zrušenie tohto uznesenia pre nezákonnosť podľa § 6 ods. 1 z. č. 514/2003

Z. z. aj rozhodnutie o postúpení veci do priestupkového konania, pretože právoplatnosťou rozhodnutia
o postúpení veci inému orgánu trestné konanie končí, čiže zanikajú účinky vznesenia obvinenia
a zrušenie takéhoto rozhodnutia sa súčasne z tohto dôvodu stáva bezpredmetným, nadbytočným.
Postúpenie veci inému orgánu z dôvodu, že výsledky trestného konania ukazujú, že nejde o trestný
čin, súčasne znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo

nezákonnosť rozhodnutia o vznesení obvinenia.
Štát preto zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia a žalobca
má na jej náhradu nárok (§ 3 ods. 1 písm. a/, § 5 ods. 1, § 17 ods. 1 cit. zákona), pričom náhrada škody
zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo
vydané nezákonné rozhodnutie a v ktorom bola vec postúpená inému orgánu (§ 18 ods. 1 cit. zákona).
Právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má aj ten, kto bol vzatý do väzby, ak vec bola

postúpená inému orgánu, avšak za predpokladu, že dotknutá osoba si väzbu nezavinila sama (§ 3 ods.
1 písm. c/, § 8 ods. 5 písm. c/, ods. 6 písm. a/ cit. zákona).
Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že žalobca od začiatku trestného konania tvrdil, že 15. 04. 2017
v ranných hodinách ho manželka napadla nožom a pichla ho ním do ľavej lopatky, v dôsledku čoho
privolal hliadku polície, ktorá ranu zdokumentovala, pričom až následne manželka po tom, čo za ňou

prišla polícia kvôli vysvetleniu, podala na neho vykonštruované trestné oznámenie za skutok, ktorý
od začiatku popieral. Zo spisového materiálu ďalej jednoznačne vyplýva, že uvedenými tvrdeniami
žalobcu sa vyšetrovateľ, prokurátor, ani súdy rozhodujúce o väzbe nezaoberali, napriek tomu, že ich pri
výpovediach uvádzal, čím porušili základnú zásadu trestného konania, t. j. s rovnakou starostlivosťou
objasniť okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech (§ 2 ods.

10 Trestného poriadku).
Vychádzajúc z uvedeného neobstojí tvrdenie žalovaného, že si žalobca väzbu, resp. vznesenie
obvinenia spôsobil sám, a preto nemá nárok na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy, ani že
škoda, resp. nemajetková ujma nevznikla v príčinnej súvislosti s postupom a rozhodnutiami orgánov
činných v trestnom konaní, ale v dôsledku trestného oznámenia manželky, v ktorej súvislosti sú tvrdenia

žalovaného o objektívnych skutočnostiach týkajúcich sa predchádzajúceho spôsobu života a konania
žalobcu pre posúdenie zavinenia nepodstatné.

7. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k ďalšej odvolacej námietke žalovaného
krajský súd doplnil, že z obsahu spisového materiálu vyplýva, aké trovy konania, konkrétne trovy

právneho zastúpenia vznikli žalobcovi v trestnom konaní v súvislosti so vznesením obvinenia
a rozhodnutím o väzbe, ako aj v priestupkovom konaní, pričom z odôvodnenia rozsudku vyplýva, aké
úkony a v akej výške boli súdom priznané. Vychádzané bolo z Uplatnenia trov obhajoby v trestnom
konaní a v priestupkovom konaní, vystavených faktúr a výpisu z účtu právneho zástupcu potvrdzujúceho
ich zaplatenie žalobcom na jeho účet, vo vzťahu k čomu je poukazovanie na iný variabilný symbol

žalovaným bezpredmetné. Správnosť vyúčtovania zisťoval súd na pojednávaní pri oboznamovaní sa
s trestným a priestupkovým spisom, o ktorých pripojenie za týmto účelom požiadal žalobca, pričom
žalovaný, ktorý sa pojednávania zúčastnil, uvedený postup súdu nenamietal, keď z Uplatnenia trov
obhajoby jednoznačne vyplýva, o aké sa jedná, a teda, z akých konkrétnych listín trestného spisu
vyplývajú, a preto postupom súdu nebola porušená zásada rovnosti strán vykonávaním dôkazov bez

návrhu niektorej zo strán. Právo žalobcu dať sa zastúpiť aj v priestupkovom konaní pritom jednoznačne
vyplýva z čl. 47 ods. 2 Ústavy SR, ako aj § 17 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
(Správny poriadok). Súd prvej inštancie sa pritom s účelnosťou úkonov právnej služby vysporiadal vo
svojomodôvodnení,pričomžalovanýanilennetvrdil,nietopreukazoval,ktorétrovyprávnehozastúpenia
a z akého dôvodu boli vynaložené neúčelne. Súd správne priznal žalobcovi náhradu trov priestupkového

konania aj z dôvodu, že podkladom na začatie konania o priestupku bolo právoplatné uznesenie
prokuratúry o postúpení veci (§ 67 ods. 2 z. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch), ktoré bolo následne
rozhodnutím správneho orgánu o zastavení konania fakticky zrušené, nakoľko spáchanie skutku nebolo
žalobcovi preukázané.

8. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k ďalšej odvolacej námietke žalovaného
krajský súd dopĺňa, že z odôvodnenia rozhodnutia súdu vyplývajú rozhodné skutočnosti, na základe
ktorých priznal žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške, ktorá predstavovala 15,- eur za deň, čo pri
276 dňoch vedeného trestného stíhania na základe nezákonného obvinenia, vrátane 12 dní väzbypredstavovala 4 140,- eur, z čoho je jednoducho rozčleniteľná aj výška nároku nemajetkovej ujmy
za nezákonnú väzbu 180,- eur (15,- eur x 12 dní), pričom neprekročila ani limity stanovené v § 17
ods. 4 citovaného zákona, t. j. výšku náhrady poskytovanej osobám poškodeným násilnými trestnými

činmi podľa § 6 z. č. 215/2006 Z. z. (50-násobok minimálnej mzdy za rok 2017 vo výške 435,-
eur predstavujúcej 21 750,- eur), keď skutočnosti uvádzané žalovaným o neprimeranosti priznaného
nároku zostali v pozícii ničím nepodložených tvrdení, takisto ako aj ním uvádzané skutočnosti, že
príčinou pretrhnutia puta medzi otcom a synom boli aj konflikty v rodine a o nevylúčení systematického
dennodenného požívania alkoholických nápojov, keďže uvedené z vykonaných výsluchov svedkov

nevyplýva. Súd pritom zo zhoršeného zdravotného stavu žalobcu pri určení výšky nemajetkovej ujmy
nevychádzal, keďže aj keď sa mu výška nemajetkovej ujmy 5 000,- eur v prepočte na počet dní trestného
stíhania, z ktorých 12 dní bola obmedzená osobná sloboda žalobcu, t. j. 18,12 eur denne nejavila ako
neprimerane vysoká, pri svojom rozhodovaní túto znížil na 15,- eur porovnaním rozhodovacej praxe
s prihliadnutím na skutočnosť, že počas celej doby trestného stíhania sa žalobca musel podrobovať
obmedzeniam,ktorévyplývalizuzneseniakrajskéhosúdu,aleajvzhľadomnaskutočnosť,ževminulosti

opakovane porušoval zákon, a preto mu priznal ako odškodnenie nemajetkovej ujmy sumu 4 140,- eur
a vo zvyšku uplatneného nároku, ale aj čo do úrokov z omeškania, žalobu zamietol.

9. Vychádzajúc aj z uvedených skutočností, vysporiadajúc sa s podstatnými námietkami žalovaného, či
už v prvoinštančnom alebo v odvolacom konaní krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne

správny potvrdil, vrátane výroku o nároku na náhradu trov konania, keďže v časti nároku na náhradu
škody a úrokov z omeškania bol žalobca úspešný v prevažujúcej časti, pretože žalovaný bol úspešný
len čo do sumy 142,84 eur, čo pri žalovanej istine 2 543,20 eur predstavuje 5,62 %-ný úspech v spore.
V prevažujúcej časti bol úspešný žalobca aj čo do nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, keďže bol
úspešný čo do jeho základu, pretože jeho výška závisí od úvahy súdu, ktorú nemohol nijako predvídať,

lebo to objektívne nie je možné. Žalovaný bol úspešný len čo do úroku z omeškania z tohto nároku, ktorý
pri desiatich mesiacoch od podania žaloby do rozhodnutia predstavoval 172,5 eur pri priznanej sume
4 140,- eur, čo predstavuje 3,99 %-ný úspech v spore (172,5 eur + 4 140,- eur = 100 %-ný úspech, 1
% = 43,13 eur, 172,5 : 43,13 = 3,99 %).

10. O trovách odvolacieho konania krajský súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust.
§ 255 ods. 1 CSP a žalobcovi ako plne úspešnému v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov
konania v plnom rozsahu vo vzťahu k nároku na náhradu škody, ako aj nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy.

11. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podala žalovaná dovolanie z dôvodov podľa ust. § 420
písm. f/ a § 421 ods. 1 písm. a/, b/ CSP pretože sa odvolací súd relevantným spôsobom nevysporiadal
s ňou vznesenými námietkami.

12. Najvyšší súd SR svojím uznesením sp. zn. 2Cdo/178/2022 z 30.05.2024 podľa ust. § 449 a §

450 CSP zrušil rozsudok odvolacieho súdu z dôvodov podľa ust. § 420 písm. f/ CSP, pretože jeho
odôvodnenie nedáva odpoveď na ním uvedené relevantné námietky žalovanej, čím došlo k porušeniu
jej práva na spravodlivý proces a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

13. Po vrátení veci dovolacím súdom krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) opätovne preskúmal vec

v rozsahu vymedzenom v podanom odvolaní (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) a postupom bez nariadenia
pojednávania podľa ust. § 385 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa ust. § 389
ods. 1 písm. b/ CSP zrušil, vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

14. Podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b/ CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

15. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia súdu prvej inštancie podľa ust. § 220 ods. 2 CSP

tvorí súčasť základného práva strán na súdnu ochranu a vyžaduje, aby sa súd jasným, korektným
a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre
jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné, keďže inak sa stáva nepreskúmateľným, čoznemožňuje strane, aby uskutočňovala jej procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces.

16. Nedostatkami uvedenými dovolacím súdom trpí aj odôvodnenie súdu prvej inštancie, ktorý sa
nevysporiadal so zásadnými námietkami žalovanej, ktorá poukazovala na to, že žalobca si začatie
trestného stíhania zavinil sám, čím je vylúčený vznik jeho prípadného práva na náhradu škody,
nevysporiadal sa s konkretizovanými skutočnosťami dotýkajúcimi sa osoby žalobcu, ktoré predstavovali
zavineniesiväzby;neozrejmilnámietkyoabsenciivysvetleniapríčinnejsúvislostivovzťahukmajetkovej

škode,ktoréúkonybolipodmienenévydanýmrozhodnutímoväzbe,ktorénaopakuznesenímovznesení
obvinenia a z akého dôvodu boli považované za účelné; o neprípustnej analógii vo vzťahu k rozhodnutiu
prokurátorky o postúpení veci do priestupkového konania ako nezákonného rozhodnutia, ktorej
výsledkom boli priznanie náhrady trov priestupkového konania v súvislosti s uvedeným „právnym
titulom“; nevysporiadal sa s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu pri rozhodovaní o výške
náhrady nemajetkovej ujmy a porušením zásady primeranosti a spravodlivosti odškodnenia. Nezaoberal

sa teda riadne tým, že žalovaná vzniesla v konaní relevantnú námietku o konkrétnych skutočnostiach
ako je nadmerná konzumácia alkoholu a použitie fyzického násilia proti inej osobe, že žalobca si začatie
trestného stíhania zavinil sám, čím je vylúčený vznik jeho prípadného práva na náhradu škody od
štátu. Riadnym spôsobom sa nevysporiadal so žalovanou konkretizovanými skutočnosťami dotýkajúcimi
sa osoby žalobcu, ktoré predstavovali jeho zavinenie, t. j. neposúdil zavinenie vznesenia obvinenia

žalobcom ani námietku o vylúčení práva žalobcu na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení
obvinenia a trestným stíhaním z dôvodu žalobcom zavineného trestného stíhania. Dostatočne sa
nevysporiadal ani s námietkami žalovanej ohľadom zavinenia jeho väzby, keď táto poukazovala na
špecifické okolnosti viažuce sa k jeho osobe, správaniu a konaniu pred vzatím do väzby, ktoré podľa
nej dostatočným spôsobom odôvodňovali záver, že žalobca svojím predošlým spôsobom života ako

aj správaním (konaním) predchádzajúcim rozhodovaniu o väzbe založil dôvodnú obavu, že bude
pokračovať v páchaní trestnej činnosti (§ 71 ods. 1 písm. c/ TZ), čím došlo k naplneniu negatívnej
podmienky uvedenej v § 8 ods. 6 písm. a/ zák. č. 514/2003 Z. z. o zavinení väzby žalobcom. Súčasne pri
majetkovejškodenevysvetlil,ktorýzásahbolpríčinouvznikumajetkovejškodyavakomrozsahuaprečo
vo veci neaplikoval § 18 ods. 3 cit. zákona. Pri náhrade trov obhajoby nevysvetlil, prečo ak sa žalobca

v priestupkovom konaní dal zastúpiť právnym zástupcom, tieto náklady súvisia s uznesením o vznesení
obvinenia/väzbou, a teda prečo ich priznanie nie je v rozpore s ust. § 18 ods. 1 zák. č. 514/2003
Z. z. a či môžu byť považované za účelne vynaložené podľa ust. § 18 ods. 3 cit. zákona. Súčasne
sa nevysporiadal s námietkou žalovanej, že rozhodnutie prokurátorky postúpiť vec do priestupkového
konania bolo iba podnetom pre správny orgán začať priestupkového konanie, a preto ho nemožno

stotožňovať s nezákonným rozhodnutím. Pri nemajetkovej ujme sa nevysporiadal s námietkou žalovanej
týkajúcej sa toho, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal skutočnosti, v ktorých mal spočívať
prípadný zásah do jeho osobnosti, práv a základných slobôd a vec zostala v rovine nepodložených
tvrdení všeobecného charakteru o zásahu do jeho súkromia, rodinného a spoločného života v dôsledku
trestného stíhania a vykonanej väzby. Tak isto nereagoval na námietku žalovanej o porovnaní priznanej

výškynáhradynemajetkovejujmysozák.č.215/2006Z.z.oodškodňovaníosôbpoškodenýchnásilnými
trestnými činmi.

17. Odôvodnenie súdu prvej inštancie teda nedáva odpoveď na relevantné námietky žalovanej,
a to vo vzťahu k námietkam, či začatie trestného stíhania si zavinil žalobca sám, nevysporiadania

sa so skutočnosťami dotýkajúcimi sa osoby žalobcu pri zavinení si väzby, absencie vysvetlenia
príčinnej súvislosti vo vzťahu k majetkovej škode, stotožňovaním vo vzťahu k rozhodnutiu prokurátorky
o postúpení veci do priestupkového konania ako nezákonného rozhodnutia, nevysporiadania sa
s námietkami žalovanej o riadnom určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy.

18. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ust. § 389 ods. 1
písm. b/ CSP zrušil, keďže sa nevysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie
vo veci podstatné a právne významné, z ktorého dôvodu sa jeho rozhodnutie stalo nepreskúmateľným
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Predmetné nedostatky nemožno odstrániť bezprostredne činnosťou
odvolacieho súdu, keďže by sa nejednalo len o doplnenie, resp. dovysvetlenie názorov, či záveru súdu

prvej inštancie, ale išlo by o posúdenie sporných otázok, ktoré ním neboli vôbec vyhodnotené a činnosť
odvolacieho súdu má smerovať prioritne k prieskumu záverov súdu prvej inštancie a nie k priamemu
definovaniu záverov v určujúcich otázkach, ktorými sa súd prvej inštancie nezaoberal.19.Počasďalšiehokonaniapozopakovanídokazovaniavpotrebnomrozsahuvovecisúdprvejinštancie
opätovne rozhodne, vysporiadajúc sa korektným spôsobom so všetkými hore uvedenými skutkovými
a právnymi skutočnosťami a v nadväznosti na ne aj námietkami žalovanej, vrátane jej námietok ohľadne

výškynárokunanáhradutrovkonania,ktorýmalbyťpodľanejpriznanýpodľaúspechustránporovnaním
žalobou uplatneného a priznaného nároku.

19. Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním senátu Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 (za) :
0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).