Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. júl 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/91/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7122210578
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Koščová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7122210578.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Koščovej a sudkýň

JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Andrey Galdunovej v spore žalobcu: Mesto Košice, so sídlom v Košiciach,
Trieda SNP 48/A, IČO: 00 691 135, proti žalovaným: 1/ A. B., narodená XX.XX.XXXX, bytom B. XXX, 2/
C. D., narodená XX.XX.XXXX, bytom v E., E. XXXX/XX, obe zastúpené JUDr. JCLic. F. C., G., s. r. o., so
sídlom v Košiciach, Južná trieda 28, IČO: 52 858 774, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 01. februára 2024 sp. zn. 36C/44/2022

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok Mestského súdu Košice zo dňa 01. februára 2024 č.k. 36C/44/2022-405.

Žalované 1/ a 2/ majú proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len súd prvej inštancie alebo súd) rozsudkom zo dňa 01. februára 2024
č.k. 36C/44/2022-405 žalobu zamietol (výrok I.) a priznal žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov konania proti
žalobcovi v rozsahu 100% (výrok II.).

2. Rozhodol tak na základe žaloby žalobcu, ktorou sa domáhal určenia, že je podielovým
spoluvlastníkom pozemku - parcely E - KN č. 322, o výmere 2 374 m2, druh orná pôda, evidovaného
Okresným úradom v Košiciach, katastrálnym odborom na LV č. XXX pre k. ú. E., obec E. - E., H. E.

I., v časti B pod por. č. 7, a to v podiele vo veľkosti 340/10080 k celku, pozemku - parcely E - KN č.
217, o výmere 16 759 m2, druh orná pôda, evidovaného Okresným úradom v Košiciach, katastrálnym
odborom na LV č. XXX pre k. ú. E., obec E. - E., H. E. I., v časti B pod por. č. 53, a to v podiele vo
veľkosti 1/288 k celku, pozemku - parcely E - KN č. 320, o výmere 1 405 m2, druh trvalý trávnatý porast,
evidovaného Okresným úradom v Košiciach, katastrálnym odborom na LV č. XXX pre k. ú. E., obec E. -
E., H. E. I., v časti B pod por. č. 53, a to v podiele vo veľkosti 1/288 k celku, pozemku - parcely E - KN č.
239/14, o výmere 2 449 m2, druh orná pôda, evidovaného Okresným úradom v Košiciach, katastrálnym

odborom na LV č. XXXX pre k. ú. E., obec E. - E., H. E. I., v časti B pod por. č. 6, a to v podiele vo
veľkosti 770/25872 k celku, pozemku - parcely E - KN č. 239/22, o výmere 2 183 m2, druh orná pôda,
evidovaného Okresným úradom v Košiciach, katastrálnym odborom na LV č. XXXX pre k. ú. E., obec E. -
E., H. E. I., v časti B pod por. č. 6, a to v podiele vo veľkosti 770/25872 k celku, pozemku - parcely E - KN
č. 237, o výmere 13 092 m2, druh orná pôda, evidovaného Okresným úradom v Košiciach, katastrálnym
odborom na LV č. XXXX pre k. ú. E., obec E. - E., H. E. I., v časti B pod por. č. 7, a to v podiele vo
veľkosti 66/2480 k celku.

3. Vo vzťahu k uvedeným parcelám žalobca argumentoval tým, že vyvlastňovacím rozhodnutím
Obvodného národného výboru, odborom výstavby, ÚPAaD J. K.. XXXX/XXXX/XX-XX zo dňa04.01.1985, právoplatným 10.04.1985 boli uvedené parcely vyvlastnené v prospech štátu. Neskôr
argumentovaltým,žetietoparcelyžalobcanadobudolvydržanímvlastníckehoprávaktýmtopozemkom.

4.1 Z výpisu z LV č. XXX pre k.ú. E., obec E. - E., H. E. I. zistil, že žalovaná 1/ je podielovou
spoluvlastníčkou nehnuteľnosti parc. č. 322 o výmere 2374 m2, druh: orná pôda vo výške
spoluvlastníckeho podielu 340/10080, titul nadobudnutia: osvedčenie o dedičstve 13D/595/2009, Dnot
139/2009,Z-1113/10zodňa24.02.2010-70/2010;predtýmparcelavedenáK.G.J.XXX,kdeakovlastník
bol vedený, okrem iných, A. I. v podiele 315/10080 a 45/10080.

4.2 Z výpisu z LV č. XXX pre k.ú. E., obec E. - E., H. E. I. zistil, že žalovaná 2/ je podielovou
spoluvlastníčkou nehnuteľností parc. č. 217 o výmere 16.759 m2, druh: orná pôda a č. 320 o výmere
1405 m2, druh: trvalý trávny porast vo výške spoluvlastníckeho podielu 1/288, titul nadobudnutia:
uznesenie 12D/540/2017, Dnot/123/2017, Z-3885/2018 v.z. 264/18; predtým uvedené parcely vedené v
PKV č. 19, v ktorom, okrem iných, ako vlastníčka bola uvedená C. I., L. M., titul kúpy 06.01.1928, č.d.
390 v podiele 30/360.

4.3 Z výpisu z LV č. XXXX pre k. ú. E., obec E. - E., H. E. I. vyplynulo, že žalovaná 2/ je
podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľnosti parc. č. 237 o výmere 13092 m2, druh: orná pôda, vo výške
spoluvlastníckeho podielu 66/2480, titul nadobudnutia: osvedčenie o dedičstve 13D/595/2009, Dnot
139/2009, Z-1113/2010 zo dňa 24.02.2010-70/2010; predtým parcela vedená v PKV č. 381, kde ako
vlastník bol, okrem iných, vedený aj A. I. v podiele 123/2480.

4.4 Z výpisu z LV č. XXXX pre k. ú. E., obec E. E., H. E. I. vyplynulo, že žalovaná 2/ je podielovou
spoluvlastníčkou nehnuteľností parc. č. 239/14 o výmere 2449 m2, druh: orná pôda a č. 239/22 o výmere
2183, druh: orná pôda vo výške spoluvlastníckeho podielu 770/25872, titul nadobudnutia: osvedčenie o
dedičstve 13D/595/2009, Dnot 139/2009, Z- 1113/2010 zo dňa 24.2.2010 v.z. 70/2010; predtým parcely
vedené v PKV č. XXX ako parc. č. 239/a/4 a 239/b/2, kde ako vlastník je, okrem iných, vedený aj A. I..

Parcela pôvodne vedená v PKV č. XXX ako pozemnoknižná parcela č. 239/a/4 je totožná s parcelou č.
239/14 vedenou na LV č. XXXX pre k. ú. E. a parcela pôvodne vedená v PKV č. XXX ako pozemnoknižná
parcelač.239/b/2jetotožnásparcelouč.239/22vedenounaLVč.XXXXprek.ú.E..Uvedenévyplynulo
z dôkazu - informácia k identifikácii parciel vydanej katastrálnym odborom Okresného úradu Košice.

5.1 Žalovaná 1/ spolu/vlastnícke právo k parcele č. 322 nadobudla titulom osvedčenia o dedičstve
13D/595/2009 ako dedička po poručiteľke C. J., L. A., N. XX.XX.XXXX, ktorá bola dcérou O. A., L. I., N.
XX.XX.XXXX, ktorá dedila predmetnú parcelu po svojej matke C. I., rodinnej M., N. XX.XX.XXXX. Teda
vo vzťahu k žalovanej 1/ C. I., L. M. bola jej prababkou, O. A. bola jej babkou a táto bola dcérou C. I.,
L. M., dcérou O. A. bola C. J., L. A., zomr. XX.XX.XXXX, ktorá bola matkou žalovanej 1/ a dcérou O. A..

O. A. predmetnú parcelu dedila v dedičskom konaní po poručiteľke C. I., L. M. N. XX.XX.XXXX, ktoré
sa viedlo pod sp. zn. D 288/1979, z ktorého vyplýva nasledovný okruh dedičov: O. A. - dcéra C. I., L.
M., C. G. - dcéra C. I., L. M., C. P. - dcéra C. I. L. M., P. I., neskôr vydatá E. a Q. I., deti nebohého A.
I., N. XX.XX.XXXX - syna C. I., L. M..
5.2 Žalovaná 2/ spolu/vlastnícke právo k parcelám č. 217 a č. 320 nadobudla titulom uznesenia

12D/540/2017 v dedičskom konaní po poručiteľke C. I., L. M., zomrelej 09.02.1979. Žalovaná 2/ je vo
vzťahu k C. I., L. M. pravnučkou, jej starou matkou bola O. A., jej matkou C. J., L. A..
5.3 K parcelám č. 239/14 a č. 239/22 žalovaná 2/ svoj spolu/vlastnícky podiel nadobudla osvedčením
o dedičstve 13D/595/2009 po poručiteľke O. A., L. I. a žalovaná 2/ dedila právom zomrelej svojej
matky C. J., L. A., ktorá bola dcérou poručiteľky O. A., L. I. a O. A., t. j. babka žalovanej 2/ dedila

spoluvlastnícky podiel po svojom otcovi A. I., N. XX.XX.XXXX, ktorý bol manželom C. I. L. M.. Okruh
dedičov po poručiteľovi A. I. bol stanovený v dedičskom konaní D/1022/75. V tomto dedičskom konaní
boli prejednané aj parcely č. 233, č. 239/14, č. 239/22, č. 322 a spoluvlastníctvo nadobudla dedením
O. A. v 1/4 z podielu poručiteľa A. I..

6. Po vykonanom dokazovaní právne vec posúdil podľa ust. § 137 písm. c/ CSP, § 108 ods. 1, § 113 ods.
2, § 114 ods. 1, § 116 ods. 1,2, § 140 zák. č. 50/1976 Z.z. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku
(ďalej len stavebný zákon), § 14 ods. 1, § 15, § 16 ods. 1, 2, § 18 ods. 3, § 24 ods. 1, § 26 ods. 1,2 zák.
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len správny poriadok).

7. Súd prvej inštancie konštatoval, že na strane žalobcu existuje naliehavý právny záujem na
požadovanom určení, pretože v prejednávanom prípade ide o nesúlad medzi právnym a skutkovým
stavom, žalobca v katastri nehnuteľnosti nie je zapísaný ako vlastník a namiesto neho je zapísaná iná
osoba, ako nevlastník v pozícii vlastníka (R 4 Cdo 49/2003).8. K nároku žalobcu titulom vyvlastnenia súd uviedol, že vychádzajúc z vyvlastňovacieho rozhodnutia
predmetom vyvlastnenia boli aj parcely č. 217 a č. 320, toho času zapísané v LV č. XXX pre k.ú Kavečany

a vyvlastňovacie konanie bolo vedené voči neznámym dedičom po C. I., L. M. v podiele 30/360 (strana
9 vyvlastňovacieho rozhodnutia). Menovaná osoba bola nepochybne v čase vyvlastňovacieho konania
mŕtva, táto zomrela XX.XX.XXXX, po ktorej sa viedlo dedičské konanie pod sp. zn. D 288/1979 a po
ktorej dedili O. A., C. G., C. P., t. j. jej dcéry a právom nebohého syna A. I., N. XX.XX.XXXX, jeho deti
P. I. neskôr vydatá E. a Q. I.. Predmetom vyvlastňovacieho konania bola aj parcela č. 237, t. č. vedená

v LV č. XXXX pre k.ú. E., vyvlastňovacie konanie bolo tiež vedené voči neznámym dedičom po A. I.
v podiele 132/2480 (str. 12 vyvlastňovacieho rozhodnutia). Menovaná osoba bola nepochybne v čase
vyvlastňovacieho konania mŕtva, táto zomrela dňa XX.XX.XXXX, po ktorej sa viedlo dedičské konanie
pod sp. zn. D 1022/75, pričom okruh dedičov je totožný ako v prípade C. I., L. M., N. XX.XX.XXXX a
dedičkou po poručiteľovi A. I. bola aj jeho manželka C. I., L. M.. Je tiež nepochybné, že v danom prípade
vyvlastňovacie konanie prebiehalo voči neznámym dedičom po A. I. N. XX.XX.XXXX. Predmetom

vyvlastňovacieho konania bola aj parc. č. 239/a/4, 239/b/2, t.č. vedené v LV č. XXXX pre k.ú. E. a tiež
parc. č. 322, t.č. vedená v LV č. XXX pre k.ú. E. a vyvlastňovacie konanie bolo vedené voči neznámym
dedičom po A. I., N. XX.XX.XXXX (strana 13, 14 vyvlastňovacieho rozhodnutia). Aj v tomto prípade
menovaná osoba bola v čase vyvlastňovacieho konania mŕtva, po ktorom sa viedlo dedičské konanie
pod sp. zn. D 1022/75, v ktorom bol ustálený okruh dedičov tak, ako je vyššie uvedené.

9. Tvrdenie žalobcu, že okruh dedičov nebol správnemu orgánu, ktorý konal a rozhodoval vo
vyvlastňovacom konaní známy, považoval súd za nepatričné.

10. Dedičské konania po poručiteľoch C. I., L. M., zomrelej 09.02.1979 a po A. I., N. XX.XX.XXXX

prebiehali ešte v roku 1979 a 1975 (D 288/1979, D 1022/75), v ktorých bol ustálený okruh dedičov.

11. Sám žalobca tvrdil, že mu bolo známe, že menovaní v čase vyvlastňovacieho konania boli mŕtvi.
V čase vyvlastňovacieho konania nič nebránilo príslušnému správnemu orgánu si zabezpečiť potrebné
informácie vo vzťahu k v tom čase mŕtvym vlastníkom dotknutých nehnuteľností, o úmrtí ktorých mal

evidentne vedomosť. Správny orgán, bez toho, aby zrealizoval šetrenie k poskytnutiu okruhu dedičov,
vyvlastňovacie konanie viedol voči neznámym dedičom, ktorí však v čase vyvlastňovacieho konania boli
známi. Takýto postup správneho orgánu je (bol) nedbanlivý, povrchný.

12. Následne súd skúmal, či vyvlastňovacie rozhodnutie je nulitným aktom (ničotným), ktorý nikdy

nenadobudol účinky, ako aj to, či toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, a to ako otázku
prejudiciálnu. Poznamenal, že súdna prax už ustálila, že všeobecné súdy sú oprávnené skúmať, či
správny akt nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok NS SR
sp. zn. 5Cdo/157/2007 zo dňa 14.10.2008.

13. Súd uviedol, že v rámci súdneho prieskumu správneho aktu prirodzene platí, že ak sa nekonalo
so skutočným vlastníkom a nebolo mu ani doručené rozhodnutie o vyvlastnení, toto rozhodnutie
nemohlo nadobudnúť právoplatnosť, v dôsledku čoho nemohlo dôjsť v právnom slova zmysle ani k
vyvlastneniu nehnuteľnosti. Inými slovami povedané, vlastník nemohol stratiť vlastníctvo k veci na
základe rozhodnutia vydaného v konaní, ktorého účastníkom nebol.

14.NazákladeprocesnejteórieaniekoľkýchrozhodnutívšeobecnýchsúdovčiÚSSR,ktoré kvalifikovali
vlastnosti nulitného správneho aktu, súd mal za to, že nulita rozhodnutia nie je iba dôsledkom toho, že
akt vydal orgán, ktorý na to nemal právomoc, ale môže byť aj dôsledkom iných obzvlášť závažných
vád, ako: nedostatku právneho základu, najťažších vád príslušnosti, absolútneho nedostatku formy,

absolútneho omylu v osobe adresáta, neexistencie skutkového základu spôsobujúceho bezobsažnosť,
požiadavky nedovoleného (trestného) plnenia, požiadavky plnenia fakticky nemožného, neurčitosti a
nezmyselnosti, neexistencie vôle a podobne (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
8Sžr/52/2016). Poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/263/2018 a závery vyslovené v konaní
sp. zn. 3Cdo/96/1998.

15.1 Z vyvlastňovacieho rozhodnutia bolo zrejmé, že toto bolo vydané odborom výstavby ÚPAaD
Obvodného národného výboru Košice I, ako stavebným úradom prvého stupňa, ktorého príslušnosť
bola založená podľa ust. § 117 ods. 4 zákona č. 50/1976 Zb. a právomoc podľa ust. § 112 ods. 1zákona č. 50/1976 Zb. Predmetné vyvlastňovacie rozhodnutie bolo vydané formou verejnej vyhlášky a v
danom prípade vyvlastňovacie konanie bolo vedené voči neznámym dedičom po ich nebohých právnych
predchodcoch. Týmto bol ustanovený opatrovník vo vyvlastňovacom konaní. Je nepochybné a uvedené

je zrejmé z dôkazov predložených žalobcom, že vo vyvlastňovacom konaní na to určený orgán štátu
disponujúci zverenou právomocou konal s neznámymi dedičmi po právnych predchodcov žalovaných.
15.2 V danom prípade správny orgán nekonal s osobou, s ktorou konať mal - dedičmi po poručiteľoch
C. I., L. M., N. XX.XX.XXXX O. po A. I., N. XX.XX.XXXX. Z uvedeného dôvodu nielenže nemohlo
rozhodnutie nadobudnúť právoplatnosť, a to ani na základe doručenia ustanovenému opatrovníkovi, ale

došlo k vade, ktorá je tak závažná, že vyvlastňovacie rozhodnutie je potrebné považovať za nulitný akt
a nemohlo nadobudnúť účinky.

16. Súd tiež poukázal na všeobecné zásady dedenia, najmä na to, že dedičstvo sa nadobúda smrťou
poručiteľa, preto k zmene vlastníka dochádza dňom smrti pôvodného vlastníka. Keďže správny orgán
opomenul svoju povinnosť spoľahlivo zistiť okruh právnych nástupcov po pôvodných vlastníkoch a

pribrať ich do vyvlastňovacieho konania, nekonal s vlastníkmi predmetných nehnuteľností - právnymi
nástupcami po pôvodných vlastníkoch, ktorí dedičstvo nadobudli okamihom smrti poručiteľa (ktorí jediní
prichádzali do úvahy ako účastníci vyvlastňovacieho konania). Vzhľadom na uvedený záver súdu, je
potom tvrdenie žalobcu, že správny orgán konal s neznámymi dedičmi po vlastníkoch zapísaných v
tom čase v PKV, o ktorých vedel, že sú už mŕtvi a že týmto neznámym dedičom ustanovil opatrovníka,

ktorému doručoval vyvlastňovacie rozhodnutie, nesprávne.

17.Správnyorgánbezakéhokoľvekzisťovaniadedičov,uzavrel,žetítosúneznámi,ajkeďokruhdedičov
po poručiteľoch bol evidentne ustálený v dedičskom konaní, a týmto ustanovil opatrovníka. Opatrovníka
je možné ustanoviť účastníkovi, ktorého pobyt nie je známy. Ide o prípady procesne spôsobilých osôb,

ktoré sa pre iné objektívne prekážky nemôžu zúčastniť na konaní a nemajú iného zástupcu. V danom
prípade však dedičia po mŕtvych vlastníkoch známi boli. Správny orgán vo vyvlastňovacom konaní
však nevenoval náležitú starostlivosť práve pri zisťovaní okruhu dedičov, s dedičmi - a do úvahy
prichádzajúcimi účastníkmi vyvlastňovacieho konania - napokon nekonal, a ktorí práve smrťou ich
právnych predchodcov vstúpili do ich práv a povinností, t.j. aj do práv vlastníckych.

18. S poukazom na vyššie uvedené súd dospel k záveru, že rozhodnutie o vyvlastnení je ničotným
(nulitným) aktom a aj po jeho vydaní ostalo zachované vlastnícke právo dedičov zomrelých pôvodných
vlastníkov. Na základe neúčinného vyvlastňovacieho rozhodnutia nemohlo dôjsť k prechodu vlastníctva
na štát, v prospech ktorého bola nehnuteľnosť vyvlastnená. Československý štát (a následne Slovenská

republika) nikdy nenadobudol vlastnícke právo na základe rozhodnutia o vyvlastnení.

19. Po citácii ust. § 123, § 132 a ods. 1, § 132 ods. 1, 2, § 134 ods. 1,3 Občianskeho zákonníka (ďalej len
OZ) súd posudzoval prípadné nadobudnutie vlastníckeho práva žalobcom k sporným nehnuteľnostiam
titulom vydržania.

20. Žalobca tvrdil, že sporná parcela prešla dňom účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. na žalobcu a
od 01.05.1991 tak začala plynúť 10 ročná vydržacia lehota, ktorá skončila k 01.05.2001. Uviedol, že
žalované nevstúpili do užívania sporných nehnuteľností a tieto bez všetkých pochybností boli dlhodobo
v užívaní a správe žalobcu, ktorej držby sa ujal v súlade so zákonom ako majetku štátu prevedeného

zákonom na obce v súlade s obsahom delimitačného protokolu č. 5.

21. Po definovaní predpokladov pre nadobudnutie vlastníctva vydržaním súd konštatoval, že jednou
z podmienok nadobudnutia vlastníctva vydržaním je oprávnenosť držby, pričom otázku, či držiteľ je v
dobrej viere (že mu vec patrí) alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho

hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej
(normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého
požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec
(právo)patrí.Dobrávierazanikávokamžiku,kedysadržiteľzoznámilsoskutočnosťami,ktoréobjektívne
museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že držiteľ

bol aj naďalej (subjektívne) v dobrej viere. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za
ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva.22. Poukázal na rozhodovaciu prax dovolacieho súdu vo vzťahu k posúdeniu dobromyseľnosti držiteľa
a zdôraznil, že právny predchodca žalobcu - štát - nikdy nenadobudol vlastnícke právo na základe
rozhodnutia o vyvlastnení. Takéto rozhodnutie nemohlo ani zakladať dobromyseľnú držbu zo strany

štátu. Keďže štát spôsobil nezákonnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia, nemožno toto rozhodnutie
považovať za právne akceptovateľný titul vstupu do držby.

23. Po citácii ust. § 2 ods.1,7 zákona č.138/1991 Zb. o majetku obcí v znení účinnom do 24.6.1992,
súd konštatoval, že štát nebol v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku

obcí vlastníkom uvedenej parcely, nemohol ich ani žalobca podľa uvedeného zákona od neho, ako
nevlastníka, platne nadobudnúť.

24. Poukázal na to, že kým vo všeobecnosti dobrá viera musí byť hodnotená veľmi prísne, kedy
poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti
posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé, tak v prípade ak nadobudnutie vlastníckeho práva na

základe vydržania tvrdí štát (resp. orgán štátu) je nevyhnutné okolnosti vstupu do držby a dobrú vieru
posudzovať ešte prísnejšie.

25. Podľa súdu v danom prípade je potrebné pod bežnú opatrnosť (ktorú bolo možné od žalobcu
požadovať) zahrnúť požiadavku aktívneho zisťovania konkrétnych skutočností, vedúcich (z hľadiska

kritéria priemernej obozretnosti) k presvedčeniu, že štát na neho platne previedol vlastnícke právo.
Pre nadobudnutie takéhoto presvedčenia je pritom nevyhnutné poznanie, že štát bol v čase
nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. vlastníkom sporných nehnuteľností a disponoval
platným nadobúdacím vlastníckym titulom k týmto nehnuteľnostiam a zároveň či boli splnené všetky
podmienky stanovené uvedeným zákonom.

26. Súd dospel k záveru, že žalobca nedisponuje právnym titulom na vstup do držby, na základe
ktorého by bolo možné ho považovať za dobromyseľného držiteľa. Upriamil pozornosť na to, že
v zmysle ustanovenia § 2 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí ku dňu účinnosti zákona č.
138/1991 Zb. dochádza „k prechodu z majetku Slovenskej republiky (majetku štátu, ku ktorému

mali právo hospodárenia národné výbory a organizácie v ich pôsobnosti do vlastníctva obcí)“, t.j. k
prechodu vlastníckeho práva do vlastníctva obcí dochádzalo iba vo vzťahu k majetku, ktorý bol ku dňu
účinnosti zákona vo vlastníctve Slovenskej republiky. V danom prípade však vo vzťahu k predmetným
nehnuteľnostiam v čase nadobudnutia účinnosti zákona o majetku obcí vlastnícke právo Slovenskej
republiky nevyplývalo ani zo zápisu v katastri nehnuteľností, čoho dôsledkom je možné očakávať od

žalobcu zvýšenú opatrnosť (ak nie povinnosť) pri posudzovaní možnosti prevodu vlastníctva zo štátu.

27. Súd preto dospel k záveru, že žalobca nikdy nevstúpil do dobromyseľnej držby, a teda nemohol
nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním. Žalobcovi nesvedčí žiaden nadobúdací titul (ani domnelý).
Súd poznamenal, že v zmysle ust. § 14 zák. č. 138/1991 Zb. sa predpokladalo spísanie protokolov o

prechode vlastníctva a o prechode práva hospodárenia. V danom prípade protokol len deklaroval už
existujúci stav, a teda nekonštituoval (nevytváral) nový právny stav. Inými slovami povedané, protokolom
sa len následne potvrdila určitá skutočnosť, ktorá už reálne existovala, a to spätne odo dňa jej vzniku
(ex tunc). Teda ide ale o deklaratórne rozhodnutie, ktoré vlastníctvo nekonštituuje, ale len deklaruje
na základe iného právneho titulu. Keďže sa preukázalo, že žalobca pri bežnej opatrnosti nemohol

nadobudnúť presvedčenie, že štát v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. bol vlastníkom
nehnuteľností a že disponoval platným nadobúdacím vlastníckym titulom k sporným nehnuteľnostiam,
nemohol teda nadobudnúť presvedčenie, že na neho prešlo ex lege vlastnícke právo k predmetným
nehnuteľnostiam, resp. mohol mať aspoň pochybnosti o nadobudnutí vlastníckeho práva. Žalobca pri
vstupe do držby nepostupoval s náležitou opatrnosťou a od prevzatia majetku nepodal v zákonom

stanovenej lehote návrh na zápis vlastníckeho práva vo svoj prospech ohľadom sporného pozemku. V
podstate takto neučinil ani doposiaľ. Ďalšou okolnosťou svedčiacou o nedobromyseľnosti žalobcu je aj
tá skutočnosť, že tento ako osoba oprávnená v rámci konania o obnove evidencie niektorých pozemkov
a právnych vzťahov (ROEP) v katastrálnom území E., ktoré bolo začaté ešte v roku 2003 (ukončené v
roku 2014) nevzniesol žiadne námietky, neuskutočnil žiaden úkon, z ktorého by bolo možné odvodzovať

jeho presvedčenie, že je vlastníkom alebo držiteľom spornej nehnuteľnosti a ani po skončení ROEP
nebol zapísaný ako vlastník vo vzťahu k spornému pozemku.

28. S poukazom na uvedené súd žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol.29. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 CSP a žalovaným, ktoré mali
v konaní plný úspech, priznal náhradu trov konania v rozsahu 100% voči žalobcovi, ktorý v konaní

úspech nemal.

30.1 Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa §
365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, g/, h/ CSP a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil na
opätovné konanie a rozhodnutie.

30.2 Žalobca konštatoval, že súd dospel k záveru, že rozhodnutie o vyvlastnení je ničotným (nulitným)
aktom, pretože správny orgán nekonal s tými, s ktorými konať mal. Vo vzťahu k námietke žalobcu
o nadobudnutí vlastníckeho práva vydržaním dospel k záveru, že žalobca nemohol byť dobromyseľný
aakosubjektverejnéhoprávamalmaťminimálnepochybnostionadobudnutísvojhovlastníckehopráva,
lebo už československý štát nedisponoval platným titulom nadobudnutia vlastníckeho práva a štát nebol
v katastri nehnuteľností ani evidovaným vlastníkom predmetných parciel.

30.3 Konštatoval, že právomoc súdu posudzovať otázku nulity správneho aktu predstavuje z jeho
pohľadu odklon od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, pričom poukázal na rozhodnutie NS SR sp.zn.
2Cdo 24/2007. Následne citoval rozhodnutie NS SR sp.zn. 5Cdo 198/2008 ako aj sp. zn. 4Cdo 123/2003
a poukázal na ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu. Otázkou toho, aký je rozsah preskúmavacej
právomoci civilného súdu, ktorý ako prejudiciálnu otázku skúma účinnosť správneho aktu, sa zaoberal

aj Ústavný súd SR v rozhodnutí sp.zn. I. ÚS 419/2014. Naproti názoru vysloveného NS SR rozsudok
súdu prvej inštancie v otázke nulitnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia, otázku rozsahu preskúmavacej
právomoci všeobecného súdu vymedzil oveľa širšie, keď namiesto posúdenia otázky výhradne toho,
či predmetné rozhodnutie vydal správny orgán vybavený právomocou na jeho vydanie, sa zaoberal
aj radom ďalších otázok. Z jeho záverov možno abstrahovať, že súd uznal námietku žalovaných,

že neznámym dedičom po poručiteľoch nebolo možné ustanoviť opatrovníka. Žalobca predložil súdu
nielen samotné vyvlastňovacie rozhodnutie, ale aj rozhodnutie odboru výstavby ÚPaA OBNV Košice
č. výstavby 9860/2617/84-Go zo dňa 10.11.1984, ktorým správy orgán ustanovil neznámym dedičom
a účastníkom konania zdržujúcim sa na neznámom mieste opatrovníka. Rozhodnutie o ustanovení
opatrovníka nikdy nebolo zrušené a aj pre toto rozhodnutie platí prezumpcia správnosti správneho

aktu. Ak bol teda platne a účinne všetkým dotknutým účastníkom konania ustanovený opatrovník a
tomu bolo vyvlastňovacie rozhodnutie riadne doručené, tak akékoľvek námietky o neúčinnosti doručenia
vyvlastňovacieho rozhodnutia nemôžu obstáť. Navyše vyvlastňovacie rozhodnutie bolo doručované aj
verejnou vyhláškou, čo vtedy platný právny poriadok pripúšťal. Táto námietka je dôkazom o odklone
od ustálenej praxe dovolacieho súdu s poukazom na rozhodnutia sp.zn. 2Cdo 24/2007 a sp.zn. 5Cdo

198/2008, kedy skúmanie otázky doručovania správneho rozhodnutia, v posudzovaní otázky nulitnosti
správneho aktu, nespadá do právomoci všeobecného súdu. V tomto prejednávanom prípade správny
orgán ustanovil opatrovníka neznámym dedičom po A. I. a po nebohej C. I., L. M.. Neobstojí námietka,
že po nebohých podielových spoluvlastníkoch bol známy okruh ich dedičov, pretože ani dedičské
rozhodnutia (D 1022/75 a D 288/79) neboli vôbec evidované v príslušnej evidencii nehnuteľností v PKV

alebo v LV. Žalobca uvádza, že ani objektívne nemohlo byť, lebo predmetné parcely boli predmetom
dedenia po týchto poručiteľoch až v roku 1992, resp. v roku 2018. Z predložených dôkazov jednoznačne
vyplýva, že žalované nie sú a ani ich právni predchodcovia neboli, ako podielové spoluvlastníčky,
evidované v katastri nehnuteľností titulom dedičských rozhodnutí z roku 1975, resp. 1979. Predmetné
parcely boli predmetom dedenia po A. I. v roku 1975 a po C. I., L. M. v roku 1979. Od roku

1975, resp. 1979, kedy mali prebehnúť dedičské konania po týchto poručiteľoch do 04.01.1985, teda
vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia uplynulo 9, resp. 5 rokov, a za to obdobie sa okruh dedičov po
nebohých mohol meniť. Vzhľadom na tieto objektívne skutočnosti, správny orgán konal správne, keď
ustanovil opatrovníka neznámym dedičom po posledne mu známych a riadne evidovaných podielových
spoluvlastníkoch a vyvlastnil im predmetné parcely na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia. Pokiaľ

žalované namietali, že správny orgán nemal právomoc ustanoviť neznámym dedičom po zomrelých
pozemnoknižných vlastníkoch opatrovníka, tak extenzívnym výkladom ust. § 16 ods. 2 zákona č.
71/1967 Zb. možno dospieť k záveru, že za predpokladu preukázania smrti ich právneho predchodcu,
bolo možné toto ustanovenie aplikovať aj na tieto osoby a im tak opatrovníka ustanoviť (Cpj 57/71).
30.4 Žalobca namieta závery súdu aj vo vzťahu k posúdeniu otázky vydržania a s tým spojenej

dobromyseľnosti žalobcu. Úvaha súdu, podľa ktorej si žalobca už v čase vstupu do držby mal a
mohol sám vytvoriť záver o nulite vyvlastňovacieho rozhodnutia, nemá opodstatnenie, a to hneď z
dvoch dôvodov. Prvým dôvodom je už zmieňovaná prezumpcia správnosti správneho aktu. Druhým
dôvodom je poukaz na nezapísanie štátu ako vlastníka v evidencii nehnuteľností, ktorý nemôže obstáťv kontexte obdobia, v ktorom intabulácia prevodov nehnuteľností mala v tej dobe obsolentný charakter.
V zhode so závermi rozhodnutia NS SR sp.zn. 6Cdo 309/2012 možno uviesť, že ani v predmetnej
veci o žiaden z prípadov nejde. Nemožno mať pochybnosti, že Obvodný národný výbor Košice I bol

príslušným orgánom, majúcim právomoc rozhodnúť o vyvlastnení, rovnako ako bol príslušný na vydanie
rozhodnutia o ustanovení opatrovníka účastníkom konania. Nemožno ustáliť, že by vyvlastňovacie
rozhodnutie trpelo vadou omylu v osobe adresáta. Je možné namietať, že ak štátny orgán mal
vedomosť o úmrtí konkrétnych osôb, mohol zistiť kto je dedičom, čo neurobil. Na strane druhej
je však nutné dodať, že táto námietka alebo skutkové konštatovanie je námietkou, o ktorej platí

konštatovanie Ústavného súdu SR v rozhodnutí sp.zn. I. ÚS 419/2014, cit.: „Súčasne je potrebné
konštatovať, že v konaní o určovacej žalobe nie je prípustné preskúmavať hmotnoprávne podmienky
konštitutívneho rozhodnutia správneho orgánu alebo konanie, ktoré tomuto konaniu predchádzalo,
pretože by išlo o neoprávnený zásah do právomoci správnych orgánov a správnych súdov“. Vtedy platný
právny poriadok pripúšťal ustanovenie opatrovníka účastníkom konania, a to aj neznámym dedičom,
pripúšťal doručenie vyvlastňovacieho rozhodnutia verejnou vyhláškou, nespájal účinnosť rozhodnutia o

vyvlastnení s intabuláciou rozhodnutia, práve naopak, ak išlo o nadobudnutie vlastníctva rozhodnutím
štátneho orgánu, nadobúda sa vlastníctvo dňom v ňom určeným, a ak nie je určený, dňom právoplatnosti
rozhodnutia.Kotázkenezapísaniaštátuakovlastníkavevidenciikatastražalobcauviedol,žeintabulácia
podľa vtedy platného právneho stavu nebola podmienkou pre účinnosť prevodu vlastníckeho práva. V
období rokov 1950 - 1964 sa pozemkové vlastníctvo prevádzalo len zmluvne, bez knihového zápisu. S

výnimkou nadobúdania do socialistického vlastníctva, podmienkou prevodu nehnuteľností bola v rokoch
1964 - 1992 registrácia štátnym notárstvom s tým, že zápis na vtedajšej geodézii mal len evidenčný
charakter. Dobová registrácia bola skôr hmotnoprávnym povoľovaním štátu k prevodu než intabuláciou.
V tomto kontexte možno ustáliť, že nedostatok zápisu nemal vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva
k vyvlastnenému pozemku. Žalobca nepopiera právomoc súdu konajúceho v rámci civilného súdnictva

posúdiť inkriminované rozhodnutie správneho orgánu v kontexte toho, či sa jedná o nulitné rozhodnutie.
Dodáva však, že v posudzovanej veci k odňatiu vlastníctva dotknutých nehnuteľností nedošlo bez
právneho dôvodu, ale vyvlastnením podľa vtedy platného zákona č. 50/1976 Zb., vyvlastňovacie
rozhodnutie vydal na to zákonom splnomocnený orgán a rozhodnutie doručil riadne ustanovenému
opatrovníkovi, ktorý bol ustanovený osobitným rozhodnutím, ktoré nebolo nikdy napadnuté ani zrušené

a zároveň doručoval rozhodnutie verejnou vyhláškou, vyvlastňovacie rozhodnutie netrpí inými vadami,
pre ktoré by ho bolo možné označiť ho za paakt, resp. nulitné správne rozhodnutie.

31.1 Žalované vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedli, že sa nestotožňujú s jeho argumentáciou. Čo
sa týka vyvlastnenia parciel č. 217 a č. 320, ktoré boli zapísané na LV č. XXX k.ú. E. voči neznámym

dedičom po C. I., L. M. uviedli, že táto osoba bola nepochybne v čase vyvlastňovacieho konania mŕtva,
zomrela XX.XX.XXXX, po ktorej sa viedlo dedičské konanie č. D 288/1979 a boli známi aj dediči.
Predmetom vyvlastňovacieho konania bola aj parcela 237 vedená vtedy na LV č. XXXX, k.ú. E., voči
neznámym dedičom po A. I.. Táto osoba tiež v čase vyvlastňovacieho konania bola mŕtva, zomrela
XX.XX.XXXX, po ktorej sa viedlo dedičské konanie sp. zn. D 1022/75 a okruh dedičov bol totožný

ako v prípade C. I., L. M.. Je nepochybné, že v danom prípade vyvlastňovacie konanie neprebiehalo
voči neznámym dedičom po A. I.. Rovnako ďalšie parcely, ktoré boli predmetom vyvlastňovacieho
konania boli prejednávané v dedičskom konaní po A. I. a C. I., ktorí v čase vyvlastňovacieho konania
boli mŕtvi, tak im nemohlo byť doručené rozhodnutie o vyvlastnení a nemohla byť ani účastníčkou
takéhoto vyvlastňovacieho konania daná osoba. Žalobca sa nemôže vyhovárať na to, že nepoznal

okruh dedičov, nakoľko okruh dedičov bol daný v pôvodných aj dodatočných dedičských konaniach
po právnych predchodcoch žalovaných. Z uvedeného vyplýva, že v čase vyvlastňovacieho konania
a následného vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia právni predchodcovia žalovaných A. I. a C. I.,
L. M., nežili. Napriek tejto skutočnosti im správny orgán ustanovil v rámci vyvlastňovacieho konania
opatrovníka, čo je absurdné. Súd postupoval správne, ak sa zaoberal platnosťou vyvlastňovacieho

rozhodnutia a vychádzajúc z aktuálnych rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach, týkajúcich sa určenia
vlastníckeho práva, poukázali na závery konštatované v rozsudku Krajského súdu v Košiciach, ktoré
jednoznačne potvrdzujú argumentáciu žalovaných ohľadom neúčinnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia
a taktiež ohľadom nenaplnenia predpokladov vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zo
strany žalobcu. Konkrétne poukázali na rozhodnutie sp.zn. 6Co/165/2022, sp.zn. 6Co/104/2023, sp.zn.

6Co/6/2024asp.zn.3Co/10/2023,pričomnásledneztýchtorozhodnutíajcitovalivovzťahukposúdeniu,
či súd prekročil svoje kompetencie, keď skúmal, či vyvlastňovacie rozhodnutie je nulitným aktom.
31.2 K námietke žalobcu o splnení podmienok vydržania žalované uviedli, že v žiadnom prípade
nemožno pripustiť tvrdenia žalobcu, nemožno hovoriť o dobromyseľnej držbe, neboli splnené zákonnépodmienky. Žalobca nielenže vstúpil do nedobromyseľnosti štátu, ale naviac štát a nie žalobca nikdy
nebol zapísaný ako vlastník v evidencii nehnuteľností. Preto od 01.05.1992 nemohol byť žalobca
dobromyseľný, že mu vlastnícke právo svedčí. Žalobca nikdy nebol evidovaný ako vlastník sporných

nehnuteľností. Zo zápisov v katastri nehnuteľností jednoznačne vyplýva, že SR ani mesto Košice nikdy
neboli zapísané ako vlastníci predmetných pozemkov. Ani Zoologická záhrada Košice – Kavečany
nikdy nebola evidovaná ako vlastník predmetných pozemkov. Až po roku 1993 začala ZOO Košice
od niektorých vlastníkov odkupovať spoluvlastnícke podiely a niektorým platili aj nájom. Nemožno
v žiadnom prípade hovoriť o vydržaní pozemkov žalobcom. Vyvlastňovacie rozhodnutie bolo z roku

1985. Štát, ktorého orgán rozhodnutie vydal a účelom ktorého mala byť zmena vlastníckeho práva v
prospech štátu nesie zodpovednosť za to, že toto rozhodnutie ako aj procesný postup predchádzajúci
vydaniu rozhodnutia trpelo vadami, ktoré spôsobili jeho nulitnosť a nezákonnosť (vyvlastnenie voči
mŕtvym osobám, neúčinné zastúpenie vo vyvlastňovacom konaní, a teda nedoručenie vyvlastňovacieho
rozhodnutia). Žalované poukázali na to, že zákon č. 138/1991 Zb. nadobudol účinnosť 01.05.1991.
Mesto Košice nielenže nepodalo návrh na zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností k sporným

parcelám do 12 mesiacov v zmysle § 14 ods. 4 citovaného zákona, ale ani nebolo zapísané ako vlastník.
Preto ani nemohlo byť dobromyseľné, že je vlastníkom. Nakoľko mesto Košice nepodalo návrh na
zápis, tak sa ani nemohlo cítiť ako vlastník. Mesto z evidencie nehnuteľností vedelo, že ani mesto
Košice ani štát nie je zapísaný ako vlastník nehnuteľnosti, nakoľko táto skutočnosť vyplývala a nič
s tým nerobilo, nedomáhalo sa údajného vlastníckeho práva celých 31 rokov. Preto od 01.05.1992

mesto nemohlo byť ani dobromyseľné, že mu niečo patrí, alebo že je vlastníkom pozemkov. NS SR
predsa konštatoval, že omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom
jednoznačnéhoazrozumiteľnéhoustanoveniazákonajeprávnyomylneospravedlniteľný.Žalobcanebol
dobromyseľný ani vzhľadom na to, že ZOO Košice platila vlastníkom pozemkov v areáli ZOO nájomné
za užívanie ich pozemkov. Ak by sa mesto cítilo ako vlastník, ZOO Košice ako mestská príspevková

organizácia by nájomné zmluvy neuzatvárala a neplatila by nájom. Preto tvrdenia žalobcu o vydržaní
sú zjavne nepravdivé. Žalobca nebol evidovaný ako vlastník nehnuteľností, nikdy sa tohto práva ani
nedomáhal určovacou žalobou alebo v ROEP, teda za celých 30 rokov. V tejto súvislosti žalované
analogicky poukázali na nález Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 151/2016. Na základe uvedeného
žalované navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny.

32.Žalobcavodvolacejreplikeažalovanévodvolacejduplikezotrvalinasvojichvyjadreniach.Odvolacia
duplika žalovaných bola žalobcovi doručená dňa 24.05.2024. Ďalšie vyjadrenia v spore doručené neboli.

33. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas

oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380
CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, g/ a h/ CSP) a dospel
k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.

34. Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP v tomto
rozsahu potvrdil.

35. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 30. júla 2024 o 09.00 hod.
v pojednávacej miestnosti č. dverí 207, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia

rozhodnutia boli zverejnené dňa 08.07.2024 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust.
§ 219 ods. 1, 3 CSP.

36. Žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, g/ a h/ CSP, t.j. súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v

takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b/), konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d/), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f), zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné
ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené
(g/) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h/).

37. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.38. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 a 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k
správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu

vyvodil správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil a neboli zistené žiadne porušenia
procesných práv ani iná vada konania, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1 CSP.

39. Žalobca v odvolaní v podstatnej časti už len opakuje argumenty uvádzané v konaní pred súdom prvej

inštancie, s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu, a preto jeho
odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú
prijať iné závery.

40. Súd svoje úvahy, ako dospel ku skutkovým a právnym záverom, podrobne uviedol v odôvodnení
napadnutého rozsudku s poukazom na zistený skutkový stav a právne predpisy, ktoré aplikoval a

odôvodnenie rozsudku dáva odpoveď na odvolacie námietky žalobcu.

41. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku vo vzťahu ku
skutkovým záverom, a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Vo vzťahu k právnym záverom tieto
rovnako považuje za správne. Za správny považuje záver o tom, že Československý štát sa nikdy

nestalvlastníkomuvedenýchparciel,pretoženadobúdacítitulvyvlastňovacierozhodnutieneboloprávne
účinné, keďže vyvlastnenie bolo uskutočnené bez osoby vlastníka, ktorý nebol neznámym dedičom
po pôvodnom (zapísanom) vlastníkovi a rozhodnutie nikdy nenadobudlo právoplatnosť, keďže správny
orgán nekonal so známymi dedičmi po známom vlastníkovi. Rovnako správny je záver, že Čsl. štát
nenadobudol vlastnícke právo vydržaním, lebo nedisponoval titulom, na základe ktorého by mohol

vstúpiť do dobromyseľnej držby. Napokon za správny odvolací súd považuje aj záver o tom, že žalobca
nenadobudol vlastnícke právo vydržaním účinnosťou zák. č. 138/1991 Zb., pretože pre to neboli splnené
zákonné podmienky.

42. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza nasledovné:

43. Predmetom konania je určenie vlastníckeho práva, pričom žalobca odvodzuje vlastnícke právo od
svojho právneho predchodcu (Čsl. štátu), ktorý mal nadobudnúť vlastnícke právo k sporným parcelám
na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia zo dňa 04.01.1985 vydaného Obvodným národným výborom,
odborom výstavby, ÚPAaD č. Výst. 9860/2617/84-Go (s vyznačením dátumu právoplatnosti dňa

10.04.1985) a následne malo dôjsť k prechodu vlastníckeho práva na žalobcu ex lege v súlade s § 2
ods. 4 zák. č. 138/1991 Zb. ku dňu účinnosti tohto zákona (t.j. k 1.5.1991).

44.1 Súd prvej inštancie dospel k záveru, že právny predchodca žalobcu (štát) sa nikdy nestal
vlastníkom predmetných nehnuteľností, pretože nadobúdací titul - vyvlastňovacie rozhodnutie nebolo

právne účinné, keďže vyvlastnenie nebolo uskutočnené vo vzťahu k žijúcim a známym dedičom po
poručiteľoch - vlastníkoch, o ktorých bolo známe, že v čase vyvlastňovacieho konania boli mŕtvi. Napriek
tomu im ako neznámym dedičom bol ustanovený opatrovník (čo nebolo v konaní sporné), a rozhodnutie
sa doručovalo opatrovníčke napriek tomu, že v tom čase obaja vlastníci (A. I. aj C. I.) boli mŕtvi, a vo
vzťahu k obom už prebehli dedičské konania (aj keď ich predmetom neboli sporné nehnuteľnosti), kde

bol ustálený okruh dedičov.
44.2 Pri posúdení, či žalobca nadobudol vlastnícke právo vydržaním mal súd za to, že právny
predchodca žalobcu nebol dobromyseľný v čase vstupu do držby, keďže štát spôsobil nezákonnosť
vyvlastňovacieho rozhodnutia, a zároveň samotný žalobca tiež nebol pri vstupe do držby dobromyseľný.

45. Podstatou odvolacích námietok žalobcu bolo žalobcom tvrdené: 1/ prekročenie kompetencií
všeobecného súdu pri posudzovaní vyvlastňovacieho rozhodnutia (kde všeobecné súdy nemajú
oprávnenie preskúmavať zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu), 2/ nesprávne posúdenie
vydržania, ohľadne vstupu do držby na základe zák. č. 138/1991 Zb..

46. Otázkou preskúmavania zákonnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia sa vec prejednávajúci senát
zaoberal už v rozhodnutiach sp. zn. 6Co/165/2022 zo dňa 25.04.2023, sp. zn. 6Co/104/2023 zo dňa
12.09.2023 a sp. zn. 6Co/6/2024 zo dňa 05.03.2024, v ktorých dospel k záveru, že súd prvej inštancie
neprekročí svoju kompetenciu, keď skúma, či predmetné vyvlastňovacie rozhodnutie je nulitným aktom(ničotným, ktorý nikdy nenadobudol účinky) a to, či rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Na tomto
závere odvolací súd zotrváva aj v tejto prejednávanej veci a vzhľadom na skutkový stav prejednávanej
veci nevidel dôvod na odklon od už vysloveného právneho názoru.

47. Pri posudzovaní námietky nedostatku kompetencie všeobecného súdu odvolací súd (rovnako ako
súd prvej inštancie) bral zreteľ na to, že v zásade pre všetky správne rozhodnutia (vrátane rozhodnutí, v
ktorých sú chyby) platí tzv. prezumpcia správnosti. To znamená, že správne rozhodnutie sa považuje za
rozhodnutie, ktoré vyvolá právom predpokladané účinky, pokiaľ sa zákonnom stanoveným spôsobom

nestane neplatným (je zrušené, alebo zmenené).

48. Zároveň však súdna prax už ustálila, že prezumpcia správnosti neplatí pre nulitné rozhodnutia, ktoré
majú tak závažné chyby, že to spôsobuje ich neexistenciu od samotného začiatku. Nulitné správne
rozhodnutie nemôže vyvolať žiadne právne účinky a nikoho žiadnym spôsobom nezaväzuje. Ak súd
zistí, že správny orgán vydal nulitný správny akt, teda paakt, čo je vlastne neexistujúce rozhodnutie,

nezaoberá sa prípadnými ďalšími námietkami, pretože možno skúmať len zákonnosť tohto aktu, ktorý
existuje. Neexistencia rozhodnutia znamená, že rozhodnutie nebolo doteraz v zákonom ustanovenej
forme vydané, alebo že vydané bolo, ale trpí takými ťažkými vadami, ktoré mali za následok jeho
ničotnosť. Nulita je dôsledok takých závažných vád, ktoré spôsobujú, že o akte už vôbec nemožno
hovoriť. V prípade nulity aktu nemožno vôbec uvažovať o prezumpcii správnosti aktu.

49. Povaha účinkov správnych rozhodnutí (aktov) teda závisí od rozlišovania chybných (vadných) a
nulitných správnych aktov, hlavne s dôrazom na dôvody vedúce k nulite a na zásadu prezumpcie
správnosti správneho aktu. Pokiaľ pôjde o akt nulitný (ničotný alebo tzv. paakt), nevznikajú z neho žiadne
právne následky, na rozdiel od neplatného aktu, pri ktorom sa uplatní prezumpcia jeho správnosti, až

do doby zrušenia jeho účinkov.

50. Zároveň súdna prax už ustálila, že všeobecné súdy sú oprávnené skúmať, či správny akt nadobudol
právoplatnosť a vykonateľnosť.

51. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie neprekročil svoje
kompetencie, keď skúmal, či predmetné vyvlastňovacie rozhodnutie je nulitným aktom (ničotným, ktorý
nikdy nenadobudol účinky) a to, či toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť.

52. Žalobca vo vzťahu k posúdeniu prvej otázky (kompetencie všeobecného súdu pri posudzovaní

vyvlastňovacieho rozhodnutia) v odvolaní poukazoval na rozsudky NS SR sp. zn. 4Cdo/123/2003, sp.zn.
2Cdo/24/2007, sp. zn. 5Cdo/198/2008, sp. zn. 5Cdo/110/2000 a uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn.
I. ÚS 419/2014.

53.1Odvolacísúd zaustálenú súdnuprax vovzťahukposúdeniu možnosti(apovinnosti)všeobecných

súdov (okrem skúmania, či sa jedná o nulitný (ničotný) správny akt) zároveň preskúmavať aj to, či tento
akt nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť, považuje nasledovné rozhodnutia počnúc judikátom R
220/1950 Zbierky rozhodnutí československých súdov, z ktorého vyplýva, že „súd nie je oprávnený
skúmať meritórnu správnosť správneho aktu, ale z aktu samého skúma, či ide o správny akt (na rozdiel
od tzv. pseudoaktu), či je vydaný v medziach právomoci dotyčného úradu a či je právoplatný alebo

vykonateľný“.
53.2NajvyššísúdSRajvrozsudkusp.zn.4Cdo/123/2003(naktorýpoukazuježalobca)okremžalobcom
citovaného konštatovania, že „Mimo rámec správneho súdnictva všeobecný súd nie je oprávnený
skúmať vecnú správnosť správneho aktu; môže ho preskúmavať len so zreteľom na to, či ide o akt
nulitný (ničotný). Nulitným aktom je správny akt, vydaný tzv. absolútne vecne nepríslušným správnym

orgánom“ uviedol aj tú skutočnosť, že „Okrem povinnosti skúmať, či predpokladaný správny akt vôbec
je správnym aktom (či nie je paktom) a či ide o akt vydaný v medziach právomoci príslušného orgánu,
sú súdy rovnako povinné zaoberať sa tým, či správny akt nadobudol právoplatnosť a či je vykonateľný
(R 220/1950 Zbierky rozhodnutí československých súdov)“.
53.3 Odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie NS SR sp.zn. 1Cdo/3/2003, v ktorom dovolací

súd konštatoval, že „všeobecné súdy sú oprávnené skúmať, či správny akt je vôbec správnym
aktom, či nejde o akt ničotný, či nadobudol právoplatnosť a či je vykonateľný. V rámci súdneho
prieskumu správneho aktu potom prirodzene platí, že ak sa nekonalo so skutočným vlastníkom a nebolo
mu ani doručené rozhodnutie o vyvlastnení, toto rozhodnutie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť, vdôsledku čoho nemohlo dôjsť v právnom slova zmysle ani k vyvlastneniu nehnuteľnosti. Inými slovami
povedané, vlastník nemohol stratiť vlastníctvo k veci na základe rozhodnutia vydaného v konaní, ktorého
účastníkom nebol“. V uvedenom spore sa jednalo o skutkové okolnosti, keď v čase vyvlastňovania

pozemku pôvodný vlastník tohto pozemku, s ktorým bolo konané vo vyvlastňovacom konaní, už bol
mŕtvy. Teda bolo nesporným, že v tom čase vlastníkom bol jeho dedič, s ktorým však nebolo pri
vyvlastnení konané. Dovolací súd mal za to, že „vyvlastňovacie rozhodnutie nemohlo nadobudnúť
právoplatnosť, keďže nebolo doručené vlastníkovi (synovi pôvodného vlastníka), ktorý mal byť aj
účastníkom vyvlastňovacieho konania. Tým, že toto rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť, nedošlo

ani k vyvlastneniu pozemku a navrhovateľ je stále jeho vlastníkom“ (rozhodnutie publikované pod č.
48/2003 ZSP).
53.4 Podobne NS SR v rozsudku sp.zn. 5Cdo/157/2007 zo dňa 14.10.2008 okrem iného vyslovil: „K
preskúmateľnosti správnych aktov Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné, okrem
dôvodov uvádzaných odvolacím súdom, uviesť, že všeobecné súdy nie sú oprávnené skúmať ich
platnosť či zákonnosť (nejde totiž o právny úkon) mimo rámca správneho súdnictva, ale zásadne len

so zreteľom na to, či išlo o akty nulitné (ničotné), teda o akty, ktorých vady sú tak závažné (čo do
zápornej kvality vady), že sa neuplatní prezumpcia ich správnosti. Také akty nevyžadujú zvláštny proces
na odstránenie vady (alebo aktov samých), ale nikto ich nemusí rešpektovať a od začiatku sa na ne hľadí
ako na akty neexistujúce. Mimo povinnosť skúmať, či predpokladaný správny akt vôbec je správnym
aktom (či nie je paaktom) a či ide o akt vydaný v medziach právomoci príslušného orgánu, sú súdy

rovnako povinné zaoberať sa tým, či správny akt nadobudol právoplatnosť a či je vykonateľný. Pri
kategóriiaktov,ktorésúlenvecnechybnéalebonezákonnéplatíprezumpciaichsprávnosti,pokiaľniesú
vymedzeným postupom opravené alebo zrušené a musia byť považované za bezchybné, majú právne
účinky a sú pre súdy v zmysle § 135 ods. 2 O.s.p. záväzné.“
53.5 Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že všeobecný súd okrem toho, či sa jedná o nulitný akt je

oprávnený a povinný skúmať, či tento akt nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť.

54. Pokiaľ žalobca poukazuje na rozhodnutie sp.zn. 2Cdo/24/2007 zo dňa 29.04.2008, odvolací súd
uvádza, že v ňom dovolací súd konštatoval, že všeobecný súd môže preskúmavať správne akty zásadne
len so zreteľom k tomu, či sa jedná o akty nulitné, t.j. také vady, ktoré sú tak závažné, že sa neuplatňuje

prezumpcia ich správnosti (u ostatných platí prezumpcia ich správnosti). Odvolací súd však považuje
za potrebné uviesť, že sa v ňom jednalo o odlišné skutkové okolnosti, za ktorých dovolací súd vyjadril
názor, že „skutočnosť, že rozhodnutie konfiškačnej komisie bolo vydané osobe, ktorá bola v čase jeho
vydania už nebohá, nemá za následok ničotnosť nulitu konfiškačného rozhodnutia“. Je pri tom potrebné
brať zreteľ na tú skutočnosť, že (na rozdiel od rozhodnutia o vyvlastnení) konfiškačné rozhodnutie nemá

konštitutívnu povahu, ale má „iba povahu deklaratórnu, a preto prechod vlastníckeho práva na štát pri
konfiškácii nastupuje ex lege účinnosťou príslušného zákona (resp. nariadenia), bez ohľadu na prípadnú
nezákonnosť, nulitnosť konfiškačného rozhodnutia. Obdobne uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. I.
ÚS 419/2014 sa vzťahovalo na prípad týkajúci sa preskúmavania konfiškačného výmeru.

55. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania a vyššie uvedenej judikatúry odvolací súd v danom prípade
mázato,žeobvodnýnárodnývýborvovyvlastňovacomkonaní nekonalsoznámymidedičmipôvodných
vlastníkov, ktorí v čase vydania uznesenia o ustanovení opatrovníka (10.11.1984) a v čase vydania
vyvlastňovacieho rozhodnutia (04.01.1985) žili, zdržiavali sa v tom čase na známom mieste – v mieste
svojho bydliska, ktorí boli účastníkmi dedičských konaní po pôvodných vlastníkoch, a teda boli známi,

a aj napriek tejto skutočnosti im správny orgán ustanovil v rámci vyvlastňovacieho konania opatrovníka
ako neznámym dedičom po C. I. L. M. a A. I. v osobe I. A. C..

56. Z uvedeného dôvodu nielenže nemohlo rozhodnutie nadobudnúť právoplatnosť, a to ani na základe
doručenia ustanovenému opatrovníkovi, ale došlo k vade, ktorá je tak závažná, že vyvlastňovacie

rozhodnutie je potrebné považovať za nulitný akt a nemohlo nadobudnúť účinky.

57. Na danom závere nič nemení ani skutočnosť, že sporné nehnuteľnosti boli predmetom dedenia
po týchto poručiteľoch až v roku 1992 (D 1117/92) resp. v roku 2018 (12D/540/2017). Ako správne
poznamenal súd prvej inštancie, pôvodné dedičské konanie po A. I. prebehlo v roku 1976 (D 1022/75,

rozhodnutie z 24.05.1976) a po C. I. prebehlo v roku 1979 (D 288/79, rozhodnutie z 07.08.1979) kde
bol ustálený okruh dedičov.58.Aktedaštát zastúpenýštátnymnotáromvedelustáliťprepotrebydedičskéhokonaniaokruhdedičov,
ten istý štát zastúpený správnym orgánom vo vyvlastňovacom konaní nemal mať žiaden problém ustáliť
okruh týchto dedičov a konať vo vyvlastňovacom konaní s dedičmi pôvodných vlastníkov.

59. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie poukazuje na všeobecné zásady dedenia, najmä
na to, že dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa, preto k zmene vlastníka dochádza dňom smrti
pôvodného vlastníka (A. I. XX.XX.XXXX a C. I. XX.XX.XXXX). Odvolací súd poznamenáva, že keďže
správny orgán opomenul svoju povinnosť spoľahlivo zistiť okruh právnych nástupcov po pôvodných

vlastníkoch a pribrať ich do vyvlastňovacieho konania, nekonal s vlastníkmi predmetných nehnuteľností
- právnymi nástupcami po pôvodných vlastníkoch, ktorí dedičstvo nadobudli okamihom smrti poručiteľa
(ktorí jediní prichádzali do úvahy ako účastníci vyvlastňovacieho konania). V prípade, ak nehnuteľnosť
neprešla na štát platne, nedošlo k zániku vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Takýto záver vyplýva
z ustálenej rozhodovacej praxe vyšších súdnych autorít (NS SR sp.zn. 1Cdo/68/2019 zo dňa 30. októbra
2019).

60. K odvolacej námietke žalobcu, že rozširujúcim výkladom ust. § 16 ods. 2 zák. č. 71/1967 Zb.
možno dospieť k záveru o možnosti ustanoviť opatrovníka aj neznámym dedičom odvolací súd uvádza
nasledovné:

61. Podľa ust. § 16 ods. 2 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (v znení účinnom v čase vyvlastnenia),
správny orgán ustanoví opatrovníka aj účastníkovi konania, ktorého pobyt nie je známy alebo ktorému
sa nepodarilo doručiť písomnosť na známu adresu v cudzine a ktorý si neustanovil zástupcu, ako aj
účastníkovi konania, ktorý je postihnutý duševnou alebo inou poruchou, pre ktorú nemôže konať, a nemá
zákonného zástupcu.

62. Odvolací súd sa stotožňuje s argumentáciou žalobcu, založenou na „dobovom“ výklade ust. § 16
ods. 2 zák. č. 71/1967 Zb. vyplývajúcou zo Správy NS SSR zo dňa 27.06.1972, sp. zn. Cpj 57/71
uverejnenej pod č. 65/1972 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk, v zmysle ktorej bolo možné
ustanoviť opatrovníka aj neznámym dedičom.

63. Odvolací súd však zdôrazňuje, že v uvedenom Zhodnotení NS SSR zo dňa 27.06.1972, sp. zn.
Cpj 57/71 uverejnenom pod č. 65/1972 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk NS SSR súd uviedol
aj nasledovné, cit.: „ V otázke, či je správny postup súdov, ktoré pripúšťajú žaloby smerujúce proti
neznámym dedičom, menujú im opatrovníka a v takomto spore meritórne rozhodujú, nie sú názory

jednotlivých súdov jednotné. Bývalý Najvyšší súd nepovažoval však napr. vo svojom rozhodnutí sp. zn.
4 Cz 9/69 v zásade takýto postup za neprípustný; v odôvodnení svojho rozsudku uviedol aj toto: „Bolo
povinnosťou súdu, keď ustanovoval opatrovníka žalovaným, zistiť, či sú tu predpoklady pre ustanovenie
opatrovníka podľa § 29 O. z. resp. § 29 O. s. p. Prinajmenšom mal mať zistené, či M. F. a B.. F. N.,
kedy zomreli a či nie sú známi ich právni nástupcovia. Aj keby menovaní spoluvlastníci boli zomreli v

cudzine a aj keby tam zomreli ako iní než československí štátní občania, malo byť dedičstvo po nich,
pokiaľ ide o nehnuteľnosti ležiace na území Československej socialistickej republiky, prejednané na
tunajšom štátnom notárstve (porov. § 45 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a
procesnom).Potombybolotrebažalovaťpriamoichprávnychnástupcov.Keby,pravda,títoneboliznámi
alebo boli síce známi, ale nebol známy ich pobyt, mohol im byť ustanovený opatrovník, proti ktorému by

bol vykonaný spor. Neznámym dedičom po zomretej osobe mohol byť opatrovník ustanovený aj vtedy,
keby dedičstvo nebolo dosiaľ prejednané a nebol dosiaľ určený okruh dedičov (t. j. dedičom neprebehla
lehota na vyjadrenie, či dedičstvo odmietajú alebo nie).“

64. Z uvedeného rozhodnutia síce vyplynula možnosť ustanoviť neznámym dedičom opatrovníka, avšak

táto možnosť nebola prvou ale až poslednou v slede vykonaných úkonov po zistení predpokladov
pre jeho ustanovenie za predpokladu, ak dedičstvo nebolo dosiaľ prejednané a nebol určený okruh
dedičov. V prejednávanom spore síce sporné nehnuteľnosti v čase vyvlastňovacieho konania neboli
prejednané v dedičskom konaní, avšak okruh dedičov bol známi z pôvodného dedičského konania po
oboch pôvodných vlastníkoch (r. 1975 a 1979).

65. Nakoľko v čase vyvlastňovacieho konania dedičské konania po oboch pôvodných vlastníkoch
prebehli, okruh dedičov bol ustálený, preto správne uzavrel súd prvej inštancie, že nič nebránilopríslušnémusprávnemuorgánuzrealizovaťšetreniekposkytnutiuokruhudedičovaviesťvyvlastňovacie
konanie voči nim bez potreby ustanoviť im opatrovníka.

66. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd v danom prípade dospel k záveru, že rozhodnutie o
vyvlastneníjeničotným(nulitným)aktomaajpojehovydanízostalozachovanévlastníckeprávodedičov
zomrelých pôvodných vlastníkov.

67. Správny je preto záver súdu, že Čsl. štát (a následne Slovenská republika) nikdy nenadobudol

vlastnícke právo k sporným parcelám na základe rozhodnutia o vyvlastnení. Zároveň súd správne
uzavrel, že takéto rozhodnutie nemohlo ani zakladať dobromyseľnú držbu zo strany štátu. Keďže štát
spôsobil nezákonnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia, nemožno toto rozhodnutie považovať za právne
akceptovateľný titul vstupu do držby.

68. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo 107/2008 zo dňa 24.

marca 2010, zmysle záverov ktorého vyplýva, že pokiaľ štátny orgán pochybil a postupoval v rozpore
s právnymi predpismi (t. j. protiprávne), umožnil, aby sa štát stal detentorom vecí, nie je možné o
zásade, že v pochybnostiach sa má za to, že držba je oprávnená (§ 130 ods. 1 veta druhá Občianskeho
zákonníka), ani uvažovať (rozsudok NS ČR z 19.05.2004 sp. zn. 22Cdo 469/2004).

69. Žalobca v nadväznosti na vyvlastňovacie rozhodnutie (ktorým mal nadobudnúť vlastnícke právo Čsl.
štát) odvodzoval svoje vlastnícke právo z ustanovenia § 2 ods. 5 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí,
majúc za to, že na neho prešlo vlastnícke právo k žalovaným pozemkom ku dňu účinnosti tohto zákona
(išlo o prechod majetku štátu na obec ex lege), t.j. k 01.05.1991 nadobudol priamo zo zákona vlastnícke
právo k žalovaným pozemkom v žalovanom podiele (bez potreby vykonať ďalšie právne úkony).

70.Súdprvejinštanciesprávnepoukázalnazásadu,vzmyslektorej„zneprávanemôževzniknúťprávo“,
t.j. platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje
svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol. Aj odvolací súd je toho názoru,
že vzhľadom na to, že štát nebol v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku

obcí vlastníkom uvedených parciel, nemohol ich ani žalobca podľa uvedeného zákona od neho, ako
nevlastníka, platne nadobudnúť.

71. Pretože žalobca v konaní zároveň tvrdil, že vlastnícke právo nadobudol vydržaním, správne sa súd
prvej inštancie následne zameral na posúdenie tejto otázky a dospel pri tom k záveru, že podmienky pre

nadobudnutie vlastníckeho práva na základe vydržania neboli splnené.

72. Odvolací súd považuje uvedený záver za vecne správny.

73.1 Vec prejednávajúci senát už vo viacerých svojich rozhodnutiach konštatoval, že vydržanie je jeden

zo spôsobov pôvodného nadobudnutia práva, pri ktorom sa na základe splnenia zákonom stanovených
podmienok priznávajú právne účinky aj len domnelému právu vyplývajúcemu z domnelého právneho
vzťahu medzi jeho určitými subjektmi, ak toto právo bolo vykonávané po stanovenú dobu nerušene
a nepretržite v dobrej viere, že nejde o právo len domnelé. Základnými podmienkami vydržania vo
všeobecnosti sú: l/ oprávnená držba, 2/ uplynutie zákonom určenej vydržacej doby, 3/ spôsobilý predmet

vydržania. Podmienky vydržania sú pritom stanovené tak, že musia byť splnené kumulatívne - ak z nich
nie je splnená čo i len jedna, nedochádza k vydržaniu.
73.2 Jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva vydržaním je teda oprávnenosť držby, pričom
otázku, či držiteľ je v dobrej viere (že mu vec patrí) alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba
zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či

držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu
od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom,
že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera zaniká v okamžiku, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré
objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že
držiteľbolajnaďalej(subjektívne)vdobrejviere.Dobrávieradržiteľasamusívzťahovaťajkokolnostiam,

za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva.
73.3 Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej
opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte
požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol.Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba teda vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je
presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Vo všeobecnosti platí,
že dobromyseľnosť zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne

museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec právom patrí alebo že je subjektom práva, ktorého
obsah vykonáva. Pre zánik dobromyseľnosti a následné prerušenie vydržacej doby je teda rozhodujúca
vedomosť držiteľa o takýchto skutočnostiach (napr. rozsudok NS SR sp.zn. 2Cdo/119/2007).
73.4Problematikanadobudnutiavlastníckehoprávavydržanímjevrozhodovacejpraxinajvyššiehosúdu
konštantne ustálená a k predpokladom vydržania vlastníckeho práva NS SR zaujal právne závery už

v mnohých rozhodnutiach, napr. v rozhodnutí sp.zn. 5Cdo/49/2010 konštatoval, že dobromyseľnosť,
ako vnútorný psychický stav, je potrebné objektivizovať s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorých
došlo k faktickému nakladaniu s vecou, resp. vykonávaniu práva pre seba. Z týchto okolností potom
možno usúdiť, či držiteľ mohol, alebo nemohol rozpoznať, že mu vec alebo právo skutočne patrí.
Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú aj okolnosti týkajúce sa právneho
dôvodu nadobudnutia práva (právneho titulu), teda tzv. uchopenia sa držby. Subjektívny pocit držiteľa

nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne
nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva.
73.5 Najvyšší súd v rozhodnutí sp.zn. 3Cdo/12/2010 na vyššie uvedené nadviazal konštatovaním, podľa
ktorého posúdenie, či držiteľ v dobrej viere je alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba
zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či

držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu
od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom,
že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo
vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva.

74. Vychádzajúc z vyššie uvedených záverov, podstatným z hľadiska posúdenia dobromyseľnosti
žalobcu sú aj okolnosti, z ktorých žalobca odvodzuje vstup do držby. Žalobca tvrdí vstup do oprávnenej
držby dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, t.j. dňom 01.05.2001 s
argumentáciou, že na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia k dotknutým pozemkom sa mohol dôvodne
domnievať, že jeho právny predchodca (štát) sa stal vlastníkom uvedených pozemkov s poukazom na

tú skutočnosť, že žalobcovi zo žiadneho právneho predpisu nevyplývala povinnosť skúmať platnosť
vyvlastňovacieho rozhodnutia či priebeh vyvlastňovacieho konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu.

75. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalobca nemohol vstúpiť do
dobromyseľnej držby na základe zákona č. 138/1991 Zb. dňom nadobudnutia jeho účinnosti a odvolací

súd dopĺňa, že ani dňom podpísania protokolu č. 5 o prechode vlastníckeho práva k dotknutým
pozemkom z 23.08.1993 (čl. 210).

76. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o požiadavke na sprísnené posúdenie
dobrej viery v prípade nadobudnutia vlastníctva štátom.

77. Súd prvej inštancie v podstate tieto právne závery prevzal z rozhodnutí odvolacieho súdu (sp. zn.
6Co/165/2022 zo dňa 25.04.2023, sp. zn. 6Co/104/2023 zo dňa 12.09.2023 a sp. zn. 6Co/6/2024 zo
dňa 05.03.2024), a odvolací súd na týchto záveroch aj naďalej zotrváva.

78. Dôkazné bremeno o dobrej viere, že žalobcovi svedčí nadobúdací titul (a teda nadobudol vlastnícke
právo) v danom prípade zaťažovala žalobcu, ako osobu, ktorej je dobrá viera na prospech. Odvolací
súd pritom vychádza z úvahy, že kým vo všeobecnosti dobrá viera musí byť hodnotená veľmi prísne,
kedy poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti
posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé, tak v prípade, ak nadobudnutie vlastníckeho práva na

základe vydržania tvrdí štát (resp. orgán štátu) je nevyhnutné okolnosti vstupu do držby a dobrú vieru
posudzovať ešte prísnejšie.

79. Bez takéhoto sprísneného posúdenia dobrej viery by došlo k neprípustnej strate vlastníckeho práva
fyzických osôb v prospech štátu. Zánik vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (najmä v situácii, keď

štátu na rozdiel od pôvodného vlastníka nesvedčí žiaden nadobúdací titul k nehnuteľnosti) by zásadne
popieral základné právo na vlastníctvo, tak ako to je garantované v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.80. Tak ako je to vyššie uvedené o dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti ani pri vynaložení
potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu požadovať,
nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca) dôvodné pochybnosti o tom, že v

skutočnosti subjektu, z ktorého naň malo prejsť vlastnícke právo, takéto právo nesvedčí.

81. Podľa odvolacieho súdu v danom prípade je potrebné pod bežnú opatrnosť (ktorú bolo možné
od žalobcu požadovať) zahrnúť požiadavku aktívneho zisťovania konkrétnych skutočností, vedúcich (z
hľadiska kritéria priemernej obozretnosti) k presvedčeniu, že štát na neho platne previedol vlastnícke

právo. Pre nadobudnutie takéhoto presvedčenia je pritom nevyhnutné poznanie, že štát bol v čase
nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. vlastníkom sporných nehnuteľností a disponoval
platným nadobúdacím vlastníckym titulom k týmto nehnuteľnostiam a zároveň či boli splnené všetky
podmienky stanovené uvedeným zákonom.

82. Uvedené je nevyhnutné aj s poukazom na to, že Ústavný súd SR už ustálil, že Ústava SR

neumožňuje, aby k vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva došlo priamom
zákonom (napr. nález ÚS SR sp.zn. PL. ÚS 38/95 z 3.4.1996). Je teda nevyhnutné aby pre potrebu
vzniku vlastníckeho práva štátu došlo aj k ďalším skutočnostiam.

83.Napokonodvolacísúdpoukazujeajnanázor,ktorýzaujalKrajskýsúdvKošiciachvrozhodnutísp.zn.

11Co/126/2020, kde vychádzal z úvahy, že presvedčenie odvolateľa (Mesta Košice) o vlastníckom práve
ku konkrétnej veci nemohol založiť len zákonom č. 138/1991 Zb. všeobecne upravený inštitút prechodu
vlastníctva na obce z majetku štátu, ale len na jeho základe deklarovaná skutočnosť, že na žalovaného
z majetku štátu prechádza konkrétne určená vec tak, ako to predpokladá ust. § 14 ods. 1 a 2 uvedeného
zákona. V danom prípade (napriek tomu, že dôkazné bremeno o dobrej viere zaťažovala žalobcu)

žalobca v konaní nepreukázal a ani netvrdil žiadne ďalšie skutočnosti (okrem poukazu na nadobudnutie
vlastníctva ex lege nadobudnutím účinnosti zák. č. 138/1991 Zb.), t.j. ani tie, ktoré predpokladá ust. §
14 ods. 1 a 2 uvedeného zákona.

84. V tu prejednávanej veci žalobca tvrdí vstup do oprávnenej držby dňom nadobudnutia účinnosti

zákonač.138/1991Zb.omajetkuobcí,t.j.dňom01.05.1991spoukazomnavyvlastňovacierozhodnutie,
ktorým mal vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam nadobudnúť štát.

85. Na tomto mieste odvolací súd upriamuje pozornosť na to, že v zmysle ustanovenia § 2 zákona č.
138/1991 Zb. o majetku obcí ku dňu účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. dochádza „ k prechodu z majetku

Slovenskej republiky (majetku štátu, ku ktorému mali právo hospodárenia národné výbory a organizácie
v ich pôsobnosti do vlastníctva obcí)“, t.j. k prechodu vlastníckeho práva do vlastníctva obcí dochádzalo
iba vo vzťahu k majetku, ktorý bol ku dňu účinnosti zákona vo vlastníctve Slovenskej republiky.

86. V prejednávanej veci však vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam v čase nadobudnutia účinnosti

zákona o majetku obcí (01.05.1991) ani v čase podpísania protokolu o prechode vlastníctva na žalobcu
(23.08.1993) vlastnícke právo Slovenskej republiky nevyplývalo ani zo zápisu v katastri nehnuteľností,
čoho dôsledkom je možné očakávať od žalobcu zvýšenú opatrnosť (ak nie povinnosť) pri posudzovaní
možnosti prevodu vlastníctva zo štátu.

87. Zhodne so závermi, aké vyslovil senát prejednávajúci túto vec v iných konaniach v skutkovo a
právne totožnej veci (rozsudok sp.zn. 6Co/165/2022 zo dňa 25.04.2023, sp. zn. 6Co 104/2023 zo dňa
12. 09.2023 a sp. zn. 6Co/6/2024 zo dňa 05.03.2024), odvolací súd uzatvára, že pri zvýšenej opatrnosti
žalobca mal a mohol sám dospieť k záveru o neúčinnosti rozhodnutia o vyvlastnení, a teda mal vedieť už
v čase tvrdeného vstupu do držby (1.5.1991, resp. 23.08.1993), že dotknuté nehnuteľnosti nepatrili do

vlastníctva štátu (od 1.1.1993 Slovenskej republiky) a pôvodní vlastníci nikdy nestratili vlastnícke právo
k dotknutým nehnuteľnostiam z vyššie uvedených dôvodov.

88. Odvolací súd teda uzatvára, že žalobca pri bežnej opatrnosti nemohol nadobudnúť presvedčenie,
že štát v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. (resp. 23.08.1993) bol vlastníkom

nehnuteľností a že disponoval platným nadobúdacím vlastníckym titulom k sporným nehnuteľnostiam,
nemohol teda nadobudnúť presvedčenie, že na neho prešlo ex lege vlastnícke právo k predmetným
nehnuteľnostiam, resp. mohol mať aspoň pochybnosti o nadobudnutí vlastníckeho práva.89. Vychádzajúc z uvedeného dobromyseľnosť žalobcu pri nadobudnutí a užívaní žalovaných
nehnuteľností bola vylúčená najmä vzhľadom na okolnosti prechodu majetku štátu na mesto v zmysle
zákona č. 138/1991 Zb., ale zároveň ju spochybnili aj ďalšie individuálne okolnosti v posudzovanej veci.

90. Okolnosť, či sa žalobca skutočne ujal kvalifikovanej držby predmetných pozemkov, začal vykonávať
faktickú moc nad vecou a nakladať s ňou ako vlastnou po nadobudnutí účinnosti zákona č. 138/1991
Zb., a aj jeho dobromyseľnosť, je spochybnená aj tým, že sa nesprával ako vlastník nehnuteľnosti,
čomu nasvedčuje aj okolnosť, že ani nedal zapísať svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti do katastra

nehnuteľností (§ 14 ods. 4 zák. č. 138/1991 Zb.).

91. Žalobca nikdy nebol evidovaný ako vlastník dotknutých nehnuteľností a nikdy sa tohto práva
nedomáhal ani určovacou žalobou alebo v rámci ROEP, ako na to správne poukazujú žalované vo
vyjadrení k odvolaniu. Žalobca sa nedomáhal svojho vlastníckeho práva ani po tom, čo v rámci ROEP
nebol zapísaný ako vlastník dotknutých nehnuteľností (rok 2014) a prvýkrát podáva žalobu o určenie

vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam až dňa 10.10.2022 v tu prejednávanej veci, teda po
31 rokoch od tvrdeného nadobudnutia vlastníckeho práva účinnosťou zákona č. 138/1991 Zb..

92. Odvolací súd preto dospel k záveru, že žalobcovi chýbal právny titul vstupu do dobromyseľnej
(oprávnenej) držby a už samotné nesplnenie tejto zákonnej podmienky vylučuje možnosť nadobudnúť

vlastnícke právo vydržaním, ako sa toho žalobca domáhal počas celého konania a opakovane aj v
odvolaní.

93. Odvolací súd dopĺňa, že o nedostatku dobromyseľnej (oprávnenej) držby žalobcu svedčí aj
skutočnosť, že Zoologická záhrada Košice uzatvára s vlastníkmi pozemkov v areáli ZOO nájomné

zmluvy a za užívanie pozemkov im platí nájomné (čl. 150-159), resp. že mesto už v roku 2010 pristúpilo
k majetkovoprávnemu vysporiadaniu pozemkov v ZOO (čl. 160), čo vyplynulo z obsahu spisu a ako na
to opätovne poukázali žalované v odvolaní.

94. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa

§ 387 ods. 1 CSP potvrdil, vrátane výroku o trovách prvoinštančného konania.

95.Onárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniabolorozhodnutépodľaust.§396ods.1CSPvspojení
s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol žalobca neúspešný, nemá preto nárok na
náhradu trov odvolacieho konania a vznikla mu povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania úspešným

žalovaným. Žalované 1/ a 2/ majú preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému
žalobcovi v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto
rozhodnutia.

96. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná

veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).