Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. október 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/39/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6723201884
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6723201884.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov JUDr.

Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom D. E. XXX/XX, XXX XX F., zastúpený: Advokátska kancelária TRNKA s.r.o., so sídlom Námestie
SNP 9448/26A, 960 01 Zvolen, IČO: 55 085 075, proti žalovanému 1/ G. F., A. XX XXX XXX, H. E. XX/X,
XXX XX F., zastúpený: JUDr. Daniel Janšo, advokát, Advokátska kancelária so sídlom Horné záhrady
2, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 304 253, 2/ A. G. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XX, XXX XX I., o
určenie, že pozemky patria do dedičstva po poručiteľovi, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Zvolen zo dňa 16. novembra 2023, č. k.: 13C/32/2023-107, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

II. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému 1/ náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.
III. Žalovanému 2/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Konanie v prvej inštancii
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že: „I. Súd žalobu zamieta. II. Žalobca je povinný
nahradiť žalovanému v 1. rade trovy konania v rozsahu 100% do 3 dní od právoplatnosti uznesenia

súdu I. inštancie o výške náhrady trov konania. III. Súd žalovanému v 2. rade náhradu trov konania
nepriznáva.“

2. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 11. mája 2023 domáhal, aby súd určil, že novovzniknuté
pozemky podľa geometrického plánu č. XXXXXXXX - XX/XXXX vyhotoveného A. J. K., úradne
overeného G. L. M., katastrálnym odborom pod č. N. - XXX/XXXX, ktoré sa nachádzajú v katastrálnom
území F., a to: - pozemok parcela registra „C“ s parc. č. XXXX/XX o výmere 53 m2, druh pozemku:

zastavaná plocha a nádvorie, - pozemok parcela registra „C“ s parc. č. XXXX/XX o výmere 37 m2, druh
pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, - pozemok parcela registra „C“ s parc. č. XXXX/XX o výmere
18 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, patria do dedičstva po G. C., nar. XX.XX.XXXX,
zomr. XX.XX.XXXX. Geometrický plán je neoddeliteľnou súčasťou tohto rozsudku.

3. Žalobca tvrdil, tvrdil, že je výlučným vlastníkom rodinného domu so súpisným číslom XXX,
postaveného na pozemkoch registra „C“ s parc. č. XXX/X O. XXX/X v katastrálnom území F., zapísaného

na liste vlastníctva č. XXX, a že je výlučným vlastníkom pozemkov pod týmto domom. Rodinný dom
bol postavený v rokoch 1956-1957 na základe stavebného povolenia vydaného bývalým G. P. dňa 30.
júna 1956. Prístavba domu bola povolená v roku 1957. Žalobca v roku 2015 zistil, že časť prístavby z
roku 1957 zasahuje na pozemok parc. č. XXXX/X, patriaci žalovanému 1/ (obci F.). Tvrdil, že jeho otecG. C. vydržal vlastnícke právo k sporným pozemkom, ktoré boli súčasťou rodinného domu a prístavby.
Uviedol, že celá jeho rodina bola v dobrej viere, že dom a priľahlé pozemky patria im, a nikto dlhodobo
nespochybnil ich užívanie. Oplotenie pozemkov, vrátane predzáhradky a dvora, podľa neho existuje už

desiatky rokov. Po smrti G. C. staršieho (nar. X. XXXXXXXX XXXX, zomr. XX. XXXX XXXX) prebehlo
dedičské konanie. V osvedčení o dedičstve bolo zapísané, že vlastnícke práva k rodinnému domu
nadobudol G. C. mladší, otec žalobcu. Dedičské konanie po G. C. mladšom bolo ukončené v roku 1999.

4. Právne argumentoval tým, že má naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k

sporným pozemkom, pretože existuje nesúlad medzi skutočným stavom a stavom zapísaným v katastri
nehnuteľností. Samotná možnosť odkúpenia časti pozemku od obce F. nevylučuje naliehavý právny
záujem na určovaciu žalobu. Žalobca poukázal na ustanovenia § 135a a § 507a Občianskeho zákonníka
(účinné od 1. apríla 1983), ktoré umožňujú vydržanie nehnuteľnosti po desiatich rokoch nepretržitého
užívania. Argumentoval, že jeho otec spĺňal všetky zákonné podmienky na vydržanie pozemkov.

5. Žalovaný 1/ (G. F.) vzniesol námietku premlčania odvolávajúc sa na § 101 Občianskeho zákonníka,
ktorý stanovuje trojročnú premlčaciu dobu. Tvrdil, že žalobca mal vedomosť o tom, že pozemky nepatria
jeho rodine už od roku 2015.

6. Žalovaný v 1. rade (G. F.) argumentoval, že nie je možné uznať nároky žalobcu, keďže obec nemôže

svojvoľne nakladať s majetkom podľa zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Tiež tvrdil, že žalobca
mal iné právne možnosti, ako napríklad konanie o potvrdení vydržania alebo odkúpenie pozemkov. Tiež
uvádzal, že nie je možné uznať nároky žalobcu, keďže obec nemôže svojvoľne nakladať s majetkom
podľa zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Tiež tvrdil, že žalobca mal iné právne možnosti, ako
napríklad konanie o potvrdení vydržania alebo odkúpenie pozemkov.

7. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pretože nepredložil
žiadne dôkazy o existencii kúpnej zmluvy alebo iného právneho titulu, na základe ktorého by mohlo
dôjsť k vydržaniu pozemkov jeho otcom. Žalobca predložil len dôkazy týkajúce sa stavebných povolení,
ktoré sa vzťahovali na stavbu rodinného domu, ale tieto dokumenty nepreukázali vlastnícke právo k

sporným pozemkom. Geometrický plán, na ktorý sa žalobca odvolával, podľa súdu nepreukázal právny
nárok na sporné pozemky. Súd konštatoval, že aj keď sa stavba nachádzala na pozemkoch žalovaného,
samotná skutočnosť, že žalobca a jeho rodina užívali tieto pozemky, nepostačuje na uznanie vydržania
vlastníckeho práva. Tiež zamietol námietku vydržania s odôvodnením, že vlastnícke právo sa podľa §
100 ods. 2 Občianskeho zákonníka nepremlčuje. Žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol. Dospel k

záveru, že žalobca nepreukázal oprávnenosť svojho nároku na určenie, že pozemky patria do dedičstva
po jeho otcovi. Zároveň súd rozhodol, že žalobca je povinný uhradiť trovy konania žalovanému v 1. rade
v plnom rozsahu.

Odvolanie

8. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie žalobca z dôvodov
v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), e) a f) CSP. Žiadal, aby odvolací súd zmenil odvolaním napadnutý
rozsudok okresného súdu tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

9. Rozsudok považoval za nesprávny, nezákonný a nespravodlivý. Hlavným dôvodom zamietnutia bolo
údajné neunesenie dôkazného bremena žalobcom, ktorý sa domáhal určenia, že pozemky, na ktorých
bolapostavenánehnuteľnosť,patriadodedičstvapojehopredkovi.Súdprvejinštanciesaopieraloto,že
predložené dôkazy neobsahovali dostatočne presné údaje o pozemkoch, ktoré by umožnili jednoznačne
identifikovať, o aké parcely ide. Závery súdu prvej inštancie považoval za neudržateľné s ohľadom na

fakt, že domnelé nadobudnutie vlastníckeho práva sa udialo dávno a preukazovanie titulu je dnes ťažké.

10. Tvrdil, že pozemky boli nadobudnuté kúpou, o čom svedčí najmä Osvedčenie – reverz z 30.06.1956.
Stavebné povolenie na stavbu domu bolo vydané v súlade s vtedajšími predpismi. Aj keď v dokumentoch
chýba presné parcelné číslo, žalobca zdôraznil, že tieto listiny je potrebné vnímať v kontexte doby,

keď nebolo obvyklé uvádzať takéto údaje, a jeho právny predok nemal dôvod pochybovať o správnosti
úradných záznamov.11. Argumentoval aj tým, že ak bola stavba povolená a realizovaná, logicky išlo o pozemok vo vlastníctve
jeho právneho predka. Z citovaného zákona č. 280/1949 Zb. vyplýva, že vtedajšie stavebné úrady
dohliadali na zákonnosť stavieb. Ak by bol pozemok cudzí, stavba by nebola povolená.

12. Odvolával na svoju dobromyseľnosť pri užívaní pozemku. Od roku 1956 až do roku 2015, kedy
žalovaný upozornil na nezrovnalosti, nebola dobromyseľná držba rušená. Poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR, podľa ktorého nadobúdací titul nemusí byť preukázaný konkrétnou listinou,
ak je dostatočne preukázaný hodnoverným spôsobom. Dobromyseľnosť podľa žalobcu potvrdzuje aj

nález Ústavného súdu SR, podľa ktorého nemusí byť rozhodujúce, že držiteľ nesplnil všetky zákonné
podmienky, ak bol presvedčený, že vec nadobudol poctivo a v dobrej viere.

13. Nesúhlasil s tým, že nepreukázal nadobúdací titul. V kontexte doby nebolo potrebné také detailné
preukazovanie vlastníctva pozemku. Pokiaľ súd zamietol žalobu na základe absencie konkrétnych listín,
takýtoprístuppovažovalzanespravodlivýanerešpektujúciskutočnostivčase,keďdošloknadobudnutiu

pozemkov.

Vyjadrenie k odvolaniu
14. Žalovaný 1/ zotrval na svojich predchádzajúcich skutkových tvrdeniach a právnych argumentoch,
ktoré uviedol v predchádzajúcich písomných podaniach a na pojednávaní. Zdôraznil, že tieto argumenty

sú stále platné a presvedčivé, žiadal odvolací súd, aby ich zohľadnil. Poukázal na to, že žalobca mal
vedomosť o tom, že nie je vlastníkom predmetného pozemku už od roku 2015, keď podal podnet na
stavebný dozor, ktorý následne prešiel na spoločný stavebný úrad. V tejto súvislosti spochybnil tvrdenie
žalobcu, že jeho osemročná nečinnosť bola spôsobená starostlivosťou o chorú matku. Zdôraznil, že
právne uvedomelá osoba by si na tak dôležitú otázku, ako je vysporiadanie práv k pozemku, našla čas.

15. Žalovaný nepoprel stavebné práva právnych predchodcov žalobcu ani vlastnícke právo žalobcu
k stavbe. Zdôraznil ale, že žiadna z listín predložených žalobcom nezakladá jeho ani právnych
predchodcov právo k pozemku pod stavbou alebo k priľahlým pozemkom, keďže sa týkajú výlučne
stavby a jej zhotovenia. Žalovaný tvrdil, že žalobca sa pokúša pomocou neúplnej stavebnej

dokumentácie dokázať neexistujúce vlastnícke právo svojich predkov k pozemkom.

16. Žalovaný 1/ tiež nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že prvostupňový súd mu znemožnil vykonávať
procesné práva alebo že nevykonal navrhované dôkazy. Všetky dôkazy boli riadne vykonané a žalobca
nepredložil žiadne relevantné dôkazy na podporu svojich tvrdení. Nesúhlasil ani s tvrdením žalobcu, že

súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Skutkové zistenia boli správne a súd
rozhodol zákonne a spravodlivo.

17. Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok a priznal
žalovanému 1/ náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %.

Replika
18. Žalobca zhrnul podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty, pričom zdôraznil, že nesúvisí so
sporom jeho podanie na vykonanie stavebného dozoru, a odmietol tvrdenie žalovaného, že dôležitým
aspektom sporu je moment, kedy sa dozvedel, že pozemok pod jeho domom mu evidenčne nepatrí.

Tvrdil, že táto skutočnosť nie je pre posúdenie veci relevantná. Napriek tvrdeniam žalovaného 1/,
žalobca uviedol, že v konaní pred súdom prvej inštancie predložil dostatočné dôkazy a tvrdenia na to,
aby mohol súd rozhodnúť v jeho prospech. Poukázal najmä na to, že predložené listiny pochádzali z
50-tych rokov 20. storočia, a preto nemohli byť vyhotovené s rovnakou kvalitou, akú by mali listiny v
súčasnosti. Zotrval na tvrdení, že ak by aj jeho právni predchodcovia postavili dom čiastočne na cudzom

pozemku, nepochybne konali v dobrej viere, že tento pozemok patrí im. V závere žalobca odkázal na
predchádzajúce tvrdenia v konaní a nepredložil nové skutočnosti.
Duplika
19. Opakovane uviedol, že nijako nespochybňuje stavebné práva žalobcových právnych predchodcov
a ani jeho vlastnícke právo k stavbe. Zdôraznil však, že žiadna z listín, ktoré predložil žalobca, nijako

nezakladá žiadne jeho právo ani jeho právo právnych predchodcov k predmetnému pozemku pod
stavbou a už vôbec nie k priľahlým pozemkom, lebo sa týkajú len a výlučne stavby a jej zhotovenia.
Právne posúdenie odvolacím súdom20. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia
pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného súdu v napadnutej časti podľa
§ 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

21. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

22. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je správny. Jeho
závery vychádzajú zo skutkových zistení, ktoré vykonal na základe predložených dôkazov, z ktorých
vyvodil aj správne skutkové závery, na ktoré aplikoval aj správne právne normy, ktoré aj správne vyložil.
Pri rozhodnutí vychádzal z dlhodobo ustálenej judikatúry, ktorú citoval vo svojom rozhodnutí a tiež ju
náležite vysvetlil. Žalobca v odvolaní tiež poukazuje na judikatúru, a hoci je jednoznačná, bez zjavného

dôvodu z nej vytrháva z kontextu závery, ktoré z nej vyplývajú a zámerne opomína podstatné právne
závery najvyššieho súdu. Žalobca tak vychádza zo subjektívneho presvedčenia, svojho názoru, ktorý aj
odvolací súd úplne chápe, avšak rozhodnutie musí vychádzať z faktov a tie sú nesporné. Žalobca tvrdil,
že jeho právny predchodca bol dobromyseľný v tom, že vlastní pozemok, na ktorom bola postavená
stavba. Dobromyseľnosť zakladá na tom, že stavba bola povolená príslušnými úradmi, ktoré sa v

minulosti riadili vtedajšími právnymi predpismi a argumentuje, že aj keď chýbajú presné parcelné čísla
v starších listinách, tieto súdne dokumenty a dobové záznamy (osvedčenie z roku 1956) jednoznačne
preukazujú, že jeho právny predchodca mal dôvod veriť, že pozemok vlastní.

23. Podľa žalobcu súd nesprávne vyhodnotil dôkazy a dospel k chybným záverom, keď tvrdil, že

žalobca nepreukázal nadobúdací titul k pozemku. Žalobca sa odvolával na staršie súdne rozhodnutia
a judikatúru, ktoré podľa neho podporujú jeho tvrdenie, že na preukázanie vlastníctva postačuje, ak
bol titul nadobudnutia pravdepodobný a dobromyseľnosť držby pretrvávala desaťročia?. Tiež tvrdil, že
súd prvej inštancie nepostupoval správne, pretože neakceptoval dôkazy a nevykonal všetky navrhnuté
dôkazy, čo považuje za zásah do jeho práva na spravodlivý proces?.

24. Žalovaný 1/ svoju obranu založil na chýbajúcom dôkaze o vlastníctve. Tvrdil, že žalobca nepredložil
žiadny dôkaz, ktorý by preukazoval vlastníctvo pozemkov pod stavbou, a poukazoval na to, že
predložené dokumenty sa vzťahujú výlučne na stavbu samotnú, nie však na pozemok pod ňou ani
priľahlé pozemky. Taktiež argumentoval, že žalobca si musel byť vedomý toho, že nie je vlastníkom

pozemku už od roku 2015, keď sa snažil riešiť spory týkajúce sa plota?. Žalovaný 1/ upozornil
na osemročné obdobie nečinnosti žalobcu, počas ktorého nepodnikol žiadne kroky na vyriešenie
vlastníckehoprávakpozemku,čozjehopohľaduoslabuježalobcovuargumentáciuodobromyseľnosti?.
Podľa žalovaného 1/ súd prvej inštancie správne vyhodnotil všetky vykonané dôkazy a dospel k
záveru, že žalobca nedokázal preukázať svoj nárok na pozemok. Rozhodnutie považoval za zákonné

a spravodlivé?.

25. Prvoinštančný súd rozhodol v prospech žalovaného 1/, pričom základným dôvodom bolo, že
žalobca nepreukázal nadobúdací titul k pozemkom, na ktorých bola postavená stavba. Súd dospel k
záveru, že predložené dôkazy nedokazujú vlastnícke právo k pozemku, a žalobu zamietol. Súd prvej

inštancie sa zameral na to, či žalobca dokázal vlastnícke právo k pozemku na základe predložených
dôkazov. Vzhľadom na absenciu konkrétneho nadobúdacieho titulu a na to, že žalobca sa opieral len o
dobromyseľnosť a dokumenty týkajúce sa stavby, súd uznal, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno.
Tento záver súdu je zákonný a opiera sa o požiadavky na preukázanie vlastníckeho práva, ktoré musia
byť dostatočne doložené relevantnými dôkazmi.

26. Žalobca vo svojom odvolaní uvádza opakovanie tie isté argumenty ako počas konania, že súd sa
nezohľadnil dobromyseľnosť a historický kontext, v ktorom sa dokumenty vyhotovovali, a že jeho právny
predchodca konal v dobrej viere. Odvolací súd zistil, že súd vykonal všetky relevantné navrhnuté dôkazy.
Nie je zjavné, že by došlo k zásahu do práva na spravodlivý proces, ako tvrdí žalobca.

27. Podstatnou otázkou pre odvolací súd je zvážiť, či prvoinštančný súd správne vyhodnotil
dobromyseľnosť žalobcu v súlade s judikatúrou o vydržaní a či žalobca predložil dostatočné dôkazy na
preukázanie vlastníckeho práva. Žalobca žiada určiť, že pozemky patria do dedičstva po jeho nebohomotcovi G. C., nar. X.XX.XXXX, zomrelom XX.X.XXXX. Bolo však preukázané, že podľa tvrdenia mal
nadobudnúť už jeho starý otec G. C., nar. X.X.XXXX, a to kúpnou zmluvou.

28. V konaní nebolo sporné, že došlo k postaveniu rodinného domu v rokoch 1956-1957. Žalobca
svoje právo odvodzuje z presvedčenia celej rodiny, že im pozemok patrí, nakoľko dom bol postavený
na základe stavebného povolenia, ktoré by úrady nevydali, ak by zistili uvedený nedostatok. Odvolací
súd tak konštatuje v zhode so súdom prvej inštancie, že síce žalobca aj preukázal, že by z hľadiska

vydržania preukázal splnenie vydržacej doby, ako aj to, že neboli nikým v držbe rušený. Súd prvej
inštancie však správne poukázal na to, že pre vyhovenie žalobe to nestačí. Odvolací súd sa rozhodne
nestotožňuje s argumentami, že povolenie stavebného konania konvaliduje nedostatok vlastníckeho
práva, pretože ani v čase stavby tým nedošlo k založeniu vlastníckeho práva k pozemku, ku
ktorému právni predchodcovia žalobcu nevedia preukázať vlastnícke právo. Tvrdenie, že pozemky
boli nadobudnuté kúpou, o čom svedčí najmä Osvedčenie – reverz z 30.06.1956, nie sú dôkazom

na preukázanie vlastníckeho práva. V uvedenom osvedčení je len zmienka, poskytnutá zjavne len
stavebníkom, že pozemky nadobudol kúpnou zmluvou. Podstatné je, že tento odkaz nijako neverifikuje
tvrdenie žalobcu o preukázaní vlastníctva. Absentuje totiž podstatná náležitosť, ktorou je aspoň taký
údaj, na základe ktorého by bolo možné čo i len uvažovať o dôvode kúpy, jej podmienkach a časových
súvislostiach. Už vôbec nie je prípustný odkaz na to, že súd by mal vychádzať z predpokladu, že

je potrebné vnímať listiny v kontexte doby, keď nebolo obvyklé uvádzať takéto údaje, a jeho právny
predok nemal dôvod pochybovať o správnosti úradných záznamov. S argumentom sa odvolací súd
nestotožňuje, pretože otázka vlastníckeho práva bola dlhodobo vyriešená zápisom v Pozemkovej knihe,
ktorá obsahovala veľmi presné údaje o vlastníckych vzťahoch. Na Slovensku došlo k ukončeniu zápisov
do Pozemkovej knihy postupne v rokoch 1964 až 1965, keď bol prijatý a začal sa uplatňovať nový právny

poriadok v oblasti katastrálnej evidencie. Tento proces súvisel so zavedením jednotného evidovania
nehnuteľností, ktoré sa v podstate centralizovalo a nahradilo pozemkové knihy moderným katastrálnym
systémom. Pozemková kniha bola nahradená katastrálnou evidenciou, ktorú riadil štát prostredníctvom
katastrálneho úradu. Hlavným dokumentom, ktorý túto zmenu inicioval, bol zákon č. 22/1964 Zb. o
evidencii nehnuteľností, ktorý vytvoril základ pre nový systém katastrálnej evidencie. V roku výstavby

rodinného domu 1957 boli záznamy o vlastníckom práve veľmi presné. Ak došlo k nadobudnutiu
vlastníckeho práva k spornému pozemku mimo pozemkovej knihy, čo bolo možné a pomerne časté, bolo
možné domôcť sa tohto práva, avšak bolo nutné preukázať titul. Nestačí si pod tým predstavovať len
označenie „kúpna zmluva“, ale takýto úkon musel byť preukázaný vo vzťahu k tejto udalosti, teda kedy
nastala kúpa, od koho, v akom rozsahu a čo bolo predmetom kúpy. Nemožno len všeobecne tvrdiť, že

to bola na základe nejakej kúpnej zmluvy, ktorej obsah nie je ani v náznaku poznateľný, nehovoriac o jej
datovaní. Ak potom aj právni predchodcovia žalobcu užívali určitý pozemok dlhú dobu, pričom ich nikto
v užívaní nerušil, neznamená to, že ich držba bola dobromyseľná.

29. Dobromyseľná držba pozemku znamená, že osoba (držiteľ) vykonáva faktické vlastnícke práva

k pozemku v presvedčení, že jej tento pozemok právoplatne patrí. Tento právny inštitút vychádza z
predpokladu, že držiteľ je v dobrej viere, že pozemok získal oprávnene, napríklad kúpou, dedením alebo
nazákladeinejprávnejskutočnosti,hocivskutočnostiprávnevlastníckeprávonemá.Khlavnýmznakom
dobromyseľnejdržbypatrípredovšetkýmužspomínanádobromyseľnosť.Držiteľmusíbyťvdobrejviere,
že mu nehnuteľnosť patrí. Ide o subjektívne presvedčenie držiteľa, že jeho držba je oprávnená. Nemusí

mať skutočný právny titul (napr. platnú kúpnu zmluvu), ale musí sa domnievať, že takýto právny titul
má, čo je známe ako domnelý právny dôvod (titulus putativus). Nestačí sa len domnievať, že existoval
právny titul, ten musí byť konkrétny a presvedčivý. Odkaz na neurčitú kúpnu zmluvu, skôr ako pojem
bez obsahu, nie je dôkazom na preukázanie vlastníckeho práva.

30. Odvolací súd len poukazuje na to, že vzhľadom na nepreukázanie dobromyseľnosti sa súd
nezaoberal napr. otázkou, či vôbec bolo možné takýto pozemok nadobudnúť vtedy len do osobného
vlastníctva, resp. mu mohlo vzniknúť len právo na zriadenie práva osobného užívania. V zmysle § 135a
ods. 2 ak ide o pozemok alebo jeho časť, ktorý má občan nepretržite v držbe ( § 132a ods. 1) desať rokov
a ku ktorému by sa inak mohlo zriadiť právo osobného užívania ( § 199 ods. 1), nadobúda vlastníctvo

k pozemku alebo k jeho časti štát; občan nadobúda právo, aby sa s ním uzavrela dohoda o osobnom
užívaní pozemku v rozsahu uvedenom v § 200.31. Dobromyseľnosť držiteľa, že mu vec patrí, vychádza z presvedčenia držiteľa o tom, že mu vec patrí
a z toho, že toto presvedčenie má oporu v skutkových okolnostiach, ktoré nasvedčujú tomu, že vec
by mohla držiteľovi vlastnícky patriť (napr. zo zmluvy, ktorá je síce absolútne neplatná, ale na základe

nej sa osoba ujala držby, t. j. ide o konkrétnu identifikovateľnú zmluvu), pričom neplatnosť spočíva v
skutočnostiach, ktoré vyžadujú kvalifikované právne posúdenie, a držiteľ na to nemá potrebné odborné
predpoklady a pod. Z toho vyplýva, že dobromyseľnosť je vylúčená u toho, kto sa vedome zmocní veci
napr. protiprávne (napr. zabratie pôdy).

32. Odvolací súd poukazuje aj na skoršiu judikatúru, podľa ktorej tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec
patrí a že s ňou nakladal ako s vlastnou, musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá
usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné (J. X/XXXX) V rozhodovanom
prípade konkrétne okolnosti absentujú. Je tu len tvrdenie o nekonkrétnej kúpnej zmluve.

33. Žalobca neposkytol žiadne dôkazy na iné posúdenie dobromyseľnosti, na základe ktorých by súd

mohol uvažovať v iných a oveľa širších súvislostiach. Okresný súd vzhľadom na zistený skutkový stav
v bode 27 poukázal na konštantnú judikatúru a odvolací súd sa na ňu taktiež odvoláva. Na danom mieste
súd prevej inštancie presvedčivo a zrozumiteľne vysvetlil, prečo žalobe nemohol vyhovieť, preto v zhode
s jeho závermi odvolací súd dospel k rovnakému záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno
ohľadom dobromyseľnosti, preto jeho rozsudok potvrdil ako vecne správny.

Trovy odvolacieho konania
34. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 CSP,
§ 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalovaný
1/, preto mu odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pričom o výške

náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
35. Vo vzťahu k žalovanému 2/ o trovách rozhodol tak, že mu náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, hoci v odvolacom konaní bol úspešný, v podstate na svoje právne postavenie vo vzťahu
k žalobcovi (brat) nebol aktívne činný a voči jeho argumentom nebrojil, ani sa nijako nevyjadroval vo

vzťahu k žalovanému 1/, k odvolaniu žalobcu sa ani nevyjadroval. Tiež nebolo preukázané, že by mu
nejaké trovy v súvislosti s odvolacím konaním vznikli. Odvolací súd preto aplikoval ust. § 257 CSP, podľa
ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
Tieto odvolací súd videl v správaní sa žalovaného 2/ voči žalobcovi, súrodeneckom vzťahu a daných
špecifických okolnostiach prípadu, keď vystupoval na strane žalovanej strany z dôvodu vyčerpania

okruhu strán sporu.

36. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. CSP)Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,

c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky

tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).
Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.