Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 7. december 2023

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Cdo/14/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111201843
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 12. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:8111201843.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ N.. U. V., narodeného XX. Y. XXXX, trvale
bytom v W., D. XX, 2/ N.. L. V., narodeného XX. Y. XXXX, trvale bytom v L., P. XX a 3/ N.. S. V.,
narodeného XX. Y. XXXX, trvale bytom v I., B. G. XX, všetkých zastúpených JUDr. Lukášom Kišeľakom,
advokátom v Prešove, Weberova 8, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo
pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Dobrovičova 12, o

77.502,84 € s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 12C/20/2011, o dovolaní
žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 18. februára 2021 sp. zn. 1Co/22/2020, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 18. februára 2021 sp. zn. 1Co/22/2020 v napadnutej zmeňujúcej
časti vo veci samej a v časti trov konania z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou z 25. januára 2011, podanou na Okresnom súde Prešov (ďalej tiež len „súd prvej inštancie"

alebo „prvoinštančný súd", pričom pre túto aj všetky ďalšie časti textu tohto uznesenia v zátvorkách
platí, že ide o poznámky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ďalej tiež len „najvyšší súd" alebo
„dovolací súd") rovnaký deň, sa žalobcovia na žalovanej domáhali zaplatenia každému z nich sumy 25
834,28 € s 9%-ným ročným úrokom z omeškania od 25. januára 2011 do zaplatenia (okrem náhrady
trov konania) ako náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom
Obvodného pozemkového úradu v Prešove (ďalej tiež len „pozemkový úrad" alebo skratkou „ObPÚ").

Nesprávnym úradným postupom podľa žaloby bolo porušenie zákonnej povinnosti pozemkového úradu
riadne a včas konať a rozhodovať o reštitučnom nároku žalobcov v zmysle § 49 zákona č. 71/1967
Zb. o správnom konaní (správneho poriadku) tým, že ObPÚ v správnom konaní nasledujúcom po
zrušení súdom dvoch rozhodnutí jeho predchodcu (Okresného úradu v Prešove, odboru pozemkového,
poľnohospodárstva a lesného hospodárstva) z 27. januára 2000 a zo 6. októbra 2001 (zrušených 10.
apríla 2001, resp. 27. apríla 2005) nielenže nekonal a nerozhodol (hoci tak mal urobiť bezodkladne,

v zložitejších prípadoch do tridsiatich dní a v zvlášť zložitých prípadoch do šesťdesiatich dní), ale
ani nepožiadal odvolací orgán o predĺženie lehoty a účastníkov konania neupovedomil o dôvodoch
svojej nečinnosti, ale rozhodnutie vydal až 28. februára 2008 (bezmála tri roky po zrušení jemu
predchádzajúceho rozhodnutia). Zákonom č. 571/2007 Z. z. bol pritom zákon č. 229/1991 Zb. o úprave
vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku (ďalej tiež len „zákon o pôde")
s účinnosťou od 1. januára 2008 novelizovaný tak, že možnosť prevedenia na oprávnenú osobu

náhradného pozemku (ako náhrady za pozemok, ktorý nemožno vydať) podmienil minimálnou výškou
nároku 400 m2 a 5 000 Sk (dnes 165,97 €) a nakoľko celková výmera pozemku, ktorého sa týkal
dôvodne uplatnený reštitučný nárok (záhrady v katastrálnom území U.) predstavovala 1 701 m2 a z
tej na podiel každého zo žalobcov v rozsahu 3/16-ín pripadalo iba 318,9 m2, dôsledkom bola možnosť
každému zo žalobcov náhradu za odňatý pozemok poskytnúť len v peniazoch a to vyplatením podľa nich
neakceptovateľnej sumy 1 058,55 €. Ak by ObPÚ konal a rozhodol včas (majúc takú možnosť už od júla

2005), žalobcom (každému z nich) by ostal zachovaný nárok na vydanie pozemku v primeranej kvalite a
výmere v obci L. v trhovej hodnote 26 892,83 € (318,9 x 84,33 € za m2), ak sa ale toto stalo nemožným,žalobcom vznikla škoda vo výške rozdielu medzi trhovou cenou zhora a sumou vyplatenej peňažnej
náhrady, pričom je daná tiež príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody
v zmysle § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej tiež len
„zodpovednostný zákon" alebo skratkou „ZoZŠ").

2. Súd prvej inštancie rozsudkom z 15. decembra 2015 č. k. 12C/20/2011-433 žalobe v celom rozsahu
vyhovel a žalovanej uložil tiež povinnosť žalobcom „nahradiť" (správne „zaplatiť") „trovy" (správne

„náhradu trov") konania 9 173,98 € na bližšie neoznačený účet (správne „k rukám") ich zástupcu, s
určením na splnenie všetkých uložených povinností lehoty 3 dní. Takýto svoj rozsudok odôvodnil právne
ust. § 3, § 4 ods. 1 písm. d/, § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1 a § 19 ods. 1 zodpovednostného
zákona v znení účinnom do 1. januára 2013 (správne do „31. decembra 2012 vrátane"); § 11 ods. 1 a 2
zákona o pôde v znení účinnom do 31. decembra 2007 a odseku 2 aj v znení účinnom od 31. decembra
2007 (v tomto prípade správne „od 1. januára 2018"); § 49 správneho poriadku; § 121 ods. 3, § 517 ods.

1 a 2 a § 563 Občianskeho zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení,
ďalej tiež len „OZ") a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. (vydaného na vykonanie OZ). Podľa jeho
názoru bola namieste polemika s názorom z uznesenia, ktorým došlo k zrušeniu jeho medzitýmneho
rozsudku z 20. septembra 2012, určujúceho danosť zodpovednosti žalovanej za „náhradu škody" (tu
správne len „škodu") uplatňovanú titulom nesprávneho úradného postupu, teda s názorom o neexistencii

právoplatného rozhodnutia žiadneho orgánu o nesprávnom úradnom postupe správneho orgánu ako
podmienke práva na náhradu škody. V tejto súvislosti prvoinštančný súd poukázal na okolnosť doplnenia
§ 9 ZoZŠ jeho dnešnými odsekmi 2 a 3 až s účinnosťou od 1. januára 2013, teda až po vzniku
zodpovednostného vzťahu v prejednávanej veci. To i so zreteľom k záverom jedného z rozhodnutí
Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej tiež len „NS ČR"), riešiaceho obdobný problém kolízie medzi

skoršou a novšou úpravou a absolútny zákaz pravej i nepravej retroaktivity podľa súdu prvej inštancie
použitie novelizovanej úpravy vylučuje a preto na právoplatnom rozhodnutí konštatujúcom porušenie
právnej povinnosti ako podmienke úspešného uplatnenia náhrady škody pre nesprávny úradný postup
netrval. Nad rámec rekapitulácie postupov ObPÚ, jeho predchodcu a súdov konajúcich pri prieskume
správnosti rozhodnutí, týkajúcich sa reštitučného nároku žalobcov a vydaných v správnom konaní potom

konštatoval preukázané splnenie všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti žalovanej za škodu.

3. Bolo totiž nesporné a vyplývalo aj z pripojených spisov správneho orgánu, že tomuto po 26. júli
2005 (po vrátení mu spisu súdom) do 28. februára 2008 nič nebránilo rozhodnúť vo veci, žalobcovia
vydaniu rozhodnutia žiadnym spôsobom nebránili a v rámci správneho súdnictva došlo k riadnemu

upozorneniu na nedostatky majúce sa odstrániť, z ktorých dôvodov nečinnosťou správneho orgánu
došlo k porušeniu právom chránených záujmov fyzických osôb (žalobcov). Za sporný podľa súdu prvej
inštancie nešlo považovať ani vznik škody žalobcov (ujmy v ich majetkovej sfére), predstavovanej
rozdielom medzi hodnotami majúcimi byť nadobudnutými a sumou vyplatenej náhrady. Tu bola dokonca
znalecky určená vyššia než žalobou uvádzaná tzv. jednotková cena (92,81 € za m2), v sporovom

konaní ale žalobcom nešlo priznať viac, ako žiadali. Na existenciu adekvátnej príčinnej súvislosti bolo
treba usúdiť pre nemožnosť pochýb o tom, že ak by správny orgán rozhodol včas, t. j. v zákonom
ustanovenej lehote, žalobcom by bol vydaný náhradný pozemok (ktorými Slovenský pozemkový fond
v rozhodnom čase disponoval) a k vzniku škody by nedošlo; v časovom úseku od 26. júla 2005
do 28. februára 2008 ale správny orgán nevykonal žiaden úkon. Ani námietku žalovanej prekážkou

rei iudicatae (právoplatne rozsúdenej veci) nešlo potom považovať za dôvodnú (tu pre evidentnú
rozdielnosť konania z prejednávanej veci so skoršími konaniami o reštitučnom nároku žalobcov), dôvodil
súd prvej inštancie, považujúci za opodstatnenú i požiadavku žalobcov na úroky z omeškania (v
tomto prípade pre povinnosť plniť najneskôr do šiestich mesiacov od podania žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na príslušnom orgáne a omeškanie žalovanej v čase, od ktorého sa úroky z

omeškania požadovali /?/). Vyporiadal sa tiež (v závere odôvodnenia svojho rozsudku) s argumentáciou
žalovanej inými rozhodnutiami v podobných veciach (rozborom, prečo podľa neho šlo o podobnosť len
zdanlivú) a napokon všetku svoju zhora priblíženú argumentáciu doplnil aj poukazom na rozhodnutia
Okresného súdu vo Svitavách v jeho veci sp. zn. 9 C 583/98, Krajského súdu v Hradci Králové sp. zn. 18
Co 23/2000 a NS ČR sp. zn. 2 Cdon 607/97 aj 25 Cdo 1723/2001, viažuce sa k identickému problému

(interpretácie ustanovenia § 49 správneho poriadku a dôsledkov nedodržania tam uvedených lehôt).

4. Krajský súd v Prešove (ďalej tiež len „odvolací súd") na odvolanie žalovanej rozsudkom z 29. marca
2017 sp. zn. 12Co/48/2016 rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že „nárok" (?, správne zjavne„žalobu") žalobcov zamietol a sporovým stranám (obom ?) nepriznal nárok na náhradu trov konania.
Pri zdôraznení viazanosti odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku - zákona
č. 160/2015 Z. z., dnes už i v znení viacerých neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „CSP")

zotrval na názore zo svojho skoršieho rozhodnutia (zrušujúceho uznesenia z 12. novembra 2013 sp. zn.
12Co/1/2013), podľa ktorého existenciu predpokladu nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone
verejnej moci, predstavovaného nesprávnym úradným postupom správneho orgánu, spočívajúcim v
porušení jeho povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v stanovenej lehote, nemožno posudzovať
ako predbežnú otázku (v konaní o náhradu škody), ale potrebné je preukázanie tohto predpokladu

právoplatným rozhodnutím konštatujúcim nesprávny úradný postup (nečinnosť). Postačujúcou v tomto
smere ale nie je iba zmienka o nerozhodnutí v lehote podľa § 49 správneho poriadku v odôvodnení
rozsudku vydaného v rámci správneho súdnictva, ktorým nebola ustálená nezákonnosť rozhodnutia
správneho orgánu, dôvodil odvolací súd, zaoberajúci sa v odôvodnení svojho rozsudku tiež ďalšími
otázkami nastolenými odvolaním.

5. Tento rozsudok odvolacieho súdu najvyšší súd na dovolanie žalobcov uznesením z 23. júna 2020 sp.
zn. 3Cdo/127/2018 zrušil a vec vrátil dovolaciemu súdu na ďalšie konanie. V uznesení konštatujúcom
prípustnosť a i dôvodnosť dovolania z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci v otázke pre
rozhodnutie významnej a skôr dovolacím súdom neriešenej (§ 421 ods. 1 písm. b/ CSP) nesúhlasil s
názorom odvolacieho súdu o potrebe ustálenia nesprávnosti postupu správneho orgánu, spočívajúceho

v nesplnení povinnosti urobiť úkon v zákonom ustanovenej lehote, samostatným rozhodnutím, keď
mal prakticky v zhode s argumentáciou dovolateľov za to, že túto otázku je (a vždy bol) oprávnený si
súd konajúci o nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci riešiť ako predbežnú.
Toto rozhodnutie najvyššieho súdu bolo inak uverejnené tiež v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R 2/2021 s právnou vetou „V spore o náhradu škody

spôsobenej výkonom verejnej moci je civilný súd oprávnený prejudiciálne vyriešiť otázku, či v žalobe
uvedený úradný postup orgánu verejnej moci je nesprávnym úradným postupom v zmysle § 9 ods. 1 veta
prvá zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Prijatie
zákona č. 412/2012 Z. z. na tomto pravidle nič nezmenilo."

6. Následne odvolací súd v poradí druhým rozsudkom z 18. februára 2021 sp. zn. 1Co/22/2020
rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 (správne „387") ods. 1 a § 387 ods. 2 CSP potvrdil vo
výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené vo vzťahu k istine; podľa § 388 CSP ho zmenil zamietnutím
žaloby vo výroku o úrokoch z omeškania a len s paušálnymi odkazmi na § 396 ods. 2 a § 255 ods.
2 CSP vyslovil, že žalobcovia majú nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 5%.

Popri rekapitulácii skoršieho priebehu konania vrátane záverov dovolacieho súdu z jeho zrušujúceho
uznesenia potvrdzujúcu časť svojho rozsudku odôvodnil najmä preukázaním všetkých predpokladov
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (príčinnú súvislosť z toho nevynímajúc) a
neopodstatnenosťou odvolacej argumentácie žalovanej; zmeňujúcu časť potom právne ust. § 19 ZoZŠ a
vecne súhlasom s námietkou premlčania nároku na úroky z omeškania vznesenou žalovanou, ak žaloba

bolapodanánasúdeprvejinštancie25.januára2011apožiadavkanaúrokyzomeškaniabolauplatnená
až ďalším podaním žalobcov z 29. októbra 2015, teda po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty aj v
prípade jej počítania od 30. októbra 2019 (od právoplatnosti rozhodnutia ObPÚ) a napokon rozhodnutie
o trovách konania vecne výpočtom pomeru úspechu a neúspechu strán sporu (vychádzajúcim z
neúspechu žalobcov čo do sumy 23 250,60 €, predstavujúcej úroky z omeškania za 10 rokov, podielu

úspechu žalobcov na celkovom predmete konania 49 084,88 € v rozsahu 52,63%, z ich neúspechu
47,37% a z výsledku konania v podobe prevažného čistého úspechu žalobcov 5,26%, po zaokrúhlení
5%).

7. Aj proti takémuto rozsudku odvolacieho súdu podali všetci žalobcovia (ďalej tiež „dovolatelia")

dovolanie a to výlučne v zmeňujúcej časti vo veci samej a v časti trov konania s návrhom na zmenu
rozsudku odvolacieho súdu tak, že dôjde k potvrdeniu rozsudku súdu prvej inštancie aj v časti úrokov
z omeškania a k priznaniu žalobcom nároku na náhradu trov konania v rozsahu 100% (pričom ako
eventualitu rozhodnutia o dovolaní navrhli zrušenie rozsudku odvolacieho súdu v napadnutých častiach
s vrátením mu veci na ďalšie konanie). Prípustnosť dovolania i tentoraz vyvodzovali z ustanovenia §

421 ods. 1 písm. b/ CSP, majúc za to, že na úrovni ustálenej judikatúry dovolacieho súdu dosiaľ nebola
vyriešená otázka, ako sa premlčujú úroky z omeškania u nároku na náhradu škody spôsobenej pri
výkone verejnej moci. Za správne nepovažujú odvolacím súdom ponúkané riešenie o premlčaní celého
nároku naraz a o začatí plynutia premlčacej lehoty na uplatnenie úrokov z omeškania zároveň s istinou,keď naopak podľa nich správnym je riešenie vyplývajúce z viacerých rozhodnutí najvyššieho súdu,
nech aj týkajúcich sa obchodnoprávnych vzťahov a interpretujúcich úpravu omeškania z Obchodného
zákonníka (zákona č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „ObchZ") a z

časopiseckej odbornej literatúry, podľa ktorých právo na úrok z omeš-kania je právom vznikajúcim každý
deň samostatne a premlčuje sa v lehote počítanej od po-dania žaloby spätne (poukaz dovolaním na
rozhodnutia sp. zn. 4Obo/319/99, 2Obdo/36/2010, 2Obdo/23/2012, 1VCdo/4/2017 a 5Cdo/24/2018) bez
ohľadu na to, že ZoZŠ upravuje (pre otázky výslovne ním neriešené) podporné použitie OZ. Oni navyše
i požiadavku na príslušenstvo pohľadávky urobili už predmetom pôvodnej žaloby a preto k premlčaniu

(pri ktorom podľa nich nie je zrejmé, kedy ho žalovaná namietla) nedošlo. Ani rozhodnutie o trovách
konania podľa nich nie je správnym, v tomto prípade ako pre popieranie nimi správnosti rozhodnutia v
časti úrokov z omeškania, tak aj pre nutnosť opakovaného rozhodovania odvolacieho súdu v tejto veci
v spojení s neochotou žalovanej plniť, pri ktorých sa čas omeškania výrazne predĺžil.

8. Žalovaná navrhla dovolanie zamietnuť ako nedôvodné, majúc za to, že rozsudok odvolacieho súdu

v častiach napadnutých dovolaním je vecne správnym a v súlade so skoršou judikatúrou dovolacieho
súdu, reprezentovanou rozhodnutím vo veci sp. zn. 1Cdo/157/2009. V prípade rozhodnutia veľkého
senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu (ďalej len „veľký senát") uvádzaného dovolaním
nešlo o vyslovenie názoru preferovaného žalobcami veľkým senátom, ale len o reprodukciu záverov
z rozhodnutí obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu, s ktorými senát postupujúci vec veľkému

senátu nesúhlasil, pričom veľký senát navyše vrátil vec postupujúcemu senátu s názorom, že tu nejde o
prípad záujmu na judikatórnom odklone, odôvodňujúci postúpenie mu veci. Námietka nezrejmosti času
a spôsobu vznesenia ňou námietky premlčania je so zreteľom k obsahu spisu a jej podaní urobených
už v rámci prvého prejednávania veci odvolacím súdom neopodstatnená a ani názor o uplatnení
príslušenstva v podobe úrokov z omeškania už pôvodnou žalobou neobstojí, nakoľko takto žalobcovia

uplatnili len požiadavku na náhradu trov konania.

9. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala včas (§ 427 ods. 1 CSP)
strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie (v poradí druhý rozsudok odvolacieho súcu v napadnutých
častiach) vydané (§ 424 CSP) a to za splnenia i podmienok jej zastúpenia aj spísania dovolania na to

určenou osobou (§ 429 ods. 1 CSP), skúmal predovšetkým bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť
vety pred bodkočiarkou CSP) prípustnosť dovolania a i tentoraz (tak ako v čase prejednávania ním tejto
veci pod sp. zn. 3Cdo/127/2018) dospel k záveru, že dovolanie treba považovať nielen za prípustné,
ale tiež za dôvodné.

10. Súhlasiť totiž bolo treba so žalobcami v tom, že právna otázka, ako (v akom režime) sa premlčujú
úroky z omeškania majúce patriť pri omeškaní so splnením špecifického záväzku štátu zaplatiť náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, je otázkou v doterajšej rozhodovacej praxi najvyššieho
súdu priamo neriešenou. Hoci už nešlo súhlasiť s tou časťou argumentácie z dovolania, podľa ktorej
prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP (v tomto prípade výslovne akcentovaného)

by malo zakladať neriešenie rozhodnej právnej otázky najvyšším súdom na úrovni judikátu, pretože
v tomto prípade je - na rozdiel od inej skutkovej podstaty nesprávneho právneho posúdenia veci
podľa písmena a/ ustanovenia, o ktorom je reč - postačujúcim riešenie akýmkoľvek (t. j. aj v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky neuverejneným) rozhodnutím,
pokiaľ jeho pôvodcom je najvyšší súd rozhodujúci o dovolaní); toto na vecnej prejednateľnosti a

dôvodnosti dovolania nič nemenilo. Dovolací súd je síce viazaný dovolacími dôvodmi (ktoré sú len
dva a to I. zmätočnosť a II. nesprávne právne posúdenie veci, v tejto súvislosti porovnaj § 440
CSP), pri dovolaniach z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci (akým bolo aj to z tentoraz
prejednávanej veci) však nie aj tým, z naplnenia ktorej zo skutkových podstát urobených súčasťou
jednotlivých písmen § 421 ods. 1 CSP dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania (teda či pre odklon

odvolacieho súdu pri riešení rozhodnej otázky od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
pre doterajšie neriešenie takejto otázky dovolacím súdom alebo pre pretrvávajúci stav rozdielnosti jej
rozhodovania). V tomto prípade pritom nešlo ponechať bez povšimnutia, že tu (technicky vzaté) šlo
o prípad rozdielnosti rozhodovania dovolacieho súdu, ten ale na jednej strane bol stavom z minulosti
(všetky rozhodnutia použité v argumentácii oboch strán sporu boli staršieho dáta a z nich to preferované

žalovanou dokonca najstarším) a na strane druhej sa rozhodnutia pri prísne formalistickom nazeraní
na problém týkali interpretácie rôznych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka vo veci sp. zn.
1Cdo/157/2009 a Obchodného zákonníka vo všetkých ostatných prípadoch). To, čo však z pohľadu
korektného uchopenia problému nastoleného aj dovolaním v prejednávanej veci bolo najdôležitejším,bola praktická totožnosť úprav podmienok vzniku nároku na úroky z omeškania podľa OZ a ObchZ
(pri ktorej podľa názoru dovolacieho súdu treba považovať za akceptovateľný a zároveň za jediný
možný záver právnej teórie o neexistencii obhájiteľného dôvodu pre robenie rozdielov v koncepcii

prístupu k premlčaniu podľa jednej i druhej úpravy), zvlášť ak rozhodnutie preferované žalovanou bol
(odhliadnuc od jeho preukázateľného nenasledovania ďalšou judikatúrou) dôvod pri takomto strete
koncepcií považovať za prekonané rozhodnutiami novšími (zasadzujúcimi sa v prospech opačnej
koncepcie) a navyše aj za také, ktorého správnosť bola prinajmenšom diskutabilnou už v čase jeho
vydania.

11. Podľa § 25 ods. 1 ZoZŠ ak § 26 (upravujúci ústrednú evidenciu žiadostí o predbežné prerokovanie
nárokov na náhradu škody podľa zodpovednostného zákona Ministerstvom financií Slovenskej republiky
- ďalej len „ministerstvo financií", povinnosti príslušných orgánov konajúcich v mene štátu pri vedení
takejto evidencie, ako aj oprávnenie ministerstva financií na ukladanie pokút a použiteľnosť správneho
poriadku na takéto konania) neustanovuje inak, právne vzťahy vrátane predbežného prerokovania

nároku podľa tohto zákona sa spravujú Občianskym zákonníkom.

12. Podľa § 110 ods. 3, časti vety pred bodkočiarkou OZ úroky a opakujúce sa plnenia sa premlčujú
v troch rokoch.

13. Podľa § 121 ods. 3 OZ príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z
omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.

14. Podľa § 517 ods. 2 OZ ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od
dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;

výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Podľa § 658 ods. 1
OZ potom pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky a podľa § 697 OZ ak nájomca nezaplatí nájomné
alebo úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu do piatich dní po jej splatnosti, je povinný zaplatiť
prenajímateľovi poplatok z omeškania.

15. Napokon podľa § 369 ObchZ ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo
jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať z
nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného
upozornenia (odsek 1) a ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky
z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením (odsek 2).

16. Vychádzajúc z obsahu práve odcitovaných ustanovení je zrejmé, že ZoZŠ neobsahuje komplexnú
úpravu všetkých otázok, ktoré pri jeho aplikácii môžu vzniknúť a preto jeho súčasťou je aj ustanovenie o
podpornom použití OZ (s výnimkou taktiež zmienenou vyššie). Takáto úprava má nielen svoju logiku, ale
tiež historický pôvod, keď už predchodca ZoZŠ (skorší zákon č. 58/1969 Zb.) nahradil (o. i.) niekdajšie

jediné ustanovenie § 426 OZ o zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (tu
porovnaj OZ v pôvodnom znení a § 31 písm. a/ zákona č. 58/1969 Zb.). Pre nedostatok úpravy aj úrokov
z omeškania v ZoZŠ sa i tento čiastkový nárok musí spravovať úpravou v OZ. Jej súčasťou je potom
nielen taxatívny výpočet inštitútov považovaných za príslušenstvo pohľadávky, ale tiež úprava, podľa
ktorej sa úroky a opakujúce plnenia premlčujú v troch rokoch. Úpravu podmienok vzniku nároku na úroky

z omeškania v režime OZ a ObchZ pre účely rozhodovania v prejednávanej veci treba považovať za
identickú(keďslovnéspojenia„popriplnení"a„veriteľ,ktorýsisplnilsvojezákonnéazmluvnépovinnosti"
sú z pohľadu premlčania bez významu).

17. V tejto súvislosti ale už nemožno akceptovať to zjednodušenie, ktorého sa dopúšťajú (bohužiaľ nie

až tak zriedka) viaceré súdy, ktoré sa prihodilo aj najvyššiemu súdu v odôvodnení jeho rozsudku z 29.
júna 2010 sp. zn. 1Cdo/157/2009 a ktoré spočíva v zmiešavaní pojmov „úroky" a „úroky z omeškania" (z
ktorých prvý predstavuje odplatu za prenechanie voľných peňažných prostriedkov veriteľa dlžníkovi,
fakultatívne dojednateľnú pri občiansko-právnom zmluvnom type pôžičky a naopak obligatórne pri
obchodnoprávnom zmluvnom type úveru, druhý je naopak v terminológii občianskeho aj obchodného

práva výrazom sankcie za nesplnenie povinnosti dlžníka splniť svoj peňažný záväzok riadne a včas).
Práve toto treba mať na zreteli aj pri interpretácii ustanovenia § 110 ods. 3 OZ, ktoré nielenže nehovorí
nič viac a súčasne nič menej než to, že úroky a opakujúce sa plnenia sa premlčujú v troch rokoch
(takže ani v tomto prípade priamo z úpravy majúcej sa interpretovať a aplikovať nevyplýva, či má ísť opráva vznikajúce jednorazovo alebo na dennej, týždennej, mesačnej či ročnej báze alebo s prípadnou
inou formou periodicity, ak tu pravda vôbec o opakovanie pôjde), ale svoj význam logicky musí mať
obmedzenie tu uvádzanej úpravy na úroky a opakujúce sa plnenia a naopak neuvedenie v nej iných

ustanovením § 121 ods. 3 OZ vypočítaných typov príslušenstva pohľadávky (úrokov z omeškania,
poplatku z omeškania ani nákladov spojených s vymáhaním pohľadávky). Použitie zákonodarcom
rozdielneho výraziva má obvykle ten význam, že ide o zámer úpravu totožné dôsledky vztiahnuť len pre
inštitúty a situácie označené rovnakým pojmom a naopak tieto nepredpokladať pri pojmoch rôznych.
Hocako nemožno vylúčiť záujem zákonodarcu na tom, aby súčasťou jedného (širšieho) pojmu bol aj

iný (užší) pojem, v diskutovanej súvislosti nemožno racionálne z ničoho dovodiť záver, podľa ktorého
by súčasťou pojmu opakujúce sa plnenia mal byť aj iný pojem úroky z omeškania (už len z toho
jednoduchého dôvodu, že u opakujúceho sa plnenia jeho povaha musí vyplývať z charakteru inštitútu,
ako je to napr. u výživného, nájomného či opakujúcej sa odplaty za užívanie cudzej veci v inom právnom
režime než režime nájmu a nie z prezumpcie dlhší čas trvajúceho stavu porušovania práva dlžníka splniť
svoj peňažný záväzok včas).

18. Ak potom nielen právna teória, ale i doterajšia väčšinová súdna prax (nevynímajúc z toho ani
judikatúru najvyššieho súdu) prijala konštrukciu úrokov z omeškania (aj poplatku z omeškania) ako
(nech aj akcesorického) nároku vznikajúceho samostatne každý deň, v ktorom možno usúdiť na splnenie
podmienok jeho vzniku (čoho nepopierateľným dôkazom musí byť aj akceptovanie súdmi tzv. plávajúcej

sadzby úrokov z omeškania, pokiaľ toto - rozumej omeškanie - prechádza rôznymi časovými obdobiami
vyznačujúcimi sa rôznosťou základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky, tu porovnaj tiež § 3
ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.) a nemožno pre účely vzniku nároku a pre účely nástupu jeho
premlčania uplatniť tzv. dvojaký meter, musí to mať za následok opodstatnenosť tej dovolacej námietky
žalobcov, podľa ktorej nárok na úroky z omeškania aj v prípadoch odvodzovania tzv. hlavného nároku

na náhradu škody z úpravy v zodpovednostnom zákone sa premlčuje podľa pravidiel priblížených aj
vo väčšinovej, novšej a t.č. stále aktuálnej judikatúre uvádzanej dovolaním (t. j. od času uplatnenia
príslušný čas, v tomto prípade tri roky spätne). Práve takýto prístup k otázke premlčania treba pritom
považovať za dostatočne šetrný k právam oboch strán sporu, nakoľko v prípadoch, akým bol aj
tento, jeho uplatnenie neznamená žiaden z ponúkajúcich sa extrémov (nedostatok žiadnej sankcie za

nesporné omeškanie na jednej ani stav praktického vyrovnania sa či dokonca presahu čiastkového
nároku tvoreného príslušenstvom pohľadávky s, resp. nad tzv. istinou).

19. Toto bolo namieste uzavrieť v situácii, v ktorej bolo treba prisvedčiť žalovanej čo do riadneho
vznesenia ňou námietky premlčania (vyplývajúceho zo spisu) i čo do neuplatnenia žalobcami už v žalobe

aj nároku na úroky z omeškania (kde bolo výlučne vecou tejto strany, ktorú časť definičného vymedzenia
príslušenstva pohľadávky podľa § 121 ods. 3 OZ zahrnie aj do vlastného žalobného návrhu, t. j. petitu
a opodstatnenou bola výhrada, že sa tak v tejto veci stalo len vo vzťahu k trovám konania - nákladom
vymáhania).

20. Ak odvolací súd pri posudzovaní problému nastoleného i dovolaním nedospel k takémuto názoru,
ale naopak k jeho presnému významovému protikladu a na takomto opačnom názore založil rozhodnutie
vyznievajúce (v napadnutej časti vo veci samej) celkom v neprospech žalobcov (nerozlišujúc obdobie
kryté odôvodnene vznesenou námietkou premlčania od obdobia, v ktorom to tak naopak nebolo), jeho
rozhodnutie bolo treba považovať za výsledok nesprávneho (nedostatočne komplexného) právneho

posúdenia veci.

21. Najvyššiemu súdu za opísaného stavu vecí preto neostávalo iné, než podľa § 449 ods. 1 CSP v
spojenís§439písm.a/a§450rovnakéhozákonaodovolanírozhodnúťspôsobomuvedenýmvovýroku
tohto uznesenia (t. j. zrušením rozsudku odvolacieho súdu v zmeňujúcej časti vo veci samej dotknutej

dovolaním aj v inak samostatne nenapadnuteľnom závislom výroku o trovách konania).

22. O trovách dovolacieho konania dovolací súd nerozhodol, pretože o nich so zreteľom k zrušeniu
rozsudku odvolacieho súdu patrí rozhodnúť tomuto súdu (§ 453 ods. 3 CSP).

23. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.