Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. september 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 3To/51/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6723010686
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mário Šulej

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6723010686.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mária Šuleja a sudcov

JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a JUDr. Martina Ľuptáka, PhD., MBA, na verejnom zasadnutí dňa 18.
septembra 2024 v trestnej veci obžalovaného A. A. za prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia
podľa § 348 ods. 1 písm. d) Tr. zák., o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen
zo dňa 05.04.2024, sp. zn. 2T/128/2023, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d), e), ods. 3 Tr. por. s poukazom na § 2 ods. 1 Tr. zák. v znení účinnom od
06.08.2024 z r u š u j e napadnutý rozsudok okresného súdu v celom rozsahu.

Rozhodujúc sám podľa § 322 ods. 3 Tr. por. obžalovaného A. A., nar. XX.XX.XXXX v B., trvalým pobytom
C. XXX/X, D.,

uznáva za vinného

z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Tr. zák., v znení účinnom
od 06.08.2024,

pretože

dňa 17. 05. 2023 v čase o 14:36 hod. viedol ako vodič motorové vozidlo zn. Renault Master, ev. č. B.,
po parkovisku pred kaviarňou "Rudhan" na Partizánskej ulici v E., a to aj napriek tomu, že rozhodnutím
o priestupku OR PZ v Brezne, Okresný dopravný inšpektorát zo dňa 17. 06. 2022, č. F./XXXX-X,
právoplatným toho istého dňa, bol uznaný vinným zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti
cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. c) bod 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, za čo mu
bola okrem iného uložená sankcia zákazu činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 18 mesiacov, ktorú

zároveň začal vykonávať a o jej právoplatnom uložení mal vedomosť od toho istého dňa,

t e d a

maril výkon rozhodnutia iného orgánu verejnej moci ako súdu tým, že vykonával činnosť, na ktorú sa
vzťahovalo rozhodnutie iného štátneho orgánu o zákaze činnosti.

Za to sa o d s u d z u j e

podľa § 348 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák., § 37 písm. m) Tr. zák. v znení účinnom od 06.08.2024
na trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a ) Tr. zák. v znení účinnom od 06.08.2024 obžalovanému výkon trestu odňatia
slobody podmienečne odkladá.Podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. v znení účinnom od 06.08.2024 obžalovanému u r č u j e skúšobnú dobu
1 (jeden) rok.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák., § 37 písm. m) Tr. zák. v znení účinnom od
06.08.2024 obžalovanému u k l a d á trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá vo výmere 1 (jeden)
rok.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresného súdu bol obžalovaný uznaný za vinného z prečinu marenia výkonu
úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Tr. zák., na tom skutkovom základe, že

dňa 17. 05. 2023 v čase o 14:36 hod. viedol ako vodič motorové vozidlo zn. Renault Master, ev. č. B.,
po parkovisku pred kaviarňou "Rudhan" na Partizánskej ulici v E., a to aj napriek tomu, že rozhodnutím
o priestupku Okresného dopravného inšpektorátu Brezno č. ORPZ-BR-ODI2-92/2022-P zo dňa 17. 06.
2022, právoplatným toho istého dňa, bol uznaný vinným zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a

plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. c) bod 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch,
za čo mu bol okrem iného uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 18 mesiacov,
ktorý mu začal plynúť dňa 17. 06. 2022, o čom sa dozvedel toho istého dňa.

Za to mu bol uložený podľa § 348 ods. 1 Tr. zák., § 37 písm. m) Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 4 Tr. zák.

trest odňatia slobody vo výmere 8 mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. bol obžalovanému výkon trestu odňatia slobody podmienečne
odložený.

Podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. bola obžalovanému určená skúšobná doba v trvaní 15 mesiacov.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. bol obžalovanému uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá
akéhokoľvek druhu v trvaní 20 mesiacov.

Proti rozsudku okresného súdu podal obžalovaný odvolanie prostredníctvom svojho obhajcu písomným
podaním doručeným okresnému súdu dňa 18.04.2024, ktoré odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu
ďalším písomným podaním doručeným okresnému súdu dňa 03.06.2024, a to proti výrokom o vine a
o treste.

Najprv poukázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku, s ktorým sa však nestotožnil, nakoľko je
založené na nesprávnom hodnotení dôkazov a naviac právne úvahy okresného súdu v niektorých
smeroch sú len čiastočné, resp. vôbec neopodstatnené.

V ďalšom poukázal na ust. § 2 ods. 10, 11, 12 Tr. por. a ust. § 119 ods. 1 Tr. por. Slovo „náležite“ možno

chápať tak, že v každom štádiu trestného konania sa vyžaduje iná miera a hĺbka zistenia skutkového
stavu, teda že skutkový stav sa zisťuje „so zreteľom na potreby konkrétneho procesného štádia“. Táto
skutočnosť je ďalej vyjadrená tým, že skutkový stav sa zisťuje v rozsahu, ktorý príslušný orgán činný
v trestnom konaní potrebuje pre svoje rozhodnutie. Z tohto vyplýva, že na jednotlivé rozhodnutie v
trestnom konaní sa vyžaduje rozličné penzum dôkazov, pokiaľ na vznesenie obvinenia postačuje

dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba (§ 206 ods. 1 Trestného poriadku),
už na podanie obžaloby musia výsledky vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania dostatočne
odôvodňovať postavenie obvineného pred súd (§234 ods. 1 Trestného poriadku), t. j. prokurátor musí
mať objasnené okolnosti prípadu tak, aby bolo možné v konaní pred súdom vyniesť spravodlivé
rozhodnutie. Ak prokurátor takéto množstvo dôkazov nemá, malo by už v prípravnom konaní dôjsť k

inému rozhodnutiu, ako k podaniu obžaloby alebo podaniu návrhu na schválenie dohody o vine a treste.

Následne právna úprava vyplývajúca z ústavného princípu, podľa ktorého o vine a treste rozhodujú
iba súdy znamená, že zistenie skutkového stavu bez dôvodných pochybností v sebe zahŕňa nielen
pochybnosti o zistení skutkového stavu, ale zároveň pochybnosti o možnosti obstarania a vykonania

ďalších dôkazov, ktoré by tento skutkový stav, resp. vykonané dokazovanie zmenili.Na základe vnútorného presvedčenia súdu o vine obvineného možno rozhodnúť o jeho vine a odsúdiť
ho len vtedy, ak nevyvstanú racionálne pochybnosti o skutočnostiach zakladajúcich jeho vinu. Ak sa

objavia pochybnosti o podstatných okolnostiach prípadu, je potrebné vysloviť oslobodzujúci rozsudok.
Vzhľadom na skutočnosť, že možnosť omylu sa nikdy nedá vylúčiť a úplnú istotu nebude mať sudca
nikdy, tieto pochybnosti musia byť odôvodnené a sudca musí pri vyhotovení rozsudku zdôvodniť a
vysvetliť na akom základe rozhodol odsudzujúcim, resp. oslobodzujúcim rozsudkom. Požiadavkou na
zistenie skutkového stavu bez dôvodných pochybností sa snažil zákonodarca preklenúť priestor medzi

istotou o vine obvineného a pravdepodobnosťou jeho viny.

Na hlavnom pojednávaní dňa 05. apríla 2024 nepopieral, že v krátkom časovom úseku viedol predmetné
motorové vozidlo zn. Renault Master, pričom podrobne popísal súdu okolnosti, za ktorých prevzal
vedenie motorového vozidla na Partizánskej ulici v E. a následne ho po pár desiatkach metrov doviedol
na parkovisko pred kaviarňou „Rudhan“, kde vystúpil, keď uviedol, že „sme boli neďaleko Partizánskej,

nejako ju skrútilo, sťažovala sa na bolesti a prestala šoférovať, ja som musel strhnúť volant … viedol som
autotakcca20metrovdopreduado10metrovdozadu,abysomzaparkoval.Vtedyišloajautooproti,tak
som takto reagoval, aby nedošlo ku kolízii, bola tam neďaleko aj taká tržnička“, resp. „priateľka následne
s autom vyšla doľava na cestu a nejako prudšie sa pohla, strhla volant doľava, v podstate prestala
viesť auto … po vyjdení na cestu priateľka v podstate prestala akoby riadiť auto s tým, že smerovalo do

protismeru. Ja som zastavil auto tak, že som zatiahol ručnú brzdu a strhol som volant doprava a zastali
sme znovu pri pravej krajnici ...“. Ešte doplnil, že požiadal G. H., aby si dala nejakú tabletku a ak to
nepomôže, tak navrhol, že zavolá nejakého kamaráta, ktorý by ďalej viedol motorové vozidlo.

Rovnako vypovedala aj svedkyňa G. H., ktorá uviedla, že bolesti mala už ráno a to slovami „mala som

svoje dni“. Vo svojej výpovedi opísala, čo sa dialo počas predchádzajúceho rozvozu a uviedla, že mala
„kŕče“. K samotnému momentu, keď vedenie motorového vozidla prevzal, sa svedkyňa na hlavnom
pojednávaní z pochopiteľných dôvodov (intenzívne bolesti a kŕče), vyjadriť nevedela, keď uviedla „vtedy
mi už bolo veľmi zle“. Na parkovisku pred kaviarňou „Rudhan“ svedkyňa užila Flector, napila sa vody,
10 – 15 minút si oddýchla a z dôvodu, že sa cítila schopná pokračovať v jazde, viedla motorové vozidlo

z parkoviska a odbočila na hlavnú cestu vpravo.

Pokiaľ súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku uviedol, že „z jej výpovede však jednoznačne
vyplynulo, že k akútnym zdravotným ťažkostiam nedošlo náhle pri jazde, ale keď vozidlo stálo, resp.
bolo zaparkované pri doručovaní zásielky“, tak tento záver súdu prvého stupňa nie je správny a ani

nevyplýva z vykonaného dokazovania, keď on jednoznačne uviedol, že „sťažovala sa na bolesti a
prestala šoférovať, ja som musel strhnúť volant“ a „som zastavil auto tak, že som zatiahol ručnú brzdu a
strhol som volant doprava a zastali sme znovu pri pravej krajnici“, teda motorové vozidlo zastavilo až po
jeho aktívnom zásahu, a to síce pri pravej krajnici, ale bezprostredne pred križovatkou s hlavnou cestou,
kde tvorilo prekážku a hrozil vznik kolíznych situácii medzi motorovými vozidlami odbočujúcimi z hlavnej

cesty a motorovými vozidlami obiehajúcimi motorové vozidlo, v ktorom bol s G. H..

Pokiaľ súd prvého stupňa na podporu svojich záverov odkazuje na obsah kamerového záznamu, ktorý
bol oboznámený na hlavnom pojednávaní, a to zo dňa 17.05.2023 v čase o 14:36 hod., z ktorého podľa
súdu prvého stupňa „bez akýchkoľvek pochybností vyplynulo, že obžalovaný viedol motorové vozidlo

bielej farby, zn. Renault, ev. č. B., a to tak, že cúval z cestnej komunikácie smerom k parkovisku, pričom
po zastavení vozidla obžalovaný ihneď vystupuje z vozidla z miesta vodiča a prechádza smerom k
zadnej časti vozidla, pričom napriek deklarovaným akútnym zdravotným ťažkostiam svedkyne G. H.
obžalovaný po zastavení vozidla nezotrval vo vozidle so svedkyňou, ani nesmeruje svoj pohyb k dverám
spolujazdca, kde jeho priateľka sedela, ale okamžite po vystúpení obžalovaný smeruje k zadnej časti

vozidla, kde sú umiestnené zásielky“, tak tieto skutočnosti objasnil ako obžalovaný, tak aj svedkyňa
G. H. tým, že na tomto mieste, na parkovisku pred kaviarňou „Rudhan“, bolo potrebné zásielky nielen
vyložiť, ale aj naložiť a svedkyňa G. H. zatiaľ vo vozidle užila Flector, napila sa vody, kŕče ustúpili, teda
„úvaha“ súdu prvého stupňa, podľa ktorej nezotrval s G. H. vo vozidle, vychádza skôr z prezumpcie jeho
viny než z prezumpcie jeho neviny.

K uvedenému je potrebné doplniť, že po vyložení a naložení balíkov pristúpil ku dverám spolujazdca,
tieto otvoril a okrem zdravotných ťažkostí svedkyne riešil aj otázku zavolania niektorého kamaráta, ktorýby dokončil rozvoz a zvoz zásielok, avšak po ubezpečení svedkyne, že zvládne pokračovať v jazde
nastúpil zo strany spolujazdca a pokračovali v jazde.

Rovnako z prezumpcie jeho viny vychádzajú aj ďalšie úvahy súdu prvého stupňa, podľa ktorých „tiež
je potrebné v tejto súvislosti poukázať na výpovede svedkov C. I. J. a B. C. K., ktorí uviedli, že už
pred zastavením vozidla mali z úradnej činnosti už dlhšiu dobu predtým poznatok, že v E. sa pohybuje
motorové vozidlo so šoférom, ktorý nemá oprávnenie na vedenie motorového vozidla. Svedkyňa C. C. K.
navyše uviedla, že pred zastavením motorového vozidla, keďže k nemu prichádzali zboku zahliadla ako

vodiča osobu mužského pohlavia a až následne po jeho zastavení a po príchode k prednej časti vozidla
sedela na sedadle vozidla svedkyňa G. H.“, resp. „navyše svedkyňa v danej chvíli, hoci vykonávala prácu
kuriéra, nemala pri sebe ani predpísané doklady k vedeniu motorového vozidla, z ktorého dôvodu bola
riešená blokovou pokutou“, keď svedkovia len nejasne uviedli, že mali poznatok od donášačov, že „v
E. sa pohybuje motorové vozidlo so šoférom, ktorý nemá oprávnenie na vedenie motorového vozidla“,
avšaktentopoznatoksavzťahujenaďalšíchx-vozidielay-vodičovvE.arovnakoajvyjadreniesvedkyne

B. K., o tom, že „pred zastavením motorového vozidla, keďže k nemu prichádzali zboku zahliadla ako
vodiča osobu mužského pohlavia“, pričom túto skutočnosť v prípravnom konaní vôbec neuviedla, aj na
hlavnom pojednávaní ju uviedla s dodatkom „myslím si“.

Poukázal aj na skutočnosť, že kým na jednej strane súd prvého stupňa zaoberá vierohodnosťou jeho

výpovede, ako aj svedkyne G. H. a spochybňuje ich vierohodnosť tým, že ako on, tak aj svedkyňa v
prípravnom konaní využili svoje právo vo veci nevypovedať, tak na strane druhej nemá pochybnosti o
vierohodnosti svedkov C. I. J. a B. C. K., ktorí sa na hlavnom pojednávaní zásadne odkláňali od svojich
výpovedí z prípravného konania, keď napr.

- svedok C. J. na hlavnom pojednávaní na otázku prokurátora „spomeniete si, koľko krát ste v ten deň
dodávku spozorovali?“ odpovedal „my sme ju videli ešte na kamere a v ten deň si spomínam, že sme
ju videli ešte predtým, vtedy šoféroval pán, aj sme ho videli, ale nestihli sme ho zastaviť“ a po prečítaní
príslušnej časti zápisnice z výpoveďou z prípravného konania uviedol „nebolo dobre vidieť do interiéru
vozidla“, a teda sa pridržiava výpovede z PK,

- svedok C. J. na otázku obhajcu „ako by hodnotil ulicu Partizánska z hľadiska frekvencie dopravy medzi
14 – 15 hodinou?“ odpovedal, že „v tom čase nie je táto ulica taká frekventovaná, skôr tak po 15 – 15:30
hod., 16 - 17 hod.“ a na ďalšiu otázku obhajcu „keď ste dodávku spozorovali a následne zastavili, aká
bola premávka na Partizánskej ulici?“ uviedol „nespomínam si“.

- svedkyňa B. K. vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní uviedla „v ten deň zastavili vozidlo, vo
vozidle videli mužskú postavu za volantom aspoň myslím“, avšak tieto rozdiely v porovnaní s výpoveďou
z prípravného konania racionálne na hlavnom pojednávaní vysvetliť nevedela.

Podľa § 24 ods. 1 Tr. zákona, čin inak trestný, ktorým niekto odvracia nebezpečenstvo priamo hroziace
záujmu chránenému týmto zákonom, nie je trestným činom.

V zmysle ods. 2 citovaného ustanovenia nejde o krajnú núdzu, ak bolo možné nebezpečenstvo priamo
hroziace záujmu chránenému týmto zákonom za daných okolností odvrátiť inak alebo ak spôsobený

následok je zjavne závažnejší ako ten, ktorý hrozil. Rovnako nejde o krajnú núdzu, ak ten, komu
nebezpečenstvo priamo hrozilo, bol podľa všeobecne záväzného právneho predpisu povinný ho znášať.

Krajná núdza je stretom dvoch ohrozených právnych záujmov, ktorý sa má vyriešiť tak, že
nebezpečenstvo hroziace významnejšiemu záujmu sa odstráni zničením alebo poškodením záujmu

menej významného. V praxi sa uplatňuje inštitút krajnej núdze najmä v prípadoch ochrany života
a zdravia.

Pre inštitút krajnej núdze sú kľúčové dva základné princípy:
- princíp ochrany konkrétnych záujmov,

- princíp uprednostnenia rovnakých alebo významnejších záujmov

V prípade konania v krajnej núdzi musia byť kumulatívne splnené nasledujúce podmienky:- odvracanie nebezpečenstva - nebezpečenstvo je stav, kedy hrozí porucha chránená Trestným
zákonom. Porucha môže byť spôsobená nasledujúcimi príčinami, a to prírodnými silami (zemetrasenie),
zvieraťom, človekom, fyziologické procesy v ľudskom tele (choroba), strojom alebo mikroorganizmami.

Svedkyňa G. H. mala akútne zdravotné ťažkosti – intenzívne menštruačné bolesti, kŕče.

-nebezpečenstvohrozízáujmuchránenémuTrestnýmzákonom–hrozilakolíziasmotorovýmivozidlami
prichádzajúcimi v protismere a súčasne dodávkové motorové vozidlo svedkyne G. H. a obžalovaného
tvoriloprekážkubezprostrednepredkrižovatkoushlavnoucestou–tedahrozilonebezpečenstvozáujmu

chránenému Trestným zákonom - život, zdravie a majetok,

- nebezpečenstvo hrozí priamo - krajná núdza je prípustná v prípade, ak vývoj udalostí rýchlo smeruje k
poruche ohrozeného záujmu, alebo už nepokračuje, ale sú splnené takmer všetky podmienky potrebné
na to, aby porucha chráneného vzťahu nastala – svedkyňa G. H. pri vedení motorového vozidla “prestala
šoférovať, ja som musel strhnúť volant“ a „som zastavil auto tak, že som zatiahol ručnú brzdu a strhol

som volant doprava a zastali sme znovu pri pravej krajnici“, teda z výpovede obžalovaného vyplýva, že
vývoj situácie veľmi rýchlo smeroval k poruche ohrozeného záujmu (motorové vozidlo prichádzajúce v
protismere od hlavnej cesty) a po zastavení tvorilo dodávkové motorové vozidlo prekážku bezprostredne
pred križovatkou, pričom vodiči motorových vozidiel predbiehajúci túto prekážku nemali výhľad na cestu
a mohli sa dostať do kolízie s motorovými vozidlami z protismeru,

- nebezpečenstvo za daných okolností nemožno odvrátiť inak - osoba konajúca v krajnej núdzi si teda
musí zhodnotiť, aké sú všetky existujúce možnosti a či nie je možné sa nebezpečenstvu vyhnúť inak
– podľa obžalovaného v danom momente, keď ostalo motorové vozidlo bez vodiča, nebezpečenstvo
nebolo možné odvrátť inak a iná možnosť ako v čo najkratšom čase dostať motorové vozidlo z

komunikácie na parkovisko, ktoré sa nachádzalo pár desitok metrov od miesta, kde došlo k udalosti,
nebola,

- spôsobený následok nesmie byť zjavne závažnejší ako ten, ktorý hrozil (zásada proporcionality) –
následok spočívajúci v tom, že obžalovaný sa v čase zákazu viesť motorové vozidlá ujal vedenia

motorového vozidla a tým mal mariť výkon úradného rozhodnutia je podľa obžalovaného menej závažný
ako následok spočívajúci v škodách na zdraví a majetku, ktorý mohol nastať,

- ten, komu nebezpečenstvo hrozí, nie je povinný znášať – obžalovaný ako spolujazdec a zamestnanec
doručovacej spoločnosti nemal povinnosť uvedené nebezpečenstvo znášať.

Právo obvineného na spravodlivý proces a zadovažovanie dôkazov nielen o jeho vine, ale svedčiace
aj v jeho prospech, sú zákonom a Ústavou Slovenskej republiky zaručené. V opačnom prípade sa by
sa totiž už vôbec nejednalo o právo v modernom ponímaní, ale jednalo sa by sa o veľký krok späť do
stredoveku, kde mohol byť človek odsúdený už len za to, že na dôkaz svojej neviny nedokázal prejsť

po ceste zo žeravých uhlíkov.

Nespochybňoval, že zásada voľného hodnotenia dôkazov znamená, že orgány činné v trestnom
konaní a súd hodnotia každý dôkaz osobitne, ale následne všetky vo vzájomných súvislostiach,
avšak upozorňuje, že s rovnakou dôslednosťou a s vlastným postojom je nevyhnutné hodnotiť dôkazy

svedčiace tak v prospech obvineného, ako aj dôkazy svedčiace v jeho neprospech, a to na základe
vlastného vedomia, svedomia, presvedčenia, skúseností či vzdelania.

Je potrebné dôsledne skúmať, či sa podarilo zistiť skutkový stav veci bez dôvodných pochybností s tým,
že pri hodnotení dôkazov v ich vzájomnej súvislosti sa uplatňujú predovšetkým analytické a syntetické

metódy, indukcia a dedukcia, metódy formálnej i dialektickej logiky i ďalšie metódy a ich výsledkom má
byť jasné, zrozumiteľné a presvedčivé rozhodnutie. Ide teda o náročnú, zložitú myšlienkovú činnosť,
spočívajúcu v posudzovaní vierohodnosti, úplnosti a relevantnosti dôkazov, ktorá je nevyhnutným
prostriedkom umožňujúcim náležité zistenie skutkového stavu veci. Nutné je pritom vziať do úvahy
jednotlivé osobitosti daného prípadu, čím sa zároveň zamedzuje mechanickému postupu pri hodnotení

dôkazov. Zákon sa pri dôkazoch nezaoberá kvantifikáciou, nakoľko neupravuje, aké množstvo dôkazov
treba vykonať na preukázanie určitej skutočnosti, zároveň žiadnemu dôkazu nepriznáva osobitný
význam. Zákon neustanovuje nijaké pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie
určitej skutočnosti, ani váhy jednotlivých dôkazov. Pre hodnotenie dôkazov nemá priamo zo zákonaurčený význam skutočnosť, ktorý subjekt dôkazy obstaral. V konkrétnom prípade však ide o skutočnosť,
ktorú orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia rovnako ako všetky iné okolnosti prípadu.

Zásada objektívnej pravdy vyžaduje, aby súd oprel svoje rozhodnutie o vine a treste o jednoznačne
zistené a bezpečne preukázané fakty, nie o púhu pravdepodobnosť. Tam, kde nie je možné bezpečne
určiť, ktorá z variant skutkového riešenia zodpovedá skutočnosti, volí súd po vyčerpaní všetkých
dosiahnuteľných dôkazov tú, ktorá je pre obžalovaného priaznivejšia (R NS SR č. 46/1963).

Podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona, trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým,
že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby
viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne
odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

V zmysle ods. 3 citovaného ustanovenia, trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený

čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby.

Podľa ods. 4 citovaného ustanovenia, pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä
na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce
okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Súd pri určovaní druhu trestu a

jeho výmery prihliadne aj na to, že páchateľ trestného činu získal trestným činom majetkový prospech;
ak tomu nebránia majetkové alebo osobné pomery páchateľa alebo to nebude na ujmu náhrady škody,
uloží mu s prihliadnutím na výšku tohto majetkového prospechu popri inom treste aj niektorý trest, ktorým
ho postihne na majetku, pokiaľ mu takýto trest za splnenia podmienok podľa odseku 6 neuloží ako
samostatný.

Podľa § 61 ods. 1 Tr. zák., trest zákazu činnosti spočíva v tom, že sa odsúdenému po dobu výkonu tohto
trestu zakazuje výkon určitého zamestnania, povolania alebo funkcie alebo takej činnosti, na ktorú treba
osobitné povolenie alebo ktorej podmienky výkonu upravuje osobitný predpis.

V zmysle ods. 2 citovaného ustanovenia, trest zákazu činnosti môže súd uložiť na jeden rok až desať
rokov, ak sa páchateľ dopustil trestného činu v súvislosti s touto činnosťou.

Súd prvého stupňa mu uložil aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v trvaní
20 mesiacov s odôvodnením, podľa ktorého „obžalovaný sa v minulosti dopustil viacerých priestupkov

v doprave a navyše okrem zákazu viesť motorové vozidlá, ktorý zákaz mu bol uložený rozhodnutím
Okresného dopravného inšpektorátu Brezno č. ORPZ-BR-ODI2-92/2022-P zo dňa 17.06.2022, mu
bol trest zákazu činnosti uložený aj rozhodnutím Okresného dopravného inšpektorátu Brezno zo dňa
05.02.2020 z dôvodu vedenia motorového vozidla po použití inej návykovej látky“.

Uvedené odôvodnenie uloženia trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlo akéhokoľvek druhu a
uloženie trestu vo výmere 20 mesiacov považuje za nedostatočné, bez splnenia podmienok pre jeho
ukladanie, keď absentujú úvahy súdu prvého stupňa, z ktorých by boli zrejmé dôvody, pre ktoré tento
trest a v takejto výmere obžalovanému uložil, pričom uloženie trestu v uvedenej výmere sa javí skôr
ako ukladanie trestu za predchádzajúce, nie aktuálne protiprávne konanie obžalovaného a ako taký je

tento trest neprimeraný.

V tejto súvislosti primerane odkazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu zo dňa 09.04.1968, sp. zn. 7 Tz
11/1968,podľaktorého“tendenciuopieraťvinuobžalovanéhooinújeho,asíceobdobnú,podobajúcusa,
časovo lícujúcu sa trestnú vec, možno označiť za popierajúcu zásadu prezumpcie neviny. Dokazovanie

v trestnom konaní, či nedostatok usvedčujúcich dôkazov nie je možné nahrádzať len konštatovaním o
inom odsúdení obžalovaného, reagujúc aj na údaje získané z odpisu registra trestov na obžalovaného”.

Odkazuje aj na tú časť výpovede svedkyne G. H. na hlavnom pojednávaní dňa 05.apríla 2024, v ktorej
na otázku samosudkyne „v PK ste odmietli vypovedať, aký bol toho dôvod, prečo ste nevypovedali tak

ako na dnešnom HP?“ uviedla, že „lebo sme sa báli, že priateľovi navždy zoberú VP, auto potrebujeme
aj vodičský, my z toho žijeme … toho času vykonávame rozvoz spolu s tým, že sme zmenili doručovaciu
firmu, snažíme sa brať viac zásielok aj doručovacie trasy. V čase skutku a v čase kedy mal zákaz
činnosti, chodil pomáhať mame, mal aj nejaké brigády ...“, z ktorej vyplýva ich spoločná snaha udržaťfirmu, v ktorej je G. H. 100 % spoločníkom a konateľom pri ekonomickom živote, včas uhrádzať poistné,
odvody, dane z príjmu a cestnú daň, poplatky, PHM, opravy a údržbu motorového vozidla, diaľničné
známky, leasingy a to aj za motorové vozidlo, na ktorom by mohol rozvoz vykonávať on, pokiaľ by mal

vodičskéoprávnenie,resp.nemalzákazčinnosti.Zdôvodu,žemázákazčinnostiviesťmotorovévozidlo,
spolupracujú pri doručovaní, najmä ťažších zásielok a on v niektoré dni vypomáha ako tzv. závozník,
ktorý telefonuje zákazníkom, vykladá a nakladá tovar a pod.

Je potrebné tiež uviesť, že vzhľadom jeho na vzdelanie a pracovné skúsenosti v zásade inú prácu

ako prácu vodiča motorového vozidla ani vykonávať nevie a pokiaľ mu súd prvého stupňa uložil trest
zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v cestnej premávke na 20 mesiacov, tak
takýto trest znamená pre neho predĺženie obdobia, počas ktorého bude jeho príjem výrazne nižší, než
by bol príjem kuriéra, čo výrazným spôsobom zasiahne nielen jeho, ale predovšetkým jeho rodinu a
pre neho to zúži možnosti získať akúkoľvek prácu, keď v súčasnosti sa na väčšine pracovných pozícii
vyžaduje aj vodičský preukaz min. sk. B, resp. je potrebný z dôvodu dochádzania do práce.

Poukázal na názor pléna ústavného súdu, ktorý sa dňa 28.11.2012 vyslovil tak, že „podľa názoru
ústavného súdu by v záujme rešpektovania požiadavky primeranosti trestu bolo žiadúce, aby sa do
budúcna zákonodarca vysporiadal so všeobecne rozšírenou zjednodušenou mylnou predstavou, v
zmysle ktorej prísne trestanie predstavuje zaručený recept na zníženie kriminality, pričom páchateľ

by v podstate mal byť potrestaný nie ako občan majúci základné práva a slobody, ale ako nepriateľ
spoločnosti. Je totiž neospravedlniteľné, aby právo páchateľa na primeraný trest zodpovedajúci jeho
trestnému činu bolo obetované kolektívnemu spoločenskému záujmu bezpečnosti, pričom zahraničné
kriminologické a penologické výskumy navyše celkom presvedčivo preukazujú, že neprimerané
sprísňovanie trestnej represie, ktoré obvykle (pod vplyvom médií a vysokej miery punitivity obyvateľstva)

predstavuje produkt emocionálnej a populistickej trestnej politiky, neprispieva k dosiahnutiu žiadneho
pozitívneho výsledku v podobe zníženej kriminality, ale jeho jediným preukázateľným efektom sú
chronicky preplnené väznice a rastúci index väzenskej populácie“.

Ústavný súd ďalej podotkol, že u páchateľa neprimerane prísne tresty vedú k zatrpknutosti, pretože

takéto tresty páchateľ oprávnene nemôže považovať za spravodlivé. Páchateľ je súdom odsudzovaný
za nespravodlivosť (bezprávie), ktoré trestným činom spáchal, a preto má právo očakávať spravodlivosť
zo strany súdu. Primeranosť trestu je zároveň nevyhnutným predpokladom dosiahnutia výchovných
účinkov trestu, keďže nevyhnutným predpokladom prevýchovy páchateľa je jeho akceptovanie trestu
ako spravodlivého následku jeho protiprávneho konania, pričom v prípade nespravodlivého trestu k

takejto akceptácii trestu zo strany páchateľa pochopiteľne nemôže dôjsť. Spravodlivosť trestu tak možno
považovať aj za predpoklad prerastania represívneho pôsobenia trestu do pôsobenia výchovného.

Je toho názoru, že v danom prípade sa súd prvého stupňa základnými zásadami trestného konania
uvedenými v § 2 ods. 10, 11 a 12 Tr. por. neriadil, dôkazy produkované na hlavnom pojednávaní hodnotil

jednostranne, izolovane a bez vzájomných súvislostí, čo malo zásadný vplyv ako na posúdenie, či
konanie obžalovaného bolo konaním vylučujúcim protiprávnosť činu, ale aj na ukladanie trestu, vrátane
trestu zákazu činnosti, ktorý sa javí ako neprimerane prísny a uložený bez toho, aby súd prvého stupňa
zohľadnil všetky okolnosti daného prípadu.

Na základe uvedeného navrhol, aby Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací postupom podľa
§ 321 ods. 1 písm. a), b), c), e) Tr. por. zrušil rozsudok Okresného súdu vo Zvolene zo dňa 05. apríla
2024, sp. zn. 2T/128/2023 a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom
rozsahu znova prejednal a rozhodol.

Na verejnom zasadnutí prokurátor krajskej prokuratúry považoval napadnutý rozsudok okresného súdu
za správny a zákonný. Stotožnil sa aj s ustáleným skutkovým stavom, jeho právnou kvalifikáciu, ako aj
uloženým trestom. Poukázal však na zmenu právnej úpravy pri ukladaní trestu, keď novelou Trestného
zákona došlo k vypusteniu ust. § 38 ods. 4 Tr. zák., pri ktorom sa zvyšovala pri prevahe priťažujúcich
okolností zákonom ustanovená trestná sadzba o jednu tretinu, čo bol aj tento prípad, čiže alternatívne

navrhol odvolanie obžalovaného zamietnuť, resp. uložiť mu trest podľa novej právnej úpravy, ktorá je
pre neho priaznivejšia.Obhajca v plnom rozsahu poukázal na dôvody a argumentáciu uvedenú v písomnom odôvodnení
podaného odvolania, kde okresný súd nesprávne vyhodnotil dôkazy v neprospech jeho mandanta, ktorý
konal v krajnej núdzi. Navrhol, aby krajský súd napadnutý rozsudok zrušil v celom rozsahu a vec vrátil

okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Obžalovaný uviedol, že ho mrzí, čo sa stalo, ale ak by tak nekonal, mohlo sa stať ešte horšie, priateľka
mala akútne zdravotné problémy, a preto vlastne musel konať tak, ako konal. Priateľka robí jeho prácu
už tri roky, keďže má uložený trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel a to je ďalšia okolnosť,

ktorá mu sťažuje spôsob jeho života. Pokiaľ ide o rozhodnutie, pripojil sa k návrhu svojho obhajcu
a žiadal, aby krajský súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na nové prejednanie
a rozhodnutie.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací zistil, že odvolanie podal obžalovaný ako oprávnená
osoba v zákonnej lehote, a to proti rozhodnutiu, proti ktorému bolo prípustné. Následne preskúmal

v intenciách § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov o vine a o treste. Na
chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, by prihliadol len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania
podľa § 371 ods. 1 Tr. por., čo však zistené nebolo. Po uvedenom procesnom postupe dospel k záveru,
že odvolanie obžalovaného bolo podané dôvodne len čiastočne a to proti výroku o treste.

Po splnení prieskumnej povinnosti v rozsahu § 317 ods. 1 Tr. por. odvolací súd totiž zistil, že bolo
porušené ustanovenie Trestného zákona a uložený trest bol neprimeraný. Vzhľadom k tomu podľa §
321 ods. 1 písm. d), e), ods. 3 Tr. por. s poukazom na § 2 ods. 1 Tr. zák. v znení účinnom od 06.08.2024
zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu v celom rozsahu a vo veci podľa § 322 ods. 3 Tr. por.
rozhodol sám rozsudkom tak, ako je vyššie uvedené a to na podklade skutkového stavu, ktorý bol

v napadnutom rozsudku správne zistený. Druhostupňový súd totiž musel vziať do úvahy zmenu právnej
úpravy v prospech obžalovaného, ku ktorej došlo po vyhlásení napadnutého rozsudku okresným súdom,
účinnú odo dňa 06.08.2024, a to vo vzťahu k ukladaniu trestu, predovšetkým vo vzťahu k ust. § 38 ods.
4 Tr. zák., ktorý použil súd prvého stupňa.

Vzhľadom na novelu Trestného zákona, týkajúcu sa ukladania trestu, musel odvolací súd zrušiť
napadnutý rozsudok aj vo výroku o vine, keďže táto zmena mala vplyv aj na túto časť rozhodnutia.
V zmysle rozhodovacej praxe sa totiž musí čin obžalovaného podradiť pod súhrn všetkých do úvahy
prichádzajúcich trestnoprávnych noriem účinných v dobe spáchania činu a posudzovania činu, vrátane
ustanovení uvedených v osobitnej časti, ako aj všeobecnej časti Trestného zákona a taktiež aj

blanketných ustanovení, pričom platí zásada, že právna úprava, resp. jej použitie sa posudzuje ako
celok.Nakoľkovtejtotrestnejvecibolaneskoršiaprávnaúpravapreobžalovanéhocelkovopriaznivejšia,
bolo ju potrebné aplikovať nielen vo vzťahu k výroku o treste, ale aj vo vzťahu k výroku o vine.

Súd prvého stupňa pri dodržaní zákonného procesného postupu a rešpektovaní práva obžalovaného

na obhajobu, rozhodol na hlavnom pojednávaní o jeho vine v súlade s výsledkami vykonaného
dokazovania. V tomto smere vykonané dôkazy správne vyhodnotil a to jednotlivo, ako aj v ich súhrne,
odôvodnenie jeho rozhodnutia zodpovedá všetkým hľadiskám obsiahnutým v § 168 ods. 1 Tr. por.,
prejednávanému prípadu venoval náležitú pozornosť a nemožno mu v tomto smere nič podstatné
vyčítať. Vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel

a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov tiež vtedy, ak si navzájom odporovali.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zároveň zistiteľné, akými právnymi úvahami sa prvostupňový
súd spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke
viny obžalovaného a správne postupoval, keď ho v konečnom dôsledku uznal za vinného z prečinu
marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Tr. zák. Na tom nič nemení

skutočnosť, že z predtým uvedených dôvodov odvolací súd zrušil aj výrok o vine napadnutého rozsudku,
najmä ak následne sám uznal obžalovaného za vinného z rovnakého trestného činu na rovnakom
skutkovom základe.

Vzhľadom k tomu krajský súd ďalej v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku

okresným súdom na stranách č. 2 až 6, vrátane hodnotenia dôkazov na stranách č. 5 a 6, s ktorým sa
v rozhodujúcich častiach stotožnil. V rámci odvolacieho konania bola venovaná pozornosť odvolacím
námietkam obžalovaného, ktoré však nebolo možné akceptovať v takom rozsahu, ktorý by viedol
k inému meritórnemu rozhodnutiu vo výroku o vine, naviac sa s ich podstatnou časťou náležitevysporiadal už prvostupňový súd. Ustálená dôkazná situácia zároveň neodôvodňovala aplikáciu zásady
v pochybnostiach v prospech obvineného, ako sa toho domáhal odvolateľ.

Odvolací súd poznamenáva, že spáchanie skutku tak ako bol ustálený, obžalovaný nepoprel a jeho
priebeh jednoznačne preukazuje súhrn vykonaných dôkazov.

Nad rámec argumentácie súdu prvého stupňa dodáva, že konanie obžalovaného, ktoré malo skutku
predchádzať, nebolo jeho súčasťou a teda mu nebolo ani kladené za vinu. Išlo najmä o jeho úkony

smerujúce k zastaveniu predmetného motorového vozidla v čase, keď ho viedla G. H., ktorá mala mať
zdravotné ťažkosti. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že táto ako vodička mala už na počiatku
náležite reagovať na možnosť prípadného zhoršenia jej zdravotného stavu a sama vozidlo na vhodnom
mieste zastaviť. O tom, že išlo len o prechodné zhoršenie jej zdravotného stavu nepochybne svedčí
to, že po rádovo niekoľkých minútach už bola schopná pokračovať v jazde a ďalej viesť predmetné
motorové vozidlo.

Podstatou skutku však bolo konanie obžalovaného po zastavení motorového vozidla, ktoré následne
už sám odviezol na parkovisko, a to napriek tomu, že mu bola v správnom konaní uložená sankcia
zákazu takejto činnosti. Jeho obhajoba, že by motorové vozidlo prekážalo a ohrozovalo by bezpečnosť
cestnej premávky, nie je v žiadnom prípade dostatočným dôvodom na to, aby nevznikla jeho trestná

zodpovednosť za daný čin, najmä ak aj všetci ďalší účastníci cestnej premávky majú, okrem iného,
povinnosť sledovať aktuálnu situáciu a prispôsobiť sa jej, tak aby nedochádzalo k dopravným nehodám,
resp. k ohrozeniu iných účastníkov cestnej premávky. Naviac predmetné motorové vozidlo stojace
v danom čase na danom mieste s určitosťou nevytvorilo tzv. náhlu prekážku, na ktorú by nebolo možné
v prípade potreby primerane a včas reagovať.

Vzhľadom na tieto existujúce skutočnosti a okolnosti nebolo zároveň možné konanie obžalovaného
právne kvalifikovať ako konanie v krajnej núdzi podľa ust. § 24 ods. 1 Tr. zák., ktorá je jednou
z okolností vylučujúcich protiprávnosť činu. Išlo totiž o dopravnú situáciu, ktorá v cestnej premávke
bežne nastáva, teda konanie obžalovaného obsiahnuté v skutkovej vete nemožno, aj z hľadiska

primeranosti a adekvátnosti, posúdiť ako odvracanie nebezpečenstva priamo hroziaceho záujmu
chráneného Trestným zákonom, ktoré bolo naviac len eventuálne, fiktívne a reálne ani nenastalo.
Odvolací súd mal v konečnom dôsledku za to, že súhrn vykonaných dôkazov vyznievajúcich
v neprospech obžalovaného, ktoré na seba nadväzovali a dopĺňali sa, berúc do úvahy ich rozsah,
hodnotu a celkovú dôkaznú silu, nielenže vyvracia jeho obhajobu, ale zároveň spoľahlivo preukazuje,

že obžalovaný spáchal skutok tak, ako bol ustálený, tomu zodpovedala aj jeho vyššie uvedená právna
kvalifikácia, pričom obžalovaný súčasne naplnil aj subjektívnu, aj objektívnu stránku daného trestného
činu a je zaň trestne zodpovedný.
Pokiaľ ide o výrok o treste, obžalovaný ho považoval za neprimerane prísny, najmä pokiaľ ide o uložený
trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu. Odvolací súd dal do pozornosti

zmenu právnej úpravy týkajúcu sa ust. § 38 ods. 4 Tr. zák. v znení účinnom do 06.08.2024, nakoľko
toto ustanovenie, podľa ktorého sa pri prevahe priťažujúcich okolností nad poľahčujúcimi zvyšovala
dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu, bolo v neskoršej právnej úprave
vypustené, ktorá bola práve z tohto dôvodu pri ukladaní trestu pre obžalovaného priaznivejšia a po jej
aplikácii dospel k inému záveru ako prvostupňový súd.

Za uvedený prečin bolo možné podľa právnej úpravy účinnej od 06.08.2024 uložiť trest odňatia slobody
do 2 rokov, na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy, podľa ktorej sa zvyšovala dolná hranica
trestnej sadzby na 8 mesiacov, z ktorej vychádzal okresný súd. Obžalovaný bol v minulosti celkovo 2-
krát súdom trestaný, prvé odsúdenie má zahladené, druhé odsúdenie súdom iného členského štátu

Európskej únie z roku 2020 ešte nie, nakoľko uložený peňažný trest v celej výmere doposiaľ nezaplatil.
Sankcionovaný bol tiež za 9 priestupkov, z toho viacerých proti bezpečnosti a plynulosti cestnej
premávky,pričommuokrempokútbolizaneuloženéajzákazyviesťmotorovévozidlá.Zároveňodvolací
súd zobral do úvahy, okrem pomeru, aj mieru závažnosti ustálenej priťažujúcej okolnosti podľa ust. § 38
ods. 2 Tr. zák., ktorá v nezanedbateľnej miere vyznievala v neprospech obžalovaného.

V danom prípade však bolo potrebné prihliadnuť aj na spôsob spáchania trestného činu, ako aj jeho
následky. Nemožno totiž opomenúť, že obžalovaný viedol motorové vozidlo len krátky časový úsek
a na krátku vzdialenosť. Napriek tomu, že konal v tzv. priamom úmysle, jeho pohnútkou bolo previezťpredmetné vozidlo na miesto, kde by nevytvorilo prekážku v cestnej premávke, čo by bolo za iných
okolností akceptovateľné. Tieto okolnosti prípadu vyznievali v prospech obžalovaného a vo svojom
súhrne odôvodňovali zníženie výmery obidvoch uložených trestov, preto ich krajský súd zmiernil a uložil

obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere 5 mesiacov, t.j. v prvej štvrtine zákonom ustanovenej
trestnej sadzby a súčasne aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá vo výmere jeden rok, t.j. na
dolnej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby pre tento druh trestu.

Vzhľadom na osobu obžalovaného, s prihliadnutím na jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije

a pracuje, ako aj na okolnosti prípadu, na zabezpečenie ochrany spoločnosti a nápravu obžalovaného
nebol výkon trestu odňatia slobody nevyhnutný, naviac mu v jeho prípadnom uložení bránila zásada
zákazu „reformatio in peius“, t.j. zmeny k horšiemu, keďže odvolanie podal výlučne obžalovaný, a preto
krajskýsúdpodmienečneodložiljehovýkonnanajkratšiumožnúskúšobnúdobujedenrok(ust.§49ods.
1 písm. a/ Tr. zák. a ust. § 51 ods. 1 Tr. zák., účinných od 06.08.2024). Obžalovanému neuložil, okrem
trestu zákazu činnosti, niektorý z miernejších, alternatívnych druhov trestov, najmä vzhľadom k tomu,

že obžalovanému bol už v minulosti uložený aj peňažný trest, ktorý však nepostačoval na jeho nápravu,
teda uloženie ďalšieho alternatívneho trestu by bolo vzhľadom na jeho osobu neprimerane mierne.

Pokiaľ ide o uloženie trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá, práve jeho neuloženie by bolo
v rozpore s účelom trestu, pretože obžalovaný sa práve výkonom tejto činnosti, napriek uloženému

zákazu, dopustil daného trestného činu. Naviac tento je nedisciplinovaným vodičom, o čom svedčia
viaceré sankcie uložené za priestupky proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, vrátane zákazov
činnosti viesť motorové vozidlá. Uloženie tohto druhu trestu na dolnej hranici zákonom ustanovenej
trestnej sadzby bolo odôvodnené tým, že obžalovaný predtým vykonával prácu kuriéra, v ktorej chce
pokračovaťajdobudúcna,pričomprejejvýkonjenevyhnutnévodičskéoprávnenie,súčasnevzalkrajský

súd do úvahy aj ust. § 34 ods. 3 Tr. zák.

Uloženie trestu odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu na primeranú skúšobnú
dobu, ako aj trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá v daných výmerách popri sebe, zabezpečí
dosiahnutie účelu trestu, a zároveň obsahuje v primeranom rozsahu prvky represie, ako aj prvky

individuálnej a generálnej prevencie, pričom takýto trest zodpovedá všetkým požiadavkám, vyplývajúcim
z ust. § 34 ods. 1, 4 Tr. zák., a súčasne i z ďalších ustanovení, ktoré upravujú zásady ukladania trestov.

Krajský súd ako súd odvolací po preskúmaní zákonnosti a odôvodnenosti obidvoch výrokov
napadnutého rozsudku, z vyššie uvedených dôvodov o odvolaní obžalovaného, ktoré považoval za

čiastočne dôvodné, a to proti výroku o treste, rozhodol sám tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti
tohto rozsudku.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.