Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. september 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/77/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4413225428
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:4413225428.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne obchodnej spoločnosti ZEMKA Praha, s.r.o.,
Česká republika, Praha 6, Vokovice, Kladenská 138/53, IČ: 256 31 691, zastúpenej advokátskou
kanceláriou RV IURIS Advokátska kancelária s.r.o., Bratislava, Osvetová 24, IČO: 53 540 476,
proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
Bratislava, Račianska 71, o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, vedenom na

Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 10C/273/2013, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského
súdu v Nitre zo 16. novembra 2022 sp. zn. 5Co/105/2021, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobkyňa má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nové Zámky (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 21. septembra 2021 č. k.
10C/273/2013-824výrokomI.zastavilkonanievčastiozaplatenie49.297,48eurasúrokomzomeškania
5,50 % ročne zo sumy 49.297,48 eura od 1. júna 2013 do zaplatenia. Výrokom II. uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobkyni 74.825,27 eura s úrokom z omeškania vo výške 5,50 % ročne zo sumy
74.825,27 eura od 1. júna 2013 do zaplatenia, do 30 dní po právoplatnosti rozsudku. Výrokom III. priznal
žalovanej v zastavujúcej časti nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %. Výrokom

IV. priznal žalobkyni vo vyhovujúcej časti vo veci samej voči žalovanej nárok na náhradu trov konania
vo výške 100 %.
1.1. Žalobkyňa sa voči žalovanej domáhala náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
exekútora JUDr. Emila Vančíka (ďalej aj len „exekútor“), ktorý napriek existencii právoplatného a
vykonateľného uznesenia Okresného súdu Bratislava III z 8. septembra 2010 sp. zn. 34Er/2742/02-109,
právoplatné 12. októbra 2010, mal žalobkyni ako záložnému veriteľovi poukázať v rámci rozvrhu výťažku

zdražbynehnuteľnosti96.780,45euraavskutočnostijejnepoukázalžiadnufinančnúčiastku.Žalobkyňa
sa opakovane obrátila so žiadosťou o vysvetlenie na exekútora, ale bezvýsledne a rovnako bezvýsledné
mali zostať aj jej žiadosti adresované Slovenskej komore exekútorov (ďalej aj „SKE“) a Ministerstvu
spravodlivosti Slovenskej republiky. Pretože exekútor žalobkyni nepoukázal žiadnu finančnú čiastku,
obrátila sa žalobkyňa 30. novembra 2012 písomnou žiadosťou na Ministerstvo spravodlivosti SR o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody vo výške 124.122,75 eura, ktorá má pozostávať zo

skutočnej škody vo výške 96.780,45 eura, ušlého zisku vo výške 18.305,78 eura, ďalej 3.200,44 eura,
ktorá predstavuje náhradu trov konania - trov právneho zastúpenia, ktoré mali vzniknúť v exekučnom
konaní a 5.836,08 eura náhrady trov konania - zaplateného súdneho poplatku zo žaloby v súdnom
konaní proti exekútorovi na zaplatenie 96.780,45 eura spolu s bankovými poplatkami. V priebehu
konania vzala žalobkyňa žalobu v časti o zaplatenie 49.297,48 eura s príslušenstvom späť.
1.2. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a po právnom posúdení veci podľa § 33 ods. 1, 2

zák. č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku v znení do 31. marca 2017, § 31 ods. 1, 2, 3, 4 zák. č.
233/1995 Z. z. Exekučného poriadku v znení od 1. apríla 2017, § 1 písm. a), § 2, § 3 ods. 1, 2 , § 4ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, § 18 ods. 1, 2, 3 zák. č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení od 1. januára 2011 do
31. decembra 2012 (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) dospel k záveru, že žaloba (po zohľadnení

čiastočných späťvzatí žaloby v časti o zaplatenie 49.297,48 eura s úrokom z omeškania vo výške 5,50
% ročne zo sumy 49.297,48 eura od 1. júna 2013 do zaplatenia) je v zostávajúcej časti istiny podaná
dôvodne, pretože sú splnené všetky tri predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom a žalobkyňa pred podaním žaloby dodržala postup v zmysle § 15 ods.
1 a 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. V odôvodnení svojho rozhodnutia (bod 5. a nasl.) sa zaoberal

úpravouzodpovednostiexekútorazaškodu,atojednakpodľaExekučnéhoporiadku(zák.č.233/1995Z.
z.) v znení do 31. marca 2017 (§ 33), a jednak podľa Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla
2017 (§ 31 ods. 1 až 4). Dospel k záveru, že vzhľadom na nedostatok prechodných ustanovení bolo
potrebné vec posúdiť podľa všeobecne platných pravidiel a zásad upravujúcich vzťah starého a nového
predpisu. Konštatoval, že medzi žalobkyňou a exekútorom vznikol právny vzťah, ktorého vznik a z neho
vyplývajúce práva a povinnosti bolo treba posúdiť podľa právnej úpravy účinnej v čase vzniku tohto

vzťahu t.j. po porušení povinnosti exekútora poukázať žalobkyni ako záložnému veriteľovi vymožené
peňažné prostriedky do 7 dní po schválení rozvrhu výťažku uznesením Okresného súdu Bratislava
III z 8. septembra 2010 č. k. 34Er/2742/02-109 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave
z 31. augusta 2011 sp. zn. 18CoE/743/2010, právoplatným 18. októbra 2011. Uznesenie odvolacieho
súdu nadobudlo právoplatnosť 18. októbra 2011 a exekútorovi tak vznikla povinnosť poukázať finančné

prostriedky vo výške 96.780,45 eura žalobkyni ako záložnému veriteľovi do 7 dní, teda do 25. októbra
2011 (uvedené skonštatovala tiež SKE v disciplinárnom konaní vedenom proti exekútorovi, porov. bod
4.2 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie; pozn.). Konanie exekútora sa teda posudzovalo aj z
hľadiska § 33 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017. Zodpovednosť exekútora za
škodu súdu prvej inštancie vyplynula aj z rozsudku Okresného súdu Nové Zámky z 29. mája 2014 č. k.

14Cb/269/2012-72 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo 17. marca 2015 sp.
zn. 15Cob/160/2014-86, ktorým bola žalovanému JUDr. Emilovi Vančíkovi uložená povinnosť zaplatiť
žalobkyni96.780,45eurasúrokmizomeškaniavovýške9,00%ročneod20.októbra2010dozaplatenia
a nahradiť mu trovy právneho zastúpenia vo výške 3.346,66 eura a iné trovy konania vo výške 5.806,50
eura a to všetko do troch dní po právoplatnosti rozsudku (porov. bod 4.3 odôvodnenia rozsudku súdu

prvej inštancie; pozn.). Zdôraznil, že v danom prípade predmetom sporu nie je a ani nemôže byť žaloba
žalobkyne voči exekútorovi, voči ktorému v konečnom dôsledku žalobkyňa má exekučný titul, ale žaloba
smeruje voči Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR a predmetom sporu
je náhrada škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom uvedeného bývalého exekútora JUDr.
Emila Vančíka.

1.3. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že za škodu spôsobenú exekútorom
pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu (činnosti
uvedené v ustanoveniach § 29 až § 194 § 33 ods. 1 Exekučného poriadku zodpovedá vedľa štátu
(s následným právom regresu) rovnako sám exekútor, a to za podmienok uvedených v § 33 ods. 1
uvedeného zákona. Závisí na rozhodnutí žalobcu ako poškodeného, či náhradu škody požaduje podľa

zákona č. 514/2003 Z. z. alebo či predmetný nárok bude uplatňovať priamo od exekútora podľa § 33 ods.
1 Exekučného poriadku. Pokiaľ si žalobca uplatnil náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. voči
žalovanej, žalovaná je pasívne legitimovaná v konaní, čo platí aj v tomto spore. S poukazom na ustálenú
judikatúru všeobecných súdov a najmä Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. februára 2013
sp. zn. II. ÚS 165/2012 preto bolo podľa súdu prvej inštancie potrebné prijať záver, že nárok na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu alebo nesprávnym úradným postupom môže
byť v občianskom sporovom konaní uplatnený podľa zákona č. 514/2003 Z. z. až vtedy, ak žalobca
nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto
tento prospech získal, a je povinný ho vydať, t. j. voči súdnemu exekútorovi, keďže pokiaľ má žalobca
pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia, škoda mu ešte nevznikla, preto nemôže byť daná

zodpovednosť štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Nárok na náhradu škody od štátu si môže
žalobca úspešne uplatniť len vtedy, ak preukáže, že sa bezúspešne domáhal vydania bezdôvodného
obohatenia od súdneho exekútora. Existencia pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia totiž
vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy, a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu
s právnou úpravou bezdôvodného obohatenia.

1.4. Pri posudzovaní dôvodnosti nároku žalobkyne vychádzal súd prvej inštancie zo základného
predpokladu, že kým žalobca má pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto
ho získal, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa vydania tohto obohatenia (ak táto
bezúspešnosť nebola ním zavinená), nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodupodľazákonač.514/2003Z.z.-existenciaškody.Vtejtosúvislostizvykonanéhodokazovaniavyplynulo,
že žalobkyňa má voči bývalému exekútorovi JUDr. Emilovi Vančíkovi exekučný titul (porov. bod 4.3
odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie), na základe ktorého iniciovala exekúciu doručením návrhu

na vykonanie exekúcie spolu s pripojeným exekučným titulom súdnej exekútorke JUDr. Ivete Tóthovej
so sídlom vo Veľkom Krtíši, u ktorej je exekúcia vedená pod sp. zn. EX 270/2015 a zároveň je exekúcia
vedená aj na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 11Er/1193/2015. Súdna exekútorka bola riadne
poverená vykonaním exekúcie a podarilo sa jej vymôcť sumu 2.978,35 eura, z čoho bolo oprávnenej
(žalobkyni; pozn.) poukázaných 2.263,55 eura a exekútorka na svoje trovy exekúcie vymohla 714,80

eura. Opakovanými vyjadreniami súdna exekútorka konštatovala, že povinný, teda bývalý exekútor
JUDr. Emil Vančík, je nemajetný, že exekúcia je nevymožiteľná pre nedostatok majetku povinného,
že je voči nemu vedených 22 exekučných konaní, pričom jej exekúcia je v poradí 21. Pre úplnosť
poukázal na priebežné vyúčtovanie exekúcie tejto exekútorky zo 16. júna 2021 (bod 4. 11 odôvodnenia
rozsudku súdu prvej inštancie). K 16. júnu 2021 predstavovala pohľadávka žalobkyne ako oprávnenej
voči povinnému JUDr. Emilovi Vančíkovi len na istine a úrokoch z omeškania 156.000 eur, preto, po

zohľadnení výšky zrážok z dôchodku povinného (173,16 eura), dospel súd prvej inštancie k záveru, že
pohľadávka žalobkyne je nevymožiteľná, a teda nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z
titulu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať, teda voči
bývalému exekútorovi JUDr. Emilovi Vančíkovi. Žalobkyňa tak v konaní aj napriek čiastočnému plneniu
preukázala bezúspešnosť domáhania sa vydania bezdôvodného obohatenia od povinného JUDr. Emila

Vančíka.
1.5. Pre ďalšie posúdenie nároku zo zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom prihliadol súd prvej inštancie na znenie zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01.
januára 2011 do 31. decembra 2012 (teda nie v aktuálnom znení), vychádzajúc predovšetkým z dátumu,
kedy nadobudlo právoplatnosť uznesenie o schválení rozvrhu výťažku dražby nehnuteľnosti (18. októbra

2011; pozn). Vychádzajúc z úpravy Exekučného poriadku v tom čase, exekútor mal povinnosť poukázať
žalobkyni ako záložnému veriteľovi sumu 96.780,45 eura do 7 dní, teda do 25. októbra 2011 a
nasledujúcim dňom, teda 26. októbra 2011 sa už dopustil nesprávneho úradného postupu, pretože
nerešpektoval znenie Exekučného poriadku, čo bolo správne zdôraznené aj v rámci disciplinárneho
konania SKE. V exekúcii EX 379/02 exekútor JUDr. Emil Vančík konal na základe poverenia súdu a

treba mať za to, že vykonával úlohy štátneho orgánu (porov. bod 8.1 až 8.3 odôvodnenia rozsudku súdu
prvej inštancie). Žaloba preto správne smeruje voči Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti SR. S poukazom na základné predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu v zmysle
zákona č. 514/2003 Z. z. súd prvej inštancie konštatoval, že nesprávny úradný postup bývalého súdneho
exekútoraJUDr.EmilaVančíkavexekúciiEX379/02bolvkonanípreukázanýjednoznačnýmspôsobom,

keď tento vôbec nerešpektoval pre neho záväzné uznesenie exekučného súdu o schválení rozvrhu
výťažku a žalobkyni ako záložnému veriteľovi napriek tomu, že takú povinnosť mal, nepoukázal žiadne
peňažné prostriedky, hoci v skutočnosti jej mal poukázať z rozdeľovanej podstaty z dražby nehnuteľnosti
96.780,45 eura. Išlo o mimoriadne závažné porušenie povinnosti exekútora, čo sa premietlo aj v
rozhodnutiach ministra spravodlivosti SR a SKE (porov. bod 4.2 odôvodnenia rozsudku súd prvej

inštancie) a ktoré mali za následok, že JUDr. Emil Vančík bol uznaný vinným zo spáchania závažného
disciplinárneho previnenia práve pre nesplnenie si tejto povinnosti, čo v končenom dôsledku viedlo k
jehoodvolaniuzfunkciesúdnehoexekútora.Svojimnezodpovednýmkonanímaneplnenímsipovinností
súdneho exekútora sa dopustil nesprávneho úradného postupu a zároveň spôsobil žalobkyni škodu.
Škodou sa rozumie skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlým ziskom sa súd v tejto veci nezaoberal, pretože v

tejto časti žalobkyňa vzala svoju žalobu späť. Na druhej strane, žalobkyňa v spore preukázala existenciu
skutočnej škody, ktorá jej vznikla nesprávnym úradným postupom bývalého exekútora JUDr. Emila
Vančíka vo výške 96.780,45 eura a v tejto časti tak istina uplatneného nároku bola podaná dôvodne. Po
čiastočných späťvzatiach žaloby si žalobkyňa uplatňovala voči žalovanému titulom skutočnej škody na
istine uplatneného nároku 65.788,75 eura. Súd ďalej dospel k záveru, že predpoklad škody je splnený aj

pri zostávajúcich dvoch čiastkových nárokoch, ktoré pozostávajú z náhrady trov právneho zastupovania
žalobkyne v exekučnom konaní, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu vo výške 3.200,44
eura a z náhrady súdneho poplatku 5.806,50 eura a bankových poplatkov 29,58 eura zaplatených v
konaní súdu prvej inštancie sp. zn. 14Cb/269/2012, teda v konaní, v ktorom bol vydaný exekučný titul,
na základe ktorého prebiehalo exekučné konanie, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu

(aktuálne už vedenému u súdneho exekútora JUDr. Jozefa Kapronczaia EX 40379/2002).
1.6. Žalovaná sa dostala do omeškania s plnením peňažného dlhu, a preto jej súd prvej inštancie podľa
§ 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“)
v spojení s § 3 Nariadenia vlády SR číslo 87/1995 Z. z. v znení od 1. februára 2013 uložil povinnosťzaplatiť žalobkyni z priznanej istiny 74.825,27 eura úroky z omeškania od 1. júna 2013. V konaní nebolo
sporné, že žalobkyňa podala písomnú žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody,
na ktorú žalovaná reagovala listom z 24. mája 2013 tak, že žalobkyni oznámila, že jej nárok nebude

uspokojený. K 1. júnu 2013, odkedy žalobkyňa požadovala uplatnené úroky z omeškania, už žalovaná
bola v omeškaní s plnením peňažného dlhu. Súd prvej inštancie zároveň zohľadnil § 232 ods. 3, 4 CSP
a žalovanej určil 30-dňovú lehotu na plnenie.
1.7. O nároku na náhradu trov konania v zastavujúcej časti súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v
spojení s § 256 ods. 1 CSP, pretože v tejto časti žalobkyňa zavinila zastavenie konania čiastočnými

späťvzatiami žaloby; ani v jednom prípade nebolo dôvodom správanie sa žalovanej. V zastavujúcej časti
tak žalovanej bol priznaný nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni vo výške 100 %. O nároku
na náhradu trov konania vo vyhovujúcej časti vo veci samej súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP a žalobkyni úspešnej v spore priznal nárok na náhradu trov konania voči
žalovanej vo výške 100 %.

2. Krajský súd v Nitre (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie oboch strán sporu rozsudkom zo 16.
novembra 2022 sp. zn. 5Co/105/2021 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II.
až IV. a žalobkyni voči žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
2.1. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a vzhľadom
na odvolacie dôvody strán sporu (§ 387 ods. 2 CSP) poukázal, že hoci v rámci exekučného konania

EX379/02 pôvodne vedeného u súdneho exekútora JUDr. Emila Vančíka, bola uplynutím lehoty
uvedenej v § 165 ods. 1 Exekučného poriadku účinného do 31. marca 2017 založená povinnosť vyplatiť
rozvrhom rozvrhnuté peňažné prostriedky z exekučného výťažku, čo sa nestalo, táto povinnosť trvá
aj naďalej a nemožno prehliadnuť, že peňažné prostriedky určené pôvodne na tento účel už viac u
pôvodného súdneho exekútora, respektíve nového súdneho exekútora (náhradníka) neexistujú (okrem

možných čiastkových plnení získaných neskôr), preto nie je možné nazerať na žalobkyňou zvolený
postup podanej žaloby o náhradu škody voči štátu v tomto konaní za predčasný, alebo nesprávny. Podľa
názoru odvolacieho súdu v danom prípade, hoci súdny exekútor sledoval svoje vlastné záujmy, keď
zadržal peňažné prostriedky, nešlo celkom zjavne o exces, ktorý by zbavoval štát zodpovednosti za
škodu spôsobenú jeho nesprávnym úradným postupom, a to i s prihliadnutím na jeho predchádzajúce

pochybenia v rámci výkonu exekučnej činnosti aj v iných prípadoch.
2.2. Konštatujúc správnosť záverov o dôvodnosti podanej žaloby odvolací súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia poukázal, že žalobkyňa na podklade exekučného titulu iniciovala voči súdnemu exekútorovi
exekučné konanie, v ktorom bola žalobkyni oznámená existencia stavu nevymožiteľnosti pre nedostatok
majetku povinného, hoci čiastočné plnenia boli poukázané v prospech žalobkyne vo výške podľa zistení

súdu prvej inštancie (porov. bod 4.5 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie). Odvolací súd uviedol,
že vymáhateľnosť v sebe zahŕňa okrem kvality vymáhateľnosti čo do výšky aj vymáhateľnosti čo do
času; v tomto prípade bola správne zistená ďalšia nevymáhateľnosť nárokov žalobkyne od pôvodného
súdneho exekútora, ako aj poisťovne, tak ako to správne zistil súd prvej inštancie. Ďalej dôvodil, že
zákon č. 514/2003 Z. z. nepredpokladá ako podmienku uplatnenia škody uplatnenie nároku poisťovne,

preto nebolo možné uvažovať o nedôvodnosti podanej žaloby len na základe skutočnosti, že existoval
iný právny vzťah vyplývajúci z poistenia. V tejto súvislosti navyše ani neboli zodpovedané otázky, čo
bolo poistnou udalosťou z hľadiska porušenia právnej povinnosti súdneho exekútora, a či predmetné
porušenie pokrývalo úmyselnú alebo nedbanlivostnú formu zavinenia. Aj keby taká poistná udalosť a
povinnosťpoisťovnebolazaloženáapoisťovňabyznejakéhodôvoduneplnila,neexistovalabyprekážka

zodpovednosti súdnej uplatniteľnosti uplatneného procesného nároku žalobcu od štátu.
2.3. Odvolací súd ďalej v reakcii na konkrétnu odvolaciu argumentáciu žalovanej konštatoval správnosť
záverov súdu prvej inštancie aj vo vzťahu k priznanej časti nároku, ktorá sa týkala skutočnej škody v
podobe trov právneho zastúpenia. Správne boli podľa odvolacieho súdu tiež závery súdu prvej inštancie
o začiatku plynutia omeškania v súvislosti s uplatneným nárokom na zaplatenie úroku z omeškania; ak

sa v konaní preukázalo že škoda bola spôsobená, nebolo možné dospieť k záveru, že až ustálením
nevymožiteľnosti nároku vo vzťahu k priamemu škodcovi - súdnemu exekútorovi bolo možné považovať
začiatok plynutia omeškania a nároku na úrok z omeškania.
2.4. Vzhľadom na odvolacie dôvody strán sporu vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvej inštancie o nároku
na náhradu trov konania odvolací súd uzavrel, že v danom prípade bolo možné o nároku na náhradu

trov konania rozhodnúť dvoma samostatnými výrokmi. Nešlo o separáciu zavinených trov, tak ako ju
predpokladá § 256 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie v danom prípade samostatne aplikoval § 255 ods. 1
CSP, a § 256 ods. 1 CSP. Vo vzťahu k zastaveniu konania správne konštatoval procesné zavinenie nastrane žalobkyne; zo strany žalovanej nedošlo k čiastočnému plneniu, preto nebolo možné konštatovať
procesné zavinenie zastavenia konania zo strany žalovanej.
2.5. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny v napadnutých

výrokoch podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods.
1 a § 255 ods. 1 CSP.

3. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie,
prípustnosť ktorého vyvodzovala z § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP. Navrhla,

aby dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie,
eventuálne aby, ak to považuje za potrebné, zrušil i rozsudok súdu prvej inštancie. Súčasne navrhla,
aby dovolací súd odložil vykonateľnosť rozhodnutia v zmysle § 444 ods. 1 CSP. Svoj návrh odôvodnila
výškou priznaného plnenia v spojení s nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom, ako
i pomermi strán sporu a špecifickým postavením štátu, u ktorého nehrozí, že sa v budúcnosti stane
platobne neschopným.

3.1. Porušenie práva na spravodlivý proces a prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP oprela
žalobkyňa o tvrdenie, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené, osobitne
uplatňujúc tento dovolací dôvod i vo vzťahu k rozhodnutiu o náhrade trov konania. Odvolací súd sa ani
marginálne nezaoberal otázkou, že povinnosť poukázať prikázanú sumu oprávnenej osobe (§ 165 ods. 1
Exekučného poriadku) trvá aj naďalej vo vzťahu k nástupcovi pôvodného súdneho exekútora. Odvolací

súd rovnako nereflektoval ani žalovanou prezentované námietky v otázke excesu bývalého súdneho
exekútora, ktorý vylučuje zodpovednosť v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z., a to napriek skutočnosti, že
bolo potrebné dôsledne vyhodnotiť, či ponechanie si vymožených peňažných prostriedkov exekútorom
je exces z jeho úradných povinností, svojvôľa alebo len nesprávny úradný postup vychádzajúci z
nesprávnej aplikácie jeho zákonných povinností. Vo vzťahu k nároku na náhradu trov konania žalovaná v

konanínamietalazmätočnosťpostupusúdovobochinštancií.Vdanomprípadebolopotrebnéprihliadnuť
na skutočnosť, že čiastočné späťvzatie žaloby je neúspechom žalobkyne.
3.2. Vo vzťahu k prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP žalovaná v dovolaní
uviedla, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil, keď dospel k záveru o nevymožiteľnosti
pohľadávky žalobkyne z titulu bezdôvodného obohatenia voči bývalému súdnemu exekútorovi JUDr.

Jozefovi Vančíkovi. Akcentovala, že nárok na náhradu škody bol uplatnený predčasne; nie je možné
vylúčiť realizáciu ďalších parciálnych úhrad v prospech žalobkyne, pretože tieto exekučné konania
doteraz neboli právoplatne skončené a stále prebiehajú. Právna otázka konkurencie nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia a nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je pritom v
rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ustálene vyriešená tak, že právo na náhradu škody spôsobenej pri

výkone verejnej moci možno uplatniť len vtedy, ak sa dotknutá osoba nemôže úspešne domôcť práva na
vydanie bezdôvodného obohatenia voči tretej osobe. V tejto súvislosti za predčasné žalovaná označila
i závery odvolacieho súdu o nemožnosti plnenia v prospech žalobkyne zo strany poisťovne.
3.3. Podanie dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP žalovaná ďalej odôvodnila aj tým, že odvolací
súd odignoroval ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, že pri posudzovaní účelnosti trov

právneho zastúpenia možno vychádzať výlučne z výšky tarifnej odmeny podľa osobitného predpisu.
V tejto súvislosti žalovaná v priebehu celého základného konania poukazovala na potrebu skúmania
nutnosti a účelnosti žalobkyňou uplatnenej majetkovej škody v podobe trov právneho zastúpenia,
odkazujúc na § 18 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom osobitne namietala, že žalobkyni by bolo (pri
splnení ďalších podmienok) možné priznať výlučne náhradu trov právneho zastúpenia vynaložených v

exekučnom konaní sp. zn. EX 379/02 vo výške zodpovedajúcej tarifnej odmene (teda nie v žalobkyňou
uplatnenej výške zodpovedajúcej zmluvnej odmene).
3.4. Žalovaná dovolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci a prípustnosť dovolania v zmysle
§ 421 ods. 1 CSP oprela aj o tvrdenie, že odvolací súd dospel k nesprávnemu záveru aj pokiaľ
ide o stanovenie začiatku plynutia omeškania žalovanej od 1. júna 2013. V nadväznosti na už skôr

poukázanú subsidiaritu nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. k nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia žalovaná namietala, že primárnou povinnosťou žalobkyne bolo uplatniť svoj
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, čo žalobkyňa aj urobila a na podklade exekučného titulu v
roku2015iniciovalaexekučnékonanievočisúdnemuexekútoroviJUDr.Vančíkovi(sp.zn.EX270/2015).
Toto exekučné konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené, v prospech žalobkyne boli realizované

viaceréčiastkovéplnenia,navyšeexistujemožnosťplneniavprospechžalobkyneajzostranypoisťovne.
Z uvedeného dôvodu sa odvolací súd aj v tejto otázke odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, a preto nie je správny záver, že k omeškaniu malo dôjsť od 1. júna 2013. Žalovaná z
procesnej opatrnosti v tejto súvislosti oprela prípustnosť podaného dovolania aj o ust. § 421 ods. 1 písm.b) CSP, a to pre prípad že by dovolací súd v posúdení otázky začiatku omeškania žalovanej nevzhliadol
odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Za otázku, od ktorej vyriešenia záviselo
rozhodnutie odvolacieho súdu a ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu dosiaľ nebolo riešená,

označila otázku, či súdy v konaní o nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. môžu určiť
začiatok omeškania žalovanej strany v súvislosti s priznaným nárokom na náhradu majetkovej škody
ku dňu uplynutia 6-mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, resp. ku dňu
oznámenia, že nedôjde k uspokojeniu nároku na náhradu škody, a to napriek existencii čiastkových
úhrad realizovaných počas trvania konania v prospech žalujúcej strany od priameho dlžníka z titulu

existencie pohľadávky žalujúcej strany voči priamemu dlžníkovi (škodcovi) na vydanie bezdôvodného
obohatenia.

4. Žalobkyňa sa k podanému dovolaniu písomne vyjadrila; navrhla ho odmietnuť, resp. zamietnuť,
považujúc ho za neprípustné resp. nedôvodné. V súvislosti s návrhom žalovanej na odklad
vykonateľnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu poukázala na princíp právnej istoty; žiadala

návrhu nevyhovieť. Uviedla, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu
prvej inštancie nemožno považovať za nepreskúmateľné a zmätočné. Žalovaná určuje medze svojej
zodpovednosti svojvoľne a vôbec nereflektuje vývoj udalostí, ktorý predchádzal uplatneniu si práva
na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom bývalého súdneho exekútora. Názor
žalovanej, že jej zodpovednosť vylučuje stále trvajúca povinnosť v zmysle § 165 ods. 1 Exekučného

poriadku, je v rozpore s vykonaným dokazovaním. V konaní bolo jednoznačne zistené, že neexistuje
možnosť prípadného ďalšieho plnenia súdnym exekútorom (jeho náhradníkom) v prospech žalobkyne,
keďže peňažné prostriedky na tento účel neexistujú. Súdy v konaní tiež správne vyhodnotili a odôvodnili,
že konanie bývalého súdneho exekútora je nesprávnym úradným postupom, nie excesom. Pokiaľ ide o
rozhodnutie o trovách konania, súdy vec posúdili komplexne a čiastkové úhrady od súdnych exekútorov,

ktoré viedli k čiastkovým späťvzatím žaloby, správne neposudzovali ako neúspech žalobkyne. Dovolanie
nemôže byť prípustné ani podľa § 421 ods. 1 písm. a), resp. b) CSP, pre absenciu formulovania
prípustných právnych otázok.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§

427 ods. 1 CSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté, spĺňajúca výnimku z povinného
zastúpenia [§ 429 ods. 2 psím. b) CSP], skúmal prípustnosť dovolania bez nariadenia pojednávania (§
443 CSP); dospel k záveru, že dovolanie žalovanej je potrebné ako neprípustné odmietnuť.

6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustné,súvymenovanév§420a§421CSP.

7. Z hľadiska ústavného aspektu treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným
spôsobom vymedzovať si prípustnosť veci v konaní o dovolaní a vychádzať z toho, že v prvom rade
je vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných

prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a
slobôd.

8. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných
prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a

dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia
inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z
akýchkoľvek dôvodov a hľadísk.

9. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,

ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými a jasne čitateľnými
podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže
byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať bezbreho;
namieste je skôr zdržanlivý (uvážený) prístup.

10. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na
opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom
sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorýchmôže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho
konania. Na týchto záveroch zotrváva aj súčasná rozhodovacia prax najvyššieho súdu.

11. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je
poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné
podmienky súdneho konania (viď napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 80/09, II. ÚS 79/08, IV.
ÚS476/2012).Dovolacísúdpretopristupujekpodanémudovolaniutak,ženajskôrskúma,čijeprocesne
prípustné; k posúdeniu opodstatnenosti dovolania (t. j. posúdeniu, či je v ňom opodstatnene uplatnený

dovolací dôvod) sa dovolací súd dostáva len v prípade prijatia záveru, že dovolanie je prípustné.

12. Žalovaná prípustnosť podaného dovolania vyvodzovala v prvom rade z § 420 písm. f) CSP, v zmysle
ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým
sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

13. Dovolací súd už konštantne uvádza, že hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu
konania v zmysle § 420 písm. f) CSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny
procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej
patriaceprocesnéoprávnenia,atovtakejintenzite,žedošloažkporušeniuprávanaspravodlivýproces.

13.1.Zhľadiskaprípustnostidovolaniavzmysletohtoustanoveniaaleniejevýznamnýsubjektívnynázor
dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce
je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (3Cdo/41/2017,
3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto cez prizmu v dovolaní uplatnených
dovolacích námietok skúmal, či došlo k dovolateľom namietanej procesnej vade.

14. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých
prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva
na spravodlivý proces.
14.1. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať

sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce súdne konanie.
14.2. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných

ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré porušenie
tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dochádza k
porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP, treba považovať aj taký postup
súdu, ktorým sa strane odmieta možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a

ktorým dochádza k odmietnutiu spravodlivosti, keď súdom prijaté závery nemajú svoj racionálny základ
v interpretácii príslušných ustanovení právnych predpisov, a teda sú svojvoľné a neudržateľné.

15. Dovolateľka prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP a porušenie práva na spravodlivý
proces oprela o tvrdenie, že odvolací súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil a jeho rozhodnutie

o trovách konania je zmätočné.

16. V prvom rade treba uviesť, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie
je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle
tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade

skutočne došlo. Dovolací súd cez prizmu v dovolaní uplatnených dovolacích námietok skúmal, či došlo
k namietaným procesným vadám; tieto v procesnom postupe odvolacieho súdu nezistil. K tomu uvádza
nasledovné.

17. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutéhorozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,
bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10, 9Cdo/248/2021).

18. K arbitrárnosti a zjavnej neodôvodnenosti rozhodnutí všeobecných súdov sa vyjadril aj Ústavný súd
Slovenskej republiky; uviedol, že o arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05,
I. ÚS 383/06). Zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom

súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami
formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti
takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru
ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127
ods. 1 Ústavy. (II. ÚS 302/2019-44 z 20. februára 2020, ods. 17).

19. Arbitrárnosť sa v zásade môže prejavovať v dvoch podobách, ako procesná svojvôľa, teda hrubé
alebo opakované porušenie zásadných ustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánu
verejnej moci, alebo ako hmotnoprávna (meritórna) svojvôľa, teda extrémny nesúlad medzi právnym
základom pre rozhodovanie veci a závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto

právnemu základu neobhájiteľné všeobecne akceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012).
O arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide aj vtedy, ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie,
absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto
dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS
150/03, I. ÚS 301/06).

20.Dovolacísúddospelkzáveru,žerozsudoksúduprvejinštancieajrozsudokodvolaciehosúduspĺňajú
kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 CSP a § 393 CSP, preto ich nemožno
považovať za neodôvodnené či zjavne arbitrárne (svojvoľné). Potrebné je zdôrazniť, že prvoinštančné
a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09)

a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú
(kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej
inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne
zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke
aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Pritom platí, že súd v opravnom konaní nemusí dať

odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru
súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II.
ÚS 78/05).

21.Odôvodnenierozsudkovsúduprvejinštancieajodvolaciehosúduvposudzovanomsporezodpovedá
základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnení a
ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú
presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudkov vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri
hodnotenídôkazovnajednejstraneaprávnymizáverminastranedruhej.Vhodnotenískutkovýchzistení

neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, súdy ich náležitým spôsobom v celom súhrne
posúdiliavyhodnotili.Ichargumentáciajekoherentnáarozhodnutiakonzistentné,logickéapresvedčivé,
zvolené premisy aj závery, ku ktorým na ich základe súdy dospeli, sú prijateľné pre právnickú aj laickú
verejnosť.

22. Obsah spisu v ničom nenasvedčuje tvrdeniu dovolateľky, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie je
dostatočne odôvodnené. Súd prvej inštancie a rovnako aj odvolací súd postupovali pri prejednaní sporu
precízne a dôsledne, svoje závery podrobne a presvedčivo odôvodnili. Odvolací súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia zdôraznil, že hoci povinnosť poukázať peňažného prostriedky žalobkyni ako
oprávnenej osobe (§ 165 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017) prešla z bývalého

súdneho exekútora na jeho nástupcu - JUDr. Jozefa Kapronczaia (a táto povinnosť aj naďalej trvá),
v súvislosti so žalobkyňou uplatneným nárokom bolo potrebné prihliadnuť najmä na skutočnosť, že
peňažné prostriedky určené na tento účel už neexistujú. Rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s
rozhodnutím súdu prvej inštancie preto dáva žalovanej jednoznačnú a zrozumiteľnú odpoveď, prečosúdy po komplexnom zohľadnení osobitostí danej veci dospeli k záveru, že zodpovednosť žalovanej za
škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. je daná.

23. Pokiaľ ide o argumentáciu žalovanej, že v danom prípade neoprávnené nakladanie so získanými
peňažnými prostriedkami je excesom súdneho exekútora, ktorý vylučuje zodpovednosť žalovanej, súd
prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne vysvetlil, na základe čoho konanie JUDr.
Emila Vančíka vyhodnotil ako nesprávny úradný postup z hľadiska zákona č. 514/2003 Z. z. (porov.
bod 11. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie). K tomu odvolací súd na zdôraznenie správnosti

zrozumiteľne doplnil, že skutkové zistenia súdu prvej inštancie jednoznačne vedú k záveru o porušení
povinností súdneho exekútora ako štátom určenej a splnomocnenej osoby na vykonávanie núteného
výkonu exekučných titulov.

24. Je zrejmé, že súdy za nesprávny úradný postup bývalého súdneho exekútora JUDr. Emila Vančíka
považovalito,ženerešpektovalsvojupovinnosťuvedenúv§165ods.1Exekučnéhoporiadkuvznenído

31. marca 2017 a v stanovenej lehote žalobkyni ako oprávnenej osobe nepoukázal prikázané peňažné
prostriedky, hoci mu táto povinnosť vznikla na základe právoplatného uznesenia o schválení rozvrhu
výťažku. To je zásadný rozdiel oproti situácii, ktorou argumentovala žalovaná poukazujúc na rozhodnutie
najvyššieho súdu z 30. júna 2022 sp. zn. 5Cdo/133/2021, keď v tam prejednávanom prípade síce súdny
exekútor pochybil, keď nedisponoval peňažnými prostriedkami vymoženými v exekučnom konaní, avšak

v exekučnom konaní nedošlo k vydaniu rozvrhu výťažku z dražby, ktorý by bol schválený exekučným
súdom.

25. Žalovaná, považujúc rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania za nedostatočne odôvodnené,
za nesprávny procesný postup z hľadiska § 420 písm. f) CSP v dovolaní označila, že odvolací súd

svojvoľne a v rozpore s § 255 ods. 1, 2 CSP rozhodol o nároku na náhradu trov konania dvoma
samostatnými výrokmi a čiastočné späťvzatia žaloby nepovažoval za procesný neúspech žalobkyne.

26. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania je integrálnou
súčasťou civilného sporového konania. Aj procesné predpisy, ktoré upravujú rozhodovanie o náhrade

trov konania, preto treba vykladať v súlade s obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu v
zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb.).
26.1. Podľa ústavného súdu môže otázka trov konania nadobudnúť ústavnoprávnu dimenziu v prípade
postupu všeobecného súdu, ktorý je založený na celkom zjavne nesprávnej interpretácii a aplikácii
príslušných ustanovení zákona upravujúcich trovy konania, v ktorom sú obsiahnuté črty svojvôle alebo

extrémnyrozporsprincípomspravodlivosti(napr.vdôsledkuprepiatehoformalizmu),ataktiežvprípade,
ak je odôvodnenie súdneho rozhodnutia vo vzťahu k výroku o trovách konania celkom nedostatočné, t.
j. nepreskúmateľné (pozri nález z 21. marca 2023 sp. zn. IV. ÚS 4/2023, m. m. napr. IV. ÚS 348/2011,
IV. ÚS 341/2012, II. ÚS 837/2015).

27. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu
vo veci (§ 255 CSP), ktorá je doplnená zásadou zodpovednosti za zavinenie (§ 256 CSP). V tejto
súvislostijepotrebnévprvomradeustáliť,žeúspechvovecisavovšeobecnostistotožňujesmeritórnym
„víťazstvom“ v spore, pričom porazenej strane vzniká povinnosť nahradiť trovy víťaznej strane. Úspech
môže byť plný (a to či už na strane žalobcu alebo žalovaného), resp. čiastočný. U žalobcu ide

o plný úspech vo veci, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom v jeho
poslednej uplatnenej verzii (t.j. po zohľadnení všetkých potenciálnych kvantitatívnych i kvalitatívnych
zmien žaloby). Žalobca je v konaní plne úspešný, ak sa žalobe vyhovelo v celom rozsahu.

28. Od náhrady trov konania založenej na zásade úspechu vo veci (§ 255 CSP) je ale potrebné odlišovať

situácie, keď procesná strana zaviní, že konanie musí byť, hoc i sčasti zastavené (§ 256 ods. 1 CSP).

29. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie vyplývajúca z § 256 CSP je inštitútom procesného
práva, a preto rozhodujúcimi skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli
po začatí konania. Uplatňuje sa pre každé konanie bez ohľadu na to, z akého dôvodu bolo konanie

zastavené, ak už vznikol procesnoprávny vzťah medzi súdom a oboma stranami sporu a medzi stranami
sporu navzájom. Kritérium procesného zavinenia treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo
vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala a
skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené.29.1. O otázke, či strana sporu zavinila, že konanie bolo zastavené, možno uvažovať len z hľadiska
procesného; dôvodnosť žaloby súd nemá skúmať z hľadiska hmotného práva. Aj Ústavný súd
Slovenskej republiky uvádza, že rozhodnutie o trovách konania nemá byť výsledkom mechanického

posudzovania zavinenia či úspechu v procese, ale celkovým zhodnotením okolností prípadu (Zo súdnej
praxe 4/2021, č. 34, IV. ÚS 480/2018).

30. V danom prípade súd prvej inštancie po komplexnom zhodnotení konkrétnych okolností prípadu
rozhodol o nároku na náhradu trov konania dvoma samostatnými výrokmi, odôvodnenie ktorých

zodpovedá požiadavkám na kvalitu odôvodňovania súdnych rozhodnutí (§ 220 CSP). Z odôvodnenia
rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým sa v celom rozsahu stotožnil i odvolací súd (§ 387 ods. 2 CSP),
je zrejmé, že vo vzťahu k zastavujúcej časti priznal žalovanej nárok na náhradu trov konania uplatniac
zásadu procesnej zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Zásadu úspechu vo veci aplikoval
len vo vzťahu k vyhovujúcej časti, pričom v tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že žalobe (v rozsahu jej
čiastočných späťvzatí) bolo v celom rozsahu vyhovené; žalobkyni bola priznaná celá ostatná časť ňou

požadovaného nároku. Je preto potrebné dôsledne rozlišovať procesný neúspech žalobcu ako dôsledok
úspešnej procesnej obrany žalovaného (zamietnutie žaloby celkom alebo sčasti) od výsledku konania v
príčinnejsúvislostiso„zavineným“správanímstranysporu,tedavdanomprípadeodzastaveniakonania
v časti v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby.

31. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolaciemu súdu z obsahu preskúmavaného rozhodnutia
nevyplynula taká interpretácia ustanovení § 255 a § 256 CSP, ktorá by bola popretím ich podstaty a
zmyslu, či zásad, na ktorých stojí rozhodovanie o trovách konania, alebo ktorá by zakladala extrémny
rozpor s princípom spravodlivosti. Navyše, námietky žalovanej treba z hľadiska obsahového považovať
za námietky netýkajúce sa procesného postupu súdov (v zmysle procedúry prejednania veci); ide

tu o námietky týkajúce sa právneho posúdenia (právnych záverov súdov), na ktorom súdy založili
svoje rozhodnutie. Skutočnosť, že žalovaná sa s názorom odvolacieho súdu nestotožnila, nepostačuje
sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.
Napokon je potrebné uviesť i to, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo

prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP
nezakladá (napr. R 24/2017).

32. Berúc do úvahy vyššie uvedené dovolací súd uzatvára, že dovolateľkou namietané vady konania v
zmysle § 420 písm. f) CSP nezistil, preto je dovolanie žalovanej v tejto časti procesne neprípustné, čo

je dôvod na jeho odmietnutie podľa § 447 písm. c) CSP.

33. Keďže konanie vadou podľa § 420 písm. f) CSP postihnuté nebolo, dovolací súd pristúpil k posúdeniu
dovolania z hľadiska žalovanou namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom
v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP.

34. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je

dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

35. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho

posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

36. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je charakteristický „odklon“ jej
riešenia odvolacím súdom od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu o situáciu, v ktorej
sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky, odvolací súd

sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“.
36.1. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP je relevantná len taká otázka,
ktorá kumulatívne vykazuje všetky nižšie uvedené znaky: a/ musí ísť o otázku riešenú odvolacím súdom,
ktorá je buď hmotnoprávneho alebo procesnoprávneho charakteru, b/ spôsob jej vyriešenia odvolacímsúdomzakladá"odklon"odustálenejrozhodovacejpraxedovolaciehosúdu,c/odvolacísúdnajejriešení
založil svoje rozhodnutie, d/ uvedená otázka musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní, e/ vždy
musí ísť o otázku právnu, nie skutkovú; ak niektorý z týchto znakov chýba, dovolanie nie je podľa § 421

ods. 1 písm. a) CSP prípustné (k tomu pozri R 1/2018).

37. Žalovaná prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP a dovolací dôvod v zmysle
§ 432 CSP odôvodnila tým, že odvolací súd v spojení so súdom prvej inštancie nesprávne právne
posúdil otázku konkurencie práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. a práva na vydanie

bezdôvodného obohatenia, keď prijal predčasný záver o nevymožiteľnosti pohľadávky žalovanej z titulu
bezdôvodného obohatenia a na to nadväzujúci záver o existencii skutočnej škody, za ktorú zodpovedá
žalovaná v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.

38. Podľa názoru žalovanej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, v ktorej je táto otázka ustálene vyriešená, a to tak že právo na náhradu škody spôsobenej pri

výkone verejnej moci možno uplatniť len vtedy, ak sa dotknutá osoba nemôže úspešne domôcť práva na
vydanie bezdôvodného obohatenia voči tretej osobe. V tejto súvislosti v dovolaní označila rozhodnutia
najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/37/2020, 1Cdo/128/2019, 8Cdo/88/2017, 6Cdo/9/2016, 6Cdo/27/2016,
4MCdo/3/2014, 7Cdo/16/2011, 4Cdo/199/2005 a rozsudok Najvyššieho súdu SSR zo 16. apríla 1985
sp. zn. 4Cz/110/8.

39. Keďže odvolací súd sa zaoberal otázkou vzájomnej konkurencie nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia a nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci a na jej vyriešení založil
svoje rozhodnutie vo veci samej, dovolací v ďalšom primárne skúmal, či rozhodnutie odvolacieho súdu
je založené na nesprávnom právnom posúdení. V tejto súvislosti bol oprávnený posúdiť aj tie svoje

stanoviská a rozhodnutia, ktoré dovolateľka neoznačila (k tomu pozri I. ÚS 51/2020).

40. Poznajúc vlastnú rozhodovaciu prax dovolací súd zistil, že uvedená právna otázka už bola
dovolacím súdom ustálene vyriešená, a to tak, že právo na náhradu škody spôsobenej pri výkone
verejnej moci možno uplatniť len vtedy, ak sa dotknutá osoba nemôže úspešne domôcť práva na

vydanie bezdôvodného obohatenia voči tretej osobe. Rovnaký názor zastáva aj Ústavný súd Slovenskej
republiky či právna teória; v tejto súvislosti dovolací súd v podrobnostiach odkazuje na závery vyslovené
v rozsudku najvyššieho súdu z 30. marca 2020 sp. zn. 1Cdo/128/2019 bod 20. až 23., ktorý v dovolaní
označila aj samotná žalovaná.

41. V danom prípade odvolací súd ako aj súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založili práve na závere,
že existencia pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik škody ako majetkovej
ujmy, a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou bezdôvodného
obohatenia. Súd prvej inštancie jednoznačne konštatoval, že kým žalobca má pohľadávku na vydanie
bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho získal, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie

sa vydania tohto obohatenia (ak táto bezúspešnosť nebola ním zavinená), nie je daný základný
predpoklad zodpovednosti štátu za škodu. Vychádzajúc z uvedenej premisy následne na základe
výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že hoci žalobkyňa disponuje voči bývalému
súdnemu exekútorovi exekučným titulom z konania o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého
nútený výkon je predmetom exekúcie sp. zn. EX 270/2015, žalobkyni bola oznámená existencia

stavu nevymožiteľnosti tohto exekučného titulu pre nedostatok majetku povinného, a to aj napriek
niekoľkým čiastočným plneniam v rozsahu ktorých bola žaloba vzatá sčasti späť. Za týchto okolností po
komplexnom zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že
žaloba o náhradu škody nebola zo strany žalobkyne podaná predčasne. Správnosť skutkových zistení
a právnych záverov súdu prvej inštancie bola konštatovaná aj odvolacím súdom.

42. V kontexte vyššie uvedeného nemožno v intenciách dovolacej argumentácie žalovanej konštatovať
nesprávnu aplikáciu právnej normy na zistený skutkový stav, preto ak žalovaná namietala, že odvolací
súd sa pri posúdení právnej otázky konkurencie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a nároku
na náhradu škody odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, robí tak neopodstatnene.

43. Je potrebné uviesť, že žalovaná v súvislosti s tvrdeným odklonom vo svojom dovolaní namietala
správnosť záverov o dôvodnosti uplatneného nároku na náhradu škodu spôsobenej výkonom verejnej
moci, považujúc záver o nevymožiteľnosti pohľadávky z bezdôvodného obohatenia za predčasný.Poukázala na súbežnú existenciu dvoch exekučných titulov (jedného z titulu bezdôvodného a druhého
z titulu náhrady škody), ako aj potenciálnu možnosť krytia nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia
z poistnej zmluvy.

44. Z takto vymedzeného dovolacieho dôvodu dovolaciemu súdu vyplynulo, že žalovaná nesprávne
právne posúdenie veci v skutočnosti odôvodnila spochybnením skutkových zistení, ku ktorým dospeli
súdy nižších inštancií. Dovolací súd zdôrazňuje, že táto v dovolaní nastolená otázka, ktorá má skutkovú
(nie právnu) povahu, nemôže byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a) CSP a nemôže viesť k

založeniu prípustnosti dovolania žalovanej v zmysle tohto ustanovenia.
44.1. Uvedené odôvodnenie dovolania podaného z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci
a samotná polemika dovolateľa s rozhodnutím odvolacieho súdu nepredstavuje vymedzenie právnej
otázky tak, ako to predpokladá § 421 ods. 1 CSP v spojení s § 432 ods. 2 CSP. K tomu dovolací
súd považuje za potrebné poznamenať, že právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený
skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu pod príslušnú

právnu normu, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd
pri právnom posúdení veci však rieši právne otázky, nie skutkové, preto nemožno dovolanie podané
pre nesprávne právne posúdenie veci odôvodniť spochybnením skutkových záverov odvolacieho
súdu, ktorých riešenie predchádzalo riešeniu právnych otázok. Preto námietky dovolateľky týkajúce sa
spochybňovania skutkových zistení a skutkových záverov považuje dovolací súd za neopodstatnené.

Navyše, úlohou dovolacieho súdu v rámci dovolacieho konania nie je riešenie skutkových otázok,
pretože dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).

45. Dovolací súd pripomína, že súdy na základe vykonaného dokazovania (správnosť záverov ktorého
dovolací súd nie je oprávnený preskúmavať - § 442 CSP) dospeli k záveru o reálnej nevymožiteľnosti

pohľadávky žalobkyne z titulu bezdôvodného obohatenia. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za
potrebné nad rámec poukázať i na vyjadrenie žalobkyne k dovolaniu, z ktorého vyplýva, že bývalý
súdny exekútor zomrel, čo vylučuje akýkoľvek predpoklad ďalšieho vymáhania nároku v exekučnom
konaní sp. zn. EX 270/2015, v dôsledku čoho argumentácia žalovanej v tomto smere stratila akékoľvek
opodstatnenie, a to aj pokiaľ ide o potenciálne plnenie z poistnej zmluvy.

46. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd uzatvára, že dovolanie žalovanej v tejto časti nie je
odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi, lebo skutková otázka nemôže byť relevantná z hľadiska
§ 421 ods. 1 písm. a) CSP a nemôže viesť k založeniu prípustnosti dovolania žalovanej v zmysle tohto
ustanovenia.

47. Vyvodzujúc prípustnosť podaného dovolania z § 421 ods. 1 písm. a) CSP žalovaná v dovolaní
ďalej namietala aj právne závery odvolacieho súdu v otázke výšky majetkovej škody v podobe účelne
vynaložených trov konania. Argumentovala, že odvolací súd žalobkyni priznal ako súčasť nároku na
náhradu škody aj náhradu účelne vynaložených trov právneho zastúpenia vo výške zodpovedajúcej

zmluvnej odmene a priznal jej aj také nároky, ktoré nevznikli v priamej príčinnej súvislosti s namietaným
nesprávnymúradnýmpostupom.Týmsaodvolacísúdpodľažalovanejodklonilodzáverovvyplývajúcich
z uznesenia najvyššieho súdu z 28. apríla 2016 sp. zn. 6Cdo/402/2015 (publikované v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R 17/2018), lebo takýto postup je v
rozpore s § 18 ods. 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. Uviedla, že v konaní o náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom môže súd priznať len náhradu účelne vynaložených trov, vzniknutých
v príčinnej súvislosti s titulom, na základe ktorého sa poškodený subjekt domáha náhrady škody, výška
ktorých zodpovedá tarifnej odmene advokáta určenej osobitným právnym predpisom účinným v čase
realizácie úkonov.

48. Dovolací súd cez prizmu takto žalovanou nastolenej právnej otázky, od ktorej vyriešenia záviselo
rozhodnutie odvolacieho súdu, v ďalšom skúmal, či sa odvolací súd pri jej riešení odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu; dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu nevychádza
z nesprávneho právneho posúdenia.

49. Najvyšší súd v rozhodnutí publikovanom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky ako R 17/2018, na ktoré poukazovala žalovaná, riešil otázku výšky
majetkovej škody v podobe trov právneho zastúpenia vynaložených poškodeným (obvineným) na jeho
obhajobu v trestnom konaní; jeho závery sa týkajú nároku uplatneného podľa zákona č. 58/1969 Zb.o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“). Vyslovil, že aj v prípade, ak nárok na náhradu nákladov
vynaložených poškodeným (obvineným) na jeho obhajobu v trestnom konaní, v ktorom bol spod

obžaloby oslobodený alebo trestné stíhanie voči nemu bolo zastavené, bol uplatnený podľa zákona č.
58/1969 Zb., súd môže priznať len náhradu účelne vynaložených trov, výška ktorých zodpovedá tarifnej
odmene advokáta určenej osobitným právnym predpisom účinným v čase robenia úkonov.

50. Rozhodnutie R 17/2018 bolo podrobené aj ústavnoprávnemu prieskumu (porov. I. ÚS 543/2016) a

jeho závery boli nasledované aj v ďalšej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu (napr. uznesenie z 19.
marca 2018 sp. zn. 3Cdo/198/2017, uznesenie z 30. septembra 2019 sp. zn. 7Cdo/202/2018, uznesenie
z 30. marca 2019 sp. zn. 1Cdo/7/2018, uznesenie z 24. januára 2024 sp. zn. 2Cdo/12/2022).

51. V posudzovanom prípade odvolací súd dospel k záveru, že rozhodujúcim momentom pre možnosť
uplatnenia si hmotnoprávneho nároku na náhradu škody spôsobenú majetkovou ujmou v podobe

trov konania bolo obdobie, kedy súdny exekútor nesprávnym úradným postupom nevyplatil exekučne
vymoženú sumu oprávnenej osobe - žalobkyni. Z uvedeného pohľadu bolo podľa odvolacieho súdu
možné konštatovať, že aplikácia ustanovenia § 18 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. sa vzťahovala k
zneniu ustanovenia účinného do 31. decembra 2012, podľa ktorého súčasťou trov konania sú aj trovy
právneho zastúpenia vo výške ustanovenej osobitným predpisom.

52. V tejto súvislosti dovolací súd, poznajúc vlastnú rozhodovaciu prax, poukazuje na uznesenie z 30.
marca 2019 sp. zn. 1Cdo/7/2018, v ktorom dovolací súd posudzoval otázku výšky účelne vynaložených
trov konania podľa § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2012. Vyslovil,
že ak závery uvedené v R 17/2018 platia v prípade uplatnenia nároku podľa zákona č. 58/1969 Zb.,

o to viac by mali platiť v prípade jeho uplatnenia podľa zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do
31. decembra 2012.

53. Vymedzením pojmu „účelnosti“ sa najvyšší súd zaoberal už v uznesení 29. septembra 2015, sp.
zn. 4MCdo/16/2014; uviedol, že je nevyhnuté ho chápať ako určitú poistku pred hradením nákladov

nesúvisiacich s konaním, pred nadbytočnými či nadmernými nákladmi (napr. opakované uplatnenie
náhrady za prevzatie a prípravu zastupovania, nepotrebné konzultácie s klientom atď.).

54. Aj v okolnostiach prejednávanej veci sa dovolací súd stotožňuje s už skôr vyslovenými závermi,
že štát nie je povinný znášať náklady v podobe neprimerane dohodnutých zmluvných odmien medzi

advokátom a poškodeným (R 17/2018). Hoci z hľadiska účelnosti je potrebné v prvom rade vychádzať
z pravidla, že pri určení nákladov konania, ktorých náhrada sa priznáva proti inej fyzickej či právnickej
osobe, sa výška odmeny advokáta určí podľa ustanovení vyhlášky o tarifnej odmene, nemožno celkom
opomínať, že ide o hornú hranicu limitu práva poškodeného na náhradu vynaložených nákladov v
konaní. Z uvedeného dôvodu nemožno automaticky vylúčiť nárok na náhradu trov konania vo výške

zodpovedajúcej zmluvnej odmene, pokiaľ táto neprevyšuje sumu tarifnej odmeny. Práve o taký prípad
ide aj v posudzovanej veci, keď ako súčasť skutočnej škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. bola
žalobkyni priznaná náhrada trov právneho zastúpenia vypočítaná zo zmluvnej odmeny 66 eur za hodinu
poskytnutých právnych služieb, pričom tarifná hodnota jedného úkonu právnej služby v danom prípade
predstavovala sumu 572,60 eura (vychádzajúc z priznanej sumy 74.825,27 eura).

55. Berúc do úvahy vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru, že žalovaná neopodstatnene
namietala, že odvolací súd sa pri posúdení otázky výšky náhrady účelne vynaložených trov konania
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Dovolací súd, poznajúc svoju vlastnú
judikatúru zároveň nezistil, že by v danej veci išlo o naplnenie niektorého z dovolacích dôvodov v zmysle

§ 421 ods. 1 písm. b) resp. písm. c) v spojení s § 432 CSP. Dovolanie žalovanej v tejto časti preto smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, čo je dôvod na jeho odmietnutie [§ 447 písm. c) CSP].

56. Napokon, žalovaná v dovolaní za nesprávny označila i právny záver odvolacieho súdu vo vzťahu k
určeniu začiatku omeškania žalovanej. Namietala, že nárok na náhradu škody spôsobenej pri výkone

verejnej moci možno uplatniť len vtedy, ak sa dotknutá osoba nemôže úspešne domôcť práva na vydanie
bezdôvodného obohatenia voči tretej osobe. Primárnou povinnosťou žalobkyne bolo uplatniť nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia; konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia bolo právoplatne
skončené až v roku 2015 a naň nadväzujúce exekučné konanie sp. zn. EX 270/2015 nebolo ku dňupodania dovolania právoplatne skončené. Z tohto dôvodu sa žalovaná nemohla dostať do omeškania už
1. júna 2013. Dovolateľka formulovala otázku: „či súdy rozhodujúce podľa zákona č. 514/2003 Z. z. môžu
určiť začiatok omeškania žalovanej strany v súvislosti s priznaným nárokom na náhradu majetkovej

škodykudňuuplynutia6mesačnejlehotynapredbežnéprerokovanienárokunanáhraduškody,resp.ku
dňu oznámenia, že nedôjde k uspokojeniu nároku na náhradu škody, a to napriek existencii čiastkových
úhrad realizovaných počas trvania konania v prospech žalujúcej strany od priameho dlžníka z titulu
existencie pohľadávky žalujúcej strany voči priamemu dlžníkovi (škodcovi) na vydanie bezdôvodného
obohatenia.“

57. Z takto vymedzeného dovolacieho dôvodu (§ 4362 CSP) dovolaciemu súdu vyplynulo, že žalovaná
okrem rozsiahlej polemiky s právnymi závermi odvolacieho súdu vo vzťahu k vzniku skutočnej škody (k
tomu pozri bod 43. a nasl vyššie), vyvodzujúc prípustnosť podaného dovolania z § 421 ods. 1 písm. b)
CSP za nesprávne považovala právne posúdenie splatnosti žalobkyňou uplatneného nároku.

58. V danom prípade bolo ustálené, že žalobkyni vznikla škoda v dôsledku nesprávneho úradného
postupu súdneho exekútora, ktorý nerešpektoval svoju povinnosť uvedenú v § 165 ods. 1 Exekučného
poriadku v znení do 31. marca 2017 a v stanovenej lehote žalobkyni ako oprávnenej osobe nepoukázal
prikázané peňažné prostriedky, hoci mu táto povinnosť vznikla na základe právoplatného uznesenia o
schválení rozvrhu výťažku.

59. Žiada sa zdôrazniť, že zákon č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2012 - teda v čase,
kedy došlo k nesprávnemu úradnému postupu, neobsahoval žiadne osobitné ustanovenie o úrokoch z
omeškania a o začiatku omeškania.

60. Obdobnou situáciou sa najvyšší súd zaoberal napr. v uznesení z 21. februára 2024 sp. zn.
5Cdo/16/2024; viazaný závermi Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovenými v náleze z 25.
januára2024sp.zn.III.ÚS424/2023dospelkzáveru,žeosobitnáúpravaúrokovzomeškaniaazačiatku
omeškania (§ 16 ods. 4) bola do zákona č. 514/2003 Z. z. doplnená až novelou č. 412/2012 Z. z. účinnou
od 1. januára 2013. Vzhľadom na to, že zákon pri nároku na náhradu škody neustanovuje splatnosť

nároku veriteľa, je potrebné pri splatnosti nároku na náhradu škody vychádzať z § 563 zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“) a veriteľ je povinný dlžníka o
plnenie požiadať. V nasledujúci deň (ak veriteľ neurčí dlhšiu lehotu) je dlžník povinný plniť, a v prípade
márneho uplynutia tejto lehoty sa dlžník dostáva na ďalší deň do omeškania (§ 517 OZ).
60.1. Ústavný súd vo vyššie cit. náleze uviedol, že právna úprava v § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003

Z. z. účinná od 1. januára 2013 síce ustanovuje, že príslušný orgán je v omeškaní najskôr dňom
oznámenia, že nárok na náhradu škody neuspokojí, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné
prerokovanie nároku, avšak táto úprava sa nevzťahuje na nároky, ktoré už vznikli. Ide o osobitnú
hmotnoprávnu úpravu omeškania v prípade nároku na náhradu škody spôsobenú pri výkone verejnej
moci, ktorá sa vzťahuje na úroky z omeškania, ktoré vznikli v čase účinnosti tejto normy. Skutočnosť,

že zákon o zodpovednosti za škodu nariaďuje obligatórne mimosúdne predbežné prerokovanie nároku,
neznamená, že v čase tohto prerokovania dlžník (štát) nebol v omeškaní podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
účinného do 31. decembra 2012, a to aj napriek tomu, že právo žalovať (actio nata) vzniklo až po tomto
predbežnom prerokovaní nároku. Podobná právna úprava je obsiahnutá aj v § 3 ods. 5 písm. d) zákona
č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní a o doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,

podľa ktorého je veriteľ v spotrebiteľskom vzťahu povinný dlžníka vyzvať na zaplatenie pred podaním
žaloby, hoci táto povinnosť nemá vplyv na deň vzniku omeškania.

61. Hoci žalovaná v priebehu celého konania poukazovala na ustálené závery rozhodovacej praxe, že
právo na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci možno uplatniť len vtedy, ak sa osoba

nemôže úspešne domôcť práva na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tretej osobe, žiada sa
poukázať aj na rozhodnutie najvyššieho súdu z 23. marca 2016 sp. zn. 3Cdo/75/2015 (publikované ako
R 74/2016), v zmysle ktorého zodpovednosť súdneho exekútora za škodu podľa Exekučného poriadku
a zodpovednosť štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá bola spôsobená exekútorom pri
jeho činnosti, sa vzájomne nevylučujú a žiadna nemá prioritu.

62. Z hľadiska postavenia súdneho exekútora a výkonu jeho činnosti je zrejmé, že súdny exekútor v
súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má postavenie verejného činiteľa a vykonávanie exekučnej
činnosti je výkonom verejnej moci. Keďže exekútor ako nositeľ verejnej moci vykonával exekučnúčinnosť, na jeho strane ani nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu podľa OZ. Zodpovednosť štátu
preto nastúpila hneď a zo zákona (§ 3 zákona č. 514/2003 Z. z.).

63. Ak exekútor poruší svoju povinnosť v rámci exekučnej činnosti, ide o prípad nesprávneho úradného
postupu, na ktorý sa vzťahuje zákon č. 514/2003 Z. z. Tento zákon v § 4 ods. 1 výslovne uvádza, že
v mene štátu koná ministerstvo spravodlivosti, ak škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej
činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu. Preto podľa Exekučného poriadku
účinného do 31. marca 2017 sa mohol poškodený domáhať nároku na náhradu škody buď voči

exekútorovi alebo priamo voči štátu.

64. V prípade žalobkyne bolo nesporné, že k ujme v jej majetkovej sfére došlo nesprávnym úradným
postupom súdneho exekútora, ktorý nerešpektoval svoju povinnosť vyplývajúcu z Exekučného poriadku.
Žalobkyňa tak v okolnostiach prejednávanej veci ani nemala povinnosť domáhať sa najskôr vydania
bezdôvodného obohatenia od exekútora ako fyzickej osoby a v tomto prípade nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia nemal prioritu. K ustáleniu výšky škody preto nedošlo až po tom, ako
bola konštatovaná nevymáhateľnosť nároku žalobkyne uplatneného priamo voči súdnemu exekútorovi.
Vymožením čiastkových plnení v rámci exekučného konania EX 270/2015 došlo k čiastočnej úhrade
škody, ktorú exekútor spôsobil, čo sa v spore prejavilo tak, že žalobkyňa v tejto časti zobrala svoju žalobu
späť.

65. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dovolací súd konštatuje, že v danom prípade nárok na náhradu
škody vznikol za účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 508/2010 Z. z., ktorý neobsahoval
osobitné ustanovenia o úrokoch z omeškania a o začiatku omeškania, preto bolo pri určení splatnosti
nároku žalobkyne potrebné aplikovať § 563 OZ. Splatnosť nároku na náhradu škody tak nastala

najneskôr deň nasledujúci po tom, čo žalobkyňa požiadala žalovanú o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody, t.j. v danom prípade 1. decembra 2012. Pokiaľ preto odvolací súd v súlade so
žalobným návrhom (zohľadniac zásadu ne ultra petitum partium) priznal žalobkyni úroky z omeškania
vo výške 5,50 % ročne od 1. júna 2013, jeho rozhodnutie nevychádza z nesprávneho právneho
posúdeniaveci,atonapriekskutočnosti,žežalobkyňapriformulovanížalobnéhonávrhupravdepodobne

vychádzala z § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.

66. So zreteľom na uvedené dovolací súd konštatuje, že pri riešení žalovanou vymedzených právnych
otázok nedošlo zo strany odvolacieho súdu k nesprávnemu právnemu posúdeniu. Dovolanie v
posudzovanej veci preto smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, v dôsledku čoho

dovolací súd dovolanie žalovanej aj v tejto časti odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako procesne
neprípustné.

67. Dovolací súd nezistil splnenie podmienok pre odloženie vykonateľnosti dovolaním napadnutého
rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 444 ods. 1 CSP, a preto v súlade s doposiaľ ustálenou praxou o

tom nevydal samostatné rozhodnutie.

68. O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP.

69. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.