Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. júl 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Cdo/17/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5119211747
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 07. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:5119211747.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ E. U., narodenej XX. J. XXXX, Ž., J. XXXX/XX, 2/
R. Q.Á., narodenej X. D. XXXX, Ž., U. XXXX/XX, 3/ O.. H. Q., narodeného X. D. XXXX, S. A. XXX, 4/ O.
Q., narodeného XX. D. XXXX, Ž.O., T. XXXX/XX, 5/ S. Q., narodeného XX. I. XXXX, Ž., U.Á. XXXX/XX
a 6/ R.S. Q., narodeného XX. I. XXXX, Ž., P. XXXX/XX, zastúpených splnomocnenkyňou STEHURA &
partners, v. o. s., Čadca, Fraňa Kráľa 2080, IČO: 47 246 863, proti žalovaným 1/ E.F. T., narodenej XX. D.

XXXX, P. F. E., S. B. XXX, 2/ R. H., narodenému XX. E. XXXX, P. F. E., S. B. XXXX a 3/ C. H., narodenej
XX. D. XXXX, P. F. E., S. B. XXXX, všetkým zastúpeným splnomocnenkyňou Advokátska kancelária
JUDr. Milan Chovanec s.r.o., Žilina, Vojtecha Tvrdého 17, IČO: 36 863 203, o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam, vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 42C/78/2019, o dovolaní žalobcov
proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 15. decembra 2020 sp. zn. 5Co/61/2020, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobcovia sú povinní zaplatiť žalovaným náhradu trov dovolacieho konania vo výške určenej súdom
prvej inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“) v poradí tretím rozsudkom z 18. februára
2020 č. k. 42C/78/2019-364 I. zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia na žalovaných domáhali určenia,

že žalobkyňa 1/ je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností vedených na Okresnom úrade P. F. E. v
tamojšom katastrálnom území na LV č. XXXX ako parcela CKN č. 1928/5 - zastavané plochy a nádvoria
o výmere 739 m2 v podiele 136/739-ín a na LV č. XXXX ako parcela CKN č. 1928/67 - zastavané plochy
a nádvoria o výmere 1083 m2 v podiele 163/2166-ín (ďalej len „sporné nehnuteľnosti“) a určenia, že
rovnako veľké podiely na sporných nehnuteľnostiach patria do dedičstva po nebohom O. Q., zomrelom
XX. E. XXXX, naposledy bytom ako žalobcovia 2/ a 5/; všetkým žalobcom potom uložil povinnosť

spoločne a nerozdielne „nahradiť“ všetkým žalovaným „trovy“ konania (správne „zaplatiť náhradu trov“
- pozn. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ďalej tiež len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) v
rozsahu 100 %. Už tu inak možno uviesť, že tak rozhodol zhodne so svojim prvým rozsudkom v tejto
veci (z 2. júna 2016 č. k. 14C/149/2014-161), zrušeným však uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej
tiež len „odvolací súd“ a spolu so súdom prvej inštancie tiež len „nižšie súdy“) z 31. októbra 2016 sp.
zn. 5Co/309/2016 a potom, čo jeho druhý (naopak žalobe vyhovujúci) rozsudok z 11. mája 2017 č. k.

14C/149/2014-213 spolu s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu z 28. novembra 2017 sp. zn.
5Co/251/2017 pre zmenu zrušil dovolací súd (uznesením z 19. augusta 2019 sp. zn. 8Cdo/93/2018).

2. Právne toto svoje rozhodnutie odôvodnil (pokiaľ šlo o vec samu) ustanoveniami § 130 ods. 1, § 134,
§ 871 ods. 1 a § 872 ods. 1 Občianskeho zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien
a doplnení, ďalej tiež len „OZ“); § 135a a § 198 ods. 1 OZ v znení účinnom pred 1. januárom 1992 a

§ 3 ods. 1 a 3 zákona č. 162/1995 Z. z. (katastrálneho zákona). Vecne mal za to, že žaloba nebola
dôvodná, keď žalovaná 1/ sa stala oprávnenou držiteľkou prvej zo sporných nehnuteľností a žalovaní2/ a 3/ rovnako oprávnenými držiteľmi druhej takej nehnuteľnosti (oboch inak vytvorených na základe
geometrického plánu o. i. z časti pozemku vlastnícky patriaceho právnym predchodcom žalobcov) a to
na základe osvedčení notára JUDr. Andreja Kubaščíka o držbe pojatých do notárskych zápisníc z 18.

marca1998č.N390/97,NZ95/98az10.februára1997č.N191/96,NZ21/97,tietodržalidobromyseľne
viac ako 10 rokov a počas vydržacej doby nebola ich držba spochybnená, z ktorého dôvodu nadobudli
vlastnícke právo vydržaním. Žalovaní užívajúci domy postavené na pozemkoch reprezentujúcich sporné
nehnuteľnosti od rokov 1973 a 1984 mohli mať vieru, že osobné užívanie bytových priestorov spojené
s užívaním vyhradenej časti pozemku, resp. právo stavby pozemku na strane družstva, od ktorého

nadobúdali nehnuteľnosť v konkurze zakladali oprávnenosť ich držby, tú však bolo treba považovať
za oprávnenú najmä pre jej založenie zákonom a žalobcovia dôkazné bremeno na opak neuniesli. K
otázkam spojeným s interpretáciou § 2 ods. 2 a 3 zákona č. 293/1992 Zb. a účinkov zákona č. 393/2000
Z. z. (ktorým boli ustanovenia §§ 2 až 9 zákona č. 293/1992 Zb. zrušené) v podstatnom reprodukoval
tiež závery z rozsudku najvyššieho súdu z 30. apríla 2013 sp. zn. 6Cdo/47/2012, podľa ktorých zrušenie
ustanovenia umožňujúceho vydanie notárskeho osvedčenia o držbe ešte pred uplynutím 10 rokov od

zápisu niekoho v katastri za vlastníka na takomto základe síce znemožňovalo zavŕšenie podmienok
vydržania podľa takejto špeciálnej úpravy, nemalo však žiaden vplyv na vznik a trvanie oprávnenej držby,
keďže táto podmienka bola v prípadoch vydania osvedčenia o držbe splnená bez ďalšieho a vyplývala
zo zákona (ako právny účinok zápisu notárskeho osvedčenia do katastra nehnuteľností), pričom tento
rozsudok najvyššieho súdu prešiel i testom ústavnosti na Ústavnom súde Slovenskej republiky (ďalej

tiež len „ústavný súd“) - v konaní sp. zn. III. ÚS 42/2015.

3. Odvolací súd rozsudkom z 15. decembra 2020 sp. zn. 5Co/61/2020 rozsudok súdu prvej inštancie
na odvolanie žalobcov podľa § 387 ods. 1 aj 2 Civilného sporového poriadku (zákona č. 160/2015 Z.
z. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „CSP“) potvrdil; všetkým trom žalovaným priznal

nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči všetkým šiestim žalobcom v plnom rozsahu a vyslovil,
že o výše náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník. Nad rámec reprodukcie podstatnej argumentácie z napadnutého rozsudku, odvolania
žalobcov a vyjadrenia žalovaných, ako aj vlastných konštatovaní o riadnom zistení skutkového stavu
súdom prvej inštancie, jeho skutkových aj právnych záveroch, s ktorými bolo namieste sa stotožniť, o

vypravení rozsudku tiež náležitým odôvodnením a o neuvedení odvolateľmi ničoho spôsobilého závery
súdu prvej inštancie revidovať doplnil, že oba nižšie súdy boli viazané právnym názorom dovolacieho
súdu vysloveným v jeho zrušujúcom uznesení, v ktorom sa najvyšší súd postavil za závery z už súdom
prvej inštancie uvádzaného rozsudku (ktorý bol inak uverejnený aj v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, ďalej tiež len „Zbierka“ ako R 125/2014).

4. Proti takémuto rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia (ďalej aj „dovolatelia“) dovolanie, ktorého
prípustnosť vyvodzovali z ustanovení § 420 písm. f/ aj § 421 ods. 1 písm. c/ CSP. Namietanou procesnou
vadou tzv. zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP podľa nich odvolací súd v rozpore s judikatúrou
ústavného súdu i najvyššieho súdu zaťažil konanie tým, že v odôvodnení svojho rozsudku nezaujal

stanovisko k ich odvolacím námietkam, týkajúcim sa nepravdivosti tvrdení pojatých do notárskych
osvedčení o užívaní sporných nehnuteľností po ich odkúpení s domami (hoci k odkúpeniu domov
došlo až kúpnymi zmluvami z novembra 1998), resp. o ich užívaní titulom nájmu (kde držiteľ nemôže
nikdy nadobudnúť presvedčenie o vlastníctve). Nižšie súdy potom podľa dovolateľov nesprávne posúdili
tu nesporne významnú právnu otázku možnosti skúmania oprávnenosti držby pri vydaní notárskeho

osvedčenia a tiež otázku možnosti prehodnotenia notárskeho osvedčenia o držbe po uplynutí 10 rokov,
pričom závery z rozsudku použitého v odôvodneniach rozsudkov súdu prvej inštancie aj odvolacieho
súdu sú v rozpore so závermi z celého radu iných rozhodnutí najvyššieho súdu (vo veciach sp. zn.
2Cdo/207/2015, 3Cdo/17/2016, 4Cdo/283/2009, 4Cdo/361/2012 a 6MCdo/17/2010, najmä posledného
z nich). Navrhli zrušenie rozsudku odvolacieho súdu s vrátením mu veci na ďalšie konanie.

5. Žalovaní navrhli dovolaniu nevyhovieť majúc za to, že výskytu žalobcami tvrdenej vady tzv.
zmätočnosti v tejto veci bránilo opakované zaoberanie sa ňou zo strany celej sústavy tzv. všeobecných
súdov (vrátane súdu dovolacieho) a neobstojí ani tvrdenie o stave rozdielnosti rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu vo vzťahu k nastolenej právnej otázke, keď naopak takú prax treba prijatím práve

nižšími súdmi preferovaného rozhodnutia na uverejnenie v Zbierke považovať za ustálenú (na úrovni
judikátu, u ktorého nedošlo k odklonu).6. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§
427 ods. 1 CSP) strana, v ktorej neprospech boli vydané rozhodnutia oboch nižších súdov (§ 424 CSP),
zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP v spojení s príslušnými ustanoveniami zákona č.

586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení živnostenského zákona v znení neskorších zmien a
doplnení), bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou CSP) dospel k záveru, že
dovolanie treba odmietnuť. Odôvodnenie, prečo bol namieste takýto postup, uvádza v nasledujúcich
bodoch.

7. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Tejto mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna úprava
jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len)
ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému
rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach
§§ 420 a 421 CSP.

8. Pokiaľ dovolatelia vyvodzovali prípustnosť dovolania z § 420 CSP, tu dovolací súd zdôrazňuje, že
aj za účinnosti CSP je naďalej aktuálny právny názor, podľa ktorého prípustnosť dovolania nezakladá
samo tvrdenie dovolateľa o existencii vady zmätočnosti, ale (až) zistenie (záver) dovolacieho súdu,
že k tejto procesnej vade skutočne došlo (tu porovnaj 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017 a

8Cdo/73/2017).

9. Žalobcovia v dovolaní primárne prípustnosť ich dovolania vyvodzovali z ustanovenia § 420 písm. f/
CSP. Podľa neho je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

10. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú namietanú procesnú vadu zmätočnosti, sú a/ zásah súdu
do procesného práva strany sporu, b/ nesprávnosť procesného postupu súdu reprezentujúceho takýto

zásah, v dôsledku ktorého dochádza k znemožneniu procesnej strane, aby (svojou procesnou aktivitou)
uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia a c/ miera (intenzita) zásahu, pri ktorej už je namieste
hovoriť o porušení práva na spravodlivý proces.

11. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať

sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny
proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s
jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne

záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k
spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (II. ÚS 3/97, I. ÚS 97/97, II. ÚS 251/03, I. ÚS 50/04 a IV. ÚS
252/04). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre

rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Súd sa z tohto dôvodu nemusí v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberať
úplne všetkými dôvodmi a argumentmi procesných strán; postačujúcim je, ak z odôvodnenia rozhodnutia
sú zrejmé všetky skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, ktoré sú podstatné pre
rozhodnutie (II. ÚS 76/07).

12. Preskúmaním obsahu odôvodnení rozsudkov oboch nižších súdov v prejednávanej veci a to
predovšetkým odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, predstavujúceho primárny (a vychádzajúc z
dovolaciehonávrhu-tujedinýpredmetprieskumuvdovolacomkonaní)potompodľanázorudovolacieho
súdu nešlo (navzdory menším formulačným nepresnostiam) dospieť k záveru o tom, žeby tu šlo o ten
prípad, aký má na mysli ustanovenie § 420 písm. f/ CSP.

13. V posudzovanom prípade totiž obsah spisu neopodstatňuje tvrdenie dovolateľov, že odvolací súd pri
odôvodňovaní svojho potvrdzujúceho rozsudku vybočil z medzí určených mu v rámci ustanovenia § 387
ods. 3 CSP (inak štandardne prízvukovaných v už patrične ustálenej rozhodovacej praxi dovolaciehosúdu, na ktorej závery sa dovolaním taktiež poukazovalo). Kritériom z uvedeného pohľadu rozhodujúcim
je totiž možnosť označenia tvrdenia či námietky odvolateľa, odvolacím súdom ponechaného bez
povšimnutia, za podstatné. Tomuto parametru ale v intenciách prípadu z prejednávanej veci vôbec

nemohla učiniť zadosť časť argumentácie dovolateľov, podľa ktorej oprávnenosť držby žalovaných,
smerujúcej k vydržaniu vlastníckeho práva, vylučovala sama okolnosť skoršieho užívania žalovanými
domov nimi neskôr kúpených „len“ na základe práva nájmu. Tá bola praktickým svedectvom buď
prehliadnutia (nerozhodno či vedomého alebo nevedomého) alebo v tom horšom prípade vedomej
snahy ignorovať tú časť odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, v rámci ktorej sa poukazovalo na

historický rozmer tzv. veľkej novelizácie OZ (zákonom č. 509/1991 Zb.) a z ktorej celkom nepochybne
bolo by možné vyvodiť aj názor o vstupe do oprávnenej držby smerujúcej k vydržaniu aj tam, kde by
presvedčenie osobného užívateľa v režime úpravy účinnej do 31. decembra 1991 vrátane, že sa deň
nato (na základe prechodných ustanovení §§ 871 a 872 OZ) stal vlastníkom, z akéhokoľvek dôvodu
stretlo s inou realitou.

14. Tvrdenia dovolateľov o lživosti či prinajmenšom protirečivosti tvrdení žalovaných vo vzťahu k
dôvodu ujatia sa nimi držby sporných nehnuteľností by síce za nepodstatné označiť nešlo, toto by
však platilo len za situácie, v ktorej by sa prinajmenšom odvolací súd vyslovil v prospech žalobcami
zjavne preferovanej možnosti skúmania podmienok oprávnenosti držby smerujúcej k vydržaniu bez
časového obmedzenia a zároveň by tu nebolo žiadneho rozhodnutia dovolacieho súdu, riešiaceho

takúto otázku (čiže iba vtedy, ak by sa tvrdenia, na ktoré neskorší dovolatelia nedostali od odvolacieho
súdu žiadnu alebo objektívne uspokojivú odpoveď, kryli so spôsobom riešenia právnej otázky, od ktorej
záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu alebo s jeho významovým protikladom a šlo by tu o tú skutkovú
podstatu nesprávneho právneho posúdenia veci, ktorú zákonodarca urobil súčasťou § 421 ods. 1 písm.
b/ CSP). Žiaden z týchto predpokladov však splnený nebol, nakoľko oba nižšie súdy sa svojimi ostatnými

rozhodnutiami prihlásili k interpretácii úpravy zo zákonov č. 293/1992 Zb. a č. 393/2000 Z. z. prinesenej
rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/47/2012 a prijatie tohto rozhodnutia na uverejnenie v Zbierke
privodilo (vo vzťahu k otázke, o ktorej je reč) nielen až neskoršou procesnou úpravou zakotvené pojmy
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a odklonu od nej (tu porovnaj § 421 ods. 1 písm. a/
CSP a R 71/2018), ale tiež vylúčenie rovnakou úpravou prinášaných možných alternatív k tejto skutkovej

podstate nesprávneho právneho posúdenia veci v podobe skoršieho neriešenia otázky (písmeno b/)
alebo stavu rozdielnosti rozhodovania dovolacieho súdu (písmeno c/).

15. Z už uvedeného teda vyplýva, že výskyt zmätočnostnej vady podľa § 420 písm. f/ CSP dovolatelia
namietalineopodstatnene,čospôsobovalo,žedovolanievčastiopieranejotentodôvodnešlopovažovať

za prípustné.

16. Pokiaľ dovolatelia namietali, že ich dovolanie je prípustné tiež podľa § 421 ods. 1 písm. c/ CSP,
podľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne; ani tu im podľa názoru najvyššieho
súdu nešlo dať za pravdu.

17. Prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. c/ CSP nezakladá samo tvrdenie dovolateľa, že
rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, na ktorej riešení sa dovolací súd

ešte(rozumejdočasupodaniadovolania)nedokázalzjednotiť(ustáliť);určujúcimjetuažzáver(zistenie)
dovolacieho súdu, že tu o prípad pretrvávajúcej rozdielnosti rozhodovacej praxe dovolacieho súdu
naozaj ide.

18. V prejednávanej veci síce dovolateľom nešlo vyčítať nemožnosť vyvodenia z ich dovolania, ktorá

otázka má byť podľa nich otázkou rozhodovanou dovolacím súdom rozdielne (nešlo mať pochybnosti
o tom, že tu ide o otázku možnosti skúmania pravdivosti skutočností osvedčovaných notárskym
osvedčením o držbe podľa § 2 zákona č. 293/1992 Zb. a otázku času, v ktorom je tak možné urobiť)
a podobne za splnenú bolo treba považovať povinnosť uviesť na podporu tvrdenia o stave rozdielnosti
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu prinajmenšom dve jeho rozhodnutia reprezentujúce z povahy

veci protichodné názorové prúdy (kde dovolatelia dovolaním poukázali až na päť rozhodnutí podľa nich
odporujúcich uvedenému vo veci sp. zn. 6Cdo/47/2012); zo sumára rozhodnutí uvádzaných dovolaním
anizvlastnýchpoznatkovvecprejednávajúcehosenátudovolaciehosúduvšaknešlovyvodiť,žetvrdený
stav rozdielnosti rozhodovania je a aj v čase podania dovolania v tejto konkrétnej veci bol realitou.19. Jediné z rozhodnutí uvádzaných dovolaním, ktoré sa zaoberalo (tak ako aj v tentoraz prejedávanej
veci) prípadom notárskeho osvedčenia o držbe podľa zákona č. 293/1992 Zb., teda to vo veci sp. zn.

6MCdo/17/2010, totiž bolo vydané ešte 28. marca 2012, teda viac než rok pred rozhodnutím vo veci
sp. zn. 6Cdo/47/2012 a z tohto pohľadu ho bolo treba považovať za prekonané (práve spomínaným
judikátom R 125/2014). To isté platilo pri uznesení vo veci sp. zn. 4Cdo/283/2009 (z 27. októbra 2010)
a u ostatných dovolaním použitých rozhodnutí nebola splnená podmienka posudzovania nimi druhovo
totožnej situácie, nakoľko tieto sa týkali držby (a jej oprávnenosti) vo všeobecnosti a nie špecifického

problému založenia stavu oprávnenosti držby priamo vydaním notárskeho osvedčenia podľa zákona
č. 293/1992 pred jeho dotknutím zákonom č. 393/2000 Z. z. Ten riešil práve rozsudok vo veci sp. zn.
6Cdo/47/2012, ktorý sa (nech aj nie explicitne) vyjadril, že ak má prísť k účinnému popretiu oprávnenosti
držby (zo strany vlastníka zapísaného v katastri pred zápisom osvedčenia o držbe, znášajúceho riziko
straty vlastníctva), musí sa tak stať ešte v rámci behu vydržacej doby.

20. Dovolací súd z týchto dôvodov preto dovolanie ako celok (v časti namietajúcej vadu podľa § 420
písm. f/ CSP aj v časti namietajúcej nesprávne právne posúdenie veci podľa § 421 ods. 1 písm. c/
rovnakého zákona) podľa § 447 písm. c/ CSP ako neprípustné odmietol.

21. Rozhodnutie o trovách konania o dovolaní dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá

CSP).

22. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.