Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 14. október 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1To/68/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1622010526
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Šamko

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1622010526.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra Šamka a sudcov JUDr. Zuzany

Molnárovej a Mgr. Petra Lizúcha, v trestnej veci proti obžalovanému W.. N. M. stíhaného pre zločin
poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. a), ods. 5 písm. a), písm. c) Tr. zák., o odvolaní
obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Malacky sp. zn. 3T/61/2022 zo dňa 18.10.2023, na
verejnom zasadnutí konanom dňa 14.októbra 2024 takto

r o z h o d o l :

I.
Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Tr. por. z r u š u j e sa rozsudok Okresného súdu Malacky sp. zn. 3T/61/2022
zo dňa 18.10.2023.

II.
Podľa § 322 ods. 3 Tr. por. obžalovaný

W.. N. M., nar. XX.XX.XXXX v Z., bytom Z., N. č. 1, na slobode,

je vinný, že

v období od dňa 16.09.2010 do dňa 05.10.2010 uzatvoril darovacie zmluvy k nehnuteľnostiam, ktoré
daroval svojmu otcovi Ing. N. M. a to

rodinný dom súpisné č. 393 na parcele č. 1059/138, pozemok parcela č. 1059/1, pozemok parcela č.
1059/61, pozemok parcela č. 1059/138, nachádzajúce sa na liste vlastníctva č. 1477, katastrálne územie
Borinka,

ďalej rodinný dom súpisné č. 255 na parcele č. 269/1 a č. 269/2, rodinný dom súpisné č. 1976 na parcele
č. 269/4, garáž so súpisným č. 3024 na parcele č. 269/5, pozemok parcela č. 269/1, pozemok parcela
č. 269/2, pozemok parcela č. 269/3, pozemok parcela č. 269/4, pozemok parcela č. 269/5, pozemok
parcela č. 270/1, pozemok parcela č. 270/2 nachádzajúce sa na listoch vlastníctva č. 477 a č. 5864,
katastrálne územie Bernolákovo,

ktoré boli zavkladované do katastra nehnuteľností príslušnými rozhodnutiami zo dňa 01.10.2010 a

07.10.2010, pričom takto konal napriek tomu, že si bol vedomý zlej finančnej situácie spoločnosti Šterling
Stock Investment Slovakia k.s., IČO: XX XXX XXX a SSI Wealth Managment s.r.o., IČO: XX XXX XXX a
ich obchodných aktivít, najmä existencie záväzkov voči veriteľom - poškodeným B. S. s.r.o., Z. S. corp. a
V.. G. Z., ako aj existencie svojich ručiteľských záväzkov viažucich sa na záväzky uvedených spoločností
voči predmetným veriteľom - poškodeným, plynúcich zo

- zmluvy o úvere zo dňa 22.12.2008 a jej dodatku zo dňa 23.12.2008 uzavretých medzi veriteľom B.

S. s.r.o. a dlžníkom O. M. R. M. k.s., predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 30.000.000 Sk
(995.817,56 euro), na vrátenie ktorého bol dlžník vyzvaný dňa 28.01.2010,- zmluvy o postúpení práv a pohľadávok z PPN zo dňa 09.02.2009 uzavretej medzi postupníkom Z.
S. corp. a postupcom M. D. W. s.r.o. a na ňu nadväzujúcu blankozmenku, predmetom ktorých bolo aj

vrátenieinvestovanýchpeňažnýchprostriedkovvovýške3.000.000euro,navráteniektorýchpoškodená
spol. Z. S. corp. vyzvala dňa 26.05.2010, pričom túto výzvu obvinený W.. N. M. prevzal dňa 27.05.2010,

- zmluvy o postúpení práv a pohľadávok z PPN zo dňa 09.02.2009 uzavretej medzi postupníkom JUDr.
G. Z. a postupcom SSI Wealth Managment s.r.o. a na ňu nadväzujúcu blankozmenku, predmetom

ktorých bolo aj vrátenie investovaných peňažných prostriedkov vo výške 500.000 euro, na vrátenie
ktorých poškodená JUDr. G. Z. vyzvala dňa 26.05.2010, pričom výzvu obvinený W.. N. M. prevzal dňa
27.05.2010,

čím poškodeným B. S. s.r.o., Z. S. corp. a V.. G. Z. spôsobil samostatne škodu vo výške 44.500 euro
a teda celkovú škodu vo výške 133.500 euro,

t e d a

- čiastočne zmaril uspokojenie svojho veriteľa tým, že inak odstránil svoj majetok a spôsobil tak väčšiu
škodu a čin spáchal na viacerých osobách,

č í m s p á c h a l

prečin poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. a), ods. 5 písm. c) Tr. zák.

účinného od 06.08.2024.

Za to sa odsudzuje

podľa § 239 ods. 5 Tr. zák. účinného od 06.08.2024 k trestu odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák., § 50 ods. 1 Tr. zák. účinného od 06.08.2024 sa obžalovanému výkon
trestu podmienečne odkladá na skúšobnú dobu v trvaní 2 (dva) roky.

Podľa § 51 ods. 4 písm. d) Tr. zák. účinného od 06.08.2024 sa obžalovanému W.. N. M. prikazuje
nahradiť v skúšobnej dobe, podľa svojich síl a schopností, spôsobenú škodu.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. sa poškodení:
- B. S. s.r.o., so sídlom K. XX, Z. Z., IČO: XX XXX XXX,
- Z. S. corp. so sídlom Z. O. R.,
- V.. G. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytT.odkazujú s nárokom na náhradu škody na civilný proces.

o d ô v o d n e n i e :

I. rozsudkom Okresného súdu Malacky sp. zn. 3T/61/2022 zo dňa 18.10.2023 bol obžalovaný Mgr. N.
M. uznaný vinným zo spáchania zločinu poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. a), ods. 5
písm. a), písm. c) Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť na skutkovom základe uvedenom vo výrokovej časti
tohto rozsudku.

Za to mu bol podľa § 239 ods. 5, § 38 ods. 3, § 36 písm. j) Tr. zák. uložený trest odňatia slobody
vo výmere 3 roky. Podľa § 51 ods. 1, § 51 ods. 2 Tr. zák. bol obžalovanému výkon trestu odňatia
slobody podmienečne odložený a zároveň mu bol uložený probačný dohľad nad jeho správaním v
skúšobnej dobe, ktorá bola určená na dobu 4 roky. Podľa § 51 ods. 2, § 51 ods. 4 písm. d) Tr. zák. bolo

obžalovanému uložené, aby v skúšobnej dobe podľa svojich možností a schopností nahradil spôsobenú
škodu. Podľa § 51 ods. 5 Tr. zák. bola obžalovanému uložená povinnosť počas skúšobnej doby strpieť
nad sebou kontrolu vykonávanú probačným a mediačným úradníkom.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. boli poškodení B. S. s.r.o., Z. S. corp a V.. G. Z. odkázaní s nárokom na

náhradu škody na civilný proces.Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie obžalovaný, ktoré odôvodnil osobitným
písomným podaním prostredníctvom svojho obhajcu tak, že súd prvého stupňa odmietol zabezpečiť a

vykonať dôkazy a to úplný výpis obchodnej spoločnosti Braughter Equities corp. z Britských panenských
ostrovov ako aj vypočutie jej štatutárneho orgánu. Toto dokazovanie súd odmietol len formálne. Tieto
dôkazy sú nutné z dôvodu, aby bolo možné zistiť a určiť, kedy poškodená spoločnosť vznikla, kto bol
a v rozhodnom období je jej štatutárnym orgánom a či táto spoločnosť k dnešnému dňu existuje. Toto
bolo nevyhnutné aj na zistenie, či došlo k platnému prevereniu osôb na zastupovanie poškodeného v

trestnom konaní. Plnomocenstvo, ktoré bolo do spisu doložené na túto spoločnosť bolo datované dňom
13.07.2021 teda takmer mesiac po výsluchu JUDr. B. Z., ktorý bol touto spoločnosťou splnomocnený.
Jeho výpoveď je teda nepoužiteľná a za poškodeného si nik neuplatnil nárok na náhradu škody.
Na základe tejto výpovede nemôže súd prvého stupňa oprieť a odôvodniť odsúdenie a naplnenie
kvalifikačného znaku na viacerých osobách. Konaním obžalovaného nedošlo k poškodeniu veriteľov a
nebolo preukázané, že bol na jeho strane úmysel poškodiť údajných veriteľov. Okrem iného pohľadávka

spoločnosti Profinex nebola v čase darovania nehnuteľností splatná. Zo zmluvy o úvere vyplýva,
že splatnosť bola určená do 31.12.2010. Nehnuteľnosti, ktoré sa nachádzajú v katastrálnom území
Borinka a ktoré daroval otcovi boli už v čase prevodu vlastníckeho práva zaťažené úvermi. Zostatok
úveru poskytnutého VÚB a.s. k 01.10.2010 bol 916.618,83 euro a 195.177,81 euro. Zostatky týchto
úverov predstavovali spolu sumu 1.111.796,64 euro. Skutok je vymedzený od dňa 16.09.2010 do dňa

05.10.2010 a preto je potrebné preveriť, aký bol zostatok úverov k dátumu 16.09.2010, nakoľko v
tom čase výška zostatkov mohla byť vyššia. Táto dôležitá otázka zostala nezodpovedaná. Okrem
znaleckého posudku USI Žilina bol oboznámený aj znalecký posudok Stavebnej a znaleckej organizácie
s.r.o., ktorý je aj obsahom spisu vedeného na Okresnom súde Malacky sp. zn. 5C/318/2013, pričom z
tohto posudku vyplýva, že všeobecná hodnota nehnuteľností bola nižšia ako výška úverov. Uvedený

záver odporuje možnosti naplniť žalovanú skutkovú podstatu trestného činu, nakoľko nehnuteľnosti mali
nižšiu hodnotu ako čerpané úvery. Nebola teda riadne preukázaná existencia škody vyššieho rozsahu
a ani spáchanie činu na viacerých osobách a preto mohlo ísť iba o prečin, ktorý je už premlčaný.
Poukazuje tiež na samotnú dĺžku trestného konania, ktorú nemohol ovplyvniť s tým, že skutok sa stal
pred 14 rokmi a trestné konanie sa vedie 7 rokov. Navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok

a obžalovaného podľa § 285 písm. b) Tr. por. oslobodil spod obžaloby prokurátora, alternatívne, aby po
zrušení napadnutého rozsudku krajský súd vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu
znovu prejednal a rozhodol.

Pred verejným zasadnutím odvolacieho súdu bol na krajský súd doručený návrh obžalovaného na

zastavenie trestného stíhania. Obžalovaný v ňom poukazuje na skutočnosť, že v zmysle Trestného
zákona účinného od 06.08.2024 je konanie opísané v skutkovej vete napadnutého rozsudku prečinom
s trestnou sadzbou 1 rok až 5 rokov, čomu zodpovedá premlčacia doba 5 rokov. Obvinenie mu bolo
vznesené uznesením zo dňa 27.08.2020 a nadobudlo právoplatnosť dňa 13.11.2020, keď prokurátor
zamietol sťažnosť obvineného. Nakoľko obvinenie nebolo vznesené do 5 rokov od spáchania skutku,

t.j. najneskôr dňa 05.10.2015, ale až po takmer 10 rokoch a právoplatnosť nadobudlo až po 10 rokoch,
tak je trestné stíhanie premlčané. Keďže uznesenie o vznesení obvinenia nadobudlo právoplatnosť
až dňa 13.11.2020, teda po viac ako desiatich rokoch od skutku, bolo trestné stíhanie premlčané už
v čase podania obžaloby. Poukazuje aj na nález pléna Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 3/2024
zo dňa 03.07.2024, najmä na jeho odôvodnenie v bodoch 391. a 417. ako aj usmernenie prvého

námestníka Generálnej prokuratúry SR zo dňa 13.08.2024, z ktorých vyplýva povinnosť orgánov činných
v trestnom konaní v takýchto prípadoch trestné stíhanie zastaviť. Navrhol preto, aby krajský súd
zastavil trestné stíhanie z dôvodu premlčania. K návrhu obžalovaného boli priložené viaceré uznesenia
Špecializovaného trestného súdu, ktorý rozhodol o zastavení trestného stíhania pre premlčanie.

Splnomocnenec poškodenej V.. G. Z. sa k odvolaniu obžalovaného písomne vyjadril tak, že rozsudok
súdu prvého stupňa považuje za vecne správny a navrhol odvolanie obžalovaného zamietnuť ako
nedôvodné.

Splnomocnenec poškodenej spoločnosti Profinex engineering s.r.o. sa k odvolaniu obžalovaného

písomne vyjadril tak, že rozhodnutie prvostupňového súdu je zákonné a správne. Pokiaľ ide o tvrdenie
obžalovaného, že v čase darovania nemala byť pohľadávka poškodeného splatná, toto tvrdenie sa
nezakladá na pravde. Poškodený totiž už žiadosťou zo dňa 28.01.2010 vyzval dlžníka na vrátenie
poskytnutého úveru. Obžalovaný vo vzťahu k úverovej zmluve vystupoval ako ručiteľ, pričom v zmyslezmluvy o úvere sa nevyžadovala predchádzajúca výzva na splatenie záväzku. Okrem toho, už dňa
28.06.2010 začalo exekučné konanie voči obžalovanému na vymoženie predmetnej pohľadávky. Niet
preto pochýb, že v čase spáchania skutku mal poškodený splatnú pohľadávku voči obžalovanému.

Navrhol odvolanie obžalovaného zamietnuť ako nedôvodné.

K odvolaniu obžalovaného sa písomne vyjadril aj prokurátor a to tak, že z vykonaného dokazovania
vyplýva, že obžalovaný napriek vedomosti, že existuje reálna hrozba, že veritelia pristúpia k uspokojeniu
svojich pohľadávok na majetku obžalovaného ako ručiteľa (k čomu aj prišlo), pristúpil k prevodom svojho

majetku, nehnuteľností v Borinke a Bernolákove. K otázke splatnosti uviedol, že v zmluve o úvere medzi
spoločnosťou Profinex Engineering s.r.o. a Šterling Stock Investment k.s. bola splatnosť dohodnutá
prostredníctvom lehoty najneskôr do 31.12.2010, teda nie konkrétnym dňom, dobou splatnosti, ale
lehotou na plnenie. Pokiaľ je doba splatnosti určená prvým a posledným dňom splnenia, tak je dlžník
povinný splatiť dlh najneskôr v posledný deň tejto lehoty (lehoty na plnenie). V tomto prípade bol teda
záväzok splatný dňom uzatvorenia zmluvy, pričom až do dňa 31.12.2010 plynula dlžníkovi lehota na

plnenie. V tomto prípade bol dlžník veriteľom vyzvaný na vrátenie peňažných prostriedkov listom zo dňa
28.01.2010, na ktorý dlžník reagoval listom zo dňa 26.02.2010, t. j. dlžník mal splatiť svoj dlh v zmysle čl.
II ods. 3 zmluvy o úvere najneskôr do jedného mesiaca odo dňa, keď ho o ich vrátenie veriteľ požiadal.
Navrhol, aby odvolací súd odvolanie obžalovaného zamietol ako nedôvodné.

Krajský súd vykonal verejné zasadnutie v neprítomnosti obžalovaného, nakoľko ten písomným podaním
požiadal, aby sa verejné zasadnutie vykonalo v jeho neprítomnosti.

Obhajca v konečnom návrhu uviedol, že v plnom rozsahu odkazuje na písomné dôvody podaného
odvolania ako aj návrhu na zastavenie trestného stíhania z dôvodu premlčania. Je názoru, že dôvody

odvolania sú v tomto prípade dané, avšak skutok je premlčaný a preto je nutné trestné stíhanie zastaviť.

Splnomocnenec poškodenej JUDr. V. Z. uviedol, že navrhujú zamietnuť odvolanie obžalovaného ako
nedôvodné. Je názoru, že k premlčaniu stíhaného skutku nedošlo, keďže skutok bol spáchaný na
viacerých osobách.

Prokurátorka v konečnom návrhu uviedla, že navrhuje zamietnuť odvolanie obžalovaného ako
nedôvodné.

Krajský súd v Bratislave podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých

napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu
konania, ktoré im predchádzalo a zistil, že odvolanie obžalovaného je čiastočne dôvodné, avšak z iných
dôvodov než je v ňom uvedené.

Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Tr. por. odvolací súd zruší napadnutý rozsudok, ak bolo napadnutým

rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona.

Podľa § 322 ods.3 Tr.por. veta prvá odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové
rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený,
alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom.

K výroku o vine:

Odvolací súd je názoru, že v konaní pred okresným súdom ako súdom prvého stupňa nedošlo k žiadnym
takým chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pričom na hlavnom
pojednávaní boli vykonané všetky dostupné a potrebné dôkazy nevyhnutné pre spravodlivé rozhodnutie
súdu s tým, že súd prvého stupňa vykonané dôkazy, vo vzťahu k výroku o vine, správne a logicky
vyhodnotil a to spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu § 2 ods. 12 Tr. por.

Pokiaľ ide o výrok o vine, tak krajský súd poukazuje na nespornú skutočnosť, ktorá vyplýva z vykonaných
listinných dôkazov a to na zmluvu o úvere zo dňa 22.12.2008 a jej dodatku zo dňa 23.12.2008, ktorá bola
uzatvorená medzi veriteľom Profinex Engineering s.r.o. a dlžníkom Šterling Stock Investment Slovakiak.s., predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 30.000.000 Sk (995.817,56 euro) s tým, že
na vrátenie finančných prostriedkov bol dlžník vyzvaný dňa 28.01.2010. Ďalej krajský súd poukazuje
na zmluvu o postúpení práv a pohľadávok z PPN zo dňa 09.02.2009 uzavretej medzi postupníkom

Braugher Equities corp. a postupcom SSI Wealth Managment s.r.o. a na ňu nadväzujúcu blankozmenku,
predmetom ktorých bolo aj vrátenie investovaných peňažných prostriedkov vo výške 3.000.000 euro, na
vrátenie ktorých bol dlžník vyzvaný dňa 26.05.2010, pričom túto výzvu obvinený Mgr. N. M. prevzal dňa
27.05.2010. A napokon odvolací súd poukazuje na zmluvu o postúpení práv a pohľadávok z PPN zo dňa
09.02.2009 uzavretej medzi postupníkom V.. G. Z. a postupcom SSI Wealth Managment s.r.o. a na ňu

nadväzujúcu blankozmenku, predmetom ktorých bolo aj vrátenie investovaných peňažných prostriedkov
vo výške 500.000 euro, na vrátenie ktorých bol dlžník poškodenou vyzvaný dňa 26.05.2010, pričom
výzvu obvinený Mgr. N. M. prevzal dňa 27.05.2010.

Z uvedených listinných dôkazov je nepochybné, že spoločnosti Šterling Stock Investment Slovakia k.s. a
SSI Wealth Managment s.r.o. boli v postavení dlžníka, nakoľko voči nim mali pohľadávky veritelia V.. G.

Z. a spoločnosti Profinex Engineering s.r.o. a Braugher Equties corp. (ďalej aj len poškodení veritelia). Z
predmetných listinných dôkazov vyplýva aj to, že uvedení dlžníci riadne neuhradili svoje pohľadávky a to
ani po výzve veriteľov a že za dlžníkov konal (a podpisoval aj predmetné zmluvy s veriteľmi) obžalovaný
W.. N. M. (ďalej len obžalovaný).

Zo zmluvy o úvere uzatvorenej medzi spoločnosťou Šterling Stock Investment Slovakia k.s. (dlžník)
a spoločnosťou Profinex Engineering s.r.o. (veriteľ) vyplýva, že dlžník je povinný vrátiť veriteľovi
poskytnuté peňažné prostriedky alebo ich časť o vrátenie ktorej veriteľ dlžníka požiadal, bezhotovostne
prevodom na bankový účet veriteľa najneskôr do jedného mesiaca odo dňa, keď ho o ich vrátenie
veriteľ požiadal (článok II bod 3 zmluvy o úvere). Vzhľadom k tomu, že veriteľ vyzval dlžníka na vrátenie

peňažných prostriedkov písomnou výzvou doručenou dlžníkovi dňa 28.01.2010, je zrejmé, že v čase
spáchania skutku (september a október roku 2010) bola pohľadávka tohto veriteľa splatná a veriteľ si
ju mohol vymáhať od ručiteľa a preto nebolo možné akceptovať obhajobu obžalovaného postavenú na
tom, že pohľadávka tohto veriteľa v čase konania obžalovaného splatná nebola. Navyše, pokiaľ by sa
páchateľ dopustil úmyselného odstraňovania svojho majetku s cieľom aby sa veriteľ nemohol uspokojiť z

jeho majetku pred splatnosťou pohľadávky, išlo by o pokus trestného činu poškodzovania veriteľa, teda
ani v takomto prípade by nebol vylúčený trestnoprávny postih obžalovaného. O takúto situáciu však v
tejto trestnej veci nešlo.

Podľa uvedenej úverovej zmluvy (článok III bod 2) sa stal jedným z ručiteľov dlžníka aj obžalovaný,

ktorý ako ručiteľ vyhlásil, že uspokojí všetky peňažné pohľadávky veriteľa vyplývajúce z tejto zmluvy
a z jej porušenia dlžníkom v celom ich rozsahu, ak ich nesplní dlžník, pričom podľa článku III bod 6
zmluvy o úvere vyplýva, že veriteľ je oprávnený domáhať sa splnenia záväzku od ktoréhokoľvek ručiteľa
uvedeného v tejto zmluve. Z uvedeného vyplýva, že obžalovaný bol ako fyzická osoba v postavení
ručiteľa dlžníka a že veriteľ mohol od neho požadovať plnenie namiesto dlžníka v celom rozsahu v

prípade, ak si dlžník neplnil riadne svoje zmluvné povinnosti a nemusel sa domáhať plnenia aj od iných
ručiteľov,akotonaznačujeobžalovaný(žiadniručiteliavprvomadruhomradetedaneexistovali,nakoľko
boli iba viacerí ručitelia s tým, že od ktoréhokoľvek z nich mohol veriteľ pohľadávku vymáhať). V tomto
smere stojí za pozornosť, že ako ručitelia dlžníka vystupovali okrem obžalovaného ako fyzickej osoby
aj ďalšie tri obchodné spoločnosti, pričom v mene všetkých konal obžalovaný a aj podpisoval zmluvu

za všetkých ručiteľov (teda aj za dlžníka ako aj za všetkých ručiteľov). Predmetná zmluva o úvere našla
následne svoj odraz aj v notárskej zápisnici, ktorá sa týkala vyhlásenia o uznaní dlhu a súhlase dlžníka a
ručiteľa s exekúciou, pričom aj z tejto zápisnice jednoznačne vyplýva, že poskytnuté finančné prostriedky
na podklade zmluvy majú byť vrátené najneskôr do 31.12.2010, avšak to platí iba ak dlžníkovi nevznikne
v súlade so zmluvou o úvere povinnosť vrátiť veriteľovi poskytnuté peňažné prostriedky skôr. To, že

takáto povinnosť vznikla dlžníkovi skôr, bolo vysvetlené vyššie (výzva veriteľa na úhradu pohľadávky a
povinnosť dlžníka postupovať podľa článku II bod 3 zmluvy o úvere).

Pokiaľ ide o zvyšné dve zmluvy o postúpení pohľadávok, tak pri obidvoch vystupovala ako dlžník
spoločnosť SSI Wealth Managment s.r.o. s tým, že dlžník vystavil vlastnú blankozmenku, pričom dlžník

bol vyzvaný na vrátenie finančných prostriedkov a proti obžalovanému sa viedlo aj exekučné konanie.

Z ďalších listinných dôkazov (darovacie zmluvy na nehnuteľnosti a rozhodnutia príslušnej správny
katastra) nepochybne vyplýva, že obžalovaný daroval nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnomúzemí Borinka a Bernolákovo (obidve darovacie zmluvy sú datované dňom 16.09.2010 a dodatok k
darovacej zmluve zo dňa 05.10.2010), ktoré mal vo výlučnom vlastníctve, svojmu otcovi, pričom k
prevodu vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam došlo v dňoch 01.10.2010 a 07.10.2010 s tým,

že k nehnuteľnostiam v Bernolákove bolo zriadené aj vecné bremeno doživotného užívania v prospech
obžalovaného.

Pokiaľ ide o darované nehnuteľnosti, tak je na nich zriadené záložné právo v prospech VÚB banky z
dôvodu poskytnutia hypotekárnych úverov s tým, že zostatok úveru, ktorý bol založený nehnuteľnosťami

v Borinke bol ku dňu spáchania skutku (01.10.2010) vo výške 916.618,83 euro a zostatok úveru,
ktorý bol založený nehnuteľnosťami v Bernolákove bol ku dňu spáchania skutku (07.10.2010) vo výške
195.177,81 euro (č. l. 1239). Pokiaľ obžalovaný v podanom odvolaní namietal, že skutok je vymedzený
v skutkovej vete tak, že mal byť páchaný od 16.09.2010 do dňa 05.10.2010 a preto je nutné zisťovať
zostatok úverov k dátumu 16.09.2010, nakoľko v tom čase mohla byť ich výška vyššia, tak mu nie je
možné dať za pravdu. Skutok, ktorý sa kladie obžalovanému za vinu bol dokonaný dňa 01.10.2010 a

07.10.2010, teda zavkladovaním vlastníckeho práva na otca obžalovaného, nakoľko až rozhodnutím
správy katastra došlo k odstráneniu majetku. Preto bol správne zisťovaný zostatok úverov k dňom,
kedy došlo k naplneniu všetkých znakov skutkovej podstaty stíhaného trestného činu, teda kedy došlo
k dokonaniu trestného činu a z tohto pohľadu nie je podstatné, že k podpisu darovacej zmluvy došlo
dňa 16.09.2010.

Z vykonaných dôkazov možno vyvodiť, že nebol zistený žiadny iný relevantný (bonitný) majetok
obžalovaného v čase spáchania skutku, z ktorého by si poškodení veritelia mohli uspokojiť svoje
pohľadávky, okrem vyššie uvedených nehnuteľností, s tým, že v zmysle znaleckého posudku Ústavu
súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline bola hodnota nehnuteľností v Borinke vo výške

1.000.000 euro, pričom hodnota nehnuteľností v Bernolákove bola podľa ohodnotenia bankou (na
účely zriadenia záložného práva) stanovená vo výške 246.000 euro. Súhrnná hodnota darovaných
nehnuteľností v čase spáchania skutku bola teda vo výške 1.246.000 euro a súhrnný zostatok
poskytnutých úverov bol vo výške 1.111.796,64 euro. Hodnota darovaných nehnuteľností teda prevyšuje
zostatok úverov o sumu 134.203,36 euro.

Pokiaľ obžalovaný v odvolaní namietal, že nebola riadne preukázaná existencia škody, nakoľko zo
znaleckéhoposudkuStavebnejaznaleckejorganizácies.r.o.č.12/2019,ktorýjeobsahomspisukonania
vedeného na Okresnom súde Malacky sp. zn. 5C/318/2013 vyplýva, že celková hodnota nehnuteľností
je nižšia ako výška úverov, tak na obdobné námietky reagoval už prokurátor v uznesení, ktorým

zamietol sťažnosť obžalovaného podanú proti uzneseniu o vznesení obvinenia. Prokurátor ohľadne
nehnuteľností v Borinke skonštatoval určité pochybnosti o ich hodnote vzhľadom na rôzne vyčíslenia jej
hodnoty a uzatvoril, že hodnota týchto nehnuteľností bude ešte predmetom dokazovania v prípravnom
konaní. Následne v prípravnom konaní bol pribratý do konania Ústav súdneho inžinierstva Žilinskej
univerzity v Žiline k ustáleniu všeobecnej hodnoty nehnuteľností nachádzajúcich sa v Borinke a na

preskúmanie predložených znaleckých posudkov Stavebnej a znaleckej organizácie s.r.o. a znalkyne
Ing. Zuzany Janekovej. Znalecký ústav teda mal k dispozícii všetky relevantné odborné podklady
(vrátane znaleckého posudku, na ktorý poukazuje obžalovaný) a v znaleckom posudku sa s nimi
vysporiadal (s. 48 a nasl. znaleckého posudku). Vzhľadom k uvedenému bola, podľa názoru odvolacieho
súdu, riadne dokazovaná hodnota nehnuteľností (všeobecná hodnota nehnuteľnosti je v zmysle §

2 písm. g) vyhlášky MS SR č. 492/2004 Z.z. trhovou hodnotou), od ktorej sa následne odvíja výška
spôsobenej škody po odpočítaní zostatkov úverov.

Pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu skutku, tak sa možno stotožniť s obžalovaným v tom, že ak by výška
zostatkov úverov bola rovnaká alebo by prevyšovala hodnotu nehnuteľností, ktoré boli predmetom

darovania, nemohol by sa obžalovaný dopustiť trestného činu poškodzovania veriteľa vo vzťahu k trom
veriteľom uvedeným v skutkovej vete výrokovej časti tohto rozsudku (poškodení veritelia), nakoľko
nehnuteľnosti slúžili primárne (prednostne) na zabezpečenie pohľadávok VÚB banky prostredníctvom
záložného práva a teda by slúžili iba na uspokojenie tohto veriteľa obžalovaného. Ak by teda zostatok
úverov bol rovnaký alebo vyšší ako hodnota darovaných nehnuteľností, nešlo by o majetok spôsobilý na

uspokojenie poškodených veriteľov. Z vykonaného dokazovania však vyplýva, že zostatok úverov bol
nižší ako hodnota darovaných nehnuteľností, teda z tohto majetku by sa dokázala uspokojiť nielen VÚB
banka, ale následne aj, a to aspoň čiastočne, aj zvyšní traja poškodení veritelia. Vzhľadom k uvedenémunie je možné označiť darované nehnuteľnosti za majetok obžalovaného, ktorý by bol nespôsobilý na
aspoň čiastočné uspokojenie poškodených veriteľov.

Obžalovaný ohľadne poškodeného Profinex Engineering s.r.o. vystupoval ako fyzická osoba a to ako
ručiteľ dlžníka v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka. Ručiteľ (a to tak v zmysle Občianskeho ako
aj Obchodného zákonníka) má z hľadiska trestného činu poškodzovania veriteľa špecifické postavenie,
čo však nevylučuje, že by sa nemohol dopustiť tohto trestného činu.

V prvom rade je nutné uviesť, že pokiaľ ide o ručenie (vyhlásenie osoby odlišnej od dlžníka, že uspokojí
veriteľa dlžníka zo svojho majetku, ak si ten riadne nesplní svoj záväzok) a ručiteľ následne (napríklad
v čase ručiteľského vyhlásenia, či bezprostredne po ňom) vykoná také dispozície, ktorými sa bude
zbavovať svojho majetku, nepôjde o trestný čin poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 Tr. zák.,
pretože predmetná základná skutková podstata vyžaduje, aby sa zmenšoval majetok dlžníka a nie
majetok inej, tretej osoby, ktorá len vyhlásila, že bude plniť namiesto dlžníka, ak dlžník nebude plniť

svoje zmluvné povinnosti. Vzhľadom k tomu, že ručiteľ nie je v postavení solidárneho dlžníka, nemá
ešte v čase, kedy vykonáva majetkové dispozície voči svojmu majetku (napríklad v čase ručiteľského
vyhlásenia,čibezprostrednepoňom)atoprípadneajsúmyslom,abyvbudúcnostinemuselhradiťdlhza
dlžníka, ktorému poskytuje ručenie, postavenie dlžníka voči veriteľovi. Z hľadiska dokonaného trestného
činu poškodzovania veriteľa možno pritom páchateľovi pričítať následok v podobe zmarenia veriteľovho

uspokojenia len vtedy, pokiaľ poškodený veriteľ mal voči dlžníkovi, k majetku ktorého sa trestné
stíhanie vzťahuje pohľadávku už v čase vykonávania páchateľovho konania. Z uvedeného vyplýva, že
subjekt, ktorý sa stal veriteľom určitej osoby až dodatočne, t. j. až po uskutočnení poškodzovacieho
konania nemožno považovať za poškodeného veriteľa v zmysle skutkovej podstaty trestného činu
poškodzovania veriteľa.

Tento záver vychádza z toho, že k trestnosti páchateľa za spáchanie trestného činu poškodzovania
veriteľa nestačí poškodiť akéhokoľvek veriteľa, ale vždy musí ísť o veriteľa toho dlžníka, ktorého majetku
sa bezprostredne dotýka páchateľove konanie (už bolo uvedené vyššie, že ručiteľ nie je automaticky
spoludlžníkom a teda v čase jeho ručiteľského záväzku a prípadného odstraňovania svojho majetku

nie je možné, bez splnenia ďalších podmienok, považovať dlžníkovho veriteľa aj za veriteľa ručiteľa).
Osobu, ktorá sa zabavuje svojho majetku v čase, kedy nemá postavenie dlžníka, ale je len v postavení
tzv. potenciálneho, možného dlžníka v budúcnosti, nie je možné považovať za „dlžníka“ v zmysle
predmetnej skutkovej podstaty trestného činu. Tieto závery platia aj vo vzťahu k právnej kvalifikácii
skutku ako pokusu trestného činu poškodzovania veriteľa, pretože za pokus trestného činu je možné

označiťlenkonanie,ktorébezprostrednesmerujekdokonaniutrestnéhočinuatedavuvedenomprípade
k porušeniu individualizovaného (špecifického a osobitného) vzťahu medzi veriteľom a jeho dlžníkom.
Tento záver sa vzťahuje aj na základnú skutkovú podstatu trestného činu poškodzovania veriteľa podľa
§ 239 ods. 2 Tr. zák., ktorej sa síce dopúšťa iná osoba ako dlžník veriteľa, avšak môže sa tak stať
taktiež iba vo vzťahu k majetku dlžníka, t. j. nie vo vzťahu k majetku, ktorý vlastnícky patrí inej osobe

ako dlžníkovi.

Z hľadiska trestného činu poškodzovania veriteľa je teda pri ručiteľovi podstatné, kedy sa zbavuje svojho
majetku. Ak tak ručiteľ koná v čase, keď už je zo všetkých okolností zrejmé, že dlžník riadne neplnil z
príslušnej zmluvy a že veriteľ bude alebo môže dlh už vymáhať od ručiteľa, teda ak už ide o čas, v ktorom

ručiteľ „nastúpil“ do práv a povinností dlžníka a prebral na seba dlh dlžníka (a sám sa tak po prípadnom
uspokojení dlhu za dlžníka stane dlžníkovým veriteľom) a práve v tomto čase odstráni svoj jediný bonitný
majetok, potom sa môže trestného činu poškodzovania veriteľa dopustiť aj ručiteľ, pretože tak koná v
čase, keď už pohľadávka veliteľa smerovala voči nemu (ručiteľovi) a práve ručiteľ bol povinný plniť za
dlžníka. V takomto prípade možno už ručiteľa označiť za dlžníka veriteľa v zmysle znakov skutkovej

podstaty trestného činu poškodzovania veriteľa.

VposudzovanejtrestnejveciohľadnepoškodenéhoProfinexEngineerings.r.o.bolvprvompolroku2010
dlžník písomne vyzvaný, aby uhradili pohľadávku veriteľa, pričom sa tak nestalo a bolo preto zjavné,
že veriteľ bude chcieť uspokojiť svoju pohľadávku z majetku ručiteľov a to aj obžalovaného. Samotný

ručiteľský záväzok síce nie je dlhom, ale stáva sa ním okamihom vzniku práva veriteľa na plnenie
od ručiteľa. V predmetnej trestnej veci teda obžalovaný konal (september a október roku 2010, kedy
podpísal darovacie zmluvy a dodatok) v čase, keď už sa jeho ručiteľský záväzok premenil na dlh a keď
veriteľ mohol a chcel vymáhať svoju pohľadávku vo vzťahu k nemu. Ak teda obžalovaný práve v tomtočasedarovalsvojjedinýbonitnýmajetoksvojmuotcovi,spôsobil,žesapoškodenýveriteľnemoholaspoň
čiastočne uspokojiť z tohto majetku obžalovaného a teda naplnil znaky skutkovej podstaty trestného
činu poškodzovania veriteľa.

Pokiaľ ide o zvyšných dvoch veriteľov, tak v týchto prípadoch vystupoval obžalovaný ako zmenkový
ručiteľ, čo je odlišná pozícia od ručiteľa v zmysle Obchodného, či Občianskeho zákonníka, nakoľko
zmenkový ručiteľ je podľa § 32 ods. 1 zákona č. 191/1950 Zb. (zákon zmenkový a šekový) zaviazaný ako
ten, za koho ručil. Zmenkový ručiteľ má teda fakticky postavenie spoludlžníka. V tomto smere krajský

súd konštatuje, že záväzkovoprávny vzťah, ktorý vznikol zmluvou o postúpení práv a povinností z PPN
medzi veriteľmi a spoločnosťou SSI Wealth Management s.r.o., ktorej konateľom bol obžalovaný a v
súvislosti s ktorým sa obžalovaný stal zmenkovým ručiteľom, keď na základe dohody o vyplňovacom
práve k blankozmenke ručil za všetky súčasné aj budúce peňažné pohľadávky vyplývajúce zo
zmluvy o postúpení práv a pohľadávok z PPN, nemožno posudzovať oddelene od nadväzujúceho
záväzkovoprávneho vzťahu vzniknutého medzi veriteľmi a dlžníkom v súvislosti s ktorým sa stal,

vyhlásením do zápisnice, obžalovaný zmenkovým ručiteľom. V čase prevodov nehnuteľností na svojho
otca tak existoval záväzok obžalovaného ako zmenkového ručiteľa voči veriteľom zo zmenky zo dňa
09.02.2009 a následné rokovania medzi veriteľmi a spoločnosťou SSI Wealth Management s.r.o. a
obžalovaným na základe žiadosti veriteľov o predčasné splatenie PPN zo dňa 26.05.2010 vyústili
do zmluvy o postúpení práv a povinností z PPN zo dňa 09.02.2009, v ktorom sa zaviazal pôvodný

postupca SSI Wealth Management s.r.o. na spätné odkúpenie práv z PPN od veriteľov za odplatu
s tým, že súčasne obžalovaný sa stal zmenkovým ručiteľom za záväzok spoločnosti SSI Wealth
Management s.r.o. V čase prevodov nehnuteľností na svojho otca teda existovala pohľadávka veriteľov
voči obžalovanému titulom jeho zmenkového ručenia za splatenie záväzkov spoločnosti SSI Wealth
Management s.r.o. ako postupcu zo zmluvy zo dňa 09.02.2009 a táto vrátením zmenky ručiteľovi

dňa 20.10.2010 bola kontinuálne nehradená jeho ručiteľským záväzkom zo zmenky ručiteľovi dňa
20.10.2010. V čase prevodov nehnuteľností z obžalovaného na jeho otca bolo zrejmé, že z existujúceho
právneho vzťahu medzi veriteľmi a spoločnosťou SSI Wealth Management s.r.o. vznikne v budúcnosti
pohľadávka veriteľov aj voči ručiteľovi, nakoľko v tom čase bol dojednaný (budúci) záväzok spoločnosti
SSI Wealth Management s.r.o. na spätné odkúpenie práv z PPN ako aj záväzok obžalovaného ako

zmenkového ručiteľa za splnenie záväzku na spätné odkúpenie práv z PPN, ktoré sa po uskutočnení
prevodov nehnuteľností realizovalo zmluvou o postúpení práv a pohľadávok z PPN zo dňa 20.10.2010.
K zhodným záverom dospel Krajský súd v Bratislave aj v civilnom konaní ohľadne odporovateľnosti
právnych úkonov obžalovaného (sp. zn. 8Co/726/2014).

Zhľadiskakonkrétnychznakovskutkovejpodstatytrestnéhočinupoškodzovaniaveriteľajenutnéuviesť,
že darovanie nehnuteľnosti sa považuje za „iné odstránenie svojho majetku“ v zmysle § 239 ods. 1
písm. a) Tr. zák. s tým, že škodu poškodeným veriteľom je nutné odvíjať od rozdielu medzi hodnotou
darovaných nehnuteľností a zostatkom úverov VÚB banky, ktoré má banka zabezpečené záložným
právom k darovaným nehnuteľnostiam a ktorá bola v skutkovej vete napadnutého rozsudku ustálená

sumou 133.500 euro (túto výšku nemôže krajský súd meniť v neprospech obžalovaného, nakoľko
odvolanie podal len obžalovaný), čomu zodpovedá kvalifikovaná skutková podstata podľa § 239 ods.
3 písm. a) Tr. zák. (väčšia škoda), pričom skutok bol spáchaný voči trom poškodeným veriteľom, čomu
zodpovedá znak kvalifikovanej skutkovej podstaty podľa § 239 ods. 5 písm. c) Tr. zák. v spojení s
§ 138 písm. j) Tr. zák. Táto kvalifikovaná skutková podstata stíhaného trestného činu vychádza zo

zjednocujúceho stanoviska Najvyššieho súdu SR (publikované pod R 13/2015, ktoré sa vyslovene
vzťahovalo na majetkové trestné činy), v zmysle ktorého, ak je čin spáchaný na ujmu viacerých osôb (tak
je tomu aj v prípade obvineného), je naplnený znak na viacerých osobách v zmysle § 138 písm. j) Tr. zák.

Pokiaľ ide o zavinenie, tak odvolací súd vo všeobecnosti pripomína, že zavinenie sa najčastejšie definuje

akovnútorný(psychický)vzťahpáchateľakurčitýmskutočnostiam,ktorézakladajútrestnýčin,idetedao
psychický vzťah páchateľa k zamýšľanému následku (zavinením sú teda psychické skutočnosti tvoriace
súčasť skutkovej podstaty trestného činu). Zavinenie je potom úsudok o psychických páchateľových
stavoch, ktoré sa prejavili v jeho čine a práve jeho čin spätne umožňuje zistiť jeho psychický stav v čase
činu a tým aj to, či išlo o čin páchateľom zavinený, respektíve nezavinený.

Zavinenie je vybudované na
a) zložke vedomostnej (intelektuálnej), ktorá zahŕňa tak vnímanie, teda odraz predmetov a javov
pomocou zmyslových orgánov ako aj predstavu predmetov a javov, ktoré páchateľ nemôže v danýokamih vnímať (ide o vedomie skutočné, aktuálne, ale aj potenciálne a možnosť takého vedomia, avšak
nepatrí sem vedomie utvorené na základe vnímania až po čine). Kritérium vedomia si následku si možno
predstaviť tak, že následok celkom určite nastane alebo, že nastať môže.

b) zložke vôľovej, ktorá zahŕňa chcenie ako aj uzrozumenie so zamýšľaným následkom. Kritérium vôle
znamená vyvolanie rozhodných skutkových okolností vlastným konaním, teda kladný vzťah páchateľa
k týmto skutočnostiam.
Na zložke vedomostnej a vôľovej sú v Trestnom zákone vybudované dve formy zavinenia (úmyselné
a nedbanlivostné), pričom rozlíšenie medzi nimi sa robí prostredníctvom vôľovej zložky (tu treba

uviesť, že vôľová zložka, ako stránka duševného života páchateľa môže kolísať a to medzi pevným
rozhodnutím, nádejou, schvaľovaním až k úplnej ľahostajnosti). Úmyselné zavinenie obsahuje vždy
vedľa vedomostnej zložky aj zložku vôľovú, pričom u nedbanlivostného zavinenia vôľová zložka chýba.
Kritérium vôle je teda rozhodujúcim kritériom na rozlíšenie foriem zavinenia (úmyslu a nedbanlivosti),
pretože je podstatný rozdiel predovšetkým v tom, či páchateľ následok chcel (alebo s ním bol aspoň
uzrozumený) alebo ho nechcel. Zložka vedomostná, respektíve vôľová, nemusí vždy zodpovedať

objektívnej realite, nakoľko predstava páchateľa sa nemusí vždy úplne prekrývať s následkom jeho
konania. Znaky uvedené v Trestnom zákone určujú rámec, v ktorom môžu byť okolnosti skutočne
existujúce nahradené v predstave páchateľa inými alebo doplnené.
Znaky subjektívnej stránky trestného činu sú rovnako ako aj ostatné znaky skutkovej podstaty
predmetom dokazovania v trestnom konaní, avšak na rozdiel od ostatných znakov skutkovej podstaty

(napríklad objektívnej stránky), je možné o nich viesť dokazovanie spravidla len dôkazmi nepriamymi,
t. j. zisťovaním vonkajších okolností, z ktorých je možné usudzovať zavinenie alebo motív páchateľa
a z ktorých sa dá, podľa zásad správneho myslenia, usudzovať vnútorný vzťah páchateľa k porušeniu
alebo ohrozeniu záujmov chránených Trestným zákonom (judikatúra R 62/1973, R 41/1976). Len
zo skutočnosti, že obžalovaný spáchanie skutku poprel, nemožno preto vyvodiť, že zistenie úmyslu

neprichádza do úvahy. Úmysel, tak ako aj iné formy zavinenia, možno zistiť aj na podklade iných
dôkazov, než z priznania obžalovaného (primerane R 60/1972).
Pre zavinenie sú dôležité nielen jeho formy (úmysel a nedbanlivosť) ale aj ich obsah, z ktorého vyplýva,
na aké okolnosti sa zavinenie musí vzťahovať, aby mohlo dôjsť k naplneniu všetkých znakov skutkovej
podstaty konkrétneho trestného činu. Zavinenie sa musí vzťahovať na všetky skutočnosti, ktoré sú

znakom skutkovej podstaty trestného činu. Pokiaľ ide o znaky skutkovej podstaty trestného činu, postačí
ak páchateľ pozná fakty, ktoré im možno podradiť. Z hľadiska objektívnej stránky trestného činu sa
zavinenie musí vzťahovať na príčinný vzťah (nie je potrebné, aby páchateľ presne predvídal priebeh
príčinného vzťahu, postačí, ak bol zahrnutý zavinením páchateľa len vo všeobecných rysoch), na účinok
ako aj na konanie, ktorého subjektívna zložka je určená vôľovou povahou páchateľa.

O úmyselné zavinenie (§ 15 Tr. zák.), ktoré je nevyhnutné pri napĺňaní znakov základnej skutkovej
podstaty trestného činu poškodzovania veriteľa, ide vtedy, ak páchateľ chcel spôsobiť svojim konaním
skutočnosti, ktoré je možné podradiť pod znaky skutkovej podstaty trestného činu alebo si tieto
skutočnosti predstavoval aspoň ako možné. Do úmyselného zavinenia teda spadajú dva rozdielne
prípady úmyslu a to úmysel priamy a úmysel nepriamy, nakoľko vôľové konanie páchateľa môže byť

zamerané na to, čo priamo páchateľ sleduje, ale aj na to, čo síce možno označiť za právne významný
následok, avšak z pohľadu páchateľa za následok vedľajší.
Z hľadiska subjektívnej stránky pri základnej skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania veriteľa
je pritom nerozhodné, či páchateľ konal v priamom alebo nepriamom úmysle. Pre úmyselné zavinenie je
pritom bez významu, či následok bol cieľom konania páchateľa alebo len prostriedkom k uskutočneniu

iných cieľov. V trestnom práve nikdy cieľ neospravedlňuje prostriedok, ktorý k nemu vedie.
Odvolací súd aplikoval tieto všeobecné právne závery o zavinení v trestnom práve na posudzovaný
prípad, pričom dospel k záveru, že konanie obžalovaného je pokryté úmyselným zavinením a to vo forme
priameho úmyslu v zmysle § 15 písm. a) Tr. zák.
Odvolací súd pripomína, že obžalovaný konal v mene dlžníkov a v mene dlžníkov aj podpisoval

všetky relevantné zmluvy na podklade ktorých vznikli pohľadávky voči dlžníkom. Ako osoba konajúca
za dlžníkov (a je bez významu, či konal na podklade plnej moci, mandátnej zmluvy, respektíve ako
štatutárny orgán, nakoľko veritelia jednali s ním a práve obžalovaný bol osobou, ktorá aj ručila za
dlžníkov) vedel, že dlžníci riadne neplnia svoje zmluvné záväzky na čo reagovali veritelia písomnými
výzvami na splatenie pohľadávok (o čom mal obžalovaný taktiež vedomosť). Obžalovaný teda vedel,

že dlžníci nielen že riadne neplnia svoje zmluvné záväzky, ale že sa tak z ich strany ani v dohľadnej
dobe nestane a že veritelia pristúpia k uspokojovaniu si svojich pohľadávok z majetku ručiteľov a to
aj z majetku obžalovaného ako fyzickej osoby. Pokiaľ za takéhoto stavu, o ktorom mal obžalovaný
vedomosť,pristúpilobžalovanýktomu,žefaktickysvojjedinýbonitnýmajetok(nehnuteľnosti)darovanímpreviedolnasvojhootcastým,žekjednejnehnuteľnostisizároveňzriadilajvecnébremenodoživotného
užívania a ďalej bol uspokojovaný iba záložný veriteľ (VÚB banka), jednoznačne konal s úmyslom,
aby sa poškodení veritelia nemohli ani čiastočne uspokojiť z jeho majetku. Na tomto mieste je nutné

opätovne uviesť, že darovaním prevádzané nehnuteľnosti boli síce zaťažené záložným právom, avšak
ich hodnota prevyšovala výšku zostatku úverov a teda išlo o spôsobilý majetok na aspoň čiastočné
uspokojenie aj poškodených veriteľov. Obžalovaný teda musel počítať aj s tým, že v prípade, ak
by nehnuteľnosti darovaním nepreviedol na svojho otca, mohli by sa, okrem záložného veriteľa,
uspokojiť z jeho majetku aj iní veritelia. Pokiaľ obžalovaný vo svojej výpovedi v prípravnom konaní,

ktorá bola na hlavnom pojednávaní prečítaná, vypovedal, že nehnuteľnosti prevádzal z dôvodu, že
odcestoval dlhodobo do Afriky a bolo nevyhnutné sa o ne starať, tak táto obhajoba nie je presvedčivá,
nakoľko starostlivosť o nehnuteľnosti je možné zabezpečiť aj inak ako darovaním, respektíve to, že sa
nehnuteľnosť daruje inej osobe nezaručuje, že sa o ňu bude obdarovaný starať. Pokiaľ sa mohol otec
obžalovaného starať o nehnuteľnosti ako ich vlastník, celkom určite sa o ne mohol starať aj len v pozícii
otca vlastníka nehnuteľností (teda obžalovaného). Z hľadiska úmyselného zavinenia obžalovaného

možno uzatvoriť, že obžalovaný chcel svojím konaním znemožniť veriteľom uspokojiť svoje pohľadávky
z jeho nehnuteľného majetku (ktorý bol v tom čase jediným bonitným majetkom obžalovaného) a
prostredníctvomprevoduvlastníckehoprávanasvojhootcasozriadenímvecnéhobremenadoživotného
užívania pre seba, teda konal v priamom úmysle v zmysle § 15 písm. a) Tr. zák.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd uznal obžalovaného za vinného zo spáchania prečinu, vyhodnotil
krajský súd aj závažnosť spáchaného prečinu, pričom dospel k záveru, že s poukazom na okolnosti
prípadu (darovanie nehnuteľnosti príbuznému fakticky okamžite, ako prichádzalo do úvahy uspokojenie
sa veriteľov z majetku obžalovaného) ako aj následok (spôsobenie väčšej škody a to celkovo až trom
veriteľom) je závažnosť spáchaného prečinu vyššia ako nepatrná (§ 10 ods. 2 Tr. zák.).

Krajský súd uzatvára, že vina obžalovaného zo žalovaného skutku bola presvedčivo preukázaná
vykonaným dokazovaním a rovnako presvedčivým bolo aj odôvodnenie napadnutého rozsudku v tomto
smere.

Kasačným dôvodom napadnutého rozsudku bola skutočnosť, že v priebehu odvolacieho konania došlo
k podstatnej zmene Trestného zákona. Dňa 06.08.2024 nadobudol účinnosť zákon č. 40/2024 Z.z.,
ktorým bol novelizovaný Trestný zákon a ktorý priniesol aj zníženie trestných sadzieb pri trestnom čine
poškodzovania veriteľa a úpravu výšky škôd, čo v predmetnej trestnej veci spôsobilo, že trestný čin
poškodzovania veriteľa už nie je zločinom v žiadnej kvalifikovanej skutkovej podstate. Táto nová právna

úprava je pre obžalovaného priaznivejšia a preto ju musel odvolací súd na trestnú vec obžalovaného
aplikovať, nakoľko mu to prikazuje ustanovenie § 2 ods. 1 Tr. zák. a to v tom smere, že uznal
obžalovaného za vinného z prečinu poškodzovania veriteľa (teda nie už zo zločinu), pričom vzhľadom
na zmeny v úprave výšky škôd (§ 125 ods. 1 Tr. zák.) už nešlo ani o spôsobenie škody veľkého rozsahu,
ale išlo o spôsobenie väčšej škody. Krajský súd preto konanie obžalovaného právne kvalifikoval ako

prečin poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. a), ods. 5 písm. c) Tr. zák.
účinného od 06.08.2024, pričom zo skutkovej vety vypustil slová „najmenej“, ktoré sa nachádzajú na
konci skutkovej vety v súvislosti s tým, akú škodu mal obžalovaný spôsobiť jednotlivým poškodeným
veriteľom. Ide o zmenu v prospech obžalovaného, nakoľko s poukazom na prevádzané nehnuteľnosti,
na ktorých viazlo záložné právo banky, nemohol v čase spáchania skutku spôsobiť veriteľom vyššiu

škodu než sumu 133.500 euro, teda každému z nich vo výške 44.500 euro.

Obžalovaný v podanom odvolaní namietal, že súd prvého stupňa odmietol vykonať ním navrhované
dôkazy,ktorésatýkalispoločnostiBraughterEquitiescorpzBritskýchpanenskýchostrovov.Obžalovaný
považuje za podstatné, aby bol zabezpečený úplný výpis tejto obchodnej spoločnosti a to z dôvodu, aby

bolo možné zistiť a určiť, kedy spoločnosť vznikla, kto bol v rozhodnom období jej štatutárnym orgánom
a či táto spoločnosť k dnešnému dňu existuje. Podľa obžalovaného je podstatným vypočuť štatutárny
orgán tejto spoločnosti, ktorý je podpísaný na zmluve.

Súd prvého stupňa tento dôkazný návrh obžalovaného odmietol na hlavnom pojednávaní, pričom

tento svoj postup vysvetlil v odôvodnení napadnutého rozsudku (s. 16) tak, že existenciu predmetnej
poškodenej spoločnosti nikdy nespochybnil ani obžalovaný, keďže sám dobrovoľne vstupoval do
záväzkových vzťahov s poškodenou spoločnosťou.Krajský súd sa s týmto postupom okresného súdu stotožnil, nakoľko z listinných dôkazov, ktoré boli
popísané vyššie, je zrejmé, že dlžník, v mene ktorého konal obžalovaný, bol v záväzkovom vzťahu
s predmetným veriteľom a mal voči dlžníkovi pohľadávku. Rovnako tak je zrejmé, že obžalovaný ako

fyzická osoba bol ručiteľom dlžníka a potom, čo bol dlžník vyzvaný na vrátenie finančných prostriedkov
a potom, čo bolo zjavné, že pohľadávku veriteľovi dlžník neuhradí a pohľadávku bude musieť uhradiť
ručiteľ, previedol svoj bonitný nehnuteľný majetok na svojho otca. Tieto rozhodné skutkové okolnosti
sú zrejmé z už vykonaného dokazovania a nie je vôbec nutné vypočúvať štatutárny orgán veriteľa,
ktorý v roku 2010 podpisoval zmluvu, pretože všetky podstatné informácie už boli dokazovaním zistené

(z vykonaného dokazovania je zrejmé, že tu bol dlžník a aj jeho ručiteľ, z čoho vyplýva aj existencia
veriteľa). Navyše, zo žiadneho dôkazu nevyplýva, že by obžalovaný v čase podpisu zmluvy, či vzniku
pohľadávky namietal, že veriteľ neexistuje, respektíve, že by tak úspešne urobil následne napríklad v
civilnom konaní a podobne. Pokiaľ by predmetná poškodená spoločnosť už v súčasnosti neexistovala,
respektíve, ak za ňu v tomto trestnom konaní konala osoba, ktorá nemala vzťah k tejto spoločnosti a
nemohlatakriadneuplatniťzatútopoškodenúspoločnosťnároknanáhraduškody,taknejdeookolnosti,

ktoré sa týkajú výroku o vine, ale môžu mať svoj význam z hľadiska výroku o náhrade škody, teda
môžu byť podstatné pre adhézne konanie. Vzhľadom k tomu, že predmetná poškodená spoločnosť bola
odkázaná s nárokom na náhradu škody na civilný proces podľa § 288 ods. 1 Tr. por., nemá význam
dokazovať tieto skutočnosti a ich dokazovanie by zjavne presiahlo potreby trestného stíhania a predĺžilo
by ho (čo je aj dôvod na postup podľa § 288 ods. 1 Tr. por.).

V tomto smere odvolací súd primerane poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 15.12.2009
sp. zn. 2 Tdo 45/2009 (publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR 1/2011 pod č.
7) podľa ktorého právo na obhajobu je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie
procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom

konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva
v navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať
sa dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho
odmietnuť. Za porušenie práva na obhajobu nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu
činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinností

podľa § 2 ods. 10 Tr. por., respektíve práva podľa § 2 ods. 11 Tr. por.

Vzhľadom na uvedené nie je možné považovať za porušenie práva na obhajobu situáciu, keď súd
odmietne ďalej vykonávať dokazovanie, respektíve ďalej overovať určitú skutkovú okolnosť, ktorú už
považuje za dokázanú. Povinnosťou súdu je zaoberať sa dôkaznými návrhmi obhajoby, avšak povinnosť

súdu vykonať všetky obhajobou (či prokurátorom) navrhované dôkazy neexistuje. Zásada rovnosti strán
v konaní pred súdom teda neznamená, že by súd bol povinný vyhovieť všetkým návrhom strán, prípade
dbať na to, aby dôkazy vykonané z ich podnetu boli v určitom úmernom pomere. Rovnako tak článok 6
ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd neposkytuje absolútne právo na
výsluch každého svedka, ktorého menovite uviedla obhajoba (primerane judikatúra Ústavného súdu ČR

sp. zn. ÚS 40/1996 - n). Odvolací súd uzatvára, že v konaní pred súdom prvého stupňa boli vykonané
všetky relevantné dôkazy, pričom uvedené dôkazné návrhy nie sú spôsobilé priniesť také zásadné
skutočnosti, ktoré by mohli privodiť iné rozhodnutie vo veci, či výraznejšie spochybniť ustálený skutkový
stav veci, na podklade ktorého bola konštatovaná vina obžalovaného.

Pokiaľ obžalovaný v podanom odvolaní namietal, že výsluch JUDr. B. Z. zo dňa 16.06.2021, ktorý
bol súdom prečítaný na hlavnom pojednávaní je nepoužiteľný, nakoľko plnomocenstvo na jeho osobu
zo strany poškodenej spoločnosti bolo datované dňom 13.07.2021, tak mu nie je možné dať za
pravdu. JUDr. B. Z. dňa 16.06.2021 vypovedal v procesnom postavení svedka - poškodeného, teda
vypovedal hlavne ako svedok o skutočnostiach týkajúcich sa stíhaného skutku a obžalovaného. Z

uvedeného vyplýva, že skutočnosti ktoré uvádzal v procesnom postavení svedka sú použiteľné, nakoľko
na vykonanie svedeckej výpovede nepotreboval žiadnu plnú moc. Ak v tom čase nebol splnomocnený
na konanie za poškodenú spoločnosť, tak platí to, čo už bolo uvedené vyššie, že táto skutočnosť by
mohla mať vplyv na adhézne konanie, avšak nie na výrok o vine.

K výroku o treste a odkázaní poškodených s nárokom na náhradu škody na civilný proces:

Pokiaľ ide o výrok o treste, tak odvolací súd vychádzal z toho, že skutok zo spáchania ktorého bol
obžalovaný uznaný za vinného sa stal pred 14 rokmi, trestné stíhanie sa voči nemu vedie už od roku2020, pričom obžalovaný pred spáchaním stíhaného skutku a aj po jeho spáchaní viedol riadny život
a nedopúšťal sa trestnej činnosti. Obžalovaný teda už do určitej miery preukázal, že jeho protiprávna
činnosť bola iba ojedinelým vybočením z inak riadneho spôsobu vedenia života. Na strane druhej však

odvolací súd musel pri ukladaní druhu trestu a jeho výmery prihliadnuť aj na to, že obžalovaný svojím
konaním spôsobil pomerne vysokú škodu (cez 133.000 euro) a to trom veriteľom. Tieto skutočnosti
týkajúce sa okolností prípadu a jeho následku považuje krajský súd za závažné, ktoré znemožňujú uložiť
obžalovanému iba alternatívny trest.

Vzhľadom k uvedenému odvolací súd ukladal obžalovanému trest odňatia slobody s podmienečným
odkladom jeho výkonu, nakoľko na takýto postup boli splnené zákonné podmienky v zmysle § 49 ods.
1 písm. a) Tr. por., teda najmä okolnosti ohľadne osoby obžalovaného (vedenie riadneho života) a dĺžky
času, ktorý uplynul od spáchania stíhaného skutku. Čas, ktorý uplynul od spáchania skutku a vedenie
riadneho života zo strany obžalovaného počas tejto doby považuje krajský súd za významnú skutočnosť
a preto obžalovanému uložil trest odňatia slobody v dolnej polovici trestnej sadzby a rovnako tak v dolnej

polovici určil aj skúšobnú dobu.

Z napadnutého rozsudku odvolací súd v rámci výroku o treste prevzal povinnosť obžalovaného uhradiť,
podľa svojich síl a schopností, počas skúšobnej doby podmienečného odsúdenia poškodeným veriteľom
spôsobenú škodu. Tá vyplýva zo skutku, zo spáchania ktorého bol obžalovaný uznaný za vinného a to

v sume 44.500 euro pre každého z poškodených veriteľov.

Pokiaľ ide o odkázanie poškodených veriteľov s nárokom na náhradu škody na civilný proces podľa §
288 ods. 1 Tr. por., tak tento výrok musel odvolací súd prevziať z napadnutého rozsudku v nezmenenej
podobe, nakoľko odvolanie podal iba obžalovaný a preto krajský súd iba na podklade odvolania

obžalovaného nemohol zmeniť tento výrok v neprospech obžalovaného.

K návrhu obžalovaného na zastavenie trestného stíhania pre premlčanie:

Vzhľadom k tomu, že Trestný zákon účinný od 06.08.2024 je pre obžalovaného priaznivejší ako

Trestný zákon účinný v čase spáchania skutku, bolo nevyhnutné sa zaoberať aj možným premlčaním
trestného stíhania. Napokon, zastavenie trestného stíhania pre premlčanie navrhol v odvolacom konaní
aj obžalovaný.

Podľa § 87 ods. 3 písm. a) Tr. zák. (v znení zákona č. 40/2024 Z.z.) premlčanie trestného stíhania sa

prerušuje vznesením obvinenia pre trestný čin, o ktorého premlčanie ide, ako aj po ňom nasledujúcimi
riadnymi úkonmi orgánu činného v trestnom konaní, sudcu pre prípravné konanie alebo súdu
smerujúcimi k trestnému stíhaniu obvineného, okrem prípadu, ak obvinenie bolo následne zrušené.

Prvým úkonom, ktorý spôsobuje prerušenie premlčania trestného stíhania, je vznesenie obvinenia

konkrétnej osobe podľa § 206 ods.1 Tr. por. a to v prípade, ak toto uznesenie o vznesení obvinenia
nebolo zrušené. Pokiaľ obžalovaný v návrhu na zastavenie trestného stíhania poukazoval na to,
že obvinenie bolo síce vznesené v desaťročnej premlčacej dobe, avšak toto uznesenie o vznesení
obvinenia nadobudlo právoplatnosť až po jej uplynutí, t. j. dňom keď prokurátor uznesením zamietol
sťažnosť obvineného, tak z hľadiska posudzovania premlčania trestného stíhania ide o bezvýznamnú

skutočnosť. Sťažnosť obvineného proti uzneseniu o vznesení obvinenia nemá odkladný účinok a preto
je uznesenie o vznesení obvinenia vykonateľné dňom jeho vydania a teda dňom jeho vydania nastupujú
aj účinky prerušenia premlčacej doby a to bez ohľadu na to, kedy uznesenie o vznesení obvinenia
nadobudne právoplatnosť (v tomto je rovnaká stará ako aj nová právna úprava). Podstatným je iba to,
aby nebolo zrušené, nakoľko ak by bolo uznesenie o vznesení obvinenia zrušené, potom by zrušením

uzneseniazanikliajvšetkyjehoúčinky,ktorédňomjehovydanianastali.Uznesenieovzneseníobvinenia
nebolo zrušené, teda je nutné vychádzať z toho, že účinky prerušenia premlčacej doby nastali dňom
jeho vydania.

Premlčacia doba trestného stíhania začína plynúť (sa počíta) od spáchania skutku, teda od dokonania

trestného činu. Pokiaľ je v premlčacej dobe vznesené obvinenie konkrétnej osobe za spáchanie tohto
skutku, a toto obvinenie nebolo zrušené, potom spôsobuje prerušenie plynutia premlčacej doby a začne
plynúť nová premlčacia doba (§ 87 ods. 4 Tr. zák.).Obžalovanému bolo vznesené obvinenie uznesením policajta zo dňa 27.08.2020 pre zločin
poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. a), ods. 5 písm. a), písm. c) Tr. zák. a to na skutkovom
základe zo spáchania ktorého bol uznaný aj vinným (nešlo preto o zjavne nadhodnotenú právnu

kvalifikáciu v čase vznesenia obvinenia). Išlo teda o zločin, pri ktorom bola a aj je premlčacia doba 10
rokov (§ 87 ods. 1 písm. c) Tr. zák.).

Trestnýčinpoškodzovaniaveriteľa,prektorýboloobžalovanémuvznesenéobvinenie,boldokonanýdňa
07.10.2010, kedy došlo k rozhodnutiu príslušnej správny katastra o povolení vkladu vlastníckeho práva k

nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území Bernolákovo v prospech otca obžalovaného.
Práve zmenou vlastníckeho práva z obžalovaného na jeho otca, došlo ku konečnému odstráneniu
zostávajúceho majetku obžalovaného a k nemožnosti poškodených veriteľov uspokojiť sa z hodnoty
nehnuteľnosti, ktorá prevyšovala výšku úveru, ktorý bol zabezpečený záložným právom.

Desaťročná premlčacia doba teda začala v zmysle § 63 ods. 4 Tr. por. plynúť dňa 07.10.2010 a jej koniec

pripadol na deň 07.10.2020. Vzhľadom k tomu, že k vzneseniu obvinenia došlo dňa 27.08.2020 bolo
obvinenie vznesené v desaťročnej premlčacej dobe.

Vznesením obvinenia dňa 27.08.2020 došlo preto podľa § 87 ods. 3 písm. a) Tr. zák. k prerušeniu
plynutia desaťročnej premlčacej doby, ktorá začala plynúť dňa 07.10.2010 a od 27.08.2020 (t. j. od dňa

vznesenia obvinenia) začala plynúť nová desaťročná premlčacia doba v zmysle § 87 ods. 4 Tr. zák.

Dňa 06.08.2024 nadobudol účinnosť zákon č. 40/2024 Z.z. v zmysle ktorého došlo k zmene právnej
kvalifikácie v prospech obžalovaného, nakoľko zmenou trestných sadzieb v ustanovení § 239 ods. 5 Tr.
zák. sa zo zločinu stal prečin (trestná sadzba 1 rok až 5 rokov), ktorému zodpovedá premlčacia doba

v trvaní 5 rokov (§ 87 ods. 1 písm. d) Tr. zák.).

Z hľadiska plynutia premlčacej doby to znamená, že od 06.08.2024 sa pôvodne desaťročná premlčacia
doba (jej koniec) skrátila na päťročnú premlčaciu dobu, teda ak by napríklad odvolací súd v trestnej veci
obžalovaného nevykonal žiadny úkon smerujúci k trestnému stíhaniu obžalovaného, trestné stíhanie by

sa premlčalo v päťročnej premlčacej dobe.

Táto zmena Trestného zákona účinného od 06.08.2024 sa teda prejaví v tom, že sa zmení (skráti) dĺžka
tejto novej premlčacej doby (§ 87 ods. 4 Tr. zák.). Skutok z roku 2010 sa teda posúdi iba podľa Trestného
zákona účinného od 06.08.2024. Článok 50 ods. 6 Ústavy SR ako aj § 2 ods. 1 Tr. zák. sa tu prejavia v

tom, že príde k zmene právnej kvalifikácie (v dôsledku zníženia trestnej sadzby) ako aj v tom, že nová
premlčacia doba, ktorá začala plynúť v posudzovanej trestnej veci naposledy od vyhlásenia rozsudku
súdu prvého stupňa, už zodpovedá novej, pre obžalovaného priaznivejšej, právnej úprave, nakoľko jej
koniec nastane už v zmysle novej právnej úpravy, teda za 5 rokov (a nie za 10 rokov).

Premlčacia doba, ktorá bola zákonne prerušená v minulosti vznesením obvinenia zo dňa 27.08.2020
už neexistuje, nakoľko v zmysle § 87 ods. 4 Tr. zák. už plynie nová premlčacia doba a už neexistujúca
premlčacia doba, ktorá plynula od spáchania skutku (07.10.2010) po vznesenie obvinenia (27.08.2020),
nemôže „obživnúť“ zmenou právnej úpravy.

Ustanovenie § 2 ods. 1 Tr. zák. teda nemôže vymazať skutočnosť, že premlčacia doba, ktorá začala
plynúť od spáchania skutku a bola prerušená vznesením obvinenia už neexistuje, nakoľko od vznesenia
obvinenia začala plynúť nová premlčacia doba a nová premlčacia doba začala plynúť následne po
každom úkone orgánu činného v trestnom konaní a následne aj súdu smerujúcemu k trestnému stíhaniu
obžalovaného, teda naposledy dňa 18.10.2023, kedy bol vyhlásený napadnutý rozsudok a až práve a

len na ňu (túto novú premlčaciu dobu, ktorá začala plynúť odo dňa vyhlásenia napadnutého rozsudku)
sa vzťahuje Trestný zákon účinný od 06.08.2024, nakoľko vstúpil do účinnosti práve počas jej plynutia.
Pokiaľ sa v tomto smere hovorí, že nová právna úprava ohľadne plynutia premlčacej doby pôsobí do
budúcnosti, tak sa tým má na mysli, že pôsobí na koniec aktuálne plynúcej premlčacej doby, ktorú mení
tak, že ju skracuje.

Z hľadiska komparatívneho výkladu práva možno podporne poukázať na judikatúru Najvyššieho súdu
ČR (R 59/2009, R 53/2011), ktorá uvádza, že ustanovenie o časovej pôsobnosti Trestných zákonov (§
2 ods.1 Tr. zák.) nemožno vykladať tak široko, aby sa s odkazom na toto ustanovenie fakticky spätneanulovali účinky procesných úkonov uvedených v § 87 ods.3 písm. a) Tr. zák., ktoré boli riadne vykonané
za účinnosti skoršieho znenia Trestného zákona. Nová právna úprava nezasahuje do premlčacej doby,
ktorá už bola zákonne prerušená podľa starej právnej úpravy a ktorá už neexistuje, ale má dopad iba na

plynutie novej premlčacej doby (§ 87 ods. 4 Tr. zák.), ktorá plynie od vznesenia obvinenia, respektíve od
ďalších úkonov, ktoré po vznesení obvinenia nasledujú a sú zamerané na objasnenie a skončenie veci.

Možno preto uzatvoriť, že vznesením obvinenia sa prerušuje plynutie premlčacej doby a ohľadne
stíhaného trestného činu začína plynúť nová premlčacia doba. Pokiaľ v dôsledku zmeny Trestného

zákona príde v priebehu trestného stíhania k zmierneniu právnej kvalifikácie už stíhaného trestného
činu, či k skráteniu premlčacej doby, potom je táto okolnosť významná len pre koniec tejto kratšej (novej)
premlčacej doby. Zmenou Trestného zákona sa spätne nerušia účinky procesných úkonov, ktoré boli
urobené podľa skoršej právnej úpravy a ktoré spôsobili prerušenie (pôvodnej) premlčacej doby (Najvyšší
súd ČR sp. zn. 8Tdo/1114/2008; R 59/2009).

Nová, kratšia a pre obžalovaného priaznivejšia premlčacia doba sa uplatní iba do budúcnosti, t. j.
pôsobí na koniec premlčacej doby. Účinky procesných úkonov, ktoré boli vykonané pred nadobudnutím
účinnosti novely Trestného zákona (teda ak bolo vznesené obvinenie konkrétnej osobe za starej právnej
úpravyvrámciplynutiastarejpremlčacejdobyanešloonesprávnu,činadhodnotenúprávnukvalifikáciu)
sa novelou Trestného zákona spätne nerušia (Najvyšší súd ČR sp. zn. 8Tdo 797/2010; R 53/2011).

K zhodným záverom prišla aj rešpektovaná odborná literatúra ktorá konštatuje, že ak príde k vzneseniu
obvinenia pred uplynutím skoršej (dlhšej) premlčacej doby, potom zmena právnej kvalifikácie činu
vyvolaná len zmenou Trestného zákona, už nemá vplyv na dĺžku tejto skoršej premlčacej doby a na
skutočnosť, že už bola prerušená vznesením obvinenia. Ak len v dôsledku zmeny Trestného zákona

príde v priebehu trestného stíhania k zmene právnej kvalifikácie (k jej zmierneniu) stíhaného trestného
činu, potom táto okolnosť, i keď sa premietne do kratšej premlčacej doby, je podľa § 2 ods. 1 Tr. zák.
významná len pre koniec novej (kratšej) premlčacej doby, ktorej začiatok vyplýva z ustanovenia § 87 ods.
4 Tr. zák. (Šámal, P. Trestní zákoník I. § 1 až 139. Komentář. 1. vydání. Praha: C.H.Beck, 2009, s. 382).

Účinky procesných úkonov, ktoré prerušujú plynutie premlčacej doby, a ktoré boli vykonané pred
nadobudnutím účinnosti Trestného zákona by mohli byť anulované zákonom (napríklad v prechodných
ustanoveniach). Ak by sa tak stalo, potom by sa dalo s návrhom obžalovaného na zastavenie trestného
stíhania stotožniť, nakoľko by sám zákonodarca stanovil povinnosť „vrátiť sa“ do premlčacej doby, ktorá
už bola prerušená vznesením obvinenia a ktorá už zanikla. Takýmto spôsobom uvažoval zákonodarca

aj v zákone č. 40/2024 Z.z., nakoľko v prechodných ustanoveniach upravil § 438k ods. 5 Tr. zák. v
zmysle ktorého trestné stíhanie, ktorého premlčanie bolo prerušené z dôvodov podľa § 87 ods. 3 pred
15. marcom 2024 sa považuje za premlčané, ak dôvody prerušenia premlčania tohto trestného stíhania
prvýkrát nastali až po uplynutí premlčacej doby tohto trestného stíhania určenej podľa tohto zákona v
znení účinnom od 15. marca 2024. Pokiaľ by toto ustanovenie nadobudlo aj účinnosť, potom by trestné

stíhanie obžalovaného premlčané bolo, nakoľko obvinenie bolo obžalovanému vznesené až po uplynutí
päť ročnej premlčacej doby v zmysle Trestného zákona č. 40/2024 Z.z. Ustanovenie § 438k ods. 5 Tr.
zák. však účinnosť nikdy nenadobudlo, nakoľko Ústavný súd SR nálezom sp. zn. PL. ÚS 3/2024 zo dňa
03.07.2024, publikovanom v Zbierke zákonov pod č. 215/2024 Z.z. (ďalej len nález ústavného súdu)
rozhodol tak, že ustanovenie § 438k ods. 5 Tr. zák. nie je v súlade s Ústavou SR. Neexistuje preto

žiadne zákonné ustanovenie, ktoré by umožňovalo súdu, aby „vymazal“ účinky prerušenia premlčania,
ktoré nastali u obžalovaného dňa 27.08.2020 a aby sa vrátil do už zaniknutej premlčacej doby, ktorá
skončila práve dňa 27.08.2020, nakoľko následne, podľa § 87 ods. 4 Tr. zák., už začala plynúť nová
premlčacia doba.

Pokiaľ obžalovaný v návrhu na zastavenie trestného stíhania poukazoval na body 391. a 417
nálezu ústavného súdu, tak v týchto bodoch sa nehovorí nič o „mazaní“ procesných úkonov, ktoré v
minulosti spôsobili prerušenie plynutia premlčacej doby, respektíve o tom, že je možný návrat do už
zaniknutejpremlčacejdoby,ktoráužneexistuje,nakoľkozaniklavznesenímobvinenia.Tietobodynálezu
ústavného súdu hovoria o tom, že podľa článku 50 ods. 6 Ústavy SR je nutné konanie obžalovaného,

a to vo všetkých smeroch, posúdiť buď podľa Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku
alebo podľa neskoršieho Trestného zákona, pokiaľ je pre obžalovaného priaznivejší. V súlade s týmto
názorom ústavného súdu je aj vyššie uvedený výklad o tom, že koniec premlčacej doby, ktorá plynie v
čase nadobudnutia účinnosti zmeny Trestného zákona, sa skracuje. Premlčanie sa teda neposudzujepodľa Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku, ale iba podľa priaznivejšieho neskoršieho
Trestného zákona.

Ak obžalovaný v návrhu na zastavenie trestného stíhania poukazoval aj na viaceré uznesenia
Špecializovaného trestného súdu, či usmernenie prvého námestníka generálneho prokurátora, tak
krajský súd pripomína, že týmito rozhodnutiami nie je viazaný a preto disponuje právom s nimi
nesúhlasiť, čo aj v tomto rozhodnutí využil.

Vzhľadom na uvedený výklad dospel krajský súd k záveru, že trestné stíhanie obžalovaného za skutok,
pre ktorý mu bolo vznesené obvinenie dňa 27.08.2020 a za ktorý bol následne uznaný za vinného
napadnutým rozsudkom, nie je premlčané a voči obžalovanému bolo preto nutné vyvodiť trestnú
zodpovednosť.

S poukazom na uvedené skutočnosti krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto

rozsudku.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.