Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. október 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15CoCsp/14/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123270326
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6123270326.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov JUDr.

Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci žalobkyne: A. B., nar. XX. XX. XXXX, trvale
bytom C. XXXX/X, D. D., zastúpená: SUCHÝ & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Horná 13, Banská Bystrica,
IČO: 52 826 791, proti žalovanému: Koala Tours, a. s., so sídlom Dunajská 8, Bratislava, IČO: 35 822
244, zastúpený: Petruška & partners, s.r.o, so sídlom Kupecká 18, Nitra, IČO: 47 254 882, o zaplatenie
428,50EURspríslušenstvom,naodvolaniežalovanéhoprotirozsudkuOkresnéhosúduBanskáBystrica
zo dňa 24. októbra 2023, č. k.: 20 Csp/39/2023-76, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

Konanie v prvej inštancii
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že: „I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni istinu
vo výške 428,50 EUR s úrokom z omeškania 5 % ročne z tejto sumy od 21. 03. 2023 do zaplatenia, a
to v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. II. Žalobca má nárok na náhradu trov tohto
konania vo výške 100 % voči žalovanému, ktoré je žalovaný povinný zaplatiť žalobkyni v lehote 3 dní

odo dňa právoplatnosti uznesenia o výške trov tohto konania.“
2. V danej veci ide o posúdenie, či žalobkyňa, ktorá odstúpila od zmluvy o zájazde z dôvodu pandémie
Covid-19, má nárok na vrátenie ceny zájazdu v plnej výške, teda vrátanie tzv. storno poplatku a
poistného.
3. Žalobkyňa žiadala uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť jej 428,50 EUR s úrokom z omeškania 5 %
ročne z tejto sumy od 21. marca 2023 do zaplatenia s poukazom na ustanovenie § 21 ods. 1, 2 zákona
č. 170/2018 Z. z. o zájazdoch, spojených službách cestovného ruchu.

4. Tvrdila, že sa domáhala vrátenia storno poplatkov, ktoré mu boli strhnuté po odstúpení od zmluvy o
zájazde uzatvorenej so žalovaným. Strany uzavreli Zmluvu o zájazde č. 420000074, na základe ktorej
žalovaný mal zabezpečiť pre žalobkyňu zájazd do destinácie Turecko, Side v termíne od 21. augusta
2020 do 1. septembra 2020. Žalobca na základe tejto zmluvy uhradil žalovanému sumu 1 290,20 EUR.
5. Dňa 7. apríla 2020 odstúpila od zmluvy, pričom dôvodom odstúpenia bola nemožnosť plnenia záväzku
zo strany žalovaného vzhľadom na šíriacu sa pandémiu Covid-19 a s ňou súvisiace obmedzenia v
cieľovej destinácii, ako aj na globálnej úrovni. Tieto mimoriadne okolnosti spôsobili, že cestovanie bolo

obmedzené alebo neodporúčané, a to aj v dôsledku opatrení Ministerstva zahraničných vecí SR, ktoré
radilo občanom necestovať do zahraničia.
6. Po odstúpení žalovaný vypracoval storno protokol, na základe ktorého jej vrátil sumu 861,70 EUR,
čo zodpovedalo pôvodne zaplatenej sume po odrátaní odstupného vo výške 369,30 EUR (t. j. 30 % zcelkovej ceny zájazdu) a poplatkov za poistenie vo výške 43,20 EUR a za pripoistenie vo výške 16 EUR.
Domáhala sa vrátenia celej sumy, vrátane storno poplatkov, teda čiastky 428,50 EUR, ktorá pozostáva
z odstupného a poplatkov za poistenie a pripoistenie.

7. Právnym základom pre nárok žalobkyne bolo ustanovenie § 21 ods. 2 zákona č. 170/2018 Z. z.
o zájazdoch a spojených službách cestovného ruchu, podľa ktorého mala žalobkyňa pri odstúpení
od zmluvy nárok na vrátenie všetkých platieb, ktoré za zájazd zaplatila. Žalobkyňa sa odvolávala
aj na § 33a ods. 11 zákona č. 136/2020 Z. z., ktorý upravoval situácie v súvislosti s mimoriadnymi
okolnosťami spôsobenými pandémiou. Podľa tohto ustanovenia cestovná kancelária bola povinná v

prípade odstúpenia od zmluvy v období pandémie vrátiť všetky platby bez uplatnenia storno poplatkov,
a to v prípadoch, keď k odstúpeniu došlo po 12. marci 2020 a pred účinnosťou zákona č. 136/2020 Z.
z. Vzhľadom na to, že k odstúpeniu došlo po tomto dátume, nebolo oprávnené, aby žalovaný odrátal
storno poplatky a poplatky za poistenie. Svoje tvrdenia žalobkyňa podporila aj judikatúrou, konkrétne
odkazom na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 41CoCsp/26/2022 zo dňa 18. januára
2023 a Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 9Csp/62/2021 zo dňa 11. mája 2022, kde boli obdobné

situácie rozhodnuté v prospech spotrebiteľov. Na základe uvedených argumentov bola toho názoru, že
jej patrí nárok na vrátenie celej sumy bez zrážok, a to vrátane storno poplatku a poplatkov za poistenie,
ktoré jej boli neoprávnene odrátané.
8. Okresný súd Banská Bystrica v upomínacom konaní vydal platobný rozkaz zo dňa 13. 04. 2023,
proti ktorému žalovaný podal odpor voči platobnému rozkazu. Uviedol v ňom, že odstúpenie od zmluvy

žalobkyňou dňa 7. apríla 2020 bolo predčasné a neoprávnené, preto si nárokoval uplatnenie storno
poplatku. Vychádzal z toho, že podľa zmluvných podmienok uzavretej Zmluvy o zájazde č. XXXXXXXXX
a konkrétne podľa článku VI. týkajúceho sa odstúpenia od zmluvy cestujúcim, mal cestujúci právo
odstúpiť od zmluvy kedykoľvek pred začiatkom zájazdu, avšak s povinnosťou uhradiť odstupné. Výška
odstupného bola stanovená na najmenej 30 % z ceny zájazdu a všetky poistné poplatky, ak k odstúpeniu

došlo v lehote 46 dní a viac pred plánovaným začiatkom zájazdu. Žalovaný teda tvrdil, že postupoval
v súlade s týmito podmienkami, keď žalobcovi strhol 369,30 EUR (30 % z ceny zájazdu), poplatok za
poistenie vo výške 43,20 EUR a pripoistenie vo výške 16 EUR.
9. Zároveň zdôraznil, že v čase odstúpenia od zmluvy mal vôľu a podmienky na riadne plnenie záväzkov
podľa zmluvy o zájazde. V danej chvíli neexistovali žiadne objektívne okolnosti, ktoré by naznačovali,

že v auguste 2020 nebude možné zabezpečiť všetky dohodnuté služby cestovného ruchu, ani že by boli
obmedzené služby alebo doprava do Turecka. Poukázal na to, že v prípade pretrvávania nepriaznivých
okolností by bol ochotný ponúknuť žalobkyni zmenu zájazdu alebo jeho úplné zrušenie s vrátením
všetkých zaplatených peňazí. Tvrdil, že žalobkyňa mohla počkať na vývoj situácie a zistiť, či cestovná
kancelária zruší zájazd sama.

10. Spochybnil aj dôvod odstúpenia od zmluvy, ktorý žalobkyňa opierala o nemožnosť plnenia
záväzkov zo strany žalovaného kvôli pandémii Covid-19. Poukázal na to, že žalobkyňa nepredložila
žiadne konkrétne dôkazy na podporu svojho tvrdenia a jej odvolanie sa na odporúčanie Ministerstva
zahraničných vecí SR, ktoré radilo necestovať do zahraničia, považoval za nedostatočné, pretože toto
odporúčanie nebolo špecificky viazané na obdobie konania zájazdu v auguste a septembri 2020. Tiež

argumentoval, že v čase odstúpenia od zmluvy nebolo možné predpokladať, že mimoriadne okolnosti
budú pretrvávať až do začiatku zájazdu.
11. V rámci svojej obhajoby sa odvolával aj na rozhodnutia zahraničných súdov. Uviedol rozhodnutie
Okresného súdu Mníchov č. k. 159C 13380/2020 zo dňa 27. októbra 2020, kde sa konštatovalo, že
samotná existencia pandémie Covid-19 nestačí na to, aby zákazník mohol odstúpiť od zmluvy bez

zaplatenia storno poplatku. Musí byť vopred zrejmé, že cestovná kancelária nebude schopná zabezpečiť
služby dohodnuté v zmluve. Žalovaný tiež poukázal na odborné názory a judikatúru, podľa ktorej
by musela existovať aspoň 25 % pravdepodobnosť výskytu mimoriadnych okolností v čase konania
zájazdu, aby bolo odstúpenie od zmluvy bez storno poplatku opodstatnené. V závere trval na tom, že
žalobkyňa odstúpila od zmluvy predčasne, keďže urobila tak päť mesiacov pred začiatkom zájazdu,

a neexistovali žiadne objektívne okolnosti, ktoré by už vtedy jednoznačne predpovedali, že zájazd
nebude možné uskutočniť. Tvrdil, že na odstúpenie sa vzťahovali všeobecné zmluvné podmienky, a
teda odstúpenie so zaplatením storno poplatku bolo oprávnené. Žalovaný preto navrhol, aby súd žalobu
zamietol v celom rozsahu.
12. Súd vo svojom rozhodnutí konštatoval, že predmetom sporu bolo zaplatenie odstupného v žalovanej

výške v súvislosti s odstúpením žalobkyne od Zmluvy o zájazde č. XXXXXXXXX. Kľúčovou spornou
otázkou bolo, či žalovaný mal právo zadržať odstupné, ktoré si účtoval v storno protokole, alebo či mala
byť žalobkyni vrátená celá suma, ktorú za zájazd zaplatila.13. Skutkové zistenia: Súd dospel k záveru, že medzi stranami nebolo sporné, že uzavreli zmluvu o
zájazde dňa 27. decembra 2019, pričom zájazd mal smerovať do Turecka (Side) od 1. septembra do 8.
septembra 2020, a to letecky. Súčasťou zmluvy boli aj všeobecné zmluvné podmienky, ktoré upravovali

možnosti odstúpenia od zmluvy a uplatnenia odstupného.
14. Žalobkyňa odstúpila od zmluvy dňa 7. apríla 2020, pričom v storno protokole žalovaný vyčíslil, že jej
bude vrátená suma 861,70 EUR, pričom suma 428,50 EUR bola zadržaná ako odstupné, čo zahŕňalo
30 % z ceny zájazdu, teda 369,30 EUR, poplatok za poistenie 43,20 EUR a pripoistenie 16 EUR.
15. Právna otázka: Podstatnou právnou otázkou bolo, či žalobkyni vzniklo právo na vrátenie celej sumy,

alebo či bol žalovaný oprávnený zadržať odstupné na základe zmluvy a zákona v čase odstúpenia
od zmluvy. Súd sa musel zaoberať tým, či mala žalobkyňa nárok na vrátenie celej sumy na základe
mimoriadnych okolností spôsobených pandémiou Covid-19, alebo či sa jej odstúpenie považovalo za
predčasné a neodôvodnené z hľadiska nevyhnutnosti zaplatenia odstupného. Žalovaný argumentoval,
že v čase odstúpenia, teda päť mesiacov pred plánovaným začiatkom zájazdu, nebolo zrejmé, že
mimoriadne okolnosti budú pretrvávať. Navyše tvrdil, že žalobkyňa nemala uviesť žiadny konkrétny

dôvod na odstúpenie a použila predtlačený formulár, čo podľa žalovaného znamenalo, že mala
povinnosť zaplatiť odstupné podľa § 21 ods. 1 zákona č. 170/2018 Z. z.
16. Právna analýza: Súd analyzoval relevantné ustanovenia zákona č. 170/2018 Z. z. a najmä novelu
zákona č. 136/2020 Z. z., ktorá nadobudla účinnosť 29. mája 2020 a zaviedla ustanovenie § 33a, ktoré
riešilo situácie súvisiace s mimoriadnymi okolnosťami pandémie Covid-19. Toto ustanovenie upravovalo

povinnosť cestovných kancelárií vrátiť všetky platby bez zaplatenia odstupného, ak cestujúci odstúpil
od zmluvy v čase mimoriadnej situácie (po 12. marci 2020) a pred účinnosťou novely zákona. Súd teda
nemoholvychádzaťlenzpôvodnéhoznenia§21ods.1a2zákonač.170/2018Z.z.,alemuselzohľadniť
aj ustanovenia novej právnej úpravy účinnej od 28. mája 2020.
17. Súd zdôraznil, že žalovaný, aj keď bol pripravený ponúknuť alternatívy (napr. zmenu zájazdu),

nevyužil možnosť ponúknuť náhradný zájazd podľa § 33a ods. 1 zákona. Zároveň nepreukázal, že
by žalobkyňa súhlasila so storno poplatkom, pretože storno protokol, ktorý žalovaný vyhotovil, nebol
žalobkyňou podpísaný, ani nebolo preukázané, že by zadržanie storno poplatku bolo dohodnuté. Súd
tak dospel k záveru, že žalovaný nemal právo zadržať odstupné, keďže žalobkyňa odstúpila od zmluvy
počasmimoriadnejsituáciespôsobenejpandémiouCovid-19.Podľanovelyzákonač.136/2020Z.z.mal

žalovaný povinnosť vrátiť žalobkyni všetky platby vrátane storno poplatku. Súd teda rozhodol v prospech
žalobkyne a priznal jej nárok na vrátenie celej sumy, vrátane zadržaného storno poplatku a poplatkov
za poistenie, t. j. 428,50 EUR.
18. Súd tiež priznal žalobkyni zákonný úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 OZ a § 3 NV SR č. 87/1995
Z. z. od dátumu 21. marca 2023, teda po uplynutí piatich dní od doručenia výzvy na plnenie zo dňa

13. marca 2023.
Odvolanie žalovaného
19. Proti rozsudku sa odvolal žalovaný z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, pričom
žiadal, aby odvolací súd buď rozsudok zmenil tak, že žalobu v plnom rozsahu zamieta, alebo zrušil
rozsudok a vrátil vec na ďalšie konanie súdu prvej inštancie podľa § 389 CSP.

20. Nesprávne použitie právneho predpisu: Žalovaný namietal nesprávne použitie právneho predpisu.
Tvrdil, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval ustanovenia zákona č. 170/2018 Z. z. (o zájazdoch)
na prípad, konkrétne § 21 ods. 2, hoci žalobkyňa pôvodne odstúpila od zmluvy na základe § 21 ods.
1 tohto zákona. Žalobkyňa pôvodne neuviedla dôvod odstúpenia od zmluvy, pričom v ďalšom konaní
tvrdila, že dôvodom bolo to, že poskytovanie zájazdu bolo objektívne nemožné v dôsledku pandémie

COVID-19, čo je v súlade s § 21 ods. 2 zákona č. 170/2018 Z. z.. Súd prvého stupňa však nesprávne
uviedol, že žalovaný nespochybnil dôvod odstúpenia žalobkyne, ktorým bola údajná obava zo šírenia
pandémie. Poukazoval na to, že žalobkyňa odstúpila od zmluvy v zmysle § 21 ods. 1, pričom dôvodila
neskôr ustanovením § 21 ods. 2, čo považuje za účelové. Namietal, že žalobkyňa nepredložila dôkazy
o nemožnosti uskutočniť zájazd kvôli pandémii.

21. Nesprávne právne posúdenie a aplikácia zákona č. 136/2020 Z. z.: Žalovaný namietal, že súd
prvej inštancie nesprávne posúdil právnu otázku týkajúcu sa uplatnenia zákona č. 136/2020 Z. z., ktorý
rieši vysporiadanie odstupného pri odstúpení od zmluvy o zájazde v období pandémie COVID-19. Súd
vyvodil, že medzi žalobkyňou a žalovaným nedošlo k "vysporiadaniu" v zmysle tohto zákona, pretože
storno protokol nebol podpísaný žalobkyňou.

22. Vo vzťahu k uvedenému však argumentoval, že žalobkyňa bola oboznámená so všeobecnými
zmluvnými podmienkami, ktoré jasne stanovovali spôsob vysporiadania, vysporiadanie odstupného
preto prebehlo riadne. Zdôraznil, že žalobkyňa súhlasila s týmito podmienkami a vedela, aký bude
výpočet odstupného. Nepodpísaný storno protokol teda podľa žalovaného neznamená nesúhlasžalobkyne, ale iba formálny účtovný doklad. Žalovaný tiež upozornil, že novela zákona č. 136/2020 Z.
z. nadobudla účinnosť až 29.5.2020, pričom žalobkyňa odstúpila od zmluvy už 7.4.2020, preto nie je
možné retroaktívne aplikovať túto právnu úpravu na už ukončený právny vzťah.

23. Dôkazné bremeno o nesprávnom odstúpení: Žalovaný argumentoval, že ak žalobkyňa tvrdí, že
odstúpila od zmluvy na základe § 21 ods. 2 zákona č. 170/2018 Z. z. (z dôvodu nemožnosti plnenia), je
na nej dôkazné bremeno, aby preukázala, že v čase odstúpenia od zmluvy bola nemožnosť poskytnutia
zájazdu objektívne nevyhnutná. V čase odstúpenia (7.4.2020) však nebolo možné predpokladať, že
zájazd nebude možné uskutočniť v plánovanom termíne, pretože medzi odstúpením a termínom zájazdu

(o viac ako 3 mesiace neskôr) nebola istá nemožnosť plnenia. Podľa žalovaného išlo o subjektívny
strach žalobkyne, ktorý nemôže byť dôvodom na aplikáciu § 21 ods. 2 zákona.
24. Neodôvodnený záver o účelovosti konania žalobkyne: Upozornil aj na to, že žalobkyňa využila
možnosť odstúpiť od zmluvy bez uvedenia dôvodu, avšak neskôr v súdnom konaní tvrdila, že dôvodom
odstúpeniabolanemožnosťplnenia.Podľažalovanéhoideoúčelovétvrdeniežalobkyne,ktoréhocieľom
bolo obísť podmienky vysporiadania stanovené zmluvou a všeobecnými zmluvnými podmienkami.

25. Nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie: Žalovaný považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie
za nesprávne z viacerých dôvodov.
26. Nesprávna aplikácia právnych predpisov: Súd nesprávne aplikoval § 21 ods. 2 zákona č. 170/2018
Z. z. namiesto toho, aby sa sústredil na pôvodné odstúpenie žalobkyne podľa § 21 ods. 1.
27. Nesprávne právne posúdenie: Súd nesprávne interpretoval dôsledky nepodpísania storno protokolu

a tiež retroaktívne aplikoval zákon č. 136/2020 Z. z. na už ukončený právny vzťah.
28. Neodôvodnené zohľadnenie subjektívnych tvrdení žalobkyne: Súd prvej inštancie vychádzal z
tvrdení žalobkyne o subjektívnej obave zo šírenia pandémie bez toho, aby tieto tvrdenia boli podložené
dôkazmi alebo právne relevantné pre konkrétny prípad.
Vyjadrenie žalobkyne k odvolaniu

29. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného považovala rozsudok súdu prvej inštancie
za vecne správny a zákonný, pričom sa v plnom rozsahu stotožnila s jeho odôvodnením a navrhla ho
potvrdiť. Súčasne nesúhlasila s odvolaním žalovaného, ktoré napadalo rozsudok z dôvodov podľa § 365
ods. 1 písm. f) a h) CSP.
30. K tvrdeniam žalovaného o odstúpení od zmluvy: Žalobkyňa nesúhlasila s tvrdením žalovaného, že

odstúpila od zmluvy o zájazde podľa § 21 ods. 1 zákona č. 170/2018 Z. z., čo je ustanovenie aplikované
v prípade, keď cestujúci odstupuje od zmluvy bez uvedenia konkrétneho dôvodu. Hoci v odstúpení od
zmluvy pôvodne neuviedla presný dôvod, bližšie ho konkretizovala v predžalobnej výzve, kde uviedla,
že dôvodom odstúpenia boli neodvrátiteľné mimoriadne okolnosti spojené s pandémiou COVID-19, čo
zodpovedá ustanoveniu § 21 ods. 2 zákona o zájazdoch.

31. Namietala, že žalovaný počas celého konania nespochybnil dôvod odstúpenia, teda že odstúpenie
súviselo s pandémiou COVID-19. Tento argument žalovaný prvýkrát uviedol až v odvolaní, čím podľa nej
nesprávne interpretuje priebeh konania. Súd prvej inštancie preto podľa nej správne vyhodnotil skutkový
stav veci.
32. K správnosti aplikácie právnych predpisov: Žalobkyňa zdôraznila, že súd prvej inštancie správne

aplikoval ustanovenia zákona č. 136/2020 Z. z., ktorý riešil situácie súvisiace s pandémiou COVID-19
a upravoval podmienky odstúpenia od zmluvy o zájazde v mimoriadnych situáciách. V zmysle § 33a
ods. 10 tohto zákona, ak cestujúci odstúpil od zmluvy v čase od 12. marca 2020 do účinnosti zákona
a cestovná kancelária nevrátila všetky platby, postupuje sa podľa odseku 1, ktorý určuje povinnosť
cestovnej kancelárie vrátiť cestujúcemu platby alebo ponúknuť náhradný zájazd.

33. Súd tiež správne aplikoval ustanovenie § 33a ods. 11 zákona č. 136/2020 Z. z., ktoré rieši situácie,
keď cestujúci odstúpil od zmluvy podľa § 21 ods. 1 zákona o zájazdoch a k vysporiadaniu odstupného
nedošlo. Žalobkyňa namietala, že žalovaný mal povinnosť ponúknuť zmenu zmluvy o zájazde alebo
oznámiť náhradný zájazd, čo neurobil, a teda mal vrátiť žalobkyni všetky prijaté platby do 14. septembra
2021.

34. K nesprávnej interpretácii vysporiadania žalovaným: Žalobkyňa nesúhlasila s tvrdením žalovaného,
že k vysporiadaniu odstupného došlo. Argumentovala, že vysporiadanie predstavuje konsenzus, teda
dvojstranný právny úkon, ktorý musí predstavovať zhodný prejav vôle oboch strán. V tomto prípade
však k takémuto konsenzu nedošlo, pretože žalobkyňa nesúhlasila so stornom poplatkom a na storno
protokole nebol jej podpis. Tiež poukázala na to, že v danom zmluvnom vzťahu vystupovala ako

spotrebiteľ, čo znamená, že je chráneným subjektom, ktorý by nemal byť vystavený neprimeraným
podmienkam zo strany silnejšej zmluvnej strany, ktorou bol žalovaný. Vysporiadanie, ako to prezentoval
žalovaný, teda nemožno považovať za zákonné.35. Ochrana spotrebiteľa a odborná starostlivosť žalovaného: Podľa žalobkyne žalovaný mal postupovať
s odbornou starostlivosťou, keďže vedel, že žalobkyňa vystupuje ako spotrebiteľ. Ak by žalovaný dodržal
ustanovenia zákona a poskytol žalobkyni možnosť zmeny zmluvy alebo náhradný zájazd, nedošlo by

k sporu. Tým, že žalovaný neponúkol takúto možnosť a nezabezpečil riadne vysporiadanie, porušil
zákonné povinnosti.
36. Na základe vyššie uvedených argumentov žalobkyňa považovala tvrdenia žalovaného v odvolaní za
účelové a právne irelevantné. Namietala, že žalovaný až v odvolaní spochybňuje dôvod odstúpenia od
zmluvy a tvrdenie o vysporiadaní považuje za nepresné. Taktiež argumentovala, že žalovaný nesplnil

povinnosť podľa zákona č. 136/2020 Z. z. a nezabezpečil náležité vysporiadanie. Navrhla, aby odvolací
súd potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny a žalobkyni priznal náhradu trov odvolacieho
konania.
Replika žalovaného
37. Žalovaný v odvolacej replike zotrval na v podanom odvolaní. Opätovne vyjadril nesúhlas s tvrdeniami
žalobkyne uvedenými v jej písomnom vyjadrení, pričom sa sústredil na spochybnenie jej argumentácie

týkajúcej sa spôsobu odstúpenia od zmluvy a spôsobu vyporiadania vzájomného zmluvného vzťahu.
38. K spôsobu odstúpenia od zmluvy: Žalobkyňa vo svojom vyjadrení tvrdila, že odstúpila od
zmluvy o zájazde na základe predloženého formulárového znenia poskytnutého žalovaným a to bez
uvedenia dôvodu. Žalovaný uviedol, že napriek tomu, že žalobkyňa neuviedla dôvod odstúpenia
priamo v samotnom odstúpení, je nevyhnutné, aby dôvod odstúpenia bol uvedený pri samotnom

úkone odstúpenia od zmluvy. Tento dôvod slúži na to, aby žalovaný mohol zaujať právne stanovisko k
odstúpeniu, riadne splniť svoje záväzky podľa zmluvy a aby sa predišlo situácii, že dôvod bude následne
zmenený v závislosti od neskorších okolností. Argumentoval, že ak by žalobkyňa mohla dodatočne
upraviť dôvod odstúpenia, mohlo by to viesť k právnej neistote medzi zmluvnými stranami.
39. K argumentácii žalobkyne týkajúcej sa predžalobnej upomienky: Žalovaný poukázal na to, že

predžalobná upomienka nemôže zmeniť základný právny rámec, podľa ktorého je nutné dôvod
odstúpenia uviesť už pri samotnom úkone odstúpenia. Neskoré doplnenie dôvodu by podľa neho viedlo
k neprípustnej právnej neistote a neumožnilo by žalovanému adekvátne reagovať na odstúpenie.
40. K dôkaznému bremenu: Žalovaný tiež spochybnil tvrdenie žalobkyne, že žalovaný nespochybnil
dôvod jej odstúpenia od zmluvy. Uviedol, že podľa neho, ak existuje zjavný rozpor v právnom úkone, je

na žalobkyni, aby preukázala pravdivosť svojich tvrdení. Poukázal na § 132 ods. 1 CSP, ktorý ukladá
žalobkyni povinnosť preukázať rozhodujúce skutočnosti a predložiť dôkazy na ich podporu. Keďže
medzi tvrdeniami žalobkyne a predloženými dôkazmi existuje podľa žalovaného zjavný rozpor, dôkazné
bremeno je na žalobkyni.
41. K spôsobu vyporiadania zmluvného vzťahu: Ďalším sporným bodom bolo vyporiadanie vzájomného

zmluvného vzťahu, kde žalobkyňa spochybňovala, že postup podľa všeobecných obchodných
podmienok (VOP) nie je dvojstranným úkonom. Žalovaný poukázal na to, že žalobkyňa bola so znením
VOP oboznámená a podpísala ich, čím vyjadrila svoj súhlas so spôsobom vyporiadania, ktorý je v
nich uvedený. Tvrdil, že z článku VI. VOP jednoznačne vyplýval spôsob vypočítania odstupného v
prípade odstúpenia od zmluvy a žalobkyňa vedela, aký bude postup v prípade odstúpenia. Preto nebolo

potrebné, aby išlo o dvojstranný právny úkon, pretože žalobkyňa s podmienkami odstúpenia súhlasila
ešte pred jeho uskutočnením.
42. V čom žalovaný videl nesprávnosť rozhodnutia: Žalovaný tvrdil, že rozhodnutie súdu, ktoré by
vyhovelo žalobkyni, by bolo v rozpore s princípmi právnej istoty. Podľa jeho názoru žalobkyňa nesprávne
postupovala pri odstúpení od zmluvy, pretože neuviedla dôvod odstúpenia, čo je nevyhnutné na to,

aby žalovaný mohol adekvátne reagovať. Navyše tvrdil, že žalobkyňa nemôže spätne meniť dôvod
odstúpenia od zmluvy, čo by mohlo viesť k nespravodlivým dôsledkom pre žalovaného. Nesprávnosť
rozhodnutia videl aj v tom, že žalobkyňa nesplnila svoje dôkazné bremeno, ktoré jej ukladá zákon, keďže
nepreukázala rozhodujúce skutočnosti dostatočnými dôkazmi.
Duplika žalobkyne

43. Žalovaný vo svojom odvolaní poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa v pôvodnom odstúpení od
zmluvy neuviedla dôvody na odstúpenie, čo považuje za vadu konania. Žalovaný tiež argumentoval, že
formulár predložený žalobkyni poskytol dostatočný priestor na uvedenie dôvodov odstúpenia.
44. Žalobkyňa však poukázala na to, že uviedla dôvody odstúpenia, ktoré boli riadne a včas oznámené v
predžalobnej výzve, a to z dôvodu, že formulár predložený žalovaným neumožňoval adekvátny priestor

na uvedenie týchto dôvodov. Tento formulár bol podľa žalobkyne neprijateľný, najmä vzhľadom na jej
pokročilý vek, keďže jej neposkytol dostatočnú možnosť vyjadriť svoje relevantné dôvody na odstúpenie.
Navyše, žalovaný počas konania nespochybnil dôvody odstúpenia uvedené v predžalobnej výzve, a
spochybňovanie dôvodov odstúpenia prišlo až v odvolaní, čo podľa žalobkyne nie je relevantné.45. Žalovaný tiež vo svojom odvolaní tvrdil, že žalobkyňa bola oboznámená so všeobecnými zmluvnými
podmienkami a súhlasila s nimi, pričom z týchto podmienok mala jasne vyplývať metodika vysporiadania
a výpočtu odstupného.

46. Žalobkyňa k danej námietke uviedla, že žalovaný neuviedol úplnú podstatu problému, na ktorú
žalobkyňa upozorňovala počas celého konania a s ktorou sa nakoniec stotožnil aj prvostupňový súd.
Poukázala pritom na ustanovenie § 21 ods. 2 zákona č. 170/2018 Z. z., ktorý umožňuje cestujúcemu
odstúpiť od zmluvy o zájazde v prípade mimoriadnych okolností bez povinnosti zaplatiť odstupné.
Takáto mimoriadna okolnosť bola podľa žalobkyne jednoznačne pandémia COVID-19, ktorá významne

ovplyvnila realizáciu zájazdu.
47. Žalovaný tvrdil, že medzi stranami došlo k vysporiadaniu zmluvných vzťahov, čo by znamenalo,
že jeho povinnosť vrátiť platby žalobkyni bola splnená. Žalovaný tiež odkazoval na § 33a zákona
č. 170/2018 Z. z. a jeho novelizáciu, ktorá upravovala povinnosti cestovných kancelárií v prípade
odstúpenia od zmluvy počas mimoriadnych okolností.
48. Žalobkyňa k danej námietke oponovala, že k vysporiadaniu nedošlo, pretože medzi stranami

neexistoval konsenzus o spôsobe vyrovnania, čo je nutné na platné vysporiadanie. V zmysle § 33a ods.
11 mala cestovná kancelária žalobkyni ponúknuť zmenu zmluvy alebo oznámiť náhradný zájazd, čo sa
nestalo. Navyše, ak by ani k dohode nedošlo do 31. augusta 2021, žalovaný bol povinný vrátiť všetky
platby do 14. septembra 2021. Žalobkyňa tvrdí, že žalovaný túto povinnosť nesplnil.
49. Konštatovala, že okresný súd svoje rozhodnutie založil na správnej aplikácii ustanovení § 21 a § 33a

zákona č. 170/2018 Z. z. a jeho novelizácií prijatých v súvislosti s pandémiou COVID-19. Súd dospel
k záveru, že žalobkyňa mala právo na odstúpenie od zmluvy bez povinnosti zaplatiť odstupné a že
žalovaný nezabezpečil zákonom predpísané vysporiadanie, keď nevrátil všetky prijaté platby.
50. Žalovaný vo svojom odvolaní tvrdil, že súd nesprávne posúdil právnu otázku, najmä čo sa týka
oznámenia dôvodov odstúpenia a vysporiadania zmluvných vzťahov a že žalobkyňa súhlasila so

všeobecnými zmluvnými podmienkami a vysporiadanie bolo realizované v súlade s týmito podmienkami.
Tiež tvrdil, že neexistujú dostatočné dôvody na to, aby bolo žalobkyni priznané právo na vrátenie peňazí.
51. Žalobkyňa však vo svojom stanovisku uviedla, že odvolanie žalovaného nie je spôsobilé spochybniť
správnosť rozhodnutia prvostupňového súdu, keďže súd správne aplikoval príslušné právne predpisy a
na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam.

Právne posúdenie odvolacím súdom
52. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia
pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1, 2
CSP potvrdil.
53. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
54. Odvolací súd napadnutý rozsudok preskúmal v rozsahu námietok, ktoré uviedol v odvolaní žalovaný.
Na základe preskúmania veci konštatuje, že okresný súd v potrebnom rozsahu vykonal dokazovanie,

z ktorého vyvodil správne skutkové závery. Na takto zistený skutkový stav aplikoval správne právne
normy, ktoré aj správne vyložil. V konaní mal okresný súd za nesporné, že došlo k uzavretiu zmluvy o
zájazde, od ktorej zmluvy žalobkyňa odstúpila z dôvodu pandémie Covid-19. Spornou bola a aj zostala
otázka, či žalobkyňa má právo na vrátenie celej ceny zájazdu alebo len jej časti bez storno poplatku a
poistného. Pre posúdenie veci je z hľadiska skutkových okolností a následného právneho posúdenia

dôležité, že k uzavretiu zmluvy o zájazde došlo v čase, keď nebola účinná novela zákona č. 170/2018 Z.
z.. K odstúpeniu od zmluvy došlo tiež pred účinnosťou novely zákonom 136/2020 Z. z., ktorá nadobudla
účinnosť 29. mája 2020. Relevantné je aj to, že novela retroaktívne rieši aj vzťahy, ktoré nastali pred
účinnosťou novely, teda spätne. O danej problematike súd doplní svoje závery neskôr.
55.Okresnýsúdvrozhodnutíaplikovalust.§21ods.1a2zákonač.170/2018Z.z.akoaj§33a,ktorýbol

ako prechodné ustanovenie zavedený novelou. Žalobkyňa so žalovaným uzavrela zmluvu o zájazde dňa
27. decembra 2019. Dôležitou skutočnosťou je, že uznesením vlády Slovenskej republiky číslo 111 zo
dňa 11. marca 2020 bola vyhlásená mimoriadna situácia v súvislosti s pandémiou Covid-19 a následne
Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR vydalo výzvu, aby občania rešpektovali
platné z celosvetového odporúčania a necestovali do štátov sveta platné od 16. 3. 2020. Žalobkyňa

riadiac sa na s týmito dokumentami odstúpila od zmluvy o zájazde dňa 7. apríla 2020.
56. Žalovaný argumentoval, že žalobkyňa v odstúpení neuviedla žiadny dôvod odstúpenia a až následne
tento kvalifikovala podľa § 21 ods. 2 zákona č. 170/2018 Z. z.. V konaní bolo preukázané a nebolo
ani žalovaným spochybnené, že žalobkyňa od zmluvy odstúpila na základe Formulára na odstúpenieod zmluvy o zájazde, ktorý bol vytvorený žalovaným. Tento formulár obsahuje len možnosť uviesť
meno a priezvisko odstupujúceho, rezervačné číslo (číslo zmluvy) a dátum odstúpenia ako aj mobilné
číslo, následne bankové spojenie. V závere formulára je uvedené, že odoslaním vyplneného formulára

cestujúci potvrdzuje pravdivosť vyplnených údajov a jednoznačnú a slobodnú vôľu odstúpiť od Zmluvy
o zájazde v súlade so Všeobecnými zmluvnými podmienkami cestovnej kancelárie, ktoré nadobudli
platnosť dňa 1. 12. 2019 a s ktorými vyjadril svoj súhlas pri podpise Zmluvy o zájazde.
57. V konaní tiež bolo preukázané nebolo sporné, že ide o spotrebiteľský vzťah a žalobkyňa vystupuje
ako spotrebiteľ. Odvolací súd zdôrazňuje, že bol žalobca, ktorý vyhotovil formulár pre odstúpenie od

zmluvy bez toho, aby ktorýkoľvek cestujúci mohol dojenie akýmkoľvek spôsobom zasiahnuť. Žalobkyňa
tak vyplnila žalovaným priložený formulár v rozsahu, ktorý bol definovaný práve žalovaným. Pokiaľ
potom žalovaný namieta, že žalobkyňa neuviedla dôvod na odstúpenie od zmluvy s poukazom na § 21
ods. 2 zákona č. 170/2018 Z. z., jeho námietku aj odvolací súd považuje za nedôvodnú. Formulár totiž
neobsahuje možnosť uviesť dôvod odstúpenia a už vôbec nie ustanovenie či už § 21 ods. 1 alebo ods.
citovaného zákona.

58. Odvolací súd len na doplnenie uvádza a poukazuje na formulár štandartných informácii pre zmluvy
o zájazde, ktorý je v spise pripojený, avšak cestujúcim nie je podpísaný, v ktorom sa žalovaný v bode 11
nazvanom ako Odstúpenie od zmluvy o zájazde cestujúcim z dôvodu neodvrátiteľných a mimoriadnych
okolností, uvádza, že cestujúci je oprávnený odstúpiť od zmluvy o zájazde pred začiatkom poskytovania
zájazdu bez zaplatenia odstupného, ak v cieľovom mieste alebo v jeho bezprostrednej blízkosti nastanú

neodvrátiteľné a mimoriadne okolnosti (napr. ak existujú vážne bezpečnostné problémy v destinácii),
ktoré významne ovplyvnia poskytovanie zájazdu alebo prepravu cestujúcich do cieľového miesta. V
takomto prípade odstúpenia od zmluvy o zájazde má cestujúci nárok na vrátenie všetkých platieb, ktoré
zazájazdzaplatil.Vbode12jeupravenéodstúpenieodzmluvybezuvedeniadôvodu,kedyposkytovateľ
má nárok na odôvodené odstupné. Nepochybne už len na základe uvedeného, žalobkyňa mohla od

zmluvy odstúpiť bez toho, aby musela platiť storno poplatky.
59. Je pravdou, že žalovaný vo Všeobecných zmluvných podmienkach, pripojených žalovaným,
mimochodom z r. 2020, nie platných v čase uzavretia zmluvy, je v bode VI. upravené odstúpenie od
zmluvycestujúcimaodstupné,kdevbode1.jeuvedené,žecestujúcimáprávokedykoľvekpredzačatím
zájazdu zmluvy odstúpiť, ak strany si dohodli odstupné ktoré podľa písmena a) sú najmenej 30 % z

ceny zájazdu a poistné, ak cestujúci odstúpi od zmluvy v lehote 46 dní a viac pred termínom začatia
zájazdu. Žalovaný v rámci argumentácie vôbec nereflektoval na už spomenutý formulár štandardných
informácií, kde žalovaný deklaruje, že na cestujúcich sa vzťahujú všetky práva vyplývajúce zo zákona
č. 170/2018 Z. z., teda právo cestujúceho odstúpiť od zmluvy v zmysle bodu 11. cestujúcim v prípade
neodvrátiteľnýchamimoriadnychokolností,čosavdanomprípadeajstalo.Zdôvoduvšeobecneznámej

informácie o rozširovaní pandémie Covid-19 vo svete, uznesenia vlády SR č. 111 ako aj odporúčania
ministerstva žalobkyňa od zmluvy odstúpila a mala nárok na vrátenie všetkých platieb, ktoré za zájazd
zaplatila. Žalovaný nebol oprávnený účtovať storno a poistné. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že Svetová
zdravotnícka organizácia označila 11. marca 2020 Covid-19 za pandémiu, ktorá mala za následok zákaz
cestovania na vnútroštátnej úrovni ako aj varovania a obmedzenia na hraniciach. Cesty do zahraničia

vrátane zájazdov boli zrušené a cestovné kancelárie, teda aj žalovaný, ale aj žalobkyňa ako cestujúca
sa museli vyrovnať s uvedenými obmedzeniami.
60. V uvedenom čase platilo ust. § 21 ods. 1 zákona 1č. 170/2018 Z. z, podľa ktorého cestujúci
je oprávnený kedykoľvek pred začatím zájazdu odstúpiť od zmluvy o zájazde. V zmluve o zájazde
možno dohodnúť odstupné, ktorého výška musí zohľadňovať čas odstúpenia od zmluvy o zájazde pred

začatím zájazdu, predpokladané zníženie nákladov v dôsledku neposkytnutia služieb cestovného ruchu
tvoriacich zájazd cestujúcemu a predpokladaný príjem z náhradného predaja služieb cestovného ruchu.
Akodstupnéniejedohodnuté,jehovýškasavypočítaakocenazájazduzníženáosúčetúsporynákladov
za neposkytnuté služby cestovného ruchu a príjmov z náhradného predaja služieb cestovného ruchu.
Na žiadosť cestujúceho je cestovná kancelária povinná poskytnúť odôvodnenie výšky odstupného.

61. Citované ustanovenie upravovalo prípad, keď došlo k odstúpeniu od zmluvy kedykoľvek a bez
uvedenia dôvodu, pričom predpokladá buď dohodu o odstupnom, a ak takto nebola uzavretá, tak
zaplatenie určitej výšky náhrady.
62. Podľa ods. 2 cit. ustanovenia však platilo, že cestujúci je oprávnený odstúpiť od zmluvy o zájazde
pred začatím zájazdu bez zaplatenia odstupného, ak v cieľovom mieste alebo v jeho bezprostrednej

blízkosti nastanú neodvrátiteľné a mimoriadne okolnosti, ktoré významne ovplyvnia poskytovanie
zájazdu alebo prepravu cestujúcich do cieľového miesta; pri odstúpení od zmluvy o zájazde má cestujúci
nárok na vrátenie všetkých platieb, ktoré za zájazd zaplatil.63. Žalobkyňa postupovala v zmysle platnej právnej úpravy a práve z dôvodu pandémie Covid-19 od
zmluvy odstúpila na preddefinovanom formulári žalovaným, ktorý neumožňoval ani len možnosť voľby
podľa § 21 ods. 1 a ods. 2, čo sú diametrálne rôzne dôvody. Ak žalovaný namieta, že žalobkyňa

neuviedladôvod,resp.tvrdí,žeodstúpilaodzmluvypodľaods.1,odvolacísúddanýargumentneuznáva,
pretože ak vo formulári nebola možnosť uviesť dôvod odstúpenia, a to ani podľa § 21 ods. 1, nemôže
argumentovať tým, že žalovaná odstúpila podľa ods.1, pretože ani on v zmysle jeho formuláru a
výkladu nemohol dospieť k záveru, že postupovala podľa ods. 1. Okresný súd na základe predložených
dôkazov dospel k správnemu záveru, že žalobkyňa odstúpila od zmluvy na základe neodvrátiteľných

a mimoriadnych okolností, ktoré boli nezvratné. Tvrdenie, že situácia sa mohla zmeniť, prípadne
zľahčovanie postoja žalobkyne obávajúcej sa vzhľadom na svoj vek o svoje zdravie, nie je relevantná.
64.Komentárečiodbornáliteratúrakzákonuozájazdochdospelikzáveru,ževprípade,akposkytovanie
zájazdu výrazne ovplyvnia neodvrátiteľné a mimoriadne okolnosti, cestujúci majú právo odstúpiť od
zmluvy o zájazde bez povinnosti zaplatiť postupné. Tieto okolnosti môžu zahŕňať napr. vojnu, iné
vážne bezpečnostné problémy, akými sú napr. terorizmus, významné riziká pre ľudské zdravie, ako sú

napr. prepuknutie vážnej choroby z cestovnej destinácii, prírodné katastrofy, ako napr. záplavy alebo
zemetrasenia, poveternostné podmienky. Literatúra ako prípad neodvrátiteľnej a mimoriadnej okolnosti
predstavujúcej významné riziko pre ľudské zdravie uvádza napr. vypuknutie vírusu zika v cieľovom
mieste po uzatvorení zmluvy. Žalobkyňa tak nepochybne konala v súlade vtedy platným a účinným
zákonom č. 170/2018 Z. z.

65. Okresný súd uznal správnosť tohto argumentu a aplikoval ustanovenie § 21 ods. 2 zákona č.
170/2018 Z. z. správne, keďže pandémia COVID-19 bola mimoriadnou a neodvrátiteľnou okolnosťou,
ktorá ovplyvňovala poskytovanie zájazdu. Z tohto dôvodu súd rozhodol, že žalobkyňa mala nárok na
odstúpenie bez sankcií a na vrátenie všetkých platieb.
66. Námietka žalovaného v tomto bode spočívala v tom, že žalobkyňa neuviedla dôvody odstúpenia

priamo v odstúpení od zmluvy, čo žalovaný považuje za procesnú vadu. Avšak žalobkyňa v priebehu
konania preukázala, že dôvody boli uvedené v predžalobnej výzve. Žalovaný počas konania tieto dôvody
nespochybňoval, čo znamená, že odstúpenie bolo platné a oprávnené. Navyše, ak sa žalovaný snažil
spochybniť formálnosť oznámenia dôvodov, tento argument sám o sebe nie je dostatočný na to, aby
spochybnil oprávnenosť odstúpenia, najmä keď z hľadiska materiálneho práva bola situácia jasná. Záver

okresného súdu bol preto správny, keď žalobkyni priznal právo na vrátenie platieb na základe aplikácie
ustanovenia § 21 ods. 2 zákona č. 170/2018 Z. z..
67. Vrátenie platieb v súlade s § 33a zákona č. 170/2018 Z. z. po jeho novelizácii: Novelou
zákona č. 170/2018 Z. z., zákonom č. 136/2020 Z. z. ktorá bola prijatá v súvislosti s pandémiou
COVID-19, boli doplnené ustanovenia, ktoré poskytovali cestovným kanceláriám možnosť riešiť situáciu

prostredníctvom ponuky náhradného zájazdu alebo zmeny zmluvy. V zmysle § 33a ods. 1 písm. a) alebo
b), cestovná kancelária mohla navrhnúť cestujúcemu zmenu zmluvy alebo poskytnutie náhradného
zájazdu.
68. Žalobkyňa tvrdila, že žalovaný nedodržal tieto postupy a nevykonal ponuku náhradného zájazdu,
ktorá by bola v súlade so zákonom, a teda nesplnil povinnosti vyplývajúce z § 33a. Žalovaný mal do 31.

augusta 2021 dohodnúť náhradný zájazd, inak platilo, že od zmluvy odstúpil a bol povinný vrátiť všetky
platby najneskôr do 14. septembra 2021.
69. Odvolací súd zdôrazňuje uvedený záver, keď žalovaný takto nepostupoval. Žalovaný po oznámení
o odstúpení od zmluvy priamo vystavil Storno protokol, ktorý bol vystavený okamžite dňa 7. apríla 2020.
70. Podľa § 33a cit. novely platilo, že ak v dôsledku mimoriadnej situácie z dôvodu ochorenia COVID-19

v Slovenskej republike alebo obdobnej situácie v cieľovom mieste alebo v ktoromkoľvek mieste trasy
zájazdu nie je možné poskytnúť cestujúcemu základné znaky služieb cestovného ruchu podľa zmluvy
o zájazde, je cestovná kancelária oprávnená cestujúcemu a) navrhnúť zmenu zmluvy o zájazde alebo
b) zaslať oznámenie o náhradnom zájazde, ak cestujúci neprijme navrhnutú zmenu zmluvy o zájazde
podľa písmena a).

71. Žalovaný nenavrhol zmenu zájazdu ani jej nezaslal oznámenie o náhradnom zájazde. Žalobkyňa tak
ani nemal možnosť sa rozhodnúť, že by napr. v neskoršom období išla na zájazd, napr. na iné miesto
alebo v inom termíne. Žalobkyňa tak ani nemohla prijať zmenu zmluvy o zájazde podľa odseku 1 písm.
a) podľa § 33a ods. 2.
72. Žalovaný nepostupoval ani podľa § 33a ods. 3, že by žalobkyni zaslal Oznámenie o náhradnom

zájazde v písomnej forme a doručil ju žalobkyni na trvanlivom nosiči spôsobom, akým bola cestujúcemu
doručená zmluva o zájazde.
73. Žalobkyňa nespadala do kategórie v zmysle ust. § 33a ods. 4. Avšak podľa ods. 7 cit. ustanovenia
platilo, že cestovná kancelária je povinná dohodnúť sa s cestujúcim na poskytnutí náhradného zájazdunajneskôrdo31.augusta2021.Bolopreukázané,žežalovanýsavtejtolehotenaposkytnutínáhradného
zájazdu nedohodol.
74. V takom prípade platí ods. 9 daného ustanovenia, podľa ktorého ak sa cestovná kancelária s

cestujúcim na poskytnutí náhradného zájazdu nedohodne do 31. augusta 2021, platí, že odstúpila od
zmluvyozájazdeajepovinnácestujúcemuvrátiťvšetkyplatby,ktoréprijalanazákladezmluvyozájazde,
a to bezodkladne, najneskôr však do 14. septembra 2021. Bolo preukázané, že žalovaný si nesplnil
svoju povinnosť vrátiť všetky platby, pretože jej síce vrátil časť zaplatenej ceny zájazdu, avšak krátenú
o storno a poistné.

75. Okresný súd správne vyhodnotil, že v danom prípade nebolo dosiahnuté platné vysporiadanie
medzi stranami. Ako zdôrazňuje žalobkyňa, konsenzus o náhradnom zájazde medzi stranami nebol
dosiahnutý, čo znamená, že povinnosťou žalovaného bolo vrátiť platby podľa § 33a ods. 9 zákona
č. 170/2018 Z. z. Žalovaný v odvolaní tvrdil, že došlo k vysporiadaniu zmluvných vzťahov, avšak
súd správne dospel k záveru, že medzi stranami nebol dosiahnutý konsenzus a neprebehlo platné
vysporiadanie, čo žalobkyni dávalo nárok na vrátenie platieb.

76. Odvolací súd poukazuje na § 33a ods. 10 cit. zákona, podľa ktorého ak cestujúci alebo cestovná
kancelária v čase od 12. marca 2020 do účinnosti tohto zákona od zmluvy o zájazde odstúpili podľa §
21 ods. 2 alebo ods. 3 písm. b) a cestovná kancelária na základe odstúpenia od zmluvy podľa § 21 ods.
2 alebo ods. 3 písm. b) nevrátila cestujúcemu všetky platby, ktoré na základe zmluvy o zájazde prijala,
postupuje sa podľa odseku 1.

77. Nie je sporné, že žalovaný žalobkyni nevrátil všetky platby, ktoré prijal, preto mal postupovať podľa
ods. 1, t. j. mal žalobkyni navrhnúť zmenu zmluvy o zájazde alebo zaslať oznámenie o náhradnom
zájazde, čo sa však nestalo. Následne nesplnený postup podľa ods. 1 odôvodňuje opätovne použite
ods. 9.
78. Aplikácia § 33a ods. 11 nie je použiteľná, nakoľko podľa neho ak cestujúci v čase od 12. marca 2020

do účinnosti tohto zákona odstúpil od zmluvy o zájazde podľa § 21 ods. 1 a k vysporiadaniu odstupného
nedošlo, postupuje sa podľa odseku 1. Žalobkyňa od zmluvy neodstúpila podľa § 21 ods. 1, ale podľa
§ 21 ods. 2, čo považuje odvolací súd za preukázané.
79. Ak aj žalovaný zastáva názor, že zájazd by mohol poskytnúť, prípadne, že žalobkyňa odstúpila
od zmluvy o zájazde veľmi skoro, podľa ods. 12 platí, že ak je napriek mimoriadnej situácii z

dôvodu ochorenia COVID-19 v Slovenskej republike alebo obdobnej situácie v cieľovom mieste alebo
v ktoromkoľvek mieste trasy zájazdu možné poskytnúť zájazd podľa zmluvy o zájazde a cestujúci
nesúhlasí s poskytnutím zájazdu, je povinný o tom písomne informovať cestovnú kanceláriu najneskôr
30 dní pred začatím zájazdu; prvých 30 dní odo dňa účinnosti tohto zákona najneskôr 15 dní pred
začatím zájazdu. Cestovná kancelária je povinná cestujúcemu do 14 dní odo dňa doručenia informácie

podľa prvej vety zaslať oznámenie o náhradnom zájazde podľa odseku 3 a postupovať podľa odsekov
7 až 9; ustanovenia odsekov 4, 5 a 6 sa nepoužijú.
80. Aj tu platí, že je zjavné, že žalobkyňa nesúhlasila so zájazdom, žalovaný jej nezaslal žiadne
oznámenie o náhradnom zájazde podľa ods. 3. Aj tak bol však povinný postupovať podľa ods. 7 až 9,
čo sa napriek tvrdeniam nestalo.

81. Nazákladeuvedenejprávnejúpravyaskutkovýchokolností,okresnýsúdsprávneaplikovalzákonné
ustanovenia týkajúce sa mimoriadnych okolností a povinností cestovných kancelárií počas pandémie
COVID-19. Súd správne vyhodnotil, že žalobkyňa mala nárok na odstúpenie od zmluvy bez povinnosti
zaplatiť odstupné a že žalovaný nesplnil svoje povinnosti v súlade s § 33a zákona č. 170/2018 Z. z.,
keďže nedošlo k náhradnému zájazdu ani k vráteniu platieb v zákonnej lehote. Žalovaný sa v odvolaní

pokúsil spochybniť formálne a technické aspekty odstúpenia, avšak z hľadiska materiálneho práva a
výkladu príslušných ustanovení zákona bol jeho postup nesprávny. Závery okresného súdu sú zákonné
a správne, keďže vychádzali z konkrétnych ustanovení zákona č. 170/2018 Z. z., ktoré boli novelizované
s ohľadom na pandémiu COVID-19.
82. Odvolací súd dáva do pozornosti, že právna úprava zájazdov Slovenskej republike je obsiahnutá v

zákone č. 170/2018 Z. z. o zájazdoch a táto je implementáciou smerníc Európskeho parlamentu a Rady
(EÚ) 2015/2302 z 25. novembra 2015 o balíkoch cestovných služieb a spojených cestovných službách,
ktorou sa mení nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 a smernica Európskeho
parlamentu a Rady 2011/83/EÚ a ktorou sa zrušuje smernica Rady 90/314/EHS smernice o baníkoch
cestovných služieb a spojených cestovných službách.

83. Spojení sa v porovnaní s predchádzajúcou európskou úpravou v tejto oblasti priniesla cestujúcemu
štedré právo na ukončenie zmluvy o balíku cestovných služieb (slovenskej právnej úprave „zájazd“)
bez stornoval s jeho poplatku v prípade, ak poskytovanie zájazdu výrazne ovplyvnia neodvrátiteľné
a mimoriadne okolnosti. Tie môžu sa preniesť aj významne rizika pre ľudské zdravie, ako je napr.prepuknutie vážnej choroby cestovné destinácii. Je zrejmé, že náhle prepuknutie pandémie viedlo v
roku 2020 k nemožnosti realizovať veľkú skupinu zájazdov nastolilo vznik povinnosti cestovnej kancelárii
vrátiť cestujúcim prijatej platby a v masovom meradle by bez primeraného zásahu štátu v konečnom

dôsledku mohlo dôjsť k insolvencii cestovných kancelárií, a to k insolvencii v takej miere, že nároky z
cestujúcich by pravdepodobne neboli uspokojené ani garančným mechanizmami.
84. Odvolací súd poukazuje na čl. 12 smernice, podľa ktorej má cestujúci právo ukončiť zmluvu o
balíku cestovných služieb pred začiatkom poskytovania balíka služieb bez zaplatenia akéhokoľvek
stornovacieho poplatku v prípade, keď v mieste destinácie alebo v jeho bezprostrednej blízkosti nastanú

neodvrátiteľné a mimoriadne okolnosti, ktoré významne ovplyvnia poskytovanie balíka služieb alebo
ktoré významne ovplyvnia prepravu cestujúcich do destinácie. V prípade ukončenia zmluvy o balíku
cestovných služieb má v tomto prípade cestujúci nárok na úplnú refundáciu všetkých platieb za balík
služieb, ale nemá nárok na dodatočnú náhradu. Toto právo priznané smernicou sa premietlo do §
21 ods. 2 zákona o zájazdoch, keďže cestujúci je oprávnený odstúpiť od zmluvy o zájazde pred
začatím zájazdu bez zaplatenia odstupného, ak v cieľovom mieste alebo v jeho bezprostrednej blízkosti

nastanú neodvrátiteľné a mimoriadne okolnosti, ktoré významne ovplyvnia poskytovanie zájazdu alebo
prepravou cestujúcich do cieľového miesta. Pri odstúpení od zmluvy o zájazde má cestujúci nárok na
vrátenie všetkých platieb, ktoré sa zájazd zaplatil.
85.Zmenaslovenskéhozákonaozájazdochzákonomč.136/2002Z.z.,ktorév§33azaviedliprechodné
ustanovenia súvisiace s mimoriadnou situáciou týkajúcou sa ochorenia Covid-19 založili prekážku

realizácie práva cestujúceho odstúpiť od zmluvy podľa § 21 ods. 2 zákona o zájazdoch a oddiali moment
ukončenia zmluvy a finančného vyrovnania až na september 2021. Vyvstala tak otázka eurokonformity
takto upraveného zákona o zájazdoch.
86. Okresný súd sa správne vysporiadal aj s námietkou, že nedošlo k zániku zmluvy o zájazde. Okresný
súd poukázal na dôvodovú správu a § 33a ods. 10. Z daného ustanovenia vyplýva, že aj keď v čase

mimoriadnej situácie do účinnosti zákona cestujúci alebo cestovná kancelária odstúpili od zmluvy o
zájazde z dôvodu mimoriadnej a neodvrátiteľnej okolnosti (napr. šírenie vírusu Covid-19), platí, že
pôvodná zmluva o zájazde trvá, ak cestovná kancelária nevrátila cestujúcemu všetky platby zaplatené
na základe zmluvy o zájazde. Ide o postup, ktorý je aplikovateľný na zmluvy o zájazde, od ktorých
strany odstúpili. Ak by bolo odstúpenie účinné, nebolo by možné na pôvodnú zmluvu nadviazať a zmaril

by sa tým účel zákona, ktorým je zmluvy o zájazde predĺžiť. Pokiaľ by cestovná kancelária vrátila
cestujúcemu všetky platby prijaté na základe zmluvy o zájazde, návrh zákona by sa takejto situácie
netýkal. V rozhodovanom prípade však nedošlo k situácii, že by žalovaný vrátil žalobkyni všetky platby,
keď sám dospel k záveru, že bude účtovať storno poplatok a teda všetky platby žalobkyni nevráti.
87. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že v podstate na základe novely právo odstúpiť od zmluvy

podľa§21ods.2zákonaozájazdochbolovýrazneobmedzenéanastúpilosobitnýrežim.Ajvrámcitohto
osobitného režimu však okresný súd dospel k správnym záverom ako je vyššie uvedené a žalobkyni
vznikol nárok na zaplatenie žalovanej sumy. Ako už odvolací súd skôr uviedol, takáto podoba zákona
o zájazdoch nie je zjavne v súlade so smernicou o zájazdoch, pričom na základe iniciatívy Komisie EÚ
začalo konanie o porušení európskeho práva na aj voči Slovenskej republike.

88. Účinnosťou zákona č. 136/2020 Z. z. sa pravidlá zmeny a ukončenia zmluvy o zájazde podľa §
20 a § 21 zákona o zájazdoch, súladné so smernicou, zmenili. Cestujúci, ktorí odstúpili od zmluvy od
vyhlásenia mimoriadnej situácie v SR a nebola im ešte vrátená platba alebo tí, ktorých zájazd sa z
dôvodu neodvrátiteľných a mimoriadnych okolností nemohol uskutočniť, sa rozhodnutím slovenského
zákonodarcu ocitli v procese ponuky a dohadovania náhradného zájazdu, ktorý podľa novej právnej

úpravy mohol trvať až do 31. augusta 2021. Ak sa cestovná kancelária s cestujúcim na poskytnutí
náhradného zájazdu nedohodla do 31. augusta 2021, platilo, že odstúpila od zmluvy o zájazde a bola
povinná cestujúcemu vrátiť všetky platby, ktoré prijala na základe zmluvy o zájazde, najneskôr do 14.
septembra 2021.
89. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej ako

„Súdny dvor“) zo dňa 8. júna 2023 v konaní vo veci C-540/21 o nesplnenie povinnosti podľa čl. 258
ZFEÚ proti Slovenskej republike v tomto znení: „Slovenská republika si tým, že prijala zákon č. 136/2020
Z. z. z 20. mája 2020, ktorým vložila § 33a do zákona č. 170/2018 Z. z. z 15. mája 2018 o zájazdoch,
spojených službách cestovného ruchu, niektorých podmienkach podnikania v cestovnom ruchu a o
zmene a doplnení niektorých zákonov, nesplnila povinnosť, ktorá jej vyplýva z čl. 12 ods. 2, čl. 12 ods. 3

písm. b) a čl. 12 ods. 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/2302 z 25. novembra 2015
o balíkoch cestovných služieb a spojených cestovných službách, ktorou sa mení nariadenie Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/EÚ a ktorou
sa zrušuje smernica Rady 90/3014/EHS v spojení s čl. 4 smernice 2015/2302.“90. Z rozhodnutia vyplýva, že sa zaoberal pojmami "neodvrátiteľné a mimoriadne okolnosti", ktorý
používajú články 12 ods. 2 a 12 ods. 3 písm. b) smernice, a predpoklady jeho uplatnenia uskutočnil
Súdny dvor vo vzťahu k tvrdeniu Slovenskej republiky, že "článok 12 smernice 2015/2302 sa neuplatňuje

na takú globálnu zdravotnú krízu, akou je pandémia COVID-19". Z argumentov žalovanej by sa dalo
odvodiť, že použitie § 33a zákona o zájazdoch viažuce sa na situáciu "Ak v dôsledku mimoriadnej
situácie z dôvodu ochorenia COVID-19 v Slovenskej republike alebo obdobnej situácie v cieľovom
mieste alebo v ktoromkoľvek mieste trasy zájazdu nie je možné poskytnúť cestujúcemu základné znaky
služieb cestovného ruchu podľa zmluvy o zájazde", nie je porušením smernice, keďže smernica tento

"scenár" v článku 12 ani nepredpokladá.
91. Súdny dvor ale zdôraznil, že ak sa v článku 12 ods. 2 smernice uvádza "keď v mieste
destinácie alebo v jeho bezprostrednej blízkosti nastanú neodvrátiteľné a mimoriadne okolnosti, ktoré
významne ovplyvnia poskytovanie balíka služieb alebo ktoré významne ovplyvnia prepravu cestujúcich
do destinácie", neznamená to, že okolnosti presahujúce miestny rozsah (pandémia) by boli z aplikácie
smernice vylúčené. Skutočnosť, že podobne ako článok 12 ods. 2 smernice aj jej odôvodnenie ilustruje

"neodvrátiteľnéamimoriadneokolnosti"uvedenímpríkladuvýskytuvážnejchoroby"vmiestedestinácie"
je irelevantná, keďže cieľom spresnenia nie je obmedziť rozsah tohto pojmu na miestne udalosti, ale
poukázať na to, že tieto okolnosti sa musia v každom prípade prejaviť najmä v plánovanom mieste
destinácie a mať z tohto dôvodu významné dôsledky na plnenie dotknutého balíka cestovných služieb.
Súdny dvor argumentoval: "V tejto súvislosti, hoci šírenie vážnej choroby v danom mieste destinácie

môže spadať pod tento pojem, musí to a fortiori platiť pre šírenie vážnej choroby na celosvetovej úrovni,
keďžeúčinkytejtochorobysatýkajúajtohtomiesta.Okremtohovýkladčlánku12ods.2ačlánku12ods.
3 písm. b) smernice 2015/2302, podľa ktorého sa toto ustanovenie uplatňuje len na udalosti miestneho
významu s vylúčením udalostí väčšieho rozsahu, by na jednej strane odporoval zásade právnej istoty,
keďže pri neexistencii akéhokoľvek kritéria vymedzenia stanoveného na tento účel touto smernicou

môže byť hranica medzi týmito dvoma kategóriami udalostí nejasná a premenlivá, čo by v konečnom
dôsledku viedlo k tomu, že prospech z ochrany poskytovanej uvedeným ustanovením by bol neistý."
92. Tiež sa zaoberal výkladom pojmu "refundácia", ktorý používa článok 12 ods. 4 smernice, a
predpokladmi jeho uplatnenia vo vzťahu k tvrdeniu Slovenskej republiky, že "oznámenie o náhradnom
zájazde stanovené v § 33a zákona č. 170/2018 Z. z. môže predstavovať refundáciu uskutočnených

platieb v zmysle článku 12 smernice 2015/2302".
93. Súdny dvor posúdil tento pojem s ohľadom na znenie článku 12 ods. 4 smernice, stanovenú lehotu
refundácie a kontext oblasti týkajúcej sa práv cestujúcich a ochrany spotrebiteľov, v ktorom sa možnosť
nahradiť povinnosť zaplatiť peňažnú sumu plnením v inej forme, akým je napríklad ponuka poukazov,
pripustila výslovne v regulácii náhrad za zmeškané a zrušené lety (a v smernici sa naopak tak nestalo).

Súdny dvor uprednostnil výklad, podľa ktorého má dotknutý cestujúci právo na vrátenie platieb za
predmetný balík služieb vo forme peňažnej sumy, s ktorou môže voľne disponovať, aj z toho dôvodu,
že to viac prispeje k ochrane záujmov cestujúceho, a tým aj dosiahnutiu cieľa ochrany spotrebiteľov v
porovnaní s výkladom, podľa ktorého by stačilo, aby mu dotknutý organizátor ponúkol náhradný zájazd,
poukaz alebo inú formu odloženej kompenzácie.

94.VrozsudkuSúdnehodvoravoveciC-540/21bolovyslovené,že§33aupravujesituáciu,ktorúmožno
podradiť pod čl. 12 smernice a v prípade kolízie práv je potrebné uprednostniť únijné právo. Okresný
súd pri rozhodovaní správne poukázal na aplikáciu § 21 ods. 1, 2 zákona o zájazdoch a následne vyložil
aj § 33a, ktorý tento zákon novelizoval. Rozsudok Súdneho dvora tak dáva za pravdu žalobkyni, ktorej
aj s prihliadnutím na uvedený rozsudok vznikol nárok na vrátenie všetkých platieb, ktoré žalovanému

zaplatila ako cenu zájazdu. Ak žalobkyňa odstúpila od zmluvy o zájazde 7. apríla 2020 a v tento deň
aj žalovaný rozhodol o storno poplatku a vrátení len časti platby ceny zájazdu, aj podľa § 21 ods. 2
zákona č. 170/2018 Z. z., ktorý bol súladný s príslušnými smernicami EÚ vyššie citovanými, z dôvodu
neodvrátiteľných a mimoriadnych okolností, ktoré významne ovplyvnili poskytovanie zájazdu, vznikol
žalobkyni nárok na vrátenie všetkých platieb, ktoré za zájazd zaplatila. Ak jej žalovaný nevyplatil všetky

platby,žalobkyňasaoprávnenedomáhalasvojhonároku,pretoajodvolacísúdhopovažovalzadôvodný
a odvolanie za nedôvodné. Preto mu nevyhovel a rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.
Trovy odvolacieho konania
95. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 CSP, §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní bola v celom rozsahu úspešná žalobkyňa, preto

jej odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
96. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a

e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).
Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so

žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvozmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád

neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.