Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 14. august 2024

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/44/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3723201006
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 08. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2024:3723201006.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov JUDr.

Márie Vrtochovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci žalobkyne A. B., C. D., nar. XX.XX.XXXX,
bytom E. XXXX, právne zastúpená JUDr. Katarínou Plačkovou, advokátkou so sídlom v Považskej
Bystrici, Centrum 27/23, IČO: 42 275 458, proti žalovanému F. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXXX,
t. č. E. XXX, právne zastúpený JUDr. Mariánom Rojkom, advokátom
so sídlom v Považskej Bystrici, Železničná 90/12, IČO: 42 020 921, o vyporiadanie BSM,
na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 8. januára 2024,
č. k. PB-13C/27/2023-138, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v rozsahu 100%, ktorú
náhradu je žalovaná povinná zaplatiť žalobcovi vo výške určenej súdom prvej inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vysporiadal BSM tak, že výrokom I.
do výlučného vlastníctva žalobkyne prikázal nehnuteľnosť byt č. X, vo vchode č. X,
na X. poschodí rodinného domu, súp. č. XXXX, zapísaný na LV č. XXXXX, k. ú. E. v hodnote 70.400 eur,
hnuteľné veci definované vo výroku rozhodnutia v hodnote 1.270 eur, výrokom II. zaviazal žalobkyňu

zaplatiť žalovanému titulom vyporiadacieho podielu
zo zaniknutého BSM sumou 14.348,48 eur do 90 dní od právoplatnosti rozsudku a výrokom III. vyslovil,
že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala vyporiadania BSM
po rozvode manželov, pričom ich manželstvo bolo rozvedené rozsudkom zo dňa 29.01.2020, ktoré
nadobudlo právoplatnosť 22.04.2020.

3. Súd prvej inštancie po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 148 ods. 1,
§ 149 ods. 1, § 150 OZ a po zhodnotení dôkazov dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Strany sporu
boli manželia, ktorých manželstvo bolo právoplatne rozvedené ku dňu 22.04.2020. Žalobkyňa podala
návrh na vyporiadanie BSM 21.04.2023, teda v zákonom stanovenej trojročnej lehote. Medzi stranami
nebolo sporné, že medzi aktíva patriace do BSM sa radí nehnuteľnosť a to byt č. X vrátane podielov
na spoločných častiach zariadeniach domu, zapísaný na LV. č. XXXXX, k. ú. E. v hodnote 70.400 eur.

Rovnako nebola sporná skutočnosť komu prikázať túto nehnuteľnosť, pretože obe strany sa zhodli na
tom, že túto nehnuteľnosť má súd prikázať žalobkyni. Rovnako nebolo sporné, že medzi aktíva patriace
do BSM patria hnuteľné veci definované vo výroku rozhodnutia v zostatkovej hodnote1.270eur.Tútohodnotuuviedlavžalobežalobkyňaažalovanývosvojomvyjadrenínerozporoval,apreto
súd vychádzal z hodnôt hnuteľných vecí, tak ako ich určila žalobkyňa. Medzi stranami zostalo sporné,
komu prikázať tieto hnuteľné veci pri vyporiadaní. Žalobkyňa mala záujem iba o niektoré hnuteľné

veci a nesúhlasila s tým, aby jej všetky veci boli prikázané do vlastníctva z dôvodu, že o tieto veci
nemá záujem. Súd poukázal na tú skutočnosť, že žalobkyňa spolu s deťmi byt aktuálne užíva, takže je
predpoklad, že užíva aj predmetné hnuteľné veci a dochádza z jej strany k ich amortizácii a to tri roky
od právoplatnosti rozsudku o rozvode. Súd sa riadil zásadou prikázania veci tomu z bývalých manželov,
ktorý ich mal naposledy v držaní (viď rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 22Cdo/980/2003). Naviac

súd poukázal na to, že v zmluve o zmluve budúcej o vyporiadanie BSM sama žalobkyňa navrhla, aby
jej do výlučného vlastníctva pripadlo celé príslušenstvo bytu a jeho vnútorné vybavenie. Medzi stranami
sporu bola sporná skutočnosť, či dar žalobkyne v hodnote 17.400 eur, čo predstavuje hodnotu 1/5-iny
rodinného domu bol vložený z jej strany do BSM, a teda či o túto sumu má byť ponížený vyporiadací
podiel. Súd dospel k záveru, že tento dar je výlučným vlastníctvom žalobkyne a nie je možné ho zahrnúť
do masy BSM. Súd nesúhlasí s argumentáciou žalobkyne, že by tento dar bol vložený v celosti do

spoločného majetku manželov a jedine na základe úkonu darovania mohla byť vykonaná nadstavba
rodinného domu. Byt, ktorý je predmetom vyporiadania vznikol na základe zmluvy o nadstavbe, jedná
sa o novú vec, ktorá vznikla nadstavbou jestvujúceho rodinného domu. Byt je nezávislý
od rodinného domu, má samostatný vchod a prístup z miestnej komunikácie. Súd nesúhlasí s názorom
žalobkyne, že bez toho, aby bola žalobkyňa vlastníčkou 1/5-iny domu by žiadna bytová jednotka

nevznikla. Spoluvlastníci domu písomne vyhlásili, že súhlasia s tým, aby si žalobkyňa a žalovaný
v podkroví domu na vlastné náklady vytvorili novú bytovú jednotku. Nebolo preukázané a z ničoho
nevyplýva, že by žalobkyni bola darovaná 1/5 domu kvôli tomu, aby mohla vzniknúť nadstavba – bytová
jednotka. Naopak dom bol darovaný nie len jej, ale aj jej súrodencom. Žalobkyňa je naďalej vlastníčkou
1/5-iny domu a nikdy sa tento dar nestal súčasťou BSM. Naopak vlastníci rodinného domu povolením

nadstavby získali zhodnotenie svojho majetku o novú mazardovú strechu.

4. Ďalšou spornou skutočnosťou boli deklarované investície zo strany žalovaného v sume 10.000 eur.
Žalovaný tvrdil, že vložil investície do príslušenstva domu, tzn. plotu, bazéna, šopy, altánku spolu
v hodnote 10.000 eur. Žalobkyňa toto tvrdenie od začiatku popierala a uviedla, že tieto investície boli

v celom rozsahu financované z prostriedkov aj jej bratov a rodičov. Súd po vykonanom dokazovaní
dospel k záveru, že investície žalovaný v konaní nepreukázal ani nevyvrátil tvrdenia žalobkyne o ich
financovaní a teda deklarované investície nepriznal a nezahrnul do masy BSM. Poslednou spornou
skutočnosťoubolideklarovanéinvestíciemateriálaprácazostranyžalobkyneprostredníctvomjejbratov
do spoločného BSM. Tieto investície boli znaleckým posudkom G. A. H. ohodnotené na sumu 4.000

eur. Z toho suma 1.500 pripadla na materiál a suma 2.500 eur bola stanovaná za prácu. Čo sa týka
sumy za materiál, tak túto sumu súd žalobkyni priznal. Táto bola preukázaná zo znaleckého posudku,
keď znalec jasne uviedol, že táto suma je vypočítaná na podiel k bytu č. X, podľa pomeru podlahovej
plochy bytu k celku, pričom argumentácia žalovaného, že materiál sa použil aj na nejaké práce na
spoločných častiach, súd považoval za nedôvodný. To, že materiál bol dodaný zo strany brata žalobkyni

nepoprel ani žalovaný len uviedol, že aj zo spoločného BSM sa kupoval nejaký materiál, čo však nevedel
ničím preukázať. Čo sa týka spornej otázky a to, či tento materiál bol dar pre žalobkyňu alebo aj pre
žalovaného, súd uvádza, že súd uveril výpovedi brata žalobkyne, ktorý potvrdil, že daroval tento materiál
výlučne žalobkyni. Tomuto presvedčeniu napomohlo aj vyjadrenie samotného žalovaného, ktorý sa
vyjadril, že zo začiatku prác ho to nebavilo. V prípade keby naozaj žalovaný vložil vlastné prostriedky

do dodaného materiálu, tak by takýto postoj nemal. Na druhej strane súd pokladá sumu
2.500 eur za prácu v zmysle znaleckého posudku za nepreukázanú. Nie v zmysle výšky tejto, ale
v zmysle podielu žalobkyne, resp. jej brata a podielu žalovaného na týchto prácach. Z výsluchu
žalovaného, ako aj brata žalobkyne, aj samotnej žalobkyne vyplynulo, že žalovaný sa podieľal na týchto
prácach, pričom podiel cudzej práce nebol nikde špecifikovaný. Teda súd považoval sumu 2.500 eur za

zmätočnú a riadne nepreukázanú.

5.Čosatýkapasív,taktiesúdpovažovalzpohľaduobochstránzanesporné.Pokiaľniektorízúčastníkov
po rozvode sa podieľal na zaplatení spoločného dlhu už zo svojich výlučných prostriedkov, má právo na
ich náhradu. Táto skutočnosť sa potom premietne

do výroku o povinnosti jedného z účastníkov zaplatiť určitú finančnú čiastku druhému
na vyrovnanie jeho podielu, t. j. podiel žalovaného bude v konečnom dôsledku ponížený o úvery, ktoré
vyplatila žalovaná a to v podiele 1/2 pripadajúcej na žalovaného a to o sumu 12.986,52 eur. Keďžetúto sumu považoval súd za nespornú, nezaoberal sa v odôvodnení rozsudku otázkou zdroja vyplatenia
pasív zo strany žalobkyne.

6.Súdmaltiežzanespornúsumu7.000eur,ktorúžalobkyňavyplatilažalovanému,oktorújejdopodania
žaloby o vyporiadanie BSM žalovaný nevrátil. Žalovaný toto potvrdil aj vo svojom výsluchu.

7. Preto súd vyporiadal spoluvlastníctvo manželov tak, že do výlučného vlastníctva žalobkyne prikázal
nehnuteľnosť, teda byt č. X, zapísaný na LV č. XXXXX, k. ú. E., hnuteľné veci definované vo výroku spolu

v hodnote 1.270 eur, pričom podiel žalobkyne v rámci masy BSM tak celkovo tvorí majetok v hodnote
71.670 eur. Z tejto sumy by každej strane sporu mala pripadnúť 1/2, ktorá je vo výške 35.835 eur. Súd
vyporiadací podiel v tejto hodnote ponížil o sumu 7.000 eur, ktorú žalobkyňa už žalovanému vyplatila,
a tiež o sumu 1/2 úverových splátok vo výške 12,986,52 eur vykonaných žalobkyňou po rozvode
manželstva, a tiež o sumu darovaného materiálu zo strany brata žalobkyne vo výške 1.500 eur. Súd teda
finálne zaviazal žalobkyňu na zaplatenie vyporiadacieho podielu vo výške 14.348,48 eur, a to do 90 dní

od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Čo sa týka samotnej lehoty, súd odôvodňuje toto časové obdobie
starostlivosťou zo strany žalobkyne o spoločné deti sporových strán a zvýšené výdavky na jej strane,
pričom žalovaný sa o spoločné deti vôbec nezaujíma a výživné platí nepravidelne.

8. Súd pri vyporiadaní BSM nie je viazaný žalobným petitom. Ide o sporové konanie, kde je úlohou súdu

zistiť čo možno najúplnejšie skutkový stav na základe dôkazov predložených stranami sporu. Následne
vyporiadať BSM v zmysle zásad ustanovených v OZ. V tomto prípade súd zobral do úvahy a porovnal
oba návrhy na vyporiadanie, pričom neposudzoval len prvotné návrhy, ale aj návrhy po vykonanom
dokazovaní. Vzhľadom na to, že žalobkyňa žiadala, aby mala povinnosť vyplatiť žalovanému sumu
4.515,68 eur a súd prikázal žalovanému na výplatu 14.348,48 eur, žalobkyňa bola v celom rozsahu

úspešná len do 31,47 eur, pričom žalovaný vo svojej záverečnej reči žiadal zaplatiť vyrovnávací podiel
vo výške 16.850,67 eur a súd mu priznal výplatu 14.348,48 eur a tak bol úspešný len do rozsahu 85,15
%. Pokiaľ by súd zobral do úvahy len žalovaného vyjadrenie k žalobe, tak by bol úspešný len do rozsahu
70,14 %. V tomto prípade bol tak úspech oboch strán sporu iba čiastočný, a preto súd použil pre otázku
náhrady trov konania ust. § 255 ods. 2 CSP, kedy žiadnej zo strán nepriznal náhradu trov konania. Preto

rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadna zo strán nemá právo
na náhradu trov konania.

9. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa, ktorá mala za to, že súd prvej inštancie
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Čo sa týka spoločných častí domu,
ktoré žalobkyňa vynaložila na spoločný byt, zosumarizovala skutkový stav veci a uviedla, že dar, podiel
na pôvodnom rodinnom dome nie je možné zahrnúť do masy BSM, nakoľko je výlučným vlastníctvom
žalobkyne ako odôvodnil súd prvej inštancie, s čím sa nestotožňuje. Po technickej stránke poukázala
na špecifikáciu východiskovej hodnoty novovytvorenej bytovej jednotky patriacej do BSM ako vyplýva

zo znaleckého posudku,
za ktorú by bolo možné hodnotenú stavbu nadobudnúť formou výstavby v čase ohodnotenia
na úrovni bez DPH. V zmysle zásad § 150 OZ, každý z manželov je oprávnený požadovať, aby sa mu
nahradilo, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok. V znaleckom posudku je uvedené, že celý byt
vrátane spoločných častí domu má východiskovú hodnotu 82.976,36 eur, čo je objektivizovaná cena,

za ktorú sa dá nadobudnúť byt na úrovni bez DPH. Dôležitá je však štruktúra hodnoty, nakoľko z tejto
sumy na byt pozostáva 52.598,71 eur, čo predstavuje hodnotu spoločných častí domu a sumu 30.377,65
eur, čo predstavuje hodnotu bytovej časti. Čiže nadobudnutie konkrétneho bytu je možné iba vtedy,
ak budúci vlastníci bytu vynaložili finančné prostriedky v sume 52.598,71 eur na spoločné časti domu
a 30.377,65 eur

za samostatnú individuálnu bytovú časť. Byt je nezávislý od rodinného domu okrem nevyhnutných
spoločných častí a zariadení domu. Má samostatný vchod a prístup z miestnej komunikácie. Poukázala
na § 2 ods. 4 zákona č. 182/93 Z.z., kedy spoločnými časťami domu sú časti domu nevyhnutné na jeho
podstatu, bezpečnosť, základy, chodby, odvodové múry, priečelia, vchody, schodištia, spoločné terasy,
podkrovia, povaly, vodorovné nosné a izolačné konštrukcie a zvislé nosné konštrukcie. S vlastníctvom

bytu, ani bytového priestoru v dome je nerozlučne spojené spoluvlastníctvo spoločných častí domu.
Z tohto potom vyplýva, že odôvodnenie založené na úvahe, že byt je nezávislý od rodinného domu
má samostatný vchod a prístup, kedy súd nesúhlasí s názorom žalobkyne, že bez toho, aby bola
vlastníčkou 1/5 domu, by žiadna bytová jednotka nevznikla, nie je v súlade s platným právnym stavom.Vybudovanie samostatného bytu bolo pre manželov B. lacnejšie ako obstaranie podobného bývania inak
ako nadstavením pôvodného jednoizbového rodinného domu. Nie je možné opomenúť skutočnosť, že to
bolo možné len na základe skutočnosti, že žalobkyňa bola vlastníčkou podielu na predmetnom rodinnom

dome. Preto tvrdenie žalobkyne, že podiel na rodinnom dome jej bol darovaný za účelom nadstavby
považoval súd za účelové. Táto klasifikácia tvrdenia žalobkyne je v rozpore s vykonaným dokazovaním,
pretože z vykonaného dokazovania vyplýva, že úmyslom jej rodičov bolo v čase rozdelenia rodinného
domu medzi nich samotných a tri deti sledovanie cieľa, zlepšenie bytovej otázky A. B. a jej detí.
Darovacia zmluva a stavebné povolenie, o ktoré požiadali obaja manželia súd považuje za účelové

tvrdenie, avšak vyplýva nielen z výpovede samotnej žalobkyne, ale aj z výpovede brata C.. Rodičia
sa rozhodli dom takýmto spôsobom rozdeliť a podarovať každému z detí podiel 1/5 a navyše matka
žalobkyne pomáhala pri všetkých úradných vybavovaniach. Okrem toho z opatrnosti poukázala aj na §
150 OZ, kedy súd prihliadne na potreby maloletých detí a na to ako sa každý z manželov staral o rodinu
a na to ako si zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. V prípade, že prvostupňový súd
neakceptoval znaleckým dokazovaním stanovenú sumu vnosu žalobkyne do BSM mal prihliadnuť na

okolnosť v zmysle § 150 OZ, kedy žalobkyňa sa pričinila o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí,
v tomto prípade samostatnej bytovej jednotky. Čo sa týka výšky investícií súd nepovažoval sumu 2.500,-
za prácu, za preukázanú. Žalobkyňa má za to, že suma 2.500,- eur za práce sú dôvodné a preukázané.
Súd rozhodol, že akceptuje prínos bratov žalobkyne vo forme stavebného materiálu v sume 1.500,- eur,
aleniestavebnéprácevhodnote2.500,-eur.Žalovanýsajednoznačnehlásillenkstavebnémumateriálu

a k stavebným prácam sa hlásil zmätočne. Žalobkyňa preukázala stavebné materiály a práce v celkovej
hodnote 4.000,- eur. Zo znaleckého posudku vyplýva, že len na samotnú individuálnu bytovú časť bolo
vynaložených 30.377,65 eur + časť zo sumy 52.598,71 eur prináležiaca novovytvorenej spoločnej časti
domu. Pokiaľ súd akceptoval sumu 1.500,- eur
za stavebný materiál, je to stále možnosť akceptovať žalovaného z jeho neurčitými tvrdeniami k svojmu

prínosu vo forme stavebných prác. Žalovaný nemal snahu zlepšiť bytové pomery svojej rodiny a bez
žalobkyne a jej rodiny by nedošlo k vybudovaniu žiadnej časti bytovej jednotky. Žalovanou uplatnená
suma daru tak predstavovala v súhrne 4.000,- eur. V tejto súvislosti svedok, brat žalobkyne uviedol, že
sa jedná o minimum, ktoré bolo možné s odstupom času jednoznačne vyčísliť znalcom. Napriek tomuto
súdom nebola akceptovaná cena práce v tejto hodnote. Pred tvrdením svedka C. D., ktoré nebolo nijako

spochybnené vypovedal, že je bratom žalobkyne, nemôže bez ďalšieho byť dôvodom
pre účelovosť jeho tvrdení, ak sa jedná o práve a výlučne jeho vnútorný postoj k veci. Navyše takéto
konanie svedka je v jednote a v slede predchádzajúcich a následných konaní, či už C. D. alebo B. D.,
ktorý nielen svojej sestre darovali sumu
23.000,- eur, ale sa stali aj ručiteľmi na zmluvnom vzťahu so Štátnym fondom rozvoja a bývania.

Okrem toho brat B. vstúpil ako ručiteľ do zmluvného vzťahu s Tatrabankou za účelom vyviazania
žalovaného z tohto zmluvného vzťahu. Ďalej čo sa týka hnuteľných vecí, toto rozhodnutie odôvodnil
súd hypotézou, podľa ktorej žalobkyňa spolu s deťmi byt aktívne užíva a je predpoklad, že užíva aj
tieto veci. Žalobkyňa považuje za nespravodlivé, aby archiváciu pod kontrolou technického stavu boli
pripočítané na jej prospech. Tvrdí, že konanie žalovaného je zneužitím práva a jeho zlý úmysel je

preukázanýužprineplnenívyporiadaniaBSMformounotárskejzápisnice,keďpriznal,žesamusumana
výplatu s odstupom času zdala malá. Do dnešného dňa žalobkyňa spláca úver, ktorý je prefinancovaním
pôvodného úveru
zo zaniknutého manželstva a jej financie tak nie sú doposiaľ konsolidované. Žalovaný odišiel
z manželstva ničím nezaťaženou, resp. pozitívnou finančnou a sociálnou situáciou a mohol začať voľne

žiť bez akýchkoľvek pôvodných spoločných záväzkov. Pokračujúci zneužívania práva, resp. zlú úmysel
žalovaného spočíva v jeho prístupe k spomínaným hnuteľným veciam. Žalobkyňa sa snažila vysporiadať
zaniknuté BSM ihneď po právoplatnosti rozsudku o rozvode a skutočnosť, že k jeho vyporiadaniu došlo
až súdnym rozhodnutím 4 roky od rozvodu nie je možné pripísať na jej ťarchu. Žiadala preto, aby krajský
súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a sám rozhodol v súlade so žalobným návrhom, prípadne

v súlade s aplikáciou § 390 písm. a) CSP, vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

10. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý žiadal rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny potvrdiť. Čo sa týka odvolacích námietok poukazoval

na ustanovenie ust. § 2 ods. 4 zák. č. 182/93 Z. z., ktorý definuje spoločné časti domu. Spoločné časti
a zariadenia domu neexistovali pred vybudovaním samotného bytu, pričom podstatnou skutočnosťou
je teda to, že až do vybudovania bytu č. X, súp. č. XXXX žiadne spoločné časti a zariadenia nemal.
Súd sa v napadnutom rozhodnutí v bode 40. s námietkami žalobkyne dostatočne vysporiadal. Nie jezrejmé na základe čoho žalobkyňa tvrdí, že len na základe skutočností, že žalobkyňa bola v tom čase
vlastníčkoupodielunapredmetnomrodinnomdome,bolomožnévybudovaťbytč.X.Vtejtosúvislostinie
je rozhodujúce, či bola spoluvlastníčkou bytu I. X aj žalobkyňa bez ohľadu na to, kto je vlastníkom bytu

č. X, bol s ich súhlasom vybudovaný nový byt č. X, ktorý je súčasťou BSM a predmetom vysporiadania.
Poukázal
na znenie § 118 ods. 2 OZ s tým, že nemožno súhlasiť s tvrdením žalobkyne, že jej spoluvlastnícky podiel
1/5 bytu č. X v rodinnom dome č. XXXX bol jej vklad do BSM. Žalovaný namieta žalobkyňou v odvolaní
prezentovaný spôsob stanovenia hodnoty spoločných častí domu. Pokiaľ žalobkyňa poukazuje na

východiskovú hodnotu a technickú hodnotu, takýto postup je nesprávny. Vyhláška 692/2004 Z. z.
definuje, čo je východisková a technická hodnota a tieto nemožno stotožňovať so všeobecnou hodnotou.
Tiež nemožno súhlasiť so spôsobom interpretácie znaleckého posudku žalobkyňou, ktorá vyvodzuje,
že v prípade investície do bytu v rámci existujúcich spoločných častí a zariadení domu táto predstavuje
len 37 %. Takáto úvaha je mylná. Preto mal za to, že súd prvej inštancie pri hodnotení rozsahu
a hodnoty BSM postupoval správne. Rovnako sa stotožnil s konštatovaním súdu prvej inštancie v bode

42. rozsudku, kde sa uvádza, že z výsluchu brata žalobkyne nevyplynulo, že podiel cudzej práce bol
niekde špecifikovaný, a preto súd prvej inštancie považoval sumu 2.500,- eur za zmätočnú a riadne
nepreukázanú. Samotná žalobkyňa a jej brat na pojednávaní uviedli, že žalovaný okrem toho, že chodil
do práce, tak sa podieľal na stavebných prácach na dome. Žalovaný tiež považuje tvrdenie žalobkyne
o dare len pre ňu za účelové, pretože žalobkyňa a žalovaný boli manželmi, žili v spoločnej domácnosti,

vlastnili spoločný byt, mali spoločné deti a počas tohto obdobia došlo k investovaniu stavebných prác
a materiálu do domu súp. č. XXXX. Pokiaľ brat žalobkyne mienil darovať investície výlučne žalobkyni
a nechcel ich darovať aj jej manželovi, tak toto mal vykonať nespochybniteľným spôsobom. Rovnako
mal za to, že súd prvej inštancie správne prikázal hnuteľné veci do výlučného vlastníctva žalobkyne.
Všetky hnuteľné veci tvoria zariadenie bytu, slúžia k užívaniu tohto bytu a bolo by v rozpore so zásadou

účelnosti využitia veci, ak by mali byť do vlastníctva žalovaného prikázané, napr. vstavané skrine
alebo predsieňová zostava. Návrh žalobkyne je tak v rozpore so zásadou účelného využitia veci a tiež
v rozpore so zásadou, že veci by mali byť prikázané tomu z manželov, ktorý ich mal naposledy v užívaní
a u ktorého došlo k ich amortizácii, viď rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo
980/2003. Tvrdenie žalobkyne, že ide o veci po uplynutí životnosti, ktoré sú nepoužiteľné sú účelové

a nepreukázané. Poukázal tiež na tú skutočnosť, že pred podaním žaloby prebiehala medzi stranami
mimosúdny komunikácia za účelom dosiahnutia dohody, kedy žalovaný reagoval na každú správu
žalobkyne a robil ústupky. Navrhoval výplatu
vo výške 13.000,- eur, čo je menej ako výplata určená napadnutým rozsudkom. Od r. 2021 žalobkyňa
žiadny krok k uzatvoreniu mimosúdnej dohody nevykonala. Okrem toho samotnú žalobu podala zhruba

hodinu pred uplynutím trojročnej lehoty na podanie takéhoto návrhu. Súčasné tvrdenie, že prešli už 4
roky od rozvodu a došlo k amortizácii veci sú účelové. Pokiaľ žalobkyňa uplatnila šesť rôznych odvolací
dôvodov, z textov jej odvolania sa nemožno dozvedieť v čom spočíva nesprávny procesný postup
súdu, ktorý znemožnil žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva

na spravodlivý proces. Okrem toho žalobkyňa ani v konaní pred súdom prvej inštancie žiadne dôkazy
nenavrhla, ani z jej odvolania nie je zrejmé, aké dôkazy súd nevykonal. Pokiaľ žalobkyňa uplatňuje
novoty v odvolacom konaní, tieto nemohla použiť, žalobkyňa nepreukázala, že by takéto novoty nemohla
preukázať pred súdom prvej inštancie.

11. K podanému vyjadreniu sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá namietala tvrdenie žalovaného v tom
smere, že nie je zrejmé, na základe čoho dospela žalobkyňa k sume 17.000,- eur. V skutočnosti
najskôr rodičia žalobkyne vybudovali klasický rodinný dom s jednou bytovou jednotkou a po darovaní
podielu na dome v prospech detí bolo možné uvažovať, či pôvodný dom bude alebo nebude
poskytnutý pre vytvorenie novej bytovej jednotky. Predmetom zmluvy bolo určenie vlastníkov oboch

samostatných bytov nachádzajúcich sa v rodinnom dome a vymedzenie ich spoluvlastníckych podielov
k spoločným častiam a zariadeniam domu. Pôvodný spoluvlastníci po technickej stránke spoločné
časti najskôr vybudovali v rámci výstavby pôvodného domu a potom dovolili a umožnili manželom B.
odstrániť strechu a vybudovať niekoľko nových spoločných častí domu. Rozsudok a jeho odôvodnenie
a podporná argumentácia sú založené na nesprávnej úvahe, že nová bytová jednotka je nezávislá

od rodinného domu, resp. až absurdnom tvrdení, že vlastníci rodinného domu povolením nadstavby
získali zhodnotenie majetku, napr. o novú strechu. Poukázala opätovne na § 13 ods. 1, 2 zákona
o bytoch, z ktorého platí, že s vlastníctvom bytu, a nebytového priestoru je spojené spoluvlastníctvo
spoločných častí a zariadení domu. Nového vlastníka bytu alebo nebytového priestoru v dome zaväzujúaj právne úkony týkajúce sa domu, spoločných častí a zariadení domu. Právne úkony týkajúce sa domu,
spoločných častí a zariadení domu, príslušenstva zaväzujú všetkých vlastníkov bytov. Pokiaľ žalovaný
tvrdí, že bolo by v rozpore so zásadou účelnosti využitia veci, ak by mali byť do vlastníctva žalovaného

prikázané, napr. vstavané skrine uviedla, že zo žiadneho konania žalobkyne nevyplýva domáhanie sa,
aby
do vlastníctva žalovaného boli prikázané skrine v detských izbách. Poukázala
na nekonzistentnosť žalovaného, ktorý na jednej strane selektívne zo zmluvy o zmluvy budúcej
vyberá ochotu žalobkyne prevziať do svojho výlučného vlastníctva celé príslušenstvo bytu a vnútorné

vybavenie, pričom v písomnom vyhotovení zároveň spochybňuje platnosť zmluvy. K hnuteľným veciam
sa tak žalobkyňa vyjadrila pravdivo, má ich odložené ako dôkaz ich technického stavu, aby preukázala,
že nie sú jej na prospech.

12. K podanému vyjadril žalovaný, ktorý poukázal na tú skutočnosť, že už vo svojom oznámení zo dňa
08.06.2021 a vyjadrení k žalobe zo dňa 29.05.2023 uviedol, že nesúhlasí

so započítaním sumy 17.400,- eur ako hodnotu daru žalobkyne, ako aj vo svojom vyjadrení
zo dňa 11.07.2023. Preto sa žalovaný ohradzuje voči nepravdivým tvrdeniam žalobkyne o selektívnom
prístupe k právu a nekonzistentnosti v argumentačnej rovine. Žalovaný zotrval na tvrdení, že byt je
samostatným predmetom občianskoprávnych vzťahov, byt je samostatná jednotka v dome, ktorým
možno samostatne nakladať. Pôvodné vlastnícke právo jej zostalo zachované a naviac jej vzniklo aj

bezpodielové spoluvlastníctvo k novovytvorenému bytu. Pokiaľ žalobkyňa poukazuje na ustanovenia
zákona č. 182/93 Z.z., tieto sa týkajú previazanosti a neoddeliteľnosti bytu od spoločných častí
a zariadení domu patriacich k tomuto bytu. Žalovaný poukazuje na petit žaloby, podľa ktorého sa
domáha, aby súd prikázal do výlučného vlastníctva žalovaného hnuteľné veci tam definované, pričom
súd prvej inštancie vyporiadal hnuteľné veci správne a v súlade so zásadou účelného využitia veci. Nie

je tu dôvod na ich prikázanie do vlastníctva žalovaného. Žalobkyňa síce tvrdí, že ide o veci po uplynutí
životnosti a má ich odložené ako dôkaz ich technického stavu, aby preukázala, že nie sú jej na prospech,
no napriek tomu toto svoje tvrdenie nijako nepreukázala. Preto žiadal, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.

13. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a contrario a dospel k záveru, že rozsudok
súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP, pričom v náväznosti
na § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd v celom rozsahu poukazuje

na odôvodnenie súdu prvej inštancie, s ktorým sa v zásade stotožňuje.

14. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov ako aj z prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.

Výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191
CSP. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a čo sa
týka odvolacích námietok k týmto dodáva:

15.Odvolacienámietkyzostranyžalobkyneprotirozsudkusúduprvejinštanciemožnovpodstatezhrnúť

do troch bodov. Žalobkyňa namietala, že súd prvej inštancie pri vyporiadaní BSM strán sporu neprihliadol
na vyčíslenie investícií z jej výlučného vlastníctva
do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, a to vo vzťahu k podiele 1/5 rodinného domu, ktorý bol
predpokladomprenadobudnutiekonkrétnehobytu,ktorýbolvybudovanýakonadstavbatohtorodinného
domu. Len na základe tejto darovacej zmluvy sa mohol následne vybudovať predmetný byt, a preto

žiadala, aby hodnota 1/5 rodinného domu bola započítaná ako jej vnos z výlučného bezpodielového
spoluvlastníctva s tým, že okrem tohto by mal súd prihliadať aj na potreby maloletých detí a obstaranie
spoločnej domácnosti, pretože ak by súd neakceptoval znaleckým dokazovaním stanovenú sumu vnosu
žalobkyne do BSM manželov, mal prihliadnuť na okolnosti v zmysle § 150 OZ, keďže je tu prítomná
skutočnosť, že žalobkyňa sa pričinila o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. Ďalej namietala

tú skutočnosť, že súd prvej inštancie nezohľadnil výšku jej investícií bratov žalobkyne do bytu, a to
konkrétne hodnotu prác 2.500,- eur, ktoré sú v zmysle znaleckého posudku preukázané, čo predstavoval
prínos bratov žalobkyne vo forme realizácie stavebných prác, pričom súd zohľadnil stavebný materiál
vložený bratmi žalobkyne vo výške 1.500,- eur, ale nie sumu 2.500,- eur za realizované práce. Naopaktvrdenia žalovaného o jeho vnose vo forme prác a materiálov sa nepreukázali s tým, že žalovaný
nemal snahu zlepšiť bytové pomery rodiny, a preto trvala na tom, aby bola ako jej výlučný vnos
zohľadnená suma 4.000,- eur, z čoho 2.500,- eur predstavujú práce a 1.500,- eur vnos materiálu z jej

výlučného majetku do BSM. Poukázala zároveň na výpovede svedka – brata žalobkyne B. D.. Ďalej
namietala hnuteľné veci, kedy súd všetky prikázal do jej vlastníctva, v čom z dôvodu, že žalobkyňa
spolu s deťmi aktuálne byt užíva, takže je predpoklad, že užíva aj veci patriace do BSM, čo považuje za
nespravodlivéakonaniežalovanéhopovažujezazneužívaniepráva,prípadneažzlýúmyselžalovaného
vprístupekspomínanýmhnuteľnýmveciam.Žalobkyňapovažujetakétourčeniezakrajnenespravodlivé

a nedochádza k naplneniu zásady o javení sa práva ako spravodlivého.

16. S poukazom na vyššie uvedené sa odvolací súd zaoberal námietkami zo strany žalobkyne v odvolaní
a tieto zároveň preskúmal. Pokiaľ ide o investície prostriedkov BSM strán sporu z výlučného majetku
žalobkyne do BSM, s prihliadnutím na ust. § 150 OZ je potrebné konštatovať, že pri vyporiadaní sa
vychádza z toho, že podiely oboch manželov sú rovnaké. Každý z manželov je oprávnený požadovať,

aby sa mu uhradilo, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok a je povinný nahradiť, čo sa zo
spoločného majetku vynaložilo na jeho ostatný majetok. Ďalej sa prihliadne predovšetkým na potreby
maloletých detí, na to ako sa každý z manželov staral o rodinu a na to, ako sa zaslúžil o nadobudnutie
a udržanie spoločných vecí. Pri určení miery pričinenia treba vziať tiež zreteľ na starostlivosť o deti
a na obstarávanie spoločnej domácnosti. Z tohto citovaného ustanovenia znenia zákona teda vyplýva,

že v prípade akýchkoľvek investícií, či z výlučného do spoločného alebo naopak musí žalobca v prvom
rade tvrdiť rozhodujúce skutočnosti, teda musí uviesť, v čom investície z výlučného do spoločného
spočívajú a v prípade, ak sa jedná o stavebné práce, musí uviesť, aké konkrétne práce, kedy a kým boli
vykonané, za akú odplatu a aké veci boli pri výstavbe použité, kedy a za aké ceny boli nadobudnuté a
pod. Ide teda v prvom rade o otázku skutkovú, kedy zohľadnenie investícií z výlučného do spoločného

majetku manželov pri vyporiadaní BSM vyžaduje, aby manžel, ktorý sa tohto zohľadnenia domáha
uviedol rozhodujúce skutkové tvrdenia o investícií a tieto aj preukázal. V prípade, že tento manžel je
z nejakého dôvodu v dôkaznej núdzi ohľadne preukázania ceny prác a veci, ktoré ako investícia boli
použité z výlučného na spoločný majetok, môže byť vykonané znalecké dokazovanie, avšak takéto
znalecké dokazovanie na ohodnotenie prípadných investícií je možné vykonať v tom prípade, že sú

tvrdené rozhodujúce skutočnosti o investíciách z výlučného do spoločného majetku patriaceho do BSM.
V tejto veci žalobkyňa svoju povinnosť tvrdenia, ktoré malo byť nasledované znaleckým dokazovaním
ohľadom ocenenia investícií z výlučného majetku
do BSM, nesplnila. Je síce pravdou, že žalobkyňa predložila znalecký posudok, ktorý ocenil ako hodnotu
materiálu, tak aj cenu prác, ktoré mali byť údajne darom brata výlučne v prospech žalobkyne a mali tak

predstavovať vnos z výlučného majetku do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, avšak napriek
tomu, že tieto práce boli ohodnotené, súd prvej inštancie ich nakoniec nezobral do úvahy s čím sa
odvolacísúdstotožňuje,pretoženebolapreukázanávýškaskutočnevynaloženýchinvestíciízvýlučného
do bezpodielového spoluvlastníctva majetku a ani nemohla byť, pretože k znaleckému dokazovaniu
nepredchádzali rozhodujúce skutkové tvrdenia žalobkyne o investícii. Preto súd prvej inštancie správne

hodnotu prác, ktoré ohodnotil znalec vo svojom znaleckom posudku a ktorý mali predstavovať dar
brata žalobkyne a vnos z výlučného do spoločného majetku manželov, nezohľadnil. Tieto nezrovnalosti
neboli odstránené ani samotným výsluchom brata žalobkyne, ktorý síce tvrdil, že na danej nehnuteľnosti
pracoval a že tieto práce boli výlučným darom v prospech žalobkyne, avšak ani žalobkyňa, ani jej
brat neuviedli v akom konkrétnom rozsahu majú byť tieto práce zohľadnené, pretože len všeobecné

stanovenie hodnoty prác s prihliadnutím na výstavbu danej bytovej jednotky tak ako ich ocenil znalec,
nemožno považovať za unesenie dôkazného bremena vo vzťahu k výške týchto investícií a k hodnote
konkrétnych prác. Preto súd prvej inštancie správne takto síce v znaleckom posudku ohodnotené práce,
avšak nedostatočne preukázané z hľadiska skutkových tvrdení nezobral
do úvahy vo výške 2.500,- eur. Preto túto odvolaciu námietku odvolací súd nepovažoval

za dôvodnú. V tomto kontexte odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 9Cdo 205/2020, z ktorého vyplýva, že práca rodinných príslušníkov pre jedného z manželov
nemôže byť darom, nenapĺňa náležitosti darovacej zmluvy podľa § 628 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Ide o tzv. spoločenskú rodinnú úsluhu jednostrannú liberalitu, ktorá nespôsobuje žiadne právne následky
a nezakladá žiaden právny vzťah. Preto aj v súvislosti s týmto rozhodnutím odvolací súd zdôrazňuje, že

práce brata žalobkyne na danom dome nemožno považovať za dar v jej výlučný prospech a nemôže byť
preto považovaný ani za vnos žalobkyne z výlučného majetku do BSM patriaceho do bezpodielového
spoluvlastníctva manželov.17. Ďalej sa odvolací súd zaoberal ďalšou námietkou zo strany žalobkyne, ktorá uvádzala, že ako jej
výlučný vnos malo byť zobraté do úvahy tá skutočnosť, že výstavbe danej bytovej jednotky patriacej do
BSM predchádzala darovacia zmluva, na základe ktorej získala 1/5-inu rodinného domu a len vďaka

tejto skutočnosti mohla byť daná bytová jednotka postavená a preto hodnota 1/5-iny rodinného domu
predstavuje jej výlučný vnos do spoločného majetku patriaceho do BSM. V tomto kontexte sa odvolací
súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením súdu prvej inštancie
vo vzťahu k tejto skutočnosti a zároveň dodáva, že žalobkyňa v prejednávanej veci predložila znalecký
posudok znalca

G. A. H. zo dňa 08.02.2022, ktorého úlohou v rámci znaleckého dokazovania bolo stanoviť všeobecnú
hodnotu bytu č. X v podkroví rodinného domu, súp. č.XXXX postaveného
na KNC parcele 1039 vrátane podielu na spoločných častiach zariadeniach a príslušenstve domu bez
podielu na pozemku v obci E., J. E. B.. Na túto otázku znalec odpovedal tak, že všeobecná hodnota
nehnuteľnosti a to vrátane podielu na spoločných častiach a zariadeniach domu predstavuje sumu
70.400 eur. Zároveň znalec ohodnotil všeobecnú hodnotu 1/5-iny pôvodného rodinného domu, súp. č.

XXXX, ktorá je vo výlučnom vlastníctve žalobkyne a uviedol, že celková hodnota tohto rodinného domu
predstavuje sumu
87.040,93 eur a 1/5-ina patriaca v podiele žalobkyne tak predstavuje 17.400 eur. Za tohto skutkového
stavu potom možno konštatovať, že žalobkyňa je aj naďalej podielovou vlastníčkou rodinného domu
v podiele 1/5-ina, pričom hodnota tohto podielu predstavuje sumu 17.400 eur a tiež je bezpodielovou

spoluvlastníčkou bytu, ktorý bol v rátane spoločných častí a zariadení domu ohodnotený na sumu 70.400
eur. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil sumu
17.400 eur ako hodnotu 1/5-iny rodinného domu v bode 40 napadnutého rozsudku, kedy tento dar
je výlučným vlastníctvom žalobkyne, nie je možné ho zahrnúť do masy BSM, pričom byt, ktorý je
predmetom vyporiadania vznikol na základe zmluvy o nadstavbe, jedná sa o novú vec patriacu do BSM,

pričom byt je nezávislý od rodinného domu okrem spoločných častí a zariadení domu, ktoré však boli
predmetom ocenenia a preto nemohla byť hodnota
1/5-iny rodinného domu započítaná ako vnos z výlučného do spoločného majetku patriaceho do BSM.
V tomto kontexte sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim
odôvodnením súdu prvej inštancie a zároveň v tomto kontexte naňho poukazuje.

18. Rovnako neobstojí odvolacia námietka vo vzťahu k hnuteľným veciam, ktoré súd prvej inštancie
vysporiadal tým spôsobom, že všetky hnuteľné veci prikázal do výlučného vlastníctva žalobkyne
s povinnosťou výplaty v prospech žalovaného. V tomto kontexte odvolací súd poukazuje na judikát
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/228/1999, z ktorého vyplýva, že jedných z hľadisiek významných

pre prikázanie určitej veci jednému z bývalých manželov
do jeho výlučného vlastníctva je práve hľadisko účelného využitia veci. Okrem toho v náväznosti na
judikát Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/2433/1999 pravidlo, že
pri vyporiadaní spoločného majetku manželov majú medzi rozvedených manželov sa veci rozdeliť tak,
aby čiastka, ktorú je jeden z manželov povinný zaplatiť druhému na vyrovnanie podielu bola pokiaľ

možno čo najnižšia, nemožno uplatňovať paušálne a bezvýnimočne a súd môže vo výnimočných
v prípade zaniknutého spoločného majetku manželov rozdeliť aj nerovnomerne a rozhodnúť o vyrovnaní
podielu v peniazoch. Z rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn 22Cdo/980/2003 tiež vyplýva, že v konaní
o vyporiadaní BSM sa uplatňuje zásada, aby pokiaľ možno zvlášť s ohľadom na dobu uplynulú od
rozvodu manželstva, či oddelené bývanie manželov, boli veci prikázané tomu z účastníkov, ktorý ich má,

či naposledy mal v držaní, a u ktorého došlo k ich amortizácii.

19. Ďalej odvolací súd zdôrazňuje, že v zmysle čl. 16 ods. 3 CSP v konaní o opravnom prostriedku
v ďalšom konaní nemôže byť rozhodnuté nepriaznivejšie pre stranu, ktorá opravný prostriedok uplatnila.
V tomto článku CSP je vyjadrená zásada zákazu reformatio in peius,

tzn. zákazu zmeny k horšiemu, ktorá sa prejavuje v tom smere, že strana, ktorá v spore využije v spore
právo opravného prostriedku nemôže mať v dôsledku rozhodnutia o tomto prostriedku ani v ďalšom
konaní,ktoréprípadnepoňomnasledujehoršiepostavenie,nežakéjejpriznávaopravnýmprostriedkom
napadnuté rozhodnutie. Inak povedané, odvolací súd nemôže zmeniť prvoinštančné rozhodnutie na
ťarchustrany,ktorápodalaprotirozhodnutiusúduprvejinštancieopravnýprostriedokaniprípadnéďalšie

rozhodnutie súdu prvej inštancie, nemôže
pre odvolateľa vyznieť horšie, ako v poradí prvé rozhodnutie, proti ktorému sa odvolal. Táto zásada
platí za situácie, kedy právo na opravný prostriedok využije jedná zo strán sporu. Podľa odvolacieho
súdu na zachovanie tejto zásady v odvolacom konaní, ale aj v konaní súdu prvej inštancie, ktoré tvorís rozhodnutím odvolacieho súdu jeden celok. Odvolací súd pri zachovaní zásady reformatio in peius
dospel v konečnom dôsledku k záveru, že je potrebné rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne
správne potvrdiť a to napriek tej skutočnosti, že sa plne nestotožňuje so spôsobom výpočtu zo strany

súdu prvej inštancie pri započítavaní vnosov z výlučných prostriedkov do spoločného z týchto dôvodov.
Podľa názoru odvolacieho súdu síce súd prvej inštancie správne zistil hodnotu majetku patriaceho do
BSM sumou 71.670 eur, avšak ďalej bol postup súdu prvej inštancie nesprávny a to s prihliadnutím
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR uverejneného pod č. R 57/1970, kedy v ďalšom výpočte mal súd
prvej inštancie postupovať tak, že z majetku patriaceho do BSM bolo potrebné odpočítať vnos žalobkyne

z výlučného do spoločného v hodnote 1.500 eur predstavujúcich materiál vložený do nehnuteľnosti
patriacej do BSM účastníkov, predstavujúci výlučný vnos žalobkyne do BSM, z čoho potom vyplýva,
že hodnota majetku patriaceho do BSM je 70.170 eur. Po vydelení dvomi, podiel jedného z manželov
predstavuje sumu 35.085 eur. K tomuto podielu bolo potom zo strany žalobkyne potrebné pripočítať
sumu 1.500 eur, a teda podiel žalobkyne na majetku patriaceho do BSM predstavuje čiastku 36.585 eur
a podiel žalovaného 35.085 eur. Od tejto sumy žalovaného je potrebné odpočítať sumu 7.000 eur, ktorá

predstavujevýplatužalobkynevočižalovanémunavyrovnaniepodielueštepredrozhodnutímsúduprvej
inštancie a sumu 12.986,52 eur, ktorá nebola žiadnou zo strán sporu rozporovaná ako polovičný podiel,
ktorý vyplatila žalobkyňa na úveroch vzniknutých za trvania BSM a celkovo takto pri správnom výpočte
mal predstavovať podiel žalovaného sumu 15.098,48 eur a nie súdom prvej inštancie stanovená čiastka
14.348,48 eur. S prihliadnutím na vyššie uvedenú zásadu zákazu reformatio in peius potom odvolací

súd dospel k záveru, že napriek tomuto nesprávnemu výpočtu je potrebné rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdiť, pričom v náväznosti
na vyššie uvedené vo zvyšku poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvej
inštancie, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.

20. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v konečnom dôsledku ako
vecne správny potvrdil v súlade s § 387 ods. 1, 2 CSP.

21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s §
262 ods. 1, § 255 ods. 1 CSP, kedy v odvolacom konaní úspešnému žalovanému odvolací súd priznal

nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni, ktorá v odvolacom konaní úspech nemala
v rozsahu 100 %, ktorú náhradu trov odvolacieho konania je žalobkyňa povinná zaplatiť žalovanému
v sume určenej rozhodnutím súdu prvej inštancie.

22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len

v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).