Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. august 2024

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 11Co/25/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2222200915
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 08. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Radičová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2024:2222200915.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.AlenyRadičovejačlenovsenátu

JUDr. Evy Vékonyovej a Mgr. Mareka Anovčina, v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom C.
XX/X, XXX XX D., právne zastúpeného: Dentons Europe CS LLP, konajúca prostredníctvom Dentons
Europe CS LLP, organizačná zložka, so sídlom Bottova 2A, 811 09 Bratislava – mestská časť Staré
Mesto, IČO: 36 861 391, proti žalovanej: Slovenská republika - zastúpená Generálnou prokuratúrou
Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, 812 85 Bratislava 1, IČO: 00 166 481, o náhradu škody a
nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa
28. septembra 2023, č. k. 28C/43/2022-247, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa zamietnutia žaloby o zaplatenie škody
vo výške 3.107,-eur titulom trov obhajoby p o t v r d z u j e .

Vo zvyšnej časti rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na
ďalšie konanie a rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol o žalobe žalobcu na náhradu škody podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. tak, že žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy 5.000,-
eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 5.000,- eur od 06.12.2021 do zaplatenia, do 30

dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol a žalobcovi priznal proti žalovanej
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 23,36 %.

2. Rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil výsledkami vykonaného dokazovania, z ktorého bolo
preukázané, že uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru, odbor kriminálnej polície Trenčín,
ČVS: ORP-298/2-VYS-TN-2018 zo dňa 15.05.2018 (ďalej aj ,,1/ uznesenie o vznesení
obvinenia“) bolo žalobcovi vznesené obvinenie pre pokračovací trestný čin ohovárania podľa § 373 ods.

1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona v skupine s ďalšími dvoma obvinenými. Toto uznesenie bolo po
podaní sťažnosti žalobcu zrušené pre jeho nepreskúmateľnosť a nezákonnosť uznesením Okresnej
prokuratúry Dunajská Streda, sp. zn. 2 Pv 382/18/2201-6 zo dňa 12.09.2018, vyšetrovateľovi PZ
bolo uložené vo veci ďalej konať a rozhodnúť. V následnom konaní uznesením Krajského riaditeľstva
PZ, ČVS: KRP-3/1-VYS- TN-2019 zo dňa 09.04.2019 (ďalej aj „2/ uznesenie o vznesení obvinenia“) bolo
začaté trestné stíhanie žalobcu za pokračovací prečin ohovárania podľa § 373 ods. 1 Trestného zákona
v súbehu s pokračovacím zločinom krivého obvinenia podľa § 345 ods. 1, ods. 2 písm. b) TZ, za

účastníctvo na prečine ohovárania podľa § 373 ods. 1 TZ v súbehu so zločinom krivého obvinenia podľa
§ 345 ods. 1, 2 písm. b) TZ formou návodu podľa § 21 ods. 1 písm. b) TZ. Sťažnosť žalobcu proti
tomuto uzneseniu bola zamietnutá uznesením prokuratúry ako nedôvodná. V ďalšom konaní prokurátor
Okresnej prokuratúry Dunajská Streda uznesením pod sp. zn. 2 Pv 382/18/2201-92 zo dňa 16.02.2021trestné stíhanie žalobcu zastavil z dôvodu, že skutky kladené žalobcovi za vinu nie sú trestným činom
a nie je dôvod na postúpenie veci. Žalobca podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody zo dňa 13.06.2021, ktorou žiadal zaplatiť škodu vo výške 34.257,- eur, a to titulom skutočnej škody

za trovy obhajoby 3.107,-eur a titulom nemajetkovej ujmy 31.150,- eur, ktorá škoda mu bola spôsobená
uznesením o vznesení obvinenia zo dňa 09.04.2019 (t. j. 2/ uznesenie o vznesení obvinenia). Žalovaná
mu písomne dňa 06.12.2021 oznámila, že jeho nárok neuspokojí ani čiastočne.

3. Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovanej náhrady

škody v rovnakom rozsahu ako v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a za
nezákonné rozhodnutie označil rovnaké uznesenie - 2/ uznesenie o vznesení obvinenia, teda uznesenie
zo dňa 09.04.2019.

4. Súd prvej inštancie po vyhodnotení vykonaného dokazovania dospel k záveru, že
žalovaná zodpovedá za škodu žalobcovi podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Uznesenie zo dňa 09.04.2019,

t. j. 2/ uznesenie o vznesení obvinenia, ktorým bolo začaté trestné stíhanie žalobcu, je nezákonným
rozhodnutím,prektorésižalobcauplatnilnároknanáhraduškodypodanoužaloboupojehopredbežnom
prerokovaní žalovanou. Súd prvej inštancie poukázal na to, že nárok na náhradu škody
spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré sa neskončilo
právoplatným odsúdením, sa judikatúrou súdov považuje za špecifický prípad zodpovednosti štátu za

škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím. Žalobca si uplatnil nárok na zaplatenie škody, ktorá mu vznikla
titulom zaplatenia trov obhajoby v trestnom konaní a tiež náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla
v súvislosti s nezákonným rozhodnutím, v rodinnom, pracovnom a občianskom živote.
Náhradu škody spočívajúcej v zaplatení trov obhajoby vo výške 3.107,- eur, súd prvej inštancie žalobcovi

nepriznal z dôvodu, že z predložených dôkazov - faktúr, bolo zistené, že vyúčtované
trovy obhajoby nie sú v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, t. j. s uznesením o
vznesení obvinenia žalobcovi zo dňa 09.04.2019, nakoľko jednotlivé úkony boli vykonané v roku 2018,
teda pred vydaním nezákonného rozhodnutia, z ktorého si žalobca uplatňuje nárok na náhradu
škody. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca bol trestne stíhaný aj na základe iného uznesenia

vyšetrovateľa Policajného zboru OR PZ v Trenčíne, a to uznesenia zo dňa 15.05.2018,
ČVS: ORP-298/2-VYS-TN-2018, ktoré uznesenie bolo zrušené ako nezákonné, a preto žalobca
si mohol uplatniť náhradu škody aj za toto nezákonné rozhodnutie. V prejednávanej veci
nezákonným rozhodnutím, na základe ktorého si žalobca uplatnil právo na náhradu škody, je však iné
rozhodnutie, ktoré bolo vydané až v roku 2019, a preto žalobca nemá nárok na náhradu trov obhajoby,

ktoré mu vznikli v roku 2018 z dôvodu nepreukázania príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím zo
dňa 09.04.2019. Z uvedených dôvodov súd v tejto časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Náhradunemajetkovejujmysižalobcauplatnilvsume31.150,-eurspríslušenstvom.Súdprvejinštancie
sa v prvom rade zaoberal tým, či v danom prípade nie je dostatočným zadosťučinením samotné
konštatovanie porušenia práva a dospel k záveru, že ujmu, ktorú utrpel žalobca, nie je možné dobre

uspokojiťinak,akopriznanímnemajetkovejujmy,nakoľkoideodokonanúskutočnosť,ktorúniejemožné
dodatočne eliminovať, teda vrátiť späť predošlý stav, keď žalobca nebol trestne stíhaný. S
poukazom na okolnosti trestného stíhania a dĺžku trestného stíhania, konštatovanie porušenia práva nie
je dostatočným zadosťučinením. Žalobca sa domáha odškodnenia za nemajetkovú ujmu v
rodinnom, pracovnom a občianskom živote, a preto súd každú oblasť posudzoval podľa kritérií

v § 17 ods. 3 Zákona o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci, prihliadal na osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije, pracuje, ďalej na závažnosť
vzniknutej ujmy a na okolnosti prípadu, závažnosť následkov v súkromnom živote, v spoločenskom
uplatnení žalobcu. Poukázal na fakt, že samotné trestné stíhanie je záťažou pre každého
obvineného a výrazne zasahuje do súkromného a osobného života jedinca, do jeho cti a dobrej

povesti. Trestné stíhanie vytvorilo negatívny obraz v spoločnosti o žalobcovi, znížilo jeho dôstojnosť a
vážnosť. Bolo vedené 682 dní (1 rok, 10 mesiacov, 1 týždeň), spôsobilo imateriálnu ujmu žalobcovi vo
forme nedôvodného zahanbenia, malo nepriaznivý vplyv na jeho zdravie. Z výsluchu žalobcu mal súd
za preukázané, že do jeho života došlo k zásahom, ktoré boli dôsledkom predmetného nezákonného
rozhodnutia, pričom súd vzal do úvahy, že tieto zásahy sa prejavovali dlhšie časové obdobie v príčinnej

a časovej súvislosti s ďalšími trestnými konaniami. Prvé obvinenie bolo žalobcovi vznesené už v roku
2006, nasledovali ďalšie obvinenia, pre nezákonnosť, ktorých si žalobca uplatňuje na náhradu škody
v iných súdnych konaniach, napr. sp. zn. 21C/27/2024, 17C/1/2023. Toto obdobie
nezákonných trestných stíhaní trvalo až do roku 2021. Súd prvej inštancie posudzoval negatívne zásahydo života žalobcu v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím zo dňa 09.04.2019, ale aj
v sumáre celkového trestného stíhania žalobcu trvajúceho 15 rokov. Z dôvodu predmetného trestného
stíhania sa dôsledky vedúce k vzniku nemajetkovej ujmy prehĺbili, respektíve boli

udržiavané, a preto súd skonštatoval príčinnú súvislosť nemajetkovej ujmy s nezákonným rozhodnutím
zo dňa 09.04.2019. Dopad trestného stíhania sa prejavil na psychickom zdraví žalobcu, došlo k jeho
zhoršeniu, pričom psychiatrickú ambulanciu žalobca navštevuje od júna 2021. Trestné stíhanie malo
dopad aj na podnikanie žalobcu, keď dochádzalo k zrušovaniu plánovaných
akcií v dôsledku poškodenia jeho mena a povesti, čo sa zhoršilo ešte medializáciou zatknutia žalobcu

15.05.2018.Tiežvsúkromnomživotežalobcudošlokjehozhoršeniu,keďmanželkasdcérouopakovane
opúšťala spoločnú domácnosť. Súd nepovažoval za potrebné vykonať výsluch rodinných príslušníkov
žalobcu, ktoré dôkazy žalobca ani nenavrhoval, s poukazom na rozsudok Európskeho
súdu pre ľudské práva vo veci Donev v. Bulharsko z 2. septembra 2010, keď tento súd uzavrel, že
"už len tvrdenie žalobcu o zásahu do jeho osobnostných práv bolo dôvodom pre priznanie finančného
zadosťučinenia, nemajetkovej ujmy.“ Pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy súd okrem kritérií v § 17 ods.

3 zák. č. 514/2003 Z. z. zobral do úvahy povahu trestnej veci, druh a závažnosť trestného
činu, od ktorých sa odvíja intenzita, s akou osoba poškodená trestným stíhaním je negatívne vnímaná
okolím, tiež zohľadnil hrozbu a potencionálny rozsah trestného postihu (až 5 rokov), od ktorého sa odvíja
pocit neistoty stíhanej osoby a skutočnosť, že žalobca bol stíhaný na slobode. Napokon súd zohľadnil
aj okolnosti, ktoré viedli k vydaniu uznesenia o vznesení obvinenia, dĺžku konania a dôvod zastavenia

trestného stíhania. Vychádzajúc z uvedených úvah a zistení, súd konštatoval, že
žalobcom uplatnená nemajetková ujma v sume 31.150,- eur je neprimeraná k zisteným následkom,
pričom nie je možné opomenúť, že žalobca si obdobné nároky - náhrady nemajetkovej ujmy uplatňuje
aj v ďalších súdnych konaniach. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že spravodlivou
a primeranou náhradou nemajetkovej ujmy v danej veci je suma 5.000,- eur, ktorá aspoň sčasti bude

kompenzovať ujmu vzniknutú žalobcovi za trestné stíhanie v období od 09.04.2019 do 19.01.2021.
V rozhodnutí poukázal tiež na to, že uvedená suma sa nevymyká ani z rozhodovacej činnosti
súdov v obdobných prípadoch, čo vyplýva aj z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR,
ako napr. rozhodnutia pod sp. zn. 5Cdo/4/2018, 3Cdo/156/2017, 8Cdo/177/2017 a iné.
Vo zvyšku, t. j. v časti žaloby, ktorou sa domáhal žalobca zaplatenia nemajetkovej ujmy nad priznanú

sumu 5.000,- eur, súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
O úrokoch z omeškania z priznanej náhrady nemajetkovej ujmy súd rozhodol s poukazom na
§ 16 ods. 1 zákona č. 513/2003 Z. z., keď žalovaná oznámila žalobcovi, že jeho nárok neuspokojí dňa
06.12.2021, úroky priznal vo výške 5 % ročne podľa § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.
O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 CSP podľa pomeru úspechu účastníkov

v konaní. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu trov v rozsahu 23,36 %, keď
zohľadnil, že žalobca bol úspešný v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy a
neúspešný v časti týkajúcej sa skutočnej škody.

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca aj

žalovaná.

6. Žalobca podal odvolanie proti výroku rozsudku, ktorým bola žaloba zamietnutá a žiadal, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovanú zaviaže zaplatiť žalobcovi náhradu škody
34.257,- eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku s ročným úrokom z omeškania vo výške 5 % od

06.12.2021 do zaplatenia a zároveň žalovanú zaviaže k náhrade trov konania žalobcovi
vrozsahu100%.Odvolanieodôvodniltým,žerozhodnutiesúduprvejinštancievychádzaznesprávneho
právneho posúdenia. Žalobca namietal formalistické posúdenie nároku žalobcu, keď súd prvej inštancie
posudzoval jeho nárok na náhradu škody ako nárok z titulu nezákonného rozhodnutia,
za ktoré označil 2/ uznesenie o vznesení obvinenia a nie ako nárok z nezákonného trestného

stíhania. Poukázal pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 9Cdo/65/2020, v
zmysle ktorého je nezákonné trestné stíhanie samostatným titulom na náhradu škody, pri posudzovaní
ktorého sa analogicky vychádza z úpravy nezákonného rozhodnutia. Formalistický prístup súdu žalobca
vidí v tom, že súd neposudzoval celé trestné stíhanie žalobcu, t. j. od 1/ vznesenia obvinenia, ako jeden
celok. Takýmto postupom podľa názoru žalobcu dochádza k faktickému vyprázdňovaniu základného

práva zaručeného čl. 46 ods. 3 Ústavy, podľa ktorého je nevyhnutné kompenzovať všetku ujmu, ktorú
by bolo možné namietať (uznesenie NR SR, sp. zn. 4Cdo/130/2020). Trestné stíhanie žalobcu bolo
začaté 12. apríla 2018 a právoplatne o jeho zastavení bolo rozhodnuté 16. februára 2021.
Trestné stíhanie žalobcu na základe 1/uznesenia o vznesení obvinenia nebolo nikdy zastavené, a pretožalobca nesúhlasí s názorom súdu, že si mohol uplatniť právo na náhradu
škodu aj po zrušení tohto uznesenia. Nedôslednosť zákonodarcu, ktorý neustanovil konkrétny postup
uplatňovania nároku z nezákonného trestného stíhania a následný formalistický prístup súdu k výkladu

zákona, nemôžu byť pričítané na ujmu žalobcovi. Žalobca ďalej namietal nesprávne právne posúdenie
okolností určujúcich výšku náhrady nemajetkovej ujmy a výšku priznanej nemajetkovej ujmy. Pokiaľ sa
týka jeho súkromného života, poukázal na to, že trestné stíhanie bolo silne medializované a momentom
oznámenia trestného stíhania u každého človeka prichádzajú pochybnosti o vine či nevine stíhanej
osoby, a to bez ohľadu na to, či ide o blízke osoby alebo nie. V právnom štáte by orgány činné v

trestnom konaní mali niekoho obviniť až vtedy, ak majú k tomu náležitý dôvod. Podľa žalobcu, negatívne
následky v jeho súkromnom živote by mali byť zohľadnené pri výpočte na náhrady nemajetkovej ujmy.
Skutočnosť, že si obdobné nároky uplatňuje aj v ďalších súdnych konaniach, nemôže byť vykladaná
v neprospech žalobcu, keďže pri vyčísľovaní náhrady nemajetkovej ujmy je žalobca limitovaný § 17
ods. 4 ZoZŠ, takže pri trestnom stíhaní, ktoré trvalo 15 rokov, sa nemôže domáhať vyššej náhrady,
ako sa domáha v prejednávanej veci. Žalobca v odvolaní tiež nesúhlasil s tým, že súd bral zreteľ aj na

maximálnu výšku odškodnenia v porovnaní s odškodnením obetí trestných činov,
nakoľko ide o úplne odlišné kompenzácie, keď v prípade odškodňovania podľa zákona č. 514/2003 Z.
z. ide o zodpovednosť štátu za jeho vlastné protiprávne konanie a v prípade podľa zákona č. 274/2017
Z. z. sa odškodňuje ujma obetiam trestných činov, ktoré nespôsobil štát, ale páchatelia trestnej činnosti.
Súd prvej inštancie pri určovaní maximálnej výšky nemajetkovej ujmy nesprávne zohľadňoval

minimálnu mzdu z roku 2019 a nie minimálnu mzdu z roku 2021, kedy došlo k zastaveniu
trestného stíhania. Pokiaľ súd v odôvodnení rozhodnutia poukazoval na obdobné rozhodnutia iných
súdov, žalobca namietal, že skutočnosti, ktoré majú vplyv na výšku náhrady nemajetkovej ujmy (napr.
dĺžka trestného stíhania, celkový kontext, atď.), boli odlišné. Žalobca v odvolaní poukázal na
rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 24Co/79/2021, v ktorej veci súd priznal nemajetkovú ujmu

za 7 mesiacov trestného stíhania vo výške 3.075,- eur, ako aj na rozsudok Okresného súdu Trenčín vo
veci týkajúcej sa odškodnenia E. B., syna žalobcu, za nezákonné trestné stíhanie (jedná sa
o 1/ uznesenie o vznesení obvinenia), sp. zn. 14C/37/2021 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 13.09.2023, sp. zn. 5Co/5/2023, ktorým bola priznaná
náhrada nemajetkovej ujmy za 4 mesiace trestného stíhania v sume 2.500,- eur. Žalobca poukázal na

osobitné okolnosti jeho trestného stíhania, ktoré odôvodňujú priznanie mimoriadnej
výšky nemajetkovej ujmy, ktorými sú: a) šikana zo strany orgánov činných v trestnom konaní a
účelová kriminalizácia žalobcu od roku 2000, kedy sa začalo jeho prvé trestné stíhanie, b) medializácia
trestného stíhania žalobcu, a to aj zo strany vysokých predstaviteľov štátnej moci, c) vplyv
trestného stíhania na psychické zdravie žalobcu, d) strata podnikateľskej dôveryhodnosti úspešného a

rešpektovaného podnikateľa v dôsledku medializácie a verejného označovania za zločinca a mafiána,
čím došlo k poškodeniu jeho povesti a dobrého mena, e) nekomunikovanie s manželkou a nestretávanie
sa s maloletou dcérou istý čas, naštrbenie vzťahov so synom a f) dôvod trestného stíhania žalobcu,
ktorý sa postavil korupčným a mafiánskym praktikám a pozorne pozoroval na
páchanie korupčnej a inej protiprávnej činnosti na najvyšších miestach. Podľa žalobcu je treba tiež vziať

do úvahy dĺžku trestného stíhania, jeho účelovosť a vykonštruovanosť, prihliadnuť aj na stav neistoty,
v ktorom sa žalobca nachádzal nielen v čase, keď bol formálne obvinený, ale aj 7 mesiacov medzi 1/
uznesením o vznesení obvinenia a 2/ uznesením o vznesení obvinenia. S
prihliadnutím na uvedené skutočnosti má žalobca za to, že následky v jeho prípade sú
natoľko závažné, že odôvodňujú priznanie vyššej náhrady nemajetkovej ujmy a žalobca je presvedčený,

že žalovaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 31.150,- eur je primeraná. K nepriznaniu nároku na
náhradu skutočnej škody žalobca v odvolaní uviedol, že kľúčovou otázkou v tejto veci je práve
titul nároku, ktorý súd posudzoval formálne, keď vychádzal len z nezákonného rozhodnutia a
nie z celého trestného stíhania žalobcu, čím by kompenzoval všetku vzniknutú škodu. Žalobca zotrváva
na tom, že titulom jeho nároku je celé nezákonné trestné stíhanie a potom medzi vznikom skutočnej

škody a nezákonným trestným stíhaním je príčinná súvislosť. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu
SR zo dňa 29. októbra 2019, sp. zn. 8Cdo/134/2009, podľa ktorého trovy obhajoby sú vždy v príčinnej
súvislosti s trestným stíhaním, keďže nebyť trestného stíhania, neboli by ani trovy obhajoby.
Pre vylúčenie pochybností žalobca zopakoval, že trvá na uplatnení svojho nároku tak, ako ho vyčíslil v
žalobe, teda trvá na náhrade skutočnej škody, nielen škody do výšky tarifnej odmeny advokáta.

7. Žalovaná podala odvolanie proti výrokom I. a III. rozsudku súdu prvej inštancie, t. j. proti výroku
rozsudku, ktorým súd žalobcovi priznal nemajetkovú ujmu a proti výroku o trovách
konania, a to z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP a žiadala, abyodvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a náhradu
trov konania neprizná, prípadne, aby uvedený rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie.Žalovanáuviedla,ževdanejvecižalobcanepreukázalexistenciunemajetkovejujmyaužvôbec

nie takej intenzity, ktorá by zakladala jeho právo na priznanie peňažnej náhrady. Priznanie nemajetkovej
ujmy nemôže vychádzať iba z abstraktných tvrdení a subjektívnych pocitov žalobcu, žalobca musí uniesť
dôkazné bremeno, že trestné stíhanie závažne zasiahlo do jeho zdravia, rodinného, pracovného a
spoločenského života a do jeho dobrej povesti. Žalovaná v priebehu konania namietala a poukazovala
na to, že žalobca nijakým spôsobom nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy a ani to, že sa tak stalo v

príčinnej súvislosti s konaním žalovaného. Žalobca v konaní nepredložil žiadne dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení, okrem lekárskych správ, týkajúcich sa jeho psychického stavu, nenavrhoval vykonanie
žiadnych dôkazov, napríklad výsluch svedkov, ktoré by preukazovali dopad na jeho meno, povesť,
podnikateľské aktivity, rodinný život, odsťahovanie manželky s dcérou, narušenie vzťahov v rodine -
so synom a so súrodencami, nepreukázal ani žiaden negatívny vplyv na jeho spoločenské postavenie.
Neunesenie dôkazného bremena zo strany žalobcu nemožno nahrádzať hypotetickými úvahami súdu,

resp. nekritickou akceptáciou tvrdení žalobcu o vzniku nemajetkovej ujmy bez jej podloženia vykonaným
dokazovaním. K predloženým lekárskym správam, týkajúcim sa psychického zdravia žalobcu, žalovaná
poukázala na skutočnosť, že v týchto správach je uvedené, že stres žalobcu súvisí s roky
sa ťahajúcimi súdnymi pojednávaniami a spomienkami na väzenie, pričom v trestnom stíhaní, začatom
na základe 2/ uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 09.04.2019, bolo konanie zastavené

pred podaním žaloby, teda na súde sa ani nepojednávalo, žalobca v súvislosti s týmto trestným stíhaním
nebol vo výkone väzby ani vo výkone trestu odňatia slobody. Podľa názoru žalovanej teda nemajetková
ujma spočívajúca v poškodení psychického zdravia žalobcu nastala v súvislosti s inými trestnými
konaniami. Pokiaľ sa týka ostatných následkov uplatnených žalobcom, ako nemajetková
právna ujma, žalovaná skonštatovala, že prvostupňový súd tak stanovil rámec nemajetkovej ujmy bez

preukázania akýchkoľvek dôkazov jej vzniku. Takýto prístup súdu je podľa žalovanej svojvoľný, negujúci
charakter kontradiktórnosti súdneho konania. Z uvedených dôvodov prvostupňový
súd na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam,
spočívajúcich v konštatovaní existencie nemajetkovej ujmy žalobcu a jeho rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. V rozpore s právom na spravodlivý proces tak súd nahrádza

dokazovanie a nedostatok preukázania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vlastnými úvahami o
jej existencii, resp. nekritickým osvojením si tvrdení žalobcu bez toho, žeby žalobca okrem výpovede
produkoval čo i len jediný dôkaz o vzniku nemajetkovej ujmy. Žalobca si uplatnil náhradu
nemajetkovej ujmy v súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami žalovanej aj v iných súdnych
konaniach, pričom rozsah a popis vzniknutej nemajetkovej ujmy v týchto konaniach je v podstate totožný

ako v tomto konaní (napr. sp. zn. 21C/27/2021 a sp. zn. 17C/1/2023). Základným predpokladom a
podstatným prvkom pri náhrade škody je kauzálny nexus. Vyžaduje sa, aby nezákonné rozhodnutie a
vznik škody boli v logickom slede tak, aby nezákonné rozhodnutie bolo príčinou vzniku škody. Žalovaná
poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. apríla 2003, sp. zn. 6Cdo/103/2011,
podľa ktorého základom je úvaha, či by škodlivý následok nastal bez nezákonného rozhodnutia. Z

vykonaného dokazovania, ako aj z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že v danej veci sa
stretlo viacero skutočností (viacero nezákonných rozhodnutí), ktoré mohli mať vplyv na žalobcu a vznik
jeho škodlivého následku. Existuje tu teda konkurenčná kauzalita, súd sa však s danou skutočnosťou
dostatočnenevysporiadal.Podľanázoružalovanej,vprvomradejepotrebnépreukázať,ženemajetková
ujma vznikla a následne je potrebné vyhodnotiť, v akom rozsahu malo nezákonné rozhodnutie – 2/

uznesenieovzneseníobvinenia,sprihliadnutímnainétrestnéstíhania, zanásledokjejvznik,vyhodnotiť
tak príčinnú súvislosť medzi predmetným nezákonným rozhodnutím a nemajetkovou ujmou, následne
stanoviť výšku nemajetkovej ujmy.

8. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej poukázal na to, že žalovaná nerozporuje

protiprávne konanie voči žalobcovi, ktorým bolo nezákonné trestné stíhanie. Podľa rozhodovacej praxe
Ústavného súdu SR v danom prípade ide o špecifickú zodpovednosť štátu za škodu, kedy je potrebné
nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným trestným stíhaním posudzovať
tak, že už samotná existencia nezákonného konania spôsobuje vznik nemajetkovej ujmy u osoby, voči
ktorej nezákonné rozhodnutie smeruje. K preukázaniu vzniku nemajetkovej ujmy žalobca

poukázalnauznesenieNSSR,sp.zn. 4Cdo/130/2020z21.10.2021,vzmyslektoréhosúdsamá
obmedziť len na skúmanie toho, či obdobnú ujmu mohla pociťovať aj iná osoba v rovnakom postavení.
K preukázaniu nemajetkovej ujmy žalobca okrem predloženia lekárskych správ navrhol a súd i vykonal
ďalší dôkaz, výsluch žalobcu. Nie je pravdivé tvrdenie žalovanej, že žalobca v konaní nepredložil žiadnedôkazy. Keďže nemajetková ujma je ujmou morálnou, ktorá sa prejavuje vo vnútornom svete poškodenej
osoby, tvrdenie poškodeného je jediným a absolútne legitímnym dôkazom pre konštatovanie jej vzniku.
Výsluch ďalších osôb preto žalobca považuje za nadbytočný. Pokiaľ žalovaná namieta ním predložené

lekárske správy, žalobca uviedol, že k týmto správam sa žalovaná vyjadrila až v záverečnej reči a teraz
v odvolaní, na čo by súd nemal prihliadať v zmysle koncentrácie konania. Poukázal tiež na to, že
lekári – psychiatri, sú bez znalostí trestného procesu, nerozlišujú medzi prípravným konaním a konaním
pred súdom, žalobca sa preto pred nimi nevyjadruje striktne podľa trestnoprávnej
terminológie. Zdôraznil, že jeho psychická ujma spočíva aj v strese počas trestného stíhania, strachu o

svojubudúcnosť,stav neistoty,vktoromsanachádzal2roky.Krozsahunemajetkovejujmyžalobca
uviedol, že rozsah tejto ujmy je možné navýšiť napríklad výpoveďou poškodeného, pokiaľ
sa preukáže, že subjektívne pociťoval trestné stíhanie obzvlášť negatívne. V danej veci sa žalovaná
žalobcovi doposiaľ ani neospravedlnila za nezákonné trestné stíhanie, ktoré trvalo spolu 799
dní (od 15.05.2018 do 19.09.2018 a potom od 09.04.2019 do 16.02.2021). Tvrdenie žalovanej, že
žalobca sa snaží prostredníctvom tohto sporu len obohatiť, je absolútne nemiestne. Výsluchom žalobcu

bolo preukázané, že trestné stíhanie žalobca znášal mimoriadne ťažko a naviac bolo
preukázané, že: a) šikana žalobcu zo strany OČTK začala už v roku 2000, kedy sa začalo jeho prvé
trestné stíhanie; b) trestné stíhanie bolo medializované, a to aj zo strany vysokých predstaviteľov štátnej
moci;c)malozásadnývplyvnapsychickézdraviežalobcu,čosaprejavujeajvsúčasnosti;d)poškodenie
jeho podnikateľskej dôveryhodnosti a dobrého mena; e) nekomunikovanie s manželkou, nestretávanie

sa s maloletou dcérou, naštrbenie vzťahov so synom a s rodinou; f) žalobca bol trestne stíhaný z dôvodu,
že sa postavil korupčným a mafiánskym praktikám a poukazoval na protiprávnu činnosť na najvyšších
miestach. K nepreukázaniu príčinnej súvislosti žalobca uviedol, že súd sa správne
s touto vysporiadal, keď dospel k záveru, že nebyť trestného stíhania, nemajetková ujma by nevznikla,
respektíve by sa neprehĺbila.

9. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že sa s odvolaním nestotožňuje a
poukazuje na ňou podané odvolanie a argumentáciu v ňom, na ktorej v plnom rozsahu zotrváva.
Žalovaná navrhla odvolanie žalobcu ako nedôvodné v celom rozsahu zamietnuť.

10. V následných replikách a duplikách strany sporu zotrvali na podaných odvolaniach a
dôvodoch v nich uvedených, keď odvolanie protistrany považovali za nedôvodné.

11. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací po zistení, že odvolania boli podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), stranami sporu, proti tej-ktorej časti rozhodnutia, ktorou bolo

rozhodnuté v ich neprospech (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§
355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonom predpísané náležitosti (§ 127
a § 363 CSP), a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1, ods. 2 CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie podľa § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385
ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku týkajúceho sa

zamietnutia žaloby o zaplatenie škody vo výške 3.107,- eur s prísl. je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP
potvrdiť, pričom odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku (§ 387 ods. 2 CSP)
a vo zvyšnej časti je potrebné rozsudok zrušiť podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP) z týchto dôvodov:

12. Predmetom súdneho konania je nárok žalobcu na odškodnenie podľa zákona č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov, pričom žalobca žiada od žalovanej zaplatiť nielen skutočnú škodu vzniknutú zaplatením za
obhajobu v trestnom konaní vo výške 3.107,- eur, ale i zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 31.150,-
eur, všetko s úrokom z omeškania vo výške 5 % od 06.12.2021 do zaplatenia.

13. Súd prvej inštancie žalovanú zaviazal žalobcovi zaplatiť len náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
5.000,- eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 06.12.2021 do zaplatenia a vo
zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. Odvolaním strán sporu bol rozsudok napadnutý v celom
jeho rozsahu.

14. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie bolo preukázané, že voči žalobcovi bolo
uznesením vyšetrovateľa KRPZ, odbor kriminálnej polície Trenčín ČVS: KRP-3/1-VYS-TN-2019 zo dňa
09.04.2019 začaté trestné stíhanie podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku, a to podľa § 206 ods. 1Trestného poriadku pre pokračovací prečin ohovárania podľa § 373 ods. 1 Trestného zákona v súbehu
s pokračovacím zločinom krivého obvinenia podľa § 345 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona,
za účastníctvo na prečine ohovárania v súbehu so zločinom krivého obvinenia formou návodu podľa

§ 21 ods. 1 písm. b) Trestného zákona. Sťažnosť žalobcu proti tomuto uzneseniu bola uznesením č.
2Pv 382/18/2201-37 zo dňa 20.05.2019 vydaným Okresnou prokuratúrou Dunajská Streda zamietnutá
ako nedôvodná. Následne však uznesením Okresnej prokuratúry Dunajská Streda, sp. zn. 2 Pv
382/18/2201-92 zo dňa 16.02.2021, bolo trestné stíhanie žalobcu podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného
poriadku zastavené. Z odôvodnenia predmetného rozhodnutia je zrejmé, že skutky kladené žalobcovi

za vinu nie sú trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Žalobca si žiadosťou o
predbežné prerokovanie náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. uplatnil u žalovanej škodu a za
nezákonné rozhodnutie označil uvedené rozhodnutie zo dňa 09.04.2019. Škodu si uplatnil
vo výške 34.257,- eur, pozostávajúcu z majetkovej škody za trovy právneho zastúpenia v sume 3.107,-
eur a z nemajetkovej ujmy, ktorú vyčíslil vo výške 31.150,- eur. Žalovaná po predbežnom prerokovaní
jeho nároku mu listom zo dňa 06.12.2021 oznámila, že jeho nárok neuspokojí ani čiastočne.

15.Súdprvejinštanciesprávnenárokžalobcuposudzovalpodľazákonač.514/2003Z.z. adospel
k správnemu záveru, že žalovaná je zodpovedná za škodu vzniknutú žalobcovi ako poškodenému v
dôsledku vydania nezákonného rozhodnutia (§ 3 ods. 1 písm. a) zák. č. 514/2003 Z. z.),
ktorým je uznesenie vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva PZ v Trenčíne, odbor kriminálnej polície, ČVS:

KRP-3/1-VYS-TN-2019 zo dňa 09.04.2019, ktorým bolo začaté trestné stíhanie žalobcu. Žalobca splnil
podmienky stanovené v § 6 zákona č. 514/2003 Z. z. na vznik práva na náhradu škody,
keďže v následnom trestnom konaní bolo trestné stíhanie proti nemu zastavené uznesením Okresnej
prokuratúry Dunajská Streda zo dňa 16.02.2021 a tiež v zmysle § 6 ods. 2 uvedeného zákona podal
proti nezákonnému uzneseniu o vznesení obvinenia sťažnosť. Ako správne uviedol súd prvej inštancie,

v zmysle konštantnej judikatúry súdov je ustálené, že trestné stíhanie v takomto prípade bolo nezákonné
a žalobca má ako poškodený po splnení ďalších zákonom stanovených podmienok právo na náhradu
škody.

16. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré

neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č.
514/2003Z.z.Podľasúdnejjudikatúry,zmysluprávnejúpravyzodpovednostištátuzaškoduzodpovedá,
aby každá majetková ujma, spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi
(fyzickej osobe), bola odčinená. Judikatúra súdov systematickým a logickým extenzívnym výkladom
dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba

s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné
stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania
sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím.
Rozhodujúcimmeradlomopodstatnenostitrestnéhostíhaniajejehoneskoršívýsledok(4Cdo/183/2009).

17. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal formalistické posúdenie jeho nároku z dôvodu, že
nárok na náhradu škody vyplýva z trestného stíhania a nielen z nezákonného rozhodnutia, odvolací súd
považuje za potrebné uviesť, že je pravdou, že žalobca bol trestne stíhaný už na základe
uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 15.05.2018, avšak toto uznesenie bolo po podaní
sťažnosti žalobcu zrušené pre jeho nezákonnosť uznesením Okresnej prokuratúry Dunajská Streda zo

dňa 12.09.2018, na základe ktorého žalobca stratil status trestne stíhanej osoby. Ak žalobcovi vznikla
škoda na základe nezákonného rozhodnutia zo dňa 15.05.2018 a trestného stíhania začatého na jeho
základe, súd prvej inštancie správne konštatoval, že žalobca mal právo domáhať
sa náhrady škody voči štátu vzniknutej týmto rozhodnutím tak, ako sa tomu stalo aj v prejednávanej
veci, v ktorej sám žalobca v podanej žalobe uviedol na strane 8 pod bodom 29, že

žalobou uplatňuje výlučne škodu spôsobenú 2/ uznesením o vznesení obvinenia,
škody spôsobené žalobcovi nezákonnými rozhodnutiami v iných trestných konaniach boli, resp. budú
uplatnené samostatnými žalobami. Keďže uznesením zo dňa 09.04.2019 bolo trestné stíhanie
voči žalobcovi začaté, tak až od momentu začatia tohto trestného stíhania súd posudzuje, či došlo
v príčinnej súvislosti s týmto uznesením k vzniku škody, za ktorú zodpovedá žalovaná. Z uvedených

dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie posudzoval nárok žalobcu
v súlade so zákonom č. 514/2003 Z. z. a s jeho účelom, nie formalisticky, ako namieta žalobca.18. V časti žaloby týkajúcej sa náhrady škody vzniknutej za obhajobu – trovy právneho zastúpenia
žalobcu po začatí trestného stíhania, z predložených dôkazov bolo preukázané a medzi stranami sporu
i nesporné, že vyúčtované právne úkony právneho zastúpenia vznikli na základe uznesenia o vznesení

obvinenia žalobcovi zo dňa 15.05.2018, ktoré uznesenie bolo následne zrušené ako nezákonné.
Odvolací súd sa plne stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že predmetná škoda nevznikla
žalobcovi v príčinnej súvislosti s uznesením o vznesení obvinenia zo dňa 09.04.2019, ktorým sa začalo
trestné stíhanie žalobcu, ktoré uznesenie sa posudzuje ako nezákonné rozhodnutie
v prejednávanej veci, a preto súd prvej inštancie vecne správne rozhodol, keď v tejto časti žalobu ako

nedôvodnú zamietol a odvolací súd jeho rozhodnutie v tejto časti potvrdil.
19. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa nemajetkovej ujmy, podali odvolanie
obe strany sporu, keď žalobcovi sa priznaná suma 5.000,- eur javí ako neprimerane nízka a
neodškodňujúca nemajetkovú ujmu, nespravodlivá vzhľadom k okolnostiam trestného stíhania žalobcu
a tiež k následkom v jeho živote. Žalovaná zase zastáva názor, že žalobcovi nepatrí žiadna náhrada
nemajetkovej ujmy, nakoľko žalobca nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy a už vôbec nie v takej

intenzite, ktorá by zakladala jeho právo na priznanie nemajetkovej ujmy v prisúdenej sume.

20.Krozhodnutiusúduopriznanínemajetkovejujmyakjejvýškejepotrebnéuviesť, ževzmysle
konštantnej judikatúry súdov táto vychádza zo skutkových okolností v konkrétnej veci, ktoré majú dopad
na život poškodeného v jeho jednotlivých sférach. Nemajetková ujma je taká ujma, ktorá sa premieta do

psychickej sféry subjektu a jej zmyslom je zmiernenie nepriaznivého následku neoprávneného zásahu
a poskytnutie účinnej ochrany osobnosti, najmä jej dôstojnosti, dobrej povesti, súkromia a rodinného
života. Vychádzajúc zo súdnej praxe, za závažnú ujmu je možno považovať takú
ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva, intenzitu zásahu,
jeho trvanie alebo dopad a dôsledky, považuje za ujmu značnú, a kedy rozhodujúcim je objektívne

hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická
osoba. Inak povedané, je potrebné zvážiť, či vzhľadom ku konkrétnym okolnostiam prípadu by sa aj iná
osoba v obdobnom postavení mohla cítiť byť dotknutá v zložkách tvoriacich v ich
súhrne nemajetkovú sféru jednotlivca. Nemajetková ujma je ujmou morálnou. Ide teda o zásah a ujmu
na tých nehmotných hodnotách, ktoré sa týkajú morálnej integrity poškodenej osoby, predovšetkým jej

dôstojnosti, cti, dobrej povesti. Ak ktorákoľvek z týchto zložiek je negatívne dotknutá, je namieste záver
o tom, že k spôsobeniu nemajetkovej (morálnej) ujmy došlo. Intenzita zásahu do týchto hodnôt priamo
ovplyvňuje výšku poskytnutého zadosťučinenia.

21. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k zhodnému záveru ako súd prvej inštancie, že

žalobca preukázal vznik nemajetkovej ujmy. Táto skutočnosť vyplýva z jeho výsluchu ako poškodenej
osoby, z ktorého je nepochybné, že opätovné začatie trestného stíhania pociťoval intenzívne ako šikanu
zo strany OČTK, ktorá pôsobila negatívne na všetky sféry jeho života – na osobný život a zdravie,
vzťahy v rodine, na podnikateľskú činnosť. Tvrdenie žalovanej, že žalobca nepreukázal vznik
nemajetkovej ujmy je nedôvodné, dôvodné je však jej odvolanie v tej časti, keď namieta nepreukázanie

intenzity tejto ujmy, a to práve z dôvodov, že intenzita zásahov do zložiek života žalobcu priamo
ovplyvňuje výšku zadosťučinenia, ktoré je potrebné považovať za spravodlivé zadosťučinenie. Ak teda
žalobca tvrdí, že k nemajetkovej ujme došlo v jeho osobnom, rodinnom a podnikateľskom živote, leží
na ňom dôkazné bremeno preukázať, že predmetné nezákonné trestné stíhanie negatívne zasiahlo do
jeho osobnej integrity, že vyvolalo u neho zhoršenie či zmeny v jednotlivých oblastiach

života a následne súd musí posúdiť, v akej miere je zadosťučinenie vzhľadom k týmto zásahom
primerané. Je to práve žalobca, ktorý musí v konaní dostatočne spoľahlivo preukázať dôvodnosť
uplatnenej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy a dostatočne spoľahlivo preukázať vznik konkrétnych
nepriaznivých následkov, ktoré u neho mali v súvislosti s trestným stíhaním vzniknúť a svoje tvrdenia v
tomto smere dostatočne podložiť dôkazmi. Napríklad, pokiaľ žalobca tvrdí, že došlo k zásahom do jeho

rodinného života, keď manželka s dcérou odišla zo spoločnej domácnosti a zhoršili sa jeho vzťahy so
súrodencami, tak k uvedenému tvrdeniu musí predložiť dôkaz. Tiež pokiaľ sa týka jeho podnikateľských
aktivít, leží na ňom dôkazné bremeno preukázať, že k zhoršeniu došlo práve
po vydaní nezákonného rozhodnutia, za ktoré si uplatňuje náhradu škody v tomto konaní. Žalobca v
konaní predložil dôkazy len k jeho zdravotnému stavu, z ktorých je zrejmé, že je

už dlhšiu dobu psychiatrickým pacientom z dôvodu stresových záťaží súvisiacich s trestným stíhaním.
Preukázať zásahy do života žalobcu je potrebné už aj z toho dôvodu, že v danom prípade, ako tvrdí
sám žalobca, bol zo strany štátu prenasledovaný a nezákonne obviňovaný dlhý
čas - od roku 2000 a štát zodpovedá za viaceré vydané nezákonné rozhodnutia, za ktoré si žalobcauplatňuje náhradu škody v ďalších súdnych konaniach. Odvolací súd poukazuje na to, že k tomu, aby
súd mohol posúdiť, či obdobnú ujmu mohla pociťovať aj iná osoba v rovnakom postavení ako žalobca,
je potrebné vedieť, aký bol rodinný, spoločenský a pracovný život žalobcu pred vydaním nezákonného

rozhodnutia, za ktoré v konaní žalobca žiada priznať nemajetkovú ujmu a k akej zmene
došlo v ňom po vydaní tohto rozhodnutia. Žalovaná dôvodne poukazovala na to, že súd prvej inštancie
sa nevyporiadal s konkurenčnou kauzalitou, keď u žalobcu v krátkom časovom období bolo
vydaných niekoľko nezákonných rozhodnutí, pričom on si odškodnenie uplatňuje aj z týchto rozhodnutí
v ďalších súdnych konaniach.

22. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie NS SR, sp. zn. 9 Cdo/259/2021 zo dňa
26.07.2023, v zmysle ktorého žalobca má v konaní o náhradu škodu spôsobenej orgánom verejnej moci
a náhradu nemajetkovej ujmy bremeno tvrdenia v tom, že žalovaná mu spôsobila škodu a zasiahla do
jeho osobnosti a že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na jeho právach,
pričom musí nielen uniesť (tvrdiť), ale aj preukázať, aká ujma mu vznikla, či zásah nielen mohol, ale aj

skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom živote vrátane kvality života (t. j. duševnej stability,
duševného zdravia, ľudskej dôstojnosti, telesnej integrity), v rodinnom prostredí, v profesionálnej sfére,
či v inom prostredí. Len, ak sú tieto skutočnosti nesporne preukázané, súd môže konštatovať, že žalobca
uniesol bremeno tvrdenia a bremeno dôkazu v konaní.

23. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia k výške nemajetkovej ujmy uviedol, že
každú z újm, (t. j. v rodinnom, pracovnom a občianskom živote žalobcu), posudzoval podľa kritérií
uvedených v § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., avšak neuviedol, ako konkrétne v
danom prípade tieto kritéria vyhodnotil, čo považoval za preukázané, na základe akých konkrétnych
dôkazov pri rozhodovaní dospel k záveru o rozsahu priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Z rozhodnutia vyplýva len posúdenie dopadu trestného stíhania na psychický stav žalobcu, čo mal súd
za preukázané z lekárskych správ o návšteve psychiatrickej ambulancie žalobcom a z jeho diagnóz, z
akých dôkazov však súd vychádzal pri hodnotení negatívnych dopadov, napr. na podnikateľskú činnosť
žalobcu, však z rozhodnutia nevyplýva. Tiež pokiaľ sa týka rodinného života
žalobcu, súd vychádzal len z tvrdení žalobcu bez označenia či predloženia dôkazov

preukazujúcich jeho tvrdenie.

24. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je
nepreskúmateľné, nie je riadne odôvodnené, čím porušuje právo účastníkov na spravodlivý proces.
Keďže súd prvej inštancie náležite neodôvodnil, na základe akých dôkazov rozhodol o

rozsahu priznanej nemajetkovej ujmy, odvolací súd nemôže preskúmať, či suma 5.000,- eur s prísl. je
v danom prípade primeraným zadosťučinením alebo či bolo postačujúce nižšie, prípadne je potrebné
vyššie odškodnenie žalobcu. V prejednávanej veci je nesporné, že pred rozhodným
obdobím, t. j. pred obdobím trestného stíhania žalobcu, na základe nezákonného rozhodnutia zo dňa
09.04.2019, už žalobca bol trestne stíhaný, a dokonca bol aj vo väzbe. Predmetom odškodnenia

v prejednávanej veci je však len nezákonné rozhodnutie zo dňa 09.04.2019, a preto rozhodujúce
sú následky tohto rozhodnutia a trestného stíhania začatého na jeho základe, pritom odvolací súd
nevylučuje, že na základe tohto trestného stíhania už mohlo dôjsť len k zhoršeniu následkov v živote
žalobcu, ktoré vznikli v minulosti z dôvodov iných nezákonných rozhodnutí. Uvedené je však potrebné
preukázať a až na základe riadne zisteného skutkového stavu súd môže následky, prípadne zhoršenie

už skôr vzniknutých následkov, posúdiť a rozhodnúť o primeranom a spravodlivom odškodnení žalobcu,
pričom svoje rozhodnutie musí náležite odôvodniť tak, aby jeho úvaha bola preskúmateľná odvolacím
súdom.
25. Odvolací súd pripomína, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné
atribúty spravodlivého súdneho procesu, ktorá skutočnosť jednoznačne vyplýva nielen z ustálenej

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ale aj z konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR, v
zmysle ktorej súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie
podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s
predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu.

26. Úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci bude odstrániť zistené nedostatky, pričom bude
postupovať v súlade s procesnými predpismi, poskytne stranám sporu možnosť realizovať ich procesné
práva, zistené skutočnosti následne vyhodnotí podľa zásad uvedených v § 191 CSPa vo veci opätovne rozhodne o nároku žalobcu na priznanie nemajetkovej ujmy a o trovách
celého konania, vrátane trov tohto odvolacieho konania (§ 393 ods. 3 CSP). Svoje rozhodnutie je súd
prvej inštancie povinný odôvodniť v súlade so zásadami uvedenými v ustanovení §-u 220

ods. 2 CSP tak, aby odôvodnenie vytváralo dostatočné skutkové a právne východiská pre preskúmanie
rozhodnutia v prípadnom ďalšom odvolacom konaní.

27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).