Rozsudok – Starostlivosť o maloletých ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 17. október 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4CoP/63/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8121201777
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Kalináková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8121201777.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Kalinákovej a členov

senátu Mgr. Miloša Koleka a JUDr. Zuzany Biščákovej v právnej veci starostlivosti súdu o maloleté deti:
X. N., W.. X.X.XXXX, Y. N., W.. XX.X.XXXX, E. N., W.. XX.X.XXXX E. L. N., W.. XX.X.XXXX, zastúpené
v konaní kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny T., pochádzajúce z matky Y..
Y. N., W.. X.XX.XXXX, M. F. T. XXX, zastúpenej v konaní JUDr. Ladislavom Lukáčom, advokátom v
Prešove, Hlavná 17, a otca R. N., W.. XX.X.XXXX, M. F. T. XXX, zastúpeného v konaní VOLČKO &
PARTNERS, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Mlynská 27, o určenie dlžného výživného, o odvolaní otca
proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 30P/43/2021-375 zo dňa 24.1.2024 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

I. Predmet konania

1. Predmetom konania je rozhodovanie o dlžnom výživnom.

II. Obsah napadnutého rozhodnutia

2. Okresný súd Prešov ako súd prvej inštancie (ďalej len ako „súd“) v priebehu konania rozsudkom č.k.
30P/43/2021-259 zo dňa 14.6.2022 zastavil konanie o zverenie maloletých detí do osobnej starostlivosti
matky a určil výživné zo strany otca na každé z maloletých detí spolu s dlžným výživným. Proti rozsudku
podal otec odvolanie a rozhodnutím Krajského súdu Prešov č.k. 4CoP/97/2022-314 zo dňa 28.2.2023
bol zrušený rozsudok vo výroku III. o dlžnom výživnom a v tomto rozsahu bola vec vrátená súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Po vrátení veci súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že cit.:

„I. u r č u j e zo strany otca dlžné výživné za obdobie od 2.3.2021 do 14.6.2022 pre mal. deti N., a to
pre X. vo výške 425,44 Eur, Y. vo výške 1 008,44 Eur, E. vo výške 836,63 Eur a L. vo výške 548,25 Eur,
ktoré je otec povinný uhradiť v lehote 60 dní od vykonateľnosti rozsudku k rukám matky,

II. žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov konania.“

4. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 62 ods. 1-4, § 77 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine
(ďalej len „Zákon o rodine“).5. O trovách konania rozhodol podľa § 52 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilného mimosporového poriadku
(ďalej len „CMP“).

6. Opätovne vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že otec sa podieľal na výdavkoch spoločnej
domácnostivrozhodnomobdobí,najmäzakupovanímpotravín,čopreukázalbločkami,avšakvrovnakej
miere sa na úhrade potravín podieľala aj matka. Keďže nebolo možné presne preukázať, ktoré z týchto
potravín boli spotrebované otcom a ktoré maloletými deťmi, súd výdavky otca na kúpu potravín zohľadnil

vo výške výživného pre jednotlivé deti, pričom s takouto výškou výživného súhlasili obaja rodičia, keďže
sa voči výške výživného neodvolali. V prípade, že by súd určil vyššie výživné a mal preukázané, ktoré
konkrétne potraviny boli kúpené pre maloleté deti, ich suma by následne bola odpočítaná z dlžného
výživného. Z dlžného výživného však súd odpočítal výživné, ktoré v rozhodnom období uhradil priamo
k rukám matky, a to po 200 Eur na každé dieťa plus 100 Eur na okuliare pre maloletú Y.. Okrem toho
odpočítal sumu 471 Eur na oblečenie pre deti, čo je pomerne na každé dieťa v sume 117,75 Eur, s čím

súhlasila matka. Pokiaľ sa otec domáhal započítať do dlžného výživného aj darčeky pre deti, respektíve
výdavky na výlety a lieky, uvedené súd opätovne neodpočítal z dlžnej sumy, nakoľko takéto výdavky
platila aj matka. Vzhľadom na to, že otec žiadnym iným spôsobom nepreukázal platenie iných výdavkov
pre maloleté deti, než aké boli uvedené v čase rozhodovania prvoinštančným súdom a predložil len
ďalšie doklady ohľadom úhrady bežného výživného, ktoré podľa týchto dokladov neplatí včas a riadne,

keďže ich platí za viac mesiacov naraz, súd opätovne zohľadnil len tie výdavky, ktoré už súdom boli
zohľadnené. Súd určil dlhšiu lehotu na úhradu dlžného výživného, a to 60 dní, keďže otec uhrádza
dlžné výživné pre 4 maloleté deti. Súd upustil od úhrady dlžného výživného v splátkach. Pokiaľ aj otec
predložil pokladničné bločky o zaplatení dlžného výživného, všetky pokladničné bločky preukazujú, že
ide o výživné za obdobie rokov 2023 a 2022 od 14.6.2022. Napriek tomu, že súd vypočul aj maloletého

X., ktorého ako svedka navrhol otec vypovedať k výdavkom, ktoré platil do domácností, maloletý si
presné výdavky nepamätal, potvrdil len tie výdavky, ktoré už boli potvrdené aj matkou.

III. Obsah odvolania otca a vyjadrení k odvolaniu

7. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie otec z dôvodov uvedených v
ust. § 365 ods. 1 písm. b), f), h) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“)
a z dôvodov uvedených v § 62 ods. 1 CMP. Namietal, že súd prvej inštancie sa nedostatočne, resp.
vôbec nevysporiadal s jeho argumentmi, tvrdeniami a nekriticky prijal všetky závery a tvrdenia matky.
Namietal, že súd prvej inštancie nerešpektoval záväzné závery odvolacieho súdu uvedené v uznesení

sp.zn. 4CoP/97/2022 zo dňa 28.2.2023. Namietal, že súd nezapočítal do výživného darčeky pre deti,
výdavky na výlety, ani lieky s odôvodnením, že takéto výdavky platila aj matka. Rovnako namieta, že
súd nezapočítal vynaložené výdavky zo strany otca ohľadne stravy. Otec počas konania uviedol, že v
rozhodnom čase sa staral o maloleté deti a robil im nákupy potravín, vecí, ktoré aktuálne maloleté deti
potrebovali, trávil s nimi čas, avšak ani predmetné súd nezobral do úvahy. Namietal nedostatočnosť

odôvodnenia rozsudku a nevysporiadanie sa s podstatnými argumentmi otca. Navrhol, aby odvolací súd
zmenil napadnutý rozsudok a návrh matky na priznanie dlžného výživného zamietol. Zároveň žiadal
priznať náhradu trov konania vo výške 100 %.

8. Kolízny opatrovník vo vyjadrení k odvolaniu otca navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny

potvrdiť.

9. Otec vo vyjadrení k vyjadreniu kolízneho opatrovníka odkázal v plnom rozsahu na svoju právnu, ako
aj skutkovú argumentáciu uvedenú v odvolaní a navrhol, aby súd rozhodol v zmysle odvolacieho petitu.

IV. Hodnotenie odvolacieho súdu

10. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 CSP ), oprávneným subjektom - účastníkom konania, v ktorého neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon

odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 2 v spojení s § 357 písm. d/, g/ CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolaniemázákonnénáležitosti(§127a§363CSP)ažeodvolateľpoužilzákonomprípustnéodvolacie
dôvody, preskúmal napadnuté rozhodnutie bez viazanosti rozsahom (§ 65 CMP) a dôvodmi odvolania (§
66 CMP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 329 ods. 1 CSP), keď deň vyhlásenia rozsudkubol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a v elektronickej podobe na webovej
stránke súdu v ten istý deň, ako sa vyvesil na úradnej tabuli a dospel k záveru, že boli splnené podmienky
pre potvrdenie rozsudku o dlžnom výživnom a závislom výroku o trovách konania podľa ustanovenia

§ 387 ods. 1 CSP.

11. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti záverov súdu prvej inštancie vo vzťahu
k dlžnému výživnému z hľadiska odvolacích námietok otca maloletých detí uvedených v odvolaní, kde
otec okrem iného namieta, že súd prvej inštancie nezohľadnil všetky výdavky otca na maloleté deti.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie aj s konaním, ktoré mu predchádzalo
adospelkzáveru,žerozsudokodlžnomvýživnomjepotrebnépotvrdiťpodľa§387ods.1CSP.Odvolací
súd posúdením všetkých relevantných skutočností týkajúcich sa rozsudku v jeho napadnutých častiach
dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne posúdil skutočný stav podľa správnych zákonných
ustanovení Zákona o rodine a správne určil dlžné výživné.

12. Podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

13. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k
záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutočný stav v dostatočnom rozsahu, na
základe toho dospel k správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia
rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane
jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo účastníkov na

spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť
alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu
a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).

14. Odvolací súd nezistil v tejto veci dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie

použitej súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného postupu. Práve pre správnosť a objektívnu
argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvej inštancie predostretých dôvodov by tak zásadne
postačovalo len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvej inštancie odvolacím súdom odvolaním
sa na ne (§ 387 ods. 2 CSP). Nakoľko tu však bol nesúhlas otca s takýmito dôvodmi, a tým vyvolaná
potreba vysporiadania sa aj s tzv. odvolacími námietkami otca (§ 387 ods. 3 CSP).

15. Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť
rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovacím rozsudkom vytvára ich organickú jednotu. Ak odvolací súd
v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí ak v odôvodnení rozsudku
iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie

odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku prvej inštancie,
s ktorým tvorí jeden celok (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/40/2018 zo dňa
18.07.2018).

16. Súd prvej inštancie vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku je

koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné. Rozsudok okresného súdu je presvedčivý, premisy
zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací
súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a
zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na

argumenty otca v odvolaní. Je preto nedôvodná námietka otca, že rozhodnutie v tomto smere je
nedostatočne odôvodnené, v dôsledku ktorej skutočnosti je odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu
prvej inštancie pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné a arbitrárne.

17. Vo vzťahu k odvolacím námietkam otca odvolací súd v prvom rade zdôrazňuje, že súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, preto odôvodnenie
rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované zákonné právo účastníka na súdnu ochranu, resp.právo na spravodlivé súdne konanie. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka
konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, navrhovaním a hodnotením
dôkazov, ani aby prebral a riadil sa ním predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov,

rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (porovnaj napr. IV.ÚS 252/2004, I.ÚS 50/2004, II.ÚS 3/1997, II.ÚS 251/2003).
Za porušenie tohto základného práva teda nemožno považovať neúspech, resp. nevyhovenie návrhu
v konaní. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súd zistí po vykonaní dôkazov a ich
vyhodnotení, skutkový (skutočný) stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodne

za predpokladu, že jeho skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a neboli prijaté v
zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. O
svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu súdom by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by
sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo
význam. Stručne možno zhrnúť, že odlišný názor účastníka konania vo vzťahu k hodnotiacemu úsudku
súdu nečiní rozsudok nepreskúmateľným ani nezákonným. Napokon je potrebné dodať, že terajšia

právna úprava vyplývajúca z Civilného sporového poriadku, konkrétne z ust. § 387 ods. 3, umožňuje
odvolaciemu súdu zaoberať sa vo vlastnom odôvodnení rozhodnutia aj podstatnými vyjadreniami strán
prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia
súd prvej inštancie, z čoho vyplýva, že zákonodarca čiastočnú neodôvodnenosť rozhodnutia nepovažuje
za takú vadu konania, ktorá by účastníkom konania odnímala možnosť konať na súde, a to obzvlášť

s poukazom i na ustanovenia Civilného mimosporového poriadku, v rámci ktorého odvolací súd nie
je viazaný jednak odvolacími dôvodmi a ani rozsahom odvolania vo veciach, v ktorých možno začať
konanie aj bez návrhu.

18. Nemožno súhlasiť ani s argumentom otca, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia vo veci vo vzťahu k právne relevantnej otázke pre toto súdne konanie,
keď z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že súd prvej inštancie správne aplikoval
ust. § 62 ods. 1-4, § 77 ods. 1 Zákona o rodine na prejednávanú vec s poukazom na výrok napadnutého
rozsudku, ako aj úvahy uvedené v bodoch 20.-25. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Uvedená vada
teda zistená nebola a teda nemôže mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

19. Vychádzajúc zo zisteného skutočného stavu veci, v rozhodnom období, to je od 2.3.2021 do
právoplatnosti rozvodového konania žili rodičia maloletých detí v spoločnej domácnosti. Matka tvrdí,
že sa otec nepodieľal na výdavkoch spojených s užívaním spoločnej domácnosti, ani na výdavkoch
maloletýchdetí.Otcovaodvolaciaargumentáciaspočívavtvrdení,žedodomácnostiprispievalnastravu

maloletých detí a na ďalšie mimoriadne výdavky ako sú hračky, lieky, darčeky a výlety, ktoré súd prvej
inštancie nevzal do úvahy. Okresný súd Prešov rozsudkom č.k. 30P/43/2021-259 zo dňa 14.6.2022 určil
výživné zo strany otca na mal. X. 100 Eur mesačne, mal. Y. 100 Eur mesačne, mal. E. 80 Eur mesačne
a mal. L. 60 Eur mesačne za obdobie od 2.3.2021 do 14.6.2022, t.j. do právoplatnosti rozvodového
rozsudku

20. Následne odvolací súd preskúmal výpočet dlžného výživného. Súd prvej inštancie správne odpočítal
výživné, ktoré v rozhodnom období uhradil otec priamo k rukám matky, a to po 200 Eur na každé dieťa
plus 100 Eur na okuliare pre maloletú Y.. Okrem toho odpočítal sumu 471 Eur na oblečenie pre deti,
čo je pomerne na každé dieťa v sume 117,75 Eur, s čím súhlasila matka. Súd prvej inštancie správne

nevyhovel návrhu otca na započítanie iných plnení vzhľadom na to, že otec žiadnym iným spôsobom
nepreukázal platenie iných výdavkov pre maloleté deti. Ak otec dával deťom darčeky, hračky, príp.
realizoval s nimi výlety, nemôže tieto plnenia započítať ako bežné výživné, jedná sa o príležitostné dary,
ktoré nemajú charakter plnenia vyživovacej povinnosti.

21. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie pri výpočte dlžného výživného postupoval v zmysle
zákona. Čo sa týka splatnosti dlžného výživného, súd je povinný postupovať podľa § 232 ods. 3 CSP a
zároveň je povinný prihliadnuť aj na postoj povinného k plneniu, ako aj na to, či povolenie výhody splátok
nebude mať ťaživý dopad na oprávnených, prípadne či je možné od nich spravodlivo žiadať strpenie
plnenia v splátkach alebo dlhšej ako zákonnej lehote. Odvolací súd vzhľadom k povahe pojednávanej

veci, priznanému nároku, nepovažuje za spravodlivé priznať výhodu splátok, pretože otcovi muselo
byť zrejmé, ako si plní vyživovaciu povinnosť a pri primeranej prezieravosti si mohol vytvárať úspory
na úhradu dlžného výživného. Matka detí pritom nebola zvýhodnená splátkami a musela uspokojovať
neustále potreby detí v momente ako vznikali, prípadne si vedenie domácnosti prispôsobovať tak, abyna ich úhradu mala. Preto súd prvej inštancie rozhodol správne, keď zaviazal otca zaplatiť dlžné výživné
do 60 dní odo dňa vykonateľnosti rozsudku. Odvolací súd konštatuje, že s poukazom na účel výživného
má výživné slúžiť na úhradu potrieb dieťaťa práve vtedy, keď ich najviac potrebuje. Aj podľa odvolacieho

súdu je správny záver súdu prvej inštancie, že lehota dvoch mesiacov je dostatočná na to, aby si otec
usporiadal svoje pomery natoľko, aby mohol uhradiť dlžné výživné.

22. Preto za daného stavu odvolací súd potvrdil rozsudok o dlžnom výživnom a závislom výroku o
trovách konania ako vecne správny, postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1 CSP v spojení

s ustanovením § 2 ods. 1 CMP.

23. Konania vedené podľa zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok sa podstatným
spôsobom líšia od sporových konaní vedených podľa zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok.
Sporové konanie plní reparačnú funkciu tým, že v jeho rámci dochádza k riešeniu určitého už
jestvujúceho sporu o právo t.j. konkrétneho právneho konfliktu. Naproti tomu, mimosporové konanie

plní funkciu preventívnu, pričom jeho cieľom je (v spoločensky najdôležitejších oblastiach), zabezpečiť
úpravu pomerov účastníkov do budúcna. Rozdiely medzi oboma druhmi konaní sa prejavujú nielen
v spôsobe začatia konania, v postavení účastníkov, v odlišných možnostiach dispozície konaním, v
aplikácii rozdielnych procesných zásad, ale aj v otázke náhrady trov konania. Rozdiel od sporového
konania, kde sa náhrada trov zásadne riadi zásadou úspechu vo veci, v mimosporových konaniach

primárne platí, že žiadny z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Každý z účastníkov si teda
sám znáša svoje trovy, pričom výnimky vyplývajú len z ustanovení § 53 až 55 CMP.

24. Prvú výnimku predstavujú konania vo veciach určenia rodičovstva a vo veciach notárskych úschov,
v ktorých vzhľadom na povahu týchto konaní, zákon pripúšťa rozhodnutie o náhrade trov konania

podľa zásady úspechu v konaní (§ 53 CMP). Druhou výnimkou je tzv. separácia nákladov (§ 54 CMP),
kedy môže súd zaviazať účastníka na náhradu trov konania, ktoré by bez jeho zavinenia neboli vôbec
vznikli (napr. v dôsledku neodôvodneného nedostavenia sa na pojednávanie a pod.). Pri rozhodovaní o
separátnych trovách však nemožno prihliadať k úspechu v konaní, ani k zavineniu zastavenia konania,
nakoľko náhradu (separátnych) trov konania môže znášať aj ten účastník, ktorý mal v konaní úspech

(§ 53 CMP), pokiaľ druhému účastníkovi spôsobil vznik trov svojim procesným zavinením. Treťou
a poslednou výnimkou je možnosť súdu priznať náhradu trov konania aj vtedy, ak je to s ohľadom
na okolnosti prípadu spravodlivé (§ 55 CMP). Zákon nekonkretizuje, komu môže súd podľa tohto
ustanovenianáhradutrovkonaniapriznať,pretomateriálnykorektívspravodlivéhopožadovanianáhrady
trov konania môže súd použiť vo všetkých typoch mimosporových konaní. Treba zároveň zdôrazniť, že

pre aplikáciu § 55 CMP nie je nevyhnutným predpokladom úspech v konaní.

25. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd dospel k záveru, že na prejednávaný prípad nedopadá
ustanovenie § 53 CMP (nakoľko nejde o konanie o určenie rodičovstva alebo konanie vo veciach
notárskych úschov), ani § 54 CMP, preto sa zaoberal len otázkou, či by mohol v danej veci prichádzať

do úvahy dôvod na priznanie náhrady trov, ak je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé tak,
ako žiadal otec. V predmetnom konaní (kde majú účastníci konania rovnaký pomer účastníctva na veci
a konaní) bezprostredne relevantným nie je totiž to, ktorý účastník konanie inicioval, prípadne ktorý
účastník navrhol vykonanie konkrétneho dôkazu. Rovnako nemožno považovať návrh za bezdôvodný,
pretože o tom, či je uplatnený nárok na súdnu ochranu dôvodný alebo nie, posudzuje a rozhodne výlučne

súd v civilnom konaní na základe vykonaného dokazovania a nie účastník konania alebo jeho právny
zástupca. Odvolací súd je toho presvedčenia, že postoj matky v konaní nie je možné považovať za
účelový, v dôsledku čoho od nej nie je spravodlivé požadovať náhradu trov konania, ktoré vznikli otcovi
v súvislosti s prebiehajúcim konaním.

26. O náhrade trov odvolacieho konania vzhľadom na vyššie uvedené teoretické východiská o nároku
na náhradu trov konania tak odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 396 ods. 1 Civilného sporového
poriadku v spojení s § 52 Civilného mimosporového poriadku tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok
na náhradu trov odvolacieho konania.

27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
759/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov § 393 ods. 2 CSP).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Podľa § 376 ods. 1 CMP v spojení s § 370 ods. 1 CMP, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá

vykonateľný exekučný titul, ktorým bola upravená starostlivosť o maloletého, styk s maloletým alebo iná
ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému, môže oprávnený podať návrh na nariadenie výkonu
rozhodnutia.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, ktorým bola upravená
vyživovacia povinnosť, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995

Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).