Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. október 2024

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/60/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3118205999
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Vrtochová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2024:3118205999.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a sudcov

JUDr. Denisa Vékonyho a Mgr. Ivany Šlesarovej v spore žalobkyne A. B., bytom C. XX, zastúpenej JUDr.
Darinou Kučerovou, advokátkou
so sídlom Železničná 90/12, Považská Bystrica, proti žalovanému D. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom E.
XX, zastúpenému V4 JURISTIC group, s. r. o., so sídlom Furdekova 16, Bratislava, IČO: 50 192 205,
o zaplatenie 6.742,12 eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 5. februára 2024,
č. k. 18C/11/2023-274, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výrokoch
I. a IV. p o t v r d z u j e .

II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku III.
m e n í tak, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 14,8%.

III. Žalobkyňa má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni

sumu 2.869,12 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne
zo sumy 2.869,12 eur od 31.12.2018 do zaplatenia, a to do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Výrokom II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Výrokom III. rozhodol, že žiadna
zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Výrokom IV. žalobkyni voči žalovanému priznal nárok
na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným
uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala od žalovaného zaplatenia sumy
vo výške 6.742,12 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne
zo sumy 6.742,12 eur od 01.03.2018 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalovaný
s podanou žalobou nesúhlasil a túto žiadal v celom rozsahu zamietnuť.

3. Rozsudkom č. k. 18C/31/2018-139 zo dňa 21.02.2020 súd výrokom I. uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobkyni sumu 2.872,12 eur spolu s úrokom z omeškania

vo výške 5 % ročne zo sumy 2.872,12 eur od 31.12.2018 do zaplatenia a výrokom II.
vo zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol výrokom III. tak, že
žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania. Na odvolanie odvolací súd rozsudkom č. k.
5Co/56/2020-210 zo dňa 23.09.2020 zmenil rozsudok súdu prvej inštancievo výroku I. tak, že žalobu zamietol, v časti odvolaním napadnutej sumy 300 eur odvolanie odmietol a
žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Najvyšší
súd SR uznesením sp. zn. 1Cdo/48/2021 zo dňa 24.01.2023 rozhodnutie odvolacieho súdu

sp. zn. 5Co/56/2020 zo dňa 23.09.2020 i rozhodnutie súdu prvej inštancie
sp. zn. 18C/32/2018 zo dňa 21.02.2020 zrušil vo výroku I. a III. a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie. Vyčítal súdu prvej inštancie, že jeho rozhodnutie bolo prekvapivé, keď na časť uplatneného
nároku aplikoval ustanovenia o bezdôvodnom obohatení, pričom o aplikácii týchto ustanovení sa strany
dozvedeli až z odôvodnenia rozsudku. Sporové strany tak nemali priestor uplatňovať svoje procesné

práva vo vzťahu
k aplikácii týchto zákonných ustanovení na zistený skutkový stav, čo nariadil súdu prvej inštancie v
ďalšom konaní napraviť.

4. Po vrátení veci súdu prvej inštancie zostala predmetom konania časť žaloby
o zaplatenie sumy 2.872,12 eur s príslušenstvom, ktorá suma pozostávala z nároku na vrátenie sumy

700 eur, ktoré žalobkyňa za žalovaného zaplatila A. a F. G.
dňa 20.09.2016, a zo sumy 2.172,12 eur, ktoré žalobkyňa zaplatila za žalovaného titulom prebiehajúcej
exekúcie. Súčasne predmetom konania zostal aj nárok na náhradu trov konania. V nasledujúcom
konaní žalobkyňa zotrvala na podanej žalobe v časti, ktorá zostala predmetom konania. Upresnila, že
suma exekúcie predstavovala 2.169,12 eur a zvyšná suma 3 eur predstavoval poplatok za poštovú

poukážku. Žalovaný zotrval na všetkých svojich doterajších vyjadreniach a z opatrnosti vzniesol
námietku premlčania žalobou uplatneného nároku. Uviedol, že z ústrižku poštového poukazu nie je
zrejmé, že sumu zaplatila žalobkyňa a tento považuje za neurčitý. Na odstránenie tejto spornosti navrhol
vypočuť žalobkyňu.

5. Súd vykonal dokazovanie a zistil nasledovný skutkový stav: Poštovou poukážkou
zo dňa 30.06.2017 bola poukázaná súdnemu exekútorovi suma 2.169,12 eur. Odosielateľom bol
žalovaný. Z výpisu z účtu žalovaného vyplýva, že ku dňu 20.09.2016 bol na účte žalovaného účtovný
zostatok vo výške 390,62 eur, ku dňu 22.05.2017 bol na účte žalovaného účtovný zostatok vo výške
2.083,08 eur, ku dňu 08.07.2017 bol účtovný zostatok vo výške 903,48 eur, ku dňu 26.07.2017 bol

účtovný zostatok na účte vo výške 1.955,20 eur, ku dňu 01.08.2017 to bolo 710,20 eur. Z výpovede
svedkyne H. E. vyplynulo, že je dcérou žalobkyne a bývalou manželkou žalovaného. V roku 2015 začal
mať žalovaný finančné problémy v podnikaní. Povedal jej, že potrebuje počiatočné investície na zákazky
a investor mu zaplatí až s odstupom času. Žalovaný chodil za jej matkou a pýtal si peniaze
s tým, že vráti, keď bude mať. Potreboval na nákup materiálu, opravu vozidla, exekúciu. Mama mu vždy

požičala. Vie, že počas leta pre neho pracovali aj susedia. Časť mzdy
im zaplatil, zvyšok nie. Bolo to 700 eur. Ich mama jej povedala, že žalovaný im dlží peniaze. Keď sa s
ním o tom rozprávala, povedal jej, že im nič nedlží. Potom sa začal vykrúcať
a povedal, že má problémy na zákazke, že mu všetko nezaplatili. Sedeli vtedy v kuchyni
a povedal: "Keby mi mamina požičala." Sám si od nej pýtať peniaze nešiel. Mama bola

vo vedľajšej izbe a rozhovor počula. S odstupom času dala peniaze do obálky a poslala chlapcom.
Žalovaný bol so žalobkyňou dohodnutý na splatnosti pôžičiek tak, že keď bude mať, vráti. Vie, že si
žalovaný požičiaval na auto v servise. Prvý krát to bolo 700 eur, druhý krát nevie. Prítomná bola, keď
sa vyplácala exekúcia. Mama dala peniaze na stôl s tým, že to sú peniaze na exekúciu. Žalovaný ju
vtedy o poskytnutie týchto peňazí žiadal. Upresnila, že pôžička na opravu vozidla bola začiatkom roka

2016, mzdy brigádnikom v máji 2016
a exekúcia bola vyplatená koncom júna 2016. Z výpovede svedka F. G. vyplynulo, že spolu s bratom
žalovanémupomáhalipristavebnýchprácach.Taktosiprivyrábalipočasprázdninasi3roky.Poprerábke
bytu v Pezinku im žalovaný zostal dlžiť peniaze, pretože majiteľ bytu nebol spokojný s vykonanými
prácami.Keďžežalovanémumajiteľbytunezaplatil,dalimzosvojhostým,žezvyšokimdoplatí.Peniaze

im vyplácal vždy na konci leta. Asi po pol roku ako trištvrte, presne si už nepamätá, im po pohrebe, na
ktorom miništrovali, dala mama žalobkyne obálku a povedala, že to majú od žalovaného. Po otvorení
obálky zistili, že sú tam peniaze a suma zodpovedala tomu, čo nám vtedy nevyplatil. Presne si už
nepamätá, ale bolo to okolo 300 eur pre každého. Nepamätá si, či sa žalovaný informoval
u nich, či peniaze naozaj dostali. Z výpovede svedka A. G. vyplynulo, že v rokoch 2014 - 2016 vždy

počas prázdnin vykonával pomocné práce pre žalovaného. Žalovaný im zaplatil vždy všetko a načas.
Platil im vždy na konci každého mesiaca. Vždy bol s ním veľmi spokojný, a preto si inú brigádu nehľadal.
Po poslednej brigáde na byte v Pezinku im žalovaný nevyplatil mzdu, pretože ho nevyplatil majiteľ bytu.
Presne už nevie, koľko to bolo peňazí. Mohlo to byť okolo 300 eur, max. 350 eur. Raz im dal 50 eurzo svojho, keďže mu majiteľ bytu v Pezinku nezaplatil. Aj mu hovoril, že pokiaľ nemá peniaze naraz,
môže im to dať postupne. Potom s odstupom času, niekedy v zimnom období im po pohrebe, na ktorom
miništrovali, dala matka žalobkyne obálku s tým, že im to posiela žalovaný. Potešil sa, vec považoval

za vybavenú a viac to neriešil. V obálke bola presne suma, ktorú im žalovaný dlžil. Nepamätá si, či sa
žalovaný niekedy informoval, či peniaze skutočne dostali. Párkrát sa
s bratom boli pýtať, či už mu boli peniaze vyplatené, ale nejak rázne sa ich nedomáhali.

6. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žaloba podaná žalobkyňou je

v zostávajúcej časti prevažne dôvodná. Zostávajúca časť žalobou uplatneného nároku pozostáva zo
sumy vo výške 700 eur, ktorú mala žalobkyňa žalovanému požičať
na vyplatenie mzdy brigádnikom dňa 20.09.2016 a zo sumy 2.172,12 eur, ktorú mala žalobkyňa
poskytnúť žalovanému na vyplatenie exekúcie dňa 30.06.2017. Preskúmaním veci dospel súd k záveru,
že v týchto prípadoch nedošlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke ako pôvodne tvrdila žalobkyňa. Zmluva o
pôžičke je dvojstranný právny úkon, t. z. ide o dohodu medzi veriteľom a dlžníkom o poskytnutí veci a

o jej vrátení po uplynutí určitého času.
V súdenej veci však k takejto dohode medzi stranami ohľadne požičania uvedených súm nedošlo.
Žalobkyňa sama uviedla, že v prípade sumy 700 eur túto vyplatila brigádnikom
pre dobré susedské vzťahy a aj svedkyňa E. uviedla, že žalovaný žalobkyňu sám
o požičanie týchto peňazí nežiadal, hoci pred ňou vyjadril želanie o požičanie peňazí. Rovnako to bolo

aj v prípade žalobou uplatnenej sumy 2.172,12 eur na vyplatenie exekúcie. Aj v tomto prípade sama
žalobkyňa doznala, že exekúciu vyplatila z vlastnej iniciatívy, pretože sa bála, že prídu o pozemok, ktorý
bol zaťažený exekučným záložným právom. Vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu mal súd za to,
že žalobkyňa v oboch týchto prípadoch plnila povinnosť žalovaného, v dôsledku čoho jej vzniklo právo
požadovať

od žalovaného to, o čo sa žalovaný plnením žalobkyne na jej úkor obohatil. Inak povedané, žalobkyni
vzniklo právo na vydanie bezdôvodného obohatenia. Vzhľadom k uvedenému právnemu posúdeniu
súd za účelom posúdenia vznesenej námietky premlčania aplikoval ustanovenie § 107 Občianskeho
zákonníka. V danej veci subjektívna premlčacia doba začala plynúť dňom, keď žalobkyňa poskytla
predmetné plnenia, nakoľko už v daný deň vedela, že plní za žalovaného. Žalobkyňa sumu 700 eur

(mzda brigádnikom) poskytla dňa 20.09.2016. Nasledujúcim dňom, t. j. dňom 21.09.2016, začala plynúť
2-ročná subjektívna premlčacia doba a táto by uplynula dňa 21.09.2018. Obdobne, žalobkyňa poskytla
plnenievovýške2.169,12eurtitulomúhradyexekúciežalovanéhodňa30.06.2017.Nasledujúcimdňom,
t. j. dňom 01.07.2017, začala plynúť 2-ročná subjektívna premlčacia doba a uplynula by
dňa 01.07.2019. Čo sa týka objektívnej premlčacej doby, táto začala v danom prípade plynúť

v rovnaký deň ako subjektívna premlčacia doba, pretože zaplatením uvedených súm žalovaný získal
bezdôvodné obohatenie. V prípade sumy 700 eur tak objektívna premlčacia doba začala plynúť dňa
21.09.2016 a uplynula by dňa 21.09.2019 a v prípade sumy 2.169,12 eur začala objektívna premlčacia
doba plynúť dňa 01.07.2017 a uplynula by dňa 01.07.2020. Žalobkyňa však svoje nároky uplatnila
žalobou na súde dňa 28.06.2018, t. j. počas plynutia ako 2-ročnej subjektívne premlčacej doby, tak i

počas plynutia 3-ročnej objektívnej premlčacej doby,
a preto možno konštatovať, že žalobou uplatnený nárok žalobkyne premlčaný nie je.

7. Právo žalobkyne na vydanie toho, čo plnila za iného, vyplýva z ustanovenia § 454 Občianskeho
zákonníka. Základnými predpokladmi aplikácie tohto ustanovenia sú:

1) existencia právnej povinnosti na konkrétne plnenie na strane toho, za koho bolo plnené
a b) splnenie tejto povinnosti subjektom, ktorý nemal právnu povinnosť plniť. Nevyhnutným
predpokladom vzniku bezdôvodného obohatenia podľa tohto ustanovenia je, že tomu, kto plnil za dlžníka
jeho veriteľovi, aj tomu, komu sa plnilo, bolo zrejmé, že bolo plnené za iného. V danom prípade možno
konštatovať, že boli splnené všetky zákonom predpísané predpoklady vzniku bezdôvodného obohatenia

plnením za iného. Čo sa týka sumy 700 eur, existovala povinnosť žalovaného na vyplatenie mzdy
brigádnikom, pričom žalobkyňa nemala povinnosť toto plnenie poskytnúť. Hoci sa žalovaný v konaní
bránil tým, že brigádnikom nič nedlžil, súd tejto jeho obrane neuveril, nakoľko z výpovedí samotných
brigádnikov, svedkov A. G. a F. G., jednoznačne vyplynulo, že žalovaný im za vykonanú prácu mzdu
dlžil. Navyše žalovaný aj v súvislosti s výplatou tejto mzdy menil počas konania tvrdenia, keď najprv

tvrdil, že im nič nedlžil a neskôr, že im dlh splácal po 50 eur mesačne.
Z výpovedí svedkov však splácanie mzdy zo strany žalovaného v splátkach preukázané nebolo. Súd
vyhodnotil výpovede týchto svedkov ako dôveryhodné; nemal dôvod ich spochybňovať, a to aj s
poukazom na tú skutočnosť, že vo vzťahu k stranám sporu nie súv žiadnom príbuzenskom vzťahu a nemajú žiadny záujem na výsledku sporu. Takisto žalobkyni ale
aj brigádnikom bolo zrejmé, že žalobkyňa plní za žalovaného, keď im bolo jednoznačne povedané
pri odovzdávaní obálky s peniazmi, že to majú od žalovaného. Táto skutočnosť vyplynula tiež z

výpovedí uvedených svedkov. Pre vydanie bezdôvodného obohatenia nie je rozhodujúce, či plnenie bolo
poskytnuté so súhlasom dlžníka, ale nesmie ísť o situáciu, že bolo plnené proti jeho vôli. Žalovaný síce
tvrdil, že o dlhu na mzdách sa nerozprával ani so svojou manželkou, ani so žalobkyňou, avšak súd tieto
jeho tvrdenia vyhodnotil ako účelové. Z výpovedí ako svedkyne E., tak aj samotnej žalobkyne vyplynulo,
že sa s ním o tom rozprávali, pričom pred svedkyňou E. sám vyslovil želanie, keby mu žalobkyňa na tento

účelpožičalapeniaze.Zuvedenéhotedajednoznačnevyplýva,žežalovanývýslovnenenamietalplnenie
žalobkyne brigádnikom, a preto možno ustáliť, že k plneniu žalobkyne v prospech brigádnikov nedošlo
síce s výslovným súhlasom žalovaného, ale nedošlo k nemu ani proti jeho vôli. S poukazom na uvedené
súd zastáva názor, že žalobkyni vznikol nárok na vydanie bezdôvodné obohatenia za plnenie mzdy
brigádnikom vo výške 700 eur. Pokiaľ žalovaný namietal výšku plnenia, o tejto súd nemal pochybnosti,
nakoľko samí brigádnici v konaní s odstupom času približne uviedli sumu, ktorú im žalovaný dlžil, keď

uviedli, že to mohlo byť 300 - 350 eur pre každého. Obdobná situácia je aj v prípade sumy 2.169,12
eur, ktorú podľa ústrižku poštového poukazu ako aj podľa vyjadrenia žalobkyne, žalobkyňa zaplatila
na úhradu exekúcie žalovaného. V tomto smere žalobkyňa súdu dostatočne preukázala, že exekúciu
vyplatila za žalovaného, čo vyplynulo
zňoupredloženéhoústrižkupoštovéhopoukazu,akoajzvýpovedesvedkyneE..Žalovanýnerozporoval

že takáto exekúcia sa pre jeho dlhy skutočne viedla, t. j. bola tu existencia jeho povinnosti plniť a
žalobkyňa nebola povinná k takémuto plneniu. Uvedením mena žalovaného do poštovej poukážky ako
odosielateľa žalobkyňa jednoznačne určila, že spláca dlh žalovaného. Pokiaľ žalovaný namietal, že
exekúciu si vyplatil sám, treba zdôrazniť, že o tejto skutočnosti neposkytol súdu žiaden dôveryhodný
dôkaz, či už výpis z účtu,

z ktorého by vyplývalo, že uvedenú sumu vybral, alebo iný dôkaz. Z ním predložených výpisov z účtu
nevyplýva, že by takáto suma bola v rozhodnom období z účtu vybratá, pričom však vyplýva, že v
rozhodnom období na účte ani nedisponoval dostatočným množstvom peňazí, z čoho nie je možné
usudzovať na pravdivosť jeho tvrdení. Vzhľadom k týmto skutočnostiam súd ustálil, že aj v prípade sumy
2.169,12 eur vznikol žalobkyni nárok

na vydanie bezdôvodného obohatenia. Poplatok za úhradu poštovým poukazom vo výške
3 eur však súd ako bezdôvodné obohatenie neposúdil, nakoľko túto sumu žalovaný nebol povinný
zaplatiť a žalobkyňa tak toto plnenie neposkytovala za žalovaného. Žalobkyňa sa sama rozhodla, že dlh
žalovaného uhradí prostredníctvom poštovej poukážky, za ktorú potom aj bola povinná zaplatiť príslušný
poplatok. Pokiaľ žalovaný namietal, že z predloženého ústrižku poštového poukazu nie je zrejmé, že

sumu exekúcie uhradila žalobkyňa a za tým účelom navrhol jej opätovný výsluch, súd poukazuje, že v
tomto smere žalovaný netvrdil
a ani nepreukázal, že by túto exekúciu vyplatila iná osoba. Ako už súd vyššie uviedol, vykonaným
dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že exekúciu vyplatila žalobkyňa,
čo vyplynulo jednak z jej výpovede, ale i z výpovede svedkyne E., pričom súd najmä s poukazom na

výpisy z účtu žalovaného spoľahlivo vylúčil možnosť, že predmetnú exekúciu zaplatil sám žalovaný.
Opätovný výsluch žalobkyne by tak bol nadbytočný, neslúžiaci potrebám tohto súdneho konania.
Žalobkyňa bola vo veci vypočutá a vzhľadom aj na iné podporné dôkazy (výpoveď svedkyne E.) nebolo
potrebné túto opätovne vypočúvať. Súd preto návrh na vykonanie výsluchu žalobkyne zamietol. S
poukazom na uvedené,

za stavu, keď na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobkyne, uložil súd
povinnosť žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu 2.869,12 eur, ktorá suma predstavuje súčet sumy 700
eur titulom zaplatenia mzdy brigádnikom a sumy 2.169,12 eur titulom zaplatenia exekúcie a vo zvyšku
(3 eur poplatok za poštovú poukážku) žalobu ako nedôvodnú zamietol. Keďže žalovaný nesplnil svoj
záväzok včas a riadne, dostal sa

do omeškania, v dôsledku čoho vznikol žalobkyni nárok na úrok z omeškania, ktorý jej súd priznal
v zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia vo výške 5 % ročne zo sumy 2.869,12 eur od
31.12.2018 do zaplatenia (žalovaný prevzal žalobu, ktorej súčasťou bola
aj predmetná výzva dňa 27.12.2018 + 3 dni na plnenie = 30.12.2018. Odo dňa 31.12.2018 je žalovaný v
omeškaní s plnením) a vo zvyšnej časti úrokov z omeškania (úroky z omeškania zo sumy 3 eur, v ktorej

súd žalobu zamietol) žalobu zamietol. V predmetnej veci mala každá zo strán úspech len čiastočný.
Žalobkyňa mala úspech vo výške 42,6 %, žalovaný vo výške 57,4 %; rozdiel ich pomerných úspechov
predstavuje 14,8 %). Obe strany mali úspechv konaní približne rovnaký, preto súd rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov
konania. V rámci dovolacieho konania bola úspešnou stranou žalobkyňa, preto jej súd priznal nárok na
náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške trov dovolacieho konania bude rozhodnuté

samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku (§ 262 ods. 2 CSP). Lehotu na splnenie
povinnosti, 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia, určil súd podľa § 232 ods. 3 CSP s tým, že takto
stanovenú lehotu považuje
za primeranú vzhľadom k výške uloženej povinnosti.

8. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný, a to proti výrokom I., III. a IV., v ktorom
uviedol, že tým, že žalovaný nikdy neuzatvoril zmluvu o pôžičke so žalobkyňou, nemohlo dôjsť k jeho
bezdôvodnému obohateniu, nakoľko ako aj vyplýva z konštatácie prvostupňového súdu, žalobkyňa z
vlastnej iniciatívy vyplácala brigádnikov, a to
bez akéhokoľvek vedomia žalovaného. S ohľadom na konštantnú judikatúru, je možné dôvodiť (za
predpokladu, že súd považuje zaplatenie žalobkyňou - bez vedomia žalovaného za bezdôvodné

obohatenie žalovaného) nasledovne, cit.: „Ak za trvania manželstva vznikol dlh, z ktorého bol zaviazaný
iba jeden z manželov, ktorý napr. uzavrel vlastným menom zmluvu o pôžičke, a ak takto získané peniaze
boli použité na kúpu určitej veci, t. j. ak
bola za ne získaná určitá majetková hodnota, patrí aj táto hodnota - pri splnení ostatných podmienok
uvedených v § 134 OZ a bez ohľadu na to, či bola zmluva o pôžičke platne uzatvorená - do

bezpodielového spoluvlastníctva. K záväzku manžela, ktorý takto zaopatril peniaze, ktorý je povinný ich
vrátiť (či už ako peniaze zo zmluvy o pôžičke alebo ako neoprávnený majetkový prospech (poznámka:
teraz bezdôvodné obohatenie v prípade, že zmluva o pôžičke nebola platne uzatvorená) a ktorý ich
vynaložil v skutočnosti na spoločný majetok zo svojho, sa prihliadne pri vyporiadaní bezpodielového
spoluvlastníctva.“ Prvostupňový súd preto nesprávne právne posúdil prejednávanú vec, a poskytol tak

ochranu žalobkyni nad rámec zákona, ktorá bez vedomia plnila dlh za žalovaného v snahe, ako sama
uviedla z ochrany straty pozemku z dôvodu exekučného záložného práva. Žalobe nemal súd vyhovieť
pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie, nakoľko ak je súd toho názoru, že sa žalovaný dopustil
bezdôvodného obohatenia, tak sa nevysporiadal s tou skutočnosťou, že sa predmetného obohatenia
môžu týkať aj ustanovenia o bezpodielovom spoluvlastníctve manželov. Ak sú na jednej, či na oboch

stranách zmluvy o pôžičke manželia, alebo aspoň jeden z manželov, je potrebné vziať do úvahy aj
ustanoveniaobezpodielovomspoluvlastníctvemanželov.Vtejtosúvislostidaldopozornostirozhodnutie
Najvyššieho súdu ČSSR, sp. zn. Cpj 86/1971, R 42/1972). Súd prvej inštancie zamietol návrh na
vykonanie dokazovania výsluchom žalobkyne, pričom výsluchom malo byť preukázané, či bolo plnenie
poskytnuté práve žalobkyňou, alebo sa len ústrižok dostal do jej dispozičnej sféry, ktorá to mohla využiť

vo svoj prospech, čo súd odignoroval. Takýmto spôsobom mohlo dôjsť
k porušeniu práva na spravodlivý proces, keďže súd spochybniteľné tvrdenia predkladané žalobkyňou
prevzal za vlastnú argumentáciu a nevykonal dôkaz, ktorý mohol
bez akýchkoľvek pochybností potvrdiť, alebo vyvrátiť tieto skutočnosti. V tejto súvislosti je potrebné
skonštatovať, že odôvodnenie potreby výsluchu žalobkyne dostatočným a logickým spôsobom

preukazuje úmysel právneho zástupcu. Konštatovanie súdu o tom, že žalovaný netvrdil a ani
nepreukázal, že exekúciu vyplatila iná osoba je bezpochyby nesprávnym konštatovaním, keďže v
Zápisnici o pojednávaní zo dňa 05.02.2024 je uvedené, cit.: „PZ žalovaného k predloženému poštovému
poukazu uvádza, že nie je zrejmé, že túto sumu uhradila žalobkyňa, a preto ho považuje za neurčitý.“
Zároveň zo Zápisnice vyplýva, že: „PZ žalovaného navrhuje doplniť dokazovanie výsluchom žalobkyne,

a to vzhľadom na spornosť predloženého listinného dôkazu.“ Súd nevykonal dokazovanie výsluchom
žalobkyne
vo vzťahu k spornému poštovému poukazu. Na základe uvedeného má za to, že nie je možné spoľahlivo
preukázať rozhodujúcu skutočnosť, a teda, kto zaplatil predmetnú sumu.
Na základe tejto skutočnosti by bolo možné zistiť aj logicky nadväzujúci predpoklad možného vzniku

bezdôvodného obohatenia, a teda aký nehnuteľný majetok bol zaťažený exekučným záložným právom
a vo vlastníctve koho a teda za koho boli predmetné finančné prostriedky uhradené, čo naznačuje aj
tú skutočnosť, či sa bezdôvodne obohatenie nevzťahuje aj na iné osoby, voči ktorým žaloba nebola
podaná, resp. či žalobkyňa určila správne pasívnu
vecnú legitimáciu všetkých subjektov na strane žalovaných, a preto uvedená vada má zároveň za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Pasívna vecná legitimácia žalovaného je spochybniteľná, a
preto je v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie nepreskúmateľný
a zmätočný. Rovnako konštatovanie súdu ohľadom trov konania je nesprávne a v rozpores ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Zároveň je nutné skonštatovať, že 14,8 % úspech žalovaného nie
je zanedbateľný, a nejestvuje tu žiaden dôvod hodný osobitného zreteľa, prečo by súd nemal priznať
strane právo na náhradu trov konania. Súd dôvod hodný osobitného zreteľa nekonkretizoval, a preto

je rozsudok aj v tejto časti zmätočný a nepreskúmateľný. V tejto súvislosti poukázal (aj s ohľadom na
vyššie uvedené) na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2022 sp. zn. III. ÚS 266/2022.
Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností a odvolacích dôvodov navrhoval, aby odvolací súd
rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie.

9. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že považuje rozhodnutie v
napadnutýchvýrokochzazákonnéaspravodlivéažiadalahopodľa§387ods.1CSPakovecnesprávne
potvrdiť. Súd správne vo veci rozhodol, keď nárok z titulu bezdôvodného obohatenia jej priznal vo výške
2.869,12 eur, nakoľko jednoznačne preukázala plnenie
za žalovaného jednak z titulu zaplatenia mzdy brigádnikom a z titulu zaplatenia exekúcie, ktorá bola
vedená proti žalovanému. Tiež správne rozhodol, keď zaviazal žalovaného aj k úroku

z omeškania od 31.12.2018, kedy uplynula lehota od doručenia výzvy na plnenie. Je starobná
dôchodkyňa po ťažkom úraze pripútaná na invalidný vozík a odkázaná na pomoc inej osoby
a preto aj vo výroku tri, ktorým súd rozhodol, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov
konania zohľadnil aj túto okolnosť ako aj skutočnosti, ktoré uvádzala pri svojom výsluchu,
a síce ako sa jej bývalý zať správal, doteraz neplatí riadne výživné na mal. deti, ktorým sa ona snaží

finančne pomáhať, žijú s ňou v spoločnej domácnosti a voči žalovanému prebieha trestné stíhanie pre
neplnenie si vyživovacej povinnosti ako aj exekučné konanie. Preto i v tejto napadnutej časti považuje
rozhodnutie za zákonné a spravodlivé. Pokiaľ sa týka výroku IV.,
v dovolaní bola úspešná a preto i v tejto časti súd rozhodol v súlade so zákonom aj v súlade
so spravodlivosťou. Pokiaľ žalobca poukazuje v odvolacom konaní na nové právne a skutkové tvrdenia,

na tieto mal poukazovať pred súdom prvej inštancie, na tieto nemôže súd druhej inštancie prihliadať,
nemajú vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Rozhodnutie v napadnutých častiach považuje za zákonné,
súd sa podrobne vysporiadal ako s listinnými dôkazmi, tak
so svedeckými výpoveďami. Chronologicky zdôvodnil svoje rozhodnutie a preto žiada toto potvrdiť, spor
prebiehauž6rokov,žalovanýsanedostavujenažiadnepojednávania,jehopobytnedokážezistiťpolícia,

rodinný príslušníci, nestretáva sa s maloletými deťmi a chcela by i jej spor s ním mať už uzatvorený.
Žalovaný dobre vie, že mu ďaleko viacej pomohla ako je uvedené
v tomto rozhodnutí, vždy jej sľuboval, že jej všetko uhradí, no doposiaľ sa tak nestalo.

10. Žalovaný v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že sa nejedná

o nové právne a skutkové tvrdenia, ale poukazuje na ustálenú rozhodovaciu prax vyšších súdnych
autorít pri riešení právnej problematiky prejednávanej v tomto konaní k čomu predkladá konštantnú
rozhodovaciu prax súdov. Rozsudok súdu považuje
za nepreskúmateľný a zmätočný z viacerých dôvodov. Zároveň je nutné konštatovať, že žalobkyňa po
vrátení veci na súd prvej inštancie zotrvala na argumentácii (bez zmeny žaloby) čím ju súd na úkor

žalovaného mohol do určitej miery zvýhodniť, čo môže predstavovať porušenie práva žalovaného na
spravodlivý proces. Právne a skutkové tvrdenia prezentoval súd prvej inštancie v rámci predbežného
právneho posúdenia veci a prezentovaných záverov odvolacieho súdu ako aj záverov Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 24.01.2023, sp. zn. 1 Cdo 48/2021-242. Žalovaný je presvedčený, že stále
platí rímskoprávna zásada iura novit curia, ku ktorej sa vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky. Súd

prvej inštancie nie je viazaný právnym názorom žalobkyne, naopak má za to, že prvoinštančný súd má
posúdiť vec sám a vybrať správnu právnu normu na vyriešenie sporu v zmysle starej rímskej zásady
iura novit curia (práva pozná súd). Poukázal na konštatovanie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 24.01.2023, sp. zn. 1 Cdo 48/2021-242 (týkajúceho sa tohto konania),
a to bod č. 24 odôvodnenia rozhodnutia. Poukázal aj na právnu vetu v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR

sp. zn. 2Cdo/174/2018 zo dňa 30.04.2019. Keďže žalobkyňa
do dnešného dňa nepodala návrh na zmenu žaloby (aj napriek tomu, že dovolanie odvodzovala od
nemožnosti reagovať na právne posúdenie veci súdom prvej inštancie), je dôvodné konštatovať, že súd
priznal plnenie žalobkyni v rozpore so zásadou "ne ultra petitum“ uvedenou v ustanovení § 216 ods. 2
CSP, čím mohlo dôjsť k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces a práva na prístup k súdu.

Taktiež poukázal na právnu vetu z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Cdo 196/2009 prijatého
za účinnosti už zrušeného O.s.p., ale stále aktuálneho. S ohľadom na konštantnú judikatúru, je možné
dôvodiť (za predpokladu, že sa odvolací súd stotožňuje s právnym posúdením uplatneného nároku -
bezdôvodné obohatenie žalovaného) nasledovne, cit.: „Ak za trvania manželstva vznikol dlh, z ktoréhobol zaviazaný iba jeden z manželov, ktorý napr. uzavrel vlastným menom zmluvu o pôžičke, a ak takto
získané peniaze boli použité na kúpu určitej veci, t. j. ak bola za ne získaná určitá majetková hodnota,
patrí aj táto hodnota - pri splnení ostatných podmienok uvedených v § 134 OZ a bez ohľadu na to, či

bola zmluva o pôžičke platne uzatvorená - do bezpodielového spoluvlastníctva. K záväzku manžela,
ktorý takto zaopatril peniaze, ktorý je povinný ich vrátiť (či už ako peniaze zo zmluvy o pôžičke alebo
ako neoprávnený majetkový prospech (poznámka: teraz bezdôvodné obohatenie v prípade, že zmluva
o pôžičke nebola platne uzatvorená) a ktorý ich vynaložil v skutočnosti na spoločný majetok zo svojho,
sa prihliadne pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva.“ Ak sú

na jednej, či na oboch stranách zmluvy o pôžičke manželia, alebo aspoň jeden z manželov, je potrebné
vziať do úvahy aj ustanovenia o bezpodielovom spoluvlastníctve manželov. V tejto súvislosti dal do
pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSSR, sp. zn. Cpj 86/1971,
R 42/1972. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností a odvolacích dôvodov navrhoval, aby
odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie.

11. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedla, že zotrváva
na svojom vyjadrení, ktoré súdu doručila ako aj na prednesoch, ktoré učinila pred súdom prvej inštancie.
Tak, ako žalovaný uvádza vo svojom podaní a poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
5Cdo/196/2009, práve týmto názorom sa riadil súd prvej inštancie,
čo zdôvodnil aj vo svojom rozsudku a preto nebolo potrebné, aby žalobu upravovala,

čo v konečnom dôsledku aj Najvyšší súd skonštatoval vo svojom zrušujúcom rozhodnutí 1Cdo/48/2021,
ktorým výroky I. a III. rozsudku KS Trenčín a OS Trenčín zrušil a vrátil
v rozsahu zrušenia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Nie je len invalidná dôchodkyňa, ale už aj
starobná dôchodkyňa, pripútaná na vozík, nedávno po prekonanom infarkte, pomáha dcére, bývalej
manželke žalovaného, starostlivosťou o jej deti – finančne, nakoľko žalovaný si vôbec neplní vyživovaciu

povinnosť a hoci jej dcéra podala na neho trestné oznámenie, nie je možné sa dopátrať k jeho pobytu,
najskôr jej dcére písal, že sa chce s ňou dohodnúť, že jej všetko zaplatí aj to, čo jej súd nepriznal, dnes
je presvedčená, že toto sľuboval len z dôvodu, aby na neho dcéra nepodala trestné oznámenie, čas
využil na to, aby zo Slovenska odišiel,
s nikým sa nekontaktuje, čo je preukázané aj v konaní pred OS Trenčín – v konaní P, kde mu

súd nedokáže doručiť ani len návrh. Aj z týchto dôvodov považuje vyjadrenia žalovaného len za
účelové, naťahujúce čas so želaním žalovaného, že sa rozhodnutia nedožije. V ostatnom sa pridržiava
predchádzajúceho podania, rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za zákonné
a spravodlivé a žiadala napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť,
žalovaného zaviazať k trovám odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

12. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 a contrario CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu
prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti vo výrokoch I. a IV. ako vecne správny potvrdiť podľa §
387 ods. 1, 2 CSP a v napadnutej časti vo výroku III. je potrebné rozsudok súdu prvej inštancie podľa

§ 388 CSP zmeniť.

13. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., napadnutý nebol, a preto zostalo rozhodnutie súdu prvej
inštancie v tomto výroku právoplatné a rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknuté.

14. Súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov
účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané
alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 191 až 194 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny
predpis, správne ho vyložil

a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje
so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd
ajosvojildôvodynapadnutéhorozhodnutia,vcelomrozsahunanepoukazujevzmysle§387ods.2CSP.

15. Súd prvej inštancie teda opierajúc sa o dostatočné skutkové zistenia tieto správne vyhodnotil a

vyvodil z nich i správny právny záver. Na zdôraznenie ich správnosti odvolací súd len podčiarkuje, že z
vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie mal
aj odvolací súd za preukázané, že zostávajúca časť žalobou uplatneného nároku pozostávazo sumy vo výške 700 eur, ktorú mala žalobkyňa žalovanému požičať na vyplatenie mzdy brigádnikom
dňa 20.09.2016 a zo sumy 2.169,12 eur, ktorú mala žalobkyňa poskytnúť žalovanému na vyplatenie
exekúcie dňa 30.06.2017. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že žalobkyňa v danom prípade

nepreukázala poskytnutie pôžičiek v sume 700 eur a 2.172,13 eur, teda v prípade týchto pôžičiek
neuniesla dôkazné bremeno. Žalobkyňa sama uviedla, že v prípade sumy 700 eur túto vyplatila
brigádnikom pre dobré susedské vzťahy
a aj svedkyňa E. uviedla, že žalovaný žalobkyňu sám o požičanie týchto peňazí nežiadal, hoci pred ňou
vyjadril želanie o požičanie peňazí. Rovnako to bolo aj v prípade žalobou uplatnenej sumy 2.169,12

eur na vyplatenie exekúcie. Aj v tomto prípade sama žalobkyňa pred súdom prvej inštancie doznala,
že exekúciu vyplatila z vlastnej iniciatívy, pretože sa bála, že prídu o pozemok, ktorý bol zaťažený
exekučným záložným právom. Vychádzajúc z takto zisteného skutkového stavu mal potom súd prvej
inštancie správne
za to, že žalobkyňa v oboch týchto prípadoch plnila povinnosť žalovaného, v dôsledku čoho jej vzniklo
právo požadovať od žalovaného to, o čo sa žalovaný plnením žalobkyne na jej úkor obohatil, teda

žalobkyni vzniklo právo na vydanie bezdôvodného obohatenia.
V prejednávanej veci súd prvej inštancie správne konštatoval, že boli splnené všetky zákonom
predpísané predpoklady vzniku bezdôvodného obohatenia plnením za iného. Čo sa týka sumy 700
eur, dokazovaním vykonaným pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že existovala povinnosť
žalovaného na vyplatenie mzdy brigádnikom, pričom žalobkyňa nemala povinnosť toto plnenie

poskytnúť. Hoci sa žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie bránil tým, že brigádnikom nič nedlžil,
súd prvej inštancie správne tejto jeho obrane neuveril, nakoľko z výpovedí samotných brigádnikov,
svedkov A. G. a F. G., jednoznačne aj podľa odvolacieho súdu vyplynulo, že žalovaný im za vykonanú
prácu mzdu dlžil, pričom žalovaný aj v súvislosti s výplatou tejto mzdy menil počas konania pred súdom
prvej inštancie tvrdenia, keď najprv tvrdil, že im nič nedlžil a neskôr, že im dlh splácal

po 50 eur mesačne, avšak splácanie mzdy zo strany žalovaného v splátkach výpoveďami svedkov
preukázané nebolo. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil výpovede týchto svedkov ako dôveryhodné,
nakoľko nemal dôvod ich spochybňovať, tak ako správne uviedol a to aj
s poukazom na tú skutočnosť, že vo vzťahu k stranám sporu nie sú v žiadnom príbuzenskom vzťahu
a nemajú žiadny záujem na výsledku sporu. Žalobkyni ale aj brigádnikom bolo rovnako zrejmé, že

žalobkyňa plní za žalovaného, keď im bolo jednoznačne povedané
pri odovzdávaní obálky s peniazmi, že to majú od žalovaného, ktorá skutočnosť vyplynula tiež z
výpovedí uvedených svedkov. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti správne konštatoval, že pre vydanie
bezdôvodného obohatenia nie je rozhodujúce, či plnenie bolo poskytnuté
so súhlasom dlžníka, ale nesmie ísť o situáciu, že bolo plnené proti jeho vôli. Žalovaný síce pred súdom

prvej inštancie tvrdil, že o dlhu na mzdách sa nerozprával ani so svojou manželkou, ani so žalobkyňou,
avšaksúdprvejinštancierovnakotietojehotvrdeniasprávnevyhodnotilakoúčelové,nakoľkozvýpovedí
ako svedkyne E., tak aj samotnej žalobkyne vyplynulo, že sa s ním o tom rozprávali, pričom pred
svedkyňou E. sám vyslovil želanie, keby mu žalobkyňa na tento účel požičala peniaze. Z vyššie
uvedeného teda aj podľa odvolacieho súdu jednoznačne vyplýva, že žalovaný výslovne nenamietal

plnenie žalobkyne brigádnikom, a preto súd prvej inštancie správne ustálil, že k plneniu žalobkyne
v prospech brigádnikov nedošlo síce s výslovným súhlasom žalovaného, ale nedošlo k nemu ani
proti jeho vôli. Vzhľadom na vyššie uvedené teda žalobkyni vznikol nárok na vydanie bezdôvodné
obohatenia za plnenie mzdy brigádnikom vo výške 700 eur. Čo sa týka sumy 2.169,12 eur, ktorú
podľa ústrižku poštového poukazu ako aj podľa vyjadrenia žalobkyne, žalobkyňa zaplatila na úhradu

exekúcie žalovaného ide aj podľa odvolacieho súdu o obdobnú situáciu. V tomto smere žalobkyňa
aj podľa odvolacieho súdu dostatočne preukázala, že exekúciu vyplatila za žalovaného, čo vyplynulo
z ňou predloženého ústrižku poštového poukazu, ako aj z výpovede svedkyne E., pričom žalovaný
nerozporoval že takáto exekúcia sa pre jeho dlhy skutočne viedla, t. j. bola tu existencia jeho povinnosti
plniť

a žalobkyňa nebola povinná k takémuto plneniu. Uvedením mena žalovaného do poštovej poukážky
ako odosielateľa žalobkyňa jednoznačne určila, že spláca dlh žalovaného. Pokiaľ žalovaný pred súdom
prvej inštancie namietal, že exekúciu si vyplatil sám, tak o tejto skutočnosti neposkytol pred súdom prvej
inštancie žiaden dôveryhodný dôkaz, či už výpis
z účtu, z ktorého by vyplývalo, že uvedenú sumu vybral, alebo iný dôkaz. Z ním predložených výpisov

z účtu ani podľa odvolacieho súdu nevyplýva, že by takáto suma bola
v rozhodnom období z účtu vybratá, pričom v rozhodnom období na účte ani nedisponoval dostatočným
množstvom peňazí, z čoho nie je možné usudzovať na pravdivosť jeho tvrdení. Vzhľadom k týmto
skutočnostiam súd prvej inštancie rovnako správne ustálil, že aj v prípade sumy 2.169,12 eur vznikolžalobkyni nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Pokiaľ žalovaný pred súdom prvej inštancie
ako aj v podanom odvolaní namietal, že z predloženého ústrižku poštového poukazu nie je zrejmé, že
sumu exekúcie uhradila žalobkyňa a za tým účelom navrhol jej opätovný výsluch, súd prvej inštancie

správne poukázal na to, že v tomto smere žalovaný netvrdil a ani nepreukázal, že by túto exekúciu
vyplatila iná osoba. Ako už bolo uvedené vyššie žalovaný pri výsluchu pred súdom prvej inštancie len
tvrdil, že exekúciu vyplatil sám, čo však ako už bolo uvedené vyššie v konaní preukázané nebolo.
Vykonaným dokazovaním pred súdom prvej inštancie bolo aj podľa odvolacieho súdu preukázané, že
exekúciu vyplatila žalobkyňa, čo vyplynulo jednak z jej výpovede, ale i z výpovede svedkyne E., pričom

súd prvej inštancie správne najmä s poukazom na výpisy z účtu žalovaného spoľahlivo vylúčil možnosť,
že predmetnú exekúciu zaplatil sám žalovaný. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že opätovný výsluch
žalobkyne by tak bol nadbytočný, neslúžiaci potrebám tohto súdneho konania. Žalobkyňa bola vo veci
vypočutá a vzhľadom
aj na iné podporné dôkazy (výpoveď svedkyne E.) nebolo potrebné túto opätovne vypočúvať. Súd
prvej inštancie preto správne návrh na vykonanie výsluchu žalobkyne zamietol. Čo sa týka námietky

žalovaného uvádzanej v odvolaní, že výsluchom malo byť preukázané, či bolo plnenie poskytnuté
práve žalobkyňou, alebo sa len ústrižok dostal do jej dispozičnej sféry, ktorá to mohla využiť vo svoj
prospech, čo súd odignoroval a takýmto spôsobom mohlo dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý
proces, keďže súd spochybniteľné tvrdenia predkladané žalobkyňou prevzal za vlastnú argumentáciu
a nevykonal dôkaz, ktorý mohol bez akýchkoľvek pochybností potvrdiť, alebo vyvrátiť tieto skutočnosti,

odvolací súd túto nepovažoval za opodstatnenú vzhľadom na vyššie uvedené, ako i s poukazom na
to, že žalobkyňa bola v konaní pred súdom prvej inštancie vypočutá a žalovaný ako aj jeho právny
zástupca mal možnosť jej klásť otázky, teda mohol jej klásť otázky k vyššie uvedeným tvrdeniam čo
však nevyužil, nakoľko ako už bolo uvedené vyššie pred súdom prvej inštancie len tvrdil, že exekúciu si
vyplatil sám. Rovnako odvolací súd nepovažoval za opodstatnenú ani námietku žalovaného uvádzanú

v odvolaní, že výsluchom žalobkyne malo byť zistené aký nehnuteľný majetok bol zaťažený exekučným
záložným právom a vo vlastníctve koho a teda za koho boli predmetné finančné prostriedky uhradené,
čo naznačuje aj tú skutočnosť, či sa bezdôvodne obohatenie nevzťahuje aj na iné osoby, voči ktorým
žaloba nebola podaná,
resp. či žalobkyňa určila správne pasívnu vecnú legitimáciu všetkých subjektov na strane žalovaných,

a preto uvedená vada má zároveň za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nakoľko v konaní
bolo riadne preukázané, že exekúcia sa viedla proti žalovanému, ktorú skutočnosť žalovaný v konaní
pred súdom prvej inštancie ani nerozporoval a teda, že žalobkyňa plnila dlh za žalovaného a preto je
bezpredmetné, či a aký majetok bol zaťažený záložným právom. Vzhľadom na vyššie uvedené, keď na
strane žalovaného došlo

k bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobkyne, súd prvej inštancie správne uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 2.869,12 eur spolu s príslušenstvom, ktorá suma predstavuje súčet
sumy 700 eur titulom zaplatenia mzdy brigádnikom a sumy
2.169,12 eur titulom zaplatenia exekúcie.

16. Čo sa týka námietky žalovaného uvádzanej v odvolaní, že žalobe nemal súd vyhovieť pre nedostatok
pasívnej vecnej legitimácie, nakoľko ak je súd toho názoru, že sa žalovaný dopustil bezdôvodného
obohatenia, tak sa nevysporiadal s tou skutočnosťou, že sa predmetného obohatenia môžu týkať aj
ustanovenia o bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, pričom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho
súdu ČSSR, sp. zn. Cpj 86/1971,

R 42/1972), odvolací súd rovnako ani túto nepovažoval za opodstatnenú, nakoľko ako sám žalovaný
citoval výňatky z rozhodnutia, tak uvedené rozhodnutie sa týka konania o zrušení a vyporiadaní BSM,
pričom v prejednávanie veci si žalobkyňa od žalovaného nárokuje zaplatenie dlžnej sumy, teda ako sám
žalovaný uviedol, teda pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva sa prihliadne na tieto peniaze
len ak takto získané peniaze boli použité

na kúpu určitej veci, t. j. ak bola za ne získaná určitá majetková hodnota, patrí aj táto hodnota - pri
splnení ostatných podmienok uvedených v § 134 OZ a bez ohľadu na to, či bola zmluva o pôžičke
platne uzatvorená - do bezpodielového spoluvlastníctva, a nie v konaní kde sa tretia osoba domáha
zaplatenie dlžnej sumy od jedného z manželov, ako v prejednávanej veci. Taktiež je na veriteľovi od
ktorého z dlžníkov si bude dlh vymáhať.

17. Čo sa týka rozhodnutia súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania, dospel odvolací súd
však k záveru, že súd prvej inštancie pri rozhodnutí o náhrade trov konania nesprávne dospel k záveru,
že obe strany mali úspech v konaní približne rovnaký, preto rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právona náhradu trov konania. V danom prípade žalobkyňa mala úspech vo výške 42,6 %, žalovaný vo výške
57,4 %, teda nemožno hovoriť, že obe strany mali úspech v konaní približne rovnaký. Po odpočítaní
úspechu žalovaného

od úspechu žalobkyne vzniklo žalovanému právo na náhradu trov konania vo výške 14,8 %, preto
odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku III. týkajúcej sa
trov konania pred súdom prvej inštancie a priznal žalovanému náhradu trov konania voči žalobkyni
v rozsahu 14,8 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Odvolací

súd pri rozhodovaní o trovách konania nevzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa a neboli
splnené podmienky na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP, nakoľko ustanovenie § 257 CSP neslúži na
zmierňovanie, alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami a jeho použitie neodôvodňuje
len sama skutočnosť, že strana nie je solventná, alebo že zárobková a majetková situácia strany, ktorá
v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany.

18. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto
rozhodnutia.

19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1
v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnej žalobkyne odvolací súd

priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100% s tým, že o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa
(§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému

subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).