Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. september 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8CoCsp/14/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8723209916
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eduard Valenčin

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8723209916.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Eduarda Valenčina a členov

senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD., v právnej veci žalobkyne: A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom, C. XXX, XXX XX D. E. E. právne zastúpená: JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom,
so sídlom Sovietskych hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, právne zastúpený: Advokátka kancelária
JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, v spore
o primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.296,22 eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Poprad č.k. 20Csp/32/2023-109 zo dňa 01.12.2023 takto

r o z h o d o l :

I. Mení rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku, t.j. výroku I. tak, že žalovaný je povinný
zaplatiť žalobkyni sumu 100 eur, v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a v prevyšujúcej
časti žalobu zamieta.

II. Priznáva žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania
v rozsahu 100 % s tým, že o výške týchto trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad, ako súd prvej inštancie, odvolaním napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že
žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.296,22

eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok) a vyslovil, že žalobkyňa má voči žalovanému právo
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých rozhodne súd samostatným uznesením (II. výrok).

2. V odôvodnení svojho rozhodnutie súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobkyňa sa žalobou
doručenou dňa 14.06.2023 domáhala zaplatenia sumy 1.296,22 eur z dôvodu, že v základnom konaní
vedenom Okresným súdom Poprad pod sp.zn. 11Csp/24/2019 bola ako spotrebiteľka úspešná tým, že
súd prvej inštancie určil, že úver uzavretý stranami sporu dňa 22.03.2012 je bezúročný a bez poplatkov

a žalovanému uložil zaplatiť žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 996,22 eur s príslušenstvom.
Súd v tomto konaní, okrem iného, konštatoval, že v zmluve nie je uvedený správny údaj o ročnej
percentuálnej miere nákladov (RPMN), nakoľko údaj o predpokladanej RPMN nie je zhodný s údajom
v zmluve, teda iná výška RPMN je v návrhu a iná v akceptácii. Taktiež poukázal na to, že RPMN uvedené
v zmluve nemôže byť správne, pretože pokiaľ má byť jeho výška 69,77 %, tak iba úrok bol vo výške 70,03
%, preto tento údaj nie je správny. Žalobca pri určení výšky uplatneného nároku vychádzal zo sumy
bezdôvodného obohatenia vo výške 996,22 eur a za výrok o určení bezúročnosti a bezpoplatkovosti

úveru si uplatnil sumu 300,- eur, t.j. spolu 1.296,22 eur.

3. Ďalej poukázal na to, že žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe poprel nárok žalobkyne s
tým, že je nedôvodný pre absenciu skutkových okolností, ktoré by preskúmateľným (a teda aj vecneprejednateľným) spôsobom odôvodnili základ nároku a jeho výšku, a tiež poprel výšku uplatneného
nároku ako zjavne neprimeranú. Podľa žalovaného žalobkyňa na zdôvodnenie tvrdeného nároku
neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré by zodpovedali právnej povahe uplatňovaného nároku a ktoré

by zdôvodnili primeranosť žalovanej sumy. „ Zadosťučinenie“ je forma náhrady ujmy v nemajetkovej
oblasti. Právny poriadok pozná takúto formou náhrady či odškodnenia v rôznych prípadoch a situáciách.
Požiadavka žalobkyne, ak by aj bola oprávnená, je zjavne neprimeranou. Posúdenie výšky finančného
zadosťučinenie pritom nie je možné na základe voľnej úvahy, pretože takýto postup neumožňuje ani
Civilný sporový poriadok a ani iný právny predpis. Žalovaný poprel tvrdenie žalobkyne, že „vo veciach,

v ktorých je predmetom konania finančná čiastka je jediným objektívnym kritériom, ktoré by malo byť
rozhodujúcim pre určenie výšky PFZ, suma o ktorú sa dodávateľ na úkor spotrebiteľa obohatil, alebo
sa chcel obohatiť.“ Toto tvrdenie je podľa žalovaného v rozpore s právnou povahu žalovaného nároku.
Primerané finančné zadosťučinenie je nárokom imateriálnej, teda nemajetkovej povahy, a preto jeho
výšku môžu určovať len skutočnosti, ktoré zodpovedajú takejto povahe zadosťučinenia. Označené
tvrdenie je súčasne v rozpore aj s § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z., ktorý nárok na primerané finančné

zadosťučinenie nespája so žiadnym majetkovým nárokom, alebo majetkovou hodnotou. S ohľadom na
vyššie uvedené je podľa žalovaného dôvodné tvrdiť, že žalobkyňa nárok na primerané zadosťučinenie
nemá na základe ňou uvádzaných tvrdení, a ak áno tak len v symbolickej výške 1,- euro.
Podľa žalovaného ide nielen o nedôvodné, ale aj o duplicitné uplatňovanie finančného zadosťučinenia
na základe tej istej skutočnosti, pretože oba výroky súdu vychádzajú z rovnakého záveru. Dôvod, na

základe ktorého žalobca ďalej dospel k tomu, že požaduje za to, že súd „určil, že úver je bezúročný a
bez poplatkov, za čo si uplatňuje PFZ vo výške 300,-- eur“ nemá oporu nielen v celej žalobe, ale ani v
žiadnom právnom predpise. Navrhol žalobu zamietnuť.

4. Súd prvej inštancie uviedol, že v prejednávanej veci je zrejmé, že žalobkyňa úspešne uplatnila

nárok z titulu porušenia jej práva ustanoveného osobitným predpisom. Bolo preukázané, že žalovaný
nepostupoval s odbornou starostlivosťou, keď predložil žalobkyni na podpis zmluvu neobsahujúcu
zákonom predpísané náležitosti a následne od žalobkyne prijal plnenie s tým, že toto prijal klamaním
spotrebiteľa.Žalovanýporušilprávažalobkyneakospotrebiteľkyažalobkyňasisvojenárokyzporušenia
povinnostiveriteľaaprávaspotrebiteľariadneuplatnilanasúde,pričombolasosvojiminárokmiúspešná,

a preto splnila zákonnú požiadavku na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.
Žalobkyňa v dôsledku správania sa žalovaného bola nútená zabezpečiť si právnu pomoc, aby
sa domohla vrátenia, resp. vydania bezdôvodného obohatenia. Priznaním primeraného finančného
zadosťučinenia by preto súd mal kompenzovať žalobkyni jej čas, nevyhnutný na zabezpečenie si
právnej pomoci, ako aj čas, po ktorý trvalo súdne konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia (viac

ako 3 roky), počas ktorého si žalobkyňa nebola istá výsledkom sporu. Súd prvej inštancie má za
to, že žalovaný musel mať vedomosť o tom, že zmluva neobsahuje zákonom predpísané náležitosti.
Úspešnosť žalobkyne v spore o vydanie bezdôvodného obohatenia nebola sporná, čím došlo k
naplneniu hypotézy právnej normy viazanej na inštitút primeraného finančného zadosťučinenia. Súd
prvej inštancie preto považoval za primeranú výšku finančného zadosťučinenia sumu 1.296,22 eur, a

to s ohľadom na intenzitu zásahu žalovaného do práva žalobkyne ako spotrebiteľa, ktoré nemusí byť v
rovnakej numericky vyjadrenej výške ako ujma, ktorá jej bola spôsobená. Súd preto priznal žalobkyni
reflektujúc zásadu primeranosti a spravodlivosti primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300,- eur z
titulu nerešpektovania následku nedostatku náležitostí upravených v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.
o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a sumu 996,22 eur z titulu využívania nekalých obchodných

praktík podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 250/2007 Z.z., a to v rozsahu sumy, o ktorú sa chcel žalovaný
na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatiť. Suma priznaného nároku sa javí ako zodpovedajúca svojmu
účelu a poskytuje žalobkyni ako spotrebiteľke satisfakciu, zároveň napĺňa účel predmetného inštitútu
tým, že odradí dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov.
O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a v konaní úspešnej žalobkyni

priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých súd rozhodne samostatným uznesením.

5. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h)
CSP a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na nové konanie,
eventuálne, aby rozsudok zmenil a žalobu zamietol. Žalovaný považuje rozsudok súdu prvej inštancie za

nezákonný, nedôvodný a bez opory vo vykonanom dokazovaní. Žalovaný považuje odôvodnenie výšky
priznaného nároku, ktoré je zhrnuté v bode 25. odôvodnenia rozsudku za absolútne nepreskúmateľné,
všeobecné, bez toho, aby boli vecne individualizované pomery prejednávanej veci. Súd prvej inštancie
vôbec nezdôvodnil prečo práve suma 300 eur a suma 996,22 eur spĺňajú požiadavky spravodlivéhoa primeraného finančného zadosťučinenia. Žalovaný poukázal na to, že pokiaľ súd prvej inštancie pri
odôvodnení priznaného nároku pripojil prívlastky „primerané a spravodlivé“, čo sú v podstate neurčité
pojmy, tak takéto odôvodnenie nespĺňa zákonné predpoklady vyplývajúce z § 220 ods. 2 CSP. Konkrétna

výška priznaného nároku sa určuje so zreteľom na okolnosti každého jednotlivého prípadu, pričom
žalobkyňa v podstate žiadne skutočnosti ani netvrdila a z rozsudku ani takého individuálne skutkové
zistenia nevyplývajú.

6.Kodvolaniužalovanéhosavyjadrilažalobkyňa.Poukázalanato,ženapadnutýrozsudokspĺňaatribúty

jasnosti, stručnosti a zrozumiteľnosti. Súd prvej inštancie sa jednoznačne vysporiadal so všetkými
podstatnými námietkami žalovaného a jednotlivé dôkazy vyhodnotil podľa svojej úvahy. Žalobkyňa
ohľadom výšky priznaného nároku poukázala na prax odvolacieho súdu, v ktorej prevažujú rozhodnutia,
v ktorých súdy priznali primerané finančné zadosťučinenie v takej výške, ktorú nepovažuje len za
„symbolickú“. Primeranosť uplatnenej a priznanej sumy je vzhľadom na postoj žalovaného, množstvo
a intenzitu porušených spotrebiteľských noriem, evidentne daná.

Ďalej uviedla, že žalovaný nechce niesť akúkoľvek zodpovednosť za porušenie svojich zákonných
povinností. Zmyslom uplatneného nároku je ako sankcionovať dodávateľa, tak aj zadosťučiniť
spotrebiteľovi. Posudzovanie primeranosti výšky uplatneného nároku vychádza z okolností týkajúcich
sa základného konania, pričom je nepochybné, že žalobkyňa ako „obyčajný občan“ počas základného
konania pociťovala výrazné stresové vypätie, nielen z dôvodu neskúseností so súdnou mocou, ale aj z

dôvodu, že sa púšťa do sporu s ekonomicky, právne a spoločensky silnejším protivníkom, nehovoriac
otom,žežalovanýsanielenbezdôvodneobohatilnaúkoržalobkyne,čímzasiaholdojejmajetkovejsféry
a rodinného rozpočtu, ale nároky žalobkyne a porušenia jej práv neustále popieral. Žalobkyňa poukázala
na to, že žalovaný neprejavil žiadnu sebareflexiu, hoci už má skúsenosti a vedomosti z iných rovnakých
súdnych konaní. Takýto jeho prístup možno charakterizovať ako špeciálnu recidívu. Vzhľadom na to,

že bol narušený bežný život žalobkyne, ako aj vzhľadom na permanentný odmietavý postoj žalovaného
voči svojim pochybenia, je súdom priznaná suma nielenže primeraná, ale aj zjavne nízka. Žalobkyňa
podotkla, že priznaná suma je iba 1,85 násobok minimálnej mzdy a 4,8 násobok životného minima.
Vzhľadom na uvedené preto navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal
jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

7. Krajský súd v Prešove (ďalej aj len „odvolací súd“), príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP),
vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362 ods. 1 CSP) subjektom k tomu oprávneným (§ 359 CSP),
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré rozhodnutiu súdu predchádzalo, v zmysle zásad
vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario)

a dospel k záveru, že neboli splnené podmienky pre potvrdenie, ale ani pre zrušenie napadnutého
rozsudku, preto ho podľa § 388 CSP zmenil. Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku zverejnil na
úradnej tabuli, ako aj na webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 219 ods. 3 CSP).

8. Odvolací súd poukazuje na to, že vo vzťahu k ustanoveniu § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z., či už

v pôvodnom alebo terajšom znení, je potrebné uviesť, že ide o ustanovenie s tzv. relatívne neurčitou
hypotézou, ktorá neustanovuje žiadne kritéria na vymedzenie toho, čo predstavuje primerané finančné
zadosťučinenie a ako treba určiť jeho výšku. Zároveň treba uviesť, že novšie znenie zákona o ochrane
spotrebiteľa dokonca ešte zmiernilo podmienky poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia,
pretože toto sa v súčasnosti poskytuje aj bez toho, aby porušenie práva alebo povinnosti spotrebiteľa

ustanovené zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitným predpisom, bolo spôsobilé privodiť ujmu
spotrebiteľovi, pričom nie je právne významné, či sa spotrebiteľ v pôvodnom konaní aktívne domáhal
svojich práv v procesnom postavení žalobcu, resp., či svoje práva uplatnil v rámci obrany, v procesnom
postavení žalovaného. V tomto ohľade odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 6Cdo/127/2017, z ktorého okrem iného vyplýva, že jediným predpokladom pre priznanie takéhoto

nároku je, že spotrebiteľ sa na súde úspešne domohol svojich práv a nie je potrebné preukazovať, že
spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, teda spotrebiteľ v danom prípade nemusí preukazovať
existenciu a výšku vzniknutej ujmy. V základnom konaní sa žalobkyňa úspešne domohla svojich práv
tým, že súd určil, že úver uzavretý stranami sporu je bezúročný a bez poplatkov a zároveň priznal
žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 996,22 eur, pričom žalovaná suma predstavovala výšku

1.031,99 eur.

9. Čo sa týka výšky primeraného finančného zadosťučinenia priznanej súdom prvej inštancie
(1.296,22 eur), túto považuje odvolací za neprimeranú. Odôvodnenie priznanej výšky nároku musí byťpresvedčivé, lebo táto podľa zákona č. 250/2007 Z. z. spočíva na voľnej úvahe súdu, ktorá ale nemôže
byť svojvoľná. Pri jej stanovení je potrebné vychádzať zo závažnosti porušenia práv a povinností, z
okolností tak na strane žalobkyne ako aj žalovaného a okolností, za ktorých došlo k porušeniu práv a

povinností. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa
žalobkyne, resp. na kompenzáciu jej majetkovej škody, ale musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného
a odradzujúceho prostriedku ochrany. Kritériom kvantifikácie nároku by mali byť podľa odvolacieho súdu
najmä okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo, ich dosah na sféru individuálnych preferencií spotrebiteľa,
ako aj závažnosť porušenia práv spotrebiteľa. Konkrétna výška priznaného finančného zadosťučinenia

musí zohľadňovať skutkové okolnosti danej veci a spĺňať požiadavku primeranosti.

10. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že za daného stavu, s ohľadom na
porušenie práv žalobkyne zo strany žalovaného, ktorých ochrany sa žalobkyňa úspešne domohla na
súde, je priznanie finančného zadosťučinenia dôvodné. Žalobkyňa musela brániť svoje spotrebiteľské
práva podaním žaloby, pričom už samotné súdne konanie je stresujúcim faktorom, odôvodňujúcim

priznanie finančného zadosťučinenia. Žalobkyňa však svoj nárok, okrem jeho prípustnosti v zmysle ust.
§ 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. ničím ďalším neodôvodnila. Žalobkyňa neuviedla, a to ani v priebehu
odvolacieho konania, či konanie žalovaného viedlo aj k vzniku iných negatívnych dôsledkov v jej
súkromnom a spoločenskom živote. Takýmito negatívnymi dôsledkami resp. nepriaznivým okolnosťami
prípadu, ktoré by mohli vzniknúť v súvislosti s nekalým konaním žalovaného je napr. vznik nepriaznivej

majetkovej a sociálnej situácie v konkrétnom čase, odkázanosť na iných alebo psychická záťaž a
pod.. Spotrebiteľské práva žalobkyne boli porušené, a preto jej vznikol nárok na primerané finančné
zadosťučinenie. Neznamená to však, že jej patrí v takej výške, ako sama požadovala, resp. v akej jej
tento nárok priznal súd prvej inštancie.

11. Pri určení výšky priznaného zadosťučinenia odvolací súd prihliadal na všetky vyššie citované
okolností prejednávanej veci a dospel k názoru, že primeraná povahe a rozsahu porušenia práv
žalobkyne je suma 100 eur, ktorá zodpovedá svojmu účelu, teda poskytuje žalobkyni ako spotrebiteľovi
satisfakciu za prežitú nepohodu počas vedenia základného súdneho konania a odradí dodávateľa
od ďalšieho porušovania práv spotrebiteľov. Žalobkyňa zároveň žiadne okolnosti odôvodňujúce

výšku uplatneného nároku dôkazmi nepreukázala. V súvislosti s výškou primeraného finančného
zadosťučinenia je dôkazná povinnosť a povinnosť tvrdenia na strane spotrebiteľa. Výška nároku musí
byť objektívne preukázaná. Žalobkyňa svoje dôkazné bremeno uniesla len čiastočne, preto odvolací
súd pri určení výšky uplatneného nároku zohľadnil skutočnosť podania žaloby a priebehu samotného
súdneho konania, v ktorom bola zastúpená advokátom, čím jej diskomfort, resp. psychická záťaž boli

znížené, pričom tieto skutočnosti ani v žalobe netvrdila a poukázala na ne až vo vyjadrení odvolaniu
žalovaného. Vo všeobecnosti odvolací súd nespochybňuje, že podanie žaloby a vedenie súdneho
sporu zaťažuje každého spotrebiteľa (ide o zodpovednosť za svoje dôkazy a tvrdenia, za prípadný jeho
negatívny výsledok), avšak táto samotná skutočnosť, podľa názoru odvolacieho súdu, nezakladá jeho
právo na priznanie neprimeraného finančného zadosťučinenia. Preto je výška primeraného finančného

zadosťučineniavsume1o0eurpostačujúcanakompenzáciutejtonekomfortnejsituácieavprevyšujúcej
časti odvolací súd nárok žalobkyne zamietol.

12. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené dôvody napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa
§ 388 CSP zmenil tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku, keďže neboli splnené

podmienky na jeho potvrdenie a ani na jeho zrušenie.

13. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 2 CSP v spojení s ust. § 255 ods.
1 CSP a 262 ods. 1 CSP. Odvolací súd vychádzal zo zásady úspechu vo veci, ktorú treba uplatniť aj
na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu. Nejde o procesne neúspešnú žalobkyňu,

ak jej bola priznaná aspoň časť uplatneného nároku. Žalobkyňu treba považovať za plne úspešnú, keď
mala plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia vyplývajúca z tohto z jej
procesnéhoúkonuzávisela,výlučneodúvahysúdu.Vpredmetnomkonanívýškapriznanéhofinančného
zadosťučinenia závisela nepochybne od úvahy súdu. Hoci bola výška finančného zadosťučinenia
odvolacím súdom znížená, žalobkyňa bola v odvolacom konaní úspešná čo sa týka základu nároku,

preto jej odvolací súd priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom náhrada účelných
trov konania bude vypočítaná z prisúdenej istiny o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti tohto uznesenia (§ 262 ods. 2 CSP).14. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 CSP v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).