Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. október 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1Co/22/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8323202092
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Angelovič

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8323202092.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a sudcov JUDr.

Mareka Kohúta a JUDr. Mareka Košča, v sporovej veci žalobcu: A.. B. C., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom
A. D. XXX, XXX XX A. D., zastúpeného: Advokátska kancelária prof. JUDr. Ján Klučka, CSc, s.r.o.,
so sídlom Ku Potoku 4, 040 16 Košice – mestská časť Myslava, IČO: 54 725 542, proti žalovanému:
Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2,
81272Bratislava–mestskáčasťStaréMesto,IČO:00151866,vkonaníozaplatenienemajetkovejujmy,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné č. k. 13C/49/2023-104 z 11.1.2024,
takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené a vo výroku o trovách konania.

Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi 2.600,- eur do 15 dní
od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Priznal žalobcovi nárok na náhradu
trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.

2. Vychádzal zo zistenia, že predmetom žaloby je nárok žalobcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy

voči žalovanému z dôvodu, že žalovaný nesprávne transponoval Smernicu Európskeho parlamentu
a Rady č. 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, v dôsledku
čoho predmetný zákon neobsahuje maximálne vymedzenie týždenného pracovného času v rozsahu
48 hodín, ktoré nemôže byť prekročené. Z tvrdení žalobcu v jeho písomných podaniach, ktoré neboli
žalovaným spochybnené, je zrejmé, že jeho týždenný pracovný čas sa počas rokov 2019-2021
skladal zo sedemnásť (17), od roku 2022 zo šestnásť (16) hodinových pracovných zmien, po ktorých
nasledovala osem (8), resp. od roku 2022 sedem (7) hodinová pohotovosť, počas ktorej bol žalobca

v mieste výkonu štátnej služby k dispozícii zamestnávateľovi pripravený na prípadný zásah, pričom
však súhrn takto uvedených zmien v rámci týždenného pracovného času pravidelne prekračoval 48
hodín. U žalobcu došlo v priebehu 3 rokov, t. j. 4.7.2020 do 3.7.2023 štyridsaťkrát k prekročeniu
týždenného pracovného času nad 48 hodín. Žalovaný žalobcom predložený rozpis pracovného času
nerozporoval, teda nespochybňoval, že by sa jednalo o nepravdivé informácie, preto súd z týchto údajov
pri rozhodovaní vychádzal.

3. Žalobca si predmetnou žalobou uplatnil nárok na náhradu škody (vo forme nemajetkovej ujmy) z
dôvodu porušenia práva EÚ postupom žalovaného, ktorý neúplne, resp. nesprávne prevzal do právneho
poriadku SR Smernicu 2003/88/ES, čím porušil právo žalobcu na smernicou stanovený maximálny
týždenný pracovný čas v rozsahu 48 hodín. V tejto súvislosti je nevyhnutné konštatovať, že právona náhradu škody spôsobenej porušením práva Únie, patrí medzi všeobecné zásady komunitárneho
práva, vyplývajúce priamo z judikatúry SD EÚ bez ohľadu na vnútroštátnu právnu úpravu, a odráža
základné vlastnosti komunitárneho práva - zásadu prednosti a priameho účinku, ako aj povinnosť

vnútroštátnych orgánov aplikovať normy komunitárneho práva ex officio. Uvedené vyplýva aj z právneho
poriadku Slovenskej republiky, keďže čl. 7 ods. 2, 5 a čl. 144 Ústavy SR ustanovuje zásadu prednosti
a priameho účinku komunitárneho práva pred právom vnútroštátnym. V zmysle uvedeného je súd
viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom,
judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie. V tejto súvislosti je

potrebné odkázať na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, ktorá vo veci zodpovednosti členských
štátov za porušenie práva únie je založená na čl. 10 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, podľa
ktorého sú členské štáty povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov
vyplývajúcich im zo zmluvy alebo z činnosti spoločenstva, a zdržať sa akýchkoľvek opatrení, ktoré by
mohli ohroziť dosiahnutie cieľov Zmluvy, alebo ohroziť reálny účinok komunitárneho práva. Porušenia
úniového práva sa môže dopustiť každý orgán, ktorý koná v mene členského štátu. Predpoklady

zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vychádzajú z
absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu, ktorá sa vzťahuje na
prípady: ad 1/ porušenia práva únie členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu
smerníc (prípad C 6/90 a 9/90 Francovich, C- 178,179 a 188 až 190/94 Dillenkofer), ad 2/ aplikáciu
ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku odporujúcu úniovému právu (ČEZ C-115/08, Simmenthal

II C 106/77), ad 3/ vydanie súdneho alebo správneho rozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom únie (C
2/06 Kempter, vec C 453/00 Kühnne a Heitz), ad 4/ na prijatie alebo ponechanie v platnosti legislatívy,
ktorá je v rozpore s právom Únie (C 46 a 48/93 Brasserie du Pěcheur a Factortame). Zodpovednosť
členského štátu za vzniknutú škodu podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie nastáva, ak sú
splnené tri predpoklady (bod 20 rozhodnutia C 445/06 Danske Slagterier, bod 51 rozhodnutia C 224/01

Köbler, bod 51 rozhodnutia C 46 a 48/93 Brasserie du Pěcheur a Factortame, bod 40 rozhodnutia C
6/90 a 9/90 Francovich): 1/ porušená úniová norma priznáva právo fyzickým alebo právnickým osobám
alebo zakladá povinnosti pre členský štát (napr. C 524/04 Test Claimants Thin Cap), 2/ porušenie
úniového práva je dostatočné závažné a 3/ medzi porušením úniového práva členským štátom a škodou
spôsobenou fyzickým a právnickým osobám existuje príčinná súvislosť. O výške náhrady škody vždy

rozhoduje vnútroštátny súd (viď bod 26 a 27 rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9Co/66/2022
z 19.7.2023).

4. Vzhľadom na uvedené pre vznik nároku žalobcu na náhradu škody sa vyžaduje splnenie vyššie
vymienených troch podmienok, pričom tunajší súd po preskúmaní okolností daného prípadu a s

prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie má za to, že tieto podmienky sú v danej
právnej veci splnené, a teda nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je daný.

5. Žalovaný v konaní vzniesol námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, ktorú odôvodňoval tým,
že podľa názoru žalovaného žalobu pre netransponovanie, resp. nesprávnu transpozíciu smernice do

právneho poriadku, môže podať Európska komisia na Európsky súdny dvor alebo fyzická/právnická
osoba, ktorá bola priamo dotknutá, na vnútroštátny súd členského štátu s tým, že žalobca mal žalovať
svojho zamestnávateľa. S uvedeným sa tunajší súd nestotožnil poukazujúc, že z judikatúry Súdneho
dvora jednoznačne vyplýva, že v prípade, ak sa fyzická osoba domáha nároku na náhradu škody v
dôsledku nesprávne transponovanej smernice, v dôsledku čoho došlo k porušeniu práv tejto osoby,

pričom predpisy komunitárneho práva neupravujú postup, akým sa týchto nárokov môže fyzická osoba
dovolať, táto má právo subsidiárne použiť právne predpisy vnútroštátneho práva pri zachovaní princípov
rovnocennosti (existencia rovnakých procesných pravidiel a zásad rozhodovania ako sú tie, ktoré sa
uplatňujú pri obdobných nárokoch s výlučne vnútroštátnou povahou aj v prípade nárokov založených
na práve EÚ) a princípov účinnosti (zabezpečenie, aby vnútroštátne procesné pravidlá neznemožnili

uplatňovanie nárokov, založených na práve EÚ alebo ich neprimerane nesťažili). Keďže vnútroštátna
právna úprava Slovenskej republiky neobsahuje špeciálne ustanovenia o konaní o náhradu škody v
dôsledku nesprávnej transpozície smernice, teda práva EÚ do právneho poriadku SR, v dôsledku
uvedeného je nevyhnutné na vec aplikovať podľa zásady analógie právnu úpravu, ktorá upravuje právne
vzťahy obsahom a účelom najbližšie. Otázku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci upravuje zákon č. 514/2003 Z. z., kde je v § 4 písm. e) označený ako orgán, ktorý koná v
mene SR v prípade vzniku škody v dôsledku nesprávnej transpozície smernice, príslušné ministerstvo či
iný ústredný orgán štátnej správy, do pôsobnosti ktorého patrí výkon verejnej moci v danej oblasti. Keďže
predmetný zákon na vec nie je možné aplikovať z dôvodu, že do pôsobnosti tohto zákona patria ibaprávne vzťahy založené na nesprávnom úradnom postupe alebo nezákonnom rozhodnutí štátu alebo
orgánu územnej samosprávy, pričom výslovne v § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. je vylúčená zodpovednosť
štátu v dôsledku nesprávneho zákonodarného a legislatívne procesu, tunajší súd analogicky na vec

aplikoval iba ustanovenie § 4 písm. e) zákona č. 513/2003 Z. z., ktoré upravuje okruh štátnych orgánov,
ktoré sú oprávnené konať v mene SR pri vzniku zodpovednosti za škodu, a to poukazujúc na povinnosť
vnútroštátneho súdu rešpektovať princípy rovnocennosti a účinnosti. V danej právnej veci je nevyhnutné
konštatovať, že z judikatúry Súdneho dvora EÚ ako aj z princípov, na ktorých je založené právo EÚ
vyplýva, že členský štát zodpovedá za nesprávnu transpozíciu smernice do jeho vnútroštátneho práva,

a preto pasívna vecná legitimácia vyplývajúca z hmotného práva svedčí v danej právnej veci práve
Slovenskej republike ako členskému štátu, ktorý porušil povinnosti vyplývajúce z práva EÚ. V mene
štátu je oprávnené v danej veci konať Ministerstvo vnútra SR ako orgán, do pôsobnosti ktorého spadá
aj Hasičský a záchranný zbor SR, ktoré bolo garantom právnej úpravy vykonanej zákonom č. 315/2001
Z. z.

6. Ďalšia námietka žalovaného spočívala v tom, že na štátnu službu hasičov sa predmetná smernica
nevzťahuje, pretože činnosti, ktoré vykonávajú príslušníci Hasičského a záchranného zboru je možné
subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti smernice v čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS.
S týmto tvrdením žalovaného sa tunajší súd rovnako nestotožňuje, pričom poukazuje na judikatúru
Súdneho dvora, ktorý sa predmetnou otázkou zaoberal v rozhodnutiach vo veciach E. (C-429/09), C.

(C-397/01 až C-403/01), Personalrat der Feuerwehr Hamburg (C-52/04). V tejto súvislosti je potrebné
upriamiť pozornosť na znenie čl. 1 ods. 3 Smernice 2003/88/ES, ktorý definuje rozsah pôsobnosti
predmetnejsmernicetak,žetátosmernicasavzťahujenavšetkyodvetviačinností,verejnéasúkromnév
zmysle článku 2 Smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice.
Smernica 89/391/EHS upravuje svoju pôsobnosť v ust. čl. 2 ods. 1 tak, že sa uplatňuje na všetky

odvetvia činností, a to verejné aj súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratíva,
služby, vzdelávanie, kultúra, voľný čas atď.), pričom ods. 2, prvá veta Smernice 89/391/EHS ustanovuje,
že predmetná smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné
pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napr. v oblasti služieb civilnej ochrany. Poukazujúc na
zámer predmetnej Smernice 89/391/EHS je nevyhnutné konštatovať, že táto nevylučuje z pôsobnosti

všetky služby civilnej ochrany, ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb, ako uviedol aj žalobca
vo svojom vyjadrení, a teda sa neuplatní len v prípadoch, ak nastane určitá vážna - kritická situácia,
pri ktorej sa vyžaduje zabezpečiť ochranu zdravia, verejnej bezpečnosti, a ak by za takejto situácie
uplatňovaním všetkých povinností, vyplývajúcich zo smernice, došlo k obmedzeniu alebo ohrozeniu
možnosti zabezpečiť uvedené činnosti. Jedná sa však o výnimočné situácie, a teda nejde o automatické

vylúčenie všetkých vzťahov v rámci civilnej ochrany, ktoré majú byť chránené predmetnou smernicou,
a v rámci ktorých taktiež má dôjsť k ochrane zdravia zamestnancov. Služobná činnosť žalobcu ako
hasiča tak na základe vyššie uvedených záverov patrí do pôsobnosti Smernice. Nemenej významnou
skutočnosťou v predmetnej veci je to, že Súdny dvor Európskej únie už vo vzťahu k tejto problematike
zaujal stanovisko v rozhodnutí F. E., kde výslovne uviedol, že z rozsahu úpravy tejto smernice nie

sú vyňatí ani hasiči. V bode 33 predmetného rozsudku Súdny dvor konštatuje, že článok 6 písm. b)
Smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva únie s osobitným významom, z ktorého má
mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti
a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre
priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a

od ktorej sa v prípade neprebratia článku 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva nemožno v
žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti ako je činnosť hasičov, o ktorú ide v prejednávanej
veci, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka (rozsudky z 5. októbra
2004, Pfeifferai., C-397/01, body 98 a 100, ako aj F. E., C-429/09, body 33 - 35 a 38). Otázku, či do
rozsahu pracovného času možno zaradiť aj stav pracovnej pohotovosti pracovníkov (lekárov, hasičov)

taktiež zodpovedal Súdny dvor v rozsudku F. E. (C-429/09 týkajúci sa hasičov), G. H. (C-437/05 týkajúci
sa lekárov) a C. (C-397/01 týkajúci sa lekárskych záchranárov), pričom dospel k záveru, že pracovná
pohotovosť tvoriaca súčasť týždenného pracovného času v spojení s ďalším "riadnym" pracovným
časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas, a rovnako túto pracovnú pohotovosť
je nevyhnutné považovať za pracovný čas, ak je zamestnanec povinný byť na pracovisku. Súdny

dvor EÚ v rozhodnutí F. E. taktiež konštatoval, že právo únie bráni vnútroštátnej právnej úprave
stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa obdobia pracovnej pohotovosti
a pohotovostnej služby prekračuje týždennú hranicu upravenú v čl. 6 písm. b) uvedenej smernice
(bod 25 rozsudku F. E. C-429/09). Zároveň vyslovil aj to, že členské štáty nemôžu jednostranne určiťrozsah pôsobnosti čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov
na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na
nejakú podmienku, alebo ho určitým spôsobom obmedzia. Vyslovil, že čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/

ES má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred
vnútroštátnymi súdmi (rozsudky C. a i., už citovaný, body 103 až 106, ako aj E., body 56 až 59).
V bode 38 je uvedené, že za týchto podmienok má pracovník, ako je F. E., ktorého v zásahovej
službe zamestnáva I. D., právo sa priamo dovolávať ustanovení čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES
voči takému verejnoprávnemu zamestnávateľovi na účely dodržania práva na priemerný pracovný čas

neprekračujúci 48 hodín, ktoré vyplýva z tohto ustanovenia.

7. Vo vzťahu k námietke žalovaného, v ktorej poukazuje na čl. 16 písm. b) Smernice 2003/88/ES,
tunajší súd konštatuje, že smernica umožňuje členským štátom ustanoviť pre uplatňovanie článku
6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie, nepresahujúce štyri mesiace. V tejto
súvislosti je nevyhnutné si uvedomiť, že na to aby sa takéto ustanovenie mohlo uplatňovať, bolo

nevyhnutné, aby bolo prevzaté do právneho poriadku Slovenskej republiky. Zo zákona č. 315/2001 Z.
z. nevyplýva, že by SR uvedené ustanovenie prevzala, a teda, že by maximálny týždenný pracovný
čas bolo možné dodržiavať a skúmať v rámci referenčného obdobia 4 mesiacov, resp. za splnenia
smernicou stanovených podmienok, aj v dlhšom období. Keďže Slovenská republika neprevzala v
žiadnom svojom ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. ani inom zákone, upravujúcom právne postavenie

príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, články smernice o stanovení maximálneho týždenného
pracovného času, nemožno konštatovať ani to, že by prevzala, resp. že by do právneho poriadku
SR boli transponované ustanovenia smernice o možnosti určenia referenčného obdobia, v ktorom
by sa maximálny týždenný pracovný čas posudzoval. Ust. § 86 zákona č. 315/2001 Z. z. sa týkajú
nerovnomerného rozvrhnutia služobného času, avšak uvedené nesúvisí s maximálnym obmedzením

týždenného pracovného času podľa smernice. Vzhľadom na uvedené, námietka žalovaného o zisťovaní
splneniapodmienokvrámcireferenčnéhoobdobiabolanedôvodná,nakoľkoustanovenieoreferenčnom
období, súvisiacom s maximálnou výmerou týždenného pracovného času, taktiež nebolo do právneho
poriadku SR riadne prevzaté, a preto sa žalovaný nemôže dovolávať jeho aplikácie.

8. Poukazujúc na judikatúru Súdneho dvora EÚ, z ktorej jednoznačne vyplýva, že Smernica 2003/88/ES
samáuplatniťnačinnostihasičskéhozboru,ajkeďsúvykonávanézásahovýmisilamivteréneanezáleží
na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, má tunajší
súd za jednoznačne splnené predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú porušením
práva únie, keďže v danej veci došlo k porušeniu práva žalobcu na oddych, zabezpečený stanovením

maximálneho týždenného pracovného času v trvaní 48 hodín, ktoré vyplýva z ustanovenia čl. 6 písm.
b) Smernice 2003/88/ES, ktoré má priamy účinok, keďže je dostatočne jasné a určené, a jeho cieľom
bolo priznať jednotlivcovi práva. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že išlo o porušenie dostatočne
závažnéamedzitýmtoporušenímaspôsobenouškodoujednotlivcoviexistujepriamapríčinnásúvislosť.

9. Čo sa týka námietky žalovaného, že žalobca nevykonal úkony, ktorými by upozornil zamestnávateľa
na porušenie práva, resp. úkony, ktorými by namietal rozvrhnutie pracovného času, súd konštatuje,
že judikatúra Súdneho dvora EÚ, konkrétne rozsudky (C-429/09, C-445/06) takéto podmienky
neustanovujú, preto by bolo v rozpore so zásadou efektivity, aby žalovaný bol zvýhodnený oproti
žalobcovi, ktorého práva boli porušené. Nemožno ochraňovať žalovaného, ktorý porušil svoje povinnosti

vyplývajúce z komunitárneho práva, a prenášať zodpovednosť na žalobcu, aby sa tento domáhal
odstránenia protiprávneho stavu najprv u zamestnávateľa, nakoľko uvedeným postupom nie je
podmieňované vyvodzovanie zodpovednosti fyzickej osoby voči členskému štátu za nesprávne
transponovanie smernice, ktoré priamo upravuje práva pre tieto fyzické osoby.

10. Keďže ako už bolo vyššie uvedené, súd mal za preukázané, že žalobca v priebehu troch rokov,
za ktoré si uplatnil nárok na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy, odpracoval 40-krát vyšší
počet hodín v rámci týždenného pracovného času ako bol maximálny týždenný pracovný čas podľa
čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, bol žalobca z uvedeného dôvodu ukrátený v nemajetkovej sfére
o čas odpočinku, ktorý mohol stráviť s blízkymi, resp. fyzicky a psychicky regenerovať. V súlade s

princípom rovnocennosti komunitárneho a vnútroštátneho práva, súd aplikoval ustanovenia o nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy, priznávanej fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv
v zmysle § 13 v spojení s § 11 Občianskeho zákonníka, keďže v dôsledku konania, resp. nekonania
žalovaného došlo k porušeniu práva žalobcu na súkromný a rodinný život, práva na odpočinok, aj dopráva na ochranu jeho zdravia, a teda za tento zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie, pričom
pri stanovení konkrétnej výšky náhrady súd prihliadal na kritéria stanovené zákonom a rozhodovacou
činnosťou súdov. Vzhľadom na formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry Súdneho dvora za

závažný zásah do práv, keď ide o nevratný stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času a času
potrebného na regeneráciu fyzických síl, len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením, a práve peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy
(rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/1/2020 zo dňa 19.11.2020). Bolo na rozhodnutí
žalobcu, aké právne prostriedky ochrany osobnosti použije, či mu postačí konštatovanie porušenia

jeho práv, alebo sa bude domáhať stanovenia dodatočného náhradného voľna, prípadne náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z podanej žaloby mal súd za jednoznačne preukázané, že žalobca sa
domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 5.000,- eur.

11. Poukazujúc na uvedené okolnosti prejednávanej veci a prípadu, na dlhodobé porušovanie práva
žalobcu na dostatočný oddych, rozsah v akom dochádzalo k prekračovaniu maximálneho týždenného

pracovného času (40 x počas 19 mesiacov za žalobcom uplatnené obdobie 3 rokov) ako aj na náhradu
nemajetkovej ujmy, ktorá je priznávaná všeobecnými súdmi v iných prípadoch, keď súdy aplikujú
ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka, z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že žalobca
má nárok na primeranú finančnú náhradu v sume 2.600,- eur, nakoľko porušením práva Únie bolo
skutočne do jeho osobnostnej sféry zasiahnuté. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol zohľadňujúc

aj skutočnosť, v akom rozsahu je priznávaná výška nemajetkovej ujmy žalobcom v obdobných súdnych
sporoch v rámci SR.

12. Ako už bolo konštatované, práca žalobcu ako hasiča je nielen náročná a riziková, ale aj
veľmi dôležitá, nakoľko v súčasnosti okrem požiarov zasahujú hasiči aj pri dopravných nehodách,

hromadných haváriách, živelných pohromách, úniku nebezpečných, rádioaktívnych látok, množstve
rôznychtechnickýchzásahovarôznychzáchrannýchprácach,pričomnezanedbateľnájeajichosvetová
činnosť ohľadom poučenia obyvateľstva a kontroly požiarneho zabezpečenia budov. O to viac sa javí
potreba, aby žalobca ako hasič mal dostatok času na odpočinok, regeneráciu, súkromie, rodinný život,
aby sa mohol venovať svojim záľubám, príp. aj aktivitám, ktoré priamo či nepriamo súvisia s výkonom

jeho povolania (v súvislosti s uvedeným porovnaj rozsudok Okresný súd Spišská Nová Ves sp. zn.
5C/49/2018 z 15.10.2019).

13. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 255 ods. 1 CSP a tým, že priznal žalobcovi nárok na
náhradu trov prvoinštančného konania v plnom rozsahu so zreteľom na to, že výška prisúdenej sumy

v tomto konaní v prospech žalobcu závisela od úvahy súdu.

14. Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný a navrhol, aby odvolací súd rozsudok
zmenil a žalobu zamietol.

15. Žalovaný v prvom bode odvolania namietal, že na to, aby mohol súd prvej inštancie v napadnutom
rozsudku skonštatovať, že uplatnený nárok žalobcu je dôvodný, musel by žalobca v prvom rade
preukázať, že zákon č. 315/2001 Z. z. prebral Smernicu 2003/88/ES nesprávne, t. j. žalobca by musel
preukázať také ustanovenia zákona, ktoré by boli v rozpore s touto smernicou. V tejto súvislosti žalovaný
namietal právomoc všeobecného súdu posudzovať súlad slovenských zákonov alebo iných všeobecne

záväzných právnych predpisov platných na území Slovenskej republiky so smernicou Európskej únie.
Pokiaľ súd prvej inštancie konštatoval, že obsah Smernice 2003/88/ES bol do zákona č. 315/2001 Z.
z. prevzatý nesprávne, súd prvej inštancie si takýto záver podľa žalovaného nemohol osvojiť ani ako
predbežnú právnu otázku, nakoľko dôsledky a aplikácia takéhoto konštatovania by presiahli predmet
súdneho sporu, kde sa posudzuje len individuálny nárok žalobcu na náhradu škody, či nemajetkovej

ujmy.

16. V druhom bode odvolania žalovaný opätovne namietol svoju pasívnu legitimáciu, pričom zdôraznil,
že je nevyhnutné rozlišovať medzi Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky
ako dvomi samostatnými subjektmi, ktorých postavenie v súdnom konaní ani v pracovnoprávnych

vzťahoch nemožno zamieňať. Podľa žalovaného súd prvej inštancie nevzal do úvahy potrebu
rozlišovania medzi „prebratím smernice“ a „aplikáciou smernice“. Poukázal tiež na to, že ak sa žalobca
domnieval, že Slovenská republika v pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky nesprávne
prebrala Smernicu 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z., musel práve žalobca preukázať, v čomvidí zásadné pochybenie, pre ktoré by mohla vzniknúť škoda, k čomu nemohlo dôjsť bez porovnania
znenia zákona so smernicou. Skutočnosť, že zákon č. 315/2001 Z. z. výslovne neustanovuje, že
služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich služobného času,

ani neobsahuje ustanovenie stanovujúce dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín, neznamená
že by Smernica 2003/88/ES bola do zákona č. 315/2001 Z. z. prebratá nesprávne. Nebolo povinnosťou
žalovaného skopírovať doslovné znenie každého ustanovenia Smernice 2003/88/ES do textu zákona
č. 315/2001 Z. z., aj vzhľadom na priamy účinok smernice Európskej únie. Prípad nesprávnej aplikácie
smernice môže byť spôsobený, ak si adresát účinkov smernice vyloží jej ustanovenia v rozpore s jej

obsahom, čo v inom ponímaní znamená, že smernica môže byť do vnútroštátneho právneho poriadku
prebratá správne, ale jej konkrétne použitie (t. j. aplikácia) môže byť v konkrétnom prípade v rozpore s
cieľom a obsahom smernice. Preto až nesprávna aplikácia smernice by mohla v konečnom dôsledku
založiť prípadný nárok na náhradu škody. Žalobca namietal nesprávne prebratie Smernice 2003/88/
ES, nie však jej aplikáciu v individuálnom prípade žalobcu, pričom žalovaný pri preberaní Smernice
de facto neporušil žiadne predpisy, preto pri absencii protiprávneho konania nemohla vzniknúť žiadna

škoda a tým ani zodpovednosť žalovaného za nároky, ktoré si žalobca uplatňuje v tomto súdnom
konaní, navyše, ide o nároky, ktoré vyplývajú z pracovnoprávneho vzťahu, pričom sa mzdový nárok
„skrýva“ za náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy. Miera zodpovednosti za prípadný vznik škody
sa musí rozlišovať medzi dvomi samostatnými subjektmi (Slovenskou republikou a Ministerstvom
vnútra Slovenskej republiky, resp. Hasičským záchranným zborom). Žalovaný teda nemôže niesť

zodpovednosťzaprípadnúnesprávnuaplikáciuSmernice2003/88/ESnapracovnoprávnyvzťahžalobcu
u jeho zamestnávateľa. Preto aj keby súd prvej inštancie konštatoval, že aplikácia smernice na služobný
pomer žalobcu bola nesprávna, nijako táto skutočnosť nesúvisí so zodpovednosťou žalovaného za
správnosť prebratia smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky. Preto súd prvej inštancie
nesprávne právne posúdil otázku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v tomto konaní.

17. V treťom bode odvolania žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil aj
pôsobnosť Smernice 2003/88/ES, ktorá sa na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru vzhľadom na charakter vykonávaných činností a tým spojený rozvrh služobného času nevzťahuje
vplnomrozsahu.ŠtátnuslužbupríslušníkovHasičskéhoazáchrannéhozboruvykonávajúcichzásahovú

činnosť možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/
EHS v článku 2 ods. 2. Oproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna služba príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov policajného zboru
ako aj profesionálnych vojakov. Rovnako úlohy, ktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru
plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného

záchranného systému ako aj právnej úpravy samotného Hasičského a záchranného zboru, bez
akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle
článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Hasičský a záchranný zbor, resp. jeho príslušníci vykonávajúci
zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi aj úlohy na úseku civilnej
ochrany obyvateľstva predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností. Z tohto dôvodu

sú činnosti vykonávané príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru pri zásahovej činnosti práve
tými osobitnými činnosťami služieb civilnej obrany, na ktoré sa Smernica 89/391/EHS nevzťahuje.
Rozhodnutie vo veci V-429/09 F. E. sa týka „mestského hasiča“ - zamestnanca I., preto ho nie je
možné považovať za smerodajné, nakoľko režim výkonu hasičských činností v takomto zriadení a
štruktúre mestských hasičov sú absolútne odlišné od režimu, v akom fungujú príslušníci Hasičského a

záchranného zboru v Slovenskej republike, ktorého zriaďovateľom je štát (nie obec) a sú im poskytnuté
rôzne osobitné výhody od „definitívy“ až po systém sociálneho zabezpečenia, tak ako v prípade
príslušníkov Policajného zboru.

18. V štvrtom bode odvolania k nároku na náhradu škody žalovaný poukázal na všeobecné podmienky

vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora, ktoré musia byť kumulatívne splnené na úspešné upletenie
si nároku na náhradu škody za porušenie práva únie nasledovne: 1) cieľom porušenej právnej
normy Európskej únie je priznať jednotlivcom práva, 2) porušenie je dostatočne závažné a 3) medzi
týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje príčinná súvislosť. Žalobca neosvedčil,
že by mu vznikol nárok na náhradu škody nejakým spôsobom. Žalovanému nie je zrejmé, ako

žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť,
za ktorú bol odmeňovaný. Hoci počas tejto služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v
zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, od žalobcu sa nevyžaduje „aktívna činnosť“, teda nemusí
uskutočňovať žiaden výkon práce z vlastnej iniciatívy, len na základe pokynu svojho zamestnávateľa,čo znamená, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti.
Pokiaľ súd prvej inštancie napriek všetkým skutočnostiam dospel k záveru, že služobná pohotovosť je
pracovným časom, a teda má sa zarátavať do pracovného fondu, samo o sebe to ešte nie je dôvodom

na priznanie nároku na náhradu škody. Čo sa týka posúdenia, či došlo v prípade žalobcu k porušeniu
práva na maximálne 48 hodinový týždenný pracovný čas, bolo by potrebné zo strany žalobcu preukázať,
či skutočne pracoval nad takýto limit za rozhodné obdobie, keďže nie všetky hodiny odpracovanej
pohotovosti sú totiž hodinami nad maximálny limit pracovného času. Takisto bolo potrebné zohľadniť
nerovnomerné rozvrhnutie služobného času u hasičov v referenčnom období 6 mesiacov. Tabuľky

priložené k žalobe nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku ujmy. Dôkazné bremeno
v sporovom konaní zaťažuje žalobcu, pričom žalobca nepreukázal a ani riadne neodôvodnil výšku ujmy,
ktorá mu mala byť spôsobená.

19. Keďže súd prvej inštancie právny nárok na náhradu škody subsumoval pod ustanovenia
Občianskeho zákonníka v podobe nemajetkovej ujmy, žalovaný zotrval na svojich tvrdeniach ohľadne

určenia jej výšky, ktorá je na zvážení súdu, pričom priznanú výšku považuje za neprimeranú, a
to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v
porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podľa jeho názoru podstatne vyššia. Žalobca doposiaľ nepreukázal
zásah do súkromného, rodinného života či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s
výkonom povolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku súdom priznanej sumy. Náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch môže súd podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznať len ako
sekundárnu kompenzáciu vtedy, ak by iná náprava nebola možná, resp. ak by sa takáto satisfakcia
nezdala postačujúca, avšak vždy len vtedy, ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej
osoby alebo vážnosť v spoločnosti, čo v prípade žalobcu nebolo preukázané. Žalovaný poukázal aj
na skutočnosť, že žalobca sa žalobou nedomáha, aby sa „upustilo od neoprávneného zásahu“ do

jeho práva na ochranu jeho osobnosti, ani aby sa odstránili následky takéhoto zásahu, teda podaná
žaloba tak vôbec nerieši (údajný protiprávny) stav do budúcnosti, ale naopak vytvára priestor pre
opätovné čiastkové žaloby. V súdnom konaní nebolo na základe výpovede žalobcu ani iným dôkazným
prostriedkom preukázané, ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu, ako základný
predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy.

20. Žalovaný zároveň podal odvolanie aj voči výroku, ktorým súd priznal žalobcovi nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu. Žalovaný sa s týmto názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje, pretože
nárok žalobcom bol nesprávne uplatnený a má za to, že aj v danom prípade sa jedná o nesprávne
právne posúdenie veci.

21. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

22. V následných vzájomných vyjadreniach (§ 374 ods. 1, 2 CSP) zotrvali strany na svojich doterajších
stanoviskách.

23. Odvolací súd prejednal vec podľa § 378 ods. 1 CSP a nasl., a to bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a zistil, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

24. So zreteľom na obsah odvolania žalovaného v odvolacom konaní bol preskúmavaný výrok

napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bolo žalobe čiastočne vyhovené ako aj súvisiaci
výrok o trovách konania, a preto výrok rozsudku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, ktorý
odvolanímžalovanéhonapadnutýnebol,vodvolacomkonanípreskúmavanýnebolaakotakýnadobudol
právoplatnosť (§ 367 ods. 2 CSP).

25. Žalovaný napadol rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d), f) a h),
teda že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

26. K posúdeniu odvolacej námietky týkajúcej sa inej vady konania s následkom nesprávneho
rozhodnutia vo veci podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP odvolací súd uvádza, že odvolateľ by mal
minimálne uviesť, aké pochybenie v procesnom postupe súdu prvej inštancie nastalo, ktoré nie je
subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohlo mať za následoknesprávnerozhodnutievoveci.Zároveňpochybenievprocesnompostupesúduznemožňujúcirealizáciu
práv strany sporu by malo dosiahnuť určitú intenzitu, ktorá by odôvodnila záver o tom, že celé konanie
sa javí ako nespravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého

konania.

27. Odvolací súd po preskúmaní odvolania žalovaného nezistil, aké konkrétne pochybenie v procesnom
postupe súdu prvej inštancie je žalovaným vytýkané. Z obsahu odvolania vyplýva, že žalovaný namieta
nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci, čo sú však samostatné odvolacie

dôvody. Preto odvolací súd konštatuje, že odvolacia námietka podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) nie je
dôvodná.

28. Čo sa týka námietky žalovaného, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd uvádza, že nielen súdnou praxou, ale aj teóriou práva
je ustálené, že dokazovanie v súdnom spore prebieha vo viacerých fázach - od navrhnutia dôkazu,

cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a
zároveň procesnou povinnosťou strán sporu, len súd rozhodne, ktorý z označených a navrhnutých
dôkazov vykoná. Miera dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých
súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne
aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu,

ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania,
pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je
významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena,
ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní. (pozri nález Ústavného súdu
SR, sp. zn. I. ÚS 350/08 zo dňa 30.9.2010 a primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012)

29. Čo sa týka nesprávneho právneho posúdenia veci, odvolací súd poukazuje, že právnym posúdením
veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav; je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného
skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach
účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Právne posúdenie

je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej
normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil,
prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

30. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

31. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje, pokiaľ ide o základ nároku, s odôvodním napadnutého
rozhodnutia, ktoré vo svojom odôvodnení reflektuje na všetky námietky žalovaného, ktoré opätovne
predkladá aj v odvolacom konaní. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav vychádzajúc
z vykonaných dôkazov a správne aplikoval príslušné právne normy, ako aj právo Európskej únie
vrátane záväznej judikatúry Súdneho dvora EÚ. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia v

nadväznosti na odvolacie námietky žalovaného odvolací súd dodáva nasledovné.

32. Podľa článku 7, druhá, tretia veta Ústavy SR právne záväzné akty európskych spoločenstiev a
európskej únie majú prednosť pred zákonmi SR. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú
implementáciu sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa článku 120 ods. 5.

33. Podľa článku 1 bod 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES z 4.11.2003 o
niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „smernica“), táto smernica sa vzťahuje na:
a) minimálnu dobu denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a
na prvý týždenný pracovný čas a b) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.

34. Podľa článku 2 ods. 1 smernice na účely tejto smernice platia tieto definície:1."pracovný čas" je
príslušnýčas,počasktoréhopracovníkpracujepodľapokynovzamestnávateľaavykonávasvojučinnosť
alebo povinnosti v súlade s príslušnými právnymi predpismi a/alebo praxou.35. Podľa článku 6 písm. b) smernice členské štáty musia zabezpečiť zabezpečenie toho, že v súlade
s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: a) týždenný pracovný čas bude obmedzený

zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo
dohodami medzi sociálnymi partnermi; b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní
vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

36. Podľa ust. § 85 ods. l zákona č. 315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore v znení účinnom

v rozhodnom období (ďalej len „Zákon“) služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník
vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia služobný čas
príslušníka je 40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť
v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.

37. Podľa § 86 ods. 1 a 2 Zákona, služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne.

Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Pri
nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia
ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej
služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.

38. Podľa ust. § 92 ods. 1 Zákona, služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej
službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej
služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

39. V prejednávanej veci je nesporné, že žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru s

miestom výkonu služby v D. a okolí. Žalobca tabuľkovým prehľadom dochádzky preukázal, že v danom
období, ktoré bolo prezentované na súde prvej inštancie (7/2020 - 7/2023) bolo porušované jeho právo
na 48 hodinový týždenný pracovný čas vyplývajúci z článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES a právo na
primeraný odpočinok po práci, za čo požadoval od Slovenskej republiky ako členského štátu Európskej
únie náhradu nemajetkovej ujmy vo forme finančného plnenia. Žalovaný nerozporoval skutočnosť, že

žalobca v uvedenom období bol v rámci výkonu štátnej služby a služobnej pohotovosti v mieste výkonu
služby k dispozícii zamestnávateľovi pripravený na prípadný zásah viac ako 48 hodín týždenne, avšak
namietal, že by žalobcovi nárok na škodu voči nemu z dôvodov ním uvádzaných vôbec vznikol.

40. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva EÚ v dôsledku nesprávneho

prebratia (transpozície) smernice do vnútroštátneho právneho poriadku možno zaradiť medzi tzv.
súkromnoprávne spory. Skutočnosť, že žalovanou stranou v takomto spore je štát, je bez právneho
významu, keďže z judikatúry Súdneho dvora EÚ jednoznačne vyplýva, že spory o náhradu škody
spôsobenej porušením práva únie medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne
súdy.

41. Súd prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci v prejednávanom spore oprávnený a povinný
skúmať, či zo strany žalovaného došlo k tvrdenému porušeniu práva únie pri preberaní Smernice do
právneho poriadku Slovenskej republiky, to znamená skúmať, či zákon č. 315/2001 Z. z. zodpovedá
cieľom článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Každý vnútroštátny súd členského štátu EÚ je v

rámci svojich právomocí a voľnej úvahy, ktorú mu priznáva vnútroštátne právo, povinný vykladať
vnútroštátne ustanovenia čo najviac v súlade s právom únie. Ak takáto interpretácia nie je možná, súd je
povinný bezodkladne neaplikovať nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenie bez toho, aby požiadal alebo
vyčkal na predchádzajúcu legislatívnu úpravu ktorou by sa mala uviesť vnútroštátna právna norma do
súladu s úniovým právom (C-231-233/06, C-128-131/07). Každý vnútroštátny súd musí rešpektovať

prednosťúniovéhoprávapredvnútroštátnymprávomanemôžesazbaviťpovinnostiuprednostniťúniovú
normu pred vnútroštátnou normou. Súd prvej inštancie tak mal právomoc posudzovať súlad zákona č.
315/2001Z. z. so Smernicou 2003/88/ES.

42. Odvolací súd poukazuje na to, že žalovaný v rámci preberania Smernice 2003/88/ES po vstupe

do Európskej únie nezohľadnil skutočnosť, že pracovná (služobná) pohotovosť predstavuje pracovný
(služobný) čas pracovníka, a teda cieľ článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES nebol v prípade zákona
č.315/2001 Z. z. dosiahnutý. Vo všeobecnosti platí, že smernica ako špecifický prameň práva Únie
vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrenívo svojom právnom poriadku. Na tento účel musia byť ustanovenia smernice prebraté tak, aby bola ich
záväznosť nespochybniteľná, aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa prebratím
Smernice do vnútroštátneho práva dosiahol stav, ktorý je v súlade s účelom sledovaným smernicou

a zaručuje jej úplnú účinnosť v členskom štáte. Z hľadiska prejednávaného sporu článok 6 písm. b)
Smernice 2003/88/ES jednoznačne stanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich
dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

43. Z vyššie citovaných ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. vyplýva, že zákon oddeľuje vykonávanie

štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru v rámci služobného času a vykonávanie
štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru v rámci určenej služobnej pohotovosti.
Aj keď v oboch prípadoch ide o výkon štátnej služby, služobná pohotovosť sa nezapočítava do
služobného času príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Smernica 2003/88/ES v článku 2 bod
1 a 2 ustanovuje, že pracovný čas predstavuje akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa
pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi predpismi

a (alebo) praxou a čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Z uvedeného
vyplýva, že čas určenej služobnej pohotovosti príslušníka Hasičského a záchranného zboru má byť
súčasťou služobného času, pretože nejde o čas odpočinku. Zákon č. 315/2001 Z. z. tak v rozpore so
smernicou 2003/88/ES zo služobného (pracovného) času príslušníka Hasičského a záchranného zboru
vyčleňuje čas určenej služobnej pohotovosti, pričom smernica 2003/88/ES neumožňuje, aby členské

štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v
smernici.

44. Ohľadne námietky žalovaného, či sa Smernica 2003/88/ES vzťahuje aj na žalobcu ako príslušníka
Hasičskéhoazáchrannéhozboru,odvolacísúduvádza,žeprirozhodovaníjepotrebnévychádzaťnielen

zo samotného znenia Smernice 2003/88/ES, ale aj z príslušnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, tak ako
to učinil aj súd prvej inštancie, pretože súd je povinný plne uplatňovať výklad práva Únie, ktorý podal
Súdny dvor EÚ (rozsudok C-261/21 zo dňa 7.7.2022). Súdny dvor EÚ rozhodol, že článok 6 písm. b)
Smernice 2003/88/ES má priamy účinok, teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo
v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor EÚ tiež rozhodol, že Smernica sa má uplatniť na

činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, či
sú zamerané na boj proti požiarom, alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za
obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným, a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto
činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkom určitým rizikám.
Na účely Smernice 2003/88/ES nemôže byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa vnútroštátnych

právnych predpisov, ale má autonómny význam právo únie, keď za pracovníka sa považuje každý, kto
vykonávaskutočnéakonkrétnečinnostiprezamestnávateľaaprávnapovahapracovnoprávnehovzťahu
z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva
Únie. Skutočnosť, či je niekto podľa vnútroštátneho práva profesionálny alebo dobrovoľný hasič nie je
relevantná na charakteristiky pracovníka, na ktorého sa vzťahujú ustanovenia Smernice 2003/88/ES

(C-397/01 až C-403/01 vo veci C., body 52 a 55,C-429/09 vo veci E., bod 27 až 30, C-518/15 vo veci J.).
Súdny dvor EÚ v uvedených rozhodnutiach tiež opakovane judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na
pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného
pracovného času a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej
prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho,

akú prácu skutočne pracovník vykonáva. Odvolacia námietka žalovaného, že Smernica 2003/88/ES sa
nevzťahuje na žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru, je tak nedôvodná.

45. Osobitne v prípade hasičov Súdny dvor EÚ potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej
pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,

je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený
Smernicou 2003/88/ES. Nakoľko aj žalobca musí byť počas výkonu služobnej pohotovosti k dispozícii
zamestnávateľovi na pracovisku, celý čas služobnej pohotovosti je potrebné započítavať do pracovného
časužalobcu.Bezvplyvunaporušeniečlánku6písm.b)Smernice2003/88/ESjepretoajskutočnosť,že
za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada. Súdny dvor EÚ dodal, že ak povaha a rozsah

povinností a režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka, vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť
na mieste výkonu práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia
uložené tomuto pracovníkovi počas doby pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne
ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého saod neho výkon práce nepožaduje, a venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje táto
doba služobnej pohotovosti pracovný čas pracovníka (C-214/20 zo dňa 11.11.2021, C-580/19 zo dňa
9.3.2021, C-107/19 zo dňa 9.9.2021 a C-344/19 zo dňa 9.3.2021). Tento záver sa preto aj podľa

odvolacieho súdu vzťahuje aj na žalobcu.

46. Čo sa týka samotného nároku na náhradu škody, predpoklady, že žalovaný zodpovedá za škodu
spôsobenú žalobcovi porušením jeho práva vyplývajúceho z noriem EÚ, sú splnené, pretože 1/ článok
6 písm. b) Smernice 2003/88/ES priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný pracovný čas

vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín, 2/ uvedené ustanovenie nebolo do právneho poriadku Slovenskej
republiky prebraté správne, pretože slovenský právny poriadok umožňuje, aby priemerný týždenný
pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov presiahol 48 hodín, 3/ porušenie uvedeného článku vo vzťahu
k žalobcovi je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy EÚ, ktorá pokiaľ
ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor
na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva, ktoré je v zjavnom rozpore aj s judikatúrou Súdneho

dvora EÚ (napr. C-429/09) a 4/ porušenie tejto normy malo za následok ukrátenie času na odpočinok
žalobcu resp. času tráveného inak ako v mieste jeho pracoviska.

47. Povaha vzniknutej škody má nemajetkovú povahu, preto aj podľa názoru odvolacieho súdu, je
pri priznaní nároku na jej náhradu možné použiť pravidlá tykajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy

fyzickej osobe podľa § 11 až 13 Občianskeho zákonníka, nakoľko tieto ustanovenia upravujú vzťahy
obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody žalobcu v dôsledku porušenia jeho úniového práva.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že aj úniové právo uznáva, že v dôsledku jeho porušenia môže
dôjsť u poškodenej osoby k náhrade nemateriálnej ujmy. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že
neboli splnené podmienky pre uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa

§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, odvolací súd uvádza, že so zreteľom na povahu osobnostného
práva,ktorébolovdanomprípadeporušenéajehookolnostinemožnopodmieňovaťmožnosťuplatnenia
peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým je zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v
spoločnosti. Občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti uvedené v § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka sú uvedené len príkladmo, právna úprava nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné

prostriedky ochrany. Z ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že fyzická osoba má
právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky
týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie
morálna satisfakcia. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo
(t. j. žalovaný ako členský štát Únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby

nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm.
b) Smernice 2003/88/ES) je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani
žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za
neoprávnený zásah (štát). Rovnako neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa
súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a podobne. Aj z formulácie § 13

ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti
je len príkladom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Berúc do úvahy judikatúru Súdneho dvora EÚ možno nárok na náhradu takto vzniknutej škody podľa
úniového práva posúdiť ako nemajetkovú ujmu v zmysle slovenského práva, k náhrade ktorej dochádza
v peniazoch. Závery súdu prvej inštancie o primeranosti finančnej náhrady vo výške 2.000,- eur v tomto

prejednávanom prípade sú tak aj podľa názoru odvolacieho súdu správne a priznaná výška je aj riadne
a presvedčivo odôvodnená.

48. Odvolací súd ďalej pripomína princíp právnej istoty, ktorý je imanentným znakom právneho štátu
(napr. PL. ÚS 36/95), a ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú

otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS
16/95 a II. ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej
otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne
odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Obsahovým
komponentom princípu právnej istoty je veľmi zjednodušene povedané rovnaká odpoveď na právnu

otázku za rovnakého alebo analogického skutkového stavu. Z uvedeného zároveň vyplýva, že pokiaľ
je splnená podmienka existencie rovnakého alebo analogického skutkového stavu, je splnený základný
predpoklad na to, aby súd na účel dodržania princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdneho
rozhodnutia musel dať na určitú právnu otázku rovnakú odpoveď.49. Aj súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí poukázal na iné rozhodnutia iných všeobecných súdov
v konaniach o náhradu škody začatých žalobcami ako príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru

proti žalovanému z totožných dôvodov, ktoré riešili námietky žalovaného predložené žalovaným aj v
tomto konaní. Aj v týchto iných sporoch bola žalobcom priznaná náhrada nemajetkovej ujmy z dôvodu
nesprávnej transpozícii smernice umožňujúcej vyžadovať od príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru výkon štátnej služby nad smernicou stanovený maximálny týždenný pracovný čas 48 hodín,
a všetky námietky žalovaného boli posúdené ako nedôvodné. Preto aj odvolací súd poukazuje na

rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/1/2020 zo dňa 19.11.2020, sp. zn. 2Co/54/2020 z
3.12.2020 a tiež rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/86/2022 zo dňa 10.5.2023,
sp. zn. 16Co/36/2022 zo dňa 23.3.2023.

50. Predovšetkým je potrebné si uvedomiť, že výsledkom súdneho konania je autoritatívne rozhodnutie,
podľa ktorého je v sporovom konaní vždy jedna strana sporu úspešná a druhá strana neúspešná.

Súčasťou práva na spravodlivý proces tak nemôže byť právo na to, aby bola procesná strana (žalobca, i
žalovaný) pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa všeobecný súd stotožnil práve s jej právnymi
názormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväznýchprávnych
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu

hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom strany sporu, z čoho vyplýva, že
všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom sporových strán, vrátane
ich dôvodov a námietok (porov. sp. zn. II. ÚS 4/94, sp. zn. II. ÚS 3/97, sp. zn. I. ÚS 204/2010).

51. Vzhľadom na uvedené odvolací súd konštatuje, že odvolacie námietky žalovaného nie sú dôvodné
a skutočnosti uvedené v jeho odvolaní neboli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych
záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie, preto bol rozsudok súdu prvej inštancie v jeho vyhovujúcej
časti podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdený, teda pokiaľ ide o sumu 2.000,- eur, ktorú súd prvej inštancie
žalobcovi ako nemateriálnu ujmu priznal. Keďže súd prvej inštancie rozhodoval o priznaní nároku na

náhradu škody vzniknutej v nemateriálnej sfére na základe vlastnej úvahy, správny je aj jeho výrok o
trovách konania, o ktorých súd prvej inštancie rozhodol priznaním plného úspechu žalobcovi, ktorých
výška bude vyrátaná z priznanej sumy.

52. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP, podľa

ktorého má žalobca ako sporová strana, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, nárok na náhradu
trov tohto štádia konania proti žalovanému, ktorý v odvolacom konaní úspech nemal. Výšku týchto
trov ustáli postupom podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia
odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

53. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).