Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. november 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 28Co/36/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116215143
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Tischlerová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2116215143.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Tischlerovej a členov senátu
Mgr. Lucie Mizerovej a JUDr. Petra Dumana, v právnej veci žalobcu: Bytové družstvo so sídlom v
Trnave,LudvikavanBeethovena26,Trnava,IČO:00175480,zastúpenémusplnomocnencom:UNITED
LAWYERS, advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Mliekarenská 2, Bratislava - mestská časť Ružinov,
IČO: 36 662 291, proti žalovanej: Prima banka Slovensko, a. s., so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO:

31 575 951, zastúpenej splnomocnencom: SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o., so sídlom Štefánikova
8, Bratislava, IČO: 36 853 186, o zaplatenie 2.702,46 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 3. novembra 2021 č.k. 27C/23/2017-468, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. konanie v časti istiny 318,21 eura s úrokom
z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 269,37 eura od 27.6.2016 do zaplatenia a zo sumy 48,84
eura od 3.7.2018 do zaplatenia zastavil, výrokom II. žalobu zamietol a výrokom III. priznal žalovanej voči
žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2.Právnesvojerozhodnutieodôvodnilustanovením§488,§489,§497,§502ods.1zákonač.513/1991

Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“ alebo „ObZ“), § 1 ods. 2 písm. a), § 2 písm.
a), b) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej
národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov v znení
účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, § 24a zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o
iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 52 ods. 1 až
4, § 53 ods. 1 až 3, § 53 ods. 4 písm. i), § 53 ods. 5, 12, § 53a ods. 1 v znení účinnom od 1.3.2010, §

451 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“),
§ 8b ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len „ZoVB“) v
znení účinnom do 31.10.2018, § 9 ods. 7 ZoVB v znení účinnom od 1.11.2018, § 8b ods. 3 ZoVB v znení
účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy.

3. Vecne dôvodil, že na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

Zo zmluvy o termínovanom úvere č. 06/062/10 zo dňa 18.6.2010 (č.l. 16) a jej dodatku č. 1 zo dňa
26.7.2010 vyplýva, že klient - vlastníci bytov v Bytovom dome na ul. A. B. s. č. XXXX C. D. zastúpení
Bytovým družstvom so sídlom v Trnave (zastúpené E. F. G., prokuristom) a žalovaná ako banka (ešte
ako Dexia banka Slovensko a. s. do 31.12.2011) uzavreli zmluvu o úvere, na základe ktorej sa žalovaná
zaviazala poskytnúť klientovi úver vo výške 60.000 eur za účelom obnovy bytového domu. Úročenie
úveru bolo dojednané v bode 2.2.4. zmluvy, keď celková revizibilná úroková sadzba je hodnota 3

mesačného EURIBOR plus úrokové rozpätie 2,0 % p.a.. Podľa Definícií a výkladových pravidiel zmluvy
sa revizibilná úroková sadzba mení podľa pravidiel stanovených v príslušných ustanoveniach bodu 5zmluvy. V bode 5.5. zmluvy je obsiahnuté dojednanie o tom, že banka má právo adekvátnym spôsobom
meniť úrokovú sadzbu v prípade, ak dôjde k zmene miery rizika klienta, alebo zmene vývoja situácie na
medzibankových trhoch, alebo zmene úverovej politiky banky. Zmena miery rizika klienta môže súvisieť

predovšetkým so zmenou ratingu klienta stanoveného bankou, alebo so zmenou rizikovej váhy klienta
podľa pravidiel stanovených Národnou bankou Slovenska. Pre posúdenie zmeny miery rizika klienta sú
rozhodujúce skutočnosti platné v čase ich ostatného posúdenia v porovnaní s aktuálnymi rozhodujúcimi
skutočnosťami. Príslušnú zmenu úrokovej sadzby je banka oprávnená uskutočniť jednostranne bez
dodatkov k úverovej zmluve. Banka predmetnú zmenu v primeranej lehote oznámi klientovi. Z listu

žalovanejzodňa30.8.2012(č.l.10)adresovanéhosprávcovivyplýva,ženímbankaoznamujesprávcovi,
že v súvislosti s bodom 5.5. úverovej zmluvy č. 06/062/10 banka pristúpila k zmene úrokového rozpätia
na 3,0 % p.a. od 14.9.2012 s tým, celková úroková sadzba bude predstavovať hodnotu 3 mesačného
EURIBORU + 3,0 % p.a. Pokiaľ išlo o otázku oprávnenosti právneho zástupcu zastupovať pôvodných
žalobcov pri podaní predmetnej žaloby, táto bola s kladným záverom vyriešená uznesením Krajského
súdu v Trnave č.k. 9Co/272/2018-240 zo dňa 28.5.2019. Medzi stranami nebolo sporné, že žalovaná -

banka ako veriteľ (pod obchodným menom Dexia banka Slovensko a. s.) a žalobca (Bytové družstvo
so sídlom v Trnave, ktorý ako správca zastupoval vlastníkov bytov a nebytových priestorov) uzavreli
dňa 18.6.2010 Zmluvu o termínovanom úvere č. 06/062/10 (na strane „klienta“ ju podpísal E. F. G., ako
prokurista Bytového družstva so sídlom v Trnave/správcu). Na základe uvedenej zmluvy bola dojednaná
výška úveru a účel úveru.

4. V konaní sa žalobca ako správca bytového domu domáhal vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré
malo vzniknúť tým, že žalovaná zvýšila od 14.9.2012 úrokové rozpätie z 2,0 % p.a. na 3,0 % p.a.,
a to podľa žalobcu na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky. Suma bezdôvodného obohatenia
po čiastočnom späťvzatí žaloby mala predstavovať spolu sumu 2.702,46 eura ako rozdiel medzi

zaplatenými splátkami od 14.9.2012 do 28.2.2020 po zvýšení úrokového rozpätia do splatenia úveru a
pôvodne dohodnutým úrokom. Nebolo pritom sporným, že úver bol splácaný v zmysle prehľadu splátok
úveru na č.l. 265 a nasl. spisu. Pokiaľ išlo o charakter uzavretej zmluvy o úvere, uzavrel ju správca
z titulu svojho oprávnenia vyplývajúceho mu zo znenia § 8b ods. 1 ZoVB (v znení účinnom v čase
uzavretiazmluvy),akoajzozneniačlánkuIIIbod5.Zmluvyovýkonesprávyč.155.Jevšaknepochybné,

že dlžníkmi z úverovej zmluvy sú jednotliví vlastníci bytov v predmetnom bytovom dome, tak ako to
vyplýva aj zo súčasného znenia § 24a zákona o spotrebiteľských úveroch, kým správca je ich zákonným
zástupcom. Právny vzťah založený zmluvou o úvere je tak právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou
zmluvou a je nevyhnutné posudzovať ho nielen podľa ustanovení Obchodného zákonníka (§ 497 a
nasl.), ale aj právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (§ 52 a nasl.

OZ). Hoci v prípade zmluvy o úvere nejde s poukazom na § 1 ods. 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z.
(v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy) o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, vzťah medzi vlastníkmi
bytov ako dlžníkmi a bankou ako veriteľom bol potrebné posúdiť ako spotrebiteľský vzťah v zmysle
Občianskehozákonníka.ŽalovanávkonanínamietalanedostatokprávomocisúdovSRrozhodovaťspor
medzi stranami, a to s poukazom na rozhodcovskú doložku obsiahnutú v bode 15.11. dodatku k zmluve o

termínovanomúvere.Súdpoukázalnaustanovenie§3ods.6zákonač.335/2014Z.z.ospotrebiteľskom
rozhodcovskom konaní, v zmysle ktorého spotrebiteľská rozhodcovská zmluva neobmedzuje právo
spotrebiteľa obrátiť sa na súd, pričom dodávateľ sa môže účinne dovolávať nedostatku právomoci súdu,
iba ak vo veci už skôr začalo spotrebiteľské rozhodcovské konanie, čo preukázané nebolo. Vzhľadom na
uvedené dospel súd k záveru, že tu nie je prekážka konania spočívajúca v nedostatku jeho právomoci a

spor prejednal. Pokiaľ ide o miestnu príslušnosť súdu, táto bola daná ustanovením § 87 písm. f) zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (v znení účinnom do 30.6.2016), v zmysle ktorého popri
všeobecnom súde odporcu je na konanie príslušný aj súd, v obvode ktorého má bydlisko spotrebiteľ, ak
ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy, pričom vlastníci bytov (ako žalobcovia v čase podania žaloby) sú
spotrebiteľmi s trvalým pobytom v prevažnom rozsahu v obvode prvoinštančného súdu. Na uvedenom

nič nemení to, že v konaní sa neuplatňuje nárok na plnenie zo zmluvy, ale uplatňuje sa nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia, keďže tento nárok so spotrebiteľskou zmluvou nepochybne priamo súvisí.
Zároveň súd poukázal na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 7NcC/3/2017-89 zo dňa 8.2.2017,
ktorým bolo konštatované, že na prejednanie a rozhodnutie veci je miestne príslušným Okresný súd
Trnava, ktorým rozhodnutím je uvedený súd viazaný (§ 43 ods. 2 veta posledná CSP). Žalobca svoj

nárok uplatnený žalobou skutkovo vymedzil tak, že ide o bezdôvodné obohatenie žalovanej, získané
na úkor vlastníkov bytov tým, že zvýšila úrokové rozpätie na základe neplatného ustanovenia (bod 5.5.
zmluvy), ktoré je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Aj v replike uviedol, že nie je sporná neurčitosť,
vážnosť alebo zrozumiteľnosť dotknutého článku. Až počas konania uviedol, že ustanovenie je neurčitéa nezrozumiteľné - tieto tvrdenia žalobcu si odporujú, pretože v žalobe tvrdí, že uvedené ustanovenie
je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, že spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa - takýto záver však predpokladá, že žalobca bol schopný

pochopiť význam uvedeného ustanovenia, a že už pri samotnom koncipovaní bodu 5.5. bolo zrejmé, že
dané ustanovenie umožňuje jednostranné zvýšenie úrokového rozpätia na základe vlastného uváženia
žalovaného ako banky. Z uvedeného vyplýva, že pôvodne žalobca v žalobe určitosť predmetného
ustanovenia ani nespochybňoval, a vychádzajúc zo žaloby mu bol jeho význam zrejmý - neskoršie
spochybňovanie určitosti ustanovenia bodu 5.5. zmluvy považoval preto súd za účelové.

5. Pokiaľ ide o znenie bodu 5.5. zmluvy o úvere, súd prvej inštancie ho považoval za určité a
zrozumiteľné, a teda v tomto smere za platne dojednané (§ 37 ods. 1 OZ a contrario). Zo znenia bodu
5.5. zmluvy o úvere, za použitia interpretačných pravidiel v § 35 ods. 2 OZ, vyplýva, že žalovaná je
oprávnená jednostranne zmeniť úrokovú sadzbu, ak dôjde k zmene miery rizika klienta, pričom zmena
miery rizika klienta môže súvisieť predovšetkým so zmenou ratingu klienta alebo so zmenou rizikovej

váhy klienta. Uvedené znenie ustanovenia zmluvy je tak s poukazom na jeho formuláciu podľa názoru
súdu zrozumiteľné a určité. Pojem „miera rizika klienta“ sa pritom nepoužíva len v uvedenom bode 5.5.,
ale aj v bode 5.7. zmluvy, ktorý rieši možnosť prehodnotenia miery rizika na žiadosť klienta, pričom sa
porovnávajú skutočnosti v čase posledného posúdenia miery rizika klienta s aktuálnymi skutočnosťami
(pojmy „miera rizika klienta“ a „rating klienta“ sú ekonomickými pojmami, ktorých význam musel byť

žalobcovi ako správcovi a zároveň podnikateľovi zrejmý). Na určitosti zmluvného dojednania nič nemení
ani to, že v bode 5.5. zmluvy sa hovorí o zmene úrokovej sadzby, pričom banka pristúpila k zmene
úrokového rozpätia - sadzbu EURIBOR neurčuje totiž žalovaný, ale príslušná európska inštitúcia, a
preto ustanovenie bodu 5.5. možno aplikovať iba na zmenu úrokového rozpätia, nie na zmenu základnej
sadzby, avšak v konečnom dôsledku došlo k zmene úrokovej sadzby ako takej. Zrozumiteľnosť a určitosť

ustanovenia bodu 5.5. dodatku vyplýva aj z dokazovania oboznámením sa s výpoveďami svedka E. F.
G. v konaniach vedených na tunajšom súde (zápisnice č.l. 303 a 426), ktorý bol prokuristom žalobcu v
čase uzatvorenia zmluvy o úvere a zmluvu o úvere, ako aj viaceré iné zmluvy o úvere počas vykonávania
funkcie prokuristu v období od 5.8.1996 do 1.2.2014 podpísal. Z výpovede tohto svedka vyplýva, že
v rámci kontraktačného procesu boli žalobcovi posielané návrhy zmlúv na pripomienkovanie, pričom

dostal čas, aby sa vyjadril alebo ho podpísal, s tým, že buď sa podpíše alebo sa bude upravovať a ak
boli v zmluve ustanovenia, ktoré považoval žalobca za neurčité, tieto sa upravovali. Svedok tiež uviedol,
že vedel, že v zmluve bolo písané, že banka môže jednostranne meniť maržu („v tej zmluve to tak bolo
písané“). Z uvedeného vyplýva, že ohľadom zmluvy prebehol riadny kontraktačný proces, po ktorom
nezostalo žiadne ustanovenie zmluvy neurčité. Žalobca v konaní svoj nárok odôvodnil tým, že žalovaná

získala bezdôvodné obohatenie plnením na základe neplatného ustanovenia bodu 5.5. zmluvy, ktoré je
neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a to s poukazom na stanovisko Národnej banky Slovenska zo dňa
28.4.2015 (č.l. 50) a rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7Co/563/2015 zo dňa 10.2.2016 (č.l. 105).
Pokiaľ ide o stanovisko Národnej banky Slovenska (NBS), súd poukázal na skutočnosť, že NBS sa v
stanovisku,ktorépresúdniejezáväzné,žiadnymspôsobomnevyjadrujekcitovanémubodu5.5.zmluvy,

ale iba k bodu 12.1.1.1. zmluvy (uplatnenie sankčného zvýšenia), na základe ktorého ustanovenia však
k zvýšeniu úrokového rozpätia v tu prejednávanej veci neprišlo. Pokiaľ ide o vyššie uvedený rozsudok
Krajského súdu v Žiline, uvedené rozhodnutie je na tu prejednávanú vec neaplikovateľné, keďže
vychádza z iných skutkových okolnosti. Predovšetkým, v uvedenom konaní nebola posudzovaná zmluva
o termínovanom úvere uzavretá za účelom obnovy bytového fondu, v ktorej by ako dlžníci vystupovali

vlastníci bytov zastúpení správcom; v uvedenom konaní bola posudzovaná zmluva o poskytnutí úveru
s odkladacou podmienkou, do splnenia ktorej sa poskytnutý úver nepovažoval za hypotekárny, v ktorej
ako dlžníci vystupovali obyčajné fyzické osoby bez zastúpenia, a teda išlo o iný typ zmluvy ako v tu
prejednávanej veci, s iným počtom ustanovení. Naviac, znenie bodov 4.6. a 5.5. ani nie je totožné, keďže
je inak definovaná zmena miery rizika klienta. Vzhľadom na uvedenú odlišnosť skutkových okolností

oboch prípadov a odlišné znenie dojednaní zmlúv nie je možné automaticky prihliadať na to, že Krajským
súdom v Žiline bolo určené, že ustanovenie bodu 4.6. zmluvy o poskytnutí úveru č. 99/589/05 zo dňa
29.9.2005 je neprijateľnou podmienkou a je neplatné, t. j. nie je možné aplikovať ustanovenie § 53a ods.
1 OZ. Žalobca predložil aj stanovisko NBS zo dňa 5.10.2021, ktoré sa však netýka konkrétnej zmluvy,
ktorá je predmetom konania, v ňom poukázala NBS na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline 7Co/13/2018

z 18.4.2018, ktoré sa však týka individuálnej spotrebiteľskej zmluvy, nejde o Zmluvu uzatvorenú s
vlastníkmi bytov. Žalobca v žalobe označil ustanovenia bodu 5.5. a bodu 12.1.1.1. zmluvy za neprijateľné
zmluvné podmienky, a preto neplatné. K bodu 12.1.1.1. zmluvy súd prvej inštancie uviedol, že na
základe uvedeného ustanovenia nedošlo v tu prejednávanej veci k zvýšeniu úrokového rozpätia, a pretoje posudzovanie jeho prijateľnosti alebo neprijateľnosti ako zmluvnej podmienky nadbytočné, keďže
aplikácia sankčnej úrokovej sadzby nie je predmetom tohto konania. Okrem toho, žalobca vo svojich
ďalších podaniach poukazoval na ustanovenie § 298 ods. 1 CSP práve a len vo vzťahu k bodu 5.5.

zmluvy, t. j. aby súd aj bez návrhu vyslovil neprijateľnosť zmluvnej podmienky. Neprijateľná zmluvná
podmienka je také ustanovenie spotrebiteľskej zmluvy, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a jej použitie zákon sankcionuje absolútnou
neplatnosťou. Neprijateľné podmienky nie sú taxatívne vypočítané, keďže ustanovenie § 53 ods. 4 OZ
obsahuje len ich demonštratívny výpočet. Zákon upravuje výnimku z uvedeného pravidla neprijateľnosti

zmluvných podmienok, a síce, že o neprijateľnú zmluvnú podmienku nejde vtedy, ak ide o predmet
plnenia, cenu plnenia alebo ak bola neprijateľná podmienka individuálne dojednaná (§ 53 ods. 1 OZ v
zneníúčinnomkudňuuzavretiazmluvy).Zaindividuálnedojednanézmluvnéustanoveniasanepovažujú
také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť
ich obsah; pričom individuálne dojednanie preukazuje dodávateľ. Súd poukazuje na ustanovenie § 53
ods. 12 OZ, v zmysle ktorého sa neprijateľnosť zmluvnej podmienky hodnotí so zreteľom na povahu

služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená, a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy v
dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy. Ak by teda aj bola v spotrebiteľskej
zmluve obsiahnutá taká podmienka, ktorá by svojim charakterom spôsobovala značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, ale bola individuálne dojednaná,
nepôjde o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Dôkazné bremeno ohľadom preukázania toho, že zmluvná

podmienka bola individuálne dojednaná, nesie dodávateľ, v tomto prípade žalovaná. Z vykonaného
dokazovania oboznámením s výsluchom svedka E. F. G. v iných konaniach vedených na tunajšom
súde (č.l. 303 a 426) mal súd za preukázané, že uzatváranie zmlúv so žalovanou prebiehalo takým
spôsobom, že žalobcovi ako správcovi bol zaslaný návrh na pripomienkovanie, pričom dostal čas,
aby sa vyjadril alebo ho podpísal, s tým, že buď sa podpíše alebo sa bude upravovať. Z uvedeného

vyplýva, že nešlo o formulárovú zmluvu, do ktorej dlžník nemá možnosť zasiahnuť, ale správca (ktorý
je odborne spôsobilou osobou) mal možnosť ovplyvniť obsah dodatku. Nie je pritom podstatné, že
si boli znenia viacerých zmlúv podobné, čo je akceptovateľné, keďže išlo o uzatváranie obdobných
zmlúv za obdobným účelom (obnova bytového fondu toho-ktorého bytového domu). Rozhodujúce je,
že kontraktačný proces prebehol medzi žalovanou ako bankou a žalobcom ako správcom, ktorý bol

odborne spôsobilou osobou, a ktorý mal možnosť do znenia zmluvy, resp. dodatku zasiahnuť.

6. Vzhľadom na všetko vyššie uvedené dospel súd prvej inštancie k záveru, že spotrebitelia mali
prostredníctvomžalobcuakosprávcumožnosťzmluvnépodmienkysidohodnúť,zmluvnépodmienkytak
boli individuálne dojednané, a preto žiadnu z nich (a teda ani bod 5.5. zmluvy) nie je možné považovať za

neprijateľnú zmluvnú podmienku. Okrem toho súd poukazuje na skutočnosť, že o neprijateľnú zmluvnú
podmienku nejde ani vtedy, ak ide o cenu plnenia, pričom v prípade úroku možno hovoriť o cene plnenia.
Súd tiež dodáva, že za istých podmienok aj ustanovenie § 53 ods. 15 písm. a) OZ (účinné od 1.6.2010)
umožňuje jednostranné zvýšenie úrokovej sadzby zo strany dodávateľa a nepovažuje ho za neprijateľnú
zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. i) OZ. Odhliadnuc od uvedeného, ustanovenie bodu 5.5.

zmluvy umožňuje zmenu úrokovej sadzby aj v prospech spotrebiteľa (keďže banka má možnosť meniť,
a teda aj znížiť, nielen zvýšiť, úrokovú sadzbu), a preto tu chýba značná nerovnováha v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Zo svedeckých výpovedí v iných konaniach
vedených na tunajšom súde svedka E. F. G. (č.l. 303 a 426), ktorý bol prokuristom žalobcu v období
od 5.8.1996 do 1.2.2014 a oprávneným konať vo veciach týkajúcich sa úverových zmlúv, preukázané,

že žalobca vedel o zvýšení úrokového rozpätia už v čase jeho zvýšenia, toto zvýšenie bolo predmetom
rokovaní so žalovanou, pričom nakoniec žalobca zvýšenie úrokového rozpätia akceptoval (z výpovede
svedka: tým, že sa úroky zvýšili, boli tam naťahovačky so žalovanou; bolo to konzultované s členom
predstavenstva H. I.; žalovaná argumenty žalobcu neakceptovala, museli to nechať tak; zvýšenie úrokov
považovali za nesprávne; boli také názory, že aby keď nesúhlasia s úrokmi, aby nesplácali úvery,

ale s tým svedok nesúhlasil; v tej zmluve to tak bolo písané, že môže prísť k úprave, na základe
toho neuspeli, keď to rozporovali). Z uvedeného potom vyplýva, že žalobca, hoci najprv so zvýšením
úrokového rozpätia nesúhlasil, nakoniec s prihliadnutím na ustanovenie zmluvy, ktoré takýto postup
umožňovalo, zvýšenie úrokového rozpätia akceptoval a úvery boli ďalej splácané aj pri zvýšenom úroku.
Bolo tak preukázané, že žalobca vedel o aplikácii bodu 5.5. zmluvy od začiatku jeho použitia a voči

tomuto postupu po rokovaniach so žalovanou už nenamietal, hoci mal viacero možností riešiť situáciu
inak (nesplácanie úveru alebo jeho splácanie len do výšky pôvodného úroku; predčasné splatenie úveru;
prechod do inej banky; uplatnenie bodu 5.7. zmluvy). Súd dodáva, že čo sa týka oznámenia zvýšenia
úrokového rozpätia, s poukazom na znenie bodu 5.5. zmluvy, ani prípadné neoznámenie zvýšeniaby nebolo dôvodom neúčinnosti alebo neplatnosti zvýšenia. Zvýšenie úrokového rozpätia však bolo
žalobcovi oznámené, a to Oznámením o zmene úrokového rozpätia zo dňa 30.8.2012 (č.l. 10), ktoré
žalobca priložil k žalobe so skutkovým tvrdením v žalobe, že žalovaná toto oznámenie zaslala žalobcovi.

Toto skutkové tvrdenie žalovaná nepoprela. Súd tiež poukazuje na výpoveď svedka E. J. (č.l. 297,
406, 409, 414, 420 a 430), ktorý uviedol, že keď išlo o 10 prípadov, oznámenia išli v jednej obálke so
sprievodným listom. Je bez významu, že žalobca nedisponuje údajom v knihe došlej pošty o doručení
oznámenia od žalovanej, ale rozhodujúce je, že v žalobe uvádza a doložil súdu uvedené oznámenie,
čo preukazuje, že mu doručené bolo, pričom v žalobe ani neskôr nebolo uvádzané žiadne skutkové

tvrdenie o dátume jeho doručenia. Súd tiež poukazuje na výpovede svedkyne E. K. L. z iných konaní
(č.l. 297, 409, 414 a 420), ktorá potvrdila, že našli v kancelárii k niektorým bytovým domom oznámenia
o zvýšení úrokového rozpätia v počte asi 30. Ak žalobca neskôr v konaní začal spochybňovať doručenie
mu oznámenia, súd považoval takýto postup za účelový, a to z dôvodu vznesenej námietky premlčania
zo strany žalovanej. Súd poukázal aj na to, že žalovaná predložila kópiu poštovej knihy z 30.8.2012
(čl. 291), ktorou preukazuje odoslanie oznámenia žalovanému a žalobca predložil kópie poštovej knihy

od 31.5.2011 do 17.6.2011, teda za iné obdobie, ktorými spochybňoval doručenie oznámenia. Svedok
E. J. zároveň potvrdil, že podpisy na oznámení o zmene úrokového rozpätia sú pravé. Okrem toho, zo
svedeckej výpovede E. J. vyplýva, že žalobca bol pred doručením listu o zmene úrokového rozpätia
informovaný na osobnom rokovaní, ktoré sa konali maximálne mesiac pred zaslaním listu a až následne
mu bol zaslaný list, a teda k oznámeniu zvýšenia úrokového rozpätia došlo aj ústne. K dôvodnosti

použitia bodu 5.5. súd odkazuje na výpoveď svedka E. J., ktorý uviedol, že každý rok sa bytové domy
prehodnocovaliamohlasazmeniťmarža,spracovávalitonazákladeanalýzakopodnikateľskúklientelu,
posudzovali finančné výkazy, výdavky bytového domu, tvorba fondu opráv, vek majiteľov, stúpajúcim
vekom je riziko splácania väčšie, pokiaľ sa ekonomika nemení, roky sa to držalo, problém nastal
finančnou krízou, čo znamenalo zvýšené riziko splácania úverov. Uvedené je v súlade so skutočnosťou,

že je všeobecne známe, že v druhej polovici roka 2011 sa prehĺbila tzv. dlhová kríza v eurozóne a došlo k
spomaleniu resp. k poklesu ekonomického rastu (viď. napr. Výročná správa Európskej centrálnej banky
za rok 2011 zverejnená na stránke M.) a nešlo o obdobie hospodárskeho rastu ako sa mylne domnieva
žalobca. V uvedenom období sa pritom miera rizika dlžníkov zhoršila vo všeobecnosti a zvýšilo sa
riziko nesplácania úverov. Súd dodal, že skutočnosť, že zmluva umožnila žalovanej zmenu úrokového

rozpätia, nesúvisí so zmenou majiteľa spoločnosti žalovanej v roku 2011, ale s dojednaním bodu 5.5.
v čase uzatvorenia zmluvy. V tu prejednávanej veci teda došlo k zmene ratingu klienta, čím sa naplnil
jedenzdôvodov,ktorýsistranyakodôvodjednostrannejzmenyúrokovéhorozpätiadojednalivbode5.5.
zmluvy. Súd dodáva, že nebolo preukázané, že by v čase zvýšenia úrokového rozpätia žalobca namietal
neadekvátnosť zvýšenia. Súd však opätovne zdôraznil, že žalobca žalobu skutkovo vymedzil tak, že

tvrdil bezdôvodné obohatenie žalovanej z dôvodu, že jej bolo plnené na základe neprijateľnej zmluvnej
podmienky v bode 5.5. zmluvy, s tým, že do doručenia stanoviska NBS nevedel, že žalovaná nemá na
zvýšené úrokové rozpätie nárok. Znamená to teda, že podľa tvrdenia žalobcu voči použitiu ustanovenia
bodu 5.5. zmluvy namietal až o niekoľko rokov po tom, čo došlo k postupu žalovanej podľa zmluvy. Avšak
už v čase použitia tohto ustanovenia žalobca (ako je vyššie uvedené) o použití bodu 5.5. zmluvy vedel a

zmierilsasjehopoužitím,hocimalajinémožnostiriešenia.Akpotomžalobcavočijehopoužitiunamietal
až o niekoľko rokov neskôr, možno to považovať za účelové a odôvodnené zrejme iba zmenou v osobe
prokuristu. Pokiaľ žalobca poukazoval na neplatnosť zmluvného dojednania podľa § 53 ods. 4 písm.
j) OZ, teda, že cena dohodnutá v čase uzatvorenia zmluvy je podstatne prekročená v čase splnenia,
toto tvrdenie žalobca nepreukázal, ani bližšie nešpecifikoval. Súd zistil, že z titulu úveru bola poskytnutá

vlastníkom bytov suma 60.000 eur na 15 rokov, splatnosť úveru je 17.6.2025, k zvýšeniu úrokov došlo
po 15 mesiacoch od uzatvorenia zmluvy a za žalované obdobie od 14.9.2012 do 28.2.2020 (t. j. 7
rokov 6 mesiacov) sa podľa žalobcu zvýšil úrok o 2.702,46 eura, z čoho nevyplýva, že by bolo zvýšenie
dohodnutej ceny plnenia podstatne prekročené pri výške čerpaného úveru. Je potrebné tiež poukázať na
povinnosť žalobcu ako správcu v zmysle § 8b ods. 3 ZoVB (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy),

a síce pri obstarávaní služieb dojednať čo najvýhodnejšie podmienky, aké sa dali dojednať v prospech
vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome. Súd poukázal na to, že žalobca je tou istou právnickou
osobou, ktorá zastupovala vlastníkov bytov pri uzavretí zmluvy v roku 2010, pričom žalobou podanou o
cca 6 rokov neskôr namieta znenie zmluvy, s ktorým v roku 2010 súhlasil a použitie bodu 5.5., ktoré v
roku 2012 nakoniec akceptoval. Ak žalobca spochybňuje výhodnosť dojednania zmluvy pre vlastníkov

bytov, spochybňuje tým paradoxne splnenie si svojej povinnosti uloženej mu citovaným ustanovením.
V súvislosti zo zmluvou o úvere boli vlastníci bytov zastúpený žalobcom ako správcom, za ktorého
pri uzatváraní zmluvy o úvere, ako aj pri rokovaniach o zmene úrokového rozpätia konal prokurista.
Skutočnosť, že následne došlo k zmene v osobe prokuristu, nič nemení na tom, že išlo stále o toho istéhosprávcu, ktorý bol povinný dodržiavať ustanovenie § 8b ods. 3 ZoVB (v znení účinnom ku dňu uzavretia
zmluvy). Keďže vzhľadom na vyššie uvedené nebolo možné považovať bod 5.5. zmluvy za neprijateľnú
zmluvnú podmienku, nebolo možné dospieť k záveru, že by žalovaná prijala bezdôvodné obohatenie na

úkorvlastníkovbytov,pretožejejboloplnenénazákladeuvedenéhoplatnéhoustanovenia.Zuvedeného
dôvodu súd žalobu vo výroku II. rozsudku zamietol, a to v časti istiny, ako aj úroku z omeškania, keďže
žalovanásasplnenímdoomeškanianedostala.Keďžesúddospelkzáveru,žežalovanásabezdôvodne
neobohatila, bolo by nadbytočné podrobne sa zaoberať otázkou premlčania časti uplatneného nároku a
vznesenou námietkou premlčania, keďže žalobcovi, resp. vlastníkom bytov voči žalovanej žiadny nárok

na vydanie bezdôvodného obohatenia nevznikol.

7. V časti o nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil právne podľa
ustanovenia § 255 ods. 1 v spojení s § 256 ods. 1 CSP, vecne plným procesným úspechom žalovanej,
a to aj v časti zastavenia konania, ktoré zavinil žalobca nesprávnym výpočtom uplatneného nároku.
Súd prvej inštancie tiež uviedol, že dôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu § 257 CSP v konaní

žalobcom neboli tvrdené a súd ich sám nezistil, keď takýmto dôvodom pritom nemôže byť skutočnosť,
že na strane neúspešného v konaní ide o správcu zastupujúceho spotrebiteľov.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby a v časti výroku o nároku na
náhradu trov konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol rozsudok v napadnutej

časti zmeniť a jeho žalobe vyhovieť, prípadne rozsudok v napadnutých častiach zrušiť a vec vrátiť
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, h/
CSP. Namietol, že súd prvej inštancie nevykonal právne posúdenie neprijateľnej zmluvnej podmienky
vôbec, pričom nevykonanie právnej kvalifikácie, resp. jej nesprávna právna kvalifikácia, je základom
zmätočnosti celého súdneho konania. Článok 5.5 obsahuje skutkové podstaty neprijateľných zmluvných

podmienok upravených v ust. § 53 ods. 4 písm. i) a j) OZ, ktoré sú vždy neplatné v zmysle § 53
ods. 5, i keby boli individuálne dojednané. Nejedná sa o generálnu klauzulu neprijateľnej zmluvnej
podmienky uvedenú v § 53 ods. 1, pri ktorej je možné posudzovať individuálne dojednanie, ale
o osobitnú skutkovú podstatu neprijateľných zmluvných podmienok uvedenú v § 53 ods. 4, ktorá
je neplatná ex lege. Súd nepochopil, že predmetom konania je neprijateľná zmluvná podmienka

umožňujúca zmenu „hlavného predmetu plnenia, resp. ceny plnenia“, a predmetom sporu nie je pôvodne
dojednaný hlavný predmet plnenia, resp. ceny plnenia. Pri otázke, či podmienka spôsobuje značnú
nerovnováhu, treba predovšetkým zohľadniť právne predpisy, ktoré by sa uplatnili v prípade neexistencie
zmluvnej podmienky. Na základe takejto porovnávacej analýzy je možné posúdiť, či a prípadne do akej
miery je právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy nevýhodnejšie, než právne postavenie

zakotvené v platnom právnom poriadku. Poukázal na článok 5.5 a 5.7 zmluvy, ktoré ustanovenia aj
po formálnej aj po materiálnej stránke spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, nakoľko spotrebiteľ nemôže sám jednostranne rozhodnúť
o zmene, tak ako je to v prípade banky, ale musí splniť podmienky obsiahnuté v článku 5.7, ktoré sú
nejasné a neprimerané, a jednoznačne stavajú spotrebiteľa do nevýhodnejšej pozície oproti veriteľovi.

Základným princípom civilného práva je princíp pacta sunt servanda, ktorý hovorí, že zmluvy sa
majú dodržiavať. Vyplýva z neho zásada nezmeniteľnosti zmluvy jednostranným úkonom zmluvnej
strany. V rámci zmluvnej voľnosti si strany taktiež môžu dohodnúť ďalšie podmienky, za ktorých jedna
alebo obe strany môžu zmeniť obsah zmluvy jednostranným úkonom. Akákoľvek jednostranná zmena
musí mať základ buď v zákone, alebo v zmluve. Základným kritériom posudzovania oprávnenosti

nároku na vykonanie jednostrannej zmeny je prijateľnosť zmenovej klauzuly v zmysle § 53 OZ, a
ďalej tiež súlad s požiadavkami osobitných zákonných predpisov. Dôvod zmeny musí byť dostatočne
transparentný a v zmluvnej podmienke výslovne uvedený. O existencii vážneho objektívneho dôvodu
je poskytovateľ povinný informovať v oznámení tak, aby mohol spotrebiteľ uvážiť, či tento dôvod
skutočne existuje. Aby zmenová klauzula prešla testom prijateľnosti a splnila požiadavky pre výnimku

podľa § 53 ods. 15 písm. a) alebo b) OZ, musí v nej byť explicitne zakotvené všetko, čo predmetné
ustanovenie vyžaduje. Nepostačuje iba faktické naplnenie požiadaviek pri uskutočňovaní jednostrannej
zmeny. Súd poprel účel a význam spotrebiteľského práva v zmysle § 54 ods. 1 OZ, ako aj v zmysle
§ 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Súd mal vykonať právnu kvalifikáciu
neprijateľnej zmluvnej podmienky, uviesť a vysvetliť, prečo použil danú právnu kvalifikáciu a následne

sa vysporiadať s potrebou individuálneho dojednávania. Súd nevykonal právne posúdenie neprijateľnej
zmluvnej podmienky obsiahnutej v právoplatnom rozhodnutí súdov SR, na ktoré žalobca už pri podanej
žalobe poukázal. Nevykonanie právnej kvalifikácie, resp. jej nesprávna právna kvalifikácia, je základom
zmätočnosti celého súdneho konania. Súd nesprávne právne vec posúdil v zmysle § 53 ods. 2 OZ,hoci na túto skutočnosť opakovane počas celého konania žalobca poukazoval a nahradil zákonnú
požiadavku individuálneho dojednania zmluvy so spotrebiteľmi, teda možnosť spotrebiteľa oboznámi sa
so zmluvnými podmienkami pred samotným podpisom zmluvy a možnosť ovplyvniť obsah zmluvy pred

podpisom zo strany spotrebiteľa, možnosťou tretej osoby oboznámiť sa so zmluvnými podmienkami
(správcu), čo však nemá oporu v § 53 ods. 2 OZ a je v rozpore s § 54 ods. 1 OZ. Súd nesprávne
právne posúdil absolútnu neplatnosť neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle § 37 ods. 1 OZ a §
39 OZ, hoci neplatnosť súd posudzuje bez návrhu ex officio. Nesprávne právne posúdenie podľa §
37 ods. 1 OZ nevykonanie právneho posúdenia podľa § 39 OZ malo vážny dopad na vady celého

súdneho konania. Súd nerešpektujúc ust. § 54 ods. 2 OZ aplikoval výkladové pravidlo podľa § 35
ods. 2 OZ, ktoré nie je možné aplikovať na spotrebiteľskú zmluvu vôbec, čo vylučuje práve § 54 ods.
2 OZ a nevyložil obsah zmluvy zákonným spôsobom, teda priaznivejším pre spotrebiteľa. Súdu ako
pomôcku predložil rozsudky iných súdov, ktoré sa výkladom zaoberali a dospeli k opačnému záveru. Súd
nevykonal právne posúdenie článku 5.5 a logicky a konzistentne nevysvetlil, prečo považuje tento článok
za určitý a zrozumiteľný, teda ako si spotrebitelia mohli vyložiť toto ustanovenie, a či mali vedomosť

v každom čase, v akom rozsahu je žalovaná ako banka oprávnená pristúpiť ku zmene úrokového
rozpätia a na základe akých skutočností a podmienok. Hoci žalovaná nepredlžila žiadny listinný alebo
iný relevantný dôkaz, ktorý by preukázal individuálne dojednávanie zmluvy o termínovanom úvere, súd
mal za preukázané individuálne dojednanie zmluvy, pričom vyslovene porušil ust. § 53 ods. 3 OZ. Súd
vychádzal len zo zápisnice zo dňa 9.7.2020 v konaní sp. zn. 11C/33/2017 a zo zápisnice z pojednávania

konaného dňa 4.2.2020 sp. zn. 11C/51/2017, pričom sa nezaoberal listinnými dôkazmi, ktoré žalobca
predložil. Keďže sa súd neoboznámil s podstatnou časťou žalobcom predložených dôkazov a nevykonal
dokazovanie v tomto smere, súd dospel k nesprávnym skutkovým tvrdeniam, ktoré nemajú oporu vo
vykonanom dokazovaní. Súd nevykonal dokazovanie a preklenul dokazovanie len listinnými dôkazmi
z iných súdnych konaní obsahujúcich výpovede E. J. a E. G., ktoré sú neurčité a vágne. Svedok E.

J. potvrdil, že boli minimálne tri varianty zmluvy, pričom svedok E. G. tvrdil, že zmluvy boli rovnaké.
Zo samotných výsluchov je zrejmé, že prvé zmluvy sa uzatvárali v roku 2006, pričom tieto zmluvy sa
dojednávali hlavne čo sa týka podmienok poskytnutia formálnych náležitostí, nakoľko sa jednalo vôbec
o nový bankový produkt, pripomienky žalobcu boli akceptované v minimálnom rozsahu a dotýkali sa
maličkostí, nie podstatných častí zmluvy. Aj vzhľadom na osobu E. G., ktorý pôsobil vo funkcii viac

ako dvadsaťpäť rokov, nemožno predpokladať, že by zmluvy podrobne čítal, nakoľko si variantnosť
zmlúv ani nevšimol. Súd nesprávne ustálil dôvodnosti použitia bodu 5.5 v zmysle argumentácie v bode
37. odôvodnenia rozsudku, nakoľko neexistoval racionálny a zmluvne dojednaný dôvod na zvýšenie
úrokového rozpätia a žalovaná pristúpila bezdôvodne a svojvoľne s úmyslom zvýšiť svoj zisk na úkor
spotrebiteľov k zvýšeniu úrokového rozpätia. Dôvodom zvýšenia úrokového rozpätia neboli dôvody na

strane žalobcu, ale na strane žalovanej. Neboli splnené zmluvné podmienky podľa čl. 5.5 zmluvy na
zvýšenie úrokového rozpätia, pretože skutočné dôvody zvýšenia úrokového rozpätia a úmysel žalovanej
podrobne vysvetlil E. J. na výsluchu dňa 4.4.2020 v konaní sp. zn. 11C/51/2017. Súd nesprávne
vyhodnotil vykonané dokazovanie a dospel k nesprávnemu právnemu názoru o nemožnosti aplikácie
§ 53 ods. 4 písm. j) OZ, nakoľko cena dohodnutá v čase uzavretia zmluvy bola podstatne prekročená

v čase splnenia o 50%. Výpočet bezdôvodného obohatenia aj s vyčísleným rozdielom je obsahom
súdneho spisu, dokonca výpočet je považovaný za nesporný, nakoľko správnosť výpočtu nespochybnila
ani samotná žalovaná. Súd nezaujímal ani právny názor NBS, ktorá svoj postoj jasne definovala
vo svojich predchádzajúcich stanoviskách. Prvoinštančný súd vykonával svojou činnosťou procesnú
obranužalovanej,ktoráviedlakporušeniuprincípu„rovnostizbraní“,nakoľkoneplatnostičl.5.5zdôvodu

neprijateľnosti zmluvnej podmienky sa ani nevenoval. V konečnom dôsledku sa venoval zneniu čl. 5.5
z hľadiska jeho určitosti a zrozumiteľnosti, ale podrobne hľadal dôvody a skúmal kontraktačný proces
(aj bez návrhu žalovanej, bez predloženia jedného relevantného listinného dôkazu), pričom stačilo
zodpovedať právnu otázku, či je vôbec platné v zmysle § 39 OZ, resp. postupovať podľa § 53a a § 53d
OZ.

9. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadrila žalovaná, ktorá navrhla napadnutý rozsudok z dôvodu
vecnej správnosti potvrdiť. Uviedla, že obom stranám dal súd rovnaký priestor na navrhovanie dôkazov,
dôkazy zákonným spôsobom vykonal a vec rozhodol po vykonaní všetkých navrhnutých dôkazov.
Súd pri rozhodnutí konzistentne a detailne posúdil všetky rozhodujúce skutočnosti. Jednoznačne

zdôvodnil, prečo sa nezaoberal názormi Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR v sporoch,
ktoré sa týkajú iného typu zmlúv o úvere a neobsahujú ustanovenie čl. 5.5 v prejednávanom znení.
Správne pritom poukázal na relevantnú rozhodovaciu prax Krajského súdu v Trnave, ktorý opakovane
považoval uplatnený nárok žalobcu za nedôvodný. Ak súd dospel k záveru, že ustanovenie nie jeneprijateľnou zmluvnou podmienkou, pretože bolo individuálne dojednané (čo potvrdil svedok E. F.
G., bývalý zamestnanec žalobcu), nie je daný základ nároku. V tomto prípade nemohlo vzniknúť
bezdôvodné obohatenie žalovanej, ktorá postupovala v súlade so zmluvou. Poukázala na to, že

bývalý zamestnanec žalobcu potvrdil, že ako ich zástupca mal možnosť zmluvu pripomienkovať,
pripomienkoval ju jeho právnik a na obsahu zmluvy sa dohodli. Nepredloženie žalobcom vymienenej
komunikácie o priebehu kontraktačného procesu neznamená, že kontraktácia nebola preukázaná.
Naopak, vzhľadom na výpovede jej účastníkov nemožno o jej priebehu pochybovať. V konkrétnom
prípade súd nemal dôvod sám nahrádzať vôľu strán výkladom a skúmaním, či je alebo nie je ust. 5.5

zmluvy o termínovanom úvere určité, keďže určitosť a zrozumiteľnosť ustanovení zmluvy v čase jej
podpisubolapotvrdenásamotnýmizmluvnýmistranami.Jeirelevantné,čizmluvaotermínovanomúvere
bola určitá a zrozumiteľná pre vlastníkov (spotrebiteľov), rozhodujúce je, či bola určitá a zrozumiteľná
správcovi ako ich zástupcovi. Čl. 5.5. zmluvy nemožno považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku
ani podľa úpravy platnej v čase jej uzavretia. Podľa úpravy spotrebiteľských zmlúv nemožno hodnotiť
podľa doslovného znenia konkrétneho ustanovenia (§ 53 ods. 2 OZ), ale ako celkovú úpravu v §

52 až § 54 OZ, ktorý uvedenú problematiku upravoval odlišne od aktuálnej úpravy. Z nej nevyplýva
možnosťpovažovaťustanovenieodohodnutejzmeneúrokovejsadzbyvzmluveoúvereuzavretejmedzi
správcom (pri výkone jeho podnikateľskej činnosti) a žalovanou za neprijateľnú zmluvnú podmienku.
Nemožno uznať ani argument, že ak sa dohodnutá podmienka týka jednostrannej možnosti zmeny ceny
plnenia, netýka sa uvedenej problematiky. Sporné ustanovenie nie je rovnaké ako zmluvná podmienka

posudzovaná súdmi v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 127/2017, spolu s uznesením
Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 124/2020. Čl. 5.5 zmluvy o termínovanom úvere doposiaľ nebol
vyhlásený za neprijateľnú zmluvnú podmienku, navyše jediným správcom, ktorý vyžaduje vydanie
bezdôvodného obohatenia na jeho základe, je žalobca. Na margo rozporu so zisteniami NBS žalovaná
dodala, že súd správne deklaroval, že ide o irelevantné skutočnosti. Záver NBS nie je pre súd záväzný,

preto nie je dôvod na to, aby mal v tomto spore akúkoľvek relevanciu.

10. Na základe odvolania žalobcu, Krajský súd v Trnave ako súd odvolací rozsudkom
11CoCsp/11/2022-503 z 15.11.2022 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zamietnutia
žaloby, ako aj v závislom výroku o nároku na náhradu trov konania potvrdil (výrok I.), pričom sa stotožnil

so skutkovým a právnym posúdením súdu prvej inštancie a žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % (výrok II.).

11. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie podľa § 420 písm. f) a § 421
ods. 1 písm. b) CSP.

12. Najvyšší súd SR ako súd dovolací uznesením sp. zn. 1Cdo/51/2023 zo dňa 27.2.2024 rozsudok
odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

13. Dovolací súd zo svojej rozhodovacej praxe zistil, že obsahovo totožná zmluvná podmienka v bode

5.5. Zmluvy o termínovanom úvere č. 06/062/10 zo dňa 14. júna 2010 v znení: „Banka má právo
adekvátnym spôsobom meniť úrokovú sadzbu v prípade, ak dôjde k zmene miery rizika Klienta. Zmena
miery rizika Klienta môže súvisieť predovšetkým so zmenou ratingu Klienta stanoveného Bankou,
alebo so zmenou rizikovej váhy Klienta podľa pravidiel stanovených Národnou bankou Slovenska.
Pre posúdenie zmeny miery rizika Klienta sú rozhodujúce skutočnosti platné v čase ich ostatného

posúdenia v porovnaní s aktuálnymi rozhodujúcimi skutočnosťami. Príslušnú zmenu úrokovej sadzby je
Banka oprávnená uskutočniť automaticky bez dodatkov k Úverovej zmluve. Banka predmetnú zmenu v
primeranej lehote oznámi Klientovi“, bola už predmetom skúmania vo veci Okresného súdu Piešťany v
konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia medzi totožnými účastníkmi konania a vo výroku rozsudku
zo dňa 13. augusta 2020 sp. zn. 14C/21/2017 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v

Trnave zo dňa 24. novembra 2021 sp. zn. 25Co/90/2020 bola vyhlásená za neprijateľnú. Dovolací súd
rozsudkom zo dňa 31. mája 2023 sp. zn. 5Cdo/71/2022, dovolanie žalovanej Prima banky Slovensko,
a.s. zamietol. Dovolací súd z rozsudku Najvyššieho súdu zo dňa 31. mája 2023 sp. zn. 5Cdo/71/2022
vychádzal ako z prejudikatúry, ktorá už vyhodnotila právnu otázku týkajúcu sa neprijateľnej zmluvnej
podmienky, ktorá už bola v rozhodovacej praxi dovolacím súdom vyriešená (obdobne rozhodnutie z 15.

augusta sp. zn. 7Cdo/74/2023). V súvislosti s rozhodovaním zistil dovolací súd aj existenciu uznesenia
najvyššieho súdu zo dňa 26. júla 2023 sp. zn. 9Cdo/135/2022 v obdobnom spore žalobcov 1/ Bytové
družstvo so sídlom v Trnave a spol. proti žalovanej Prima banka Slovensko, a.s. Žilina, ktorým bolo
dovolanie žalobcu 1/ odmietnuté, nakoľko obsah dovolania a vymedzenie prípustnosti dovolania podľa§ 421 písm. b) CSP nemalo zákonom vyžadované náležitosti. Vzhľadom na to, že uznesením sp. zn.
9Cdo/135/2022 nedošlo k meritórnemu prieskumu dovolania, dovolací súd vychádzal u prejudikatúry
založenej rozsudkom sp. zn. 5 Cdo/71/2022.

14. Po predmetnom zrušujúcom rozhodnutí dovolacieho súdu, Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§
34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku /ďalej „CSP“/), po zistení, že odvolanie bolo
podanévčas(§362ods.1CSP),oprávnenýmsubjektom–stranou,vktorejneprospechbolorozhodnutie
vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§

355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP)
a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania
(§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok,
ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej
inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia

odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), po preskúmaní zákonností a správností
napadnutého rozhodnutia v intenciách podaného odvolania s prihliadnutím na záväznosť právnych
názorov vyslovených dovolacím súdom pre súdy oboch stupňov (§ 455 CSP), dospel k záveru, že
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je nevyhnutné zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. c/ CSP), a vec vrátiť
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

15. Predmetom súdneho konania je žalobou uplatnený nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného
obohatenia za obdobie od 14.9.2012 do 28.2.2020 vo výške 2.702,46 eura s úrokom z omeškania vo
výške 5 % ročne zo sumy 1.759,31 eura od 27.6.2016 do zaplatenia, zo sumy 749,06 eura od 23.1.2020
do zaplatenia, zo sumy 194,09 eura do 23.9.2020 do zaplatenia, a to z dôvodu, že čl. 5.5 zmluvy o

termínovanom úvere č. 06/062/10 uzavretej dňa 18.6.2010 medzi Dexia bankou Slovensko, a.s., Žilina
ako veriteľom a Bytovým družstvom so sídlom v Trnave ako zástupcom dlžníkov a spotrebiteľov –
vlastníkov bytov a nebytových priestorov v predmetnom bytovom dome, je podľa žalobcu neprijateľnou
zmluvnou podmienkou, na základe ktorej došlo k nedôvodnému zvýšeniu úrokovej sadzby z 2 % p. a.
na 3 % p. a od 14.9.2012.

16. Predmetom odvolacieho prieskumu, vymedzeného odvolateľom uplatnenými odvolacími dôvodmi
bolo posúdiť, či boli naplnené odvolacie dôvody v zmysle § 345 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP tak, ako
boli konkretizované v podanom odvolaní popísanom vyššie. Základnou právnou otázkou vo veci bolo,
či ust. čl. 5.5 zmluvy je určité a zrozumiteľné alebo je daný dôvod jeho absolútnej neplatnosti v zmysle

§ 37 ods. 1 OZ, či toto ustanovenie je v rozpore so zákonom alebo dobrými mravmi, alebo je neplatné
v zmysle § 39 OZ a či toto ustanovenie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle § 53 OZ.

17. V zmysle § 455 CSP ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu.

18. V citovanom zrušujúcom uznesení týkajúcom sa danej veci, dovolací súd zastal jednoznačné
stanovisko, že pokiaľ obsahovo totožná zmluvná podmienka (čl. 5.5 zmluvy) bola predmetom skúmania
súdmi nižšej inštancie a vyhlásená za neprijateľnú a najvyšší súd sa s takýmto posúdením stotožnil
(rozsudok NS SR sp. zn. 5Cdo 71/2022 z 31. mája 2023), dovolací súd z rozsudku Najvyššieho súdu

zo dňa 31. mája 2023 sp. zn. 5Cdo/71/2022 vychádzal ako z prejudikatúry, ktorá už vyhodnotila právnu
otázku týkajúcu sa neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorá už bola v rozhodovacej praxi dovolacím
súdom vyriešená.

19. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že v ďalších rozhodnutiach najvyššieho súdu s obdobným

predmetom, názor obsiahnutý v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo 71/2022 nebol
spochybnený (napr. sp. zn. 7Cdo 98/2022, 7Cdo/74/2023, 4Cdo/78/2023, 4Cdo 77/2023, 1Cdo/51/2023,
2Cdo/66/2022), pričom predmetné rozhodnutia najvyššieho súdu boli posudzované ústavným súdom,
pričom ústavné sťažnosti boli odmietnuté (uzneseniami sp. zn. I.ÚS 140/2024, IV.ÚS 663/2023, I.ÚS
111/2024) pre zjavnú neopodstatnenosť.

20. Keďže s poukazom na vyššie uvedené záväzné stanovisko, bola predmetná základná právna otázka
daného sporu vyriešená tak, že daná zmluvná podmienka v čl. 5.5 zmluvy je neplatná, čo zakladá
dôvodnosť nároku žalobcu na zaplatenie od žalovaného predmetného bezdôvodného obohatenia,bolo potom potrebným, aby sa súd zaoberal opodstatnenosťou výšky uplatneného nároku, ako aj
vznesenou námietkou premlčania, a za tým účelom vykonal potrebné dokazovanie. Týmito otázkami sa
prvoinštančný súd vzhľadom na jeho, podľa záverov NS SR, nesprávny záver, že nejde o neprijateľnú

a neplatnú zmluvnú podmienku, v dôsledku čoho bezdôvodné obohatenie nevzniklo, nezaoberal a
súvisiace dôkazy nevykonal.

21. Vzhľadom na uvedený záväzný právny názor dovolacieho súdu, ďalšie odvolacie argumenty
odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne

vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkmi/stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi/stranami konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú
jednu poznámku, či pripomienku účastníka/strany konania, ktorú nastolil. Je však nevyhnutné, aby
bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov/strán konania (porovnaj napríklad

rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne).
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na každú otázku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava (II. ÚS 78/05).
Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu odvolateľa zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami prejednávanej

veci, vzhľadom na uvedené závery už irelevantnú a nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, i s poukazom na
princíp hospodárnosti konania (čl. 17 CSP), odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou
odpoveďou.

22. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej

inštancie s použitím ust. § 389 ods. 1 písm. c) CSP, tak v meritórnom zamietajúcom výroku I., ako i v
závislom výroku II. o náhrade trov konania, zrušil a vec mu v zmysle § 391 ods. 1 CSP vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

23. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný vyslovenými právnymi názormi dovolacieho

súdu, bude riadne v súlade s procesnou normou vykonať všetky navrhnuté a v zmysle § 295 CSP i
nevyhnutné dôkazy pre rozhodnutie vo veci a posúdenie žalobou uplatneného nároku, ako aj obrany
voči nemu (k vnesenej námietke premlčania zo strany žalovaného dáva odvolací súd tiež do pozornosti
R 14/2022 a R 15/2022), skutkový stav následne opätovne komplexne vyhodnotiť a ustáliť, na zistený
skutkový stav aplikovať všetky náležité hmotnoprávne ustanovenia a následne vo veci opätovne

rozhodnúť, pričom rozhodnutie bude nevyhnutné náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2, 3, 4 CSP vo
všetkých jeho záveroch odôvodniť. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o náhrade
trov konania včítane tohto i predchádzajúceho odvolacieho, ale i dovolacieho konania (§ 396 ods. 3 a
§ 453 ods. 3 CSP).

24. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je prípustné dovolanie.