Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 7. november 2023

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26CoCsp/1/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2220202318
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 11. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Vanková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2023:2220202318.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudcov:
Mgr. Jozef Mačej a Mgr. Matúš Staríček v právnej veci žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o., IČO 35 831 154,
so sídlom Mýtna 48, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, zastúpený: JUDr. Ján Šoltés, advokát,
IČO 37 927 795, so sídlom Mýtna 48, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, proti žalovanému: A. B.,
narodený XX.X.XXXX, bytom C. D. XXXX/X, B. E., zastúpený: Združenie na ochranu práv občana -

AVES, IČO 50 252 151, so sídlom Jána Poničana 6115/9, Bratislava - Devínska Nová Ves, o zaplatenie
3.686,14 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda
č. k. 10Csp/33/2020-327 zo dňa 31. mája 2022 vo výrokoch I., III., IV. takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I., III., IV. ruší a vec mu v zrušenom
rozsahu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom označeným v záhlaví súd prvej inštancie výrokom I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu vo výške 3.550,48 eur spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 3.550,48 eur od
29.11.2017dozaplatenia,dotrochdníodprávoplatnostitohtorozsudku,výrokomII.konanievčastičodo
istiny vo výške 135,66 eur s prislúchajúcim úrokom z omeškania zastavil, výrokom III. priznal žalobcovi
náhradu trov konania vo výške 100% a výrokom IV. rozhodol, že o výške náhrady trov konania rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,

ktoré vydá súdny úradník.

2. Rozsudok označený v záhlaví súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ustanovení § 517 ods. 1
veta prvá OZ, § 517 ods. 2 OZ, § 1 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, § 1 ods. 3 veta prvá cit. zákona,
§ 2 ods. 1 písm. a./ cit. zák., § 2 odsek 1 písm. b./ cit. zákona, § 2 odsek 1 písm. g./ cit. zákona, § 2 odsek
3 cit. zák., § 3 ods. 1 zák. o spotrebiteľských úveroch, § 3 ods. 2 cit. Zák., § 4 ods. 1 cit. Zák., § 37 ods.

1 OZ, § 39 OZ, § 40 ods. 1 OZ, § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 28.02.2010, §
52 ods. 2 OZ, § 52 ods. 3 OZ, § 52 ods. 4 OZ, § 53 ods. 1 OZ, § 53 ods. 4 písm. k/ OZ, § 53 ods. 5 OZ, §
54 ods. 1 a 2 OZ, § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR ť. 586/208 Z.z., článku 1 odsek 1 Smernice rady 93/13/
EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, článku 2 písm. a./ Smernice
rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach a spotrebiteľských zmluvách, článku 2 písm. b/
Smernice rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, článku 2

písm. c./ Smernice rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
článku 3 odsek 1 Smernice rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, článku 3 odsek 2 veta prvá Smernice rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, článku 3 ods. 2 veta štvrtá Smernice rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, článku 4 odsek 1 Smernice rady 93/13/EHS z
05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, článku 4 ods. 2 Smernice rady 93/13/

EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, článku 5 Smernice rady 93/13/
EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, článku 6 odsek 1 Smernicerady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, bod 1 písm. e./
prílohy - podmienky uvedené v článku 3 ( 3 ) Smernice rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých
podmienkach spotrebiteľských zmluvách, § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,

§ 11 ods. 1 cit. zákona, § 145 ods. 2 CSP.

3. Súd prvej inštancie mal za jednoznačne preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu a
žalovaným bola dňa 10.06.2016 uzatvorená zmluva o pôžičke č. 6234562/00186181825, na základe
ktorej poskytol právny predchodca žalobcu žalovanému pôžičku vo výške 5000 €. Podľa zmluvy mal

žalovaný splácať pôžičku v pravidelných 60 mesačných splátkach v sume 139,35 €, a to až do celkovej
sumy pôžičky. Podľa udania žalobcu, žalovaný uhradil sumu 2928,87 €. Vzhľadom na to, že žalovaný
porušil svoju povinnosť splácať poskytnutú pôžičku, resp. jednotlivé povinné splátky riadne a včas bol
listom zo dňa 27.09.2017 vyzvaný k úhrade dlžných splátok v lehote 30 dní. Súčasne bol upozornený,
že ak nedôjde aspoň k úhrade najstaršej omeškanej splátky úver bude zosplatnený. Žalovaný ani
v dodatočne poskytnutej lehote dlžné splátky neuhradil. Z tohto dôvodu bol úver zosplatnený dňa

19.11.2017, o čom bol žalovaný informovaný listom zo dňa 23.11.2017. Právny predchodca žalobcu
predčasne zosplatnil úver pre porušenie platobnej disciplíny z dôvodu nesplatenia úverových splátok
riadne a včas.

4. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že navýšenie úveru predstavuje len zmluvne dojednaný

úrok vo výške ročnej úrokovej sadzby 24,90 %. Odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru nachádza
svoje vyjadrenie v RPMN vo výške 24,9 % zhodne s dojednanou úrokovou sadzbou, nakoľko jedinou
odplatou poskytnutého úveru je len zmluvný úrok. Výška priemernej hodnoty v RPMN pre úvery so
splatnosťou od 1 do 5 rokov je zverejnená naposledy v čase uzavretie úverovej zmluvy MF SR súlade
s ustanovením § 21 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Najvyššia prípustná

výška odplaty podľa zákona predstavovala 24,92 %, t. j. 2x primeranej RPMN 12,46 % tak, ako je to
uvedené v úverovej zmluve. Výška dojednanej odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru v úverovej
zmluve 24,90 % neprevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v
obdobných prípadoch podľa ustanovenia § 53 ods. 6 O.z. platného a účinného v čase uzavretie úverovej
zmluvy. Dojednaná odplata vo výške 24,90 % nepresahuje 2x primeranej výšky RPMN zverejnenej MF

SR. Čo do zosplatnenia žalovanej pohľadávky súd prvej inštancie poukázal na § 565 O.z. ako aj na § 53
ods.9O.zakoajna§9bod.9.2zmluvnýchpodmienokzmluvyopôžičke,kdezmluvnéstranysadohodli,
žespoločnosťjeoprávnenávprípaderiadnehoavčasnéhonesplácaniasplátokpôžičkyžiadaťodklienta
zaplatenie celej pohľadávky. Žalovaný bol preukázateľne v omeškaní viac ako 90 dní so zaplatením
splátkysplatnejvmesiaci07/2017aprávnympredchodcomžalobcubolformoupredžalobnejupomienky

zo dňa 27.09.2017 vyzvaný na zaplatenie, pričom bol zároveň upozornený na možnosť zosplatnenia
pohľadávky v celosti. Predmetnú písomnosť žalovaný riadne prevzal dňa 03.10.2017, čo potvrdil svojím
vlastnoručným podpisom. Nakoľko zo strany žalovaného neprišlo k náprave platobnej disciplíny, právny
predchodca žalobcu pristúpil k zosplatneniu pohľadávky v celosti, a to ku dňu 19.11.2017. Oznámenie
o vyhlásení okamžitej splatnosti bol, žalovanému zasielané prostredníctvom obyčajnej listovej zásielky

dňa 23.11.2017. Samotný fakt, že žalovaný oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti prevzal do
svojej dispozičnej sfér,y nepochybuje. Žalovaný sa doručením upozornenia podľa § 53 ods. 9 O.z., za
ktoré sa dá považovať predžalobná upomienka, s obsahom takéhoto upozornenia oboznámil. Následne
pôvodný veriteľ využil možnosť predčasného zosplatnenia úveru. Právny predchodca žalobcu pristúpil
k zosplatneniu až po tom, ako uplynulo 15 dní od upozornenia možnosť zosplatnenia pohľadávky v

celosti. Z tohto dôvodu boli podmienky vyžadované v § 53 ods. 9 O.z. pre zosplatnenie pohľadávky
v celosti splnené. Čo do preukázania aktívnej legitimácie právny predchodca žalobcu predložil výzvu
zo dňa 27.09.2017, ktorou preukázal splnenie zákonných podmienok pre platné postúpenie v zmysle
§ 92 ods. 8 zákona o bankách. Žalovaný bol vyzvaný na zaplatenie omeškaných splatných úverových
splátok formou doporučenej poštovej zásielky v zmluve uvedené adresu, ktorú výzvu riadne prevzal

a doručenku podpísal. Žalovaný na predmetnú výzvu nereagoval. Z dôvodu, že žalovaný neuhradil
nezaplatené splátky úveru a dostal sa do omeškania viac ako 90 kalendárnych dní, boli splnené zákonné
predpoklady pre platné postúpenie bankovej pohľadávky podľa ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o
bankách. O aktívnej legitimácii bol žalovaný informovaný, nakoľko mu bolo doručené oznámenie o
postúpení pohľadávky, ktoré bolo žalovanému zaslané na adresu uvedené v zmluve o úvere, a to na

adresu B. E., F. C. D. XXXX/X. Čo do preukázania schopnosti žalovaného splácať spotrebiteľský úver
žalobca odkázal na údaje o zamestnávateľovi a výške mesačného príjmu uvedené v úverovej zmluve,
ktorých pravdivosť žalovaný potvrdil svojím vlastnoručným podpisom. Žalovaný v úverovej zmluve
uviedol, že je v pracovnoprávnom vzťahu so zamestnávateľom MNG Investments Zrt., pričom súčasnez titulu zamestnanca uviedol, že aj jeho čistý príjem je v sume 1.000,00 €. Výška dosahujúceho čistého
mesačnéhopríjmužalovanéhovčasepodpisuúverovejzmluvybolapostačujúcanaplneniesipovinnosti
žalovaným vyplývajúcich z úverovej zmluvy. Žalovaný žiadnym spôsobom neinformoval právneho

predchodcu žalobcu o zmene finančných pomerov, ktoré by znemožnili žalovanému riadne splácanie
poskytnutého úveru. Zo strany žalovaného nebola prednesená žiadosť o prípadné zníženie mesačnej
splátky,ktorúbyprávnypredchodcažalobcuposúdilasožalovanýmdohodolnovépodmienkysplácania.
Právnypredchodcažalobcuprostredníctvomsvojhointernéhoschvaľovaciehosystémuoverilpravdivosť
údajov klientom jeho žiadosti, resp. zmluve o úvere. Pred poskytnutím úveru skúmal prostredníctvom SP

príjem, výdavky a trvanie zamestnania. Taktiež overil počet úverov klienta v bankových a nebankových
registroch. Čo do premlčania pohľadávky súd prvej inštancie mal za to, že uplatnený nárok nie je
premlčaný. V tom smere súd prvej inštancie poukázal na § 103 O.z., ktorý priamo odkazuje aj na §
565 O.z.. Žalovaný bol dňa 27.09.2017 formou predžalobnej upomienky vyzvaný na zaplatenie splátky
splatnej v mesiaci 07/2017. Zároveň bol upozornený, že v opačnom prípade veriteľ pristúpi k vyhláseniu
predčasnej splatnosti úveru. Nakoľko zo strany žalovaného k úhrade omeškanej splátky neprišlo, veriteľ

pristúpil k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru a to pre nezaplatenú splátku splatnú dňa 20.07.2017.
Oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru bolo žalovanému zaslané dňa 23.11.2017. Vzhľadom
nauvedenéjezrejmé,žedňa21.07.2017začalaplynúťpremlčaciadoba,ktoráuplynuladňa20.07.2020.
Žalobaboladoručenánasúd25.06.2020atýmpádomnárokniejepremlčaný.Keďžesúdprvejinštancie
v danom prípade zistil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje všetky zákonom predpísané

podmienky, a to poukazujúc na § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a nakoľko
žalovaný neuhradil spornú istinu v sume 3.550,48 €, súd prvej inštancie ho zaviazal zaplatiť túto sumu
spolu s príslušným úrokom z omeškania poukazujúc na § 517 ods. 2 OZ vo výške 5 % zo spornej istiny
od 29.11.2017 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výrokoch I., III., IV. podal odvolanie žalovaný z dôvodu podľa

ustanovenia § 365 ods. 1 písm. písm. b), f), h) Civilného sporového poriadku. V odvolaní uviedol,
že súd prvej inštancie sa v zmysle argumentácie žalovaného zaoberal aktívnou legitimáciou žalobcu,
či došlo k platnému postúpeniu pohľadávky z právneho predchodcu žalobcu VÚB, a.s., pričom nie
je zrejmé, na základe akého listinného dôkazu zistil, že k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru
došlo ku dňu 19.11.2017, keď táto skutočnosť z oznámenia o vyhlásení predčasnej splatnosti úveru

nevyplýva. Žalovaný počas celého konania namietal nedoručenie oznámenia o vyhlásení mimoriadnej
splatnosti, naposledy podaním zo dňa 21.1.2022. Nie je zrejmé, na základe akých listinných dôkazov
dospel súd prvej inštancie k záveru, že obchodník CFH skúmal príjem, výdavky a trvanie zamestnania
prostredníctvom Sociálnej poisťovne, keď takýto dôkaz v elektronickom súdnom spise založený nie
je. Naviac nie je zrejmé, ako sa dajú overiť výdavky dlžníka prostredníctvom SP. Rovnako nie je

zrejmé, ako súd prvej inštancie zistil, že obchodník CFH overil počet úverov klienta v bankových
a nebankových registroch, keď takýto dôkaz v elektronickom súdnom spise taktiež založený nie je.
Splnenie si zákonnej povinnosti veriteľa podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. v konaní preukázané
nebolo a súd prvej inštancie tejto zákonnej povinnosti veriteľa nevenoval dostatočnú pozornosť. Žalobca
súdu žiadne doklady o skúmaní bonity žalovaného (okrem OP, VP a výplatných pások) nepredložil a je

teda zrejmé, že vyššie uvedeným spôsobom zodpovedajúcim odbornej starostlivosti pri skúmaní bonity
dlžníka obchodník CFH nepostupoval (nezaujímali ho skutočné výdavky žalovaného a ich preukázanie
a to, či po ich úhrade má dostatočnú finančnú rezervu na splácanie úveru a nevykonal ani lustráciu
v prístupných registroch). Len samotné konštatovanie súdu prvej inštancie, že suma 1.000,00 eur (i
keď v skutočnosti bol príjem po prepočte menovou kalkulačkou NBS len vo výške 760,60 eur) bez

riadneho overenia príjmov, životných nákladov, životného minima, splátky úverov a iných výdavkov,
postačovala na splácanie úveru, nemá oporu v zákone. Z uvedeného vyplýva len jediný záver, a to že
poskytnutý úver je bez úrokov, bez poplatkov a k jeho platnému predčasnému zosplatneniu nedošlo.
Predčasné zosplatnenie úveru je teda neplatným právnym úkonom bez akýchkoľvek účinkov, na čo súd
prvej inštancie musí prihliadať ex offo. Žalovanému teda zostalo zachované právo splácania úveru v

splátkach,pričomsplátkajetvorenáibačasťoupôvodnejsplátkypripadajúcejpodľaamortizačnejtabuľky
na istinu. V danom prípade predčasné zosplatnenie spotrebiteľského úveru ku dňu 23.11.2017 bolo
neplatné pre porušenie povinnosti veriteľa podľa § 7 ods. 1 v spojení s § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010
Z. z. a k postúpeniu pohľadávky dňa 22.12.2022 došlo skôr, ako nastala konečná splatnosť úveru
20.6.2020. Ak určitú pohľadávku nie je možné postúpiť, keďže jej postúpenie je objektívne neprípustné,

t. j. zakázané, potom jej následné postúpenie inému subjektu je v priamom rozpore so zákonom a ako
také je neplatné v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, a to nielen medzi stranami zmluvy o
postúpení pohľadávok, ale aj navonok voči dlžníkovi. Neplatné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru
obchodníkomCFHpotomzakladávzmysleustanovenia§17ods.1zákonaospotrebiteľskýchúverochaustanovenia§39Občianskehozákonníkaneplatnosťzmluvyopostúpenípredmetnejpohľadávky,ateda
nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v prebiehajúcom spore. Žalobca navyše nepreukázal
doručenie oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti žalovanému, preto vzhľadom na nedostatok

aktívnejvecnejlegitimáciežalobcu,bolsúdprvejinštanciepovinnýžalobuzamietnuť.Súdprvejinštancie
sa nedostatočne vysporiadal aj s úrokovou sadzbou, ktorá predstavovala hodnotu 24,90 %. Dohoda
o výške úrokov 24,90 % nie je v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, prieči sa dobrým mravom,
a preto je právny úkon absolútne neplatný. Z internetovej stránky NBS je možné zistiť úrokové miery
podobného úveru v bankách. Pri spotrebiteľskom úvere so splatnosťou od 1 do 5 rokov v júni 2016 činil

úrok 11,43 % (štatistika existujúcich obchodov zostavená ku koncu referenčného obdobia). Začiatočná
fixácia úrokovej sadzby pri nových obchodoch od 06/2016 činila 6,98 %. Z toho je zrejmé, že obchodník
CFH podmienil poskytnutie predmetného spotrebiteľského úveru ročným úrokom, ktorý bol viac ako
trojnásobne vyšší. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že
žalobu v celom rozsahu zamietne, alternatívne rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Vo vyjadrení uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
považuje v celom rozsahu za vecne správne a v plnej miere sa s ním stotožňuje. Žalovaná pohľadávka
je pohľadávkou nebankového subjektu, spoločnosti Consumer Finance Holding, a.s,, ktorej vlastníkom
sa banka stala až následne, v dôsledku zlúčenia subjektov. Vzhľadom k tomu, že právny predchodca

nedisponoval bankovou pohľadávkou, nie je možné na tento prípad aplikovať postup podľa § 92 ods. 8
zákona o bankách. Ďalej uviedol, že trvá na predchádzajúcich vyjadreniach v plnom rozsahu. Žalobca
navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch ako vecne správny
potvrdil.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), stranou, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom

prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), f), h) Civilného sporového poriadku), preskúmal
rozsudok v napadnutých výrokoch I., III., IV. v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového
poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný
skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie
(§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.

1 Civilného sporového poriadku a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné,
v dôsledku čoho je nevyhnutné rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I., III., IV. zrušiť
(§ 389 ods. 1 písm. b), c) Civilného sporového poriadku) a vec mu v zrušenom rozsahu vrátiť na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

8. Už právoplatným výrokom II. preskúmavaného rozsudku (§ 367 ods. 2 veta prvá Civilného sporového
poriadku) súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie sumy 135,66 eur s prislúchajúcim úrokom
z omeškania zastavil. Predmetom odvolacieho prieskumu tak zostal vyhovujúci výrok I. rozsudku, ktorým
súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.550,48 eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3.550,48 eur od 29.11.2017 do zaplatenia v lehote troch dní od

právoplatnosti rozsudku, výroky III, IV. rozsudku o trovách konania, ktorými súd prvej inštancie priznal
žalobcovi náhradu trov konania vo výške 100 %, o ktorej výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá
vyšší súdny úradník. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalovaného je predmetom odvolacieho
konania posúdiť, či postupom súdu prvej inštancie došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces,

či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a či
právne správne posúdil žalobcov nárok.

9. Podstatou odvolacej argumentácie žalovaného bolo namietanie, že skutkový základ bol nesprávne
vytvorený, že závery súdu prvej inštancie sú prekvapivé a svojvoľné a nemajú oporu v právnych

predpisoch, ani zaužívanej súdnej praxi.

10. Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho rozhodnutia, ktoré súd zavinil svojím procesným postupom,
spravidla vždy strane odnímajú možnosť konať pred súdom. Tieto vady zakladajú nepreskúmateľnosťrozhodnutiaakocelku,ktorámôžebyťdôsledkomobsahovejagramatickejnezrozumiteľnosti,neurčitosti
alebo neodôvodnenosti rozhodnutia. V prípade, keď je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné, jedná sa
o zmätočné rozhodnutie. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo strany na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkové otázky. Samotné rozhodnutie musí
byť logickým a právnym vyústením priebehu konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a
obsahové náležitosti s dôrazom na prvky vykonateľnosti, zrozumiteľnosti a určitosti jeho skutkových a
právnych dôvodov vo vzťahu k výroku rozhodnutia.

11. Podľa § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil,
ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne
vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,

prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú
rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

12. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek

diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a
rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav
a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery
nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby
sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka
konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

13. Odvolací súd z obsahu preskúmavaného rozsudku ako aj konania, ktoré mu predchádzalo,
dospel k záveru, že súd prvej inštancie nevyhotovil rozsudok v súlade s ustanovením § 220 ods. 2
Civilného sporového poriadku. Tu je potrebné dať za pravdu odvolateľovi, že závery pre vyhovenie

žaloby v ňom obsiahnuté sú nedostatočné. Predovšetkým z obsahu napadnutého rozsudku nie je
možné zistiť, ktoré z navrhovaných dôkazov boli vykonané a ktoré skutkové tvrdenia strán boli nimi
potvrdené alebo vyvrátené. V odôvodnení rozsudku ďalej absentuje uvedenie čiastkových zistení
súdu prvej inštancie, ich posúdenie z hľadiska, či sú preukázané alebo nepreukázané jednotlivými
dôkaznými prostriedkami, v nadväznosti na to potom absentuje uvedenie komplexných skutkových

zistení v spojitosti s čiastkovými zisteniami, ktoré by mali mať logickú nadväznosť, aby v súhrne umožnili
vytvoriť záver o celkovom skutkovom stave. Napadnuté rozhodnutie neobsahuje ani presvedčivé
hodnotenie dôkazov, keďže v ňom nie je nepochybným spôsobom uvedené, ktoré z rozhodných
skutkových okolností boli preukázané a ktoré nie. Súd musí potrebné údaje, hodnotenia a závery
o rozhodných skutočnostiach formulovať vlastnými slovami s prihliadnutím na konkrétne okolnosti danej

veci, a to najmä na obsah dokazovania, zložitosť zisťovania skutkového stavu, návrhy strán na doplnenie
dokazovania, čo v odôvodnení preskúmavaného rozsudku absentuje. Preskúmavaný rozsudok tak
nenaplňuje požiadavku zrozumiteľnosti a presvedčivosti.

14. Predovšetkým odvolací súd zdôrazňuje pochybenie súdu prvej inštancie spočívajúce v neuvedení

dôkazov, ktoré vo veci boli vykonané. Táto časť odôvodnenia úplne absentuje, keďže súd prvej inštancie
opomenul vo vzťahu k vyhodnoteniu dôkaznej situácie po opísaní skutkového stavu uviesť, ktoré
z navrhovaných dôkazov boli vykonané a ktoré skutkové tvrdenia strán boli nimi potvrdené alebo
vyvrátené.

15.Vovzťahukvyhodnoteniudôkaznejsituáciesúdprvejinštanciepoukazujúcnavýsledkydokazovania
(pričom vykonané dôkazy nevymenoval, neuviedol ich obsah a zistenia plynúce z toho – ktorého dôkazu,
uvádzal skutočnosti, ktoré mal za preukázané (ods. 44. rozsudku) bez toho, aby opísal úvahu pri
vyhodnotení dôkaznej situácie. Tu sa žiada dodať, že pri vyhodnotení dôkaznej situácie je najskôrvhodné uviesť dôkazy, z ktorých vyplynuli rozhodujúce čiastkové skutkové zistenia. V prípade rozporov
súd odôvodní, prečo konkrétny dôkaz považuje za vierohodný a iný nie vychádzajúc z princípu voľného
hodnotenia dôkazov. V nadväznosti na to súd uvedie súborné zistenie skutkového stavu spolu s úvahami

súdu v procese hodnotenia dôkazov. V nadväznosti na to súd relevantné skutkové zistenia podriadi
pod hypotézu konkrétnej právnej normy. Táto časť odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie úplne
absentuje.

16. Ako prvé žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil splnenie si

povinnosti veriteľa (právnehopredchodcu žalobcu) posúdiť schopnosť spotrebiteľa (žalovaného) splácať
spotrebiteľský úver, keď túto schopnosť žalovaného posudzoval na základe údajov o príjmoch a
výdavkoch, ktoré mu poskytol sám žalovaný.

17. Jednou z povinností uložených veriteľovi pri poskytovaní spotrebiteľského úveru je i povinnosť
veriteľa posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver

vyplývajúca z ustanovenia § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu
uzavretia zmluvy o úvere. S porušením povinnosti konať s odbornou starostlivosťou zákon č. 129/2010
Z. z. spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere (ďalej aj „zákon o spotrebiteľských

úveroch“) v ustanovení § 11 ods. 2 spája významné právne dôsledky. V prípade, ak veriteľ nekonal
s odbornou starostlivosťou podľa ustanovenia § 7 ods. 1 tohto zákona, nebol oprávnený vyžadovať
od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Pri hrubom porušení tejto povinnosti
sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, pričom za hrubé porušenie povinnosti sa považuje
posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a

rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na
účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.

18. Zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje skúmanie bonity klienta s odbornou starostlivosťou,
t. j. vyžaduje vyšší stupeň obozretnosti a odbornosti. Zákonnú podmienku uvedenú v ustanovení §

7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľovaozmeneadoplneníniektorýchzákonovvzneníúčinnomkudňuuzavretiazmluvyoúvere
„s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver“ je potrebné
vykladať tak, že nepostačuje zo strany spotrebiteľa poskytnúť veriteľovi informáciu len o výške svojich
príjmov a výdavkov, ale od žalobcu ako veriteľa sa vyžaduje, aby poskytnuté informácie analyzoval a

vyhodnocoval. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a
výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov
mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti
spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna.
Nejde pritom o získanie stopercentnej istoty, že úver bude v budúcnosti splatený, pretože nie je napr.

možné s istotou vylúčiť, že spotrebiteľ dostane výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie a
pod. Cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní svoje
záväzky riadne splácať. Z textu uvedeného zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že informácie
pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám, a to aj v
spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej

schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom a samozrejme
ním aj preukázaných, tak z informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa
takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je
nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch,
z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je

povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Schopnosť spotrebiteľa
splácaťspotrebiteľskýúvertaktrebachápaťakosituáciu,keďvzávislostinafrekvenciisplácaniazostane
spotrebiteľovi v jeho osobnom a domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol
bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ
musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný a domáci rozpočet, tak stranu príjmov, tak stranu

výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver. Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu
sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje.19. Vychádzajúc z vyššie uvedených teoretických východísk v kontexte s dôkazmi predloženými
stranami, odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie preskúmavaného rozsudku o tejto otázke nie
je dostatočné. Súd prvej inštancie čo do preukázania schopnosti žalovaného splácať spotrebiteľský

úver (ods. 44. rozsudku súdu prvej inštancie) uvádza len všeobecné konštatovania o tom, že
výška príjmu žalovaného bola postačujúca na plnenie povinností vyplývajúcich z úverovej zmluvy
a žalovaný neinformoval právneho predchodcu žalobcu o zmene pomerov bez toho, aby ich vyvodzoval
z konkrétnych dôkazov a už vôbec sa nezaoberal dvomi skutkovými podstatami ustanovenia §
11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch (nekonanie s odbornou starostlivosťou podľa § 7

ods. 1 a hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1). Súd prvej inštancie náležitým spôsobom
nezisťoval, či právny predchodca žalobcu postupoval s odbornou starostlivosťou, aké všetky informácie
týkajúce sa schopnosti žalovaného splácať úver zisťoval, akým spôsobom ich zisťoval a ako získané
a ktoré konkrétne informácie vyhodnocoval, a to zvlášť za situácie, že žalovaný sa od počiatku
bránil nesplnením tejto povinnosti zo strany právneho predchodcu žalobcu, pričom svoju obranu
podporil vlastnými skutkovými tvrdeniami o predmetných skutkových okolnostiach a rozsiahlou právnou

argumentáciou. Odvolacie námietky žalovaného o nedostatočnom zisťovaní posudzovania budúcej
schopnosti spotrebiteľa splácať úver sú opodstatnené.
20. Ďalej žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal s otázkou
rozporu úrokovej sadzby s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie vo vzťahu k tejto otázke bez ďalšieho
uzavrel,ževýškaodplatypodľazákona(§21ods.2zákonač.129/2010Z.z.ospotrebiteľskýchúveroch)

predstavovala 24,92 %, t. j. 2 x primeranej RPMN 12,46 %). Predovšetkým z obsahu preskúmavaného
rozsudku nie je zrejmé, na základe akej právnej normy súd prvej inštancie postupoval pri riešení
tejto otázky, keďže ustanovenie § 21 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch sa týka zverejňovania
údajov na stránke Národnej banky Slovenska o novoposkytnutých a poskytnutých spotrebiteľských
úveroch. V súdenom spore odplata vo výške 24,90 % za poskytnutie úveru predstavuje len úrok, hoci

úrok v dohodnutej výške 24,90 % ročne je samostatná obsahová náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom
úvere. Odvolací súd preto dáva do pozornosti, že úrok v konkrétne dohodnutej výške v zmluve
o spotrebiteľskom úvere predstavoval odplatu za poskytnutie peňažných prostriedkov, a preto naň
dopadá zákaz vyslovený v ustanovení § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu
uzavretia zmluvy o úvere, pričom najvyššiu prípustnú výšku odplaty ustanovuje vykonávací predpis,

konkrétne sa jedná o nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka (najmä ustanovenie § 1 ods. 4, § 1a). Žalovaný sa vo vzťahu k výške
úrokovej sadzby domáhal aplikácie ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka. K uvedenej odvolacej
námietke žalovaného odvolací súd uvádza, že je neprípustné hodnotiť izolovane iba úrokovú sadzbu
cez všeobecný inštitút dobrých mravov, keďže by tým došlo k nerešpektovaniu zásady lex specialis

derogat leg generali, podľa ktorej musí byť uprednostnené použitie osobitnej normy pred všeobecnou.
V dôsledku toho je potom nevyhnutným zaoberať výškou odplaty pri poskytnutí peňažných prostriedkov
žalovanému ako spotrebiteľovi podľa ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka a nie ustanovenia
§ 39 Občianskeho zákonníka. Ak je totiž určitá situácia zákonom upravená, nemožno takúto právnu
úpravu ponechať bez povšimnutia a ak je potom právny úkon v súlade s touto právnou úpravou, nemôže

byť z toho istého dôvodu rozporný s dobrými mravmi. V tomto prípade je prípustná výška odplaty (a
aj úroku ako jej jedinej časti) regulovaná spomínaným zákonným ustanovením, a preto skúmanie jej
súladu s dobrými mravmi nie je namieste.

21. Ďalším závažným pochybením súdu prvej inštancie je aj postup, keď súd prvej inštancie z časti svoje

rozhodnutie založil na známych skutočnostiam podľa ustanovenia § 186 Civilného sporového poriadku,
že najvyššia prípustná výška odplaty podľa zákona, naposledy zverejnená v čase uzavretia úverovej
zmluvy, predstavovala 24,92 % (ods. 44. rozsudku súdu prvej inštancie) a z ktorej známej skutočnosti
vychádzal bezpochyby pri konštatovaní, že odplata dojednaná v zmluve vo výške 24,90 % neprevyšuje
odplatu obvykle považovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. V

zmysle ustanovenia § 186 Civilného sporového poriadku je totiž potrebné, aby súd stranám uviedol, že
túto skutočnosť bude považovať za preukázanú bez toho, aby o nej vykonal dokazovanie a strany sa
mohli k tejto skutočnosti vyjadriť, prípadne ju vyvrátiť. Súd prvej inštancie teda nepostupoval správne,
keď svoje rozhodnutie z časti založil na jemu známej skutočnosti bez toho, aby stranám oznámil, že
nejakú skutočnosť nebude dokazovať a umožnil stranám k nej zaujať stanovisko, prípadne ju vyvrátiť,

ak by vyjadrili svoj opačný postoj. V súdenom spore však súd prvej inštancie vychádzal zo skutočností,
ktoré považoval za preukázané a existujúce, hoci strany o nich nemali vedomosť. Keďže súd prvej
inštancie takýmto spôsobom nepostupoval, vydal pre strany nepredvídateľné a prekvapivé rozhodnutie,
odňal tým stranám možnosť konať pred súdom a porušil ich právo na spravodlivý proces. Stranámsa tak nevytvorila možnosť, aby k tomu, s čím ich mal súd prvej inštancie oboznámiť, prispôsobili ich
ďalší procesný postup v konaní. Navyše ani táto informácia nie je v odôvodnení napadnutého rozsudku
správne identifikovaná, keďže nie je zrejmé, o aké konkrétne údaje na stránke NBS sa má jednať

(napr. údaje o úveroch poskytnutých veriteľmi alebo bankami), k akému dňu, resp. za aké obdobie
(napr. príslušný štvrťrok), boli zisťované. V tomto smere sú tiež zistenia súdu prvej inštancie bez bližšej
špecifikácie nepreskúmateľné.

22. Napokon žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vyslovil záver, že boli splnené

podmienky pre predčasné zosplatnenie spotrebiteľského úveru. Predovšetkým sa žiada uviesť, že sa
súd prvej inštancie v preskúmavanom prípade vôbec nezaoberal možnou aplikáciou ustanovení § 7 ods.
1, § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch vo vzťahu k požiadavke na jednorazové splatenie
úveru tak, ako už odvolací súd uvádzal vyššie, keď priamo konštatoval splnenie podmienok žiadať
o zaplatenie celej pohľadávky. Opodstatnená je v tomto smere odvolacia argumentácia žalovaného,
že súd prvej inštancie nevysvetlil, z akého listinného dôkazu dospel k zisteniu, že žalovaný bol

preukázateľne v omeškaní viac ako 90 dní so zaplatením splátky splatnej v mesiaci 07/2017. Rovnako
súd prvej inštancie nevysvetlil, z aké listinného dôkazu dospel k záveru, že právny predchodca
žalobcu pristúpil k zosplatneniu pohľadávky ku dňu 19.11.2017, keďže z Oznámenia o vyhlásení
okamžitej splatnosti úveru zo dňa 23.11.2017 táto skutočnosť nevyplýva. Tiež je opodstatnená
argumentácia žalovaného, že súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nevysvetlil svoj záver o doručení

oznámenia o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru žalovanému, keď bez ďalšieho konštatoval, že
prevzatie oznámenia o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru do dispozičnej sféry žalovaného tento
nespochybňoval. Pozornosti súdu prvej inštancie zjavne uniklo, že žalovaný vo svojich písomných
podaniach zo dňa 15.4.2021, zo dňa 16.6.2021 a zo dňa 22.11.2021 adresovaných súdu prvej
inštancie opakovane popieral doručenie oznámenia o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru. Odvolací

súd má za to, že odôvodnenie preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie nedáva jednoznačnú
odpoveď na splnenie podmienok platného a účinného predčasného zosplatnenia spotrebiteľského úveru
v prejednávanej veci.

23. Napokon žalovaný namietal nesplnenie podmienok pre platné postúpenie pohľadávok, t. j.

nedostatok aktívnej vecnej legitimácie v spore. Súd prvej inštancie v danej veci postupoval podľa
ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej aj „zákon o bankách“), pričom žalovaný sa dožadoval aplikácie ustanovenia § 17 ods.
1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Rozhodujúcou okolnosťou v prejednávanom prípade je v prvom
rade vo všeobecnosti fakt, že sa jedná o spotrebiteľský spor (pohľadávka veriteľa zo spotrebiteľského

úveru). Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách sa týka oprávnenia banky postúpiť časť peňažného
záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní, teda
upravuje pravidlá pre postúpenie pohľadávok bánk zo spotrebiteľských úverov a úverov na bývanie
podľa osobitného predpisu. V preskúmavanom prípade bola Rámcová zmluva o postúpení pohľadávok,
predmetom ktorej bola v zmysle Prílohy č. 3 i sporná pohľadávka, uzatvorená dňa 30.11.2017 medzi

Consumer Fiannce Holding, a.s. ako postupcom 1 (pôvodný veriteľ), Všeobecná úverová banka, a.s.
ako postupcom 2 a žalobcom ako postupníkom, pričom k zániku Consumer Finnace Holding, a.s. došlo
ku dňu 31.12.2017 zlúčením so Všeobecnou úverovou bankou, a.s., ktorá sa stala dňom 1.1.2018 jeho
právnym nástupcom. K postúpeniu spornej pohľadávky tak nedošlo z banky na nebankový subjekt,
ako sa mylne domnieval súd prvej inštancie, keďže zmluva o postúpení pohľadávok bola uzatvorená

ešte v čase, keď veriteľom spornej pohľadávky bol Consumer Fínance Holding, a.s., teda pred jeho
zánikom zlúčením so Všeobecnou úverovou bankou, a.s.. V súdenom spore potom nepripadá do
úvahy aplikácia ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách, ako nesprávne uzavrel súd prvej inštancie
v preskúmavanom prípade. V súdenom spore boli predmetom zmluvy o postúpení pohľadávky nároky
vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, potom v zmysle ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č.

129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o postúpení práva vyplývajúce
zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere neprechádzajú a veriteľ ich nemôže previesť na tretiu osobu; iba za
predpokladu, že ide o prechod alebo postúpenie z veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver
podľa tohto zákona na veriteľa podľa § 20 ods. 1 písm. a), banku, zahraničnú banku, alebo pobočku

zahraničnejbankyasúčasneprechádzaalebopostupujesapohľadávkapokonečnomtermínesplatnosti
spotrebiteľského úveru alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti
úveru. Možnou aplikáciou uvedeného ustanovenia sa však súd prvej inštancie nezaoberal. Pokiaľ
však právny predchodca žalobcu pred postúpením pohľadávky platne nezosplatnil spotrebiteľský úverpred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, potom žalobca nemohol platne nadobudnúť
pohľadávku, ktorá je predmetom konania a bez platného postúpenia pohľadávky nie je na strane žalobcu
ani dostatok aktívnej vecnej legitimácie. Záver súdu prvej inštancie o splnení podmienok pre postúpenie

pohľadávky zo spotrebiteľského, nielen že nie je riadne odôvodnený, ale v tomto štádiu konania aj
predčasný.

24. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej súd zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. V odôvodnení súd odcituje právnu normu

avďalšejčastiodôvodneniavysvetlí,ktorézoskutkovýchzisteníodôvodňujúaplikáciuprávetejtonormy.
Pritom práve konkrétna norma hmotného práva určuje základný rozsah dôkazného bremena (okruh
skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Súd sa tiež vyjadruje,
ako aplikovanú právnu normu interpretuje. Táto náležitosť odôvodnenia rozsudku taktiež absentuje,
keďže súd prvej inštancie v preskúmavanom rozsudku síce v odsekoch 6. – 43. cituje množstvo
právnych noriem, avšak nevyjadruje sa k interpretácii ním citovaných právnych noriem aplikovaných na

daný prípad. Mnohé právne normy súd prvej inštancie dokonca cituje v napadnutom rozsudku už na
prvý pohľad bez zjavného súvisu s predmetom sporu. Tiež je potrebné súdu prvej inštancie vytknúť,
že v odôvodnení preskúmavaného rozsudku citoval aplikované zákonné ustanovenia, avšak náležite
neoznačil príslušné právne normy, keďže neuviedol číslo právneho predpisu (pozn. označenie normy
zákon o spotrebiteľských úveroch nie je dostatočné, keďže nie je zrejmé, o ktorý konkrétny zákon

o spotrebiteľských úveroch sa jedná), celý názov právneho predpisu (pozn. súd prvej inštancie uvádzal
rôzne skratky, napr. cit. zákona, cit. Zák. alebo cit. zák., nariadenie ť. 586/208 Z.z.) a deň účinného
znenia aplikovaného v prejednávanej veci. Z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku nie je zrejmé, akú
tzv. skutkovú vetu súd prvej inštancie podrobil právnej kvalifikácii.

25. Rozsudok súdu prvej inštancie nie je vôbec odôvodnený ani v časti trov konania na súde prvej
inštancie, keďže z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie (odsek 45.) vo vzťahu k rozhodnutiu
o trovách konania totiž vyplýva len odkaz na zákonné ustanovenie § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2
CSP. V súdenom spore však súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie sumy 135,66 eur
s príslušenstvom zastavil a žalobe v časti o zaplatene sumy 3.550,48 eur s príslušenstvom vyhovel,

avšakprirozhodovaníonárokunanáhradutrovkonaniaaplikovallenustanovenie§255ods.1Civilného
sporového poriadku vychádzajúce zo zásady úspechu vo veci, hoci konanie bolo v časti zastavené a v
takomto prípade sa na daný prípad vzťahuje aj ustanovenie § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku
vychádzajúce zo zásady zodpovednosti za zavinenie. Hoci súd prvej inštancie rozhodol meritórne len
o časti uplatneného nároku (vyhovujúci výrok), rozhodoval o nároku na náhradu trov konania len podľa

zásady úspechu za výsledok sporu (§ 255 Civilného sporového poriadku), ktorú zásadu za výsledok
sporu nedoplnil zásadou zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku)
a tento svoj postup pri rozhodovaní o náhrade trov konania ani žiadnym spôsobom v odôvodnení
napadnutého rozsudku nevysvetlil. Odvolaciemu súdu neunikla ani nesprávna formulácia rozsudku súdu
prvej inštancie v napadnutom výroku III. o nároku na náhradu trov konania, keďže súd prvej inštancie

priznal žalobcovi náhradu trov konania, pričom sa v rozhodnutí vo veci samej rozhoduje o nároku na
náhradu trov konania, neuviedol voči komu má žalobca nárok na náhradu trov konania a rozhodoval
o výške trov konania 100 %, pričom správne mal rozhodnúť o rozsahu priznaného nároku na náhradu
trov konania, keďže o konkrétnej výške náhrady trov konania sa bude rozhodovať až po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Po preskúmaní týchto výrokov tak odvolací súd zistil, že súd prvej

inštancie postupoval nesprávne.

26. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu tak odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie
vec čiastočne nesprávne právne posúdil tým, že neaplikoval príslušné právne normy, aplikoval
nesprávne právne normy, obsah správnej normy nesprávne interpretoval. V nadväznosti na to ďalej

súd prvej inštancie nesprávne vytvoril skutkový základ, pričom stav predpokladaný hypotézou ním
aplikovaných noriem nebol daný. Súd prvej inštancie tým, že vec čiastočne nesprávne právne posúdil
a svoje rozhodnutie neodôvodnil vo vzťahu k preukázanému skutkovému stavu, nedal odpoveď
na opodstatnenie svojho postupu, na základe ktorého kvalifikoval nárok uplatňovaný žalobcom ako
opodstatnený, pričom rozhodnutie súdu prvej inštancie ani nezodpovedá zákonným požiadavkám

kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Vo vzťahu k priznanému príslušenstvu súd prvej inštancie
v preskúmavanom rozsudku neuviedol absolútne nič. Tým, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie
neodôvodnil ústavne prijateľným spôsobom, odňal tak stranám možnosť konať pred súdom, čím došlo k
porušeniu práva na spravodlivý súdny proces, ktorý nedostatok nemožno napraviť v odvolacom konaní.Len dodržiavanie povinnosti odôvodniť rozhodnutie môže zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť
rozhodovania súdov a vylúčiť ľubovôľu, lebo len vecne správne rozhodnutie a náležite odôvodnené
rozhodnutie napĺňa ústavné kritéria vyplývajúce preň z Ústavy SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. Tu potom nemôže byť žiadnej pochybnosti o tom, že nahrádzanie faktickej pasivity
súdu prvej inštancie v uvedenom smere činnosťou odvolacieho súdu neprichádza do úvahy, nakoľko
úlohou odvolacieho súdu je len prieskum správnosti rozhodnutí súdu prvej inštancie s prípadným
menej náročným doplnením alebo zopakovaním dokazovania a nie vykonávanie celého ťažiskového
dokazovania až na odvolacom súde, čo vylučovalo prípadné rozhodnutie odvolacieho súdu s konečnou

platnosťou.

27. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
vyhovujúcom výroku I. a v napadnutých výrokoch III., IV. o trovách konania zrušil (§ 389 ods. 1 písm.
b), c) Civilného sporového poriadku) a vec mu v zrušenom rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

28. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný právnym názorom
odvolaciehosúdupodľaustanovenia§391ods.2Civilnéhosporovéhoporiadku,opätovnevecprejednať
zastavudodržaniapostupuopísanéhovyššie,zabezpečiťsidostatočnýskutkovýpodkladpreposúdenie
dôvodnosti uplatnenej požiadavky. K tomu vyvodiť zodpovedajúce skutkové zistenia z už vykonaných

dôkazov, eventuálne umožniť stranám uplatniť i ďalšie prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany a po prípadnom doplnení dokazovania, či už dôkazmi ktoré strany navrhli alebo ešte navrhnú
v nastávajúcom priebehu konania, alebo ktoré sú pre rozhodnutie vo veci nevyhnutné a ich vykonanie
je možné aj bez iniciatívy spotrebiteľa s použitím ustanovenia § 295 Civilného sporového poriadku,
potom vo veci znova rozhodnúť. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie vezme do úvahy len tie

skutočností, ktoré vyšli (vyjdú) v konaní najavo (Čl. 11 ods. 4 Civilného sporového poriadku) procesne
správnym postupom. V intenciách záverov odvolacieho súdu doplní súd prvej inštancie argumentačný
základ o podriadenie (subsumovanie) preukázaného skutkového stavu pod relevantné ustanovenia
právnej normy. V novom rozhodnutí sa súd prvej inštancie dôsledne a presvedčivo vysporiada so
všetkými skutkovo a právne relevantnými otázkami riešenými v konaní a argumentmi strán sporu,

vyhne sa pritom formalistickému a paušálnemu prístupu pri hodnotení rozhodujúcich skutočností a
tiež i pri ich vyjadrení v odôvodnení. Sústredí sa na dodržanie povinnosti veriteľa skúmať s odbornou
starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, v nadväznosti na závery o tejto
otázkenaoprávnenosťveriteľavyžadovaťodspotrebiteľajednorazovésplateniespotrebiteľskéhoúveru,
prípadne na splnenie podmienok pre dodávateľa žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie

niektorej splátky a na splnenie podmienok pre postúpenie pohľadávky. Zaoberať sa bude i vznesenou
námietkou premlčania. Bude mať tiež na zreteli, že podľa judikatúry ESĽP a Ústavného súdu SR
imanentnou súčasťou práva na súdnu ochranu podľa Článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na spravodlivý proces podľa Článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd je potreba vysporiadať sa v dôvodoch rozhodnutia tiež so zásadnými argumentmi strán sporu

a preto neopomenie dať odpoveď mimo iného tiež na žalovaným prezentovanú argumentáciu v rámci
prostriedkov procesnej obrany, zopakovanú v odvolaní. Nové rozhodnutie súd prvej inštancie náležite
v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporého poriadku odôvodní a v odôvodnení i odcituje
aplikované právne normy s ich presným označením (najmä číslo a názov právneho predpisu, deň
aplikovaného účinného znenia).

29. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o nároku na náhradu trov konania pred
súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku), nakoľko
nesprávne rozhodnutie s nutnosťou jeho zrušenia zakladá povinnosť súdu prvej inštancie rozhodnúť aj
o náhrade trov odvolacieho konania, pričom pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania pred

súdom prvej inštancie vezme súd prvej inštancie na zreteľ obe zásady uplatňujúce sa pri rozhodovaní
o nároku na náhradu trov konania, teda zásadu úspechu vo veci doplnenú zásadou zodpovednosti za
zavinenie.

30. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).